Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/256/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. M. T., bývajúceho

v B., zastúpeného advokátskou kanceláriou S., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti ţalovanej

P. P., a.s. so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou T., s.r.o., o ochranu

osobnosti, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. , o dovolaní

ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. marca 2013 sp. zn.

, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Ţalovaná je povinná zaplatiť ţalobcovi do 3 dní náhradu trov dovolacieho konania

vo výške 83,06 € na bankový účet advokátskej kancelárie S., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X.,

ktorý S. vedený v S., a.s. pod č. X..

O d ô v o d n e n i e

Ţalobca sa ţalobou podanou 29. júla 2010 domáhal ochrany osobnosti, v rámci ktorej

ţiadal, aby súd uloţil ţalovanej povinnosť uverejniť v denníku S. ospravedlnenie za obsah

článkov „Šéfoval súdu lovil zadarmo“ a „Šéfoval súdu, strieľal zadarmo“ (ďalej len „sporné

články“), ktoré boli v tomto denníku publikované 21. septembra 2009 a zasiahli do jeho cti,

ľudskej dôstojnosti, dobrého mena, povesti a tieţ súkromia. Okrem toho ţiadal uloţiť

ţalovanej povinnosť zaplatiť mu titulom náhrady spôsobenej nemajetkovej ujmy sumu

150 000 €. V konaní tvrdil, ţe je dlhoročný aktívny poľovník, poľuje výlučne vo svojom

voľnom čase a akákoľvek súvislosť medzi týmto jeho koníčkom a výkonom funkcie sudcu

Špecializovaného trestného súdu je vylúčená. V sporných článkoch spomínané poľovanie

bolo úplne štandardným a v poľovníckej praxi beţne uplatňovaným prejavom vzájomného

2

recipročného plnenia jednotlivých poľovníckych spolkov a ich členov, pri ktorom sa nikto

zo zúčastnených subjektov bezdôvodne neobohatil. V článkoch sa nepravdivo uvádza, ţe

ţalobca odmietol odpovedať na otázky novinára a zakázal o sebe písať. Pravdou však je, ţe

ţalobca sa pred publikovaním sporných článkov osobne stretol s ich autorom za účelom

objasnenia okolností spojených s poľovačkou a po stretnutí ho informoval, ţe verejnosti

nebude poskytovať ţiadne vyjadrenia týkajúce sa jeho súkromného ţivota. Pripomenul tieţ,

ţe v zmysle a o sudcoch a prísediacich má sudca právo

na primerané utajenie údajov o jeho osobe. Pretoţe v článkoch nebola podaná kritika jeho

rozhodovacej činnosti, ale aktivít sudcu vo voľnom čase, ţalovaný nemal právo zverejniť

informácie týkajúce sa jeho súkromia. Verejná mediálna diskreditácia ho očiernila a poníţila

v súvislosti s informovaním o tom, ako trávi svoj voľný čas, teda o tom, čo nijako nesúvisí

s výkonom jeho funkcie sudcu. Skutočnosti opísané v sporných článkoch boli účelovo – aj

za cenu porušenia právneho poriadku a princípov novinárskej etiky – modifikované do roviny

senzácie a lţivého obvinenia ţalobcu z toho, ţe zakazuje o sebe písať. Na základe sporných

článkov vznikol u čitateľa dojem, ţe sa v súvislosti s poľovaním neoprávnene obohatil

a zlyhal po profesionálnej aj osobnej stránke. Obsah sporných článkov mal priamy dopad

do jeho osobnostnej sféry. K ich uverejneniu došlo v krátkom čase pred výberovým konaním

na funkciu predsedu Špecializovaného trestného súdu, o ktorú sa tieţ uchádzal. V článkoch

podané informácie prevzali mnohé slovenské mienkotvorné médiá. Ţalobca bol vyobrazený

ako skorumpovaný reprezentant justície, ktorý nemá morálne právo uchádzať sa o predmetnú

funkciu. Kritika sudcu je vo všeobecnosti prípustná, avšak len ak je dôvodná, primeraná

a spočíva na pravdivých údajoch. Tieto kritériá však sporné články nespĺňajú, lebo v nich

podávané informácie S. nepravdivé, tendenčné a jednostranné.

Ţalovaná v konaní argumentovala tým, ţe medzi účastníkmi konania nie S. sporné, ţe

ţalobca za predmetné poľovačky a zastrelenú zver platiť nemusel. Poľovný revír, v ktorom

sa uskutočnila poľovačka, má ale v nájme politik M. K. zo strany S. a je preto vo verejnom

záujme poukázať na moţný konflikt účasti ţalobcu na poľovačke so sudcovskou etikou.

Nezávislosť sudcov je bezpochyby otázkou verejného záujmu a verejnosť má právo na

informácie o skutočnostiach naznačujúcich, ţe táto nezávislosť mohla byť ohrozená. Podľa

názoru ţalovanej články spĺňajú kritériá kladené na objektívnosť, profesionalitu a náleţité

zistenie relevantných faktov tvoriacich podklad pre prípravu článkov. V danom prípade dal

novinár ţalobcovi priestor na jeho vyjadrenie sa k obsahu pripravovaných článkov, ten sa ale

odmietol vyjadriť. Články nepodsúvajú čitateľovi závery o korupčnom správaní ţalobcu, ale

3

vyváţene informujú o poľovníckej praxi spočívajúcej na barterovom systéme poľovačiek

medzi poľovníckymi zdruţeniami a sústreďujú sa na otázku nezávislosti a nestrannosti súdnej

moci, ktorú skúmajú z pohľadu dodrţiavania etických pravidiel sudcami v súvislosti

s prijímaním darov alebo výhod. Články boli obsahovo a formulačne primerané a ich

úmyslom nebolo hanobiť ţalobcu. Hranice prijateľnej kritiky osoby verejne činnej, ktorou

ţalobca bezpochyby je, sú širšie ako u súkromnej osoby. Médiá majú právo šíriť negatívne

informácie a kritické názory o politikoch a verejných činiteľoch a verejnosť má právo

dostávať takéto informácie. Sloboda prejavu má v takýchto prípadoch prednosť pred právom

verejne činných osôb na ochranu ich osobnostných práv. Informácia poskytnutá v sporných

článkoch bola aktuálna a načasovanie článkov nemôţe byť v neprospech slobody prejavu.

Ţalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi spornými článkami a tým, ţe nebol ustanovený

do funkcie predsedu Špecializovaného trestného súdu.

Okresný súd Banská Bystrica čiastočným rozsudkom z 29. februára 2012 č.k.

-393 uloţil ţalovanej povinnosť uverejniť do 15 dní v troch po sebe

nasledujúcich vydaniach denníka S. na jeho titulnej strane toto ospravedlnenie:

„Ospravedlnenie sudcovi JUDr. M. T.: Dňa 21. 09. 2009 S. na titulnej strane denníka S.

uverejnili článok pod názvom 'Šéfoval súdu lovil zadarmo' a na tretej strane denníka S.

uverejnili článok pod názvom 'Šéfoval súdu, strieľal zadarmo', v ktorých S. okrem iného

uviedli, že sudca Špecializovaného trestného súdu JUDr. M. T. v roku 2008 zadarmo lovil

v poľovnom revíri 'Č. B.' a v tejto súvislosti zakázal o sebe písať a na otázky o poľovačkách

odmietol odpovedať. Uvedenými článkami sme verejnosť nepravdivo informovali o osobe

JUDr. M. T., čím sme neoprávnene zasiahli do jeho cti, ľudskej dôstojnosti, dobrého mena,

povesti a do jeho súkromia. Za tento neoprávnený zásah sa JUDr. M. T. ospravedlňujeme. P.

P., a.s. vydavateľ denníka S.“. Uvedený rozsudok bliţšie špecifikoval aj grafickú stránku

ospravedlnenia a veľkosť a druh pouţitého písma. V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa

poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, ktorými mal preukázané, ţe o ţalobcovi

prezentované informácie neboli poskytnuté čitateľovi nestranne, vyváţene a tak, aby umoţnili

posúdenie publikovaných hodnotiacich úsudkov so skutočnosťou. Autor sporných článkov

S. podkladové informácie dostatočne neoveril (napríklad oslovením zástupcov štátnych lesov,

poľovníkov alebo členov poľovníckeho spolku, dôkladným oboznámením sa so zmluvou

o prenájme, prípadne zistením dostupných štatistických údajov o ulovenej zveri) a zverejnil

informácie o sudcovi, ktorý podľa a o sudcoch

a prísediacich dôvodne nesúhlasil s medializáciou jeho osoby. Súd prvého stupňa bol toho

názoru, ţe kritizovanie súkromných aktivít ţalobcu v sporných článkoch nepoţíva zvýšenú

mieru ochrany, nakoľko v nich nešlo o kritiku výkonu súdnictva. Právo na súkromie sudcu

má preto v danom prípade prednosť pred slobodou prejavu. Napriek tomu, ţe sporné články

kritizovali sudcu (verejne činnú osobu), nebolo moţné prehliadnuť, ţe kritika nasmerovaná

do súkromia ţalobcu bola neprípustná, neprimeraná a nepodloţená skutočnosťou. Informácia

o trávení voľného času sudcom, pokiaľ nie je objektívna a pravdivá, nie je záleţitosťou

verejného záujmu. Poskytnutie informácií o aktivitách ţalobcu v jeho mimopracovnom čase

musí spĺňať základné atribúty legitímnosti. Legitimitu však nemoţno priznať informáciám

náleţite neovereným, tendenčným a zameraným na senzáciu alebo motivovaným snahou

očierniť osobu, ktorej sa týkajú. Povinnosťou autora sporného článku bolo dôkladne si overiť

informácie pred tým, neţ ich verejnosti predostrel ako jasné fakty. Autor však neurobil všetko

potrebné, aby verejnosti podal informácie pravdivé, overené a odborne fundované; i keď bol

vopred informovaný, ţe poľovnícka prax uvádzaná v sporných článkoch je štandardná a ţe

ţalobca v ničom nekonal protizákonne, v článkoch to nevyjadril. Sporné články boli

objektívne spôsobilé vyvolať negatívne reakcie na osobu ţalobcu, lebo ho prezentovali ako

nemorálneho sudcu, ktorý má prepojenie na politiku, prijíma dary, poľuje zadarmo a dostáva

sa do konfliktu so sudcovskou etikou.

Na odvolanie ţalovanej Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 27. marca 2013

sp. zn. napadnutý rozsudok potvrdil. V odôvodnení uviedol, ţe vec

preskúmal v rozsahu danom ustanovením a bez nariadenia pojednávania

podľa potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny (

ods. 1 a 2 ). Konštatoval, ţe ţalovaná uplatnila odvolacie dôvody v zmysle

písm. a/, d/ a f/ Z hľadiska odvolacieho dôvodu podľa

argumentovala tým, ţe došlo k porušeniu zásady spravodlivého procesu a k odňatiu jej

moţnosti pred súdom konať, lebo odvolaním napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne

odôvodnené. Odvolací súd sa stotoţnil s postupom prvostupňového súdu, ktorý návrhu

na zmenu P. ( ) v tomto prípade vyhovel, nakoľko danú námietku vzniesla

ţalovaná aţ po vyhlásení dokazovania za skončené. Išlo o formálnu zmenu ţaloby a postup

súdu neporušil zásadu rovnosti zbraní. Pokiaľ ţalovaná namietala, ţe odôvodnenie rozsudku

súdu prvého stupňa je nedostatočné (lebo v ňom absentuje vysvetlenie, prečo bola príprava

článkov nedostatočná, ako zasiahli články do súkromia a profesijného ţivota ţalobcu, prečo je

nepravdivá formulácia „T. zákaz o sebe písať“, ako mohli články ohroziť bezpečnosť ţalobcu,

prečo je utajovanie informácii o ţalobcovi dôvodné, prečo v prípade poľovačiek ţalobcu

nešlo o dar alebo bezdôvodné obohatenie, prečo poľovačky nemohli ohroziť nezávislosť

ţalobcu a prečo poľovačky ţalobcu nie je témou verejného záujmu) odvolací súd označil jej

námietky za neopodstatnené, lebo na všetky tieto otázky dal prvostupňový súd primerané

vysvetlenie. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku doplnil dôvody

prvostupňového rozsudku ( ) o ďalšiu argumentáciu. Podľa jeho právneho

názoru ţalovaná jednotlivé skutočnosti uvádzané v sporných článkoch vytrhla z kontextu

spôsobom, ktorý nielenţe bol spôsobilý vyvolať negatívne reakcie na osobu ţalobcu, ale tento

dôsledok aj bezpochyby vyvolal, medziiným pri výbere predsedu Špecializovaného trestného

súdu. Tvrdenie, ţe „T. zakázal o sebe písať“ je nepravdivé, lebo ţalobca to v skutočnosti

nezakázal, iba vyjadril svoj legitímny nesúhlas so zverejnením jeho identity a údajov o jeho

osobe. Pri poľovačke spomenutej v sporných článkoch nešlo o dar ani bezdôvodné obohatenie

sa ţalobcu, lebo poľovačku realizoval v rámci výkonu poľovníctva a sám pri nej poskytol

adekvátne protiplnenie vo forme baţantej zveri. Účasť na poľovačke by spochybňovala

nezávislosť ţalobcu iba ak by v rámci nej došlo k stretnutiu s osobami, ktoré S. páchateľmi

trestnej činnosti. O taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo. Rozsudok súdu prvého stupňa

je dostatočne odôvodnený, súd pri rozhodovaní vychádzal z vykonaného dokazovania, dôkazy

vyhodnotil jednotlivo, aj vo vzájomných súvislostiach, pouţil príslušnú judikatúru a aplikoval

aj test proporcionality. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal preukázané, ţe

došlo k zásahu do osobnostných práv ţalobcu, pričom skutkové zistenia vyplývajú z

vykonaných dôkazov a právne závery sú s nimi v súlade. Odôvodnenie prvostupňového

rozhodnutia nie je všeobecné a je primerane a presvedčivo odôvodnené. Nie je pravdivé

tvrdenie ţalovanej, ţe sporné články neobvinili ţalobcu z porušenia etických, morálnych, či

právnych noriem. Tým, ţe ţalovaná v článku uviedla, ţe ţalobca prijal dar, obvinila ho

z porušenia prinajmenšom etických a morálnych noriem. I keď si autor článkov obstaral pre

účely ich napísania dostatočné podkladové informácie a bol výslovne upozornený na

rozhodujúce okolnosti a beţnú prax pri výkone poľovníctva, získané informácie náleţitým

spôsobom nepouţil a čitateľovi ich všetky nesprístupnil. Odvolací súd zdôraznil, ţe v zmysle

ustanovení o ochrane osobnosti nie je významné, či neoprávnený

zásah bol spôsobený zavinene, nezavinene, vedome alebo nevedome, nevyţaduje sa ani

vyvolanie následkov a postačujúce je, ţe neoprávnený zásah bol objektívne spôsobilý vyvolať

ohrozenie alebo narušenie chránených osobnostných práv. K takému zásahu v danom prípade

došlo. Kritika sa nepovaţuje za neoprávnený zásah, avšak len ak spočíva na pravdivých

informáciách a svojou formou je primeraná. V danom prípade sporné články obsahovali celý

rad nepravdivých a zavádzajúcich informácií, preto v nich nemohlo ísť o objektívnu,

6

opodstatnenú, prípustnú a primeranú kritiku. Autor článkov v nich zvolil nevhodné

novinárske zjednodušenie vyvolávajúce u beţného čitateľa dojem, ţe konanie ţalobcu

je spájané s neprípustným zvýhodňovaním osoby sudcu a s jeho nevhodným prepojením

na politikov. Napriek tomu, ţe je len vecou vydavateľa, či sa rozhodne o nejakej téme písať,

musí vydavateľ rešpektovať práva iných osôb. V týchto prípadoch dochádza ku kolízii medzi

slobodou prejavu a právom na ochranu jeho osobnosti. Právo ţalobcu je garantované čl. 16

ods. 1 a a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a ustanoveniami o ochrane osobnosti, právo

ţalovanej vyplýva z a dohovoru. V prejednávanej veci bolo

potrebné túto kolíziu vyriešiť v prospech práva ţalobcu na ochranu jeho osobnosti, lebo

sloboda prejavu nemôţe mať prednosť vtedy, keď došlo k neoprávnenému zásahu

do osobnostných práv fyzickej osoby uverejnením nepravdivých a difamačných informácií.

Aj sloboda prejavu má totiţ svoje limity a hranice, ktoré ţalovaná spornými článkami

neprípustne prekročila.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie. Uviedla, ţe

súdy niţších stupňov v konaní porušili zásady spravodlivého procesu a svojím postupom jej

odňali moţnosť pred súdom konať ( ) tým, ţe svoje rozhodnutia

dostatočne neodôvodnili. Podľa nej „uvedený záver potvrdzuje 'konštantná judikatúra'

najvyššieho súdu, napríklad rozsudok sp. zn. “. Dovolateľka na potvrdenie

opodstatnenosti svojho názoru poukázala aj na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. a a namietala, ţe

napadnutý rozsudok S. nespravodlivý, zmätočný a nepreskúmateľný, a to aj preto, lebo v ňom

vyjadrené právne závery súdu sú v extrémnom nesúlade s jeho skutkovými zisteniami,

nevyplývajú zo ţiadnej moţnej interpretácie a odôvodnenia rozhodnutí obsahujú len

všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto

zistenia vyvodené. Nesprávne a neúplné skutkové a právne závery súdov, ktoré mali

za následok odňatie moţnosti konať pred súdom, zhrnula ţalovaná do nasledovných okruhov:

1. nepravdivosť výroku „T. lovil zadarmo“, 2. nepravdivosť výroku „T. zakázal o sebe písať“,

3. nesprávne označenie nájomcu revíru, 4. načasovanie článkov, 5. ohrozenie bezpečnosti

ţalobcu informovaním o poľovačkách, 6. dôvodnosť utajenia údajov o ţalobcovi,

7. nedostatočné opísanie skutočností v článku. Ţalovaná v dovolaní, v ktorom uplatnila

dovolacie dôvody podľa aţ c/ , namietala, ţe v konaní došlo

k závaţným procesným chybám a napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom

7

posúdení veci [najmä v otázke riešenia kolízie slobody prejavu s právom na ochranu

osobnosti, primeranosti uverejnenia trojnásobného ospravedlnenia ţalovaného (tri dni

po sebe), namiesto jedného ospravedlnenia a tieţ „neštandardným“ vyporiadaním sa s testom

proporcionality, ktorým odvolací súd poprel závery ústavného súdu opakovane prezentované

v obdobných prípadoch v jeho nedávnej judikatúre]. Súdy výroky o love zadarmo, najmä

v nadpisoch sporných článkov „Šéf súdu lovil zadarmo“ a „Šéfoval súdu, strieľal zadarmo“

hodnotili izolovane, bez súvislosti s textom článkov, z ktorého jednoznačne vyplýva, ţe nešlo

o dar v pravom zmysle, ale protihodnotu (barter) vo forme lovu baţantov. Závery súdov

vychádzajú z absolútneho nepochopenia systému a spôsobu ţurnalistickej práce pri tvorbe

článkov, hlavne ich nadpisov (úlohou ktorých je aj za cenu istého zjednodušenia upútať

pozornosť čitateľa). Nesprávne je konštatovanie odvolacieho súdu, ţe sporné články

neposkytli čitateľom dostatok skutkových podkladov potrebných na overenie správnosti

a opodstatnenosti v nich zaujatých hodnotiacich záverov. Nadpis článku „T. zakázal o sebe

písať“, nie je nepravdivý, ale vychádza z elektronickej komunikácie ţalobcu a autora článku.

Pravdivé a správne sú tieţ údaje o revíri, v ktorom sa poľovačka uskutočnila. Odvolacím

súdom zdôraznené načasovanie sporných článkov prehliada časový odstup medzi

publikovaním týchto článkov v denníku S. (september 2009) a voľbou predsedu

Špecializovaného trestného súdu (jún 2010). Informácia o účasti ţalobcu na poľovačke bola

podloţená verejným záujmom a jej publikovanie nepredstavovalo pre ţalobcu (i keď ide

o sudcu Špecializovaného trestného súdu) ţiadne bezpečnostné riziko. Aj so zreteľom na to

nebol dôvod utajovať pred verejnosťou účasť ţalobcu na predmetnej poľovačke. Sporné

články neinformovali verejnosť o tom, ţe ţalobca porušil etické alebo právne normy,

iba upozornili na moţné riziká vyplývajúce z „nedostatkov systému“ realizovaného

pri poľovačkách. Reprezentanti súdnej moci sú bezpochyby povinní strpieť verejnú diskusiu

o témach spojených s problematikou ich nezávislosti, a to aj vtedy, keď sa publikované

informácie týkajú trávenia ich voľného, mimopracovného času. Ţalovaná odňatie jej moţnosti

pred súdom konať ( ) vyvodzoval v danom prípade aj z toho, ţe jej nebolo

doručené vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu, ktorým napadla rozsudok súdu prvého stupňa.

Podľa jej názoru „porušenie povinnosti doručiť vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu ţalovanej

má za následok vadu konania podľa , keďţe sa tým ţalovanej odňala

moţnosť uplatnenia procesného práva vyjadriť sa k úkonom ţalobcu“. Tento záver je v súlade

s „konštantnou“ judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) prezentovanou napríklad vo veci sp. zn. . Z napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu pri tom vyplýva, ţe odvolací súd, ktorý rozhodol bez nariadenia

odvolacieho pojednávania ( ), predmetné vyjadrenie ţalobcu vzal

pri rozhodovaní na zreteľ. Dovolateľka poukázala tieţ na to, ţe odvolací súd ju neupozornil

na zmenu v zloţení senátu odvolacieho súdu, ku ktorej došlo v dôsledku upozornenia

niektorých sudcov odvolacieho súdu, ţe v ich prípade sú dané okolnosti vylučujúce sudcu

z prejednávania a rozhodovania veci ( a 15 ). Uviedla tieţ, ţe manţelka ţalobcu

vykonáva súdnictvo na Krajskom súde v Banskej Bystrici ako členka senátu „17 Co“,

predsedníčkou ktorého je JUDr. Z. N. (ktorá sa ako zastupujúca členka senátu „15 Co“

podieľala na prejednaní a rozhodovaní danej veci). Podľa názoru dovolateľky mal byť braný

do úvahy objektívny aspekt nestrannosti sudcu vedúci v tomto prípade k záveru o existencii

dôvodu na vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich vzťah

k ţalobcovi alebo jeho manţelke. So zreteľom na uvedené ţalovaná ţiadala napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu a tieţ ním potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec

vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu

publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

(ďalej len „zbierka“) pod R 111/1998, v zmysle ktorého nepreskúmateľnosť je (iba) iná vada

konania, ktorá nemá za následok odňatie moţnosti účastníka konať pred súdom (§ 237

písm. f/ ). Uviedol, ţe podobný názor je vyjadrený vo viacerých rozhodnutiach

najvyššieho súdu (napríklad sp. zn. , , ,

a ) a tieţ ústavného súdu (napríklad sp. zn.

a ). Prípustnosť dovolania ţalovanej preto nemôţe vyplývať z toho, ţe

napadnuté rozhodnutia sú (prípadne) nepreskúmateľné. K námietke ţalovanej, ţe jej nebolo

doručené vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu, ktoré podala ţalovaná, a ţe táto okolnosť viedla

k procesnej vade konania v zmysle , ţalobca uviedol, ţe v predmetnom

vyjadrení neboli uplatnené ţiadne nové skutočnosti zakladajúce nejakú odlišnú právnu

situáciu, išlo o zhrnutie argumentácie prezentovanej ţalobcom uţ v skorších štádiách konania.

Takýto postup nemal na následok odňatie moţnosti ţalovanej pred súdom konať. Rovnako

na potvrdenie opodstatnenosti tohto záveru poukázal ţalobca na viacero rozhodnutí

najvyššieho súdu (napríklad sp. zn. , , ,

, a ) a ústavného súdu (,

). K námietke, ţe v predmetnej veci konal a rozhodoval vylúčený sudca,

ţalobca uviedol, ţe ani ústavný súd nepovaţuje kolegiálne vzťahy medzi sudcami navzájom

bez ďalšieho za dôvod pre spochybnenie ich nestrannosti a pre ich vylúčenie z prejednania

9

a rozhodnutia veci (). Podľa ţalobcu je napadnutý rozsudok dostatočne

preskúmateľný, spočíva na úplných skutkových zisteniach, ako aj z nich vyvodených

skutkových záverov, ktoré boli po právnej stránke správne posúdené. Z týchto dôvodov ţiadal

dovolanie odmietnuť ako procesne neprípustné a priznať mu náhradu trov dovolacieho

konania v ním vyčíslenej výške.

Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe dovolanie podala

včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade s , bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr, či dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach opakovane poukazuje

na potrebu rešpektovania princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov

právneho štátu, a to osobitne vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam, ktoré uţ nadobudli

právoplatnosť a predstavujú res iudicata.

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno – iba v prípadoch

výslovne stanovených – napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. V súlade s povahou

dovolacieho konania a tieţ výnimočnosťou dovolania tento mimoriadny opravný prostriedok

nielenţe nie je v normatívne upravený ako „ďalšie odvolanie“,

ale ani nesmie byť (súdmi, účastníkmi) vnímaný ako „skryté odvolanie“. Zo zásadne odlišnej

povahy a účelu riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov vyplýva nevyhnutnosť

zásadne odlišných prístupov a postojov súdu pri aplikácii ustanovení zákona upravujúcich

prípustnosť odvolania a dovolania. Pokiaľ by sa v praxi napriek tomu nedostatočne

zohľadňovala mimoriadna podstata dovolania a pokiaľ by sa pri posudzovaní jeho procesnej

prípustnosti v prípadoch prejednávaných dovolacím súdom vyskytovali také prístupy,

interpretačné náhľady a právne postoje, ktoré sú inak typické pri skúmaní prípustnosti

riadnych opravných prostriedkov, a v dôsledku toho by sa v konaní o tomto mimoriadnom

opravnom prostriedku zohľadňoval účel a cieľ typicky sledovaný riadnymi opravnými

prostriedkami, mohlo by to viesť aţ k moţnosti deformovaného nazerania na dovolanie

a dovolacie konanie ako celok; takéto nazeranie by sa dostávalo do rozporu s jedným zo

10

základných a ťaţiskových princípov právneho štátu – princípom právnej istoty. Dovolací súd

musí tejto moţnosti predchádzať dôsledným rešpektovaním podstaty a výnimočnej povahy

dovolania.

Dovolanie ţalovanej smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je prípustné,

ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého

stupňa vo veci samej ( ). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku

odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci ( ). Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a ( ).

Prípustnosť dovolania ţalovanej z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238

ods. 1 ), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval ( ) a dovolanie

smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky rozsudku

uvedeného v

Podané dovolanie by v okolnostiach daného prípadu mohlo byť procesne prípustné,

len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované

v O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

11

Vady konania v zmysle aţ e/ v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania ţalovanej preto z týchto

ustanovení nemoţno vyvodiť.

Ţalovaná vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z toho, ţe v konaní na súdoch

niţších stupňov:

1. bolo zasiahnuté do jej práva na spravodlivý proces a bola jej odňatá moţnosť

konať ( ) tým, ţe rozhodnutia súdov sú nepreskúmateľné,

2. jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať ( ) tým, ţe súdy jej

nezaslali na vedomie vyjadrenie ţalobcu k ňou podanému odvolaniu,

3. rozhodoval vylúčený sudca ( ).

K dôvodom, ktoré podľa názoru ţalovanej zakladajú prípustnosť ňou podaného

dovolania, uvádza najvyšší súd nasledovné:

1. Odňatím moţnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie procesne

nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu

predpisu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka

občianskeho súdneho konania (napríklad právo zúčastniť sa pojednávania, vyjadrovať

sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, podávať návrhy).

1.1. neumoţňuje stotoţniť závaţnú procesnú

(procedurálnu) vadu konania uvedenú v ustanovení so súdnym

rozhodnutím, ani s jeho odôvodnením. Najvyšší súd uţ v rozhodnutí publikovanom

pod R 125/1999 uviedol, ţe prípustnosť dovolania podľa nemoţno

extenzívne vykladať v súvislosti s postupom súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu

rozhodovaciu činnosť súdu. Pod postupom súdu moţno totiţ rozumieť len jeho faktickú

(ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci (porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu

z 10. októbra 2012 sp. zn. , 91/2012), ktorá predchádza vydaniu konečného

rozhodnutia a ktorá má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka

konania a zmarenie moţnosti jeho aktívnej účasti na konaní. „Za odňatie moţnosti konať

pred súdom nemoţno povaţovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti

súdu ...“ (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 11. júla 2012 sp. zn. ).

Postupom súdu sa môţe rozumieť iba samotný priebeh konania, spôsob vedenia konania

12

či procesu, jednotlivé procesné úkony súdu, jeho faktická činnosť alebo nečinnosť, nie však

výsledný meritórny rozhodovací akt súdu vo veci samej (záverečný meritórny produkt

konania), úlohou ktorého je vyhodnotiť konanie a podať záväzný názor súdu na prejednávanú

vec.

Pokiaľ „postupom súdu“ nie je samo meritórne rozhodnutie vo veci samej, potom

uţ „postupom súdu“ vôbec nemôţe byť ani časť tohto finálneho produktu konania

[odôvodnenie rozhodnutia (jeho obsah, spôsob, kvalita, výstiţnosť, presvedčivosť, úplnosť)],

úlohou ktorej je vysvetliť dôvody rozhodnutia.

1.2. Ţalovaná súdom vytýka nerešpektovanie jej práva na spravodlivý súdny proces.

Podľa kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tieţ právo

účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne

konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie

(). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom

rozhodnutí) nemusí (ale) disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou

k porušeniu označených práv (, , ).

Vzhľadom na námietky ţalovanej bolo aj v tomto dovolacom konaní potrebné zaujať

právne závery o tom, či (prípadné) nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá

procesnú vadu konania v zmysle alebo či má za následok procesnú vadu

konania v zmysle

Vada konania uvedená v znamená vţdy porušenie

aj dohovoru. To však neznačí, ţe by zároveň nevyhnutne platil aj opak,

teda to, ţe kaţdé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (aţ) vady

konania v zmysle neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné

nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady

ich moţnej nápravy v opravnom konaní. Bliţšiu úpravu ústavne garantovaného práva

na súdnu ochranu obsahuje , ktorý vo svojich ustanoveniach

predpokladá aj moţnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom

13

konaní, v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje

aj predpoklady a podmienky, za ktorých moţno v dovolacom konaní napraviť procesné

nesprávnosti konania na súdoch niţších stupňov. Najzávaţnejším procesným vadám konania,

ktoré sú taxatívne vymenované v , pripisuje osobitný

význam – vady tejto povahy povaţuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania

(viď ) a zároveň tieţ za prípustný dovolací dôvod (viď

písm. a/ ). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň

závaţnosti procesných vád v zmysle pripisuje

význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. „iné vady“)

povaţuje ale – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v – len za relevantný

dovolací dôvod (viď ), pričom však vady tejto povahy prípustnosť

dovolania nezakladajú.

Pri zvaţovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vţdy na zreteli,

ţe dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti uţ právoplatnému

rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti ( ).

Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných

práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces

(tieţ v nadväznosti na poţiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157

ods. 1 a 2 ), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa

. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z , ktorý do určitej

miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa a 4 , treba rozhodujúce

otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto

ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiţ vyriešená z pohľadu oboch dotknutých

ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj

a aktuálne tieţ ).

V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len ţalovanou zdôrazňované

právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne

relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol

vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov niţších stupňov. Dovolací súd pri riešení otázky

prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty,

lebo ţalovanou namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia

14

moţnosti ţalovanej konať pred súdom ( ). Dovolaním napadnuté

rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý povaţoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská

procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania

a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory. Za vadu konania v zmysle § 237

písm. f/ v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv ţalovanej.

1.3. Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov významných v zmysle § 237

písm. f/ – je zásadne príslušný dovolací súd (viď ).

Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v zbierke ako

judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn.

, z ktorého vyplýva, ţe „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ) aj vtedy, ak odvolací

súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takţe jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne

opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát

najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy

(v ţiadnej ním prejednávanej veci) nepovaţoval uvedený judikát za „prekonaný“ a vţdy

dôsledne a bezvýnimočne zastával názor, ţe nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá

(len) tzv. inú vadu konania v zmysle , nie však procesnú vadu

konania v zmysle (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

, , , , ,

, ).). Senát dovolacieho súdu, ktorý koná v preskúmavanom

prípade, zastáva tento názor nemenne vo všetkých ním prejednávaných veciach bez ohľadu

na to, čo bolo predmetom konania (viď aj na internetovej stránke najvyššieho súdu dostupné

rozhodnutia, napríklad v pracovnoprávnej veci sp. zn. , v exekučnej veci sp.

zn. , vo veci sp. zn. týkajúcej sa uloţenia povinnosti

poskytnúť zmluvné plnenie, rovnako vo veciach sp. zn. a ,

v ktorých účastník tvrdil zásah do jeho osobnostných práv). Právna kvalifikácia

nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu niţšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho len tzv. inú

vadu konania pritom vyplýva tieţ z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj

napríklad sp. zn. , , , ,

15

, , , ,

a ).

Správnosť takéhoto nazerania vec preskúmavajúceho senátu najvyššieho súdu

na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej procesných dôsledkov

potvrdzujú tieţ niektoré rozhodnutia ústavného súdu o sťaţnostiach proti tým rozhodnutiam

najvyššieho súdu, ktoré zotrvávali na opodstatnenosti judikátu R 111/1998. Ústavný súd:

a) uznesením z 27. mája 2010 sp. zn. odmietol ústavnú sťaţnosť proti

uzneseniu najvyššieho súdu zo 6. augusta 2009 sp. zn. konštatujúc, ţe

„po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu s ohľadom na dôvody uvedené

v sťaţnosti nezistil také porušenia, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46

ods. 1 “,

b) sťaţnosť proti uzneseniu najvyššieho súdu z 20. januára 2011 sp. zn.

odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pričom v uznesení z 19. apríla 2011 sp. zn.

konštatoval jednak to, ţe „najvyšší súd postupoval v súlade

s relevantnými ustanoveniami , ktoré ústavne

akceptovateľným spôsobom interpretoval a aplikoval, preto aj jeho právne závery S.

ústavne akceptovateľné“, jednak to, ţe „nezistil ţiadnu moţnosť porušenia základného

práva sťaţovateľov na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po prijatí sťaţnosti na ďalšie konanie“,

c) uznesením z 30. júna 2011 sp. zn. odmietol sťaţnosť proti rozhodnutiu

najvyššieho súdu zo 14. apríla 2011 sp. zn. s tým, ţe nebola zistená

ţiadna skutočnosť, „ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci

oporu v zákone“, a ţe „v dovolacom konaní nedošlo k odňatiu moţnosti

preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretoţe najvyšší súd

postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie

proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťaţovateľovi

neodňala moţnosť konať pred súdom ( ). Takýto postup

a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne umoţňuje, preto

pouţitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej

ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku“,

d) v uznesení z 20. apríla 2011 sp. zn. , ktorým odmietol sťaţnosť proti

rozhodnutiu najvyššieho súdu z 25. novembra 2010 sp. zn. , vyslovil

16

názor, ţe „nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu aj v prípade,

ak by znamenalo porušenie 'procesného práva na spravodlivé konanie' ... resp.

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je moţné bez ďalšieho stotoţniť

s procesnou vadou konania spočívajúcou v odňatí moţnosti účastníkovi konať pred

súdom ( ), preto nie je ani dôvodom zakladajúcim prípustnosť

dovolania (podľa ) proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti

ktorému podľa ostatných ustanovení dovolanie

prípustné nie je“,

e) v uznesení z 10. novembra 2011 sp. zn. konštatoval, ţe vada konania

podľa znamená porušenie , ako aj

dohovoru (). To však, ako uţ ústavný súd spresnil (),

neznamená, ţe by vţdy zároveň platil aj opak“,

f) uznesením zo 6. júna 2012 sp. zn. odmietol ako zjavne neopodstatnenú

sťaţnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 19. januára 2012 sp. zn.

spočívajúcemu na názore, ţe nepreskúmateľnosť nie je procesnou vadou konania

v zmysle V odôvodnení tohto uznesenia uviedol, ţe napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne, práve

naopak, obsahuje dostatok presvedčivých dôvodov na svoj výrok,

g) v uznesení z 3. apríla 2012 sp. zn. , rozhodujúc o ústavnej sťaţnosti

proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 29. novembra 2011 sp. zn. ,

uviedol, ţe nielen v náleze sp. zn. , ale aj v následnej svojej

rozhodovacej činnosti (napr. ) tento názor (pozn.: vyjadrený

v judikáte R 111/1998) najvyššieho súdu v plnej miere akceptoval a povaţoval ho za

ústavne konformný,

h) v uznesení z 19. apríla 2012 sp. zn. , ktoré sa týkalo uznesenia

najvyššieho súdu z 27. mája 2010 sp. zn. uviedol, ţe „právny názor,

na ktorom je zaloţené namietané uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska

akceptovateľný, a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného

práva sťaţovateľky podľa a podľa listiny, či práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (v tejto súvislosti viď tieţ uznesenie ústavného súdu

z 22. marca 2012 sp. zn. ).

17

Dovolací súd osobitne poukazuje na to, ţe i keď sa ústavný súd v náleze 27. júla 2011

sp. zn stotoţnil „s tou judikatúrou najvyššieho súdu, ţe aj nedostatok

riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia treba povaţovať za vadu,

ktorá zakladá prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť dovolania podľa

(rozsudky najvyššieho súdu z 27. apríla 2006 sp. zn. a z 30. septembra 2008

sp. zn. )“, v neskoršom uznesení z 3. apríla 2012 sp. zn.

sa celkom jednoznačne priklonil k názoru, ţe nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia

nemoţno stotoţňovať s procesnou vadou v zmysle ; v tomto (neskoršom)

uznesení poukázal na to, ţe ústavný súd sa k otázke právnej kvalifikácie nepreskúmateľnosti

a jej dôsledkov z hľadiska (tak, ako bola podaná najvyšším súdom

v uznesení z 22. septembra 2009 sp. zn. povaţujúcom naďalej za opodstatnený

záver vyjadrený v R 111/1998) vyjadril v náleze z 10. novembra 2011 sp. zn.

a nielen v tomto náleze, ale aj v následnej svojej rozhodovacej činnosti

citovaný názor najvyššieho súdu v plnej miere akceptoval a povaţoval ho za ústavne

konformný.

Naostatok je potrebné poukázať na to, ţe ústavný súd sa k danej problematike aktuálne

vyjadril v uznesení z 30. januára 2013 sp. zn. , v ktorom uviedol, ţe

„sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá

prijala záver, ţe nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa

, ale len tzv. inú vadu konania podľa “.

Vec preskúmavajúci senát dovolacieho súdu k vyššie uvedenému poznamenáva, ţe ani

v iných právnych veciach, v ktorých dovolací súd zotrval na aktuálnosti judikátu R 111/1998,

nebolo zo strany ústavného súdu konštatované porušenie ústavných práv (viď napríklad

, , , ).

1.4. Ako uţ bolo uvedené, k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne

aj princíp právnej istoty (napr. a ). V právnom štáte musí panovať

istota, ţe na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva

rovnaká odpoveď (napr. , , , ).

Rozhodnutie najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. bolo

subjektom na to oprávneným zaradené na rokovanie osobitného orgánu najvyššieho súdu

18

s rozhodovacou právomocou (občianskoprávneho kolégia), osobitnou procedúrou upravenou

všeobecne záväzným právnym predpisom bolo týmto orgánom prerokované a uznesením,

ktoré prijala nadpolovičná väčšina členov občianskoprávneho kolégia, bol schválený návrh

na jeho uverejnenie v zbierke – v zákonom stanovenom osobitnom médiu so špeciálnym

zameraním a účelom; publikované bolo pod R 111/1998. Uvedeným postupom plnil najvyšší

súd zákonom stanovenú povinnosť dbať o jednotný výklad a jednotné pouţívanie zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov ( o súdoch

a sudcoch). Táto povinnosť mu v súčasnosti vyplýva z ustanovenia § 8 ods. 3 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. O publikovaní

predmetného rozhodnutia bolo teda rozhodnuté v rámci zákonom upraveného mechanizmu

zabezpečujúceho koherentnosť judikatúry ().

Osobitný proces, výsledkom ktorého bolo publikovanie rozhodnutia najvyššieho

súdu v zbierke ako R 111/1998, priznáva tomuto rozhodnutiu osobitný význam. Výklad

najvyššieho súdu, ktorý v ňom podal, nie je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto)

má ale vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná,

ipso iure normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom niţších stupňov), ako

aj v horizontálnej línii (medzi jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom).

Nemoţno prehliadať podstatný rozdiel medzi rozhodnutím nepublikovaným v zbierke (ďalej

len „nepublikované rozhodnutie“), a rozhodnutím, ktoré bolo na podklade zákonom určenej

procedúry navrhovania a schvaľovania osobitným orgánom najvyššieho súdu uverejnené

v zbierke (ďalej len „publikované rozhodnutie“). Pokiaľ nepublikované rozhodnutie

najvyššieho súdu vyjadruje názor členov senátu (resp. väčšiny členov senátu) najvyššieho

súdu v individuálne ním prejednávanej veci, názor vyjadrený v publikovanom rozhodnutí

je zároveň zovšeobecňujúcim názorom (relevantnej väčšiny) členov kolégia najvyššieho súdu,

ktoré vţdy tvorí viacero senátov. Názor vyjadrený v nepublikovanom rozhodnutí sa v tomto

zmysle prípadne (ak vec prejednávajúci senát dospeje k záveru, ţe sú pre to splnené

podmienky) môţe odkloniť či odchýliť od názoru vyjadreného v publikovanom rozhodnutí,

tým ale ešte bez ďalšieho nedochádza k „prekonaniu“ názoru, na ktorom spočíva publikované

rozhodnutie.

1.5. Senát dovolacieho súdu, ktorý preskúmava danú vec, sa nestotoţňuje s názorom,

ţe právne závery vyjadrené v rozhodnutí publikovanom v zbierke pod R 111/1998

sú „prekonané“.

19

O „prekonaní“ (relevantnom zavŕšení procesu odklonenia sa od) názoru vyjadreného

v publikovanom rozhodnutí moţno, podľa názoru vec prejednávajúceho senátu, hovoriť iba

vtedy, ak je toto „prekonanie“ výsledkom v zákone predpísaného postupu najvyššieho súdu

( a a o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov).

Keďţe právny názor najvyššieho súdu publikovaný pod R 111/1998 nebol dosiaľ

vo vyššie uvedenom zmysle „prekonaný“, nebol ani v preskúmavanej veci daný dôvod

pre jeho nezohľadnenie.

1.6. I keď upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom

súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov ( ) a právnou úpravou občianskeho súdneho konania dbá o to, aby

rozhodnutie súdu bolo vecne správne a spravodlivé, predsa len nemôţe zabezpečiť, ţe kaţdé

konanie bude v plnom rozsahu zodpovedať jeho ustanoveniam a ţe súdmi bude vţdy

rozhodnuté iba správne. Moţnosť dosiahnutia nápravy nesprávností, ku ktorým môţe v praxi

dôjsť, vytvára systémom opravných prostriedkov (odvolanie,

návrh na obnovu konania, dovolanie, mimoriadne dovolanie).

Nesprávnosťou meritórneho rozhodnutia súdu – finálneho produktu občianskeho

súdneho konania je aj jeho nepreskúmateľnosť. Pokiaľ sa súd dopustí tejto nesprávnosti

a svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodní, neodníma tým účastníkovi konania moţnosť

realizovať jeho procesné oprávnenia v zmysle „náleţité skutkovo aj právne argumentovať

proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadných

riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov“. O dôvodoch rozhodnutia sa účastník

dozvedá (má dozvedieť) z rozhodnutia súdu. Pokiaľ nemá odôvodnenie rozsudku súdu prvého

stupňa podklad v zistení skutkového stavu, môţe účastník pred tým, ako rozsudok nadobudne

právoplatnosť, navrhnúť, aby odôvodnenie bolo doplnené ( ). Účastník

prvostupňového konania, ktorý nie je spokojný s rozhodnutím súdu prvého stupňa,

nestotoţňuje sa s jeho skutkovými zisteniami a ich právnym posúdením alebo v odôvodnení

rozhodnutie nenachádza odpovede na tie otázky, posúdenie a vyriešenie ktorých povaţoval

zo svojho pohľadu za rozhodujúce, má pri splnení ďalších predpokladov uvedených v zákone

zachované procesné oprávnenie napadnúť prvostupňové rozhodnutie odvolaním; v odvolaní

20

môţe namietať napríklad to, ţe v konaní pred súdom prvého stupňa došlo k inej vade, ktorá

mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), alebo ţe

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z neúplne zisteného skutkového stavu alebo

z nesprávnych (vrátane neúplných) skutkových zistení ( a ),

alebo ţe toto rozhodnutie vychádza z nesprávneho (aj neúplného alebo právnu problematiku

celkom nevystihujúceho alebo nevyčerpávajúceho) právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2

písm. f/ ). Aj účastník odvolacieho konania má v prípade, ţe rozhodnutie odvolacieho

súdu povaţuje za nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné alebo arbitrárne, zachované

procesné oprávnenie poukazovať na tieto nedostatky rozhodnutia a domáhať sa nápravy;

účastník konania môţe za podmienok stanovených v zákone podať dovolanie (§ 240

ods. 1 ). nebráni účastníkovi konania v dovolaní namietať

všetky nesprávnosti postupu, rozhodovania a rozhodnutia odvolacieho súdu; ničím

neobmedzuje jeho moţnosť argumentovať aj tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nie

je náleţite odôvodnené, dôvody rozhodnutia nie sú dostatočne vysvetlené alebo sú vyjadrené

nezrozumiteľne, prípadne sú neúplné, nepresvedčivé, arbitrárne alebo nepodloţené priebehom

a výsledkami konania – účastník konania môţe teda v dovolaní namietať, ţe ním napadnuté

rozhodnutie je nepreskúmateľné. Na druhej strane právnou

úpravou dovolania a dovolacieho konania nezaručuje, ţe kaţdé podané dovolanie bude vţdy

prípustné, ţe sa dovolací súd bude vţdy (môcť) zaoberať aj vecnou správnosťou napadnutého

rozhodnutia a ţe dovolateľ bude v konaní pred najvyšším súdom úspešný. V dovolacom

konaní totiţ takáto argumentácia dovolateľa (ţe napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné)

naráţa na stanovené obmedzenia práva na súdnu ochranu,

ktoré vyplývajú z právnej úpravy prípustnosti dovolania.

1.7. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4

v spojení s ). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní

účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých

občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné

podmienky upravujú ustanovenia a nasl. ().

v ustanovení vymenúva znaky tých rozsudkov

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie procesne prípustné. Z právnej úpravy obsiahnutej

21

v danom ustanovení je zrejmé, ţe zákonodarca v nej – zohľadňujúc mimoriadny charakter

dovolania a moţné dôsledky zrušenia rozhodnutia dovolacím súdom – vyjadril na jednej

strane vôľu, aby určité rozsudky (výnimočne) napriek tomu, ţe uţ nadobudli právoplatnosť,

mohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní (viď napríklad § 238 ods. 1

aţ 3 ). Na druhej strane tým ale bez akýchkoľvek pochybností zároveň vyjadril tieţ

vôľu, aby iné rozsudky (neţ sú ním výslovne uvedené) nemohli byť v zmysle

predmetom preskúmania v dovolacom konaní.

Vzhľadom na to, ţe dovolanie ţalovanej smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu, treba osobitne poukázať na to, ţe z moţnosti dovolacieho prieskumu

vylučuje bezvýnimočne kaţdý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu,

ktorý nemá znaky uvedené v tomto ustanovení. Keďţe zákonodarca vyjadril dostatočne

zreteľne vôľu, aby ani riadne odôvodnený a dostatočne preskúmateľný potvrdzujúci rozsudok

odvolacieho súdu neuvedený v § 238 ods. 3 O.s. nebolo moţné podrobiť dovolaciemu

prieskumu (i keby spočíval na nesprávnej aplikácii alebo interpretácii zákona), bolo

by nelogické a v rozpore s výnimočnou povahou dovolania (viď tieţ vyššie uvedenú časť

o neprípustnosti vnímania dovolania ako „skrytého odvolania“), pokiaľ by právnou úpravou

obsiahnutou v vyjadril zároveň vôľu zabezpečiť účastníkovi konania

moţnosť dovolacieho prieskumu v prípade takého potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu

neuvedeného v , ktorý moţno (azda spočíva na správnych záveroch,

o ich správnosti sa ale nedá celkom alebo s istotou presvedčiť a v dovolacom konaní

ju nemoţno úplne preveriť, lebo odvolací súd svoje závery v odôvodnení potvrdzujúceho

rozsudku nevyjadril spôsobom dostatočne jasným, určitým alebo relevantnú problematiku

v celom rozsahu vyčerpávajúcim.

1.8. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, ţe právna

istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím je v právnom štáte narušiteľné len

mimoriadne a výnimočne. Úspešné uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku

dovolateľom je podmienené (primárnym) záverom dovolacieho súdu, ţe dovolanie

je procesne prípustné a aţ následným (sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, ţe tento

opravný prostriedok je aj opodstatnený. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k uvedenému

(primárnemu) záveru, platná právna úprava mu neumoţňuje postúpiť v dovolacom konaní

ďalej a pristúpiť aţ k posúdeniu napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané;

pokiaľ by dovolací súd posudzoval vecnú správnosť rozhodnutia napadnutého procesne

22

neprípustným dovolaním, porušil by zákon. Ak preto dovolací súd dospeje k záveru, ţe

dovolanie je procesne neprípustné, musí tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby

sa zaoberal správnosťou právnych záverov alebo preskúmateľnosťou napadnutého

rozhodnutia.

Pre opačný prístup dovolacieho súdu – (primárne) posúdenie rozhodnutia z hľadiska

úplnosti alebo správnosti skutkových a právnych záverov a tieţ výstiţnosti ich vyjadrenia

alebo precíznosti odôvodnenia a aţ z výsledku tohto posúdenia vyplývajúce následné

(sekundárne) vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania nedáva Občiansky súdny

poriadok – v znení, ktoré je platné a účinné v čase rozhodovania o dovolaní ţalovanej –

podklad v ţiadnom z jeho ustanovení.

1.9. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania vymedzuje

jednak objektívnymi znakmi rozsudku ( ) alebo uznesenia ( )

odvolacieho súdu, jednak objektívnym zadefinovaním najzávaţnejších procesných vád

konania súdov niţších stupňov ( ). Účelom takéhoto objektívneho vymedzenia

je bezpochyby zvýšiť predvídateľnosť súdneho rozhodovania a vylúčiť alebo aspoň

minimalizovať subjektívny prvok pri posudzovaní prípustnosti dovolania.

Záver súdu, ţe napadnuté rozhodnutie súdu niţšieho stupňa je (ne)preskúmateľné,

závisí vţdy nielen od toho, či a ako je toto rozhodnutie odôvodnené súdom, ktorý ho vydal,

ale aj od toho, aké všeobecné predstavy o riadnom odôvodnení rozhodnutia má súd vyššieho

stupňa a ako sa tieto jeho predstavy stotoţňujú s individuálnym odôvodnením napadnutého

rozhodnutia. V praxi sa pri tom môţe zo strany súdu vyššieho stupňa vyskytnúť rozpätie

od prehnanej prísnosti (rigoróznosti) cez náleţitý prístup aţ k neopodstatnenej zhovievavosti

(benevolencii).

Podľa právneho názoru senátu dovolacieho súdu, ktorý preskúmava prípustnosť

dovolania ţalovanej nemohlo byť zámerom zákonodarcu, aby riešenie tak zásadnej otázky,

ktorá je z hľadiska rešpektovania princípu právnej istoty osobitne významná (otázky,

či dovolanie podľa prípustné je alebo nie je), bolo determinované tým,

s akým stupňom prísnosti dovolací súd pristupuje k posúdeniu, či odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia dostatočne jasne, zrozumiteľne, vyčerpávajúco a presvedčivo vysvetľuje

skutkovú a právnu podstatu veci.

23

1.10. Z dôvodov uvedených vyššie pod 1.1. aţ 1.9. dospel dovolací súd k záveru, ţe

i keby prípadne bolo rozhodnutie odvolacieho súdu nedostatočne odôvodnené (dovolací súd

sa nezaoberal otázkou, či napadnuté rozhodnutie je preskúmateľné), nemal by tento

nedostatok za následok procesnú vadu konania v zmysle

2. Ţalovaná namieta, ţe jej nebolo doručené vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu, ktoré

podala proti prvostupňovému rozsudku; tvrdí, ţe tým jej bola odňatá moţnosť pred súdom

konať.

Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v preskúmavanej veci, uţ vo viacerých

rozhodnutiach (viď napríklad sp. zn. , , ,

, ) opakovane uviedol, ţe absencia vyjadrenia k opravnému

prostriedku druhého účastníka konania je právne irelevantná (viď tieţ

a ) napríklad vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku, nezaloţil

svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku (teda vtedy, keď vyjadrenie

k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku).

Z ustanovenia vyplýva, ţe ak nejde o prípad uvedený v

druhej vete , doručí súd prvého stupňa odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie

smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu; iná

povinnosť mu z týchto ustanovení nevyplýva. Z nevyplýva

povinnosť odvolacieho súdu predloţiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie

stanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému prostriedku. Súd nie

je povinný donekonečna udrţiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania –

je iba na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť

(, , ). Pokiaľ má odvolací súd k dispozícii

potrebné argumenty, ako aj pri dodrţaní dikcie ustanovenia , pristúpi

k rozhodnutiu vo veci samej (viď tieţ , , .).

Odňatie moţnosti pred súdom konať nezakladá teda sama skutočnosť, ţe odvolateľovi nebolo

predloţené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu. Obdobné právne závery boli

vyslovené aj v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu (viď napríklad uznesenia sp. zn.

a ). Iný pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť

sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi znamenať neustály (opakujúci

sa a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu

24

druhého účastníka konania. Podľa názoru vec prejednávajúceho senátu dovolacieho súdu

by takýto pohľad mohol mať aţ znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho

materiálnemu chápaniu princípov právneho štátu.

Dovolací súd vzal v danom prípade na zreteľ individuálne okolnosti prejednávanej

veci a pristúpil k skúmaniu, či vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu ţalovanej malo zásadný vplyv

na rozhodnutie odvolacieho súdu. Dospel k záveru, ţe nedoručenie predmetného vyjadrenia

bolo v preskúmavanej veci z hľadiska ustanovenia právne irelevantné,

lebo – ako vyplýva zo spisu – toto vyjadrenie obsahovalo rekapituláciu a zhrnutie dovtedajšej

argumentácie ţalobcu a nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu o riadnom

opravnom prostriedku ţalovanej. Ţalobca vo svojom vyjadrení (č.l. 451 aţ 459 spisu) uviedol

výhrady, ktoré má voči dôvodom odvolania ţalovanej a konštatoval správnosť právnych

záverov vyjadrených prvostupňovým súdom v odvolaním napadnutom rozsudku. Obsah spisu

v ničom nenasvedčuje tomu, ţe by odvolací súd – nebyť tohto vyjadrenia ţalobcu – rozhodol

inak, resp. ţe k prijatiu dovolaním napadnutého rozhodnutia viedlo odvolací súd vyjadrenie

ţalobcu k odvolaniu ţalovanej.

Dovolací súd v závere tejto časti odôvodnenia svojho uznesenia osobitne poukazuje

na to, ţe vyššie uţ spomenuté uznesenie najvyššieho súdu z 10. januára 2013 sp. zn.

, ktoré spočíva aj na záveroch vysvetlených v tomto bode (2.) odôvodnenia,

bolo napadnuté sťaţnosťou, ktorú ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú

uznesením zo 14. mája 2013 sp. zn. s tým, ţe „napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil

existenciu skutočností svedčiacich o tom, ţe by ho bolo moţné povaţovať za popierajúce

zmysel práva na súdnu ochranu“.

Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, ţe namietaným postupom nedošlo

k odňatiu moţnosti ţalovanej pred súdom konať ( ).

3. Ţalovaná sa v dovolaní dotkla aj otázky zloţenia senátu odvolacieho súdu

a posudzovania dôvodov zakladajúcich vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci

( a nasl. ).

25

3.1. Z obsahu tejto časti dovolania moţno vyvodiť, ţe dovolateľka namietla

aj procesnú vadu konania v zmysle

Podľa je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe

namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom

na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti

o ich nezaujatosti ( ).

Účelom ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,

k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti

neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá

aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná za právne

relevantnú. Je ňou určitý právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci (o takýto vzťah ide

vtedy, ak sudca má svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania

a rozhodnutia o veci), alebo k účastníkom konania (o taký vzťah ide napríklad vtedy, ak sudca

má určitý osobný vzťah, so zreteľom na ktorý moţno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti)

a napokon k zástupcom účastníkov konania.

Najvyšší súd uţ v rozhodnutí, ktoré bolo v zbierke publikované pod R 59/1997,

uviedol, ţe neexistencia ţiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia

nadriadeného súdu o tom, ţe sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania

vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle

ustanovenia posúdiť túto otázku samostatne.

Nestrannosť sudcu treba skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska

nestrannosti, v rámci ktorého je relevantné osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho tú –

ktorú vec, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, pri ktorom je potrebné zistiť a posúdiť,

či je poskytnuté dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek pochybnosti o nestrannosti

(nezaujatosti) sudcu.

26

Rozhodnutia najvyššieho súdu v prípadoch, v ktorých ide o posúdenie otázky, či sudca

je ( ) alebo bol ( ) vylúčený z prejednávania

a rozhodovania veci vzhľadom na to, ţe účastníkom konania je iný sudca alebo osoba blízka

inému sudcovi, spravidla konštatujú, ţe vzťahy sudcov navzájom sú vo všeobecnosti

neutrálne, budované na princípoch profesionálnej spolupráce, riešenia obdobných pracovných

úloh a problémov. Takéto kolegiálne vzťahy sudcov, ktoré z hľadiska

nemoţno bez ďalšieho povaţovať za okolnosť vzbudzujúcu pochybnosti o nestrannosti

a nezaujatosti sudcu, sa z hľadiska tohto ustanovenia stávajú právne významnými aţ vtedy,

keď nadobudnú rysy osobného (napríklad priateľského) vzťahu (porovnaj napríklad uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. , , , ). Aj podľa

názoru ústavného súdu samotné kolegiálne vzťahy sudcov, ak nie sú ďalšie okolnosti

signalizujúce moţnú nestrannosť sudcu, v zásade nie sú dôvodom na spochybnenie jeho

nestrannosti, a to takej intenzity, aby boli dôvodom na jeho vylúčenie z prerokúvania veci

z tohto dôvodu ().

V danom prípade zo spisu vyplýva, ţe na Krajskom súde v Banskej Bystrici bola vec

elektronickou podateľňou pridelená do senátu „15 Co“; zastupujúcim senátom v prvom poradí

ktorého je senát „14 Co“ a v druhom poradí senát „17 Co“. V zmysle rozvrhu práce tohto

súdu na rok 2012 S. senát „15 Co“ zloţený z predsedu JUDr. J. M. a členov senátu – JUDr. O.

M. a Mgr. J. G.. Naposledy menovaný sudca ale podľa oznámil, ţe so

zreteľom na jeho priateľský vzťah k ţalobcovi a jeho manţelke je u neho daná okolnosť, ktorá

sudcu vylučuje z prejednávania a rozhodovania veci ( ). Podobne sa vyjadrili

tieţ všetci členovia senátu „14 Co“ (JUDr. M. P., JUDr. P. P. a Mgr. E. N.) a tieţ JUDr. Ing.

J. G., Phd., predseda senátu „17 Co“. Na rozdiel od nich JUDr. Z. N., riadiaca predsedníčka

senátu „17 Co“, vo svojom vyjadrení (č.l. 467 spisu) uviedla, ţe ţalobcu osobne nepozná a jej

vzájomný vzťah s manţelkou ţalobcu je korektný a kolegiálny. Poznamenala, ţe pochybnosti

o jej nezaujatosti pri rozhodovaní tejto veci by mohla vzbudiť len tá skutočnosť, ţe

s manţelkou ţalobcu pracuje v jednom senáte. Vzťah k veci ani k účastníkom a ich

zástupcom nemá a osobne sa zaujatá necíti.

K obsahovej odlišnosti zrejmej z porovnania predmetných vyjadrení JUDr. Z. N.

a vyššie označených sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici, dovolací súd poznamenáva,

ţe je vonkajším prejavom jedinečnosti, mnohotvárnosti, a preto aj odlišnosti (ľudských)

vzťahov sudcov navzájom. Táto rozdielnosť, základom ktorej sú zvláštnosti osobnosti

27

kaţdého sudcu a tieţ neopakovateľnosti jeho vzťahov k iným sudcom, sa v ničom neprieči

vyššie uvedeným právnym záverom dovolacieho súdu o vzájomných kolegiálnych vzťahoch

sudcov, ktoré sa z hľadiska stávajú právne relevantnými aţ vtedy, keď

presiahnu rámec čisto kolegiálneho vzťahu a nadobudnú charakter osobného vzťahu. Takéto –

z hľadiska významné prekročenie uvedeného rámca – nemoţno však bez

ďalšieho vidieť uţ v tom, ţe sudcovia vykonávajú súdnictvo na tom istom súde a pre výkon

funkcie sú prípadne zaradení do toho istého kolégia, grémia alebo senátu. To isté pravidlo

treba uplatňovať aj vtedy, keď ide o „sprostredkovaný“ vzťah medzi vec prejednávajúcim

sudcom a osobou blízkou inému sudcovi toho istého súdu (porovnaj tieţ rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn. a ). Pokiaľ totiţ vyššie uvedené platí pre

priamy (bezprostredný) vzťah sudcov navzájom, nemôţe sa uplatniť odlišné (prísnejšie)

kritérium na iný, svojou povahou iba odvodený (sprostredkovaný), vzťah sudcu k osobe

blízkej inému sudcovi. Opačný názor na otázku zaujatosti sudcu by – aj v zmysle záverov

vyjadrených v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. – odporoval pravidlám

elementárnej logiky (argumentu „a maiore ad minus“). Takýto opačný názor, pochybnosti

o nezaujatosti sudcu vyvodzujúci uţ len zo samotnej existencie funkčného alebo pracovného

zaradenia sudcu (sudcov), by bol spojený s neprípustnou prezumpciou porušovania povinností

sudcu a tieţ zásad sudcovskej etiky.

Ţalovaná na podporu svojej argumentácie poukázala na uznesenie ústavného súdu

z 15. mája 2008 sp. zn. , v ktorom išlo o posúdenie predpojatosti sudcu

ústavného súdu. Odkaz na toto uznesenie nepovaţuje dovolací súd za náleţitý, lebo

z predmetného uznesenia ústavného súdu zreteľne vyplýva, ţe sa vzťahovalo na prípad,

v ktorom sudca ústavného súdu sám „v obdobnej veci ... predloţil vyhlásenie o svojej

predpojatosti a bol v tejto veci vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie“.

Moţno preto uzavrieť, ţev dovolaní vyjadrené pochybnosti ţalovanej o nezaujatosti

JUDr. Z. N. (resp. aj ďalších sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorí danú vec

prejednali a rozhodli), sú len subjektívnej povahy, nemajú objektívny základ a neopodstatňujú

záver, ţe na prejednaní a rozhodovaní veci sa podieľala zaujatá sudkyňa (resp. podieľali

zaujatí sudcovia) a ţe teda v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v ustanovení § 237

písm. g/

28

3.2. So zreteľom na argumentáciu ţalovaného dovolací súd uvádza, ţe zo ţiadneho

ustanovenia zákona nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu informovať účastníka o tom, ţe

došlo k zmene v zloţení senátu. Je to dané medziiným aj tým, ţe niektoré zmeny v zloţení

senátov sú v praxi súdov vynútené okamţitou situáciou, takţe poskytnutie informácie

o takejto zmene pred vydaním rozsudku neraz ani neprichádza do úvahy.

4. Ţalovaná zastáva názor, ţe súdy nemali pre svoje rozhodnutia dostatok úplných

a správnych skutkových podkladov. Najvyšší súd k tejto námietke uvádza, ţe v prípade

neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok,

ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci

procesnú vadu konania v zmysle (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho

súdu, napríklad sp. zn. , , ,

a ). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou znemoţnená

realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie

je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p; ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných

dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, to ale samo o sebe nezakladá

prípustnosť dovolania v zmysle (porovnaj napríklad uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. a ).

K námietke, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

( ), dovolací súd uvádza, ţe právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe

ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď ), samo

nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tieţ R 54/2012).

Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v , ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia,

ktorý by bol uvedený v ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďţe ţalovaná

tento dovolací dôvod uplatnila v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací

súd podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych

záverov.

29

5. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd procesne neprípustné dovolanie

ţalovanej odmietol podľa v spojení s bez

toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

6. V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s a ). Ţalobca podal návrh na rozhodnutie o priznaní

náhrady trov dovolacieho konania ( v spojení s ) a tieto

aj vyčíslil. Dovolací súd priznal ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu

v odmene advokátskej kancelárie za 1 úkon právnej sluţby poskytnutej vypracovaním

vyjadrenia k dovolaniu ţalovanej z 21. augusta 2013 [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej

len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa

§ 10 ods. 8 vyhlášky vo výške 61,41 €, čo s náhradou za miestne telekomunikačné výdavky

a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky

(7,81 €) a 20 % daňou z pridanej hodnoty (13,84 €), predstavuje spolu 83,06 €.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 5. decembra 2013

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková