Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)c15/390402.77af49.pdf
PDF · 279.07 KB
No categories available
3Cdo/256/2013
Najvyšší súd 3 Cdo 256/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. M. T., bývajúceho
v B., zastúpeného advokátskou kanceláriou S., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti ţalovanej
P. P., a.s. so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou T., s.r.o., o ochranu
osobnosti, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 14 C 131/2010, o dovolaní
ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. marca 2013 sp. zn.
15 Co 144/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Ţalovaná je povinná zaplatiť ţalobcovi do 3 dní náhradu trov dovolacieho konania
vo výške 83,06 € na bankový účet advokátskej kancelárie S., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X.,
ktorý S. vedený v S., a.s. pod č. X..
O d ô v o d n e n i e
Ţalobca sa ţalobou podanou 29. júla 2010 domáhal ochrany osobnosti, v rámci ktorej
ţiadal, aby súd uloţil ţalovanej povinnosť uverejniť v denníku S. ospravedlnenie za obsah
článkov „Šéfoval súdu lovil zadarmo“ a „Šéfoval súdu, strieľal zadarmo“ (ďalej len „sporné
články“), ktoré boli v tomto denníku publikované 21. septembra 2009 a zasiahli do jeho cti,
ľudskej dôstojnosti, dobrého mena, povesti a tieţ súkromia. Okrem toho ţiadal uloţiť
ţalovanej povinnosť zaplatiť mu titulom náhrady spôsobenej nemajetkovej ujmy sumu
150 000 €. V konaní tvrdil, ţe je dlhoročný aktívny poľovník, poľuje výlučne vo svojom
voľnom čase a akákoľvek súvislosť medzi týmto jeho koníčkom a výkonom funkcie sudcu
Špecializovaného trestného súdu je vylúčená. V sporných článkoch spomínané poľovanie
bolo úplne štandardným a v poľovníckej praxi beţne uplatňovaným prejavom vzájomného
recipročného plnenia jednotlivých poľovníckych spolkov a ich členov, pri ktorom sa nikto
zo zúčastnených subjektov bezdôvodne neobohatil. V článkoch sa nepravdivo uvádza, ţe
ţalobca odmietol odpovedať na otázky novinára a zakázal o sebe písať. Pravdou však je, ţe
ţalobca sa pred publikovaním sporných článkov osobne stretol s ich autorom za účelom
objasnenia okolností spojených s poľovačkou a po stretnutí ho informoval, ţe verejnosti
nebude poskytovať ţiadne vyjadrenia týkajúce sa jeho súkromného ţivota. Pripomenul tieţ,
ţe v zmysle § 34 ods. 7 a 8 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich má sudca právo
na primerané utajenie údajov o jeho osobe. Pretoţe v článkoch nebola podaná kritika jeho
rozhodovacej činnosti, ale aktivít sudcu vo voľnom čase, ţalovaný nemal právo zverejniť
informácie týkajúce sa jeho súkromia. Verejná mediálna diskreditácia ho očiernila a poníţila
v súvislosti s informovaním o tom, ako trávi svoj voľný čas, teda o tom, čo nijako nesúvisí
s výkonom jeho funkcie sudcu. Skutočnosti opísané v sporných článkoch boli účelovo – aj
za cenu porušenia právneho poriadku a princípov novinárskej etiky – modifikované do roviny
senzácie a lţivého obvinenia ţalobcu z toho, ţe zakazuje o sebe písať. Na základe sporných
článkov vznikol u čitateľa dojem, ţe sa v súvislosti s poľovaním neoprávnene obohatil
a zlyhal po profesionálnej aj osobnej stránke. Obsah sporných článkov mal priamy dopad
do jeho osobnostnej sféry. K ich uverejneniu došlo v krátkom čase pred výberovým konaním
na funkciu predsedu Špecializovaného trestného súdu, o ktorú sa tieţ uchádzal. V článkoch
podané informácie prevzali mnohé slovenské mienkotvorné médiá. Ţalobca bol vyobrazený
ako skorumpovaný reprezentant justície, ktorý nemá morálne právo uchádzať sa o predmetnú
funkciu. Kritika sudcu je vo všeobecnosti prípustná, avšak len ak je dôvodná, primeraná
a spočíva na pravdivých údajoch. Tieto kritériá však sporné články nespĺňajú, lebo v nich
podávané informácie S. nepravdivé, tendenčné a jednostranné.
Ţalovaná v konaní argumentovala tým, ţe medzi účastníkmi konania nie S. sporné, ţe
ţalobca za predmetné poľovačky a zastrelenú zver platiť nemusel. Poľovný revír, v ktorom
sa uskutočnila poľovačka, má ale v nájme politik M. K. zo strany S. a je preto vo verejnom
záujme poukázať na moţný konflikt účasti ţalobcu na poľovačke so sudcovskou etikou.
Nezávislosť sudcov je bezpochyby otázkou verejného záujmu a verejnosť má právo na
informácie o skutočnostiach naznačujúcich, ţe táto nezávislosť mohla byť ohrozená. Podľa
názoru ţalovanej články spĺňajú kritériá kladené na objektívnosť, profesionalitu a náleţité
zistenie relevantných faktov tvoriacich podklad pre prípravu článkov. V danom prípade dal
novinár ţalobcovi priestor na jeho vyjadrenie sa k obsahu pripravovaných článkov, ten sa ale
odmietol vyjadriť. Články nepodsúvajú čitateľovi závery o korupčnom správaní ţalobcu, ale
vyváţene informujú o poľovníckej praxi spočívajúcej na barterovom systéme poľovačiek
medzi poľovníckymi zdruţeniami a sústreďujú sa na otázku nezávislosti a nestrannosti súdnej
moci, ktorú skúmajú z pohľadu dodrţiavania etických pravidiel sudcami v súvislosti
s prijímaním darov alebo výhod. Články boli obsahovo a formulačne primerané a ich
úmyslom nebolo hanobiť ţalobcu. Hranice prijateľnej kritiky osoby verejne činnej, ktorou
ţalobca bezpochyby je, sú širšie ako u súkromnej osoby. Médiá majú právo šíriť negatívne
informácie a kritické názory o politikoch a verejných činiteľoch a verejnosť má právo
dostávať takéto informácie. Sloboda prejavu má v takýchto prípadoch prednosť pred právom
verejne činných osôb na ochranu ich osobnostných práv. Informácia poskytnutá v sporných
článkoch bola aktuálna a načasovanie článkov nemôţe byť v neprospech slobody prejavu.
Ţalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi spornými článkami a tým, ţe nebol ustanovený
do funkcie predsedu Špecializovaného trestného súdu.
Okresný súd Banská Bystrica čiastočným rozsudkom z 29. februára 2012 č.k.
14 C 131/2010-393 uloţil ţalovanej povinnosť uverejniť do 15 dní v troch po sebe
nasledujúcich vydaniach denníka S. na jeho titulnej strane toto ospravedlnenie:
„Ospravedlnenie sudcovi JUDr. M. T.: Dňa 21. 09. 2009 S. na titulnej strane denníka S.
uverejnili článok pod názvom 'Šéfoval súdu lovil zadarmo' a na tretej strane denníka S.
uverejnili článok pod názvom 'Šéfoval súdu, strieľal zadarmo', v ktorých S. okrem iného
uviedli, že sudca Špecializovaného trestného súdu JUDr. M. T. v roku 2008 zadarmo lovil
v poľovnom revíri 'Č. B.' a v tejto súvislosti zakázal o sebe písať a na otázky o poľovačkách
odmietol odpovedať. Uvedenými článkami sme verejnosť nepravdivo informovali o osobe
JUDr. M. T., čím sme neoprávnene zasiahli do jeho cti, ľudskej dôstojnosti, dobrého mena,
povesti a do jeho súkromia. Za tento neoprávnený zásah sa JUDr. M. T. ospravedlňujeme. P.
P., a.s. vydavateľ denníka S.“. Uvedený rozsudok bliţšie špecifikoval aj grafickú stránku
ospravedlnenia a veľkosť a druh pouţitého písma. V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa
poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, ktorými mal preukázané, ţe o ţalobcovi
prezentované informácie neboli poskytnuté čitateľovi nestranne, vyváţene a tak, aby umoţnili
posúdenie publikovaných hodnotiacich úsudkov so skutočnosťou. Autor sporných článkov
S. podkladové informácie dostatočne neoveril (napríklad oslovením zástupcov štátnych lesov,
poľovníkov alebo členov poľovníckeho spolku, dôkladným oboznámením sa so zmluvou
o prenájme, prípadne zistením dostupných štatistických údajov o ulovenej zveri) a zverejnil
informácie o sudcovi, ktorý podľa § 34 ods. 7 a 8 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch
a prísediacich dôvodne nesúhlasil s medializáciou jeho osoby. Súd prvého stupňa bol toho
názoru, ţe kritizovanie súkromných aktivít ţalobcu v sporných článkoch nepoţíva zvýšenú
mieru ochrany, nakoľko v nich nešlo o kritiku výkonu súdnictva. Právo na súkromie sudcu
má preto v danom prípade prednosť pred slobodou prejavu. Napriek tomu, ţe sporné články
kritizovali sudcu (verejne činnú osobu), nebolo moţné prehliadnuť, ţe kritika nasmerovaná
do súkromia ţalobcu bola neprípustná, neprimeraná a nepodloţená skutočnosťou. Informácia
o trávení voľného času sudcom, pokiaľ nie je objektívna a pravdivá, nie je záleţitosťou
verejného záujmu. Poskytnutie informácií o aktivitách ţalobcu v jeho mimopracovnom čase
musí spĺňať základné atribúty legitímnosti. Legitimitu však nemoţno priznať informáciám
náleţite neovereným, tendenčným a zameraným na senzáciu alebo motivovaným snahou
očierniť osobu, ktorej sa týkajú. Povinnosťou autora sporného článku bolo dôkladne si overiť
informácie pred tým, neţ ich verejnosti predostrel ako jasné fakty. Autor však neurobil všetko
potrebné, aby verejnosti podal informácie pravdivé, overené a odborne fundované; i keď bol
vopred informovaný, ţe poľovnícka prax uvádzaná v sporných článkoch je štandardná a ţe
ţalobca v ničom nekonal protizákonne, v článkoch to nevyjadril. Sporné články boli
objektívne spôsobilé vyvolať negatívne reakcie na osobu ţalobcu, lebo ho prezentovali ako
nemorálneho sudcu, ktorý má prepojenie na politiku, prijíma dary, poľuje zadarmo a dostáva
sa do konfliktu so sudcovskou etikou.
Na odvolanie ţalovanej Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 27. marca 2013
sp. zn. 15 Co 144/2012 napadnutý rozsudok potvrdil. V odôvodnení uviedol, ţe vec
preskúmal v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny (§ 219
ods. 1 a 2 O.s.p.). Konštatoval, ţe ţalovaná uplatnila odvolacie dôvody v zmysle § 205 ods. 2
písm. a/, d/ a f/ O.s.p. Z hľadiska odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
argumentovala tým, ţe došlo k porušeniu zásady spravodlivého procesu a k odňatiu jej
moţnosti pred súdom konať, lebo odvolaním napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne
odôvodnené. Odvolací súd sa stotoţnil s postupom prvostupňového súdu, ktorý návrhu
na zmenu P. (§ 95 ods. 2 O.s.p.) v tomto prípade vyhovel, nakoľko danú námietku vzniesla
ţalovaná aţ po vyhlásení dokazovania za skončené. Išlo o formálnu zmenu ţaloby a postup
súdu neporušil zásadu rovnosti zbraní. Pokiaľ ţalovaná namietala, ţe odôvodnenie rozsudku
súdu prvého stupňa je nedostatočné (lebo v ňom absentuje vysvetlenie, prečo bola príprava
článkov nedostatočná, ako zasiahli články do súkromia a profesijného ţivota ţalobcu, prečo je
nepravdivá formulácia „T. zákaz o sebe písať“, ako mohli články ohroziť bezpečnosť ţalobcu,
prečo je utajovanie informácii o ţalobcovi dôvodné, prečo v prípade poľovačiek ţalobcu
nešlo o dar alebo bezdôvodné obohatenie, prečo poľovačky nemohli ohroziť nezávislosť
ţalobcu a prečo poľovačky ţalobcu nie je témou verejného záujmu) odvolací súd označil jej
námietky za neopodstatnené, lebo na všetky tieto otázky dal prvostupňový súd primerané
vysvetlenie. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku doplnil dôvody
prvostupňového rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.) o ďalšiu argumentáciu. Podľa jeho právneho
názoru ţalovaná jednotlivé skutočnosti uvádzané v sporných článkoch vytrhla z kontextu
spôsobom, ktorý nielenţe bol spôsobilý vyvolať negatívne reakcie na osobu ţalobcu, ale tento
dôsledok aj bezpochyby vyvolal, medziiným pri výbere predsedu Špecializovaného trestného
súdu. Tvrdenie, ţe „T. zakázal o sebe písať“ je nepravdivé, lebo ţalobca to v skutočnosti
nezakázal, iba vyjadril svoj legitímny nesúhlas so zverejnením jeho identity a údajov o jeho
osobe. Pri poľovačke spomenutej v sporných článkoch nešlo o dar ani bezdôvodné obohatenie
sa ţalobcu, lebo poľovačku realizoval v rámci výkonu poľovníctva a sám pri nej poskytol
adekvátne protiplnenie vo forme baţantej zveri. Účasť na poľovačke by spochybňovala
nezávislosť ţalobcu iba ak by v rámci nej došlo k stretnutiu s osobami, ktoré S. páchateľmi
trestnej činnosti. O taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo. Rozsudok súdu prvého stupňa
je dostatočne odôvodnený, súd pri rozhodovaní vychádzal z vykonaného dokazovania, dôkazy
vyhodnotil jednotlivo, aj vo vzájomných súvislostiach, pouţil príslušnú judikatúru a aplikoval
aj test proporcionality. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal preukázané, ţe
došlo k zásahu do osobnostných práv ţalobcu, pričom skutkové zistenia vyplývajú z
vykonaných dôkazov a právne závery sú s nimi v súlade. Odôvodnenie prvostupňového
rozhodnutia nie je všeobecné a je primerane a presvedčivo odôvodnené. Nie je pravdivé
tvrdenie ţalovanej, ţe sporné články neobvinili ţalobcu z porušenia etických, morálnych, či
právnych noriem. Tým, ţe ţalovaná v článku uviedla, ţe ţalobca prijal dar, obvinila ho
z porušenia prinajmenšom etických a morálnych noriem. I keď si autor článkov obstaral pre
účely ich napísania dostatočné podkladové informácie a bol výslovne upozornený na
rozhodujúce okolnosti a beţnú prax pri výkone poľovníctva, získané informácie náleţitým
spôsobom nepouţil a čitateľovi ich všetky nesprístupnil. Odvolací súd zdôraznil, ţe v zmysle
ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti nie je významné, či neoprávnený
zásah bol spôsobený zavinene, nezavinene, vedome alebo nevedome, nevyţaduje sa ani
vyvolanie následkov a postačujúce je, ţe neoprávnený zásah bol objektívne spôsobilý vyvolať
ohrozenie alebo narušenie chránených osobnostných práv. K takému zásahu v danom prípade
došlo. Kritika sa nepovaţuje za neoprávnený zásah, avšak len ak spočíva na pravdivých
informáciách a svojou formou je primeraná. V danom prípade sporné články obsahovali celý
rad nepravdivých a zavádzajúcich informácií, preto v nich nemohlo ísť o objektívnu,
opodstatnenú, prípustnú a primeranú kritiku. Autor článkov v nich zvolil nevhodné
novinárske zjednodušenie vyvolávajúce u beţného čitateľa dojem, ţe konanie ţalobcu
je spájané s neprípustným zvýhodňovaním osoby sudcu a s jeho nevhodným prepojením
na politikov. Napriek tomu, ţe je len vecou vydavateľa, či sa rozhodne o nejakej téme písať,
musí vydavateľ rešpektovať práva iných osôb. V týchto prípadoch dochádza ku kolízii medzi
slobodou prejavu a právom na ochranu jeho osobnosti. Právo ţalobcu je garantované čl. 16
ods. 1 a čl. 19 ods. 1 ústavy a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a ustanoveniami Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, právo
ţalovanej vyplýva z čl. 26 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru. V prejednávanej veci bolo
potrebné túto kolíziu vyriešiť v prospech práva ţalobcu na ochranu jeho osobnosti, lebo
sloboda prejavu nemôţe mať prednosť vtedy, keď došlo k neoprávnenému zásahu
do osobnostných práv fyzickej osoby uverejnením nepravdivých a difamačných informácií.
Aj sloboda prejavu má totiţ svoje limity a hranice, ktoré ţalovaná spornými článkami
neprípustne prekročila.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie. Uviedla, ţe
súdy niţších stupňov v konaní porušili zásady spravodlivého procesu a svojím postupom jej
odňali moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, ţe svoje rozhodnutia
dostatočne neodôvodnili. Podľa nej „uvedený záver potvrdzuje 'konštantná judikatúra'
najvyššieho súdu, napríklad rozsudok sp. zn. 4 Cdo 171/2005“. Dovolateľka na potvrdenie
opodstatnenosti svojho názoru poukázala aj na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. I. ÚS 236/06 a I. ÚS 241/07 a namietala, ţe
napadnutý rozsudok S. nespravodlivý, zmätočný a nepreskúmateľný, a to aj preto, lebo v ňom
vyjadrené právne závery súdu sú v extrémnom nesúlade s jeho skutkovými zisteniami,
nevyplývajú zo ţiadnej moţnej interpretácie a odôvodnenia rozhodnutí obsahujú len
všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto
zistenia vyvodené. Nesprávne a neúplné skutkové a právne závery súdov, ktoré mali
za následok odňatie moţnosti konať pred súdom, zhrnula ţalovaná do nasledovných okruhov:
1. nepravdivosť výroku „T. lovil zadarmo“, 2. nepravdivosť výroku „T. zakázal o sebe písať“,
3. nesprávne označenie nájomcu revíru, 4. načasovanie článkov, 5. ohrozenie bezpečnosti
ţalobcu informovaním o poľovačkách, 6. dôvodnosť utajenia údajov o ţalobcovi,
7. nedostatočné opísanie skutočností v článku. Ţalovaná v dovolaní, v ktorom uplatnila
dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p., namietala, ţe v konaní došlo
k závaţným procesným chybám a napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci [najmä v otázke riešenia kolízie slobody prejavu s právom na ochranu
osobnosti, primeranosti uverejnenia trojnásobného ospravedlnenia ţalovaného (tri dni
po sebe), namiesto jedného ospravedlnenia a tieţ „neštandardným“ vyporiadaním sa s testom
proporcionality, ktorým odvolací súd poprel závery ústavného súdu opakovane prezentované
v obdobných prípadoch v jeho nedávnej judikatúre]. Súdy výroky o love zadarmo, najmä
v nadpisoch sporných článkov „Šéf súdu lovil zadarmo“ a „Šéfoval súdu, strieľal zadarmo“
hodnotili izolovane, bez súvislosti s textom článkov, z ktorého jednoznačne vyplýva, ţe nešlo
o dar v pravom zmysle, ale protihodnotu (barter) vo forme lovu baţantov. Závery súdov
vychádzajú z absolútneho nepochopenia systému a spôsobu ţurnalistickej práce pri tvorbe
článkov, hlavne ich nadpisov (úlohou ktorých je aj za cenu istého zjednodušenia upútať
pozornosť čitateľa). Nesprávne je konštatovanie odvolacieho súdu, ţe sporné články
neposkytli čitateľom dostatok skutkových podkladov potrebných na overenie správnosti
a opodstatnenosti v nich zaujatých hodnotiacich záverov. Nadpis článku „T. zakázal o sebe
písať“, nie je nepravdivý, ale vychádza z elektronickej komunikácie ţalobcu a autora článku.
Pravdivé a správne sú tieţ údaje o revíri, v ktorom sa poľovačka uskutočnila. Odvolacím
súdom zdôraznené načasovanie sporných článkov prehliada časový odstup medzi
publikovaním týchto článkov v denníku S. (september 2009) a voľbou predsedu
Špecializovaného trestného súdu (jún 2010). Informácia o účasti ţalobcu na poľovačke bola
podloţená verejným záujmom a jej publikovanie nepredstavovalo pre ţalobcu (i keď ide
o sudcu Špecializovaného trestného súdu) ţiadne bezpečnostné riziko. Aj so zreteľom na to
nebol dôvod utajovať pred verejnosťou účasť ţalobcu na predmetnej poľovačke. Sporné
články neinformovali verejnosť o tom, ţe ţalobca porušil etické alebo právne normy,
iba upozornili na moţné riziká vyplývajúce z „nedostatkov systému“ realizovaného
pri poľovačkách. Reprezentanti súdnej moci sú bezpochyby povinní strpieť verejnú diskusiu
o témach spojených s problematikou ich nezávislosti, a to aj vtedy, keď sa publikované
informácie týkajú trávenia ich voľného, mimopracovného času. Ţalovaná odňatie jej moţnosti
pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) vyvodzoval v danom prípade aj z toho, ţe jej nebolo
doručené vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu, ktorým napadla rozsudok súdu prvého stupňa.
Podľa jej názoru „porušenie povinnosti doručiť vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu ţalovanej
má za následok vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., keďţe sa tým ţalovanej odňala
moţnosť uplatnenia procesného práva vyjadriť sa k úkonom ţalobcu“. Tento záver je v súlade
s „konštantnou“ judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) prezentovanou napríklad vo veci sp. zn. 4 Cdo 46/2012. Z napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu pri tom vyplýva, ţe odvolací súd, ktorý rozhodol bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), predmetné vyjadrenie ţalobcu vzal
pri rozhodovaní na zreteľ. Dovolateľka poukázala tieţ na to, ţe odvolací súd ju neupozornil
na zmenu v zloţení senátu odvolacieho súdu, ku ktorej došlo v dôsledku upozornenia
niektorých sudcov odvolacieho súdu, ţe v ich prípade sú dané okolnosti vylučujúce sudcu
z prejednávania a rozhodovania veci (§ 14 a 15 O.s.p.). Uviedla tieţ, ţe manţelka ţalobcu
vykonáva súdnictvo na Krajskom súde v Banskej Bystrici ako členka senátu „17 Co“,
predsedníčkou ktorého je JUDr. Z. N. (ktorá sa ako zastupujúca členka senátu „15 Co“
podieľala na prejednaní a rozhodovaní danej veci). Podľa názoru dovolateľky mal byť braný
do úvahy objektívny aspekt nestrannosti sudcu vedúci v tomto prípade k záveru o existencii
dôvodu na vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich vzťah
k ţalobcovi alebo jeho manţelke. So zreteľom na uvedené ţalovaná ţiadala napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu a tieţ ním potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec
vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu
publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
(ďalej len „zbierka“) pod R 111/1998, v zmysle ktorého nepreskúmateľnosť je (iba) iná vada
konania, ktorá nemá za následok odňatie moţnosti účastníka konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.). Uviedol, ţe podobný názor je vyjadrený vo viacerých rozhodnutiach
najvyššieho súdu (napríklad sp. zn. 3 Cdo 97/2010, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010,
6 Cdo 134/2010 a 7 Cdo 109/2011) a tieţ ústavného súdu (napríklad sp. zn. II. ÚS 231/06
a IV. ÚS 481/2011). Prípustnosť dovolania ţalovanej preto nemôţe vyplývať z toho, ţe
napadnuté rozhodnutia sú (prípadne) nepreskúmateľné. K námietke ţalovanej, ţe jej nebolo
doručené vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu, ktoré podala ţalovaná, a ţe táto okolnosť viedla
k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ţalobca uviedol, ţe v predmetnom
vyjadrení neboli uplatnené ţiadne nové skutočnosti zakladajúce nejakú odlišnú právnu
situáciu, išlo o zhrnutie argumentácie prezentovanej ţalobcom uţ v skorších štádiách konania.
Takýto postup nemal na následok odňatie moţnosti ţalovanej pred súdom konať. Rovnako
na potvrdenie opodstatnenosti tohto záveru poukázal ţalobca na viacero rozhodnutí
najvyššieho súdu (napríklad sp. zn. 1 Cdo 17/2011, 3 Cdo 258/2012, 3 Cdo 23/2011,
3 Cdo 24/2011, 3 Cdo 129/2011 a 3 Cdo 340/2012) a ústavného súdu (IV. ÚS 462/2010,
I. ÚS 498/2011). K námietke, ţe v predmetnej veci konal a rozhodoval vylúčený sudca,
ţalobca uviedol, ţe ani ústavný súd nepovaţuje kolegiálne vzťahy medzi sudcami navzájom
bez ďalšieho za dôvod pre spochybnenie ich nestrannosti a pre ich vylúčenie z prejednania
a rozhodnutia veci (IV. ÚS 124/2010). Podľa ţalobcu je napadnutý rozsudok dostatočne
preskúmateľný, spočíva na úplných skutkových zisteniach, ako aj z nich vyvodených
skutkových záverov, ktoré boli po právnej stránke správne posúdené. Z týchto dôvodov ţiadal
dovolanie odmietnuť ako procesne neprípustné a priznať mu náhradu trov dovolacieho
konania v ním vyčíslenej výške.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala
včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach opakovane poukazuje
na potrebu rešpektovania princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov
právneho štátu, a to osobitne vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam, ktoré uţ nadobudli
právoplatnosť a predstavujú res iudicata.
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno – iba v prípadoch
Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených – napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. V súlade s povahou
dovolacieho konania a tieţ výnimočnosťou dovolania tento mimoriadny opravný prostriedok
nielenţe nie je v Občianskom súdnom poriadku normatívne upravený ako „ďalšie odvolanie“,
ale ani nesmie byť (súdmi, účastníkmi) vnímaný ako „skryté odvolanie“. Zo zásadne odlišnej
povahy a účelu riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov vyplýva nevyhnutnosť
zásadne odlišných prístupov a postojov súdu pri aplikácii ustanovení zákona upravujúcich
prípustnosť odvolania a dovolania. Pokiaľ by sa v praxi napriek tomu nedostatočne
zohľadňovala mimoriadna podstata dovolania a pokiaľ by sa pri posudzovaní jeho procesnej
prípustnosti v prípadoch prejednávaných dovolacím súdom vyskytovali také prístupy,
interpretačné náhľady a právne postoje, ktoré sú inak typické pri skúmaní prípustnosti
riadnych opravných prostriedkov, a v dôsledku toho by sa v konaní o tomto mimoriadnom
opravnom prostriedku zohľadňoval účel a cieľ typicky sledovaný riadnymi opravnými
prostriedkami, mohlo by to viesť aţ k moţnosti deformovaného nazerania na dovolanie
a dovolacie konanie ako celok; takéto nazeranie by sa dostávalo do rozporu s jedným zo
základných a ťaţiskových princípov právneho štátu – princípom právnej istoty. Dovolací súd
musí tejto moţnosti predchádzať dôsledným rešpektovaním podstaty a výnimočnej povahy
dovolania.
Dovolanie ţalovanej smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je prípustné,
ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku
odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Prípustnosť dovolania ţalovanej z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238
ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a dovolanie
smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky rozsudku
uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.
Podané dovolanie by v okolnostiach daného prípadu mohlo byť procesne prípustné,
len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované
v § 237 O.s.p. O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania ţalovanej preto z týchto
ustanovení nemoţno vyvodiť.
Ţalovaná vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z toho, ţe v konaní na súdoch
niţších stupňov:
1. bolo zasiahnuté do jej práva na spravodlivý proces a bola jej odňatá moţnosť
konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, ţe rozhodnutia súdov sú nepreskúmateľné,
2. jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, ţe súdy jej
nezaslali na vedomie vyjadrenie ţalobcu k ňou podanému odvolaniu,
3. rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.).
K dôvodom, ktoré podľa názoru ţalovanej zakladajú prípustnosť ňou podaného
dovolania, uvádza najvyšší súd nasledovné:
1. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne
nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu
predpisu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka
občianskeho súdneho konania (napríklad právo zúčastniť sa pojednávania, vyjadrovať
sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, podávať návrhy).
1.1. Občiansky súdny poriadok neumoţňuje stotoţniť závaţnú procesnú
(procedurálnu) vadu konania uvedenú v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. so súdnym
rozhodnutím, ani s jeho odôvodnením. Najvyšší súd uţ v rozhodnutí publikovanom
pod R 125/1999 uviedol, ţe prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nemoţno
extenzívne vykladať v súvislosti s postupom súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. Pod postupom súdu moţno totiţ rozumieť len jeho faktickú
(ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci (porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu
z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 90/2012, 91/2012), ktorá predchádza vydaniu konečného
rozhodnutia a ktorá má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka
konania a zmarenie moţnosti jeho aktívnej účasti na konaní. „Za odňatie moţnosti konať
pred súdom nemoţno povaţovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti
súdu ...“ (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 11. júla 2012 sp. zn. 5 Cdo 201/2011).
Postupom súdu sa môţe rozumieť iba samotný priebeh konania, spôsob vedenia konania
či procesu, jednotlivé procesné úkony súdu, jeho faktická činnosť alebo nečinnosť, nie však
výsledný meritórny rozhodovací akt súdu vo veci samej (záverečný meritórny produkt
konania), úlohou ktorého je vyhodnotiť konanie a podať záväzný názor súdu na prejednávanú
vec.
Pokiaľ „postupom súdu“ nie je samo meritórne rozhodnutie vo veci samej, potom
uţ „postupom súdu“ vôbec nemôţe byť ani časť tohto finálneho produktu konania
[odôvodnenie rozhodnutia (jeho obsah, spôsob, kvalita, výstiţnosť, presvedčivosť, úplnosť)],
úlohou ktorej je vysvetliť dôvody rozhodnutia.
1.2. Ţalovaná súdom vytýka nerešpektovanie jej práva na spravodlivý súdny proces.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tieţ právo
účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne
konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie
(I. ÚS 46/05). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom
rozhodnutí) nemusí (ale) disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou
k porušeniu označených práv (III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08).
Vzhľadom na námietky ţalovanej bolo aj v tomto dovolacom konaní potrebné zaujať
právne závery o tom, či (prípadné) nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá
procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. alebo či má za následok procesnú vadu
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p. znamená vţdy porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. To však neznačí, ţe by zároveň nevyhnutne platil aj opak,
teda to, ţe kaţdé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (aţ) vady
konania v zmysle § 237 O.s.p. Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné
nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady
ich moţnej nápravy v opravnom konaní. Bliţšiu úpravu ústavne garantovaného práva
na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach
predpokladá aj moţnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom
konaní, v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje
aj predpoklady a podmienky, za ktorých moţno v dovolacom konaní napraviť procesné
nesprávnosti konania na súdoch niţších stupňov. Najzávaţnejším procesným vadám konania,
ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný
význam – vady tejto povahy povaţuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania
(viď § 237 O.s.p.) a zároveň tieţ za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň
závaţnosti procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. pripisuje Občiansky súdny poriadok
význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. „iné vady“)
povaţuje ale – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. – len za relevantný
dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pričom však vady tejto povahy prípustnosť
dovolania nezakladajú.
Pri zvaţovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vţdy na zreteli,
ţe dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti uţ právoplatnému
rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O.s.p.).
Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných
práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces
(tieţ v nadväznosti na poţiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157
ods. 1 a 2 O.s.p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1
ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej
miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce
otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto
ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiţ vyriešená z pohľadu oboch dotknutých
ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj I. ÚS 252/05
a aktuálne tieţ IV. ÚS 481/2011).
V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len ţalovanou zdôrazňované
právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne
relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol
vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov niţších stupňov. Dovolací súd pri riešení otázky
prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty,
lebo ţalovanou namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia
moţnosti ţalovanej konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dovolaním napadnuté
rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý povaţoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská
procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania
a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory. Za vadu konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv ţalovanej.
1.3. Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov významných v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. – je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07).
Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v zbierke ako
judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn.
2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, ţe „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací
súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takţe jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“.
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne
opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát
najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy
(v ţiadnej ním prejednávanej veci) nepovaţoval uvedený judikát za „prekonaný“ a vţdy
dôsledne a bezvýnimočne zastával názor, ţe nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá
(len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011,
3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 49/2013).). Senát dovolacieho súdu, ktorý koná v preskúmavanom
prípade, zastáva tento názor nemenne vo všetkých ním prejednávaných veciach bez ohľadu
na to, čo bolo predmetom konania (viď aj na internetovej stránke najvyššieho súdu dostupné
rozhodnutia, napríklad v pracovnoprávnej veci sp. zn. 3 Cdo 158/2012, v exekučnej veci sp.
zn. 3 ECdo 117/2013, vo veci sp. zn. 3 Cdo 244/2011 týkajúcej sa uloţenia povinnosti
poskytnúť zmluvné plnenie, rovnako vo veciach sp. zn. 3 Cdo 69/2010 a 3 Cdo 165/2011,
v ktorých účastník tvrdil zásah do jeho osobnostných práv). Právna kvalifikácia
nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu niţšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho len tzv. inú
vadu konania pritom vyplýva tieţ z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj
napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010,
4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011
a 7 Cdo 109/2011).
Správnosť takéhoto nazerania vec preskúmavajúceho senátu najvyššieho súdu
na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej procesných dôsledkov
potvrdzujú tieţ niektoré rozhodnutia ústavného súdu o sťaţnostiach proti tým rozhodnutiam
najvyššieho súdu, ktoré zotrvávali na opodstatnenosti judikátu R 111/1998. Ústavný súd:
a) uznesením z 27. mája 2010 sp. zn. I. ÚS 184/2010 odmietol ústavnú sťaţnosť proti
uzneseniu najvyššieho súdu zo 6. augusta 2009 sp. zn. 3 Cdo 148/2009 konštatujúc, ţe
„po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu s ohľadom na dôvody uvedené
v sťaţnosti nezistil také porušenia, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46
ods. 1 ústavy“,
b) sťaţnosť proti uzneseniu najvyššieho súdu z 20. januára 2011 sp. zn. 3 Cdo 192/2010
odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pričom v uznesení z 19. apríla 2011 sp. zn.
III. ÚS 184/2011 konštatoval jednak to, ţe „najvyšší súd postupoval v súlade
s relevantnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré ústavne
akceptovateľným spôsobom interpretoval a aplikoval, preto aj jeho právne závery S.
ústavne akceptovateľné“, jednak to, ţe „nezistil ţiadnu moţnosť porušenia základného
práva sťaţovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po prijatí sťaţnosti na ďalšie konanie“,
c) uznesením z 30. júna 2011 sp. zn. I. ÚS 264/2011 odmietol sťaţnosť proti rozhodnutiu
najvyššieho súdu zo 14. apríla 2011 sp. zn. 3 Cdo 46/2011 s tým, ţe nebola zistená
ţiadna skutočnosť, „ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci
oporu v zákone“, a ţe „v dovolacom konaní nedošlo k odňatiu moţnosti
preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretoţe najvyšší súd
postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie
proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťaţovateľovi
neodňala moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Takýto postup
a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umoţňuje, preto
pouţitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej
ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku“,
d) v uznesení z 20. apríla 2011 sp. zn. I. ÚS 141/2011, ktorým odmietol sťaţnosť proti
rozhodnutiu najvyššieho súdu z 25. novembra 2010 sp. zn. 1 Cdo 167/2009, vyslovil
názor, ţe „nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu aj v prípade,
ak by znamenalo porušenie 'procesného práva na spravodlivé konanie' ... resp.
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je moţné bez ďalšieho stotoţniť
s procesnou vadou konania spočívajúcou v odňatí moţnosti účastníkovi konať pred
súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), preto nie je ani dôvodom zakladajúcim prípustnosť
dovolania (podľa § 237 O.s.p.) proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti
ktorému podľa ostatných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku dovolanie
prípustné nie je“,
e) v uznesení z 10. novembra 2011 sp. zn. IV. ÚS 481/2011 konštatoval, ţe vada konania
podľa § 237 písm. f/ O.s.p. znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1
dohovoru (II. ÚS 261/06). To však, ako uţ ústavný súd spresnil (II. ÚS 148/09),
neznamená, ţe by vţdy zároveň platil aj opak“,
f) uznesením zo 6. júna 2012 sp. zn. I. ÚS 275/2012 odmietol ako zjavne neopodstatnenú
sťaţnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 19. januára 2012 sp. zn. 3 Cdo 89/2011
spočívajúcemu na názore, ţe nepreskúmateľnosť nie je procesnou vadou konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. V odôvodnení tohto uznesenia uviedol, ţe napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne, práve
naopak, obsahuje dostatok presvedčivých dôvodov na svoj výrok,
g) v uznesení z 3. apríla 2012 sp. zn. III. ÚS 148/2012, rozhodujúc o ústavnej sťaţnosti
proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 29. novembra 2011 sp. zn. 5 Cdo 206/2011,
uviedol, ţe nielen v náleze sp. zn. IV. ÚS 481/2011, ale aj v následnej svojej
rozhodovacej činnosti (napr. IV. ÚS 499/2011) tento názor (pozn.: vyjadrený
v judikáte R 111/1998) najvyššieho súdu v plnej miere akceptoval a povaţoval ho za
ústavne konformný,
h) v uznesení z 19. apríla 2012 sp. zn. IV. ÚS 208/2012, ktoré sa týkalo uznesenia
najvyššieho súdu z 27. mája 2010 sp. zn. 3 Cdo 67/2010 uviedol, ţe „právny názor,
na ktorom je zaloţené namietané uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska
akceptovateľný, a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného
práva sťaţovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, či práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (v tejto súvislosti viď tieţ uznesenie ústavného súdu
z 22. marca 2012 sp. zn. IV. ÚS 161/2012).
Dovolací súd osobitne poukazuje na to, ţe i keď sa ústavný súd v náleze 27. júla 2011
sp. zn III. ÚS 198/2011 stotoţnil „s tou judikatúrou najvyššieho súdu, ţe aj nedostatok
riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia treba povaţovať za vadu,
ktorá zakladá prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
(rozsudky najvyššieho súdu z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005 a z 30. septembra 2008
sp. zn. 4 Cdo 25/2007)“, v neskoršom uznesení z 3. apríla 2012 sp. zn. III. ÚS 148/2012
sa celkom jednoznačne priklonil k názoru, ţe nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia
nemoţno stotoţňovať s procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.; v tomto (neskoršom)
uznesení poukázal na to, ţe ústavný súd sa k otázke právnej kvalifikácie nepreskúmateľnosti
a jej dôsledkov z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. (tak, ako bola podaná najvyšším súdom
v uznesení z 22. septembra 2009 sp. zn. 3 Cdo 97/2010 povaţujúcom naďalej za opodstatnený
záver vyjadrený v R 111/1998) vyjadril v náleze z 10. novembra 2011 sp. zn.
IV. ÚS 481/2011 a nielen v tomto náleze, ale aj v následnej svojej rozhodovacej činnosti
citovaný názor najvyššieho súdu v plnej miere akceptoval a povaţoval ho za ústavne
konformný.
Naostatok je potrebné poukázať na to, ţe ústavný súd sa k danej problematike aktuálne
vyjadril v uznesení z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012, v ktorom uviedol, ţe
„sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá
prijala záver, ţe nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“.
Vec preskúmavajúci senát dovolacieho súdu k vyššie uvedenému poznamenáva, ţe ani
v iných právnych veciach, v ktorých dovolací súd zotrval na aktuálnosti judikátu R 111/1998,
nebolo zo strany ústavného súdu konštatované porušenie ústavných práv (viď napríklad
II. ÚS 110/2013, I. ÚS 35/2013, I. ÚS 33/2013, II. ÚS 66/2013).
1.4. Ako uţ bolo uvedené, k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne
aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95 a IV. ÚS 75/09). V právnom štáte musí panovať
istota, ţe na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva
rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06).
Rozhodnutie najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997 bolo
subjektom na to oprávneným zaradené na rokovanie osobitného orgánu najvyššieho súdu
s rozhodovacou právomocou (občianskoprávneho kolégia), osobitnou procedúrou upravenou
všeobecne záväzným právnym predpisom bolo týmto orgánom prerokované a uznesením,
ktoré prijala nadpolovičná väčšina členov občianskoprávneho kolégia, bol schválený návrh
na jeho uverejnenie v zbierke – v zákonom stanovenom osobitnom médiu so špeciálnym
zameraním a účelom; publikované bolo pod R 111/1998. Uvedeným postupom plnil najvyšší
súd zákonom stanovenú povinnosť dbať o jednotný výklad a jednotné pouţívanie zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (§ 16 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch
a sudcoch). Táto povinnosť mu v súčasnosti vyplýva z ustanovenia § 8 ods. 3 zákona
č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. O publikovaní
predmetného rozhodnutia bolo teda rozhodnuté v rámci zákonom upraveného mechanizmu
zabezpečujúceho koherentnosť judikatúry (IV. ÚS 60/2010).
Osobitný proces, výsledkom ktorého bolo publikovanie rozhodnutia najvyššieho
súdu v zbierke ako R 111/1998, priznáva tomuto rozhodnutiu osobitný význam. Výklad
najvyššieho súdu, ktorý v ňom podal, nie je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto)
má ale vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná,
ipso iure normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom niţších stupňov), ako
aj v horizontálnej línii (medzi jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom).
Nemoţno prehliadať podstatný rozdiel medzi rozhodnutím nepublikovaným v zbierke (ďalej
len „nepublikované rozhodnutie“), a rozhodnutím, ktoré bolo na podklade zákonom určenej
procedúry navrhovania a schvaľovania osobitným orgánom najvyššieho súdu uverejnené
v zbierke (ďalej len „publikované rozhodnutie“). Pokiaľ nepublikované rozhodnutie
najvyššieho súdu vyjadruje názor členov senátu (resp. väčšiny členov senátu) najvyššieho
súdu v individuálne ním prejednávanej veci, názor vyjadrený v publikovanom rozhodnutí
je zároveň zovšeobecňujúcim názorom (relevantnej väčšiny) členov kolégia najvyššieho súdu,
ktoré vţdy tvorí viacero senátov. Názor vyjadrený v nepublikovanom rozhodnutí sa v tomto
zmysle prípadne (ak vec prejednávajúci senát dospeje k záveru, ţe sú pre to splnené
podmienky) môţe odkloniť či odchýliť od názoru vyjadreného v publikovanom rozhodnutí,
tým ale ešte bez ďalšieho nedochádza k „prekonaniu“ názoru, na ktorom spočíva publikované
rozhodnutie.
1.5. Senát dovolacieho súdu, ktorý preskúmava danú vec, sa nestotoţňuje s názorom,
ţe právne závery vyjadrené v rozhodnutí publikovanom v zbierke pod R 111/1998
sú „prekonané“.
O „prekonaní“ (relevantnom zavŕšení procesu odklonenia sa od) názoru vyjadreného
v publikovanom rozhodnutí moţno, podľa názoru vec prejednávajúceho senátu, hovoriť iba
vtedy, ak je toto „prekonanie“ výsledkom v zákone predpísaného postupu najvyššieho súdu
(§ 21 ods. 3 písm. a/ a b/ a § 22 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov).
Keďţe právny názor najvyššieho súdu publikovaný pod R 111/1998 nebol dosiaľ
vo vyššie uvedenom zmysle „prekonaný“, nebol ani v preskúmavanej veci daný dôvod
pre jeho nezohľadnenie.
1.6. I keď Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom
súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov (§ 1 ods. 1 O.s.p.) a právnou úpravou občianskeho súdneho konania dbá o to, aby
rozhodnutie súdu bolo vecne správne a spravodlivé, predsa len nemôţe zabezpečiť, ţe kaţdé
konanie bude v plnom rozsahu zodpovedať jeho ustanoveniam a ţe súdmi bude vţdy
rozhodnuté iba správne. Moţnosť dosiahnutia nápravy nesprávností, ku ktorým môţe v praxi
dôjsť, vytvára Občiansky súdny poriadok systémom opravných prostriedkov (odvolanie,
návrh na obnovu konania, dovolanie, mimoriadne dovolanie).
Nesprávnosťou meritórneho rozhodnutia súdu – finálneho produktu občianskeho
súdneho konania je aj jeho nepreskúmateľnosť. Pokiaľ sa súd dopustí tejto nesprávnosti
a svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodní, neodníma tým účastníkovi konania moţnosť
realizovať jeho procesné oprávnenia v zmysle „náleţité skutkovo aj právne argumentovať
proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadných
riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov“. O dôvodoch rozhodnutia sa účastník
dozvedá (má dozvedieť) z rozhodnutia súdu. Pokiaľ nemá odôvodnenie rozsudku súdu prvého
stupňa podklad v zistení skutkového stavu, môţe účastník pred tým, ako rozsudok nadobudne
právoplatnosť, navrhnúť, aby odôvodnenie bolo doplnené (§ 165 ods. 1 O.s.p.). Účastník
prvostupňového konania, ktorý nie je spokojný s rozhodnutím súdu prvého stupňa,
nestotoţňuje sa s jeho skutkovými zisteniami a ich právnym posúdením alebo v odôvodnení
rozhodnutie nenachádza odpovede na tie otázky, posúdenie a vyriešenie ktorých povaţoval
zo svojho pohľadu za rozhodujúce, má pri splnení ďalších predpokladov uvedených v zákone
zachované procesné oprávnenie napadnúť prvostupňové rozhodnutie odvolaním; v odvolaní
môţe namietať napríklad to, ţe v konaní pred súdom prvého stupňa došlo k inej vade, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), alebo ţe
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z neúplne zisteného skutkového stavu alebo
z nesprávnych (vrátane neúplných) skutkových zistení (§ 205 ods. 2 písm. c/ a d/ O.s.p.),
alebo ţe toto rozhodnutie vychádza z nesprávneho (aj neúplného alebo právnu problematiku
celkom nevystihujúceho alebo nevyčerpávajúceho) právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2
písm. f/ O.s.p.). Aj účastník odvolacieho konania má v prípade, ţe rozhodnutie odvolacieho
súdu povaţuje za nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné alebo arbitrárne, zachované
procesné oprávnenie poukazovať na tieto nedostatky rozhodnutia a domáhať sa nápravy;
účastník konania môţe za podmienok stanovených v zákone podať dovolanie (§ 240
ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok nebráni účastníkovi konania v dovolaní namietať
všetky nesprávnosti postupu, rozhodovania a rozhodnutia odvolacieho súdu; ničím
neobmedzuje jeho moţnosť argumentovať aj tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nie
je náleţite odôvodnené, dôvody rozhodnutia nie sú dostatočne vysvetlené alebo sú vyjadrené
nezrozumiteľne, prípadne sú neúplné, nepresvedčivé, arbitrárne alebo nepodloţené priebehom
a výsledkami konania – účastník konania môţe teda v dovolaní namietať, ţe ním napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné. Na druhej strane Občiansky súdny poriadok právnou
úpravou dovolania a dovolacieho konania nezaručuje, ţe kaţdé podané dovolanie bude vţdy
prípustné, ţe sa dovolací súd bude vţdy (môcť) zaoberať aj vecnou správnosťou napadnutého
rozhodnutia a ţe dovolateľ bude v konaní pred najvyšším súdom úspešný. V dovolacom
konaní totiţ takáto argumentácia dovolateľa (ţe napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné)
naráţa na Občianskym súdnym poriadkom stanovené obmedzenia práva na súdnu ochranu,
ktoré vyplývajú z právnej úpravy prípustnosti dovolania.
1.7. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4
v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní
účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné
podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. O.s.p. (I. ÚS 4/2011).
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 238 vymenúva znaky tých rozsudkov
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie procesne prípustné. Z právnej úpravy obsiahnutej
v danom ustanovení je zrejmé, ţe zákonodarca v nej – zohľadňujúc mimoriadny charakter
dovolania a moţné dôsledky zrušenia rozhodnutia dovolacím súdom – vyjadril na jednej
strane vôľu, aby určité rozsudky (výnimočne) napriek tomu, ţe uţ nadobudli právoplatnosť,
mohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní (viď napríklad § 238 ods. 1
aţ 3 O.s.p.). Na druhej strane tým ale bez akýchkoľvek pochybností zároveň vyjadril tieţ
vôľu, aby iné rozsudky (neţ sú ním výslovne uvedené) nemohli byť v zmysle § 238 O.s.p.
predmetom preskúmania v dovolacom konaní.
Vzhľadom na to, ţe dovolanie ţalovanej smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu, treba osobitne poukázať na to, ţe z moţnosti dovolacieho prieskumu
vylučuje § 238 ods. 3 O.s.p. bezvýnimočne kaţdý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu,
ktorý nemá znaky uvedené v tomto ustanovení. Keďţe zákonodarca vyjadril dostatočne
zreteľne vôľu, aby ani riadne odôvodnený a dostatočne preskúmateľný potvrdzujúci rozsudok
odvolacieho súdu neuvedený v § 238 ods. 3 O.s. nebolo moţné podrobiť dovolaciemu
prieskumu (i keby spočíval na nesprávnej aplikácii alebo interpretácii zákona), bolo
by nelogické a v rozpore s výnimočnou povahou dovolania (viď tieţ vyššie uvedenú časť
o neprípustnosti vnímania dovolania ako „skrytého odvolania“), pokiaľ by právnou úpravou
obsiahnutou v § 237 písm. f/ O.s.p. vyjadril zároveň vôľu zabezpečiť účastníkovi konania
moţnosť dovolacieho prieskumu v prípade takého potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu
neuvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p., ktorý moţno (azda aj) spočíva na správnych záveroch,
o ich správnosti sa ale nedá celkom alebo s istotou presvedčiť a v dovolacom konaní
ju nemoţno úplne preveriť, lebo odvolací súd svoje závery v odôvodnení potvrdzujúceho
rozsudku nevyjadril spôsobom dostatočne jasným, určitým alebo relevantnú problematiku
v celom rozsahu vyčerpávajúcim.
1.8. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, ţe právna
istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím je v právnom štáte narušiteľné len
mimoriadne a výnimočne. Úspešné uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku
dovolateľom je podmienené (primárnym) záverom dovolacieho súdu, ţe dovolanie
je procesne prípustné a aţ následným (sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, ţe tento
opravný prostriedok je aj opodstatnený. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k uvedenému
(primárnemu) záveru, platná právna úprava mu neumoţňuje postúpiť v dovolacom konaní
ďalej a pristúpiť aţ k posúdeniu napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané;
pokiaľ by dovolací súd posudzoval vecnú správnosť rozhodnutia napadnutého procesne
neprípustným dovolaním, porušil by zákon. Ak preto dovolací súd dospeje k záveru, ţe
dovolanie je procesne neprípustné, musí tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby
sa zaoberal správnosťou právnych záverov alebo preskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia.
Pre opačný prístup dovolacieho súdu – (primárne) posúdenie rozhodnutia z hľadiska
úplnosti alebo správnosti skutkových a právnych záverov a tieţ výstiţnosti ich vyjadrenia
alebo precíznosti odôvodnenia a aţ z výsledku tohto posúdenia vyplývajúce následné
(sekundárne) vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania nedáva Občiansky súdny
poriadok – v znení, ktoré je platné a účinné v čase rozhodovania o dovolaní ţalovanej –
podklad v ţiadnom z jeho ustanovení.
1.9. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok
jednak objektívnymi znakmi rozsudku (§ 238 O.s.p.) alebo uznesenia (§ 239 O.s.p.)
odvolacieho súdu, jednak objektívnym zadefinovaním najzávaţnejších procesných vád
konania súdov niţších stupňov (§ 237 O.s.p.). Účelom takéhoto objektívneho vymedzenia
je bezpochyby zvýšiť predvídateľnosť súdneho rozhodovania a vylúčiť alebo aspoň
minimalizovať subjektívny prvok pri posudzovaní prípustnosti dovolania.
Záver súdu, ţe napadnuté rozhodnutie súdu niţšieho stupňa je (ne)preskúmateľné,
závisí vţdy nielen od toho, či a ako je toto rozhodnutie odôvodnené súdom, ktorý ho vydal,
ale aj od toho, aké všeobecné predstavy o riadnom odôvodnení rozhodnutia má súd vyššieho
stupňa a ako sa tieto jeho predstavy stotoţňujú s individuálnym odôvodnením napadnutého
rozhodnutia. V praxi sa pri tom môţe zo strany súdu vyššieho stupňa vyskytnúť rozpätie
od prehnanej prísnosti (rigoróznosti) cez náleţitý prístup aţ k neopodstatnenej zhovievavosti
(benevolencii).
Podľa právneho názoru senátu dovolacieho súdu, ktorý preskúmava prípustnosť
dovolania ţalovanej nemohlo byť zámerom zákonodarcu, aby riešenie tak zásadnej otázky,
ktorá je z hľadiska rešpektovania princípu právnej istoty osobitne významná (otázky,
či dovolanie podľa § 237 písm. f/ O.s.p. prípustné je alebo nie je), bolo determinované tým,
s akým stupňom prísnosti dovolací súd pristupuje k posúdeniu, či odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia dostatočne jasne, zrozumiteľne, vyčerpávajúco a presvedčivo vysvetľuje
skutkovú a právnu podstatu veci.
1.10. Z dôvodov uvedených vyššie pod 1.1. aţ 1.9. dospel dovolací súd k záveru, ţe
i keby prípadne bolo rozhodnutie odvolacieho súdu nedostatočne odôvodnené (dovolací súd
sa nezaoberal otázkou, či napadnuté rozhodnutie je preskúmateľné), nemal by tento
nedostatok za následok procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
2. Ţalovaná namieta, ţe jej nebolo doručené vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu, ktoré
podala proti prvostupňovému rozsudku; tvrdí, ţe tým jej bola odňatá moţnosť pred súdom
konať.
Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v preskúmavanej veci, uţ vo viacerých
rozhodnutiach (viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 24/2011, 3 Cdo 23/2011, 3 Cdo 129/2011,
3 Cdo 257/2012, 3 Cdo 258/2012) opakovane uviedol, ţe absencia vyjadrenia k opravnému
prostriedku druhého účastníka konania je právne irelevantná (viď tieţ I. ÚS 498/2011
a IV. ÚS 283/2011) napríklad vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku, nezaloţil
svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku (teda vtedy, keď vyjadrenie
k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku).
Z ustanovenia § 209a ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1
druhej vete O.s.p., doručí súd prvého stupňa odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie
smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu; iná
povinnosť mu z týchto ustanovení nevyplýva. Z Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva
povinnosť odvolacieho súdu predloţiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie
stanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému prostriedku. Súd nie
je povinný donekonečna udrţiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania –
je iba na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť
(III. ÚS 144/2012, III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012). Pokiaľ má odvolací súd k dispozícii
potrebné argumenty, ako aj pri dodrţaní dikcie ustanovenia § 209a O.s.p., pristúpi
k rozhodnutiu vo veci samej (viď tieţ III. ÚS 72/09, IV. ÚS 462/2010, III. ÚS 296/2011.).
Odňatie moţnosti pred súdom konať nezakladá teda sama skutočnosť, ţe odvolateľovi nebolo
predloţené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu. Obdobné právne závery boli
vyslovené aj v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu (viď napríklad uznesenia sp. zn.
5 Cdo 40/2012 a 1 Cdo 17/2011). Iný pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť
sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi znamenať neustály (opakujúci
sa a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu
druhého účastníka konania. Podľa názoru vec prejednávajúceho senátu dovolacieho súdu
by takýto pohľad mohol mať aţ znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho
materiálnemu chápaniu princípov právneho štátu.
Dovolací súd vzal v danom prípade na zreteľ individuálne okolnosti prejednávanej
veci a pristúpil k skúmaniu, či vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu ţalovanej malo zásadný vplyv
na rozhodnutie odvolacieho súdu. Dospel k záveru, ţe nedoručenie predmetného vyjadrenia
bolo v preskúmavanej veci z hľadiska ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. právne irelevantné,
lebo – ako vyplýva zo spisu – toto vyjadrenie obsahovalo rekapituláciu a zhrnutie dovtedajšej
argumentácie ţalobcu a nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu o riadnom
opravnom prostriedku ţalovanej. Ţalobca vo svojom vyjadrení (č.l. 451 aţ 459 spisu) uviedol
výhrady, ktoré má voči dôvodom odvolania ţalovanej a konštatoval správnosť právnych
záverov vyjadrených prvostupňovým súdom v odvolaním napadnutom rozsudku. Obsah spisu
v ničom nenasvedčuje tomu, ţe by odvolací súd – nebyť tohto vyjadrenia ţalobcu – rozhodol
inak, resp. ţe k prijatiu dovolaním napadnutého rozhodnutia viedlo odvolací súd vyjadrenie
ţalobcu k odvolaniu ţalovanej.
Dovolací súd v závere tejto časti odôvodnenia svojho uznesenia osobitne poukazuje
na to, ţe vyššie uţ spomenuté uznesenie najvyššieho súdu z 10. januára 2013 sp. zn.
3 Cdo 258/2012, ktoré spočíva aj na záveroch vysvetlených v tomto bode (2.) odôvodnenia,
bolo napadnuté sťaţnosťou, ktorú ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú
uznesením zo 14. mája 2013 sp. zn. III. ÚS 186/2013 s tým, ţe „napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil
existenciu skutočností svedčiacich o tom, ţe by ho bolo moţné povaţovať za popierajúce
zmysel práva na súdnu ochranu“.
Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, ţe namietaným postupom nedošlo
k odňatiu moţnosti ţalovanej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
3. Ţalovaná sa v dovolaní dotkla aj otázky zloţenia senátu odvolacieho súdu
a posudzovania dôvodov zakladajúcich vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci
3.1. Z obsahu tejto časti dovolania moţno vyvodiť, ţe dovolateľka namietla
aj procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p.
Podľa § 237 písm. g/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe
namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom
na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti
o ich nezaujatosti (§ 14 ods. 1 O.s.p.).
Účelom ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,
k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti
neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá
aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná za právne
relevantnú. Je ňou určitý právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci (o takýto vzťah ide
vtedy, ak sudca má svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania
a rozhodnutia o veci), alebo k účastníkom konania (o taký vzťah ide napríklad vtedy, ak sudca
má určitý osobný vzťah, so zreteľom na ktorý moţno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti)
a napokon k zástupcom účastníkov konania.
Najvyšší súd uţ v rozhodnutí, ktoré bolo v zbierke publikované pod R 59/1997,
uviedol, ţe neexistencia ţiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia
nadriadeného súdu o tom, ţe sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle
ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p. posúdiť túto otázku samostatne.
Nestrannosť sudcu treba skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska
nestrannosti, v rámci ktorého je relevantné osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho tú –
ktorú vec, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, pri ktorom je potrebné zistiť a posúdiť,
či je poskytnuté dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek pochybnosti o nestrannosti
(nezaujatosti) sudcu.
Rozhodnutia najvyššieho súdu v prípadoch, v ktorých ide o posúdenie otázky, či sudca
je (§ 14 ods. 1 O.s.p.) alebo bol (§ 237 písm. g/ O.s.p.) vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci vzhľadom na to, ţe účastníkom konania je iný sudca alebo osoba blízka
inému sudcovi, spravidla konštatujú, ţe vzťahy sudcov navzájom sú vo všeobecnosti
neutrálne, budované na princípoch profesionálnej spolupráce, riešenia obdobných pracovných
úloh a problémov. Takéto kolegiálne vzťahy sudcov, ktoré z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p.
nemoţno bez ďalšieho povaţovať za okolnosť vzbudzujúcu pochybnosti o nestrannosti
a nezaujatosti sudcu, sa z hľadiska tohto ustanovenia stávajú právne významnými aţ vtedy,
keď nadobudnú rysy osobného (napríklad priateľského) vzťahu (porovnaj napríklad uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Nc 4/200, 3 Nc 20/2007, 1 Nc 34/2012, 7 Nc 4/2012 ). Aj podľa
názoru ústavného súdu samotné kolegiálne vzťahy sudcov, ak nie sú ďalšie okolnosti
signalizujúce moţnú nestrannosť sudcu, v zásade nie sú dôvodom na spochybnenie jeho
nestrannosti, a to takej intenzity, aby boli dôvodom na jeho vylúčenie z prerokúvania veci
z tohto dôvodu (IV. ÚS 24/2010).
V danom prípade zo spisu vyplýva, ţe na Krajskom súde v Banskej Bystrici bola vec
elektronickou podateľňou pridelená do senátu „15 Co“; zastupujúcim senátom v prvom poradí
ktorého je senát „14 Co“ a v druhom poradí senát „17 Co“. V zmysle rozvrhu práce tohto
súdu na rok 2012 S. senát „15 Co“ zloţený z predsedu JUDr. J. M. a členov senátu – JUDr. O.
M. a Mgr. J. G.. Naposledy menovaný sudca ale podľa § 15 ods. 1 O.s.p. oznámil, ţe so
zreteľom na jeho priateľský vzťah k ţalobcovi a jeho manţelke je u neho daná okolnosť, ktorá
sudcu vylučuje z prejednávania a rozhodovania veci (§ 14 ods. 1 O.s.p.). Podobne sa vyjadrili
tieţ všetci členovia senátu „14 Co“ (JUDr. M. P., JUDr. P. P. a Mgr. E. N.) a tieţ JUDr. Ing.
J. G., Phd., predseda senátu „17 Co“. Na rozdiel od nich JUDr. Z. N., riadiaca predsedníčka
senátu „17 Co“, vo svojom vyjadrení (č.l. 467 spisu) uviedla, ţe ţalobcu osobne nepozná a jej
vzájomný vzťah s manţelkou ţalobcu je korektný a kolegiálny. Poznamenala, ţe pochybnosti
o jej nezaujatosti pri rozhodovaní tejto veci by mohla vzbudiť len tá skutočnosť, ţe
s manţelkou ţalobcu pracuje v jednom senáte. Vzťah k veci ani k účastníkom a ich
zástupcom nemá a osobne sa zaujatá necíti.
K obsahovej odlišnosti zrejmej z porovnania predmetných vyjadrení JUDr. Z. N.
a vyššie označených sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici, dovolací súd poznamenáva,
ţe je vonkajším prejavom jedinečnosti, mnohotvárnosti, a preto aj odlišnosti (ľudských)
vzťahov sudcov navzájom. Táto rozdielnosť, základom ktorej sú zvláštnosti osobnosti
kaţdého sudcu a tieţ neopakovateľnosti jeho vzťahov k iným sudcom, sa v ničom neprieči
vyššie uvedeným právnym záverom dovolacieho súdu o vzájomných kolegiálnych vzťahoch
sudcov, ktoré sa z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. stávajú právne relevantnými aţ vtedy, keď
presiahnu rámec čisto kolegiálneho vzťahu a nadobudnú charakter osobného vzťahu. Takéto –
z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. významné prekročenie uvedeného rámca – nemoţno však bez
ďalšieho vidieť uţ v tom, ţe sudcovia vykonávajú súdnictvo na tom istom súde a pre výkon
funkcie sú prípadne zaradení do toho istého kolégia, grémia alebo senátu. To isté pravidlo
treba uplatňovať aj vtedy, keď ide o „sprostredkovaný“ vzťah medzi vec prejednávajúcim
sudcom a osobou blízkou inému sudcovi toho istého súdu (porovnaj tieţ rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Nc 16/2005 a 3 Nc 18/2007). Pokiaľ totiţ vyššie uvedené platí pre
priamy (bezprostredný) vzťah sudcov navzájom, nemôţe sa uplatniť odlišné (prísnejšie)
kritérium na iný, svojou povahou iba odvodený (sprostredkovaný), vzťah sudcu k osobe
blízkej inému sudcovi. Opačný názor na otázku zaujatosti sudcu by – aj v zmysle záverov
vyjadrených v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 1 Nc 47/2011 – odporoval pravidlám
elementárnej logiky (argumentu „a maiore ad minus“). Takýto opačný názor, pochybnosti
o nezaujatosti sudcu vyvodzujúci uţ len zo samotnej existencie funkčného alebo pracovného
zaradenia sudcu (sudcov), by bol spojený s neprípustnou prezumpciou porušovania povinností
sudcu a tieţ zásad sudcovskej etiky.
Ţalovaná na podporu svojej argumentácie poukázala na uznesenie ústavného súdu
z 15. mája 2008 sp. zn. III. ÚS 158/08, v ktorom išlo o posúdenie predpojatosti sudcu
ústavného súdu. Odkaz na toto uznesenie nepovaţuje dovolací súd za náleţitý, lebo
z predmetného uznesenia ústavného súdu zreteľne vyplýva, ţe sa vzťahovalo na prípad,
v ktorom sudca ústavného súdu sám „v obdobnej veci ... predloţil vyhlásenie o svojej
predpojatosti a bol v tejto veci vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie“.
Moţno preto uzavrieť, ţev dovolaní vyjadrené pochybnosti ţalovanej o nezaujatosti
JUDr. Z. N. (resp. aj ďalších sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorí danú vec
prejednali a rozhodli), sú len subjektívnej povahy, nemajú objektívny základ a neopodstatňujú
záver, ţe na prejednaní a rozhodovaní veci sa podieľala zaujatá sudkyňa (resp. podieľali
zaujatí sudcovia) a ţe teda v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v ustanovení § 237
písm. g/ O.s.p.
3.2. So zreteľom na argumentáciu ţalovaného dovolací súd uvádza, ţe zo ţiadneho
ustanovenia zákona nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu informovať účastníka o tom, ţe
došlo k zmene v zloţení senátu. Je to dané medziiným aj tým, ţe niektoré zmeny v zloţení
senátov sú v praxi súdov vynútené okamţitou situáciou, takţe poskytnutie informácie
o takejto zmene pred vydaním rozsudku neraz ani neprichádza do úvahy.
4. Ţalovaná zastáva názor, ţe súdy nemali pre svoje rozhodnutia dostatok úplných
a správnych skutkových podkladov. Najvyšší súd k tejto námietke uvádza, ţe v prípade
neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok,
ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci
procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho
súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011
a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou znemoţnená
realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie
je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p; ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných
dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, to ale samo o sebe nezakladá
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (porovnaj napríklad uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).
K námietke, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, ţe právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe
ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tieţ R 54/2012).
Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia,
ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďţe ţalovaná
tento dovolací dôvod uplatnila v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací
súd podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych
záverov.
5. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd procesne neprípustné dovolanie
ţalovanej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez
toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
6. V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalobca podal návrh na rozhodnutie o priznaní
náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a tieto
aj vyčíslil. Dovolací súd priznal ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu
v odmene advokátskej kancelárie za 1 úkon právnej sluţby poskytnutej vypracovaním
vyjadrenia k dovolaniu ţalovanej z 21. augusta 2013 [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej
len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa
§ 10 ods. 8 vyhlášky vo výške 61,41 €, čo s náhradou za miestne telekomunikačné výdavky
a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky
(7,81 €) a 20 % daňou z pridanej hodnoty (13,84 €), predstavuje spolu 83,06 €.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 5. decembra 2013
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková