Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 67 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (73)38c/382744.63abd0.pdf
PDF · 176.93 KB
No categories available
3Cdo/89/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 3 Cdo 89/2011
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne E. M., bývajúcej v P.P.,
zastúpenej JUDr. I. R., advokátkou so sídlom v K., proti žalovaným 1/ F. F., bývajúcemu
v P.P., 2/ M. P., so sídlom v P.P., IČO: X., zastúpenému JUDr. A. N., advokátom so sídlom v
P.P., o určenie neplatnosti zámennej zmluvy, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.
20 C 67/2009, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 20. januára
2011 sp. zn. 16 Co 173/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému 2/ do 3 dní náhradu trov dovolacieho
konania 77,29 € do rúk JUDr. A. N., advokáta so sídlom v P.P..
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov rozsudkom z 20. mája 2010 č.k. 20 C 67/2009-63 v spojení
s opravným uznesením z 30. septembra 2010 č.k. 20 C 67/2009-85 zamietol žalobu, ktorou sa
žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti „zámennej zmluvy uzavretej 5. októbra 2007 medzi
žalovanými 1/ a 2/“, predmetom ktorej bol prevod spoluvlastníckeho podielu F. F. na
nehnuteľnosti vedenej v katastrálnom území P., vedenej na liste vlastníctva č. X. ako parcela
č. X., trvalé trávnaté porasty vo výmere X. m² (ďalej len „nehnuteľnosť“) v podiele ¼ k celku
na žalovaného 2/. Rozhodol tiež o trovách konania. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa
v čase uzatvárania tejto zmluvy nebola v katastri zapísaná ako podielová spoluvlastníčka
nehnuteľnosti. Poukázal na ustanovenie § 140 Občianskeho zákonníka a § 4 a 5 ods. 1 zákona
č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a zápise vlastníckych práv (katastrálny zákon) -
ďalej len „zákon č. 162/1995 Z.z.“ a uviedol, že návrh na vklad vlastníckeho práva
zo zámennej zmluvy bol povolený 29. októbra 2007. Návrh na vklad vlastníckeho práva
z darovacej zmluvy, ktorou nadobudla práva k nehnuteľnosti žalobkyňa, bol povolený
5. decembra 2007. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil § 142 ods. 1 O.s.p. vzhľadom na
úspech žalovaných v konaní.
Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 21. januára 2011 sp. zn.
16 Co 173/2010 rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením potvrdil.
Rozhodol tiež o trovách odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, že prvostupňový súd
vo veci správne zistil skutkový stav, z ktorého vyvodil správne právne závery a vo veci aj
správne rozhodol. Konštatoval správnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, na ktoré
v celom rozsahu poukázal. Poznamenal, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je v súlade
s ustanovením § 157 O.s.p., aj keď je stručné. Odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia
umožňuje posúdiť, ako súd v danej veci vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy, je
zrozumiteľné, výstižné a dostatočné. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil podľa
§ 140 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého, ak sa spoluvlastnícky podiel prevádza, majú
spoluvlastníci predkupné právo, ibaže ide o prevod blízkej osobe. Správne posudzoval
a zisťoval, či žalobkyňa je oprávnená domáhať sa nárokov vyplývajúcich z predkupného
práva. Vykonaným dokazovaním zistil, že v čase realizácie predmetného úkonu žalovaným
1/ žalobkyňa nebola spoluvlastníčkou nehnuteľnosti. Spoluvlastníčkou bola jej matka, ktorá
až následne 12. októbra 2007 darovacou zmluvou previedla svoj podiel na žalobkyňu. Vklad
tejto darovacej zmluvy bol povolený 5. decembra 2007. Prvostupňový súd správne uzatvoril,
že keď žalobkyňa v čase uzatvárania zámennej zmluvy nebola podielová spoluvlastníčka, nie
je ani oprávnená podať predmetnú žalobu. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne,
že odôvodnenie rozhodnutia má vadu spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia
súdu prvého stupňa. Prvostupňový súd zrozumiteľne uviedol (aj keď stručne), že na
žalobkyňu predkupné právo neprešlo, toto právo mala matka žalobkyne, ktorá ho neuplatnila.
Súd prvého stupňa posúdil vec správne tak podľa § 140 Občianskeho zákonníka, ako aj § 5
ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne
správny. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 O.s.p. v spojení s ustanovením
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie, ktoré odôvodnila tým,
že v konaní je bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Namietala
spôsob, akým sa odvolací súd vyporiadal s jej námietkou, že odôvodnenie prvostupňového
rozhodnutia súdu je nedostatočné a nepreskúmateľné. Pokiaľ odvolací súd za správne označil
konštatovanie súdu prvého stupňa, že na žalobkyňu predkupné právo neprešlo, dovolateľka
namietala, že takého konštatovanie odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa neobsahuje.
Z odôvodnenia vyplýva len to, že žalobkyňa nebola zapísaná ako podielová spoluvlastníčka
k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom spornej zmluvy. Akýkoľvek iný záver vyvodený
z tejto skutočnosti však v odôvodnení rozhodnutia prvostupňového súdu chýba. Tvrdenie
odvolacieho súdu, že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia obsahuje úvahu
o tom, že na žalobkyňu (ne)prešlo právo podielovej spoluvlastníčky podať predmetnú žalobu,
nie je pravdivé. Súd prvého stupňa ničím nevysvetlil, aký právny význam pre zamietnutie
žaloby má neexistencia jej vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, prečo sa
nezaoberal a ak sa zaoberal, ako posúdil otázku, či právo dovolať sa neplatnosti právneho
úkonu prešlo na ňu ako podielovú spoluvlastníčku nehnuteľností alebo nie. Tým, že svoje
rozhodnutie riadne neodôvodnil, odňal jej možnosť uviesť, v čom vidí nesprávnosť jeho
právnych a skutkových záverov. Toto svojím rozhodnutím suploval odvolací súd.
Dovolateľka s poukazom na viaceré rozhodnutia súdov zastávala názor, že ak je rozhodnutie
súdu prvého stupňa nepreskúmateľné, lebo obsahuje nezrozumiteľné dôvody, prichádza
do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Poukázala tiež na to, že už v odvolaní namietala správnosť právneho záveru, že na ňu ako
na právnu nástupkyňu pôvodnej podielovej spoluvlastníčky neprešli práva a povinnosti
zo zákonného predkupného práva (poznamenala, že s právnym posúdením prechodu nárokov
vyplývajúcich zo zákonného predkupného práva sa opakovane vyrovnal Najvyšší súd
Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach sp. zn. 6 Cdo 209/2010 a sp. zn.
2 Cdo 91/2008). Z týchto dôvodov žiadala zrušiť tak rozsudok odvolacieho súdu, ako aj
rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Žalovaný 1/ sa k dovolaniu žalobkyne písomne nevyjadril.
Žalovaný 2/ vo vyjadrení k dovolaniu žiadal dovolanie ako neprípustné odmietnuť
a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátkou (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho
súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4
Prípustnosť dovolania žalobkyne z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1
O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.)
a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku
uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.
Dovolací súd so zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. skúmal, či v konaní nedošlo
k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát.
Žalobkyňa existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jej
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom
vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali dopustiť súdy nižších stupňov, sa dovolací súd
osobitne zaoberal otázkou, či ich procesným postupom nebola dovolateľke odňatá možnosť
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne
nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu
predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka
občianskeho súdneho konania. Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by v konaní pred
súdmi nižších stupňov došlo k takej procesnej vade, ktorá by žalobkyni znemožnila realizáciu
jej procesných oprávnení.
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta, že rozhodnutie sudu prvého stupňa nie je dostatočne odôvodnené, preto je
nepreskúmateľné a arbitrárne. V dovolacom konaní bolo preto potrebné zaujať právne závery
o tom, či (prípadné) nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. alebo či má za následok procesnú vadu konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne
platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje
intenzitu (až) vady konania v zmysle § 237 O.s.p. Rovnako ústavný súd v uznesení
z 10. novembra 2011 sp. zn. IV. ÚS 481/2011 konštatoval, že „vada konania podľa § 237
písm. f/ O.s.p. znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru
(II. ÚS 261/06). To však, ako už ústavný súd spresnil (II. ÚS 148/09), neznamená, že by vždy
zároveň platil aj opak“.
Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým
v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy
v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje
Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku
určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti
na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje Občiansky súdny
poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť
procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám
konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p., pripisuje Občiansky súdny poriadok
osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť
dovolania (viď § 237 O.s.p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň
závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. pripisuje Občiansky súdny poriadok
význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. „iné vady“)
považuje – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. – (len) za relevantný
dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pričom ale vady tejto povahy prípustnosť
dovolania nezakladajú. Treba dodať, že je vždy vecou individuálneho posúdenia v každom
jednotlivom prípade, aké dôsledky majú tie procesné nedostatky, ku ktorým došlo
v občianskom súdnom konaní v postupe súdov.
Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov § 237 písm. f/ O.s.p. – je zásadne
príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia občianskoprávneho
kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“) ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok
najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, že „konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho
rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý
v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom
prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje
v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní vždy zastával názor, že nepreskúmateľnosť
rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.,
nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011).
Zdôrazňuje, že právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako
dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších
senátov najvyššieho súdu (viď napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 2 M Cdo 18/2008,
4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008 a 7 Cdo 109/2011).
Pokiaľ súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodní, neznemožňuje tým účastníkovi
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných
riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. O dôvodoch rozhodnutia sa účastník
dozvedá (má dozvedieť) z rozhodnutia súdu. Pokiaľ nemá odôvodnenie rozsudku súdu prvého
stupňa podklad v zistení skutkového stavu, môže účastník pred tým, ako rozsudok nadobudne
právoplatnosť, navrhnúť, aby odôvodnenie bolo doplnené (§ 165 ods. 1 O.s.p.). Účastník
prvostupňového konania, ktorý nie je spokojný s rozhodnutím súdu prvého stupňa,
nestotožňuje sa s jeho skutkovými zisteniami a ich právnym posúdením alebo v odôvodnení
rozhodnutia nenachádza odpovede na tie otázky, posúdenie a vyriešenie ktorých považoval
zo svojho pohľadu za rozhodujúce, má pri splnení ďalších predpokladov uvedených v zákone
zachované procesné oprávnenie napadnúť prvostupňové rozhodnutie odvolaním; v odvolaní
môže namietať napríklad to, že v konaní pred súdom prvého stupňa došlo k inej vade, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), alebo že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z neúplne zisteného skutkového stavu alebo
z nesprávnych (vrátane neúplných) skutkových zistení (§ 205 ods. 2 písm. c/ a d/ O.s.p.),
alebo že toto rozhodnutie vychádza z nesprávneho (aj neúplného alebo právnu problematiku
celkom nevystihujúceho alebo nevyčerpávajúceho) právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2
písm. f/ O.s.p.). Aj účastník odvolacieho konania má v prípade, že rozhodnutie odvolacieho
súdu považuje za nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné alebo arbitrárne, zachované
procesné oprávnenie poukazovať na tieto nedostatky rozhodnutia a domáhať sa nápravy.
Každý účastník konania môže za podmienok stanovených v zákone podať dovolanie (§ 240
ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok nebráni účastníkovi konania v dovolaní namietať
všetky nesprávnosti postupu, rozhodovania a rozhodnutia odvolacieho súdu; ničím
neobmedzuje jeho možnosť argumentovať aj tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je
náležite odôvodnené, dôvody rozhodnutia nie sú dostatočne vysvetlené alebo sú vyjadrené
nezrozumiteľne, prípadne sú neúplné, nepresvedčivé, arbitrárne alebo nepodložené priebehom
a výsledkami konania – účastník konania môže teda v dovolaní namietať, že ním napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné. Na druhej strane Občiansky súdny poriadok právnou
úpravou dovolania a dovolacieho konania nezaručuje, že každé podané dovolanie bude vždy
prípustné a že dovolateľ bude v konaní pred najvyšším súdom úspešný. V dovolacom konaní
totiž argumentácia dovolateľky takéhoto obsahu a takejto povahy naráža na zákonom
stanovené obmedzenia práva na súdnu ochranu, ktoré vyplývajú z právnej úpravy prípustnosti
dovolania.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení
s čl. 51 ods. 1 ústavy). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne
zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné
podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. O.s.p. (I. ÚS 4/2011).
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 238 vymenúva znaky tých rozsudkov
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie procesne prípustné. Z právnej úpravy obsiahnutej
v danom ustanovení je zrejmé, že zákonodarca v nej – zohľadňujúc mimoriadny charakter
dovolania a možné dôsledky zrušenia rozhodnutia dovolacím súdom – vyjadril na jednej
strane vôľu, aby určité rozsudky (výnimočne) napriek tomu, že už nadobudli právoplatnosť,
mohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní (viď napríklad § 238 ods. 1 až 3
O.s.p.). Na druhej strane tým ale zároveň vyjadril vôľu, aby iné rozsudky (než sú ním
výslovne uvedené) nemohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní.
Z možnosti dovolacieho prieskumu vylučuje § 238 ods. 3 O.s.p. bezvýnimočne taký
potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky uvedené v tomto ustanovení.
Keďže zákonodarca vyjadril dostatočne zreteľne vôľu, aby ani riadne odôvodnený
a dostatočne preskúmateľný potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu neuvedený v § 238
ods. 3 O.s. nebolo možné podrobiť dovolaciemu prieskumu (i keby spočíval na nesprávnej
aplikácii alebo interpretácii zákona), bolo by nelogické a v rozpore s výnimočnou povahou
dovolania, pokiaľ by právnou úpravou obsiahnutou v § 237 písm. f/ O.s.p. vyjadril vôľu
zabezpečiť účastníkovi konania možnosť dovolacieho prieskumu v prípade potvrdzujúceho
rozsudku odvolacieho súdu neuvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p., ktorý možno (azda aj) spočíva
na správnych záveroch, o ich správnosti sa ale nedá presvedčiť a v dovolacom konaní ju
nemožno preveriť, lebo odvolací súd svoje závery v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku
nevyjadril spôsobom dostatočne jasným, určitým alebo relevantnú problematiku úplne
vyčerpávajúcim.
Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, že právna
istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len
mimoriadne a výnimočne. To je podstata dôvodu, so zreteľom na ktorý má najvyšší súd
posudzovať otázku prípustnosti dovolania v občianskom súdnom konaní skôr reštriktívne.
Úspešné uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku dovolateľom je
podmienené (primárnym) záverom dovolacieho súdu, že dovolanie je procesne prípustné a až
následným (sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, že tento opravný prostriedok je aj
opodstatnený. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k uvedenému (primárnemu) záveru, platná
právna úprava mu neumožňuje postúpiť v dovolacom konaní ďalej a pristúpiť až k posúdeniu
napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané. Ak dovolací súd dospeje
k záveru, že dovolanie je procesne neprípustné, musí tento opravný prostriedok odmietnuť
bez toho, aby sa zaoberal správnosťou napadnutého rozhodnutia.
Pre opačný prístup dovolacieho súdu – (primárne) posúdenie rozhodnutia z hľadiska
úplnosti alebo správnosti skutkových a právnych záverov a výstižnosti ich vyjadrenia
či opísania alebo precíznosti odôvodnenia a až z výsledku tohto posúdenia vyplývajúce
následné (sekundárne) vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania – nedáva Občiansky súdny
poriadok podklad v žiadnom z jeho ustanovení.
Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok
jednak objektívnymi znakmi rozsudku (§ 238 O.s.p.) alebo uznesenia (§ 239 O.s.p.)
odvolacieho súdu, jednak objektívnym zadefinovaním procesných vád konania súdov nižších
stupňov (§ 237 O.s.p.). Účelom takéhoto (objektívneho) vymedzenia je bezpochyby vylúčiť
alebo aspoň minimalizovať subjektívny prvok pri posudzovaní prípustnosti dovolania.
Záver súdu, že napadnuté rozhodnutie súdu nižšieho stupňa je (ne)preskúmateľné,
závisí vždy nielen od toho, či a ako je toto rozhodnutie odôvodnené súdom, ktorý ho vydal,
ale aj od toho, aké všeobecné predstavy o riadnom odôvodnení rozhodnutia má súd vyššieho
stupňa a ako tieto jeho predstavy stotožňujú s individuálnym odôvodnením napadnutého
rozhodnutia. V praxi sa pri tom môže zo strany súdu vyššieho stupňa vyskytnúť rozpätie
od prehnanej prísnosti (rigoróznosti) cez náležitý prístup až k neopodstatnenej zhovievavosti
(benevolencii).
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nemohlo byť zámerom zákonodarcu, aby
riešenie zásadnej otázky, ktorá je z hľadiska princípu právnej istoty osobitne významná
(otázky, či dovolanie podľa § 237 písm. f/ O.s.p. prípustné je alebo nie je), bolo
determinované tým, s akým stupňom prísnosti dovolací súd pristupuje k posúdeniu,
či odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zákonom stanovené náležitosti má alebo nemá.
Z týchto dôvodov dovolací súd aj v danom prípade vychádzal zo záveru, že
dovolateľkou vytýkaná nesprávnosť (údajná nepreskúmateľnosť) nezakladá vadu konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., a preto ani prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.
Dovolací súd považuje za potrebné pripomenúť, že stručné odôvodnenie rozhodnutia
súdu vyžaduje priamo zákon (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Z rozhodnutia súdu prvého stupňa jasne
vyplýva, že žalobu považoval za neopodstatnenú preto, lebo ju podal ten, kto v čase povolenia
vkladu do katastra podľa zámennej zmluvy nebol spoluvlastníkom nehnuteľností. Či je tento
právny názor správny, nebolo možné v danom dovolacom konaní posúdiť (viď ďalej).
Žalobkyňa v dovolaní namietala, že napadnuté rozhodnutia nižších súdov spočívajú
na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dovolací súd k tomu uvádza,
že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd sa ale právnym posúdením veci
nedopúšťa procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p. Právne posúdenie veci súdmi
nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací
dôvod, ktorým však možno úspešne odôvodniť (len) procesne prípustné dovolanie (viď § 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.); zároveň je zhodne zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie
veci súdmi nižších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania (porovnaj napríklad
rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn.
4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
Pre prípad, že žalobkyňa v dovolaní namieta aj to, že v konaní na súdoch nižších
stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.o. (niektoré formulácie
zvolené v dovolaní tomu nasvedčujú (viď č.l. 103 spisu), dovolací súd uvádza, že tzv. iná (než
v § 237 O.s.p. uvedená) procesná vada je relevantný dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p., úspešne však môže byť uplatnená len v procesne prípustnom dovolaní
(porovnaj tiež uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. júla sp. zn.
4 Cdo 34/2011, ďalej z 11. apríla 2011 sp. zn. 5 Cdo 149/2010, zo 6. apríla 2011 sp. zn.
6 Cdo 134/2010 a z 18. júla 2011 sp. zn. 7 Cdo 36/2011).
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v danom prípade je dovolanie
žalobkyne v zmysle § 237 a § 238 O.s.p. procesne neprípustné. Dovolanie preto odmietol
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania
sa nezaoberal napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní procesne úspešným žalovaným vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovanému 1/ náhradu trov dovolacieho
konania, lebo v dovolacom konaní nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy
dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Žalovaný 2/ podal návrh na rozhodnutie o priznaní
náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.)
a požadovanú náhradu trov vyčíslil. Dovolací súd priznal žalovanému 2/ náhradu spočívajúcu
v odmene advokáta (ktorý ho zastupoval aj v konaní pred súdmi nižších stupňov) za 1 úkon
právnej služby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia z 18. mája 2011 k dovolaniu [§ 14
ods. 3 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za
tento úkon právnej služby určil podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky vo výške 57 €, čo
s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške
jednej stotiny výpočtového základu [§ 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,41 €)] a daňou z pridanej
hodnoty (§ 18 ods. 3 vyhlášky vo výške 12,88 €) predstavuje spolu 77,29 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. januára 2012
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková