Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2969 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (2976)750/361523.1591ac.pdf
PDF · 129.63 KB
No categories available
1Cdo/62/2010
Najvyšší súd 1 Cdo 62/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ R. T., bývajúceho
v B. a 2/ M. T., bývajúcej v B., oboch v dovolacom konaní zastúpených Mgr. V. Š.,
advokátom v B., proti odporcovi Slovenskej republike - Úradu geodézie, kartografie
a katastra Slovenskej republiky, Bratislava, Chlumeckého 2, o zaplatenie 199, 16 €
(6 000 Sk) s prísl., vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 16 C 198/2008, o
dovolaní navrhovateľov proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 9. decembra 2009, sp.
zn. 4 Co 63 /2009, takto
rozhodol:
Dovolanie navrhovateľov o d m i e t a .
Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II (súd prvého stupňa) rozsudkom z 26. novembra 2008 č. k.
16 C 198/2008 - 56 zamietol návrh na zaplatenie 6 000 Sk (199, 16 €) s príslušenstvom
titulom náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci a odporcovi náhradu trov konania
nepriznal. Dospel k záveru, ţe návrh navrhovateľov nie je dôvodný a nemá oporu v zákone.
V konaní nebolo sporné, ţe navrhovatelia podali 24. 8. 2007 návrh na vklad kúpnej zmluvy
(zaevidovaný pod číslom V-X), pričom zaplatili správny poplatok vo výške 8 000 (za
rozhodnutie o vklade urýchlene do 15 dní), namiesto 2 000 Sk (za návrh na začatie konania
o povolení vkladu práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností). Taktieţ nebolo sporné, ţe
katastrálny úrad konanie o návrhu na vklad prerušil 4. 9. 2007 a následne po odstránení vád
podania vklad 14.9.2007 povolil. Súd bol toho názoru, ţe ak navrhovatelia pri doručení
návrhu na vklad zaplatili správny poplatok vo výške 8 000 Sk, poţiadali tým o rozhodnutie v
urýchlenom konaní a to v lehote 15 dní. Peňaţné plnenie, ktorého sa voči odporcovi
domáhali titulom náhrady škody, nepredstavuje podľa súdu majetkovú ujmu navrhovateľov
spôsobenú nesprávnym úradným postupom katastrálneho úradu. Mal za to, ţe majetok
navrhovateľov sa nesprávnym postupom katastrálneho úradu nezmenšil, keď zaplatenie
správneho poplatku je povinnosťou uloţenou zákonom, ktorá má charakter jednostrannej
povinnosti, preto ak navrhovatelia správny poplatok zaplatili pri podaní návrhu na vklad,
ktorým sa správne konanie začalo, nemohlo to vyvolať a spôsobiť nesprávny úradný postup.
Vec posúdil pri aplikácii zák. č. 514/2003, 165/1995, 145/1995 Z. z. a § 420 ods. 1 a § 442
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Výrok o trovách konania odôvodnil aplikáciou § 142 ods. 1
O. s. p. s tým, ţe odporcovi v konaní ţiadne trovy nevznikli.
Na odvolanie navrhovateľov Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) rozsudkom z
9. decembra 2009, sp. zn. 4 Co 63 /2009 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a odporcovi
nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podali navrhovatelia dovolanie, v ktorom navrhli
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie. Uviedli, ţe dovolanie
je prípustné a odôvodnené vadou konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., keďţe sa im ako
účastníkom konania postupom súdu odňala moţnosť pred súdom konať; túto vadu videli v
nedostatku riadneho odôvodnenia rozsudku. Uviedli, ţe „právne aj skutkové závery vyslovené
v dovolaním napadnutom rozsudku sa javia ako svojvoľné a úplne popierajúce zmysel a účel
príslušných právnych noriem, aplikované boli právne normy zjavne sa nevzťahujúce na
prejednávanú vec, pričom súd úplne opomenul ústavné aspekty veci“. Zároveň uviedli, ţe
„rozhodnutie odvolacieho súdu tieţ trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia podľa ust.
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.“. Podľa dovolateľov súd zaloţil svoje rozhodnutie na hrubom
zjednodušení, keď ničím nespochybnené, chronické a vopred deklarované prieťahy
v katastrálnom konaní, ktoré boli nielen hlavnou, ale doslova jedinou príčinou vzniku škody,
označil za hypotetickú otázku, ktorou sa odmietol zaoberať. Dovolatelia uviedli, ţe z hľadiska
kauzality jedinou vonkajšou aj vnútornou príčinou zaplatenia zvýšeného správneho poplatku
bolo chronická a vopred deklarovaná nečinnosť S., v dôsledku ktorej museli vynaloţiť 6
000 Sk.
Odporca vo vyjadrení na dovolanie navrhol dovolanie odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpení advokátom
(§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.)
skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je
tento opravný prostriedok prípustný.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4
O.s.p. Dovolaním je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
rozsudkov uvedených v § 238 O.s.p., proti ktorým je dovolanie prípustné; prípustnosť
dovolania preto z tohto ustanovenia nevyplýva.
Dovolanie navrhovateľov vzhľadom na uvedený záver (zistenie) môţe byť procesne
prípustné, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p.
O vadu tejto povahy ide, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, ţe ustanovenie
§ 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú
spôsobilým predmetom dovolania; ak v konaní došlo k procesnej vade vymenovanej v tomto
ustanovení, moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutie, proti ktorému inak dovolanie
prípustné nie je.
Vzhľadom na obsah dovolania, v ňom zvolenú argumentáciu – vytýkanú nesprávnosť
(nedostatok), ktorej sa mal dopustiť odvolací súd, zameral sa dovolací súd osobitne na
otázku, či postupom odvolacieho súdu nebola navrhovateľom odňatá moţnosť pred súdom
konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Takáto vada konania znamená porušenie základného práva
účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach
právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (vyhláseného
v oznámení Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.).
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme moţnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p.
významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Dovolací súd sa osobitne zaoberal otázkou prípustnosti podaného dovolania proti
rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej (potvrdzujúceho rozsudok súdu prvého stupňa o
zamietnutí návrhu na zaplatenie 6 000 Sk, t. j. 199, 16 €) z hľadiska namietaného nedostatku
odôvodnenia tohto rozhodnutia (ako aj predchádzajúceho mu zamietajúceho rozhodnutia súdu
prvého stupňa), teda či je tu tvrdený nedostatok odôvodnenia a ak áno, či napĺňa znaky
odňatia moţnosti navrhovateľa konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, kaţdý má právo na to,
aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd
sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k
spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo
sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník
konania.
Dovolatelia namietali nedostatočné zdôvodnenie napadnutého rozsudku vo veci samej
– potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa o zamietnutí ich návrhu na zaplatenie 6 000 Sk.
Vytýkali odvolaciemu súdu „právne aj skutkové závery vyslovené v dovolaním napadnutom
rozsudku“, ktoré podľa dovolateľov „sa javia ako svojvoľné a úplne popierajúce zmysel
a účel príslušných právnych noriem“, ţe „aplikované boli právne normy zjavne sa
nevzťahujúce na prejednávanú vec“ a ţe „súd úplne opomenul ústavné aspekty veci“.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami,
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia má spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)
a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého
jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska
práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého
imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto
ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok Garcia Ruiz v.
Španielsko z 21. januára 1999] tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné
dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda
nevyţaduje, aby na k a ţ d ý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“
a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“
(porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z
23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.
Dovolací súd je názoru, ţe odvolací súd a súd prvého stupňa dostatočne odôvodnili
svoje rozsudky vo veci samej - ohľadom zamietnutia návrhu na zaplatenie 6 000 Sk.
Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku (odôvodnení) sa zaoberal konkrétnymi
okolnosťami, za ktorých došlo k zaplateniu správneho poplatku 8 000 Sk navrhovateľmi
a vychádzajúc zo zisteného (opísaného) skutkového stavu veci nestotoţnil sa s právnou
argumentáciou navrhovateľov, keď vec právne posúdil tak, ţe navrhovateľom nevznikla
tvrdená škoda (ich majetok sa nezmenšil nesprávnym úradným postupom katastrálneho
úradu) podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Vo svojom rozsudku (odôvodnení) odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil
s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa (§ 219 ods. 2 O. s. p.).
Odvolací súd k správnosti napadnutého rozhodnutia podľa § 219 ods. 2 O. s. p.
uviedol aj svoje posúdenie (doplnenie), pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa povaţuje
za správne a to, ţe v danom prípade nebolo moţné hľadiska pouţitia zákona č.514/2003 Z. z.
predbeţne riešiť hypotetickú otázku tak, ako sa toho domáhali navrhovatelia, teda ţe ak by
nezaplatili zvýšený správny poplatok, nebol by katastrálny úrad ich návrh na vklad
vlastníckeho práva vybavil v zákonnej lehote.
Ţe podané zdôvodnenie napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k tvrdenej ujme
navrhovateľov - ţe táto im nevznikla, navrhovateľom nestačí, ţe ho povaţujú za neúplné a ţe
zjavne nastoľujú (poţadujú) ešte ďalšie rozvádzanie či precizovanie alebo detailizovania
tohto celkom jasného záveru súdu, nič nemení na tom, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu z hľadiska odôvodnenia vyhovelo poţiadavkám na zákonné rozhodnutie.
Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol rozhodujúci skutkový stav,
vychádzajúci z rozsudku súdu prvého stupňa, stručne zachytil stanoviská oboch procesných
strán v prejednávanej veci - obsah odvolania a návrh odporcu, výsledky z vykonaného
dokazovania s poukazom na príslušné aplikované zákonné predpisy, pričom jeho
odôvodnenie v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. ako konštatujúce správnosť dôvodov
rozhodnutia súdu prvého stupňa opieralo sa o tieto dôvody /odkázalo na ne/. V týchto
dôvodoch je zachytený aj právny záver o nedôvodnosti návrhu na začatie konania. Okrem
toho – ako uţ bolo spomenuté – odvolací súd dôvody súdu prvého stupňa aj doplnil na
zdôraznenie správnosti potvrdzovaného rozhodnutia o ďalšie dôvody. Právny záver je stručne
a jasne vysvetlený (dovolací súd sa jeho správnosťou nezaoberal, keďţe neskúmal vecnú
správnosť napadnutého rozsudku, ale len prípustnosť dovolania). Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu v spojení s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa, na ktoré
odkazuje, nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší
súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, ţe skutkové
a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené
a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie
rozsudku (§ 157 ods. 2, § 211 ods. 3, § 219 ods. 2 O. s. p.). Za odňatie moţnosti konať pred
súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľov.
Navrhovatelia dovolanie odôvodnili aj tvrdením, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
K dovolateľmi namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci (§ 241 ods. 2 písm.
c/ O. s. p.) treba uviesť, ţe dovolací súd môţe k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto
dovolacom dôvode pristúpiť aţ (iba) vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu
prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Nesprávne právne posúdenie veci je
(obdobne ako tzv. iná vada podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) síce prípustným dovolacím
dôvodom (ktorý moţno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne
posúdenie veci (ani tzv. iná vada) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je
v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie
sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie
podrobiť vecnému preskúmavaniu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti
rozhodnutia. I keby tvrdenia dovolateľov boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného
aspektu neposudzoval), dovolateľmi vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú
nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, ale nezakladali by prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd pouţil správny právny predpis a
či ho správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne
závery, prichádzalo do úvahy iba vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, a o takýto
prípad v tejto právnej veci nešlo.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovenia
§ 238 O. s. p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené
v ustanovení § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľov
podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov konania
proti navrhovateľom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods.
1 O. s. p.); v dovolacom konaní mu však ţiadne trovy nevznikli, preto dovolací súd mu
náhradu trov tohto konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. júna 2010
JUDr. Jana Bajánková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hrčková Marta