Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/149/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného I. M. bývajúceho v

O., Č., zastúpeného JUDr. A., advokátkou v Č., proti povinnej O., o

vymoženie 28 717,22 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou

pod sp.zn. , o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove

z 25. februára 2010 sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie oprávneného o d m i e t a.

Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením z 23. apríla 2009 č.k. - 162

vyhlásil exekúciu za neprípustnú a túto zastavil; oprávnenému uložil povinnosť nahradiť

súdnej exekútorke trovy exekúcie 108,53 € do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Pri

rozhodnutí vychádzal z o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej Exekučný poriadok)

a - , , a veta prvá.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že povinný podaním doručeným súdu 29. februára 2008

navrhol exekúciu zastaviť z dôvodu vznesenia námietky premlčania vymáhaného nároku

v zmysle ustanovenia . Súd vychádzal z toho, že exekučným

titulom v danej veci je platobný rozkaz vydaný Krajským súdom v Košiciach 21. októbra

1997 v konaní vedenom pod sp.zn. -34, ktoré trvalo 1 rok a 71 dní

(od 11. septembra 1996 do 20. novembra 1997); jeho podkladom boli faktúry vystavené

pôvodným veriteľom povinnej z roku 1992 a 1993, splatné v období mesiacov august 1992

až máj 1993 a dohoda o uznaní dlhu z 27. februára 1996. Predmetom konania bol

obchodnoprávny vzťah medzi podnikateľom a obcou z roku 1992. Desaťročná premlčacia

lehota v zmysle , predlžená o dĺžku súdneho konania

(1 rok a 71 dní), i napriek uznaniu dlhu povinným 27. februára 1996, v zmysle § 391 ods. 1 a

, veta prvá začala plynúť pri jednotlivých faktúrach od

ich splatnosti a uplynula skôr (v roku 2004), ako sa začalo exekučné konanie (1. marca 2005);

námietku o premlčaní vymáhanej pohľadávky súd považoval za dôvodnú. O trovách exekúcie

rozhodol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Prešove uznesením z 25. februára 2010

sp.zn. uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne (§ 219

); účastníkom konania nepriznal náhradu trov odvolacieho konania (

v spojení s ). Odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za

dôvodné, keď uviedol, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vec správne právne

posúdil. Za správny považoval záver súdu prvého stupňa o dôvodnosti uplatnenej námietky

premlčania vymáhaného nároku v zmysle . Zdôraznil, že na priebeh

desaťročnej premlčacej doby nemá vplyv ani jej spočívanie; všetky predĺženia premlčacej

doby, ktoré umožňuje (, , , )

sú limitované maximálnou desaťročnou premlčacou dobou v zmysle § 408 ods. 1

, ktorú nemožno meniť a ktorá je záväzná. Premlčacia doba začala

plynúť od splatnosti jednotlivých faktúr a skončila 24. júla 2004 (u najneskôr splatnej

faktúry). Námietku premlčania nemohla povinná uplatniť v konaní pred Okresným súdom

Vranov nad Topľou pod sp zn. Er 492/98, nakoľko sa v ňom riadne pokračovalo. Po

zastavení exekúcie (v konaní pod sp zn. Er 492/98) začala oprávnenému plynúť nová

3 mesačná lehota, pri ktorej už nebolo možné prihliadnuť na spočívanie doby z pôvodného

konania. Pre úspešné a včasné začatie exekúcie bolo potrebné nový návrh podať do

5. novembra 2004 v súlade s , podľa ktorého, ak bolo

právo právoplatne priznané v súdnom alebo rozhodcovskom konaní neskôr ako tri mesiace

pred uplynutím premlčacej doby alebo po jej uplynutí, možno rozhodnutie súdne vykonať, ak

sa konanie o jeho výkone začalo do troch mesiacov odo dňa, keď sa mohlo začať. Oprávnený

podal nový návrh na vykonanie exekúcie 16. marca 2005, po uplynutí 10 ročnej maximálnej

lehoty, preto za týchto okolností súd „musel prihliadnuť na námietku premlčania a nemohol

premlčané právo v exekučnom konaní vymáhať“. O trovách exekúcie odvolací súd rozhodol

podľa v spojení s

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, navrhol dovolaním

napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť

a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť i dôvodnosť zdôvodňoval

ustanovením , keď namietal, že postupom súdov mu bola odňatá možnosť

konať pred súdom, došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces

v zmysle článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Namietal správnosť postupu súdu v tom, že

mu ako oprávnenému nebol doručený návrh na zastavenie exekúcie a vo veci bolo rozhodnuté

bez jeho stanoviska; zánik vymáhanej pohľadávky mohla povinná uplatniť len v rámci

námietok proti exekúcii a preto na ne súdy nemali právo prihliadať v prípade rozhodovania

o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení; súdy nevykonali a neprihliadali na dôkazy

navrhované oprávneným; súdy nesprávne zistili skutkový stav veci a na vec neaplikovali

správne právne normy, preto ich právne posúdenie veci je nesprávne; odvolací súd

neprihliadal a nevysporiadal sa s odvolacími námietkami a tvrdeniami oprávneného ohľadom

právneho základu (vzťah) vymáhaného nároku vychádzajúceho z hospodárskej zmluvy č.

20/88 z roku 1988; rozhodnutia súdov nie sú z uvedeného hľadiska riadne odôvodnené

( v spojení s ). V ďalšom uviedol, že konanie je

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávneho rozhodnutie vo veci a rozhodnutia

súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení ( a ).

Argumentoval právnymi vetami i závermi vyplývajúcich z rozhodnutí Najvyššieho súdu

Českej republiky i Ústavného súdu Českej republiky.

Povinná vo vyjadrení navrhla dovolanie odmietnuť z dôvodu jeho neprípustnosti

( ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátkou (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

( a nasl. ).

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť (len)

právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, avšak nie v každom prípade, ale iba ak ho právna

úprava pripúšťa .

Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, že dovolanie nie je

„ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov

nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť

a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže

dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy.

Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so

zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá

možnosť vykonávať dokazovanie (viď veta druhá ).

Pri skúmaní prípustnosti dovolania oprávneného vychádzal dovolací súd z toho, že

dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon

pripúšťa ( ). Dovolanie, ktoré v danom prípade smeruje proti uzneseniu, je v

zmysle prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd

zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podľa V zmysle je dovolanie prípustné

tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa,

ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o

uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolanie oprávneného smeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu,

ktoré nevykazuje znaky niektorého z vyššie uvedených uznesení, proti ktorým je dovolanie

prípustné. Prípustnosť tohto opravného prostriedku by prichádzala do úvahy len v prípade

výskytu niektorej z vád uvedených v ustanovení

V zmysle je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Procesné vady konania uvedené v až e/ a oprávnený

nenamietal a v dovolacom konaní ich existencia nevyšla najavo. Prípustnosť jeho dovolania

preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali

dopustiť súdy oboch nižších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom

odvolacieho súdu nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký závadný

postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizáciu tých procesných práv účastníka

konania, ktoré mu poskytuje . O procesnú vadu v zmysle

písm. f/ ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne

ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi

konania jeho procesné práva.

Podstatná časť dovolania obsahuje námietku oprávneného, že mu v konaní bolo upreté

právo na spravodlivý súdny proces. Právo na spravodlivý súdny proces zahŕňa v sebe najmä

princíp „rovnosti zbraní“, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na

pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého

súdneho konania.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny

proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich

diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov

a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami,

porušuje ústavnoprávne princípy (). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým,

že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem

rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli

prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na

spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov

(). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol

účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s

jeho požiadavkami a právnymi názormi (). Pod spravodlivým súdnym procesom

(fair hearing) sa v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie

toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho

prípadu. Do obsahu základného práva podľa a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa

k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy

preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa , ako aj právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť

konania a odôvodnenie rozhodnutia ().

Dovolateľ namieta, že v predmetnom konaní bol porušený princíp kontradiktórnosti

konania. Podstatou tohto princípu je právo účastníkov konania reagovať na argumenty

a námietky protistrany a zachovať si tak vyváženú právnu možnosť zákonom prezumovaným

spôsobom ovplyvniť rozhodnutie súdu. K naplneniu princípu kontradiktórnosti je potrebné,

aby účastník mal k dispozícii stanovisko protistrany a zároveň, aby mal možnosť a priestor

podať k takémuto stanovisku svoje vyjadrenie, ktoré zas dostane k dispozícii protistrana.

Z obsahu exekučného spisu (sp.zn. ) síce nevyplýva, aby „návrh povinného na

zastavenie exekúcie z 27. februára 2008“ (čl. 107 spisu) bol doručený na vyjadrenie

oprávnenému skôr, ako o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení rozhodol

exekučný súd, oprávnený mal však právnu možnosť namietať rozhodnutie súdu o vyhlásení

neprípustnosti exekúcie založenej na námietke o premlčaní uplatneného práva povinnou

v riadnom opravnom prostriedku – v odvolaní proti uzneseniu exekučného súdu o vyhlásení

exekúcie za neprípustnú a jej zastavení, túto možnosť v plnom rozsahu využil, keď uviedol

z akých dôvodov nepovažuje za dôvodnú námietku o premlčaní uplatneného práva resp.

z akých dôvodov nepovažuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za správne, čím došlo

k zhojeniu tohto nedostatku v ďalšom priebehu konania (v konaní o odvolaní). Z uvedeného

plynie, že princíp kontradiktórnosti konania vymedzený konkrétnou námietkou oprávneného

porušený nebol.

Zastavenie exekúcie je jedným z procesných prostriedkov ochrany účastníkov

exekučného konania, predovšetkým povinného. Zákon umožňuje exekúciu zastaviť na návrh

ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku). Medzi prípady zastavenia exekúcie bez

návrhu (ex officio) patrí aj dôvod jej zastavenia vyplývajúci z § 57 ods. 1 písm. g/

Exekučného poriadku (t.j. ak exekúciu súd vyhlási za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod,

pre ktorý exekúciu nemožno vykonať). Súdna prax i odborná akademická verejnosť

pripustila za dôvod podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku i premlčanie pohľadávky

priznanej rozhodnutím, ktoré je exekučným titulom, t.j. premlčaním judikovaného práva

uplynutím času, pri ktorom pohľadávka nezaniká, len sa oslabuje, za predpokladu, že povinný

sa premlčania dovolá, (viď R 21/1981, obdobne napr. Mazák, J.: Komentár k Exekučnému

poriadku, Eurounion, 1995, Krajčo, J.: Komentár Exekučný poriadok, Eurounion, 2009,

strana 207). Uplatnenie (dovolanie sa) námietky premlčania v exekučnom konaní nemožno

povinnému uprieť. Na jej uplatnenie je súd povinný prihliadať v ktoromkoľvek štádiu

exekučného konania. Z týchto dôvodov neobstojí námietka oprávneného ohľadne

nesprávnosti postupu súdov, ak tieto v exekučnom konaní prihliadali na hmotnoprávny úkon

povinnej o uplatnení námietky premlčania vymáhanej pohľadávky potom, čo už bolo

rozhodnuté o jej námietkach proti exekúcii (§ 50 - § 51 Exekučného poriadku).

Pokiaľ oprávnený namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k vyporiadaniu sa s jeho odvolacími

námietkami, treba uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj

právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva

na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť

všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán

(avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (). Štruktúra práva na

odôvodnenie je rámcovo upravená v Táto norma sa uplatňuje aj v

odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však

nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie,

ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú

nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v

odvolacom konaní (). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia

neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania,

z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti

objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (). Vychádzajúc z toho dospel

dovolací súd k záveru, že právo oprávneného na riadne odôvodnenie porušené nebolo.

Odvolací súd v dôvodoch rozhodnutia sa stotožnil so skutkovými zisteniami i právnym

posúdením veci súdom prvého stupňa; zrozumiteľne a dostatočne poukázal na dôkazné

prostriedky z ktorých vychádzal pri zisťovaní skutkového stavu veci súd prvého stupňa;

uviedol aké právne normy v danej veci aplikoval, ako ich interpretoval a aké právne závery

(subjektívne práva a povinnosti) z nej vyvodil voči subjektom tohto konania. Závery

odvolacieho súdu v spojení s dôvodmi zaujatými súdom prvého stupňa nie sú v danom

prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s .

Odôvodnenie i dovolaním napadnutej časti uznesenia odvolacieho súdu (vysporiadanie sa

s odvolacou námietkou o základe právneho vzťahu – jeho charaktere) spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( v spojení s ). Predmetné

odôvodnenie v uvedenej časti nemá znaky ľubovôle a náhodnosti. V dôvodoch rozhodnutia

súdu prvého stupňa s ktorými sa stotožnil v celom rozsahu i odvolací súd bol vysvetliteľným -

pozitívnym spôsobom kvalifikovaný základ posudzovaného právneho vzťahu (jeho

obchodnoprávny charakter), nad jeho rámec už súdy neboli povinné tento nevymedzovať

tiež negatívnym spôsobom, t.j. z akých dôvodov sa nejedná o iný druh právneho vzťahu

(napr. o vzťah hospodárskoprávny, či občianskoprávny a pod.). Odôvodnenie rozhodnutia

odvolacieho súdu dáva náležité odpovede na všetky podstatné (reálne a preukázané) odvolacie

námietky oprávneného, najmä však na námietky o behu (resp. spočívaní) premlčacej doby

vzhľadom na exekučné konanie vedené pred Okresným súdom vo Vranove nad Topľou pod

sp.zn. Er 492/98 i na uznanie dlhu povinnou v rokoch 1994 – 1997; vysvetlil kedy začala

plynúť 10 ročná premlčacia doba v zmysle , kedy táto

uplynula a čo (ne)malo vplyv na jej plynutie. Za porušenie základného práva zaručeného

v článku 46 ods. 1 nemožno považovať to, že odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného. Dovolateľom prezentovaný

charakter hospodársko-právneho vzťahu vymáhaného práva medzi oprávneným a povinnou

(i v odvolacom konaní) je vyvodzovaný z tvrdenia, podľa ktorého pôvodný veriteľ povinného

(I.š.p.) mal byť subdodávateľom spoločnosti E., š.p., ktorá mala s povinnou uzavretú

hospodársku zmluvu č. 20/88; v rokoch 1991 -1992 spoločnosť I. š.p. mala tiež prevziať

fakturáciu technologických častí ČVO a sama účtovať povinnej. Z uvedeného je zrejmé, že

oprávnený derivatrívnym spôsobom (na základe vzťahu tzv. „subdodávky a prevzatia

fakturácie“) odvodzuje charakter právneho vzťahu medzi pôvodným veriteľom a povinnou,

ktorému mala predchádzať hospodárska zmluva č. 20/88. Dovolateľ bližšie nekonkretizuje ani

nevysvetľuje právne prepojenie medzi hospodárskou zmluvou č.20/88 a „subdodávateľským“

vzťahom k nej a „prevzatím fakturácie“. Dovolateľom prezentovaný stav preto bez ďalšieho

nedáva podklad na závery, podľa ktorého sa jedná o relevantnú okolnosť pre rozhodnutie,

na ktorú by boli súdy povinné vo svojich dôvodoch osobitne reagovať. Pre platný vznik i

zmenu právnych vzťahov riadiacich sa Hospodárskym zákonníkom (

Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov) platil formálno-právny princíp. Jeho vyjadrením je

i ustanovenie § 24 ods. 2 Hospodárskeho zákonníka, podľa ktorého na platnosť zmlúv a

ostatných právnych úkonov organizácií sa vyžaduje písomná forma, pokiaľ právnymi

predpismi alebo dohodou nebolo ustanovené inak. Prípadná existencia „subdodávateľského“

vzťahu alebo „prevzatie fakturácie“, bez ďalšieho (na prvý pohľad) nepreukazuje splnenie

podmienok o vzniku platného hospodárskoprávneho vzťahu medzi spoločnosťou I.š.p.

(pôvodným veriteľom) a povinnou. Oprávnený ako postupník s postúpenou pohľadávkou

získal všetky práva s ňou spojené ( ), vrátane práv

požadovať po postupcovi predloženie listín preukazujúcich výšku, ako aj právny základ

postúpenej pohľadávky. Vzhľadom k tomu dôkazné bremeno k tvrdeniam o charaktere

postúpenej pohľadávky v konaní pred súdom zaťažuje postupníka. Oprávnený ako postupník

však k svojím tvrdeniam nepredložil taký dôkaz (a to ani v dovolacom konaní), ktorým by

vzhľadom na predpísanú formu právneho úkonu preukázal vznik tvrdeného právneho vzťahu.

Jeho odvolacia i dovolacia námietka v podobe tvrdenia preto nenapĺňa v takomto prípade

kvalifikačný predpoklad otázky právnej významnosti, s ktorou by sa musel vo svojom

rozhodnutí (odôvodnení) výslovne vysporiadať odvolací súd v zmysle ústavných požiadaviek

kladených na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí pri rešpektovaní práva na spravodlivé

konanie. Na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (pre

porovnanie viď aj ). V nadväznosti na dovolacie námietky a tiež so zreteľom na

právne závery Ústavného súdu Slovenskej republiky zaujaté v niektorých jeho nálezoch (viď

napríklad ) treba dodať, že je vždy vecou individuálneho posúdenia v každom

jednotlivom prípade, aké dôsledky majú tie procesné nedostatky, ku ktorým došlo

v občianskom súdnom konaní v postupe súdov. Dovolateľom namietaná nepreskúmateľnosť

rozhodnutia je v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považovaná za

relevantný dovolací dôvod v zmysle ; prípadná nepreskúmateľnosť

nevedie k procesnej vade konania v zmysle a nezakladá procesnú prípustnosť

dovolania podľa tohto ustanovenia (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. . zn.

, , sp. zn. , ,

, , , , , R

111/98).

Dovolateľ súdom nižších stupňov tiež vytýka, že nevykonali všetky ním navrhnuté

dôkazy a že vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotili. Pokiaľ ide o námietku nevykonania

všetkých navrhovaných dôkazov, je súdna prax jednotná v názore, že ak súd niektorý dôkaz

nevykoná, môže to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom

dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti konať pred

súdom v zmysle ustanovenia (viď R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000).

Treba zdôrazniť, že k procesným právam účastníka nepatrí, (ako sa dovolateľ mylne

domnieva), aby bol súdom vykonaný každý ním navrhnutý dôkaz. Rozhodovanie o tom, ktoré

z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania

( ods. l , ). Ak súd rozhodne, že navrhnuté dôkazy nevykoná

(napr. preto, že sú pre vec nevýznamné alebo nadbytočné), nemôže to byť považované za

postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. K uvedenej námietke

oprávneného treba dodať, že súd neodníme účastníkovi možnosť pred ním konať ani tým, že

(prípadne) nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov; jeho rozhodnutie môže byť

síce z tohto dôvodu vecne nesprávne, ale to ešte samo o sebe nevedie k zmätočnosti

rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle Pokiaľ

dovolateľ namieta, že súdy pri rozhodovaní vychádzali z neúplných skutkových zistení, resp.

nesprávne zistili skutkový stav veci (najmä pokiaľ ide o zistenie „právneho základu“

vymáhaného nároku – hospodárskoprávny vzťah – obchodnoprávny vzťah, keď

nezabezpečili označené dôkazy), ide po stránke obsahovej o námietku, že v konaní došlo k

tzv. inej (než v vymenovanej) procesnej vade majúcej za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci; takáto dovolateľom tvrdená vada (i keby k nej v konaní došlo) by bola

síce relevantným dovolacím dôvodom ( ), sama o sebe by ale

nezakladala prípustnosť dovolania v zmysle

Dovolateľ v dovolaní citoval právne úpravy súdno-procesných predpisov prijatých

v Českej republike a na ich základe argumentoval i rozhodovacou praxou súdov Českej

republiky, pominul však odlišnosti procesnej úpravy platnej v Slovenskej republike

vzťahujúcej sa na prejednávanú vec. Dovolaciemu súdu nebola daná právna možnosť

zaoberať sa a reagovať na úvahy dovolateľa opierajúce sa o porušení jeho procesných práv

(prípadne , listinou a dohovorom zaručených práv), ktoré nevychádzali zo zákonnej

úpravy prijatej v Slovenskej republike.

Námietka dovolateľa, ktorou sa spochybňuje správnosť právneho záveru súdov

(prvého stupňa i odvolacieho) v tom, že otázka premlčania vymáhaného nároku sa mala

posudzovať podľa § 131b bod. 6 Hospodárskeho zákonníka, pretože základ právneho vzťahu

vznikol na základe hospodárskej zmluvy č. 20/88 je dovolacím dôvodom na ktorý dopadá

, t.j. napadnuté rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom

právnom posúdení veci. K uvedenému je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť

súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri

aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania

možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle (viď uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. uverejnené v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. uverejnené

v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je

Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým

možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď ), zároveň je

ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle , lebo (ani prípadným)

nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu

žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn.1 Cdo 102/2004, sp. zn. , sp. zn.

a sp. ). I keby teda tvrdenia dovolateľa (o založení

rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení otázky premlčania vymáhaného práva

priznaného súdnym rozhodnutím) boli prípadne aj opodstatnené, dovolateľom vytýkané

okolnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale

prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky

k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie oprávneného podľa Občianskeho súdneho

poriadku procesné neprípustné. So zreteľom na to jeho mimoriadny opravný prostriedok

odmietol podľa v spojení s ako smerujúci

proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou

dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého uznesenia

odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov konania proti

oprávnenému, ktorý úspech nemal ( v spojení s a

). Dovolací súd povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo

táto nepodala návrh na ich náhradu (, ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 11. apríla 2011

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta