Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 261/06

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. decembra 2007

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Juraja

Horvátha o sťažnosti JUDr. H. S., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s a práva na spravodlivé prejednanie jeho

záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. apríla 2006

takto

rozhodol:

Základné právo JUDr. H. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1

ods. 1 a právo na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. apríla 2006

p o r u š e n é n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2006

doručená sťažnosť JUDr. H. S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.

E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a 4 v spojení s (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. apríla 2006.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:

„1. Okresný súd Bratislava V rozsudkom zo 14. apríla 2005 uložil vydavateľovi

denníka povinnosť ospravedlniť sa navrhovateľovi za difamujúce tvrdenia, titulom náhrady

nemajetkovej ujmy zaplatiť mu sumu 3 mil. Sk a nahradiť mu trovy konania v sume 152.000

Sk, všetko v lehote do 3 dní.

2. Krajský súd v Bratislave na odvolanie vydavateľa rozsudkom z 8. decembra 2004

rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, lebo sa stotožnil so všetkými jeho

skutkovými a právnymi závermi, vyslovenými v napadnutom rozsudku.“.

Najvyšší súd rozsudkom z 27. apríla 2006 sp. zn. zrušil rozsudok

prvostupňového aj odvolacieho súdu, keď rozhodnutiam vydaným týmito súdmi vytkol

nedostatok riadneho odôvodnenia, ktoré považoval za porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie, čo zakladá prípustnosť aj dôvodnosť dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a nielen „inú vadu konania“. Najvyšší súd ako

dovolací súd uzavrel, že „v prípade dovolaním napadnutého rozsudku Krajského súdu

v Bratislave tak nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia mal za následok porušenie

práva žalovanej (a inak i žalobcu) – rozumej sťažovateľa, na spravodlivé súdne konanie.

Pretože šlo o rozhodnutie odvolacieho súdu nenapadnuteľné riadnym opravným

prostriedkom, ktorým odvolací súd nenapravil rovnaké nedostatky rozhodnutia súdu prvého

stupňa, z dôvodov opísaných už vyššie bolo treba mať za to, že rozsudkom súdu prvého

stupňa v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu, pri vypravení oboch

rozsudkov nenáležitými (nedostatočnými) odôvodneniami, bola žalovanému (dovolateľovi)

odňatá reálna možnosť konať pred súdom.“.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ ďalej uviedol:

«Sťažovateľ – navrhovateľ sa domnieva, že napadnutým rozsudkom dovolacieho

súdu boli porušené jeho základné práva zakotvené v SR (ďalej len

„ústavy“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„Dohovoru“), ktoré svojou povahou spadajú do právneho inštitútu práva na spravodlivý

proces a garantujú právo každého žiadať od nezávislého a nestranného súdu, ochranu

svojho práva zákonom stanoveným spôsobom.».

Sťažovateľ argumentuje vo svojej sťažnosti takto:

„Konanie o dovolaní, rovnako ako dovolanie samo, podlieha pomerne prísnemu

procesnému režimu; je tomu tak preto, že tento (opravný) procesný prostriedok má výrazné

rysy mimoriadnosti, pre ktorú zákon presne vymedzuje rámec prieskumu dovolaním

napadnutého rozhodnutia, ale najmä možnosť zasiahnuť nielen do právoplatného

a vykonateľného súdneho rozhodnutia.

Dovolací súd tento rámec zreteľne prekročil, preto sa navrhovateľ (sťažovateľ)

opodstatnene domnieva, že došlo rozsudkom Najvyššieho súdu SR k porušeniu citovaných

základných práv najmä v nasledujúcich skutočnostiach:

1. Právu na spravodlivý proces prislúcha právo každého, aby (nestranný a nezávislý)

súd pri hľadaní práva dbal stanoveného, t. j. zákonného postupu; takým postupom možno

však rozumieť len celkom bezvýhradné a bezvýnimočné rešpektovanie procesných predpisov

a kautel z nich vyplývajúcich na strane obidvoch účastníkov konania.

a) Porušenie niektorých z týchto noriem, a to v dôsledku svojvôle konajúceho súdu,

najmä v prípade, pokiaľ právne závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými

zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácie odôvodnenia súdneho rozhodnutia

nevyplývajú, potom zakladá dotknutie základného práva alebo slobody, garantovaného

alebo Dohovorom. Práve o taký prípad sa v prejednávanej veci jedná.

b) Pri úvahe o predvídateľnosti zákona je to súdne rozhodnutie, ktoré - aj keď nemá

klasický precedenčný charakter - zákon interpretuje, prípadne ho aj dotvára a jeho

relevantná konštantnosť garantuje právnu istotu a zaisťuje i všeobecnú dôveru v právo. To

sa týka hlavne Najvyššieho súdu SR, ktorý je vrcholným súdnym orgánom v oblasti

všeobecného súdnictva. Tým prirodzene nie je popierané, že sa judikatúra súdu so zreteľom

na celý rad aspektov, hlavne s prihliadnutím k zmenám spoločenských podmienok, môže

vyvíjať a meniť.

To však nič nemení na skutočnosti, že sa v súdenej veci napadnuté rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR principiálne odchýlilo od doteraz jednoznačne konštantného právneho

názoru (porov. R stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR ap.), že nedostatok

riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa , ale

len tzv. inú vadu konania v zmysle ust. , ale bez toho, že by

tento postup racionálne odôvodnil; doterajší výklad citovaných ustanovení (porov. aj

R 37/1993, R 6/2000 atď.) jednoducho ignoroval, čím sa dopusti! svojvoľnosti pri ich

aplikácii.

c) Nezrozumiteľná je aj tá časť odôvodnenia napadnutého rozsudku (viď 1/3/b/i/

tohto návrhu), ktorá popiera bežnú prax súdov, podľa ktorej ak žalovaný neuniesol dôkazné

bremeno ohľadne pravdivosti tvrdenia, že sťažovateľ bol kandidátom a členom KSS (...),

potom nižším súdom nezostalo, než len satisfakčnej žalobe vyhovieť na základe tvrdenia

žalobcu, že ním nebol. V tomto smere je absurdná požiadavka dovolacieho súdu,

preukazovať pravdivosť istých tvrdení, pretože je to nemožné.

d) Zavádzajúce je aj konštatovanie Najvyššieho súdu SR ohľadne nerozlišovania

faktov a hodnotiacich úsudkov, pretože opak vyplýva zreteľne z odôvodnenia rozsudku

okresného súdu na str. 10-11 a krajského súdu na str. 11 -12.

e) Podobný záver možno vysloviť aj ohľadne judikatúry ESĽP, lebo obidva nižšie

súdy rozhodovali výslovne v kontexte tejto judikatúry ... (viď str. 11, tretí odsek rozsudku

okresného súdu a str. 10-11 rozsudku krajského súdu); tu možno však konštatovať, že buď

dovolací súd nepozná celú judikatúru tohto súdu, dotýkajúcu sa čl. 10 Dohovoru, najmä

odseku 2, z ktorého vyplýva, že ktokoľvek vykonáva práva a slobody garantované prvým

odsekom tohto článku, má určité povinnosti a nesie určitú zodpovednosť. Medzi ne patri aj

záväzok vyhnúť sa urážlivým útokom voči sudcom v záujme zachovania riadneho chodu

spravodlivosti a súdnej moci, alebo keďže sa mu to nehodilo, potom ďalšia relevantná

judikatúra ohľadne ochrany sudcov pred neoprávnenými zásahmi, zostala zamlčaná.

f) Aj ostatná námietka ohľadne prisúdenia sumy 3 mil. Sk je v rozpore s vykonanými

skutkovými a právnymi závermi nižších súdov, ktoré výslovne zdôraznili, že podľa najnovšej

judikatúry môže byť občianskoprávna ochrana osobnosti v súčasných podmienkach

v určitých prípadoch účinná len vtedy, ak aj výška plnenia bude odstraňujúcim účinkom

pôsobiť preventívne ako na rušiteľa, tak na všetkých ostatných (porov. napr. rozh. BGH

z 5. decembra 1995 č. , z 12. decembra 1995, č. VI ZR 223/94 a pod.).“.

Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„a) Najvyšší súd SR rozsudkom z 27. apríla 2006, sp. zn. , porušil

základné právo JUDr. H. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 (čl. 6 ods. 1

Dohovoru) v spojení s SR.

b) Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. , z 27. apríla 2006 zrušuje

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

c) Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť JUDr. H. S. trovy právneho zastúpenia v sume

6.280 Sk - zatiaľ dva úkony právnej pomoci po 2.501 Sk + 950 Sk 19% DPH + 328 Sk

režijný paušál - na účet právnej zástupkyni JUDr. E. Ľ. do 1 mesiaca od právoplatnosti

nálezu.“.

Súčasne požiadal o prednostné prerokovanie sťažnosti z dôvodu, že vo veci bude

konať opäť Okresný súd Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) ako súd prvého stupňa.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a podľa

v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s a práva na spravodlivé prejednanie svojej

záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. apríla 2006, prijal sťažnosť v tejto časti na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona

o ústavnom súde.

Po prijatí sťažnosti na výzvu ústavného súdu sťažovateľ uviedol, že netrvá na

nariadení ústneho pojednávania.

Najvyšší súd sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril takto:

„Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti vytýka Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, že

svojím rozsudkom sp. zn. z 27. apríla 2006 zasiahol do jeho práv

garantovaných v čl. 46 ods. 1, 4 a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Navrhol, aby Ústavný súd Slovenskej republiky toto rozhodnutie zrušil

a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ namietal, že Najvyšší súd

Slovenskej republiky, ktorý rozhodoval v napadnutom rozhodnutí ako dovolací súd porušil

jeho právo na súdnu ochranu tým, že sa odklonil od doteraz jednoznačne konštatovaného

právneho názoru, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania

podľa , ale len tzv. inú vadu konania v zmysle ustanovenia ods.

2 písm. b) , bez toho, aby tento postup racionálne odôvodnil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. z 27. apríla

2006 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 8. decembra 2004 sp. zn.

a rozsudok Okresného súdu Bratislava V z 14. apríla 2004 č. k. -72 a vec

vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku (na strane 5 až 7) odôvodnil svoj

právny záver, podľa ktorého nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia

zakladá prípustnosť dovolania v zmysle Poukázal pritom aj na

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá

nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia považuje za porušenie práva na

spravodlivé súdne konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uskutočnil výklad ustanovení zákona o prípustnosti

dovolania odlišne od doteraz zaužívanej praxe najvyššieho súdu. Rozhodnutie ústavného

súdu v danej veci bude preto pre rozhodovaciu prax najvyššieho súdu nanajvýš prospešným

judikátom. Keďže od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci,

súhlasím s upustením od ústneho pojednávania.“.

V odôvodnení rozhodnutia sp. zn. namietanom sťažovateľom je

uvedené:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podala včas ( ) riadne zastúpená účastníčka

konania ( druhá veta ) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému je takýto opravný prostriedok prípustný. Pretože dovolaním podaným ešte

pred účinnosťou bol napadnutý v poradí prvý potvrdzujúci

rozsudok krajského súdu, ktorý nepatrí a ani nikdy nepatril do skupiny tých rozsudkov,

ktoré má na mysli ustanovenie (teda ustanovenie vymedzujúce podmienky

prípustnosti dovolaní proti rozsudkom odvolacích súdov), prípustnosť dovolania podľa

neprichádzala do úvahy. Vzhľadom na zákonnú povinnosť Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky podľa vety druhej sa však bolo potrebné zaoberať

i prípadnou existenciou vád uvedených v ustanovení a to osobitne so

zameraním sa na vadu tvrdenú dovolaním (keď podľa argumentácie v dovolaní malo dôjsť k

odňatiu možnosti žalovanej ako účastníčky konania konať pred súdom v dôsledku

nenáležitého postupu nižších súdov).

Podľa a dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, alebo ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže

namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia sú

vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý

proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem

zákonov aj a nasl. (ústavný v

znení neskorších ústavných zákonov) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. ).

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a

Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky

(nález z 12. mája 2004 sp. zn. ) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho

rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych

podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje , podľa ktorého

v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých

dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,

stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,

z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom

citovaného ustanovenia O. s. p pritom treba dospieť k záveru, že s tam uvedenými

požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov

rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu

a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení

v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez

špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Pretože

povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné

a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými

námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti

súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o

príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležité skutkovo aj

právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci

využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom

nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé

súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa a

zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania. I s prihliadnutím na obsah vyššie zmienenej

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, Komisie a Ústavného súdu Slovenskej

republiky to však znamená, že za prekonaný treba považovať názor považujúci nedostatky v

odôvodnení súdneho rozhodnutia len za tzv. inú vadu konania (R 11/98).

Podľa názoru dovolacieho súdu bolo takouto vadou postihnuté i konanie pred

odvolacím súdom v prejednávanej veci (a inak i jemu predchádzajúce konanie pred súdom

prvého stupňa).

Z obsahu spisu je totiž zrejmé, že žalobca sa domáhal proti žalovanej ochrany

osobnostných práv (práva na česť a dôstojnosť) a to ako vo forme poskytnutia morálneho

zadosťučinenia uverejnením ospravedlnenia, tak i vo forme náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch. V žalobnom návrhu (tzv. petite) pritom formuloval ospravedlnenie majúce byť

poskytnuté žalovanou takým spôsobom, že v ňom nepravdivosť údajov obsiahnutých

v bližšie nekonkretizovaných článkoch uverejnených žalovanou v období označenom len

časovým rozpätím (od 12. 8. 2002 do 10. 12. 2002) zároveň odôvodňoval vlastnými

opačnými (protichodnými) tvrdeniami (tvrdením opaku). Medzi odôvodnením rozsudku

odvolacieho súdu a potvrdzujúcim výrokom takéhoto rozsudku v časti týkajúcej sa uloženia

povinnosti žalovanej na ospravedlnenie sa žalobcovi v znení požadovanom v žalobe

(formulovanom v jej petite) je potom zjavný rozpor vyplývajúci z toho, že kým v odôvodnení

je nepravdivosť údajov vyvodzovaná z neunesenia dôkazného bremena žalovanou

(„odporca súdu žiaden dôkaz ... nepredložil“, „neoznačil žiaden dôkaz“, „nevyprodukoval

žiaden dôkaz“), vo výroku je táto nepravdivosť odôvodňovaná opačnými tvrdeniami

žalobcu („lebo nikdy nebol kandidátom ani členom KSS, nikdy nesúdil v politických

procesoch ...“). Ak v konaní ide o ochranu osobnosti proti tvrdeným zásahom spočívajúcim

v uverejnení určitých údajov, dôkazné bremeno na preukázanie pravdivosti takýchto údajov

zaťažuje žalovaného (tu žalovanú). Znamená to, že žalovaná je povinná predložiť, resp.

aspoň označiť dôkazy na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení (uverejnených údajov) a

žalobca nemá povinnosť preukazovať nepravdivosť uverejnených údajov. Pokiaľ však vo

formulácii ospravedlnenia požadovanej žalobcom má byť nepravdivosť údajov

uverejnených žalovanou vyvodzovaná z opačných tvrdení žalobcu (teda z pravdivosti

takýchto tvrdení), musí byť z odôvodnenia rozsudku súdu zrejmé, z akých dôkazov vyplynuli

skutkové zistenia o pravdivosti tvrdení žalobcu.

V prejednávanej veci však z odôvodnenia rozsudku žiadneho z nižších súdov (teda

z rozsudku odvolacieho súdu ani z rozsudku súdu prvého stupňa) nie je zrejmé, z akých

dôkazov tieto súdy vyvodili skutkové zistenia a teda mali aj preukázané, že žalobca nikdy

nemal postavenie alebo sa nepodieľal na činnostiach opísaných v petite žaloby (a následne

i v prvom výroku rozsudku súdu prvého stupňa), resp. že sa ani raz nedopustil

ktoréhokoľvek z konaní, ktoré by žalovanou mohlo byť prezentované spôsobom, ktorého

adekvátnosť z hľadiska rešpektovania práva na ochranu osobnosti je práve predmetom

sporu.

Okrem uvedeného z odôvodnenia rozsudkov oboch nižších súdov nevyplýva, ktoré

konkrétne uverejnené údaje (s výnimkou článkov týkajúcich sa prepustenia I. L. na slobodu

považovaných súdom prvého stupňa za hodnotiace úsudky) treba považovať za fakty a ktoré

za hodnotiace úsudky, hoci takéto rozlíšenie je z hľadiska hodnotenia ich pravdivosti a

i z hľadiska dôkaznej povinnosti v konaní rozhodujúce. Najmä podľa záverov judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva treba starostlivo rozlišovať medzi faktami

a hodnotiacimi úsudkami. Kým existencia faktov môže byť preukázaná, pravdivosť

hodnotiacich úsudkov dokazovaniu nepodlieha. Nemožno totiž splniť požiadavku na

preukázanie pravdivosti hodnotiaceho úsudku a takáto požiadavka sama osebe porušuje

slobodu názoru, ktorá tvorí súčasť práva chráneného článkom 10 Dohovoru (Lingens c/a

Rakúsko). Tam, kde vyhlásenie prerastie do hodnotiaceho úsudku, môže primeranosť

zásahu (teda obmedzenie práva na slobodu prejavu) závisieť na tom, či existuje dostatočný

skutkový základ pre napadnuté vyhlásenie, pretože dokonca aj hodnotiaci úsudok bez

akéhokoľvek skutkového základu na jeho podporu môže byť prehnaný (Feldek c/a

Slovensko). Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku v prejednávanej veci síce uviedol,

že zo strany žalovanej došlo k zjednodušeniu vedúcemu k úplnému skresleniu faktov a k

nemiestnemu zveličovaniu, v tejto súvislosti sa však argumentačne nevysporiadal

s konštatnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej hranice

prípustnej kritiky sú vo vzťahu k osobe činnej vo verejnej funkcii širšie ako vo vzťahu k

súkromnej osobe (Oberschlick c/a Rakúsko), že novinárska sloboda tiež zahŕňa možné

uchýlenie sa k určitému stupňu preháňania alebo dokonca provokácie (Prager a

Oberschlick c/a Rakúsko) a že sloboda prejavu sa vzťahuje nielen na informácie alebo

myšlienky, ktoré sú prijímané priaznivo alebo sú považované za neurážlivé alebo neutrálne,

ale aj na tie, ktoré útočia, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva

(Handyside c/a Spojené kráľovstvo). Pritom presvedčivosť odôvodnenia rozhodnutia si

takéto vysporiadanie vyžadovala nielen vzhľadom na skutočnosť, že v konaní šlo o stret

dvoch základných a ústavne zaručených práv; ale i z dôvodu potreby vymedzenia

postavenia a miery prípustnej kritiky u sudcu ako verejne činnej osoby s postavením do istej

miery odlišným od iných verejne činných osôb.

Rozsudok odvolacieho súdu nebolo možno považovať za presvedčivo odôvodnený ani

v tej časti, v ktorej odvolací súd vyvodil záver, že uverejnené údaje evokovali u čitateľa

predstavu, že žalobca bol členom KSS. Nie je z neho totiž zrejmé, na základe akých

skutkových zistení dospel odvolací súd k tomuto záveru, z akých dôkazov takéto prípadné

skutkové zistenia vyvodil a naopak v uvedenej časti to bol sám súd inak trvajúci na

požiadavke presnosti, ktorý sa takýmto postupom dopustil podstatného zjednodušenia

problému (keď automatickým spojením tvrdenia o súdení podľa komunistických zákonov

s členstvom žalobcu v strane akoby i podcenil schopnosť čitateľov žalovanou vydávaných

denníkov rozlišovať medzi takýmito skutočnosťami).

Napokon odôvodnenie rozsudkov oboch nižších súdov celkom postráda konkrétne

dôvody, pre ktoré bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch práve v prisúdenej

výške rovnajúcej sa sume požadovanej žalobcom (3.000.000 Sk). Dôvody uvádzané

v súvislosti s touto náhradou sa totiž týkali len samotnej opodstatnenosti poskytnutia

zadosťučinenia aj v tejto forme, ani z nich však nevyplývalo, akými dôkazmi boli

preukázané skutkové zistenia tvoriace podklad pre záver, že k zníženiu vážností a

dôstojnosti žalobcu v značnej miere skutočne došlo. To všetko platilo za situácie, keď

povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť na túto okolnosť zaťažovala bezvýhradne žalobcu a

keď všetky z článkov namietaných v žalobe sa netýkali len žalobcu, ale i niektorých ďalších

sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Dovolací súd pritom v tejto časti považuje

za potrebné poznamenať, že i keď výška zadosťučinenia v peniazoch je predmetom voľnej

úvahy súdu, aj táto úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská.

Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu,

vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole a to tým skôr, ak rozpätie, v ktorom sa súd môže

pohybovať, je žalobou vymedzené tak široko ako v prejednávanej veci (od nepriznania

žiadnej náhrady nemajetkovej ujmy až po úplné vyhovenie žalobe požadujúcej priznanie

troch miliónov). Súd musí brať zreteľ na prvoradú satisfakčnú funkciu priznávanej peňažnej

čiastky, ktorou je zabezpečiť primerané zmiernenie nemajetkovej ujmy a s prihliadnutím na

konkrétne okolnosti prípadu možno priznať aj citeľnú sumu napr. vtedy, ak pôvodca

neoprávneného zásahu mal úmysel či dokonca zlý úmysel škandalizovať alebo ohovoriť

určitú osobu alebo zámer si takýmto spôsobom pomôcť k určitému prospechu, na druhej

strane však nemožno priznávať neprimerané či dokonca tak premrštené sumy, ktoré by

vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré by napr. pri

porovnaní „odškodnenia“ zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním“

zásahov do iných základných práv zaručených mohli niektoré ujmy na iných

základných právach (napr. ujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať.

V prípade dovolaním napadnutého rozsudku Krajského súdu v Bratislave tak

nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia mal za následok porušenie práva žalovanej

(a inak i žalobcu) na spravodlivé súdne konanie. Pretože šlo o rozhodnutie odvolacieho

súdu nenapadnuteľné riadnym opravným prostriedkom, ktorým odvolací súd nenapravil

rovnaké nedostatky rozhodnutia súdu prvého stupňa, z dôvodov opísaných už vyššie bolo

treba mať za to, že rozsudkom súdu prvého stupňa v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom

odvolacieho súdu pri vypravení oboch rozsudkov nenáležitými (nedostatočnými)

odôvodneniami bola žalovanej (dovolateľke) odňatá reálna možnosť konať pred súdom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa (časti vety za

bodkočiarkou) a podľa odseku 2 vety prvej i druhej rovnakého ustanovenia zrušil

dovolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave i takýmto rozhodnutím

potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava V a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava V

na ďalšie konanie.».

II.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v časti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie, namieta

porušenie svojho základného práva upraveného v v spojení s

a práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. apríla 2006 z dôvodov v nej uvedených.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa Slovenská republika je právny štát.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednávaná.

Sťažovateľ namieta, že dovolací súd zreteľne prekročil prísny zákonom ustanovený

procesný režim dovolacieho konania možného zásahu do právoplatného a vykonateľného

súdneho rozhodnutia. Sám predseda najvyššieho súdu pripustil, že najvyšší súd

v napadnutom rozhodnutí uskutočnil výklad ustanovení zákona o prípustnosti dovolania

odlišne od doteraz zaužívanej praxe najvyššieho súdu, ktorá však už bola „prelomená“

(napr. rozhodnutie sp. zn. ).

Ústavný súd sa preto sústredil najmä na posúdenie tej časti sťažnosti, ktorá je

založená na právnom názore, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu

konania podľa , ale len tzv. inú vadu konania podľa

, namietajúc racionálne odôvodnenie takéhoto postupu, čím sa podľa názoru

sťažovateľa napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu principiálne odchýlilo od doteraz

jednoznačne konštatovaného právneho názoru.

Vada konania uvedená v znamená porušenie

aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd skúmal, či dôvody, ktorými argumentoval

najvyšší súd v namietanom rozhodnutí, majú tieto znaky.

Ústavný súd posúdil dôvodnosť námietok sťažovateľa k jednotlivým častiam

odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vedúceho k požiadavke vyslovenia porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa v spojení s

a práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru týmto

rozsudkom.

1. Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd svojím rozsudkom zreteľne prekročil

rámec dovoleného prieskumu dovolaním napadnutého rozhodnutia, ale najmä možnosť

zasiahnuť do právoplatného a vykonateľného rozhodnutia celkom výnimočne za presne

zákonom ustanovených podmienok.

Podľa názoru ústavného súdu má každé konanie o mimoriadnom opravnom

prostriedku znak výnimočnosti, a preto rámec možného prieskumu je skutočne obmedzený

zákonom taxatívne ustanovenými dôvodmi na prípustnosť takéhoto konania. Rozsudok

najvyššieho súdu napadnutý sťažovateľom podľa názoru ústavného súdu v rámci

dovolených dôvodov vytvára priestor na posúdenie namietania nedostatočnosti

a nepresvedčivosti odôvodnenia rozhodnutí prvého a druhého stupňa v danom prípade.

2. V súvislosti s prípustnosťou dovolacieho konania v namietanej veci je

konštatovanie sťažovateľa o „prelomení“ právnej istoty a zaistení všeobecnej dôvery síce

správne, ale v každom dovolacom konaní je táto právna istota „prelomená“ zákonom

ustanovenými a dovolenými dôvodmi na preskúmavanie právoplatných rozhodnutí, pričom

tieto dôvody, tak ako už bolo uvedené, sú formulované veľmi precízne a samé osebe majú

znak výnimočnosti práve s ohľadom na uvedené konštatovanie sťažovateľa. To nevylučuje

možnú (a aj nevyhnutnú) úvahu súdu v rámci zákonom prípustných dôvodov na

individuálne posúdenie ich existencie osobitne v každom jednotlivom prípade.

Podľa názoru ústavného súdu postup najvyššieho súdu v namietanej veci, keď sa

„zmocnil“ preskúmania rozhodnutí rozhodujúcich súdov práve z hľadiska namietania

kvality obsahu ich odôvodnenia, rešpektoval na jednej strane obmedzené zákonom dovolené

dôvody na dovolacie konanie v tejto veci, na druhej strane založil individuálne posúdenie

veci.

3. Sťažovateľ namieta nezrozumiteľnosť časti odôvodnenia napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu, podľa ktorého žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadne pravdivosti

jedného zo svojich tvrdení. Skutočnosť, že najvyšší súd zastáva právny názor, ktorý je

odlišný od právneho názoru sťažovateľa (aj keď vyargumentovaného), že nielen žalovaná

bola výhradne povinná znášať dôkazné bremeno, nemôže byť dôvodom na vyhovenie

sťažnosti sťažovateľa a stotožnenia sa s námietkou nezrozumiteľnosti odôvodnenia

rozhodnutia najvyššieho súdu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na tú časť

odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorej je uvedené, že výhrada, ktorú uplatnila

žalovaná voči postupu, pri ktorom nemali byť rešpektované jej návrhy na doplnenie

dokazovania, prehodnotenie dôkazov sa vyžadovalo len od jednej procesnej strany

(žalovanej) a v prípade žalobcu (sťažovateľa) boli akceptované i nepreukázané tvrdenia.

Najvyšší súd pritom podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom

uvádza v odôvodnení svojho rozsudku, že ak nepravdivosť údajov uvedených žalovanou má

byť vyvodzovaná z opačných tvrdení žalobcu (tiež z pravdivosti takýchto tvrdení), musí byť

z odôvodnenia rozsudku súdu zrejmé, z akých dôkazov vyplynuli skutkové zistenia

o pravdivosti tvrdení žalobcom. Takýto záver korešponduje podľa názoru ústavného súdu

s garantovaním základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Za relevantnú časť odôvodnenia na posúdenie sťažnosti považuje ústavný súd aj

poukázanie na neurčitosť a nedostatočnú konkretizáciu uverejnenia nepravdivých údajov

uvedených žalovanou, najmä čo sa týka časového rozpätia, a nekonzistentnosť výrokov

a odôvodnenia rozhodnutia nielen najvyššieho súdu, ale aj prvostupňového

a druhostupňového súdu, ktoré vo veci rozhodovali, ako aj uloženie povinnosti žalovanej

ospravedlniť sa aj za výrok, ktorý nebol nikdy uverejnený. Napadnuté rozhodnutia

prvostupňového aj druhostupňového súdu na jednej strane smerujú k ochrane (osobnosti)

sťažovateľa, avšak postrádajú objektivitu pri požadovaní ukladania povinnosti žalovanej,

napríklad uložením jej povinnosti ospravedlniť sa aj za výrok, ktorý nikdy nebol

uverejnený. Podľa názoru ústavného súdu už samotná táto skutočnosť je dôvodom na

kvalifikovanie tejto chyby ako chyby takej intenzity, ktorá zakladá dôvod na prípustnosť

dovolacieho konania, a chyby, ktorá môže signalizovať porušenia práv podľa čl. 46 ods. 1

a podľa dohovoru.

Ústavný súd pritom nespochybňuje tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ uvádza, že

ten, kto vykonáva práva a slobody garantované prvým odsekom (čl. 10 dohovoru), má aj

určité povinnosti a nesie určitú zodpovednosť. Táto zodpovednosť by však mala byť

uplatňovaná len v rámci pravdivosti a objektivity zistení a tvrdení.

4. Sťažovateľ označil konštatovanie najvyššieho súdu ohľadom nerozlišovania faktov

a hodnotiacich úsudkov za zavádzajúce.

Najvyšší súd však práve toto rozlišovanie označil v dovolacom konaní za

rozhodujúce a „vytýkal“ rozhodnutiu odvolacieho súdu, že sa dostatočne nevyrovnal

s konštantnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej hranice

prípustnej kritiky sú vo vzťahu k osobe činnej vo verejnej funkcii širšie ako vo vzťahu

k súkromnej osobe, že sú určité limity v rámci novinárskej slobody na určitý stupeň

„preháňania“ alebo „provokácie“, a to oboma smermi. Vzhľadom na to, že v konaní išlo

o stret dvoch práv zaručených a dohovorom, ako aj preto, že potreba vymedzenia

a miery prípadnej kritiky u sudcu ako verejne činnej osoby je ďaleko intenzívnejšia ako

u iných verejne činných osôb vzhľadom na jeho špecifické postavenie v systéme orgánov

verejnej moci, ktoré je do istej miery odlišné od iných verejne činných osôb, nemá ísť preto

„preháňanie“ a „provokácia“ nad rámec prípustnej kritiky. Podľa názoru ústavného súdu

najmä preto, že sudca pri výkone súdnej moci zasahuje významným spôsobom do právneho

postavenia fyzických osôb a právnických osôb, zakladá ich práva a určuje povinnosti a pri

prekročení dovolených limitov prípustnej kritiky by táto mohla negatívne vplývať aj na

prijímanie všetkých (mnohých) rozhodnutí súdov očami širšej, nielen dotknutej verejnosti.

5. Sťažovateľ nesúhlasí ani s názorom najvyššieho súdu uvedeným v odôvodnení

jeho rozhodnutia na právnu argumentáciu prvostupňového a druhostupňového súdu

k prisúdeniu sumy 3 milióny Sk založenej na požiadavke jej preventívneho pôsobenia. Na

rozdiel od prvostupňového a druhostupňového súdu najvyšší súd preferuje satisfakčnú

funkciu priznávanej peňažnej sumy. Ústavný súd je toho názoru, že ide o odlišný právny

názor na preferenciu uplatnenia jednotlivých funkcií rozhodnutia o prisúdenej peňažnej

sume. Ani jeden z týchto prístupov nepovažuje ústavný súd za nesprávny; je toho názoru, že

pri rozhodovaní o takomto plnení je potrebné zohľadňovať obidva prístupy. Rozdielnosť

právnych názorov ohľadne preferencií prístupu prvostupňového a druhostupňového súdu,

ako aj rozhodujúcich súdov a najvyššieho súdu vníma ústavný súd ako vecný, nie však

ústavný problém, pokiaľ sú obidva názory náležite vyargumentované.

Zohľadňujúc uvedené skutočnosti podľa názoru ústavného súdu rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. apríla 2006, ktorým najvyšší súd zrušil

rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 8. decembra 2004 sp. zn. a rozsudok

okresného súdu zo 14. apríla 2004 č. k. -72 na základe dovolania žalovanej,

neprekročil limity ústavnosti garantovanej v spojení s a nie

je ani v rozpore s čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto rozhodol, že najvyšší súd týmto svojím

rozhodnutím neporušil sťažovateľom označené základné práva, ktorých porušenie namieta.

Podľa sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudcu JUDr. Sergeja Kohuta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2007