Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Co-16-2025.pdf
PDF · 122.87 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
K3-16C/372/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Dudíkovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. D. XXX, zast. JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou so sídlom Štúrova 20, Košice, proti žalovaným: 1. Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdková 36, Bratislava, IČO: 17335345, 2. D. E. F., nar. XX.X.XXXX, bytom C. D. XX, 3. G. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX, zast. JUDr. Evou Hencovskou, advokátkou so sídlom Bajzova 2, Košice, 4. G. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX, 5. D. A. H., nar. XX.X.XXXX, bytom E. XXXX/X, F., 6. I. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. X, G., 7. I. B., nar. XX.X.XXXX, bytom I. XX, H., 8. C. I., nar. XX.X.XXXX, bytom J. X, H., zast. J. I., nar. X.X.XXXX, bytom C. XX, H., 9. D. J. J., nar. XX.X.XXXX, bytom K. X, F., zast. JUDr. Evou Hencovskou, advokátkou so sídlom Bajzova 2, Košice, 10. L. B., nar. XX.X.XXXX, bytom G. XXX, XX. I. B., nar. X.X.XXXX, bytom M. X, N., O. L., 12. G. B., bytom M. X, N., O. L., 13. M. B., bytom P. XXX, N., O. L., 14. I. L., nar. XX.X.XXXX, bytom H. I. XX, H., 15. neznámi právni nástupcovia po G. B., nar. XX.X.XXXX, zast. Slovenským pozemkovým fondom, 16. D. G. B., nar. XX.X.XXXX, bytom F. X, J., 17. G. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. D. XX, 18. D. I. B., nar. XX.X.XXXX, bytom G. X, H., 19. I. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XX, H., 20. D. H. I., nar. XX.X.XXXX, bytom Q. XX, E., 21. neznámi právni nástupcovia po R. N., zast. Slovenským pozemkovým fondom, 22. M. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XX, H., 23. neznámi právni nástupcovia po R. B., zast. Slovenským pozemkovým fondom, 24. neznámi právni nástupcovia po H. J., zast. Slovenským pozemkovým fondom, 25. neznámi právni nástupcovia po G. J., zast. Slovenským pozemkovým fondom, 26. neznámi právni nástupcovia po Q. J., zast. Slovenským pozemkovým fondom, 27. G. G. H., nar. X.X.XXXX, bytom S. 204, 28. I. L. H., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom E. X, E., t. č. S. X, M., 29. I. I. I., nar. XX.X.XXXX, bytom E. X, E., 30. I. T. I., nar. XX.X.XXXX, bytom S. N. X, F., 31. I. U., nar. XX.X.XXXX, bytom P. XX, H., 32. neznámi právni nástupcovia po K. H., zast. Slovenským pozemkovým fondom, 33. V. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom S. XX, XX. T. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. V. XXX, 35. W. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX, 36. I. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XX, H., 37. E. A. X., nar. X.X.XXXX, bytom C. D. XXX, 38. B. B., nar. XX.XX.XXXX, na neznámom mieste, zast. Slovenským pozemkovým fondom, 39. G. B., nar. XX.X.XXXX, na neznámom mieste, zast. Slovenským pozemkovým fondom, 40. I. G., nar. X.X.XXXX, na neznámom mieste, zast. Slovenským pozemkovým fondom, 41. neznámi právni nástupcovia I. H., zast. Slovenským pozemkovým fondom, 42. neznámi právni nástupcovia R. H., zast. Slovenským pozemkovým fondom a 43. neznámi právni nástupcovia R. H., zast. Slovenským pozemkovým fondom, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice z 5. septembra 2024, č. k. K3-16C/372/2013 - 562
r o z h o d o l :
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žiadnej zo strán nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Mestský súd Košice (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol (I.), priznal žalovaným v 3., 9. a 38. rade voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (II.) a vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanými v 1.,2., 4. až 8., 10. až 37. rade, 39. až 44. rade žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania (III.).
2. Rozhodol tak o žalobe podanej na súde dňa 23.09.2013, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že jeho právny predchodca, G. B., nar. X.X.XXXX, zomrelý XX.X.XXXX, bol ku dňu 11.4.1988 vlastníkom nehnuteľnosti - parcely registra C č. XXX vo výmere 883 m2 a č. 3686/2 vo výmere 811 m2 v celosti.
3. Žalobu skutkovo odôvodnil tvrdením, že jeho starý otec, G. B., dostal v roku 1947 povolenie na stavbu domu, pričom parcely, vo vzťahu ku ktorým žiada určiť vlastnícke právo, využíval ako dvor k tomuto domu a ako záhradu až do svojej smrti dňa XX.X.XXXX. Predmetné parcely boli vytvorené z časti parciel uvedených vo výpise z pozemkovej knihy, vložky č. XXX. V roku 1941 kúpil G. B. spoluvlastnícky podiel ku všetkým parcelám uvedeným v tejto vložke v pomere 13440/129024. Touto kúpou fakticky nadobudol reálne rozdelenú časť z týchto parciel, ktorá zodpovedá parcelám registra C č. XXX a č. XXXX/X. Spoluvlastníci z vložky č. XXX si ešte predtým, ako G. B. nadobudol uvedený spoluvlastnícky podiel reálnou deľbou parciel uvedených v tejto vložke, parcely rozdelili a každý svoju časť užíval samostatne. Na základe dlhodobého faktického užívania takto rozdelených parciel bolo v roku 1947 G. B. vydané povolenie na stavbu domu na takto reálne rozdelenej časti, o čom svedčí výmer Štátneho stavebného úradu v Košiciach zo dňa 5.11.1947, v ktorom sa uvádza, že: „Zainteresovaní susedia námietky nepodali“. G. B. tak vstúpil do držby týchto parciel dobromyseľne domnievajúc sa na základe objektívnych skutočností, že mu uvedené parcely patria. Počas jeho života nebolo nikdy spochybňované, že mu tieto parcely patria. Poukazujúc na právne predpisy platné v rozhodujúcom čase mal žalobca za to, že vydržacia doba k predmetným parcelám uplynula najneskôr k 1.1.1961, čo znamená, že jeho starý otec najneskôr k tomuto dňu vydržal vlastnícke právo k predmetným parcelám. Od smrti starého otca žalobcu istý čas sporadickú údržbu nehnuteľností vykonával jeho syn T. B.. Žalobca sa neskôr dohodol s ostatnými dedičmi po G. B., vyplatil ich a od roku 1998 užíva on dom a dotknuté parcely. Keďže vlastnícke právo k uvedeným parcelám nebolo evidované v čase smrti starého otca žalobcu v katastri nehnuteľností, nebolo možné tieto nehnuteľnosti prejednať v dedičskom konaní po ňom. Bez určenia súdom, že v čase smrti bol G. B. vlastníkom uvedených nehnuteľností, je postavenie žalobcu neisté, pretože nemôže s ostatnými dedičmi usporiadať vlastnícke právo k týmto parcelám v zmysle uvedenej dohody. Nie je možné tak zosúladiť faktický stav so stavom zapísaným v katastri nehnuteľností.
4.1. Súd prvej inštancie z výpisu z LV č. XXX pre kat. územie C. D. zistil, že na pozemku parcely reg. C KN č. XXX sú evidovanými podielovými vlastníkmi: B. G. (pod B1), B. I. (B2), N. R. (B3), žalovaný 2 (B4), B. U. (B5), žalobca (B6), žalovaný 3 (B7), žalovaný 4 (B8), B. R. (B9), J. H. (B10), J. G. (B14), J. Q. (B15), H. L. (B17), B. I. (B18), žalovaný 39 (B19), žalovaný 6 (B20), žalovaná 7 (B21), žalovaný 40 (B22), N. G. (B23), žalovaná 14 (B24), žalovaná 8 (B25), žalovaná 9 (B26), žalovaná 10 (B28) a žalovaná 5 (B29).
4.2. Z osvedčenia o dedičstve D 2366/94, Dnot 848/94 zo dňa 4.11.1998 súd zistil, že do úvahy prichádzajúcimi dedičmi po neb. G. B. sú: T. B., I. I., žalovaná v 8. rade, žalobca, G. B. a E. B.. Dedičia uzavreli dohodu o vyporiadaní dedičstva, podľa ktorej v dedičskom konaní prejednávané nehnuteľnosti nadobudli žalobca, T. B., I. I. a C. I.. Nebolo sporné, že parcely, vo vzťahu ku ktorým žalobca žiada v tomto konaní určiť vlastnícke právo, predmetom dedičského konania neboli.
5.1. Na takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval § 78 ods. 1, 2 C.s.p. a žalobu ako nedôvodnú zamietol pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, a to bez vecného prejednania sporu. Ustálil pritom, že absentuje potrebný okruh žalovaných subjektov - všetkých právnych nástupcov zapísaných vlastníkov dotknutých nehnuteľností (konkrétne chýbajú dedičia M. X. po I. B., L. L., zapísanej pod B2, I. L. po U. B. zapísanému pod B5 a G. X. po L. H. zapísanému pod B17) i všetkých do úvahy prichádzajúcich dedičov po G. B. (chýbajú G. B. a E. B.).
5.2. Súd prvej inštancie posúdil procesné spoločenstvo žalovaných ako nútené a nerozlučné, či už pokiaľ ide o do úvahy prichádzajúcich dedičov po G. B., alebo vlastníkov prejednávaných nehnuteľností, resp. ich právnych nástupcov. Považoval preto za nevyhnutné, aby sa konania zúčastnili všetky dotknuté osoby. Doplnil, že súd nemôže poučovať žalobcu, koho má (nemá) v konaní označiť za žalovaného, pretože by išlo o poučovanie o hmotnom práve a súd by tak porušil zásadu rovnosti strán v konaní.
5.3. Dal do pozornosti, že už na pojednávaní konanom dňa 9.5.2024 uviedol, že prioritne bude posudzovať legitimáciu strán sporu a že je na strane žalobcu, aby si „ustriehol“ pasívnu legitimáciu v spore. Súd uznal, že pri predbežnom právnom posúdení nesprávne uviedol, že všetci do úvahy prichádzajúci dedičia po G. B. sú stranami sporu (prehliadol osoby, ktoré podľa osvedčenia D 2366/94 nededili), avšak vysvetlil, že ak by aj správne poukázal na tento nedostatok, neovplyvnilo by to jeho rozhodnutie, keďže nejde o jediný nedostatok vecnej legitimácie v konaní, pre ktorý bola žaloba zamietnutá.
6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa zásady úspechu zakotvenej v § 255 ods. 1 C.s.p. Vzhľadom k tomu, že žalobca nebol v danej veci úspešný a nezistil žiadne dôvody, ktoré by opodstatňovali aplikáciu § 257 C.s.p., priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (úspešným) žalovaným v 3., 9., a 38. rade, ktorým v konaní vznikli trovy, a ostatným, ktorí v konaní činní neboli a trovy im tak nevznikli, nárok na náhradu trov konania nepriznal.
7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnil pritom odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d) C.s.p.
8. Porušenie práva na spravodlivý proces vzhliadol v nedostatočnom ústnom odôvodnení napadnutého rozsudku po jeho vyhlásení v kontexte s jeho písomným odôvodnením. Konajúcemu súdu vytkol, že už pri odôvodňovaní rozsudku na pojednávaní nekonkretizoval, ktorých štyroch dedičov opomenul žalovať. Okrem toho pochybenie videl aj v tom, že súd až v písomnom odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobu zamietol aj pre absenciu všetkých do úvahy prichádzajúcich dedičov po G. B. za situácie, keď pri predbežnom právnom posúdení veci na pojednávaní konanom dňa 9.5.2024 výslovne uviedol, že: „Všetci do úvahy prichádzajúci nástupcovia G. B. sú stranami sporu“. Vyjadril preto presvedčenie, že súd prvej inštancie až pri písomnom vyhotovovaní rozhodnutia teleologicky vyhľadával dôvody, ktorými by zdôvodnil vyhlásený výrok rozsudku. Má za to, že takýto postup nezodpovedá spravodlivému súdnemu konaniu. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že nesprávne predbežné právne posúdenie veci je potrebné analogicky považovať za jeho absenciu. Doplnil, že ako nesprávne môže označiť právne posúdenie veci súdom prvej inštancie len odvolací súd. Neobstojí ani obhajovanie tohto postupu uznesením Ústavného súdu SR z 12.1.2012 sp. zn. IV. ÚS 16/2012, pretože ústavný súd sa v ňom nezaoberal situáciou, kedy súd poskytne stranám predbežné právne posúdenie a následne ho v písomnom odôvodnení rozsudku označí za nesprávne. Ani samotné písomné odôvodnenie rozsudku žalobca nepovažuje za riadne, pretože časť jeho záverov týkajúcich sa spôsobu vysporiadania sa s procesnou subjektivitou žalovaných nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. V tejto súvislosti poukázal na to, že uznesenia, ktorými súd zamietol vstup do konania na strane žalovaných, či zastavil konanie vo vzťahu ku konkrétnym žalovaným, neboli opatrené doložkami právoplatnosti, a teda nebolo zrejmé, či a kedy nadobudli právoplatnosť. Takýto postup je podľa jeho názoru v rozpore s § 62 vyhlášky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku a napĺňa aj odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p., pričom ho nemôže zhojiť ani dodatočné vyhotovenie a doručenie doložiek právoplatnosti. Zmyslom vyznačovania právoplatnosti a zasielania doložky právoplatnosti je poskytnutie právnej istoty o tom, ktoré rozhodnutie zakladá právne účinky a je predpokladom pre ďalší procesný postup žalobcu. Ak mu teda súd v rozpore s právnymi predpismi neposkytol informáciu o tom, že rozhodnutia nadobudli právne účinky, je porušením práva žalobcu na spravodlivý proces, aby za takýto postup znášal následok v podobe neúspechu v konaní.
9. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne správny. Súhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca ho nesprávne označil ako žalovaného 1/, pretože Slovenský pozemkový fond nie je spoluvlastníkom dotknutých nehnuteľností, ale len zákonným zástupcom neznámych vlastníkov. Poukázal na to, že žalobca bol niekoľkokrát v priebehu konania upozornený na tento nedostatok, avšak nebol schopný odstrániť ho. Poznamenal, že žalobca neodstránil ani ostatné procesné nedostatky v označení ďalších žalovaných. Uznal, že v danej veci bolo ťažšie zistiť a označiť všetkých dedičov po zapísaných vlastníkoch, žalobcu to však nezbavuje povinnosti označiť ako strany všetkých zistených, resp. aj nezistených dedičov po zapísaných vlastníkoch. Má za to, že súd nie je povinný zisťovať a identifikovať okruh žalovaných v prospech žalobcu.
10. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.
11. Po predložení veci na rozhodnutie o podanom odvolaní odvolací súd zistil, že žalovaný v 29. rade, D. U. I., nar. XX.X.XXXX, zomrel dňa XX.XX.XXXX. Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesením z 1.4.2026 č.k. 3Co/16/2025-596 rozhodol, že bude v konaní pokračovať s jeho právnymi nástupcami v zmysle uznesenia Okresného súdu Poprad z 05.05.2025 sp. zn. 18D/30/2025, Dnot 49/2025, a to s I. I. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXXX/X, E. a s I. T. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. N. XXXX/X, F.. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 04.06.2026.
12.Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie žalobcu bolo podané včas (§ 362 C.s.p.) a oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle § 380 ods. 2 C.s.p. a dospel k záveru, že nie je (odvolanie) opodstatnené.
13. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 21.7.2026 na Krajskom súde v Košiciach, po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a webovej stránke krajského súdu, pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.
14. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods.1 písm. b) a d) C.s.p., t. j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b), a že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d).
15. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu prvej inštancie v intenciách uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu odvolacích námietok dospel k záveru, že žalobcom namietané odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú naplnené.
16. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) C.s.p. spočíva v tom, že nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé.
17. Porušenie svojho práva na spravodlivý proces žalobca vzhliadol v tvrdenom rozpore medzi ústnym odôvodnením rozsudku po jeho vyhlásení a jeho písomným odôvodnením, ako i v tom, že ho súd pri predbežnom právnom posúdení veci zaviedol úvahou, že: „Všetci do úvahy prichádzajúci nástupcovia G. B. sú stranami sporu“, keď napokon žalobu zamietol (aj) pre absenciu všetkých do úvahy prichádzajúcich dedičov po G. B..
18. Odvolací súd po preskúmaní obsahu odvolania, vypočutí si nahrávok z pojednávaní, kde došlo k predbežnému právnemu posúdeniu a k vyhláseniu rozhodnutia konštatuje, že nezistil z obsahu súdneho spisu taký procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým by bolo žalobcovi znemožnené uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 19. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký (medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vysporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia). 20. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) však pôjde až vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Ústavnoprávna doktrína považuje právo na spravodlivý proces za tzv. výsledkové právo. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania (vplyv na prípadné ďalšie pochybenia, otázka zvrátenia alebo nápravy nesprávneho postupu v ďalšom priebehu konania, následky pochybenia na kvalitu konania ako celku atď.).
21. So zreteľom na právne závery ústavného súdu zaujaté v niektorých jeho nálezoch (por. napr. sp. zn. II. ÚS 261/06) je vždy vecou individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú tie procesné nedostatky, ku ktorým prípadne došlo v civilnom sporovom konaní v postupe súdov. Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli materiálne hľadisko, tzn. reálny dopad namietaného postupu súdu na procesnú situáciu strán sporu (pozri uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/268/2012). 22. Podľa § 181 ods. 2 C.s.p., po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu.
23. Predbežné právne posúdenie veci má predovšetkým umožniť objektívnu predvídateľnosť následného súdneho rozhodnutia a vytvoriť priestor na prehodnotenie vlastnej procesnej pozície sporových strán, ich vecnú a efektívnu právnu argumentáciu, riadne substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov a pod. Ide o zásadný inštitút, ktorého cieľom je zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Obdo/56/2020 zo dňa 28. 12. 2020).
24. Ak samosudca toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia strany sporu z jej procesných práv, ktoré jej Civilný sporový poriadok priznáva. Porušenie citovaného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje stranu sporu napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod., čo napokon v prejednávanej veci vyplýva aj z obsahu zápisnice z pojednávania pred súdom prvej inštancie. Striktné nedodržanie postupu podľa § 181 ods. 2 C.s.p. zo strany súdu možno preto hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania. Existencia tejto vady sama osebe však nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania. Z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. IV. ÚS 16/2012) vyplýva, že súd až v samotnom rozhodnutí vo veci, a nie v rámci postupu podľa § 181 ods. 2 C.s.p., vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej prejednávanej veci (porovnaj aj uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/3/2016 z 22. marca 2017, uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/211/2013 z 13. mája 2014).
25. V danej veci súd prvej inštancie pri predbežnom právnom posúdení (č.l. 519) skutočne uviedol, že všetci do úvahy prichádzajúci dedičia po G. B. sú stranami sporu. V prípade žaloby na určenie, že G. B. bol v čase svojej smrti vlastníkom dotknutých parciel, bolo pre úspech žalobcu v spore potrebné, aby žaloval všetkých do úvahy prichádzajúcich dedičov po G. B., a nie len dedičov, ktorí v dedičskom konaní uzavreli dohodu o vyporiadaní dedičstva, pretože parcely, ku ktorým žalobca žiadal určiť vlastnícke právo svojho starého otca, v dedičskom konaní prejednávané neboli. Táto okolnosť však podľa názoru odvolacieho súdu nepredstavuje procesnú vadu konania, ktorá by mala bezprostredný vplyv na konečné súdne rozhodnutie a na právo žalobcu na spravodlivý proces.
26. Súd prvej inštancie už pri namietanom predbežnom právnom posúdení veci upozorňoval žalobcu na to, aby si „ustriehol“ pasívnu vecnú legitimáciu v spore (hoci z iných dôvodov), či sú žalované všetky potrebné osoby a či nedošlo k zmenám. Za tejto situácie mohol žalobca objektívne predvídať, na aké skutočnosti má v ďalšom konaní zamerať svoju argumentačnú a dôkaznú pozornosť, a teda následné rozhodnutie súdu o zamietnutí žaloby práve pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie nie je možné považovať za prekvapivé. Odvolací súd v tejto súvislosti musí prisvedčiť úvahám súdu prvej inštancie, že v tomto štádiu konania nemohol žalobcu poučovať o tom, koho má (správne) označiť ako žalovaného, pretože by tým porušil zásadu rovnosti strán sporu a dispozičný princíp. Čo je podstatné viac, než úvaha nad dôsledkami prípadnej nesprávnosti vyjadrenia súdu prvej inštancie o úplnosti okruhu strán vo vzťahu k nebohému G. B., je skutočnosť, ktorú súd prvej inštancie akcentoval v bode 43 odôvodnenia napadnutého rozsudku, a síce, že záver o neúplnosti strán sa netýka len dedičov po G. B., ale ako vyplýva z bodu 37 odôvodnenia napadnutého rozsudku, tiež dedičov po M. X., I. L. a G. X..
27. V rámci námietky porušenia práva na spravodlivý proces žalobca vytýkal súdu prvej inštancie aj nedostatok ústneho zdôvodnenia vyhlasovaného rozsudku spočívajúceho v tom, že nekonkretizoval štyroch dedičov, ktorých žalobca opomenul žalovať.
28. Podľa § 219 ods. 1 C.s.p., rozsudok súd vyhlasuje vždy verejne a v mene Slovenskej republiky. Pritom uvedie výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní a o možnosti exekúcie.
29. Napriek tomu, že zákon ukladá súdu po vyhlásení rozsudku tento aj odôvodniť, z povahy veci vyplýva, že ústne odôvodnenie v zásade nebude doslovne totožné s odôvodnením uvedeným v písomnom vyhotovení rozsudku. Uvedená skutočnosť však neznamená, že súd sa môže v odôvodnení písomného vyhotovenia rozsudku ľubovoľne odchýliť od odôvodnenia uvedeného ústne po vyhlásení rozsudku. Ústavný súd už vo veci týkajúcej sa obnovy konania akceptoval rozdielnosť ústneho odôvodnenia a písomného odôvodnenia rozhodnutia vzhľadom na to, že táto odlišnosť sa týkala len popisu toho, ako súdy hodnotili dôkazy v pôvodnom konaní, a nie tej časti odôvodnenia, v ktorej súd priamo odpovedá na kľúčovú otázku, prečo sťažovateľom navrhovaný dôkaz nepovažoval za nový dôkaz (ako dôvod na povolenie obnovy konania) (ÚS SR IV.ÚS 58/2018). Výrazný nesúlad medzi ústnym odôvodnením rozsudku a jeho písomne vyhotoveným odôvodnením môže byť považovaný aj za disciplinárne previnenie sudcu. Keďže vyhlásenie rozsudku je verejné, má nielen strana sporu, ale aj ktokoľvek právo prísť si vypočuť to, ako a prečo práve ten - ktorý zákonný sudca vo veci rozhodol. Účelu verejného vyhlásenia rozsudku by tak odporovalo, ak by sudca v následkom písomnom vyhotovení rozsudku mohol uviesť celkom odlišné dôvody, než tie, ktoré uviedol pri jeho verejnom vyhlásení. Strany, ale aj verejnosť by totiž oprávnene mohli špekulovať nad dôvodmi takéhoto rozporu: buď sa dôvody, ktoré sudca uviedol pri vyhlásení, následne (pri písomnom vyhotovovaní rozsudku) ukázali ako právne nesprávne (riadne neodôvodniteľné), a tak sudca pri vyhlásení výroku vlastne nevedel, prečo rozhodol práve tak; alebo sudca dôvody uvedené neskôr v písomnom vyhotovení rozsudku považoval za správne už v čase jeho vyhlásenia, ale ich z najrôznejších dôvodov nemohol alebo nechcel verejne uviesť, a tak uviedol niečo iné. Riziko vzniku takýchto (a mnohých iných) špekulácií podkopáva dôveru jednak strán, ale aj verejnosti vo výkon spravodlivosti; pritom práve verejná dôvera je podľa citovanej judikatúry ústavného súdu účelom verejného vyhlásenia rozsudku (NSS SR 31D/3/2022).
30. Súd prvej inštancie pri ústnom zdôvodňovaní vyhláseného rozsudku uviedol, že pri skúmaní pasívnej vecnej legitimácie v konaní dospel k záveru, že žalobca opomenul žalovať štyroch dedičov („chýbajú nám tu štyria dedičia“). To, že súd konkretizoval týchto štyroch dedičov až v písomnom odôvodnení rozsudku, nie je chybou jeho procesného postupu, ktorá by viedla k zásahu do práva žalobcu na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie sa v písomnom odôvodnení rozhodnutia neodchýlil od odôvodnenia uvedeného ústne po vyhlásení rozsudku, len ho bližšie precizoval. Odvolací súd preto nemôže prisvedčiť tvrdeniam žalobcu, že sa z ústneho zdôvodnenia vyhláseného rozsudku nemohol dozvedieť o dôvodoch, pre ktoré súd žalobu zamietol. Aj vzhľadom na vysoký počet žalovaných, z ktorých viacero z nich v priebehu konania stratilo svoju právnu (a tým aj procesnú) subjektivitu, na čo súd niekoľkokrát procesne reagoval vydávaním uznesení o zastavení konania, či o pokračovaní s právnymi nástupcami, nie je možné vytýkať súdu prvej inštancie, že pri ústnom odôvodňovaní vyhláseného rozsudku zvolil všeobecnejšie odôvodnenie zamietnutia žaloby pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie pre absenciu dedičov a k ich konkretizácii pristúpil až v písomnom vyhotovení rozsudku.
31.1. Žalobca v odvolaní namietal i to, že súd prvej inštancie nerešpektoval § 62 vyhlášky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre súdy, keď niektoré z týchto procesných uznesení (o zastavení konania, resp. o pokračovaní s dedičmi), ktoré vydával v priebehu konania, nezaopatril doložkami právoplatnosti a tieto nedoručil do jeho elektronickej schránky. Zmyslom vyznačovania právoplatnosti a zasielania doložky právoplatnosti je poskytnutie právnej istoty o tom, ktoré rozhodnutie zakladá právne účinky a je predpokladom pre ďalší procesný postup žalobcu. Ak mu teda súd v rozpore s právnymi predpismi neposkytol informáciu o tom, že rozhodnutia nadobudli právne účinky, je porušením práva žalobcu na spravodlivý proces, aby za takýto postup znášal následok v podobe neúspechu v konaní.
31.2. Žalobca v odvolaní nešpecifikoval, ktoré zo svojich procesných práv nemohol v dôsledku tohto formálneho nedostatku realizovať a ako inak by sa zachoval, ak by k vyznačeniu právoplatnosti a k doručeniu vyhotovenej doložky právoplatnosti došlo. Odvolací súd zároveň nezistil, že by táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci, pretože súd prvej inštancie konal vo veci so všetkými žalovanými, ktorých označil žalobca, sám dokonca vyhľadával ich právnych nástupcov, ak zistil, že zomreli v priebehu konania, týmto aj následne účinne doručoval napadnutý rozsudok, pričom ani jeden z nich svoju nespokojnosť s rozsudkom ani s konaním, ktoré mu predchádzalo, neprejavil. Odvolací súd nemôže prisvedčiť tvrdeniam žalobcu, že len pre nevyhotovenie a nedoručenie doložiek právoplatnosti musí znášať následok v podobe neúspechu v konaní, pretože skutočným dôvodom jeho neúspechu bolo, že od začiatku nežaloval úplný okruh žalovaných.
32. Odvolací súd tak po komplexnom posúdení vytýkaných pochybení súdu prvej inštancie pri predbežnom právnom posúdení a pri nevyhotovení doložiek právoplatnosti dospel k záveru, že uvedené námietky žalobcu neboli spôsobilé mať samé o sebe, ani vo vzájomnej súvislosti v kontexte celého konania, za následok porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces, ani nesprávne rozhodnutie vo veci.
33. Napokon odôvodnenie napadnutého rozhodnutia podľa názoru odvolacieho súdu poskytuje dostatočný náhľad do myšlienkových pochodov, ktoré viedli súd prvej inštancie k zamietnutiu žaloby pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. Súd sa v ňom jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné a právne významné. Stranám sporu ozrejmil svoje myšlienkové pochody, spôsob hodnotenia dôkazov, zo skutkových zistení vyvodil právne závery takým spôsobom, aby výsledok rozhodovacej činnosti bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby strany sporu nemuseli hľadať odpovede na nastolenú problematiku v rovine dohadov, a tak, aby sa s prijatými závermi bolo možné stotožniť ako s logickým záverom procesu poznania nielen právnych záverov, ale aj záverov skutkových, z ktorých právne závery vychádzajú. Z týchto dôvodov odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je obhájiteľné a rozsudok je preskúmateľný, a teda ani z týchto dôvodov nebol naplnený žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. 34. Aj pokiaľ ide o trovy konania, súd prvej inštancie postupoval správne, ak pri rozhodovaní o nároku na ich náhradu prihliadal na zásadu úspechu vo veci upravenú v § 255 ods. 1 C.s.p., zvážil i aplikáciu zmierňovacieho ustanovenia podľa § 257 C.s.p. a nepochybil, keď nárok na náhradu trov konania priznal (len) tým úspešným žalovaným, ktorí boli v konaní činní. 35. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a nemá k nim už čo doplniť aj vzhľadom na obsah odvolacích námietok žalobcu smerujúcich len k procesným pochybeniam súdu prvej inštancie, preto na tieto dôvody na tomto mieste len odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.). 36. O nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu nepatrí nárok na náhradu trov konania. Tento vznikol úspešným žalovaným, avšak, keďže väčšina z nich ostala v odvolacom konaní nečinná a žiadne trovy im preto nevznikli a žalovaný 1/ si nárok na ich náhradu vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu neuplatnil, odvolací súd žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha, t.j. dovolací návrh (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej pomoci ( § 160 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 C.s.p.).