Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 16/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť P. H., T., a Ing. V. H., N., oboch zastúpených B., s. r. o., B.,

konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. B., vo veci namietaného porušenia

ich základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. -267 z 9. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. H. a Ing. V. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2010

doručená sťažnosť P. H. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“) a Ing. V. H. (ďalej len

„sťažovateľ v 2. rade“; spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -267 z 9. marca 2010 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“).

Z napadnutého rozsudku, ako aj z vyžiadaného súvisiaceho spisu ústavný súd zistil

tieto skutočnosti:

Podstatou sťažnosti sú námietky sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu č. k.

-267 z 9. marca 2010, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu

Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. -238 z 13. septembra 2009.

Predmetom konania pred všeobecnými súdmi bolo rozhodovanie v spore medzi príbuznými,

podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území T.,

2

zapísaných na LV č... ako parc. č. 468/1 zastavané plochy a nádvoria o výmere 213 m,

2

parc. č. 468/2 zastavané plochy a nádvoria o výmere 564 m, parc. č. 468/3 zastavané

2

plochy a nádvoria o výmere 26 m, parc. č. 468/4 zastavané plochy a nádvoria o výmere

2

31 ma rodinný dom súpisné číslo 364 postavený na parc. č. 468/1 (ďalej len „rodinný

dom“; a všetky nehnuteľnosti ďalej len „nehnuteľnosti“). Spoluvlastnícky podiel

sťažovateľa v 1. rade je o veľkosti 7/12 k celku a sťažovateľa v 2. rade o veľkosti

1/12 k celku.

Ďalšími podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností sú aj M. Š. (v podiele 1/12

k celku) a P. Š. spoločne s M. Š. (v podiele 3/12 k celku, ktorý je v ich bezpodielovom

spoluvlastníctve manželov). Obaja po dohode s rodičmi M. Š., právnymi predchodcami tak

M. Š. a P. Š., ako aj sťažovateľov, užívali nehnuteľnosti vrátane časti rodinného domu

bezodplatne. Sťažovatelia v rodinnom dome nebývajú a ani ho iným spôsobom neužívajú.

Sťažovatelia ako majoritní spoluvlastníci sa rozhodli zmeniť dovtedajší bezodplatný

spôsob užívania rodinného domu na odplatný. Na zasadnutí spoluvlastníkov nehnuteľností

10. novembra 2004 (ďalej len „prvé zasadnutie spoluvlastníkov“) za účasti sťažovateľov

a M. Š. bolo väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov rozhodnuté o zriadení fondu

spoluvlastníkov a o povinnosti P. Š. a M. Š. ako v rodinnom dome bývajúcich

spoluvlastníkov platiť peňažný príspevok do fondu spoluvlastníkov v sume 3 500 Sk ročne za

2 2

1 mužívanej obytnej plochy a 2 000 Sk ročne za 1 mužívanej úžitkovej plochy, a to od 15.

októbra 2004.

Sťažovatelia ako žalobcovia podali 6. júna 2005 okresnému súdu žalobu proti M. Š.

ako žalovanej v 1. rade a P. Š. ako žalovanému v 2. rade (ďalej len „žalovaní“), ktorou sa

domáhali zaplatenia sumy 431 000 Sk s príslušenstvom.

V priebehu súdneho konania vedeného okresným súdom sa 29. novembra 2005

uskutočnilo ďalšie zasadnutie spoluvlastníkov nehnuteľností (ďalej len „druhé zasadnutie

spoluvlastníkov“). Na druhom zasadnutí spoluvlastníkov bolo väčšinou počítanou podľa

veľkosti podielov rozhodnuté o zrušení fondu spoluvlastníkov a o povinnosti M. Š. a P. Š.

ako spoluvlastníkov užívajúcich rodinný dom platiť odplatu za užívanie v rozsahu väčšom

2

ako predstavujú ich spoluvlastnícke podiely, a to 3 500 Sk ročne za 1 mužívanej obytnej

2

plochy a 2 000 Sk ročne za 1 mužívanej úžitkovej plochy. Na druhom zasadnutí

spoluvlastníkov bolo zároveň rozhodnuté, že túto odplatu sú povinní zaplatiť aj spätne za

obdobie od 15. októbra 2004 do konca roka 2005, čo predstavuje celkovú sumu 430 625 Sk.

Sťažovatelia podali 30. novembra 2005 návrh na pripustenie zmeny žaloby

v dôsledku rozhodnutia prijatého na druhom zasadnutí spoluvlastníkov. Sťažovatelia

požadovali od žalovaných zaplatenie sumy 430 625 Sk s príslušenstvom, čo malo

predstavovať platby za užívanie rodinného domu za obdobie od 15. októbra 2004 do konca

roka 2005. Okresný súd uznesením č. k. -43 z 22. februára 2006 navrhnutú

zmenu žaloby pripustil.

Okresný súd rozsudkom č. k. -238 z 13. septembra 2009 žalobu

sťažovateľov v celom rozsahu zamietol a zaviazal ich nahradiť trovy konania žalovaným.

Podľa okresného súdu majú všetci účastníci konania v zmysle § 123 a § 137 Občianskeho

zákonníka právo užívať spoločné nehnuteľnosti v miere, ktorá zodpovedá ich

spoluvlastníckym podielom, pri užívaní nehnuteľnosti nad rámec spoluvlastníckeho podielu

sa aplikujú ustanovenia o bezdôvodnom obohatení. Podľa

okresného súdu rozhodli podieloví spoluvlastníci nehnuteľností (žalovaní a ich rodičia)

v minulosti, teda ešte predtým, ako sa sťažovatelia stali spoluvlastníkmi nehnuteľností,

o tom, že ich budú užívať bezodplatne. Takto dohodnutý spôsob užívania zakladal právny

titul na bezodplatné užívanie rodinného domu M. Š. a P. Š. aj nad rámec ich

spoluvlastníckeho podielu. Podľa okresného súdu mohla povinnosť platiť za užívanie väčšej

časti rodinného domu, ako je ich spoluvlastnícky podiel, vzniknúť až odo dňa, keď sa

dozvedeli o rozhodnutí sťažovateľov (majoritných spoluvlastníkov) prijatom na druhom

zasadnutí spoluvlastníkov. Vzhľadom na to, že žalovaní neboli na druhom zasadnutí

spoluvlastníkov prítomní a sťažovatelia nepreukázali, že by žalovaných so svojím

rozhodnutím oboznámili skôr, okresný súd konštatoval, že žalovaní sa mohli o rozhodnutí

dozvedieť až 11. marca 2006, keď im bol doručený návrh na zmenu žalobného petitu spolu s

uznesením o pripustení tejto zmeny. Z dôvodu, že sťažovatelia sa žalobou domáhali úhrady

platby za obdobie od 15. októbra 2004 do konca roka 2005, teda za obdobie, keď podľa

okresného súdu žalovaní nemali povinnosť platiť odplatu za užívanie, prvostupňový súd

žalobu zamietol. Prvostupňový súd navyše uviedol, že žalovaní užívali iba takú časť

rodinného domu, ktorá zodpovedá ich spoluvlastníckemu podielu.

Proti označenému rozsudku podali sťažovatelia odvolanie, v ktorom namietali najmä

to, že bezdôvodné obohatenie je právna kategória nezávislá na ľudskom vedomí, záväzok

toho, kto sa bezdôvodne mal obohatiť, vzniká priamo zo zákona, a preto tvrdili, že ich

prvostupňový súd poškodil, keď dospel k názoru, že žalovaní sa mohli bezdôvodne

obohacovať až od 11. marca 2006, keď sa dozvedeli o povinnosti platiť nájom. Podľa

sťažovateľov mal prvostupňový súd považovať doručenie zápisnice zo zasadnutia

spoluvlastníkov z 29. novembra 2005 žalovaným za skutočnosť, ktorá je medzi účastníkmi

nesporná, poukazujúc na to, že žalovaní túto skutočnosť v konaní nepopreli. Prvostupňový

súd podľa sťažovateľov taktiež neprihliadol na skutočnosť, že už na prvom zasadnutí

spoluvlastníkov sa rozhodlo o povinnosti žalovaných platiť odplatu za užívanie rodinného

domu nad rámec ich spoluvlastníckych podielov.

Krajský súd ako odvolací súd napadnutým rozsudkom prvostupňový rozsudok

v celom rozsahu potvrdil. V odôvodnení odvolacieho rozsudku okrem iného uviedol, že „Pre

rozhodnutie v danej veci je významné zistenie, kedy nastala podstatná zmena majúca za

následok odlišné hospodárenie so spoločnou vecou v tom zmysle, že spoluvlastníci, ktorí

užívajú časť presahujúci ich spoluvlastnícky podiel, majú platiť ostatným spoluvlastníkom

náhradu.“. Podľa názoru odvolacieho súdu o novom spôsobe užívania rodinného domu

bolo rozhodnuté až na druhom zasadnutí spoluvlastníkov, pričom „Je nevyhnutné, aby

žalovaní boli s týmto rozhodnutím náležite oboznámení, čo však v prejednávanej veci

preukázané nebolo.“. Odvolací súd konštatoval, že súd prvého stupňa správne ustálil, že

zmena spôsobu užívania nehnuteľnosti sa stala účinnou len od 11. marca 2006, a teda

žalovaní do 11. marca 2006 nemohli získať na úkor sťažovateľov bezdôvodné obohatenie.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. -267 z 9. marca 2010 podali

sťažovatelia sťažnosť, ktorou sa domáhajú vyslovenia, že ním došlo k porušeniu ich práv

podľa , podľa listiny a podľa dohovoru, a navrhujú,

aby ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (v danej veci všeobecného súdu) alebo jeho rozhodnutím

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu

verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia , , ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľov namietajúcich

porušenie základných práv podľa a podľa listiny a práva

podľa čl. 6 dohovoru.

Podľa a podľa listiny sa každý môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy (). Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v

a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. ), a preto sa ich

porušenie skúma spoločne. Obdobné platí aj pre základné právo podľa čl. 36 ods. 1 listiny.

Sťažnosť smeruje tak proti výroku napadnutého rozsudku vo veci samej, ako aj proti

rozhodnutiu o trovách konania.

Sťažnosť proti napadnutému rozsudku vo veci samej odôvodnili sťažovatelia dvomi

základnými námietkami. Podľa prvej krajský sud nesprávne posúdil doručovanie

rozhodnutia väčšinových spoluvlastníkov o povinnosti hradiť platby za užívanie spoločnej

veci prijatého na druhom zasadnutí spoluvlastníkov ako skutočnosti spornej, hoci podľa

sťažovateľov o nej nebol medzi účastníkmi konania spor. Podstatou druhej námietky

sťažovateľov je to, že krajský súd nesprávne posúdil splnenie podmienky informovania

žalovaných (ako menšinových podielových spoluvlastníkov nehnuteľností) o rozhodnutí

väčšinových spoluvlastníkov, pokiaľ ide o vznik povinnosti platiť náhradu za užívanie

spoločnej veci.

Sťažovatelia tvrdia, že „Všeobecné súdy v rozpore s § 153 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku nerozhodli na základe nespornej skutkovej okolnosti, ale bez uvedenia

a odôvodnenia dôvodnej a závažnej pochybnosti o jej existencii alebo pravdivosti a bez

vykonania dokazovania nespornú skutkovú okolnosť nepovažovali za preukázanú

a vyhodnotili ju v neprospech Sťažovateľov. Nezákonným postupom Okresného súdu

Trenčín a Krajského súdu v Trenčíne sa odoprela Sťažovateľom možnosť splniť dôkaznú

povinnosť podľa a následne uniesť dôkazné

bremeno.“.

Sťažovatelia ďalej uvádzajú, že „nepreukazovali doručovanie zápisnice z Druhého

zasadnutia spoluvlastníkov, lebo túto skutočnosť považovali za nespornú. Sťažovatelia

nemali vedomosť o tom, že prvostupňový súd neveril žalovaným, ktorí túto okolnosť

nepopreli. Ak by prvostupňový súd postupoval v súlade s § 118 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku a naznačil svoj predbežný právny názor, Sťažovatelia by mali možnosť predložiť

dôkazy a uniesť dôkazné bremeno. Prvostupňový súd však v rozpore s § 118 ods. 2

v znení platnom a účinnom v čase vyhlásenia

prvostupňového rozsudku, postupoval podľa procesného predpisu platného a účinného

do prijatia .. Prvostupňový a odvolací súd v rozpore s

nerozhodli na základe nespornej skutkovej okolnosti, ale

bez uvedenia a odôvodnenia dôvodnej a závažnej pochybnosti o jej existencii alebo

pravdivosti nespornú skutkovú okolnosť nepovažovali za preukázanú a vyhodnotili ju

v neprospech Sťažovateľov. Prvostupňový súd v rozpore s § 118 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku neuviedol svoj predbežný právny názor a bez vykonania dokazovania iba

konštatoval, že Sťažovatelia v konaní nepreukázali právne významnú skutočnosť. Uvedeným

nezákonným postupom všeobecné súdy odopreli Sťažovateľom možnosť splniť dôkaznú

povinnosť podľa a následne uniesť dôkazné

bremeno.“.

Podľa (ďalej len „OSP“) po vykonaní

úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov

konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať

za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých

dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli.

Podľa účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať

aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie

vo veci.

Podľa súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného

z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi

sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

Ústavný súd na rozdiel od názoru sťažovateľov konštatuje, že

neukladá povinnosť súdu „naznačiť svoj predbežný právny názor“, ale upravuje iba

povinnosti pri vedení pojednávania. Zo samotnej skutočnosti, že súd určitú okolnosť

neuvedie výslovne ako spornú, nevyplýva, že by táto okolnosť bola považovaná

za nespornú. Nie je zjavným cieľom zmeniť rozloženie bremena tvrdenia

či dokazovania medzi účastníkmi konania. Skutočnosť, že ani okresný súd a ani krajský súd

neupozornil sťažovateľov na to, aby preukázali určitý predpoklad, na ktorý sa má viazať

určitý právny následok, nemôže znamenať, že by im, slovami sťažovateľov „odopreli...

možnosť splniť dôkaznú povinnosť... a následne uniesť dôkazné bremeno“. Tvrdené

nepoužitie rýdzo procesného v okolnostiach daného prípadu nemohlo

predstavovať opísaný protiprávny zásah do v sťažnosti označených práv sťažovateľov. Nad

rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že aj z odvolania sťažovateľov proti prvostupňovému

rozsudku z 5. októbra 2009, s ktorým sa ústavný súd oboznámil ako so súčasťou

vyžiadaného spisu, vyplýva, že okolnosť oznámenia nebola žalovanými považovaná

za nespornú (s. 5 odvolania: „... žalovaní... uviedli len, že si na doručenie nespomínajú...“),

čím indikovali, že predmetná okolnosť ostala v konaní sporná a sťažovatelia ju mohli a mali

preukázať.

Druhá námietka sťažovateľov proti výroku napadnutého rozsudku krajského súdu

vo veci smerovala voči hmotnoprávnemu významu oznámenia rozhodnutia spoluvlastníkov

o zmene hospodárenia so spoločnou vecou prijatého na druhom zasadnutí spoluvlastníkov,

pre vznik povinnosti žalovaných zaplatiť náhradu za užívanie väčšej časti rodinného domu,

ako zodpovedá im prislúchajúcim spoluvlastníckym podielom.

Podľa sťažovateľov „Všeobecné súdy v namietanom súdnom konaní nezabezpečili

v zákonom požadovanej kvalite procesné záruky ochrany základného práva na súdnu

ochranu a základného práva na spravodlivé súdne konanie, pretože porušili princíp

nestrannosti a objektivity postupu konajúceho súdu.“. Tvrdené porušenie „princípu

nestrannosti a objektivity postupu konajúceho súdu“ malo spočívať v tom, že okresný súd

aj krajský súd mali vykladať okolnosti v prospech žalovaných tým, že mali nesprávne určiť

podmienky vzniku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a nemali prihliadnuť

na tvrdenie, že zmena spôsobu užívania spoločnej veci na odplatný sa uskutočnila už

na prvom zasadnutí spoluvlastníkov.

Sťažovatelia zastávajú názor, že „Ak niektorý zo spoluvlastníkov užíva spoločnú vec

v miere, ktorá nezodpovedá rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu a iný spoluvlastník,

na úkor ktorého k takémuto užívaniu dochádza, s tým nesúhlasí, dochádza k

neoprávnenému transferu majetkového prospechu zo sféry menej užívajúceho

spoluvlastníka do sféry naviac užívajúceho spoluvlastníka. V uvedenom prípade sú splnené

zákonné predpoklady na vznik bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, pretože sa jedná o majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu...,

bezdôvodné obohatenie nie je právna kategória závislá na ľudskom vedomí. Záväzok osoby

povinnej z bezdôvodného obohatenia vzniká priamo zo zákona v zmysle § 489 Občianskeho

zákonníka, a to za splnenia zákonom predvídaných predpokladov podľa § 451 ods. 2

. Na vznik záväzku z bezdôvodného obohatenia nie je nutná

vedomosť povinnej osoby o existencii takého záväzku.“.

Nevyhnutnosť, aby boli s rozhodnutím väčšinových spoluvlastníkov oboznámení

aj ostatní spoluvlastníci, odôvodnil krajský súd takto:

„... aj v prípade, keď veľkosť spoluvlastníckeho podielu zabezpečuje určitému

spoluvlastníkovi nehnuteľnosti postavenie umožňujúce mu presadiť v každom prípade svoju

vôľu proti vôli ostatným spoluvlastníkom, nemôže byť prijímanie rozhodnutia o hospodárení

so spoločnou vecou v zmysle len záležitosťou

dominantného spoluvlastníka. Na procese rozhodovania musia mať možnosť zúčastniť sa

aj všetci ostatní spoluvlastníci, a to bez ohľadu na skutočnosť, že miera ich právnej

a faktickej možnosti ovplyvniť tento proces, daná výškou i spoluvlastníckeho podielu, je

v porovnaní s dominantným spoluvlastníkom zanedbateľná (rozhodnutie Najvyššieho súdu

SR sp. zn. ). Ust. pre prijímanie

rozhodnutia spoluvlastníkov o hospodárení so spoločnou vecou nepredpisuje žiadnu

osobitnú procedúru ani uskutočnenie formálneho hlasovacieho aktu a pre rozhodnutie

nepredpisuje žiadnu obligatórnu formu ani výslovne nedefinuje jeho náležitosti, avšak

predpokladá, že proces vytvárania kolektívnej vôle spoluvlastníkov nebude len záležitosťou

niektorého spoluvlastníka a že sa na procese prijímania rozhodnutia zúčastnia všetci

spoluvlastníci. Spoluvlastník nemôže mať síce možnosť bojkotovať závery rozhodnutia

spoluvlastníkov, avšak vzhľadom na to, že aj v danom prípade bola menšinovým

spoluvlastníkom rozhodnutím väčšiny uložená určitá povinnosť, je nevyhnutné, aby boli

s týmto rozhodnutím náležite oboznámení, čo však v prejednávanej veci preukázané

nebolo.“

Krajský súd sa venoval aj otázke, aký význam prináleží oboznámeniu

spoluvlastníkov s rozhodnutím majoritných spoluvlastníkov o hospodárení so spoločnou

vecou pre nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Podľa krajského súdu

„Občianskoprávna zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je zodpovednosť objektívna,

t. j. bez zreteľa na zavinenie, avšak pre ustálenie takejto zodpovednosti a následne uloženia

povinnosti bezdôvodné obohatenie vydať je nevyhnutné splnenie objektívnych predpokladov

vzniku občianskoprávnej zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie, pričom tieto musí

v súdnom konaní preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie

získané. Súd prvého stupňa správne ustálil, že žalovaní do 11. marca 2006 nemohli získať

na úkor žalobcov bezdôvodné obohatenie, a preto bolo nadbytočné zaoberať sa tou

okolnosťou, či v uvedenom období užívali z predmetných nehnuteľností plochu presahujúcu

ich spoluvlastnícky podiel a v akom rozsahu.“.

Ústavný súd poukazuje na to, že je vecou všeobecných súdov, aby posúdili, či

v konkrétnom prípade môže tvrdený súkromnoprávny nárok sťažovateľov vyplývať z § 137

ods. 1 a , z jednej zo skutkových podstát bezdôvodného

obohatenia alebo z iných právnych noriem. Ako vyplýva z citovaných častí odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu, vznik povinnosti spoluvlastníkov plniť odplatu

za užívanie časti spoločnej veci vo väčšom rozsahu, ako im prislúcha podľa

spoluvlastníckeho podielu, viazal krajský súd na moment, keď sa dotknutí spoluvlastníci

dozvedeli o rozhodnutí majoritných spoluvlastníkoch o odplatnosti užívania spoločnej veci.

Z dokazovania vyplynulo, že pred rozhodnutím o odplatnom užívaní spoločnej veci boli

sťažovatelia oprávnení spoločnú vec užívať bezodplatne. Kým povinnosť plniť odplatu

za užívanie spoločnej veci žalovaných nezaväzovala, nemohli byť podľa krajského súdu ani

zaviazaní na plnenie tejto odplaty z titulu bezdôvodného obohatenia, pretože dovtedy

spoločnú vec užívali na základe právneho titulu umožňujúceho bezodplatné užívanie.

Takýto záver krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti alebo zjavnej

neodôvodnenosti. Krajský súd svoje rozhodnutie dostatočne, presvedčivo a ústavne

konformne odôvodnil. Sťažovateľmi tvrdené nedostatky napadnutého rozsudku krajského

súdu neindikujú podľa názoru ústavného súdu možnosť porušenia ich práv podľa čl. 46

ods. 1 , listiny a dohovoru.

Ani námietka sťažovateľov, že žalovaní boli účinne oboznámení s odplatnosťou

užívania rodinného domu už na prvom zasadnutí spoluvlastníkov, nevedie k inému záveru.

Podľa sťažovateľov „... všeobecné súdy neprihliadali na právne významnú

skutočnosť, že v rozhodnutí prijatom na prvom zasadnutí spoluvlastníkov bola jednoznačne

prejavená vôľa sťažovateľov ako väčšinových spoluvlastníkov nehnuteľností zmeniť

dovtedajší bezodplatný spôsob užívania rodinného domu žalovanými na odplatný.

Zo zápisnice (z prvého zasadnutia spoluvlastníkov, pozn.)... implicitne vyplýva, že sa

odplata vzťahovala aj na časť podlahovej plochy užívanej žalovanými... nad rámec ich

spoluvlastníckych podielov. Na prvom zasadnutí spoluvlastníkov bola prítomná aj žalovaná

v 1. rade a riadne hlasovala podľa veľkosti spoluvlastníckeho podielu patriaceho

do bezpodielového spoluvlastníctva manželov so žalovaným v 2. rade. Z uvedeného vyplýva,

že prijatím rozhodnutia na prvom zasadnutí spoluvlastníkov žalovaná v 1. rade mala

vedomosť o zmene dovtedajšieho bezodplatného spôsobu užívania rodinného domu

na odplatný s účinnosťou od 15. 10. 2004 a táto zmena sa vzťahovala aj na žalovaného

v 2. rade, a to aj v rozsahu užívania podlahovej plochy nad rámec ich spoluvlastníckych

podielov. Vzhľadom na to k 15. 10. 2004 boli splnené zákonné predpoklady na vznik

bezdôvodného obohatenia žalovaných v 1. a 2. rade na úkor Sťažovateľov.“.

Podľa krajského súdu po druhom zasadnutí spoluvlastníkov a následnou zmenou

žaloby „došlo k zmene skutkových tvrdení, na základe ktorých žalobcovia voči žalovaným

uplatňujú určitý nárok, keď v pôvodnej žalobe uplatňovali svoj nárok z titulu toho, že medzi

spoluvlastníkmi bol založený fond údržby, do ktorého mali spoluvlastníci prispievať

a následne na zasadnutí 25. 11. 2005 bol tento fond zrušený a spoluvlastníci postupom

podľa rozhodli, že žalovaní, ktorí užívajú viac, než

predstavuje ich spoluvlastnícky podiel, majú za tento rozdiel doplatiť žalobcom náhradu.

V návrhu na pripustenie zmeny výslovne sami výslovne uvádzajú, že došlo k zmene

skutkových okolností.“. Odôvodnenie krajského súdu v konečnom dôsledku korešponduje

aj s tým, čo uvádzajú samotní sťažovatelia, poukazujúc na to, že „Na druhom zasadnutí

spoluvlastníkov bolo väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov... rozhodnuté o zrušení

fondu spoluvlastníkov a povinnosti M. Š. a P. Š... platiť odplatu za užívanie v rozsahu

väčšom ako predstavujú ich spoluvlastnícke podiely... Na druhom zasadnutí spoluvlastníkov

bolo rozhodnuté, že túto odplatu sú povinní zaplatiť aj spätne...“.

Sťažovatelia teda namietajú voči krajskému súdu to, že nepovažoval oboznámenie

žalovaných s rozhodnutím z prvého zasadnutia spoluvlastníkov za dostatočné na účely

účinkov rozhodnutia z druhého zasadnutia spoluvlastníkov. Keďže, ako podľa vyjadrení

sťažovateľov, tak aj podľa rozhodnutia krajského súdu viedlo rozhodnutie prijaté na druhom

zasadnutí spoluvlastníkov k zániku povinnosti žalovaných podľa rozhodnutia z prvého

zasadnutia spoluvlastníkov a k uloženiu novej povinnosti žalovaným, ústavný súd

nepovažuje výklad krajského súdu, podľa ktorého nemá oboznámenie so zrušeným (prvým)

rozhodnutím vplyv na vznik povinnosti uloženej podľa iného (druhého) rozhodnutia,

za rozporný s účelom alebo znením použitých právnych noriem. Napadnuté rozhodnutie

obsahuje dostatok dôvodov na jeho záver a nie je zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že výsledok, ku ktorému krajský súd

dospel, má spojitosť s rozhodnutím sťažovateľov o zrušení účinkov pôvodného rozhodnutia

spoluvlastníkov ako s ich procesným postupom, v rámci ktorého si uplatnili voči žalovaným

nárok iba za dobu, v ktorej podľa okresného súdu aj krajského súdu ešte nevznikla

povinnosť žalovaným plniť.

Nemožno preto dospieť k názoru, že by skutkové a právne závery krajského súdu

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné. Ústavný súd nezistil takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany

krajského súdu, ktorá by zásadne popierala jej účel a význam. Ústavný súd taktiež nedospel

k záveru, že by dôvody, na ktorých je založený napadnutý rozsudok, absentovali, boli

zjavne protirečivé alebo popierali pravidlá formálnej a právnej logiky.

Sťažovatelia napadli rozsudok aj v časti výroku o náhrade trov, ktorým boli zaviazaní

zaplatiť náhradu trov konania žalovaným. Vzhľadom na to, že žalovaní zmenili počas

konania pred okresným súdom právneho zástupcu, zaviazal okresný súd sťažovateľov

nahradiť trovy konania, a to zaplatením advokátovi JUDr. M. R. (trovy vzniknuté

do 28. novembra 2007) a JUDr. J. L. (trovy vzniknuté od 6. decembra 2007). Krajský súd

prvostupňový rozsudok potvrdil v celom rozsahu vrátane výroku o náhrade trov konania.

Podľa sťažovateľov krajský súd týmto „zaviazal sťažovateľov zaplatiť náhradu trov

právneho zastúpenia subjektu, ktorý v čase vyhlásenia prvostupňového rozsudku nebol

právnym zástupcom žalovaných (JUDr. M. R., pozn.). Vzhľadom na to je prvostupňový

rozsudok v časti výroku o náhrade trov konania nezákonný.“.

Ústavný súd z odvolania sťažovateľov z 5. októbra 2009 proti rozsudku okresného

súdu, ktoré je súčasťou vyžiadaného spisu, zistil, že namietané nedostatky rozsudku

okresného súdu týkajúce sa rozhodnutia o náhrade trov konania neboli uplatnené

sťažovateľmi v odvolaní, ktoré proti prvostupňovému rozsudku podali. Námietky, ktoré

neboli vznesené v rámci využitia riadneho opravného prostriedku pred všeobecným súdom,

hoci mohli a mali byť uplatnené, nie sú spravidla prípustné až v konaní o sťažnosti pred

ústavným súdom. Nevyužitie tejto možnosti v konaní pred všeobecným súdom nemožno

naprávať alebo nahrádzať sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom. Sťažovatelia preto,

pokiaľ ide o túto časť ich sťažnosti, nesplnili základný zákonný predpoklad jej prípustnosti

podľa (, ).

Navyše, v danom prípade namietané nesprávne rozhodnutie krajského súdu

o náhrade trov konania nedosahuje podľa názoru ústavného súdu ani potrebnú intenzitu

možného zásahu do základných práv, keďže jeho namietaná nesprávnosť má spočívať nie

v nesprávnej sume náhrady trov, ale len v určení adresáta, do rúk ktorého má byť

sťažovateľmi náhrada trov konania (konkrétne trov právneho zastúpenia) plnená. Pokiaľ

ide o tento záver, ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej

kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť

zasiahnuté do základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o

zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu týchto práv alebo slobôd (m. m. ).

Ústavný súd napokon v závere dodáva, že nebolo jeho úlohou do detailov preskúmať

prípad z pozície v danom prípade aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť

revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť

zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by

mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s (,

).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a obsahom práv sťažovateľov podľa , podľa

čl. 36 ods. 1 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by

naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľov spôsobom, s ktorým sťažovatelia síce

nesúhlasia, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jeho vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné

postavenie a ústavnú funkciu nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti a v časti smerujúcej proti rozhodnutiu a trovách

konania aj pre jej neprípustnosť ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2012