Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 180/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo

sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti spoločnosti Istrochem, a. s.,

B., zastúpenej advokátom JUDr. P. A., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie

jej základného práva zaručeného v , v

Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k.

-88 zo 7. mája 2002 na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2003 takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. -88 zo 7. mája 2002

p o r u š i l základné právo spoločnosti Istrochem, a. s., na súdnu ochranu zaručené v čl. 46

ods. 1 a v Listiny základných práv a slobôd, ako

aj jej právo na prerokovanie veci súdom zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. -88 zo 7. mája 2002

z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS

180/02-19 z 27. novembra 2002 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti Istrochem, a. s., B. (ďalej

len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. A., Advokátska kancelária, B., ktorou

namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj porušenie jej práva na prerokovanie veci súdom

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 Cb

10159/93-88 zo 7. mája 2002.

Sťažovateľka uviedla, že krajský súd uvedeným uznesením zastavil podľa § 43 ods. 2

(ďalej aj „OSP“) konanie, v ktorom sa ako navrhovateľka

domáhala zaplatenia pohľadávky vo výške 1 000 000 Sk s príslušenstvom od odporcu,

ktorého v návrhu na začatie konania (návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu

z 9. decembra 1993) označila ako PD „V.“ so sídlom v R.

Odporca tento názov užíval iba do 14. apríla 1993, keď došlo k zmene jeho

obchodného mena na PD R. Navrhovateľka preto podaním zo 7. septembra 1998 opravila

návrh na začatie konania v časti týkajúcej sa označenia odporcu tak, že ho zosúladila so

zápisom obchodného mena odporcu v obchodnom registri v čase začatia konania a súčasne

uviedla obchodné mená jeho dvoch právnych nástupcov, pretože odporca ku dňu 27. marca

1997 zanikol bez likvidácie.

Krajský súd potom pokračoval v konaní so všetkými troma subjektmi označenými

v podaní navrhovateľky zo 7. septembra 1998 a rozsudkom č. k. -67

z 8. februára 2001 konanie voči odporcovi PD R. zastavil, voči ostatným žalovaným žalobu

zamietol.

Sťažovateľka uviedla, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) na základe ňou podaného odvolania uznesením sp. zn. z 9. novembra

2001 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom

v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že navrhovateľka opravila návrh na začatie

konania v časti obchodného mena žalovaného, čím „sa stal návrh z hľadiska označenia

účastníkov konania bezvadným“.

Výzvou č. k. -87 z 26. marca 2002 vyzval krajský súd sťažovateľku

na odstránenie nedostatkov podania s tým, že v návrhu označený odporca v čase podania

návrhu, tak ako je uvedený v návrhu, nebol zapísaný v obchodnom registri, a žiadal

sťažovateľku, aby v lehote piatich dní odstránila nedostatok podania, t. j. uviedla meno

odporcu v súlade s . Súčasne ju poučil o možných

následkoch neuposlúchnutia výzvy. Sťažovateľka na výzvu krajského súdu nereagovala,

preto krajský súd uznesením č. k. -88 zo 7. mája 2002 konanie zastavil bez

možnosti odvolania ( ). Výzva podľa sťažovateľky neobsahovala

náležitosti, na základe ktorých by bolo možné identifikovať, ktorej veci sa týka, ani

dostatočné poučenie, ako treba opravu podania urobiť v zmysle § 43 ods. 1 druhej vety

.

Sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom namieta, že krajský súd zastavením

konania v uvedenej právnej veci porušil jej právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a listiny, pretože v čase jeho rozhodovania, ba už aj v čase vyzvania

navrhovateľky na odstránenie nedostatkov podania, jej návrh nemal nedostatky vytýkané

súdom, ktoré by bránili pokračovaniu v konaní a mohli by byť dôvodom na jeho zastavenie.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd

rozhodol nálezom, že „Krajský súd v Košiciach vyššie uvedeným uznesením, ako orgán

verejnej moci porušil zaručené základné právo navrhovateľa na spravodlivé

konanie a na súdnu ochranu (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, Listiny základných práv a slobôd, SR) a súčasne

uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 07. 05. 2002, č. k. -88 zruší“.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k predmetu konania písomne vyjadrili obaja

účastníci konania, krajský súd vyjadrením sp. zn. Spr 1806/02 zo 17. októbra 2002

a sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním z 13. februára 2003.

Predseda krajského súdu v písomnom vyjadrení k sťažnosti uviedol, že navrhovateľ

mal podľa neho jednoznačne právnu aj faktickú možnosť na základe výzvy krajského súdu

z 26. marca 2002 pokračovať v súdnom konaní označením správneho obchodného mena

odporcu. Poukázal na skutočnosť, že uvedená výzva obsahovala označenie navrhovateľa

a spisovú značku krajského súdu, pod ktorou bolo konanie vedené (), takže

sťažovateľ musel mať „vedomosť o tom, kto je v tomto konaní odporca, o aký spor ide (viď

i podanie navrhovateľa z 7. 9. 1998 – čl. 45)“. Krajský súd podľa neho postupoval zákonom

predpísaným spôsobom, t. j. plnením povinnosti skúmať existenciu podmienok konania.

V tejto súvislosti predseda krajského súdu okrem iného uviedol: „Spôsobilosť byť

účastníkom konania (civilnoprocesná subjektivita) je podstatná pre konanie. Jej splnenie je

súd počas celého konania povinný si všímať aj bez návrhu. Jej nedostatok je

neodstrániteľný a vedie k zastaveniu konania. Predpokladom civilnoprocesnej subjektivity

je pritom hmotnoprávna právna subjektivita účastníkov konania (spôsobilosť mať práva

a povinnosti podľa hmotného práva). Otázku právnej subjektivity u družstva preto riešia

ustanovenia Občianského zákonníka ( a nasl.) i ( a nasl.).

Bez presného označenia družstva názvom, pod ktorým je zapísané v obchodnom registri (§

9 ods. 2 ), t. j. obchodným menom, nie je preukázaná spôsobilosť byť

účastníkom konania.“ K samotnému porušeniu práva na súdnu ochranu v závere uviedol:

„(...) zastávam názor, že nebolo porušené právo na súdnu ochranu (nejde o konanie súdu,

ktoré by bolo v rozpore s platným zákonom), keďže súd je oprávnený vykonať uvedený

procesný úkon.“ Podľa jeho názoru uvedeným rozhodnutím krajský súd nevytvoril

prekážku res iudicata ( ) a jeho právoplatnosťou sa odstránila aj prekážka

listispendencie ( ).

Právny zástupca sťažovateľky písomne reagoval na vyjadrenie krajského súdu

podaním z 13. februára 2003, v ktorom poukázal na skutočnosť, že cit. „(...) krajský súd sa

vo svojom vyjadrení vyhol podstate veci, keď nekomentoval, nespochybnil ani nevyvrátil

tvrdenie sťažovateľky potvrdené stanoviskom Najvyššieho súdu SR v dôvodoch uznesenia zo

dňa 9. novembra 2001 č. k. , že odporca bol v návrhu na začatie konania

v znení podania navrhovateľa zo dňa 07. 09. 1998 označený v súlade s ustanovením § 9

ods. 2 , teda obchodným menom, ako bolo toto v čase začatia

konania pred krajským súdom zapísané v obchodnom registri, takže v čase zastavenia

konania tu nebol nedostatok, pre ktorý bolo konanie zastavené uznesením krajského súdu zo

dňa 07. 05. 2002, č. k. -88. Hoci je pravdou, že zastavenie konania súdom

z dôvodu neodstráneného nedostatku podania je konaním súdu v súlade so zákonom,

zastavenie konania bez existencie tohto nedostatku je však nepochybne konaním

protizákonným a v tomto prípade k takémuto konaniu zo strany krajského súdu došlo“.

V súvislosti s vyjadrením krajského súdu k obsahu výzvy na odstránenie nedostatkov

podania uviedol, že sťažovateľ nepochyboval, že je vo veci účastníkom konania, nedokázal

však z výzvy identifikovať druhého účastníka konania ani predmet konania iba podľa v nej

uvedenej spisovej značky. Navyše, podľa neho v situácii, keď sťažovateľ ako účastník

konania opravil podanie v časti označenia odporcu dva roky pred doručením výzvy a taktiež

v súlade so zápisom odporcu v obchodnom registri, teda tak, ako to súd neskôr výzvou

žiadal, nemohol ani v prípade, že by z výzvy dokázal vec identifikovať, tejto výzve

vyhovieť.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu krajského súdu sp. zn.

dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez

prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne predložených

vyjadrení účastníkov a obsahu dotknutého spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania

a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovné podstatné

skutočnosti týkajúce sa priebehu konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn.

.

Návrhom na vydanie zmenkového platobného rozkazu z 9. decembra 1993

doručeným krajskému súdu 21. decembra 1993 sa právny predchodca sťažovateľky

(Istrochem, š. p.) domáhal zaplatenia 1 000 000 Sk s príslušenstvom od odporcu, ktorého

označil ako PD „V.“ R. Krajský súd vydal podľa návrhu 6. decembra 1994 zmenkový

platobný rozkaz, proti ktorému podalo v zákonnej lehote námietky PD R., ktoré sa podľa

obsahu námietok považovalo za označeného odporcu.

Krajský súd pokračoval v konaní a nariadil pojednávanie. Podaním zo 7. septembra

1998 doručeným krajskému súdu 10. septembra 1998 sa sťažovateľka ospravedlnila za

neúčasť svojho právneho zástupcu na pojednávaní (termín ktorého krajský súd stanovil na

10. september 1998) a taktiež uviedla: „Súčasne opravujeme podanie zo dňa 9. 12. 1993

(žalobu v predmetnej veci) v časti obchodného mena a sídla odporcu takto:

Obchodné meno : PD R.

Sídlo : R.

Oznamujeme tiež, že dňa 27. 3. 1997 bol odporca vymazaný z obchodného registra

z dôvodu zrušenia bez likvidácie a týmto dňom jeho majetok, práva a záväzky prebrali:

Obchodné meno : PD R.

Sídlo : R.

IČO :

a

Obchodné meno : R.- o. d. R.

Sídlo : R.

IČO :

Navrhujeme, aby súd pokračoval v konaní s právnymi a procesnými nástupcami

odporcu, ktorí sú v zmysle ustanovenia zaviazaní

spoločne a nerozdielne.“

Sťažovateľka v úvode tohto podania označila konanie, ktorého sa podanie týka,

nasledovne: „Navrhovateľ : Istrochem, a. s., B.

Odporca : PD V. v R., R.

spis. zn. :

o Sk 1 000 000,– s prísl.“

Krajský súd rozsudkom č. k. -67 z 8. februára 2001 žalobu

sťažovateľky voči PD R. a R.-o. d. R. (v rozsudku označené ako žalovaní v II. a III. rade)

zamietol a pokiaľ ide o PD R. (v rozsudku označené ako žalovaný v I. rade), konanie voči

nemu zastavil s týmto odôvodnením: „Z obsahu výpisu z obchodného registra Okresného

súdu v Prešove, Oddiel: Dr, vložka č. 33/P, zo dňa 27. 3. 1997, súd zistil, že žalobcom

označený žalovaný v čase podania návrhu neexistoval a preto súd proti takto označenému

žalovanému konanie zastavil. V konaní pokračoval proti žalobcom označeným žalovaným

II. a III.“

Na základe odvolania sťažovateľky najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 9. novembra 2001 rozsudok krajského súdu č. k. -67 z 8. februára 2001

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V odôvodnení svojho uznesenia najvyšší súd okrem iného uviedol: „(...)Navrhovateľ

podaním doručeným súdu 10. septembra 1998 opravil svoj návrh, čo sa týka obchodného

mena odporcu a označil ho ako PD R. Proti takto označenému odporcovi súd ďalej konal,

preto treba považovať pôvodný návrh navrhovateľa ako podaný proti takto označenému

odporcovi. Uvedeným podaním navrhovateľ súčasne oznámil, že dňa 27. marca 1997 bol

odporca vymazaný z obchodného registra z dôvodu zrušenia bez likvidácie a týmto dňom

jeho majetok, práva a záväzky prevzali jeho dvaja právni nástupcovia, a to PD R. a R.-o. R.

a preto žiadal, aby súd pokračoval v konaní s týmito právnymi a procesnými nástupcami

odporcu.

Odvolací súd konštatuje, že navrhovateľovo podanie bolo v súlade s ustanovením

a súd mal pokračovať v konaní len voči týmto účastníkom konania ako

odporcom I. a II., čo mal preukázané výpismi z obchodného registra Okresného súdu

v Prešove.“

Výzvou z 11. marca 2002 krajský súd zisťoval, či v obchodnom registri vedenom

Okresným súdom Prešov bol ku dňu vystavenia zmenky zapísaný subjekt pod obchodným

menom PD „V.“ R., resp. PD V. v R.

Z výpisov z obchodného registra Okresného súdu Prešov doručených krajskému súdu

19. marca 2002 vyplýva, že do 15. apríla 1993 bol v uvedenom obchodnom registri

v oddiele Dr, vložke č. 33/P zapísaný subjekt pod obchodným menom PD V. v R., okr. V.

n/T., a od uvedeného dátumu PD R.

Výzvou z 26. marca 2002 vyzval krajský súd sťažovateľku na odstránenie

nedostatkov návrhu s poukazom na , v ktorej okrem iného uviedol:

„V návrhu označený odporca v čase podania návrhu, tak ako je uvedený v návrhu nebol

zapísaný v obchodnom registri.

Žiadame Vás v lehote do 5 dní odo dňa prevzatia tejto výzvy odstrániť vadu podania,

t. j. uviesť meno odporcu v návrhu, v súlade s ust. § -u 9 ods. 2 .

Ak v ustanovenej lehote vadu podania neodstránite, súd konanie podľa §-u 43 ods. 2

zastaví.“

Výzva bola adresovaná sťažovateľke a bola na nej uvedená spisová značka

-87.

Uznesením č. k. -88 zo 7. mája 2002 krajský súd konanie proti

odporcovi označenému v uznesení ako PD „V.“ R. zastavil s odôvodnením, že

„navrhovateľ vadu podania v stanovenej lehote neodstránil“. Krajský súd poukázal na

ustanovenia , , a , a , pričom uviedol:

„V tomto prípade navrhovateľ odporcu označil neúplným obchodným menom.

Odporca tak ako je označený, nemá spôsobilosť byť účastníkom konania.

Nakoľko súd nemôže pokračovať v konaní s odporcom označeným v návrhu,

navrhovateľ výzvu súdu v stanovenej lehote nesplnil, preto súd v súlade s citovanými

ustanoveniami konanie zastavil“.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa domáhať sa práv uvedených v (...) tejto sa

možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde (...). Podľa odseku 4 uvedeného článku listiny

podmienky a podrobnosti upravuje zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...)

prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie

náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa

týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným

počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý

účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné.

Podľa v znení platnom v čase podania žaloby konanie sa začína na

návrh. Návrh má okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 3) obsahovať meno, zamestnanie

a bydlisko účastníkov, prípadne ich zástupcov, pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností,

označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva, a musí byť z neho zjavné, čoho sa

navrhovateľ domáha. Ak sa návrh týka dvojstranných právnych vzťahov medzi žalobcom

a žalovaným (§ 90), nazýva sa žalobou.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno

odstrániť, súd konanie zastaví.

Podľa ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno

odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní,

ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok

podmienky konania odstrániť, konanie zastaví.

Podľa predseda senátu vyzve účastníkov, aby nesprávne, neúplné

alebo nezrozumiteľné podanie v určenej lehote opravili alebo doplnili. Poučuje účastníkov

aj o tom, ako treba opravu alebo doplnenie urobiť.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak sa napriek výzve predsedu senátu podanie

neopraví alebo nedoplní a v konaní nemožno pre tento nedostatok pokračovať, súd konanie

zastaví. O týchto následkoch musí byť účastník poučený.

Podľa odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým

sa rozhoduje podľa .

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , ).

Za situácie, keď krajský súd právo na súdnu ochranu odmietol s poukazom na

ustanovenie , teda pre nedoplnenie podania, je potrebné preskúmať, či ide

o odmietnutie súdnej ochrany majúce charakter denegationis iustitiae (), a tým

o porušenie základných ústavných princípov garantovaných v .

Krajský súd výzvou z 26. marca 2002 vyzval sťažovateľku na „odstránenie vád

podania – návrhu“ zosúladením označenia odporcu s jeho obchodným menom zapísaným

v obchodnom registri ku dňu začatia konania. Sťažovateľka na výzvu nereagovala, podaním

zo 7. septembra 1998 však „opravila“ svoj návrh z 9. decembra 1993 v časti obchodného

mena a sídla odporcu na PD R., so sídlom R., a označila aj jeho právnych nástupcov.

Z výpisov z obchodného registra Okresného súdu Prešov doručených krajskému súdu

19. marca 2002 vyplýva, že od 15. apríla 1993 bol v uvedenom obchodnom registri

v oddiele Dr, vložke č. 33/P zapísaný subjekt pod obchodným menom PD R., so sídlom R.

Uznesením č. k. -88 zo 7. mája 2002 krajský súd konanie zastavil

s odôvodnením, že navrhovateľ (sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom) nedostatok

podania spočívajúci v uvedení neúplného obchodného mena v súdom stanovenej lehote

neodstránil.

Sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom namietala, že v čase zastavenia konania

tu nebol nedostatok, pre ktorý bolo konanie uznesením krajského súdu č. k.

-88 zo 7. mája 2002 zastavené.

Predseda krajského súdu v písomnom vyjadrení k sťažnosti uviedol, že krajský súd

postupoval zákonom predpísaným spôsobom, t. j. plnením povinnosti skúmať existenciu

podmienok konania, pričom spôsobilosť byť účastníkom konania (civilnoprocesná

subjektivita) je podstatná pre konanie. Jej splnenie je súd počas celého konania povinný si

všímať aj bez návrhu. Jej nedostatok je neodstrániteľný a vedie k zastaveniu konania.

Ústavný súd nespochybňuje procesnú povinnosť všeobecných súdov skúmať, či ten,

kto vystupuje v konaní ako účastník, má spôsobilosť byť účastníkom konania, ani ich

zákonnú povinnosť prihliadnuť na nedostatok procesnej legitimácie aj bez návrhu

a kedykoľvek, v každom štádiu konania ( ). Nedostatok procesnej spôsobilosti je

však neodstrániteľným nedostatkom konania a má za následok zastavenie konania podľa

(uvedený záver potvrdzuje aj ustálená judikatúra všeobecných súdov

vrátane rozhodnutí najvyššieho súdu, napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. ,

rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. decembra 1997).

Bolo teda v právomoci krajského súdu skúmať splnenie podmienok konania

v uvedenej veci vrátane procesnej legitimácie odporcu označeného sťažovateľkou v návrhu

z 9. decembra 1993, ako aj posúdiť, či prípadný nedostatok podmienky konania v tomto

smere bolo možné odstrániť ďalším podaním sťažovateľky zo 7. septembra 1998

doručeným krajskému súdu 10. septembra 1998. Zároveň je však potrebné uviesť, že

k danej otázke vyslovil v uvedenom konaní právny názor aj najvyšší súd ako súd odvolací

uznesením sp. zn. z 9. novembra 2001 (pozri str. 8 tohto nálezu).

Prípadný postup krajského súdu v zmysle v spojení s by

viedol k rozhodnutiu o zastavení konania, ktorého správnosť by mohla sťažovateľka

napadnúť opravným prostriedkom, odvolaním.

Krajský súd však postupoval v zmysle a vyzval sťažovateľku na

odstránenie nedostatku podmienky konania spočívajúceho v nedostatku náležitostí návrhu

v dôsledku označenia odporcu „neúplným obchodným menom“ podľa

a následne napadnutým uznesením konanie podľa zastavil. Aplikoval tak

procesný postup, ktorý v zmysle vylučuje možnosť sťažovateľky

napadnúť uznesenie o zastavení konania odvolaním. Krajský súd pritom aj napriek tomu, že

v čase výzvy z 26. marca 2002 považoval (vzhľadom na svoj procesný postup) nedostatok

v označení účastníka konania sťažovateľkou v návrhu z 9. decembra 1993 za odstrániteľný

nedostatok podmienok konania, neprihliadol bez relevantného dôvodu k podaniu

sťažovateľky zo 7. septembra 1998, v ktorom zosúladila označenie odporcu so zápisom

v obchodnom registri ku dňu podania návrhu. V čase vyzvania sťažovateľky na odstránenie

nedostatku jej podania (návrhu) krajským súdom (26. marca 2002) bol teda už nedostatok

návrhu sťažovateľky vytýkaný krajským súdom odstránený, v dôsledku čoho neexistoval

v tomto smere zákonný dôvod na zastavenie konania podľa , bez ohľadu na

reakciu sťažovateľky na výzvu krajského súdu z 26. marca 2002. Ani porušenie procesnej

povinnosti účastníkov konania poskytovať súdu súčinnosť potrebnú na dosiahnutie účelu

súdneho konania ( ) nekvalifikuje bez ďalšieho

ako zákonný dôvod na zastavenie konania, pokiaľ v dôsledku takéhoto porušenia

procesných povinností účastníka konania nedôjde k naplneniu ďalších zákonných

predpokladov, s ktorými takýto účinok spája.

V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou už ústavný súd judikoval, že výklad

a používanie a musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo

účastníkov na súdnu ochranu podľa . Všeobecný súd musí vykladať

a používať citované ustanovenie v súlade s účelom

základného práva na súdnu ochranu. Interpretáciou a používaním tohto ustanovenia

nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu (mutatis

mutandis , ). Porušením základného práva účastníka konania na

súdnu ochranu zaručeného v je preto aj zastavenie konania súdom podľa

, ak takýto záver nemá oporu v spisovom materiáli. Uvedený záver možno

v plnej miere uplatniť, aj pokiaľ ide o ochranu poskytovanú čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1

dohovoru.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd považuje uznesenie krajského

súdu č. k. -88 zo 7. mája 2002 v predmetnej veci za zjavne neodôvodnené,

a teda ústavne neakceptovateľné.

Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základných práv sťažovateľky,

tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, a v zmysle § 56 ods. 2 a ods. 3

písm. b) rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie, v ktorom je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2003