Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 574/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara (sudca spravodajca) v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej A3 advokátska kancelária, s. r. o., Partizánska 25, Trenčín, proti postupu Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. , Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 18. marca 2026 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Skutkový stav veci a argumentácia sťažovateľky

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 22. júla 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. . Ďalej namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa a ods. 4 a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj základného práva na súdnu ochranu podľa v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 12. ods. 1 a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 18. marca 2026 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“). Súčasne navrhuje, aby ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie od okresného súdu 3 000 eur, od krajského súdu 2 000 eur a od najvyššieho súdu 2 000 eur, ako aj náhradu trov konania.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou okresnému súdu 24. novembra 2015 domáha určenia neúčinnosti právneho úkonu jej dlžníka, ktorý

darovacou zmluvou zo 7. októbra 2015 previedol svoj spoluvlastnícky podiel na špecifikovaných nehnuteľnostiach na svojich rodičov ako žalovaných v 1. a 2. rade. Okresný súd rozsudkom č. k. -294 z 23. januára 2023 žalobu zamietol, jeho rozhodnutie potvrdil krajský súd rozsudkom č. k. -337 z 26. marca 2024 a dovolanie sťažovateľky najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 18. marca 2026 (právoplatný 26. mája 2026, pozn.) zamietol. Podľa sťažovateľky dôvod zamietnutia jej žaloby spočívajúci v nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na podanie žaloby je výsledkom nesprávneho vyhodnotenia skutkových okolností a právneho posúdenia prejednávanej veci, osobitne pokiaľ ide o definovanie obsahu pojmu „vymáhateľná pohľadávka“. Zamietnutím žaloby a nepriznaním náhrady trov konania tak došlo nielen k porušeniu jej práva na súdnu ochranu, ale aj k porušeniu vlastníckeho práva.

3. Sťažovateľka zastáva presvedčenie, že označení porušovatelia jej namietaných práv, naposledy najvyšší súd, postupovali nesprávne, keď konštatovali absenciu jej postavenia ako veriteľa voči dlžníkovi ( ), od ktorého si nárokuje zaplatenie bežného nájomného, a to z titulu nadužívania jeho spoluvlastníckeho podielu za obdobie od 1. septembra 2014. S odkazom na súvisiace súdne rozhodnutia uviedla, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. žalobu o zaplatenie náhrady za užívanie nehnuteľnosti za obdobie od septembra 2011 do februára 2015 zamietol a až po námietkach proti zaujatosti sudcov jej okresný súd za obdobie od 1. marca 2015 do 31. októbra 2019 rozsudkom č. k. -318 z 22. novembra 2019 priznal plnenie, ktorý zmenil krajský súd rozsudkom sp. zn. z 26. mája 2021 tak, že žalovanému v 1. rade uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke ako žalobkyni 2 406,53 eur a žalovaným v 1. až 3. rade uložil povinnosť zaplatiť jej 14 052,43 eur s príslušenstvom, a to spoločne a nerozdielne. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 24. augusta 2022 bol rozsudok krajského súdu sp. zn. z 26. mája 2021 vo vzťahu k povinnosti žalovaných v 1. až 3. rade zaplatiť sťažovateľke peňažné plnenie zrušený. Podľa sťažovateľky skutočnosť, že pohľadávka z rozsudku krajského súdu sp. zn. bola vymožená, predstavovala základné zistenie súdu už v dovolacom konaní sp. zn. . Zároveň však tvrdí, že pokiaľ by pohľadávka vo vzťahu k dlžníkovi ( ) priznaná rozhodnutím krajského súdu sp. zn. zanikla vymožením, tak ako to vo svojich rozhodnutiam tvrdia všeobecné súdy ako porušovatelia jej namietaných práv, nemohol by krajský súd rozsudkom sp. zn. z 19. decembra 2023 pri rozhodovaní o odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. -318 z 22. novembra 2019 rozhodnúť tak, žalovaný v 1. rade ( ) je povinný zaplatiť jej 14 052,43 eur spolu s úrokom z omeškania, a to za obdobie od 16. decembra 2015 do 31. októbra 2019. Označené rozhodnutie bolo aj predmetom dovolacieho konania, keď najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 22. októbra 2025 dovolanie zamietol.

4. Pokiaľ ide o namietaný postup okresného súdu, keď o žalobe rozhodol až po viac ako siedmich rokoch od jej podania (bod 2 tohto uznesenia, pozn.), sťažovateľka osobitne rozporovala opakované prerušovanie súdneho konania. Presnejšie, 1. okresný súd uznesením č. k. -88 z 27. januára 2016 konanie prerušil až do právoplatného skončenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. , 2. vo veci pokračoval 25. apríla 2017 a nariadil termín súdneho pojednávania na 15. máj 2017, ktorý neskôr zrušil a uznesením č. k. -133 konanie od 28. apríla 2017 opäť prerušil, a to do skončenia dovolacieho konania proti rozsudku krajského súdu č. k. -317 z 28. februára 2017, 3. ďalší úkon vykonal až 29. apríla 2019,

keď síce určil termín pojednávania, avšak tento zrušil a konanie uznesením č. k. -183 z 22. mája 2019 prerušil, a to do právoplatného skončenia sporu sp. zn. , a 4. konanie prerušil aj uznesením č. k. -218 z 11. januára 2021 do rozhodnutia o dovolaní proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 26. mája 2021. V dôsledku toho odvodzuje existenciu zbytočných prieťahov v postupe okresného súdu, a tým aj porušenie jej označených práv.

5. Na podklade uvedeného sťažovateľka odôvodnila zásah do svojich namietaných práv, ako aj nároky uplatnené v petite ústavnej sťažnosti.

II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

6. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,“) a zisťoval, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania ( ), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania ( ), osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (, a a ) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa .

7. Pred samotným prerokovaním ústavnej sťažnosti sa ústavný súd musel vysporiadať s nepresne formulovaným petitom ústavnej sťažnosti, keď sťažovateľka, resp. jej právna zástupkyňa odkaz na porušenie práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny postupom krajského súdu a rozsudkom najvyššieho súdu spájajú so zásahom do základného práva vlastniť majetok podľa a 4 a podľa čl. 11 ods. 1 listiny, avšak dikcia čl. 36 ods. 1 listiny upravuje základné právo na súdnu ochranu, ktoré sťažovateľka rovnako namieta ( ), a preto ústavný súd usporiadal jednotlivé práva tak, ako je uvedené v bode 1 tohto uznesenia.

II.1. K namietanému porušeniu práv postupom okresného súdu:

8. Sťažovateľka odvodzuje existenciu zbytočných prieťahov v postupe okresného súdu od neprimerane dlhej doby trvania konania spôsobenej jeho opakovaným prerušením.

9. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , , ) a namietané porušenie označených práv sťažovateľky možno posudzovať spoločne.

10. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. , , , , , , ) prezentuje už ustálený záver, že základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje ochranu len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď porušenie práva označeným orgánom verejnej moci trvalo alebo ešte pretrváva (napr. , , ). Prednesené právne názory sú akceptované aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok ESĽP vo veci Obluk v. Slovensko z 20. 6. 2006, sťažnosť

č. 69484/01, body 61 až 65; rozhodnutie ESĽP vo veci Mazurek v. Slovensko z 3. 3. 2009, sťažnosť č. 16970/05).

11. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti hovoriť vtedy, ak v čase, keď bola ústavná sťažnosť podaná ústavnému súdu, už zo strany orgánu verejnej moci nedochádzalo k namietanému porušovaniu práva, pretože konanie o takej ústavnej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. , , , , , , , ).

12. Zo samotnej ústavnej sťažnosti vyplýva, že okresný súd v napadnutom konaní meritórne rozhodol rozsudkom č. k. -294 z 23. januára 2023, ktorý potvrdil krajský súd rozsudkom č. k. -337 z 26. marca 2024 a v prejednávanej veci právoplatne rozhodol už aj najvyšší súd, keď podané dovolanie zamietol (bod 2 tohto uznesenia, pozn.). Tým sa odôvodňuje rezultovať, že v čase podania ústavnej sťažnosti (22. júla 2026, pozn.) už okresný súd nemohol ovplyvniť priebeh napadnutého konania, a tým ani porušiť označené práva sťažovateľky.

13. Navyše, sťažovateľka v ústavnej sťažnosti nerozporovala prípadnú nečinnosť okresného súdu pri rozhodovaní o výške náhrady trov dovolacieho konania priznaných rozsudkom najvyššieho súdu žalovaným v 1. a 2. rade [ v spojení s a (ďalej aj „“)], ale existenciu prieťahov odvodila od opakovaného prerušenia konania. Avšak aj v takom prípade by bol založený dôvod zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti, keďže ústavný súd by posudzoval existenciu zbytočných prieťahov len vo fáze rozhodovania okresného súdu o výške náhrady trov konania (porov. , , ).

14. V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu k prerušovaniu konania na okresnom súde ústavný súd pripomína, že ak by pripustil výklad, ktorým by prerušenie konania zakladalo nečinnosť orgánu verejnej moci, a tým aj porušenie základných práv a slobôd osôb, ktorých sa prerušenie týka, inštitút prerušenia by prestal byť aplikovateľný, pretože jeho aplikácia lege artis by vždy znamenala prezumpciu porušovania základných práv a slobôd orgánom verejnej moci, čo nie je v žiadnom smere prípustné (, č. 37/2021 ZNaU, , ). Ipso facto, prerušenie konania samo osebe neznamená vznik či existenciu zbytočných prieťahov, ale tieto môžu nastať v období pred prerušením konania alebo v postupe orgánu verejnej moci nasledujúcom po skončení prerušenia a pokračovaní v konaní. Alternatívne, zbytočné prieťahy môžu vzniknúť v súvisiacom konaní, a tým negatívne ovplyvniť aj dĺžku prerušeného súdneho konania. Potom je na úvahe všeobecného súdu, či po zvážení všetkých skutkových a právnych skutočností bude pokračovať v konaní a určitú otázku sám posúdi ( ), alebo konanie ponechá prerušené, a to práve s ohľadom na otázku právnej istoty strany konania a eventuálny konflikt právnych názorov. Vlastným posúdením predbežnej otázky a rozhodnutím vo veci by bola síce právna istota strany pôvodne prerušeného konania odstránená, ale len dočasne, keďže k jej úplnému potvrdeniu alebo, naopak, prelomeniu dochádza až meritórnym rozhodnutím v súvisiacom konaní ex post. Odlišné právne posúdenie v súvisiacom konaní tak má za následok nielen prelomenie

právnej istoty, ale aj jej úplnú negáciu, keďže môže založiť dôvod obnovy konania ().

15. Sťažovateľka zároveň rozporovala opakované prerušenie konania o odporovacej žalobe, keď podľa zjednocujúceho stanoviska veľkého senátu najvyššieho súdu k definícii vymáhateľnej pohľadávky [uznesenie sp. zn. zo 17. mája 2022 (R 2/2022)] nie je prerušenie konania vhodným inštitútom. Predstavenú argumentáciu ale ústavný súd nemôže akceptovať, pretože uvedené zjednocujúce stanovisko takúto argumentáciu výslovne neobsahuje (najvyšší súd sa tejto otázke venuje v kontexte širšej diskusie o prerušení konania o odporovacej žalobe do „zabezpečenia“ vykonateľnej pohľadávky, pričom primárne sa koncentruje na výklad pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ v zmysle , pozn.). Napokon aj ústavný súd sa vo svojom skoršom uznesení sp. zn. z 24. augusta 2022 zaoberal vzťahom konania o zaplatenie peňažnej pohľadávky a konania o určenie neúčinnosti právnych úkonov a dospel k záveru, že rozhodnutie v konaní o zaplatenie rieši prejudiciálnu otázku (existenciu vymáhateľnej pohľadávky) v konaní o určenie neúčinnosti právnych úkonov. Je preto rozumné a vhodné, ak súd konanie o určenie neúčinnosti právnych úkonov preruší až do skončenia konania o zaplatenie. Ide o pomerne typický prípad prerušenia konania, ktorý možno subsumovať pod o prerušení konania (obdobne , ). Porovnateľná optika je preto aplikovateľná aj na opakované prerušenie konania na okresnom súde.

16. Ústavný súd z uvedených dôvodov ústavnú sťažnosť v časti namietajúcej porušenie označených práv postupom okresného súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

II.2. K namietanému porušeniu práv postupom krajského súdu:

17. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity. Právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je tak daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

18. Ústavná sťažnosť je neprípustná, ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd alebo ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd ( ).

19. Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv postupom krajského súdu (sťažovateľka síce v petite ústavnej sťažnosti označila porušenie svojich práv postupom krajského súdu, reflektujúc sťažnostnú naráciu, však rozporuje rozsudok krajského súdu, ktorý tak mal byť namiesto „postupu“ správne uvedený aj v sťažnostnom návrhu, pozn.), pričom proti rozsudku krajského súdu podala dovolanie podľa , o ktorom rozhodol najvyšší súd (body 2 a 12 tohto uznesenia, pozn.). Prieskumná právomoc najvyššieho súdu v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku zahŕňa aj ochranu základných práv sťažovateľky.

20. Úlohou dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je odstránenie najzávažnejších chýb v rozhodnutiach súdov (vady zmätočnosti podľa ), resp. ak dovolateľ namieta nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, zjednocovanie judikatúry [ a ], prípadne riešenie zásadných právnych otázok, ktoré neboli vyriešené dovolacím súdom v jeho rozhodovacej praxi [ ]. Aj z týchto dôvodov preto prípadné rozhodnutie najvyššieho súdu v dovolacom konaní presahuje hranice rozhodnutia inter partes, keďže má oveľa širší a všeobecnejší dosah na aplikačnú prax všeobecných súdov. Dovolanie je možné vo všeobecnosti považovať za dostupný a účinný prostriedok nápravy ().

21. Na základe uvedených skutočností bolo potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť z dôvodu jej neprípustnosti [ v spojení s ].

II.3. K namietanému porušeniu práv rozsudkom najvyššieho súdu:

22. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť aj v prípade, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri ktorého predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

23. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , , , , , , , ).

24. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a čl. 36 ods. 1 listiny (obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru) spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu alebo iného orgánu verejnej moci nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu a inú právnu ochranu vykonávajú ( v spojení s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo, aby sa v jeho veci

vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci (m. m. ).

25. K porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie môže dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola odmietnutá možnosť domáhať sa práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. ), respektíve, ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda bolo prejavom zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy (, ), alebo ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania (napr. ). Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu by o arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bolo možné uvažovať v prípade, ak by sa všeobecný súd natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , , ). Pokiaľ výklad súdu nie je arbitrárny a je náležite odôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (, , II. ÚS. 357/06, ).

26. Prednesené je aj prípadom sťažovateľky, ktorá zásah do svojich namietaných práv odvodzuje z nesprávneho právneho posúdenia a odklonu od judikatúry, keď najvyšší súd v namietanom rozsudku nesprávne aplikoval pojem vymáhateľnej pohľadávky na zistený skutkový stav.

27. K vymáhateľnej pohľadávke zaujal zjednocujúce stanovisko veľký senát najvyššieho súdu, ktorý vo svojom uznesení sp. zn. zo 17. mája 2022 (R 2/2022) judikoval, že „Vymáhateľná pohľadávka v zmysle ustanovenia je pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať v základnom súdnom konaní.“. V rámci svojej rozhodovacej činnosti () ústavný súd k tomu uviedol, že vymáhateľnosť pohľadávky treba chápať ako jej vlastnosť, ktorú nadobudne v momente, keď sa stane žalovateľnou, čiže sú splnené všetky podmienky na to, aby si ju veriteľ žalobou úspešne uplatnil. Uplatnenie pohľadávky samo osebe, samozrejme, nezaručuje úspech žalujúceho veriteľa v konaní, o ktorom rozhodne až príslušný súd. Obsah pojmov „vymáhateľnosť“ a „vykonateľnosť“ je už prima facie lingvisticky úplne rozdielny. Vykonateľnosť predstavuje takú kvalitu veriteľovej pohľadávky, ktorej svedčí tzv. exekučný titul, teda rozhodnutie súdu alebo iný druh exekučného titulu, ktorý deklaruje existenciu práva veriteľa na plnenie od dlžníka, pričom jeho kvalita musí dospieť do štádia vykonateľnosti [spravidla márnym uplynutím tzv. paričnej lehoty, teda lehoty na „dobrovoľné“ splnenie povinnosti (Števček, Dulak, Bajánková, Fečík, Sedlačko, Tomašovič a kol., I, 2. vydanie, 2019)]. Pojem „vymáhateľná pohľadávka“ predstavuje úplne inú kvalitu veriteľovej pohľadávky rovnajúcu sa vlastnosti žalovateľnosti pohľadávky. Pohľadávka je subjektívnym právom veriteľa, ktoré je od istého momentu vybavené kvalitou právneho nároku, teda predpokladom úspešnej žalovateľnosti. Časový okamih, od ktorého je subjektívne právo vybavené právnym nárokom, a teda vzťah, od ktorého nadobudne pohľadávka vlastnosť vymáhateľnosti v zmysle súdnej žalovateľnosti, sa nazýva actio nata, okamih zrodu žaloby, resp. vzniku tzv. žalobného práva veriteľa.

28. Esenciálnym je preto časový aspekt spojený s inštitútom vymáhateľnosti pohľadávky a odporovateľnými právnymi úkonmi. Z uvedeného je zrejmé, že predpokladom úspešného odporovania právnym úkon dlžníka, t. j. určenia právnej neúčinnosti týchto úkonov voči veriteľovi, je existencia určitého právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom, od ktorého sa odvodzuje

ich hmotnoprávne postavenie, a teda oprávnenie veriteľa požadovať od dlžníka plnenie a na druhej strane povinnosť dlžníka plniť. Veriteľ preto musí určitou pohľadávkou disponovať najneskôr v čase, keď dlžník odporovateľný právny úkon učinil, pretože v opačnom prípade absentuje základný vzťah „veriteľ-dlžník“. Právna teória pritom zdôrazňuje, že nie je rozhodné, či ide o pohľadávku ešte nesplatnú, splatnú, vykonateľnú, resp. má na základe v tom čase existujúceho záväzkovo právneho vzťahu vzniknúť až v budúcnosti (Števček, Dulak, Bajánková, Fečík, Sedlačko, Tomašovič a kol., I, 2. vydanie, 2019).

29. K tomu pristupuje zmysel odporovacej žaloby podľa , ktorým je dosiahnuť, aby súd vo svojom rozhodnutí určil, že právny úkon urobený dlžníkom je voči veriteľovi právne neúčinný. Ak súd odporovacej žalobe vyhovel, veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku a v prípade, že to nie je možné, veriteľ má právo na náhradu voči tomu, kto mal z toho úkonu prospech. Dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa najmä vtedy, ak vedú k zmenšeniu majetku dlžníka a ak v dôsledku nich vzniknuté zmenšenie majetku má súčasne za následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, pričom ak by nebolo týchto úkonov, mohol by svoju pohľadávku z majetku dlžníka uspokojiť. K ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa teda nemôže dôjsť, ak dlžník vlastní napriek odporovanému právnemu úkonu a ďalším svojím dlhom taký majetok, ktorý stačí k tomu, aby sa z neho veriteľ uspokojil (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. z 31. októbra 2000). Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o tom, že dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie jeho pohľadávky, nesie veriteľ [rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. z 22. januára 2002 a sp. zn. z 5. marca 2008, ()].

30. Ipso facto, význam odporovacej žaloby je predovšetkým chrániť veriteľa pred takými úkonmi dlžníka, ktorými sa tento zbavuje svojho majetku s úmyslom neuspokojiť pohľadávku veriteľa. Odporovateľný preto nie je akýkoľvek právny úkon dlžníka, ale len ten, ktorý má za následok zmenšenie jeho majetku, čím sa sťažuje uspokojenie pohľadávky veriteľa. Opomenúť pritom nemožno ani viazanosť súdu stavom v čase rozhodnutia ( ). Odporovacej žalobe preto možno vyhovieť vtedy, ak je pohľadávka žalujúceho veriteľa vymáhateľná v dobe rozhodovania súdu. Tým sa napĺňa druhý temporálny aspekt, ktorý je potrebné vnímať práve v kontexte ochrany veriteľa. Stricto sensu, ak v čase vyhlásenia rozhodnutia súdu už pohľadávka veriteľa zanikla, napríklad jej splnením zo strany dlžníka, poskytnutie ochrany veriteľovi určením neúčinnosti právneho úkonu je už nadbytočné, keďže „strach“ o vymoženie pohľadávky pominul.

31. Prednesené je potrebné aplikovať aj na prípad sťažovateľky, keď 1. žaloba o zaplatenie náhrady za užívanie nehnuteľnosti za obdobie od septembra 2011 do februára 2015 bola právoplatne zamietnutá rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 15. októbra 2015, ktorý nadobudol právoplatnosť 10. apríla 2017 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 28. februára 2017 (bod 3 napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, pozn.), 2. za obdobie od novembra 2019 nešlo podľa konajúcich súdov o existujúcu pohľadávku vo vzťahu k odporovaciemu úkonu z roku 2015 a ani o budúcu, resp. opakujúcu sa pohľadávku, keďže jej právny základ spočíval v bezdôvodnom obohatení, ktoré ale môže vzniknúť až v reálnom čase (v danom prípade od novembra 2019, pozn.), avšak odporovateľný právny úkon

bol realizovaný pred viac ako štyrmi rokmi, a to v októbri 2015 (bod 13.10 napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, pozn.).

31.1. Podľa sťažovateľky je však problematické vnímanie jej pohľadávky za obdobie od 1. marca 2015 do 31. októbra 2019, keď, ak by pohľadávka neexistovala, nemohol by krajský súd rozsudkom sp. zn. z 19. decembra 2023 znovu zaviazať žalovaného v 1. rade na zaplatenie 14 052,43 eur spolu s úrokom z omeškania za obdobie od 16. decembra 2015 do 31. októbra 2019, z čoho vyvodzuje názor, že v čase rozhodnutia okresného súdu v napadnutom konaní disponovala vymáhateľnou pohľadávkou, a tým aj aktívnou legitimáciou na podanie odporovacej žaloby. S uvedeným tvrdením však aj vzhľadom na závery uvedené v rozsudku najvyššieho súdu nemožno súhlasiť. Z obsahu ústavnej sťažnosti, ako aj iných ústavnoprávnych prieskumov je zrejmé, že krajský súd rozsudkom č. k. -452 z 26. mája 2021 zmenil rozsudok okresného súdu č. k. -318 z 22. novembra 2019 tak, že žalovanému v 1. rade uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke 2 406,53 eur spolu s úrokom z omeškania, a to jednotlivých pohľadávok za obdobie od 16. marca 2015 do 16. novembra 2015 a za mesiac august 2017 (I. výrok) a žalovaným v 1. až 3. rade uložil povinnosť zaplatiť jej 14 052,43 eur s úrokom z omeškania od 16. decembra 2015 do 24. októbra 2019, a to spoločne a nerozdielne (II. výrok). Podľa tvrdení samotnej sťažovateľky uvedených v ústavnej sťažnosti z 24. októbra 2022 vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. bola pohľadávka z označeného rozsudku krajského súdu (v časti istiny, úrokov z omeškania, trov exekúcie, pozn.) vymožená v auguste 2021, a to v exekučnom konaní sp. zn. súdnym exekútorom , ml., pričom trovy celého konania vedeného pod sp. zn. boli vymožené v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom pod sp. zn. , a to v októbri 2021.

31.2. Následne najvyšší súd uznesením sp. zn. z 24. augusta 2022 zrušil rozsudok krajského súdu č. k. -452 z 26. mája 2021, ale „len“ v druhom výroku, ktorým krajský súd uložil žalovaným v 1. až 3. rade povinnosť zaplatiť sťažovateľke pohľadávku spoločne a nerozdielne. Vo zvyšnej časti dovolanie žalovaného v 1. rade odmietol. Rozsudok krajského súdu tak v samostatnom výroku týkajúceho sa žalovaného v 1. rade o uložení povinnosti zaplatiť sťažovateľke 2 406,53 eur s príslušenstvom nadobudol právoplatnosť (podľa doložky právoplatnosti a vykonateľnosti dostupnej na stránke Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 31. mája 2021 a vykonateľnosť 4. júna 2021, pozn.). Potom krajský súd znovu v ostávajúcej časti rozhodol a rozsudkom sp. zn. z 19. decembra 2023 (vyhľadaným ústavným súdom na stránke krajského súdu, pozn.) napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. -318 z 22. novembra 2019 vo výrokoch I a II zmenil tak, že žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť žalobkyni 14 052,43 eur spolu s úrokmi z omeškania jednotlivých pohľadávok za obdobie od 16. decembra 2015 do 24. októbra 2019. Podstata teda spočíva v tom, že pohľadávka sťažovateľky 14 052,43 eur pôvodne proti žalovaným v 1. až 3. rade priznaná rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 26. mája 2021 bola po kasácii najvyšším súdom znovu posúdená krajským súdom, ktorý na rovnakú sumu rozsudkom sp. zn. z 19. decembra 2023 zaviazal už len žalovaného v 1. rade. Predmetná pohľadávka vrátane jej príslušenstva však bola vymožená pôvodne od všetkých troch žalovaných (tvrdenie sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom vedenom pod sp. zn. ), čím došlo k jej zániku, pričom po zrušujúcom rozhodnutí najvyššieho súdu krajský súd musel opätovne

posúdiť právny vzťah užívania spornej nehnuteľnosti žalovanými. Bezdôvodné obohatenie užívaním nehnuteľnosti konštatoval len na strane žalovaného v 1. rade, ktorý jeho výšku nenamietal, a preto priznal sťažovateľke bezdôvodné obohatenie vo vzťahu k žalovanému v 1. rade, tak ako žiadala (bod 29 rozsudku krajského súdu sp. zn. . decembra 2023). Napriek tomu, že krajský súd opakovane rozhodol o povinnosti zaplatiť sťažovateľke 14 052,43 eur spolu s príslušenstvom, uvedená pohľadávka zanikla, tak ako to tvrdí aj samotná sťažovateľka, jej vymožením v rámci exekučného konania. Eventuálne spornou zostáva otázka duplicitného rozhodnutia o totožnom nároku rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 19. decembra 2023 v polemike vzniku prípadného bezdôvodného obohatenia na strane sťažovateľky tým, že jej žalovaní plnili na základe rozsudku krajského súdu č. k. -452 z 26. mája 2021, ktorý bol medzičasom zrušený uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 24. augusta 2022 zrušil. Keďže uvedené nie je obsahom sťažnostnej argumentácie, ústavný súd v tomto kontexte (napr. ) zastáva zdržanlivý postoj.

32. Okrem toho najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku (body 13.7. a nasl. rozsudku najvyššieho súdu, pozn.) zdôvodnil v dostatočnej, výstižnej a presvedčivej podobe aj odklon od sťažovateľkou preferovaného aplikovania judikatúry na jej vec, a takto predstavené zdôvodnenie je z pohľadu ústavného súdu ústavne udržateľné. Reflektujúc výsledok dovolania, keď rozsudkom najvyššieho súdu bolo dovolanie sťažovateľky zamietnuté, potom je dôvodné, aby najvyšší súd priznal žalovaným aj náhradu trov konania ( ods. l v spojení s ), a preto nemohlo dôjsť ani k zásahu do namietaných práv sťažovateľky.

33. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (m. m. , , ).

34. Ústavný súd preto dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom namietaných práv sťažovateľky neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Na základe uvedeného ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

35. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka na základe vlastných tvrdení o zásahu do práva na súdnu ochranu rozsudkom najvyššieho súdu odvodzuje aj zásah do základného práva vlastniť majetok podľa a ods. 4 a podľa čl. 11 ods. 1 listiny a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu (bod 1 tohto uznesenia, pozn.). Keďže ústavný súd v tejto časti ústavnú sťažnosť odmietol (bod 34 tohto uznesenia, pozn.), nezostávalo iné ako ústavnú sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti [ ] odmietnuť.

36. Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2 a čl. 12. ods. 1 uvádza, že v ústavnej sťažnosti úplne absentuje sťažnostná argumentácia, na základe ktorej by bolo možné určiť akúkoľvek príčinnú súvislosť medzi postupom konajúcich súdov a obsahom označených článkov . Tým sa zakladá dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti aj v tejto časti, a to podľa pre nesplnenie náležitosti ustanovených zákonom.

37. Z dôvodu odmietnutia ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľky nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia označených práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2026

Miroslav Duriš predseda senátu