Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 115/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2002

predbežne prerokoval sťažnosť A. J., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. P. A.,

Advokátska kancelária, B., ktorou namietala porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd rozsudkom

Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši zo 14. septembra 2000 sp. zn.

a rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 27. novembra 2001 sp. zn. , a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2002

doručená sťažnosť A. J., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.

P. A., Advokátska kancelária, B., ktorou namieta porušenie svojich práv rozsudkom

Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši (ďalej len „okresný súd“) zo 14. septembra 2000

sp. zn. a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

z 27. novembra 2001 sp. zn. .

Sťažovateľka konkrétne uvádza, že okresný súd predmetným rozsudkom zamietol jej

žalobu o určenie, že kúpna zmluva z 29. júna 1992 zaregistrovaná bývalým Štátnym

notárstvom v Liptovskom Mikuláši pod č. RI 810/92 (ďalej len „kúpna zmluva“) je

neplatná. Okresný súd svoje rozhodnutie zdôvodnil predovšetkým tým, že sťažovateľka

v zmysle (ďalej len „OSP“) v spojení s

ods. 2 a 3 nepreukázala naliehavý právny záujem na takomto určení. Tvrdenie

sťažovateľky, že jej právny záujem spočíva v možnosti obnovy konania vo veci vedenej

okresným súdom pod sp. zn. a v prípade obnovy tohto konania aj v prípadnej

možnosti zastavenia exekúcie vedenej na Exekútorskom úrade JUDr. J. K. pod č.

EX 766/97, odmietol okresný súd poukázaním na skutočnosť, že v dôsledku uplynutia

zákonnej trojročnej lehoty od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia v konaní okresného

súdu sp. zn. by takáto obnova konania nebola možná bez ohľadu na výsledok

konania o určovacej žalobe sťažovateľky.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd tak, že napadnuté rozhodnutie

okresného súdu potvrdil, pretože dospel k záveru, že okresný súd správne posúdil otázku

podmienok konania, in concreto otázku, či sťažovateľka preukázala naliehavý právny

záujem na určení neplatnosti kúpnych zmlúv. Podľa názoru krajského súdu „o naliehavý

právny záujem môže zásadne ísť len vtedy, ak by bez tohto súdom vysloveného určenia, že

právny vzťah alebo právo existuje-neexistuje, bolo buď ohrozené právo navrhovateľa, alebo

by sa jeho právne postavenie stalo neistým, čo (...) znamená, že buď musí ísť u žalobcu

o právny vzťah (právo) už existujúce (...) alebo o takú jeho procesnú, prípadne hmotno-

právneho situáciu, v ktorej by objektívne už v existujúcom právnom vzťahu mohol byť

ohrozený, prípadne pre neisté svoje postavenie by mohol byť vystavený konkrétnej ujme“.

Krajský súd uviedol, že s prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka nebola účastníčkou

konania okresného súdu sp. zn. a že ani netvrdí, že by k predmetným

nehnuteľnostiam mala mať vlastnícke právo, nemohlo by takéto konanie byť obnovené ani

v prípade vyslovenia neplatnosti kúpnych zmlúv, z čoho vyvodil, že sťažovateľka

nepreukázala takú „procesnú, či hmotno-právnu situáciu ohrozenia“, ktorá by mohla viesť

k záveru o existencii jej naliehavého právneho záujmu na výsledku konania okresného súdu.

Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu namieta, že

tento sa dostatočne nevysporiadal s jej námietkami uvedenými v odvolaní proti rozhodnutiu

okresného súdu a nerozhodoval s ohľadom na zákon a skutkový stav, konajúc v rozpore

s ustanoveniami , , a . Okrem toho namieta, že

krajský súd začal vo veci konať v zložení senátu JUDr. J. B., JUDr. K. P. a JUDr. M. C.,

pričom pojednávania, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, sa namiesto JUDr. P. bez

vysvetlenia zúčastnila JUDr. B., v čom sťažovateľka vidí porušenie svojho práva na

zákonného sudcu.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka tvrdí, že okresný súd a krajský

súd „vyššie uvedenými rozsudkami ako orgány verejnej moci porušili moje

zaručené základné právo na spravodlivé konanie a na súdnu ochranu (

SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd)“, a domáha sa, aby ústavný súd vyslovil

porušenie jej označených základných práv napadnutými rozsudkami okresného súdu

a krajského súdu a tieto rozsudky zrušil.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade môže byť predmetom jeho posúdenia

výlučne rozsudok krajského súdu, pretože vo vzťahu k namietaným nedostatkom rozsudku

okresného súdu mala sťažovateľka k dispozícii riadny opravný prostriedok, ktorý napokon

aj využila. Právne postavenie sťažovateľky, v podobe, v akej namieta jeho protiústavnosť, je

teda výsledkom rozsudku krajského súdu. Ten nadobudol právoplatnosť dňom jeho

doručenia právnemu zástupcovi sťažovateľky, t. j. 27. mája 2002, pričom sťažnosť

sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená telefaxom 27. júla 2002 a doplnená

predložením jej originálu, ktorý bol na poštovú prepravu odovzdaný 28. júla 2002

a ústavnému súdu doručený 31. júla 2002. Ústavný súd preto lehotu ustanovenú § 53 ods. 3

vo vzťahu k rozsudku krajského súdu považoval za zachovanú.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu, na relevancii ktorej sa v zásadných

aspektoch nič nezmenilo ani zmenou ústavnej úpravy vzťahujúcej sa na individuálnu

ochranu základných práv a slobôd, však tento nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní

tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory

všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky (mutatis mutandis ,

). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. ). V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle

ktorej je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti,

dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci súdu

o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne

príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci,

ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým

podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia

ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecným súdom je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

().

Z obsahu sťažnosti pritom vyplýva, že jej podstatou v časti namietajúcej

odôvodnenie rozsudku krajského súdu je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom

krajského súdu, v zmysle ktorého by výsledok predmetného konania nemohol ovplyvniť jej

právne postavenie v rozsahu a spôsobom umožňujúcim usúdiť existenciu naliehavého

právneho záujmu. Posúdenie existencie naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c)

krajským súdom by sa mohlo stať predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného

súdu len v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (mutatis mutandis ). Podľa názoru

ústavného súdu ale výklad krajského súdu, že ani prípadné určenie neplatnosti kúpnej

zmluvy by neovplyvnilo právne postavenie sťažovateľky vo vzťahu k nehnuteľnostiam,

ktoré boli predmetom tejto zmluvy, nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo

arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu posúdenie existencie naliehavého právneho záujmu sťažovateľky krajským súdom

takéto nedostatky nevykazuje a na jeho meritórne preskúmanie preto ústavný súd nie je

oprávnený.

Vo vzťahu k časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie svojho práva na

zákonného sudcu v dôsledku zmeny v zložení senátu okresného súdu v priebehu konania,

ústavný súd konštatuje, že táto sťažnosť v zmysle nie je

prípustná pre nevyčerpanie opravných prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľke vo vzťahu

k namietanému nedostatku účinne poskytoval. Podľa dovolanie je

prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca

alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Nesprávne

obsadeným je pritom súd vtedy, ak o veci nerozhoduje zákonný sudca, ktorým je v zmysle

o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov sudca,

ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a je určený rozvrhom práce na konanie

a rozhodovanie o prejednávanej veci. (...) Najvyšší súd Českej republiky, vychádzajúc

z totožného ustanovenia procesného kódexu ( ), opakovane potvrdil, že

o nesprávne obsadenie súdu v zmysle tohto ustanovenia ide aj v prípade, že súd na

pojednávaní, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, zasadal v inom zložení senátu, než

v akom vec prejednal na pojednávaní, ktoré predchádzalo vyhláseniu rozsudku (napr.

). Relevanciu nesprávneho obsadenia súdu ako dovolacieho dôvodu podľa

potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v uznesení sp. zn.

naznačil nevyhnutnosť skúmania správneho obsadenia súdu aj z hľadiska

zákonného sudcu.

Z uvedeného vyplýva, že medzi namietaným nedostatkom postupu krajského súdu

a nesprávnym obsadením súdu z hľadiska nie je taká absencia

súvislosti, ktorá by vylučovala uplatnenie tejto námietky ako dovolacieho dôvodu, a tým

vylúčila právomoc dovolacieho súdu. Posúdenie tejto námietky ústavným súdom v situácii,

keď sa sťažovateľka neobrátila na príslušný dovolací súd s náležitým podaním, by bolo

porušením princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom

a sústavou všeobecných súdov.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2002