Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 587/2026
PDF · 239.23 KB
No categories available
I. ÚS 587/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného JUDr. Peter Franko, advokátska kancelária s.r.o., Nám. osloboditeľov 3/A, Košice, proti uzneseniam Krajského súdu v Trnave č. k. 15CoP/48/2026-164 z 24. marca 2026 a č. k. 11Cop/58/2026-80 z 12. mája 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavné sťažnosti o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnými sťažnosťami, a to prvou (zapísanou pod Rvp 1441/2026), doručenou ústavnému súdu 31. mája 2026, a druhou (zapísanou pod Rvp 1841/2026), doručenou ústavnému súdu 11. júla 2026, domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), bližšie nešpecifikovaného základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (práva byť odňatý zákonnému sudcovi, pozn.), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru uzneseniami Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlaví tohto uznesenia (ďalej aj „napadnuté uznesenia“). Navrhuje napadnuté uznesenia zrušiť (resp. čiastočne zrušiť), vec v danom rozsahu vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie a priznať mu náhradu trov vzniknutých v konaní pred ústavným súdom.
2. Ústavný súd uznesením č. k. PLs. ÚS 60/2026-4 z 23. septembra 2026 spojil obe ústavné sťažnosti podľa § 62 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v spojení s § 166 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) na spoločné konanie, pretože obe smerujú proti rozhodnutiam krajského súdu v obdobných veciach, pričom obsahujú obdobnú argumentáciu vo vzťahu k návrhu sťažovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia, ktoré bolo zastavené. Teda spolu skutkovo súvisia a s oboma sa možno vysporiadať zhodnou argumentáciou, čo je v záujme hospodárnosti konania.
3. Z ústavných sťažností, ich príloh a ostatného spisového materiálu, ako aj z vlastnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ je otcom maloletej , (ďalej len „maloletá“). Rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) č. k. 33P/34/2024-138 z 9. decembra 2024, ktorý nadobudol právoplatnosť 18. decembra 2024, bolo manželstvo rodičov maloletej rozvedené, maloletá bola zverená do osobnej starostlivosti matky a bol upravený styk sťažovateľa s maloletou na každý párny týždeň v mesiaci od pondelka od 9.00 h do nedele do 18.00 h. Matka v rozpore s týmto rozhodnutím neumožnila sťažovateľovi realizovať jeho rodičovské právo na osobný styk s maloletou v mesiacoch január a február 2025. To sťažovateľa viedlo k podaniu návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým žiadal, aby súd nariadil matke odovzdať maloletú do jeho starostlivosti a vo veci samej navrhol zmenu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej. Maloletá spolu s matkou býva v Srbsku, kde má podľa rozhodnutia okresného súdu vo veci sp. zn. 33P/34/2024 aj svoj obvyklý pobyt a právoplatne skončené návratové konanie neprinieslo, čo sa týka tejto skutočnosti, žiadnu zmenu.
4. Uznesením č. k. 33P/19/2025-16 z 27. februára 2025 okresný súd zastavil konanie o sťažovateľovom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia (I. výrok), zastavil konanie vo veci samej (II. výrok) a rozhodol o nároku na náhradu trov konania tak, že žiaden z účastníkov naň nemá nárok (III. výrok). Okresný súd zastavil konanie o neodkladnom opatrení i konanie vo veci samej pre nedostatok právomoci súdov Slovenskej republiky [§ 9 CSP v spojení s § 2 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“) a čl. 5 Haagskeho dohovoru], a to s poukazom na to, že Slovensko ratifikovalo a Srbsko pristúpilo k Haagskemu dohovoru, v zmysle ktorého základným pravidlom pre určovanie právomoci súdnych orgánov v oblasti rodičovských práv a povinností je obvyklý pobyt dieťaťa, ktorý je na matkinej adrese v Srbsku. V dôvodoch rozhodnutia tiež uviedol, že maloletá spolu s matkou býva v Srbskej republike, kde má svoj obvyklý pobyt, pričom právoplatne skončené návratové konanie neprinieslo, čo sa týka tejto skutočnosti, žiadnu zmenu.
5. Rovnako uznesením sp. zn. 33P/126/2025 z 3. novembra 2025 okresný súd zastavil konanie o návrhu otca na nariadenie neodkladného opatrenia pre nedostatok právomoci slovenských súdov, poukážuc už iba na svoje predchádzajúce rozhodnutia v ostatných sťažovateľových veciach č. k. 33P/110/2025-12 z 29. septembra 2025, č. k. 33P/96/2025-17 z 11. septembra 2025, č. k. 33P/89/2025-25 z 26. augusta 2025, č. k. 33P/41/2025-25 z 23. mája 2025 a č. k. 33P/19/2025-16 z 27. februára 2025.
6. Proti rozhodnutiam okresného súdu sa sťažovateľ odvolal, namietajúc nesprávne právne posúdenie veci. V odvolaní proti uzneseniu č. k. 33P/19/2025-16 z 27. februára 2025 tvrdil, že podľa čl. 5 Haagskeho dohovoru je síce právomoc určená podľa obvyklého pobytu dieťaťa, no podľa čl. 23 musí byť rozhodnutie jedného štátu uznané v druhom štáte, aby mohlo byť
považované za vykonateľné. Toto rozhodnutie však doteraz nebolo v Srbsku uznané, preto okresný súd nemal konanie zastaviť. Zastavením konania na Slovensku v situácii, ak v Srbsku nemá rozhodnutie slovenského súdu právny účinok, vzniká podľa sťažovateľa právne vákuum. V odvolaní proti uzneseniu sp. zn. 33P/126/2025 z 3. novembra 2025 oponoval, že skutočnosť, že v minulosti už v danej veci prebiehali iné konania, neoprávňuje súd, aby bez vecného posúdenia vybavil jeho návrhy len odkazom na predchádzajúce uznesenia; poukazoval na čl. 11 Haagskeho dohovoru z roku 1996, podľa ktorého majú orgány ktoréhokoľvek zmluvného štátu v naliehavom prípade právomoc prijať nevyhnutné ochranné opatrenia, ak sa na jeho území nachádza dieťa alebo jeho majetok.
7. Napadnutým uznesením č. k. 15CoP/48/2026-164 z 24. marca 2026 krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak, že potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie a rozhodol o trovách konania. V rámci odôvodnenia odkázal na bližšie neoznačené rozhodnutia súdov Srbskej republiky prijaté v tam prebiehajúcich konaniach vo veci maloletej vrátane rozhodnutí v konaní o návrat maloletej iniciovaného sťažovateľom, z ktorých údajne vyplýva, že maloletá v čase podania návrhu sťažovateľa na zmenu zverenia nežila na území Slovenskej republiky a nemala ani obvyklý pobyt v Slovenskej republike. V danom prípade srbské súdy na návrh sťažovateľa nenariadili návrat maloletej na Slovensko a toto konanie bolo právoplatne ukončené pred rozhodnutím okresného súdu o rozvode manželstva (body 15 a 16 napadnutého uznesenia krajského súdu).
8. Napadnutým uznesením č. k. 11CoP/58/2026-80 z 12. mája 2026 krajský súd potvrdil aj uznesenie o zastavení konania o ďalšom návrhu sťažovateľa na nariadenie totožného neodkladného opatrenia (v poradí zrejme šiesteho, pozn.).
9. Sťažovateľ v prvej ústavnej sťažnosti uviedol, že proti napadnutému uzneseniu č. k. 33P/19/2025-16 z 27. februára 2025 v časti, v ktorej krajský súd potvrdil výrok II a III uznesenia okresného súdu (t. j. o zastavení konania vo veci samej a neexistencie nároku na náhradu trov konania) podal dovolanie z dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP. Ústavnou sťažnosťou namieta porušenie svojich práv uznesením krajského súdu v časti, v ktorej súd potvrdil výrok I a výrok III rozhodnutia okresného súdu.
10. Okrem toho lustráciou podaní ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal 13. októbra 2026 tri ďalšie ústavné sťažnosti proti uzneseniam krajského súdu, ktorými potvrdil rozhodnutia okresného súdu o zastavení konania vo veciach ďalších troch návrhov na nariadenie predbežného opatrenia o zmeny zverenia maloletej a úpravy styku sťažovateľa s maloletou, ktoré sú vedené pod sp. zn. Rvp 2865/2026, Rvp 2866/2026 a Rvp 2867/2026.
II. Argumentácia sťažovateľa
11. Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenia v otázke posúdenia právomoci súdu za arbitrárne a nedostatočne odôvodnené, čím porušujú jeho právo na prístup k súdu. Všeobecné súdy vyvodili neexistenciu právomoci z toho, že maloletá nemá obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, resp. má obvyklý pobyt v Srbskej republike. K tomuto záveru dospeli na základe toho, že matka a maloletá bývajú v Srbsku, a to s odkazom na bližšie nešpecifikované všeobecne popísané listinné
dôkazy a rozhodnutia súdov v Srbsku. Pri skúmaní obvyklého pobytu maloletej, teda svojej právomoci, postupovali nedôsledne a nepreskúmateľne. Nezaoberali sa skutočnosťou, že medzi Slovenskou republikou a Srbskom existuje dvojstranná zmluva (zmluva medzi Československou socialistickou republikou a Socialistickou federatívnou republikou Juhoslávia) o úprave právnych vzťahov v občianskych, rodinných a trestných veciach (vyhláška ministra zahraničných vecí č. 207/1964 Zb.), a neskúmali prednosť tejto zmluvy pred Haagskym dohovorom.
12. Všeobecné súdy:
a) ignorovali, že aktuálny pobyt nikdy nie je jediným určujúcim prvkom pre celkové zhodnotenie otázky obvyklého pobytu; b) neskúmali skutkové okolnosti, aby určili, kde sa skutočne sústreďuje život maloletej, kde je jej sociálne a rodinné začlenenie, pričom disponovali dôkazmi o slovenskom občianstve maloletej, jej trvalom pobyte, školskej dochádzke na Slovensku, zdravotnom poistení, lekárovi a rodinných príslušníkoch; c) ignorovali, že rozhodujúci stav pre posúdenie obvyklého pobytu je stav v čase bezprostredne predchádzajúci premiestneniu alebo zadržaniu dieťaťa bez súhlasu druhého rodiča; d) odkázali na rozhodnutia Srbských úradov pri zamietnutí žiadosti o návrat maloletej bez toho, aby si zabezpečili oficiálny preklad rozhodnutí, kriticky posúdili, či a ako srbské úrady použili test obvyklého pobytu; e) ignorovali skutočnosť, že ako prvé rozhodovali vo veci starostlivosti o maloletú (rozsudok o rozvode a úprave styku s maloletou), a to aj v čase, keď sa maloletá nachádzala v Srbsku, pričom vtedy tento aspekt nevnímali ako prekážku konať a rozhodnúť.
13. Okrem toho sťažovateľ zdôraznil, že v inom prípade – v konaní o jeho návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia – krajský súd uznal jeho argumenty, rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (uznesenie krajského súdu č. k. 12CoE/6/2025-45 z 30. júna 2025).
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
14. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka o porušení práv sťažovateľa napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorými potvrdil rozhodnutia súdu prvej inštancie vo výroku o zastavení konania o návrhu sťažovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia pre nedostatok právomoci slovenských súdov. Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenia za nedostatočne odôvodené a arbitrárne.
15. Z hľadiska uplatnenej sťažnostnej argumentácie ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že posudzovanie podmienok konania, medzi ktoré patrí aj právomoc slovenských súdov vo veci konať, je zásadnou otázkou, ktorú bolo treba v oboch konaniach vyriešiť.
16. Civilná právomoc súdov Slovenskej republiky predstavuje sumár právnych záležitostí súkromnoprávneho charakteru (iného charakteru, len keď to zákon výslovne pripúšťa), ktoré súdy prejednávajú a rozhodujú v rámci svojej decíznej pôsobnosti, teda ako orgány ochrany práva dotované výlučným a takmer bezvýnimočným oprávnením prejednávať a rozhodovať ich. Z procesného hľadiska civilná právomoc súdov predstavuje procesnú podmienku (podmienku konania), ktorej existencia je conditio sine qua non každého civilného súdneho konania. Nedostatok
právomoci súdov Slovenskej republiky spôsobuje vždy neodstrániteľnú vadu konania s nevyhnutným následkom vo forme okamžitého vydania uznesenia o zastavení civilného súdneho konania (§ 9 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP), aj bez návrhu účastníka; pritom, aby nedošlo k odmietnutiu spravodlivosti, musí súd vždy indikovať orgán, ktorému vec do právomoci patrí (§10 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP) resp. v prípade, že má konať súd v cudzine, musí o tom účastníka (sporovú stranu) poučiť.
17. V intenciách uvedeného ústavný súd pristúpil k posúdeniu námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutým uzneseniam krajského súdu, pričom predovšetkým opakuje, že ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je súčasťou systému všeobecných súdov. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky (m. m. I. ÚS 4/00, I. ÚS 48/00). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov; táto sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02). V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci súdu o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecným súdom je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02).
18. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 44/03). Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Princíp subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
19. Ústavný súd opakovane judikuje, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (III.ÚS 702/2017). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, II. ÚS 302/08). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní
zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04).
20. Ústavný súd v rámci svojej stabilnej judikatúry tiež už viackrát vyslovil, že predpokladom prípustnosti ústavnej sťažnosti a následne i predpokladom aj na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v procesných predpisoch (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).
21. Vo veci ústavnej sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu č. k. 15CoP/48/2026-164 z 24. marca 2026 krajský súd potvrdil uznesenie prvoinštančného súdu o zastavení konania z dôvodu nedostatku právomoci súdu Slovenskej republiky vo veci samej, ako aj v časti neodkladného opatrenia a rozhodol o nároku na náhradu trov konania. Keďže proti časti uznesenia o rozhodnutí vo veci samej sťažovateľ podal dovolanie, bude právomoc slovenského súdu i závislý výrok o nároku na náhradu trov konania posudzovať Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní vrátane posúdenia podmienok konania podľa príslušnej dvojstrannej medzinárodnej zmluvy, ktorú oba senáty krajského súdu v daných veciach opomenuli. Rozhodnutie krajského súdu nemožno rozdeliť na samostatné časti (neodkladné opatrenia a vec samu), ako si to predstavuje sťažovateľ, pretože k nedostatku právomoci slovenského súdu sa treba vyjadriť komplexne. Z tohto dôvodu ústavný súd s ohľadom na princíp subsidiarity odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako neprípustnú podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
22. Podľa tých istých citovaných zákonných ustanovení ústavný súd odmietol pre neprípustnosť aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu č. k. 11Cop/58/2026-80 z 12. mája 2026, ktorým bolo potvrdené samostatne uplatnené neodkladné opatrenie, pretože proti tomuto uzneseniu je prípustné dovolanie (ktoré sťažovateľ aj využil v iných svojich konaniach, ako bolo zistené v konaniach o jeho ústavných sťažnostiach vedených pod sp. zn. vedené pod sp. zn. Rvp 2865/2026, Rvp 2866/2026 a Rvp 2867/2026), lebo napadnuté uznesenie v tejto veci predstavuje rozhodnutie, ktorým sa konanie končí (m. m. I. ÚS 213/2017).
23. V závere na okraj veci ústavný súd považuje za vhodné dať do pozornosti, že napriek spornej efektivite opakovaného podávania návrhov na nariadenie neodkladného opatrenia zo strany sťažovateľa odôvodnenie rozhodnutia poukazom na čl. 3 (formy výkladu), čl. 7 (dispozičný princíp) a čl. 12 (princíp ústnosti) CSP (ktorý navyše aj nesprávne cituje, lebo princíp hospodárnosti konania je vyjadrený v čl. 17 CSP), ako aj § 452 ods. 1 CSP nie je ústavne akceptovateľným odôvodnením prvoinštančného rozhodnutia. Na konanie pred dovolacím súdom sa síce primerane použijú
ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie (§ 438 CSP), naopak to však neplatí, a to ani ako inšpirácia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2026
Miroslav Duriš predseda senátu