Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 44/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2003

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. Z., bytom B., E. M., bytom B., a B. B., bytom K.,

Česká republika, zastúpených Mgr. A. Z., B., vo veci porušenia ich základných práv podľa

a a podľa Protokolu č. 1 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu v Pezinku sp. zn.

z 5. septembra 2001 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo 17. apríla 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. J. Z., E. M. a B. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2002

doručená sťažnosť Mgr. J. Z., bytom B., E. M., bytom B., a B. B., bytom K., Česká

republika (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených Mgr. A. Z., B., ktorou namietali porušenia

ich základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a podľa čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „Dodatkový protokol k Dohovoru“) rozsudkom Okresného súdu

v Pezinku (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 5. septembra 2001 a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 17. apríla

2002, ktorý nadobudol právoplatnosť 5. augusta 2002.

Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd označeným rozsudkom zamietol ich žalobu na

vypratanie nehnuteľnosti, ktorú podali (v skutočnosti špecifikovali) 22. októbra 1999, a že

krajský súd označeným rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil. Sťažovatelia uviedli,

že rozhodnutie krajského súdu, ktoré žiadali zrušiť, im bráni užívať ich majetok (označené

pozemky), že krajský súd ako odvolací súd neskúmal otázku ich práv a slobôd, keď

„ignoroval naše nevyvrátiteľné dôkazné materiály a rozhodol v prospech odporcov“.

Ďalej uviedli, že krajský súd „zistil, že dôvod, pre ktorý Okresný súd v Pezinku

rozhodol tak ako rozhodol je nesprávny, pretože odporcovia dostali výpoveď, o čom svedčia

kópie výpovedí z r. 1994 a 1995 potvrdené doručenkami pošty o ich prevzatí. Preto, aby

mohol potvrdiť jeho rozhodnutie rozhodol, že družstvo JRD Majcichov, ktoré prenajalo

záhradkárom naše pozemky (rodiaci ovocný sad) malo vraj pred účinnosťou zákona

č. 229/91 právo družstevného užívania. Krajský súd v Bratislave tak rozhodol napriek tomu,

že v odvolaní proti rozhodnutiu Okresného súdu v Pezinku mal okrem písomného

vyjadrenia svedka J. L. aj list JRD Majcichov s pečiatkou družstva a podpisom predsedu

Ing. F. H. zo dňa 19. 12. 1990, kde sa výslovne tvrdí, že JRD Majcichov nemá právo

družstevného užívania a uvádza aj dôvod prečo tomu tak je. Pri svojich rozhodnutiach oba

súdy nerešpektovali tak uvedené ako aj ďalšie dôkazové materiály, ktoré sme predložili

a rozhodli vo veci nesprávne a nesprávne posúdili danú vec (...) Odporcom nevzniklo právo

nájmu zo zákona preto, lebo zmluva o dočasnom užívaní o ktorú opierajú svoje právo resp.

sa jej domáhajú je od začiatku neplatná. Z uvedených dôvodov sa na tieto subjekty

nevzťahuje režim podľa § 22 ods. 1, 2 zák. 229/91 Zb. v platnom znení“.

Nakoniec sťažovatelia uviedli, že 24. marca 1994 dali odporcom výpoveď

z nájomného vzťahu a 7. júla 1995 ich upozornili na protiprávne užívanie ich pozemkov,

avšak odporcovia na tieto výzvy žiadnym spôsobom nereagovali, a že „Tieto skutočnosti

odvolací súd vôbec nezohľadnil pri svojom rozhodnutí“. Sťažovatelia pripojili k sťažnosti aj

rozhodnutia a ďalšie písomnosti vzťahujúce sa na vec.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie (...).

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu (...)

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok (...) (ods. 1). Predchádzajúce ustanovenie nebráni

právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku

v súlade so všeobecným záujmom (...) (ods. 2).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd konštatuje, že je na napadnuté rozhodnutia

všeobecných súdov, ktoré nekonali a nerozhodovali vo veci sťažovateľov podľa piatej časti

, t. j. podľa ustanovení upravujúcich správne súdnictvo,

zjavne neaplikovateľný a z tohto dôvodu je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená pre

neexistenciu priamej súvislosti medzi namietanými skutočnosťami a základným právom,

porušenie ktorého sťažovatelia namietali (napr. ). V tejto súvislosti môže do

úvahy prichádzať posúdenie namietaných skutočností len podľa cit. ,

ktorý je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do

ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených

v siedmom oddiele druhej hlavy ( až 50).

Ďalej ústavný súd konštatuje, že v danom prípade môže byť predmetom jeho

posúdenia výlučne rozsudok krajského súdu, pretože vo vzťahu k namietaným nedostatkom

rozsudku okresného súdu mali sťažovatelia k dispozícii riadny opravný prostriedok, ktorý

napokon aj využili. Skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť k porušeniu základných

práv podľa označených článkov a Dohovoru, sú teda výsledkom napadnutého

rozsudku krajského súdu.

Z tohto rozsudku, ktorý sťažovatelia napadli v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3

(sťažnosť podaná na poštovú prepravu v pondelok 7. októbra

2002), vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd preskúmal a prejednal vec na ústnom

pojednávaní a dospel k záveru, že „vzhľadom na doterajšie konanie vo veci, dôsledné

dokazovanie v zmysle uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. – 99

zo dňa 1996, a podrobné odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, nemožno priznať

úspech odvolaniu navrhovateľov, ktorí v odvolaní neuviedli žiadne nové právne relevantné

skutočnosti, ktoré by mali vplyv na zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa (...)“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu, na relevancii ktorej sa v zásadných

aspektoch nič nezmenilo ani zmenou ústavnej úpravy vzťahujúcej sa na individuálnu

ochranu základných práv a slobôd, však tento nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní

tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory

všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky (mutatis mutandis ,

). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. ). Inými slovami, právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou

zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle

ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená

právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Pretože v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov, bolo

v právomoci ústavného súdu len posúdenie, či účinky výkonu právomoci všeobecných

súdov vo veci sťažovateľov, t. j. prejednanie a rozhodnutie o ich uplatnenom nároku na

vypratanie nehnuteľnosti, sú zlučiteľné s citovanými článkami a Dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie pre zjavnú

neopodstatnenosť okrem iného nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (napr. ). zaručené právo na súdnu ochranu vyplývajúce

z neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)

súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo

v občianskoprávnom spore (). Vo vzťahu k a

Dodatkového protokolu k Dohovoru ústavný súd uvádza, že porušenie práv priznaných

týmito článkami nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento

orgán uplatní svoju právomoc.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s hodnotením

vykonaného dokazovania a právnym názorom všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou

a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení vo veci sťažovateľov. Z obsahu rozhodnutí

okresného súdu a krajského súdu vyplýva, že sťažovatelia mohli v tomto konaní, v ktorom

boli zastúpení advokátom, namietané skutočnosti riadne uplatniť a navrhnúť vykonanie

dôkazov na preukázanie ich opodstatnenosti, že tak okresný súd, ako aj odvolací krajský súd

uplatnený nárok prejednali a o ňom rozhodli po ústnom pojednávaní a že obidva súdy riadne

uviedli vo svojich rozhodnutiach dôvody, pre ktoré žalobu sťažovateľov nepovažovali za

odôvodnenú s ohľadom na príslušné zákonné ustanovenia. Ústavný súd nezistil medzi

dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovatelia uvádzali v konaní pred ústavným súdom,

žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne závery krajského

súdu o existencii a relevantnosti dôvodov, na základe ktorých potvrdil rozsudok okresného

súdu, alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné. Skutočnosť, že

sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu posúdenie nároku

uplatneného sťažovateľmi krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje. Ústavný súd teda

nezistil taký výklad ustanovení citovaných v napadnutom rozsudku a ich uplatnenie vo veci

sťažovateľov, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými článkami

a Dohovoru.

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2003