Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 122/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2002

predbežne prerokoval sťažnosť Š. H., bytom Ž., t. č. vo väzbe v Ústave Zboru väzenskej

a justičnej stráže SR, Bratislava, zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., B., vo veci porušenia

jeho základných práv podľa a 5 , a 5

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 9 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave

z 24. júna 2002 sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra

2002 faxom doručená sťažnosť Š. H., bytom Ž., t. č. vo väzbe v Ústave Zboru väzenskej

a justičnej stráže SR, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. M. Š., Bratislava, ktorou sťažovateľ v spojení s podaním zo 17. októbra 2002

namietal porušenie jeho základných práv podľa a 5 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), čl. 8 ods. 2 a 5 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 9 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) z 24. júna 2002 sp. zn. . Dňa 30. septembra 2002 bol

doručený ústavnému súdu originál tejto sťažnosti.

Zo sťažnosti a k nej pripojených rozhodnutí vyplynulo, že sťažovateľ je obvinený

z trestného činu nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu

a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. a) a d) a ods. 4 písm. a)

. V tejto súvislosti bol uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) z 19. januára 2002 sp. zn. vzatý do väzby z dôvodov uvedených

v a a (ďalej len „“). Dňa 24. apríla 2002

podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, o ktorej rozhodol okresný súd uznesením

z 21. mája 2002 sp. zn. tak, že ho so spoluobvinenými prepustil z väzby na

slobodu s odôvodnením, že dôvody väzby pominuli. Na základe sťažnosti prokurátora proti

uvedenému uzneseniu, ktorá jeho obhajcovi nebola doručená, krajský súd uznesením sp. zn.

rozhodol tak, že zrušil rozhodnutie okresného súdu a zamietol jeho žiadosť

o prepustenie z väzby na slobodu. Toto rozhodnutie krajský súd odôvodnil tým, že

doterajšie vyšetrovanie v predmetnej veci nerozptýlilo dôvodnosť podozrenia, že obvinený

sťažovateľ za spoluúčasti iných osôb sa dopustil konania, ktoré vykazuje zákonné znaky

trestného činu, pre ktorý sa voči nemu vedie trestné stíhanie. Ďalej krajský súd zdôraznil, že

obava z toho, že v prípade prepustenia na slobodu by obvinený maril objasňovanie

skutočností závažných pre trestné stíhanie, ktorá bola správne zistená už pri vzatí

obvineného do väzby, je opodstatnená aj v súčasnom štádiu konania. Čo sa týka dôvodov

väzby v zmysle krajský súd uviedol, že táto je determinovaná

osobou obvineného sťažovateľa a charakterom trestnej činnosti a dôvod väzby podľa § 67

ods. 2 je daný právnou kvalifikáciou. Následne bola väzba sťažovateľa uznesením

okresného súdu z 8. júla 2002 sp. zn. predĺžená do 16. októbra 2002.

Sťažovateľ považuje odôvodnenie krajského súdu za všeobecné tvrdenie bez

konkrétneho obsahu s tým, že krajský súd nereagoval na námietky uvedené v žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu, keď „sa zrejme nevedel vysporiadať s odôvodnením

prvostupňového súdu, ktorý obsiahlo právne a skutkovo vylíčil, prečo pominuli dôvody

väzby u všetkých troch spoluobvinených“. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

tak neozrejmil, z čoho konkrétne vychádzal pri obave u obvineného sťažovateľa z marenia

objasňovania skutočností závažných pre trestné konanie, pričom nevyhodnotil, z akých

dôvodov pominula obava z marenia objasňovania trestného konania u spoluobvinených,

ktorí boli prepustení z väzby na slobodu. Sťažovateľ bol tým diskriminovaný, „nakoľko

výkon základných práv a slobôd bol nepriaznivo ovplyvnený v dôsledku jeho sociálneho

pôvodu a postavenia automechanika“. Jeho odkaz na predchádzajúce zistenia pri rozhodnutí

o vzatí do väzby považuje sťažovateľ za neadekvátne. V danom štádiu prejednávanej veci sa

odôvodnenie krajského súdu javí z hľadiska požiadavky na jeho komplexnosť

a presvedčivosť ako nepostačujúce, lebo „nereagoval na obsiahle odôvodnenie“ okresného

súdu a k tomuto odôvodneniu vlastne nezaujal žiadny postoj, „i keď je v absolútnom

rozpore s jeho zrušujúcim uznesením. Krajský súd v odôvodnení nevyvrátil ani právnu

kvalifikáciu ani skutkovú argumentáciu tohto súdu“. Napadnuté uznesenie krajského súdu je

predovšetkým nedostatočne odôvodnené. Vzhľadom na to, že odôvodnenie napadnutého

uznesenia neobsahuje ani jednu z náležitostí a nevyplýva z neho teda ani

vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane

prvostupňového súdu a právnymi závermi odvolacieho súdu, stáva sa takéto rozhodnutie

nepreskúmateľným.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu sa

rozhodovalo s vyše trojmesačným oneskorením, keď žiadosť o prepustenie z väzby na

slobodu podal 24. júna 2002 a rozhodnutie krajského súdu bolo obhajcovi doručené až

29. júla 2002, a že „oneskorený postup okresného a krajského súdu pri posudzovaní žiadosti

obv. o prepustení z väzby na slobodu mali potom za následok, že o žiadosti nebolo

rozhodnuté neodkladne alebo urýchlene, čím došlo k porušeniu jeho práv podľa čl. 17 ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domnieva, že napadnutým uznesením

Krajského súdu v Bratislave boli porušené cit. základné práva a Ústavnému súdu Slovenskej

republiky preto navrhuje, aby vydal tento nález Uznesenie Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 24. 6. 2002, sp. zn. sa zrušuje“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa „Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (...)“ (ods. 2). „Do väzby možno vziať iba

z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu“ (ods. 5).

Rovnakého znenia je aj čl. 8 ods. 2 a 5 listiny.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom: [písm. c] zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je

potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 9 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu myslenia, svedomia

a náboženského vyznania; toto právo zahŕňa slobodu zmeniť svoje náboženské vyznanie

alebo presvedčenie, ako aj slobodu prejavovať svoje náboženské vyznanie alebo

presvedčenie sám alebo spoločne s inými, či už verejne alebo súkromne, bohoslužbou,

vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov a zachovávaním obradov.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde). Sťažovateľ kvalifikovane zastúpený podal sťažnosť z dôvodu porušenia označených

základných práv len voči krajskému súdu, konkrétne napadol jeho uznesenie z 24. júna

2002, ktoré žiadal zrušiť v podstate z troch dôvodov: jednak že podľa jeho názoru

neobsahuje dostatočné dôvody pre rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby obvineného

sťažovateľa, ďalej že týmto rozhodnutím bol sťažovateľ diskriminovaný a nakoniec že

o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu nebolo rozhodované „urýchlene“.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti uvádza síce aj porušenie označených základných práv

„postupom okresného súdu“, avšak žiadny návrh na rozhodnutie voči okresnému súdu

nepodal, a to ani napriek výzve ústavného súdu z 9. októbra 2002, na ktorú sťažovateľ

reagoval podaním zo 17. októbra 2002, ktoré označil ako „Zaslanie opravenej a doplnenej

sťažnosti“. V tomto podaní sťažovateľ potvrdil, že jeho sťažnosť smeruje len proti

krajskému súdu za porušenie jeho základných práv a slobôd podľa označených článkov

, listiny a dohovoru, ku ktorému malo dôjsť jeho uznesením z 24. júna 2002, ktoré

navrhol zrušiť. Ústavný súd mohol preto skúmať predmetnú sťažnosť len vo vzťahu

k tomuto uzneseniu krajského súdu.

Z vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo

slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej

zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na

princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142

ods. 1 ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu

zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4

).

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (napr. ).

V čase, keď krajský súd rozhodoval o väzbe sťažovateľa, t. j. 24. júna 2002, tento sa

v nej nachádzal vyše päť mesiacov (od 16. januára 2002), do ktorej bol vzatý uznesením

okresného súdu z 19. januára 2002 z dôvodov podľa a a

v súvislosti s trestným stíhaním pre trestný čin nedovolenej výroby a držby omamnej látky,

psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. c)

a ods. 4 písm. a) . Uvedeným uznesením krajský súd rozhodoval o sťažnosti prokurátora

proti uzneseniu okresného súdu z 21. mája 2002 sp. zn. , ktorým bol obvinený

sťažovateľ prepustený na slobodu spolu s ďalšími obvinenými v uvedenej trestnej veci.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn.

a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd predbežne prerokoval predmetnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 25

ods. 1 v rámci rozsahu svojho oprávnenia preskúmavať

rozhodnutia všeobecného súdu a zistil, že podľa bráni

jej prijatiu na ďalšie konanie dôvod odmietnutia pre zjavnú neopodstatnenosť.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského

súdu s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd

nezistil taký jeho výklad ustanovení citovaných v napadnutom uznesení

a ich uplatnenie vo väzobnej veci sťažovateľa, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné

s označenými článkami a dohovoru. V tejto súvislosti ústavný súd nemohol celkom

odhliadnuť od faktu, že po napadnutom uznesení bolo opätovne rozhodnuté o ďalšom trvaní

väzby obvineného sťažovateľa, keď najprv okresným súdom bola jeho väzba predĺžená

do 16. októbra 2002 uznesením z 8. júla 2002 sp. zn. a neskôr uznesením

okresného súdu z 21. augusta 2002 sp. zn. bola zamietnutá jeho žiadosť

o prepustenie z väzby na slobodu (mutatis mutandis ). Následne krajský súd

uznesením z 26. septembra 2002 sp. zn. zamietol sťažnosť sťažovateľa proti

tomuto uzneseniu okresného súdu a v odôvodnení rozhodnutia krajský súd reagoval aj na

niektoré námietky uvedené sťažovateľom v predmetnej sťažnosti a uviedol konkrétne

skutočnosti, pre ktoré dôvody väzby u sťažovateľa naďalej trvajú. Ústavný súd nezistil

medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádzal v konaní pred ústavným súdom,

žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne závery krajského

súdu o existencii a relevantnosti uvedených zákonných dôvodov väzby alebo by sa inak

javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné. S ohľadom na tieto skutočnosti je jeho návrh

na zrušenie uznesenia krajského súdu z 24. júna 2002 sp. zn. zjavne

neopodstatnený.

Pokiaľ ide o námietku diskriminácie, ústavný súd konštatuje, že len na základe

skutočnosti, že ďalší obvinení v rovnakej trestnej veci boli prepustení z väzby na slobodu,

nemožno vyvodzovať záver o porušení zákazu diskriminácie, a preto aj z hľadiska tohto

dôvodu je sťažnosť sťažovateľa pre absenciu priamej súvislosti medzi označeným

základným právom a slobodou a namietaným rozhodnutím krajského súdu zjavne

neopodstatnená.

Pokiaľ ide o námietku, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu nebolo

rozhodované „urýchlene“, ústavný súd konštatuje, že po rozhodnutí okresného súdu

21. mája 2002 rozhodol krajský súd po doručení dotknutého spisu 31. mája 2002

napadnutým uznesením 24. júna 2002. Podľa názoru ústavného súdu túto lehotu, ktorú

krajský súd potreboval na rozhodnutie, nemožno s ohľadom na povahu trestnej veci a

rozsah spisového materiálu, s ktorým sa v tejto súvislosti oboznamoval krajský súd, ako to

vyplýva z odôvodnenia napadnutého uznesenia, považovať za porušenie práva sťažovateľa

zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru. Z týchto dôvodov je aj v tejto časti jeho sťažnosť zjavne

neodôvodnená.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2002