Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 55 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (60)I. ÚS 122/02
PDF · 173.48 KB
No categories available
I. ÚS 122/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 122/02-24
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2002
predbežne prerokoval sťažnosť Š. H., bytom Ž., t. č. vo väzbe v Ústave Zboru väzenskej
a justičnej stráže SR, Bratislava, zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., B., vo veci porušenia
jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 2 a 5
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 9 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave
z 24. júna 2002 sp. zn. 3 Nto 50/02 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Š. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra
2002 faxom doručená sťažnosť Š. H., bytom Ž., t. č. vo väzbe v Ústave Zboru väzenskej
a justičnej stráže SR, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. M. Š., Bratislava, ktorou sťažovateľ v spojení s podaním zo 17. októbra 2002
namietal porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), čl. 8 ods. 2 a 5 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 9 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) z 24. júna 2002 sp. zn. 3 Nto 50/02. Dňa 30. septembra 2002 bol
doručený ústavnému súdu originál tejto sťažnosti.
Zo sťažnosti a k nej pripojených rozhodnutí vyplynulo, že sťažovateľ je obvinený
z trestného činu nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu
a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. a) a d) a ods. 4 písm. a)
Trestného zákona. V tejto súvislosti bol uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) z 19. januára 2002 sp. zn. 3 Nt 12/02 vzatý do väzby z dôvodov uvedených
v § 67 ods. 1 písm. b) a c) a ods. 2 Trestného poriadku (ďalej len „TP“). Dňa 24. apríla 2002
podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, o ktorej rozhodol okresný súd uznesením
z 21. mája 2002 sp. zn. 3 Nt 730/02 tak, že ho so spoluobvinenými prepustil z väzby na
slobodu s odôvodnením, že dôvody väzby pominuli. Na základe sťažnosti prokurátora proti
uvedenému uzneseniu, ktorá jeho obhajcovi nebola doručená, krajský súd uznesením sp. zn.
3 Nto 50/02 rozhodol tak, že zrušil rozhodnutie okresného súdu a zamietol jeho žiadosť
o prepustenie z väzby na slobodu. Toto rozhodnutie krajský súd odôvodnil tým, že
doterajšie vyšetrovanie v predmetnej veci nerozptýlilo dôvodnosť podozrenia, že obvinený
sťažovateľ za spoluúčasti iných osôb sa dopustil konania, ktoré vykazuje zákonné znaky
trestného činu, pre ktorý sa voči nemu vedie trestné stíhanie. Ďalej krajský súd zdôraznil, že
obava z toho, že v prípade prepustenia na slobodu by obvinený maril objasňovanie
skutočností závažných pre trestné stíhanie, ktorá bola správne zistená už pri vzatí
obvineného do väzby, je opodstatnená aj v súčasnom štádiu konania. Čo sa týka dôvodov
väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm. c) TP krajský súd uviedol, že táto je determinovaná
osobou obvineného sťažovateľa a charakterom trestnej činnosti a dôvod väzby podľa § 67
ods. 2 TP je daný právnou kvalifikáciou. Následne bola väzba sťažovateľa uznesením
okresného súdu z 8. júla 2002 sp. zn. 3 Nt 621/02 predĺžená do 16. októbra 2002.
Sťažovateľ považuje odôvodnenie krajského súdu za všeobecné tvrdenie bez
konkrétneho obsahu s tým, že krajský súd nereagoval na námietky uvedené v žiadosti
o prepustenie z väzby na slobodu, keď „sa zrejme nevedel vysporiadať s odôvodnením
prvostupňového súdu, ktorý obsiahlo právne a skutkovo vylíčil, prečo pominuli dôvody
väzby u všetkých troch spoluobvinených“. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
tak neozrejmil, z čoho konkrétne vychádzal pri obave u obvineného sťažovateľa z marenia
objasňovania skutočností závažných pre trestné konanie, pričom nevyhodnotil, z akých
dôvodov pominula obava z marenia objasňovania trestného konania u spoluobvinených,
ktorí boli prepustení z väzby na slobodu. Sťažovateľ bol tým diskriminovaný, „nakoľko
výkon základných práv a slobôd bol nepriaznivo ovplyvnený v dôsledku jeho sociálneho
pôvodu a postavenia automechanika“. Jeho odkaz na predchádzajúce zistenia pri rozhodnutí
o vzatí do väzby považuje sťažovateľ za neadekvátne. V danom štádiu prejednávanej veci sa
odôvodnenie krajského súdu javí z hľadiska požiadavky na jeho komplexnosť
a presvedčivosť ako nepostačujúce, lebo „nereagoval na obsiahle odôvodnenie“ okresného
súdu a k tomuto odôvodneniu vlastne nezaujal žiadny postoj, „i keď je v absolútnom
rozpore s jeho zrušujúcim uznesením. Krajský súd v odôvodnení nevyvrátil ani právnu
kvalifikáciu ani skutkovú argumentáciu tohto súdu“. Napadnuté uznesenie krajského súdu je
predovšetkým nedostatočne odôvodnené. Vzhľadom na to, že odôvodnenie napadnutého
uznesenia neobsahuje ani jednu z náležitostí § 134 ods. 2 TP a nevyplýva z neho teda ani
vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane
prvostupňového súdu a právnymi závermi odvolacieho súdu, stáva sa takéto rozhodnutie
nepreskúmateľným.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu sa
rozhodovalo s vyše trojmesačným oneskorením, keď žiadosť o prepustenie z väzby na
slobodu podal 24. júna 2002 a rozhodnutie krajského súdu bolo obhajcovi doručené až
29. júla 2002, a že „oneskorený postup okresného a krajského súdu pri posudzovaní žiadosti
obv. o prepustení z väzby na slobodu mali potom za následok, že o žiadosti nebolo
rozhodnuté neodkladne alebo urýchlene, čím došlo k porušeniu jeho práv podľa čl. 17 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domnieva, že napadnutým uznesením
Krajského súdu v Bratislave boli porušené cit. základné práva a Ústavnému súdu Slovenskej
republiky preto navrhuje, aby vydal tento nález Uznesenie Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 24. 6. 2002, sp. zn. 3 Nto 50/02 sa zrušuje“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 17 ústavy „Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (...)“ (ods. 2). „Do väzby možno vziať iba
z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu“ (ods. 5).
Rovnakého znenia je aj čl. 8 ods. 2 a 5 listiny.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom: [písm. c] zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné
podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je
potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 9 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu myslenia, svedomia
a náboženského vyznania; toto právo zahŕňa slobodu zmeniť svoje náboženské vyznanie
alebo presvedčenie, ako aj slobodu prejavovať svoje náboženské vyznanie alebo
presvedčenie sám alebo spoločne s inými, či už verejne alebo súkromne, bohoslužbou,
vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov a zachovávaním obradov.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom
súde). Sťažovateľ kvalifikovane zastúpený podal sťažnosť z dôvodu porušenia označených
základných práv len voči krajskému súdu, konkrétne napadol jeho uznesenie z 24. júna
2002, ktoré žiadal zrušiť v podstate z troch dôvodov: jednak že podľa jeho názoru
neobsahuje dostatočné dôvody pre rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby obvineného
sťažovateľa, ďalej že týmto rozhodnutím bol sťažovateľ diskriminovaný a nakoniec že
o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu nebolo rozhodované „urýchlene“.
Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti uvádza síce aj porušenie označených základných práv
„postupom okresného súdu“, avšak žiadny návrh na rozhodnutie voči okresnému súdu
nepodal, a to ani napriek výzve ústavného súdu z 9. októbra 2002, na ktorú sťažovateľ
reagoval podaním zo 17. októbra 2002, ktoré označil ako „Zaslanie opravenej a doplnenej
sťažnosti“. V tomto podaní sťažovateľ potvrdil, že jeho sťažnosť smeruje len proti
krajskému súdu za porušenie jeho základných práv a slobôd podľa označených článkov
ústavy, listiny a dohovoru, ku ktorému malo dôjsť jeho uznesením z 24. júna 2002, ktoré
navrhol zrušiť. Ústavný súd mohol preto skúmať predmetnú sťažnosť len vo vzťahu
k tomuto uzneseniu krajského súdu.
Z čl. 127 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo
slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej
zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na
princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142
ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu
zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4
ústavy).
Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (napr. II. ÚS 55/98).
V čase, keď krajský súd rozhodoval o väzbe sťažovateľa, t. j. 24. júna 2002, tento sa
v nej nachádzal vyše päť mesiacov (od 16. januára 2002), do ktorej bol vzatý uznesením
okresného súdu z 19. januára 2002 z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) a ods. 2 TP
v súvislosti s trestným stíhaním pre trestný čin nedovolenej výroby a držby omamnej látky,
psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. c)
a ods. 4 písm. a) TZ. Uvedeným uznesením krajský súd rozhodoval o sťažnosti prokurátora
proti uzneseniu okresného súdu z 21. mája 2002 sp. zn. 3 Nt 730/02, ktorým bol obvinený
sťažovateľ prepustený na slobodu spolu s ďalšími obvinenými v uvedenej trestnej veci.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02
a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).
Ústavný súd predbežne prerokoval predmetnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 25
ods. 1 zákona o ústavnom súde v rámci rozsahu svojho oprávnenia preskúmavať
rozhodnutia všeobecného súdu a zistil, že podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bráni
jej prijatiu na ďalšie konanie dôvod odmietnutia pre zjavnú neopodstatnenosť.
Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského
súdu s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd
nezistil taký jeho výklad ustanovení Trestného poriadku citovaných v napadnutom uznesení
a ich uplatnenie vo väzobnej veci sťažovateľa, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné
s označenými článkami ústavy a dohovoru. V tejto súvislosti ústavný súd nemohol celkom
odhliadnuť od faktu, že po napadnutom uznesení bolo opätovne rozhodnuté o ďalšom trvaní
väzby obvineného sťažovateľa, keď najprv okresným súdom bola jeho väzba predĺžená
do 16. októbra 2002 uznesením z 8. júla 2002 sp. zn. 3 Nt 621/02 a neskôr uznesením
okresného súdu z 21. augusta 2002 sp. zn. 3 Nt 744/02 bola zamietnutá jeho žiadosť
o prepustenie z väzby na slobodu (mutatis mutandis II. ÚS 55/98). Následne krajský súd
uznesením z 26. septembra 2002 sp. zn. 3 Nto 81/02 zamietol sťažnosť sťažovateľa proti
tomuto uzneseniu okresného súdu a v odôvodnení rozhodnutia krajský súd reagoval aj na
niektoré námietky uvedené sťažovateľom v predmetnej sťažnosti a uviedol konkrétne
skutočnosti, pre ktoré dôvody väzby u sťažovateľa naďalej trvajú. Ústavný súd nezistil
medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádzal v konaní pred ústavným súdom,
žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne závery krajského
súdu o existencii a relevantnosti uvedených zákonných dôvodov väzby alebo by sa inak
javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné. S ohľadom na tieto skutočnosti je jeho návrh
na zrušenie uznesenia krajského súdu z 24. júna 2002 sp. zn. 3 Nt 50/02 zjavne
neopodstatnený.
Pokiaľ ide o námietku diskriminácie, ústavný súd konštatuje, že len na základe
skutočnosti, že ďalší obvinení v rovnakej trestnej veci boli prepustení z väzby na slobodu,
nemožno vyvodzovať záver o porušení zákazu diskriminácie, a preto aj z hľadiska tohto
dôvodu je sťažnosť sťažovateľa pre absenciu priamej súvislosti medzi označeným
základným právom a slobodou a namietaným rozhodnutím krajského súdu zjavne
neopodstatnená.
Pokiaľ ide o námietku, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu nebolo
rozhodované „urýchlene“, ústavný súd konštatuje, že po rozhodnutí okresného súdu
21. mája 2002 rozhodol krajský súd po doručení dotknutého spisu 31. mája 2002
napadnutým uznesením 24. júna 2002. Podľa názoru ústavného súdu túto lehotu, ktorú
krajský súd potreboval na rozhodnutie, nemožno s ohľadom na povahu trestnej veci a
rozsah spisového materiálu, s ktorým sa v tejto súvislosti oboznamoval krajský súd, ako to
vyplýva z odôvodnenia napadnutého uznesenia, považovať za porušenie práva sťažovateľa
zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru. Z týchto dôvodov je aj v tejto časti jeho sťažnosť zjavne
neodôvodnená.
Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. októbra 2002