Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 313/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. B., O., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., K., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -376 z 9. novembra 2009

a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. B. o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2010

doručená sťažnosť J. B., O. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. H.,

K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -376 z 9. novembra 2009.

Sťažovateľ sa žalobou z 11. apríla 2005 domáhal na Okresnom súde Košice I (ďalej

len „okresný súd“) náhrady škody z pracovného úrazu, ktorý utrpel 25. septembra 2003.

Sťažovateľ uplatnil svoj nárok na náhradu škody žalobou proti svojmu zamestnávateľovi,

ktorým bola obchodná spoločnosť S., s. r. o., K. (ďalej len „žalovaný“).

Predmetom nároku bola náhrada za mimoriadne zvýšenie bolestného a sťaženia

spoločenského uplatnenia podľa vyhlášky č. o odškodňovaní bolesti

a sťaženia spoločenského uplatnenia. Škoda na zdraví, ktorá sťažovateľovi vznikla,

predstavovala sumu 199 785,90 € (6 018 750 Sk) s príslušenstvom.

Okresný súd rozsudkom č. k. -179 z 22. novembra 2007 zaviazal

žalovaného zaplatiť sťažovateľovi sumu 2 152 575 Sk z titulu mimoriadneho zvýšenia

bolestného a sumu 4 233 600 Sk z titulu mimoriadneho sťaženia spoločenského uplatnenia.

Žalovaný a vedľajší účastník na strane odporcu (Sociálna poisťovňa, ústredie,

Ulica 29. augusta 8-10, Bratislava), ako aj sťažovateľ sa odvolali. Krajský súd uznesením

č. k. -259 z 12. mája 2008 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplynulo, že krajský súd zistil, že ide

o nepreskúmateľný rozsudok, pokiaľ ide o záver o spoluzavinení na vzniknutej škode, tak

zo strany sťažovateľa, ako aj žalovaného. Prvostupňový rozsudok bol zrušený aj z dôvodu

nesprávneho právneho posúdenia veci s poukazom na . Úlohou

okresného súdu po vrátení veci na ďalšie konanie bolo doplnením dokazovania odstrániť

druhostupňovým súdom vytýkané nedostatky.

Rozsudkom okresného súdu po doplnení dokazovania sp. zn. -323

zo 6. apríla 2009 bola žaloba zamietnutá. Aj proti tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa

podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie, ktorým sa domáhal jeho zmeny a vyhovenia

žalobe v celom rozsahu.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd bez nariadenia pojednávania

rozsudkom č. k. -376 z 9. novembra 2009, ktorým napadnutý rozsudok

okresného súdu potvrdil. Rozsudok odvolacieho súdu bol doručený právnemu zástupcovi

sťažovateľa 8. januára 2010.

Rozsudkami prvostupňového a druhostupňového súdu, ktorými bola žaloba

sťažovateľa zamietnutá, došlo podľa sťažovateľa k namietanému porušeniu ním označených

práv.

Rozsudok okresného súdu o zamietnutí návrhu bol založený na závere, že sťažovateľ

ako zamestnanec žalovaného svojím zavinením porušil bezpečnostné predpisy. Okresný súd

považoval za nepochybné, že v prerokúvanom prípade nie je vôbec daná zodpovednosť

žalovaného ako zamestnávateľa za vzniknutý pracovný úraz, t. j., že tento sa zbavil svojej

zodpovednosti celkom podľa .

Keďže rozhodnutie okresného súdu vychádzalo podľa sťažovateľa z nesprávneho

právneho posúdenia veci [ (ďalej len

“)], sťažovateľ ho napadol odvolaním, v ktorom okrem iného uviedol, že prvostupňový

súd na rozdiel od pôvodného neprávoplatného rozhodnutia predchádzajúceho senátu toho

istého súdu, ktorý vo veci rozhodol rozsudkom 22. novembra 2007 a určil zodpovednosť

žalovaného na 90 % a spoluvinu žalobcu na 10 %, vychádzal z diametrálne odlišného

právneho posúdenia veci. Sťažovateľ ďalej uviedol, že okresný súd v napadnutom rozsudku

na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov a doplneného dokazovania

( ods. l ) v zmysle uznesenia odvolacieho súdu nemal žiadne nové zistenia, ktoré

by odôvodňovali také odlišné rozhodnutie oproti rozsudku toho istého súdu z 22. novembra

2007, t. j. zamietnutie návrhu v celom rozsahu. Nové zistené a preukázané skutočnosti, t. j.

výsledky konania po vrátení veci odvolacím súdom pre účely doplnenia dokazovania, mu

podľa názoru sťažovateľa takýto záver neumožňovali, pretože tento je v rozpore

s princípom objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa podľa .

Odvolací súd sa s právnym názorom prvostupňového súdu v plnej miere stotožnil

a rozsudkom č. k. -376 z 9. novembra 2009 jeho rozhodnutie potvrdil.

V odôvodnení sa obmedzil nielen na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, ale aj na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, ktoré doplnil v tom

zmysle, že v danom prípade nešlo o náhlu prekážku na ceste, lebo v tom prípade by

odvolací súd posudzoval konanie sťažovateľa inak. Vôbec sa však podľa sťažovateľa

nevyrovnal s jeho odvolacími dôvodmi. V dôvodoch rozsudku odvolací súd uviedol, že

„prvostupňový súd sa vyrovnal so všetkými odvolacími dôvodmi už vo svojom rozhodnutí“.

Podľa názoru sťažovateľa odvolací súd nepresvedčivo a nezrozumiteľne odôvodnil úplnú

liberáciu žalovaného.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:

„Rozsudky súdov prvého a druhého stupňa sú nepreskúmateľné a sú nedostatočne

odôvodnené. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy

rozsudku /§ 157 ods. 2 O. s .p./ je nie len formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť

vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných

rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania

skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Účelom odôvodnenia rozsudku je

preukázať správnosť rozsudku a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly

správneho postupu súdu pri vydaní rozhodnutí, t.j. musí byť preskúmateľné.

Výrok odvolacieho súdu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby v

celom rozsahu je zákonné, pričom súd sa vysporiadal so všetkými odvolacími dôvodmi už vo

svojom rozhodnutí, nie je v súlade s požiadavkou zrozumiteľnosti a presvedčivosti súdnych

rozhodnutí, ktoré majú byť odôvodnené tak, aby bolí v plnom rozsahu preskúmateľné.

Myšlienkový postup vedúci súd k záveru o naplnení všetkých pojmových znakov mal byť v

odôvodnení rozhodnutia vysvetlený tak, aby boli zodpovedané všetky tie v konaní nastolené

otázky, ktorých vyriešením je podmienené vydanie vecne správneho rozhodnutia. Okresný

súd, ale tiež s ním sa stotožňujúci krajský súd, v rozpore s tým v odôvodneniach rozsudkov

dostatočne jasne neuviedli, na základe čoho mali preukázanú úplnú liberáciu žalovaného

podľa ust. .

Odôvodnenie rozsudku musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti,

zákonnosti a spravodlivosti rozsudku.“

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„I. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 9.11.2009 sp. zn. -376, ktorým

potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 6.4.2009 sp. zn. -323,

porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

II. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 9.11.2009 sp. zn. -376 sa

zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov

konania do troch dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo

slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach,

ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané

náležitosti sú upravené v pričom nesplnenie niektorej z nich má

za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu dôvodom odmietnutia sťažnosti pre jej

zjavnú neopodstatnenosť je aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného

základného práva alebo slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom,

reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

, ), a tiež absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným

zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis mutandis

).

Sťažovateľ odôvodňoval porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie výlučne na tom základe, že rozsudky súdu prvého

a druhého stupňa sú nepreskúmateľné a sú nedostatočne odôvodnené.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd už vo vzťahu k a dohovoru uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny

proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom

úspešný. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže

bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy,

procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd

je však povinný na všetky tieto návrhy a procesné úkony primeraným, zrozumiteľným

a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom,

a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje

nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu

(, , ).

Kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí (opatrení alebo

iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie

právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s , prípadne s medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Preskúmanie rozhodnutia

všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo

k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery

všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté

právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne

a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ). Ústavnoprávnou

požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne,

zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

Z odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa

zaoberal odvolacími dôvodmi sťažovateľa, a to možnou liberáciou zodpovednosti

žalovaného, nesprávnym právnym posúdením veci, trovami konania a nepripustením

dovolania vo svojom odôvodnení.

„Odvolací súd bez nariadenia pojednávania ( - v ostatných

prípadoch, t. j. neuvedených v možno o odvolaní rozhodnúť aj bez

nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3,

a rozsudok potvrdil podľa , , lebo je vecne správny, súd správne

zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie má podklad v zistení

skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože

dôvody rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani odvolanie, v ktorom sa v podstate iba

opakujú skutočnosti, s ktorými sa zaoberal už súd a ktoré aj riadne a úplne vyhodnotil,

preto odvolací súd poukazuje na jeho správne, výstižné a presvedčivé skutkové a právne

závery, pričom bol vyhlásený rozsudok zákonnej lehote, t. j. 9.11.2009, keď predtým bolo

vykonané oznámenie dňa 2.11.2009 (§ 156 ods. 3 O. s .p.) na úradnej tabuli súdu.

Žalovaná v 1. rade v odvolaní výslovne neuviedla odvolací dôvod, ale skutočnosti v

ňom uvedené sa dajú podradiť pod odvolací dôvod podľa a ,

t. j., že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že

jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ani jeden z týchto do úvahy prichádzajúcich dôvodov nie je daný.“

K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci:

„Odvolací dôvod podľa sa týka chyby v zisťovaní

skutkového stavu veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom

pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec

posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom

dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je

úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových

zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp.

zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá

vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s a to

vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo

prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul

rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas

konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení

dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré

vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti

(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia

dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z §132 až § 135 O.

s. p.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba

skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a

neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas

konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie

je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov

účastníkov resp., ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,

pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo

zistené spôsobom vyplývajúcim z až

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na

zistený skutkový stav, to znamená vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti

majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením

veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú

aplikácii právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne

použiť, alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný

skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu

vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).

Súd použil správny právny predpis a správne ho i vyložil (z podradenia skutkového stavu

pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).

V riešenej veci súd prvého stupňa dôsledne postupoval podľa § 120 ods. 1 veta tretia

O. s .p. a v každom štádiu konania zvažoval, ktoré dôkazy so zreteľom k uplatňovanému

petitu je treba výnimočne a nevyhnutne vykonať pre rozhodnutie vo veci. Súd prvého stupňa

ani by nebol povinný vykonať navrhnuté dôkazy účastníkmi konania v odvolacom konaní,

lebo ich vykonanie, resp. nevykonanie záleží na jeho hodnotení (§ 132 O. s .p.) a ani iný

dôkaz nebol účastníkmi navrhnutý a ani nevyplynul zo zisteného skutkového stavu. Zákonná

úprava zisťovania skutkového stavu je obsiahnutá v ust. , zásadné sú rozdiely

medzi sporovým a nesporovým konaním. Táto úprava akceptuje tú skutočnosť, že vzhľadom

k povahe oboch týchto konaní dokazovanie v sporovom konaní je založené na iných

základoch ako dokazovanie v konaní nesporovom, lebo sporové konanie je ovládané

prejednávacou zásadou.

S poukazom na povinnosť tvrdenia účastníkom ( ) a dôkaznú

povinnosť, zákon v ust. veta tretia vychádza z toho, že súd nie je pri

vykonávaní dôkazov odkázaný len na formálny návrh účastníka na vykonanie dôkazu, ale

pripúšťa možnosť vykonať aj iné účastníkmi konania nenavrhované dôkazy, ich vykonanie

podmienil výnimočnosťou ako aj ich nevyhnutnosťou pre rozhodnutie vo veci, ide teda o

také dôkazy, ktoré vyplynuli z doterajšieho priebehu konania bez toho, aby zákon ukladal

súdu povinnosť takéto dôkazy vyhľadávať. Právo súdu vykonať aj účastníkmi konania

neoznačené a nenavrhnuté dôkazy zostáva len v polohe možnosti a nie povinnosti. Len súd v

každom konkrétnom prípade posúdi, či výnimočne vykoná aj iné dôkazy ako navrhujú

účastníci, resp. ich vykonanie je nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.“

K možnej liberácii odporcu:

„Zo skutkového stavu vyplýva, že navrhovateľ si počínal neprimerane až na hranici

ohrozenia svojho života, keď v kritický deň ako chodec, ktorý nutne nemusel prechádzať

diaľnicou, pričom bol účastníkom cestnej premávky a nachádzal sa v cudzine (v Českej

republike) prekonával zábradlie (len samotný vstup na diaľnicu bol zakázaný), zavinil teda

si poškodenie zdravia sám, lebo nezodpovedne sa správa ten, kto prekoná prekážku

(preliezol vedome medzerou medzi zvodidlami a nad nimi preliezol aj ochranné oplotenie, z

uvedených dôvodov treba posúdiť konanie navrhovateľa ako zavinené a zároveň ako jediné

konanie, ktoré je jednoznačne jedinou príčinou vzniku škody, i keď ide o objektívnu

zodpovednosť zamestnávateľa.

Pritom sa nejednalo ani o náhlu prekážku na ceste - diaľnici, lebo inak by súd

posudzoval konanie navrhovateľa,, ak by sa v núdzi mal dostať z jednej strany na druhú

stranu, na diaľnici. Z tejto argumentácie súdu prvého stupňa napokon vyplýva, že náhla

prekážka v cestnej premávke je z hľadiska vodiča objektívny stav, ktorý nie je možné vopred

predvídať (ak ide o prekážku, ktorá nastane neočakávane, rýchle a nepredvídane). Odvolací

súd v tejto veci poukazuje na ustálenú súdnu prax (rozsudok NS SR z 30.11.2006 sp. zn.

2Cdo/l 26/06), ktorý sa zaoberal zavinením protiprávneho úkonu, ktorý bol výlučnou

príčinou škody a ktorý si sám spôsobil v danej veci navrhovateľ a vyvinil sa pri objektívnej

zodpovednosti.

Na základe uvedeného možno zhrnúť, že je možná liberácia odporcu, ak bola škoda

spôsobená výlučne zo strany poškodeného navrhovateľa, ktorý pri prekonávaní prekážky

spadol a ťažko sa s poranil. Zároveň so zreteľom na ust. § § 53 ods. 1 zák. č. 315/96 Z. z. o

premávke na pozemných komunikáciách a v zmysle § 196 ods. 1 Zák. práce, keď

zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti celkom, ak preukáže, že jedinou príčinou škody bola

skutočnosť, že táto bola spôsobená tým, že postihnutý zamestnanec svojim zavinením

porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia

pri práci alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci "s nimi

bol riadne a preukázateľne oboznámený, aj z ust. § 441 Obč. zák. zásadne platí, že je možná

liberácia podľa tohto ustanovenia , ak by nebola upravená liberácia v Zák. práce.

Zároveň možno konštatovať, že súd prvého stupňa posúdil po právnej stránke

neopodstatnenie žaloby na náhradu škody spôsobenej na zdraví navrhovateľovi zo všetkých

uvedených hľadísk a pri aplikácii práva nepochybil.

Zákonné je rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby v celom rozsahu,

pričom súd sa vyporiadal so všetkými odvolacími dôvodmi už vo svojom rozhodnutí.

Nenáležité sú potom tvrdenia navrhovateľa v odvolaní, že nebola možná liberácia odporcu,

keď predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo iné, lebo so zreteľom na právne

záväzný názor v uznesení Krajského súdu v Košiciach č k. -259 z 12.5.2008,

musel súd prvého stupňa doplniť dokazovanie ohľadne skúmania, či dodržal navrhovateľ

základné povinností zamestnanca podľa Zák. práce, v znení

neskorších predpisov a následne doplniť dokazovanie so zreteľom na zák. č. 330/96 Z. z. o

bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, lebo tento zákon upravoval vylúčenie alebo

obmedzenie rizík a faktorov podmieňujúcich vznik pracovných úrazov, chorôb z povolania a

iných poškodení zdravia z práce a všeobecné zásady prevencie.“

K nepripusteniu dovolania:

„... je treba poukázať na správne stanovisko Sociálnej poisťovne, vedľajšieho

účastníka, lebo nemožno pripúšťať dovolanie pri potvrdení rozsudku súdu prvého stupňa, ak

by súdna prax vykladala rozdielne daný zistený skutkový stav, a nejde tu o posúdenie

právnej otázky, ktorú by ustálená judikatúra vykladala rozdielne, ale ide o aplikáciu zákona

priamo v konkrétnej právnej veci a so zreteľom na zistený skutkový stav nejde o rozhodnutie

doteraz neriešené a zásadného významu.

Preto podľa odvolací súd nepripustil dovolanie vo veci, lebo

nejde o rozhodnutie zásadného významu a návrh navrhovateľa na pripustenie dovolania je

neopodstatnený.“

K výroku o trovách konania:

„Odvolací súd preto potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1, 2

, pričom sa stotožňuje so všetkými dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvého stupňa

a teda aj vo výroku o náhrade trov konania a dopĺňa, že u navrhovateľa boli dôvody podľa

, aby výnimočne nebola náhrada trov konania priznaná odporcovi, lebo

odporca ako zamestnávateľ stále vystupoval v konaní, či už pri začiatku vzniku pracovného

pomeru, zamestnávateľ musel vyplňovať rôzne formuláre, bolo potrebné sa zaoberať

predmetným úrazom, navrhovateľ úmyselne si nepoškodil svoje zdravie, ľudské pohnútky a

súcit s poškodeným a jeho rodinou pri šetrení predmetného úrazu vzhľadom na zistené

okolnosti, napr. oznámenie poistnej udalosti Sociálnej poisťovni, korešpondencia so

Sociálnou poisťovňou, nebola určená žiadna miera zavinenia navrhovateľa pri vzniku

predmetného pracovného úrazu, to sú dôvody hodné osobitného zreteľa, preto nemožno v

žiadnom prípade priznať trovy konania, lebo by to bolo samozrejme neľudské a súd prvého

stupňa správne aj v tomto výroku rozhodol a napokon rozhodnutie odporcovi ani nespôsobí

to výraznú majetkovú ujmu.

Z tých istých dôvodov odvolací súd s poukazom na a

nepriznal náhradu trov konania v odvolacom konaní a napokon trovy právneho zastúpenia

ani odporcom neboli vyčíslené v odvolacom konaní, lebo dôvody hodné osobitného zreteľa

popísané v rozsudku súdu prvého stupňa sú zrozumiteľné, jednoznačné, presvedčivé, a

správne.“

Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované odôvodnenie rozsudku krajského

súdu ako súdu odvolacieho je ústavne akceptovateľné. Podľa ak sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia

tak, ako to urobil v súvislosti s potvrdením správnosti výroku prvostupňového súdu

o náhradu trov konania, ktoré len doplnil tak, ako mu to umožňuje.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama

osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé súdne konanie

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

). Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle

a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať

(podobne aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je

a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa namietajúceho

porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý súdny proces

rozsudkom krajského súdu č. k. -376 zo 6. apríla 2009 odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa nebol už právny dôvod zaoberať sa jeho

ostatnými návrhmi, t. j. predovšetkým návrhom na vydanie dočasného opatrenia, zrušenie

namietaného uznesenia a priznanie úhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9 . septembra 2010