Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 445/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. S. S., PhD., M., zastúpeného advokátom JUDr. M. S.,

Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie Slovenskej

republiky, základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky, základného práva na slobodu prejavu a práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a

2 , základného práva na rovnaký prístup k voleným a iným

verejným funkciám podľa v spojení s a ods. 2 Slovenskej

republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2

Slovenskej republiky, základného práva na právnu pomoc a rovnosť v konaní podľa čl. 47

ods. 2 a 3 v spojení s , základného práva vyjadriť sa ku

všetkým vykonávaným dôkazom podľa , práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b) a d) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a všeobecného zákazu diskriminácie podľa čl. 1 ods. 1

a 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

a rozhodnutím ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 17997/2008/10

z 10. júna 2008, postupom a uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 317

z 2. júla 2008, postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -71

z 23. októbra 2008 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 2. septembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. S. S., PhD., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. novembra

2009 doručená sťažnosť JUDr. S. S., PhD., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. M. S., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie čl. 12 ods. 4

(ďalej len „“), základného práva vlastniť majetok podľa

, základného práva na slobodu prejavu a práva na informácie podľa

a 2 , základného práva na rovnaký prístup k voleným a iným verejným

funkciám podľa v spojení s a ods. 2 , základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a 2 , základného práva na právnu pomoc

a rovnosť v konaní podľa a 3 v spojení s , základného práva

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b) a d) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a všeobecného zákazu

diskriminácie podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 12“) postupom a rozhodnutím ministra

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) č. 17997/2008/10

z 10. júna 2008, postupom a uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna

rada“) č. 317 z 2. júla 2008, postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -71 z 23. októbra 2008 a postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 2. septembra 2009.

Sťažovateľ uviedol, že na základe návrhu predsedu Okresného súdu Michalovce

(ďalej len „okresný súd“) z 27. mája 2008 (doručeného najvyššiemu súdu – disciplinárnemu

súdu 3. júna 2008) na začatie disciplinárneho konania „pre dôvodné podozrenie, že

začiatkom mesiaca decembra 2007 sprístupnil obsah odvolania podaného advokátom

JUDr. J. K., Advokátska kancelária M., v trestnej veci vedenej na Okresnom súde

Michalovce pod sp. zn. proti rozsudku z 22. novembra 2007 svojim známym

sudcom a prokurátorom, sudcovskej rade na Okresnom súde Michalovce a aj poslancovi

Národnej rady Slovenskej republiky JUDr. D. L., od ktorého sa to dozvedela širšia

verejnosť prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov“, ktorým žiadal „uložiť

disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5 písm. c) zákona o sudcoch – odvolanie z funkcie

sudcu“, mu bol rozhodnutím ministra spravodlivosti č. 17997/2008/10 z 10. júna 2008

podľa a o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“)

dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu z dôvodu, že jeho konanie je v zásadnom rozpore

so zachovávaním povinnosti mlčanlivosti vyplývajúcej z § 30 ods. 10 zákona o sudcoch.

Podľa názoru sťažovateľa minister spravodlivosti rozhodnutím č. 17997/2008/10

z 10. júna 2008 porušil viaceré právne normy [ o správnom konaní

(Správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), zákon

o sudcoch, ústavu a dohovor], keď rozhodol len na základe neodôvodneného návrhu

predsedu okresného súdu bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k tomuto návrhu, aby mu

bol tento návrh predložený, aby mal možnosť oboznámiť sa s dôkazmi, o ktoré sa tento

návrh opiera, a aby mohol predložiť svoje návrhy. Sťažovateľ tvrdil, že rozhodnutie

ministra spravodlivosti nespĺňa náležitosti správneho rozhodnutia, keď v odôvodnení nie je

uvedené, akého disciplinárneho previnenia sa mal dopustiť, chýba v ňom akýkoľvek dôkaz,

chýbajú úvahy, ktorými sa správny orgán pri jeho vydaní spravoval a chýba poučenie.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa ide o nezákonné a nepreskúmateľné rozhodnutie z dôvodu

nezrozumiteľnosti a nedostatku dôvodov, ktoré zasiahlo do jeho základných práv a slobôd.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že 20. júna 2008 podal súdnej rade návrh na zrušenie

rozhodnutia ministra spravodlivosti. Súdna rada uznesením č. 317 z 2. júla 2008

konštatovala, že návrh sťažovateľa nezískal dostatočný počet hlasov. Sťažovateľ považuje

uznesenie súdnej rady za nezákonné, nejasné, nepreskúmateľné a neodôvodnené a navyše

mu podľa jeho názoru chýbajú ďalšie náležitosti v zmysle ustanovení § 47 ods. 1 až 5

Správneho poriadku, t. j. odôvodnenie a poučenie. Poukázal aj na to, že „rozhodnutie

súdnej rady je z 2. 7. 2008 napriek tomu, že o mojom návrhu bolo rozhodované a aj

rozhodnutie bolo vyhlásené dňa 3. 7. 2008“.

Sťažovateľ sa následne žalobou „o preskúmanie zákonnosti postupov a rozhodnutí

ministra spravodlivosti... a súdnej rady...“ zo 6. augusta 2008 obrátil na krajský súd, ktorý

uznesením č. k. -71 z 23. októbra 2008 konanie zastavil z dôvodu, že

„rozhodnutie Súdnej rady nie je možné považovať za individuálny správny akt, dotýkajúci

sa práv žalobcu, ktorý by podliehal súdnemu preskúmaniu všeobecným súdom a čo sa týka

rozhodnutia ministra spravodlivosti SR, súd zastavil konanie z dôvodu, že neboli využité

všetky riadne opravné prostriedky, t. j. že nebol podaný rozklad proti tomuto rozhodnutiu

a to aj napriek tomu, že rozhodnutie ministra neobsahovalo poučenie o možnosti podať

proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok“.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 2. septembra 2009 tak, že ho ako

vecne správne potvrdil, pričom „v súvislosti s rozhodnutím Súdnej rady taktiež konštatoval,

že jej rozhodnutie nie je možné považovať za individuálny správny akt, dotýkajúci sa práv

žalobcu a preto nemôže podliehať súdnemu prieskumu pred všeobecným súdom. V súvislosti

s rozhodnutím ministra spravodlivosti o dočasnom pozastavení výkonu funkcie Najvyšší súd

SR uviedol, že na takéto rozhodnutie sa vzťahuje zákon o správnom konaní, pretože

výsledkom procesného postupu ministra je vydanie aktu, ktorý ovplyvňuje právne

postavenie sudcu. Taktiež dal za pravdu žalobcovi, že rozhodnutie ministra spravodlivosti

neobsahuje správnym poriadkom stanovené náležitosti, avšak rozhodnutie prvostupňového

súdu o zastavení konania považuje za správne, pretože proti rozhodnutiu ministra

spravodlivosti nebol podaný rozklad, teda neboli vyčerpané všetky riadne opravné

prostriedky, čím neboli splnené podmienky na preskúmanie rozhodnutia všeobecným

súdom.“.

Podľa názoru sťažovateľa uvedené rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu sú

nezákonné, pretože krajský súd protizákonne zastavil konanie a najvyšší súd tento

protizákonný stav svojím rozhodnutím neodstránil, ale naopak, potvrdil.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. z

2. 9. 2009... a konaním pred týmto rozhodnutím boli porušené práva JUDr. S. S., PhD., na

súdnu a inú právnu ochranu podľa , 2 , právo na

spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, užívania práva priznaného zákonom bez akejkoľvek diskriminácie podľa článku 1

ods. 1, 2 Dodatkového protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

z 2. 9. 2009... a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. z 23. 10. 2008...

a konaním pred týmto uznesením boli porušené práva JUDr. S. S., PhD., na súdnu a inú

právnu ochranu podľa , 2 SR, právo na spravodlivé konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, užívania práva priznaného

zákonom bez akejkoľvek diskriminácie podľa článku 1 ods. 1, 2 Dodatkového protokolu č.

12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Rozhodnutím ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 17997/2008-10 z

10. 6. 2008... a konaním pred týmto rozhodnutím boli porušené práva JUDr. S. S., PhD., na

slobodu prejavu a práva na informácie podľa článku 26 ods. 1, 2 SR, právo na

ochranu pred spôsobením ujmy podľa článku 12 ods. 4 SR, právo vlastniť majetok

podľa článku 20 ods. 1 SR, právo rovnakého prístupu k voleným a iným verejným

funkciám podľa článku 30 ods. 4 SR, právo vykonávať funkciu ako svoje povolanie

podľa článku 145a ods. 2 SR, právo rovnosti podľa článku 47 ods. 2, 3 a podľa

článku 12 SR, právo vyjadriť sa ku všetkým dôkazom podľa článku 48 ods. 2

SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1, 3 písm. a) b) d) a to právo

na spravodlivé prejednanie veci podľa článku 6 ods. 1, právo byť bez meškania podrobne

oboznámený s obvinením podľa článku 6 ods. 3 písm. a), právo mať primeraný čas a

možnosti na prípravu obhajoby podľa článku 6 ods. 3 písm. b), právo kontradiktórnosti

konania – vypočúvať a dať vypočúvať svedkov proti sebe podľa článku 6 ods. 3 písm. d)

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo užívania

každého práva priznaného zákonom bez akejkoľvek diskriminácie podľa článku 1 ods. 1, 2

Dodatkového protokolu č. 12 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

5. Uznesením Súdnej rady SR č. 317 z 2. 7. 2008... a konaním pred týmto uznesením

boli porušené práva JUDr. S. S., PhD., na slobodu prejavu a práva na informácie podľa

článku 26 ods. 1, 2 SR, právo na ochranu pred spôsobením ujmy podľa článku 12

ods. 4 SR, právo vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 SR, právo

rovnakého prístupu k voleným a iným verejným funkciám podľa článku 30 ods. 4 SR,

právo vykonávať funkciu ako svoje povolanie podľa článku 145a ods. 2 SR, právo

na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1, 2, právo rovnosti podľa článku 47

ods. 2, 3 a podľa článku 12 SR, právo vyjadriť sa ku všetkým dôkazom podľa článku

48 ods. 2 SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1, 3 písm. a)

b) d) a to právo na spravodlivé prejednanie veci podľa článku 6 ods. 1, právo byť bez

meškania podrobne oboznámený s obvinením podľa článku 6 ods. 3 písm. a), právo mať

primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby podľa článku 6 ods. 3 písm. b), právo

kontradiktórnosti konania – vyslúchať a dať vyslúchať svedkov proti sebe podľa článku 6

ods. 3 písm. d) Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo

užívania každého práva priznaného zákonom bez akejkoľvek diskriminácie podľa článku 1

ods. 1, 2 Dodatkového protokolu č. 12 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd.

6. Priznáva JUDr. S. S., PhD., primerané finančné zadosťučinenie vo výške 17 000,-

eur od Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, 17 000,- eur od Krajského súdu v Bratislave,

17 000,- eur od ministra spravodlivosti Slovenskej republiky a 17 000,-eur od Súdnej rady

Slovenskej republiky, finančné sumy, ktoré sú povinní uhradiť sťažovateľovi do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

7. Priznáva JUDr. S. S., PhD., náhradu trov konania a náhradu trov právneho

zastúpenia podľa vyčíslenia, trovy ktoré sú porušovatelia základných práv a slobôd povinní

uhradiť sťažovateľovi do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. V časti sťažnosti sťažovateľ predostrel námietky o porušení ,

základného práva vlastniť majetok podľa , základného práva na slobodu

prejavu a práva na informácie podľa a 2 , základného práva na rovnaký

prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 145a ods. 2

, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2 ,

základného práva na právnu pomoc a rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 v spojení

s , základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa a 3 písm. a), b)

a d) dohovoru a všeobecného zákazu diskriminácie podľa čl. 1 ods. 1 a 2 protokolu č. 12

postupom a rozhodnutím ministra spravodlivosti č. 17997/2008/10 z 10. júna 2008

a postupom a uznesením súdnej rady č. 317 z 2. júla 2008.

Ústavný súd v súvislosti s týmito námietkami sťažovateľa zistil, že tieto už boli

predmetom skúmania ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , a to na

základe sťažnosti doručenej 15. augusta 2008. Ústavný súd považuje za podstatné uviesť, že

v aktuálnej (časti) sťažnosti doručenej ústavnému súdu 10. novembra 2009 sťažovateľ popri

namietanom porušení totožných práv, ktoré namietal aj vo veci vedenej na ústavnom súde

pod sp. zn. , svoje námietky doplnil aj o porušenie základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a 2 postupom a uznesením súdnej rady.

Aj napriek tomu, že v petite aktuálnej sťažnosti sťažovateľ uviedol základné právo

„navyše“ oproti sťažnosti prerokovanej pod sp. zn. , obe sťažnosti je potrebné

vzhľadom na ich obsah, podstatu a koncepciu (hlavný zámer) považovať za úplne totožné.

V tejto súvislosti je potrebné dodať, že sťažovateľ tak v sťažnosti skôr doručenej ústavnému

súdu, ako aj v aktuálnej sťažnosti namietal porušenie zásad spravodlivého procesu podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu

judikatúru (napr. , ), podľa ktorej formuláciou uvedenou

v ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky

vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu (a inú právnu) ochranu s právnym režimom

súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť.

Výsledkom rozhodovacej činnosti ústavného súdu vo veci sp. zn. bolo

jeho rozhodnutie (uznesenie) z 24. júna 2009, ktorým bola sťažnosť sťažovateľa podľa § 25

ods. 2 odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej

prerokovanie. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 17. júla 2009.

Podľa ustanovenia návrh nie je prípustný, ak

sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo

len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa v časti pre namietané porušenie jeho práv

postupom a rozhodnutím ministra spravodlivosti č. 17997/2008/10 z 10. júna 2008

a postupom a uznesením súdnej rady č. 317 z 2. júla 2008 bola už ústavným súdom

prerokovaná a právoplatne rozhodnutá, pričom dôvod jej odmietnutia, ktorý spočíva

v nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie, nemožno odstrániť žiadnym

spôsobom ani aktívnym prístupom sťažovateľa ako účastníka konania, ústavný súd túto časť

sťažnosti už na jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol pre neprípustnosť (prekážka právoplatne rozhodnutej veci – res iudicata).

2. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na

súdnu ochranu podľa a 2 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a všeobecného zákazu diskriminácie podľa čl. 1 ods. 1 a 2 protokolu

č. 12 postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. z 23. októbra 2008.

Namietaným rozhodnutím krajský súd v rámci konania podľa § 247

a nasl. (ďalej aj „OSP“) zastavil konanie o návrhu (žalobe)

sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia ministra spravodlivosti

č. 17997/2008/10 z 10. júna 2008 a postupu a rozhodnutia súdnej rady č. 317 z 2. júla 2008.

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity

zakotveného v . Toto ustanovenie limituje hranice právomoci

ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na

ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné

súdy.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v tejto časti sťažnosti namietal prvostupňové

rozhodnutie krajského súdu o zastavení konania, proti ktorému bolo prípustné odvolanie. Je

zrejmé, že sťažovateľ toto svoje právo, ktoré mu ponúka (

a nasl.) využil, pretože podaním odvolania inicioval odvolacie konanie. Na základe

podaného opravného prostriedku najvyšší súd preskúmal rozhodnutie krajského súdu ako

súdu prvého stupňa a svoj právny názor vyslovil v uznesení sp. zn.

z 2. septembra 2009.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd zastáva názor, že právomoc odvolacieho

(najvyššieho) súdu preskúmať na základe podaného odvolania uznesenie súdu prvého

stupňa (krajského súdu) v spojení s povinnosťou poskytnúť ochranu sťažovateľovým

právam vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať prvostupňové

rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľovej veci.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. ,

, ).

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa a 2 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a všeobecného zákazu diskriminácie podľa čl. 1 ods. 1 a 2 protokolu

č. 12 postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 2. septembra 2009.

Označeným uznesením najvyšší súd potvrdil uznesenie krajského súdu o zastavení

konania, predmetom ktorého bolo preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí ministra

spravodlivosti a súdnej rady.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa najvyšší súd sústredil

na posúdenie skutočnosti, či rozhodnutie ministra spravodlivosti možno považovať za

individuálny správny akt, ktorý by mohol byť predmetom skúmania v rámci správneho

konania a následne pri splnení všetkých zákonných predpokladov aj v rámci správneho

súdnictva. V naznačenom smere najvyšší súd konštatoval, že rozhodnutie ministra

spravodlivosti o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu č. 17997/2008/10

z 10. júna 2008 takým rozhodnutím bez pochybností je. Podrobným vysvetlením svojich

myšlienkových pochodov a aplikáciou príslušných právnych noriem najvyšší súd dospel

k záveru, že vzhľadom na „tzv. subsidiárny charakter správneho poriadku vo vzťahu

k osobitným zákonom odvolací súd zastáva názor, že na rozhodnutie ministra v zmysle

ustanovenia a o sudcoch a prísediacich

v znení neskorších predpisov sa vzťahuje správny poriadok. ... Zákonodarca zakotvil

v ustanovení § 61 správneho poriadku právo brániť sa proti prvostupňovému rozhodnutiu

podaním riadneho opravného prostriedku, ktorý nazval rozkladom.“.

Najvyšší súd išiel vo svojich úvahách ďalej, keď uviedol, že o rozklade proti

rozhodnutiu ministra spravodlivosti rozhoduje v zmysle § 61 ods. 2 Správneho poriadku

vedúci ústredného orgánu štátnej správy na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej

komisie, ktorá má postavenie poradného orgánu. V súvislosti s týmto právnym názorom

najvyšší súd dodal, že aj keď rozhodnutie ministra spravodlivosti o dočasnom pozastavení

výkonu funkcie sudcu neobsahovalo výslovne poučenie o možnosti podania opravného

prostriedku, takáto skutočnosť nemôže znamenať nulitu tohto právneho aktu. Odvolací súd

ďalej pokračoval a vyslovil, že až rozhodnutie ministra spravodlivosti „ako vedúceho

ústredného orgánu štátnej správy, ktorý rozhoduje o rozklade na základe návrhu

rozkladovej komisie, podlieha preskúmavacej právomoci súdu na základe podanej žaloby

( a nasl. )“. Najvyšší súd teda uzavrel, že vzhľadom na

to, že sťažovateľ takýto rozklad proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti č. 17997/2008/10

z 10. júna 2008 nepodal, nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, a preto neboli

splnené podmienky na postup podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku. Podľa názoru najvyššieho súdu správne rozhodol krajský súd, keď konanie

s poukazom na ustanovenie zastavil, pretože prvostupňové rozhodnutie

správneho orgánu nemôže byť samo osebe predmetom preskúmavania v rámci správneho

súdnictva.

Vo vzťahu k uzneseniu súdnej rady č. 317 z 2. júla 2008 najvyšší súd uviedol, že sa

stotožňuje s názorom krajského súdu, že predmetné rozhodnutie „nie je možné považovať

za individuálny správny akt, dotýkajúci sa práv žalobcu, ktorý by podliehal prieskumu

súdu“. Okrem toho odvolací súd poukázal na ustanovenie § 22 ods. 5 zákona o sudcoch

a vyzdvihol nedefinitívny charakter (samozrejme, determinovaný vôľou sťažovateľa)

rozhodnutia súdnej rady, ktorá by o opakovanom návrhu sťažovateľa, ktorým by sa domáhal

zrušenia rozhodnutia ministra spravodlivosti o dočasnom pozastavení výkonu funkcie

sudcu, bola povinná rozhodnúť najneskôr po štyroch mesiacoch od rozhodnutia, ktorým

nebolo vyhovené predchádzajúcej žiadosti sťažovateľa o zrušenie takéhoto rozhodnutia

ministra spravodlivosti.

Najvyšší súd zároveň konštatoval:

„V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti, že Ústavný súd Slovenskej

republiky už vo viacerých veciach (napr. , ) zaujal názor, že

výsledok hlasovania v Súdnej rade (ako samosprávnom orgáne sui generis, ktorý vykonáva

pôsobnosť aj orgánu verejnej správy, pretože sa podieľa na riadení a správe súdov -

) sa neodôvodňuje, pričom za hlasovanie nemožno brať hlasujúceho na

zodpovednosť. Ústavná a zákonná úprava nepripúšťa v predmetných súvislostiach ani

možnosť odvolania proti rozhodnutiu, hoci súdny prieskum postupu, ktorý predchádza

vydaniu takéhoto rozhodnutia vylúčený nie je. O takýto prípad sa však v danej veci nejedná,

preto odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolaním napadnuté uznesenie

krajského súdu podľa § 219 ods. 1 v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá Občianskeho

súdneho poriadku potvrdil. ... Odvolací súd dáva tiež do pozornosti, že žalobca ako

dotknutý sudca môže žiadať žalovaného 1) [pozn.: súdna rada] o zrušenie takéhoto

rozhodnutia opakovane po uplynutí štyroch mesiacov od posledného rozhodovania (§ 22

ods. 5 zákona o sudcoch), v rámci ktorého môže využiť uvedené skutočnosti na podporu

svojho tvrdenia o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného 2) [minister

spravodlivosti, pozn.].“

Ústavný súd preskúmaním obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 2. septembra 2009 zistil, že právne názory najvyššieho súdu korešpondujú

so závermi ústavného súdu vyjadrenými v uznesení č. k. -55 z 24. júna 2009.

V tomto rozhodnutí ústavný súd v sťažovateľovej veci vyslovil právny názor, ktorý

si osvojil aj najvyšší súd, keď judikoval, že postup a rozhodnutia ministra spravodlivosti

a súdnej rady v okolnostiach daného prípadu nemôžu z už prezentovaných dôvodov

podliehať prieskumu všeobecného súdu uplatňujúceho si právomoc v rámci správneho

súdnictva.

Je nepochybné, že ústavný súd v označenom rozhodnutí, ktorým bola sťažnosť

sťažovateľa pre namietané porušenie jeho práv odmietnutá, sám načrtol cestu, akou sa

sťažovateľ mohol uberať pre účely uplatnenia a získania efektívnej ochrany svojich práv.

Podľa druhej vety je všeobecný súd viazaný rozhodnutím

ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných

ľudských práv a slobôd.

Ústavný súd zastáva názor, že rozhodnutie ústavného súdu č. k. -55

z 24. júna 2009 je vzhľadom na svoju podstatu, ako aj s prihliadnutím na ustanovenie § 135

ods. 1 rozhodnutím, ktoré malo pre vytvorenie právneho názoru najvyššieho súdu

v danej veci zásadný význam. Najvyšší súd bol v sťažovateľovej veci viazaný právnym

názorom ústavného súdu, pretože toto rozhodnutie sa týkalo základných ľudských práv

a slobôd. Najvyšší súd si bol vedomý tejto povinnosti, a tak sa aj zachoval, keď výsledkom

jeho rozhodovacej činnosti bolo uznesenie sp. zn. z 2. septembra 2009, ktoré

odzrkadľuje závery prijaté ústavným súdom vo veci sp. zn. . Navyše,

namietané rozhodnutie najvyššieho súdu je aj náležite zdôvodnené.

Tieto skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť v tejto

časti je potrebné odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010