Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 162/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-55

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2009

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. S. S., PhD., M., zastúpeného advokátom JUDr. M. S.,

K., ktorou namieta porušenie základného práva na slobodu prejavu a základného práva na

informácie podľa a 2 , základného práva na

ochranu pred spôsobením ujmy podľa ,

základného práva vlastniť majetok podľa ,

základného práva rovnakého prístupu k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30

ods. 4 , základného práva vykonávať funkciu ako svoje

povolanie podľa a ods. 2 , základného práva rovnosti

podľa a 3 a podľa , základného práva

vyjadriť sa ku všetkým dôkazom podľa , práva na

spravodlivé prejednanie veci, práva byť bez meškania podrobne oboznámený s obvinením,

práva mať primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby a práva kontradiktórnosti

konania – vyslúchať a dať vyslúchať svedkov proti sebe podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b)

a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva užívania každého

práva priznaného zákonom bez akejkoľvek diskriminácie podľa čl. 1 ods. 1 a 2

Dodatkového protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozhodnutím ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 17997/2008-10 z 10. júna 2008

a uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 317 z 2. júla 2008, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. S. S., PhD., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta

2008 doručená sťažnosť JUDr. S. S., PhD. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie základného práva na slobodu prejavu a základného práva na informácie podľa

a 2 (ďalej len „“), základného práva na

ochranu pred spôsobením ujmy podľa , základného práva vlastniť

majetok podľa , základného práva rovnakého prístupu k voleným a iným

verejným funkciám podľa , základného práva vykonávať funkciu ako

svoje povolanie podľa a ods. 2 , základného práva rovnosti podľa

a 3 a podľa , základného práva vyjadriť sa ku všetkým dôkazom podľa

ods. 2 , práva na spravodlivé prejednanie veci, práva byť bez meškania podrobne

oboznámený s obvinením, práva mať primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby

a práva kontradiktórnosti konania – vyslúchať a dať vyslúchať svedkov proti sebe podľa

čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor) a práva užívania každého práva priznaného zákonom bez akejkoľvek

diskriminácie podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Dodatkového protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím ministra spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej len „minister“) č. 17997/2008-10 z 10. júna 2008 a uznesením Súdnej rady

Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) č. 317 z 2. júla 2008.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 16. júna 2008 mu bolo doručené

rozhodnutie ministra č. 17997/2008/10 z 10. júna 2008, ktorým mu bol dočasne

pozastavený výkon funkcie sudcu podľa a

o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“), a to

na základe návrhu predsedu Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) z 3. júna

2008 na začatie disciplinárneho konania pre dôvodné podozrenie, že začiatkom decembra

2007 mal sťažovateľ sprístupniť obsah odvolania podaného advokátom JUDr. K. v trestnej

veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. proti rozsudku z 22. novembra

2007 svojim známym sudcom a prokurátorom, sudcovskej rade na okresnom súde aj

poslancovi Národnej rady Slovenskej republiky JUDr. D. L., od ktorého sa to dozvedela

širšia verejnosť prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov. Predseda okresného

súdu žiadal uložiť sťažovateľovi disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5 písm. c) zákona

o sudcoch – odvolanie z funkcie sudcu z dôvodu, že je nesporné, že sťažovateľovo konanie

je v zásadnom rozpore so zachovávaním povinnosti mlčanlivosti podľa § 30 ods. 10 zákona

o sudcoch. Podaním návrhu na začatie disciplinárneho konania s navrhovaným dôsledkom –

návrhom na odvolanie z funkcie sudcu, boli splnené zákonné dôvody na vydanie

rozhodnutia o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu.

Po doručení rozhodnutia o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu sťažovateľ

podal 20. júna 2008 súdnej rade návrh na zrušenie tohto rozhodnutia z dôvodu, že

skutočnosti v ňom uvádzané sú nepravdivé a neexistuje dôvod na podanie návrhu na

disciplinárne konanie. Ďalej uviedol, že nebol ani upovedomený o začatí disciplinárneho

konania voči jeho osobe. Súdna rada po vypočutí sťažovateľa nezrušila rozhodnutie ministra

a v rozhodnutí č. 317 z 2. júla 2008 konštatovala, že návrh sťažovateľa na zrušenie

rozhodnutia ministra nezískal dostatočný počet hlasov.

Podľa názoru sťažovateľa minister v súvislosti s vydaným rozhodnutím (č. 17997/08-

10 z 10. júna 2008) porušil viaceré právne normy [ o správnom konaní

(správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správnom konaní“

alebo „Správny poriadok“), zákon o sudcoch, ústavu a dohovor], keď rozhodol len na

základe nedôvodného návrhu predsedu okresného súdu bez toho, aby sa mal možnosť

vyjadriť k tomuto návrhu, aby mu bol tento návrh predložený, aby sa mal možnosť

oboznámiť s dôkazmi, o ktoré sa tento návrh opiera, aby mohol predložiť svoje návrhy,

pričom naviac samotné rozhodnutie nespĺňa náležitosti správneho rozhodnutia, keď

v odôvodnení nie je uvedené ani akého disciplinárneho previnenia sa mal dopustiť, chýba

v ňom akýkoľvek dôkaz, ktorý ani neexistuje, chýbajú úvahy, ktorými sa správny orgán pri

vydaní rozhodnutia spravoval, chýba poučenie, pričom ide o nezákonné a nepreskúmateľné

rozhodnutie z dôvodu nezrozumiteľnosti a nedostatku dôvodov.

V súvislosti s namietaným rozhodnutím ministra sťažovateľ poukázal na konkrétne

zákonné ustanovenia zákona o správnom konaní, ktoré boli podľa jeho názoru porušené,

ako aj na rozhodovaciu prax správnych súdov (, , 2 Sžo

36/2007, M-Sždov 7/03) a v neposlednom rade aj na už uvedené porušenia jeho základných

práv a slobôd.

V súvislosti s namietaným rozhodnutím súdnej rady sťažovateľ uviedol, že toto

rozhodnutie považuje za nezákonné, nejasné, nepreskúmateľné z dôvodu nezrozumiteľnosti

a zároveň neodôvodnené, a navyše poukázal na skutočnosť, že toto rozhodnutie je z 2. júla

2008 napriek tomu, že bolo rozhodované až 3. júla 2008. Súdna rada by podľa jeho názoru

mala postupovať podľa ustanovení zákona o správnom konaní, jej rozhodnutie by malo

spĺňať náležitosti správneho rozhodnutia a sudca by mal mať právo na odôvodnenie

rozhodnutia, t. j. na základe akých dôvodov nedošlo k zrušeniu zjavne nezákonného

rozhodnutia ústredného orgánu štátnej správy. Poukázal na súdnu rozhodovaciu prax

(, R 2/2007, R 62/1998, R 51/2005, R 57/2004, R 33/2006, R 42/2003), ktorou

dôvodil nepreskúmateľnosť tohto rozhodnutia a potrebu jeho zrušenia, ako aj na porušenia

konkrétnych ustanovení zákona o správnom konaní, čím je toto rozhodnutie založené na

nedostatočne zistenom skutkovom stave, nesprávnom právnom posúdení, na vymyslených

skutočnostiach, a namiesto 3. júla 2008 je datované 2. júla 2008. V neposlednom rade

poukázal aj na už uvedené porušenia svojich základných práv a slobôd.

2. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ požiadal ústavný súd, aby vydal

tento nález:

„1. Rozhodnutím ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 17997/2008-10

z 10. 6. 2008 o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcovi Okresného súdu Michalovce

JUDr. S. S. a konaním pred týmto rozhodnutím boli porušené práva JUDr. S. S. na slobodu

prejavu a práva na informácie podľa článku 26 ods. 1, 2 SR, právo na ochranu pred

spôsobením ujmy podľa článku 12 ods. 4 SR, právo vlastniť majetok podľa článku

20 ods. 1 SR, právo rovnakého prístupu k voleným a iným verejným funkciám podľa

článku 30 ods. 4 SR, právo vykonávať funkciu ako svoje povolanie podľa článku

145a ods. 2 SR, právo rovnosti podľa článku 47 ods. 2, 3 a podľa článku 12

SR, právo vyjadriť sa ku všetkým dôkazom podľa článku 48 ods. 2 SR, právo na

spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1, 3 písm. a/ b/ d/ a to právo na spravodlivé

prejednanie veci podľa článku 6 ods. 1, právo byť bez meškania podrobne oboznámený

s obvinením podľa článku 6 ods. 3 písm. a/, právo mať primeraný čas a možnosti na

prípravu obhajoby podľa článku 6 ods. 3 písm. b/, právo kontradiktórnosti konania -

vyslúchať a dať vyslúchať svedkov proti sebe podľa článku 6 ods. 3 písm. d/ Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo užívania každého práva

priznaného zákonom bez akejkoľvek diskriminácie podľa článku 1 ods. 1, 2 Dodatkového

protokolu č. 12 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesením Súdnej rady SR č. 317 z 2. 7. 2008, ktorým konštatovala, že návrh

sudcu Okresného súdu Michalovce JUDr. S. S. na zrušenie rozhodnutia ministra

spravodlivosti SR nezískal dostatočný počet hlasov a konaním pred týmto uznesením boli

porušené práva JUDr. S. S. na slobodu prejavu a práva na informácie podľa Článku 26

ods. 1, 2 SR, právo na ochranu pred spôsobením ujmy podľa článku 12 ods. 4

SR, právo vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 SR, právo rovnakého

prístupu k voleným a iným verejným funkciám podľa článku 30 ods. 4 SR, právo

vykonávať funkciu ako svoje povolanie podľa Článku 145a ods. 2 SR, právo rovnosti

podľa článku 47 ods. 2, 3 a podľa článku 12 SR, právo vyjadriť sa ku všetkým

dôkazom podľa článku 48 ods. 2 SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa

článku 6 ods. 1, 3 písm. a/ b/ d/ / a to právo na spravodlivé prejednanie veci podľa článku 6

ods. 1, právo byť bez meškania podrobne oboznámený s obvinením podľa článku 6 ods. 3

písm. a/, právo mať primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby podľa článku 6 ods. 3

písm. b/, právo kontradiktórnosti konania - vyslúchať a dať vyslúchať svedkov proti sebe

podľa článku 6 ods. 3 písm. d/ Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, právo užívania každého práva priznaného zákonom bez akejkoľvek diskriminácie

podľa článku 1 ods. 1, 2 Dodatkového protokolu č. 12 k Európskemu dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

3. Zrušuje rozhodnutie ministra spravodlivosti SR č. 17997/2008-10 z 10. 6. 2008

o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu Okresného súdu Michalovce JUDr. S. S. a

súčasne zrušuje uznesenie Súdnej rady SR č. 317 z 2. 7. 2008, ktorým konštatovala, že

návrh na zrušenie rozhodnutia ministra spravodlivosti SR o dočasnom pozastavení výkonu

funkcie sudcovi JUDr. S. S. nezískal dostatočný počet hlasov.

4. Priznáva JUDr. S. S. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 000,- Sk od

ministra spravodlivosti SR a 500 000,- Sk od súdnej rady SR, finančné sumy, ktoré sú

povinní uhradiť sťažovateľovi do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Priznáva JUDr. S. S. náhradu trov konania a náhradu trov právneho zastúpenia

podľa vyčíslenia, trovy ktoré sú porušovatelia základných práv a slobôd povinní uhradiť

sťažovateľovi do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

3. Žiadosť o priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil takto:

„vzhľadom na závažnosť porušenia mojich vyššie uvedených práv ako sudcu chránených

..., dohovorom..., vzhľadom na to, že som na základe nezákonných rozhodnutí

nemohol vykonávať funkciu sudcu, že som mal neistotu ohľadne môjho povolania, že bolo

poškodené moje dobré meno nestranného a neovplyvniteľného sudcu v rámci rezortu

súdnictva, prokuratúry, polície ale aj ďalších známych osôb, žiadam o priznanie finančného

zadosťučinenia v sume 500 000,- Sk od ministra spravodlivosti a 500 000,- Sk od súdnej

rady SR.“

4. Podaním z 20. februára 2008 (doručeným ústavnému súdu 26. februára 2008)

sťažovateľ doplnil sťažnosť o skutočnosť, že „... Predseda Okresného súdu... doručil

Disciplinárnemu súdu... 3. 6. 2008 prvý návrh na moje disciplinárne konanie pre

disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 1 Zákona o sudcoch..., na základe čoho mi

minister spravodlivosti rozhodnutím z 10. 6. 2008 pozastavil výkon činnosti sudcu. Minister

spravodlivosti môže sudcovi pozastaviť výkon činnosti len v prípade, ak sudcovi hrozí

odvolanie z výkonu funkcie, čo však nie je možné v prípade disciplinárneho previnenia

podľa § 116 ods. 1, ale len v prípade § 116 ods. 2, z čoho je zrejmé, že minister

spravodlivosti rozhodol nezákonne a aj z tohto dôvodu je rozhodnutie o pozastavení výkonu

funkcie sudcu od začiatku nezákonné.“. Uvedené sťažovateľ v podstate zopakoval aj

v podaní z 24. marca 2009.

5. V rámci prípravy na predbežné prerokovanie návrhu sa k sťažnosti vyjadril

minister (stanoviskom č. 17997/2008-10 z 15. októbra 2008) a súdna rada (stanoviskom

z 26. septembra 2008).

5.1 Minister v podstatnom uviedol, že «... Predmetná sťažnosť je z pohľadu

rozhodnutia ministra... neopodstatnená a Ústavný súd... by ju nemal prijať na ďalšie

konanie. Takéto stanovisko vychádza z dôvodu absencie pasívnej legitimácie ministra...

Argumentom je, že ústavnoprávny rozmer prípadu nie je v rozhodnutí ministra... ako

orgánu správy súdnictva. V obdobnom rozhodnutí Ústavného súdu... pod sp. zn. III. ÚS

96/06...

Sťažovateľ namieta, že uznesenie Súdnej rady Slovenskej republiky je „nezákonné,

nejasné, nepreskúmateľné z dôvodu nezrozumiteľnosti a zároveň neodôvodnené, keďže už

samotný výrok o konštatácii nezískania dostatočného počtu hlasov...“. Aj v tomto prípade

argumentuje súdnymi precedensmi správneho súdnictva s hlbokou a vážnou ignoráciou

pomerne bohatej ústavnoprávnej doktríny k otázke charakteru uznesení Súdnej rady... Preto

je potrebné upozorniť na súdny precedens Ústavného súdu... sp. zn. ,

v ktorom bola za základný nedostatok sťažnosti považovaná skutočnosť, že „sťažovateľka vo

svojej sťažnosti namietala postup súdnej rady vyplývajúci zo zákonnej úpravy a

nezaoberala sa ústavným vymedzením problému“.

V tomto rozhodnutí Ústavný súd... potvrdil aj súdny precedens sp. zn. ,

ktorý definoval uznesenie Súdnej rady... i konzekvencie z tejto definície vyplývajúce. Podľa

neho „Uznesenie súdnej rady ako výsledok hlasovania orgánu verejnej moci je právnou

skutočnosťou verejného práva vo forme rozhodnutia adresovaného prezidentovi. Nejde

o individuálny právny akt (ako výsledok činnosti príslušného orgánu, ktorým sa zakladajú,

menia alebo rušia, prípadne autoritatívne zisťujú oprávnenia a povinnosti subjektov), ale

o osobitný druh právneho konania.

Výsledok hlasovania týkajúci sa kreovania verejných, resp. ústavných činiteľov

(nielen rozhodnutie súdnej rady o predložení návrhu kandidáta na sudcu prezidentovi) sa

neodôvodňuje, pričom za hlasovanie nemožno brať hlasujúceho na zodpovednosť. Ústavná

a zákonná úprava nepripúšťa v predmetných súvislostiach ani možnosť odvolania proti

rozhodnutiu.“...

V prípade dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu nejde o rozhodnutie o

strate sudcovskej funkcie, ale o rozhodnutie, ktoré umožňuje objektívne posúdenie

nezávislým disciplinárnym súdom, či sudca má alebo nemá legitimitu súdiť. Obava Súdnej

rady... bola v tomto prípade tak veľká, že väčšinou svojich hlasov umožnila, aby sudca

mohol obhájiť svoje tvrdenia pred disciplinárnym súdom a keďže k podozreniu zo

spáchania disciplinárneho deliktu došlo priamo s výkonom súdnictva, rozhodla tak, že

jediným možným spôsobom ako zamedziť pokračovaniu v tomto správaní je dočasné

pozastavenie výkonu funkcie sudcu.

Z hľadiska procesnoprávneho je potrebné upozorniť aj na rozhodnutie Ústavného

súdu... sp. zn. o uplatňovaní princípu subsidiarity Ústavného súdu... pri

preskúmavaní rozhodnutí Súdnej rady...

Z hľadiska hmotnoprávneho zasa na to, že dočasné pozastavenie výkonu funkcie

sudcu je síce súčasťou sudcovskej funkcie, ale nie je aj súčasťou práva na prístup k verejnej

funkcii v zmysle ..., čo Ústavný súd... konštatoval napríklad

v rozhodnutiach sp. zn. a v súvislosti s kariérnym postupom

sudcu.

Namietané porušenie článku 26 ... je vlastne predmetom sporu, pretože

s právom na slobodu prejavu je bezprostredne spojený inštitút mlčanlivosti a o jeho

porušení by mal v merite veci rozhodnúť disciplinárny súd.

Napokon namietanie porušenia článku 12 ... je možné len v spojitosti

s porušením iného ústavného práva a nie v spojitosti s porušením ustanovení zákonného

predpisu ako ho namieta sťažovateľ.».

5.2 Súdna rada v podstatnom uviedla, že „... K podaniu sťažovateľa... predovšetkým

treba uviesť, že postavenie Súdnej rady SR, jej pôsobnosť a spôsob jej rokovania vyplývajú

z ... ďalej zo o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj z jej Rokovacieho

poriadku prijatého a účinného dňom 15. novembra 2005. Súdna rada je ústavný orgán

verejnej moci, ktorý reprezentuje nezávislosť súdnictva voči ostatným orgánom verejnej

moci Z uvedeného je zrejmé že tvrdenie sťažovateľa spočívajúce v tom, že Súdna rady SR je

orgánom štátnej správy nie je opodstatnené.

Zo žiadneho z vyššie uvedených predpisov nevyplýva, že by sa na zasadnutie Súdnej

rady SR, prípadne na jej rozhodnutia (uznesenia) mal vzťahovať zákon... o správnom

konaní, vrátane náležitostí jej rozhodnutí... Keďže návrh sťažovateľa smerujúci k zrušeniu

rozhodnutia ministra spravodlivosti SR o pozastavení jeho činnosti nezískal potrebný súhlas

nadpolovičnej väčšiny všetkých členov Súdnej rady, jeho návrh prijatý nebol a nebolo ho

treba výslovne zamietnuť, ako sa nesprávne domnieva sťažovateľ. ... Sťažovateľ bol pred

jeho vydaním riadne vypočutý, vo svojom prejave nebol nikým obmedzovaný

a o skutočnostiach, o ktorých súdna rada rokovala, bol oboznámený, takže nedošlo

k porušeniu jeho ústavného práva... Navyše, ustálená judikatúra Ústavného súdu SR

uvádza, že v prípadoch nevyhovenia kandidátovi na funkciu sudcu, Súdna rada nie je

povinná odôvodňovať svoje rozhodnutia. Skutkový údaj o tom, že štátny tajomník MS SR je

sudcami volený člen súdnej rada nie je správny, lebo za člena súdnej rady bol vymenovaný

vládou SR.

Uznesenie Súdnej rady č. 317 z jej 16. zasadnutia má predbežnú povahu;

vyjadruje skutočnosť, že do rozhodnutia disciplinárneho senátu zostáva rozhodnutie

ministra spravodlivosti o dočasnom pozastavené činnosti sťažovateľa nedotknuté. To však

neznamená, že v disciplinárnom konaní nemôže dôjsť k oslobodeniu sťažovateľa. Ak totiž

sťažovateľ bude v disciplinárnom konaní oslobodený, doplatí sa mu rozdiel, o ktorý bol jeho

funkčný plat skrátený... Z tohto pohľadu nemožno hovoriť ani o porušení ústavných práv

(majetkových)... Navyše, v zmysle ustanovenia § 22 ods. 3 súdna rada môže zrušiť

rozhodnutie o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu a nemusí tak urobiť vždy, ak

dotknutý sudca o to požiada...

Keďže nemožno súhlasiť so závermi sťažovateľa uvedenými v ústavnej sťažnosti,

navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky tejto sťažnosti nevyhovel.“.

6. Sťažovateľ, ktorému boli predchádzajúce vyjadrenia doručené 22. apríla 2009,

faxom z 2. mája 2009 požiadal ústavný súd o predĺženie lehoty na vyjadrenie. Vzhľadom na

dôvody odmietnutia sťažnosti (II. časť odôvodnenia) nepovažoval ústavný súd vecné

hľadiská účastníkov za právne významné.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Ústavný súd z obsahu podanej sťažnosti ustálil, že sťažovateľ predovšetkým

namieta zákonnosť rozhodnutia ministra č. 17997/2008-10 z 10. júna 2008 (a na jeho

základe aj uznesenia súdnej rady č. 317 z 2. júla 2008), ktorým mu bol dočasne pozastavený

výkon funkcie sudcu, a to na základe návrhu predsedu okresného súdu z 3. júna 2008 na

začatie disciplinárneho konania proti osobe sťažovateľa. V tomto ohľade sťažovateľ tvrdí,

že predsedom okresného súdu uvádzané skutočnosti sú nepravdivé, že neexistuje dôvod na

podanie návrhu na disciplinárne konanie, že nebol ani upovedomený o začatí

disciplinárneho konania voči jeho osobe, že minister porušil viaceré právne normy, pričom

samotné rozhodnutie nespĺňa náležitosti správneho rozhodnutia, a teda ide o nezákonné

a nepreskúmateľné rozhodnutie z dôvodu nezrozumiteľnosti a nedostatku dôvodov (bod 1).

Z citovaného vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. ). Podobne, ak zistí, že sťažovateľ nevyčerpal opravné

prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv

alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa

osobitných predpisov ( ), musí ústavný súd takúto

sťažnosť odmietnuť pre jej neprípustnosť. O takýto prípad išlo aj v prerokúvanej veci.

Podľa súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej

moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa (ďalej aj

„OSP“) v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej

moci...

Správne súdnictvo ako neoddeliteľný atribút právneho štátu zabezpečuje realizáciu

ústavného princípu domáhať sa súdnej ochrany práv fyzických a právnických osôb na

nezávislom a nestrannom súde.

Podľa druhej hlavy piatej časti sú predmetom

správneho súdnictva právoplatné rozhodnutia správnych orgánov, ktorými sa zasiahlo do

subjektívnych práv fyzických alebo právnických osôb. Správny súd preskúmava aj

zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému zákon nepripúšťa odvolanie. Pokiaľ ide o konanie

a rozhodovanie o žalobách, je správne súdnictvo založené na princípe generálnej klauzuly

v zmysle , podľa ktorej súdy v zásade môžu a musia preskúmavať všetky

rozhodnutia orgánov verejnej správy. Rozsah právomoci súdov pri preskúmavaní správnych

rozhodnutí je obmedzený negatívnou enumeráciou rozhodnutí, ktoré správne súdy

preskúmavajú. Ide o rozhodnutia, ktoré sú stanovené ustanovením .

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých

fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím

a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia

a postupu ( ). Predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti

(rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom

správnych orgánov) je, aby pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní

išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň

pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť ( ).

V súvislosti s namietaným rozhodnutím ministra ústavný súd opakovane konštatuje,

že takéto rozhodnutie ministra (o dočasnom pozastavení funkcie sudcu) treba považovať za

individuálny správny akt, pričom jedným zo základných práv dotknutého subjektu je

možnosť domôcť sa svojich práv na príslušnom orgáne v rámci správneho konania, resp. na

súde. V tomto smere bez potreby podrobnejšej argumentácie poukazuje ústavný súd tak na

svoju rozhodovaciu činnosť (napr. , ), ako aj rozhodovaciu

činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. 1 Sž-o-NS 159/2005, ,

M-Sždov7/03, , ).

Podľa názoru ústavného súdu – vychádzajúc z už uvedeného – na rozhodnutie

ministra podľa a o sudcoch a prísediacich

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o sudcoch“) o dočasnom pozastavení funkcie sudcu sa vzťahuje zákon o správnom konaní,

keďže zákon o sudcoch výslovne nevylučuje aplikáciu Správneho poriadku a nemá ani

osobitnú procesnú úpravu procesného postupu, ktorého výsledkom je vydanie aktu

ovplyvňujúceho právne postavenie sudcu, ktorým rozhodnutie ministra o dočasnom

pozastavení funkcie sudcu podľa názoru ústavného súdu nesporne je.

Zákonodarca zakotvil v ustanovení § 61 Správneho poriadku právo brániť sa proti

prvostupňovému rozhodnutiu podaním riadneho opravného prostriedku, ktorý nazval

rozklad. Správny poriadok výslovne ustanovuje, že právomoc rozhodnúť o rozklade má

vedúci ústredného orgánu štátnej správy.

V zmysle ustanovenia § 61 ods. 2 Správneho poriadku o rozklade rozhoduje vedúci

ústredného orgánu štátnej správy na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie.

Proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať.

Je pravdou, že namietané rozhodnutie ministra nemá všetky potrebné náležitosti

správneho rozhodnutia (na toto poukazoval tiež sťažovateľ) ani neobsahuje poučenie

o opravnom prostriedku – rozklade, avšak samotná táto skutočnosť podľa názoru ústavného

súdu nespôsobuje nulitu tohto rozhodnutia.

Právoplatné rozhodnutie ministra ako vedúceho ústredného orgánu štátnej správy,

ktorý rozhoduje o rozklade na základe návrhu rozkladovej komisie, podlieha preskúmavacej

právomoci súdu na základe podanej žaloby ( a nasl. ).

8. Z uvedeného vyplýva, že vo veci sťažovateľa je (bolo) možné podať opravný

prostriedok (rozklad) a následne aj žalobu na všeobecnom (správnom) súde. Táto právomoc

správneho orgánu, resp. všeobecného súdu, rešpektujúc zásadu subsidiarity, predchádza

konaniu a rozhodovaniu ústavného súdu. Túto právomoc správneho súdnictva (správneho

orgánu v rámci podaného rozkladu) nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti rozhodnutiu

ministra po jej predbežnom prerokovaní v senáte odmietol pre nedostatok právomoci

ústavného súdu (konanie pred správnym súdom, pozn.) a pre jej neprípustnosť (možnosť

podania rozkladu, pozn.) podľa .

9. Uvedené závery ústavného súdu o dôvodoch odmietnutia sťažnosti (bod 8) platia

aj v súvislosti s namietaným uznesením súdnej rady, pretože jadro námietok sťažovateľa

(bod 7) spočívalo v nezákonnosti rozhodnutia ministra, pričom ani rozhodovanie súdnej

rady nemalo žiadny vplyv na zistené dôvody odmietnutia sťažnosti (možnosť podania

rozkladu a následne žaloby na správnom súde). Inými slovami, ani skutočnosť, že súdna

rada rozhodovala o návrhu sťažovateľa na zrušenie rozhodnutia o dočasnom pozastavení

výkonu funkcie sudcu (§ 22 ods. 5 zákona o sudcoch), nič nezmenila na záveroch

uvedených v bode 8.

Ústavný súd už vo viacerých veciach (napr. , ) zaujal názor,

že výsledok hlasovania v súdnej rade (ako samosprávnom orgáne sui generis, ktorý

vykonáva pôsobnosť aj orgánu verejnej správy, pretože sa podieľa na riadení a správe súdov

– , pozn.) sa neodôvodňuje, pričom za hlasovanie nemožno brať hlasujúceho na

zodpovednosť. Ústavná a zákonná úprava nepripúšťa v predmetných súvislostiach ani

možnosť odvolania proti rozhodnutiu.

10. Nad rámec už uvedeného ústavný súd pripomína, že rozhodnutie o dočasnom

pozastavení výkonu funkcie sudcu nie je rozhodnutím konečným, ale iba dočasným, a súvisí

v okolnostiach danej veci s disciplinárnym konaním za čin, za ktorý môže byť odvolaný

z funkcie sudcu (§ 22 ods. 1 zákona o sudcoch). Dotknutý sudca môže žiadať súdnu radu

zrušiť takéto rozhodnutie opakovane po uplynutí štyroch mesiacov od posledného

rozhodovania (§ 22 ods. 5 zákona o sudcoch).

11. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2009