Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 164/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša

Maďara (sudca spravodajca) prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť sťažovateľky

, , , zastúpenej

advokátskou kanceláriou AK H. I. F., spol. s. r. o., Na vŕšku 2, Bratislava, v mene ktorej

koná advokát a konateľ JUDr. Peter Filip, vo veci namietaného porušenia jej základného

práva podľa uznesením Súdnej rady Slovenskej

republiky sp. zn. 84 ZN z 24. októbra 2016 a takto

rozhodol:

Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

24. novembra 2016 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej

len „súdna rada“) sp. zn. 84 ZN z 24. októbra 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

1.1 Ústavný súd prijal uznesením č. k. -9 z 2. marca 2017 ústavnú

sťažnosť na ďalšie konanie.

1.2 Vec sťažovateľky napadla ústavnému súdu 24. novembra 2016 a bola pôvodne

pridelená sudcovi spravodajcovi Lajoszovi Meszárosovi, ktorému 16. februára 2019

uplynulo funkčné obdobie sudcu ústavného súdu. V zmysle čl. X ods. 2 Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 (ďalej len „rozvrh

práce“) bola táto vec v zmysle rozvrhu práce prerozdelená a náhodným výberom pomocou

technických a programových prostriedkov pridelená 17. októbra 2019 sudcovi

spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu prejednaná a rozhodnutá

v senáte ústavného súdu v zložení Jana Baricová (predsedníčka senátu), Rastislava Kaššák

a Miloš Maďar.

2. Z ústavnej sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka

bola rozhodnutím výberovej komisie Spr. č. 355/2015 zo 4. mája 2016 vyhlásená za jednu

z úspešných uchádzačiek na obsadenie troch voľných miest sudcov pre Okresný súd

Bratislava I. Súdna rada napadnutým uznesením na základe podkladov Národného

bezpečnostného úradu v tajnom hlasovaní rozhodla, že sťažovateľka nespĺňa predpoklady

sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne.

2.1 Napadnuté uznesenie súdnej rady vo svojom celom znení znie:

„Súdna rada Slovenskej republiky na základe podkladov Národného bezpečnostného

úradu pre rozhodovanie o predpokladoch sudcovskej spôsobilosti kandidáta

na vymenovanie za sudcu podľa a ods. 5 písm. b)

a o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých , v tajnom hlasovaní

rozhodla, že kandidátka na vymenovanie za sudcu: Meno a priezvisko:

; nespĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu

sudcu bude vykonávať riadne.“

2.2 Sťažovateľka ústavný súd primáme požiadala, aby preskúmal dôvody, ktoré

viedli súdnu radu k vydaniu napadnutého uznesenia tak, ako to v tom čase predpokladalo

ustanovenie

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov, ktorého účinnosť bola v čase podania

jej sťažnosti pozastavená.

2.3 Vo svojej argumentácii sťažovateľka poukázala na § 5 ods. 1 písm. e) zákona

č. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“), podľa ktorého za sudcu môže byť

vymenovaný občan, ktorý spĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku,

že funkciu sudcu bude vykonávať riadne (ďalej len „predpoklady sudcovskej spôsobilosti“).

2.4 Podľa sťažovateľky súdna rada pri rozhodovaní o splnení predpokladov

sudcovskej spôsobilosti vychádzala z komplexného posúdenia uchádzača o funkciu sudcu,

ako aj z podkladov Národného bezpečnostného úradu, ktorými sa zisťovalo, či sudca alebo

uchádzač o funkciu sudcu nie je pod preukázateľným nátlakom v dôsledku finančnej

situácie, nie je preukázateľne závislý od konzumácie alkoholických nápojov alebo od iných

návykových látok, neprijíma neoprávnené platby, dary alebo iné výhody alebo nezneužíva

postavenie a funkciu na získavanie neoprávnených pôžitkov, nedisponuje s majetkom,

ktorého hodnota je neprimeraná priznaným príjmom a ktorého legálnosť pôvodu

nie je schopný alebo ochotný preukázať, nemá obchodné, majetkové alebo finančné

vzťahy s osobami z prostredia organizovaného zločinu, alebo nespráva sa korupčne.

2.5 Z uvedených ustanovení podľa sťažovateľky vyplýva, že predpoklady sudcovskej

spôsobilosti boli založené na zákonom taxatívne vymedzených kritériách, ktoré súdna rada

posudzovala na základe podkladov Národného bezpečnostného úradu. V sťažovateľkinom

prípade Národný bezpečnostný úrad, ako ani súdna rada podľa nej nevymedzili jediný

relevantný argument, ktorý by napĺňal už uvedené kritéria sudcovskej nespôsobilosti.

Sťažovateľka v sťažnosti vyhlásila, že nie je pod nátlakom v dôsledku finančnej situácie,

nie je závislá od konzumácie alkoholických nápojov alebo od iných návykových látok,

neprijíma neoprávnené platby, dary alebo iné výhody, nezneužíva postavenie a funkciu

na získavanie neoprávnených pôžitkov, nedisponuje s majetkom, ktorého hodnota

je neprimeraná priznaným príjmom a ktorého legálnosť pôvodu by nebola schopná alebo

ochotná preukázať, nemá obchodné, majetkové alebo finančné vzťahy s osobami

z prostredia organizovaného zločinu a ani sa nespráva korupčne.

2.6 Napadnuté uznesenie považuje sťažovateľka za nedôvodné, keďže súdna rada

neuviedla jediný dôvod spôsobilý naplniť niektorú zo skutočností taxatívne uvedených

v ustanovení § 5 ods. 7 zákona o sudcoch. Dôvody, pre ktoré súdna rada rozhodne

o nesplnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti, nemôžu byť podľa sťažovateľky

svojvoľné a ani zástupné. Keďže z podkladov Národného bezpečnostného úradu,

ako ani zo žiadnej sťažovateľke položenej otázky na neverejnom zasadnutí súdnej rady

nevyplývalo také jej konanie alebo dôkaz o jej sudcovskej nespôsobilosti, ktorý

by bol spôsobilý naplniť ustanovenie § 5 ods. 7 zákona o sudcoch, je podľa

nej jednoznačné, že takéto dôvody vo vzťahu k nej neexistovali a ani neexistujú.

Z uvedených dôvodov sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za nedôvodné.

2.7 Podľa sťažovateľky súdna rada fakticky stotožňuje právo na prístup k verejným

funkciám za rovnakých podmienok a právo uchádzať sa o funkcie za rovnakých podmienok.

Podmienky vzťahujúce sa na práva podľa majú byť podľa mienky

sťažovateľky založené na rozumných a objektívnych kritériách, ktoré sú v danom prípade

vymedzené o. i. ustanovením § 5 zákona o sudcoch. Podľa slov sťažovateľky princíp

transparentnosti procesov v prístupe k verejnej funkcii zahŕňa požiadavku

objektivizovateľnosti, rozumnosti, zistiteľnosti a preskúmateľnosti podmienok v prístupe

k funkcii. Podľa presvedčenia sťažovateľky súdna rada neuviedla dôvod, pre ktorý nesplnila

podmienku na prístup k funkcii sudcu, čím podľa jej názoru porušila jej základné právo

podľa .

3. Sťažovateľka následne rozdelila svoje výhrady proti napadnutému uzneseniu

do 3 celkov.

3.1 V prvom argumentačnom celku sťažovateľka namietala nepreskúmateľnosť

a nezrozumiteľnosť napadnutého uznesenia, ktoré podľa nej z obsahového hľadiska

neobsahuje podstatné materiálne znaky rozhodnutia. Podľa sťažovateľky v napadnutom

uznesení absentujú skutkové dôvody, o ktoré sú opreté rozhodovacie dôvody, ako i právne

závery, ktoré by mali byť z nich vyvodené. Sťažovateľka poukázala taktiež na to,

že odôvodnenie napadnutého uznesenia neobsahuje opis priebehu konania pred Národným

bezpečnostným úradom a súdnou radou, ktorý bol podľa nej podstatný a dôležitý

pre rozhodnutie záveru v jej veci. Napadnuté uznesenie považuje sťažovateľka

za nepreskúmateľné pre nedostatok jeho dôvodov, v dôsledku čoho v konaní nemohla

v rámci svojej obrany predložiť relevantné námietky, či správne zamerať prípadné

opravné prostriedky. Podľa sťažovateľky súčasná judikatúra kladie prísne požiadavky

na presvedčivé a zrozumiteľné odôvodňovanie súdnych rozhodnutí a táto povinnosť

by o to naliehavejšie podľa nej mala platiť aj pre rozhodnutia prijaté súdnou radou. V týchto

súvislostiach poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa požiadaviek kladených

na odôvodnenie rozhodnutí orgánov verejnej moci napr. , ,

, , , , ). Vzhľadom

na uvedené sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za nezákonné a nesúladné

s .

3.2 V druhom argumentačnom celku sťažovateľka poukázala na spôsob hlasovania

súdnej rady. Najprv poukázala na znenie a ods. 6 , a

o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnej rade“),

z obsahu ktorých vyplýva, že súdna rada je schopná sa uznášať, ak sú na zasadnutí prítomní

aspoň 10 jej členovia, pričom na prijatie jej uznesenia je potrebný súhlas aspoň 10

jej členov.

3.2.1 Sťažovateľke na neverejnom zasadnutí súdnej rady ústne oznámili výsledok

tajného hlasovania v jej veci, ako aj pomer hlasov, podľa ktorého 8 členov súdnej rady

bolo za vyslovenie záveru, že požiadavky sudcovskej spôsobilosti spĺňa, 1 člen proti tomuto

záveru a 3 členovia sa zdržali hlasovania. Z uvedeného vyplýva, že pri hlasovaní

v sťažovateľkinej veci bolo prítomných 12 z 18-tich členov súdnej rady a rozhodnutie tohto

kolektívneho orgánu tak fakticky záviselo od hlasovania troch z nich, pretože sa nehlasuje

„väčšinovým“ spôsobom. Sťažovateľka konštatovala, že hoci za prijatie záveru, že spĺňa

predpoklady tzv. sudcovskej spôsobilosti, hlasovala väčšina prítomných členov súdnej rady,

keďže táto väčšina nepredstavovala aj väčšinu všetkých členov súdnej rady, automaticky

bol v súlade s a ods. 6 schválený záver o prijatí uznesenia v neprospech

sťažovateľky.

3.2.2 Vzhľadom na uvedené sťažovateľka konštatovala, že postup, ktorý predchádzal

vydaniu napadnutého uznesenia, je síce v súlade so zákonom, avšak podľa nej je v rozpore

s princípom legitimity, pretože v danom prípade rozhodnutie súdnej rady závisí nielen

od vôle väčšiny hlasujúcich členov súdnej rady, ale aj počtu aktuálne prítomných členov

súdnej rady.

3.3 V treťom argumentačnom celku sťažovateľka argumentovala neústavnosťou

postupu súdnej rady pri rozhodovaní o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti,

ktorým podľa nej došlo k výraznému zásahu výkonnej moci do moci súdnej. Sťažovateľka

ďalej poukázala na podstatu princípu teórie deľby moci, ako aj ústavné princípy nezávislosti

súdnictva a sudcovskej nezávislosti vyplývajúce z a ,

ktoré sú ako zdôraznila základnými princípmi právneho štátu podľa .

Následne taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu zaoberajúcu sa uvedenými

princípmi (napr. , , , ), ktorých závery

týkajúce sa narušenia ústavného princípu deľby moci spôsobom odporujúcim zásadám

implikovaným v koncepcii demokratického štátu, sú podľa sťažovateľky aplikovateľné

aj v jej prípade. Právna úprava umožňujúca preverovanie kandidáta na funkciu sudcu

Národným bezpečnostným úradom podľa názoru sťažovateľky dovoľuje také zásahy

výkonnej moci do postavenia sudcov všeobecných súdov, ktoré ústavný súd v náleze

sp. zn. z 20. mája 2009 nielen kritizoval, ale označil ich za nesúladné

s princípom materiálneho právneho štátu a princípom trojdelenia štátnej moci.

3.3.1 Neústavnosť takéhoto postupu sťažovateľka vidí v tom, že podľa

nej na skúmanie predpokladov sudcovskej spôsobilosti, nemá súdna rada „de facto takmer

žiadny vplyv“, hoci rozhodovanie o tejto otázke patrí do jej právomoci. Súdna rada síce

podklady z Národného bezpečnostného úradu vyhodnocuje samostatne, ale podľa

sťažovateľky „bez právnej úpravy a reálnej možnosti, prípadne zákonných mechanizmov

overenia pravdivosti, relevantnosti a spôsobilosti zdroja poskytnúť pravdivé informácie“.

Tento stav je podľa sťažovateľky v rozpore so zásadou rovnosti, keďže uchádzač o funkciu

sudcu síce má možnosť vyjadriť sa k vybraným tvrdeniam, resp. informáciám,

avšak bez možnosti konfrontácie so zdrojom týchto informácií či bez možnosti preukázania

opaku akéhokoľvek tvrdenia, v dôsledku čoho podľa nej de facto o predpokladoch

spôsobilosti sudcu rozhoduje orgán výkonnej moci – Národný bezpečnostný úrad.

Uvedeným postupom sú podľa sťažovateľky odborné schopnosti a vedomosti uchádzača

o funkciu sudcu „znegované nekontrolovateľným a zákonne nepreskúmateľným

rozhodnutím orgánu štátnej správy“, v dôsledku čoho dochádza „k priamemu, hrubému

a protiústavnému zásahu výkonnej moci do moci súdnej“.

4. Sťažovateľka na základe prezentovaných námietok navrhla, aby ústavný súd vydal

nasledujúci nález:

„Súdna rada svojím uznesením z 24.10.2016, sp. zn 84 NZ, porušila základné právo

na prístup k voleným a iným verejným funkciám zaručené v čl. 30

ods. 4 SR.

Uznesenie Súdnej rady sa zrušuje.

Ústavný súd SR vyslovuje, že spĺňa predpoklady sudcovskej

spôsobilosti.“

II.

Vyjadrenie súdnej rady a replika sťažovateľky

5. Na základe výzvy ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti sťažovateľky vyjadrila

súdna rada podaním č. SR 154/2017 z 29. mája 2017.

5.1 Vo svojom podaní súdna rada ponajprv poukázala na znenie čl. 141a ods. 5

písm. b), a ods. 6, a ods. 9 , a , ga ods. 2, , , a

zákona o súdnej rade, , , , , a

Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane utajovaných skutočností“), § 5 ods. 1

písm. e) a ods. 7 zákona o sudcoch týkajúce sa postavenia súdnej rady a spôsobu

jej rozhodovania, resp. postupov pri rozhodovaní o predpokladoch sudcovskej spôsobilosti

kandidáta na sudcu a povinností kandidáta na sudcu v rámci tohto procesu.

5.2 Súdna rada nerozporovala tvrdenia sťažovateľky týkajúce sa hlasovania

na neverejnom zasadnutí v jej veci (t. j. prítomných 12 členov súdnej rady, ktorá

bola uznášania schopná, z nich 8 hlasovalo za, 1 proti, 3 sa zdržali). Následne súdna rada

poukázala na to, že rozhodovanie súdnej rady ako kolektívneho orgánu sa realizuje

prostredníctvom štandardných pravidiel prijímania rozhodnutí v súlade s čl. 141a ods. 5

a zákona o súdnej rade, pričom z výsledkov tajného hlasovania vyplynulo,

že sťažovateľka nespĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti na vymenovanie za sudcu.

Súdna rada poukázala na ustanovenie , ktoré určuje kvórum potrebné na prijatie

právne záväzného rozhodnutia súdnej rady a zdôraznila, že žiadny iný ústavný príkaz

ani ústavné právo vo vzťahu k hlasovaniu súdnej rady zo znenia procesnej normy

nevyplýva. Z uvedeného podľa súdnej rady možno vyvodiť, že vo veci sťažovateľky

postupovala a rozhodla rovnako ako u všetkých kandidátov na sudcu legálnym spôsobom

v súlade s a príslušnými zákonmi a svoje uznesenie sťažovateľke doručila

do vlastných rúk v zákonom stanovenej lehote na svojom neverejnom zasadnutí 24. októbra

2016.

5.3 Následne súdna rada predložila svoje argumenty vo vzťahu k druhej

argumentačnej línii predloženej sťažovateľkou týkajúcej sa nepreskúmateľnosti

napadnutého uznesenia z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia. Súdna rada závery

uvedené v rozhodnutí ústavného súdu vo veci , v ktorom sa ústavný

súd zaoberal výkladom kompetencií prezidenta v prípade sťažovateľky, označila

za neaplikovateľné. V argumentácii poukázala súdna rada na rozhodnutie ústavného súdu

vo veci , v ktorom sa ústavný súd zaoberal samotným obsahom rozhodnutia

súdnej rady a tiež postupom, ktorý mu predchádzal, pričom v nadväznosti na rozhodovanie

súdnej rady v ňom vyjadril, že „ide o osobitný druh právneho konania, preto nie je možné

rozhodnutia súdov porovnávať s rozhodnutiami súdnej rady“. Vo vzťahu k personálnemu

kreovaniu a obsadeniu súdnej rady ústavný súd v tejto veci vyslovil názor, že „spôsob,

akým ústavodarca nakonfiguroval zloženie súdnej rady vniesol do povahy súdnej rady prvok

vôľový aj prvok rozumový, ba možno povedať, že súdna rada stojí na priesečníku týchto

princípov“, pričom ústavným súdom zvolený postup pri rozhodovaní v uvedenej veci

je „opretý o princíp minimalizácie zásahov do právomocí iných orgánov verejnej moci

a vnímajúc vyvíjajúcu sa tradíciu súdnej rady“. V súvislosti s námietkami sťažovateľky

poukázala súdna rada na závery rozhodnutí ústavného súdu vo veciach sp. zn.

a , z ktorých vyplýva že súdna rada bola zriadená ako ústavný orgán súdnej

moci, zabezpečuje nezávislé postavenie súdnej moci vo vzťahu k iným orgánom štátu,

v rámci svojich kompetencií sa má právo vyjadrovať k zásadným otázkam v oblasti

súdnictva, avšak nemožno ju prirovnávať k postaveniu všeobecných súdov a ich súdnym

rozhodnutiam. Súdna rada následne poukázala na to, že pri riešení otázky transparentnosti

jej rozhodovania v personálnej oblasti už ústavný súd vyslovil, že sťažovateľkou

namietanú právnu úpravu považuje za minimálny akceptovateľný štandard nearbitrámosti

(). Z uvedeného je podľa súdnej rady zrejmé, že dôsledné dodržanie postupu

ustanoveného v zákone o súdnej rade vylučuje arbitrárnosť (svojvôľu) rozhodovania

ústavného orgánu súdnej moci. Vzhľadom na uvedené súdna rada uviedla, že svoje

rozhodnutie považuje za súladné s .

5.4 V tretej argumentačnej línii sťažovateľka namietala zásah výkonnej moci do moci

súdnej v postupe predchádzajúcom vydaniu rozhodnutia súdnej rady, odvolávajúc sa pritom

na , a , a zároveň poukazujúc

na rozhodnutie ústavného súdu vo veci , v ktorom sa ústavný súd okrem iného

vyjadril i k deľbe moci v štáte pri zachovaní nezávislého súdnictva a sudcovskej

nezávislosti. Súdna rada v tejto súvislosti poukázala na znenie , ktorý

upravuje inštitucionálnu nezávislosť súdov (t. z. nie súdnej rady) v spojení s individuálnou

nezávislosťou sudcov, ktorá má smerovať k nestrannému rozhodovaniu v súdnom konaní

a , ktorý súvisí s nezávislosťou sudcu pri výkone jeho funkcie, následne

súdna rada poukázala na to, že predložená argumentácia sťažovateľky týkajúca sa zásahu

výkonnej moci do moci súdnej nekorešponduje s uvedenými článkami, na ktoré poukázala.

5.4.1 Sťažovateľka taktiež v tejto súvislosti poukázala v rámci svojej argumentácie

na nález vo veci sp. zn. zaoberajúci sa inštitútom bezpečnostnej previerky

pre sudcov, ktorí mali pôsobiť na Špeciálnom súde alebo na Najvyššom súde Slovenskej

republiky (sudcovia v senáte rozhodujúci o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam

Špeciálneho súdu). V predmetnej veci, ale v súlade s platnou právnou úpravou v tom čase

previerku pre týchto sudcov vykonával Národný bezpečnostný úrad, čo bolo dôvodom

vyslovenia nesúladu tohto postupu s v dôsledku narušenia princípu deľby moci.

Keďže podľa platnej právnej úpravy vo veci sťažovateľky Národný bezpečnostný úrad

nemá rozhodovaciu právomoc, nemožno túto argumentáciu považovať za relevantnú.

5.4.2 Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, podľa ktorej súdna rada neuvedením

dôvodu, pre ktorý podmienku na prístup k funkcii nesplnila, porušila sťažovateľkino

základné právo podľa , súdna rada okrem iného poukázala

aj na rozhodnutie ústavného súdu vo veci a v súlade s jeho závermi

argumentovala, že obsahom základného práva podľa čl. nie je právny

nárok na získanie uvedenej funkcie, lebo tento vzniká až vtedy, keď uchádzač splnil

v procese prístupu všetky predpísané podmienky v časovom slede (výberové konanie,

rozhodovanie o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti, prerokovanie návrhu

kandidáta na jeho predloženie prezidentovi, menovanie kandidáta prezidentom do funkcie

sudcu bez časového obmedzenia, zloženie a podpísanie sľubu), pričom kandidát, ktorý

nesplní podmienky predchádzajúceho štádia, nemôže ísť do štádia ďalšieho.

5.4.3 Súdna rada ďalej poukázala na to, že rozhodovanie o splnení predpokladov

sudcovskej spôsobilosti sťažovateľky bolo prerokované na zasadnutí súdnej rady

za rovnakých podmienok ako u ostatných kandidátov a samotné neodôvodnenie

napadnutého uznesenia súdnej rady, ktoré je pre sťažovateľku nepriaznivé, nemožno podľa

nej brať ako porušenie rovnakých podmienok v procese prístupu k funkcii sudcu. V danom

prípade súdna rada poukázala na to, že pri výkone svojej právomoci v tomto prípade rokuje

neverejne, hlasuje tajne, ale dáva možnosť, aby sa kandidát osobne k zisteným podkladom

vyjadril ešte pred rozhodnutím, a až následne prostredníctvom tajného hlasovania sama

rozhodne, výsledkom čoho je vydanie uznesenia. Vzhľadom na uvedené podľa súdnej rady

napadnuté uznesenie je v súlade s kritériami stanovenými a i príslušnou zákonnou

úpravou, čo vylučuje tvrdenie o tom, že jej postupom došlo k porušeniu .

5.4.4 V závere súdna rada uviedla, že jej postup bol podľa nej „v súlade

s jej ústavným a zákonným vymedzením, a preto súdna rada navrhuje, aby ústavný súd

rozhodol, že práva sťažovateľky podľa v súvislosti s napadnutým

uznesením súdnej rady porušené neboli“.

6. Ústavný súd zaslal podanie súdnej rady č. SR 154/2017 z 29. mája 2017 právnemu

zástupcovi sťažovateľky, ktorému poskytol možnosť vyjadriť sa k nemu v lehote 14 dní

odo dňa jeho doručenia. Uvedenú možnosť právny zástupca sťažovateľky nevyužil.

7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) upustil

v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v jeho judikatúre

8. Podľa občania majú za rovnakých podmienok prístup

k voleným a iným verejným funkciám.

9. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti definoval verejné funkcie, na ktoré sa

vzťahuje ochrana . Patrí sem aj funkcia sudcu, tak ústavného súdu

i všeobecného súdu (pozri napr. sp. zn. , taktiež Drgonec, J. Slovenskej

republiky. Komentár. 3. vydanie. Šamorín : Heuréka, 2012. 616 s.)

10. Ústavný súd s ohľadom na procesnú čistotu ozrejmuje, že v priebehu konania

o ústavnej sťažnosti sťažovateľky pred ústavným súdom nadobudol 1. marca 2019 účinnosť

v čl. I až a až a až a a .

10.1 V zmysle a sa tento zákon použije

aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní

nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

11. Podľa predchádzajúcich záverov činnosti ústavného súdu sa za prístup k voleným

a iným verejným funkciám považuje aj právo prístupu k funkcii sudcu, teda k verejnej

funkcii, a preto je čl. 30 ods. 4 na tento prípad aplikovateľný ().

12. Článok 30 ods. 4 zaručuje každému občanovi právo na prístup k verejnej

funkcii za rovnakých podmienok. Funkcia sudcu je podľa stálej judikatúry ústavného súdu

takou verejnou funkciou, keďže ide priamo podľa o vykonávateľa jednej zo zložiek

štátnej moci – moci súdnej (porov. napr. , ).

13. V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 30 ods. 4

ústavný súd podčiarkol jeho zásadný význam, keď uviedol, že toto základné právo

je kľúčovým politickým právom, ktoré súvisí s charakterom Slovenskej republiky

ako demokratického a právneho štátu [ (m. m. )].

14. Vo vzťahu k obsahu základného práva podľa ústavný súd

uviedol, že jeho obsahom je prístup k volenej a inej verejnej funkcii a možnosť

nediskriminačného uchádzania sa o takú funkciu. Článok 30 ods. 4 nezaručuje právo

verejnú funkciu dostať, ale iba právo na prístup k nej, t. j. právo uchádzať sa o verejnú

funkciu za rovnakých podmienok, aké majú vytvorené iní uchádzači (m. m.

).

15. Vo svojej doterajšej judikatúre ústavný súd v spojitosti s

tiež uviedol, že orgány zabezpečujúce prístup k voleným a iným verejným funkciám porušia

aj tým, že „sťažia, uľahčia alebo znemožnia uchádzanie sa o funkciu“

(m. m. ), resp. vtedy, ak nezabezpečia „objektivitu konania“ (m. m.

). V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd tiež uviedol (sp. zn.

), že „v právnom štáte je nevyhnutné, aby každý orgán verejnej moci postupoval

pri výkone svojej právomoci tak, že zabezpečí objektivitu svojho postupu smerujúceho

k ochrane alebo uplatňovaniu základného práva alebo základnej slobody, ako aj objektivitu

samotného rozhodovania o ochrane a uplatňovaní základného práva alebo základnej

slobody, a to bez ohľadu na to, či tento postup prebieha v právne formalizovanom rámci

alebo iba v rámci faktickej činnosti príslušného orgánu. Uplatňovanie a ochrana každého

základného práva alebo slobody musí byť v činnosti každého orgánu verejnej moci

zabezpečená reálne a musí prebiehať na nediskriminačnom základe. Táto požiadavka

sa dotýka každého úkonu orgánu verejnej moci, ktorý priamo alebo aspoň sprostredkovane

súvisí s ochranou alebo uplatňovaním základného práva alebo slobody.“. Vo veci sp. zn.

ústavný súd uviedol, že „subjektom tohto práva je každý občan Slovenskej

republiky, ktorý sa o volenú funkciu uchádza“ (k tomu pozri aj ).

16. Porušenia základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám

podľa sa možno účinne domáhať vtedy, ak dôjde v súvislosti s ním

aj k porušeniu ústavnej zásady rovnakého zaobchádzania (nediskriminácie) v označenom

ustanovení vyjadrenej dikciou „... za rovnakých podmienok“. V nadväznosti na túto

požiadavku možno poukázať na právny názor vyslovený vo veci sp. zn. ,

podľa ktorého „k možnému porušeniu ústavnej zásady rovnakého zaobchádzania

(nediskriminácie) môže dôjsť iba v okruhu osôb nachádzajúcich sa v rovnakej právnej

a/alebo faktickej situácii, pričom s niektorými z nich sa zaobchádza odlišne bez rozumného

a racionálneho dôvodu“. Podobne ústavný súd vo veci sp. zn. uviedol, že „tento

základný princíp (rovnosti, pozn.) je porušený vždy vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov

noriem v porovnaní s inou skupinou zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú

rozdiely takého druhu a takej závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie“

(k tomu pozri aj ).

17. Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd sumarizujúc konštatuje, že podstatou

základného práva vyplývajúceho z je prístup k verejnej funkcii

za rovnakých podmienok, teda bez možnosti diskriminačného správania zo strany orgánu

verejnej moci pri výkone jeho kreačnej právomoci. Zaistenie rovnakých podmienok

prístupu k verejnej funkcii si pritom vyžaduje, aby ustanovené (uplatňované) kritériá

prístupu k verejnej funkcii boli objektívne a primerané. K možnému porušeniu ústavnej

zásady rovnakého zaobchádzania (nediskriminácie) v súvislosti so základným právom

na prístup k verejnej funkcii môže dôjsť iba v okruhu osôb nachádzajúcich sa v rovnakej

právnej a (alebo) faktickej situácii, pričom s niektorými z nich sa zaobchádza odlišne

bez rozumného a racionálneho dôvodu.

18. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu možno vyvodiť, že k diskriminačnému

prístupu vo vzťahu k určitému uchádzačovi o verejnú funkciu dôjde vtedy, ak tento bude

(bol) „znevýhodnený oproti iným občanom nachádzajúcim sa v rovnakej právnej a/alebo

faktickej situácii“ (, m. m. tiež , ).

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

19. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka sťažovateľky, podľa ktorej súdna rada

nepostupovala pri vydávaní napadnutého uznesenia ústavne konformným spôsobom

a napadnutým uznesením zasiahla do jej základného práva podľa .

20. Podstatou aktuálnej sťažnosti je tak fakticky nutnosť zistenia toho, čo je obsahom

práva kandidáta na vymenovanie za sudcu na rovný prístup k verejným funkciám

voči súdnej rade. Ústavný súd tu rozhoduje, či súdna rada porušila právo kandidáta

na vymenovanie za sudcu na rovný prístup k verejným funkciám.

21. Judikatúra ústavného súdu Súdnu radu Slovenskej republiky ústavnoprávne

charakterizovala ako osobitný sui generis samosprávny ústavný orgán (, s. 8;

, s. 14; , s. 11; , s. 121) súdnej moci

(, s. 86), ktorý je najvyšším orgánom súdnej moci (, s. 134;

m. m. , s. 12; m. m. , s. 18), pričom jedným z jeho

základných inštitucionálnych prvkov je nezávislosť (, s. 12), predovšetkým:

- zabezpečuje nezávislé postavenie súdnej moci vo vzťahu k iným orgánom štátu

(, s. 8; , s. 9; , s. 13), resp. jej pôsobnosť slúži

na vytvorenie mechanizmu zaručujúceho nezávislosť súdnej moci od moci výkonnej

(, s. 100), resp. je „garantom“ nezávislosti súdnictva a jeho oddelenia

od ostatných orgánov štátu (, s. 89),

- zodpovedá za chod súdnictva (, s. 121),

- zabezpečuje sudcovskú legitimitu (, s. 134),

- vykonáva správu súdnej moci, t. j. rozhoduje alebo spolurozhoduje alebo sa vyjadruje

k otázkam ekonomického, finančného, organizačného a personálneho zabezpečenia výkonu

súdnej moci a sčasti aj jeho kontroly (, s. 56; , s. 145),

- pôsobí pri správe súdnictva v súčinnosti s ministerstvom spravodlivosti alebo ministrom

spravodlivosti (, s. 56),

- zodpovedá za transparentnosť súdnictva (, s. 134).

22. Vychádzajúc zo svojej dovtedajšej judikatúry, ústavný súd napokon v rámci

rozhodnutia sp. zn. z 18. novembra 2015 pristúpil aj ku komplexnému

vymedzeniu postavenia súdnej rady v ústavnom poriadku Slovenskej republiky, pričom

ústavnoprávne zadefinoval súdnu radu takto:

«Pri zohľadnení všetkých uvedených skutočností možno pristúpiť aj k vymedzeniu

postavenia súdnej rady v ústavnom poriadku Slovenskej republiky, pričom jej základné

charakteristiky nasvedčujú tomu, že ide o súdnu radu hybridného typu. Vyplýva to už

zo samotného ústavného zakotvenia jej postavenia (siedma hlava II. oddiel čl. 141a

a nasledujúce ) a tiež aj z rozdelenia právomoci orgánov verejnej moci pri ustanovení

jej členov, keď deviatich členov volia a odvolávajú sudcovia, troch členov volí a odvoláva

národná rada, troch členov menuje a odvoláva prezident republiky a troch členov vláda

(a ods. 1 ). Súdna rada v pomeroch Slovenskej republiky však priamo v texte

nemá obmedzenia týkajúce sa vyváženosti členov súdnej rady z hľadiska pomeru

sudcov a zástupcov iných profesií, pričom podmienkami pre členstvo v súdnej rade (okrem

sudcov) je bezúhonnosť, vysokoškolské právnické vzdelanie a najmenej 15 rokov odbornej

praxe (a ods. 2 ). Uvedená skutočnosť (vyváženosť členstva v súdnej rade)

môže byť za určitých okolností problematická, a to v prípade, ak okrem sudcov aj ostatné

štátne orgány do súdnej rady menujú či volia sudcov. Pri prevahe sudcov v súdnej rade totiž

súdna rada môže (ale nemusí) podliehať nebezpečenstvu „súdneho korporativizmu“

(corporatism within the judiciary, Benátska komisia, stanovisko, bod 27). Na tomto mieste

sa však vytvára priestor pre všetky dotknuté orgány na zavedenie takej vhodnej ústavnej

praxe pri ustanovovaní členov súdnej rady, ktorá zabráni justičnému korporativizmu

a izolácii a rovnako zachová princíp deľby moci a zodpovednosti.

O postavení súdnej rady... najviac vypovedajú jej upravené kompetencie,

keď na prvom mieste, ako to už bolo uvedené, je „verejná kontrola súdnej moci“ [čl. 141a

ods. 5 písm. a) ], čomu zodpovedajú aj kompetencie súdnej rady v oblasti

disciplinárneho konania sudcov [a ods. 5 písm. g) ] a odvolávania sudcov

[a ods. 5 písm. c), e) a i) a a ods. 10 ]. Úloha súdnej rady ako garanta

nezávislosti súdnej moci nie je v ústave výslovne uvedená, jednoznačne však vyplýva

zo základnej charakteristiky súdnej moci, ktorou je jej nezávislosť ( ), pričom

je zrejmé, že túto nezávislosť musí dodržiavať a chrániť aj súdna rada, ktorá má okrem

už uvedených kontrolných právomocí aj významné legitimizačné postavenie v oblasti

menovania sudcov [, , a ], ako aj pri pridelení

a preložení sudcov [ ]. Okrem toho súdna rada spolupracuje

s orgánmi sudcovskej samosprávy v etických otázkach výkonu funkcie sudcu [čl. 141a ods. 5

písm. j) ], a pokiaľ ide o jej právomoci v oblasti správy súdov, súdnej rade

priznáva len poradný hlas (vyjadruje sa, predkladá stanovisko v oblasti návrhu rozpočtu

súdov Slovenskej republiky pri zostavovaní návrhu štátneho rozpočtu). V súlade

so všeobecnou charakteristikou tak ani Súdna rada Slovenskej republiky nemá priamo

v ústave zakotvené významnejšie právomoci v oblasti správy súdov, tieto však môže

vykonávať v rámci ďalších právomocí, ktoré jej prizná zákon [čl. 141a ods. 5 písm. k)

].

Súdna rada Slovenskej republiky je osobitný nezávislý ústavný orgán súdnej moci

garantujúci predovšetkým nezávislé postavenie súdnej moci a sudcovskú legitimitu,

zodpovedajúci za chod súdnictva, správu súdnej moci a súdnictva, ako aj transparentnosť

súdnictva, a tak by mal byť plnohodnotným partnerom moci zákonodarnej a výkonnej.»

V rámci odôvodnenia citovaného nálezu pritom ústavný súd venoval osobitnú

pozornosť aj požiadavke nezávislosti súdnej rady, pričom okrem iného konštatoval,

že „základný zámer zriadenia súdnej rady spočíval v posilnení inštitucionálnej nezávislosti

súdnej moci od výkonnej moci, ako aj od moci zákonodarnej. Je pritom zrejmé, že táto

záruka nezávislosti sa vzťahuje aj na jej jednotlivých členov, ktorými je tvorená, keďže

nie je objektívne možné zabezpečiť nezávislé postavenie súdnej rady ako celku bez toho,

aby aj jej jednotlivým členom bolo taktiež zabezpečené nezávislé postavenie.“.

23. V zmysle už uvedeného tak možno bez akýchkoľvek pochybností konštatovať,

že Súdna rada Slovenskej republiky je osobitný nezávislý ústavný orgán súdnej moci

garantujúci predovšetkým nezávislé postavenie súdnej moci a sudcovskú legitimitu,

zodpovedajúci za chod súdnictva, správu súdnej moci a súdnictva, ako aj transparentnosť

súdnictva, a tak by mal byť plnohodnotným partnerom moci zákonodarnej a výkonnej

().

24. Zároveň pritom možno konštatovať, že v rámci snahy o zlepšovanie efektívnosti

a kvality výkonu súdnictva v Slovenskej republike dochádza od vzniku Súdnej rady

Slovenskej republiky pred vyše 15 rokmi ku kontinuálnemu zvyšovaniu jej významu

v ústavnom poriadku Slovenskej republiky, čo sa prejavuje predovšetkým v postupnom

rozširovaní pôsobnosti samotnej súdnej rady, ako aj v rozširovaní kompetencií jej predsedu

[napr. s účinnosťou od 15. novembra 2018 bola pôsobnosť predsedu súdnej rady rozšírená

() o oprávnenie podávať Národnej rade Slovenskej republiky

návrhy na voľbu kandidátov na sudcov ústavného súdu].

25. S ohľadom na rozhodovanie súdnej rady ústavný súd dáva do pozornosti

skutočnosť, že otázkou kvality procesu posudzovania kandidátov na vymenovanie

za sudcov pred súdnou radou a ústavnými podmienkami kladenými na kvalitu aktu súdnej

rady o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti kandidátom na vymenovanie za sudcu

sa ústavný súd podrobne a vyčerpávajúco zaoberal v náleze sp. zn.

z 13. decembra 2012. Tam uvedené východiská a právne závery sú plne aplikovateľné

aj na vec sťažovateľky a ústavný súd bude preto aj z týchto pri posudzovaní ústavnej

sťažnosti sťažovateľky vychádzať.

26. Moderný konštitucionalizmus neustále hľadá odpovede na otázky diskrécie

ústavných orgánov pri prijímaní ústavných aktov, zvlášť pri menovacích právomociach

(porov. menovanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky prezidentom Slovenskej

republiky sp. zn. , menovanie viceguvernéra Národnej banky Slovenska

sp. zn. , rozsudok českého Nejvyššího správního soudu sp. zn. ,

rozhodnutie poľského ústavného tribunálu SK 37/08, rozhodnutie maďarského ústavného

súdu č. 48/1991 a č. 36/1992). Hľadá odpovede o ústavnoprávnej povahe aktov, či ide

o tzv. vládne akty (), či ide o akty súdne preskúmateľné alebo nie, či ústavný

orgán má povinnosť daný akt prijať, či má byť akt odôvodnený alebo nie, a aká je

ústavnoprávna zodpovednosť pri (ne)vydaní takýchto aktov. Relatívne často počuť,

že zabudla na to či ono, tamto by malo byť v ústave upravené. Je si však potrebné

uvedomiť, že vývoj spoločnosti a ústavného života je taký pestrý, že uvedený proces

formovania našej ústavnosti sa nikdy neskončí.

26.1 V tomto rámci je nutné vnímať aj proces navrhovania kandidátov

na vymenovanie za sudcov súdnou radou. Súdna rada, tak ako je zakotvená v ústave

a konkretizovaná v zákonnej úprave, nebola, čo sa týka jej povahy a postavenia a z nich

vyplývajúcich charakteristík, teoreticky precizovaná alebo dogmaticky „ukotvená“, a preto

nie je ľahké priradiť jej exaktnú ústavnoprávnu charakteristiku – už v minulosti ju ústavný

súd označil za orgán sui generis ().

26.2 Samotná okolnosť, že určitý orgán hlasuje, a to dokonca tajne, nemôže

bez ďalšieho určovať, či jeho rozhodnutia majú alebo nemajú byť odôvodnené, a podobne

sama osebe nemôže určovať rozsah dôvodov, na ktorých môže tento orgán prípadne založiť

svoje rozhodnutie. Ústavné a zákonné medze oprávnení ustanovujúceho orgánu a jeho

postavenie sú určovateľom spôsobu jeho rozhodovania (porov. ).

26.3 V existencii jednotlivých ústavných orgánoch sa prelína komponent vôle

a komponent racionálnosti. Telesom, kde je vôľový prvok najsilnejšie zastúpený,

je parlament. Na druhej strane stojí súdnictvo, ktoré čerpá svoju legitimitu z expertnosti,

z poznania práva. Súdy operujú v normatívnom priestore práva, právneho štátu

a vo faktickom priestore demokracie (porov. Soeharno, J. The Integrity of the Judge.

A Philosophical Inquiry, Ashgate, 2009, s. 20 a nasl.).

27. Ak zostaneme na moment a vo všeobecnej rovine pri súdoch a otázke

neodôvodňovania rozhodnutí pojednávajúcich o právach a povinnostiach subjektov práva,

ústavný súd v minulosti posudzoval aj prípady týkajúce sa neodôvodňovania rozhodnutí

orgánov verejnej moci o právach a povinnostiach subjektov práva, pričom takúto možnosť

(neodôvodňovať rozhodnutia) upravovali v tom čase samotné zákony (napr. v tom čase

platný a účinný o pobyte cudzincov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a § 52 ods. 2 zákona

č. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov). Ide napríklad o rozhodnutia sp. zn. , ,

mutatis mutandis .

27.1 Ústavný súd v takýchto prípadoch konštatoval, že je povinnosťou konajúcich

súdov preskúmavajúcich zákonnosť takýchto rozhodnutí využiť možnosť oboznámiť

sa s ťažiskovými informáciami zo spisu, nezatvárať pred nimi oči. Súdy sa nesmú

iniciatívne vyhýbať oboznámeniu sa s rozhodujúcimi skutočnosťami a majú povinnosť

poskytnúť vertikálnu ochranu aj v prípadoch, že preskúmavané rozhodnutia

sa neodôvodňujú. Realizujú túto ochranu síce bez možnosti dotknutého subjektu oponovať,

ale zákon možnosťou neodôvodňovať rozhodnutia oponovanie neumožňoval.

Ak zákonodarca v zložitosti súčasného sveta explicitne uprednostní len jednoduché

konštatovanie pred odôvodnením, sú to potom všeobecné súdy, ktoré chránia práva

dotknutých subjektov preverením formálnejších, avšak relevantných stránok procesu,

a taktiež sa oboznamujú s dôvodmi takého rozhodnutia, či nie sú neudržateľné.

27.2 Ústavný súd však pri tom jedným dychom dodáva, že tieto citované rozhodnutia

nie sú v prerokovávanej veci sťažovateľky vzhľadom na ich odlišný skutkový a právny

základ (za všetky sa pýta uviesť aspoň ten, že v citovaných veciach nešlo o prístup

k verejnej funkcii za rovnakých podmienok) podkladom pre tento nález a ústavný súd

ich uvádza len ako ďalší z hlasov do diskusie o neodôvodňovaní rozhodnutí orgánov

verejnej moci.

28. Spôsob, akým ústavodarca nakonfiguroval personálne kreovanie a obsadenie

súdnej rady, vniesol do povahy súdnej rady prvok vôľový aj prvok rozumový, ba možno

povedať, že súdna rada stojí na priesečníku týchto princípov [„Niekoľko členských štátov

Európskej únie – s cieľom zabezpečiť nezávislosť súdnictva alebo z dôvodov zefektívnenia

súdneho manažmentu a súdnej administrácie – založili nezávislé sprostredkujúce

či prechodné (org. intermediary, pozn.) inštitúcie umiestnené medzi súdnictvom a politicky

zodpovednými administrátormi v samotnej vláde, či parlamente.“ In: Voermans, W., Albers,

P. Councils for the Judiciary in EU Countries. CEPEJ, Rada Európy 2003].

29. Ústavný súd už v minulosti smerom k rozhodovacej činnosti súdnej rady vyslovil,

že absencia úpravy postupu, resp. spôsobu výkonu jej právomoci neznamená, že neexistuje

implicitná požiadavka objektívnosti (z nej vyplýva aj požiadavka primeranej

transparentnosti) postupu orgánov verejnej moci (; porov. Kühn, Z. Aplikace

práva v složitých případech – k úloze právních principů v judikatuře. Praha: Karolinum,

2002, s. 202 a nasl. – Přenesení normotvorní kompetence na nižší složku právního řádu:

mezera v zákoně sui generis).

29.1 Ústavný súd už taktiež konštantne judikoval, že zákaz svojvôle, ktorý

je s požiadavkou objektivity spojený ako jeho negácia, je jedným zo samozrejmých znakov

materiálneho právneho štátu (porov. , , ,

). To, že súdna rada pri výkone právomoci napr. hlasuje tajne, neznamená,

že nie je možné vyhovieť istým implicitným požiadavkám objektívnosti, a to napríklad

vypočutím kandidáta na vymenovanie za sudcu, zverejnením zápisnice z rokovania súdnej

rady, verejnosťou zasadnutia, zverejnením záznamu zo zasadnutia či (inou) justifikáciou.

Navyše, zo zodpovednosti, presnejšie „spočítateľnosti“ (accountability) súdnej rady

z hľadiska objektívneho ústavného práva vyplýva (ako implikácia) subjektívne právo

kandidáta na vymenovanie za sudcu uchádzať sa za rovných podmienok o funkciu sudcu

(porov. Káčer, M. Múdrejší proti väčšine. In: Procházka, R., Káčer, M. Exemploducti. Pocta

k životnému jubileu Jozefa Prusáka. Trnava : Právnická fakulta Trnavskej univerzity, 2012.

s. 74 a nasl.).

30. Na druhej strane konfigurácia súdnej rady sa zreteľne prejavuje v neustálom

hľadaní podoby (ne)odôvodňovania rozhodnutí súdnej rady. Ústavný súd v náleze vo veci

sp. zn. uviedol, že uznesenie súdnej rady ako výsledok hlasovania orgánu

verejnej moci je právnou skutočnosťou verejného práva vo forme rozhodnutia adresovaného

prezidentovi. Nejde o individuálny právny akt (ako výsledok činnosti príslušného orgánu,

ktorým sa zakladajú, menia alebo rušia, prípadne autoritatívne zisťujú oprávnenia

a povinnosti subjektov), ale o osobitný druh právneho konania. Výsledok hlasovania

týkajúci sa kreovania verejných, resp. ústavných činiteľov (nielen rozhodnutie súdnej rady

o predložení návrhu kandidáta na vymenovanie za sudcu prezidentovi) sa neodôvodňuje,

pričom za hlasovanie nemožno brať hlasujúceho na zodpovednosť. Ústavná a zákonná

úprava nepripúšťa v predmetných súvislostiach ani možnosť odvolania proti rozhodnutiu.

Ústavný súd aj v ďalších obdobných veciach používal tieto východiská (porov.

; porov. tiež Bobek. M. Volba soudce mezinárodního soudu jako právní

skutečnost? In: Jiné právo, 13. september 2009).

31. Na závery a interpretáciu ústavného súdu uvedené v judikatúre ústavného súdu

a citované už v tomto náleze svojho času reagoval zákonodarca novelizáciou § 6 zákona

o súdnej rade, ktorý vo svojich relevantných častiach v čase rozhodovania súdnej rady

o sťažovateľkinej veci znel:

„(6) Súdna rada rozhoduje vždy uznesením. Na prijatie uznesenia súdnej rady

je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov.

(8) Hlasovanie súdnej rady je verejné; to neplatí

a) ak súdna rada rozhoduje o návrhu na

1. vymenovanie a odvolanie sudcu,

2. vymenovanie a odvolanie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

3. vymenovanie a odvolanie podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

4. vymenovanie a odvolanie predsedu alebo podpredsedu súdnej rady,

5. voľbu kandidáta na sudcu, ktorý by mal pôsobiť za Slovenskú republiku

v medzinárodnom súdnom orgáne,

6. voľbu a odvolanie členov a predsedov disciplinárnych senátov,

b) v ďalších prípadoch ustanovených zákonom.

(10) Z každého zasadnutia súdnej rady sa vyhotovuje zvukový záznam a zápisnica,

z ktorej musí byť okrem účasti, programu zasadnutia súdnej rady a obsahu prijatých

uznesení zrejmý aj obsah, priebeh rokovania a výsledok hlasovania o jednotlivých bodoch

programu zasadnutia súdnej rady.

(11) Predseda súdnej rady zabezpečí zverejnenie informácií o činnosti súdnej rady

na webovom sídle súdnej rady. Na webovom sídle súdnej rady sa zverejňuje termín

zasadnutia súdnej rady, návrh programu zasadnutia súdnej rady a materiály, o ktorých

má podľa návrhu programu zasadnutia súdna rada rokovať, a to najmenej 15 dní

pred termínom zasadnutia súdnej rady; materiály doplnené na rokovaní súdnej rady podľa

§ 6 ods. 2 sa zverejňujú v rovnakej lehote ako prijaté uznesenie súdnej rady. Na webovom

sídle súdnej rady sa ďalej uverejní prijaté uznesenie súdnej rady, zápisnica z hlasovania,

zápisnica zo zasadnutia súdnej rady a zvukový záznam zo zasadnutia súdnej rady. Prijaté

uznesenie súdnej rady sa uverejní do 24 hodín od jeho prijatia súdnou radou. Zápisnica

z hlasovania, zápisnica zo zasadnutia súdnej rady a zvukový záznam zo zasadnutia súdnej

rady sa uverejnia zároveň s prijatými uzneseniami súdnej rady.“

32. Citované právne normy týkajúce sa postupu súdnej rady v konkrétnom konaní

v minulosti rozšíril zákonodarca pri rozhodovaní súdnej rady o predpokladoch sudcovskej

spôsobilosti v § 27ga, ktorého relevantné časti v čase rozhodovania súdnej rady

o sťažovateľkinej veci zneli:

„(4) Súdna rada rozhoduje o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti

kandidáta na vymenovanie za sudcu na neverejnom zasadnutí, na ktorom sa môžu zúčastniť

len členovia súdnej rady a kandidát na vymenovanie za sudcu; ďalšie osoby sa ho môžu

zúčastniť len so súhlasom súdnej rady. Hlasovanie súdnej rady je tajné.

(5) Súdna rada je povinná pred rozhodnutím o splnení predpokladov sudcovskej

spôsobilosti umožniť kandidátovi na vymenovanie za sudcu vyjadriť sa k zisteniam

vyplývajúcim z podkladov podľa odseku 3, a to tak, aby nedošlo k zásahu do práv tretích

osôb a nebol ohrozený zdroj informácií. Predseda súdnej rady je povinný umožniť členom

súdnej rady oboznámiť sa s podkladmi podľa odseku 3 aspoň 15 dní pred zasadnutím súdnej

rady, na ktorom rozhoduje podľa týchto podkladov. Ak o to súdna rada požiada, Národný

bezpečnostný úrad je povinný umožniť súdnej rade nahliadnutie do materiálov, z ktorých

sa podklady pre rozhodovanie o predpokladoch sudcovskej spôsobilosti poskytli.“

33. Zákonodarca tak našiel v tom čase rovnováhu medzi takpovediac nezávislosťou

či autonómnosťou súdnej rady na jednej strane (a ) a jej zodpovednosťou

i transparentnosťou na strane druhej. Ústavný súd v danom momente nemá dôvod

spochybňovať túto rovnováhu nastavenú zákonodarcom (porov. tiež )

a vyslovuje, že pre naplnenie princípu transparentnosti uznesenia súdnej rady nemusia

zahŕňať komponent tradičného odôvodnenia, avšak súdna rada je povinná o to poctivejšie

dodržiavať požiadavky transparentného konania o predpokladoch sudcovskej spôsobilosti

v zmysle citovaných ustanovení zákona o súdnej rade. Inak povedané, zo samotného

priebehu zasadnutia súdnej rady, otázok kladených uchádzačovi v rámci jeho verejného

vypočutia, prípadných reakcií členov súdnej rady či z predložených materiálov musí

byť možné vnímať a zistiť, čo bolo konkrétnym dôvodom, pre ktorý napr. nebol uchádzač

súdnou radou zvolený, prípadne ktoré informácie zistené o uchádzačovi boli zo strany

súdnej rady vnímané ako problematické pre jeho prípadný výkon funkcie sudcu.

34. Ústavný súd, zaštiťujúc sa prezentovaným penzom východísk, in concreto

obdobne ako vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. hodnotí,

že sťažovateľka ako kandidát na vymenovanie za sudcu bola účastná konania

(rozhodovania) pred súdnou radou o predpokladoch sudcovskej spôsobilosti, dostalo

sa jej príležitosti vyjadriť sa k zisteniam vyplývajúcim z podkladov zabezpečených

Národným bezpečnostným úradom a samotnou súdnou radou, odpovedať na položené

otázky, byť účastná rozpravy, pričom zo znenia vyhotovenej zápisnice je okrem účasti,

programu zasadnutia súdnej rady a obsahu prijatých uznesení zrejmý aj obsah, priebeh

rokovania a výsledok hlasovania o tomto bode programu zasadnutia súdnej rady.

Po oboznámení sa s konaním 10. neverejného zasadnutia Súdnej rady Slovenskej republiky,

ktoré sa konalo 24. októbra 2016, ústavný súd uzatvára, že z priebehu a obsahu zasadnutia

súdnej rady nemožno mať rozumné pochybnosti o spôsobilosti kandidáta rozpoznať

(aplikujúc kritériá prednesené v bode 33 tohto nálezu) skutočnosti, ktoré súdna rada mohla

vnímať ako problematické pre výkon funkcie sudcu.

34.1 Ústavný súd na tomto mieste súčasne pripomína, že sťažovateľka rozsah

prieskumu ústavného súdu obmedzila svojou ústavnou sťažnosťou, v ktorej namieta nesúlad

namietaného postupu a rozhodnutia súdnej rady výlučne s . Účelom

predmetného ustanovenia o rovnosti prístupu k voleným a iným verejným funkciám

je v stanovení takých podmienok, ktoré budú garantovať, že právnymi predpismi

akejkoľvek právnej sily, ako aj praxou orgánov verejnej moci nemožno v rovnakom

okamžiku a v rovnakej situácii preferovať niektoré skupiny pre inými, prípadne ich vystaviť

nerovnosti v podobnej právnej situácii. Porušenie tohto ústavného príkazu je dôvodné

vysloviť iba za situácie zistenia diskriminácie osôb v rovnakej faktickej alebo právnej

situácii, a to bez rozumného a racionálneho dôvodu (mutatis mutandis ,

).

34.2 Sťažovateľka však vo vzťahu k označenému článku predniesla vo svojej

ústavnej sťažnosti (a jej doplnení) iba lakonickú ústavnoprávnu argumentáciu, v ktorej

chýba adresný ústavný rozmer namietaných okolností a podmienok porušenia čl. 30 ods. 4

zo strany postupu a rozhodnutia súdnej rady. Ústavný súd po preskúmaní veci

v namietanom rozsahu tak uzatvára, že podľa jeho mienky nemohlo dôjsť postupom

a napadnutým rozhodnutím súdnej rady k porušeniu práva sťažovateľky na prístup

k verejnej funkcii za rovnakých podmienok podľa , a to ani vtedy,

ak napadnuté uznesenie je stručné a nie je bližšie odôvodnené.

35. K legitimite napadnutého rozhodnutia pre počet hlasujúcich – 12 členov súdnej

rady, kde v rámci ústneho oznámenia o výsledku tajného hlasovania bol na neverejnom

zasadnutí súdnej rady oznámený výsledok hlasovania s pomerom hlasov 8 členov

za sudcovskú spôsobilosť sťažovateľky, 1 člen proti, 3 členovia sa zdržali ‒ ústavný súd

ďalej uvádza, že legitimita napadnutého rozhodnutia sa nemeria počtom hlasujúcich členov

(za predpokladu splnenia kvóra pre uznášaniaschopnosť) v konkrétnej veci, ale legitimita

je v tomto prípade vecou dôveryhodnosti (transparentnosti) samotnej súdnej rady

a jej rozhodovacej činnosti (resp. vecou poznania a správnej aplikácie práva). Vo veci

sťažovateľky bola súdna rada uznášaniaschopná a hlasovanie prebehlo v súlade so zákonom

o súdnej rade. Ani v tomto prípade nedošlo k porušeniu čl. 30 ods. 4.

36. Napokon ústavný súd vyslovuje, vnímajúc princíp minimalizácie zásahov

do právomocí iných orgánov verejnej moci a rešpektujúc vyvíjajúcu sa tradíciu súdnej rady.

Na základe predložených konklúzií tak ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľky

nevyhovel (výrok nálezu).

37. Ústavný súd pri rozhodovaní vzal do úvahy aj nález sp. zn.

z 30. januára 2019 (publikovaný pod č. ), ktorým ústavný súd okrem iného

rozhodol, že ustanovenie čl. 141a ods. 9 v časti slov „plniaceho úlohy ochrany utajovaných

skutočností“ v znení ústavného nie je v súlade s

, ako aj že ustanovenia , druhej vety a zákona o súdnej rade

nie sú v súlade s , a .

37.1 Článok 141a ods. 9 , aplikovaný vo veci sťažovateľky, v čase

rozhodovania súdnej rady v sťažovateľkinej veci vo vtedy platnom a účinnom znení znel:

„Súdna rada Slovenskej republiky prijíma stanovisko podľa odseku 5 písm. b) (prijímať

stanovisko, či kandidát na vymenovanie za sudcu spĺňa predpoklady sudcovskej

spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne, pozn.)

na základe podkladov od štátneho orgánu plniaceho úlohy ochrany utajovaných

skutočností a vyjadrenia kandidáta na vymenovanie za sudcu; podrobnosti ustanoví zákon.“

Ustanovenia § 27ga zákona o súdnej rade platné a účinné v čase rozhodovania súdnej rady

o veci sťažovateľky ústavný súd už citoval v bode 9.13 tohto nálezu.

37.2 Ústavný súd však hic et nunc konštatuje, že nález ústavného súdu

sp. zn. z 30. januára 2019 nemá na ústavnoprávne posúdenie

sťažovateľkinej veci senátom ústavného súdu vplyv, keďže na napadnuté rozhodnutie

súdnej rady v sťažovateľkinej veci bolo potrebné nahliadať prizmou v tom čase platného

a účinného znenia a zákona o súdnej rade, pre ktoré platila prezumpcia ústavnosti

právnych predpisov.

38. Ústavný súd tak, rešpektujúc doterajšiu judikatúru ústavného súdu, nález sp. zn.

z 30. januára 2019, prihliadajúc pritom aj na argumentačné východiská

nálezu sp. zn. z 21. novembra 2019 bol oprávnený rozhodnúť a rozhodol

o ústavnej sťažnosti sťažovateľky spôsobom už uvedeným.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu