Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 164/2017
PDF · 668.01 KB
No categories available
II. ÚS 164/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša
Maďara (sudca spravodajca) prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť sťažovateľky
, , , zastúpenej
advokátskou kanceláriou AK H. I. F., spol. s. r. o., Na vŕšku 2, Bratislava, v mene ktorej
koná advokát a konateľ JUDr. Peter Filip, vo veci namietaného porušenia jej základného
práva podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Súdnej rady Slovenskej
republiky sp. zn. 84 ZN z 24. októbra 2016 a takto
rozhodol:
Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
24. novembra 2016 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej
len „súdna rada“) sp. zn. 84 ZN z 24. októbra 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
1.1 Ústavný súd prijal uznesením č. k. II. ÚS 164/2017-9 z 2. marca 2017 ústavnú
sťažnosť na ďalšie konanie.
1.2 Vec sťažovateľky napadla ústavnému súdu 24. novembra 2016 a bola pôvodne
pridelená sudcovi spravodajcovi Lajoszovi Meszárosovi, ktorému 16. februára 2019
uplynulo funkčné obdobie sudcu ústavného súdu. V zmysle čl. X ods. 2 Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 (ďalej len „rozvrh
práce“) bola táto vec v zmysle rozvrhu práce prerozdelená a náhodným výberom pomocou
technických a programových prostriedkov pridelená 17. októbra 2019 sudcovi
spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu prejednaná a rozhodnutá
v senáte ústavného súdu v zložení Jana Baricová (predsedníčka senátu), Rastislava Kaššák
a Miloš Maďar.
2. Z ústavnej sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka
bola rozhodnutím výberovej komisie Spr. č. 355/2015 zo 4. mája 2016 vyhlásená za jednu
z úspešných uchádzačiek na obsadenie troch voľných miest sudcov pre Okresný súd
Bratislava I. Súdna rada napadnutým uznesením na základe podkladov Národného
bezpečnostného úradu v tajnom hlasovaní rozhodla, že sťažovateľka nespĺňa predpoklady
sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne.
2.1 Napadnuté uznesenie súdnej rady vo svojom celom znení znie:
„Súdna rada Slovenskej republiky na základe podkladov Národného bezpečnostného
úradu pre rozhodovanie o predpokladoch sudcovskej spôsobilosti kandidáta
na vymenovanie za sudcu podľa čl. 141a ods. 5 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky
a § 27ga ods. 4 zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 195/2014 Z. z., v tajnom hlasovaní
rozhodla, že kandidátka na vymenovanie za sudcu: Meno a priezvisko:
; nespĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu
sudcu bude vykonávať riadne.“
2.2 Sťažovateľka ústavný súd primáme požiadala, aby preskúmal dôvody, ktoré
viedli súdnu radu k vydaniu napadnutého uznesenia tak, ako to v tom čase predpokladalo
ustanovenie § 74da ods. 2 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov, ktorého účinnosť bola v čase podania
jej sťažnosti pozastavená.
2.3 Vo svojej argumentácii sťažovateľka poukázala na § 5 ods. 1 písm. e) zákona
č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“), podľa ktorého za sudcu môže byť
vymenovaný občan, ktorý spĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku,
že funkciu sudcu bude vykonávať riadne (ďalej len „predpoklady sudcovskej spôsobilosti“).
2.4 Podľa sťažovateľky súdna rada pri rozhodovaní o splnení predpokladov
sudcovskej spôsobilosti vychádzala z komplexného posúdenia uchádzača o funkciu sudcu,
ako aj z podkladov Národného bezpečnostného úradu, ktorými sa zisťovalo, či sudca alebo
uchádzač o funkciu sudcu nie je pod preukázateľným nátlakom v dôsledku finančnej
situácie, nie je preukázateľne závislý od konzumácie alkoholických nápojov alebo od iných
návykových látok, neprijíma neoprávnené platby, dary alebo iné výhody alebo nezneužíva
postavenie a funkciu na získavanie neoprávnených pôžitkov, nedisponuje s majetkom,
ktorého hodnota je neprimeraná priznaným príjmom a ktorého legálnosť pôvodu
nie je schopný alebo ochotný preukázať, nemá obchodné, majetkové alebo finančné
vzťahy s osobami z prostredia organizovaného zločinu, alebo nespráva sa korupčne.
2.5 Z uvedených ustanovení podľa sťažovateľky vyplýva, že predpoklady sudcovskej
spôsobilosti boli založené na zákonom taxatívne vymedzených kritériách, ktoré súdna rada
posudzovala na základe podkladov Národného bezpečnostného úradu. V sťažovateľkinom
prípade Národný bezpečnostný úrad, ako ani súdna rada podľa nej nevymedzili jediný
relevantný argument, ktorý by napĺňal už uvedené kritéria sudcovskej nespôsobilosti.
Sťažovateľka v sťažnosti vyhlásila, že nie je pod nátlakom v dôsledku finančnej situácie,
nie je závislá od konzumácie alkoholických nápojov alebo od iných návykových látok,
neprijíma neoprávnené platby, dary alebo iné výhody, nezneužíva postavenie a funkciu
na získavanie neoprávnených pôžitkov, nedisponuje s majetkom, ktorého hodnota
je neprimeraná priznaným príjmom a ktorého legálnosť pôvodu by nebola schopná alebo
ochotná preukázať, nemá obchodné, majetkové alebo finančné vzťahy s osobami
z prostredia organizovaného zločinu a ani sa nespráva korupčne.
2.6 Napadnuté uznesenie považuje sťažovateľka za nedôvodné, keďže súdna rada
neuviedla jediný dôvod spôsobilý naplniť niektorú zo skutočností taxatívne uvedených
v ustanovení § 5 ods. 7 zákona o sudcoch. Dôvody, pre ktoré súdna rada rozhodne
o nesplnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti, nemôžu byť podľa sťažovateľky
svojvoľné a ani zástupné. Keďže z podkladov Národného bezpečnostného úradu,
ako ani zo žiadnej sťažovateľke položenej otázky na neverejnom zasadnutí súdnej rady
nevyplývalo také jej konanie alebo dôkaz o jej sudcovskej nespôsobilosti, ktorý
by bol spôsobilý naplniť ustanovenie § 5 ods. 7 zákona o sudcoch, je podľa
nej jednoznačné, že takéto dôvody vo vzťahu k nej neexistovali a ani neexistujú.
Z uvedených dôvodov sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za nedôvodné.
2.7 Podľa sťažovateľky súdna rada fakticky stotožňuje právo na prístup k verejným
funkciám za rovnakých podmienok a právo uchádzať sa o funkcie za rovnakých podmienok.
Podmienky vzťahujúce sa na práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy majú byť podľa mienky
sťažovateľky založené na rozumných a objektívnych kritériách, ktoré sú v danom prípade
vymedzené o. i. ustanovením § 5 zákona o sudcoch. Podľa slov sťažovateľky princíp
transparentnosti procesov v prístupe k verejnej funkcii zahŕňa požiadavku
objektivizovateľnosti, rozumnosti, zistiteľnosti a preskúmateľnosti podmienok v prístupe
k funkcii. Podľa presvedčenia sťažovateľky súdna rada neuviedla dôvod, pre ktorý nesplnila
podmienku na prístup k funkcii sudcu, čím podľa jej názoru porušila jej základné právo
podľa čl. 30 ods. 4 ústavy.
3. Sťažovateľka následne rozdelila svoje výhrady proti napadnutému uzneseniu
do 3 celkov.
3.1 V prvom argumentačnom celku sťažovateľka namietala nepreskúmateľnosť
a nezrozumiteľnosť napadnutého uznesenia, ktoré podľa nej z obsahového hľadiska
neobsahuje podstatné materiálne znaky rozhodnutia. Podľa sťažovateľky v napadnutom
uznesení absentujú skutkové dôvody, o ktoré sú opreté rozhodovacie dôvody, ako i právne
závery, ktoré by mali byť z nich vyvodené. Sťažovateľka poukázala taktiež na to,
že odôvodnenie napadnutého uznesenia neobsahuje opis priebehu konania pred Národným
bezpečnostným úradom a súdnou radou, ktorý bol podľa nej podstatný a dôležitý
pre rozhodnutie záveru v jej veci. Napadnuté uznesenie považuje sťažovateľka
za nepreskúmateľné pre nedostatok jeho dôvodov, v dôsledku čoho v konaní nemohla
v rámci svojej obrany predložiť relevantné námietky, či správne zamerať prípadné
opravné prostriedky. Podľa sťažovateľky súčasná judikatúra kladie prísne požiadavky
na presvedčivé a zrozumiteľné odôvodňovanie súdnych rozhodnutí a táto povinnosť
by o to naliehavejšie podľa nej mala platiť aj pre rozhodnutia prijaté súdnou radou. V týchto
súvislostiach poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa požiadaviek kladených
na odôvodnenie rozhodnutí orgánov verejnej moci napr. PL. ÚS 14/06, II. ÚS 5/03,
PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 12/05, II. ÚS 29/2011). Vzhľadom
na uvedené sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za nezákonné a nesúladné
s ústavou.
3.2 V druhom argumentačnom celku sťažovateľka poukázala na spôsob hlasovania
súdnej rady. Najprv poukázala na znenie čl. 141a ods. 6 ústavy, § 3 ods. 1 a § 6 ods. 6
zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnej rade“),
z obsahu ktorých vyplýva, že súdna rada je schopná sa uznášať, ak sú na zasadnutí prítomní
aspoň 10 jej členovia, pričom na prijatie jej uznesenia je potrebný súhlas aspoň 10
jej členov.
3.2.1 Sťažovateľke na neverejnom zasadnutí súdnej rady ústne oznámili výsledok
tajného hlasovania v jej veci, ako aj pomer hlasov, podľa ktorého 8 členov súdnej rady
bolo za vyslovenie záveru, že požiadavky sudcovskej spôsobilosti spĺňa, 1 člen proti tomuto
záveru a 3 členovia sa zdržali hlasovania. Z uvedeného vyplýva, že pri hlasovaní
v sťažovateľkinej veci bolo prítomných 12 z 18-tich členov súdnej rady a rozhodnutie tohto
kolektívneho orgánu tak fakticky záviselo od hlasovania troch z nich, pretože sa nehlasuje
„väčšinovým“ spôsobom. Sťažovateľka konštatovala, že hoci za prijatie záveru, že spĺňa
predpoklady tzv. sudcovskej spôsobilosti, hlasovala väčšina prítomných členov súdnej rady,
keďže táto väčšina nepredstavovala aj väčšinu všetkých členov súdnej rady, automaticky
bol v súlade s čl. 141a ods. 6 ústavy schválený záver o prijatí uznesenia v neprospech
sťažovateľky.
3.2.2 Vzhľadom na uvedené sťažovateľka konštatovala, že postup, ktorý predchádzal
vydaniu napadnutého uznesenia, je síce v súlade so zákonom, avšak podľa nej je v rozpore
s princípom legitimity, pretože v danom prípade rozhodnutie súdnej rady závisí nielen
od vôle väčšiny hlasujúcich členov súdnej rady, ale aj počtu aktuálne prítomných členov
súdnej rady.
3.3 V treťom argumentačnom celku sťažovateľka argumentovala neústavnosťou
postupu súdnej rady pri rozhodovaní o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti,
ktorým podľa nej došlo k výraznému zásahu výkonnej moci do moci súdnej. Sťažovateľka
ďalej poukázala na podstatu princípu teórie deľby moci, ako aj ústavné princípy nezávislosti
súdnictva a sudcovskej nezávislosti vyplývajúce z čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy,
ktoré sú ako zdôraznila základnými princípmi právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.
Následne taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu zaoberajúcu sa uvedenými
princípmi (napr. PL. ÚS 16/95, PL. ÚS 52/99, III. ÚS 16/00, PL. ÚS 17/08), ktorých závery
týkajúce sa narušenia ústavného princípu deľby moci spôsobom odporujúcim zásadám
implikovaným v koncepcii demokratického štátu, sú podľa sťažovateľky aplikovateľné
aj v jej prípade. Právna úprava umožňujúca preverovanie kandidáta na funkciu sudcu
Národným bezpečnostným úradom podľa názoru sťažovateľky dovoľuje také zásahy
výkonnej moci do postavenia sudcov všeobecných súdov, ktoré ústavný súd v náleze
sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 nielen kritizoval, ale označil ich za nesúladné
s princípom materiálneho právneho štátu a princípom trojdelenia štátnej moci.
3.3.1 Neústavnosť takéhoto postupu sťažovateľka vidí v tom, že podľa
nej na skúmanie predpokladov sudcovskej spôsobilosti, nemá súdna rada „de facto takmer
žiadny vplyv“, hoci rozhodovanie o tejto otázke patrí do jej právomoci. Súdna rada síce
podklady z Národného bezpečnostného úradu vyhodnocuje samostatne, ale podľa
sťažovateľky „bez právnej úpravy a reálnej možnosti, prípadne zákonných mechanizmov
overenia pravdivosti, relevantnosti a spôsobilosti zdroja poskytnúť pravdivé informácie“.
Tento stav je podľa sťažovateľky v rozpore so zásadou rovnosti, keďže uchádzač o funkciu
sudcu síce má možnosť vyjadriť sa k vybraným tvrdeniam, resp. informáciám,
avšak bez možnosti konfrontácie so zdrojom týchto informácií či bez možnosti preukázania
opaku akéhokoľvek tvrdenia, v dôsledku čoho podľa nej de facto o predpokladoch
spôsobilosti sudcu rozhoduje orgán výkonnej moci – Národný bezpečnostný úrad.
Uvedeným postupom sú podľa sťažovateľky odborné schopnosti a vedomosti uchádzača
o funkciu sudcu „znegované nekontrolovateľným a zákonne nepreskúmateľným
rozhodnutím orgánu štátnej správy“, v dôsledku čoho dochádza „k priamemu, hrubému
a protiústavnému zásahu výkonnej moci do moci súdnej“.
4. Sťažovateľka na základe prezentovaných námietok navrhla, aby ústavný súd vydal
nasledujúci nález:
„Súdna rada svojím uznesením z 24.10.2016, sp. zn 84 NZ, porušila základné právo
na prístup k voleným a iným verejným funkciám zaručené v čl. 30
ods. 4 Ústavy SR.
Uznesenie Súdnej rady sa zrušuje.
Ústavný súd SR vyslovuje, že spĺňa predpoklady sudcovskej
spôsobilosti.“
II.
Vyjadrenie súdnej rady a replika sťažovateľky
5. Na základe výzvy ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti sťažovateľky vyjadrila
súdna rada podaním č. SR 154/2017 z 29. mája 2017.
5.1 Vo svojom podaní súdna rada ponajprv poukázala na znenie čl. 141a ods. 5
písm. b), čl. 141a ods. 6, čl. 141a ods. 9 ústavy, § 6 ods. 1 a 6, 27 ga ods. 2, 3, 4, 5 a 6
zákona o súdnej rade, § 69a ods. 1, 2, 3, 6, § 69b ods. 1 a § 69b ods. 2 zákona č. 215/2004
Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane utajovaných skutočností“), § 5 ods. 1
písm. e) a ods. 7 zákona o sudcoch týkajúce sa postavenia súdnej rady a spôsobu
jej rozhodovania, resp. postupov pri rozhodovaní o predpokladoch sudcovskej spôsobilosti
kandidáta na sudcu a povinností kandidáta na sudcu v rámci tohto procesu.
5.2 Súdna rada nerozporovala tvrdenia sťažovateľky týkajúce sa hlasovania
na neverejnom zasadnutí v jej veci (t. j. prítomných 12 členov súdnej rady, ktorá
bola uznášania schopná, z nich 8 hlasovalo za, 1 proti, 3 sa zdržali). Následne súdna rada
poukázala na to, že rozhodovanie súdnej rady ako kolektívneho orgánu sa realizuje
prostredníctvom štandardných pravidiel prijímania rozhodnutí v súlade s čl. 141a ods. 5
ústavy a § 6 ods. 1 zákona o súdnej rade, pričom z výsledkov tajného hlasovania vyplynulo,
že sťažovateľka nespĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti na vymenovanie za sudcu.
Súdna rada poukázala na ustanovenie ústavy, ktoré určuje kvórum potrebné na prijatie
právne záväzného rozhodnutia súdnej rady a zdôraznila, že žiadny iný ústavný príkaz
ani ústavné právo vo vzťahu k hlasovaniu súdnej rady zo znenia procesnej normy
nevyplýva. Z uvedeného podľa súdnej rady možno vyvodiť, že vo veci sťažovateľky
postupovala a rozhodla rovnako ako u všetkých kandidátov na sudcu legálnym spôsobom
v súlade s ústavou a príslušnými zákonmi a svoje uznesenie sťažovateľke doručila
do vlastných rúk v zákonom stanovenej lehote na svojom neverejnom zasadnutí 24. októbra
2016.
5.3 Následne súdna rada predložila svoje argumenty vo vzťahu k druhej
argumentačnej línii predloženej sťažovateľkou týkajúcej sa nepreskúmateľnosti
napadnutého uznesenia z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia. Súdna rada závery
uvedené v rozhodnutí ústavného súdu vo veci PL. ÚS 14/06, v ktorom sa ústavný
súd zaoberal výkladom kompetencií prezidenta v prípade sťažovateľky, označila
za neaplikovateľné. V argumentácii poukázala súdna rada na rozhodnutie ústavného súdu
vo veci II. ÚS 29/2011, v ktorom sa ústavný súd zaoberal samotným obsahom rozhodnutia
súdnej rady a tiež postupom, ktorý mu predchádzal, pričom v nadväznosti na rozhodovanie
súdnej rady v ňom vyjadril, že „ide o osobitný druh právneho konania, preto nie je možné
rozhodnutia súdov porovnávať s rozhodnutiami súdnej rady“. Vo vzťahu k personálnemu
kreovaniu a obsadeniu súdnej rady ústavný súd v tejto veci vyslovil názor, že „spôsob,
akým ústavodarca nakonfiguroval zloženie súdnej rady vniesol do povahy súdnej rady prvok
vôľový aj prvok rozumový, ba možno povedať, že súdna rada stojí na priesečníku týchto
princípov“, pričom ústavným súdom zvolený postup pri rozhodovaní v uvedenej veci
je „opretý o princíp minimalizácie zásahov do právomocí iných orgánov verejnej moci
a vnímajúc vyvíjajúcu sa tradíciu súdnej rady“. V súvislosti s námietkami sťažovateľky
poukázala súdna rada na závery rozhodnutí ústavného súdu vo veciach sp. zn. III. ÚS 79/04
a PL. ÚS 10/05, z ktorých vyplýva že súdna rada bola zriadená ako ústavný orgán súdnej
moci, zabezpečuje nezávislé postavenie súdnej moci vo vzťahu k iným orgánom štátu,
v rámci svojich kompetencií sa má právo vyjadrovať k zásadným otázkam v oblasti
súdnictva, avšak nemožno ju prirovnávať k postaveniu všeobecných súdov a ich súdnym
rozhodnutiam. Súdna rada následne poukázala na to, že pri riešení otázky transparentnosti
jej rozhodovania v personálnej oblasti už ústavný súd vyslovil, že sťažovateľkou
namietanú právnu úpravu považuje za minimálny akceptovateľný štandard nearbitrámosti
(II. ÚS 29/2011). Z uvedeného je podľa súdnej rady zrejmé, že dôsledné dodržanie postupu
ustanoveného v zákone o súdnej rade vylučuje arbitrárnosť (svojvôľu) rozhodovania
ústavného orgánu súdnej moci. Vzhľadom na uvedené súdna rada uviedla, že svoje
rozhodnutie považuje za súladné s ústavou.
5.4 V tretej argumentačnej línii sťažovateľka namietala zásah výkonnej moci do moci
súdnej v postupe predchádzajúcom vydaniu rozhodnutia súdnej rady, odvolávajúc sa pritom
na čl. 1 ods. 1 ústavy, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy, a zároveň poukazujúc
na rozhodnutie ústavného súdu vo veci PL. ÚS 16/95, v ktorom sa ústavný súd okrem iného
vyjadril i k deľbe moci v štáte pri zachovaní nezávislého súdnictva a sudcovskej
nezávislosti. Súdna rada v tejto súvislosti poukázala na znenie čl. 141 ods. 1 ústavy, ktorý
upravuje inštitucionálnu nezávislosť súdov (t. z. nie súdnej rady) v spojení s individuálnou
nezávislosťou sudcov, ktorá má smerovať k nestrannému rozhodovaniu v súdnom konaní
a čl. 144 ods. 1 ústavy, ktorý súvisí s nezávislosťou sudcu pri výkone jeho funkcie, následne
súdna rada poukázala na to, že predložená argumentácia sťažovateľky týkajúca sa zásahu
výkonnej moci do moci súdnej nekorešponduje s uvedenými článkami, na ktoré poukázala.
5.4.1 Sťažovateľka taktiež v tejto súvislosti poukázala v rámci svojej argumentácie
na nález vo veci sp. zn. PL. ÚS 17/2008 zaoberajúci sa inštitútom bezpečnostnej previerky
pre sudcov, ktorí mali pôsobiť na Špeciálnom súde alebo na Najvyššom súde Slovenskej
republiky (sudcovia v senáte rozhodujúci o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam
Špeciálneho súdu). V predmetnej veci, ale v súlade s platnou právnou úpravou v tom čase
previerku pre týchto sudcov vykonával Národný bezpečnostný úrad, čo bolo dôvodom
vyslovenia nesúladu tohto postupu s ústavou v dôsledku narušenia princípu deľby moci.
Keďže podľa platnej právnej úpravy vo veci sťažovateľky Národný bezpečnostný úrad
nemá rozhodovaciu právomoc, nemožno túto argumentáciu považovať za relevantnú.
5.4.2 Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, podľa ktorej súdna rada neuvedením
dôvodu, pre ktorý podmienku na prístup k funkcii nesplnila, porušila sťažovateľkino
základné právo podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, súdna rada okrem iného poukázala
aj na rozhodnutie ústavného súdu vo veci III. ÚS 79/04 a v súlade s jeho závermi
argumentovala, že obsahom základného práva podľa čl. čl. 30 ods. 4 ústavy nie je právny
nárok na získanie uvedenej funkcie, lebo tento vzniká až vtedy, keď uchádzač splnil
v procese prístupu všetky predpísané podmienky v časovom slede (výberové konanie,
rozhodovanie o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti, prerokovanie návrhu
kandidáta na jeho predloženie prezidentovi, menovanie kandidáta prezidentom do funkcie
sudcu bez časového obmedzenia, zloženie a podpísanie sľubu), pričom kandidát, ktorý
nesplní podmienky predchádzajúceho štádia, nemôže ísť do štádia ďalšieho.
5.4.3 Súdna rada ďalej poukázala na to, že rozhodovanie o splnení predpokladov
sudcovskej spôsobilosti sťažovateľky bolo prerokované na zasadnutí súdnej rady
za rovnakých podmienok ako u ostatných kandidátov a samotné neodôvodnenie
napadnutého uznesenia súdnej rady, ktoré je pre sťažovateľku nepriaznivé, nemožno podľa
nej brať ako porušenie rovnakých podmienok v procese prístupu k funkcii sudcu. V danom
prípade súdna rada poukázala na to, že pri výkone svojej právomoci v tomto prípade rokuje
neverejne, hlasuje tajne, ale dáva možnosť, aby sa kandidát osobne k zisteným podkladom
vyjadril ešte pred rozhodnutím, a až následne prostredníctvom tajného hlasovania sama
rozhodne, výsledkom čoho je vydanie uznesenia. Vzhľadom na uvedené podľa súdnej rady
napadnuté uznesenie je v súlade s kritériami stanovenými ústavou a i príslušnou zákonnou
úpravou, čo vylučuje tvrdenie o tom, že jej postupom došlo k porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy.
5.4.4 V závere súdna rada uviedla, že jej postup bol podľa nej „v súlade
s jej ústavným a zákonným vymedzením, a preto súdna rada navrhuje, aby ústavný súd
rozhodol, že práva sťažovateľky podľa čl. 30 ods. 4 ústavy v súvislosti s napadnutým
uznesením súdnej rady porušené neboli“.
6. Ústavný súd zaslal podanie súdnej rady č. SR 154/2017 z 29. mája 2017 právnemu
zástupcovi sťažovateľky, ktorému poskytol možnosť vyjadriť sa k nemu v lehote 14 dní
odo dňa jeho doručenia. Uvedenú možnosť právny zástupca sťažovateľky nevyužil.
7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil
v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno
očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v jeho judikatúre
8. Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup
k voleným a iným verejným funkciám.
9. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti definoval verejné funkcie, na ktoré sa
vzťahuje ochrana čl. 30 ods. 4 ústavy. Patrí sem aj funkcia sudcu, tak ústavného súdu
i všeobecného súdu (pozri napr. sp. zn. III. ÚS 79/04, taktiež Drgonec, J. Ústava Slovenskej
republiky. Komentár. 3. vydanie. Šamorín : Heuréka, 2012. 616 s.)
10. Ústavný súd s ohľadom na procesnú čistotu ozrejmuje, že v priebehu konania
o ústavnej sťažnosti sťažovateľky pred ústavným súdom nadobudol 1. marca 2019 účinnosť
zákon o ústavnom súde v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
10.1 V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije
aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
11. Podľa predchádzajúcich záverov činnosti ústavného súdu sa za prístup k voleným
a iným verejným funkciám považuje aj právo prístupu k funkcii sudcu, teda k verejnej
funkcii, a preto je čl. 30 ods. 4 na tento prípad aplikovateľný (III. ÚS 75/01).
12. Článok 30 ods. 4 ústavy zaručuje každému občanovi právo na prístup k verejnej
funkcii za rovnakých podmienok. Funkcia sudcu je podľa stálej judikatúry ústavného súdu
takou verejnou funkciou, keďže ide priamo podľa ústavy o vykonávateľa jednej zo zložiek
štátnej moci – moci súdnej (porov. napr. II. ÚS 258/03, III. ÚS 79/04).
13. V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 30 ods. 4
ústavy ústavný súd podčiarkol jeho zásadný význam, keď uviedol, že toto základné právo
je kľúčovým politickým právom, ktoré súvisí s charakterom Slovenskej republiky
ako demokratického a právneho štátu [čl. 1 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 92/2012)].
14. Vo vzťahu k obsahu základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy ústavný súd
uviedol, že jeho obsahom je prístup k volenej a inej verejnej funkcii a možnosť
nediskriminačného uchádzania sa o takú funkciu. Článok 30 ods. 4 ústavy nezaručuje právo
verejnú funkciu dostať, ale iba právo na prístup k nej, t. j. právo uchádzať sa o verejnú
funkciu za rovnakých podmienok, aké majú vytvorené iní uchádzači (m. m.
15. Vo svojej doterajšej judikatúre ústavný súd v spojitosti s čl. 30 ods. 4 ústavy
tiež uviedol, že orgány zabezpečujúce prístup k voleným a iným verejným funkciám porušia
čl. 30 ods. 4 ústavy aj tým, že „sťažia, uľahčia alebo znemožnia uchádzanie sa o funkciu“
(m. m. III. ÚS 75/01), resp. vtedy, ak nezabezpečia „objektivitu konania“ (m. m.
II. ÚS 9/00). V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd tiež uviedol (sp. zn.
II. ÚS 5/03), že „v právnom štáte je nevyhnutné, aby každý orgán verejnej moci postupoval
pri výkone svojej právomoci tak, že zabezpečí objektivitu svojho postupu smerujúceho
k ochrane alebo uplatňovaniu základného práva alebo základnej slobody, ako aj objektivitu
samotného rozhodovania o ochrane a uplatňovaní základného práva alebo základnej
slobody, a to bez ohľadu na to, či tento postup prebieha v právne formalizovanom rámci
alebo iba v rámci faktickej činnosti príslušného orgánu. Uplatňovanie a ochrana každého
základného práva alebo slobody musí byť v činnosti každého orgánu verejnej moci
zabezpečená reálne a musí prebiehať na nediskriminačnom základe. Táto požiadavka
sa dotýka každého úkonu orgánu verejnej moci, ktorý priamo alebo aspoň sprostredkovane
súvisí s ochranou alebo uplatňovaním základného práva alebo slobody.“. Vo veci sp. zn.
PL. ÚS 35/03 ústavný súd uviedol, že „subjektom tohto práva je každý občan Slovenskej
republiky, ktorý sa o volenú funkciu uchádza“ (k tomu pozri aj I. ÚS 76/2011).
16. Porušenia základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám
podľa čl. 30 ods. 4 ústavy sa možno účinne domáhať vtedy, ak dôjde v súvislosti s ním
aj k porušeniu ústavnej zásady rovnakého zaobchádzania (nediskriminácie) v označenom
ustanovení ústavy vyjadrenej dikciou „... za rovnakých podmienok“. V nadväznosti na túto
požiadavku možno poukázať na právny názor vyslovený vo veci sp. zn. II. ÚS 161/03,
podľa ktorého „k možnému porušeniu ústavnej zásady rovnakého zaobchádzania
(nediskriminácie) môže dôjsť iba v okruhu osôb nachádzajúcich sa v rovnakej právnej
a/alebo faktickej situácii, pričom s niektorými z nich sa zaobchádza odlišne bez rozumného
a racionálneho dôvodu“. Podobne ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 5/03 uviedol, že „tento
základný princíp (rovnosti, pozn.) je porušený vždy vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov
noriem v porovnaní s inou skupinou zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú
rozdiely takého druhu a takej závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie“
(k tomu pozri aj I. ÚS 76/2011).
17. Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd sumarizujúc konštatuje, že podstatou
základného práva vyplývajúceho z čl. 30 ods. 4 ústavy je prístup k verejnej funkcii
za rovnakých podmienok, teda bez možnosti diskriminačného správania zo strany orgánu
verejnej moci pri výkone jeho kreačnej právomoci. Zaistenie rovnakých podmienok
prístupu k verejnej funkcii si pritom vyžaduje, aby ustanovené (uplatňované) kritériá
prístupu k verejnej funkcii boli objektívne a primerané. K možnému porušeniu ústavnej
zásady rovnakého zaobchádzania (nediskriminácie) v súvislosti so základným právom
na prístup k verejnej funkcii môže dôjsť iba v okruhu osôb nachádzajúcich sa v rovnakej
právnej a (alebo) faktickej situácii, pričom s niektorými z nich sa zaobchádza odlišne
bez rozumného a racionálneho dôvodu.
18. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu možno vyvodiť, že k diskriminačnému
prístupu vo vzťahu k určitému uchádzačovi o verejnú funkciu dôjde vtedy, ak tento bude
(bol) „znevýhodnený oproti iným občanom nachádzajúcim sa v rovnakej právnej a/alebo
faktickej situácii“ (I. ÚS 76/2011, m. m. tiež II. ÚS 48/97, III. ÚS 75/01).
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
19. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka sťažovateľky, podľa ktorej súdna rada
nepostupovala pri vydávaní napadnutého uznesenia ústavne konformným spôsobom
a napadnutým uznesením zasiahla do jej základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy.
20. Podstatou aktuálnej sťažnosti je tak fakticky nutnosť zistenia toho, čo je obsahom
práva kandidáta na vymenovanie za sudcu na rovný prístup k verejným funkciám
voči súdnej rade. Ústavný súd tu rozhoduje, či súdna rada porušila právo kandidáta
na vymenovanie za sudcu na rovný prístup k verejným funkciám.
21. Judikatúra ústavného súdu Súdnu radu Slovenskej republiky ústavnoprávne
charakterizovala ako osobitný sui generis samosprávny ústavný orgán (I. ÚS 62/06, s. 8;
I. ÚS 162/09, s. 14; II. ÚS 29/2011, s. 11; PL. ÚS 102/2011, s. 121) súdnej moci
(PL. ÚS 10/05, s. 86), ktorý je najvyšším orgánom súdnej moci (PL. ÚS 102/2001, s. 134;
m. m. IV. ÚS 46/2011, s. 12; m. m. I. ÚS 454/2012, s. 18), pričom jedným z jeho
základných inštitucionálnych prvkov je nezávislosť (IV. ÚS 46/2011, s. 12), predovšetkým:
- zabezpečuje nezávislé postavenie súdnej moci vo vzťahu k iným orgánom štátu
(III. ÚS 79/04, s. 8; III. ÚS 238/05, s. 9; III. ÚS 128/09, s. 13), resp. jej pôsobnosť slúži
na vytvorenie mechanizmu zaručujúceho nezávislosť súdnej moci od moci výkonnej
(PL. ÚS 17/08, s. 100), resp. je „garantom“ nezávislosti súdnictva a jeho oddelenia
od ostatných orgánov štátu (PL. ÚS 10/05, s. 89),
- zodpovedá za chod súdnictva (PL. ÚS 102/2011, s. 121),
- zabezpečuje sudcovskú legitimitu (PL. ÚS 102/2011, s. 134),
- vykonáva správu súdnej moci, t. j. rozhoduje alebo spolurozhoduje alebo sa vyjadruje
k otázkam ekonomického, finančného, organizačného a personálneho zabezpečenia výkonu
súdnej moci a sčasti aj jeho kontroly (PL. ÚS 10/05, s. 56; PL. ÚS 102/2011, s. 145),
- pôsobí pri správe súdnictva v súčinnosti s ministerstvom spravodlivosti alebo ministrom
spravodlivosti (PL. ÚS 10/05, s. 56),
- zodpovedá za transparentnosť súdnictva (PL. ÚS 102/2011, s. 134).
22. Vychádzajúc zo svojej dovtedajšej judikatúry, ústavný súd napokon v rámci
rozhodnutia sp. zn. PL. ÚS 2/2012 z 18. novembra 2015 pristúpil aj ku komplexnému
vymedzeniu postavenia súdnej rady v ústavnom poriadku Slovenskej republiky, pričom
ústavnoprávne zadefinoval súdnu radu takto:
«Pri zohľadnení všetkých uvedených skutočností možno pristúpiť aj k vymedzeniu
postavenia súdnej rady v ústavnom poriadku Slovenskej republiky, pričom jej základné
charakteristiky nasvedčujú tomu, že ide o súdnu radu hybridného typu. Vyplýva to už
zo samotného ústavného zakotvenia jej postavenia (siedma hlava II. oddiel čl. 141a
a nasledujúce ústavy) a tiež aj z rozdelenia právomoci orgánov verejnej moci pri ustanovení
jej členov, keď deviatich členov volia a odvolávajú sudcovia, troch členov volí a odvoláva
národná rada, troch členov menuje a odvoláva prezident republiky a troch členov vláda
(čl. 141a ods. 1 ústavy). Súdna rada v pomeroch Slovenskej republiky však priamo v texte
ústavy nemá obmedzenia týkajúce sa vyváženosti členov súdnej rady z hľadiska pomeru
sudcov a zástupcov iných profesií, pričom podmienkami pre členstvo v súdnej rade (okrem
sudcov) je bezúhonnosť, vysokoškolské právnické vzdelanie a najmenej 15 rokov odbornej
praxe (čl. 141a ods. 2 ústavy). Uvedená skutočnosť (vyváženosť členstva v súdnej rade)
môže byť za určitých okolností problematická, a to v prípade, ak okrem sudcov aj ostatné
štátne orgány do súdnej rady menujú či volia sudcov. Pri prevahe sudcov v súdnej rade totiž
súdna rada môže (ale nemusí) podliehať nebezpečenstvu „súdneho korporativizmu“
(corporatism within the judiciary, Benátska komisia, stanovisko, bod 27). Na tomto mieste
sa však vytvára priestor pre všetky dotknuté orgány na zavedenie takej vhodnej ústavnej
praxe pri ustanovovaní členov súdnej rady, ktorá zabráni justičnému korporativizmu
a izolácii a rovnako zachová princíp deľby moci a zodpovednosti.
O postavení súdnej rady... najviac vypovedajú jej ústavou upravené kompetencie,
keď na prvom mieste, ako to už bolo uvedené, je „verejná kontrola súdnej moci“ [čl. 141a
ods. 5 písm. a) ústavy], čomu zodpovedajú aj kompetencie súdnej rady v oblasti
disciplinárneho konania sudcov [čl. 141a ods. 5 písm. g) ústavy] a odvolávania sudcov
[čl. 141a ods. 5 písm. c), e) a i) a čl. 141a ods. 10 ústavy]. Úloha súdnej rady ako garanta
nezávislosti súdnej moci nie je v ústave výslovne uvedená, jednoznačne však vyplýva
zo základnej charakteristiky súdnej moci, ktorou je jej nezávislosť (čl. 141 ústavy), pričom
je zrejmé, že túto nezávislosť musí dodržiavať a chrániť aj súdna rada, ktorá má okrem
už uvedených kontrolných právomocí aj významné legitimizačné postavenie v oblasti
menovania sudcov [čl. 141 ods. 5 písm. b), c), e) a f) ústavy], ako aj pri pridelení
a preložení sudcov [čl. 141 ods. 5 písm. d) ústavy]. Okrem toho súdna rada spolupracuje
s orgánmi sudcovskej samosprávy v etických otázkach výkonu funkcie sudcu [čl. 141a ods. 5
písm. j) ústavy], a pokiaľ ide o jej právomoci v oblasti správy súdov, ústava súdnej rade
priznáva len poradný hlas (vyjadruje sa, predkladá stanovisko v oblasti návrhu rozpočtu
súdov Slovenskej republiky pri zostavovaní návrhu štátneho rozpočtu). V súlade
so všeobecnou charakteristikou tak ani Súdna rada Slovenskej republiky nemá priamo
v ústave zakotvené významnejšie právomoci v oblasti správy súdov, tieto však môže
vykonávať v rámci ďalších právomocí, ktoré jej prizná zákon [čl. 141a ods. 5 písm. k)
ústavy].
Súdna rada Slovenskej republiky je osobitný nezávislý ústavný orgán súdnej moci
garantujúci predovšetkým nezávislé postavenie súdnej moci a sudcovskú legitimitu,
zodpovedajúci za chod súdnictva, správu súdnej moci a súdnictva, ako aj transparentnosť
súdnictva, a tak by mal byť plnohodnotným partnerom moci zákonodarnej a výkonnej.»
V rámci odôvodnenia citovaného nálezu pritom ústavný súd venoval osobitnú
pozornosť aj požiadavke nezávislosti súdnej rady, pričom okrem iného konštatoval,
že „základný zámer zriadenia súdnej rady spočíval v posilnení inštitucionálnej nezávislosti
súdnej moci od výkonnej moci, ako aj od moci zákonodarnej. Je pritom zrejmé, že táto
záruka nezávislosti sa vzťahuje aj na jej jednotlivých členov, ktorými je tvorená, keďže
nie je objektívne možné zabezpečiť nezávislé postavenie súdnej rady ako celku bez toho,
aby aj jej jednotlivým členom bolo taktiež zabezpečené nezávislé postavenie.“.
23. V zmysle už uvedeného tak možno bez akýchkoľvek pochybností konštatovať,
že Súdna rada Slovenskej republiky je osobitný nezávislý ústavný orgán súdnej moci
garantujúci predovšetkým nezávislé postavenie súdnej moci a sudcovskú legitimitu,
zodpovedajúci za chod súdnictva, správu súdnej moci a súdnictva, ako aj transparentnosť
súdnictva, a tak by mal byť plnohodnotným partnerom moci zákonodarnej a výkonnej
24. Zároveň pritom možno konštatovať, že v rámci snahy o zlepšovanie efektívnosti
a kvality výkonu súdnictva v Slovenskej republike dochádza od vzniku Súdnej rady
Slovenskej republiky pred vyše 15 rokmi ku kontinuálnemu zvyšovaniu jej významu
v ústavnom poriadku Slovenskej republiky, čo sa prejavuje predovšetkým v postupnom
rozširovaní pôsobnosti samotnej súdnej rady, ako aj v rozširovaní kompetencií jej predsedu
[napr. s účinnosťou od 15. novembra 2018 bola pôsobnosť predsedu súdnej rady rozšírená
(zákonom o ústavnom súde) o oprávnenie podávať Národnej rade Slovenskej republiky
návrhy na voľbu kandidátov na sudcov ústavného súdu].
25. S ohľadom na rozhodovanie súdnej rady ústavný súd dáva do pozornosti
skutočnosť, že otázkou kvality procesu posudzovania kandidátov na vymenovanie
za sudcov pred súdnou radou a ústavnými podmienkami kladenými na kvalitu aktu súdnej
rady o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti kandidátom na vymenovanie za sudcu
sa ústavný súd podrobne a vyčerpávajúco zaoberal v náleze sp. zn. II. ÚS 29/2011
z 13. decembra 2012. Tam uvedené východiská a právne závery sú plne aplikovateľné
aj na vec sťažovateľky a ústavný súd bude preto aj z týchto pri posudzovaní ústavnej
sťažnosti sťažovateľky vychádzať.
26. Moderný konštitucionalizmus neustále hľadá odpovede na otázky diskrécie
ústavných orgánov pri prijímaní ústavných aktov, zvlášť pri menovacích právomociach
(porov. menovanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky prezidentom Slovenskej
republiky sp. zn. PL. ÚS 4/2012, menovanie viceguvernéra Národnej banky Slovenska
sp. zn. PL. ÚS 14/06, rozsudok českého Nejvyššího správního soudu sp. zn. 4 Aps 3/2005,
rozhodnutie poľského ústavného tribunálu SK 37/08, rozhodnutie maďarského ústavného
súdu č. 48/1991 a č. 36/1992). Hľadá odpovede o ústavnoprávnej povahe aktov, či ide
o tzv. vládne akty (III. ÚS 200/05), či ide o akty súdne preskúmateľné alebo nie, či ústavný
orgán má povinnosť daný akt prijať, či má byť akt odôvodnený alebo nie, a aká je
ústavnoprávna zodpovednosť pri (ne)vydaní takýchto aktov. Relatívne často počuť,
že ústava zabudla na to či ono, tamto by malo byť v ústave upravené. Je si však potrebné
uvedomiť, že vývoj spoločnosti a ústavného života je taký pestrý, že uvedený proces
formovania našej ústavnosti sa nikdy neskončí.
26.1 V tomto rámci je nutné vnímať aj proces navrhovania kandidátov
na vymenovanie za sudcov súdnou radou. Súdna rada, tak ako je zakotvená v ústave
a konkretizovaná v zákonnej úprave, nebola, čo sa týka jej povahy a postavenia a z nich
vyplývajúcich charakteristík, teoreticky precizovaná alebo dogmaticky „ukotvená“, a preto
nie je ľahké priradiť jej exaktnú ústavnoprávnu charakteristiku – už v minulosti ju ústavný
súd označil za orgán sui generis (I. ÚS 62/06).
26.2 Samotná okolnosť, že určitý orgán hlasuje, a to dokonca tajne, nemôže
bez ďalšieho určovať, či jeho rozhodnutia majú alebo nemajú byť odôvodnené, a podobne
sama osebe nemôže určovať rozsah dôvodov, na ktorých môže tento orgán prípadne založiť
svoje rozhodnutie. Ústavné a zákonné medze oprávnení ustanovujúceho orgánu a jeho
postavenie sú určovateľom spôsobu jeho rozhodovania (porov. I. ÚS 5/03).
26.3 V existencii jednotlivých ústavných orgánoch sa prelína komponent vôle
a komponent racionálnosti. Telesom, kde je vôľový prvok najsilnejšie zastúpený,
je parlament. Na druhej strane stojí súdnictvo, ktoré čerpá svoju legitimitu z expertnosti,
z poznania práva. Súdy operujú v normatívnom priestore práva, právneho štátu
a vo faktickom priestore demokracie (porov. Soeharno, J. The Integrity of the Judge.
A Philosophical Inquiry, Ashgate, 2009, s. 20 a nasl.).
27. Ak zostaneme na moment a vo všeobecnej rovine pri súdoch a otázke
neodôvodňovania rozhodnutí pojednávajúcich o právach a povinnostiach subjektov práva,
ústavný súd v minulosti posudzoval aj prípady týkajúce sa neodôvodňovania rozhodnutí
orgánov verejnej moci o právach a povinnostiach subjektov práva, pričom takúto možnosť
(neodôvodňovať rozhodnutia) upravovali v tom čase samotné zákony (napr. v tom čase
platný a účinný § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a § 52 ods. 2 zákona
č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov). Ide napríklad o rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 480/2014, IV. ÚS 308/2011,
mutatis mutandis II. ÚS 143/2017.
27.1 Ústavný súd v takýchto prípadoch konštatoval, že je povinnosťou konajúcich
súdov preskúmavajúcich zákonnosť takýchto rozhodnutí využiť možnosť oboznámiť
sa s ťažiskovými informáciami zo spisu, nezatvárať pred nimi oči. Súdy sa nesmú
iniciatívne vyhýbať oboznámeniu sa s rozhodujúcimi skutočnosťami a majú povinnosť
poskytnúť vertikálnu ochranu aj v prípadoch, že preskúmavané rozhodnutia
sa neodôvodňujú. Realizujú túto ochranu síce bez možnosti dotknutého subjektu oponovať,
ale zákon možnosťou neodôvodňovať rozhodnutia oponovanie neumožňoval.
Ak zákonodarca v zložitosti súčasného sveta explicitne uprednostní len jednoduché
konštatovanie pred odôvodnením, sú to potom všeobecné súdy, ktoré chránia práva
dotknutých subjektov preverením formálnejších, avšak relevantných stránok procesu,
a taktiež sa oboznamujú s dôvodmi takého rozhodnutia, či nie sú neudržateľné.
27.2 Ústavný súd však pri tom jedným dychom dodáva, že tieto citované rozhodnutia
nie sú v prerokovávanej veci sťažovateľky vzhľadom na ich odlišný skutkový a právny
základ (za všetky sa pýta uviesť aspoň ten, že v citovaných veciach nešlo o prístup
k verejnej funkcii za rovnakých podmienok) podkladom pre tento nález a ústavný súd
ich uvádza len ako ďalší z hlasov do diskusie o neodôvodňovaní rozhodnutí orgánov
verejnej moci.
28. Spôsob, akým ústavodarca nakonfiguroval personálne kreovanie a obsadenie
súdnej rady, vniesol do povahy súdnej rady prvok vôľový aj prvok rozumový, ba možno
povedať, že súdna rada stojí na priesečníku týchto princípov [„Niekoľko členských štátov
Európskej únie – s cieľom zabezpečiť nezávislosť súdnictva alebo z dôvodov zefektívnenia
súdneho manažmentu a súdnej administrácie – založili nezávislé sprostredkujúce
či prechodné (org. intermediary, pozn.) inštitúcie umiestnené medzi súdnictvom a politicky
zodpovednými administrátormi v samotnej vláde, či parlamente.“ In: Voermans, W., Albers,
P. Councils for the Judiciary in EU Countries. CEPEJ, Rada Európy 2003].
29. Ústavný súd už v minulosti smerom k rozhodovacej činnosti súdnej rady vyslovil,
že absencia úpravy postupu, resp. spôsobu výkonu jej právomoci neznamená, že neexistuje
implicitná požiadavka objektívnosti (z nej vyplýva aj požiadavka primeranej
transparentnosti) postupu orgánov verejnej moci (II. ÚS 5/03; porov. Kühn, Z. Aplikace
práva v složitých případech – k úloze právních principů v judikatuře. Praha: Karolinum,
2002, s. 202 a nasl. – Přenesení normotvorní kompetence na nižší složku právního řádu:
mezera v zákoně sui generis).
29.1 Ústavný súd už taktiež konštantne judikoval, že zákaz svojvôle, ktorý
je s požiadavkou objektivity spojený ako jeho negácia, je jedným zo samozrejmých znakov
materiálneho právneho štátu (porov. PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 1/04,
PL. ÚS 12/05). To, že súdna rada pri výkone právomoci napr. hlasuje tajne, neznamená,
že nie je možné vyhovieť istým implicitným požiadavkám objektívnosti, a to napríklad
vypočutím kandidáta na vymenovanie za sudcu, zverejnením zápisnice z rokovania súdnej
rady, verejnosťou zasadnutia, zverejnením záznamu zo zasadnutia či (inou) justifikáciou.
Navyše, zo zodpovednosti, presnejšie „spočítateľnosti“ (accountability) súdnej rady
z hľadiska objektívneho ústavného práva vyplýva (ako implikácia) subjektívne právo
kandidáta na vymenovanie za sudcu uchádzať sa za rovných podmienok o funkciu sudcu
(porov. Káčer, M. Múdrejší proti väčšine. In: Procházka, R., Káčer, M. Exemploducti. Pocta
k životnému jubileu Jozefa Prusáka. Trnava : Právnická fakulta Trnavskej univerzity, 2012.
s. 74 a nasl.).
30. Na druhej strane konfigurácia súdnej rady sa zreteľne prejavuje v neustálom
hľadaní podoby (ne)odôvodňovania rozhodnutí súdnej rady. Ústavný súd v náleze vo veci
sp. zn. III. ÚS 79/04 uviedol, že uznesenie súdnej rady ako výsledok hlasovania orgánu
verejnej moci je právnou skutočnosťou verejného práva vo forme rozhodnutia adresovaného
prezidentovi. Nejde o individuálny právny akt (ako výsledok činnosti príslušného orgánu,
ktorým sa zakladajú, menia alebo rušia, prípadne autoritatívne zisťujú oprávnenia
a povinnosti subjektov), ale o osobitný druh právneho konania. Výsledok hlasovania
týkajúci sa kreovania verejných, resp. ústavných činiteľov (nielen rozhodnutie súdnej rady
o predložení návrhu kandidáta na vymenovanie za sudcu prezidentovi) sa neodôvodňuje,
pričom za hlasovanie nemožno brať hlasujúceho na zodpovednosť. Ústavná a zákonná
úprava nepripúšťa v predmetných súvislostiach ani možnosť odvolania proti rozhodnutiu.
Ústavný súd aj v ďalších obdobných veciach používal tieto východiská (porov.
III. ÚS 128/09; porov. tiež Bobek. M. Volba soudce mezinárodního soudu jako právní
skutečnost? In: Jiné právo, 13. september 2009).
31. Na závery a interpretáciu ústavného súdu uvedené v judikatúre ústavného súdu
a citované už v tomto náleze svojho času reagoval zákonodarca novelizáciou § 6 zákona
o súdnej rade, ktorý vo svojich relevantných častiach v čase rozhodovania súdnej rady
o sťažovateľkinej veci znel:
„(6) Súdna rada rozhoduje vždy uznesením. Na prijatie uznesenia súdnej rady
je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov.
(8) Hlasovanie súdnej rady je verejné; to neplatí
a) ak súdna rada rozhoduje o návrhu na
1. vymenovanie a odvolanie sudcu,
2. vymenovanie a odvolanie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
3. vymenovanie a odvolanie podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
4. vymenovanie a odvolanie predsedu alebo podpredsedu súdnej rady,
5. voľbu kandidáta na sudcu, ktorý by mal pôsobiť za Slovenskú republiku
v medzinárodnom súdnom orgáne,
6. voľbu a odvolanie členov a predsedov disciplinárnych senátov,
b) v ďalších prípadoch ustanovených zákonom.
(10) Z každého zasadnutia súdnej rady sa vyhotovuje zvukový záznam a zápisnica,
z ktorej musí byť okrem účasti, programu zasadnutia súdnej rady a obsahu prijatých
uznesení zrejmý aj obsah, priebeh rokovania a výsledok hlasovania o jednotlivých bodoch
programu zasadnutia súdnej rady.
(11) Predseda súdnej rady zabezpečí zverejnenie informácií o činnosti súdnej rady
na webovom sídle súdnej rady. Na webovom sídle súdnej rady sa zverejňuje termín
zasadnutia súdnej rady, návrh programu zasadnutia súdnej rady a materiály, o ktorých
má podľa návrhu programu zasadnutia súdna rada rokovať, a to najmenej 15 dní
pred termínom zasadnutia súdnej rady; materiály doplnené na rokovaní súdnej rady podľa
§ 6 ods. 2 sa zverejňujú v rovnakej lehote ako prijaté uznesenie súdnej rady. Na webovom
sídle súdnej rady sa ďalej uverejní prijaté uznesenie súdnej rady, zápisnica z hlasovania,
zápisnica zo zasadnutia súdnej rady a zvukový záznam zo zasadnutia súdnej rady. Prijaté
uznesenie súdnej rady sa uverejní do 24 hodín od jeho prijatia súdnou radou. Zápisnica
z hlasovania, zápisnica zo zasadnutia súdnej rady a zvukový záznam zo zasadnutia súdnej
rady sa uverejnia zároveň s prijatými uzneseniami súdnej rady.“
32. Citované právne normy týkajúce sa postupu súdnej rady v konkrétnom konaní
v minulosti rozšíril zákonodarca pri rozhodovaní súdnej rady o predpokladoch sudcovskej
spôsobilosti v § 27ga, ktorého relevantné časti v čase rozhodovania súdnej rady
o sťažovateľkinej veci zneli:
„(4) Súdna rada rozhoduje o splnení predpokladov sudcovskej spôsobilosti
kandidáta na vymenovanie za sudcu na neverejnom zasadnutí, na ktorom sa môžu zúčastniť
len členovia súdnej rady a kandidát na vymenovanie za sudcu; ďalšie osoby sa ho môžu
zúčastniť len so súhlasom súdnej rady. Hlasovanie súdnej rady je tajné.
(5) Súdna rada je povinná pred rozhodnutím o splnení predpokladov sudcovskej
spôsobilosti umožniť kandidátovi na vymenovanie za sudcu vyjadriť sa k zisteniam
vyplývajúcim z podkladov podľa odseku 3, a to tak, aby nedošlo k zásahu do práv tretích
osôb a nebol ohrozený zdroj informácií. Predseda súdnej rady je povinný umožniť členom
súdnej rady oboznámiť sa s podkladmi podľa odseku 3 aspoň 15 dní pred zasadnutím súdnej
rady, na ktorom rozhoduje podľa týchto podkladov. Ak o to súdna rada požiada, Národný
bezpečnostný úrad je povinný umožniť súdnej rade nahliadnutie do materiálov, z ktorých
sa podklady pre rozhodovanie o predpokladoch sudcovskej spôsobilosti poskytli.“
33. Zákonodarca tak našiel v tom čase rovnováhu medzi takpovediac nezávislosťou
či autonómnosťou súdnej rady na jednej strane (čl. 141a ústavy) a jej zodpovednosťou
i transparentnosťou na strane druhej. Ústavný súd v danom momente nemá dôvod
spochybňovať túto rovnováhu nastavenú zákonodarcom (porov. tiež II. ÚS 269/09)
a vyslovuje, že pre naplnenie princípu transparentnosti uznesenia súdnej rady nemusia
zahŕňať komponent tradičného odôvodnenia, avšak súdna rada je povinná o to poctivejšie
dodržiavať požiadavky transparentného konania o predpokladoch sudcovskej spôsobilosti
v zmysle citovaných ustanovení zákona o súdnej rade. Inak povedané, zo samotného
priebehu zasadnutia súdnej rady, otázok kladených uchádzačovi v rámci jeho verejného
vypočutia, prípadných reakcií členov súdnej rady či z predložených materiálov musí
byť možné vnímať a zistiť, čo bolo konkrétnym dôvodom, pre ktorý napr. nebol uchádzač
súdnou radou zvolený, prípadne ktoré informácie zistené o uchádzačovi boli zo strany
súdnej rady vnímané ako problematické pre jeho prípadný výkon funkcie sudcu.
34. Ústavný súd, zaštiťujúc sa prezentovaným penzom východísk, in concreto
obdobne ako vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. I. ÚS 396/2016 hodnotí,
že sťažovateľka ako kandidát na vymenovanie za sudcu bola účastná konania
(rozhodovania) pred súdnou radou o predpokladoch sudcovskej spôsobilosti, dostalo
sa jej príležitosti vyjadriť sa k zisteniam vyplývajúcim z podkladov zabezpečených
Národným bezpečnostným úradom a samotnou súdnou radou, odpovedať na položené
otázky, byť účastná rozpravy, pričom zo znenia vyhotovenej zápisnice je okrem účasti,
programu zasadnutia súdnej rady a obsahu prijatých uznesení zrejmý aj obsah, priebeh
rokovania a výsledok hlasovania o tomto bode programu zasadnutia súdnej rady.
Po oboznámení sa s konaním 10. neverejného zasadnutia Súdnej rady Slovenskej republiky,
ktoré sa konalo 24. októbra 2016, ústavný súd uzatvára, že z priebehu a obsahu zasadnutia
súdnej rady nemožno mať rozumné pochybnosti o spôsobilosti kandidáta rozpoznať
(aplikujúc kritériá prednesené v bode 33 tohto nálezu) skutočnosti, ktoré súdna rada mohla
vnímať ako problematické pre výkon funkcie sudcu.
34.1 Ústavný súd na tomto mieste súčasne pripomína, že sťažovateľka rozsah
prieskumu ústavného súdu obmedzila svojou ústavnou sťažnosťou, v ktorej namieta nesúlad
namietaného postupu a rozhodnutia súdnej rady výlučne s čl. 30 ods. 4 ústavy. Účelom
predmetného ustanovenia o rovnosti prístupu k voleným a iným verejným funkciám
je v stanovení takých podmienok, ktoré budú garantovať, že právnymi predpismi
akejkoľvek právnej sily, ako aj praxou orgánov verejnej moci nemožno v rovnakom
okamžiku a v rovnakej situácii preferovať niektoré skupiny pre inými, prípadne ich vystaviť
nerovnosti v podobnej právnej situácii. Porušenie tohto ústavného príkazu je dôvodné
vysloviť iba za situácie zistenia diskriminácie osôb v rovnakej faktickej alebo právnej
situácii, a to bez rozumného a racionálneho dôvodu (mutatis mutandis II. ÚS 161/03,
34.2 Sťažovateľka však vo vzťahu k označenému článku ústavy predniesla vo svojej
ústavnej sťažnosti (a jej doplnení) iba lakonickú ústavnoprávnu argumentáciu, v ktorej
chýba adresný ústavný rozmer namietaných okolností a podmienok porušenia čl. 30 ods. 4
ústavy zo strany postupu a rozhodnutia súdnej rady. Ústavný súd po preskúmaní veci
v namietanom rozsahu tak uzatvára, že podľa jeho mienky nemohlo dôjsť postupom
a napadnutým rozhodnutím súdnej rady k porušeniu práva sťažovateľky na prístup
k verejnej funkcii za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, a to ani vtedy,
ak napadnuté uznesenie je stručné a nie je bližšie odôvodnené.
35. K legitimite napadnutého rozhodnutia pre počet hlasujúcich – 12 členov súdnej
rady, kde v rámci ústneho oznámenia o výsledku tajného hlasovania bol na neverejnom
zasadnutí súdnej rady oznámený výsledok hlasovania s pomerom hlasov 8 členov
za sudcovskú spôsobilosť sťažovateľky, 1 člen proti, 3 členovia sa zdržali ‒ ústavný súd
ďalej uvádza, že legitimita napadnutého rozhodnutia sa nemeria počtom hlasujúcich členov
(za predpokladu splnenia kvóra pre uznášaniaschopnosť) v konkrétnej veci, ale legitimita
je v tomto prípade vecou dôveryhodnosti (transparentnosti) samotnej súdnej rady
a jej rozhodovacej činnosti (resp. vecou poznania a správnej aplikácie práva). Vo veci
sťažovateľky bola súdna rada uznášaniaschopná a hlasovanie prebehlo v súlade so zákonom
o súdnej rade. Ani v tomto prípade nedošlo k porušeniu čl. 30 ods. 4.
36. Napokon ústavný súd vyslovuje, vnímajúc princíp minimalizácie zásahov
do právomocí iných orgánov verejnej moci a rešpektujúc vyvíjajúcu sa tradíciu súdnej rady.
Na základe predložených konklúzií tak ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľky
nevyhovel (výrok nálezu).
37. Ústavný súd pri rozhodovaní vzal do úvahy aj nález sp. zn. PL. ÚS 21/2014
z 30. januára 2019 (publikovaný pod č. 40/2019 Z. z.), ktorým ústavný súd okrem iného
rozhodol, že ustanovenie čl. 141a ods. 9 v časti slov „plniaceho úlohy ochrany utajovaných
skutočností“ ústavy v znení ústavného zákona č. 161/2014 Z. z. nie je v súlade s čl. 1 ods. 1
ústavy, ako aj že ustanovenia § 27ga, § 27h ods. 1 druhej vety a § 31 zákona o súdnej rade
nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy.
37.1 Článok 141a ods. 9 ústavy, aplikovaný vo veci sťažovateľky, v čase
rozhodovania súdnej rady v sťažovateľkinej veci vo vtedy platnom a účinnom znení znel:
„Súdna rada Slovenskej republiky prijíma stanovisko podľa odseku 5 písm. b) (prijímať
stanovisko, či kandidát na vymenovanie za sudcu spĺňa predpoklady sudcovskej
spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne, pozn.)
na základe podkladov od štátneho orgánu plniaceho úlohy ochrany utajovaných
skutočností a vyjadrenia kandidáta na vymenovanie za sudcu; podrobnosti ustanoví zákon.“
Ustanovenia § 27ga zákona o súdnej rade platné a účinné v čase rozhodovania súdnej rady
o veci sťažovateľky ústavný súd už citoval v bode 9.13 tohto nálezu.
37.2 Ústavný súd však hic et nunc konštatuje, že nález ústavného súdu
sp. zn. PL. ÚS 21/2014 z 30. januára 2019 nemá na ústavnoprávne posúdenie
sťažovateľkinej veci senátom ústavného súdu vplyv, keďže na napadnuté rozhodnutie
súdnej rady v sťažovateľkinej veci bolo potrebné nahliadať prizmou v tom čase platného
a účinného znenia ústavy a zákona o súdnej rade, pre ktoré platila prezumpcia ústavnosti
právnych predpisov.
38. Ústavný súd tak, rešpektujúc doterajšiu judikatúru ústavného súdu, nález sp. zn.
PL. ÚS 21/2014 z 30. januára 2019, prihliadajúc pritom aj na argumentačné východiská
nálezu sp. zn. I. ÚS 396/2016 z 21. novembra 2019 bol oprávnený rozhodnúť a rozhodol
o ústavnej sťažnosti sťažovateľky spôsobom už uvedeným.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu