Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 29/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-64

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. decembra 2012

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja

Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť Mgr. P. R., P., zastúpeného JUDr. M. K., P.,

na porušenie základného práva zaručeného v čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 13 ods. 2 a 4 a čl. 2

ods. 2 uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 858

z 1. júna 2010 a postupom, ktorý predchádzal jeho schváleniu, a takto

rozhodol:

1. Súdna rada Slovenskej republiky svojím uznesením č. 858 z 1. júna 2010, ktorým

konštatovala, že Mgr. P. R.nezískal „dostatočný počet hlasov na vymenovanie do funkcie

sudcu“, p o r u š i l a jeho základné právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám

zaručené v .

2. Uznesenie Súdnej rady Slovenskej republiky č. 858 z 1. júna 2010, ktorým

konštatovala, že Mgr. P. R. nezískal „dostatočný počet hlasov na vymenovanie do funkcie

sudcu“, z r u š u j e a vec v r a c i a Súdnej rade Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Mgr. P. R. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 385,79 €

(slovom tristoosemdesiatpäť eur a sedemdesiatdeväť centov), ktorú j e Súdna rada

Slovenskej republiky prostredníctvom Kancelárie Súdnej rady Slovenskej republiky

p o v i n n á vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. K., P., do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-18 z 27. januára 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. P. R., P. (ďalej len „sťažovateľ‘), v

časti namietaného porušenia základného práva na prístup k voleným a iným verejným

funkciám zaručeného v (ďalej aj „“)

samostatne, ako aj v spojení s a 4 a „uznesením“ Súdnej

rady Slovenskej republiky (ďalej aj „súdna rada“) č. 858 z 1. júna 2010 a postupom, ktorý

jeho vydaniu predchádzal. V časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie práva podľa čl.

25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len

„medzinárodný pakt“) a práva na dobrú správu vecí verejných podľa čl. 41 ods. 1 a 2 písm.

c) Charty základných práv Európskej únie, ústavný súd sťažnosť odmietol.

1.1 Podstatou veci je otázka obsahu práva na prístup k funkcii sudcu za rovnakých

podmienok, ktorej nositeľom je uchádzač, ktorý uspel vo výberovom konaní na funkciu

sudcu pred výberovou komisiou, konkrétne problematika uplatnenia (obsahu a rozsahu)

právomoci súdnej rady v rámci kreácie sudcov.

1.2 Zo sťažnosti vyplýva, že podaním prihlášky z 8. apríla 2010 sa sťažovateľ

prihlásil do výberového konania na obsadenie dvoch voľných miest sudcu na Okresnom

súde Prešov (ďalej aj „okresný súd“), ktoré bolo na základe rozhodnutia ministerky

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerka spravodlivosti“) vyhlásené

25. marca 2010 predsedom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) na 27., 28.

a 30. apríl 2010. Po skončení výberového konania bol sťažovateľ 30. apríla 2010

rozhodnutím päťčlennej výberovej komisie vyhlásený za úspešného uchádzača

vo výberovom konaní „na obsadenie 2 voľných miest sudcov na Okresnom súde Prešov“.

Na základe výsledkov výberového konania sťažovateľ následne udelil unifikovaný súhlas

so zverejnením svojich osobných údajov v súvislosti s vymenovaním do funkcie sudcu bez

časového obmedzenia a s pridelením na okresný súd, podal čestné vyhlásenie, že sa proti

jeho osobe nevedie žiadne trestné ani priestupkové konanie, a tiež udelil písomný súhlas

s jeho pridelením ako sudcu na Okresný súd Prešov. Na základe uvedeného sa následne

sťažovateľ na základe pozvánky od predsedu súdnej rady zúčastnil na 44. zasadnutí súdnej

rady, ktoré sa konalo l. júna 2010, na ktorom členovia súdnej rady prerokovali a následne

hlasovali o návrhu predsedníčky vlády Slovenskej republiky a ministerky spravodlivosti na

vymenovanie úspešných uchádzačov výberových konaní do funkcií sudcov bez časového

obmedzenia a ich pridelenie na príslušné okresné súdy. O uvedenom bode programu

hlasovalo pri jednotlivých uchádzačoch 12 členov súdnej rady, pričom zo zápisnice

zo zasadnutia súdnej rady vyplýva, že v prípade sťažovateľa sa piati členovia z prítomných

12-tich členov súdnej rady hlasovania zdržali, dvaja členovia súdnej rady hlasovali za a päť

členov súdnej rady hlasovalo proti jeho vymenovaniu do funkcie sudcu s jeho pridelením na

okresný súd. Na základe uvedených výsledkov hlasovania členov súdnej rady vydala súdna

rada uznesenie č. 858 z 1. júna 2010, v ktorom konštatovala, že sťažovateľ spolu s ďalšími

dvoma uchádzačmi „nezískali dostatočný počet hlasov na vymenovanie do funkcie sudcu“.

Podľa sťažovateľa súdna rada uvedeným postupom a rozhodnutím nekonala v

medziach pôsobnosti danej jej a spôsobom uvedeným zákonom, neodôvodnene ho

diskriminovala a vo svojich dôsledkoch porušila jeho právo na prístup k verejnej funkcii,

právo na spravodlivé rozhodnutie, právo na inú právnu ochranu pri porušení pozitívneho

záväzku štátu, právo na dobrú správu vecí verejných a všeobecne právne zásady

vyplývajúce zo zásady právneho štátu.

1.3 Sťažovateľ vzhľadom na uvedené a s ohľadom na odmietnutie časti sťažnosti pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti žiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa na prístup k voleným a iným verejným funkciám

podľa čl. 30 ods. 4, a to samostatne ako aj v spojení v spojení s čl. 13 ods. 2 a 4 a čl. 2

ods. 2 ... postupom pri navrhovaní sťažovateľa na vymenovanie

za sudcu a uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 858 z 1. júna 2010 porušené

bolo.

2. Uznesenie Súdnej rady Slovenskej republiky č. 858 z 1. júna 2010 zrušuje a vec

vracia Súdnej rade Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000,- Eur, ktoré mu je

Súdna rada Slovenskej republiky povinná vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

4. Súdna rada Slovenskej republiky je povinná nahradiť sťažovateľovi trovy konania

na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania – súdna rada listom sp. zn. z 24. marca 2011 (uznesenie o schválení

vyjadrenia súdnou radou č. 1178 bolo prijaté 22. marca 2011) a právny zástupca

sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu súdnej rady listom z 15. augusta 2011.

2.1 Súdna rada vo svojom vyjadrení argumentovala predovšetkým povahou súdnej

rady ako orgánu, jej charakterom a z nich vyplývajúcimi právomocami pri kreácii sudcov.

Súdna rada uviedla, že bola zriadená ako orgán nezávislosti súdnictva, ktorý garantuje aj

kvalitu rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Podľa názoru súdnej rady už z daného

vyplýva, že jej kreačné právomoci smerom k súdnej moci musia obsahovať aj možnosť jej

vlastnej úvahy, „aby bolo možné rozumne nakladať s kreáciou súdnej moci“. Preto súdna

rada nemôže byť považovaná za akéhosi doručovateľa návrhu od výberovej komisie

prezidentovi Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“), ako to podľa súdnej rady vyplýva

z argumentácie sťažovateľa. Splnenie podmienok ustanovených v

Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“) je tak podľa nej len vstupnou bránou v kreačnom

procese, kde ďalšími kreačnými inštanciami sú súdna rada (prerokovanie návrhu úspešného

kandidáta z výberového konania a rozhodnutie o ňom a v prípade návrhu, ktorý získal

potrebný počet hlasov, jeho predloženie prezidentovi) a prezident (menovanie kandidáta na

sudcu). Súdna rada preto v kreačnom procese nehodnotí len splnenie podmienok § 5 zákona

o sudcoch zo strany uchádzača úspešného vo výberovom konaní. Súdna rada argumentovala

aj dôvodovou správou k novele ústavným , podľa ktorej

„zakotvené oprávnenie súdnej rady predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy na

vymenovanie sudcu a odvolanie sudcu predstavuje jednu zo základných záruk odborného

a politicky neovplyvneného výberu z radov potenciálnych uchádzačov o funkciu sudcu“.

Súdna rada vo vyjadrení ďalej uviedla, že návrh na to, aby predložila návrh na

vymenovanie sťažovateľa do funkcie sudcu prezidentovi, prerokovala rovnako, ako iné

návrhy tohto druhu a o takýchto návrhoch za rovnakých podmienok rozhodla. Podľa názoru

súdnej rady nemôže byť neodôvodnenie návrhu, o ktorom hlasovala v tajom hlasovaní,

porušením práva na prístup k funkcii sudcu za rovnakých podmienok, keďže sa domnieva,

že obsahom tohto práva nie je ani právo funkciu sudcu získať, ani právo na odôvodnenie

(nepriaznivého) rozhodnutia súdnej rady v procese kreácie uchádzača do tejto funkcie.

Súdna rada pripomenula aj to, že právna úprava neukladá povinnosť súdnej rade odôvodniť

rozhodnutie o vyššie vymedzenom návrhu.

Ďalej súdna rada poukázala aj na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. ,

v zmysle ktorého uznesenie súdnej rady, ktoré je výsledkom jej hlasovania ako orgánu

verejnej moci, nemá mať charakter individuálneho právneho aktu, ale charakter právnej

skutočnosti.

Na základe týchto argumentov sa súdna rada domnieva, že ústavné práva sťažovateľa

neporušila. Súdna rada zároveň súhlasila s upustením od ústneho pojednávania o prijatej

sťažnosti.

2.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu súdnej rady

uviedol, že nepovažuje jej argumentáciu za dostačujúcu a reagujúcu na sťažovateľom

predložené argumenty. Odkaz na povahu súdnej rady ako orgánu nie je dostatočný na

odôvodnenie záveru, ktorý súdna rada predostrela, keďže ani jej postavenie jej podľa

sťažovateľa neumožňuje konať „absolútne nezávisle a svojvoľne“. Poukaz na rozhodnutie

ústavného súdu sp. zn. a ani rozhodnutie samo podľa sťažovateľa nedávajú

odpoveď na otázky jeho prípadu.

Podľa sťažovateľa súdna rada fakticky stotožňuje právo na prístup k verejným

funkciám za rovnakých podmienok a právo uchádzať sa o funkcie za rovnakých podmienok,

pričom v ústavnom zakotvení prvého z nich je podľa sťažovateľa zdôraznený materiálny

aspekt práva a druhé by odkazovalo skôr na procesný aspekt. Z uvedeného dôvodu podľa

názoru sťažovateľa favorizuje súdna rada procesnú stránku veci na úkor materiálnej stránky

veci.

Sťažovateľ vo vyjadrení argumentuje aj špecifikáciou práva podľa čl. 25

medzinárodného paktu v komentári k nemu, ktorý v zmysle rozhodnutia ústavného súdu

sp. zn. zakotvuje právo obdobné právu podľa a preto môže

objasniť zmysel . Sťažovateľ poukazuje na to, že podmienky vzťahujúce

sa na práva podľa čl. 25 medzinárodného paktu majú byť založené na rozumných

a objektívnych kritériách, za ktoré sťažovateľ v predmetnej veci považuje podmienky

vymedzené v § 5 zákona o sudcoch. Rovnako sťažovateľ poukazuje na princíp

transparentnosti procesov v prístupe k funkcii, ktorý je zakotvený v komentári

k medzinárodnému paktu a zahŕňa in concreto požiadavku objektivizovateľnosti,

rozumnosti, zistiteľnosti a preskúmateľnosti podmienok prístupu k funkcii a naplnenie

následku spojeného so splnením týchto podmienok.

V ďalšej časti argumentácie poukazuje sťažovateľ na to, že súdna rada nepreukázala,

že sťažovateľ niektorú z podmienok na prístup k funkcii sudcu nesplnil, čo znamená, že aj

s odkazom na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. porušila jeho základné

právo podľa . Rozhodovanie súdnej rady a splnení podmienok za strany

uchádzača o funkciu nie je podľa sťažovateľa ďalšou samostatnou podmienkou prístupu

k funkcii, ale len krokom v procesnom postupe prístupu k funkcii.

Sťažovateľ poukazuje na to, že súdna rada o návrhu na podanie návrhu na

vymenovanie uchádzača za sudcu rozhoduje ako orgán verejnej moci, nemá širokú

diskrečnú právomoc a musí pri rozhodovaní rešpektovať doktrinálne prípustné interpretačné

postupy a zároveň záver musí byť rozumne odôvodnený tak, ako to vyžaduje aj rozhodnutie

ústavného súdu sp. zn. . Sťažovateľ taktiež reaguje na konštatovanie súdnej

rady o tom, že nemôže byť len doručovateľom návrhu od výberovej komisie prezidentovi

tak, že konštatuje, že uvedené v sťažnosti netvrdí, keďže napáda „len“ kvalitu a povahu

rozhodnutia súdnej rady. Sťažovateľ poukazuje na to, že široká diskrečná právomoc na

výber kandidátov súdnou radou z dôvodovej správy k novele (ktorou argumentuje

súdna rada) z nej žiadnou obvyklou metódou výkladu nevyplýva, keďže súdna rada nikdy

nemala možnosť vyberať si z viacerých uchádzačov, resp. z istého množstva uchádzačov.

Dôvodová správa podľa sťažovateľa hovorí o tom, že súdna rada má byť zárukou,

dozerateľom nad výberom, nie „vyberateľom“ samotným.

Súdna rada od svojho vzniku získala podľa sťažovateľa kontrolu nad nepolitickým

výberom kandidátov v kontraste s predošlou právnou úpravou výberu sudcov Národnou

radou Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“). Závery teleologického výkladu

právomoci súdnej rady v rámci procesu výberu sudcov podľa sťažovateľa poukazujú na to,

že vzhľadom na problémy predošlej úpravy (podozrenia z politického výberu sudcov) sa

nová právna úprava má vykladať tak, že výber musí byť založený nie na vôli súdnej rady,

ale „na objektívnych kritériách pri posudzovaní splnenia zákonných predpokladov“.

Vo vyjadrení sťažovateľ poukazuje aj na Odporúčania Rec. (94) 12 Výboru ministrov

Rady Európy o nezávislosti, spôsobilosti a postavení sudcov, Princíp I bod 2 písm. c), ktoré

znie: „Každé rozhodnutie týkajúce sa služobného postupu sudcov sa musí opierať

o objektívne kritéria.“ Rovnako poukazuje aj na relevantné ustanovenia Európskej charty

štatútu sudcov prijatej v Štrasburgu 8. – 10. júla 1998, medziiným aj na bod 2.1, ktorý znie:

„V súlade s pravidlami štátu týkajúcimi sa výberu a prijímania sudcov nezávislým orgánom

alebo komisiou sa pri výbere kandidátov vychádza z ich schopnosti slobodne a nestranne

posudzovať právne prípady, ktoré im budú pridelené a zo schopností aplikovať pri svojom

rozhodovaní zákon a rešpektovať dôstojnosť každej osoby. Štatút vylučuje zamietnutie

kandidáta len z dôvodu pohlavia, etnického alebo sociálneho pôvodu alebo z dôvodu

filozofického a politického presvedčenia alebo náboženskej viery.“ Ďalej vo svojej

argumentácii sťažovateľ odkazuje na ustanovenia Odporúčania CM/Rec (2010) 12 Výboru

ministrov členským štátom (prijatého Výborom ministrov Rady Európy 17. novembra

2010), na Magnu Chartu sudcov (základné princípy), ktoré prijala Poradná rada Európskych

sudcov, a na tzv. Bukureštskú rezolúciu prijatú 29. mája 2009 v Európskej sieti Súdnych rád

(ENCJ), ktorej členom je i Súdna rada Slovenskej republiky. Všetky relevantné ustanovenia

týchto dokumentov, hoci nie sú právne záväzné, poukazujú na požiadavky objektívnosti

a transparentnosti a odôvodnenia rozhodovania súdnych rád pri kreácii sudcov a celkovo na

potrebu objektívnosti a transparentnosti (teda aj podávania informácií) ich konania.

Sťažovateľ ešte uviedol, že (i) vzhľadom na nižší počet členov súdnej rady

prítomných na zasadnutí, na ktorom sa prerokúval návrh na podanie návrhu na jeho

vymenovanie do funkcie sudcu prezidentovi, a (ii) vzhľadom na to, že sa s ním bez

legitímnych dôvodov zaobchádzalo inak ako s inými kandidátmi, ktorí uspeli vo výberovom

konaní pred výberovou komisiou, došlo aj k porušeniu zásady zákazu diskriminácie

v zmysle . Sťažovateľ poukázal aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva a na sekundárne právo Európskej únie, ktoré sa podľa jeho názoru na danú situáciu

vzťahuje, a na antidiskriminačnú legislatívu v Slovenskej republike.

Na záver sťažovateľ poukázal na potrebu objektivity ako kritéria, ktoré na postup

orgánov verejnej moci ustanovil ústavný súd v rozhodnutiach sp. zn. a sp. zn.

.

Sťažovateľ zároveň súhlasil, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania

o prijatej sťažnosti.

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na

prístup k voleným a iným verejným funkciám zaručeného v v spojení

s a 4 a . Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní ústavný súd

nepovažuje za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre

meritórne rozhodnutie vo veci.

III.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Predmetom námietok sťažovateľa v prerokúvanej veci je v podstate okolnosť, že

súdna rada rozhodovala a rozhodla o otázke navrhnutia sťažovateľa na vymenovanie do

funkcie sudcu hlasovaním bez toho, aby boli zistiteľné dôvody takéhoto rozhodnutia,

resp. bez toho, aby svoje rozhodnutie objektívne odôvodnila nediskriminačným spôsobom a

len zákonnými dôvodmi.

6. Článok 30 ods. 4 zaručuje každému občanovi právo na prístup k verejnej

funkcii za rovnakých podmienok. Funkcia sudcu je podľa stálej judikatúry ústavného súdu

takou verejnou funkciou, keďže ide priamo podľa o vykonávateľa jednej zo zložiek

štátnej moci – moci súdnej (porov. napr. , ).

Podstatou veci je tak fakticky zistenie, nález, toho, čo je obsahom práva kandidáta na

funkciu sudcu na rovný prístup k verejným funkciám voči súdnej rade.

7. Ústavný súd tu rozhoduje, či súdna rada porušila právo kandidáta na sudcu

na rovný prístup k verejným funkciám. K danému, len zdanlivo nad rámec veci, možno

na úvod uviesť, že modernita, moderná spoločnosť a štát vytláčajú tradičné normatívne

systémy, ako sú náboženstvo, morálka, tradícia či slušnosť smerom k štátom stanovenému

právu. Spory, ktoré sa kedysi riešili komunitne alebo hodnotové spory, ktoré

v monokultúrnych spoločnostiach ani nejestvovali, dnes v neutrálnom štáte často riešia

súdy. Z tohto dôvodu prebieha neutíchajúca diskusia o tzv. sudcokracii. Akokoľvek, moc

sudcov už vôbec nemusí byť najmenej nebezpečná, ale zároveň je nenahraditeľná. Ústavný

súd už uviedol, že ochrana ľudských práv a základných slobôd je v našom ústavnom

systéme v prvom rade úlohou súdov, a to tak všeobecných súdov, ako aj ústavného súdu.

Osobitne možno ešte zvýrazniť povinnosť všetkých súdov chrániť jednotlivcov pred

zásahmi verejnej moci. Táto povinnosť súdov je základným komponentom právneho štátu

rešpektujúceho a ctiaceho ľudské slobody. Vďaka svojim definičným znakom – nezávislosti

a viazanosti právom – , zákonmi a vybranými

medzinárodnými zmluvami môže a musí súdna moc chrániť jednotlivcov pred excesmi

verejnej moci (). V tomto kontexte je nutné vnímať náročnosť a zodpovednosť

spojené s výberom sudcov súdnou radou (Holländer, P. Fantom justiční reformy a původní

intence české procesualistiky. In: Šimíček, V. (ed.). Role nejvyšších soudů v evropských

ústavních systémech – čas pro změnu? Brno: Masarykova universita, Mezinárodní

politologický ústav, 2007, s. 144 a nasl.; Holländer, P. Kolaps „soudcovského státu“: běží

odpočítávání? In: Šimíček, V., Hloušek, V. (eds.). Dělba soudní moci v České republice.

Brno: Masarykova universita, Mezinárodní politologický ústav, 2004, s. 16 a nasl.;

Procházka, R. Ľud a sudcovia v konštitučnej demokracii. Plzeň: Aleš Čeněk, 2011; Sobek,

T. Právní myšlení – kritika moralismu. Praha – Plzeň: Ústav státu a práva a Aleš Čeněk,

2011).

7.1 Moderný konštitucionalizmus neustále hľadá odpovede na otázky diskrécie

ústavných orgánov pri prijímaní ústavných aktov, zvlášť pri menovacích právomociach

(porov. menovanie generálneho prokurátora prezidentom , menovanie

viceguvernéra NBS , rozsudok českého Nejvyššího správního soudu

, rozhodnutie poľského ústavného tribunálu SK 37/08, rozhodnutie

maďarského ústavného súdu 48/1991 a 36/1992). Hľadá odpovede o ústavnoprávnej povahe

aktov, či ide o tzv. vládne akty (), či ide o akty súdne preskúmateľné alebo

nie, či ústavný orgán má povinnosť daný akt prijať, či má byť akt odôvodnený alebo nie,

a aká je ústavnoprávna zodpovednosť pri (ne)vydaní takýchto aktov. Relatívne často počuť,

že zabudla na to či ono, tamto by malo byť v ústave upravené. Je si však potrebné

uvedomiť, že vývoj spoločnosti a ústavného života je tak pestrý, že uvedený proces

formovania našej ústavnosti sa nikdy neskončí.

V tomto rámci je nutné vnímať aj proces navrhovania kandidátov na sudcov súdnou

radou. Súdna rada, tak ako je zakotvená v ústave a konkretizovaná v zákonnej úprave,

nebola, zdá sa, čo sa týka jej povahy a postavenia a z nich vyplývajúcich charakteristík,

teoreticky precizovaná alebo dogmaticky „ukotvená“, a preto nie je ľahké hľadať jej

ústavnoprávnu charakteristiku – už v minulosti ju ústavný súd označil za orgán sui generis

().

7.2 Samotná okolnosť, že určitý orgán hlasuje, a to dokonca tajne, nemôže bez

ďalšieho určovať, či jeho rozhodnutia majú alebo nemajú byť odôvodnené, a podobne sama

osebe nemôže určovať rozsah dôvodov, na ktorých môže tento orgán prípadne založiť svoje

rozhodnutie. Ústavné a zákonné medze oprávnení ustanovujúceho orgánu a jeho postavenie

sú určovateľom spôsobu jeho rozhodovania (porov. ). Aj kvôli tomu je

prerokovaná problematika náročnejšia, keďže súdna rada bola, ako už ústavný súd už

uviedol, vymedzená a zakotvená nie veľmi inštruktážne.

8. Súdy operujú v normatívnom priestore práva, právneho štátu a vo faktickom

priestore demokracie (porov. Soeharno, J. The Integrity of the Judge. A Philosophical

Inquiry, Ashgate, 2009, s. 20 a nasl.). Tak z práva samotného, ako aj z dôvery verejnosti

čerpajú svoju legitimitu. Pri jednotlivých ústavných orgánoch sa prelína komponent vôle

a komponent racionálnosti. Telesom, kde je vôľový prvok najsilnejšie zastúpený, je

parlament. Na druhej strane stojí súdnictvo, ktoré čerpá svoju legitimitu z expertnosti,

z poznania práva, z čoho vyplýva nutnosť svoje rozhodnutia podrobne odôvodňovať.

«„Rozum“ opírá svoji legitimitu o přesvědčivost důvodů, na nichž jsou postavena jeho

rozhodnutí. Na druhou stranu „vůle“ se většinou podrobným zdůvodňováním svých

rozhodnutí nezabývá. Považuje je za legitimní, poněvadž byla přijata zástupci zvolenými

lidem. Proto ve sbírce zákonů nenalezneme důvody, pro které nakonec parlament schválil

zákon, zatímco Ústavní soud vedle svého výroku musí zveřejňovat jeho podrobné

odůvodnění.“» (Komárek, J. Vůle a rozum v politickém systému. Respekt, 25. október

2008; Procházka, R. Dobrá vôľa, spravodlivý rozum. Bratislava: Kalligram, 2005; Tuori, K.

Ratio and Voluntas, Ashgate 2011). Možno tiež pripomenúť, že novelou č. 90/2001

Z. z. bol pri menovaní sudcov eliminovaný politický vôľový prvok voľbou národnou radou

smerom k tradičnejšiemu menovaniu (nadstraníckym) prezidentom republiky (tlač

643/II. volebné obdobie, s. 93 – 94).

9. Európsky súd pre ľudské práva sa zaoberal prípadmi, keď laická porota

rozhodovala o závažných trestných činoch, pričom rozhodnutie nebolo odôvodnené. Podľa

Európskeho súdu pre ľudské práva to samo osebe neznamená porušenie práva na

spravodlivý proces, ak z iných relevantných dokumentov, akými sú obžaloba, či otázky

porote, možno extrahovať odôvodnenie odsudzujúceho rozsudku (Taxquet proti Belgicku,

rozsudok Veľkého senátu, 16. november 2010, č. 926/05, body 92 – 100; Judge proti

Spojenému kráľovstvu, čiastočné rozhodnutie, 8. február 2011, č. 35863/10, body 35 – 39;

Boučková, P. Rozsudek Velkého senátu ve věci Taxquet v. Belgie. Jurisprudence 1/2011,

s. 70 a nasl.). Aj ústavný súd rozhodol, že disciplinárne rozhodnutia sa odôvodňujú

(, ), aj keď sa prijímajú tajným hlasovaním, ba dokonca

rozhodnutia vlády či prezidenta () nemôžu byť z tohto pohľadu úplne

arbitrárne. Možno uzavrieť, že na jednej strane aj niektoré „vôľové“ orgány racionalizujú

svoje rozhodnutia, a s miernou dávkou cynizmu možno uviesť, že na druhej strane niektoré

výborne odôvodnené rozhodnutia ústavných súdov sú verejnosťou beztak považované za

politické.

10. Spôsob, akým ústavodarca nakonfiguroval personálne kreovanie a obsadenie

súdnej rady, vniesol do povahy súdnej rady prvok vôľový aj prvok rozumový, ba možno

povedať, že súdna rada stojí na priesečníku týchto princípov [„Niekoľko členských štátov

Európskej únie – s cieľom zabezpečiť nezávislosť súdnictva alebo z dôvodov zefektívnenia

súdneho manažmentu a súdnej administrácie – založili nezávislé sprostredkujúce či

prechodné (org. intermediary, pozn.) inštitúcie umiestnené medzi súdnictvom a politicky

zodpovednými administrátormi v samotnej vláde, či parlamente.“ In: Voermans, W., Albers,

P. Councils for the Judiciary in EU Countries. CEPEJ, Rada Európy 2003].

10.1 Konfigurácia súdnej rady sa zreteľne prejavuje v neustálom hľadaní podoby

(ne)odôvodňovania rozhodnutí súdnej rady. Ústavný súd v náleze sp. zn.

uviedol, že uznesenie súdnej rady ako výsledok hlasovania orgánu verejnej moci je právnou

skutočnosťou verejného práva vo forme rozhodnutia adresovaného prezidentovi. Nejde o

individuálny právny akt (ako výsledok činnosti príslušného orgánu, ktorým sa zakladajú,

menia alebo rušia, prípadne autoritatívne zisťujú oprávnenia a povinnosti subjektov), ale o

osobitný druh právneho konania. Výsledok hlasovania týkajúci sa kreovania verejných,

resp. ústavných činiteľov (nielen rozhodnutie súdnej rady o predložení návrhu kandidáta na

sudcu prezidentovi) sa neodôvodňuje, pričom za hlasovanie nemožno brať hlasujúceho na

zodpovednosť. Ústavná a zákonná úprava nepripúšťa v predmetných súvislostiach ani

možnosť odvolania proti rozhodnutiu. Ústavný súd aj v ďalších obdobných veciach

používal tieto východiská (; porov. tiež Bobek. M. Volba soudce

mezinárodního soudu jako právní skutečnost? In: Jiné právo, 13. september 2009).

10.2 Na túto interpretáciu však reagoval zákonodarca. Podľa vládneho návrhu novely

zákona o súdnej rade (tlač 59, V. volebné obdobie) § 6 ods. 6 in fine zákona mal znieť takto:

„Každé uznesenie súdnej rady musí byť odôvodnené. Súdna rada je povinná odôvodňovať

svoje uznesenia tak, aby boli presvedčivé. Písomné vyhotovenie uznesenia súdnej rady

týkajúce sa práv a právom chránených záujmov sudcu obsahuje odôvodnenie, v ktorom

súdna rada musí vysvetliť, akými úvahami sa riadila a ako vec právne posúdila.“ Poslanec

vládnej koalície v II. čítaní navrhol pozmeniť znenie navrhovaného zákona tak, aby znel

takto: „Z každého zasadnutia súdnej rady sa vyhotovuje zvukový záznam a zápisnica,

z ktorej musí byť okrem účasti, programu zasadnutia súdnej rady a obsahu prijatých

uznesení zrejmý aj obsah, priebeh rokovania, vyjadrenia jednotlivých členov súdnej rady

k prerokúvaným bodom programu a výsledok hlasovania o jednotlivých bodoch programu

zasadnutia súdnej rady tak, aby zo zápisnice bolo zrejmé akými úvahami sa súdna rada

riadila.“ Predkladateľ pozmeňujúce návrhu odôvodnil navrhovanú zmenu tak, že

s prihliadnutím na doterajšiu diskusiu k problematike odôvodňovania rozhodnutí súdnej

rady, ako aj na výhrady k technickým možnostiam spracovania odôvodnení ku všetkým jej

rozhodnutiam sa navrhuje namiesto toho zachytiť detailnejší priebeh rokovania súdnej rady

vrátane vyjadrení členov súdnej rady k prerokúvaným otázkam, a to tak, aby zo zápisnice

bolo zrejmé, akými úvahami sa súdna rada riadila pri rozhodovaní vo veciach patriacich do

jej kompetencie. Takto bol aj návrh zákona schválený. Prezident však schválený návrh

zákona vetoval a v rámci pripomienky k vrátenému zákonu navrhol, aby sa v § 6 ods. 10 sa

vypustili slová „vyjadrenia jednotlivých členov súdnej rady k prerokúvaným bodom

programu“ a slová „tak, aby zo zápisnice bolo zrejmé akými úvahami sa súdna rada

riadila“. Parlament tieto prezidentove námietky akceptoval a schválil zákon, tak (tlač 174)

ako znie v aktuálne účinnom znení, teda v relevantných častiach takto:

„(10) Z každého zasadnutia súdnej rady sa vyhotovuje zvukový záznam a zápisnica, z

ktorej musí byť okrem účasti, programu zasadnutia súdnej rady a obsahu prijatých uznesení

zrejmý aj obsah, priebeh rokovania a výsledok hlasovania o jednotlivých bodoch programu

zasadnutia súdnej rady.

(11) Predseda súdnej rady zabezpečí zverejnenie informácií o činnosti súdnej rady

na webovom sídle súdnej rady. Na webovom sídle súdnej rady sa zverejňuje termín

zasadnutia súdnej rady, návrh programu zasadnutia súdnej rady a materiály, o ktorých má

podľa návrhu programu zasadnutia súdna rada rokovať, a to najmenej 15 dní pred

termínom zasadnutia súdnej rady; materiály doplnené na rokovaní súdnej rady podľa § 6

ods. 2 sa zverejňujú v rovnakej lehote ako prijaté uznesenie súdnej rady. Na webovom sídle

súdnej rady sa ďalej uverejní prijaté uznesenie súdnej rady, zápisnica z hlasovania,

zápisnica zo zasadnutia súdnej rady a zvukový záznam zo zasadnutia súdnej rady. Prijaté

uznesenie súdnej rady sa uverejní do 24 hodín od jeho prijatia súdnou radou. Zápisnica

z hlasovania, zápisnica zo zasadnutia súdnej rady a zvukový záznam zo zasadnutia súdnej

rady sa uverejnia zároveň s prijatými uzneseniami súdnej rady.

(8) Hlasovanie súdnej rady je vždy verejné. Člen súdnej rady, ktorý nesúhlasí

s uznesením súdnej rady, má právo, aby sa jeho odlišné stanovisko pripojilo k rozhodnutiu

súdnej rady; toto stanovisko sa zverejňuje rovnako ako uznesenie súdnej rady.“

Zákonodarca tak (nateraz) našiel rovnováhu medzi takpovediac nezávislosťou či

autonómnosťou súdnej rady na jednej strane (a ) a jej zodpovednosťou,

transparentnosťou na strane druhej. Ústavný súd v danom momente nemá dôvod

spochybňovať túto rovnováhu nastavenú zákonodarcom (porov. tiež ).

Zo zodpovednosti, presnejšie „spočítateľnosti“ (accountability) súdnej rady z hľadiska

objektívneho ústavného práva vyplýva (ako implikácia) subjektívne právo kandidáta

uchádzať sa za rovných podmienok o funkciu sudcu (porov. Káčer, M. Múdrejší proti

väčšine. In: Procházka, R., Káčer, M. Exemplo ducti. Pocta k životnému jubileu Jozefa

Prusáka. Trnava: Právnická fakulta Trnavskej univerzity, 2012, s. 74 a nasl.).

10.3 Ústavný súd, samozrejme, vníma, že v čase voľby sťažovateľa bola právna

úprava odlišná, právna úprava mlčala, čo sa týka spôsobu procedurálnej či inej justifikácie

rozhodnutia o nevymenovaní kandidáta. Vzhľadom na to, že ústavný súd nemá k dispozícii

dokumenty či informácie, z ktorých by bolo možné vnímať uvedenú procedúru, teda

nemožno rozvíjať z tohto pohľadu prípadné úvahy o preskúmateľnosti, a vzhľadom na to, že

ústavný súd považuje súčasnú právnu úpravu za minimálny akceptovateľný štandard

nearbitrárnosti, rozhoduje o zrušení rozhodnutia súdnej rady, a tým umožňuje sťažovateľovi

voľbu v súčasnom zákonnom režime. Z hľadiska (s)poznateľnosti dôvodov, ktoré nemusia

mať podobu tradičného odôvodnenia, možno pripomenúť už citované rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Taxquet v. Belgicko, pričom za pozornosť stojí

aj skutočnosť, ako Veľký senát zmiernil svoj postoj oproti pôvodnému senátnemu

rozhodnutiu. Uvedený postup ústavný súd volí vnímajúc princíp minimalizácie zásahov do

právomocí iných orgánov verejnej moci a vnímajúc vyvíjajúcu sa tradíciu súdnej rady.

Taktiež vzhľadom na novú právnu úpravu neuvažoval o zjednocovaní právnych názorov

podľa . Ústavný súd tiež vníma istý stavovský, korporatívny

prvok vo veci, avšak na druhej strane musí dodať, že azda rovnako ako starosť

o sťažovateľovo subjektívne základné právo mu v danej veci záleží na ústavnej hodnote

nezávislého súdnictva.

11. Ústavný súd už v minulosti smerom k súdnej rade vyslovil, že absencia úpravy

postupu, resp. spôsobu výkonu jej právomoci neznamená, že neexistuje implicitná

požiadavka objektívnosti (z nej vyplýva aj požiadavka primeranej transparentnosti) postupu

orgánov verejnej moci (; porov. Kühn, Z. Aplikace práva v složitých případech –

k úloze právních principů v judikatuře. Praha: Karolinum, 2002, s. 202 a nasl. – Přenesení

normotvorní kompetence na nižší složku právního řádu: mezera v zákoně sui generis).

Ústavný súd už taktiež konštantne judikoval, že zákaz svojvôle, ktorý je s požiadavkou

objektivity spojený ako jeho negácia, je jedným zo samozrejmých znakov materiálneho

právneho štátu (porov. , , , ). To, že

súdna rada pri výkone právomoci hlasuje tajne, neznamená, že nie je možné vyhovieť istým

implicitným požiadavkám objektívnosti, a to napríklad vypočutím kandidáta na sudcu,

zverejnením zápisnice z rokovania súdnej rady, verejnosťou zasadnutia, zverejnením

záznamu zo zasadnutia či (inou) justifikáciou.

Už sme si zvykli, že evolutívnym výkladom práva, uplatňovaním teórie tzv. živej

(pozri napríklad interpretačné prizmy uplatňované Európskym súdom pre ľudské

práva) dochádza k zmene právnych noriem bez zmeny právneho textu. V tomto prípade

naopak, a preto možno ešte prekvapivejšie môžeme čiastočne hovoriť o situácii, keď sa

zmenou textu právneho predpisu právo (právna norma) v podstate nezmení (porovnaj už

opísanú novelu zákona o súdnej rade). Keď zákonodarca prijatím novely predpisu

„zviditeľní“ a vykoná (priam vybalansuje) implicitnú požiadavku, v našom prípade

požiadavku objektívnosti, právnu normu zmenou textu fakticky nemusí zaviesť, ale „iba“

precizovať. Dané súvisí aj s existenciou právnych princípov, ktoré sa pri aplikácii na

konkrétne situácie často fakticky rozmieňajú na právne normy.

12. Ústavný súd bral do úvahy pri rozhodovaní (s vedomím, že ide o medzinárodné

soft-law) aj odporúčania Konzultačnej rady európskych sudcov, konkrétne Stanovisko č. 10

(2007), ktoré odporúča vysvetlenie dôvodov personálnych rozhodnutí súdnych rád (časť IV,

bod 39: „Niektoré rozhodnutia súdnej rady vo vzťahu k manažmentu a administrácii

súdneho systému a taktiež rozhodnutia vzťahujúce sa na menovanie, prekladanie,

povyšovanie, disciplinárne veci alebo odvolávanie z funkcie sudcu (ak má tieto právomoci)

by mali obsahovať vysvetlenie svojich základov, malo by byť záväzné, ale zároveň (súdne)

preskúmateľné. Skutočne, nezávislosť súdnej rady neznamená, že táto existuje mimo zákona

a nevzťahuje sa na ňu súdny prieskum (org. supervision, pozn. ÚS).“ Konzultačná rada

európskych sudcov smerom k fungovaniu súdnych rád okrem iného odporúča, že

„c) niektoré rozhodnutia súdnej rady majú byť odôvodnené a majú byť záväzné a zároveň

majú byť predmetom súdneho prieskumu (org. judicial appeal, pozn. ÚS) a d) ako

esenciálny prvok dôvery verejnosti v súdny systém, by mala súdna rada konať

transparentne a mala by byť zodpovedná za svoje konanie, a to osobitne prostredníctvom

pravidelných správ, v ktorých by mali byť navrhované spôsoby, akými sa dá zlepšiť

fungovanie súdneho systému“. Vzhľadom na právomoci súdnych rád Konzultačná rada

európskych sudcov odporúča, že „súdna rada by, pokiaľ je to možné, mala mať právomoc

vo výbere, menovaní a funkčnom postupe sudcov; toto by malo byť vykonávané v absolútnej

nezávislosti od zákonodarcu alebo exekutívy a zároveň v absolútnej transparentnosti

vzhľadom na kritéria výberu sudcov“.

13. V novom procese voľby bude k dispozícii zvukový záznam a zápisnica, z ktorej

musí byť okrem účasti, programu zasadnutia súdnej rady a obsahu prijatých uznesení

zrejmý aj obsah, priebeh rokovania a výsledok hlasovania o jednotlivých bodoch programu

zasadnutia súdnej rady. Ústavný súd verí, že súdna rada ustáli spôsob výberu kandidátov

smerom k istej rozumnej štandardizácii, tak aby procedúra výberu sudov napĺňala rovnosť

prístupu k verejným funkciám a aby z dostupných informácii kandidát aj verejnosť získali

predstavu o kritériách na výber kandidátov. Ak boli v bode 7 tohto rozhodnutia spomínané

iné normatívne systémy, ústavný súd nemôže neuviesť, že právomoci súdnej rady sú práve

takého charakteru, ktoré vyžadujú prelínanie sa týchto normatívnych systémov s aplikáciu

právnej úpravy (porov. Přibáň, J., Holländer, P. et al. Právo a dobro v ústavní demokracii.

Praha: Slon, 2011).

14. Vzhľadom na už identifikovanú a popísanú povahu zásahu do ústavného práva

sťažovateľa, s ohľadom na plnú sanovateľnosť porušenia tohto práva „novým“ procesom

rozhodovania súdnej rady o návrhu na predloženie návrhu prezidentovi na vymenovanie

sťažovateľa do funkcie sudcu ústavný súd sťažovateľovi nepriznal žiadne primerané

finančné zadosťučinenie, teda v tejto časti jeho sťažnosti nevyhovel.

15. Ústavný súd priznal sťažovateľovi ( ) úhradu

trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom.

Ústavný súd pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa vychádzal

z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby

uskutočnený v roku 2010 je 120,23 € a hodnota režijného paušálu je 7,21 €. Základná

sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2011 je 123,50 € a hodnota

režijného paušálu je 7,41 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov

konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2010 (prevzatie a príprava

zastúpenia 29. júla 2010 a podanie sťažnosti ústavnému súdu z 31. júla 2010) v sume

254,88 € a za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2011 (vyjadrenie k stanovisku

súdnej rady z 15. augusta 2011) v sume 130,91 €, takže sťažovateľovi vznikol nárok na

úhradu trov konania v celkovej sume 385,79 €.

15. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012