Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 128/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. L. S., K., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky v spojení s a 2 a a ods. 4 písm. d) ,

ako aj s čl. 223 ods. 1 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva postupom a uznesením

Súdnej rady Slovenskej republiky č. 437 z 9. januára 2009 týkajúcimi sa voľby kandidáta na

funkciu sudcu Súdneho dvora Európskych spoločenstiev v Luxemburgu a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. K., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára

2009 doručená sťažnosť JUDr. J. K. (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva podľa (ďalej len „“)

v spojení s a 2 a a ods. 4 písm. d) , ako aj s Zmluvy

o založení Európskeho spoločenstva postupom a uznesením Súdnej rady Slovenskej

republiky (ďalej len „súdna rada“) č. 437 z 9. januára 2009 týkajúcimi sa voľby kandidáta

na funkciu sudcu Súdneho dvora Európskych spoločenstiev v Luxemburgu (ďalej len

„kandidát na funkciu sudcu“).

Sťažovateľ uviedol, že 9. januára 2009 rozhodla súdna rada uznesením č. 437 takto:

„... po prerokovaní volieb kandidáta na sudcu Súdneho dvora Európskych spoločenstiev

so sídlom v Luxemburgu, bol zvolený kandidát JUDr. D. Š.. Súdna rada Slovenskej

republiky na základe volieb navrhuje vláde Slovenskej republiky sudcu Súdneho dvora

Európskych spoločenstiev so sídlom v Luxemburgu, JUDr. D. Š..“

Žiadne dôvody (resp. ďalšie dôvody) v označenom rozhodnutí uvedené nie sú.

Dôvody tohto rozhodnutia nevyplývajú ani zo zápisnice o rokovaní súdnej rady 9. januára

2009. Podľa obsahu tejto zápisnice (výňatok): „… Podpredsedníčka súdnej rady navrhla,

aby súdna rada vypočula kandidátov v časovom limite do 10 minút. K tomuto sa pripojili

všetci prítomní členovia súdnej rady.

Týmto sa skončila neverejná časť zasadnutia a začala verejná časť zasadnutia.

Kandidáti, ako aj verejnosť boli prizvaní na zasadnutie súdnej rady. ...

JUDr. J. K. si vyžreboval nižšie poradové číslo a tak sa prezentoval ako prvý.

JUDr. J. K. zdôvodnil svoj záujem o pokračovanie v druhom funkčnom období sudcu

Európskeho súdneho dvora. V prvom funkčnom období využil tento čas na to, aby sa

jazykovo zdokonalil a hlbšie prenikol do matérie medzinárodného práva. Má dobre

predpoklady, aby úspešne mohol pôsobiť v druhom funkčnom období. Môže svoje znalosti

zužitkovať vo svojom druhom funkčnom období. Všetky štáty EU sa prikláňajú k tejto

myšlienke. Význam 2. funkčného obdobia v rámci 6 ročného funkčného obdobia má každý

možnosť byť predsedom 3 člennej komory, v rámci 2. funkčného obdobia má možnosť byť

predsedom 5 člennej komory. V súčasnej situácii vzhľadom na vzrast počtu sudcov nie

všetci sudcovia sú členmi komôr. Druhé členské obdobie je možnosť zvýšenia vplyvu sudcu,

ktorý bol menovaný aj v druhom funkčnom období. Tretí dôvod je výklad mandátu ESD,

nepovažuje za súčasť mandátu sústredenie sa na súdnu činnosť ako v jednotlivých

zoskupeniach, ale aj využívanie technických, materiálnych a finančných možností na

sprístupnenie znalostí európskeho práva pre tých, ktorí o to majú záujem. V tomto

nasledovaní by rád pokračoval aj ďalej, rád by sa venoval študentom, organizoval

konferencie. Pokiaľ ide o výsledky, v životopise uviedol koľkým veciam sa venoval. Toto sú

dôvody, pre ktoré sa uchádza o kandidatúru v druhom funkčnom období.

JUDr. D. Š. - od skončenia štúdia na právnickej fakulte je celý život sudcom z

povolania, počnúc Obvodným súdom BA III a končiac Najvyšším súdom SR. Štúdiom

rôznych oblastí práva boli veľmi dôležitým a cennou prípravou pre vniknutie

do komunitárneho práva. Keď sa dnes uchádza o funkciu sudcu Súdneho dvora, vedie

ho k tomu dôverná znalosť nielen požiadaviek súdneho dvora. Považuje za dôležité poznať

pomery a istý čas trvá, kým o vstupe do tejto funkcie sa získajú poznatky o jeho pôsobení,

o technikách. Síce nie je vo vnútri súdneho dvora ako JUDr. K., má tiež možnosť poznať

techniku súdneho dvora. Preto uviedol tieto skutočnosti, ktoré považuje za dôležité pred

súdnou radou vyzdvihnúť.“

Nikto z prítomných členov súdnej rady nemal na kandidátov otázku.

Podpredsedníčka súdnej rady uviedla, že týmto sa končí verejná časť rokovania a členovia

súdnej rady uskutočnia tajné hlasovanie.

Súdna rada následne hlasovaním rozhodla, že spomedzi dvoch kandidátov na funkciu

sudcu navrhne počtom hlasov za 15 a jedným hlasom, ktorý sa zdržal, vláde Slovenskej

republiky na obdobie od 6. októbra 2009 do 6. októbra 2015 ako kandidáta JUDr. D. Š.

Sťažovateľ dostal jeden kladný hlas, sedem členov súdnej rady sa zdržalo a osem bolo proti

jeho kandidatúre.

Zhodou okolností je v súčasnom období JUDr. J. K., sudcom Súdneho dvora

Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“ alebo „SDES“) a JUDr. D. Š. je sudcom

Súdu prvého stupňa ako kandidát na funkciu sudcu, teda súdu nižšieho stupňa.

Sťažovateľ namietal, že postup, ktorý zvolila súdna rada na svojom zasadnutí

9. januára 2009, nerešpektoval ústavne požadované zásady objektivity a odbornosti,

v dôsledku čoho je jeho výsledkom svojvoľné (arbitrárne) rozhodnutie, ktoré je v rozpore

s v spojení s a 2 . Postup súdnej rady sa ocitol v nesúlade

aj s viacerými medzinárodnými dohovormi. Arbitrárnosť rozhodnutia súdnej rady vyplýva z

toho, že nemá žiadnu oporu v objektívnom hodnotení tých podmienok (náležitostí), ktoré

musí spĺňať každý kandidát na funkciu sudcu. Ich stanovenie nie je vecou voľnej úvahy

súdnej rady, pretože je určené jednotne pre všetkých sudcov SDES v čl. 223 ods. 1 Zmluvy

o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „Zmluva“). Bolo preto povinnosťou súdnej

rady pri voľbe kandidáta za takéhoto sudcu zaoberať sa týmito podmienkami, objektívne ich

zhodnotiť, a až (a výlučne) na základe takéhoto hodnotenia rozhodnúť o kandidátovi

na sudcu SDES za Slovenskú republiku. Podľa názoru sťažovateľa len takéto rozhodnutie

spĺňa kritéria riadneho, kvalifikovaného a objektívneho výberu kandidátov, pretože

zohľadňuje požiadavky čl. 223 ods. 1 Zmluvy. Napadnutý postup súdnej rady možno preto

hodnotiť aj ako porušenie tohto článku Zmluvy, lebo je nesporné, že rozhodnutie

o slovenskom kandidátovi na funkciu sudcu, ktorému nepredchádzalo posúdenie

predpokladov, splnenie ktorých sa požaduje v rámci všeobecnej a stabilizovanej praxe

členských štátov Európskej únie, je v zjavnom protiklade s vôľou európskeho zákonodarcu,

pričom na vysvetlenie takéhoto postupu súdnej rady neexistuje žiadny rozumný dôvod.

Je tomu tak preto, že z dostupných materiálov súdnej rady (text jej rozhodnutia

a výňatky zo zápisnice) vôbec nevyplýva, že by sa v rámci svojho rokovania po skončení

ústnych vystúpení kandidátov vôbec zaoberala odbornými kritériami, ktoré musí spĺňať

kandidát na sudcu medzinárodného súdneho orgánu, a už vôbec nie ich objektívnym

posúdením vo vzťahu ku každému z kandidátov. Potom, ako kandidáti skončili svoje ústne

vystúpenia, súdna rada pristúpila okamžite k hlasovaniu. Z toho jednoznačne vyplýva,

že rozhodnutiu súdnej rady z 9. januára 2009 predchádzalo „konanie“, v ktorom

absentovalo akékoľvek odborné a objektívne zhodnotenie požadovaných predpokladov

uchádzačov na kandidáta na funkciu sudcu medzinárodného súdneho orgánu. Z tohto

dôvodu sťažovateľ v ďalšom navrhuje jeho zrušenie.

Okrem toho, z postupu súdnej rady je zjavné, že žiadnym spôsobom nechcela

objektivizovať poznatky o uchádzačoch na kandidáta, lebo neurobila ani to, čo by bolo

základnou povinnosťou pri sudcoch všeobecných súdov (pozri čl. 15 a nasl. zásad

výberového konania), t. j. nevyžiadala si žiadne objektívne informácie zo SDES o osobe

sudcu J. K., ani zo Súdu prvého stupňa o osobe sudcu D. Š. Dôkazom pre toto tvrdenie je

samotné znenie napadnutého rozhodnutia - uznesenia č. 437, v ktorom nie je nič okrem

konštatovania, ktorý z dvoch uchádzačov bol zvolený za kandidáta.

Postup súdnej rady je tiež v protiklade s čl. 255 konsolidovaného znenia Zmluvy

o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „Zmluva o EÚ v znení

Lisabonskej zmluvy“). Slovenská republika ratifikovala Lisabonskú zmluvu 20. mája 2008.

Na jej základe sa do procesu výberu kandidátov na sudcov Európskeho súdneho dvora

včlenil sedemčlenný výbor odborníkov „na účely poskytnutia stanoviska k vhodnosti

kandidátov vykonávať funkciu sudcu a generálneho advokáta“. Vznikom tohto výboru sa

sleduje posilnenie odbornosti kandidátov na sudcov SDES, a je preto namierený aj voči

kandidátom, „vhodnosť“ či odbornosť ktorých nebola vo vnútroštátnom procese

(z najrozličnejších dôvodov) objektívne a dostatočne posúdená. Hoci Lisabonská zmluva

ešte nevstúpila do platnosti, Slovenská republika ju už ratifikovala, a tým na seba zobrala

záväzok nekonať proti jej predmetu a účelu. Je zrejmé, že postup súdnej rady, v ktorom

absentuje objektívne a odborné posúdenie kvalít kandidáta na funkciu sudcu, je v rozpore s

požiadavkou zvýšenia odbornosti sudcov tohto súdneho orgánu.

Objektivizovaný postup súdnej rady nemôže nahradiť to, že si vyžiadala

od uchádzačov podklady podľa o Súdnej rade Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o súdnej rade“), pretože z nich nevyplýva žiaden relevantný údaj a všetky sú proti

zmyslu čl. 223 ods. 1 Zmluvy (napríklad 5 rokov výkonu právnickej profesie) a nepostačujú

tiež na to, aby sa zabezpečil reálny prístup uchádzača k verejnej funkcii tak, ako to určuje

.

Vychádzajúc z uvedeného možno konštatovať, že postup súdnej rady pri voľbe

slovenského kandidáta na funkciu sudcu sa ocitol v rozpore s čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 1

ods. 1 a 2 , ako aj s platnými medzinárodnými dohovormi a prístupom, ktorý (pokiaľ

ide o voľbu sudcov medzinárodných súdnych orgánov) prináša Lisabonská zmluva.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie, uznesením rozhodol o odklade vykonateľnosti napadnutého

uznesenia súdnej rady č. 437 z 9. januára 2009, ako aj o odklade vykonateľnosti na neho

nadväzujúceho uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 32 zo 14. januára 2009 o schválení

JUDr. D. Š. ako kandidáta na funkciu sudcu a následne, aby vydal vo veci tento nález:

„Súdna rada Slovenskej republiky svojím postupom a uznesením č. 437 z 9. januára

2009, ktorým konštatuje, že bol zvolený kandidát na funkciu sudcu Súdneho dvora

Európskych spoločenstiev so sídlom v Luxemburgu, JUDr. D. Š. porušila článok 1 ods. 1 a

2 v spojení s , a a ods. 4 písm. d)

Slovenskej republiky ako aj čl. 223 (1) Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.

Toto uznesenie sa zrušuje a vec sa vracia na opätovné prerokovanie Súdnej rade

Slovenskej republiky.

Súčasne sa zrušuje uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 32 zo 14. januára 2009,

ktorým bol D. Š. schválený za kandidáta Slovenskej republiky na sudcu Súdneho dvora

Európskych spoločenstiev v Luxemburgu ako rozhodnutie nadväzujúce na postup

a uznesenie Súdnej rady Slovenskej republiky č. 437 z 9. januára 2009.“

Na základe výzvy ústavného súdu z 18. februára 2009 sa k sťažnosti vyjadrila súdna

rada v stanovisku z 1. apríla 2009 schválenom na jej zasadnutí konanom 7. apríla 2009

uznesením č. 523. V stanovisku sa uvádza: „K podaniu sťažovateľa predovšetkým treba

uviesť, že postavenie Súdnej rady SR, jej pôsobnosť a spôsob jej rokovania vyplývajú

z ( v znení neskorších zákonov, ďalej zo

o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj z jej Rokovacieho poriadku

prijatého a účinného dňom 15. novembra 2005. Súdna rada je ústavný orgán verejnej moci,

ktorý reprezentuje nezávislosť súdnictva voči ostatným orgánom verejnej moci.

Zo žiadneho z vyššie uvedených predpisov nevyplýva, že by rozhodnutia súdnej rady

mali byť odôvodnené. Tak ako uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky, prípadne

uznesenia vlády Slovenskej republiky neobsahujú odôvodnenia, nemusí ho obsahovať ani

uznesenia Súdnej rady Slovenskej republiky; na prijatie jej uznesenia je potrebný súhlas

nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov (a ods. 5 SR, zákona

č. , článok ods. 1, ods. 2 Rokovacieho poriadku SR). V danom prípade

sa hlasovania zúčastnilo 16 členov; za kandidáta D. Š. hlasovalo 15 členov a za kandidáta

J. K. 1 člen.

Takýmto spôsobom sa v Súdnej rade SR rozhodovalo aj v roku 2004, kedy Súdna

rada SR uskutočnila voľby kandidátov na sudcu Európskeho súdneho dvora a sudcu Súdu

prvého stupňa v Luxemburgu. Ak by sa malo dospieť k záveru, že námietka sťažovateľa

je v tomto smere dôvodná, súčasne by to znamenalo aj spochybnenie predchádzajúcej

voľby, ako aj všetkých doterajších uznesení vydaných Súdnou radou SR.

Zasadnutie Súdnej rady SR dňa 9. 1. 2009, na ktorom sa uskutočnila voľba kandidáta

na sudcu Európskeho súdneho dvora prebehlo v súlade s platným vnútroštátnym poriadkom

a medzinárodnými dohovormi. Rovnaký postup bol zachovaný aj v prípade volieb

uskutočnených v roku 2004, ktorých výsledkom bolo uznesenie Súdnej rady SR č. 331

zo 16. februára 2004, ktorým súdna rada navrhla vláde SR kandidáta J. K. za sudcu

Európskeho súdneho dvora a D. Š. za sudcu Súdu prvého stupňa.

Námietky sťažovateľa smerujúce k arbitrárnosti uznesenia č. 437 z 9. 1. 2009 nie sú

opodstatnené. Obaja kandidáti sú osobnosti v odbornej právnickej verejnosti uznávané,

teda známe aj členom Súdnej rady Slovenskej republiky. Obaja kandidáti, bez akýchkoľvek

pochybností sú osoby, ktoré poskytujú záruku úplnej nezávislosti a spĺňajú potrebné

kvalifikačné predpoklady požadované v Slovenskej republike na obsadenie najvyšších

sudcovských funkcií, tak ako to upravuje čl. 223 (1) Zmluvy o založení Európskeho

spoločenstva. Členovia súdnej rady mali okrem podkladov vyžiadaných od uchádzačov

podľa o Súdnej rade Slovenskej republiky k dispozícii aj celý

spisový materiál z volieb kandidátov na sudcov Európskeho súdneho dvora a Súdu prvého

stupňa konaných v roku 2004. Keďže J. K. a D. Š. boli kandidátmi aj vo voľbách konaných v

roku 2004, súdna rada sa oboznámila aj s podkladmi, na základe ktorých boli práve títo

dvaja kandidáti Súdnou radou SR navrhnutí vláde SR v roku 2004. Zo žiadneho predpisu, a

to ani medzinárodných zmlúv nevyplýva povinnosť vyžiadať si podklady od konkrétne

určeného subjektu, teda ani európskych súdnych organizácií ako to sťažovateľ argumentuje.

Rovnako žiadnym predpisom nie je upravená doba, počas ktorej má trvať neverejné

zasadnutie súdnej rady nasledujúce po vypočutí kandidátov.

Keďže nemožno súhlasiť so závermi sťažovateľa uvedenými v ústavnej sťažnosti,

navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky tejto sťažnosti nevyhovel.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri

predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia

návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným

a iným verejným funkciám.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá

medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

Podľa čl. 223 ods. 1 Zmluvy sudcovia a generálni advokáti Súdneho dvora

sa vyberajú z osôb, ktoré poskytujú záruku úplnej nezávislosti a ktoré spĺňajú potrebné

kvalifikačné predpoklady požadované v ich krajinách na obsadenie najvyšších sudcovských

funkcií alebo sú uznávanými odborníkmi v oblasti práva, sú vymenúvaní na základe

vzájomnej dohody vlád členských štátov na obdobie šiestich rokov.

Podľa čl. 224 ods. 2 Zmluvy členovia Súdu prvého stupňa sa vyberajú spomedzi

osôb, ktoré poskytujú záruku úplnej nezávislosti a ktoré spĺňajú predpoklady požadované na

obsadenie najvyšších sudcovských funkcií. Sú vymenúvaní na základe vzájomnej dohody

vlád členských štátov na obdobie šiestich rokov. Členovia súdu sú čiastočne obmeňovaní

každé tri roky. Členovia súdu, ktorým uplynulo funkčné obdobie, môžu byť vymenovaní

znova.

Podľa čl. 255 ods. 1 Zmluvy o EÚ v znení Lisabonskej zmluvy zriadi sa výbor na

účely stanoviska k vhodnosti kandidátov vykonávať funkciu sudcu a generálneho advokáta

na Súdnom dvore a Všeobecnom súde predtým, ako vlády členských štátov vykonajú

vymenovania uvedené v čl. 253 a čl. 254.

Podľa čl. 255 ods. 2 Zmluvy o EÚ v znení Lisabonskej zmluvy výbor sa skladá

zo siedmich osôb vybraných spomedzi bývalých členov Súdneho dvora a Všeobecného

súdu, členov aj vyšších vnútroštátnych súdnych orgánov a uznávaných odborníkov v oblasti

práva, pričom jedného navrhne Európsky parlament. Rada prijme upravujúce pravidlá

činnosti výboru a rozhodnutie, ktorým sa vymenúvajú jeho členovia. Uznáša sa na základe

iniciatívy Súdneho dvora.

Podľa čl. 253 ods. 1 Zmluvy o EÚ v znení Lisabonskej zmluvy sudcovia a generálni

advokáti Súdneho dvora sa vyberajú z osôb, ktoré poskytujú záruku úplnej nezávislosti a

ktoré spĺňajú potrebné kvalifikačné predpoklady požadované v ich krajinách na obsadenie

najvyšších sudcovských funkcií alebo sú uznávanými odborníkmi v oblasti práva, sú

vymenúvaní na základe vzájomnej dohody vlád členských štátov po porade s výborom

uvedeným v čl. 255 na obdobie šiestich rokov.

Podľa čl. 18 písm. b) Viedenského dohovoru o zmluvnom práve [uverejnenom

v Zbierke (ďalej len

„Viedenský dohovor“)] štát je povinný zdržať sa konania, ktoré by mohlo mariť predmet

a účel zmluvy ak... v dobe, ktorá predchádza nadobudnutiu platnosti zmluvy, vyjadril svoj

súhlas s tým, že bude viazaný zmluvou, a to za podmienky, že nadobudnutie platnosti

zmluvy nie je neprimerane odďaľované.

Podľa a ods. 4 písm. d) do pôsobnosti súdnej rady patrí... predkladať

vláde Slovenskej republiky návrhy kandidátov na sudcov, ktorí by mali pôsobiť

za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch...

Podľa § 27g zákona o súdnej rade:

Návrh na voľbu kandidáta na sudcu, ktorý by mal pôsobiť za Slovenskú republiku

v medzinárodných súdnych orgánoch, môže súdnej rade podať

a) člen súdnej rady,

b) minister spravodlivosti Slovenskej republiky,

c) stavovská organizácia sudcov,

d) iná stavovská právnická organizácia (ods. 1).

Za kandidáta na sudcu, ktorý by mal pôsobiť za Slovenskú republiku

v medzinárodných súdnych orgánoch, možno navrhnúť občana, ktorý

a) získal právnické vzdelanie absolvovaním magisterského štúdia na právnickej

fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo má uznaný alebo nostrifikovaný doklad

o získaní právnického vzdelania absolvovaním štúdia rovnakej úrovne na vysokej škole

v zahraničí,

b) je bezúhonný, preukázateľne je významnou osobnosťou v odbore práva a jeho

morálne vlastnosti dávajú záruku, že funkciu sudcu bude riadne vykonávať,

c) má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky,

d) má plnú spôsobilosť na právne úkony a je zdravotne spôsobilý na výkon funkcie

sudcu,

e) zložil odbornú justičnú skúšku, prokurátorskú skúšku, advokátsku skúšku alebo

skúšku komerčného právnika a aspoň päť rokov vykonával právnickú prax (ods. 2).

Návrh na kandidáta na sudcu, ktorý by mal pôsobiť za Slovenskú republiku

v medzinárodnom súdnom orgáne, sa podáva súdnej rade. Návrh obsahuje

a) meno, priezvisko, akademický titul kandidáta, dátum narodenia, profesionálny

životopis kandidáta preukazujúci splnenie podmienok podľa odseku 2, dátum a podpis

navrhovateľa,

b) doklad o tom, že kandidát zložil odbornú justičnú skúšku, advokátsku skúšku,

prokurátorskú skúšku alebo odbornú skúšku komerčného právnika a že aspoň päť rokov

vykonával právnickú prax,

c) písomný súhlas kandidáta s kandidatúrou,

d) v prípade návrhu podľa odseku 1 písm. c) a d) aj doklad o prerokovaní návrhu

v príslušných orgánoch.

Na návrhy, ktoré nemajú všetky náležitosti ustanovené týmto zákonom, sa

neprihliada (ods. 3).

Pri voľbe kandidáta na sudcu, ktorý by mal pôsobiť za Slovenskú republiku

v medzinárodnom súdnom orgáne, sa primerane použijú ustanovenia § 6 ods. 7, § 27a

ods. 3 a § 27b až 27e (ods. 4).

Pri návrhoch podľa odsekov 1 a 2 môže súdna rada kandidátov vypočuť, a to pred

svojím rozhodnutím. Návrh je schválený, ak zaň v tajnom hlasovaní hlasovala nadpolovičná

väčšina všetkých členov súdnej rady. Na opakované a nové hlasovanie o návrhoch

sa primerane použijú ustanovenia § 27c ods. 3 a § 27d (ods. 5).

Podľa § 6 ods. 7 zákona o súdnej rade člen súdnej rady, ktorý je kandidátom

vo voľbe, nemá právo hlasovať na tejto voľbe, ak sa o zvolenie do tej istej funkcie uchádza

aspoň jeden ďalší kandidát, ktorý nie je členom súdnej rady.

Podľa § 27a ods. 3 zákona o súdnej rade deň a čas konania volieb vyhlasuje predseda

súdnej rady najneskôr 45 dní pred ich konaním. Predseda súdnej rady oznámi všetkým

navrhovateľom vyhlásenie volieb s výzvou na predloženie kandidátov... v lehote, ktorá

nesmie byť kratšia ako 15 dní odo dňa doručenia oznámenia o vyhlásení volieb.

Podľa § 27b zákona o súdnej rade kandidáti... majú právo zúčastniť sa na zasadnutí

súdnej rady, na ktorom sa konajú voľby... Predseda súdnej rady zabezpečí doručenie

pozvánky kandidátom na zasadnutie súdnej rady najneskôr sedem dní predo dňom konania

volieb (ods. 1).

Súdna rada vytvorí pre všetkých kandidátov... rovnaké podmienky na prezentáciu

svojej osoby a svojej predstavy o pôsobení vo funkcii... (ods. 2).

Podľa § 27c zákona o súdnej rade o priebehu a výsledkoch volieb sa vyhotoví

zápisnica, v ktorej sa uvedie najmä

a) celkový počet členov súdnej rady, ktorí mali právo voliť,

b) počet hlasov členov súdnej rady odovzdaných pre jednotlivých kandidátov,

c) poradie kandidátov podľa počtu získaných hlasov členov súdnej rady (ods. 1).

Výsledky volieb sa vyhlasujú na zasadnutí súdnej rady, na ktorom sa voľba...

vykonala (ods. 2).

Ak žiadny z kandidátov... nezíska nadpolovičnú väčšinu hlasov všetkých členov

súdnej rady a na voľbe sa zúčastnili viac ako dvaja kandidáti, vykoná sa na tom istom

zasadnutí súdnej rady opakovaná voľba. Na opakovanej voľbe sa zúčastnia kandidáti, ktorí

vo voľbe získali najväčší počet hlasov a druhý najväčší počet hlasov (ods. 3).

Sťažovateľ namietal, že postup súdnej rady pri voľbe kandidáta za Slovenskú

republiku na funkciu sudcu uskutočnenej 9. januára 2009 bol v rozpore s čl. 30 ods. 4

v spojení s a 2 , ako aj s platnými medzinárodnými dohovormi

[Zmluvou s čl. 18 písm. b) Viedenského dohovoru v spojení s čl. 255 ods. 2 Zmluvy o EÚ

v znení Lisabonskej zmluvy], pretože nerešpektoval ústavne požadované zásady objektivity

a odbornosti, v dôsledku čoho je jeho výsledkom svojvoľné (arbitrárne) rozhodnutie.

Arbitrárnosť rozhodnutia súdnej rady vyplýva z toho, že nemá žiadnu oporu v objektívnom

hodnotení tých podmienok (náležitostí), ktoré musí spĺňať každý kandidát na funkciu sudcu

v zmysle čl. 223 ods. 1 Zmluvy. Ich stanovenie nie je vecou voľnej úvahy súdnej rady. Bolo

preto povinnosťou súdnej rady pri voľbe kandidáta za takéhoto sudcu zaoberať sa týmito

podmienkami, objektívne ich zhodnotiť a až (a výlučne) na základe takéhoto hodnotenia

rozhodnúť.

Z dostupných materiálov súdnej rady (z textu jej rozhodnutia a zo zápisnice) vôbec

nevyplýva, že by sa v rámci svojho rokovania po skončení ústnych vystúpení kandidátov

vôbec zaoberala odbornými kritériami, ktoré musí spĺňať kandidát na sudcu

medzinárodného súdneho orgánu, a už vôbec nie ich objektívnym posúdením vo vzťahu

ku každému z kandidátov. Dôkazom pre toto tvrdenie je samotné znenie napadnutého

rozhodnutia - uznesenia č. 437, v ktorom nie je nič okrem konštatovania, ktorý z dvoch

uchádzačov bol zvolený za kandidáta.

Postup súdnej rady podľa sťažovateľa je tiež v protiklade s účelom a zmyslom

čl. 255 Zmluvy o EÚ v znení Lisabonskej zmluvy, ktorý sleduje posilnenie odbornosti

kandidátov na sudcov SDES, čo je porušením čl. 18 písm. b) Viedenského dohovoru.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu, ako na to správne poukazuje aj sťažovateľ,

vyplýva, že pod pôsobnosť zaručujúceho základné právo na prístup

k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok spadajú aj verejné funkcie

sudcov všeobecných súdov () vrátane funkcie predsedu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (), ako aj funkcie sudcov medzinárodných súdnych

organizácií, na ktoré sú kandidáti menovaní (volení) za Slovenskú republiku

().

Z judikatúry ústavného súdu však taktiež vyplýva, že súdna rada ako ústavný orgán

verejnej moci zabezpečujúci predovšetkým nezávislé postavenie súdnej moci vo vzťahu

k iným orgánom štátu rozhoduje v rámci výkonu svojej pôsobnosti vrátane pôsobnosti

podľa a ods. 4 písm. d) uznesením, na prijatie ktorého je podľa a ods. 5

potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov. Podľa

zákona o súdnej rade hlasovanie súdnej rady je verejné; to neplatí, ak súdna rada rozhoduje

o návrhu na... voľbu kandidáta na sudcu, ktorý by mal pôsobiť za Slovenskú republiku

v medzinárodnom súdnom orgáne.

Uznesenie súdnej rady ako výsledok hlasovania ústavného orgánu verejnej moci

je právnou skutočnosťou verejného práva vo forme rozhodnutia adresovaného príslušnému

ústavnému orgánu, v danom prípade vláde Slovenskej republiky. Nejde o individuálny

právny akt, ktorého povaha by bola obdobná povahe správneho aktu alebo súdneho aktu

(t. j. výsledku činnosti príslušného správneho prípadne súdneho orgánu, ktorým

sa zakladajú, menia alebo rušia, prípadne autoritatívne zisťujú oprávnenia a povinnosti

subjektov správneho alebo súdneho konania). V danom prípade ide o osobitný druh

konania.

Výsledok hlasovania týkajúci sa kreovania verejných, resp. ústavných činiteľov,

ako aj voľby kandidátov na funkcie sudcov, ktorí by mali pôsobiť za Slovenskú republiku

v medzinárodných súdnych orgánoch, sa neodôvodňuje, pričom za hlasovanie nemožno

brať hlasujúceho na zodpovednosť. Ústavná a zákonná úprava nepripúšťa v predmetných

súvislostiach ani možnosť odvolania proti rozhodnutiu (mutatis mutandis ).

Uvedené skutočnosti vylučujú, aby ústavný súd konštatoval arbitrárnosť rozhodnutia

súdnej rady (sťažovateľom napadnutého uznesenia č. 437 z 9. januára 2009) z dôvodu

absencie odôvodnenia výsledku tajnej voľby vykonanej súdnou radou ako kolektívnym

orgánom.

Z uvedených skutočností však na druhej strane nemožno vyvodiť záver, že by postup

a rozhodnutie súdnej rady v súvislosti s voľbou kandidátov na funkcie sudcov, ktorí by mali

pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch, nebolo limitované

ústavnou a zákonnou úpravou, prípadne, že by súdna rada disponovala v uvedených

prípadoch neobmedzenou voľnou úvahou bez povinnosti rešpektovať relevantné právne

kritériá týkajúce sa dotknutých sudcovských funkcií v medzinárodných súdnych orgánoch,

ako aj samotného procesného postupu súdnej rady v procese navrhovania a voľby

kandidátov na tieto funkcie.

V právnom štáte je nevyhnutné, aby každý orgán verejnej moci vrátane súdnej rady

postupoval pri výkone svojej právomoci tak, že zabezpečí objektivitu svojho postupu

smerujúceho k ochrane alebo uplatňovaniu základného práva alebo základnej slobody,

ako aj objektivitu samotného rozhodovania o ochrane a uplatňovaní základného práva alebo

základnej slobody, a to bez ohľadu na to, či tento postup prebieha v právne formalizovanom

rámci alebo iba v rámci faktickej činnosti príslušného orgánu. Uplatňovanie a ochrana

každého základného práva alebo slobody musí byť v činnosti každého orgánu verejnej moci

zabezpečená reálne a musí prebiehať na nediskriminačnom základe. Táto požiadavka

sa dotýka každého úkonu orgánu verejnej moci, ktorý priamo alebo aspoň sprostredkovane

súvisí s ochranou alebo uplatňovaním základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

).

Súdna rada mala preto povinnosť uplatniť kritériá a požiadavky vyplývajúce

z ustanovenia a Zmluvy aj pri sťažovateľom napadnutej

voľbe kandidáta za Slovenskú republiku na funkciu sudcu a v tomto kontexte ústavne

súladným spôsobom aplikovať príslušnú právnu úpravu.

Z obsahu sťažnosti, z obsahu zápisnice súdnej rady z 9. januára 2009 ani z jej

uznesenia č. 437 z toho istého dňa, týkajúcich sa voľby kandidáta na funkciu sudcu,

nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá by zakladala dôvod, aby ústavný súd v rámci konania

o veci samej preskúmaval postup súdnej rady v tejto veci, pokiaľ ide o rešpektovanie

citovanej právnej úpravy, predovšetkým z hľadiska vytvorenia rovnakých podmienok

pre jednotlivých kandidátov uchádzať sa o funkciu sudcu vrátane možnosti byť vypočutý

súdnou radou, a tým osobne vplývať na jej členov v prospech jeho voľby.

Sťažovateľ nenamietal, že by postup súdnej rady vo fáze navrhovania kandidátov až

po ich vypočutie súdnou radou založil nerovnosť v prístupe k verejnej funkcii. Ťažisko jeho

argumentácie sa sústredilo na tvrdenú absenciu objektívneho hodnotenia relevantných

podmienok, ktoré musí spĺňať kandidát na funkciu sudcu v zmysle čl. 223 ods. 1 Zmluvy.

Podľa sťažovateľa je otázne, či sa súdna rada vôbec zaoberala odbornými kritériami, ktoré

musí spĺňať kandidát na sudcu medzinárodného súdneho orgánu, a či ich 9. januára 2009

objektívne posúdila vo vzťahu ku každému z uchádzačov. Okrem argumentu o absencii

odôvodnenia uznesenia č. 437 z 9. januára 2009, ktorý ústavný súd z dôvodov

už uvedených nepovažuje za opodstatnený a dostatočný, opiera sťažovateľ svoje závery

o skutočnosť, že súdna rada si nevyžiadala žiadne informácie zo Súdneho dvora o osobe

sudcu J. K. ani zo Súdu prvého stupňa o osobe sudcu D. Š.

Súdna rada vo vzťahu k tejto argumentácii uviedla, že disponovala poznatkami

o osobách uchádzačov, pretože posudzovaním ich odborných kvalít sa zaoberala už v roku

2004 v súvislosti s predchádzajúcou voľbou kandidátov na funkcie zastávané nimi

v súčasnosti na Súdnom dvore a na Súde prvého stupňa. Pri voľbe konanej 9. januára 2009

disponovala okrem podkladov vyžiadaných od uchádzačov podľa § 27g zákona o súdnej

rade aj podkladmi získanými v súvislosti s voľbou zo 16. februára 2004, na základe ktorej

bol sťažovateľ navrhnutý vláde Slovenskej republiky za kandidáta na post sudcu Súdneho

dvora a JUDr. D. Š. za kandidáta na post sudcu Súdu prvého stupňa. Podľa názoru súdnej

rady: „Obaja kandidáti, bez akýchkoľvek pochybností sú osoby, ktoré poskytujú záruku

úplnej nezávislosti a spĺňajú potrebné kvalifikačné predpoklady požadované v Slovenskej

republike na obsadenie najvyšších sudcovských funkcií, tak ako to upravuje čl. 223 (1)

Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.“

Citovaný záver súdnej rady považuje ústavný súd za objektívny a správny. Pokiaľ ide

o osobu JUDr. D. Š., považuje ústavný súd za dostatočné poukázať na skutočnosť, že ide

o kariérneho sudcu s dlhoročnou praxou, ktorý vykonával sudcovskú funkciu prakticky na

všetkých stupňoch súdov v Slovenskej republike. Od 9. novembra 1993 do 31. októbra 1999

bol členom Európskej komisie pre ľudské práva. Od 22. januára 2000 do 30. apríla 2004

vykonával funkciu sudcu ústavného súdu a od mája 2004 vykonáva funkciu sudcu Súdu

prvého stupňa v Luxemburgu.

JUDr. J. K. je univerzitným profesorom a významnou osobnosťou v oblasti

medzinárodného práva. V tomto smere považuje ústavný súd za dostatočné poukázať na

jeho pôsobenie v Benátskej komisii pre demokraciu prostredníctvom práva, vo Viedenskom

centre pre predchádzanie medzinárodným konfliktom, či v Stálom arbitrážnom súde

v Haagu. Od 21. januára 1993 do 30. apríla 2004 vykonával funkciu ústavného sudcu a od

mája 2004 pôsobí ako sudca SDES.

V daných súvislostiach považuje ústavný súd za významné, že ustanovenia čl. 223

ods. 1 a čl. 224 ods. 2 Zmluvy vymedzujú kritériá kladené na funkciu sudcu a funkciu sudcu

Súdu prvého stupňa obdobným, resp. porovnateľným spôsobom, v zmysle požiadavky,

aby išlo o osoby poskytujúce záruku úplnej nestrannosti a spĺňajúce predpoklady

na obsadenie najvyšších sudcovských funkcií.

V oboch prípadoch je podmienkou vymenovania do funkcie sudcu vzájomná dohoda

vlád všetkých štátov Európskej únie a Európskych spoločenstiev o akceptácii navrhovaného

kandidáta.

Pokiaľ teda súdna rada volila 9. januára 2009 kandidáta na funkciu sudcu spomedzi

uvedených dvoch osobností, konala tak v situácii, keď na základe ich predchádzajúcej

voľby v roku 2004 bola ich kandidatúra vládami členských štátov Európskej únie

a Európskych spoločenstiev akceptovaná na základe porovnateľných kritérií vyplývajúcich

z čl. 223 ods. 1 a čl. 224 ods. 2 Zmluvy.

Za daných okolností skutočnosť, že si súdna rada nežiadala hodnotenia uvedených

uchádzačov (čo jej relevantná právna úprava neukladá, pričom súdna rada disponovala

aj údajmi o uchádzačoch získanými v súvislosti s predchádzajúcou voľbou z roku 2004),

ani neviedla obsiahlu diskusiu o kvalitách uvedených osobností pred samotným aktom

tajnej voľby, nemožno považovať za prejav arbitrárnosti postupu súdnej rady.

Vysoké odborné kvality a relatívna vyrovnanosť oboch uchádzačov vylučujú podľa

názoru ústavného súdu záver, že by súdna rada pri svojom rozhodovaní prekročila medze

dovolenej úvahy, ktorú jej právna úprava pre účely voľby kandidáta na funkciu sudcu

poskytuje, čo vylučuje záver o jej svojvoľnom postupe alebo rozhodnutí, t. j. o porušení

sťažovateľom označených ustanovení a relevantných medzinárodných zmlúv.

Z rovnakých dôvodov nemožno postup a rozhodnutie súdnej rady týkajúce

sa predmetnej veci považovať za rozporné s účelom čl. 255 Zmluvy o EÚ v znení

Lisabonskej zmluvy, ak navyše sťažovateľom napádané právne skutočnosti (označené ako

zásah do jeho základných práv) žiadnym spôsobom nevylučujú oprávnenie vlád členských

štátov Európskej únie a Európskych spoločenstiev posúdiť odborné kvality kandidáta

navrhnutého vládou Slovenskej republiky na post sudcu SDES.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu uvedeného vo výrokovej časti

tohto rozhodnutia, v dôsledku čoho sa už nezaoberal ďalšími procesnými návrhmi

sťažovateľa obsiahnutými v sťažnosti (návrhmi na odklad vykonateľnosti uznesení súdnej

rady a vlády v posudzovanej veci), pretože rozhodovanie o týchto návrhoch stratilo

opodstatnenie.

K tomuto rozhodnutiu sa pripája súhlasný názor sudcu Ľubomíra Dobríka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009