Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)III. ÚS 128/09
PDF · 328.86 KB
No categories available
III. ÚS 128/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. L. S., K., vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 4 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj s čl. 223 ods. 1 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva postupom a uznesením
Súdnej rady Slovenskej republiky č. 437 z 9. januára 2009 týkajúcimi sa voľby kandidáta na
funkciu sudcu Súdneho dvora Európskych spoločenstiev v Luxemburgu a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. J. K., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára
2009 doručená sťažnosť JUDr. J. K. (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 141a ods. 4 písm. d) ústavy, ako aj s čl. 223 ods. 1 Zmluvy
o založení Európskeho spoločenstva postupom a uznesením Súdnej rady Slovenskej
republiky (ďalej len „súdna rada“) č. 437 z 9. januára 2009 týkajúcimi sa voľby kandidáta
na funkciu sudcu Súdneho dvora Európskych spoločenstiev v Luxemburgu (ďalej len
„kandidát na funkciu sudcu“).
Sťažovateľ uviedol, že 9. januára 2009 rozhodla súdna rada uznesením č. 437 takto:
„... po prerokovaní volieb kandidáta na sudcu Súdneho dvora Európskych spoločenstiev
so sídlom v Luxemburgu, bol zvolený kandidát JUDr. D. Š.. Súdna rada Slovenskej
republiky na základe volieb navrhuje vláde Slovenskej republiky sudcu Súdneho dvora
Európskych spoločenstiev so sídlom v Luxemburgu, JUDr. D. Š..“
Žiadne dôvody (resp. ďalšie dôvody) v označenom rozhodnutí uvedené nie sú.
Dôvody tohto rozhodnutia nevyplývajú ani zo zápisnice o rokovaní súdnej rady 9. januára
2009. Podľa obsahu tejto zápisnice (výňatok): „… Podpredsedníčka súdnej rady navrhla,
aby súdna rada vypočula kandidátov v časovom limite do 10 minút. K tomuto sa pripojili
všetci prítomní členovia súdnej rady.
Týmto sa skončila neverejná časť zasadnutia a začala verejná časť zasadnutia.
Kandidáti, ako aj verejnosť boli prizvaní na zasadnutie súdnej rady. ...
JUDr. J. K. si vyžreboval nižšie poradové číslo a tak sa prezentoval ako prvý.
JUDr. J. K. zdôvodnil svoj záujem o pokračovanie v druhom funkčnom období sudcu
Európskeho súdneho dvora. V prvom funkčnom období využil tento čas na to, aby sa
jazykovo zdokonalil a hlbšie prenikol do matérie medzinárodného práva. Má dobre
predpoklady, aby úspešne mohol pôsobiť v druhom funkčnom období. Môže svoje znalosti
zužitkovať vo svojom druhom funkčnom období. Všetky štáty EU sa prikláňajú k tejto
myšlienke. Význam 2. funkčného obdobia v rámci 6 ročného funkčného obdobia má každý
možnosť byť predsedom 3 člennej komory, v rámci 2. funkčného obdobia má možnosť byť
predsedom 5 člennej komory. V súčasnej situácii vzhľadom na vzrast počtu sudcov nie
všetci sudcovia sú členmi komôr. Druhé členské obdobie je možnosť zvýšenia vplyvu sudcu,
ktorý bol menovaný aj v druhom funkčnom období. Tretí dôvod je výklad mandátu ESD,
nepovažuje za súčasť mandátu sústredenie sa na súdnu činnosť ako v jednotlivých
zoskupeniach, ale aj využívanie technických, materiálnych a finančných možností na
sprístupnenie znalostí európskeho práva pre tých, ktorí o to majú záujem. V tomto
nasledovaní by rád pokračoval aj ďalej, rád by sa venoval študentom, organizoval
konferencie. Pokiaľ ide o výsledky, v životopise uviedol koľkým veciam sa venoval. Toto sú
dôvody, pre ktoré sa uchádza o kandidatúru v druhom funkčnom období.
JUDr. D. Š. - od skončenia štúdia na právnickej fakulte je celý život sudcom z
povolania, počnúc Obvodným súdom BA III a končiac Najvyšším súdom SR. Štúdiom
rôznych oblastí práva boli veľmi dôležitým a cennou prípravou pre vniknutie
do komunitárneho práva. Keď sa dnes uchádza o funkciu sudcu Súdneho dvora, vedie
ho k tomu dôverná znalosť nielen požiadaviek súdneho dvora. Považuje za dôležité poznať
pomery a istý čas trvá, kým o vstupe do tejto funkcie sa získajú poznatky o jeho pôsobení,
o technikách. Síce nie je vo vnútri súdneho dvora ako JUDr. K., má tiež možnosť poznať
techniku súdneho dvora. Preto uviedol tieto skutočnosti, ktoré považuje za dôležité pred
súdnou radou vyzdvihnúť.“
Nikto z prítomných členov súdnej rady nemal na kandidátov otázku.
Podpredsedníčka súdnej rady uviedla, že týmto sa končí verejná časť rokovania a členovia
súdnej rady uskutočnia tajné hlasovanie.
Súdna rada následne hlasovaním rozhodla, že spomedzi dvoch kandidátov na funkciu
sudcu navrhne počtom hlasov za 15 a jedným hlasom, ktorý sa zdržal, vláde Slovenskej
republiky na obdobie od 6. októbra 2009 do 6. októbra 2015 ako kandidáta JUDr. D. Š.
Sťažovateľ dostal jeden kladný hlas, sedem členov súdnej rady sa zdržalo a osem bolo proti
jeho kandidatúre.
Zhodou okolností je v súčasnom období JUDr. J. K., sudcom Súdneho dvora
Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“ alebo „SDES“) a JUDr. D. Š. je sudcom
Súdu prvého stupňa ako kandidát na funkciu sudcu, teda súdu nižšieho stupňa.
Sťažovateľ namietal, že postup, ktorý zvolila súdna rada na svojom zasadnutí
9. januára 2009, nerešpektoval ústavne požadované zásady objektivity a odbornosti,
v dôsledku čoho je jeho výsledkom svojvoľné (arbitrárne) rozhodnutie, ktoré je v rozpore
s čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy. Postup súdnej rady sa ocitol v nesúlade
aj s viacerými medzinárodnými dohovormi. Arbitrárnosť rozhodnutia súdnej rady vyplýva z
toho, že nemá žiadnu oporu v objektívnom hodnotení tých podmienok (náležitostí), ktoré
musí spĺňať každý kandidát na funkciu sudcu. Ich stanovenie nie je vecou voľnej úvahy
súdnej rady, pretože je určené jednotne pre všetkých sudcov SDES v čl. 223 ods. 1 Zmluvy
o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „Zmluva“). Bolo preto povinnosťou súdnej
rady pri voľbe kandidáta za takéhoto sudcu zaoberať sa týmito podmienkami, objektívne ich
zhodnotiť, a až (a výlučne) na základe takéhoto hodnotenia rozhodnúť o kandidátovi
na sudcu SDES za Slovenskú republiku. Podľa názoru sťažovateľa len takéto rozhodnutie
spĺňa kritéria riadneho, kvalifikovaného a objektívneho výberu kandidátov, pretože
zohľadňuje požiadavky čl. 223 ods. 1 Zmluvy. Napadnutý postup súdnej rady možno preto
hodnotiť aj ako porušenie tohto článku Zmluvy, lebo je nesporné, že rozhodnutie
o slovenskom kandidátovi na funkciu sudcu, ktorému nepredchádzalo posúdenie
predpokladov, splnenie ktorých sa požaduje v rámci všeobecnej a stabilizovanej praxe
členských štátov Európskej únie, je v zjavnom protiklade s vôľou európskeho zákonodarcu,
pričom na vysvetlenie takéhoto postupu súdnej rady neexistuje žiadny rozumný dôvod.
Je tomu tak preto, že z dostupných materiálov súdnej rady (text jej rozhodnutia
a výňatky zo zápisnice) vôbec nevyplýva, že by sa v rámci svojho rokovania po skončení
ústnych vystúpení kandidátov vôbec zaoberala odbornými kritériami, ktoré musí spĺňať
kandidát na sudcu medzinárodného súdneho orgánu, a už vôbec nie ich objektívnym
posúdením vo vzťahu ku každému z kandidátov. Potom, ako kandidáti skončili svoje ústne
vystúpenia, súdna rada pristúpila okamžite k hlasovaniu. Z toho jednoznačne vyplýva,
že rozhodnutiu súdnej rady z 9. januára 2009 predchádzalo „konanie“, v ktorom
absentovalo akékoľvek odborné a objektívne zhodnotenie požadovaných predpokladov
uchádzačov na kandidáta na funkciu sudcu medzinárodného súdneho orgánu. Z tohto
dôvodu sťažovateľ v ďalšom navrhuje jeho zrušenie.
Okrem toho, z postupu súdnej rady je zjavné, že žiadnym spôsobom nechcela
objektivizovať poznatky o uchádzačoch na kandidáta, lebo neurobila ani to, čo by bolo
základnou povinnosťou pri sudcoch všeobecných súdov (pozri čl. 15 a nasl. zásad
výberového konania), t. j. nevyžiadala si žiadne objektívne informácie zo SDES o osobe
sudcu J. K., ani zo Súdu prvého stupňa o osobe sudcu D. Š. Dôkazom pre toto tvrdenie je
samotné znenie napadnutého rozhodnutia - uznesenia č. 437, v ktorom nie je nič okrem
konštatovania, ktorý z dvoch uchádzačov bol zvolený za kandidáta.
Postup súdnej rady je tiež v protiklade s čl. 255 konsolidovaného znenia Zmluvy
o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „Zmluva o EÚ v znení
Lisabonskej zmluvy“). Slovenská republika ratifikovala Lisabonskú zmluvu 20. mája 2008.
Na jej základe sa do procesu výberu kandidátov na sudcov Európskeho súdneho dvora
včlenil sedemčlenný výbor odborníkov „na účely poskytnutia stanoviska k vhodnosti
kandidátov vykonávať funkciu sudcu a generálneho advokáta“. Vznikom tohto výboru sa
sleduje posilnenie odbornosti kandidátov na sudcov SDES, a je preto namierený aj voči
kandidátom, „vhodnosť“ či odbornosť ktorých nebola vo vnútroštátnom procese
(z najrozličnejších dôvodov) objektívne a dostatočne posúdená. Hoci Lisabonská zmluva
ešte nevstúpila do platnosti, Slovenská republika ju už ratifikovala, a tým na seba zobrala
záväzok nekonať proti jej predmetu a účelu. Je zrejmé, že postup súdnej rady, v ktorom
absentuje objektívne a odborné posúdenie kvalít kandidáta na funkciu sudcu, je v rozpore s
požiadavkou zvýšenia odbornosti sudcov tohto súdneho orgánu.
Objektivizovaný postup súdnej rady nemôže nahradiť to, že si vyžiadala
od uchádzačov podklady podľa § 27g zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o súdnej rade“), pretože z nich nevyplýva žiaden relevantný údaj a všetky sú proti
zmyslu čl. 223 ods. 1 Zmluvy (napríklad 5 rokov výkonu právnickej profesie) a nepostačujú
tiež na to, aby sa zabezpečil reálny prístup uchádzača k verejnej funkcii tak, ako to určuje
Vychádzajúc z uvedeného možno konštatovať, že postup súdnej rady pri voľbe
slovenského kandidáta na funkciu sudcu sa ocitol v rozpore s čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 1
ods. 1 a 2 ústavy, ako aj s platnými medzinárodnými dohovormi a prístupom, ktorý (pokiaľ
ide o voľbu sudcov medzinárodných súdnych orgánov) prináša Lisabonská zmluva.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie, uznesením rozhodol o odklade vykonateľnosti napadnutého
uznesenia súdnej rady č. 437 z 9. januára 2009, ako aj o odklade vykonateľnosti na neho
nadväzujúceho uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 32 zo 14. januára 2009 o schválení
JUDr. D. Š. ako kandidáta na funkciu sudcu a následne, aby vydal vo veci tento nález:
„Súdna rada Slovenskej republiky svojím postupom a uznesením č. 437 z 9. januára
2009, ktorým konštatuje, že bol zvolený kandidát na funkciu sudcu Súdneho dvora
Európskych spoločenstiev so sídlom v Luxemburgu, JUDr. D. Š. porušila článok 1 ods. 1 a
2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 30 ods. 4, a čl. 141a ods. 4 písm. d) Ústavy
Slovenskej republiky ako aj čl. 223 (1) Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.
Toto uznesenie sa zrušuje a vec sa vracia na opätovné prerokovanie Súdnej rade
Slovenskej republiky.
Súčasne sa zrušuje uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 32 zo 14. januára 2009,
ktorým bol D. Š. schválený za kandidáta Slovenskej republiky na sudcu Súdneho dvora
Európskych spoločenstiev v Luxemburgu ako rozhodnutie nadväzujúce na postup
a uznesenie Súdnej rady Slovenskej republiky č. 437 z 9. januára 2009.“
Na základe výzvy ústavného súdu z 18. februára 2009 sa k sťažnosti vyjadrila súdna
rada v stanovisku z 1. apríla 2009 schválenom na jej zasadnutí konanom 7. apríla 2009
uznesením č. 523. V stanovisku sa uvádza: „K podaniu sťažovateľa predovšetkým treba
uviesť, že postavenie Súdnej rady SR, jej pôsobnosť a spôsob jej rokovania vyplývajú
z Ústavy Slovenskej republiky (zákona č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zákonov, ďalej zo
zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj z jej Rokovacieho poriadku
prijatého a účinného dňom 15. novembra 2005. Súdna rada je ústavný orgán verejnej moci,
ktorý reprezentuje nezávislosť súdnictva voči ostatným orgánom verejnej moci.
Zo žiadneho z vyššie uvedených predpisov nevyplýva, že by rozhodnutia súdnej rady
mali byť odôvodnené. Tak ako uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky, prípadne
uznesenia vlády Slovenskej republiky neobsahujú odôvodnenia, nemusí ho obsahovať ani
uznesenia Súdnej rady Slovenskej republiky; na prijatie jej uznesenia je potrebný súhlas
nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov (čl. 141a ods. 5 Ústavy SR, § 6 ods. 6 zákona
č. 185/2002 Z. z., článok ods. 1, ods. 2 Rokovacieho poriadku SR). V danom prípade
sa hlasovania zúčastnilo 16 členov; za kandidáta D. Š. hlasovalo 15 členov a za kandidáta
J. K. 1 člen.
Takýmto spôsobom sa v Súdnej rade SR rozhodovalo aj v roku 2004, kedy Súdna
rada SR uskutočnila voľby kandidátov na sudcu Európskeho súdneho dvora a sudcu Súdu
prvého stupňa v Luxemburgu. Ak by sa malo dospieť k záveru, že námietka sťažovateľa
je v tomto smere dôvodná, súčasne by to znamenalo aj spochybnenie predchádzajúcej
voľby, ako aj všetkých doterajších uznesení vydaných Súdnou radou SR.
Zasadnutie Súdnej rady SR dňa 9. 1. 2009, na ktorom sa uskutočnila voľba kandidáta
na sudcu Európskeho súdneho dvora prebehlo v súlade s platným vnútroštátnym poriadkom
a medzinárodnými dohovormi. Rovnaký postup bol zachovaný aj v prípade volieb
uskutočnených v roku 2004, ktorých výsledkom bolo uznesenie Súdnej rady SR č. 331
zo 16. februára 2004, ktorým súdna rada navrhla vláde SR kandidáta J. K. za sudcu
Európskeho súdneho dvora a D. Š. za sudcu Súdu prvého stupňa.
Námietky sťažovateľa smerujúce k arbitrárnosti uznesenia č. 437 z 9. 1. 2009 nie sú
opodstatnené. Obaja kandidáti sú osobnosti v odbornej právnickej verejnosti uznávané,
teda známe aj členom Súdnej rady Slovenskej republiky. Obaja kandidáti, bez akýchkoľvek
pochybností sú osoby, ktoré poskytujú záruku úplnej nezávislosti a spĺňajú potrebné
kvalifikačné predpoklady požadované v Slovenskej republike na obsadenie najvyšších
sudcovských funkcií, tak ako to upravuje čl. 223 (1) Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva. Členovia súdnej rady mali okrem podkladov vyžiadaných od uchádzačov
podľa § 27g zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky k dispozícii aj celý
spisový materiál z volieb kandidátov na sudcov Európskeho súdneho dvora a Súdu prvého
stupňa konaných v roku 2004. Keďže J. K. a D. Š. boli kandidátmi aj vo voľbách konaných v
roku 2004, súdna rada sa oboznámila aj s podkladmi, na základe ktorých boli práve títo
dvaja kandidáti Súdnou radou SR navrhnutí vláde SR v roku 2004. Zo žiadneho predpisu, a
to ani medzinárodných zmlúv nevyplýva povinnosť vyžiadať si podklady od konkrétne
určeného subjektu, teda ani európskych súdnych organizácií ako to sťažovateľ argumentuje.
Rovnako žiadnym predpisom nie je upravená doba, počas ktorej má trvať neverejné
zasadnutie súdnej rady nasledujúce po vypočutí kandidátov.
Keďže nemožno súhlasiť so závermi sťažovateľa uvedenými v ústavnej sťažnosti,
navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky tejto sťažnosti nevyhovel.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri
predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia
návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným
a iným verejným funkciám.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá
medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie
medzinárodné záväzky.
Podľa čl. 223 ods. 1 Zmluvy sudcovia a generálni advokáti Súdneho dvora
sa vyberajú z osôb, ktoré poskytujú záruku úplnej nezávislosti a ktoré spĺňajú potrebné
kvalifikačné predpoklady požadované v ich krajinách na obsadenie najvyšších sudcovských
funkcií alebo sú uznávanými odborníkmi v oblasti práva, sú vymenúvaní na základe
vzájomnej dohody vlád členských štátov na obdobie šiestich rokov.
Podľa čl. 224 ods. 2 Zmluvy členovia Súdu prvého stupňa sa vyberajú spomedzi
osôb, ktoré poskytujú záruku úplnej nezávislosti a ktoré spĺňajú predpoklady požadované na
obsadenie najvyšších sudcovských funkcií. Sú vymenúvaní na základe vzájomnej dohody
vlád členských štátov na obdobie šiestich rokov. Členovia súdu sú čiastočne obmeňovaní
každé tri roky. Členovia súdu, ktorým uplynulo funkčné obdobie, môžu byť vymenovaní
znova.
Podľa čl. 255 ods. 1 Zmluvy o EÚ v znení Lisabonskej zmluvy zriadi sa výbor na
účely stanoviska k vhodnosti kandidátov vykonávať funkciu sudcu a generálneho advokáta
na Súdnom dvore a Všeobecnom súde predtým, ako vlády členských štátov vykonajú
vymenovania uvedené v čl. 253 a čl. 254.
Podľa čl. 255 ods. 2 Zmluvy o EÚ v znení Lisabonskej zmluvy výbor sa skladá
zo siedmich osôb vybraných spomedzi bývalých členov Súdneho dvora a Všeobecného
súdu, členov aj vyšších vnútroštátnych súdnych orgánov a uznávaných odborníkov v oblasti
práva, pričom jedného navrhne Európsky parlament. Rada prijme upravujúce pravidlá
činnosti výboru a rozhodnutie, ktorým sa vymenúvajú jeho členovia. Uznáša sa na základe
iniciatívy Súdneho dvora.
Podľa čl. 253 ods. 1 Zmluvy o EÚ v znení Lisabonskej zmluvy sudcovia a generálni
advokáti Súdneho dvora sa vyberajú z osôb, ktoré poskytujú záruku úplnej nezávislosti a
ktoré spĺňajú potrebné kvalifikačné predpoklady požadované v ich krajinách na obsadenie
najvyšších sudcovských funkcií alebo sú uznávanými odborníkmi v oblasti práva, sú
vymenúvaní na základe vzájomnej dohody vlád členských štátov po porade s výborom
uvedeným v čl. 255 na obdobie šiestich rokov.
Podľa čl. 18 písm. b) Viedenského dohovoru o zmluvnom práve [uverejnenom
v Zbierke zákonov ako oznámenie ministra zahraničných vecí č. 15/1988 Zb. (ďalej len
„Viedenský dohovor“)] štát je povinný zdržať sa konania, ktoré by mohlo mariť predmet
a účel zmluvy ak... v dobe, ktorá predchádza nadobudnutiu platnosti zmluvy, vyjadril svoj
súhlas s tým, že bude viazaný zmluvou, a to za podmienky, že nadobudnutie platnosti
zmluvy nie je neprimerane odďaľované.
Podľa čl. 141a ods. 4 písm. d) ústavy do pôsobnosti súdnej rady patrí... predkladať
vláde Slovenskej republiky návrhy kandidátov na sudcov, ktorí by mali pôsobiť
za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch...
Podľa § 27g zákona o súdnej rade:
Návrh na voľbu kandidáta na sudcu, ktorý by mal pôsobiť za Slovenskú republiku
v medzinárodných súdnych orgánoch, môže súdnej rade podať
a) člen súdnej rady,
b) minister spravodlivosti Slovenskej republiky,
c) stavovská organizácia sudcov,
d) iná stavovská právnická organizácia (ods. 1).
Za kandidáta na sudcu, ktorý by mal pôsobiť za Slovenskú republiku
v medzinárodných súdnych orgánoch, možno navrhnúť občana, ktorý
a) získal právnické vzdelanie absolvovaním magisterského štúdia na právnickej
fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo má uznaný alebo nostrifikovaný doklad
o získaní právnického vzdelania absolvovaním štúdia rovnakej úrovne na vysokej škole
v zahraničí,
b) je bezúhonný, preukázateľne je významnou osobnosťou v odbore práva a jeho
morálne vlastnosti dávajú záruku, že funkciu sudcu bude riadne vykonávať,
c) má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky,
d) má plnú spôsobilosť na právne úkony a je zdravotne spôsobilý na výkon funkcie
sudcu,
e) zložil odbornú justičnú skúšku, prokurátorskú skúšku, advokátsku skúšku alebo
skúšku komerčného právnika a aspoň päť rokov vykonával právnickú prax (ods. 2).
Návrh na kandidáta na sudcu, ktorý by mal pôsobiť za Slovenskú republiku
v medzinárodnom súdnom orgáne, sa podáva súdnej rade. Návrh obsahuje
a) meno, priezvisko, akademický titul kandidáta, dátum narodenia, profesionálny
životopis kandidáta preukazujúci splnenie podmienok podľa odseku 2, dátum a podpis
navrhovateľa,
b) doklad o tom, že kandidát zložil odbornú justičnú skúšku, advokátsku skúšku,
prokurátorskú skúšku alebo odbornú skúšku komerčného právnika a že aspoň päť rokov
vykonával právnickú prax,
c) písomný súhlas kandidáta s kandidatúrou,
d) v prípade návrhu podľa odseku 1 písm. c) a d) aj doklad o prerokovaní návrhu
v príslušných orgánoch.
Na návrhy, ktoré nemajú všetky náležitosti ustanovené týmto zákonom, sa
neprihliada (ods. 3).
Pri voľbe kandidáta na sudcu, ktorý by mal pôsobiť za Slovenskú republiku
v medzinárodnom súdnom orgáne, sa primerane použijú ustanovenia § 6 ods. 7, § 27a
ods. 3 a § 27b až 27e (ods. 4).
Pri návrhoch podľa odsekov 1 a 2 môže súdna rada kandidátov vypočuť, a to pred
svojím rozhodnutím. Návrh je schválený, ak zaň v tajnom hlasovaní hlasovala nadpolovičná
väčšina všetkých členov súdnej rady. Na opakované a nové hlasovanie o návrhoch
sa primerane použijú ustanovenia § 27c ods. 3 a § 27d (ods. 5).
Podľa § 6 ods. 7 zákona o súdnej rade člen súdnej rady, ktorý je kandidátom
vo voľbe, nemá právo hlasovať na tejto voľbe, ak sa o zvolenie do tej istej funkcie uchádza
aspoň jeden ďalší kandidát, ktorý nie je členom súdnej rady.
Podľa § 27a ods. 3 zákona o súdnej rade deň a čas konania volieb vyhlasuje predseda
súdnej rady najneskôr 45 dní pred ich konaním. Predseda súdnej rady oznámi všetkým
navrhovateľom vyhlásenie volieb s výzvou na predloženie kandidátov... v lehote, ktorá
nesmie byť kratšia ako 15 dní odo dňa doručenia oznámenia o vyhlásení volieb.
Podľa § 27b zákona o súdnej rade kandidáti... majú právo zúčastniť sa na zasadnutí
súdnej rady, na ktorom sa konajú voľby... Predseda súdnej rady zabezpečí doručenie
pozvánky kandidátom na zasadnutie súdnej rady najneskôr sedem dní predo dňom konania
volieb (ods. 1).
Súdna rada vytvorí pre všetkých kandidátov... rovnaké podmienky na prezentáciu
svojej osoby a svojej predstavy o pôsobení vo funkcii... (ods. 2).
Podľa § 27c zákona o súdnej rade o priebehu a výsledkoch volieb sa vyhotoví
zápisnica, v ktorej sa uvedie najmä
a) celkový počet členov súdnej rady, ktorí mali právo voliť,
b) počet hlasov členov súdnej rady odovzdaných pre jednotlivých kandidátov,
c) poradie kandidátov podľa počtu získaných hlasov členov súdnej rady (ods. 1).
Výsledky volieb sa vyhlasujú na zasadnutí súdnej rady, na ktorom sa voľba...
vykonala (ods. 2).
Ak žiadny z kandidátov... nezíska nadpolovičnú väčšinu hlasov všetkých členov
súdnej rady a na voľbe sa zúčastnili viac ako dvaja kandidáti, vykoná sa na tom istom
zasadnutí súdnej rady opakovaná voľba. Na opakovanej voľbe sa zúčastnia kandidáti, ktorí
vo voľbe získali najväčší počet hlasov a druhý najväčší počet hlasov (ods. 3).
Sťažovateľ namietal, že postup súdnej rady pri voľbe kandidáta za Slovenskú
republiku na funkciu sudcu uskutočnenej 9. januára 2009 bol v rozpore s čl. 30 ods. 4
ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj s platnými medzinárodnými dohovormi
[Zmluvou s čl. 18 písm. b) Viedenského dohovoru v spojení s čl. 255 ods. 2 Zmluvy o EÚ
v znení Lisabonskej zmluvy], pretože nerešpektoval ústavne požadované zásady objektivity
a odbornosti, v dôsledku čoho je jeho výsledkom svojvoľné (arbitrárne) rozhodnutie.
Arbitrárnosť rozhodnutia súdnej rady vyplýva z toho, že nemá žiadnu oporu v objektívnom
hodnotení tých podmienok (náležitostí), ktoré musí spĺňať každý kandidát na funkciu sudcu
v zmysle čl. 223 ods. 1 Zmluvy. Ich stanovenie nie je vecou voľnej úvahy súdnej rady. Bolo
preto povinnosťou súdnej rady pri voľbe kandidáta za takéhoto sudcu zaoberať sa týmito
podmienkami, objektívne ich zhodnotiť a až (a výlučne) na základe takéhoto hodnotenia
rozhodnúť.
Z dostupných materiálov súdnej rady (z textu jej rozhodnutia a zo zápisnice) vôbec
nevyplýva, že by sa v rámci svojho rokovania po skončení ústnych vystúpení kandidátov
vôbec zaoberala odbornými kritériami, ktoré musí spĺňať kandidát na sudcu
medzinárodného súdneho orgánu, a už vôbec nie ich objektívnym posúdením vo vzťahu
ku každému z kandidátov. Dôkazom pre toto tvrdenie je samotné znenie napadnutého
rozhodnutia - uznesenia č. 437, v ktorom nie je nič okrem konštatovania, ktorý z dvoch
uchádzačov bol zvolený za kandidáta.
Postup súdnej rady podľa sťažovateľa je tiež v protiklade s účelom a zmyslom
čl. 255 Zmluvy o EÚ v znení Lisabonskej zmluvy, ktorý sleduje posilnenie odbornosti
kandidátov na sudcov SDES, čo je porušením čl. 18 písm. b) Viedenského dohovoru.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu, ako na to správne poukazuje aj sťažovateľ,
vyplýva, že pod pôsobnosť čl. 30 ods. 4 ústavy zaručujúceho základné právo na prístup
k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok spadajú aj verejné funkcie
sudcov všeobecných súdov (I. ÚS 62/06) vrátane funkcie predsedu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (II. ÚS 5/03), ako aj funkcie sudcov medzinárodných súdnych
organizácií, na ktoré sú kandidáti menovaní (volení) za Slovenskú republiku
(IV. ÚS 23/04).
Z judikatúry ústavného súdu však taktiež vyplýva, že súdna rada ako ústavný orgán
verejnej moci zabezpečujúci predovšetkým nezávislé postavenie súdnej moci vo vzťahu
k iným orgánom štátu rozhoduje v rámci výkonu svojej pôsobnosti vrátane pôsobnosti
podľa čl. 141a ods. 4 písm. d) ústavy uznesením, na prijatie ktorého je podľa čl. 141a ods. 5
ústavy potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov. Podľa § 6 ods. 8 písm. e)
zákona o súdnej rade hlasovanie súdnej rady je verejné; to neplatí, ak súdna rada rozhoduje
o návrhu na... voľbu kandidáta na sudcu, ktorý by mal pôsobiť za Slovenskú republiku
v medzinárodnom súdnom orgáne.
Uznesenie súdnej rady ako výsledok hlasovania ústavného orgánu verejnej moci
je právnou skutočnosťou verejného práva vo forme rozhodnutia adresovaného príslušnému
ústavnému orgánu, v danom prípade vláde Slovenskej republiky. Nejde o individuálny
právny akt, ktorého povaha by bola obdobná povahe správneho aktu alebo súdneho aktu
(t. j. výsledku činnosti príslušného správneho prípadne súdneho orgánu, ktorým
sa zakladajú, menia alebo rušia, prípadne autoritatívne zisťujú oprávnenia a povinnosti
subjektov správneho alebo súdneho konania). V danom prípade ide o osobitný druh
konania.
Výsledok hlasovania týkajúci sa kreovania verejných, resp. ústavných činiteľov,
ako aj voľby kandidátov na funkcie sudcov, ktorí by mali pôsobiť za Slovenskú republiku
v medzinárodných súdnych orgánoch, sa neodôvodňuje, pričom za hlasovanie nemožno
brať hlasujúceho na zodpovednosť. Ústavná a zákonná úprava nepripúšťa v predmetných
súvislostiach ani možnosť odvolania proti rozhodnutiu (mutatis mutandis III. ÚS 79/04).
Uvedené skutočnosti vylučujú, aby ústavný súd konštatoval arbitrárnosť rozhodnutia
súdnej rady (sťažovateľom napadnutého uznesenia č. 437 z 9. januára 2009) z dôvodu
absencie odôvodnenia výsledku tajnej voľby vykonanej súdnou radou ako kolektívnym
orgánom.
Z uvedených skutočností však na druhej strane nemožno vyvodiť záver, že by postup
a rozhodnutie súdnej rady v súvislosti s voľbou kandidátov na funkcie sudcov, ktorí by mali
pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch, nebolo limitované
ústavnou a zákonnou úpravou, prípadne, že by súdna rada disponovala v uvedených
prípadoch neobmedzenou voľnou úvahou bez povinnosti rešpektovať relevantné právne
kritériá týkajúce sa dotknutých sudcovských funkcií v medzinárodných súdnych orgánoch,
ako aj samotného procesného postupu súdnej rady v procese navrhovania a voľby
kandidátov na tieto funkcie.
V právnom štáte je nevyhnutné, aby každý orgán verejnej moci vrátane súdnej rady
postupoval pri výkone svojej právomoci tak, že zabezpečí objektivitu svojho postupu
smerujúceho k ochrane alebo uplatňovaniu základného práva alebo základnej slobody,
ako aj objektivitu samotného rozhodovania o ochrane a uplatňovaní základného práva alebo
základnej slobody, a to bez ohľadu na to, či tento postup prebieha v právne formalizovanom
rámci alebo iba v rámci faktickej činnosti príslušného orgánu. Uplatňovanie a ochrana
každého základného práva alebo slobody musí byť v činnosti každého orgánu verejnej moci
zabezpečená reálne a musí prebiehať na nediskriminačnom základe. Táto požiadavka
sa dotýka každého úkonu orgánu verejnej moci, ktorý priamo alebo aspoň sprostredkovane
súvisí s ochranou alebo uplatňovaním základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
Súdna rada mala preto povinnosť uplatniť kritériá a požiadavky vyplývajúce
z ustanovenia čl. 30 ods. 4 ústavy a čl. 223 ods. 1 Zmluvy aj pri sťažovateľom napadnutej
voľbe kandidáta za Slovenskú republiku na funkciu sudcu a v tomto kontexte ústavne
súladným spôsobom aplikovať príslušnú právnu úpravu.
Z obsahu sťažnosti, z obsahu zápisnice súdnej rady z 9. januára 2009 ani z jej
uznesenia č. 437 z toho istého dňa, týkajúcich sa voľby kandidáta na funkciu sudcu,
nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá by zakladala dôvod, aby ústavný súd v rámci konania
o veci samej preskúmaval postup súdnej rady v tejto veci, pokiaľ ide o rešpektovanie
citovanej právnej úpravy, predovšetkým z hľadiska vytvorenia rovnakých podmienok
pre jednotlivých kandidátov uchádzať sa o funkciu sudcu vrátane možnosti byť vypočutý
súdnou radou, a tým osobne vplývať na jej členov v prospech jeho voľby.
Sťažovateľ nenamietal, že by postup súdnej rady vo fáze navrhovania kandidátov až
po ich vypočutie súdnou radou založil nerovnosť v prístupe k verejnej funkcii. Ťažisko jeho
argumentácie sa sústredilo na tvrdenú absenciu objektívneho hodnotenia relevantných
podmienok, ktoré musí spĺňať kandidát na funkciu sudcu v zmysle čl. 223 ods. 1 Zmluvy.
Podľa sťažovateľa je otázne, či sa súdna rada vôbec zaoberala odbornými kritériami, ktoré
musí spĺňať kandidát na sudcu medzinárodného súdneho orgánu, a či ich 9. januára 2009
objektívne posúdila vo vzťahu ku každému z uchádzačov. Okrem argumentu o absencii
odôvodnenia uznesenia č. 437 z 9. januára 2009, ktorý ústavný súd z dôvodov
už uvedených nepovažuje za opodstatnený a dostatočný, opiera sťažovateľ svoje závery
o skutočnosť, že súdna rada si nevyžiadala žiadne informácie zo Súdneho dvora o osobe
sudcu J. K. ani zo Súdu prvého stupňa o osobe sudcu D. Š.
Súdna rada vo vzťahu k tejto argumentácii uviedla, že disponovala poznatkami
o osobách uchádzačov, pretože posudzovaním ich odborných kvalít sa zaoberala už v roku
2004 v súvislosti s predchádzajúcou voľbou kandidátov na funkcie zastávané nimi
v súčasnosti na Súdnom dvore a na Súde prvého stupňa. Pri voľbe konanej 9. januára 2009
disponovala okrem podkladov vyžiadaných od uchádzačov podľa § 27g zákona o súdnej
rade aj podkladmi získanými v súvislosti s voľbou zo 16. februára 2004, na základe ktorej
bol sťažovateľ navrhnutý vláde Slovenskej republiky za kandidáta na post sudcu Súdneho
dvora a JUDr. D. Š. za kandidáta na post sudcu Súdu prvého stupňa. Podľa názoru súdnej
rady: „Obaja kandidáti, bez akýchkoľvek pochybností sú osoby, ktoré poskytujú záruku
úplnej nezávislosti a spĺňajú potrebné kvalifikačné predpoklady požadované v Slovenskej
republike na obsadenie najvyšších sudcovských funkcií, tak ako to upravuje čl. 223 (1)
Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.“
Citovaný záver súdnej rady považuje ústavný súd za objektívny a správny. Pokiaľ ide
o osobu JUDr. D. Š., považuje ústavný súd za dostatočné poukázať na skutočnosť, že ide
o kariérneho sudcu s dlhoročnou praxou, ktorý vykonával sudcovskú funkciu prakticky na
všetkých stupňoch súdov v Slovenskej republike. Od 9. novembra 1993 do 31. októbra 1999
bol členom Európskej komisie pre ľudské práva. Od 22. januára 2000 do 30. apríla 2004
vykonával funkciu sudcu ústavného súdu a od mája 2004 vykonáva funkciu sudcu Súdu
prvého stupňa v Luxemburgu.
JUDr. J. K. je univerzitným profesorom a významnou osobnosťou v oblasti
medzinárodného práva. V tomto smere považuje ústavný súd za dostatočné poukázať na
jeho pôsobenie v Benátskej komisii pre demokraciu prostredníctvom práva, vo Viedenskom
centre pre predchádzanie medzinárodným konfliktom, či v Stálom arbitrážnom súde
v Haagu. Od 21. januára 1993 do 30. apríla 2004 vykonával funkciu ústavného sudcu a od
mája 2004 pôsobí ako sudca SDES.
V daných súvislostiach považuje ústavný súd za významné, že ustanovenia čl. 223
ods. 1 a čl. 224 ods. 2 Zmluvy vymedzujú kritériá kladené na funkciu sudcu a funkciu sudcu
Súdu prvého stupňa obdobným, resp. porovnateľným spôsobom, v zmysle požiadavky,
aby išlo o osoby poskytujúce záruku úplnej nestrannosti a spĺňajúce predpoklady
na obsadenie najvyšších sudcovských funkcií.
V oboch prípadoch je podmienkou vymenovania do funkcie sudcu vzájomná dohoda
vlád všetkých štátov Európskej únie a Európskych spoločenstiev o akceptácii navrhovaného
kandidáta.
Pokiaľ teda súdna rada volila 9. januára 2009 kandidáta na funkciu sudcu spomedzi
uvedených dvoch osobností, konala tak v situácii, keď na základe ich predchádzajúcej
voľby v roku 2004 bola ich kandidatúra vládami členských štátov Európskej únie
a Európskych spoločenstiev akceptovaná na základe porovnateľných kritérií vyplývajúcich
z čl. 223 ods. 1 a čl. 224 ods. 2 Zmluvy.
Za daných okolností skutočnosť, že si súdna rada nežiadala hodnotenia uvedených
uchádzačov (čo jej relevantná právna úprava neukladá, pričom súdna rada disponovala
aj údajmi o uchádzačoch získanými v súvislosti s predchádzajúcou voľbou z roku 2004),
ani neviedla obsiahlu diskusiu o kvalitách uvedených osobností pred samotným aktom
tajnej voľby, nemožno považovať za prejav arbitrárnosti postupu súdnej rady.
Vysoké odborné kvality a relatívna vyrovnanosť oboch uchádzačov vylučujú podľa
názoru ústavného súdu záver, že by súdna rada pri svojom rozhodovaní prekročila medze
dovolenej úvahy, ktorú jej právna úprava pre účely voľby kandidáta na funkciu sudcu
poskytuje, čo vylučuje záver o jej svojvoľnom postupe alebo rozhodnutí, t. j. o porušení
sťažovateľom označených ustanovení ústavy a relevantných medzinárodných zmlúv.
Z rovnakých dôvodov nemožno postup a rozhodnutie súdnej rady týkajúce
sa predmetnej veci považovať za rozporné s účelom čl. 255 Zmluvy o EÚ v znení
Lisabonskej zmluvy, ak navyše sťažovateľom napádané právne skutočnosti (označené ako
zásah do jeho základných práv) žiadnym spôsobom nevylučujú oprávnenie vlád členských
štátov Európskej únie a Európskych spoločenstiev posúdiť odborné kvality kandidáta
navrhnutého vládou Slovenskej republiky na post sudcu SDES.
Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu uvedeného vo výrokovej časti
tohto rozhodnutia, v dôsledku čoho sa už nezaoberal ďalšími procesnými návrhmi
sťažovateľa obsiahnutými v sťažnosti (návrhmi na odklad vykonateľnosti uznesení súdnej
rady a vlády v posudzovanej veci), pretože rozhodovanie o týchto návrhoch stratilo
opodstatnenie.
K tomuto rozhodnutiu sa pripája súhlasný názor sudcu Ľubomíra Dobríka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. mája 2009