Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 5/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 19. februára 2003 v senáte

zloženom z predsedu Jána Klučku, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Alexandra

Bröstla v konaní o sťažnosti JUDr. S. K., bytom B. B., zastúpeného advokátom JUDr. J. K.,

B. B., vo veci porušenia jeho základného práva na prístup k voleným a iným verejným

funkciám za rovnakých podmienok podľa v spojení s

Slovenskej republiky postupom pri jeho navrhovaní za kandidáta na funkciu predsedu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 74

z 20. decembra 2002 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. S. K. na prístup k voleným a iným verejným funkciám

podľa v spojení s postupom pri jeho

navrhovaní za kandidáta na funkciu predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

a uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 74 z 20. decembra 2002 p o r u š e n é

b o l o .

2. Uznesenie Súdnej rady Slovenskej republiky č. 74 z 20. decembra 2002

z r u š u j e a vec vracia Súdnej rade Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Účastníkom a vedľajšiemu účastníkovi n e p r i z n á v a úhradu trov tohto

konania.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 13. januára

2003 doručené podanie JUDr. S. K. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom B. B., zastúpeného

advokátom JUDr. J. K., B. B., označené ako „Ústavná sťažnosť proti uzneseniu zo dňa 20.

12. 2002“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie jeho základného

práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl.

30 ods. 4 v spojení s (ďalej len „“)

postupom a uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) č. 74

z 20. decembra 2002. Sťažovateľ uviedol:

„I.

Predsedovi Najvyššieho súdu SR JUDr. Š. H. uplynie dňa 10. 2. 2003 funkčné

obdobie predsedu tohto súdu.

Z toho dôvodu ako predseda Súdnej rady SR zvolal na deň 20. 12. 2002 zasadnutie

tejto rady, ktorá okrem iného rozhodovala o návrhu kandidáta na predsedu NS SR podľa

a ods. 4 písm. a) SR.

Súdna rada SR, ako aj jej predseda vedeli, že som bol navrhnutý na jedného

z kandidátov na túto funkciu včas, osobne som však pozvánku nedostal. O zasadnutí rady

som sa dozvedel len od členov rady, ktorí ma do funkcie navrhli.

Súdna rada dňa 20. 12. 2002 prijala uznesenie, ktorým navrhuje na funkciu predsedu

Najvyššieho súdu SR JUDr. Š. H.

Uznesenie bolo prijaté na základe tajného hlasovania radou s pomerom hlasov:

JUDr. H. 10 hlasov – za

JUDr. K. 6 hlasov – za

2 členovia sa zdržali hlasovania

Nie je mi známe, či Súdna rada postupovala na základe prijatého rokovacieho alebo

volebného poriadku, pretože o tom som nebol upovedomený.

Uznesenie Súdnej rady SR mi nebolo doručené, pretože jeho obsah nemôžem doložiť

ako dôkaz.

Navrhujem Ústavnému súdu SR vyžiadať od Súdnej rady SR rokovací, resp. volebný

poriadok a uznesenie o hlasovaní o kandidátovi na post predsedu Najvyššieho súdu SR.

Podľa článku 141a/ 1 SR predsedom Súdnej rady SR je predseda Najvyššieho

súdu SR.

SR určuje v citovanom ustanovení kto sú ďalší členovia Súdnej rady SR.

Z ďalších ustanovení nevyplýva osobitné postavenie predsedu Najvyššieho súdu SR

ako predsedu tejto rady, najmä či ide o jeho právomoc organizačného charakteru vo vzťahu

k tejto rade, alebo aj vecného charakteru.

SR výslovne nehovorí kedy predseda Súdnej rady SR má právo hlasovať vo

veciach personálnych, resp. kedy je vylúčený z takého hlasovania, najmä ak sa týka jeho

osoby.

Pre návrh na kandidáta na funkciu predsedu NS SR bolo potrebné získať 10 hlasov

od členov Súdnej rady SR, teda prostú nadpolovičnú väčšinu.

JUDr. H. získal 10 hlasov, teda prostú väčšinu hlasov od členov Súdnej rady SR,

ktorí sa zasadnutia zúčastnili v plnom počte.

Nebolo sporným, že JUDr. H. sa hlasovania zúčastnil. Tým sa podieľal na získaní

potrebného počtu 10 hlasov.

JUDr. H. sa nevzdal možnosti hlasovať, aj keď išlo o jeho osobu.

Ja ako ďalší kandidát, som toto právo nemal. Pokiaľ by JUDr. H. nehlasoval,

nezískal by potrebný počet hlasov a voľba by sa zrejme musela opakovať.

II.

Podľa SR občania majú za rovnakých podmienok prístup

k voleným a iným verejným funkciám.

Funkcia predsedu NS SR nesporne je verejnou funkciou. Predloženiu návrhu

prezidentovi SR na vymenovanie predsedu NS SR podľa a ods. 4 písm. c) SR

predchádzala voľba členmi Súdnej rady SR.

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva zakotvila jednu zo zásad – „rovnosť

strán“ – spočívajúcu aj v tom, že žiadna zo strán nesmie mať podstatnú výhodu voči

protistrane (spravodlivosť konania). Táto zásada platí vo všeobecnosti a nemožno ju

aplikovať len na samotné súdne konanie.

Listina základných ľudských práv a slobôd, ako aj SR uvedenú zásadu

akceptovala, ako aj celú filozofiu ľudských práv, o čom svedčí aj vyššie citovaný čl. 30

ods. 4 SR

JUDr. H. hlasoval sám o sebe. Nie je rozhodujúci morálny postup o tom, nie je

rozhodujúci ani procesný postup, ak vôbec Súdnou radou bol prijatý, pretože je

rozhodujúce z hľadiska právneho, že došlo k porušeniu SR.

JUDr. H. zo 17 členov Súdnej rady potreboval, aby získal hlasy 9 členov Súdnej rady

a druhý kandidát musel získať 10 hlasov, čo bola zjavná výhoda JUDr. H.

Tým, že JUDr. H. rozhodoval o personálnej otázke, v ktorej bol priamym účastníkom,

neboli Súdnou radou SR vytvorené rovnaké podmienky k prístupu k funkcii predsedu NS SR.

JUDr. H. tým, že Súdnou radou SR mu bolo umožnené hlasovať o funkcii predsedu

NS SR, keď bol sám jedným z kandidátov, dostal sa do výhody oproti druhému kandidátovi.

Druhý kandidát samozrejme takú možnosť nemal, čím sa automaticky dostal do nevýhodnej

polohy. Tomu však už predchádzalo oficiálne nepozvanie na zasadnutie rady,

neoboznámenie s volebným poriadkom, ak vôbec existoval.

Už SR bol postupom tohto orgánu porušený, ktoré ustanovenie je

všeobecným ustanovením o rovnosti, pričom ust. SR je ustanovením

špeciálnym vo vzťahu k nemu. Preto vidím porušenie SR aj vo vzťahu

k uvedenému SR.

Porušenie SR Súdnou radou SR je potrebné vnímať aj ako

porušenie demokratického fungovania jedného z ústavných orgánov. V danom prípade

nešlo len o subjektívne právo uchádzať sa o funkciu predsedu NS SR, ale aj o zabezpečenie

objektívnych podmienok – rovnakých podmienok – rozhodovania o tom, kto sa stane

kandidátom na funkciu predsedu NS SR.

Súdna rada nedodržala rovnaké podmienky pre kandidátov na funkciu predsedu NS

SR, preto postupovala v rozpore s SR.

Tým bolo založené moje právo podať ústavnú sťažnosť podľa

SR, pretože Súdnou radou SR bolo porušené moje právo uchádzať sa o kandidatúru na

funkciu predsedu NS SR za rovnakých podmienok ako u JUDr. H.

III.

Opravný prostriedok proti uzneseniu Súdnej rady SR mi nebol poskytnutý.

Rozhodnutie Súdnej rady SR nepodlieha súdnemu prieskumu pred všeobecným súdom.

Z uvedeného vyplýva právomoc Ústavného súdu SR na prejednanie veci.

IV.

Sťažovateľ na základe týchto skutočností navrhuje, aby senát Ústavného súdu SR

vyslovil podľa SR

NÁLEZ

Konaním a uznesením Súdnej rady SR zo dňa 20. 12. 2002 pri rozhodovaní

o predložení návrhu kandidáta na predsedu NS SR boli porušené základné práva JUDr. S.

K. zakotvené v vo vzťahu k SR tým, že mu nevytvorila rovnaké

podmienky prístupu kandidátov na funkciu predsedu NS SR.

Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Súdnej rady SR zo dňa 20. 12. 2002 v časti

týkajúcej sa voľby kandidáta na funkciu predsedu NS SR.

Ústavný súd SR prikazuje Súdnej rade SR obnoviť stav vo voľbe kandidáta na funkciu

predsedu NS SR a ukladá Súdnej rade SR zdržať sa predloženia takého návrhu prezidentovi

SR až do opätovného rozhodnutia.

Ústavný súd SR odkladá vykonateľnosť uznesenia Súdnej rady SR o predložení mena

kandidáta prezidentovi SR na funkciu predsedu NS SR a ukladá Súdnej rade SR zdržať sa

predloženia takého návrhu prezidentovi SR až do opätovného rozhodnutia.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na svojom neverejnom

zasadnutí 15. januára 2002 podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“), pričom skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

citovaného zákona. Keďže existenciu takýchto dôvodov nezistil, prijal sťažnosť na ďalšie

konanie.

Ústavný súd súčasne podľa odložil

vykonateľnosť uznesenia súdnej rady č. 74 z 20. decembra 2002 o schválení návrhu

predložiť prezidentovi Slovenskej republiky na vymenovanie za predsedu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) JUDr. Š. H.

K odkladu vykonateľnosti označeného uznesenia súdnej rady uviedol:

„Odklad vykonateľnosti je odôvodnený dôležitým verejným záujmom, ktorý ústavný

súd vidí v tom, že postup Súdnej rady Slovenskej republiky pri navrhovaní do funkcie

kandidáta na predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky musí byť zbavený

akýchkoľvek pochybností o tom, či je v súlade s . V okolnostiach prípadu je tento

verejný záujem zvýraznený tým, že ide o ústavne a historicky prvý úkon Súdnej rady

Slovenskej republiky, ktorým prezidentovi Slovenskej republiky navrhuje kandidáta na

predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Odkladom vykonateľnosti nevzniká žiadnym osobám ujma, ktorá by bola

porovnateľná s ujmou, ktorá by vznikla, ak by sa pri vymenovaní predsedu Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zistilo v postupe Súdnej rady Slovenskej republiky pri navrhovaní

kandidáta na predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušenie ústavnosti.

Odklad vykonateľnosti znamená, že do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu vo

veci samej prezident Slovenskej republiky nemôže vymenovať kandidáta navrhovaného

Súdnou radou Slovenskej republiky za predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.“

Ústavnému súdu bolo ďalej 20. januára 2003 doručené podanie označené ako

„Ústavná sťažnosť proti uzneseniu zo dňa 20. 12. 2002 – pristúpenie JUDr. Š. H.,

bývajúceho v B., predsedu Najvyššieho súdu SR, do konania ako vedľajšieho účastníka na

strane odporcu.“

Z obsahu tohto podania vyplynulo, aby bol predseda najvyššieho súdu s poukazom

na ustanovenie v spojení s Občianskeho súdneho

poriadku pripustený do konania ako vedľajší účastník, pretože v tomto konaní mieni

uplatňovať „zachovanie... ústavných práv, ktorých porušenie priamo hrozí“.

Okrem toho v podaní uviedol: „Keďže v našom procesnom práve je predpojatosť

posudzovaná striktne, stačí púha pochybnosť o sudcovej nezaujatosti; nestačí, ak sudca je

subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach ktorejkoľvek zo

strán sporu. Totiž už sama pochybnosť v tomto smere, nech je akokoľvek neopodstatnená,

stačí narušiť nestrannosť súdu. Preto žiadam navrhovaných sudcov – Ľudmilu Gajdošíkovú,

Alexandra Bröstla a Jána Kľučku – vylúčiť z konania a rozhodovania tejto veci.“

Zo stanoviska odporcu a vedľajšieho účastníka konania ďalej vyplynulo:

„Právo podľa v spojitosti s súvisí

s oprávnením podieľať sa na správe verejných vecí. Takéto právo je univerzálne, patrí

každému občanovi bez rozdielu pohlavia, národnosti, náboženstva, politickej príslušnosti

k akejkoľvek skupine či iného dôvodu. Správou verejných vecí je účasť na politickom živote

štátu, správe štátu i správe verejných záležitostí a znamená tiež možnosť uchádzať sa

a zastávať akékoľvek funkcie vo verejnom živote bez akejkoľvek diskriminácie. Uvedenému

ustanoveniu a zodpovedá i ) Medzinárodného

paktu o občianskych a politických právach, ktorý ustanovuje, že každý občan má právo

a možnosť bez akýchkoľvek rozdielov uvedených v čl. 2 Paktu a bez neodôvodnených

obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny. Rovnaké

podmienky pre prístup k verejným službám krajiny znamenajú, že kvalifikačné požiadavky

nesmú vylučovať nikoho z týchto služieb z dôvodov uvedených v alebo

čl. 2 Paktu. Rovnaké podmienky tiež znamenajú, že právnym predpisom akejkoľvek sily ani

praxou orgánov štátnej moci nemožno preferovať či diskriminovať niektoré skupiny

občanov pred inými skupinami, pokiaľ ide o prístup k verejným funkciám.

V prípade voľby predsedu Najvyššieho súdu SR je preto potrebné vykladať čl. 30

ods. 4 v spojení s a a ) Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach tak, že a zákony majú vytvoriť pre všetkých

uchádzačov o tento post rovnaké podmienky, za ktorých sa môžu uchádzať o túto funkciu.

Nemožno preto prístup k verejnej funkcii zamieňať s výkonom kompetencie ústavného

orgánu (súdnej rady) kto bude v tejto funkcii, ktoré dôvody si osvojil sťažovateľ vo svojej

ústavnej sťažnosti a tým, že prijal túto sťažnosť, aj ústavný súd vo svojom uznesení

z 15. januára 2003, spis. zn. .

Ak sa podstata podanej ústavnej sťažnosti dotýka hlasovania členov Súdnej rady SR,

táto námietka nesúvisí s , ale naopak je namierená proti a ods. 1,

5 , ktorý článok jednoznačným spôsobom ústavne garantuje všetkým členom súdnej

rady hlasovanie v tomto orgáne, od ktorého kvóra odvodzuje aj ústavné schvaľovanie

personálnych vecí patriacich do pôsobnosti súdnej rady. Ak ústavodarca umožnil, aby na

funkciu predsedu Najvyššieho súdu SR mohol kandidovať aj člen Súdnej rady SR (čl. 145

) a zároveň nevyslovil hlasovací cenzus takémuto kandidátovi (a ods. 5

SR), nie je možné právnymi prostriedkami spochybniť samotný akt voľby. Ak by sme prijali

opačný záver bola by spochybnená voľba sudcu Ústavného súdu SR JUDr. M., voľba

verejného ochrancu práv doc. K. a ďalších ústavných osôb.

V danom prípade nie je možné posudzovať sťažovateľovo podanie vo väzbe s čl. 12

ods. 2 (diskriminácia pre „iné postavenie“) s (rovnaký prístup

k funkcii za rovnakých podmienok) je evidentne a nesporne hmotnoprávnym ustanovením,

a preto sa nemôže spájať s otázkou členstva v súdnej rade a samotným hlasovaním, pretože

toto už je otázka procesná. Sťažovateľova argumentácia porušenia jeho ústavných práv sa

preto môže v zmysle v spojitosti s SR posudzovať iba ako

porušenie jeho ústavného práva prístupu k funkcii predsedu najvyššieho súdu a nie

s výkonom kompetencie ústavného orgánu (súdnej rady), kto bude v tejto funkcii. Takéto

ústavné preskúmanie by bolo možné iba vtedy, ak by , či zákon umožňovali

preskúmať výsledky volieb v súdnej rade. Takúto úpravu Slovensko nepozná a aj keby

existovala, voľba kandidáta na predsedu najvyššieho súdu uskutočnená počas 6. zasadnutia

súdnej rady dňa 20. decembra 2002 sa uskutočnila v súlade s a , zákonom

o súdnej rade a rokovacím poriadkom súdnej rady. Aj v takom prípade by príslušný orgán

mohol iba konštatovať, či voľby prebehli regulérne alebo nie. Ani v takom prípade by ale

nemohol príslušný orgán (napr. ústavný súd) odložiť vykonateľnosť dotknutého uznesenia

súdnej rady, pretože takéto uznesenie súdnej rady (uznesenie č. 74 z 20. decembra 2002) je

iba osvedčením o výsledku volieb. Výsledky volieb nie je možné odložiť a bránenie

v realizácii dôsledkov volieb je nesporne porušením tak vnútroštátneho ako aj

medzinárodného práva.

Uznesením č. 74 Súdna rada SR po prerokovaní návrhu kandidátov na vymenovanie

za predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na svojom zasadnutí 20. decembra 2002

schválila podľa a ods. 4 písm. c) SR návrh predložiť prezidentovi SR na

vymenovanie za predsedu Najvyššieho súdu SR JUDr. Š. H. Toto uznesenie hmotnoprávne

nič nezakladá, ale iba osvedčuje zvolenie kandidáta na funkciu predsedu najvyššieho súdu

a konštatuje, že toto bude prezidentovi oznámené. Predmetné uznesenie sa „spotrebovalo“

jeho doručením prezidentovi SR dňa 2. januára 2003 a preto žiadny odklad jeho

vykonateľnosti nemôže v právnom štáte orgán ochrany ústavnosti vyhlásiť. Právne

významným, v súvislosti s voľbou predsedu najvyššieho súdu súdnou radou, je samotný akt

hlasovania členov Súdnej rady SR a jeho výsledok, ktorý predstavuje označená zalepená

obálka s hlasovacími lístkami a zápisnica zo 6. zasadnutia súdnej rady, ktorá popisuje

priebeh voľby kandidáta na funkciu predsedu Najvyššieho súdu SR. Práve táto zápisnica

okrem iného k bodu 1) schváleného programu konštatuje, že predseda volebnej komisie

predniesol výsledok volieb, podľa ktorých kandidát na predsedu Najvyššieho súdu SR dr. H.

dostal 10 hlasov, kandidát dr. K. 6 hlasov a 2 členovia súdnej rady sa zdržali, pričom podľa

rokovacieho poriadku na voľbu kandidáta predsedu Najvyššieho súdu SR bolo potrebných

10 hlasov. Som preto presvedčený o tom, že Ústavným súdom SR vyrieknuté odloženie

vykonateľnosti uznesenia súdnej rady č. 74 z 20. decembra 2002 nie je právne významné

k naplneniu dôsledkov mojej voľby za predsedu Najvyššieho súdu SR Súdnou radou SR.

Moje hlasovanie o návrhu kandidáta na funkciu predsedu Najvyššieho súdu SR

vyplýva zo znenia a ods. 1, 5 , je teda mojím ústavným právom a nemôže byť

spochybnené na základe fikcie ako som hlasoval. Porušenie sťažovateľových práv by bolo

možné konštatovať vtedy, keby Súdna rada SR postupovala v rozpore s

SR, teda nie v súlade s a ods. 1, 5 SR. Tvrdenie sťažovateľa o jeho

diskriminácii v zmysle SR je zároveň tvrdením o diskriminačnej povahe

ods. 1, 5 a SR. Naviac, ak by predseda súdnej rady nehlasoval, nič by to

nemenilo na „voliteľnej“ situácii pre sťažovateľa, ktorý už keď súhlasil s touto

kandidatúrou mal nesporne vedomosť o tom, ako sa hlasuje v súdnej rade a tým tieto

podmienky akceptoval. Aj keby sa právne pripustila nerovnosť z titulu členstva v súdnej

rade („de lege ferenda“), teda že člen súdnej rady nemôže hlasovať za seba, logicky by

muselo zároveň platiť, že tento člen nemôže hlasovať ani o protikandidátoch, keď títo

nemôžu hlasovať o ňom. Ak by platila táto právna konštrukcia, tak v spornom prípade by

muselo byť zároveň znížené hlasovacie kvórum (z 10 na 9 hlasov) a nič by sa fakticky

nezmenilo na konečnom výsledku. Iba na dokreslenie situácie dodávam, že sťažovateľ sa

tiež uchádzal o zvolenie do súdnej rady, ale nebol úspešný.

Na základe uvedeného uznesenie č. 74 z 20. decembra 2002, schválené ústavne

konformným spôsobom a osvedčujúce výsledok voľby, nemožno interpretovať ako zásah do

niektorého zo sťažovateľových ústavne zaručených práv. Za takýto zásah nie je možné

považovať ani tvrdenie sťažovateľa ohľadne nezrovnalosti s jeho pozvánkou a neexistujúcim

volebným poriadkom. Sťažovateľ nebol osobne pozvaný preto, že iba členovia súdnej rady

môžu navrhovať kandidáta na funkciu predsedu Najvyššieho súdu SR a v rámci pozvánky na

6. zasadnutie súdnej rady konanej 20. decembra 2002 boli všetci členovia výslovne

uzrozumení s tým, že zabezpečia účasť svojho prípadného kandidáta na tomto rokovaní,

keďže v čase posielania pozvánky nebol známy žiadny kandidát a členovia súdnej rady

mohli svojho kandidáta navrhnúť aj priamo na zasadnutí súdnej rady. Naviac pozvánka

bola vyvesená v priestoroch najvyššieho súdu na verejnom mieste (nástenka k tomu určená),

takže sťažovateľ ako sudca tohto súdu a predseda správneho kolégia mal nesporne

vedomosť o tomto zasadnutí aj touto formou, nehľadiac na to, že členovia súdnej rady, ktorí

ho navrhovali do funkcie (Dr. M. a Dr. H.) sú tiež sudcami najvyššieho súdu (Dr. M. je

členom sťažovateľovho senátu).

Sťažovateľ sa však zasadnutia dňa 20. decembra 2002 osobne zúčastnil, kde mal

vytvorený dostatočný časový priestor – ani ho nevyužil – na prezentáciu svojich predstáv

o vykonávaní funkcie predsedu Najvyššieho súdu SR.

Na základe uvedených skutočností žiadame Ústavný súd Slovenskej republiky na

ústnom pojednávaní vydať toto uznesenie

1. Zrušuje svoje uznesenie z 15. januára 2003, spis. zn. .

2. Sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmieta.

3. Vedľajšiemu účastníkovi priznáva trovy konania.“

Ústavnému súdu bolo ďalej 27. januára 2003 doručené písomné vyjadrenie súdnej

rady zastúpenej JUDr. J. D. a JUDr. P. B. (podľa poverenia z 19. januára 2003), ktoré bolo

označené ako „Ústavná sťažnosť proti uzneseniu súdnej rady zo dňa 20. 12. 2002 – písomné

vyjadrenie, podklady, požiadavka na verejné pojednávanie, námietka zaujatosti“. Z jeho

obsahu okrem iného vyplynulo:

„Súdna rada SR podľa v znení

odmieta pre jeho predpojatosť sudcu Alexandra Bröstla, sudkyňu Ľudmilu Gajdošíkovú,

sudcu Jána Klučku a sudcu Jána Mazáka.

...Súdna rada SR neuplatňuje námietku predpojatosti voči senátu Ústavného súdu

SR, ale voči jednotlivým členom senátu, teda voči každému sudcovi zvlášť. Súdna rada SR

námietku predpojatosti uplatňuje jedným úkonom s prihliadnutím na okolnosti prípadu, ku

ktorým patrí aj všeobecný záujem na rozhodnutí sporu medzi Súdnou radou SR

a predkladateľom ústavnej sťažnosti skôr, než dôjde k uplynutiu funkčného obdobia

úradujúceho predsedu Najvyššieho súdu SR. Postupným uplatnením námietky proti

každému sudcovi senátu by sa zmarila možnosť včasného rozhodnutia. Nadradenie potreby

zachovať príležitosť na včasné rozhodnutie sporu nad uplatňovanie námietky predpojatosti

voči každému dotknutému sudcovi osobitne by zas mohlo znamenať ujmu na práve Súdnej

rady SR na spravodlivý proces.

...Príčinou pre uplatnenie námietky predpojatosti voči Doc. JUDr. Jánovi Mazákovi

sú jeho vyjadrenia, ktoré ako predseda ústavného súdu poskytol printovým, aj

elektronickým masmédiám.

...Keďže v našom procesnom práve je predpojatosť posudzovaná striktne, stačí púha

pochybnosť o sudcovej nezaujatosti, nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa

ako taký aj objektívne javiť v očiach ktorejkoľvek zo strán sporu. Totiž už sama pochybnosť

v tomto smere, nech je akokoľvek neopodstatnená, stačí narušiť nestrannosť súdu.

Preto žiadame namietaných sudcov – Ľ. Gajdošíkovú, A. Bröstla, J. Klučku

a J. Mazáka (z dôvodov, aby nerozhodoval ako člen námietkového senátu resp. po

prípadnom vylúčení vyššie spomínaných sudcov ako člen senátu, ktorý bude napokon

rozhodovať v merite veci) – vylúčiť z konania a rozhodovania o tejto veci.“

V ďalšej časti písomného vyjadrenia (IV. 2 a V) súdna rada zopakovala tú istú

argumentáciu, ktorú už uviedol JUDr. H. ako vedľajší účastník konania. Okrem toho

v súvislosti s argumentáciou k uviedla:

„V princípe podobnú situáciu už ústavný súd riešil (rozhodnutie ), keď

nerešpektovanie základného práva sťažovateľky na prístup k voleným a iným funkciám

podľa (odmietnutie predložiť na menovanie do funkcie rektora na

základe jej víťazstva vo voľbe akademického senátu) považoval ústavný súd za porušenie jej

základných práv a priznal jej finančnú satisfakciu.“

Súdna rada navrhla na ústnom pojednávaní vydať rovnaké rozhodnutie (uznesenie),

aké už navrhol vo svojom podaní vedľajší účastník konania.

Podľa a 27. januára 2003 sudcovia ústavného

súdu (predsedníčka a členovia II. senátu Ľudmila Gajdošíková, Alexander Bröstl a Ján

Klučka) predložili v zmysle Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok

2003 na rozhodnutie III. senátu ústavného súdu návrh na svoje vylúčenie pri rozhodovaní vo

veci predmetnej sťažnosti (), pričom sa jednotlivo vyjadrili, že sa v uvedenej veci

necítia byť zaujatí.

Ústavný súd (III. senát ústavného súdu) na neverejnom zasadnutí 29. januára 2003

prerokoval návrh súdnej rady a JUDr. Š. H., vedľajšieho účastníka, na vyhlásenie

predpojatosti namietaných sudcov ústavného súdu a takto rozhodol:

„1. Návrh na vyhlásenie predpojatosti sudcov Alexandra Bröstla, Ľudmily

Gajdošíkovej, Jána Klučku a Jána Mazáka vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej

republiky pod sp. zn. odmieta.

2. Sudcovia Alexander Bröstl, Ľudmila Gajdošíková a Ján Klučka nie sú vylúčení

z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sp. zn. .

...Námietkou predpojatosti voči sudcovi Jánovi Mazákovi sa ústavný súd meritórne

nezaoberal, lebo sa nepodieľa na konaní a rozhodovaní vo veci sp. zn. , a teda

jeho predpojatosť nemožno namietať.

Podľa sa k rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudcu Ľubomíra Dobríka.“

V odôvodnení tohto odlišného stanoviska sa uvádza:

„Návrh ... náležitosti nespĺňal, neboli pripojené rozhodnutia, ktorými malo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody. Okrem tvrdenia sťažovateľa nebola

preukázaná jeho aktívna legitimácia (čo je elementárny predpoklad v účasti na konaní pred

každým súdom), aj napriek tomu bol návrh prijatý na ďalšie konanie. Aj takéto konanie

(urýchlené) je spôsobilé vzbudiť u verejnosti pochybnosti o nestrannosti, a to už aj z toho

dôvodu, že ide o prvé použitie daných inštitútov , ktoré mali byť a musia byť zárukou

nezávislosti súdnej moci od moci výkonnej a zákonodarnej, a to napriek rôznym

prezentáciám tejto realizácie (ako dobrej alebo zlej zvesti pre občana od čelného

predstaviteľa moci výkonnej).

V tejto veci tak občanom citlivo chápanej a sledovanej musí byť postup súdu jasný

a transparentný, čo je zárukou nestranného a ústavného rozhodovania a rozhodnutia.“

Na základe žiadosti predsedu súdnej rady z 24. januára 2003 č. doručenej

ústavnému súdu 28. januára 2003 bolo povereným zástupcom súdnej rady (JUDr. B.

a JUDr. Š. – namiesto pôvodne uvedeného JUDr. D.) umožnené 29. januára 2003

nahliadnuť do spisu vo veci sp. zn. a do rozvrhu práce ústavného súdu.

Ústavnému súdu bolo 5. februára 2003 doručené uznesenie súdnej rady č. 102

z 27. januára 2003, z ktorého vyplynulo poverenie JUDr. D. a JUDr. B. zastupovaním

súdnej rady „v spore sťažovateľa dr. K. pred Ústavným súdom“.

Vedľajší účastník doručil 7. februára 2003 ústavnému súdu „Návrh na vykonanie

dokazovania vo veci “, z ktorého vyplynulo, že navrhuje, aby ústavný súd

„vykonal dokazovanie vypočutím nasledovných svedkov:

1/ JUDr. J. H., Krajský súd, Wansovej 8, 974 88 Banská Bystrica;

2/ JUDr. Š. D., Kolárska č. 8, SAK, 800 00 Bratislava;

3/ JUDr. I. H., Najvyšší súd SR, Župné nám. č. 12, 800 00 Bratislava a

4/ JUDr. J. M., Najvyšší súd SR, Župné nám. č. 12, 800 00 Bratislava.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ uvádza vo svojej sťažnosti – ako dôvod na jej podanie

– okolnosti, súvisiace s fázou akvizície a prípravy na zasadnutie Súdnej rady, v ktorých by

malo čiastočný pôvod tvrdené porušenie / SR, považujem za vhodné

vykonať na tieto okolnosti dokazovanie. Ide totiž o také okolnosti, ktoré doplnia poznatky

Ústavného súdu, získané z dokladov, predložených účastníkmi“.

Na ústnom pojednávaní, ktoré sa konalo 10. februára 2003, ústavný súd vykonal

ďalšie dokazovanie nevyhnutné na zistenie stavu veci, t. j. na zistenie postupu súdnej rady

pri navrhovaní kandidátov na funkciu predsedu najvyššieho súdu, a to ako listinnými

dôkazmi, tak aj výsluchmi účastníkov konania.

Sťažovateľ namietol skutočnosť, že súdnu radu zastupujú v konaní pred ústavným

súdom dvaja poverení zástupcovia, a namietol pripustenie vedľajšieho účastníka do

konania. Ústavný súd po porade rozhodol o zamietnutí návrhu sťažovateľa na obmedzenie

počtu právnych zástupcov v konaní pred ústavným súdom a pripustil ako vedľajšieho

účastníka konania JUDr. Š. H.

Sťažovateľ vo svojom stanovisku na ústnom pojednávaní uviedol, že sa pridržiava

písomnej podoby sťažnosti, pričom za podstatné považuje to, že kandidátovi na funkciu

predsedu najvyššieho súdu (sťažovateľovi) neboli vytvorené rovnaké podmienky prístupu

k tejto funkcii ako ďalšiemu kandidátovi (vedľajšiemu účastníkovi). K tomu ďalej uviedol:

„Nestalo sa tak a to sa začalo už tým, že potom ako členovia súdnej rady navrhli

sťažovateľa za kandidáta na funkciu predsedu najvyššieho súdu, sťažovateľ nedostal

pozvanie na rokovanie súdnej rady, hoci súdna rada týždeň vopred poznala, že sťažovateľ je

navrhnutý za kandidáta. Nie je pravdou, čo sa uvádza vo vyjadrení Súdnej rady Slovenska,

ako aj vo vyjadrení vedľajšieho účastníka, že bolo úlohou členov súdnej rady, ktorí navrhli

kandidáta, pozvať kandidáta na rokovanie súdnej rady. Toto sa týkalo len prípadu, ak by

člen súdnej rady priamo na konanie priviedol nového kandidáta, ktorého by chcel

predstaviť na rokovaní súdnej rady. Týmto okrem iného bol porušený aj čl. 12 ods. 2

rokovacieho poriadku súdnej rady, podľa ktorého kancelária má včas oznámiť oprávnenej

osobe, že súdna rada bude rozhodovať o jej veci. ...Argumentácia vyvesením pozvánky na

najvyššom súde je podľa nášho názoru absurdná a nezodpovedá závažnosti aktu výberu

budúceho predsedu najvyššieho súdu.

... Za podstatné považujeme aj to, že súdna rada pred tým, ako rozhodovala o voľbe

kandidátov, verejným hlasovaním rozhodla (vyplýva to zo zápisnice)... rozhodla, že JUDr.

H. ako člen súdnej rady a JUDr. K. ako kandidát nebudú vzájomne prítomní pri prejavoch

toho druhého účastníka. Tým došlo k paradoxnej situácii, že JUDr. H. síce nebol prítomný

na predstavení kandidáta JUDr. K., keď on prezentoval svoje predstavy o fungovaní

najvyššieho súdu, ale v ďalšej fáze sa zúčastnil hlasovania.“

Zástupca súdnej rady JUDr. P. B. sčasti predniesol a potom odovzdal do spisu

„Doplňujúce stanovisko k doterajšiemu priebehu konania na Ústavnom súde Slovenskej

republiky vo veci “. Vo svojom stanovisku k sťažnosti sťažovateľa okrem iného

uviedol:

„... predmetom sporu ústavnej sťažnosti na ústavnom súde je otázka porušenia

ústavných práv jeho klienta, a nie posudzovanie alebo výklad, alebo interpretácia, dokonca

podzákonnej normy, ktorou je Rokovací poriadok Súdnej rady Slovenskej republiky.

... V tomto smere chcem povedať, že vlastne samotný spôsob navrhovania kandidáta

na funkciu predsedu najvyššieho súdu pre jeho menovanie prezidentom Slovenskej

republiky je uvedený v a a je uvedený v tej forme, ako

dotknutý článok vlastne hovorí a ho pomenúva. V tomto smere samotný rokovací poriadok

ani nemohol nijakým spôsobom reagovať na tento spôsob, pretože on sám osebe nie je

voľbou...

A preto aj v rámci samotného rokovacieho poriadku hneď po prvom článku je pod názvom

Voľby a ďalšie personálne návrhy...súdnej rady uvedený celý rozsah kreačných právomocí

súdnej rady jednak tých, kde súdna rada predstavuje len akýsi medzistupeň k celkovému

kreovaniu ústavných orgánov, v danom prípade tiež predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky.

...Celý rokovací poriadok je založený na tej skutočnosti, že konanie v rámci súdnej

rady sa deje neverejným spôsobom. Čiže ide do istej miery o formalizovaný spôsob konania

pred Súdnou radou Slovenskej republiky. V tomto duchu je možné vyčítať z jednotlivých

článkov rokovacieho poriadku tú skutočnosť, že na pôdu rokovania súdnej rady nie je

možné dostať vec ne jej rokovanie iným spôsobom ako iba tým, že sa jej zmocní alebo že si

ju osvojí niektorý z členov Súdnej rady Slovenskej republiky.

... Bola stanovená istá inštrukcia pre členov súdnej rady znejúca v tom smere, že

v prípade, ak využijú toto svoje právo, majú ho možnosť, teda majú právo využiť túto

možnosť najneskôr do času v podstate začatia uvedeného rokovania, s tým ale, že ak tak

urobia, majú povinnosť, alebo teda je ich vecou, aby zabezpečili aj prítomnosť uvedených

kandidátov na rokovaní súdnej rady. Chcem povedať, že rokovací poriadok, ako som

uviedol celkom na úvod, je založený v zásade na neverejnom rokovaní. To znamená, že ide

o proces, ktorý je skôr formalizovaný a ktorý jednoznačne nehovorí o nejakej vnútornej

a jasne pomenovanej povinnosti zo strany súdnej rady vzťahujúcej sa k tretím osobám. Tieto

sú obsiahnuté v niektorých článkoch v tom smere, že niektoré osoby majú právo byť

účastné, tak ako to spomenul pán Dr. K., počas rokovania vo veciach, ktoré sa dotýkajú ich

postavenia alebo ich osôb, ale toto ich právo zároveň nie je administratívnou povinnosťou

súdnej rady prípadne neexistujúcej kancelárie súdnej rady, aby zmanažovala ich

prítomnosť na samotnom rokovaní. Chcem povedať, že podobným postupom napríklad sa

rokuje a prebiehajú postupy aj v iných ústavných orgánoch. Spomeniem napríklad

parlament Slovenskej republiky, ktorý je v tejto oblasti oveľa lepšie prepracovaný

z hľadiska zákonnej procesnej úpravy aj samotných rokovacích poriadkov, dokonca aj

samotných volebných poriadkov, ale bez ohľadu na to, napríklad v prípade voľby členov

alebo teda kandidátov na funkciu sudcov ústavného súdu alebo sú to rôzne iné funkcie,

nikde sa nežiada alebo nevyžaduje, aby sa vykonávalo nejaké sedenie a vypočúvanie a by

som povedal osobná, zo zákona osobná účasť týchto kandidátov a týchto ľudí. To, že to

obsahuje tento rokovací poriadok, je podľa nášho názoru správne, ale nič to nemení na

fakte, že súdna rada v danom prípade porušila nejaké svoje zvyklosti. Spôsob oznámenia

konania uvedeného rokovania dňa 20. decembra bol v budove najvyššieho súdu všeobecne

známou skutočnosťou. Vedeli o tom všetci traja predkladatelia pána Dr. K. ako kandidáta

na predsedu najvyššieho súdu - pán Dr. M., pani Dr. H. aj pán Dr. D. Boli dopredu všetci

traja vlastne inštruovaní o spôsobe, akým sa bude z hľadiska rovnosti, akým sa bude diať

proces predstavovania týchto kandidátov, prípadne ich vypočutia na samotnom rokovaní

súdnej rady. Takže viniť súdnu radu z toho, že nejakým administratívnym úkonom naviac

neexistujúcej kancelárie mala osobitnou formou pozývať kandidátov na tento post, sa mi

zdá nenáležité. Aj to v prípade, ak by ústavný súd zvažoval nejaký právny význam samotnej

tejto normy rokovacieho poriadku súdnej rady. Čiže v tomto smere si myslím, že žiadne

ústavné práva, dokonca žiadne práva pána Dr. K. neboli porušované. Vedel, a to myslím je

nesporné, môže prípadne reagovať na to aj sám, nesporne vedel, že uvedené rokovanie sa

koná dňa 20. decembra roku 2002. Nesporne mal možnosť v prípade svojej iniciatívy sa

oboznámiť aj s či už rokovacím poriadkom, alebo bližšími vecami dotýkajúcimi sa samotnej

tejto voľby z hľadiska predpokladov pre výkon funkcie, teda predsedu najvyššieho súdu,

ktoré mimochodom tým, že sú stanovené v našom platnom právnom poriadku, sú všeobecne

známe a nepochybujem o tom, že pán Dr. K. ako poznal aj znenie či už ústavného čl. 141a

a prípadne zákona o Súdnej rade Slovenskej republiky. Pokiaľ by tieto skutočnosti mali byť

skutočne sporné a od nich by sa malo odvíjať aj skutočné rozhodovanie ústavného súdu

v tomto prípade, myslím, že bezo zvyšku je možné vyvrátiť všetky tieto skutočnosti aj

výpoveďami svedkov všetkých členov Súdnej rady Slovenskej republiky, prípadne aj

zapisovateľky, ktorá bola na tomto rokovaní, pretože v tomto my problém nevidíme.

A nevidíme v tom ani nijaký zádrhel vo vzťahu k Dr. K. Pokiaľ hovorí, že pán predseda H.

vystúpil ako prvý a potom, že bola dohoda v súdnej rade, že nebudú tam navzájom pôsobiť

obidvaja kandidáti, zase tieto veci prebehli alebo sa udiali na základe predchádzajúcej

rozpravy v samotnej súdnej rade a boli predmetom hlasovania, pretože boli rôzne názory na

to, akým spôsobom sa má udiať samotný ten proces vypočutia jednotlivých kandidátov

v rámci súdnej rady. Myslím si, že je neoddiskutovateľné, ak by to malo byť alebo

vzbudzovať nejaké pochybnosti. Zase je to možné vyvrátiť aj výsluchom vlastne členov

súdnej rady v tom smere, že vopred sa hlasovalo o tom, že v akom poradí vystúpia jednotliví

kandidáti. Hlasovalo sa taktiež o tom, že či majú byť vzájomne prítomní alebo neprítomní,

ale nie preto, že by si to vopred súdna rada stanovila ako nejaký procesný postup, ale

pretože toto vzišlo z diskusie jednotlivých členov súdnej rady a súdna rada sa na tom

nevedela zhodnúť. Takže nakoniec sa vlastne aj tieto problémy rozlúskli tým spôsobom, že

sa dalo o nich hlasovať a že jednoducho súdna rada povedala svojím demokratickým

spôsobom, že prvý vystúpi Dr. H., že má možnosť prezentovať svoje názory ako kandidát na

predsedu najvyššieho súdu a že uvedený čas a uvedené možnosti, ktoré využije tento

kandidát H., budú poskytnuté aj jeho protikandidátovi Dr. K.. Je pravda, že Dr. H. vystúpil

v rozsahu asi 25 minút, a je pravda, že po tom, ako sa vzdialil a prišiel do rokovacej

miestnosti pán Dr. K., že mu bolo povedané podpredsedom súdnej rady Dr. H., že jeho

predchodca vystúpil v rozsahu asi 25 minút, bola dohoda, aby tieto pomery boli zhruba

totožné, a je tiež pravdou, že pán Dr. K. nevyužil ani tento čas 25 minút na prezentáciu

svojich postojov a svojich názorov na budúce pôsobenie, na prípadné pôsobenie vo funkcii

predsedu najvyššieho súdu.

Čiže v tomto smere celkom na záver uvediem, neviem, aké iné povinnosti... mala

súdna rada, tak ako konštatuje právny zástupca sťažovateľa, aby v súlade s

Slovenskej republiky vytvorila rovnaké podmienky pre oboch kandidátov. Myslím si, že

súdna rada v tých podmienkach, v ktorých dnes pracuje, a myslím, že – aj keď to nesúvisí

s predmetom tohto sporu – je potrebné aspoň jednou vetou povedať, že do dnešných dní

súdna rada teda nemá svoje vlastné priestory, nemá kanceláriu, ktorá by mala vykonávať

prevažný rozsah predovšetkým administratívnych záležitostí dotýkajúcich sa súdnej rady.

To znamená, že veci sa priebežne vybavujú, veľakrát improvizujúc, ale myslím si, že ani táto

improvizácia nejde na ujmu platného právneho poriadku ani na ujmu schváleného

Rokovacieho poriadku Súdnej rady Slovenskej republiky. Čiže v tomto smere vlastne

odmietame, že by Súdna rada Slovenskej republiky porušila nejaké ústavné práva, a ak,

celá obrana aj celý návrh alebo ústavná sťažnosť je postavená na akomsi nerovnakom

postavení pri hlasovaní oboch kandidátov. Tento problém nepovažujeme za problém

právny, je to problém možno skôr etický a morálny, ale striktne vychádzajúc zo základného

a ods. 5 bolo to ústavné právo kandidáta H., aby

hlasoval v danom prípade. ...chcem povedať, že aj pri dosiahnutí stavu, kedy by predseda

H. nehlasoval, a keby sa potom ale malo, samozrejme, prispôsobiť aj celkové hlasovacie

kvórum o jeden hlas nižšie, že kandidát by bol úspešný aj v danom prípade... . “

Druhý zástupca súdnej rady JUDr. J. D. okrem iného uviedol:

„Ústavná sťažnosť Dr. K. hovorí o porušení čl. 30 ods. 4. Ten znie: Občania majú

za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám. Zjavne v prípade

predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky hovoríme o prístupe k inej verejnej funkcii.

... Podmienky prístupu k tejto inej verejnej funkcii sú v ústave dané. Sú dané v čl. 141a ods.

2, kde sa vyžaduje, aby išlo o osobu s vysokoškolským právnickým vzdelaním, bezúhonnú,

s pätnástimi rokmi právnickej praxe. To sú podmienky prístupu k verejnej funkcii –

predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozn.: neskôr sudca spravodajca upozornil

na to, že podmienky čl. 141a ods. 2 sa nevzťahujú na kandidáta na predsedu najvyššieho

súdu). Obidvaja uchádzači splnili podmienky dané a ods. 2 Slovenskej

republiky. Spor, ktorý sa tu vedie, má svojím spôsobom dve strany rovnice. Na jednej je

otázka čl. 30 ods. 4 a čl. 12. Pripomínam len, že je bezpredmetné uvažovať o porušení čl.

12, pretože doterajšia rozhodovacia činnosť ústavného súdu mnohonásobne potvrdila, že čl.

12 sa uplatňuje len subsidiárne, za predpokladu, že je porušené iné základné právo. Teda,

ak by bol porušený čl. 30 ods. 4, mohla by byť porušená ochrana čl. 12. Pretože nie je

porušený čl. 30 ods. 4, nemá význam už tu uvažovať o porušení čl. 12. Pokiaľ ide o druhú

stranu rovnice, Dr. K. namieta, že ústavu porušila Súdna rada Slovenskej republiky. Z toho

dôvodu je dôležité vziať do úvahy aj úpravu v a , ktorá upravuje postavenie

Súdnej rady Slovenskej republiky.

... Pokiaľ teda ide o a , súdna rada má podľa

čl. 141a ods. 4 písm. c) právo predkladať prezidentovi návrhy na vymenovanie predsedu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky. Toto ustanovenie je treba interpretovať v príčinnej súvislosti alebo v súvislosti

s čl. 141a ods. 5, podľa ktorého na platnosť uznesenia súdnej rady je potrebný súhlas

nadpolovičnej väčšiny všetkých členov.

Prvá otázka, ktorá môže vznikať vo vzťahu k formulácii ods. 5, je, nakoľko je vôbec

súdna rada oprávnená vykonávať voľbu predsedu alebo kandidáta na predsedu najvyššieho

súdu, keď nehovorí výslovne o voľbe. Toto ustanovenie sa dá naplniť viacerými

možnými spôsobmi. Dalo by sa uvažovať okrem voľby, ktorú označujem v mene súdnej rady

za v demokratickej spoločnosti najčistejší spôsob obsadzovania verejných funkcií ...

o mnohých riešeniach, ktoré je zbytočné tuná nastoľovať, lebo so súhlasom nadpolovičnej

väčšiny súdnej rady bol vybratý aj jeden z dvoch kandidátov na predsedu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky. Nedošlo teda k porušeniu čl. 141a ods. 5. Pokiaľ ide o väzby v ústave

a pokiaľ ide o argumentáciu Dr. K. o porušení jeho práva, lebo Dr. H. hlasoval sám za

seba, zdôrazňujem predovšetkým, že nie je preukázaný skutkový stav, že Dr. H. hlasoval

sám za seba. Vzhľadom na kvalitu vystúpenia Dr. K., ktorým sa uchádzal o zvolenie za

predsedu najvyššieho súdu, sa osobne nazdávam, že kľudne Dr. H. si mohol dovoliť

hlasovať za svojho protikandidáta, lebo aj tak ho to nemohlo ohroziť v rámci tej voľby,

ktorá tam prebiehala. Ale to je irelevantné... Pokiaľ teda ide o otázku ústavnosti takého

hlasovania, druhá veta výslovne predpokladá, že predseda najvyššieho

súdu môže vykonávať úrad dve funkčné obdobia po sebe. Článok 141a zas výslovne

ustanovuje predsedu najvyššieho súdu za člena súdnej rady. Ak by sa bol ústavodarca

nazdával, ak by bol zámer vylúčiť predsedu najvyššieho súdu z hlasovania o svojom

zotrvaní vo funkcii na ďalšie obdobie, nevyhnutne by musela obsahovať ustanovenie

zbavujúce toho člena súdnej rady možnosti hlasovať o takom predloženom návrhu.

Suma sumárum. nebola porušená tým, čo sa udialo

20. decembra 2002 na súdnej rade pri rozhodovaní o voľbe z predložených návrhov na

predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Tento spor okrem toho zahŕňa dve ďalšie

hladiny. Hovoríme, alebo mali by sme hovoriť, o možnosti porušenia zákona a v treťom

slede je to otázka porušenia rokovacieho poriadku.

... Podčiarkujem, nijaký zákon Slovenskej republiky nezbavuje predsedu Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky možnosti hlasovať o návrhu na svoje znovuustanovenie do

predvídanej možnosti.

Po tretie, otázka rokovacieho poriadku. Dr. K. v rozsahu úprav typu rokovací

poriadok namietol porušenie svojho práva, lebo nedostal volebný poriadok a namietol

porušenie svojich práv z dôvodu porušenia rokovacieho poriadku. Po druhé, v rámci tohto

okruhu otázok Dr. K. namieta porušenie svojho práva preto, že nedostal volebný poriadok.

V zákone o súdnej rade chýba akékoľvek splnomocnenie pre Súdnu radu Slovenskej

republiky, aby volebný poriadok vypracovala.“

Vedľajší účastník konania sa odvolal na svoje písomné stanovisko a doplnil ho

okrem iného o tieto názory:

„... Žiadny sťažovateľ nemôže tvrdiť, že niekto iný proste získal akúkoľvek výhodu pri

aplikácii právneho predpisu. Môže iba tvrdiť, že sám bol znevýhodnený..., ale to má jednu

chybičku krásy. ...Podľa mojej mienky je právo sťažovateľa viac-menej iluzórne. Muselo by

dôjsť k situácii, že za inej konštelácie hlasovania by sa sťažovateľ stal kandidátom. Je

napadnutý jeden jediný hlas, aj to iba predpokladaný, predsedu súdnej rady a vedľajšieho

účastníka. Priebeh a najmä teda výsledky hlasovania v súdnej rade ani bez tohto

ominózneho hlasu nedávajú sťažovateľovi právo na tvrdenie, že teda by sa svojím

výsledkom čo len priblížil výsledkom, ktoré dosiahol Dr. H.“

Sťažovateľ k otázke výkladu a uviedol:

„Chcel by som ešte sa pozastaviť nad výkladom ustanovenia a

Slovenskej republiky, v ktorej zástupcovia súdnej rady a vedľajšieho účastníka vyvodzujú

ústavné právo JUDr. H. hlasovať vo voľbe o návrhu na predsedu, kandidáta na predsedu

najvyššieho súdu. Podľa môjho názoru expressis verbis to nevyplýva z dikcie zákona, teda

z dikcie ani z dikcie zákona, a to zákona o súdnej rade, ktorá

je v zásade totožná, pretože toto ustanovenie hovorí o tom, že na uznesenie, na prijatie

uznesenia súdnej rady je potrebný nadpolovičný počet jej členov, hlasov, nadpolovičný

počet jej členov. Nič viac a nič menej. , zákon nehovorí o tom, čo je predmetom

prijatia uznesenia, o ktorých veciach môže súdna rada rozhodovať uznesením, na prijatie

ktorých vecí sa vyžaduje vôbec prijatie uznesenia. Naopak, súdna rada vo svojom

rokovacom poriadku ustanovila rozdielne a s iným obsahom ustanovenie, napr. čl. 10

rokovacieho poriadku, kde hovorí, že na prijatie každého návrhu je potrebný súhlas

nadpolovičnej väčšiny, teda nie na prijatie uznesenia a podobne. Podľa čl. 4 ods. 4

rokovacieho poriadku návrh je schválený, ak v tajnom hlasovaní o ňom hlasovala

nadpolovičná väčšina všetkých členov súdnej rady, zaň hlasovala. To znamená, ja

sa nestotožňujem s tým, že priamo z vyplýva predsedovi súdnej rady hlasovať

o každom návrhu. ... nie je pravda, že tu stoja dve ústavné práva proti sebe. A to právo na

prístup k verejnej funkcii za rovnakých podmienok a právo predsedu súdnej rady hlasovať

o každom probléme. Takže ja si myslím, že ústavný súd pri výklade týchto ustanovení,

samozrejme to prislúcha ústavnému súdu, by mal vziať do úvahy, že bola tu možnosť, aby

súdna rada upravila hlasovanie, resp. voľbu iným spôsobom, ako je upravené v rokovacom

poriadku, a výsledky volieb, ktoré mali byť schválené uznesením, o tých mohli

pravdepodobne hlasovať všetci, ja to hovorím v teoretickej rovine a nie je to ani našou

úlohou, aby sme hľadali návod, akú cestu mala Súdna rada Slovenskej republiky nájsť. My

tvrdíme, že bol porušený § 30 ods. 4. My netvrdíme, že bol samostatne porušený čl. 12

ods. 1 a 2, ale v spojitosti. Práve preto treba vykladať ustanovenie čl. 30 ods. 4 v spojitosti

s a 2, s ods. 1 a 2 článku 12 , podľa ktorého sú všetci rovní vo svojich právach

bez ohľadu na to, aké postavenie zastávajú. Či sú predsedom najvyššieho súdu, alebo

členom súdnej rady. Ak by sme toto popreli, tak potom vtedy by bolo úplne zbytočné

zakotvenie toho ustanovenia čl. 30 ods. 4 v tomto a v podobných prípadoch. ... Len na

margo, keď zástupca súdnej rady uvádza, že poukazujem na rokovací poriadok, ktorý

nenadobudol účinnosť, o jeden odsek predtým čl. 13 ods. 1 sa uvádza v ňom, že do

zriadenia kancelárie súdnej rady úlohy spojené s činnosťou kancelárie súdnej rady, jej

vedúceho a zapisovateľa zabezpečí primeraným spôsobom predseda súdnej rady. To

znamená, keď som sa odvolal na článok, že kancelária súdnej rady mala včas primeraným

spôsobom oznámiť tretej osobe, že sa bude konať o jej veciach, ak kancelária neexistuje, tak

túto povinnosť mal splniť niekto iný. Ten je dnes vedľajším účastníkom a členom súdnej

rady, a preto si myslíme, že súdna rada porušila ústavné práva sťažovateľa tým spôsobom,

že tie podmienky skutočne neboli rovnaké pre každého.“

Na otázku sudkyne JUDr. Gajdošíkovej „Akým spôsobom ste boli oboznámený

s dátumom rokovania a s požiadavkami na účasť súdnej rady, kde ste mali vystúpiť ako

kandidát na predsedu najvyššieho súdu?“ sťažovateľ odpovedal:

„Traja členovia ma navrhli na funkciu predsedu najvyššieho súdu a zasadnutie

súdnej rady bolo 20. decembra, zhruba tak týždeň pred tým bol podaný môj návrh na moju

kandidatúru, čo mi oznámili a povedali asi v takomto zmysle, z tých troch navrhovateľov, že

by som mal byť oboznámený o ďalšom postupe, s tým, že mi ústne povedali, že procesný

postup je taký, že priamo aj na zasadnutí súdnej rady môžu byť ešte podané návrhy.“

Na uvedenú otázku zástupca súdnej rady JUDr. D. reagoval takto:

„... Súdna rada v súlade s rokovacím poriadkom sa rozhodla postupovať pri

zhromažďovaní návrhov kandidátov podľa čl. 5 ods. 5 rokovacieho poriadku, ktorý dáva

možnosť súdnej rade rozhodnúť teda inak, než je štandardný režim. To rozhodnutie

rozhodnúť podľa tohto ustanovenia sa zrodilo na základe toho, že nebolo jasné, ako to bude

vlastne s uchádzačmi o funkciu predsedu najvyššieho súdu. Je to o vecnej stránke. Išlo

o najvýznamnejší post vo všeobecnom súdnictve. Napriek tomu chýbali záujemcovia

o kandidatúru na post. Na základe stavu, ktorý bol, sme sa zhodli na postupe, že až do

začatia rokovania súdnej rady môžu členovia súdnej rady predkladať návrhy jednotlivých

kandidátov, a v nadväznosti na to sme sa dohodli, že svojich kandidátov budú členovia

súdnej rady osobne informovať o tom, kedy bude zasadnutie rady, a teda kedy a kde sa ho

majú zúčastniť.“

Sťažovateľ k tomu uviedol: „Rád by som zareagoval na Dr. D., pretože vysvetľuje

s Dr. B. rokovací poriadok, až má to jednu chybu. Ja som o tom rokovacom poriadku vôbec

nevedel ani ma neinformovali a v deň, keď bolo to konanie, toho 20. decembra vôbec som

nevedel o tom, či už začalo rokovanie o tom, alebo že by ma boli zavolali dnu a že by

povedali: Ste dvaja kandidáti, resp. tretí kandidát, alebo ten tretí kandidát nie je a že

pravidlá hry sú také a také. Nič. Čakal som vonku, potom ma zavolali. Povedal Dr. H. ako

podpredseda, máš na to 25 minút, lebo to je vyhradený čas. To bolo, prosím, celé konanie.“

Na otázku sudcu spravodajcu o predpokladanej kolízii pri hlasovaní vzhľadom na

sudcov najvyššieho súdu ako členov súdnej rady a na potrebu vysvetliť túto personálnu

otázku v rokovacom poriadku zástupca súdnej rady JUDr. D. uviedol:

„Samozrejme, bolo známe s dostatočným predstihom, že je vysoká pravdepodobnosť,

že niektorý zo sudcov najvyššieho súdu sa bude uchádzať o post predsedu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky. Ústavná sťažnosť je položená na tom základe, že bolo úlohou súdnej

rady vyriešiť tú otázku tak, aby sa vytvorili rovnaké podmienky pre všetkých kandidátov.

Členov aj nečlenov súdnej rady. Keď toto premietneme do reálnych možností, je to iba

o možnosti obmedziť hlasovacie právo člena súdnej rady. Pretože nedá sa to riešiť opačným

spôsobom, že aj kandidát dostane hlasovacie právo, a teda počet členov súdnej rady sa

zvýši na 18 plus počet kandidátov nečlenov. Je to o možnosti obmedziť hlasovacie právo.

Obmedzenie hlasovacieho práva je závažný zásah do práva každej oprávnenej osoby. Podľa

môjho názoru v právnom štáte je vylúčené, aby sa taký zásah udial bez výslovnej úpravy

v ústave a bez výslovnej úpravy v zákone. Čiže nebolo na súdnej rade, aby túto otázku

riešila v rokovacom poriadku. Ja môžem opakovať jedine to, čo som už povedal v médiách.

Tá situácia bola predvídateľná a s prihliadnutím na zákon o rokovacom poriadku

a s prihliadnutím na reálny čas, ktorý zostával do uplynutia funkčného obdobia predsedu

najvyššieho súdu, bola to vlastne len vláda, ktorá v skrátenom legislatívnom konaní mohla

predložiť parlamentu návrh na novelizáciu zákona o súdnej rade, tak aby sa táto otázka

vyriešila. Teda, inak povedané, aby člen súdnej rady uchádzajúci sa o zvolenie nemohol

hlasovať o sebe. ... Ale každopádne je vylúčené, aby sa táto závažná otázka riešila interným

normatívnym pokynom súdnej rady.“

V priebehu pojednávania vedľajší účastník konania predložil ústavnému súdu do

spisu návrhy členov súdnej rady na obidvoch kandidátov na funkciu predsedu najvyššieho

súdu.

Ústavný súd ďalej po porade zamietol návrh vedľajšieho účastníka konania na

vypočutie navrhovaných členov súdnej rady JUDr. H., JUDr. D., JUDr. H. a JUDr. M.

V záverečnej reči sťažovateľ zotrval na petite sťažnosti. Zástupca súdnej rady

uviedol, že súdna rada „neporušila v žiadnom prípade ,

neporušila ani zákon o Súdnej rade Slovenskej republiky a neporušila podľa nášho názoru

ani rokovací poriadok, ktorý bol schválený nie rozporným spôsobom s ostatnými dvoma

vymenovanými právnymi formami“.

Zástupca vedľajšieho účastníka uviedol:

„Podrobne som si preštudoval sťažnosť a tento odsek (pozn.: a ods. 5 ),

viac-menej spor rozhodujúca okolnosť nebola v sťažnosti spomenutá. Potom sa mohlo

samozrejme stať, že čl. 30 ods. 4 sa javil ako teda ustanovenie, ktoré jednoznačne dominuje

nad prípadne celým čl. 141a. Keďže... sa rozdelila podľa sťažnosti celá voľba alebo

nominácia viac-menej na viac fáz, spomenul by som tie hlavné z nich.

Prvá fáza je fáza akvizície, teda samotných členov súdnej rady, eventuálne sudcov

najvyššieho súdu medzi sebou, pri príprave alebo pri odhodlávaní sa navrhnúť kandidáta.

Táto fáza nie je upravená žiadnym predpisom. Ani , ani teda predpisom nižšej

právnej sily. Druhá fáza je fáza predkladania konkrétnych návrhov na súdnu radu, súdnu

radu, podotýkam. Inak tiež nie je nejak špeciálne regulovaná. Pripúšťa návrhy členov

súdnej rady. Ja si dovolím tvrdiť, že jednotlivcov a skupín mimo nej. Samozrejme, záleží na

tom, či si ju členovia súdnej rady osvoja, alebo ju budú ignorovať.

... Rovnakou notorietou (pozn.: ako to, že Dr. K. kandidoval na funkciu predsedu

najvyššieho súdu) bolo na najvyššom súde, o čom bude súdna rada rokovať 20. decembra,

že teda predseda najvyššieho súdu končí svoje funkčné obdobie. ...V každom prípade však

neverím tomu, že by existoval sudca najvyššieho súdu, ktorý by o tejto okolnosti nebol

informovaný. Treťou fázou je samotná fáza prerokovania toho bodu programu, ktorý súdna

rada mala zaradený do svojho programu, súčasťou ktorého musí byť, tam už tá mierna

regulácia existuje.

... Posledná fáza, ktorá už teda je viac-menej iba administratívnou záležitosťou, ale

pre samotné menovanie dosť dôležitou, je fáza, ktorou je samotný teda akt hlasovania, a to

už som povedal, a teda predloženie návrhu prezidentovi republiky. V tejto súvislosti...

domnievam sa, netreba pustiť zo zreteľa fakt, že ak by sa ústavnej sťažnosti vyhovelo, pri

komplexnom pohľade na ustanovenia by vzniklo súčasne tým pádom zvolenému

a navrhnutému kandidátovi právo podať ústavnú sťažnosť, o ktorej by mutatis mutandis

rozhodol už ústavný súd v inom konaní - právo na menovanie prezidentom na funkciu

predsedu najvyššieho súdu - pretože on sám splnil všetky predpoklady na tento krok a súdna

rada urobila ústavne konformným spôsobom všetko, čo urobiť mala.

Teda stručný záver a rezumé z toho, čo som povedal, vychádza z faktu, že Dr. H. ako

členovi súdnej rady aj predsedovi, čo tiež nie je rozhodujúce, ale čl. 141a ods. 5 nielen

umožňoval, ale i prikazoval zapojiť sa do hlasovania, ak bol prítomný. ... Nenachádzam

žiadny právny predpis, proti ktorému by Súdna rada Slovenskej republiky konala.“

Účastníci konania si neuplatnili nárok na trovy konania; vedľajší účastník konania

túto otázku ponechal na úvahu ústavného súdu.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti podľa čl. 127 ods. 1

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho práva

upraveného v v spojení s postupom súdnej rady pri

navrhovaní kandidáta na predsedu najvyššieho súdu a uznesením súdnej rady č. 74 z

20. decembra 2002.

Ústavná, zákonná a ďalšia normatívna základňa

Podľa „Občania majú za rovnakých podmienok prístup

k voleným a iným verejným funkciám”.

Podľa „Základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať”.

Podľa a ods. 1 „Predsedom Súdnej rady Slovenskej republiky je

predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky...“. Do pôsobnosti súdnej rady v zmysle

a ods. 4 písm. c) patrí predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrh na

vymenovanie predsedu najvyššieho súdu.

Z vyplýva, že predsedu najvyššieho súdu vymenúva na návrh

súdnej rady zo sudcov najvyššieho súdu prezident Slovenskej republiky na päť rokov.

Čl. 141a ods. 6 ustanovuje, že podrobnosti o spôsobe ustanovenia členov

súdnej rady ustanoví zákon.

Zákonom, ktorý vykonáva uvedené ustanovenie , je predovšetkým zákon

č. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „zákon o súdnej rade“). Zo znenia § 1 zákona o súdnej rade vyplýva, že

tento zákon upravuje ďalšiu pôsobnosť súdnej rady a podrobnosti o spôsobe ustanovenia jej

členov.

Podľa § 3 zákona o súdnej rade, ktorý sa týka zloženia súdnej rady, „Súdna rada má

18 členov. Sú nimi predseda súdnej rady a ďalší jej členovia“. Okrem tohto ustanovenia

zákon o súdnej rade obsahuje iba jediné ustanovenie, ktoré sa týka predsedu najvyššieho

súdu, t. j. novelizovaný o súdoch a sudcoch v znení

neskorších predpisov, ktorý znie: „Predsedu najvyššieho súdu... vymenúva zo sudcov tohto

súdu prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky na päť

rokov.“

Ústavný súd konštatuje, že a zákon o súdnej rade, resp. ďalšie zákony, ktoré

sa týkajú súdov a sudcov, neobsahujú podrobnejšiu úpravu postupu navrhovania na

vymenovanie predsedu najvyššieho súdu, čo možno hodnotiť ako medzeru v právnej

úprave, resp. zverenie riešenia tejto otázky súdnej rade ako prejav jej samostatnosti,

samosprávnosti a demokratickosti.

Do ďalšej pôsobnosti súdnej rady podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona o súdnej rade

patrí schvaľovať rokovací poriadok súdnej rady.

Súdna rada prijala Rokovací poriadok Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len

„rokovací poriadok“), ktorý nadobudol účinnosť 26. augusta 2002 okrem častí, ktoré sa

týkajú kancelárie súdnej rady. Týmto dňom nadobudli účinnosť aj ustanovenia čl. 2 až 4

„Voľby a ďalšie personálne návrhy v pôsobnosti súdnej rady“.

Podľa čl. 4 ods. 1 rokovacieho poriadku súdna rada predkladá prezidentovi

Slovenskej republiky návrh na vymenovanie predsedu najvyššieho súdu. Z čl. 4 ods. 4

rokovacieho poriadku ďalej vyplýva, že takýto návrh podľa ods. 1 podávajú členovia súdnej

rady. Návrh je schválený, ak zaň v tajnom hlasovaní hlasovala nadpolovičná väčšina

všetkých členov súdnej rady. Pre opakované hlasovanie o návrhoch podľa čl. 4 sa primerane

použije ustanovenie čl. 2 ods. 2 rokovacieho poriadku.

Pri personálnych návrhoch podľa čl. 2, čl. 3 a čl. 4 môže súdna rada kandidátov

vypočuť, a to pred svojím rozhodnutím. Urobí tak vždy, ak ide o návrh na vymenovanie

predsedu najvyššieho súdu.

Základné podmienky prístupu k funkcii

predsedu najvyššieho súdu

Potenciálnym kandidátom na predsedu najvyššieho súdu v zmysle ustanovenia

je každý sudca najvyššieho súdu.

Marginálnosť a medzerovitosť právnej úpravy (rámcová ústavná úprava a absencia

zákonnej úpravy) uznášania sa súdnej rady o návrhu kandidáta na funkciu predsedu

najvyššieho súdu (ktorú nemožno pripisovať na ťarchu súdnej rade) vytvorila súdnej rade

priestor prezentovať sa ako vrcholný samosprávny orgán s dominantnými demokratickými

princípmi uplatňovanými pri svojej činnosti. Absencia podrobnej zákonnej úpravy umožnila

súdnej rade pri akceptácii princípu rovnosti vyjadreného v a pri

rešpektovaní ústavných limitov rozhodovať o návrhu na predsedu

najvyššieho súdu. Táto široká voľnosť pri úprave jej postupu ju však nezbavila povinnosti

zvoliť objektívny a ústavne nespochybniteľný postup navrhovania kandidáta na predsedu

najvyššieho súdu, naopak, túto jej povinnosť umocnila.

Právomoc predkladať návrhy na kandidáta na predsedu najvyššieho súdu

zveruje súdnej rade. Je nesporné, že postup pri navrhovaní kandidáta na predsedu

najvyššieho súdu je integrálnou súčasťou uplatňovania základného práva občanov na prístup

k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok ( ). Ide

o procesný postup (konanie), ktorý musí rešpektovať ústavný príkaz vyjadrený v dikcii

(„za rovnakých podmienok“).

Ústavný súd už konštatoval, že objektivitu konania o ochrane alebo rozhodovania

o uplatnení základného práva alebo slobody občana treba považovať za neoddeliteľnú

súčasť každého z tých základných práv alebo slobôd (upravených v druhej hlave ),

k ochrane ktorých alebo k rozhodovaniu o uplatnení ktorých dochádza v konaniach pred

rôznymi orgánmi (, ).

V právnom štáte je nevyhnutné, aby každý orgán verejnej moci vrátane súdnej rady

postupoval pri výkone svojej právomoci tak, že zabezpečí objektivitu svojho postupu

smerujúceho k ochrane alebo uplatňovaniu základného práva alebo základnej slobody, ako

aj objektivitu samotného rozhodovania o ochrane a uplatňovaní základného práva alebo

základnej slobody, a to bez ohľadu na to, či tento postup prebieha v právne formalizovanom

rámci alebo iba v rámci faktickej činnosti príslušného orgánu. Uplatňovanie a ochrana

každého základného práva alebo slobody musí byť v činnosti každého orgánu verejnej moci

zabezpečená reálne a musí prebiehať na nediskriminačnom základe. Táto požiadavka sa

dotýka každého úkonu orgánu verejnej moci, ktorý priamo alebo aspoň sprostredkovane

súvisí s ochranou alebo uplatňovaním základného práva alebo slobody.

Súdna rada mala preto povinnosť ústavne súladným spôsobom uplatniť kritériá

a požiadavky vyplývajúce z ustanovenia pre konkrétnu úpravu otázok

pri predkladaní návrhu na predsedu najvyššieho súdu bez ohľadu na to, či ako prostriedok

na formulovanie takéhoto návrhu prezidentovi využije voľby (napr. s využitím poznatkov

o zákonných pravidlách ustanovovania členov súdnej rady), konkurz (s využitím poznatkov

o zákonných pravidlách uplatňovaných t. č. napr. v štátnozamestnaneckých vzťahoch) alebo

iný spôsob nominácie neobmedzujúci aktívnu legitimáciu voliteľných subjektov na túto

funkciu z radov všetkých sudcov najvyššieho sudu.

Ústavný súd zistil (z programu rokovania súdnej rady z 20. decembra 2002 na

pozvánke z 21. novembra 2002, ako aj zo zápisnice zo zasadnutia tejto súdnej rady), že

predloženie návrhu na predsedu najvyššieho súdu prezidentovi má byť výsledkom volieb,

ktorých priebeh, počnúc navrhnutím kandidátov až po samotné hlasovanie, však nemal

bližšie určené pravidlá formalizovaného postupu okrem čiastkových úprav obsiahnutých

v rokovacom poriadku súdnej rady v čl. 4 ods. 1, 4 a 5.

Čl. 4 ods. 1 a 4 rokovacieho poriadku súdnej rady rieši otázku predkladania návrhov

na predsedu najvyššieho súdu členmi súdnej rady na rokovaní súdnej rady a následného

predloženia návrhu prezidentovi, kým čl. 4 ods. 5 zakladá obligatórne rokovacie pravidlo

o vypočutí kandidátov, ak ide o návrh na vymenovanie predsedu najvyššieho súdu.

Z dokazovania vykonaného na ústnom pojednávaní vyplynulo, že súdnej rade boli

doručené dva návrhy na kandidátov na funkciu predsedu najvyššieho súdu.

Predsedovi súdnej rady bol 12. decembra 2002 doručený návrh členov súdnej rady

JUDr. Š. D., JUDr. I. H. a JUDr. J. M. na voľbu JUDr. S. K. za kandidáta na predsedu

najvyššieho súdu. Navrhovatelia požiadali, aby bol ich návrh doručený všetkým členom

súdnej rady tak, aby sa s ním mohli v dostatočnom časovom predstihu oboznámiť. Z návrhu

tiež vyplynulo:

„Navrhovaný kandidát JUDr. S. K.. bol informovaný o potrebe jeho osobnej

prítomnosti na zasadnutí Súdnej rady 20. decembra 2002 tak, aby mohol byť v súlade s čl. 4

ods. 5 Rokovacieho poriadku byť vypočutý“.

Predsedovi súdnej rady bol ďalej 18. decembra 2002 doručený návrh členov súdnej

rady JUDr. D. H., JUDr. M. Ľ. a JUDr. J. S. na voľbu JUDr. Š. H. za kandidáta na predsedu

najvyššieho súdu. Navrhovatelia požiadali o doručenie návrhu všetkým členom súdnej rady.

Z návrhu tiež vyplynulo:

„Navrhovaný kandidát JUDr. Š. H. bude osobne prítomný na zasadnutí Súdnej rady

SR 20. decembra 2002, tak aby mohol byť v súlade s čl. 4 ods. 5 Rokovacieho poriadku

Súdnej rady SR vypočutý.“

Obidva návrhy obsahovali odôvodnenie a stručný životopis a profesijný postup

kandidátov.

Podľa povereného zástupcu odporcu sa súdna rada rozhodla postupovať pri

zhromažďovaní návrhov kandidátov podľa čl. 5 ods. 5 rokovacieho poriadku („Predseda

súdnej rady alebo jej člen, ktorý navrhuje doplniť program zasadnutia podľa čl. 8 ods. 1 veta

druhá a čl. 8 ods. 4 doručí osobne alebo prostredníctvom kancelárie súdnej rady členom

súdnej rady všetky písomné materiály, ktoré slúžia ako podklad k bodu programu najneskôr

posledný pracovný deň pred začatím zasadnutia, ak súdna rada nerozhodne inak“).

Z dokazovania pred ústavným súdom vyplynulo, že oba návrhy boli doručené členom

súdnej rady pred 6. zasadnutím súdnej rady, čo znamená, že mali možnosť sa s nimi

oboznámiť.

Aj keď etapu podania návrhu sťažovateľ nespochybnil, ústavný súd uvádza, že

zakotvením oprávnenia podávať návrhy na predsedu najvyššieho súdu v rokovacom

poriadku len členom súdnej rady súdna rada značne obmedzila okruh navrhovateľov

a súčasne založila v rámci okruhu možných kandidátov (všetci sudcovia najvyššieho súdu)

nerovnaké podmienky prístupu k funkcii predsedu najvyššieho súdu pre jednu skupinu

sudcov najvyššieho súdu, t. j. tých sudcov najvyššieho súdu, ktorí sú zároveň členmi súdnej

rady, v porovnaní s druhou skupinou sudcov najvyššieho súdu, ktorí členmi súdnej rady nie

sú, pretože nebolo vylúčené, že členovia súdnej rady, ktorí sú sudcami najvyššieho súdu,

môžu navrhovať sami seba.

V právnom štáte sa však nemožno spoliehať na náhodné a ad hoc vyriešenie

vytvorených nerovnakých možností pri uplatňovaní základného práva na prístup k volenej

alebo inej verejnej funkcii. Nerovnosť účastníkov nemôže mať pôvod v tom, že niektorý

z uchádzačov je členom súdnej rady a druhý uchádzač členom takéhoto orgánu nie je.

Ústavný súd už konštatoval, že „Význam rovnakých podmienok je v tom, že právnymi

predpismi akejkoľvek sily ani praxou orgánov štátnej moci nemožno preferovať či

diskriminovať niektoré skupiny občanov pred inými skupinami, pokiaľ ide o prístup

k verejným funkciám“ ().

Ústavný súd zistil, že k takémuto nerovnakému prístupu pri predkladaní návrhov

došlo bez toho, že by súdna rada v písomných podkladoch alebo v ústne prednesených

stanoviskách uviedla akýkoľvek dôvod takéhoto postupu.

Prípravná fáza postupu súdnej rady pri navrhovaní

kandidáta na predsedu najvyššieho súdu

Informovanie kandidátov o čase, mieste a spôsobe volieb

Súdna rada je orgánom, ktorý bol povinný v prípade, ak si ako systém výberu pre

navrhovanie kandidáta na predsedu najvyššieho súdu zvolil voľby, podľa čl. 30 ods. 4

zaručiť vytvorenie rovnakých podmienok pre prístup k funkcii predsedu najvyššieho

súdu pre všetkých potenciálnych kandidátov (pro foro externo). Súdna rada pri takomto

prístupe a pri absencii právnej úpravy mala určiť pravidlá volieb nielen ako internú normu

(normy) obsiahnutú v rokovacom poriadku alebo inom internom predpise, ale ich mala

sprístupniť všetkým aktívne a pasívne legitimovaným subjektom potenciálne participujúcim

na týchto voľbách, pretože „voľba“ kandidátov má bezpochyby svoj externý rozmer. Ten

spočíva minimálne v jej povinnosti dostupným a primeraným spôsobom informovať

všetkých potenciálnych kandidátov o tom, kedy, kde a za akých podmienok sa takáto voľba

uskutoční. Z povahy veci jednoznačne vyplýva, že takúto povinnosť má predseda súdnej

rady, ktorý súdnu radu voči externému fóru reprezentuje (najmä v čase, keď súdna rada

nemá svoju kanceláriu a podľa čl. 13 ods. 1 rokovacieho poriadku do zriadenia kancelárie

súdnej rady úlohy spojené s činnosťou súdnej rady zabezpečuje primeraným spôsobom

predseda súdnej rady).

Dôvodom na nesplnenie tejto povinnosti súdnej rady nemôže byť skutočnosť, že

nebola zriadená kancelária súdnej rady.

Ústavný súd považuje za potrebné uviesť v tejto súvislosti vo vzťahu k pozvánke na

6. zasadnutie súdnej rady 20. decembra 2002 adresovanej členom súdnej rady, ktorá tvorila

prílohu podania vedľajšieho účastníka, že v nej k bodu 1 programu „Voľba kandidáta na

predsedu Najvyššieho súdu SR“ bolo uvedené nasledovné vysvetlenie:

„Procesný režim voľby kandidáta na predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sa riadi schváleným Rokovacím poriadkom Súdnej rady Slovenskej republiky.

Javí sa byť vhodné, aby členovia svojich kandidátov na funkciu predsedu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky oznámili v primeraný čas. Ak tak mienia urobiť až na samotnom

zasadnutí súdnej rady, bude potrebné zabezpečiť účasť navrhovaného kandidáta, pretože

podľa čl. 4 ods. 5 rokovacieho poriadku navrhnutí kandidáti na funkciu predsedu

najvyššieho súdu budú súdnou radou vypočutí.“

Pozvánku na zasadnutie súdnej rady adresovanú všetkým jej členom ústavný súd

nemohol považovať za informáciu o voľbách pre potenciálnych kandidátov, keďže ani

z hľadiska obsahu nebola spôsobilá nahradiť informáciu o voľbách. Zmienka o tom, že

„procesný režim voľby kandidáta sa riadi schváleným Rokovacím poriadkom Súdnej rady

Slovenskej republiky“, má inú výpovednú hodnotu pre člena súdnej rady pozvaného na

zasadnutie, ktorý o tomto rokovacom poriadku hlasoval a ktorý sa ním riadi na každom

zasadnutí súdnej rady, a inú pre akéhokoľvek iného potenciálneho kandidáta na predsedu

najvyššieho súdu – nečlena súdnej rady, ktorý o tomto internom predpise nemusí mať

žiadne informácie. Postup, ktorý zvolila súdna rada, založil vytvorenie nerovnakej

podmienky prístupu k volenej funkcii.

Právo navrhovaných kandidátov oboznámiť sa s podmienkami volebného poriadku,

t. j. v danom prípade s časťou rokovacieho poriadku, je neoddeliteľnou súčasťou podmienok

pre rovnaký prístup k voleným alebo iným verejným funkciám. Z nijakého úkonu súdnej

rady ale nevyplynulo, že vôbec urobila nejaký krok v tomto smere vo vzťahu k

sťažovateľovi [ani v čase, keď nebolo známe meno žiadneho kandidáta, ani v čase, keď jej

bol doručený návrh prvého konkrétneho kandidáta (sťažovateľa), t. j. po 12. decembri 2002,

do času, keď sa konala samotná voľba, t. j. do 20. decembra 2002 vrátane].

Argumentácia odporcu, že v pozvánke je uvedené zabezpečiť účasť kandidáta na

zasadnutie súdnej rady navrhovateľom, v prípade sťažovateľa neobstojí, pretože tento nebol

kandidátom, ktorý bol/mal byť navrhnutý až na zasadnutí súdnej rady (a táto povinnosť sa

pre navrhovateľov podľa pozvánky vzťahovala len na tieto prípady). Obdobne nemožno

považovať za pozvánku na zasadnutie súdnej rady informovanie kandidáta navrhovateľmi

o potrebe jeho účasti na zasadnutí súdnej rady 20. decembra 2002.

Postup súdnej rady v tejto fáze ústavný súd preto hodnotil ako postup, ktorý viedol

k vytvoreniu nerovnakých podmienok prístupu k volenej a navrhovanej funkcii na predsedu

najvyššieho súdu.

Priebeh zasadnutia a hlasovanie o kandidátovi na predsedu najvyššieho súdu

Zo zápisnice zo 6. zasadnutia súdnej rady vyplynulo, že prvý bod zasadnutia „Voľba

kandidáta na predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“ uviedol predseda súdnej

rady, ktorý odovzdal vedenie podpredsedovi súdnej rady Dr. H.

Podľa uznesenia súdnej rady č. 73 pred vystúpením jednotlivých kandidátov súdna

rada verejným hlasovaním odsúhlasila, že jednotlivý kandidát bude vystupovať bez

prítomnosti druhého kandidáta. Na tomto hlasovaní sa zúčastnil aj kandidát JUDr. H. ako

predseda súdnej rady.

Zo zápisnice zo 6. zasadnutia súdnej rady a z uznesenia súdnej rady č. 73 vyplynulo,

že ako prvý vystúpil kandidát JUDr. H. a ako druhý v poradí JUDr. K. Tým, že prvý

kandidát sa nezúčastnil na vypočutí druhého kandidáta, ale neskôr volil a hlasoval v súdnej

rade, došlo k tomu, že hlasoval bez znalosti toho, ako bola splnená podmienka, ktorá bola

pre hlasovanie významná (vyplývala z čl. 4 ods. 5 rokovacieho poriadku a bola predmetom

verejného hlasovania, o čom svedčí znenie uznesenia súdnej rady č. 73 prijatého 20.

decembra 2002), t. j. bez toho, aby si vypočul vystúpenie druhého kandidáta.

K porušeniu rovnakých podmienok v tomto štádiu procesu navrhovania kandidátov

na predsedu najvyššieho súdu došlo podľa názoru ústavného súdu aj tým, že v zmysle

uznesenia súdnej rady č. 73 sťažovateľ na rozdiel od protikandidáta nemohol pri svojom

vypočutí pôsobiť na všetkých členov súdnej rady, ktorí o ňom následne mali hlasovať, čo je

pri takom malom počte osôb oprávnených voliť podstatný rozdiel. Ústavný súd považuje za

súčasť základného práva podľa v spojení s právo každého

kandidáta pôsobiť na všetkých členov toho orgánu, ktorý o jeho kandidatúre rozhoduje.

Toto právo sa však v danom prípade nerealizovalo.

K samotnej otázke hlasovania odporca uviedol, že jeho hlasovanie (predsedu

najvyššieho súdu) o návrhu kandidáta na funkciu predsedu najvyššieho súdu vyplýva zo

znenia a ods. 1 a 5 a je teda jeho „ústavným právom a nemôže byť

spochybnené na základe fikcie ... ako hlasoval. Porušenie sťažovateľových práv by bolo

možné konštatovať vtedy, keby Súdna rada SR postupovala v rozpore s

SR, teda nie v súlade s a ods. 1, 5 SR. Tvrdenie sťažovateľa o jeho

diskriminácii v zmysle SR je zároveň tvrdením o diskriminačnej povahe

ods. 1, 5 a SR. Naviac, ak by som nehlasoval, nič by to nemenilo na

„voliteľnej situácii“ pre sťažovateľa, ktorý už keď súhlasil s touto kandidatúrou mal

nesporne vedomosť o tom, ako sa hlasuje v súdnej rade a tým tieto podmienky akceptoval.“

Podľa názoru ústavného súdu z a ods. 5 vyplýva, že uznesenia súdnej

rady sa prijímajú nadpolovičnou väčšinou všetkých členov súdnej rady. Z toho možno

vyvodiť, že na prijatie uznesenia súdnej rady je potrebných 10 z celkového počtu 18 hlasov

členov súdnej rady. Žiadny iný ústavný príkaz ani ústavné právo zo znenia tejto procesnej

normy nevyplýva. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že formulácia „je potrebný súhlas

nadpolovičnej väčšiny všetkých“ členov, napr. poslancov Národnej rady Slovenskej

republiky v alebo v a pod., je typom štandardného

procesného ustanovenia, ktoré nemožno vykladať tak, že hlasovať musia vždy všetci

členovia príslušného orgánu.

Ústavný súd sa preto nestotožňuje s výkladom vedľajšieho účastníka, že čl. 141a

ods. 5 prikazoval predsedovi súdnej rady hlasovať, resp. že toto hlasovanie

predstavuje jeho ústavné právo. Ustanovenie a ods. 5 má procesnú povahu

a upravuje potrebné kvórum pri hlasovaní, ktoré sa však striktne nespája s počtom členov

súdnej rady, ktorí budú hlasovať. Iný význam nadobúda v súvislosti s povinnosťou ochrany

základných práv a slobôd (konkrétne základného práva na prístup k voleným a iným

verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa ), predovšetkým pri

rokovaní o personálnych otázkach, a to vtedy, ak ide o otázky, ktoré sa osobne týkajú člena

súdnej rady ako uchádzača o verejnú funkciu, o ktorom rozhoduje súdna rada.

V tejto súvislosti nemožno prijať ani tvrdenie odporcu, že rešpektovaním čl. 141a

vo veci navrhovania predsedu najvyššieho súdu sa splnili požiadavky

v spojení s , keďže ani ústavná a ani zákonná úprava postup pri

navrhovaní kandidátov na predsedu najvyššieho súdu vôbec neupravuje. Z čl. 12 ods. 2

vyplýva subjektívne právo každého, aby nemohol byť diskriminovaný z dôvodov

v tomto ustanovení vymenovaných ().

Ústavný súd v súvislosti so všeobecným princípom rovnosti konštatuje, že

o odstránenie zvýhodnenia sa nemôže uchádzať každý, ale len ten, kto sa nachádzal

v rovnakej situácii ako neprimerane zvýhodnený, pretože vo vzťahu k nemu sa priznanie

neprimeranej výhody javí ako porušenie princípu rovnosti. Tento základný princíp je

porušený vždy vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov noriem v porovnaní s inou

skupinou zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu

a takej závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie (sudcovia najvyššieho

súdu, ktorí majú právo na prístup k voleným alebo iným verejným funkciám za rovnakých

podmienok bez ohľadu na to, či sú členmi súdnej rady alebo nie). Ide o vytvorenie

rovnakých podmienok pre voľbu a navrhovanie kandidátov na predsedu najvyššieho súdu,

nie o podmienky vyplývajúce z členstva v súdnej rade.

Súdna rada, ako to vyplýva zo zápisnice z 20. decembra 2002, po vypočutí

uchádzačov pokračovala v zasadaní za prítomnosti protikandidáta sťažovateľa ako predsedu

súdnej rady, ktorý sa zúčastnil na tomto zasadnutí po vypočutí sťažovateľa až po

hlasovanie, hoci zabezpečeniu rovnakých podmienok by bolo zodpovedalo vylúčenie jeho

účasti až do okamihu hlasovania o predložených návrhoch, alebo naopak, aj účasť

protikandidáta na rokovaní až do okamihu hlasovania. Ani z predložených písomných

podkladov a ani z ústneho vystúpenia zástupcov súdnej rady však ústavný súd nezistil, že by

k takémuto spôsobu zabezpečenia rovnosti kandidátov na predsedu najvyššieho súdu po

prednesení ich ústnych vystúpení bola súdna rada siahla.

Závery a rozhodnutie ústavného súdu

Marginálnosť a medzerovitosť právnej úpravy a ani odvolanie sa na čl. 141a ods. 5

, ako ani organizačné a iné problémy súdnej rady nezbavujú súdnu radu povinnosti

chrániť základné právo kandidátov upravené v v spojení s .

Na základe tohto ústavný súd dospel k týmto záverom:

Súdna rada bez akejkoľvek rozumnej opory v ústave a zákone a bez primeraného

odôvodnenia obmedzila sťažovateľa v uchádzaní sa o funkciu predsedu najvyššieho súdu

tak, že jeho účasť v tomto procese podmienila návrhom člena súdnej rady. Tento nerovnaký

prístup, ktorý sa nepriamo dotýka nielen sťažovateľa, ale všetkých potenciálnych

kandidátov na funkciu predsedu najvyššieho súdu, ktorí nie sú členmi súdnej rady, je

priamym dôsledkom znenia čl. 4 ods. 4 rokovacieho poriadku schváleného súdnou radou.

Súdna rada vo fáze prípravy postupu pri voľbách a navrhovaní kandidátov na

predsedu najvyššieho súdu (ani neskôr) nepovažovala za potrebné informovať jedného

z kandidátov o svojich volebných pravidlách, t. j. o príslušnej časti rokovacieho poriadku,

hoci tento kandidát - sťažovateľ - bol uchádzačom z externého prostredia (nebol členom

súdnej rady), nepovažovala tiež za potrebné upresniť obsah jeho vypočutia, čo ústavný súd

zhodnotil ako porušenie rovnakých podmienok na prístup k verejnej funkcii.

Vo fáze vypočutia a voľby kandidátov bol sťažovateľ na rozdiel od svojho

protikandidáta znevýhodnený tým, že ako nečlen súdnej rady nemal možnosť vplývať na

všetkých jeho voličov počas samotného vypočutia, takisto nemal možnosť pokračovať

v uplatňovaní tohto vplyvu v čase od skončenia vypočutia až do okamihu tajného

hlasovania, čo ústavný súd vyhodnotil ako porušenie rovnakých podmienok prístupu

k verejnej funkcii podľa . Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že

obsahom (súčasťou) pravidiel hlasovania súdnej rady nie je právo ktoréhokoľvek člena

súdnej rady hlasovať (zúčastniť sa na hlasovaní súdnej rady).

Ústavný súd zistil, že v dôsledku týchto postupov súdnej rady ( ktorá sa na jednej

strane odvolávala len na znenie a zákona o súdnej rade, kým na druhej strane prijala

rokovací poriadok a urobila viacero faktických úkonov, ktoré objektívne vytvárali pre

sťažovateľa nerovnaké podmienky na prístup k funkcii predsedu) bol celý proces

navrhovania kandidáta na predsedu najvyššieho súdu poznačený nevyváženým a nerovným

prístupom súdnej rady k sťažovateľovi, hoci súdnej rade nič nebránilo, aby si splnila

ústavnú povinnosť chrániť uvedené základné právo sťažovateľa.

Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom

súde vyslovil, že súdna rada svojím postupom pri navrhovaní kandidáta na predsedu

najvyššieho súdu porušila v spojení s . Protiústavný

postup súdnej rady vyústil do schválenia jej uznesenia č. 74. Uznesenie súdnej rady č. 74 na

jednej strane osvedčuje výsledok voľby kandidáta na funkciu predsedu najvyššieho súdu,

ale zároveň plní tiež funkciu právne relevantného návrhu na vymenovanie Š. H. do funkcie

predsedu najvyššieho súdu podľa a ods. 4 písm. c) . Keďže postup súdnej rady

pri voľbe kandidáta na funkciu predsedu najvyššieho súdu bol v rozpore s , je

potrebné zrušiť aj uznesenie, ktoré je priamym dôsledkom tohto postupu. Podľa § 56 ods. 2

a 3 ústavný súd preto zrušil toto uznesenie súdnej rady a vec jej

vrátil na ďalšie konanie. Týmito výrokmi je súdna rada viazaná (§ 56 ods. 7 zákona

o ústavnom súde).

Úhrada trov konania sa účastníkom a vedľajšiemu účastníkovi nepriznala, pretože sa

jej zriekli.

Vo zvyšku ústavný súd sťažnosti nevyhovel, pretože ďalšie navrhované výroky by už

nemali opodstatnenie pre poskytnutie ochrany sťažovateľovi v tomto konaní.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Zo záverov, ktoré viedli k výroku tohto nálezu ústavného súdu, vyplýva pre súdnu

radu povinnosť vhodnými prostriedkami objektivizovať postup pri navrhovaní kandidáta na

predsedu najvyššieho súdu a zosúladiť tento postup s jej ústavnou povinnosťou chrániť

základné právo každého uchádzača na rovnaký prístup k funkcii predsedu najvyššieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2003