Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 119 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (124)II. ÚS 5/03
PDF · 623.99 KB
No categories available
II. ÚS 5/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 19. februára 2003 v senáte
zloženom z predsedu Jána Klučku, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Alexandra
Bröstla v konaní o sťažnosti JUDr. S. K., bytom B. B., zastúpeného advokátom JUDr. J. K.,
B. B., vo veci porušenia jeho základného práva na prístup k voleným a iným verejným
funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky postupom pri jeho navrhovaní za kandidáta na funkciu predsedu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 74
z 20. decembra 2002 takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo JUDr. S. K. na prístup k voleným a iným verejným funkciám
podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom pri jeho
navrhovaní za kandidáta na funkciu predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 74 z 20. decembra 2002 p o r u š e n é
b o l o .
2. Uznesenie Súdnej rady Slovenskej republiky č. 74 z 20. decembra 2002
z r u š u j e a vec vracia Súdnej rade Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Účastníkom a vedľajšiemu účastníkovi n e p r i z n á v a úhradu trov tohto
konania.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 13. januára
2003 doručené podanie JUDr. S. K. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom B. B., zastúpeného
advokátom JUDr. J. K., B. B., označené ako „Ústavná sťažnosť proti uzneseniu zo dňa 20.
12. 2002“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie jeho základného
práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl.
30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom a uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) č. 74
z 20. decembra 2002. Sťažovateľ uviedol:
„I.
Predsedovi Najvyššieho súdu SR JUDr. Š. H. uplynie dňa 10. 2. 2003 funkčné
obdobie predsedu tohto súdu.
Z toho dôvodu ako predseda Súdnej rady SR zvolal na deň 20. 12. 2002 zasadnutie
tejto rady, ktorá okrem iného rozhodovala o návrhu kandidáta na predsedu NS SR podľa
čl. 141a ods. 4 písm. a) Ústavy SR.
Súdna rada SR, ako aj jej predseda vedeli, že som bol navrhnutý na jedného
z kandidátov na túto funkciu včas, osobne som však pozvánku nedostal. O zasadnutí rady
som sa dozvedel len od členov rady, ktorí ma do funkcie navrhli.
Súdna rada dňa 20. 12. 2002 prijala uznesenie, ktorým navrhuje na funkciu predsedu
Najvyššieho súdu SR JUDr. Š. H.
Uznesenie bolo prijaté na základe tajného hlasovania radou s pomerom hlasov:
JUDr. H. 10 hlasov – za
JUDr. K. 6 hlasov – za
2 členovia sa zdržali hlasovania
Nie je mi známe, či Súdna rada postupovala na základe prijatého rokovacieho alebo
volebného poriadku, pretože o tom som nebol upovedomený.
Uznesenie Súdnej rady SR mi nebolo doručené, pretože jeho obsah nemôžem doložiť
ako dôkaz.
Navrhujem Ústavnému súdu SR vyžiadať od Súdnej rady SR rokovací, resp. volebný
poriadok a uznesenie o hlasovaní o kandidátovi na post predsedu Najvyššieho súdu SR.
Podľa článku 141a/ 1 Ústavy SR predsedom Súdnej rady SR je predseda Najvyššieho
súdu SR.
Ústava SR určuje v citovanom ustanovení kto sú ďalší členovia Súdnej rady SR.
Z ďalších ustanovení nevyplýva osobitné postavenie predsedu Najvyššieho súdu SR
ako predsedu tejto rady, najmä či ide o jeho právomoc organizačného charakteru vo vzťahu
k tejto rade, alebo aj vecného charakteru.
Ústava SR výslovne nehovorí kedy predseda Súdnej rady SR má právo hlasovať vo
veciach personálnych, resp. kedy je vylúčený z takého hlasovania, najmä ak sa týka jeho
osoby.
Pre návrh na kandidáta na funkciu predsedu NS SR bolo potrebné získať 10 hlasov
od členov Súdnej rady SR, teda prostú nadpolovičnú väčšinu.
JUDr. H. získal 10 hlasov, teda prostú väčšinu hlasov od členov Súdnej rady SR,
ktorí sa zasadnutia zúčastnili v plnom počte.
Nebolo sporným, že JUDr. H. sa hlasovania zúčastnil. Tým sa podieľal na získaní
potrebného počtu 10 hlasov.
JUDr. H. sa nevzdal možnosti hlasovať, aj keď išlo o jeho osobu.
Ja ako ďalší kandidát, som toto právo nemal. Pokiaľ by JUDr. H. nehlasoval,
nezískal by potrebný počet hlasov a voľba by sa zrejme musela opakovať.
II.
Podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy SR občania majú za rovnakých podmienok prístup
k voleným a iným verejným funkciám.
Funkcia predsedu NS SR nesporne je verejnou funkciou. Predloženiu návrhu
prezidentovi SR na vymenovanie predsedu NS SR podľa čl. 141a ods. 4 písm. c) Ústavy SR
predchádzala voľba členmi Súdnej rady SR.
Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva zakotvila jednu zo zásad – „rovnosť
strán“ – spočívajúcu aj v tom, že žiadna zo strán nesmie mať podstatnú výhodu voči
protistrane (spravodlivosť konania). Táto zásada platí vo všeobecnosti a nemožno ju
aplikovať len na samotné súdne konanie.
Listina základných ľudských práv a slobôd, ako aj Ústava SR uvedenú zásadu
akceptovala, ako aj celú filozofiu ľudských práv, o čom svedčí aj vyššie citovaný čl. 30
ods. 4 Ústavy SR
JUDr. H. hlasoval sám o sebe. Nie je rozhodujúci morálny postup o tom, nie je
rozhodujúci ani procesný postup, ak vôbec Súdnou radou bol prijatý, pretože je
rozhodujúce z hľadiska právneho, že došlo k porušeniu čl. 30 ods. 4 Ústavy SR.
JUDr. H. zo 17 členov Súdnej rady potreboval, aby získal hlasy 9 členov Súdnej rady
a druhý kandidát musel získať 10 hlasov, čo bola zjavná výhoda JUDr. H.
Tým, že JUDr. H. rozhodoval o personálnej otázke, v ktorej bol priamym účastníkom,
neboli Súdnou radou SR vytvorené rovnaké podmienky k prístupu k funkcii predsedu NS SR.
JUDr. H. tým, že Súdnou radou SR mu bolo umožnené hlasovať o funkcii predsedu
NS SR, keď bol sám jedným z kandidátov, dostal sa do výhody oproti druhému kandidátovi.
Druhý kandidát samozrejme takú možnosť nemal, čím sa automaticky dostal do nevýhodnej
polohy. Tomu však už predchádzalo oficiálne nepozvanie na zasadnutie rady,
neoboznámenie s volebným poriadkom, ak vôbec existoval.
Už čl. 12 ods. 2 Ústavy SR bol postupom tohto orgánu porušený, ktoré ustanovenie je
všeobecným ustanovením o rovnosti, pričom ust. čl. 30 ods. 4 Ústavy SR je ustanovením
špeciálnym vo vzťahu k nemu. Preto vidím porušenie čl. 30 ods. 4 Ústavy SR aj vo vzťahu
k uvedenému čl. 12 ods. 2 Ústavy SR.
Porušenie čl. 30 ods. 4 Ústavy SR Súdnou radou SR je potrebné vnímať aj ako
porušenie demokratického fungovania jedného z ústavných orgánov. V danom prípade
nešlo len o subjektívne právo uchádzať sa o funkciu predsedu NS SR, ale aj o zabezpečenie
objektívnych podmienok – rovnakých podmienok – rozhodovania o tom, kto sa stane
kandidátom na funkciu predsedu NS SR.
Súdna rada nedodržala rovnaké podmienky pre kandidátov na funkciu predsedu NS
SR, preto postupovala v rozpore s Ústavou SR.
Tým bolo založené moje právo podať ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy
SR, pretože Súdnou radou SR bolo porušené moje právo uchádzať sa o kandidatúru na
funkciu predsedu NS SR za rovnakých podmienok ako u JUDr. H.
III.
Opravný prostriedok proti uzneseniu Súdnej rady SR mi nebol poskytnutý.
Rozhodnutie Súdnej rady SR nepodlieha súdnemu prieskumu pred všeobecným súdom.
Z uvedeného vyplýva právomoc Ústavného súdu SR na prejednanie veci.
IV.
Sťažovateľ na základe týchto skutočností navrhuje, aby senát Ústavného súdu SR
vyslovil podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy SR
NÁLEZ
Konaním a uznesením Súdnej rady SR zo dňa 20. 12. 2002 pri rozhodovaní
o predložení návrhu kandidáta na predsedu NS SR boli porušené základné práva JUDr. S.
K. zakotvené v čl. 30 ods. 4 vo vzťahu k čl. 12 Ústavy SR tým, že mu nevytvorila rovnaké
podmienky prístupu kandidátov na funkciu predsedu NS SR.
Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Súdnej rady SR zo dňa 20. 12. 2002 v časti
týkajúcej sa voľby kandidáta na funkciu predsedu NS SR.
Ústavný súd SR prikazuje Súdnej rade SR obnoviť stav vo voľbe kandidáta na funkciu
predsedu NS SR a ukladá Súdnej rade SR zdržať sa predloženia takého návrhu prezidentovi
SR až do opätovného rozhodnutia.
Ústavný súd SR odkladá vykonateľnosť uznesenia Súdnej rady SR o predložení mena
kandidáta prezidentovi SR na funkciu predsedu NS SR a ukladá Súdnej rade SR zdržať sa
predloženia takého návrhu prezidentovi SR až do opätovného rozhodnutia.“
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na svojom neverejnom
zasadnutí 15. januára 2002 podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“), pričom skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2
citovaného zákona. Keďže existenciu takýchto dôvodov nezistil, prijal sťažnosť na ďalšie
konanie.
Ústavný súd súčasne podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde odložil
vykonateľnosť uznesenia súdnej rady č. 74 z 20. decembra 2002 o schválení návrhu
predložiť prezidentovi Slovenskej republiky na vymenovanie za predsedu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) JUDr. Š. H.
K odkladu vykonateľnosti označeného uznesenia súdnej rady uviedol:
„Odklad vykonateľnosti je odôvodnený dôležitým verejným záujmom, ktorý ústavný
súd vidí v tom, že postup Súdnej rady Slovenskej republiky pri navrhovaní do funkcie
kandidáta na predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky musí byť zbavený
akýchkoľvek pochybností o tom, či je v súlade s ústavou. V okolnostiach prípadu je tento
verejný záujem zvýraznený tým, že ide o ústavne a historicky prvý úkon Súdnej rady
Slovenskej republiky, ktorým prezidentovi Slovenskej republiky navrhuje kandidáta na
predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Odkladom vykonateľnosti nevzniká žiadnym osobám ujma, ktorá by bola
porovnateľná s ujmou, ktorá by vznikla, ak by sa pri vymenovaní predsedu Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zistilo v postupe Súdnej rady Slovenskej republiky pri navrhovaní
kandidáta na predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušenie ústavnosti.
Odklad vykonateľnosti znamená, že do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu vo
veci samej prezident Slovenskej republiky nemôže vymenovať kandidáta navrhovaného
Súdnou radou Slovenskej republiky za predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.“
Ústavnému súdu bolo ďalej 20. januára 2003 doručené podanie označené ako
„Ústavná sťažnosť proti uzneseniu zo dňa 20. 12. 2002 – pristúpenie JUDr. Š. H.,
bývajúceho v B., predsedu Najvyššieho súdu SR, do konania ako vedľajšieho účastníka na
strane odporcu.“
Z obsahu tohto podania vyplynulo, aby bol predseda najvyššieho súdu s poukazom
na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 93 Občianskeho súdneho
poriadku pripustený do konania ako vedľajší účastník, pretože v tomto konaní mieni
uplatňovať „zachovanie... ústavných práv, ktorých porušenie priamo hrozí“.
Okrem toho v podaní uviedol: „Keďže v našom procesnom práve je predpojatosť
posudzovaná striktne, stačí púha pochybnosť o sudcovej nezaujatosti; nestačí, ak sudca je
subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach ktorejkoľvek zo
strán sporu. Totiž už sama pochybnosť v tomto smere, nech je akokoľvek neopodstatnená,
stačí narušiť nestrannosť súdu. Preto žiadam navrhovaných sudcov – Ľudmilu Gajdošíkovú,
Alexandra Bröstla a Jána Kľučku – vylúčiť z konania a rozhodovania tejto veci.“
Zo stanoviska odporcu a vedľajšieho účastníka konania ďalej vyplynulo:
„Právo podľa čl. 30 ods. 4 ústavy v spojitosti s čl. 12 ods. 2 ústavy súvisí
s oprávnením podieľať sa na správe verejných vecí. Takéto právo je univerzálne, patrí
každému občanovi bez rozdielu pohlavia, národnosti, náboženstva, politickej príslušnosti
k akejkoľvek skupine či iného dôvodu. Správou verejných vecí je účasť na politickom živote
štátu, správe štátu i správe verejných záležitostí a znamená tiež možnosť uchádzať sa
a zastávať akékoľvek funkcie vo verejnom živote bez akejkoľvek diskriminácie. Uvedenému
ustanoveniu čl. 30 ods. 4 a čl. 12 ods. 2 ústavy zodpovedá i čl. 25 písm. c) Medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach, ktorý ustanovuje, že každý občan má právo
a možnosť bez akýchkoľvek rozdielov uvedených v čl. 2 Paktu a bez neodôvodnených
obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny. Rovnaké
podmienky pre prístup k verejným službám krajiny znamenajú, že kvalifikačné požiadavky
nesmú vylučovať nikoho z týchto služieb z dôvodov uvedených v čl. 12 ods. 2 ústavy alebo
čl. 2 Paktu. Rovnaké podmienky tiež znamenajú, že právnym predpisom akejkoľvek sily ani
praxou orgánov štátnej moci nemožno preferovať či diskriminovať niektoré skupiny
občanov pred inými skupinami, pokiaľ ide o prístup k verejným funkciám.
V prípade voľby predsedu Najvyššieho súdu SR je preto potrebné vykladať čl. 30
ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 2 a čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach tak, že ústava a zákony majú vytvoriť pre všetkých
uchádzačov o tento post rovnaké podmienky, za ktorých sa môžu uchádzať o túto funkciu.
Nemožno preto prístup k verejnej funkcii zamieňať s výkonom kompetencie ústavného
orgánu (súdnej rady) kto bude v tejto funkcii, ktoré dôvody si osvojil sťažovateľ vo svojej
ústavnej sťažnosti a tým, že prijal túto sťažnosť, aj ústavný súd vo svojom uznesení
z 15. januára 2003, spis. zn. II. ÚS 5/03.
Ak sa podstata podanej ústavnej sťažnosti dotýka hlasovania členov Súdnej rady SR,
táto námietka nesúvisí s čl. 30 ods. 4 ústavy, ale naopak je namierená proti čl. 141a ods. 1,
5 ústavy, ktorý článok jednoznačným spôsobom ústavne garantuje všetkým členom súdnej
rady hlasovanie v tomto orgáne, od ktorého kvóra odvodzuje aj ústavné schvaľovanie
personálnych vecí patriacich do pôsobnosti súdnej rady. Ak ústavodarca umožnil, aby na
funkciu predsedu Najvyššieho súdu SR mohol kandidovať aj člen Súdnej rady SR (čl. 145
ústavy) a zároveň nevyslovil hlasovací cenzus takémuto kandidátovi (čl. 141a ods. 5 Ústavy
SR), nie je možné právnymi prostriedkami spochybniť samotný akt voľby. Ak by sme prijali
opačný záver bola by spochybnená voľba sudcu Ústavného súdu SR JUDr. M., voľba
verejného ochrancu práv doc. K. a ďalších ústavných osôb.
V danom prípade nie je možné posudzovať sťažovateľovo podanie vo väzbe s čl. 12
ods. 2 ústavy (diskriminácia pre „iné postavenie“) s čl. 30 ods. 4 ústavy (rovnaký prístup
k funkcii za rovnakých podmienok) je evidentne a nesporne hmotnoprávnym ustanovením,
a preto sa nemôže spájať s otázkou členstva v súdnej rade a samotným hlasovaním, pretože
toto už je otázka procesná. Sťažovateľova argumentácia porušenia jeho ústavných práv sa
preto môže v zmysle čl. 30 ods. 4 v spojitosti s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR posudzovať iba ako
porušenie jeho ústavného práva prístupu k funkcii predsedu najvyššieho súdu a nie
s výkonom kompetencie ústavného orgánu (súdnej rady), kto bude v tejto funkcii. Takéto
ústavné preskúmanie by bolo možné iba vtedy, ak by ústava, či zákon umožňovali
preskúmať výsledky volieb v súdnej rade. Takúto úpravu Slovensko nepozná a aj keby
existovala, voľba kandidáta na predsedu najvyššieho súdu uskutočnená počas 6. zasadnutia
súdnej rady dňa 20. decembra 2002 sa uskutočnila v súlade s čl. 141a ústavy, zákonom
o súdnej rade a rokovacím poriadkom súdnej rady. Aj v takom prípade by príslušný orgán
mohol iba konštatovať, či voľby prebehli regulérne alebo nie. Ani v takom prípade by ale
nemohol príslušný orgán (napr. ústavný súd) odložiť vykonateľnosť dotknutého uznesenia
súdnej rady, pretože takéto uznesenie súdnej rady (uznesenie č. 74 z 20. decembra 2002) je
iba osvedčením o výsledku volieb. Výsledky volieb nie je možné odložiť a bránenie
v realizácii dôsledkov volieb je nesporne porušením tak vnútroštátneho ako aj
medzinárodného práva.
Uznesením č. 74 Súdna rada SR po prerokovaní návrhu kandidátov na vymenovanie
za predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na svojom zasadnutí 20. decembra 2002
schválila podľa čl. 141a ods. 4 písm. c) Ústavy SR návrh predložiť prezidentovi SR na
vymenovanie za predsedu Najvyššieho súdu SR JUDr. Š. H. Toto uznesenie hmotnoprávne
nič nezakladá, ale iba osvedčuje zvolenie kandidáta na funkciu predsedu najvyššieho súdu
a konštatuje, že toto bude prezidentovi oznámené. Predmetné uznesenie sa „spotrebovalo“
jeho doručením prezidentovi SR dňa 2. januára 2003 a preto žiadny odklad jeho
vykonateľnosti nemôže v právnom štáte orgán ochrany ústavnosti vyhlásiť. Právne
významným, v súvislosti s voľbou predsedu najvyššieho súdu súdnou radou, je samotný akt
hlasovania členov Súdnej rady SR a jeho výsledok, ktorý predstavuje označená zalepená
obálka s hlasovacími lístkami a zápisnica zo 6. zasadnutia súdnej rady, ktorá popisuje
priebeh voľby kandidáta na funkciu predsedu Najvyššieho súdu SR. Práve táto zápisnica
okrem iného k bodu 1) schváleného programu konštatuje, že predseda volebnej komisie
predniesol výsledok volieb, podľa ktorých kandidát na predsedu Najvyššieho súdu SR dr. H.
dostal 10 hlasov, kandidát dr. K. 6 hlasov a 2 členovia súdnej rady sa zdržali, pričom podľa
rokovacieho poriadku na voľbu kandidáta predsedu Najvyššieho súdu SR bolo potrebných
10 hlasov. Som preto presvedčený o tom, že Ústavným súdom SR vyrieknuté odloženie
vykonateľnosti uznesenia súdnej rady č. 74 z 20. decembra 2002 nie je právne významné
k naplneniu dôsledkov mojej voľby za predsedu Najvyššieho súdu SR Súdnou radou SR.
Moje hlasovanie o návrhu kandidáta na funkciu predsedu Najvyššieho súdu SR
vyplýva zo znenia čl. 141a ods. 1, 5 ústavy, je teda mojím ústavným právom a nemôže byť
spochybnené na základe fikcie ako som hlasoval. Porušenie sťažovateľových práv by bolo
možné konštatovať vtedy, keby Súdna rada SR postupovala v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy
SR, teda nie v súlade s čl. 141a ods. 1, 5 Ústavy SR. Tvrdenie sťažovateľa o jeho
diskriminácii v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy SR je zároveň tvrdením o diskriminačnej povahe
ods. 1, 5 čl. 141a Ústavy SR. Naviac, ak by predseda súdnej rady nehlasoval, nič by to
nemenilo na „voliteľnej“ situácii pre sťažovateľa, ktorý už keď súhlasil s touto
kandidatúrou mal nesporne vedomosť o tom, ako sa hlasuje v súdnej rade a tým tieto
podmienky akceptoval. Aj keby sa právne pripustila nerovnosť z titulu členstva v súdnej
rade („de lege ferenda“), teda že člen súdnej rady nemôže hlasovať za seba, logicky by
muselo zároveň platiť, že tento člen nemôže hlasovať ani o protikandidátoch, keď títo
nemôžu hlasovať o ňom. Ak by platila táto právna konštrukcia, tak v spornom prípade by
muselo byť zároveň znížené hlasovacie kvórum (z 10 na 9 hlasov) a nič by sa fakticky
nezmenilo na konečnom výsledku. Iba na dokreslenie situácie dodávam, že sťažovateľ sa
tiež uchádzal o zvolenie do súdnej rady, ale nebol úspešný.
Na základe uvedeného uznesenie č. 74 z 20. decembra 2002, schválené ústavne
konformným spôsobom a osvedčujúce výsledok voľby, nemožno interpretovať ako zásah do
niektorého zo sťažovateľových ústavne zaručených práv. Za takýto zásah nie je možné
považovať ani tvrdenie sťažovateľa ohľadne nezrovnalosti s jeho pozvánkou a neexistujúcim
volebným poriadkom. Sťažovateľ nebol osobne pozvaný preto, že iba členovia súdnej rady
môžu navrhovať kandidáta na funkciu predsedu Najvyššieho súdu SR a v rámci pozvánky na
6. zasadnutie súdnej rady konanej 20. decembra 2002 boli všetci členovia výslovne
uzrozumení s tým, že zabezpečia účasť svojho prípadného kandidáta na tomto rokovaní,
keďže v čase posielania pozvánky nebol známy žiadny kandidát a členovia súdnej rady
mohli svojho kandidáta navrhnúť aj priamo na zasadnutí súdnej rady. Naviac pozvánka
bola vyvesená v priestoroch najvyššieho súdu na verejnom mieste (nástenka k tomu určená),
takže sťažovateľ ako sudca tohto súdu a predseda správneho kolégia mal nesporne
vedomosť o tomto zasadnutí aj touto formou, nehľadiac na to, že členovia súdnej rady, ktorí
ho navrhovali do funkcie (Dr. M. a Dr. H.) sú tiež sudcami najvyššieho súdu (Dr. M. je
členom sťažovateľovho senátu).
Sťažovateľ sa však zasadnutia dňa 20. decembra 2002 osobne zúčastnil, kde mal
vytvorený dostatočný časový priestor – ani ho nevyužil – na prezentáciu svojich predstáv
o vykonávaní funkcie predsedu Najvyššieho súdu SR.
Na základe uvedených skutočností žiadame Ústavný súd Slovenskej republiky na
ústnom pojednávaní vydať toto uznesenie
1. Zrušuje svoje uznesenie z 15. januára 2003, spis. zn. II. ÚS 5/03.
2. Sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmieta.
3. Vedľajšiemu účastníkovi priznáva trovy konania.“
Ústavnému súdu bolo ďalej 27. januára 2003 doručené písomné vyjadrenie súdnej
rady zastúpenej JUDr. J. D. a JUDr. P. B. (podľa poverenia z 19. januára 2003), ktoré bolo
označené ako „Ústavná sťažnosť proti uzneseniu súdnej rady zo dňa 20. 12. 2002 – písomné
vyjadrenie, podklady, požiadavka na verejné pojednávanie, námietka zaujatosti“. Z jeho
obsahu okrem iného vyplynulo:
„Súdna rada SR podľa § 28 ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. v znení zák. č. 124/2002 Z. z.
odmieta pre jeho predpojatosť sudcu Alexandra Bröstla, sudkyňu Ľudmilu Gajdošíkovú,
sudcu Jána Klučku a sudcu Jána Mazáka.
...Súdna rada SR neuplatňuje námietku predpojatosti voči senátu Ústavného súdu
SR, ale voči jednotlivým členom senátu, teda voči každému sudcovi zvlášť. Súdna rada SR
námietku predpojatosti uplatňuje jedným úkonom s prihliadnutím na okolnosti prípadu, ku
ktorým patrí aj všeobecný záujem na rozhodnutí sporu medzi Súdnou radou SR
a predkladateľom ústavnej sťažnosti skôr, než dôjde k uplynutiu funkčného obdobia
úradujúceho predsedu Najvyššieho súdu SR. Postupným uplatnením námietky proti
každému sudcovi senátu by sa zmarila možnosť včasného rozhodnutia. Nadradenie potreby
zachovať príležitosť na včasné rozhodnutie sporu nad uplatňovanie námietky predpojatosti
voči každému dotknutému sudcovi osobitne by zas mohlo znamenať ujmu na práve Súdnej
rady SR na spravodlivý proces.
...Príčinou pre uplatnenie námietky predpojatosti voči Doc. JUDr. Jánovi Mazákovi
sú jeho vyjadrenia, ktoré ako predseda ústavného súdu poskytol printovým, aj
elektronickým masmédiám.
...Keďže v našom procesnom práve je predpojatosť posudzovaná striktne, stačí púha
pochybnosť o sudcovej nezaujatosti, nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa
ako taký aj objektívne javiť v očiach ktorejkoľvek zo strán sporu. Totiž už sama pochybnosť
v tomto smere, nech je akokoľvek neopodstatnená, stačí narušiť nestrannosť súdu.
Preto žiadame namietaných sudcov – Ľ. Gajdošíkovú, A. Bröstla, J. Klučku
a J. Mazáka (z dôvodov, aby nerozhodoval ako člen námietkového senátu resp. po
prípadnom vylúčení vyššie spomínaných sudcov ako člen senátu, ktorý bude napokon
rozhodovať v merite veci) – vylúčiť z konania a rozhodovania o tejto veci.“
V ďalšej časti písomného vyjadrenia (IV. 2 a V) súdna rada zopakovala tú istú
argumentáciu, ktorú už uviedol JUDr. H. ako vedľajší účastník konania. Okrem toho
v súvislosti s argumentáciou k čl. 30 ods. 4 ústavy uviedla:
„V princípe podobnú situáciu už ústavný súd riešil (rozhodnutie III. ÚS 75/01), keď
nerešpektovanie základného práva sťažovateľky na prístup k voleným a iným funkciám
podľa čl. 30 ods. 4 ústavy (odmietnutie predložiť na menovanie do funkcie rektora na
základe jej víťazstva vo voľbe akademického senátu) považoval ústavný súd za porušenie jej
základných práv a priznal jej finančnú satisfakciu.“
Súdna rada navrhla na ústnom pojednávaní vydať rovnaké rozhodnutie (uznesenie),
aké už navrhol vo svojom podaní vedľajší účastník konania.
Podľa § 28 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde 27. januára 2003 sudcovia ústavného
súdu (predsedníčka a členovia II. senátu Ľudmila Gajdošíková, Alexander Bröstl a Ján
Klučka) predložili v zmysle Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok
2003 na rozhodnutie III. senátu ústavného súdu návrh na svoje vylúčenie pri rozhodovaní vo
veci predmetnej sťažnosti (II. ÚS 5/03), pričom sa jednotlivo vyjadrili, že sa v uvedenej veci
necítia byť zaujatí.
Ústavný súd (III. senát ústavného súdu) na neverejnom zasadnutí 29. januára 2003
prerokoval návrh súdnej rady a JUDr. Š. H., vedľajšieho účastníka, na vyhlásenie
predpojatosti namietaných sudcov ústavného súdu a takto rozhodol:
„1. Návrh na vyhlásenie predpojatosti sudcov Alexandra Bröstla, Ľudmily
Gajdošíkovej, Jána Klučku a Jána Mazáka vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej
republiky pod sp. zn. II. ÚS 5/03 odmieta.
2. Sudcovia Alexander Bröstl, Ľudmila Gajdošíková a Ján Klučka nie sú vylúčení
z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sp. zn. II. ÚS 5/03.
...Námietkou predpojatosti voči sudcovi Jánovi Mazákovi sa ústavný súd meritórne
nezaoberal, lebo sa nepodieľa na konaní a rozhodovaní vo veci sp. zn. II. ÚS 5/03, a teda
jeho predpojatosť nemožno namietať.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k rozhodnutiu pripája odlišné
stanovisko sudcu Ľubomíra Dobríka.“
V odôvodnení tohto odlišného stanoviska sa uvádza:
„Návrh ... náležitosti nespĺňal, neboli pripojené rozhodnutia, ktorými malo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody. Okrem tvrdenia sťažovateľa nebola
preukázaná jeho aktívna legitimácia (čo je elementárny predpoklad v účasti na konaní pred
každým súdom), aj napriek tomu bol návrh prijatý na ďalšie konanie. Aj takéto konanie
(urýchlené) je spôsobilé vzbudiť u verejnosti pochybnosti o nestrannosti, a to už aj z toho
dôvodu, že ide o prvé použitie daných inštitútov ústavy, ktoré mali byť a musia byť zárukou
nezávislosti súdnej moci od moci výkonnej a zákonodarnej, a to napriek rôznym
prezentáciám tejto realizácie (ako dobrej alebo zlej zvesti pre občana od čelného
predstaviteľa moci výkonnej).
V tejto veci tak občanom citlivo chápanej a sledovanej musí byť postup súdu jasný
a transparentný, čo je zárukou nestranného a ústavného rozhodovania a rozhodnutia.“
Na základe žiadosti predsedu súdnej rady z 24. januára 2003 č. 1 Ksr 6/03 doručenej
ústavnému súdu 28. januára 2003 bolo povereným zástupcom súdnej rady (JUDr. B.
a JUDr. Š. – namiesto pôvodne uvedeného JUDr. D.) umožnené 29. januára 2003
nahliadnuť do spisu vo veci sp. zn. II. ÚS 5/03 a do rozvrhu práce ústavného súdu.
Ústavnému súdu bolo 5. februára 2003 doručené uznesenie súdnej rady č. 102
z 27. januára 2003, z ktorého vyplynulo poverenie JUDr. D. a JUDr. B. zastupovaním
súdnej rady „v spore sťažovateľa dr. K. pred Ústavným súdom“.
Vedľajší účastník doručil 7. februára 2003 ústavnému súdu „Návrh na vykonanie
dokazovania vo veci III. ÚS 27/03“, z ktorého vyplynulo, že navrhuje, aby ústavný súd
„vykonal dokazovanie vypočutím nasledovných svedkov:
1/ JUDr. J. H., Krajský súd, Wansovej 8, 974 88 Banská Bystrica;
2/ JUDr. Š. D., Kolárska č. 8, SAK, 800 00 Bratislava;
3/ JUDr. I. H., Najvyšší súd SR, Župné nám. č. 12, 800 00 Bratislava a
4/ JUDr. J. M., Najvyšší súd SR, Župné nám. č. 12, 800 00 Bratislava.
Vzhľadom na to, že sťažovateľ uvádza vo svojej sťažnosti – ako dôvod na jej podanie
– okolnosti, súvisiace s fázou akvizície a prípravy na zasadnutie Súdnej rady, v ktorých by
malo čiastočný pôvod tvrdené porušenie čl. 30 ods. 4/ Ústavy SR, považujem za vhodné
vykonať na tieto okolnosti dokazovanie. Ide totiž o také okolnosti, ktoré doplnia poznatky
Ústavného súdu, získané z dokladov, predložených účastníkmi“.
Na ústnom pojednávaní, ktoré sa konalo 10. februára 2003, ústavný súd vykonal
ďalšie dokazovanie nevyhnutné na zistenie stavu veci, t. j. na zistenie postupu súdnej rady
pri navrhovaní kandidátov na funkciu predsedu najvyššieho súdu, a to ako listinnými
dôkazmi, tak aj výsluchmi účastníkov konania.
Sťažovateľ namietol skutočnosť, že súdnu radu zastupujú v konaní pred ústavným
súdom dvaja poverení zástupcovia, a namietol pripustenie vedľajšieho účastníka do
konania. Ústavný súd po porade rozhodol o zamietnutí návrhu sťažovateľa na obmedzenie
počtu právnych zástupcov v konaní pred ústavným súdom a pripustil ako vedľajšieho
účastníka konania JUDr. Š. H.
Sťažovateľ vo svojom stanovisku na ústnom pojednávaní uviedol, že sa pridržiava
písomnej podoby sťažnosti, pričom za podstatné považuje to, že kandidátovi na funkciu
predsedu najvyššieho súdu (sťažovateľovi) neboli vytvorené rovnaké podmienky prístupu
k tejto funkcii ako ďalšiemu kandidátovi (vedľajšiemu účastníkovi). K tomu ďalej uviedol:
„Nestalo sa tak a to sa začalo už tým, že potom ako členovia súdnej rady navrhli
sťažovateľa za kandidáta na funkciu predsedu najvyššieho súdu, sťažovateľ nedostal
pozvanie na rokovanie súdnej rady, hoci súdna rada týždeň vopred poznala, že sťažovateľ je
navrhnutý za kandidáta. Nie je pravdou, čo sa uvádza vo vyjadrení Súdnej rady Slovenska,
ako aj vo vyjadrení vedľajšieho účastníka, že bolo úlohou členov súdnej rady, ktorí navrhli
kandidáta, pozvať kandidáta na rokovanie súdnej rady. Toto sa týkalo len prípadu, ak by
člen súdnej rady priamo na konanie priviedol nového kandidáta, ktorého by chcel
predstaviť na rokovaní súdnej rady. Týmto okrem iného bol porušený aj čl. 12 ods. 2
rokovacieho poriadku súdnej rady, podľa ktorého kancelária má včas oznámiť oprávnenej
osobe, že súdna rada bude rozhodovať o jej veci. ...Argumentácia vyvesením pozvánky na
najvyššom súde je podľa nášho názoru absurdná a nezodpovedá závažnosti aktu výberu
budúceho predsedu najvyššieho súdu.
... Za podstatné považujeme aj to, že súdna rada pred tým, ako rozhodovala o voľbe
kandidátov, verejným hlasovaním rozhodla (vyplýva to zo zápisnice)... rozhodla, že JUDr.
H. ako člen súdnej rady a JUDr. K. ako kandidát nebudú vzájomne prítomní pri prejavoch
toho druhého účastníka. Tým došlo k paradoxnej situácii, že JUDr. H. síce nebol prítomný
na predstavení kandidáta JUDr. K., keď on prezentoval svoje predstavy o fungovaní
najvyššieho súdu, ale v ďalšej fáze sa zúčastnil hlasovania.“
Zástupca súdnej rady JUDr. P. B. sčasti predniesol a potom odovzdal do spisu
„Doplňujúce stanovisko k doterajšiemu priebehu konania na Ústavnom súde Slovenskej
republiky vo veci II. ÚS 5/03“. Vo svojom stanovisku k sťažnosti sťažovateľa okrem iného
uviedol:
„... predmetom sporu ústavnej sťažnosti na ústavnom súde je otázka porušenia
ústavných práv jeho klienta, a nie posudzovanie alebo výklad, alebo interpretácia, dokonca
podzákonnej normy, ktorou je Rokovací poriadok Súdnej rady Slovenskej republiky.
... V tomto smere chcem povedať, že vlastne samotný spôsob navrhovania kandidáta
na funkciu predsedu najvyššieho súdu pre jeho menovanie prezidentom Slovenskej
republiky je uvedený v čl. 141a Ústavy Slovenskej republiky a je uvedený v tej forme, ako
dotknutý článok vlastne hovorí a ho pomenúva. V tomto smere samotný rokovací poriadok
ani nemohol nijakým spôsobom reagovať na tento spôsob, pretože on sám osebe nie je
voľbou...
A preto aj v rámci samotného rokovacieho poriadku hneď po prvom článku je pod názvom
Voľby a ďalšie personálne návrhy...súdnej rady uvedený celý rozsah kreačných právomocí
súdnej rady jednak tých, kde súdna rada predstavuje len akýsi medzistupeň k celkovému
kreovaniu ústavných orgánov, v danom prípade tiež predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky.
...Celý rokovací poriadok je založený na tej skutočnosti, že konanie v rámci súdnej
rady sa deje neverejným spôsobom. Čiže ide do istej miery o formalizovaný spôsob konania
pred Súdnou radou Slovenskej republiky. V tomto duchu je možné vyčítať z jednotlivých
článkov rokovacieho poriadku tú skutočnosť, že na pôdu rokovania súdnej rady nie je
možné dostať vec ne jej rokovanie iným spôsobom ako iba tým, že sa jej zmocní alebo že si
ju osvojí niektorý z členov Súdnej rady Slovenskej republiky.
... Bola stanovená istá inštrukcia pre členov súdnej rady znejúca v tom smere, že
v prípade, ak využijú toto svoje právo, majú ho možnosť, teda majú právo využiť túto
možnosť najneskôr do času v podstate začatia uvedeného rokovania, s tým ale, že ak tak
urobia, majú povinnosť, alebo teda je ich vecou, aby zabezpečili aj prítomnosť uvedených
kandidátov na rokovaní súdnej rady. Chcem povedať, že rokovací poriadok, ako som
uviedol celkom na úvod, je založený v zásade na neverejnom rokovaní. To znamená, že ide
o proces, ktorý je skôr formalizovaný a ktorý jednoznačne nehovorí o nejakej vnútornej
a jasne pomenovanej povinnosti zo strany súdnej rady vzťahujúcej sa k tretím osobám. Tieto
sú obsiahnuté v niektorých článkoch v tom smere, že niektoré osoby majú právo byť
účastné, tak ako to spomenul pán Dr. K., počas rokovania vo veciach, ktoré sa dotýkajú ich
postavenia alebo ich osôb, ale toto ich právo zároveň nie je administratívnou povinnosťou
súdnej rady prípadne neexistujúcej kancelárie súdnej rady, aby zmanažovala ich
prítomnosť na samotnom rokovaní. Chcem povedať, že podobným postupom napríklad sa
rokuje a prebiehajú postupy aj v iných ústavných orgánoch. Spomeniem napríklad
parlament Slovenskej republiky, ktorý je v tejto oblasti oveľa lepšie prepracovaný
z hľadiska zákonnej procesnej úpravy aj samotných rokovacích poriadkov, dokonca aj
samotných volebných poriadkov, ale bez ohľadu na to, napríklad v prípade voľby členov
alebo teda kandidátov na funkciu sudcov ústavného súdu alebo sú to rôzne iné funkcie,
nikde sa nežiada alebo nevyžaduje, aby sa vykonávalo nejaké sedenie a vypočúvanie a by
som povedal osobná, zo zákona osobná účasť týchto kandidátov a týchto ľudí. To, že to
obsahuje tento rokovací poriadok, je podľa nášho názoru správne, ale nič to nemení na
fakte, že súdna rada v danom prípade porušila nejaké svoje zvyklosti. Spôsob oznámenia
konania uvedeného rokovania dňa 20. decembra bol v budove najvyššieho súdu všeobecne
známou skutočnosťou. Vedeli o tom všetci traja predkladatelia pána Dr. K. ako kandidáta
na predsedu najvyššieho súdu - pán Dr. M., pani Dr. H. aj pán Dr. D. Boli dopredu všetci
traja vlastne inštruovaní o spôsobe, akým sa bude z hľadiska rovnosti, akým sa bude diať
proces predstavovania týchto kandidátov, prípadne ich vypočutia na samotnom rokovaní
súdnej rady. Takže viniť súdnu radu z toho, že nejakým administratívnym úkonom naviac
neexistujúcej kancelárie mala osobitnou formou pozývať kandidátov na tento post, sa mi
zdá nenáležité. Aj to v prípade, ak by ústavný súd zvažoval nejaký právny význam samotnej
tejto normy rokovacieho poriadku súdnej rady. Čiže v tomto smere si myslím, že žiadne
ústavné práva, dokonca žiadne práva pána Dr. K. neboli porušované. Vedel, a to myslím je
nesporné, môže prípadne reagovať na to aj sám, nesporne vedel, že uvedené rokovanie sa
koná dňa 20. decembra roku 2002. Nesporne mal možnosť v prípade svojej iniciatívy sa
oboznámiť aj s či už rokovacím poriadkom, alebo bližšími vecami dotýkajúcimi sa samotnej
tejto voľby z hľadiska predpokladov pre výkon funkcie, teda predsedu najvyššieho súdu,
ktoré mimochodom tým, že sú stanovené v našom platnom právnom poriadku, sú všeobecne
známe a nepochybujem o tom, že pán Dr. K. ako poznal aj znenie či už ústavného čl. 141a
a prípadne zákona o Súdnej rade Slovenskej republiky. Pokiaľ by tieto skutočnosti mali byť
skutočne sporné a od nich by sa malo odvíjať aj skutočné rozhodovanie ústavného súdu
v tomto prípade, myslím, že bezo zvyšku je možné vyvrátiť všetky tieto skutočnosti aj
výpoveďami svedkov všetkých členov Súdnej rady Slovenskej republiky, prípadne aj
zapisovateľky, ktorá bola na tomto rokovaní, pretože v tomto my problém nevidíme.
A nevidíme v tom ani nijaký zádrhel vo vzťahu k Dr. K. Pokiaľ hovorí, že pán predseda H.
vystúpil ako prvý a potom, že bola dohoda v súdnej rade, že nebudú tam navzájom pôsobiť
obidvaja kandidáti, zase tieto veci prebehli alebo sa udiali na základe predchádzajúcej
rozpravy v samotnej súdnej rade a boli predmetom hlasovania, pretože boli rôzne názory na
to, akým spôsobom sa má udiať samotný ten proces vypočutia jednotlivých kandidátov
v rámci súdnej rady. Myslím si, že je neoddiskutovateľné, ak by to malo byť alebo
vzbudzovať nejaké pochybnosti. Zase je to možné vyvrátiť aj výsluchom vlastne členov
súdnej rady v tom smere, že vopred sa hlasovalo o tom, že v akom poradí vystúpia jednotliví
kandidáti. Hlasovalo sa taktiež o tom, že či majú byť vzájomne prítomní alebo neprítomní,
ale nie preto, že by si to vopred súdna rada stanovila ako nejaký procesný postup, ale
pretože toto vzišlo z diskusie jednotlivých členov súdnej rady a súdna rada sa na tom
nevedela zhodnúť. Takže nakoniec sa vlastne aj tieto problémy rozlúskli tým spôsobom, že
sa dalo o nich hlasovať a že jednoducho súdna rada povedala svojím demokratickým
spôsobom, že prvý vystúpi Dr. H., že má možnosť prezentovať svoje názory ako kandidát na
predsedu najvyššieho súdu a že uvedený čas a uvedené možnosti, ktoré využije tento
kandidát H., budú poskytnuté aj jeho protikandidátovi Dr. K.. Je pravda, že Dr. H. vystúpil
v rozsahu asi 25 minút, a je pravda, že po tom, ako sa vzdialil a prišiel do rokovacej
miestnosti pán Dr. K., že mu bolo povedané podpredsedom súdnej rady Dr. H., že jeho
predchodca vystúpil v rozsahu asi 25 minút, bola dohoda, aby tieto pomery boli zhruba
totožné, a je tiež pravdou, že pán Dr. K. nevyužil ani tento čas 25 minút na prezentáciu
svojich postojov a svojich názorov na budúce pôsobenie, na prípadné pôsobenie vo funkcii
predsedu najvyššieho súdu.
Čiže v tomto smere celkom na záver uvediem, neviem, aké iné povinnosti... mala
súdna rada, tak ako konštatuje právny zástupca sťažovateľa, aby v súlade s Ústavou
Slovenskej republiky vytvorila rovnaké podmienky pre oboch kandidátov. Myslím si, že
súdna rada v tých podmienkach, v ktorých dnes pracuje, a myslím, že – aj keď to nesúvisí
s predmetom tohto sporu – je potrebné aspoň jednou vetou povedať, že do dnešných dní
súdna rada teda nemá svoje vlastné priestory, nemá kanceláriu, ktorá by mala vykonávať
prevažný rozsah predovšetkým administratívnych záležitostí dotýkajúcich sa súdnej rady.
To znamená, že veci sa priebežne vybavujú, veľakrát improvizujúc, ale myslím si, že ani táto
improvizácia nejde na ujmu platného právneho poriadku ani na ujmu schváleného
Rokovacieho poriadku Súdnej rady Slovenskej republiky. Čiže v tomto smere vlastne
odmietame, že by Súdna rada Slovenskej republiky porušila nejaké ústavné práva, a ak,
celá obrana aj celý návrh alebo ústavná sťažnosť je postavená na akomsi nerovnakom
postavení pri hlasovaní oboch kandidátov. Tento problém nepovažujeme za problém
právny, je to problém možno skôr etický a morálny, ale striktne vychádzajúc zo základného
čl. 141a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky bolo to ústavné právo kandidáta H., aby
hlasoval v danom prípade. ...chcem povedať, že aj pri dosiahnutí stavu, kedy by predseda
H. nehlasoval, a keby sa potom ale malo, samozrejme, prispôsobiť aj celkové hlasovacie
kvórum o jeden hlas nižšie, že kandidát by bol úspešný aj v danom prípade... . “
Druhý zástupca súdnej rady JUDr. J. D. okrem iného uviedol:
„Ústavná sťažnosť Dr. K. hovorí o porušení čl. 30 ods. 4. Ten znie: Občania majú
za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám. Zjavne v prípade
predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky hovoríme o prístupe k inej verejnej funkcii.
... Podmienky prístupu k tejto inej verejnej funkcii sú v ústave dané. Sú dané v čl. 141a ods.
2, kde sa vyžaduje, aby išlo o osobu s vysokoškolským právnickým vzdelaním, bezúhonnú,
s pätnástimi rokmi právnickej praxe. To sú podmienky prístupu k verejnej funkcii –
predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozn.: neskôr sudca spravodajca upozornil
na to, že podmienky čl. 141a ods. 2 sa nevzťahujú na kandidáta na predsedu najvyššieho
súdu). Obidvaja uchádzači splnili podmienky dané čl. 141a ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Spor, ktorý sa tu vedie, má svojím spôsobom dve strany rovnice. Na jednej je
otázka čl. 30 ods. 4 a čl. 12. Pripomínam len, že je bezpredmetné uvažovať o porušení čl.
12, pretože doterajšia rozhodovacia činnosť ústavného súdu mnohonásobne potvrdila, že čl.
12 sa uplatňuje len subsidiárne, za predpokladu, že je porušené iné základné právo. Teda,
ak by bol porušený čl. 30 ods. 4, mohla by byť porušená ochrana čl. 12. Pretože nie je
porušený čl. 30 ods. 4, nemá význam už tu uvažovať o porušení čl. 12. Pokiaľ ide o druhú
stranu rovnice, Dr. K. namieta, že ústavu porušila Súdna rada Slovenskej republiky. Z toho
dôvodu je dôležité vziať do úvahy aj úpravu v čl. 141a ústavy, ktorá upravuje postavenie
Súdnej rady Slovenskej republiky.
... Pokiaľ teda ide o čl. 141a Ústavy Slovenskej republiky, súdna rada má podľa
čl. 141a ods. 4 písm. c) právo predkladať prezidentovi návrhy na vymenovanie predsedu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky. Toto ustanovenie je treba interpretovať v príčinnej súvislosti alebo v súvislosti
s čl. 141a ods. 5, podľa ktorého na platnosť uznesenia súdnej rady je potrebný súhlas
nadpolovičnej väčšiny všetkých členov.
Prvá otázka, ktorá môže vznikať vo vzťahu k formulácii ods. 5, je, nakoľko je vôbec
súdna rada oprávnená vykonávať voľbu predsedu alebo kandidáta na predsedu najvyššieho
súdu, keď ústava nehovorí výslovne o voľbe. Toto ustanovenie sa dá naplniť viacerými
možnými spôsobmi. Dalo by sa uvažovať okrem voľby, ktorú označujem v mene súdnej rady
za v demokratickej spoločnosti najčistejší spôsob obsadzovania verejných funkcií ...
o mnohých riešeniach, ktoré je zbytočné tuná nastoľovať, lebo so súhlasom nadpolovičnej
väčšiny súdnej rady bol vybratý aj jeden z dvoch kandidátov na predsedu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky. Nedošlo teda k porušeniu čl. 141a ods. 5. Pokiaľ ide o väzby v ústave
a pokiaľ ide o argumentáciu Dr. K. o porušení jeho práva, lebo Dr. H. hlasoval sám za
seba, zdôrazňujem predovšetkým, že nie je preukázaný skutkový stav, že Dr. H. hlasoval
sám za seba. Vzhľadom na kvalitu vystúpenia Dr. K., ktorým sa uchádzal o zvolenie za
predsedu najvyššieho súdu, sa osobne nazdávam, že kľudne Dr. H. si mohol dovoliť
hlasovať za svojho protikandidáta, lebo aj tak ho to nemohlo ohroziť v rámci tej voľby,
ktorá tam prebiehala. Ale to je irelevantné... Pokiaľ teda ide o otázku ústavnosti takého
hlasovania, čl. 145 ods. 3 druhá veta ústavy výslovne predpokladá, že predseda najvyššieho
súdu môže vykonávať úrad dve funkčné obdobia po sebe. Článok 141a ústavy zas výslovne
ustanovuje predsedu najvyššieho súdu za člena súdnej rady. Ak by sa bol ústavodarca
nazdával, ak by bol zámer vylúčiť predsedu najvyššieho súdu z hlasovania o svojom
zotrvaní vo funkcii na ďalšie obdobie, nevyhnutne by ústava musela obsahovať ustanovenie
zbavujúce toho člena súdnej rady možnosti hlasovať o takom predloženom návrhu.
Suma sumárum. Ústava Slovenskej republiky nebola porušená tým, čo sa udialo
20. decembra 2002 na súdnej rade pri rozhodovaní o voľbe z predložených návrhov na
predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Tento spor okrem toho zahŕňa dve ďalšie
hladiny. Hovoríme, alebo mali by sme hovoriť, o možnosti porušenia zákona a v treťom
slede je to otázka porušenia rokovacieho poriadku.
... Podčiarkujem, nijaký zákon Slovenskej republiky nezbavuje predsedu Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky možnosti hlasovať o návrhu na svoje znovuustanovenie do
ústavou predvídanej možnosti.
Po tretie, otázka rokovacieho poriadku. Dr. K. v rozsahu úprav typu rokovací
poriadok namietol porušenie svojho práva, lebo nedostal volebný poriadok a namietol
porušenie svojich práv z dôvodu porušenia rokovacieho poriadku. Po druhé, v rámci tohto
okruhu otázok Dr. K. namieta porušenie svojho práva preto, že nedostal volebný poriadok.
V zákone o súdnej rade chýba akékoľvek splnomocnenie pre Súdnu radu Slovenskej
republiky, aby volebný poriadok vypracovala.“
Vedľajší účastník konania sa odvolal na svoje písomné stanovisko a doplnil ho
okrem iného o tieto názory:
„... Žiadny sťažovateľ nemôže tvrdiť, že niekto iný proste získal akúkoľvek výhodu pri
aplikácii právneho predpisu. Môže iba tvrdiť, že sám bol znevýhodnený..., ale to má jednu
chybičku krásy. ...Podľa mojej mienky je právo sťažovateľa viac-menej iluzórne. Muselo by
dôjsť k situácii, že za inej konštelácie hlasovania by sa sťažovateľ stal kandidátom. Je
napadnutý jeden jediný hlas, aj to iba predpokladaný, predsedu súdnej rady a vedľajšieho
účastníka. Priebeh a najmä teda výsledky hlasovania v súdnej rade ani bez tohto
ominózneho hlasu nedávajú sťažovateľovi právo na tvrdenie, že teda by sa svojím
výsledkom čo len priblížil výsledkom, ktoré dosiahol Dr. H.“
Sťažovateľ k otázke výkladu čl. 141a ústavy uviedol:
„Chcel by som ešte sa pozastaviť nad výkladom ustanovenia čl. 141a Ústavy
Slovenskej republiky, v ktorej zástupcovia súdnej rady a vedľajšieho účastníka vyvodzujú
ústavné právo JUDr. H. hlasovať vo voľbe o návrhu na predsedu, kandidáta na predsedu
najvyššieho súdu. Podľa môjho názoru expressis verbis to nevyplýva z dikcie zákona, teda
z dikcie ústavy ani z dikcie zákona, a to § 6 ods. 5 zákona 185/2002 Zb. o súdnej rade, ktorá
je v zásade totožná, pretože toto ustanovenie hovorí o tom, že na uznesenie, na prijatie
uznesenia súdnej rady je potrebný nadpolovičný počet jej členov, hlasov, nadpolovičný
počet jej členov. Nič viac a nič menej. Ústava, zákon nehovorí o tom, čo je predmetom
prijatia uznesenia, o ktorých veciach môže súdna rada rozhodovať uznesením, na prijatie
ktorých vecí sa vyžaduje vôbec prijatie uznesenia. Naopak, súdna rada vo svojom
rokovacom poriadku ustanovila rozdielne a s iným obsahom ustanovenie, napr. čl. 10
rokovacieho poriadku, kde hovorí, že na prijatie každého návrhu je potrebný súhlas
nadpolovičnej väčšiny, teda nie na prijatie uznesenia a podobne. Podľa čl. 4 ods. 4
rokovacieho poriadku návrh je schválený, ak v tajnom hlasovaní o ňom hlasovala
nadpolovičná väčšina všetkých členov súdnej rady, zaň hlasovala. To znamená, ja
sa nestotožňujem s tým, že priamo z ústavy vyplýva predsedovi súdnej rady hlasovať
o každom návrhu. ... nie je pravda, že tu stoja dve ústavné práva proti sebe. A to právo na
prístup k verejnej funkcii za rovnakých podmienok a právo predsedu súdnej rady hlasovať
o každom probléme. Takže ja si myslím, že ústavný súd pri výklade týchto ustanovení,
samozrejme to prislúcha ústavnému súdu, by mal vziať do úvahy, že bola tu možnosť, aby
súdna rada upravila hlasovanie, resp. voľbu iným spôsobom, ako je upravené v rokovacom
poriadku, a výsledky volieb, ktoré mali byť schválené uznesením, o tých mohli
pravdepodobne hlasovať všetci, ja to hovorím v teoretickej rovine a nie je to ani našou
úlohou, aby sme hľadali návod, akú cestu mala Súdna rada Slovenskej republiky nájsť. My
tvrdíme, že bol porušený § 30 ods. 4. My netvrdíme, že bol samostatne porušený čl. 12
ods. 1 a 2, ale v spojitosti. Práve preto treba vykladať ustanovenie čl. 30 ods. 4 v spojitosti
s čl. 1 a 2, s ods. 1 a 2 článku 12 ústavy, podľa ktorého sú všetci rovní vo svojich právach
bez ohľadu na to, aké postavenie zastávajú. Či sú predsedom najvyššieho súdu, alebo
členom súdnej rady. Ak by sme toto popreli, tak potom vtedy by bolo úplne zbytočné
zakotvenie toho ustanovenia čl. 30 ods. 4 v tomto a v podobných prípadoch. ... Len na
margo, keď zástupca súdnej rady uvádza, že poukazujem na rokovací poriadok, ktorý
nenadobudol účinnosť, o jeden odsek predtým čl. 13 ods. 1 sa uvádza v ňom, že do
zriadenia kancelárie súdnej rady úlohy spojené s činnosťou kancelárie súdnej rady, jej
vedúceho a zapisovateľa zabezpečí primeraným spôsobom predseda súdnej rady. To
znamená, keď som sa odvolal na článok, že kancelária súdnej rady mala včas primeraným
spôsobom oznámiť tretej osobe, že sa bude konať o jej veciach, ak kancelária neexistuje, tak
túto povinnosť mal splniť niekto iný. Ten je dnes vedľajším účastníkom a členom súdnej
rady, a preto si myslíme, že súdna rada porušila ústavné práva sťažovateľa tým spôsobom,
že tie podmienky skutočne neboli rovnaké pre každého.“
Na otázku sudkyne JUDr. Gajdošíkovej „Akým spôsobom ste boli oboznámený
s dátumom rokovania a s požiadavkami na účasť súdnej rady, kde ste mali vystúpiť ako
kandidát na predsedu najvyššieho súdu?“ sťažovateľ odpovedal:
„Traja členovia ma navrhli na funkciu predsedu najvyššieho súdu a zasadnutie
súdnej rady bolo 20. decembra, zhruba tak týždeň pred tým bol podaný môj návrh na moju
kandidatúru, čo mi oznámili a povedali asi v takomto zmysle, z tých troch navrhovateľov, že
by som mal byť oboznámený o ďalšom postupe, s tým, že mi ústne povedali, že procesný
postup je taký, že priamo aj na zasadnutí súdnej rady môžu byť ešte podané návrhy.“
Na uvedenú otázku zástupca súdnej rady JUDr. D. reagoval takto:
„... Súdna rada v súlade s rokovacím poriadkom sa rozhodla postupovať pri
zhromažďovaní návrhov kandidátov podľa čl. 5 ods. 5 rokovacieho poriadku, ktorý dáva
možnosť súdnej rade rozhodnúť teda inak, než je štandardný režim. To rozhodnutie
rozhodnúť podľa tohto ustanovenia sa zrodilo na základe toho, že nebolo jasné, ako to bude
vlastne s uchádzačmi o funkciu predsedu najvyššieho súdu. Je to o vecnej stránke. Išlo
o najvýznamnejší post vo všeobecnom súdnictve. Napriek tomu chýbali záujemcovia
o kandidatúru na post. Na základe stavu, ktorý bol, sme sa zhodli na postupe, že až do
začatia rokovania súdnej rady môžu členovia súdnej rady predkladať návrhy jednotlivých
kandidátov, a v nadväznosti na to sme sa dohodli, že svojich kandidátov budú členovia
súdnej rady osobne informovať o tom, kedy bude zasadnutie rady, a teda kedy a kde sa ho
majú zúčastniť.“
Sťažovateľ k tomu uviedol: „Rád by som zareagoval na Dr. D., pretože vysvetľuje
s Dr. B. rokovací poriadok, až má to jednu chybu. Ja som o tom rokovacom poriadku vôbec
nevedel ani ma neinformovali a v deň, keď bolo to konanie, toho 20. decembra vôbec som
nevedel o tom, či už začalo rokovanie o tom, alebo že by ma boli zavolali dnu a že by
povedali: Ste dvaja kandidáti, resp. tretí kandidát, alebo ten tretí kandidát nie je a že
pravidlá hry sú také a také. Nič. Čakal som vonku, potom ma zavolali. Povedal Dr. H. ako
podpredseda, máš na to 25 minút, lebo to je vyhradený čas. To bolo, prosím, celé konanie.“
Na otázku sudcu spravodajcu o predpokladanej kolízii pri hlasovaní vzhľadom na
sudcov najvyššieho súdu ako členov súdnej rady a na potrebu vysvetliť túto personálnu
otázku v rokovacom poriadku zástupca súdnej rady JUDr. D. uviedol:
„Samozrejme, bolo známe s dostatočným predstihom, že je vysoká pravdepodobnosť,
že niektorý zo sudcov najvyššieho súdu sa bude uchádzať o post predsedu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky. Ústavná sťažnosť je položená na tom základe, že bolo úlohou súdnej
rady vyriešiť tú otázku tak, aby sa vytvorili rovnaké podmienky pre všetkých kandidátov.
Členov aj nečlenov súdnej rady. Keď toto premietneme do reálnych možností, je to iba
o možnosti obmedziť hlasovacie právo člena súdnej rady. Pretože nedá sa to riešiť opačným
spôsobom, že aj kandidát dostane hlasovacie právo, a teda počet členov súdnej rady sa
zvýši na 18 plus počet kandidátov nečlenov. Je to o možnosti obmedziť hlasovacie právo.
Obmedzenie hlasovacieho práva je závažný zásah do práva každej oprávnenej osoby. Podľa
môjho názoru v právnom štáte je vylúčené, aby sa taký zásah udial bez výslovnej úpravy
v ústave a bez výslovnej úpravy v zákone. Čiže nebolo na súdnej rade, aby túto otázku
riešila v rokovacom poriadku. Ja môžem opakovať jedine to, čo som už povedal v médiách.
Tá situácia bola predvídateľná a s prihliadnutím na zákon o rokovacom poriadku
a s prihliadnutím na reálny čas, ktorý zostával do uplynutia funkčného obdobia predsedu
najvyššieho súdu, bola to vlastne len vláda, ktorá v skrátenom legislatívnom konaní mohla
predložiť parlamentu návrh na novelizáciu zákona o súdnej rade, tak aby sa táto otázka
vyriešila. Teda, inak povedané, aby člen súdnej rady uchádzajúci sa o zvolenie nemohol
hlasovať o sebe. ... Ale každopádne je vylúčené, aby sa táto závažná otázka riešila interným
normatívnym pokynom súdnej rady.“
V priebehu pojednávania vedľajší účastník konania predložil ústavnému súdu do
spisu návrhy členov súdnej rady na obidvoch kandidátov na funkciu predsedu najvyššieho
súdu.
Ústavný súd ďalej po porade zamietol návrh vedľajšieho účastníka konania na
vypočutie navrhovaných členov súdnej rady JUDr. H., JUDr. D., JUDr. H. a JUDr. M.
V záverečnej reči sťažovateľ zotrval na petite sťažnosti. Zástupca súdnej rady
uviedol, že súdna rada „neporušila v žiadnom prípade Ústavu Slovenskej republiky,
neporušila ani zákon o Súdnej rade Slovenskej republiky a neporušila podľa nášho názoru
ani rokovací poriadok, ktorý bol schválený nie rozporným spôsobom s ostatnými dvoma
vymenovanými právnymi formami“.
Zástupca vedľajšieho účastníka uviedol:
„Podrobne som si preštudoval sťažnosť a tento odsek (pozn.: čl. 141a ods. 5 ústavy),
viac-menej spor rozhodujúca okolnosť nebola v sťažnosti spomenutá. Potom sa mohlo
samozrejme stať, že čl. 30 ods. 4 sa javil ako teda ustanovenie, ktoré jednoznačne dominuje
nad prípadne celým čl. 141a. Keďže... sa rozdelila podľa sťažnosti celá voľba alebo
nominácia viac-menej na viac fáz, spomenul by som tie hlavné z nich.
Prvá fáza je fáza akvizície, teda samotných členov súdnej rady, eventuálne sudcov
najvyššieho súdu medzi sebou, pri príprave alebo pri odhodlávaní sa navrhnúť kandidáta.
Táto fáza nie je upravená žiadnym predpisom. Ani ústavou, ani teda predpisom nižšej
právnej sily. Druhá fáza je fáza predkladania konkrétnych návrhov na súdnu radu, súdnu
radu, podotýkam. Inak tiež nie je nejak špeciálne regulovaná. Pripúšťa návrhy členov
súdnej rady. Ja si dovolím tvrdiť, že jednotlivcov a skupín mimo nej. Samozrejme, záleží na
tom, či si ju členovia súdnej rady osvoja, alebo ju budú ignorovať.
... Rovnakou notorietou (pozn.: ako to, že Dr. K. kandidoval na funkciu predsedu
najvyššieho súdu) bolo na najvyššom súde, o čom bude súdna rada rokovať 20. decembra,
že teda predseda najvyššieho súdu končí svoje funkčné obdobie. ...V každom prípade však
neverím tomu, že by existoval sudca najvyššieho súdu, ktorý by o tejto okolnosti nebol
informovaný. Treťou fázou je samotná fáza prerokovania toho bodu programu, ktorý súdna
rada mala zaradený do svojho programu, súčasťou ktorého musí byť, tam už tá mierna
regulácia existuje.
... Posledná fáza, ktorá už teda je viac-menej iba administratívnou záležitosťou, ale
pre samotné menovanie dosť dôležitou, je fáza, ktorou je samotný teda akt hlasovania, a to
už som povedal, a teda predloženie návrhu prezidentovi republiky. V tejto súvislosti...
domnievam sa, netreba pustiť zo zreteľa fakt, že ak by sa ústavnej sťažnosti vyhovelo, pri
komplexnom pohľade na ustanovenia ústavy by vzniklo súčasne tým pádom zvolenému
a navrhnutému kandidátovi právo podať ústavnú sťažnosť, o ktorej by mutatis mutandis
rozhodol už ústavný súd v inom konaní - právo na menovanie prezidentom na funkciu
predsedu najvyššieho súdu - pretože on sám splnil všetky predpoklady na tento krok a súdna
rada urobila ústavne konformným spôsobom všetko, čo urobiť mala.
Teda stručný záver a rezumé z toho, čo som povedal, vychádza z faktu, že Dr. H. ako
členovi súdnej rady aj predsedovi, čo tiež nie je rozhodujúce, ale čl. 141a ods. 5 nielen
umožňoval, ale i prikazoval zapojiť sa do hlasovania, ak bol prítomný. ... Nenachádzam
žiadny právny predpis, proti ktorému by Súdna rada Slovenskej republiky konala.“
Účastníci konania si neuplatnili nárok na trovy konania; vedľajší účastník konania
túto otázku ponechal na úvahu ústavného súdu.
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho práva
upraveného v čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy postupom súdnej rady pri
navrhovaní kandidáta na predsedu najvyššieho súdu a uznesením súdnej rady č. 74 z
20. decembra 2002.
Ústavná, zákonná a ďalšia normatívna základňa
Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy „Občania majú za rovnakých podmienok prístup
k voleným a iným verejným funkciám”.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy „Základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať”.
Podľa čl. 141a ods. 1 ústavy „Predsedom Súdnej rady Slovenskej republiky je
predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky...“. Do pôsobnosti súdnej rady v zmysle
čl. 141a ods. 4 písm. c) ústavy patrí predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrh na
vymenovanie predsedu najvyššieho súdu.
Z čl. 145 ods. 3 ústavy vyplýva, že predsedu najvyššieho súdu vymenúva na návrh
súdnej rady zo sudcov najvyššieho súdu prezident Slovenskej republiky na päť rokov.
Čl. 141a ods. 6 ústavy ustanovuje, že podrobnosti o spôsobe ustanovenia členov
súdnej rady ustanoví zákon.
Zákonom, ktorý vykonáva uvedené ustanovenie ústavy, je predovšetkým zákon
č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o súdnej rade“). Zo znenia § 1 zákona o súdnej rade vyplýva, že
tento zákon upravuje ďalšiu pôsobnosť súdnej rady a podrobnosti o spôsobe ustanovenia jej
členov.
Podľa § 3 zákona o súdnej rade, ktorý sa týka zloženia súdnej rady, „Súdna rada má
18 členov. Sú nimi predseda súdnej rady a ďalší jej členovia“. Okrem tohto ustanovenia
zákon o súdnej rade obsahuje iba jediné ustanovenie, ktoré sa týka predsedu najvyššieho
súdu, t. j. novelizovaný § 39 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení
neskorších predpisov, ktorý znie: „Predsedu najvyššieho súdu... vymenúva zo sudcov tohto
súdu prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky na päť
rokov.“
Ústavný súd konštatuje, že ústava a zákon o súdnej rade, resp. ďalšie zákony, ktoré
sa týkajú súdov a sudcov, neobsahujú podrobnejšiu úpravu postupu navrhovania na
vymenovanie predsedu najvyššieho súdu, čo možno hodnotiť ako medzeru v právnej
úprave, resp. zverenie riešenia tejto otázky súdnej rade ako prejav jej samostatnosti,
samosprávnosti a demokratickosti.
Do ďalšej pôsobnosti súdnej rady podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona o súdnej rade
patrí schvaľovať rokovací poriadok súdnej rady.
Súdna rada prijala Rokovací poriadok Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len
„rokovací poriadok“), ktorý nadobudol účinnosť 26. augusta 2002 okrem častí, ktoré sa
týkajú kancelárie súdnej rady. Týmto dňom nadobudli účinnosť aj ustanovenia čl. 2 až 4
„Voľby a ďalšie personálne návrhy v pôsobnosti súdnej rady“.
Podľa čl. 4 ods. 1 rokovacieho poriadku súdna rada predkladá prezidentovi
Slovenskej republiky návrh na vymenovanie predsedu najvyššieho súdu. Z čl. 4 ods. 4
rokovacieho poriadku ďalej vyplýva, že takýto návrh podľa ods. 1 podávajú členovia súdnej
rady. Návrh je schválený, ak zaň v tajnom hlasovaní hlasovala nadpolovičná väčšina
všetkých členov súdnej rady. Pre opakované hlasovanie o návrhoch podľa čl. 4 sa primerane
použije ustanovenie čl. 2 ods. 2 rokovacieho poriadku.
Pri personálnych návrhoch podľa čl. 2, čl. 3 a čl. 4 môže súdna rada kandidátov
vypočuť, a to pred svojím rozhodnutím. Urobí tak vždy, ak ide o návrh na vymenovanie
predsedu najvyššieho súdu.
Základné podmienky prístupu k funkcii
predsedu najvyššieho súdu
Potenciálnym kandidátom na predsedu najvyššieho súdu v zmysle ustanovenia
čl. 145 ods. 3 ústavy je každý sudca najvyššieho súdu.
Marginálnosť a medzerovitosť právnej úpravy (rámcová ústavná úprava a absencia
zákonnej úpravy) uznášania sa súdnej rady o návrhu kandidáta na funkciu predsedu
najvyššieho súdu (ktorú nemožno pripisovať na ťarchu súdnej rade) vytvorila súdnej rade
priestor prezentovať sa ako vrcholný samosprávny orgán s dominantnými demokratickými
princípmi uplatňovanými pri svojej činnosti. Absencia podrobnej zákonnej úpravy umožnila
súdnej rade pri akceptácii princípu rovnosti vyjadreného v čl. 12 ods. 2 ústavy a pri
rešpektovaní ústavných limitov čl. 30 ods. 4 ústavy rozhodovať o návrhu na predsedu
najvyššieho súdu. Táto široká voľnosť pri úprave jej postupu ju však nezbavila povinnosti
zvoliť objektívny a ústavne nespochybniteľný postup navrhovania kandidáta na predsedu
najvyššieho súdu, naopak, túto jej povinnosť umocnila.
Právomoc predkladať návrhy na kandidáta na predsedu najvyššieho súdu ústava
zveruje súdnej rade. Je nesporné, že postup pri navrhovaní kandidáta na predsedu
najvyššieho súdu je integrálnou súčasťou uplatňovania základného práva občanov na prístup
k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok (čl. 30 ods. 4 ústavy). Ide
o procesný postup (konanie), ktorý musí rešpektovať ústavný príkaz vyjadrený v dikcii
čl. 30 ods. 4 ústavy („za rovnakých podmienok“).
Ústavný súd už konštatoval, že objektivitu konania o ochrane alebo rozhodovania
o uplatnení základného práva alebo slobody občana treba považovať za neoddeliteľnú
súčasť každého z tých základných práv alebo slobôd (upravených v druhej hlave ústavy),
k ochrane ktorých alebo k rozhodovaniu o uplatnení ktorých dochádza v konaniach pred
rôznymi orgánmi (II. ÚS 9/00, III. ÚS 23/00).
V právnom štáte je nevyhnutné, aby každý orgán verejnej moci vrátane súdnej rady
postupoval pri výkone svojej právomoci tak, že zabezpečí objektivitu svojho postupu
smerujúceho k ochrane alebo uplatňovaniu základného práva alebo základnej slobody, ako
aj objektivitu samotného rozhodovania o ochrane a uplatňovaní základného práva alebo
základnej slobody, a to bez ohľadu na to, či tento postup prebieha v právne formalizovanom
rámci alebo iba v rámci faktickej činnosti príslušného orgánu. Uplatňovanie a ochrana
každého základného práva alebo slobody musí byť v činnosti každého orgánu verejnej moci
zabezpečená reálne a musí prebiehať na nediskriminačnom základe. Táto požiadavka sa
dotýka každého úkonu orgánu verejnej moci, ktorý priamo alebo aspoň sprostredkovane
súvisí s ochranou alebo uplatňovaním základného práva alebo slobody.
Súdna rada mala preto povinnosť ústavne súladným spôsobom uplatniť kritériá
a požiadavky vyplývajúce z ustanovenia čl. 30 ods. 4 ústavy pre konkrétnu úpravu otázok
pri predkladaní návrhu na predsedu najvyššieho súdu bez ohľadu na to, či ako prostriedok
na formulovanie takéhoto návrhu prezidentovi využije voľby (napr. s využitím poznatkov
o zákonných pravidlách ustanovovania členov súdnej rady), konkurz (s využitím poznatkov
o zákonných pravidlách uplatňovaných t. č. napr. v štátnozamestnaneckých vzťahoch) alebo
iný spôsob nominácie neobmedzujúci aktívnu legitimáciu voliteľných subjektov na túto
funkciu z radov všetkých sudcov najvyššieho sudu.
Ústavný súd zistil (z programu rokovania súdnej rady z 20. decembra 2002 na
pozvánke z 21. novembra 2002, ako aj zo zápisnice zo zasadnutia tejto súdnej rady), že
predloženie návrhu na predsedu najvyššieho súdu prezidentovi má byť výsledkom volieb,
ktorých priebeh, počnúc navrhnutím kandidátov až po samotné hlasovanie, však nemal
bližšie určené pravidlá formalizovaného postupu okrem čiastkových úprav obsiahnutých
v rokovacom poriadku súdnej rady v čl. 4 ods. 1, 4 a 5.
Čl. 4 ods. 1 a 4 rokovacieho poriadku súdnej rady rieši otázku predkladania návrhov
na predsedu najvyššieho súdu členmi súdnej rady na rokovaní súdnej rady a následného
predloženia návrhu prezidentovi, kým čl. 4 ods. 5 zakladá obligatórne rokovacie pravidlo
o vypočutí kandidátov, ak ide o návrh na vymenovanie predsedu najvyššieho súdu.
Z dokazovania vykonaného na ústnom pojednávaní vyplynulo, že súdnej rade boli
doručené dva návrhy na kandidátov na funkciu predsedu najvyššieho súdu.
Predsedovi súdnej rady bol 12. decembra 2002 doručený návrh členov súdnej rady
JUDr. Š. D., JUDr. I. H. a JUDr. J. M. na voľbu JUDr. S. K. za kandidáta na predsedu
najvyššieho súdu. Navrhovatelia požiadali, aby bol ich návrh doručený všetkým členom
súdnej rady tak, aby sa s ním mohli v dostatočnom časovom predstihu oboznámiť. Z návrhu
tiež vyplynulo:
„Navrhovaný kandidát JUDr. S. K.. bol informovaný o potrebe jeho osobnej
prítomnosti na zasadnutí Súdnej rady 20. decembra 2002 tak, aby mohol byť v súlade s čl. 4
ods. 5 Rokovacieho poriadku byť vypočutý“.
Predsedovi súdnej rady bol ďalej 18. decembra 2002 doručený návrh členov súdnej
rady JUDr. D. H., JUDr. M. Ľ. a JUDr. J. S. na voľbu JUDr. Š. H. za kandidáta na predsedu
najvyššieho súdu. Navrhovatelia požiadali o doručenie návrhu všetkým členom súdnej rady.
Z návrhu tiež vyplynulo:
„Navrhovaný kandidát JUDr. Š. H. bude osobne prítomný na zasadnutí Súdnej rady
SR 20. decembra 2002, tak aby mohol byť v súlade s čl. 4 ods. 5 Rokovacieho poriadku
Súdnej rady SR vypočutý.“
Obidva návrhy obsahovali odôvodnenie a stručný životopis a profesijný postup
kandidátov.
Podľa povereného zástupcu odporcu sa súdna rada rozhodla postupovať pri
zhromažďovaní návrhov kandidátov podľa čl. 5 ods. 5 rokovacieho poriadku („Predseda
súdnej rady alebo jej člen, ktorý navrhuje doplniť program zasadnutia podľa čl. 8 ods. 1 veta
druhá a čl. 8 ods. 4 doručí osobne alebo prostredníctvom kancelárie súdnej rady členom
súdnej rady všetky písomné materiály, ktoré slúžia ako podklad k bodu programu najneskôr
posledný pracovný deň pred začatím zasadnutia, ak súdna rada nerozhodne inak“).
Z dokazovania pred ústavným súdom vyplynulo, že oba návrhy boli doručené členom
súdnej rady pred 6. zasadnutím súdnej rady, čo znamená, že mali možnosť sa s nimi
oboznámiť.
Aj keď etapu podania návrhu sťažovateľ nespochybnil, ústavný súd uvádza, že
zakotvením oprávnenia podávať návrhy na predsedu najvyššieho súdu v rokovacom
poriadku len členom súdnej rady súdna rada značne obmedzila okruh navrhovateľov
a súčasne založila v rámci okruhu možných kandidátov (všetci sudcovia najvyššieho súdu)
nerovnaké podmienky prístupu k funkcii predsedu najvyššieho súdu pre jednu skupinu
sudcov najvyššieho súdu, t. j. tých sudcov najvyššieho súdu, ktorí sú zároveň členmi súdnej
rady, v porovnaní s druhou skupinou sudcov najvyššieho súdu, ktorí členmi súdnej rady nie
sú, pretože nebolo vylúčené, že členovia súdnej rady, ktorí sú sudcami najvyššieho súdu,
môžu navrhovať sami seba.
V právnom štáte sa však nemožno spoliehať na náhodné a ad hoc vyriešenie
vytvorených nerovnakých možností pri uplatňovaní základného práva na prístup k volenej
alebo inej verejnej funkcii. Nerovnosť účastníkov nemôže mať pôvod v tom, že niektorý
z uchádzačov je členom súdnej rady a druhý uchádzač členom takéhoto orgánu nie je.
Ústavný súd už konštatoval, že „Význam rovnakých podmienok je v tom, že právnymi
predpismi akejkoľvek sily ani praxou orgánov štátnej moci nemožno preferovať či
diskriminovať niektoré skupiny občanov pred inými skupinami, pokiaľ ide o prístup
k verejným funkciám“ (II. ÚS 48/97).
Ústavný súd zistil, že k takémuto nerovnakému prístupu pri predkladaní návrhov
došlo bez toho, že by súdna rada v písomných podkladoch alebo v ústne prednesených
stanoviskách uviedla akýkoľvek dôvod takéhoto postupu.
Prípravná fáza postupu súdnej rady pri navrhovaní
kandidáta na predsedu najvyššieho súdu
Informovanie kandidátov o čase, mieste a spôsobe volieb
Súdna rada je orgánom, ktorý bol povinný v prípade, ak si ako systém výberu pre
navrhovanie kandidáta na predsedu najvyššieho súdu zvolil voľby, podľa čl. 30 ods. 4
ústavy zaručiť vytvorenie rovnakých podmienok pre prístup k funkcii predsedu najvyššieho
súdu pre všetkých potenciálnych kandidátov (pro foro externo). Súdna rada pri takomto
prístupe a pri absencii právnej úpravy mala určiť pravidlá volieb nielen ako internú normu
(normy) obsiahnutú v rokovacom poriadku alebo inom internom predpise, ale ich mala
sprístupniť všetkým aktívne a pasívne legitimovaným subjektom potenciálne participujúcim
na týchto voľbách, pretože „voľba“ kandidátov má bezpochyby svoj externý rozmer. Ten
spočíva minimálne v jej povinnosti dostupným a primeraným spôsobom informovať
všetkých potenciálnych kandidátov o tom, kedy, kde a za akých podmienok sa takáto voľba
uskutoční. Z povahy veci jednoznačne vyplýva, že takúto povinnosť má predseda súdnej
rady, ktorý súdnu radu voči externému fóru reprezentuje (najmä v čase, keď súdna rada
nemá svoju kanceláriu a podľa čl. 13 ods. 1 rokovacieho poriadku do zriadenia kancelárie
súdnej rady úlohy spojené s činnosťou súdnej rady zabezpečuje primeraným spôsobom
predseda súdnej rady).
Dôvodom na nesplnenie tejto povinnosti súdnej rady nemôže byť skutočnosť, že
nebola zriadená kancelária súdnej rady.
Ústavný súd považuje za potrebné uviesť v tejto súvislosti vo vzťahu k pozvánke na
6. zasadnutie súdnej rady 20. decembra 2002 adresovanej členom súdnej rady, ktorá tvorila
prílohu podania vedľajšieho účastníka, že v nej k bodu 1 programu „Voľba kandidáta na
predsedu Najvyššieho súdu SR“ bolo uvedené nasledovné vysvetlenie:
„Procesný režim voľby kandidáta na predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sa riadi schváleným Rokovacím poriadkom Súdnej rady Slovenskej republiky.
Javí sa byť vhodné, aby členovia svojich kandidátov na funkciu predsedu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky oznámili v primeraný čas. Ak tak mienia urobiť až na samotnom
zasadnutí súdnej rady, bude potrebné zabezpečiť účasť navrhovaného kandidáta, pretože
podľa čl. 4 ods. 5 rokovacieho poriadku navrhnutí kandidáti na funkciu predsedu
najvyššieho súdu budú súdnou radou vypočutí.“
Pozvánku na zasadnutie súdnej rady adresovanú všetkým jej členom ústavný súd
nemohol považovať za informáciu o voľbách pre potenciálnych kandidátov, keďže ani
z hľadiska obsahu nebola spôsobilá nahradiť informáciu o voľbách. Zmienka o tom, že
„procesný režim voľby kandidáta sa riadi schváleným Rokovacím poriadkom Súdnej rady
Slovenskej republiky“, má inú výpovednú hodnotu pre člena súdnej rady pozvaného na
zasadnutie, ktorý o tomto rokovacom poriadku hlasoval a ktorý sa ním riadi na každom
zasadnutí súdnej rady, a inú pre akéhokoľvek iného potenciálneho kandidáta na predsedu
najvyššieho súdu – nečlena súdnej rady, ktorý o tomto internom predpise nemusí mať
žiadne informácie. Postup, ktorý zvolila súdna rada, založil vytvorenie nerovnakej
podmienky prístupu k volenej funkcii.
Právo navrhovaných kandidátov oboznámiť sa s podmienkami volebného poriadku,
t. j. v danom prípade s časťou rokovacieho poriadku, je neoddeliteľnou súčasťou podmienok
pre rovnaký prístup k voleným alebo iným verejným funkciám. Z nijakého úkonu súdnej
rady ale nevyplynulo, že vôbec urobila nejaký krok v tomto smere vo vzťahu k
sťažovateľovi [ani v čase, keď nebolo známe meno žiadneho kandidáta, ani v čase, keď jej
bol doručený návrh prvého konkrétneho kandidáta (sťažovateľa), t. j. po 12. decembri 2002,
do času, keď sa konala samotná voľba, t. j. do 20. decembra 2002 vrátane].
Argumentácia odporcu, že v pozvánke je uvedené zabezpečiť účasť kandidáta na
zasadnutie súdnej rady navrhovateľom, v prípade sťažovateľa neobstojí, pretože tento nebol
kandidátom, ktorý bol/mal byť navrhnutý až na zasadnutí súdnej rady (a táto povinnosť sa
pre navrhovateľov podľa pozvánky vzťahovala len na tieto prípady). Obdobne nemožno
považovať za pozvánku na zasadnutie súdnej rady informovanie kandidáta navrhovateľmi
o potrebe jeho účasti na zasadnutí súdnej rady 20. decembra 2002.
Postup súdnej rady v tejto fáze ústavný súd preto hodnotil ako postup, ktorý viedol
k vytvoreniu nerovnakých podmienok prístupu k volenej a navrhovanej funkcii na predsedu
najvyššieho súdu.
Priebeh zasadnutia a hlasovanie o kandidátovi na predsedu najvyššieho súdu
Zo zápisnice zo 6. zasadnutia súdnej rady vyplynulo, že prvý bod zasadnutia „Voľba
kandidáta na predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“ uviedol predseda súdnej
rady, ktorý odovzdal vedenie podpredsedovi súdnej rady Dr. H.
Podľa uznesenia súdnej rady č. 73 pred vystúpením jednotlivých kandidátov súdna
rada verejným hlasovaním odsúhlasila, že jednotlivý kandidát bude vystupovať bez
prítomnosti druhého kandidáta. Na tomto hlasovaní sa zúčastnil aj kandidát JUDr. H. ako
predseda súdnej rady.
Zo zápisnice zo 6. zasadnutia súdnej rady a z uznesenia súdnej rady č. 73 vyplynulo,
že ako prvý vystúpil kandidát JUDr. H. a ako druhý v poradí JUDr. K. Tým, že prvý
kandidát sa nezúčastnil na vypočutí druhého kandidáta, ale neskôr volil a hlasoval v súdnej
rade, došlo k tomu, že hlasoval bez znalosti toho, ako bola splnená podmienka, ktorá bola
pre hlasovanie významná (vyplývala z čl. 4 ods. 5 rokovacieho poriadku a bola predmetom
verejného hlasovania, o čom svedčí znenie uznesenia súdnej rady č. 73 prijatého 20.
decembra 2002), t. j. bez toho, aby si vypočul vystúpenie druhého kandidáta.
K porušeniu rovnakých podmienok v tomto štádiu procesu navrhovania kandidátov
na predsedu najvyššieho súdu došlo podľa názoru ústavného súdu aj tým, že v zmysle
uznesenia súdnej rady č. 73 sťažovateľ na rozdiel od protikandidáta nemohol pri svojom
vypočutí pôsobiť na všetkých členov súdnej rady, ktorí o ňom následne mali hlasovať, čo je
pri takom malom počte osôb oprávnených voliť podstatný rozdiel. Ústavný súd považuje za
súčasť základného práva podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy právo každého
kandidáta pôsobiť na všetkých členov toho orgánu, ktorý o jeho kandidatúre rozhoduje.
Toto právo sa však v danom prípade nerealizovalo.
K samotnej otázke hlasovania odporca uviedol, že jeho hlasovanie (predsedu
najvyššieho súdu) o návrhu kandidáta na funkciu predsedu najvyššieho súdu vyplýva zo
znenia čl. 141a ods. 1 a 5 ústavy a je teda jeho „ústavným právom a nemôže byť
spochybnené na základe fikcie ... ako hlasoval. Porušenie sťažovateľových práv by bolo
možné konštatovať vtedy, keby Súdna rada SR postupovala v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy
SR, teda nie v súlade s čl. 141a ods. 1, 5 Ústavy SR. Tvrdenie sťažovateľa o jeho
diskriminácii v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy SR je zároveň tvrdením o diskriminačnej povahe
ods. 1, 5 čl. 141a Ústavy SR. Naviac, ak by som nehlasoval, nič by to nemenilo na
„voliteľnej situácii“ pre sťažovateľa, ktorý už keď súhlasil s touto kandidatúrou mal
nesporne vedomosť o tom, ako sa hlasuje v súdnej rade a tým tieto podmienky akceptoval.“
Podľa názoru ústavného súdu z čl. 141a ods. 5 ústavy vyplýva, že uznesenia súdnej
rady sa prijímajú nadpolovičnou väčšinou všetkých členov súdnej rady. Z toho možno
vyvodiť, že na prijatie uznesenia súdnej rady je potrebných 10 z celkového počtu 18 hlasov
členov súdnej rady. Žiadny iný ústavný príkaz ani ústavné právo zo znenia tejto procesnej
normy nevyplýva. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že formulácia „je potrebný súhlas
nadpolovičnej väčšiny všetkých“ členov, napr. poslancov Národnej rady Slovenskej
republiky v čl. 84 ods. 3 alebo v čl. 88 ods. 2 ústavy a pod., je typom štandardného
procesného ustanovenia, ktoré nemožno vykladať tak, že hlasovať musia vždy všetci
členovia príslušného orgánu.
Ústavný súd sa preto nestotožňuje s výkladom vedľajšieho účastníka, že čl. 141a
ods. 5 ústavy prikazoval predsedovi súdnej rady hlasovať, resp. že toto hlasovanie
predstavuje jeho ústavné právo. Ustanovenie čl. 141a ods. 5 ústavy má procesnú povahu
a upravuje potrebné kvórum pri hlasovaní, ktoré sa však striktne nespája s počtom členov
súdnej rady, ktorí budú hlasovať. Iný význam nadobúda v súvislosti s povinnosťou ochrany
základných práv a slobôd (konkrétne základného práva na prístup k voleným a iným
verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy), predovšetkým pri
rokovaní o personálnych otázkach, a to vtedy, ak ide o otázky, ktoré sa osobne týkajú člena
súdnej rady ako uchádzača o verejnú funkciu, o ktorom rozhoduje súdna rada.
V tejto súvislosti nemožno prijať ani tvrdenie odporcu, že rešpektovaním čl. 141a
ústavy vo veci navrhovania predsedu najvyššieho súdu sa splnili požiadavky čl. 30 ods. 4
ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy, keďže ani ústavná a ani zákonná úprava postup pri
navrhovaní kandidátov na predsedu najvyššieho súdu vôbec neupravuje. Z čl. 12 ods. 2
ústavy vyplýva subjektívne právo každého, aby nemohol byť diskriminovaný z dôvodov
v tomto ustanovení vymenovaných (III. ÚS 39/01).
Ústavný súd v súvislosti so všeobecným princípom rovnosti konštatuje, že
o odstránenie zvýhodnenia sa nemôže uchádzať každý, ale len ten, kto sa nachádzal
v rovnakej situácii ako neprimerane zvýhodnený, pretože vo vzťahu k nemu sa priznanie
neprimeranej výhody javí ako porušenie princípu rovnosti. Tento základný princíp je
porušený vždy vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov noriem v porovnaní s inou
skupinou zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu
a takej závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie (sudcovia najvyššieho
súdu, ktorí majú právo na prístup k voleným alebo iným verejným funkciám za rovnakých
podmienok bez ohľadu na to, či sú členmi súdnej rady alebo nie). Ide o vytvorenie
rovnakých podmienok pre voľbu a navrhovanie kandidátov na predsedu najvyššieho súdu,
nie o podmienky vyplývajúce z členstva v súdnej rade.
Súdna rada, ako to vyplýva zo zápisnice z 20. decembra 2002, po vypočutí
uchádzačov pokračovala v zasadaní za prítomnosti protikandidáta sťažovateľa ako predsedu
súdnej rady, ktorý sa zúčastnil na tomto zasadnutí po vypočutí sťažovateľa až po
hlasovanie, hoci zabezpečeniu rovnakých podmienok by bolo zodpovedalo vylúčenie jeho
účasti až do okamihu hlasovania o predložených návrhoch, alebo naopak, aj účasť
protikandidáta na rokovaní až do okamihu hlasovania. Ani z predložených písomných
podkladov a ani z ústneho vystúpenia zástupcov súdnej rady však ústavný súd nezistil, že by
k takémuto spôsobu zabezpečenia rovnosti kandidátov na predsedu najvyššieho súdu po
prednesení ich ústnych vystúpení bola súdna rada siahla.
Závery a rozhodnutie ústavného súdu
Marginálnosť a medzerovitosť právnej úpravy a ani odvolanie sa na čl. 141a ods. 5
ústavy, ako ani organizačné a iné problémy súdnej rady nezbavujú súdnu radu povinnosti
chrániť základné právo kandidátov upravené v čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy.
Na základe tohto ústavný súd dospel k týmto záverom:
Súdna rada bez akejkoľvek rozumnej opory v ústave a zákone a bez primeraného
odôvodnenia obmedzila sťažovateľa v uchádzaní sa o funkciu predsedu najvyššieho súdu
tak, že jeho účasť v tomto procese podmienila návrhom člena súdnej rady. Tento nerovnaký
prístup, ktorý sa nepriamo dotýka nielen sťažovateľa, ale všetkých potenciálnych
kandidátov na funkciu predsedu najvyššieho súdu, ktorí nie sú členmi súdnej rady, je
priamym dôsledkom znenia čl. 4 ods. 4 rokovacieho poriadku schváleného súdnou radou.
Súdna rada vo fáze prípravy postupu pri voľbách a navrhovaní kandidátov na
predsedu najvyššieho súdu (ani neskôr) nepovažovala za potrebné informovať jedného
z kandidátov o svojich volebných pravidlách, t. j. o príslušnej časti rokovacieho poriadku,
hoci tento kandidát - sťažovateľ - bol uchádzačom z externého prostredia (nebol členom
súdnej rady), nepovažovala tiež za potrebné upresniť obsah jeho vypočutia, čo ústavný súd
zhodnotil ako porušenie rovnakých podmienok na prístup k verejnej funkcii.
Vo fáze vypočutia a voľby kandidátov bol sťažovateľ na rozdiel od svojho
protikandidáta znevýhodnený tým, že ako nečlen súdnej rady nemal možnosť vplývať na
všetkých jeho voličov počas samotného vypočutia, takisto nemal možnosť pokračovať
v uplatňovaní tohto vplyvu v čase od skončenia vypočutia až do okamihu tajného
hlasovania, čo ústavný súd vyhodnotil ako porušenie rovnakých podmienok prístupu
k verejnej funkcii podľa čl. 30 ods. 4 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že
obsahom (súčasťou) pravidiel hlasovania súdnej rady nie je právo ktoréhokoľvek člena
súdnej rady hlasovať (zúčastniť sa na hlasovaní súdnej rady).
Ústavný súd zistil, že v dôsledku týchto postupov súdnej rady ( ktorá sa na jednej
strane odvolávala len na znenie ústavy a zákona o súdnej rade, kým na druhej strane prijala
rokovací poriadok a urobila viacero faktických úkonov, ktoré objektívne vytvárali pre
sťažovateľa nerovnaké podmienky na prístup k funkcii predsedu) bol celý proces
navrhovania kandidáta na predsedu najvyššieho súdu poznačený nevyváženým a nerovným
prístupom súdnej rady k sťažovateľovi, hoci súdnej rade nič nebránilo, aby si splnila
ústavnú povinnosť chrániť uvedené základné právo sťažovateľa.
Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom
súde vyslovil, že súdna rada svojím postupom pri navrhovaní kandidáta na predsedu
najvyššieho súdu porušila čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy. Protiústavný
postup súdnej rady vyústil do schválenia jej uznesenia č. 74. Uznesenie súdnej rady č. 74 na
jednej strane osvedčuje výsledok voľby kandidáta na funkciu predsedu najvyššieho súdu,
ale zároveň plní tiež funkciu právne relevantného návrhu na vymenovanie Š. H. do funkcie
predsedu najvyššieho súdu podľa čl. 141a ods. 4 písm. c) ústavy. Keďže postup súdnej rady
pri voľbe kandidáta na funkciu predsedu najvyššieho súdu bol v rozpore s ústavou, je
potrebné zrušiť aj uznesenie, ktoré je priamym dôsledkom tohto postupu. Podľa § 56 ods. 2
a 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd preto zrušil toto uznesenie súdnej rady a vec jej
vrátil na ďalšie konanie. Týmito výrokmi je súdna rada viazaná (§ 56 ods. 7 zákona
o ústavnom súde).
Úhrada trov konania sa účastníkom a vedľajšiemu účastníkovi nepriznala, pretože sa
jej zriekli.
Vo zvyšku ústavný súd sťažnosti nevyhovel, pretože ďalšie navrhované výroky by už
nemali opodstatnenie pre poskytnutie ochrany sťažovateľovi v tomto konaní.
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Zo záverov, ktoré viedli k výroku tohto nálezu ústavného súdu, vyplýva pre súdnu
radu povinnosť vhodnými prostriedkami objektivizovať postup pri navrhovaní kandidáta na
predsedu najvyššieho súdu a zosúladiť tento postup s jej ústavnou povinnosťou chrániť
základné právo každého uchádzača na rovnaký prístup k funkcii predsedu najvyššieho súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. februára 2003