Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 39/01

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte na neverejnom zasadnutí konanom dňa

4. júla 2001 prerokoval podnet na začatie konania A. Z., trvale bytom N., F., zastúpeného

advokátom JUDr. P. S., Advokátska kancelária, B., pre porušenie práv podľa čl. 12 ods. 2,

a 3 a uzneseniami Okresného súdu

Bratislava I sp. zn. z 10. októbra 2000 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6

Nto 273/00 z 5. januára 2001 a takto

r o z h o d o l :

Okresný súd Bratislava I uznesením sp. zn. z 10. októbra 2000 a Krajský

súd v Bratislave uznesením sp. zn. z 5. januára 2001, ktorými rozhodli o väzbe

A. Z. napriek tomu, že nebol vypočutý sudcom za účasti tlmočníka, p o r u š i l i jeho práva

podľa a 3 a v spojení s

v znení účinnom do 1. júla 2001.

O d ô v o d n e n i e :

I.

A. Z. (ďalej len „navrhovateľ“), ktorý má štátne občianstvo Macedónska a je

národnosti macedónskej, sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu obrátil na Ústavný

súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) s podaním z 15. februára 2001

označeným ako podnet. K tomuto podaniu pripojil viaceré prílohy týkajúce sa jeho trestnej

veci a doplnil ho ešte podaniami zo 14. marca a z 11. júna 2001.

Podstatou podaní, ktoré možno podľa ich názvu a tiež obsahu kvalifikovať ako podnet

na začatie konania pre porušenie práv podľa

(ďalej len „ústava“) v znení účinnom do 1. júla 2001 a § 18 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“), je námietka porušenia práv navrhovateľa podľa čl. 12 ods. 2, čl. 17 ods. 2

a 3 a . K tomuto porušeniu malo dôjsť preto, lebo prvostupňový Okresný

súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. z 10. októbra 2000

a druhostupňový Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

z 5. januára 2001 rozhodli o väzbe navrhovateľa napriek tomu, že pred vzatím

do väzby nebol vypočutý sudcom, ako ani v materinskom jazyku.

Navrhovateľ preto ústavnému súdu navrhol, aby po konaní vo veci samej vyniesol

uznesenie: „Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave vzatím podnecovateľa do

väzby bez jeho výsluchu v materinskom jazyku rozhodnutiami a

porušili ústavné práva podnecovateľa uvedené v čl. 12 ods. 2, v čl. 17 ods. 2, ods. 3 a v čl. 47

ods. 4 .“

Podnet navrhovateľa bol prijatý na ďalšie konanie uznesením ústavného súdu

č. k. -10 zo 4. apríla 2001 a zaslaný na vyjadrenie navrhovateľom označeným

účastníkom konania, okresnému a krajskému súdu.

Okresný súd vo vyjadrení z 24. apríla 2001 uviedol, že sudca dňa 10. októbra 2000

upustil od výsluchu navrhovateľa pred jeho vzatím do väzby po tom, čo obhajca po porade

s navrhovateľom trval na účasti tlmočníka a na vyšetrení lekárom, aby sa zistilo, či vzhľadom

na svoj zdravotný stav je navrhovateľ schopný výsluchu. Je nesporné, že v danom prípade

sudca porušil práva navrhovateľa na výsluch v jeho materinskom jazyku.

Okresný súd tiež poukázal na to, že navrhovateľ pri výsluchu pred vyšetrovateľom dňa

9. októbra 2000 v zápisnici uviedol, že rozumie slovenskému jazyku slovom aj písmom,

pričom tlmočníka nežiada. Žiadosť navrhovateľa o účasť tlmočníka pri rozhodovaní o väzbe

sa javí ako účelová, nakoľko aj na hlavnom pojednávaní konanom dňa 20. apríla 2001 tento

uviedol, že nežiada tlmočníka, nakoľko slovenskému jazyku rozumie. Hlavné pojednávanie

bolo vykonané v slovenskom jazyku a bol vyhlásený rozsudok, ktorý nadobudol

právoplatnosť.

Krajský súd v Bratislave sa vyjadril prostredníctvom vyjadrenia predsedníčky senátu,

ktorý rozhodol uznesením z 5. januára 2001 o sťažnosti navrhovateľa proti uzneseniu

okresného súdu z 10. októbra 2000 o jeho vzatí do väzby.

Z tohto vyjadrenia vyplýva presvedčenie, že celá sťažnosť je záležitosťou len

právneho zástupcu navrhovateľa, a nie prejavom vôle navrhovateľa. Obdobne ako vo

vyjadrení okresného súdu sa tu poukazuje tiež na postoje navrhovateľa pri výsluchu pred

vyšetrovateľom 9. októbra 2000 a na hlavnom pojednávaní 20. apríla 2001.

Všetci účastníci konania súhlasili v zmysle

s upustením od konania verejného ústneho pojednávania ústavného súdu o prijatom podnete.

Pretože aj s prihliadnutím najmä na vyjadrenia účastníkov konania a nimi ústavnému súdu

predložené dôkazy nemožno očakávať od verejného ústneho pojednávania ďalšie objasnenie

veci, ústavný súd od neho upustil a vo veci samej rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Z podkladov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii – vrátane spisov okresného súdu

sp. zn. a sp. zn. a spisu krajského súdu sp. zn. , vyplývajú

tieto zistenia.

Uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru

v Bratislave z 9. októbra 2000 bolo navrhovateľovi vznesené obvinenie pre skutok právne

kvalifikovaný ako trestný čin ublíženia na zdraví podľa , ktorý

mal spáchať dňa 8. októbra 2000 v čase od 01.00 h do 02.15 h v nočnom podniku Jalta Bar

v B. pri fyzickom konflikte s pracovníkmi podniku.

Po tomto konflikte bol navrhovateľ hospitalizovaný vo Fakultnej nemocnici na

Mickiewiczovej ulici v Bratislave, odkiaľ bol prepustený 9. októbra o 10.20 h (týmto

momentom došlo k obmedzeniu jeho osobnej slobody policajným orgánom). Službukonajúci

lekár 8. októbra 2000 o 19.30 h uviedol, že navrhovateľ je po otrase mozgu a nie je

momentálne schopný výsluchu. Z lekárskeho posudku na účely trestného konania

z 9. októbra 2000 vyplývajú najmä zistené podliatiny na tvári, opuch pravej ruky, zranenia

spôsobené údermi tupým predmetom, bolestivosť udretých miest a práceneschopnosť do 7

dní bez trvalých následkov.

Navrhovateľ bol vypočutý ako obvinený vyšetrovateľom 9. októbra 2000 o 21.15 h

bez prítomnosti obhajcu, pričom pred výsluchom mu vyšetrovateľ doručil uznesenie

o vznesení obvinenia. V zápisnici o výsluchu je napr. zapísané: „Osobitne som bol vzhľadom

na skutočnosť, že som občan Macedónska, poučený o tom, že mám právo vypovedať v rodnej

reči, ale vzhľadom na skutočnosť, že rozumiem slovenskému jazyku slovom aj písmom, tak

tlmočníka nežiadam a budem vypovedať v slovenskom jazyku. Taktiež som bol poučený

o mojom práve na obhajcu, prehlasujem, že obhajcu si momentálne nevolím. Osobitne som

bol poučený aj v zmysle a 92 o mojom práve nevypovedať, po

tomto poučení prehlasujem, že svojho práva využívam a vypovedať nebudem.“ Navrhovateľ

mal tiež uviesť, že: „Po psychickej a fyzickej stránke som schopný vnímať trestné konanie.“

Okresný prokurátor pre Bratislavu I 10. októbra 2000 o 02.00 h okresnému súdu

navrhol, aby navrhovateľa – ktorý bol zadržaný podľa

9. októbra 2000 o 18.00 h a nachádza sa v cele policajného zaistenia – vzal do väzby. Na

základe tohto návrhu bol navrhovateľ predvedený v ten istý deň o 14.40 h pred sudcu

okresného súdu, ktorý ho mal vypočuť. V zápisnici o výsluchu obvineného je však napísané:

„Obhajca Dr. S. udáva po porade so svojím klientom: trváme na tom, aby bol pri výsluchu

prítomný tlmočník, taktiež žiadame, aby bol vyšetrený lekárom, vzhľadom na jeho stav či

vôbec je schopný výsluchu.“ Sudca potom vyhlásil uznesenie, ktorým upustil od výsluchu

navrhovateľa z dôvodu jeho zdravotného stavu, ako aj z dôvodu neprítomnosti tlmočníka.

Ďalším uznesením podľa z dôvodu vzal

navrhovateľa do väzby, ktorá začína 9. októbra 2000 o 10.20 h. Toto uznesenie malo byť

podľa zápisnice vyhlásené v neprítomnosti navrhovateľa, keďže neovláda slovenský jazyk,

s tým, že do konania bude pribratý tlmočník a uznesenie bude písomne vyhotovené,

pretlmočené a až tak navrhovateľovi doručené (nestalo sa).

Obhajca navrhovateľa podal po vyhlásení uznesenia o jeho vzatí do väzby sťažnosť.

V písomne vypracovanej sťažnosti okrem iného argumentoval, že navrhovateľ nie je znalý

slovenského jazyka, čo sa pri výsluchu pred sudcom evidentne potvrdilo. Pôvodný výsluch

navrhovateľa pred vyšetrovateľom vzhľadom na jeho zranenia a stav (aj pri jeho vzatí do

väzby to bol jeden z dôvodov, pre ktoré bolo sudcom od výsluchu upustené) nemohol byť

objektivizovaný a pre neprítomnosť súdneho znalca nemohlo byť uznesenie ani vyhlásené.

Obhajca zdôraznil, že neboli splnené ani procesné podmienky na vzatie navrhovateľa do

väzby a požiadal o jeho prepustenie z väzby na slobodu, ako aj začatie trestného stíhania

osôb, ktoré napadli v inkriminovanú dobu práve navrhovateľa.

Krajský súd uznesením z 5. januára 2001 zamietol túto sťažnosť ako nedôvodnú podľa

. K námietkam obhajcu uviedol, že v zápisnici

o výsluchu z 9. októbra 2000 navrhovateľ výslovne prehlásil, že slovenský jazyk ovláda

slovom i písmom, a preto nežiada, aby bol pri výsluchu tlmočník z jeho rodného jazyka.

Podľa krajského súdu formálne a materiálne podmienky na vzatie navrhovateľa do väzby boli

splnené a taktiež boli dodržané lehoty uvedené v .

V ďalšom priebehu prípravného konania vyšetrovateľ 23. februára 2001 podľa § 28

pribral tlmočníčku z jazyka macedónskeho a albánskeho do jazyka

slovenského, lebo „vzhľadom k tomu, že A. Z. neovláda slovenský jazyk, v ktorom sa vedie

konanie, bolo potrebné pribrať tlmočníka“. Tlmočníčka sa v ten istý deň zúčastnila

s navrhovateľom preštudovania vyšetrovacieho spisu, ktorý mu podľa záznamu

o preštudovaní vyšetrovacieho spisu aj mala pretlmočiť.

Prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I 9. marca 2001 navrhovateľa upozornil

na prísnejšiu zmenu právnej kvalifikácie jeho konania v obžalobe, ktorú podá (ako pokus

trestného činu ublíženia na zdraví podľa k ).

K pretlmočeniu tohto opatrenia do jazyka albánskeho alebo macedónskeho v ten istý deň

pribral podľa aj tlmočníčku „nakoľko obvinený A. Z. prehlásil, že

neovláda slovenský jazyk, v ktorom sa trestné konanie vedie“. Tlmočníčka opatrenie

pretlmočila.

Hlavné pojednávanie okresného súdu o obžalobe podanej na navrhovateľa za stíhaný

skutok sa uskutočnilo 20. apríla 2000. Podľa zápisnice mal navrhovateľ pri svojom výsluchu

uviesť: „Prehlasujem, že HP môže byť vykonané v slov. jazyku, nežiadam, aby sa konalo

v mojej materinskej reči, nežiadam ani tlmočníka, slov. jazyku rozumiem, tak isto sa viem

v ňom vyjadrovať.“ K veci mal stručne vypovedať: „Kritického dňa som bol opitý, už keď

som prišiel do Jalta – baru, pamätám si len, ako som sa prebral v nemocnici. Pripúšťam, že

skutok tak, ako je to uvedené v obžalobe, sa mohol stať, ak som niekomu spôsobil dajakú

škodu, tak to ľutujem a som ochotný nahradiť poškodenému jeho majetkovú ujmu.“

Navrhovateľ bol rozsudkom okresného súdu z toho istého dňa sp. zn.

uznaný vinným zo skutku právne kvalifikovaného ako trestný čin ublíženia na zdraví podľa

(teda podľa pôvodnej, miernejšej právnej kvalifikácie), za čo

mu súd uložil nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní siedmich mesiacov so zaradením

do prvej nápravnovýchovnej skupiny a trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky.

Rozsudok nadobudol právoplatnosť ešte 20 apríla 2001, pretože všetky oprávnené osoby sa

vzdali odvolania. Väzba, ktorú navrhovateľ vykonával od 9. októbra 2000, mu bola

započítaná do uloženého trestu odňatia slobody, a preto je už v súčasnosti na slobode.

Podľa vyjadrenia právneho zástupcu navrhovateľa z 11. júna 2001, ktoré adresoval

ústavnému súdu, správanie navrhovateľa na hlavnom pojednávaní dňa 20. apríla 2001 na

okresnom súde treba chápať tak, že šlo o spôsob účelovej obhajoby. Navrhovateľ mal

eminentný záujem dostať sa na slobodu, bez ohľadu na to, kto a kedy napraví pochybenia

z prvých dní. Keďže zvolil účelovosť, nebol uznaný za vinného v zmysle obžaloby, ale podľa

pôvodnej, podstatne výhodnejšej kvalifikácie a bol mu uložený trest pri dolnej hranici trestnej

sadzby. Právny zástupca však zdôraznil, že pocit spravodlivého odsúdenia z tejto veci

nemôže mať nik a navrhovateľ ani najmenší.

III.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia obvineného alebo podozrivého z trestného činu

možno zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď

oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 24 hodín prepustená na slobodu

alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 24 hodín od prevzatia vypočuť

a rozhodnúť o väzbe alebo ju prepustiť na slobodu.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Podľa ods. 4 citovaného ustanovenia kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie

konanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Z princípu uvedeného v prvej vete vyplýva subjektívne právo

každého nebyť trestne stíhaný alebo pozbavený slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon.

Jedným z ústavne prípustných spôsobov pozbavenia osobnej slobody jedinca je aj

väzba. Vzhľadom najmä na citeľnosť tohto zásahu do osobnej slobody jedinca a jeho

konkurenciu s princípom prezumpcie neviny podľa ústavodarca ustanovil

priamo v ústave (čl. 17 ods. 3 a 4) aj základné podmienky, ktoré musia vzatiu do väzby

predchádzať.

Podľa vzatiu do väzby musí predchádzať zadržanie obvineného

alebo podozrivého z trestného činu, ktoré nesmie prekročiť lehotu 24 hodín. Osoba môže byť

vzatá do väzby, len keď je do 24 hodín od zadržania odovzdaná sudcovi. „Sudca musí

zadržanú osobu do 24 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo ju prepustiť na

slobodu“.

Podľa však do väzby možno vziať len osobu, proti

ktorej bolo vznesené obvinenie, to znamená, že nestačí iba podozrenie zo spáchania trestného

činu. Podmienky zadržania podozrivého alebo obvineného z trestného činu, ako aj následné

vzatie do väzby sú podrobnejšie upravené (v intenciách a 3 ) v až

.

Odovzdanie zadržanej osoby sudcovi podľa má predovšetkým

zabezpečiť jej právo na súdnu previerku zákonnosti opatrenia, ktorým bola pozbavená

osobnej slobody. Ide o zabezpečenie ochrany pred svojvoľnými zásahmi štátu do jej osobnej

slobody, aby sa riziko svojvôle zredukovalo na minimum. Jednou z nevyhnutných

podmienok na dosiahnutie tohto cieľa je aj dodržanie ústavnej povinnosti sudcu vypočuť

zadržanú osobu. Z povinnosti sudcu podľa vypočuť zadržanú osobu,

ktorá mu bola odovzdaná, potom vyplýva subjektívne právo takejto osoby byť vypočutá

sudcom pred rozhodnutím o väzbe.

Podľa kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie

podľa odseku 2 (v našom prípade konanie pred okresným súdom v súvislosti s rozhodovaním

o väzbe navrhovateľa), má právo na tlmočníka. Čl. 47 ods. 4 teda priamo svojím

textom ustanovuje (za ním označených okolností) subjektívne právo každého na tlmočníka.

toto právo konkretizuje pre oblasť trestnoprocesných vzťahov v ,

kde uvádza: „Každý je oprávnený používať pred orgánmi činnými v trestnom konaní svoj

materinský jazyk.“

Na záver tejto časti možno preto zhrnúť, že právo zadržanej osoby, ktorá bola

odovzdaná sudcovi s návrhom na jej vzatie do väzby, aby bola sudcom vypočutá, ako aj

právo osoby, ktorá vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa čl. 47 ods. 2

, aby mala tlmočníka, sú subjektívne práva vyplývajúce priamo z a

ods. 4 (ex constitutione).

IV.

Najmä v predošlej časti analyzovaný charakter základných práv podľa čl. 17 ods. 3

a a aplikácia právnych zásad na skutkové okolnosti prejednávaného

prípadu viedli ústavný súd k nasledovným záverom.

Pred výsluchom navrhovateľa sudcom okresného súdu dňa 10. októbra 2000 obhajoba

vzniesla požiadavku vyšetrenia navrhovateľa lekárom, aby bolo zistené, či je vzhľadom na

utrpené zranenia vôbec schopný výsluchu, a tiež požiadavku prítomnosti tlmočníka. Sudca

upustil od výsluchu navrhovateľa z dôvodu jeho zdravotného stavu (bez lekárskeho

vyšetrenia), ako aj z dôvodu neprítomnosti tlmočníka a navrhovateľa vzal do väzby. Takýto

postup znamenal evidentné porušenie práv navrhovateľa podľa čl. 17 ods. 3 a čl. 47 ods. 4

.

Právo na vypočutie sudcom podľa nie je právo absolútne, lebo sa

môžu vyskytnúť prípady, kedy nebude možné v a zákonom stanovených, pomerne

krátkych lehotách zadržanú a obvinenú osobu vypočuť (napr. vplyv psychotropných látok,

bezvedomie a pod.). V danom prípade však tomu tak nebolo. Nevypočutie navrhovateľa

sudcom z dôvodu nezabezpečenia vyšetrenia jeho zdravotného stavu lekárom, ako aj

nezabezpečenia prítomnosti tlmočníka bolo zjavne nedôvodné a predstavuje porušenie jeho

práva podľa .

Pretože subjektívne právo na vypočutie sudcom podľa predstavuje

v parciálnej oblasti bližšiu konkretizáciu subjektívneho práva podľa ,

porušením práva navrhovateľa podľa došlo aj k porušeniu jeho práva

podľa .

Nevypočutie navrhovateľa sudcom pred jeho vzatím do väzby aj z toho dôvodu, že

sudca do konania nepribral tlmočníka, má význam tiež z hľadiska práva navrhovateľa podľa

.

Okresný a krajský súd vzniesli v týchto súvislostiach námietku účelového postupu zo

strany navrhovateľa, pretože pri výsluchu pred vyšetrovateľom 9. októbra 2000, ako aj na

hlavnom pojednávaní na okresnom súde 20. apríla 2001 prehlásil, že jazyku slovenskému

rozumie slovom aj písmom, vie sa v ňom vyjadrovať a čiastočne slovensky aj vypovedal.

Právny zástupca navrhovateľa odôvodnil účelový postup navrhovateľa dňa 20. apríla 2001

predovšetkým snahou dostať sa čím skôr na slobodu.

Nie je úlohou ústavného súdu zaoberať sa v tomto smere otázkou, do akej miery bol

postup navrhovateľa účelový a do akej nie (vyšetrovateľ a prokurátor v prípravnom konaní

napr. pribrali tlmočníčku z jazyka macedónskeho a albánskeho). Podstatou posudzovania

ústavného súdu nie je otázka účelovosti postupu navrhovateľa, ale otázka ústavnosti postupu

okresného a krajského súdu voči nemu, keď naviac prípadná účelovosť postupu navrhovateľa

nezbavuje štátne orgány ústavnej povinnosti postupovať voči nemu v súlade s .

Navrhovateľ má štátnu príslušnosť Macedónska a je národnosti macedónskej, pričom

o dĺžke jeho pobytu v Slovenskej republike neboli zadovážené presnejšie údaje (jeho

priateľka A. H. z B. pri svedeckom výsluchu 8. októbra 2000 uviedla, že sa s ním pozná vyše

roka a sporadicky s ním spolu bývala). Bolo preukázané, že jeho materinským jazykom je

jazyk macedónsky (prípadne albánsky), avšak nie slovenský.

Podľa kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie,

má právo na tlmočníka. Ústavné právo na tlmočníka v zmysle toho, „kto

vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie“, treba vykladať v prípade osoby

trestne stíhanej v spojení s „právom každého používať pred orgánmi činnými v trestnom

konaní svoj materinský jazyk“ podľa .

Pokiaľ trestne stíhaná osoba, ktorej materinským jazykom nie je jazyk slovenský,

vyhlási, že slovenský jazyk neovláda, orgány činné v trestnom konaní sú povinné pribrať

tlmočníka a umožniť jej používať v konaní pred nimi svoj materinský jazyk. Inými slovami,

obsahom práva podľa u osoby, ktorá vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom

sa trestné konanie vedie, sú právo na tlmočníka a právo používať pred orgánmi činnými

v trestnom konaní svoj materinský jazyk.

Vyhlásenie obhajcu navrhovateľa pred výsluchom navrhovateľa sudcom okresného

súdu dňa 10. októbra 2000, že „trváme na tom, aby bol pri výsluchu prítomný tlmočník“,

bolo treba považovať aj za vyhlásenie navrhovateľa podľa , že neovláda

jazyk, v ktorom sa konanie vedie. Sudca dal napokon do zápisnice aj údaj, že uznesenie

o vzatí do väzby bolo vyhlásené v neprítomnosti obvineného, „keďže neovláda slovenský

jazyk ...“.

Nepribratím tlmočníka a neumožnením navrhovateľovi, aby pri výsluchu pred sudcom

okresného súdu 10. októbra 2000 používal svoj materinský jazyk, došlo potom k porušeniu

práva navrhovateľa podľa .

Čl. 12 ods. 2 obsahuje z dôvodov, ktoré vymenúva, zákaz diskriminácie, to

znamená poškodzovania, zvýhodňovania alebo znevýhodňovania. Z teda

vyplýva aj subjektívne právo každého, aby nemohol byť vo svojich právach a slobodách

diskriminovaný z dôvodov v tomto ustanovení vymenovaných.

V prípade navrhovateľa došlo k jeho znevýhodneniu preto, lebo svoje základné práva

podľa a 3 a nemohol realizovať – v porovnaní s inými

osobami – pre svoje iné postavenie (nebol vypočutý kvôli narušenému zdravotnému stavu,

ktorý však nebol objektivizovaný lekárom) a jazyk (nebol vypočutý aj preto, lebo sudca

nezabezpečil tlmočníka a neumožnil mu používať jeho materinský jazyk).

Nakoľko k porušeniu práv navrhovateľa podľa a 3 a

došlo v priamej spojitosti s porušením zákazu diskriminácie a subjektívneho práva nebyť

diskriminovaný podľa , ústavný súd potom konštatoval porušenie práv

navrhovateľa podľa a 3 a aj v spojitosti s právom podľa

.

Porušenie základných práv navrhovateľa spôsobili okresný súd a tiež aj krajský súd.

Navrhovateľ bol vzatý do väzby napriek tomu, že nebol vypočutý sudcom okresného

súdu, ako ani v materinskom jazyku. Hoci obhajca navrhovateľa podal proti uzneseniu

okresného súdu o vzatí do väzby z 10. októbra 2000 sťažnosť, táto nemala podľa § 74 ods. 2

v tom čase platného a účinného odkladný účinok a rozhodnutie o vzatí do

väzby sa preto stalo vykonateľným jeho vyhlásením.

Krajský súd, ktorý rozhodoval o podanej sťažnosti, bol súdom s plnou jurisdikciou.

Mohol preto posudzovať všetky otázky skutkové a právne, dopĺňať dokazovanie a taktiež

rozhodnúť vo veci sám, hoci aj odlišne ako okresný súd (vrátane prepustenia navrhovateľa

z väzby). Zamietnutím sťažnosti obhajcu navrhovateľa ako nedôvodnej podľa § 148 ods. 1

písm. c) uznesením krajského súdu z 5. januára 2001 sa uznesenie

okresného súdu o vzatí navrhovateľa do väzby stalo právoplatným a jeho väzba potvrdená.

Krajský súd tak potvrdil aj protiústavný postup, ktorého sa okresný súd dopustil voči

navrhovateľovi, hoci mal možnosť ho aspoň sčasti korigovať (vyslúchnuť sám navrhovateľa

za účasti tlmočníka v materinskom jazyku a až potom rozhodnúť o sťažnosti). Týmto sa

krajský súd spolupodieľal na porušení už označených základných práv navrhovateľa.

Na základe všetkých doposiaľ uvedených dôvodov preto ústavný súd rozhodol

spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto nálezu.