Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 19 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (24)III. ÚS 39/01
PDF · 234.97 KB
No categories available
III. ÚS 39/01
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte na neverejnom zasadnutí konanom dňa
4. júla 2001 prerokoval podnet na začatie konania A. Z., trvale bytom N., F., zastúpeného
advokátom JUDr. P. S., Advokátska kancelária, B., pre porušenie práv podľa čl. 12 ods. 2,
čl. 17 ods. 2 a 3 a čl. 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Okresného súdu
Bratislava I sp. zn. 3 Nt 127/00 z 10. októbra 2000 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6
Nto 273/00 z 5. januára 2001 a takto
r o z h o d o l :
Okresný súd Bratislava I uznesením sp. zn. 3 Nt 127/00 z 10. októbra 2000 a Krajský
súd v Bratislave uznesením sp. zn. 6 Nto 273/00 z 5. januára 2001, ktorými rozhodli o väzbe
A. Z. napriek tomu, že nebol vypočutý sudcom za účasti tlmočníka, p o r u š i l i jeho práva
podľa čl. 17 ods. 2 a 3 a čl. 47 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
v znení účinnom do 1. júla 2001.
O d ô v o d n e n i e :
I.
A. Z. (ďalej len „navrhovateľ“), ktorý má štátne občianstvo Macedónska a je
národnosti macedónskej, sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu obrátil na Ústavný
súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) s podaním z 15. februára 2001
označeným ako podnet. K tomuto podaniu pripojil viaceré prílohy týkajúce sa jeho trestnej
veci a doplnil ho ešte podaniami zo 14. marca a z 11. júna 2001.
Podstatou podaní, ktoré možno podľa ich názvu a tiež obsahu kvalifikovať ako podnet
na začatie konania pre porušenie práv podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) v znení účinnom do 1. júla 2001 a § 18 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“), je námietka porušenia práv navrhovateľa podľa čl. 12 ods. 2, čl. 17 ods. 2
a 3 a čl. 47 ods. 4 ústavy. K tomuto porušeniu malo dôjsť preto, lebo prvostupňový Okresný
súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 3 Nt 127/00 z 10. októbra 2000
a druhostupňový Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.
6 Nto 273/00 z 5. januára 2001 rozhodli o väzbe navrhovateľa napriek tomu, že pred vzatím
do väzby nebol vypočutý sudcom, ako ani v materinskom jazyku.
Navrhovateľ preto ústavnému súdu navrhol, aby po konaní vo veci samej vyniesol
uznesenie: „Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave vzatím podnecovateľa do
väzby bez jeho výsluchu v materinskom jazyku rozhodnutiami 3 Nt 127/00 a 6 Nto 273/00
porušili ústavné práva podnecovateľa uvedené v čl. 12 ods. 2, v čl. 17 ods. 2, ods. 3 a v čl. 47
ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.“
Podnet navrhovateľa bol prijatý na ďalšie konanie uznesením ústavného súdu
č. k. III. ÚS 39/01-10 zo 4. apríla 2001 a zaslaný na vyjadrenie navrhovateľom označeným
účastníkom konania, okresnému a krajskému súdu.
Okresný súd vo vyjadrení z 24. apríla 2001 uviedol, že sudca dňa 10. októbra 2000
upustil od výsluchu navrhovateľa pred jeho vzatím do väzby po tom, čo obhajca po porade
s navrhovateľom trval na účasti tlmočníka a na vyšetrení lekárom, aby sa zistilo, či vzhľadom
na svoj zdravotný stav je navrhovateľ schopný výsluchu. Je nesporné, že v danom prípade
sudca porušil práva navrhovateľa na výsluch v jeho materinskom jazyku.
Okresný súd tiež poukázal na to, že navrhovateľ pri výsluchu pred vyšetrovateľom dňa
9. októbra 2000 v zápisnici uviedol, že rozumie slovenskému jazyku slovom aj písmom,
pričom tlmočníka nežiada. Žiadosť navrhovateľa o účasť tlmočníka pri rozhodovaní o väzbe
sa javí ako účelová, nakoľko aj na hlavnom pojednávaní konanom dňa 20. apríla 2001 tento
uviedol, že nežiada tlmočníka, nakoľko slovenskému jazyku rozumie. Hlavné pojednávanie
bolo vykonané v slovenskom jazyku a bol vyhlásený rozsudok, ktorý nadobudol
právoplatnosť.
Krajský súd v Bratislave sa vyjadril prostredníctvom vyjadrenia predsedníčky senátu,
ktorý rozhodol uznesením z 5. januára 2001 o sťažnosti navrhovateľa proti uzneseniu
okresného súdu z 10. októbra 2000 o jeho vzatí do väzby.
Z tohto vyjadrenia vyplýva presvedčenie, že celá sťažnosť je záležitosťou len
právneho zástupcu navrhovateľa, a nie prejavom vôle navrhovateľa. Obdobne ako vo
vyjadrení okresného súdu sa tu poukazuje tiež na postoje navrhovateľa pri výsluchu pred
vyšetrovateľom 9. októbra 2000 a na hlavnom pojednávaní 20. apríla 2001.
Všetci účastníci konania súhlasili v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde
s upustením od konania verejného ústneho pojednávania ústavného súdu o prijatom podnete.
Pretože aj s prihliadnutím najmä na vyjadrenia účastníkov konania a nimi ústavnému súdu
predložené dôkazy nemožno očakávať od verejného ústneho pojednávania ďalšie objasnenie
veci, ústavný súd od neho upustil a vo veci samej rozhodol na neverejnom zasadnutí.
II.
Z podkladov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii – vrátane spisov okresného súdu
sp. zn. 3 Nt 127/00 a sp. zn. 1 T 25/01 a spisu krajského súdu sp. zn. 6 Nto 273/00, vyplývajú
tieto zistenia.
Uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru
v Bratislave z 9. októbra 2000 bolo navrhovateľovi vznesené obvinenie pre skutok právne
kvalifikovaný ako trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona, ktorý
mal spáchať dňa 8. októbra 2000 v čase od 01.00 h do 02.15 h v nočnom podniku Jalta Bar
v B. pri fyzickom konflikte s pracovníkmi podniku.
Po tomto konflikte bol navrhovateľ hospitalizovaný vo Fakultnej nemocnici na
Mickiewiczovej ulici v Bratislave, odkiaľ bol prepustený 9. októbra o 10.20 h (týmto
momentom došlo k obmedzeniu jeho osobnej slobody policajným orgánom). Službukonajúci
lekár 8. októbra 2000 o 19.30 h uviedol, že navrhovateľ je po otrase mozgu a nie je
momentálne schopný výsluchu. Z lekárskeho posudku na účely trestného konania
z 9. októbra 2000 vyplývajú najmä zistené podliatiny na tvári, opuch pravej ruky, zranenia
spôsobené údermi tupým predmetom, bolestivosť udretých miest a práceneschopnosť do 7
dní bez trvalých následkov.
Navrhovateľ bol vypočutý ako obvinený vyšetrovateľom 9. októbra 2000 o 21.15 h
bez prítomnosti obhajcu, pričom pred výsluchom mu vyšetrovateľ doručil uznesenie
o vznesení obvinenia. V zápisnici o výsluchu je napr. zapísané: „Osobitne som bol vzhľadom
na skutočnosť, že som občan Macedónska, poučený o tom, že mám právo vypovedať v rodnej
reči, ale vzhľadom na skutočnosť, že rozumiem slovenskému jazyku slovom aj písmom, tak
tlmočníka nežiadam a budem vypovedať v slovenskom jazyku. Taktiež som bol poučený
o mojom práve na obhajcu, prehlasujem, že obhajcu si momentálne nevolím. Osobitne som
bol poučený aj v zmysle § 33 a 92 Trestného poriadku o mojom práve nevypovedať, po
tomto poučení prehlasujem, že svojho práva využívam a vypovedať nebudem.“ Navrhovateľ
mal tiež uviesť, že: „Po psychickej a fyzickej stránke som schopný vnímať trestné konanie.“
Okresný prokurátor pre Bratislavu I 10. októbra 2000 o 02.00 h okresnému súdu
navrhol, aby navrhovateľa – ktorý bol zadržaný podľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku
9. októbra 2000 o 18.00 h a nachádza sa v cele policajného zaistenia – vzal do väzby. Na
základe tohto návrhu bol navrhovateľ predvedený v ten istý deň o 14.40 h pred sudcu
okresného súdu, ktorý ho mal vypočuť. V zápisnici o výsluchu obvineného je však napísané:
„Obhajca Dr. S. udáva po porade so svojím klientom: trváme na tom, aby bol pri výsluchu
prítomný tlmočník, taktiež žiadame, aby bol vyšetrený lekárom, vzhľadom na jeho stav či
vôbec je schopný výsluchu.“ Sudca potom vyhlásil uznesenie, ktorým upustil od výsluchu
navrhovateľa z dôvodu jeho zdravotného stavu, ako aj z dôvodu neprítomnosti tlmočníka.
Ďalším uznesením podľa § 68 z dôvodu § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku vzal
navrhovateľa do väzby, ktorá začína 9. októbra 2000 o 10.20 h. Toto uznesenie malo byť
podľa zápisnice vyhlásené v neprítomnosti navrhovateľa, keďže neovláda slovenský jazyk,
s tým, že do konania bude pribratý tlmočník a uznesenie bude písomne vyhotovené,
pretlmočené a až tak navrhovateľovi doručené (nestalo sa).
Obhajca navrhovateľa podal po vyhlásení uznesenia o jeho vzatí do väzby sťažnosť.
V písomne vypracovanej sťažnosti okrem iného argumentoval, že navrhovateľ nie je znalý
slovenského jazyka, čo sa pri výsluchu pred sudcom evidentne potvrdilo. Pôvodný výsluch
navrhovateľa pred vyšetrovateľom vzhľadom na jeho zranenia a stav (aj pri jeho vzatí do
väzby to bol jeden z dôvodov, pre ktoré bolo sudcom od výsluchu upustené) nemohol byť
objektivizovaný a pre neprítomnosť súdneho znalca nemohlo byť uznesenie ani vyhlásené.
Obhajca zdôraznil, že neboli splnené ani procesné podmienky na vzatie navrhovateľa do
väzby a požiadal o jeho prepustenie z väzby na slobodu, ako aj začatie trestného stíhania
osôb, ktoré napadli v inkriminovanú dobu práve navrhovateľa.
Krajský súd uznesením z 5. januára 2001 zamietol túto sťažnosť ako nedôvodnú podľa
§ 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. K námietkam obhajcu uviedol, že v zápisnici
o výsluchu z 9. októbra 2000 navrhovateľ výslovne prehlásil, že slovenský jazyk ovláda
slovom i písmom, a preto nežiada, aby bol pri výsluchu tlmočník z jeho rodného jazyka.
Podľa krajského súdu formálne a materiálne podmienky na vzatie navrhovateľa do väzby boli
splnené a taktiež boli dodržané lehoty uvedené v § 77 Trestného poriadku.
V ďalšom priebehu prípravného konania vyšetrovateľ 23. februára 2001 podľa § 28
Trestného poriadku pribral tlmočníčku z jazyka macedónskeho a albánskeho do jazyka
slovenského, lebo „vzhľadom k tomu, že A. Z. neovláda slovenský jazyk, v ktorom sa vedie
konanie, bolo potrebné pribrať tlmočníka“. Tlmočníčka sa v ten istý deň zúčastnila
s navrhovateľom preštudovania vyšetrovacieho spisu, ktorý mu podľa záznamu
o preštudovaní vyšetrovacieho spisu aj mala pretlmočiť.
Prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I 9. marca 2001 navrhovateľa upozornil
na prísnejšiu zmenu právnej kvalifikácie jeho konania v obžalobe, ktorú podá (ako pokus
trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 8 ods. 1 k § 222 ods. 1 Trestného zákona).
K pretlmočeniu tohto opatrenia do jazyka albánskeho alebo macedónskeho v ten istý deň
pribral podľa § 28 Trestného poriadku aj tlmočníčku „nakoľko obvinený A. Z. prehlásil, že
neovláda slovenský jazyk, v ktorom sa trestné konanie vedie“. Tlmočníčka opatrenie
pretlmočila.
Hlavné pojednávanie okresného súdu o obžalobe podanej na navrhovateľa za stíhaný
skutok sa uskutočnilo 20. apríla 2000. Podľa zápisnice mal navrhovateľ pri svojom výsluchu
uviesť: „Prehlasujem, že HP môže byť vykonané v slov. jazyku, nežiadam, aby sa konalo
v mojej materinskej reči, nežiadam ani tlmočníka, slov. jazyku rozumiem, tak isto sa viem
v ňom vyjadrovať.“ K veci mal stručne vypovedať: „Kritického dňa som bol opitý, už keď
som prišiel do Jalta – baru, pamätám si len, ako som sa prebral v nemocnici. Pripúšťam, že
skutok tak, ako je to uvedené v obžalobe, sa mohol stať, ak som niekomu spôsobil dajakú
škodu, tak to ľutujem a som ochotný nahradiť poškodenému jeho majetkovú ujmu.“
Navrhovateľ bol rozsudkom okresného súdu z toho istého dňa sp. zn. 1 T 25/01
uznaný vinným zo skutku právne kvalifikovaného ako trestný čin ublíženia na zdraví podľa
§ 221 ods. 1 Trestného zákona (teda podľa pôvodnej, miernejšej právnej kvalifikácie), za čo
mu súd uložil nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní siedmich mesiacov so zaradením
do prvej nápravnovýchovnej skupiny a trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky.
Rozsudok nadobudol právoplatnosť ešte 20 apríla 2001, pretože všetky oprávnené osoby sa
vzdali odvolania. Väzba, ktorú navrhovateľ vykonával od 9. októbra 2000, mu bola
započítaná do uloženého trestu odňatia slobody, a preto je už v súčasnosti na slobode.
Podľa vyjadrenia právneho zástupcu navrhovateľa z 11. júna 2001, ktoré adresoval
ústavnému súdu, správanie navrhovateľa na hlavnom pojednávaní dňa 20. apríla 2001 na
okresnom súde treba chápať tak, že šlo o spôsob účelovej obhajoby. Navrhovateľ mal
eminentný záujem dostať sa na slobodu, bez ohľadu na to, kto a kedy napraví pochybenia
z prvých dní. Keďže zvolil účelovosť, nebol uznaný za vinného v zmysle obžaloby, ale podľa
pôvodnej, podstatne výhodnejšej kvalifikácie a bol mu uložený trest pri dolnej hranici trestnej
sadzby. Právny zástupca však zdôraznil, že pocit spravodlivého odsúdenia z tejto veci
nemôže mať nik a navrhovateľ ani najmenší.
III.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia obvineného alebo podozrivého z trestného činu
možno zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď
oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 24 hodín prepustená na slobodu
alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 24 hodín od prevzatia vypočuť
a rozhodnúť o väzbe alebo ju prepustiť na slobodu.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za
podmienok ustanovených zákonom.
Podľa ods. 4 citovaného ustanovenia kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie
konanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Z princípu uvedeného v prvej vete čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva subjektívne právo
každého nebyť trestne stíhaný alebo pozbavený slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon.
Jedným z ústavne prípustných spôsobov pozbavenia osobnej slobody jedinca je aj
väzba. Vzhľadom najmä na citeľnosť tohto zásahu do osobnej slobody jedinca a jeho
konkurenciu s princípom prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy ústavodarca ustanovil
priamo v ústave (čl. 17 ods. 3 a 4) aj základné podmienky, ktoré musia vzatiu do väzby
predchádzať.
Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy vzatiu do väzby musí predchádzať zadržanie obvineného
alebo podozrivého z trestného činu, ktoré nesmie prekročiť lehotu 24 hodín. Osoba môže byť
vzatá do väzby, len keď je do 24 hodín od zadržania odovzdaná sudcovi. „Sudca musí
zadržanú osobu do 24 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo ju prepustiť na
slobodu“.
Podľa § 68 ods. 1 Trestného poriadku však do väzby možno vziať len osobu, proti
ktorej bolo vznesené obvinenie, to znamená, že nestačí iba podozrenie zo spáchania trestného
činu. Podmienky zadržania podozrivého alebo obvineného z trestného činu, ako aj následné
vzatie do väzby sú podrobnejšie upravené (v intenciách čl. 17 ods. 2 a 3 ústavy) v § 75 až
Odovzdanie zadržanej osoby sudcovi podľa čl. 17 ods. 3 ústavy má predovšetkým
zabezpečiť jej právo na súdnu previerku zákonnosti opatrenia, ktorým bola pozbavená
osobnej slobody. Ide o zabezpečenie ochrany pred svojvoľnými zásahmi štátu do jej osobnej
slobody, aby sa riziko svojvôle zredukovalo na minimum. Jednou z nevyhnutných
podmienok na dosiahnutie tohto cieľa je aj dodržanie ústavnej povinnosti sudcu vypočuť
zadržanú osobu. Z povinnosti sudcu podľa čl. 17 ods. 3 ústavy vypočuť zadržanú osobu,
ktorá mu bola odovzdaná, potom vyplýva subjektívne právo takejto osoby byť vypočutá
sudcom pred rozhodnutím o väzbe.
Podľa čl. 47 ods. 4 ústavy kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie
podľa odseku 2 (v našom prípade konanie pred okresným súdom v súvislosti s rozhodovaním
o väzbe navrhovateľa), má právo na tlmočníka. Čl. 47 ods. 4 ústavy teda priamo svojím
textom ustanovuje (za ním označených okolností) subjektívne právo každého na tlmočníka.
Trestný poriadok toto právo konkretizuje pre oblasť trestnoprocesných vzťahov v § 2 ods. 14,
kde uvádza: „Každý je oprávnený používať pred orgánmi činnými v trestnom konaní svoj
materinský jazyk.“
Na záver tejto časti možno preto zhrnúť, že právo zadržanej osoby, ktorá bola
odovzdaná sudcovi s návrhom na jej vzatie do väzby, aby bola sudcom vypočutá, ako aj
právo osoby, ktorá vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa čl. 47 ods. 2
ústavy, aby mala tlmočníka, sú subjektívne práva vyplývajúce priamo z čl. 17 ods. 3 a čl. 47
ods. 4 ústavy (ex constitutione).
IV.
Najmä v predošlej časti analyzovaný charakter základných práv podľa čl. 17 ods. 3
a čl. 47 ods. 4 ústavy a aplikácia právnych zásad na skutkové okolnosti prejednávaného
prípadu viedli ústavný súd k nasledovným záverom.
Pred výsluchom navrhovateľa sudcom okresného súdu dňa 10. októbra 2000 obhajoba
vzniesla požiadavku vyšetrenia navrhovateľa lekárom, aby bolo zistené, či je vzhľadom na
utrpené zranenia vôbec schopný výsluchu, a tiež požiadavku prítomnosti tlmočníka. Sudca
upustil od výsluchu navrhovateľa z dôvodu jeho zdravotného stavu (bez lekárskeho
vyšetrenia), ako aj z dôvodu neprítomnosti tlmočníka a navrhovateľa vzal do väzby. Takýto
postup znamenal evidentné porušenie práv navrhovateľa podľa čl. 17 ods. 3 a čl. 47 ods. 4
Právo na vypočutie sudcom podľa čl. 17 ods. 3 ústavy nie je právo absolútne, lebo sa
môžu vyskytnúť prípady, kedy nebude možné v ústavou a zákonom stanovených, pomerne
krátkych lehotách zadržanú a obvinenú osobu vypočuť (napr. vplyv psychotropných látok,
bezvedomie a pod.). V danom prípade však tomu tak nebolo. Nevypočutie navrhovateľa
sudcom z dôvodu nezabezpečenia vyšetrenia jeho zdravotného stavu lekárom, ako aj
nezabezpečenia prítomnosti tlmočníka bolo zjavne nedôvodné a predstavuje porušenie jeho
práva podľa čl. 17 ods. 3 ústavy.
Pretože subjektívne právo na vypočutie sudcom podľa čl. 17 ods. 3 ústavy predstavuje
v parciálnej oblasti bližšiu konkretizáciu subjektívneho práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy,
porušením práva navrhovateľa podľa čl. 17 ods. 3 ústavy došlo aj k porušeniu jeho práva
podľa čl. 17 ods. 2 ústavy.
Nevypočutie navrhovateľa sudcom pred jeho vzatím do väzby aj z toho dôvodu, že
sudca do konania nepribral tlmočníka, má význam tiež z hľadiska práva navrhovateľa podľa
Okresný a krajský súd vzniesli v týchto súvislostiach námietku účelového postupu zo
strany navrhovateľa, pretože pri výsluchu pred vyšetrovateľom 9. októbra 2000, ako aj na
hlavnom pojednávaní na okresnom súde 20. apríla 2001 prehlásil, že jazyku slovenskému
rozumie slovom aj písmom, vie sa v ňom vyjadrovať a čiastočne slovensky aj vypovedal.
Právny zástupca navrhovateľa odôvodnil účelový postup navrhovateľa dňa 20. apríla 2001
predovšetkým snahou dostať sa čím skôr na slobodu.
Nie je úlohou ústavného súdu zaoberať sa v tomto smere otázkou, do akej miery bol
postup navrhovateľa účelový a do akej nie (vyšetrovateľ a prokurátor v prípravnom konaní
napr. pribrali tlmočníčku z jazyka macedónskeho a albánskeho). Podstatou posudzovania
ústavného súdu nie je otázka účelovosti postupu navrhovateľa, ale otázka ústavnosti postupu
okresného a krajského súdu voči nemu, keď naviac prípadná účelovosť postupu navrhovateľa
nezbavuje štátne orgány ústavnej povinnosti postupovať voči nemu v súlade s ústavou.
Navrhovateľ má štátnu príslušnosť Macedónska a je národnosti macedónskej, pričom
o dĺžke jeho pobytu v Slovenskej republike neboli zadovážené presnejšie údaje (jeho
priateľka A. H. z B. pri svedeckom výsluchu 8. októbra 2000 uviedla, že sa s ním pozná vyše
roka a sporadicky s ním spolu bývala). Bolo preukázané, že jeho materinským jazykom je
jazyk macedónsky (prípadne albánsky), avšak nie slovenský.
Podľa čl. 47 ods. 4 ústavy kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie,
má právo na tlmočníka. Ústavné právo na tlmočníka v zmysle čl. 47 ods. 4 ústavy toho, „kto
vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie“, treba vykladať v prípade osoby
trestne stíhanej v spojení s „právom každého používať pred orgánmi činnými v trestnom
konaní svoj materinský jazyk“ podľa § 2 ods. 14 Trestného poriadku.
Pokiaľ trestne stíhaná osoba, ktorej materinským jazykom nie je jazyk slovenský,
vyhlási, že slovenský jazyk neovláda, orgány činné v trestnom konaní sú povinné pribrať
tlmočníka a umožniť jej používať v konaní pred nimi svoj materinský jazyk. Inými slovami,
obsahom práva podľa čl. 47 ods. 4 ústavy u osoby, ktorá vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom
sa trestné konanie vedie, sú právo na tlmočníka a právo používať pred orgánmi činnými
v trestnom konaní svoj materinský jazyk.
Vyhlásenie obhajcu navrhovateľa pred výsluchom navrhovateľa sudcom okresného
súdu dňa 10. októbra 2000, že „trváme na tom, aby bol pri výsluchu prítomný tlmočník“,
bolo treba považovať aj za vyhlásenie navrhovateľa podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, že neovláda
jazyk, v ktorom sa konanie vedie. Sudca dal napokon do zápisnice aj údaj, že uznesenie
o vzatí do väzby bolo vyhlásené v neprítomnosti obvineného, „keďže neovláda slovenský
jazyk ...“.
Nepribratím tlmočníka a neumožnením navrhovateľovi, aby pri výsluchu pred sudcom
okresného súdu 10. októbra 2000 používal svoj materinský jazyk, došlo potom k porušeniu
práva navrhovateľa podľa čl. 47 ods. 4 ústavy.
Čl. 12 ods. 2 ústavy obsahuje z dôvodov, ktoré vymenúva, zákaz diskriminácie, to
znamená poškodzovania, zvýhodňovania alebo znevýhodňovania. Z čl. 12 ods. 2 ústavy teda
vyplýva aj subjektívne právo každého, aby nemohol byť vo svojich právach a slobodách
diskriminovaný z dôvodov v tomto ustanovení vymenovaných.
V prípade navrhovateľa došlo k jeho znevýhodneniu preto, lebo svoje základné práva
podľa čl. 17 ods. 2 a 3 a čl. 47 ods. 4 ústavy nemohol realizovať – v porovnaní s inými
osobami – pre svoje iné postavenie (nebol vypočutý kvôli narušenému zdravotnému stavu,
ktorý však nebol objektivizovaný lekárom) a jazyk (nebol vypočutý aj preto, lebo sudca
nezabezpečil tlmočníka a neumožnil mu používať jeho materinský jazyk).
Nakoľko k porušeniu práv navrhovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 3 a čl. 47 ods. 4 ústavy
došlo v priamej spojitosti s porušením zákazu diskriminácie a subjektívneho práva nebyť
diskriminovaný podľa čl. 12 ods. 2 ústavy, ústavný súd potom konštatoval porušenie práv
navrhovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 3 a čl. 47 ods. 4 ústavy aj v spojitosti s právom podľa
Porušenie základných práv navrhovateľa spôsobili okresný súd a tiež aj krajský súd.
Navrhovateľ bol vzatý do väzby napriek tomu, že nebol vypočutý sudcom okresného
súdu, ako ani v materinskom jazyku. Hoci obhajca navrhovateľa podal proti uzneseniu
okresného súdu o vzatí do väzby z 10. októbra 2000 sťažnosť, táto nemala podľa § 74 ods. 2
v tom čase platného a účinného Trestného poriadku odkladný účinok a rozhodnutie o vzatí do
väzby sa preto stalo vykonateľným jeho vyhlásením.
Krajský súd, ktorý rozhodoval o podanej sťažnosti, bol súdom s plnou jurisdikciou.
Mohol preto posudzovať všetky otázky skutkové a právne, dopĺňať dokazovanie a taktiež
rozhodnúť vo veci sám, hoci aj odlišne ako okresný súd (vrátane prepustenia navrhovateľa
z väzby). Zamietnutím sťažnosti obhajcu navrhovateľa ako nedôvodnej podľa § 148 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku uznesením krajského súdu z 5. januára 2001 sa uznesenie
okresného súdu o vzatí navrhovateľa do väzby stalo právoplatným a jeho väzba potvrdená.
Krajský súd tak potvrdil aj protiústavný postup, ktorého sa okresný súd dopustil voči
navrhovateľovi, hoci mal možnosť ho aspoň sčasti korigovať (vyslúchnuť sám navrhovateľa
za účasti tlmočníka v materinskom jazyku a až potom rozhodnúť o sťažnosti). Týmto sa
krajský súd spolupodieľal na porušení už označených základných práv navrhovateľa.
Na základe všetkých doposiaľ uvedených dôvodov preto ústavný súd rozhodol
spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto nálezu.