Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 269/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2009 predbežne

prerokoval sťažnosť spoločnosti B., a. s., L., B., Spolková republika Nemecko, a Ing. A. B.,

T., všetci zastúpení advokátkou JUDr. E. K., B., vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu, na rovnosť účastníkov v konaní a vlastniť majetok podľa čl. 46

ods. 1, a a 3 , ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky a jeho rozhodnutím sp. zn. z 23. októbra 2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti B., a. s., B., a Ing. A. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára

2008 doručená sťažnosť spoločnosti B., a. s., L., B., Spolková republika Nemecko, a Ing. A.

B., T. (ďalej spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva na

súdnu ochranu, na rovnosť účastníkov v konaní a vlastniť majetok podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3 a a 3 (ďalej len „“), ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj

„najvyšší súd“) a jeho rozhodnutím sp. zn. z 23. októbra 2007. Sťažnosť

bola doručená do podateľne ústavného súdu osobne.

Sťažovatelia tvrdili, že najvyšší súd ako odvolací súd neodôvodnením nepodania

návrhu na konkrétnu kontrolu ústavnosti noriem a neodôvodnením rozhodnutia nepripustiť

dovolanie z dôvodu, že ide o vec zásadného právneho významu, porušil ich označené

základné práva.

Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

bola sťažovateľka – spoločnosť B., a. s., v postavení žalovaného, a B., ako aj

Ing. A. B. v postavení vedľajších účastníkov. Na sťažovateľku bola podaná žaloba

o splnenie povinnosti zapísať spoločnosť L., a. s. (ďalej len „žalobkyňa“) ako jej

akcionárku.

Ako sa uvádza v sťažnosti, zakladatelia sťažovateľky (pôvodne pod obchodným

menom P., a. s.) pri jej založení zámerne prijali stanovy, ktoré v súlade s vtedy platným

znením obmedzovali prevoditeľnosť akcií, a to tak, že

na prevod akcií sa vyžadoval súhlas predstavenstva. Dôvodom takéhoto postupu bol záujem

zakladateľov regulovať okruh akcionárov tak, aby sa akcionárom nemohla stať osoba, ktorá

by mohla spoločnosť poškodzovať, napr. z radov trhových konkurentov v oblasti

cementárenského priemyslu. Všetci zakladatelia, ako aj ďalšie osoby, ktoré sa následne stali

akcionármi, o obsahu a význame tohto ustanovenia vedeli a pri založení spoločnosti, resp.

dodatočnom „vstupe“ do spoločnosti s ním súhlasili, dokonca u niektorých, napr. u B. toto

ustanovenie bolo podmienkou vstupu do spoločnosti vrátane súvisiacej investície.

Od konca roka 1998 začala byť sťažovateľka predmetom sústredeného záujmu

konkurenčnej skupiny L., ktorá sa usilovala o prevzatie kontroly nad ňou. Vďaka zneniu jej

stanov, ktoré obmedzovali prevoditeľnosť ňou emitovaných akcií podmienkou súhlasu

predstavenstva, sa skupine L. nepodarilo tento zámer realizovať.

V tejto situácii došlo k prijatiu , ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) s tým, že niektoré

jeho ustanovenia nadobudli účinnosť od 5. decembra 2001, ale väčšina ustanovení

nadobudla účinnosť od 1. januára 2002. bola v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky oficiálne publikovaná v čiastke 200 dňa 5. decembra 2001, reálne však bola

distribuovaná až o niekoľko dní neskôr. Táto rozsiahla svojím prechodným

a záverečným ustanovením § 768c ods. 15 zasiahla priamo a retroaktívne do znenia stanov

spoločnosti B., a. s., narušila právnu istotu a stabilitu, zmenila vôľu akcionárov prejavenú v

súlade s dovtedy platným ustanovením už pri jej

založení v rámci jej stanov a vytvorila nejasnosti týkajúce sa toho, ktoré ustanovenia stanov

zostávajú v platnosti aj po 1. januári 2002 a ktoré zo zákona strácajú platnosť pre „rozpor

s donucujúcimi ustanoveniami tohto zákona“ (porov. v

znení účinnom od 1. januára 2002). V danej súvislosti je obzvlášť významné to, že ,

konkrétne ustanovením § 768c ods. 15, bola prijatá zákonná úprava, ktorej donucujúce

ustanovenie ex lege spôsobilo neplatnosť dovtedajšej úpravy súkromných vzťahov medzi

majiteľmi akcií emitovaných sťažovateľkou ako si ich títo v súlade s dovtedy platným

zákonom upravili v stanovách. Navyše, znenie veľmi rozsiahlej bolo prijaté a

oficiálne publikované len niekoľko dní pred nadobudnutím účinnosti. Pokiaľ ide o znenie

ustanovenia , toto bez rozumného dôvodu neposkytlo

ani žiadnu legisvakačnú lehotu na prispôsobenie príslušných ustanovení stanov novej

zákonnej úprave, a to na rozdiel napr. od ustanovení obsiahnutých v odseku 14 a aj odseku 5

. Uvedeným postupom štátu bolo zasiahnuté do pokojného užívania majetku

väčšiny akcionárov spoločnosti B., a. s., zrušená ich slobodne prejavená vôľa urobená

v súlade s dovtedy platným zákonom a nebola im daná reálna možnosť riadne sa oboznámiť

s novým znením zákona a urobiť kroky potrebné na to, aby vyhoveli jeho požiadavkám. Od

momentu publikovania do nadobudnutia jej účinnosti akcionári nemali možnosť

prispôsobiť znenie stanov spoločnosti B., a. s., novým požiadavkám zákona (§ 156 ods. 9

), t. j. v súlade so zákonom pripraviť, zvolať a uskutočniť konanie

valného zhromaždenia na účely prispôsobenia stanov , všetko tak, aby súčasne zostali

pre nich zachované pomery, za akých spoločnosť B., a. s., zakladali, prípadne do nej bona

fide vstupovali vrátane zahraničného investora pochádzajúceho z členského štátu Európskej

únie, a to ešte predtým, ako donucujúce ustanovenia proti ich vôli jednostranne

zmenia znenie stanov súkromnej akciovej spoločnosti. Po nadobudnutí účinnosti už

nebolo možné zabrániť riziku nežiadúcich prevodov akcií, ku ktorým aj došlo, o čom svedčí

predmet súdneho sporu. Zákonodarca podľa sťažovateľov neposkytol žiaden časový priestor

na zosúladenie dovtedajšieho znenia stanov s novými donucujúcimi ustanoveniami, hoci

neexistoval rozumný dôvod pre takýto postup, pričom poskytnutiu primeranej vakačnej

lehoty nebránil ani žiaden naliehavý verejný záujem. Retroaktívne účinky sú preto

o to vypuklejšie a voči prevažnej väčšine akcionárov spoločnosti B., a. s., nespravodlivejšie.

V prípade ustanovenia zákonodarca nerešpektoval ani systém deľby

moci na moc zákonodarnú, výkonnú a súdnu. O platnosti či neplatnosti stanov akciovej

spoločnosti by mal totiž rozhodovať výlučne všeobecný súd tak, ako to predpokladá

ustanovenie v spojení s ustanovením .

Žalobkyňa využila situáciu vzniknutú v dôsledku legislatívnych zmien po 1. januári

2002 a s niektorými akcionármi sťažovateľky uzatvorila zmluvy o prevode akcií, a to bez

súhlasu predstavenstva spoločnosti B., a. s. Následne sa domáhala zapísania do zoznamu

akcionárov. Spoločnosť B., a. s., jej nevyhovela, čo viedlo k vzniku súdneho sporu.

Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -128 z

10. novembra 2005 v spojení s opravným uznesením krajského súdu č. k. -163

zo 17. októbra 2006 bolo sťažovateľke uložené zapísať žalobkyňu do zoznamu akcionárov

ako akcionára s akciami špecifikovanými vo výroku rozsudku.

Sťažovateľka v postavení žalovanej podala proti rozsudku krajského súdu odvolanie,

ktorého súčasťou bol aj podnet odvolaciemu súdu na iniciovanie konkrétnej kontroly

ústavnosti noriem, lebo podľa jej názoru ustanovenie je z už

naznačených dôvodov v rozpore s a medzinárodnou zmluvou a v takom prípade by

všeobecný súd mal postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 23. októbra 2007 v spojení

s opravným uznesením sp. zn. z 22. novembra 2007 bol rozsudok krajského

súdu v spojení s opravným uznesením potvrdený. Z odôvodnenia vyplýva, že návrhu na

prerušenie konania podľa (ďalej aj

„OSP“) nebolo možné vyhovieť, lebo najvyšší súd neprijal názor o splnení podmienok na

prerušenie konania. V súvislosti s návrhom na pripustenie dovolania týkajúceho sa

vymedzených otázok zásadného právneho významu dospel k záveru, že nejde o otázky

takého zásadného právneho významu, ktoré by mali byť dôvodom na pripustenie dovolania.

Podľa názoru najvyššieho súdu z platných stanov (čl. 7 bod 7.1 prvá veta) vyplýva, že akcie

možno previesť na inú fyzickú osobu alebo právnickú osobu len na základe

predchádzajúceho písomného súhlasu predstavenstva, pričom o udelenie súhlasu

s prevodom musel akcionár požiadať písomnou žiadosťou doručenou predstavenstvu (čl. 7

bod 7.2 stanov). Ustanovenie čl. 7 bodu 7.1 a súvisiacich bodov stanov má donucujúci

charakter, a preto od 1. januára 2002 v zmysle stratilo platnosť.

Prevod akcií sa uskutočňuje na základe zmluvy. Zákon však pripúšťa obmedzenie

prevoditeľnosti akcií na meno, ku ktorému môže dôjsť napr. tak, že sa na prevod vyžaduje

súhlas niektorého z orgánov spoločnosti podľa určenia v stanovách. Právna úprava účinná

do 31. decembra 2001 pripúšťala možnosť, aby stanovy spoločnosti obmedzili

prevoditeľnosť akcií na meno. Podľa prechodných ustanovení spoločnosti boli

povinné uviesť stanovy do súladu s účinnou od 1. januára 2002 ().

Ustanovenia stanov, ktoré boli v rozpore s kogentnými ustanoveniami novej právnej úpravy,

stratili platnosť 1. januára 2002 ( ).

Podľa sťažovateľov v napadnutom rozsudku ide o svojvôľu pri výklade a aplikácii

a súvisiacich ustanovení

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ako aj

súvisiacich ustanovení do tej miery, že došlo k zásadnému

popretiu ich účelu a významu. Sťažovatelia totiž nepatria medzi taxatívne vymenované

subjekty, ktoré sú podľa oprávnené obrátiť sa na ústavný súd s návrhom na

začatie konania podľa , a preto sa nemohli sami obrátiť na ústavný súd

a požiadať ho o rozhodnutie, či ustanovenie je, alebo nie je v rozpore

s a dodatkovým protokolom. Ak by sa bol najvyšší súd v rámci odvolacieho

konania týmto podnetom riadne zaoberal a ústavne súladným spôsobom aplikoval § 37

, došlo by v dôsledku zisteného rozporu zákona s

a medzinárodnou zmluvou k zachovaniu označených základných práv sťažovateľov.

Sťažovatelia ďalej tvrdia, že rozsudok najvyššieho súdu je v rozpore aj

s ustanovením , lebo v odôvodnení rozsudku nie je uvedené, resp. je

zamlčané, z akých dôvodov sťažovatelia spolu s odvolaním podali aj podnet, a rovnako nie

je uvedené a presvedčivo odôvodnené, prečo najvyšší súd prijal názor, že nie sú splnené

podmienky na prerušenie konania. Chýbajú aj presvedčivé dôvody, prečo sa nevyhovelo

návrhu sťažovateľov na pripustenie dovolania a prečo sa prijal názor, že otázka položená

sťažovateľmi nie je otázkou takého zásadného právneho významu, ktorá by mala byť

dôvodom na pripustenie dovolania. Právoplatný rozsudok najvyššieho súdu možno preto

označiť za svojvoľný (arbitrárny). Zároveň to znamená, že najvyšší súd nevykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy, teda neinterpretoval zákon ústavne súladným

spôsobom, čím bolo porušené základné právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé

súdne konanie.

Sťažovatelia ďalej tvrdia, že v odvolacom konaní bolo porušené aj ich základné

právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa . Najvyšší súd totiž

v rozsudku bez presvedčivej právnej argumentácie prijal právny názor žalobkyne a rozhodol

v súlade s ním. O podstatných návrhoch a právnej argumentácii sťažovateľov poukazujúcich

na porušenie základných práv sa v odôvodnení rozhodnutia nezmienil, prípadne iba neúplne

a skreslene, pričom o podnete na podanie návrhu ústavnému súdu vôbec nerozhodol

a zamietnutie s tým súvisiaceho návrhu na prerušenie konania neodôvodnil, rovnako

neodôvodnil ani zamietnutie návrhu na pripustenie dovolania.

Sťažovatelia navrhli vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov , dohovoru a dodatkového protokolu v konaní vedenom

najvyšším súdom pod sp. zn. s tým, aby bol rozsudok najvyššieho súdu

z 23. októbra 2007 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Domáhajú sa tiež priznania

náhrady trov právneho zastúpenia v paušálnej sume 7 000 Sk.

Sťažovatelia tiež navrhli, aby v rámci predbežného prerokovania sťažnosti a jej

prijatia na ďalšie konanie vydal ústavný súd dočasné opatrenie, ktorým by odložil

vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, ktoré sú zjavne neopodstatnené, môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že komponentom práva na spravodlivý proces je aj

povinnosť všeobecného súdu, aby v rozhodnutí odôvodnil skutočnosť, že nevyhovel

podnetu účastníka konania, aby všeobecný súd prerušil konanie podľa ,

resp. a podal návrh na preskúmanie ústavnosti zákona, ktorý sa týka

prejednávanej veci, a taktiež obdobná povinnosť vyjadriť sa k podnetu účastníka konania,

aby odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, že dovolanie je prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Všeobecný súd môže dospieť k domnienke o neústavnosti zákona a iniciovať

konkrétnu kontrolu ústavnosti buď sám, z vlastnej iniciatívy alebo na základe stotožnenia sa

s podnetom účastníka konania. Predmetná vec sa týka druhej uvedenej alternatívy.

Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že najvyšší súd sa nevysporiadal s týmto

návrhom, pričom ustanovenie, o ktorého ústavnosti sťažovateľ pochyboval, bolo

nepochybne relevantné na riešenie veci, ktorá bola predmetom konania na všeobecných

súdoch.

Všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne

súladnej normy, k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj

ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy ústavným

súdom. Ak však účastník konania odôvodneným spôsobom podnieti, aby všeobecný súd

podal návrh ústavného súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s , má

všeobecný súd v zásade tieto možnosti:

Buď vykoná ústavne konformný výklad právnej normy, alebo vysvetlí, prečo

považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú, alebo sa stotožní s návrhom

účastníka a podá vec ústavnému súdu. V tomto zmysle nemožno pod domnienkou (čl. 144

ods. 1 ) či pod dospením k záveru [ ] rozumieť úplne voľnú

úvahu súdu.

Z ako priamo záväzného a aplikovateľného práva vyplýva subjektívne právo

účastníka na rozhodnutie, ktoré je v súlade s , resp. na rozhodnutie vychádzajúce

z ústavne súladnej normy, na súdnu ochranu jeho základných práv a slobôd, nie však

automatické subjektívne právo na podanie návrhu na ústavnom súde. Všeobecný súd je

povinný korektne sa vysporiadať s daným podnetom jednou z uvedených možností, tak

z hľadiska ochrany základných práv, ako aj z hľadiska riadneho odôvodnenia vyžadovaného

právom na súdnu ochranu.

Už účastníci konaní v 1. ČSR sa domáhali, aby všeobecné súdy podali návrh na

posúdenie súladnosti podľa § 9 zákona č. 162/1920 Sb. o ústavním soudě [V případě lit. a)

§ 7 rozhoduje ústavní soud pouze na základě návrhu, který může býti podán toliko od

nejvyššího soudu, nejvyššího správního soudu, volebního soudu, od poslanecké sněmovny,

senátu neb od sněmu Podkarpatské Rusi.]. V rozhodnutí č. 17843/21 (Bohuslav,

administratívne rozhodnutie č. 1097/1922) Najvyšší správny súd uviedol v právnej vete, že

„posouzení, zda-li existuje rozpor konkrétního zákona s , pro který je nutno jej

předložit Ústavnímu soudu, je plně v pravomoci soudu, který v této souvislosti není vázán

požadavkem účastníka řízení na jeho předložení Ústavnímu soudu pro dovozovanou

protiústavnost“. Najvyšší správny súd v tejto súvislosti uviedol, že „v dodatku k své

stížnosti namítá stěžovatel, že zákon záborový příčí se státnímu základnímu zákonu

platnému v době jeho vydání o nedotknutelnosti vlastnictví, a že tedy zábor z tohoto důvodu

jest v odporu se zákonem. Námitku tuto musil nejvyšší správní soud odmítnouti jako

nepřípustnou. Neboť k rozhodnutí o tom, zda se nějaký zákon republiky čsl. příčí ústavě, jest

dle 7 zák. ze dne 9. března 1920 č. 162 sb. z. a n. výlučně příslušný ústavní soud. Dokud

tento tribunál neprohlásil nějaký zákonný předpis za protiústavní a dokud nález jeho nebyl

uveřejněn ve sbírce zákonů a nařízení, dotud všechny úřady i soudy musí pokládati předpis

onen za ústavní (srovn. § 20 cit. z. a contr.). Stěžovatel nemůže se odvolati na to, že by byl

již ůsobem naznačeným ústavní soud záborový zákon uznal za protiústavní a je proto jeho

námitka, vznesená proti rozhodnutí pozemkového úřadu, který tento zákon jako platný

aplikoval na daný případ, neodůvodněná a nemístná. V námitce té nelze ostatně spatřovati

ani uplatnění nějakého subjektivního procesuálního práva strany na vyvolání rozhodnutí

ústavního soudu o otázce dotčené, neboť právo předložiti návrh na řešení této otázky soudu

ústavnímu nepřísluší jednotlivým účastníkům soukromým a to ani přímo ani nepřímo skrze

rozhodující senáty nejvyšších soudů; právo to nepřináleží ani senátům, konkrétní věc

rozhodujícím, nýbrž návrh onen by mohl vycházeti jen od plena nejvyššího správního soudu.

Následkem toho může strana soukromá nejvýše jen upozorniti nejvyšší správní soud, že by

mohl uvážiti, zda v určitém směru není dán případ, v němž by tento tribunál právo návrh

jemu v §§ 9 a 10 zák. cit. propůjčené mohl nebo měl vykonati. Ale postavení procesní strany

v tomto řízení, jež s rozhodováním konkrétní právní záležitosti nikterak nesouvisí, naopak

od každé určité rozepře se odpoutává, jí nepřísluší.“. Obdobne rozhodol Najvyšší správny

súd v náleze č. 3757/26 (Bohuslav, administratívne rozhodnutie č. 5423/1926), v ktorého

právnej vete uviedol, že „v řízení před správním soudem nemá navrhovatel nárok na to, aby

správní soud k jeho podnětu učinil ústavnímu soudu návrh co do otázky, zda určitý předpis

zákona neodporuje ústavě“. Najvyšší správny súd v tejto súvislosti uviedol, že sa „navrhuje

konečně, aby nejvyšší správní soud podal ústavnímu soudu návrh podle § 9 zákona

z 9. března 1920 č. 162 Sb. stran ústavnosti zákonů č. 495/21 a 394/22. K tomu jest

poznamenati, že ve smyslu zákona č. 162/20, zejména vzhledem k ustanovení § 9 až 15

zákona nepřísluší straně před nejvyšším správním soudem vystupující, tedy ani stěžovateli,

nárok na to, aby k jeho žádosti učiněn byl ústavnímu soudu návrh podle § 9 zákona

č. 162/20. Stěžovatel může sice v řízení před nejvyšším správním soudem dáti podnět

k takovému návrhu, avšak kontrole stěžovatelově se vymyká a do působnosti senátu,

v příslušné věci rozhodujícího, nenáleží, jak nejvyšší správní soud v případné plenární

schůzi s podnětem takovým naloží. Nelze proto k námitce předem uvedené přihlížeti.“.

V tejto súvislosti však ústavný súd musí poznamenať, že za 1. ČSR vlastne neexistovala

konkrétna kontrola ústavnosti noriem v dnešnom zmysle. Najvyšší súd a Najvyšší správny

súd síce mali aktívnu legitimáciu, ale nie s rekurzom ku konkrétnemu prípadu v prerušenom

konaní (porov. aj Osterkamp, J.: Ústavní soudnictví v meziválečném Československu,

Právník 6/2007, s. 598 a 600).

Od roku 1992 pozná československý, resp. slovenský právny poriadok konkrétnu

kontrolu ústavnosti a zároveň základné právo na súdnu ochranu, ktorého komponentom je aj

povinnosť súdov riadne odôvodňovať svoje rozhodnutia. Podľa Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje

rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument bola daná

podrobná odpoveď. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje

sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Repík, B.: Ľudské práva v súdnom konaní,

MANZ, Bratislava 1999, s. 166 a nasl.) Riadne odôvodnený podnet účastníka, aby

všeobecný súd preskúmal ústavnosť, prípadne zákonnosť aplikovaného právneho predpisu,

alebo aby podal predbežnú otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev

v Luxemburgu (ďalej len „ESD“), možno považovať za argument, ktorý môže byť pre

rozhodnutie rozhodujúci. Prainšpiráciou pre konanie súdneho dvora o predbežnej otázke je

práve konkrétna kontrola ústavnosti zákonov na národnej úrovni (porov.: Bobek, M.,

Komárek, K., Passer, J., M., Gillis, M.: Předběžná otázka v komunitárním právu, Linde,

Praha 2005, s. 10). Na ESĽP sa už obrátili sťažovatelia, ktorí namietali, že národný súd

nepredložil ESD predbežnú otázku (cit. dielo, s. 257 a nasl.). Vo veci DIVAGSA Company

v. Španielsko sťažovateľka namietala takéto nepodanie predbežnej otázky. Európska

komisia pre ľudské práva (ďalej len „EKĽP“) k tomu uviedla, že nieto žiadneho

absolútneho práva (rozumej nároku) na podanie predbežnej otázky. Na druhej strane však za

určitých okolností nepodanie takejto otázky môže byť porušením čl. 6 ods. 1 dohovoru,

zvlášť ak sa takéto odmietnutie zdá arbitrárne, t. j. neodôvodnené. V prejednávanej veci

však EKĽP takéto odmietnutie nezistila, pretože Španielsky najvyšší súd sa s podnetom

podrobne vysporiadal vychádzajúc z judikatúry ESD (rozhodnutie o prijateľnosti, sťažnosť

č. 20631/92, s. 279, 12. máj 1993).

V predmetnej veci je nutné zohľadniť rozhodnutie o prijateľnosti [Ivanciuc

v. Rumunsko (sťažnosť č. 18624/03, s. 12-13, 8. september 2005)]. Sťažovateľ namietal, že

trestný súd odmietol dve jeho námietky protiústavnosti. Prvú trestný súd odmietol z dôvodu,

že ústavný súd už o danom ustanovení rozhodol, pričom podľa sťažovateľa to nevylučuje

nové preskúmanie, a druhú námietku súd odmietol, pretože sa týka nesúvisiaceho

ustanovenia. Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že dohovor negarantuje ako také právo

na predloženie veci národného súdu inému národnému alebo medzinárodnému súdu na

posúdenie predbežnej otázky. Takéto právo nemôže byť absolútne (rozumej nárokové) ani

v prípade, ak nejaká oblasť práva môže byť interpretovaná len súdom na to určeným

a ostatné súdy sú povinné predložiť danému súdu predbežnú otázku. V súlade s týmto

mechanizmom musí konajúci súd zhodnotiť splnenie podmienok na predloženie otázky.

Európsky súd pre ľudské práva však uvádza, že napriek tomu za určitých okolností môže

konajúci súd v tejto situácii porušiť právo na spravodlivý proces. V prípade Ivanciuc však

takéto okolnosti nenastali, pretože trestný súd sa námietkami zaoberal a zistil, že ústavný

súd už niekoľkokrát potvrdil ústavnosť dotknutého ustanovenia, a teda ďalšie preskúmanie

je bezcenné. Európsky súd pre ľudské práva súhlasil, že druhý namietaný predpis nesúvisí

so sťažovateľovou vecou. Európsky súd pre ľudské práva, samozrejme, vychádzajúc

zo svojej pozície, doplnil, že aj keby boli dané odmietnutia v rozpore s národným právom,

nie je jeho úlohou preskúmavať takéto porušenia zákona a z hľadiska práva na spravodlivý

proces nešlo o arbitrárne rozhodnutia.

Nemenej ilustratívny a hodný zohľadnenia je rozsudok Pronina v. Ukrajina (sťažnosť

č. 63566/00, 18. júl 2006). Sťažovateľka na všeobecnom súde namietala, že výpočet jej

dôchodku, ktorý je nižší než minimálna mzda, je v rozpore s ukrajinskej (bod

10). Pred ESĽP tvrdila, že ukrajinské súdy sa nevysporiadali s jej argumentmi v úplnosti,

zvlášť s argumentom o rozpore výpočtu jej dôchodku s (body 3 a 20). Európsky súd

pre ľudské práva uviedol, že dohovor nezaručuje samotné právo na prístup k súdu, ktorý má

kompetenciu rušiť zákony, ani právo na prerušenie konania a predloženie veci národnému

alebo medzinárodnému súdu k vyriešeniu „predbežnej otázky“. Podľa ukrajinského práva

nemá jednotlivec prístup k ústavnému súdu a je na úvahe všeobecných súdov, či majú

pochybnosti o ústavnosti zákona a oslovia v tom smere ústavný súd. Z ukrajinského

právneho poriadku však nevyplýva, že sú všeobecné súdy povinné preskúmať detailne

každú otázku ústavnosti vznesenú účastníkom konania alebo predložiť každú takúto otázku

ústavnému súdu. Z uvedeného vyplýva, že všeobecné súdy majú priestor na voľnú úvahu

v situácii, keď účastníci konania navrhnú preskúmanie ústavnosti zákona, a preto je nutné

posudzovať porušenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie podľa okolností každej veci.

Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že ukrajinské súdy sa nepokúsili posúdiť

sťažovateľkinu vec z pozície ústavnej súladnosti, napriek jej explicitnej požiadavke v každej

inštancii. Európsky súd pre ľudské práva nepovažoval za svoju úlohu rozhodnúť, aká by

bola najvhodnejšia forma vysporiadania sa všeobecných súdov s týmto argumentom, avšak

úplná ignorácia daného argumentu, ktorý bol konkrétny, súvisiaci s danou vecou a dôležitý,

porušila čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vo veci Vavrenyuk v. Ukrajina (rozhodnutie o prijateľnosti,

sťažnosť č. 30698/04, s. 4, 14. október 2008) bola skutková situácia opačná. Sťažovateľ

namietal, že nezvýšenie jeho dôchodku je v rozpore s , ale nežiadal výslovne

podanie na ústavný súd. Odvolací súd však jasne reagoval tým spôsobom, že nemieni podať

návrh na ústavný súd. Európsky súd pre ľudské práva teda odmietol sťažnosť ako zjavne

neopodstatnenú.

Rakúsky Správny súdny dvor (Verwaltungsgerichthof – VwGH) dospel

k podobnému názoru. V rozsudku č. 92/02/0237 (20. január 1993, dostupné na internete:

<www.ris.bka.gv.at>) uviedol, že sťažovateľ nemá priamy prístup na preskúmanie

nariadenia ústavným súdom na základe podnetu nezávislého správneho tribunálu a jeho

právo nie je porušené len samým nepodaním takéhoto návrhu, resp. nesúhlasom tribunálu

so sťažovateľovým návrhom. V prerokovávanom prípade však bolo sťažovateľovo právo

porušené, pretože tribunál nijak nevyhodnotil argumenty o nezákonnosti nariadenia

a považoval ich za irelevantné od začiatku.

V právnej vete nálezu sp. zn. Ústavný súd Českej republiky uviedol, že

„podle trestního řádu, obdobně jako podle ČR, obecný

soud, má-li za to, že zákon, jehož užití je z dané věci rozhodné, je v rozporu s ústavním

zákonem nebo mezinárodní smlouvou, která má přednost před zákonem, přeruší řízení

a předloží věc Ústavnímu soudu ČR. Soud má tedy možnost k takovému závěru nedospět,

ale dospěje-li k němu, je povinen postupovat tak, jak je uvedeno. Pokud pak uplatní strana

takový návrh, je třeba, aby soud o něm rozhodl nebo jinak vyjádřil své stanovisko

k tvrzenému rozporu“ (dostupné na internete: <http://nalus.usoud.cz/Search/Search.aspx>).

V súvislosti s predmetnou vecou možno ešte upriamiť pozornosť na nález sp. zn.

Ústavného súdu Českej republiky, podľa ktorého je nepoloženie predbežnej

otázky ESD porušením práva na zákonného sudcu. Pozornosť si však v kontexte

prerokovávanej sťažnosti zaslúži hlavne odlišné stanovisko sudkyne L., podľa ktorého „za

situace, kdy si soud poslední instance aplikující normy komunitárního práva zcela opomene

položit otázku, zda by měl vznést předběžnou otázku k ESD a její nepoložení řádně

neodůvodní (viz bod 22. odůvodnění) a otázka zákonného soudce nebyla tedy soudem řádně

zodpovězena, nelze ještě učinit závěr o porušení čl. 38 odst. 1 Listiny základních práv a

svobod. Takovéto jednání soudu představuje porušení pravidel spravedlivého procesu, a tím

zásah do práva garantovaného čl. 36 odst. 1 Listiny základních práv a svobod (srov.

obdobně i např. rozhodnutí Ústavního soudu ve věci sp. zn. , sp. zn.

)“ (porov. tiež Komárek, J. a blogeri: Nepoložením předběžné otázky k ESD

porušil NSS právo na zákonního soudce. Dostupné na internete: <http://jinepravo.blogspot.c

om/search?q=nepolo%C5%BEen%C3%Adm>; Komárek, J.: Podávání předběžných otázek

obecnými soudy jako otázka ústavnosti, Soudní rozhledy č. 10/2008, s. 374-377).

Slovinský ústavný súd v prípade č. U-I-275/06, Up-811/07 z 29. mája 2008

(dostupné na internete: <www.us-rs.si>) rozhodol, že je proti účelu článkov 156 (obdoba

slovenského ) a 125 slovinskej (princíp nezávislosti súdov), ak

všeobecný súd neodpovedá na riadne vysvetlené argumenty účastníkov o neústavnosti

aplikovaného právneho predpisu. Aj všeobecné súdy sa musia zaoberať otázkou ústavnej

súladnosti. V opačnom prípade ide o porušenie slovinskej , ktorý garantuje

právo na spravodlivý proces. Vzhľadom na možnosť jednotlivca iniciovať konanie o súlade,

slovinský ústavný súd aplikovaný predpis preskúmal a nezistil jeho protiústavnosť;

z uvedeného dôvodu sťažnosti napokon nevyhovel.

Slovenská právna úprava ústavnej sťažnosti sa vyznačuje tou zvláštnosťou, že

neumožňuje priamy prístup sťažovateľa k ústavnému súdu, ak má jednotlivec pochybnosti

o ústavnosti alebo zákonnosti normy, ktorá bola aplikovaná v jeho veci. Jedinou možnosťou

je stotožnenie sa všeobecného súdu s podnetom zo strany sťažovateľa.

Z podstaty ako priamo aplikovateľného práva v kontexte mechanizmu

konkrétnej kontroly ústavnosti aplikovanej normy, z povinnosti súdov riadne odôvodniť

svoje rozhodnutia a zo zohľadnenia relevantnej štrasburskej a komparatívnej judikatúry

vyplýva, že úplná ignorácia argumentu protiústavnosti aplikovanej normy, ktorý bol

konkrétny, súvisiaci s danou vecou a dôležitý, znamená porušenie práva na súdnu ochranu.

Napriek tomu, že všeobecný súd ignoroval námietku protiústavnosti, ústavný súd

zdôrazňujúc unikátne okolnosti prerokovávanej veci konštatuje, že ústavná sťažnosť je

zjavne neopodstatnená. Uvedené vyplýva z (prima facie) posúdenia ustanovenia, ktorého

ústavnosť sťažovateľ spochybňuje, a z princípu právnej istoty. Ustanovenie posúdené

v rozsahu ako malo byť preskúmané všeobecným súdom, na prvý pohľad nenesie znaky tzv.

pravej retroaktivity. Ustanovenie je nepriamo retroaktívne, resp. vykazuje znaky tzv.

okamžitého účinku zákona (porov.: Petrlík, D.: Retroaktivita právních předpisů

v komunitárním právu, Linde, Praha 2005, s. 37), ktoré sú častokrát považované za ústavne

akceptovateľné. Podľa názoru ústavného súdu by nebolo účelné zrušovať napadnuté

rozhodnutie všeobecného súdu, berúc na vedomie právnu istotu sťažovateľa aj právnu istotu

ostatných účastníkov obchodnoprávnych vzťahov, pretože prípadné podanie návrhu

všeobecným súdom na ústavný súd podľa a na

vyslovenie nesúladu ustanovenia by len ťažko mohlo byť úspešné. Inými slovami, je priam

vylúčené, aby sa zrušením napadnutého rozhodnutia a prípadnými následnými procedúrami

vylepšila súčasná právna pozícia sťažovateľa. Ako jemný podporný argument možno uviesť

skutočnosť, že napadnutá bola výrazne inšpirovaná č. 142/1996 Sb. českého

, pričom to v Českej republike nevyvolalo žiadne ústavnoprávne

pochybnosti.

V priestore slovenskej judikatúry možno upozorniť na uznesenie najvyššieho súdu

z 28. septembra 2006 sp. zn. V 73/06 (Ro 70/2007, Zbierka rozhodnutí a stanovísk

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, rok 2007, diel VI., s. 41 a nasl.). V konaní pred

krajským súdom účastník žiadal o podanie návrhu na ústavný súd. Dovolací súd k námietke,

že nevyhovením účastníkovi mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, okrem iného

uviedol, že „odvolací súd otázke prerušenia konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1

písm. b) venoval potrebnú pozornosť a dostatočne svoj záver odôvodnil v písomnom

vyhotovení napadnutého uznesenia. Z hľadiska postupu odvolacieho súdu v tomto smere

v zmysle ustanovenia je rozhodujúce to, že odvolací súd (tak

ako aj súd prvého stupňa) nedospel k záveru, že by dovolateľom citované ustanovenie § 70e

ods. 4, 5 zákona o konkurze a vyrovnaní bolo v rozpore s , či medzinárodnou

zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Dovolateľ nedôvodne vytýka odvolaciemu

súdu, že prekročil svoju právomoc, ak posudzoval otázku, či aplikované ustanovenie nie je

v rozpore s . Všeobecný súd v zmysle ustanovenia

nepochybne je oprávnený túto otázku posudzovať, avšak iba za účelom, či netreba konanie

prerušiť a požiadať ústavný súd o zaujatie stanoviska. Konečný právny záväzný názor

o otázke ústavnosti právneho predpisu je skutočne oprávnený vysloviť iba Ústavný súd

Slovenskej republiky ( ). Ustanovenie výslovne

umožňuje všeobecnému súdu skúmať, či všeobecne záväzný právny predpis nie je v rozpore

s , túto otázku všeobecný súd je oprávnený a v zásade aj povinný riešiť kedykoľvek

pred rozhodnutím vo veci, lebo skutočne by nemohol aplikovať všeobecne záväzný právny

predpis v prípade, ak by dospel k záveru, že je v rozpore s . V tomto smere ide

o špecifické subjektívne oprávnenie všeobecného súdu, resp. sudcov všeobecných súdov,

pričom ani netreba, aby v každom rozhodnutí v jeho odôvodnení sa touto otázkou zaoberal.

Pokiaľ sa tejto otázky nedotkne, je zrejmé, že súd vychádzal z toho, že aplikovaný právny

predpis je v súlade s .“. Ústavný súd k tomu uvádza, že možno akceptovať názor, že

nie je potrebné, aby sa v každom rozhodnutí všeobecný súd zaoberal otázkou ústavnosti, ale

ako už bolo povedané, má sa ňou zaoberať, ak ju účastník korektným spôsobom nastolí.

Príkladom môže byť rozsudok najvyššieho súdu z 26. marca 2008 sp. zn.

(dostupné na internete: <na www.supcourt.gov.sk>).

Vychádzajúc z uznesenia najvyššieho súdu z 28. septembra 2006 sp. zn. 1 Obdo V

73/06, z ktorého vyplýva, že najvyšší súd v rámci dovolania zo zmätočného dôvodu –

odňatia možnosti konať pred súdom, preskúmal aj (ne)dôvodnosť podania návrhu na

ústavný súd na posúdenie súladnosti aplikovanej normy, mohol ústavný súd odmietnuť

sťažnosť aj pre neprípustnosť pre nevyužitie opravného prostriedku. V záujme právnej

istoty sťažovateľov a vzhľadom na ústavnoprávne súvislosti veci sa však ústavný súd

sťažnosťou zaoberal meritórne v režime predbežného prerokovania.

Vo vzťahu k odôvodneniu odmietnutia pripustiť dovolanie odvolacím súdom ústavný

súd konštatuje, že odvolací súd má značnú diskréciu pri rozhodovaní o pripustení dovolania

podľa . V predmetnej veci odvolací súd síce lakonicky, ale reagoval na

takýto podnet, pričom je nutné dodať, že aj podnet účastníka bol veľmi lakonický (porov.

napr. rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. , ,

, ). Z uvedeného dôvodu považuje ústavný súd aj v tejto časti

sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené neprichádzalo už do úvahy, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2

rozhodoval o návrhu sťažovateľov na vydanie dočasného

opatrenia, pretože takéto rozhodnutie môže prichádzať do úvahy len po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie (napr. , ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009