Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)I. ÚS 57/04
PDF · 259.07 KB
No categories available
I. ÚS 57/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2004
2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. Š., PhD., B., zastúpeného advokátkou
JUDr. D. M., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia jeho základných práv podľa
čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom kandidátov na
funkciu prezidenta Slovenskej republiky 1. E. K., ministra zahraničných vecí Slovenskej
republiky, 2. Ľ. R., predsedu Bratislavského samosprávneho kraja, 3. F. M., poslanca
Národnej rady Slovenskej republiky, ako aj 4. Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky
a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Ing. J. Š., PhD., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1.1 Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca
2004 faxom, 3. marca 2004 poštovou prepravou doručená a 8. marca 2004 doplnená
sťažnosť Ing. J. Š., PhD., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. D. M.,
Advokátska kancelária, B., ktorú podal ako kandidát na funkciu prezidenta Slovenskej
republiky vo voľbách v roku 2004, ktorým sa stal na základe rozhodnutia predsedu
Národnej rady Slovenskej republiky z 2. februára 2004 č. 565-169/2004, a ktorú označil
ako sťažnosť „podľa čl. 127 a čl. 129 ods. 2 Ústavy SR a § 49 n. zákona č. 38/1993 Z. z.
proti porušovaniu práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých
podmienok podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR“.
1.2 Ako „porušovateľov“ tohto základného práva podľa označených článkov Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) označil 1. E. K., ministra zahraničných vecí
Slovenskej republiky, 2. Ľ. R., predsedu Bratislavského samosprávneho kraja, 3. F. M.,
poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, všetkých ako kandidátov na funkciu
prezidenta Slovenskej republiky (ďalej aj „kandidáti na funkciu prezidenta“)
a 4. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“).
1.3 Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Ústavné právo Ing. J. Š. ,PhD., na prístup k volenej a verejnej funkcii prezidenta
Slovenskej republiky vo voľbách v roku 2004 za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4
v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR bolo porušené.“
1.4 Zároveň navrhol vydať toto predbežné opatrenie:
„Ústavný súd SR zakazuje E. K., Ľ. R. a F. M. pokračovať v kampani na funkciu prezidenta
SR až do 19. 03. 2004.
Ústavný súd ukladá E. K., Ľ. R. a F. M. okamžite odstrániť veľkoplošné nosiče, plagáty,
reklamu a inzerciu ich kampaň podporujúcu a to až do 19. 03. 2004.“
2. Z obsahu sťažnosti, doplnenia a príloh, ktoré boli k tejto sťažnosti priložené,
vyplýva, že sťažovateľ sa „domáha, aby Ústavný súd vyslovil nezákonnosť postupu
prezidentských kandidátov – menovite pánov E. K., Ľ. R. a F. M. – a ďalších osôb, ktorých
okruh je uvedený v § 15 ods. 1 zákona č. 46/1999 Z. z. o spôsobe voľby prezidenta
Slovenskej republiky, o ľudovom hlasovaní o jeho odvolaní a o doplnení niektorých ďalších
zákonov, ktoré podporujú voľbu vyššie uvedeného kandidáta, tým, že započali s kampaňou
v dobe, v ktorej to vyššie citovaný zákon v § 15 ods. 2 výslovne zakazuje.
Zároveň sa domáha vydania predbežného opatrenia, ktorým Ústavný súd zakáže
vyššie uvedeným osobám pokračovať v kampani do doby než to povoľuje zákon a súčasne
im uloží, aby odstránili inzerciu, reklamu, veľkoplošné nosiče, plagáty ich kampaň
podporujúce“.
Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti uviedol: «Podľa čl. 101 ods. 9 a čl. 129
ods. 2 Ústavy SR o zákonnosti volieb prezidenta rozhoduje Ústavný súd. Podľa čl. 130
ods. 2 Ústavy zákon ustanoví kto má právo podať návrh na začatie konania podľa čl. 129.
Druhá hlava zákona č. 38/1993 Z. z. však nemá osobitné ustanovenie o konaní vo veci
ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta. Sme toho názoru, že ako riadny kandidát na
funkciu prezidenta SR sťažovateľ je oprávnený k podaniu tohto návrhu v súlade s § 18
ods. 2 vyššie citovaného zákona, pretože namieta porušenie svojich práv ako kandidáta na
funkciu prezidenta Slovenskej republiky.
Svojím návrhom namietame nezákonnosť postupu v návrhu uvedených osôb už
v príprave volieb, t. j. volieb v širšom zmysle.
Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 46/1999 Z. z. kampaň pred voľbou môže začať najskôr
15 dní pred začiatkom voľby prezidenta. Odsek 2 tohto ustanovenia skoršie začatie
kampane výslovne zakazuje. Je pritom nepochybné, že takéto skoršie nezákonné začatie
kampane jedným z kandidátov alebo osobami jeho kandidatúru podporujúcimi viď § 15 ods.
1 veta druhá citovaného zákona je významne spôsobilé ovplyvniť výsledok prezidentských
volieb v neprospech kandidáta, ktorý predmetnú lehotu dodrží.
Týmto zákonom zakázaným spôsobom vedenie kampane zároveň dochádza
k porušovaniu Ústavou chránenej súťaže politických síl a zákonnosti volieb.
Súčasne je porušované základné právo sťažovateľa uvedené v čl. 30 ods. 4 Ústavy SR
– Druhá hlava – Základné práva a slobody, ktoré stanovuje, že občania majú za rovnakých
podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám, keď dodržiavanie zákona jedným
z kandidátov je pre neho na „ujmu“ z pohľadu možného nezákonného ovplyvňovania
výsledkov volieb nezákonným postupom iného kandidáta. To všetko za predpokladu, že by
sa kandidát proti takémuto nezákonnému vedeniu kampane nemohol účinne brániť vyššie
uvedeným návrhom na začatie konania pred Ústavným súdom, resp. následne na
európskych inštitúciách.
Ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. III. ÚS 75/01 v tejto súvislosti okrem iného
uviedol, že súčasťou obsahu práva podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy SR je, aby orgány majúce
povinnosť spolupôsobiť pri uchádzaní sa o funkciu si tieto povinnosti plnili. Ak tieto orgány
porušia svoje povinnosti a tak sťažia, uľahčia alebo neumožnia uchádzanie sa o funkciu, tak
tým porušujú jeho právo podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy SR.
Toto sa týka napr. aj MV SR v trestno-právnej rovine, pretože MV SR je nečinné
v uvedenej veci a voči nikomu nevyvodilo žiadnu trestno-právnu zodpovednosť. Štátny
orgán (a to aj štátni úradníci) sú povinní konať iba na základe Ústavy SR a podľa zákonov
SR. Voľba prezidenta je vec verejná a všetky štátne orgány majú povinnosť bdieť nad
dodržiavaním Ústavy a zákonov SR.
V iných nálezoch Ústavný súd konštatoval (II. ÚS 9/00, III. ÚS 23/00), že objektivitu
konania o ochrane alebo rozhodovania o uplatnení základného práva občana treba
považovať za neoddeliteľnú súčasť každého z tých základných práv alebo slobôd, k ochrane
alebo k rozhodovaniu o uplatnení ktorých dochádza v konaniach pred rôznymi orgánmi
(...).»
Na potvrdenie nezákonnosti postupu kandidátov na funkciu prezidenta vo vyššie
uvedenom kontexte sťažovateľ uviedol konkrétne články v denníkoch (Sme, Nový deň,
Národná obroda, Pravda) a pripojil prepisy televíznych publicistických relácií
(z STV 1, MARKÍZY a TA3).
Podľa sťažovateľa k porušeniu „jeho práva na rovnosť podmienok v prístupe
k voleným a iným verejným funkciám podľa článku 30 ods. 4 Ústavy SR“ došlo na základe
týchto skutočností:
«Tým, že začali kandidáti E. K., Ľ. R. a F. M. de facto svoju kampaň v nedovolenom
časovom predstihu pred zákonom povolenou lehotou 15 dní, tým vytvorili pre seba iné –
lepšie štartovacie podmienky ako ich má sťažovateľ ako kandidát, ktorý sa pripravuje na
kampaň až v zákonnej lehote. Naviac, sťažovateľ nemôže navštíviť študentov vysokých
a stredných škôl a prezentovať im svoje názory, pretože nie je zároveň ústavným činiteľom,
nemá zákonnú možnosť navštíviť v rámci tzv. pracovných výjazdov početné a rôzne regióny
SR, ako to robí už mnohé mesiace kandidát pán E. K., ako ústavný činiteľ a ako minister
zahraničných vecí SR, ktorý toto po dobu mnohých rokov vo funkcii predtým nikdy nerobil –
tým sa tiež vážne poškodzuje politické právo sťažovateľa na rovnaké podmienky v prístupe
k volenej funkcii prezidenta SR. Tento postup výrazne zvýhodňuje protikandidátov E. K., Ľ.
R. a F. M., ktorí svoju funkciu ústavných činiteľov resp. župana využívajú pre svoju
kandidatúru. Najmarkantnejším prípadom nezákonnosti postupu je evidentne kandidát
E. K., ktorý začal svoju nezákonnú kampaň už takmer pred rokom, v dôsledku čoho sú aj
jeho preferencie najvyššie a na ich základe dochádza k nerovnakému – pre neho
preferovanému a voči sťažovateľovi diskriminačnému – prístupu do hromadných
informačných prostriedkov SR.
Ústavné právo sťažovateľa na rovnosť podmienok v prístupe k volenej funkcii
prezidenta SR je porušované kandidátmi E. K., Ľ. R. a F. M. aj vo vzťahu k odseku (9) § 15
zákona č. 46/1999 Z. z., ktorý stanovuje spôsob správania sa hromadných informačných
prostriedkov v čase pred vlastnou kampaňou pred voľbou prezidenta. Tento odsek síce
umožňuje vysielanie spravodajských a publicistických relácií v čase mimo kampane, teda aj
možnosť prezentácie názorov kandidátov v takýchto reláciách, ale záverečná veta tohto
odseku jasne stanovuje, že „Prevádzkovatelia vysielania sú povinní zabezpečiť, aby
spravodajské a publicistické relácie boli vyvážené a nestranné“.
Namietame nezákonnosť postupu vyššie uvedených kandidátov a osobami ich
kandidatúru podporujúcimi v nezákonnej prebiehajúcej predvolebnej kampani, pretože do
uvedených spravodajských a publicistických relácií umožnili svojím konaním prístup
opakovane a mnohokrát – najmä pána E. K., zatiaľ čo sťažovateľ ako kandidát nedostáva
takúto možnosť vôbec. Typickými príkladmi sú relácie v TV Markíza „Na telo“, „Sito“,
spravodajské a analytické relácie TA3, programy STV (O 5 minút 12), zábavný program
„Dereš“ a články v mnohých denníkoch a časopisoch.
Príslušné štátne orgány, ktoré sú zodpovedné v uvedenej súvislosti dohliadať nad
dodržiavaním Ústavy a zákonov zo strany hromadných informačných prostriedkov sú
taktiež nečinné.
Dňa 26. 02. 2004 dostal kandidát E. K. a kandidát V. M. možnosť vystúpiť vo vysoko
sledovanej publicistickej relácii SITO v televíznej stanici MARKÍZA. Zákon toto pripúšťa
a právo sťažovateľa na rovnosť podmienok by nebolo porušené, keby dostal rovnakú
možnosť ako títo dvaja kandidáti a menovite kandidát E. K., alebo ak by súčasťou ich
diskusie v uvedenom programe nebola prezidentská kampaň. Ale práve preto, že jedným
z bodov programu bola prezidentská kampaň a títo kandidáti dostali možnosť prezentovať
voličom svoje postoje a svoje osobnosti tesne pred voľbou prezidenta SR, aj v tomto prípade
bolo ústavné právo sťažovateľa na rovnosť podmienok vážne porušené.
Za závažný fakt pre rozhodnutie Ústavného súdu vo veci našej sťažnosti poukazujeme
na to, že kandidát E. K. v uvedenej relácii SITO otvorene povedal aj toto: „... oficiálne
kampaň začína 19. marca, to všetci vieme a dovtedy, dovtedy robím to, čo nie je porušením
zákona, podstatne nerobím nič iné, čo ostatní kandidáti, ani tí neporušujú zákon, som
presvedčený, nielen moje billboardy vidíte po celom Slovensku, ostatní kandidáti takisto
chodia na stretnutia s občanmi, kde sa s nimi rozprávajú, propagujú svoje osoby cez
internet, dávajú inzeráty do novín, takže robíme, robíme to všetci a určite to nie je
porušením zákona“.
Nezákonnosť predčasne a nezákonne prebiehajúcej predvolebnej kampane
a následne aj nezákonnosť volieb prezidenta je podporovaná tým, že zákon č. 46/1999 Z. z.
neobsahuje žiadne sankcie pre porušovanie vyššie uvedeného politického práva občanov
(článok 30 Ústavy SR). Ale zatiaľ, čo občan SR môže konať, čo nie je zákonom zakázané,
tak ústavný činiteľ, akým je minister zahraničných vecí SR pán E. K. musí konať iba na
základe ústavy a podľa zákonov SR.
Ústavný súd SR, ktorý je zodpovedný za ústavnosť a zákonnosť voľby prezidenta by
nemal dovoliť takéto hrubé a flagrantné porušovanie Ústavy SR, ktoré nemá mať miesto
v právnom systéme SR a už vôbec nemôže umožniť zvolenie takej osoby do funkcie hlavy
štátu, menovite E. K., ktorý je si vedomý, že využíva nedostatky v legislatíve SR a ich
prostredníctvom on alebo osoby, ktoré konajú v prospech jeho zvolenia sa bezostyšne
zviditeľňuje a ovplyvňuje tak verejnú mienku vo svoj prospech a na „ujmu“ kandidatúry
sťažovateľa. Ak sa tomuto nezákonnému konaniu ponechá voľný priestor nakoniec sa
kandidát E. K. „prepracuje“ do funkcie hlavy štátu cestou závažného porušovania Ústavy
SR. To poškodí dobré meno SR.
Je to však postup nemorálny, neetický, nečestný a Ústavný súd SR má povinnosť
dohliadať nad ústavnosťou a zákonnosťou volieb prezidenta nielen v súlade s literou, ale aj
v súlade s duchom odseku (9) článku 101 a odseku (2) článku 129 Ústavy SR.
Sme presvedčení o tom, že sa treba veľmi vážne zamyslieť nad tým, či kandidát na
funkciu prezidenta, ktorý vedome porušuje striktný a jasne formulovaný zákaz uvedený
v zákone (§ 15 ods. 2) by bol dobrým prezidentom Slovenskej republiky a tiež to, ako to
bude vnímať demokratický svet a vyspelé demokratické štáty v EÚ a v NATO, členmi
ktorých sa staneme v najbližšom období.
Nezákonnosť postupu prezidentských kandidátov E. K., Ľ. R. a F. M. chceme
dokumentovať aj na domácej a zahraničnej verejnosti známom rozpore medzi tým, čo
stanovuje § 16 zákona č. 46/1999 Z. z. „Prípustná výška výdavkov kandidátov na
propagáciu“ a reálnou skutočnosťou vynaložených prostriedkov zo strany E. K. a osobami
ho podporujúcimi. Uvedený § 16 stanovuje, že kandidát na funkciu prezidenta môže na
svoju propagáciu počas kampane pred voľbou vynaložiť najviac celkovo 4 milióny Sk
vrátane dane z pridanej hodnoty.
Tento § 16 je však zjavne porušovaný zo strany týchto kandidátov – v tejto súvislosti
najmä pánov E. K. a Ľ. R. – a osobami ich kandidatúru podporujúcimi, čo poškodzuje
právo sťažovateľa na rovnosť podmienok podľa článku 30 Ústavy SR.
Títo kandidáti uskutočňujú svoju reklamu už celé mesiace pred voľbou prezidenta SR
a za náklady, ktoré mnohonásobne prevyšujú povolenú sumu 4 mil. Sk, čoho svedkom je
celá slovenská verejnosť – napr. billboardy kandidáta E. K. už k dnešnému dňu dosahujú
podľa niektorých odhadov (viď prehlásenie V. M. v relácii SITO dňa 26. 02. 2004) čiastku
cez 10 mil. Sk, k tomu je možné pripočítať náklady na 83 stránkovú reklamnú brožúru
distribuovanú v rozpore so zákonom a ústavným princípom už od druhej polovice roku
2003, visačky na kľučky distribuované pred Novým rokom 2004 atď., atď.
Nakoniec chceme dokumentovať porušenie ústavou garantovanej rovnosti
podmienok sťažovateľa v prístupe k voleným funkciám aj vo vzťahu k § 53 zákona č.
46/1999 Z. z. „Nároky kandidátov“.
Toto ustanovenie dáva právo kandidátovi na funkciu prezidenta čerpať neplatené
voľno v rozsahu 40 pracovných dní na zabezpečenie prípravy a priebehu kampane. Je na
mieste otázka – kde je ústavou zaručená rovnosť podmienok v prístupe k voleným funkciám,
keď sťažovateľ, ako zaregistrovaný kandidát na funkciu prezidenta nemám inú možnosť len
čerpať 40 dní neplateného voľna a iný kandidát pán E. K. má možnosť si ponechať svoj plný
funkčný plat ministra zahraničných vecí SR a využívať celý rad ďalších výhod z titulu svojej
funkcie – služobné autá, služobných vodičov, sekretariát ministra a ďalší aparát
ministerstva vrátane služieb hovorcu MZV SR na realizáciu svojej kandidatúry pred a počas
kampane pred voľbou prezidenta? Podobne kandidát Ľ. R. čerpá svoj plat župana a pán
poslanec NR SR F. M. plat poslanca NR SR (...).»
II.
1. Ústavný súd ako nezávislý orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa ods. 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 129 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o ústavnosti a zákonnosti volieb
prezidenta Slovenskej republiky (...).
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným
a iným verejným funkciám.
2. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
3.1 Ústava osobitne upravuje konanie pred ústavným súdom, v ktorom sa fyzická
osoba alebo právnická osoba môže domáhať ústavnej ochrany vo veci porušenia základných
práv a slobôd (čl. 127 ústavy), a osobitne upravuje konanie vo volebných veciach vrátane
konania o ústavnosti alebo zákonnosti volieb prezidenta (čl. 101 ods. 9 a čl. 129 ods. 2
ústavy).
3.2 Zákon o ústavnom súde upravuje v tretej časti označenej ako „Konanie pred
ústavným súdom“ niekoľko typov konaní pred ústavný súdom. Konanie o sťažnostiach
podľa čl. 127 ústavy je upravené v jej druhej hlave v šiestom oddiele, in concreto
v ustanoveniach § 49 až 56, a konanie vo volebných veciach podľa čl. 129 ústavy je
upravené v siedmom oddiele tejto hlavy v ustanoveniach § 59 až 63d, pričom z nich § 63a
až 63d sa výlučne vzťahujú na konanie o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta. Nebolo
možné preto tvrdeniu sťažovateľa, že „Druhá hlava zákona č. 38/1993 Z. z. však nemá
osobitné ustanovenie o konaní vo veci ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta“, pripísať
ten význam, ktorý mu v sťažnosti pripísal sťažovateľ.
3.3 Každé z týchto osobitných konaní pred ústavným súdom (odhliadnuc od iných
odlišností) má iný predmet ochrany pred porušením ústavy, ktorému zodpovedá aj iný
predmet rozhodovania ústavného súdu. Kým podľa čl. 127 ústavy predmetom ochrany
ústavného súdu sú len základné práva alebo slobody fyzických osôb alebo právnických
osôb, alebo ich ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z príslušnej medzinárodnej
zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, podľa čl. 129 ods. 2 ústavy (v spojení
aj s § 63a ods. 1 zákona o ústavnom súde) môžu byť predmetom takejto ochrany len
ústavnosť alebo zákonnosť voľby prezidenta.
Odlišnému predmetu ochrany musí zodpovedať aj odlišný predmet návrhu (žiadosti)
navrhovateľa (sťažovateľa) na rozhodnutie ústavného súdu (tzv. petit). Kým v konaní
o sťažnostiach sťažovateľ musí tvrdiť, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným
zásahom sa porušili jeho základné práva alebo slobody [pozri § 49 a § 50 ods. 1 písm. a)
zákona o ústavnom súde], navrhovateľ v konaní vo veciach voľby prezidenta musí v návrhu
na začatie konania uviesť „návrh na rozhodnutie vo veci podľa § 63a“ [pozri § 63b ods. 1
písm. e) zákona o ústavnom súde], t. j. musí v petite navrhovať „neústavnosť alebo
nezákonnosť voľby prezidenta Slovenskej republiky“.
Inými slovami, tzv. petit návrhu na začatie konania (sťažnosti) určuje nielen to, čo
má ústavný súd skúmať a o čom má na základe podanej sťažnosti rozhodovať, ale aj
konanie, v ktorom má požadovanú ochranu proti porušeniu ústavy poskytnúť. Je pritom
bezvýznamné, či sťažovateľ (navrhovateľ) správne označil článok ústavy, podľa ktorého sa
ústavnej ochrany domáha, alebo ho vôbec neoznačil, ak je jeho návrh na rozhodnutie
ústavného súdu z hľadiska prejavu vôle inak bezchybný. Takto vykonaná voľba predmetu
rozhodovania ústavného súdu nie je nedostatkom návrhu na začatie konania. Ústavný súd je
preto takýmto návrhom na začatie konania viazaný (mutatis mutandis II. ÚS 20/00,
I. ÚS 26/00, I. ÚS 178/03, I. ÚS 46/04).
4. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ síce označil sťažnosť ako „sťažnosť podľa
čl. 127 a čl. 129 ods. 2 ústavy“, t. j. označil aj článok ústavy, ktorý sa týka rozhodovania
o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta Slovenskej republiky, a v odôvodnení sťažnosti
argumentuje aj „nezákonnosťou volieb prezidenta“, resp. povinnosťou ústavného súdu
„dohliadať nad ústavnosťou a zákonnosťou volieb prezidenta“, jeho návrh (žiadosť) na
rozhodnutie ústavného súdu (petit) je však jednoznačne formulovaný ako návrh (sťažnosť)
na poskytnutie ochrany jeho „základnému právu na prístup k volenej a verejnej funkcii za
rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy“ (pozri bod 1.3
časti I uznesenia), teda výlučne na poskytnutie ochrany ústavného súdu podľa čl. 127
ústavy. Na tomto konštatovaní nič nemôže zmeniť to, že toto základné právo podľa
sťažovateľa malo byť v sťažnosti uvedeným postupom „porušené“ v súvislosti s voľbou
prezidenta Slovenskej republiky „vo voľbách v roku 2004“.
Inými slovami, vzhľadom na to, že sťažovateľ je kvalifikovane zastúpený advokátom
a že výslovne žiadal rozhodnúť len o porušení označeného základného práva, ústavný súd
mohol kvalifikovať jeho sťažnosť len ako sťažnosť podanú podľa čl. 127 ústavy a podľa
tohto ustanovenia rozhodovať o jej prijatí na ďalšie konanie v zmysle jeho návrhu na
rozhodnutie, teda vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa
zaručeného v čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis uznesenie
o prijatí č. k. I. ÚS 36/02-17 z 10. apríla 2002).
5.1 Sťažnosť podľa čl. 127 ústavy je garanciou ochrany základných práv a slobôd
pred ich porušovaním verejnou mocou, a nie pred ich porušovaním fyzickými osobami
alebo právnickými osobami, ktoré verejnú moc nevykonávajú (mutatis mutandis
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namietal porušenie jeho základného práva
podľa označených článkov ústavy v sťažnosti uvedeným postupom označených kandidátov
na funkciu prezidenta a ministerstva (pozri bod 1.2 časti I uznesenia).
5.2 Pokiaľ ide o kandidátov na funkciu prezidenta, je jeho sťažnosť nezlučiteľná
ratione personae s čl. 127 ústavy, pretože bola podaná proti fyzickým osobám. Tým, že
sťažovateľ u každého kandidáta na funkciu prezidenta uviedol aj ich súčasnú funkciu
(minister zahraničných vecí Slovenskej republiky, predseda Bratislavského samosprávneho
kraja a poslanec Národnej rady Slovenskej republiky), ich charakteristika ako „fyzických
osôb“ sa nezmenila. V tejto súvislosti je rozhodujúcim to, že kandidátom na funkciu
prezidenta Slovenskej republiky môže byť len „občan“ (§ 103 ods. 1 ústavy), t. j. fyzická
osoba (por. napr. § 7 a § 18 Občianskeho zákonníka).
Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti (proti označeným kandidátom na funkciu
prezidenta) odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci.
5.3 Sťažovateľ ministerstvu vyčítal porušenie označeného základného práva tým, že
„je nečinné v uvedenej veci a voči nikomu nevyvodilo žiadnu trestno-právnu
zodpovednosť“, s poukazom najmä na to, že „Voľba prezidenta je vec verejná a všetky
štátne orgány majú povinnosť bdieť nad dodržiavaním Ústavy a zákonov SR“.
Ústavný súd konštatuje, že zákon č. 46/1999 Z. z. o spôsobe voľby prezidenta
Slovenskej republiky, o ľudovom hlasovaní o jeho odvolaní a o doplnení niektorých ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 46/1999 Z. z.“) upravuje
ministerstvu určité povinnosti týkajúce sa predovšetkým organizačnej a technickej prípravy
voľby alebo inej pomoci pri plnení úloh ustanoveným volebným orgánom (pozri napr. § 7
ods. 4 zákona), zo žiadneho ustanovenia tohto zákona však nevyplýva povinnosť
vyvodzovať „trestno-právnu zodpovednosť“, tak ako to tvrdil v sťažnosti sťažovateľ.
Ústavný súd konštatuje, že v obsahu predmetnej sťažnosti sťažovateľa, ktorý bol
kvalifikovane zastúpený, nie sú uvedené žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by umožnili
ústavnému súdu posúdiť vzťah tvrdenej „nečinnosti ministerstva“ k namietanému porušeniu
označeného základného práva podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy. Ani
citácia judikatúry ústavného súdu bez akýchkoľvek náznakov o jej súvislosti so skutkovým
stavom uvedeným v sťažnosti alebo o jej aplikácii na prípad sťažovateľa neumožňuje zistiť
ústavne relevantnú (priamu) súvislosť medzi namietaným porušením základného práva
sťažovateľa a napadnutým „postupom“ ministerstva.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis mutandis
rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).
Z týchto dôvodov bolo potrebné v tejto časti (proti ministerstvu) predmetnú sťažnosť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
6. Vzhľadom na uvedené neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2
zákona o ústavnom súde rozhodoval o návrhu sťažovateľa na vydanie „predbežného
opatrenia“, pretože takéto rozhodnutie môže prichádzať do úvahy len po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie (napr. I. ÚS 29/03, I. ÚS 233/03).
7. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. marca 2004