Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 29/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2003

predbežne prerokoval sťažnosť A. B., bytom T., zastúpeného advokátom JUDr. S. J.,

Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 48 ods. 2

a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Vyššieho vojenského súdu Trenčín vo veci vedenej pod

sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra

2002 doručená sťažnosť A. B., bytom T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. S. J., Advokátska kancelária, B., ktorou v spojení s podaním z 19. decembra 2002

žiadal, aby ústavný súd vydal nález v tomto znení: „1. Základné práva sťažovateľa, a to

právo na to, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo sťažovateľa na spravodlivé a verejné

prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, boli postupom Vyššieho

vojenského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. porušené“. Sťažovateľ v tejto

súvislosti uviedol, že podľa označených článkov (ďalej len

„ústava“) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“)

je základným právom každého právo na verejné prejednanie jeho veci. Podľa sťažovateľa

došlo k porušeniu zásady verejnosti súdneho konania postupom Vyššieho vojenského súdu

Trenčín (ďalej len „vyšší vojenský súd“), keď o sťažnosti rozhodol na neverejnom

zasadnutí. Sťažovateľ uviedol, že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) riešil vo

viacerých konaniach aplikovateľnosť Dohovoru s namietaným porušením tohto základného

práva.

Sťažovateľ ďalej navrhol, aby ústavný súd zrušil uznesenie vyššieho vojenského

súdu sp. zn. z 22. októbra 2002 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a aby mu

prikázal konať podľa (ďalej aj „“). Zo sťažnosti v tejto súvislosti

vyplýva, že po prejednaní na neverejnom zasadnutí bola napadnutým uznesením podľa

zamietnutá sťažnosť sťažovateľa podaná proti uzneseniu

Vojenského obvodového súdu Bratislava (ďalej len „vojenský obvodový súd“) sp. zn.

z 25. septembra 2002, ktorým bolo rozhodnuté, že sa sťažovateľ v skúšobnej

dobe, ktorá mu bola uložená trestným rozkazom vojenského obvodového súdu z 27. júna

2001 sp. zn. , neosvedčil a trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiacov vykoná.

Sťažovateľ namietal, že sa nezohľadnila zákonná fikcia vyplývajúca z § 54 ods. 5 Trestného

zákona (ďalej len „TZ“), v dôsledku čoho bolo rozhodnuté v rozpore so zákonom, ako aj na

podklade nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, resp. že obidva súdy nezohľadnili

pri rozhodovaní všetky okolnosti prípadu, ale vychádzali výlučne z formálneho hľadiska

posudzovania trestného činu a vôbec nehodnotili správanie sťažovateľa, ani sa nezaoberali

špecifickosťou trestných činov, ktoré sťažovateľ spáchal, ani tým, že ich spáchal ako vojak

základnej služby, od ukončenia ktorej prešiel už viac ako 1 rok.

Nakoniec sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

„vo veci vedenej na Vyššom vojenskom súde pod sp. zn. a na Vojenskom

obvodovom súde pod sp. zn. “ vydal dočasné opatrenie, ktorým odloží

vykonateľnosť právoplatného uznesenia vojenského obvodového súdu sp. zn.

z 25. septembra 2002. V tejto súvislosti uviedol, že výzvou vojenského obvodového súdu

z 28. októbra 2002, ktorú sťažovateľ prevzal 18. decembra 2002, bol vyzvaný, aby

najneskôr do 29. novembra 2002 nastúpil do výkonu trestu odňatia slobody v určenom

nápravnovýchovnom ústave. Žiadal preto, aby sa jeho vec považovala za naliehavú.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie (...).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane

ustanoví zákon. Obdobne podľa domáhať sa práv uvedených v ,

, , až 42 a až 46 tejto sa možno len v medziach

zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne (...) o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia

proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti a z pripojených rozhodnutí vyplýva, že sťažovateľ bol trestným

rozkazom vojenského obvodového súdu z 27. júna 2001 sp. zn. uznaný vinným

a odsúdený pre trestný čin porušovania povinností dozornej služby podľa

k trestu odňatia slobody na 3 mesiace, výkon ktorého mu bol podľa § 58 ods. 1 písm. a)

a podmienečne odložený na skúšobnú dobu jedného roka. Trestný rozkaz

nadobudol právoplatnosť 13. júla 2001 a koniec uvedenej skúšobnej doby pripadol na

13. júla 2002. Sťažovateľ bol rozsudkom vojenského obvodového súdu zo 14. marca 2002

sp. zn. uznaný vinným a odsúdený pre trestný čin dezercie podľa § 284 ods. 1

k peňažnému trestu vo výmere 5 000 Sk. Uznesením vojenského obvodového súdu

z 25. septembra 2002 sp. zn. bolo rozhodnuté, že sa sťažovateľ v skúšobnej

dobe, ktorá mu bola uložená trestným rozkazom vojenského obvodového súdu z 27. júna

2001 sp. zn. , neosvedčil a trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiacov vykoná

v určenej nápravnovýchovnej skupine. Napadnutým uznesením vyšší vojenský súd podľa

zamietol sťažnosť, ktorú sťažovateľ ako odsúdený podal proti

tomuto uzneseniu.

Z napadnutého uznesenia vyplýva, že z podnetu tejto sťažnosti vyšší vojenský súd na

neverejnom zasadnutí preskúmal podľa v celom rozsahu správnosť

a odôvodnenosť uznesenia vojenského obvodového súdu, ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo, a že dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná. V odôvodnení

napadnutého uznesenia sa vyšší vojenský súd vyjadril tak k námietke sťažovateľa, že súd

prvého stupňa nezohľadnil zákonnú fikciu, že na páchateľa, ktorému bol uložený peňažný

trest ako samostatný, sa hľadí, akoby nebol odsúdený, ako aj k námietke, že súd prvého

stupňa rozhodoval na podklade nedostatočne zisteného skutkového stavu. K prvej námietke

uviedol, že „samotné zahladenie odsúdenia nemá vplyv na vyslovenie záveru, že odsúdený

v priebehu skúšobnej doby viedol riadny život. Rozhodujúce je, či odsúdený v skúšobnej

dobe spáchal trestný čin“. K druhej námietke vyšší vojenský súd uviedol, že „súd prvého

stupňa si zadovážil všetky potrebné dôkazy, hodnotenia na odsúdeného, pričom odsúdeného

na verejnom zasadnutí aj vypočul“.

1. Z citovaného čl. 6 ods. 1 Dohovoru vyplýva, že tento článok sa vzťahuje len na

konanie, v ktorom sa rozhoduje o „oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia“, pod

ktorým sa podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva rozumie rozhodovanie o vine

a treste, prípadne inej sankcie, ktorej predpokladom je uznanie viny, a to tak zo skutkového,

ako aj právneho hľadiska. Konečným bodom, kedy prestáva byť aplikovateľným čl. 6

Dohovoru, je konečné rozhodnutie o vine a treste (Delcourt c. Belgicko, rozsudok ESĽP

zo 17. januára 1970, § 25).

Predmetná sťažnosť nesmerovala proti postupu súdu týkajúcemu sa rozhodnutia

o vine a treste, ktorými boli v danej veci trestný rozkaz vojenského obvodového súdu

z 27. júna 2001 sp. zn. , resp. jeho rozsudok zo 14. marca 2002 sp. zn.

, ale proti postupu a uzneseniu vyššieho vojenského súdu z 22. októbra 2002

sp. zn. , ktorým sa v odvolacom konaní rozhodovalo o tom, či sa sťažovateľ ako

odsúdený osvedčil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia jedného roka určenej

uvedeným trestným rozkazom, alebo či sa nariadi výkon podmienečne odloženého trestu.

V tomto konaní sa už nerozhodovalo o trestnom obvinení v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru,

a preto tento článok nie je na dané konanie aplikovateľný. Sťažnosť sťažovateľa je teda

nezlúčiteľná ratione materiae s Dohovorom, a bolo potrebné ju v tejto časti podľa § 25

ods. 2 odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2. Citovaný je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ( až 50). Zároveň

podľa podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp.

v zmysle je možné domáhať sa práv podľa len v medziach

zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (mutatis mutandis ).

Sťažovateľ síce podľa namietal porušenie základného práva

v znení „aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov“, v skutočnosti však

jeho sťažnosť neobsahuje žiadnu okolnosť alebo tvrdenie o porušení práva na prerokovanie

veci „bez zbytočných prieťahov“, preto tento aspekt práva na súdnu ochranu nebol

predmetom tohto konania. Jeho predmetom boli len námietky sťažovateľa o porušení práva

na „verejné“ prerokovanie veci, ktoré bolo potrebné posúdiť predovšetkým vzhľadom na

príslušnú zákonnú úpravu.

Podľa na neverejnom zasadnutí rozhoduje súd tam, kde nie je zákonom

predpísané, že sa rozhoduje na hlavnom pojednávaní alebo na verejnom zasadnutí.

Z ustanovenia , ktoré upravuje procesný postup súdu pri rozhodovaní o tom,

či sa podmienečne odsúdený osvedčil, alebo či sa nariadi výkon podmienečne uloženého

trestu, vyplýva, že v danej veci sa musí rozhodovať na verejnom zasadnutí len v konaní pred

súdom prvého stupňa, nie však v konaní pred nadriadeným súdom (súdom druhého stupňa),

v ktorom sa rozhoduje o sťažnosti proti uzneseniu súdu prvého stupňa podľa § 147

, ktoré takúto požiadavku nepredpisuje. Vyšší vojenský súd, ktorý napadnutým

uznesením rozhodoval podľa tohto ustanovenia, nepostupoval preto v rozpore s príslušnou

zákonnou úpravou, ak vec sťažovateľa (jeho sťažnosť proti uzneseniu) prejednal a rozhodol

na neverejnom zasadnutí.

Z napadnutého uznesenia, ale aj z uznesenia vojenského obvodového súdu, ktoré mu

predchádzalo, vyplýva, že vojenský obvodový súd ako súd prvého stupňa rozhodoval na

verejnom zasadnutí, tak ako to predpisuje , a že vyšší vojenský súd posúdil

sťažnosť sťažovateľa na základe skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa bez toho,

aby ho sám akokoľvek dopĺňal a svoje rozhodnutie vrátane námietok, ktoré pred ním

sťažovateľ uplatnil, odôvodnil spôsobom, ktorý nemožno považovať za arbitrárny alebo za

inak z ústavného hľadiska neudržateľný.

K tomu ústavný súd pripomína, že podľa svojej konštantnej judikatúry, na relevancii

ktorej sa v zásadných aspektoch nič nezmenilo ani zmenou ústavnej úpravy vzťahujúcej sa

na individuálnu ochranu základných práv a slobôd ( ), však tento nie je

súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie

skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. ).

Z týchto dôvodov bolo potrebné aj v tejto časti sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené neprichádzalo do úvahy rozhodovať o odložení

vykonateľnosti uznesenia vojenského obvodového súdu z 25. septembra 2002 ani o zrušení

napadnutého uznesenia, pretože tieto otázky prichádzajú do úvahy len po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie, resp. nie sú predmetom rozhodovania ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti (napr. ). Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu

na začatie konania rozhoduje len o jeho prijatí vo vzťahu k základnému právu alebo

slobode, porušenie ktorých sa namieta ().

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2003