Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)I. ÚS 29/03
PDF · 166.06 KB
No categories available
I. ÚS 29/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 29/03-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2003
predbežne prerokoval sťažnosť A. B., bytom T., zastúpeného advokátom JUDr. S. J.,
Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Vyššieho vojenského súdu Trenčín vo veci vedenej pod
sp. zn. 5 To 118/02 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť A. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra
2002 doručená sťažnosť A. B., bytom T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. S. J., Advokátska kancelária, B., ktorou v spojení s podaním z 19. decembra 2002
žiadal, aby ústavný súd vydal nález v tomto znení: „1. Základné práva sťažovateľa, a to
právo na to, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na spravodlivé a verejné
prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, boli postupom Vyššieho
vojenského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 5 To 118/02 porušené“. Sťažovateľ v tejto
súvislosti uviedol, že podľa označených článkov Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“)
je základným právom každého právo na verejné prejednanie jeho veci. Podľa sťažovateľa
došlo k porušeniu zásady verejnosti súdneho konania postupom Vyššieho vojenského súdu
Trenčín (ďalej len „vyšší vojenský súd“), keď o sťažnosti rozhodol na neverejnom
zasadnutí. Sťažovateľ uviedol, že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) riešil vo
viacerých konaniach aplikovateľnosť Dohovoru s namietaným porušením tohto základného
práva.
Sťažovateľ ďalej navrhol, aby ústavný súd zrušil uznesenie vyššieho vojenského
súdu sp. zn. 5 To 118/02 z 22. októbra 2002 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a aby mu
prikázal konať podľa Trestného poriadku (ďalej aj „TP“). Zo sťažnosti v tejto súvislosti
vyplýva, že po prejednaní na neverejnom zasadnutí bola napadnutým uznesením podľa
§ 148 ods. 1 písm. c) TP zamietnutá sťažnosť sťažovateľa podaná proti uzneseniu
Vojenského obvodového súdu Bratislava (ďalej len „vojenský obvodový súd“) sp. zn.
3 T 206/01 z 25. septembra 2002, ktorým bolo rozhodnuté, že sa sťažovateľ v skúšobnej
dobe, ktorá mu bola uložená trestným rozkazom vojenského obvodového súdu z 27. júna
2001 sp. zn. 3 T 206/01, neosvedčil a trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiacov vykoná.
Sťažovateľ namietal, že sa nezohľadnila zákonná fikcia vyplývajúca z § 54 ods. 5 Trestného
zákona (ďalej len „TZ“), v dôsledku čoho bolo rozhodnuté v rozpore so zákonom, ako aj na
podklade nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, resp. že obidva súdy nezohľadnili
pri rozhodovaní všetky okolnosti prípadu, ale vychádzali výlučne z formálneho hľadiska
posudzovania trestného činu a vôbec nehodnotili správanie sťažovateľa, ani sa nezaoberali
špecifickosťou trestných činov, ktoré sťažovateľ spáchal, ani tým, že ich spáchal ako vojak
základnej služby, od ukončenia ktorej prešiel už viac ako 1 rok.
Nakoniec sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
„vo veci vedenej na Vyššom vojenskom súde pod sp. zn. 5 To 118/02 a na Vojenskom
obvodovom súde pod sp. zn. 3 T 206/01“ vydal dočasné opatrenie, ktorým odloží
vykonateľnosť právoplatného uznesenia vojenského obvodového súdu sp. zn. 3 T 206/01
z 25. septembra 2002. V tejto súvislosti uviedol, že výzvou vojenského obvodového súdu
z 28. októbra 2002, ktorú sťažovateľ prevzal 18. decembra 2002, bol vyzvaný, aby
najneskôr do 29. novembra 2002 nastúpil do výkonu trestu odňatia slobody v určenom
nápravnovýchovnom ústave. Žiadal preto, aby sa jeho vec považovala za naliehavú.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie (...).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane
ustanoví zákon. Obdobne podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35,
čl. 36, čl. 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach
zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne (...) o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia
proti nemu.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zo sťažnosti a z pripojených rozhodnutí vyplýva, že sťažovateľ bol trestným
rozkazom vojenského obvodového súdu z 27. júna 2001 sp. zn. 3 T 206/01 uznaný vinným
a odsúdený pre trestný čin porušovania povinností dozornej služby podľa § 286 ods. 1 TZ
k trestu odňatia slobody na 3 mesiace, výkon ktorého mu bol podľa § 58 ods. 1 písm. a)
a § 59 ods. 1 TZ podmienečne odložený na skúšobnú dobu jedného roka. Trestný rozkaz
nadobudol právoplatnosť 13. júla 2001 a koniec uvedenej skúšobnej doby pripadol na
13. júla 2002. Sťažovateľ bol rozsudkom vojenského obvodového súdu zo 14. marca 2002
sp. zn. 4 T 380/01 uznaný vinným a odsúdený pre trestný čin dezercie podľa § 284 ods. 1
TZ k peňažnému trestu vo výmere 5 000 Sk. Uznesením vojenského obvodového súdu
z 25. septembra 2002 sp. zn. 3 T 206/01 bolo rozhodnuté, že sa sťažovateľ v skúšobnej
dobe, ktorá mu bola uložená trestným rozkazom vojenského obvodového súdu z 27. júna
2001 sp. zn. 3 T 206/01, neosvedčil a trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiacov vykoná
v určenej nápravnovýchovnej skupine. Napadnutým uznesením vyšší vojenský súd podľa
§ 148 ods. 1 písm. c) TP zamietol sťažnosť, ktorú sťažovateľ ako odsúdený podal proti
tomuto uzneseniu.
Z napadnutého uznesenia vyplýva, že z podnetu tejto sťažnosti vyšší vojenský súd na
neverejnom zasadnutí preskúmal podľa § 147 ods. 1 TP v celom rozsahu správnosť
a odôvodnenosť uznesenia vojenského obvodového súdu, ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo, a že dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná. V odôvodnení
napadnutého uznesenia sa vyšší vojenský súd vyjadril tak k námietke sťažovateľa, že súd
prvého stupňa nezohľadnil zákonnú fikciu, že na páchateľa, ktorému bol uložený peňažný
trest ako samostatný, sa hľadí, akoby nebol odsúdený, ako aj k námietke, že súd prvého
stupňa rozhodoval na podklade nedostatočne zisteného skutkového stavu. K prvej námietke
uviedol, že „samotné zahladenie odsúdenia nemá vplyv na vyslovenie záveru, že odsúdený
v priebehu skúšobnej doby viedol riadny život. Rozhodujúce je, či odsúdený v skúšobnej
dobe spáchal trestný čin“. K druhej námietke vyšší vojenský súd uviedol, že „súd prvého
stupňa si zadovážil všetky potrebné dôkazy, hodnotenia na odsúdeného, pričom odsúdeného
na verejnom zasadnutí aj vypočul“.
1. Z citovaného čl. 6 ods. 1 Dohovoru vyplýva, že tento článok sa vzťahuje len na
konanie, v ktorom sa rozhoduje o „oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia“, pod
ktorým sa podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva rozumie rozhodovanie o vine
a treste, prípadne inej sankcie, ktorej predpokladom je uznanie viny, a to tak zo skutkového,
ako aj právneho hľadiska. Konečným bodom, kedy prestáva byť aplikovateľným čl. 6
Dohovoru, je konečné rozhodnutie o vine a treste (Delcourt c. Belgicko, rozsudok ESĽP
zo 17. januára 1970, § 25).
Predmetná sťažnosť nesmerovala proti postupu súdu týkajúcemu sa rozhodnutia
o vine a treste, ktorými boli v danej veci trestný rozkaz vojenského obvodového súdu
z 27. júna 2001 sp. zn. 3 T 206/01, resp. jeho rozsudok zo 14. marca 2002 sp. zn.
4 T 380/01, ale proti postupu a uzneseniu vyššieho vojenského súdu z 22. októbra 2002
sp. zn. 5 To 118/02, ktorým sa v odvolacom konaní rozhodovalo o tom, či sa sťažovateľ ako
odsúdený osvedčil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia jedného roka určenej
uvedeným trestným rozkazom, alebo či sa nariadi výkon podmienečne odloženého trestu.
V tomto konaní sa už nerozhodovalo o trestnom obvinení v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru,
a preto tento článok nie je na dané konanie aplikovateľný. Sťažnosť sťažovateľa je teda
nezlúčiteľná ratione materiae s Dohovorom, a bolo potrebné ju v tejto časti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
2. Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50). Zároveň
podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp.
v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach
zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).
Sťažovateľ síce podľa čl. 48 ods. 2 ústavy namietal porušenie základného práva
v znení „aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov“, v skutočnosti však
jeho sťažnosť neobsahuje žiadnu okolnosť alebo tvrdenie o porušení práva na prerokovanie
veci „bez zbytočných prieťahov“, preto tento aspekt práva na súdnu ochranu nebol
predmetom tohto konania. Jeho predmetom boli len námietky sťažovateľa o porušení práva
na „verejné“ prerokovanie veci, ktoré bolo potrebné posúdiť predovšetkým vzhľadom na
príslušnú zákonnú úpravu.
Podľa § 240 TP na neverejnom zasadnutí rozhoduje súd tam, kde nie je zákonom
predpísané, že sa rozhoduje na hlavnom pojednávaní alebo na verejnom zasadnutí.
Z ustanovenia § 330 TP, ktoré upravuje procesný postup súdu pri rozhodovaní o tom,
či sa podmienečne odsúdený osvedčil, alebo či sa nariadi výkon podmienečne uloženého
trestu, vyplýva, že v danej veci sa musí rozhodovať na verejnom zasadnutí len v konaní pred
súdom prvého stupňa, nie však v konaní pred nadriadeným súdom (súdom druhého stupňa),
v ktorom sa rozhoduje o sťažnosti proti uzneseniu súdu prvého stupňa podľa § 147
TP, ktoré takúto požiadavku nepredpisuje. Vyšší vojenský súd, ktorý napadnutým
uznesením rozhodoval podľa tohto ustanovenia, nepostupoval preto v rozpore s príslušnou
zákonnou úpravou, ak vec sťažovateľa (jeho sťažnosť proti uzneseniu) prejednal a rozhodol
na neverejnom zasadnutí.
Z napadnutého uznesenia, ale aj z uznesenia vojenského obvodového súdu, ktoré mu
predchádzalo, vyplýva, že vojenský obvodový súd ako súd prvého stupňa rozhodoval na
verejnom zasadnutí, tak ako to predpisuje § 330 TP, a že vyšší vojenský súd posúdil
sťažnosť sťažovateľa na základe skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa bez toho,
aby ho sám akokoľvek dopĺňal a svoje rozhodnutie vrátane námietok, ktoré pred ním
sťažovateľ uplatnil, odôvodnil spôsobom, ktorý nemožno považovať za arbitrárny alebo za
inak z ústavného hľadiska neudržateľný.
K tomu ústavný súd pripomína, že podľa svojej konštantnej judikatúry, na relevancii
ktorej sa v zásadných aspektoch nič nezmenilo ani zmenou ústavnej úpravy vzťahujúcej sa
na individuálnu ochranu základných práv a slobôd (čl. 127 ústavy), však tento nie je
súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený
preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie
skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 115/02).
Z týchto dôvodov bolo potrebné aj v tejto časti sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na uvedené neprichádzalo do úvahy rozhodovať o odložení
vykonateľnosti uznesenia vojenského obvodového súdu z 25. septembra 2002 ani o zrušení
napadnutého uznesenia, pretože tieto otázky prichádzajú do úvahy len po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie, resp. nie sú predmetom rozhodovania ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti (napr. I. ÚS 5/02). Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu
na začatie konania rozhoduje len o jeho prijatí vo vzťahu k základnému právu alebo
slobode, porušenie ktorých sa namieta (II. ÚS 124/02).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. februára 2003