Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 446/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., a. s., B., zastúpenej spoločnosťou

Advokátska kancelária K., spol. s r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. R.

K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

-253 z 1. júla 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti M., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra

2009 faxom a 10. decembra 2009 poštou doručená sťažnosť spoločnosti M., a. s., B. (ďalej

len „sťažovateľka“), zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária K., spol. s r. o., B., v

mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. R. K., pre namietané porušenie jej základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17

Co 99/2009-253 z 1. júla 2009.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní o nahradenie

prejavu vôle sťažovateľky ako predávajúcej uzatvoriť so žalobkyňou kúpnu zmluvu

o prevode spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti vedenom na Okresnom súde Banská

Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sťažovateľka vystupovala

v procesnom postavení žalovanej. Okresný súd rozsudkom č. k. -191

z 19. novembra 2008 žalobu žalobkyne zamietol a zaviazal ju zaplatiť sťažovateľke náhradu

trov konania v sume 9 801,33 €. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podali obaja

účastníci konania odvolanie, pričom odvolanie sťažovateľky sa týkalo len výroku o náhrade

trov konania. Krajský súd rozsudkom č. k. -253 z 1. júla 2009 prvostupňový

rozsudok vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, potvrdil; výrok o trovách konania

zmenil tak, že žalobkyňu zaviazal zaplatiť sťažovateľke náhradu trov prvostupňového

konania v sume 192,53 €, a zároveň rozhodol, že žalobkyňa je povinná zaplatiť

sťažovateľke náhradu trov odvolacieho konania v sume 109,38 €.

Podľa názoru sťažovateľky sa krajský súd vo svojom rozsudku č. k. 17 Co 99/2009-

253 z 1. júla 2009 dopustil týchto pochybení:

„1. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací zmenil výrok rozsudku súdu

prvého stupňa o náhrade trov prvostupňového konania bez návrhu navrhovateľa ako

odvolateľa, t.j. bez toho, aby v odvolaní navrhovateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa

bolo uvedené, že navrhovateľ považuje výrok o náhrade trov prvostupňového konania za

nesprávny, a že sa domáha jeho zmeny. Navrhovateľ síce odvolaním napadol rozsudok súdu

prvého stupňa v celom rozsahu, a teda aj vo výroku o trovách konania, ale len v súvislosti

s odvolaním proti výroku vo veci samej. Navrhovateľ nenamietal žiadnu nesprávnosť výroku

o náhrade trov prvostupňového konania a nežiadal ani jeho zmenu v prípade, že odvolací

súd výrok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdí.

2. Ak Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací potvrdil výrok súdu prvého

stupňa vo veci samej, mal rozhodovať len o trovách odvolacieho konania. O zmene výroku

súdu prvého stupňa o náhrade trov prvostupňového konania mal rozhodovať len

v nadväznosti na odvolanie odporcu proti výroku súdu prvého stupňa o náhrade trov

prvostupňového konania, a to nie v neprospech odporcu.

3. Hoci Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací zmenil výrok rozsudku súdu

prvého stupňa o náhrade trov prvostupňového konania, neuviedol na verejnom vyhlásení

rozsudku, ako ho mení.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací porušil keď

nevyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili k použitiu vyhl. č.

namiesto , vyhl. č. minimálne pri rozhodovaní o náhrade trov

prvostupňového konania.

5. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací nezobral do úvahy právoplatné

uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 24.10.2008 č. k. -168

o pripustení zmeny účastníkov konania na strane odporcu podľa

vylučujúce zámenu podľa pri svojom rozhodovaní o zmene výroku súdu

prvého stupňa o náhrade trov prvostupňového konania, t.j. neakceptoval procesné

nástupníctvo odporcu v tomto súdnom konaní, o ktorom však už bolo právoplatne a záväzne

rozhodnuté Krajským súdom Banská Bystrica ako súdom odvolacím v jeho

predchádzajúcom procesnom rozhodnutí vydanom v tomto istom (rovnakom) súdnom

konaní.

6. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia vôbec nezaoberal ani právnou argumentáciou odporcu uvedenou v jeho

odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica

zo dňa 19.11.2008 č. k. -191, a nezaoberal sa ani právnou argumentáciou

odporcu uvedenou vo vyčíslení trov konania odporcom zo dňa 06.07.2009, a teda svoje

rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.“

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľka namietala, že napadnutý rozsudok krajského

súdu je «vo svojom druhom výroku, ktorým zmenil výrok rozsudku Okresného súdu Banská

Bystrica zo dňa 19. 11. 2008 č. k. -191 ako súdu prvého stupňa o náhrade trov

prvostupňového konania, a vo svojom treťom výroku, ktorým rozhodol o náhrade trov

odvolacieho konania, aj vecne nesprávny. Táto jeho vecná nesprávnosť je spôsobená

predovšetkým jednak neakceptovaním procesného nástupníctva sťažovateľa ako odporcu do

celého súdneho konania (o ktorom bolo záväzne a právoplatne už predtým rozhodnuté),

a jednak nedostatočným, účelovým a zmätočným odôvodnením, v ktorom Krajský súd

Banská Bystrica úplne neakceptovateľným spôsobom odôvodňuje aplikáciu § 11 ods. 1

vyhl. č. namiesto , vyhl. č. Táto

neakceptovateľnosť vyplýva z jednoznačnej účelovosti výkladu vyhl. č.

Krajským súdom Banská Bystrica, v ktorom poukazuje na to, že „v aktuálnej vyhláške

takáto explicitná úprava určenia tarifnej odmeny v konaniach o určenie platnosti alebo

neplatnosti právnych úkonov absentuje“, avšak nevšimol si to, že v § 10 ods. 1 a 2 vyhl.

č. sa obidva odseky začínajú slovami „Ak nie je stanovené inak...“, pričom

vo vyhláške č. nie je určenie tarifnej odmeny v konaniach o určenie platnosti

alebo neplatnosti právnych úkonov stanovené inak.».

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu garantované

v článku 46 ods. 1 rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica

zo dňa 01. 07. 2009 č. k. -253, porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica zo

dňa 01. 07. 2009 č. k. -253 v rozsahu jeho výroku o náhrade trov

prvostupňového konania a výroku o náhrade trov odvolacieho konania zrušuje a vec vracia

Krajskému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , ).

Ústavný súd konštatuje, že podstatou námietok sťažovateľky boli tvrdenia o vecnej

nesprávnosti a nedostatočnej a neakceptovateľnej odôvodnenosti druhého a tretieho výroku

rozsudku krajského súdu č. k. -253 z 1. júla 2009.

Pritom prvým z výrokov, ktorý však sťažovateľka nenamietala, krajský súd potvrdil

rozsudok okresného súdu vo veci samej, ktorým bola žaloba žalobkyne o nahradenie

prejavu vôle sťažovateľky ako predávajúcej uzatvoriť s ňou kúpnu zmluvu o prevode

spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti zamietnutá. V poradí druhým výrokom krajský

súd v označenom rozsudku zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov

prvostupňového konania takým spôsobom, že zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke

náhradu trov prvostupňového konania v sume 192,53 € namiesto pôvodných 9 801,33 €.

Napokon tretím výrokom krajský súd uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť sťažovateľke

náhradu trov odvolacieho konania v sume 109,38 €.

Vo vzťahu k uvedenému považuje ústavný súd za podstatné dodať, že rozsudok

okresného súdu č. k. -191 z 19. novembra 2008 napadla odvolaním žalobkyňa

v celom rozsahu (výrok vo veci samej + výrok o náhrade trov prvostupňového konania),

pričom odvolanie vo vzťahu k výroku o trovách konania bližšie neodôvodnila. Žalobkyňa

žiadala rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.

Rozsudok súdu prvého stupňa napadla odvolaním aj sťažovateľka, a to vo vzťahu k výroku

o náhrade trov prvostupňového konania, pričom žiadala o priznanie náhrady trov konania

v sume vyššej, než jej priznal okresný súd. Okrem toho sťažovateľka v odvolaní žiadala aj

o náhradu trov odvolacieho konania.

Ústavný súd vychádzajúc z námietok sťažovateľky sa z hľadiska dodržania zásad

spravodlivého procesu obsiahnutých v venoval preskúmaniu

odôvodnenia rozsudku krajského súdu viažuceho sa k druhému a tretiemu výroku.

Z relevantnej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu teda vyplýva:

«Ako už bolo uvedené, pri rozhodovaní o náhrade trov konania postupoval

okresný súd podľa ustanovenia a žalobkyňu, ktorá bola v konaní

neúspešná, zaviazal k povinnosti zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v celkovej sume

295.275,-Sk, čo aktuálne predstavuje 9.801,33 €. Priznané trovy konania žalovaného

predstavovali trovy právneho zastúpenia za presne špecifikované úkony právnej služby,

pričom tarifná odmena za jednotlivé úkony právnej služby bola okresným súdom určená

podľa § 10 ods. 1, 2, s použitím § 13 ods. 3 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb (ďalej len „vyhláška“).

Po preskúmaní tejto časti rozhodnutia odvolací súd konštatuje, že okresný súd

postupoval vecne správne, keď v prípade rozhodovania o náhrade trov konania aplikoval

ustanovenie , v spojení s a žalobkyňu, ktorá bola v konaní

neúspešná, zaviazal k povinnosti nahradiť žalovanému (ktorý bol v konaní plne úspešný)

trovy konania, ktoré v jeho prípade predstavovali trovy právneho zastúpenia. Odvolací súd

však skúmal i správnosť určenia výšky priznanej náhrady trov konania, respektíve trov

právneho zastúpenia žalovaného a dospel k záveru, že okresný súd nepostupoval správne,

keď v rámci rozhodovania o náhrade trov konania, respektíve trov právneho zastúpenia

terajšieho žalovaného, priznal náhradu i za tie úkony právnej služby, ktoré sa netýkali

terajšieho žalovaného a aktuálneho predmetu konania, ale sa týkali pôvodných žalovaných

(1/ E. S., 2/ A. S. a 3/ P., s. r. o., B.) a pôvodných nárokov. Náhrada trov konania sa

priznáva konkrétnemu účastníkovi konania a nie jeho právnemu zástupcovi a preto

aktuálnemu žalovanému nemožno priznať náhradu trov konania, respektíve trov právneho

zastúpenia za služby právnej pomoci týkajúce sa pôvodných žalovaných. Pôvodní žalovaní

sú samostatné subjekty, z ktorých ani jeden nie je totožný s terajším žalovaným. Okrem

toho, pôvodní žalovaní v dobe rozhodovania okresného súdu už vôbec neboli účastníkmi

konania. Pôvodní žalovaní si mali uplatniť a vyčísliť náhradu trov konania, teda i trov

právneho zastúpenia (prostredníctvom právneho zástupcu) v dobe, keď došlo k zmene

účastníkov na žalovanej strane. Okrem toho, okresný súd nepostupoval správne ani v tom,

že tarifnú odmenu za jednotlivé úkony právnej služby určil podľa § 10 ods. 2, s použitím §

10 ods. 1 vyhlášky. Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky „ak nie je ustanovené inak, považuje sa za

tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna

služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj

hodnota pohľadávky a hodnota záväzku“. Predmetom tohto konania v dobe rozhodovania

okresného súdu (i v dobe rozhodovania odvolacieho súdu) však bolo nahradenie prejavu

vôle žalovaného, čiže bezprostredným (priamym) predmetom konania (podobne ako

napríklad pri určení neplatnosti právneho úkonu) nebolo ani peňažné plnenie, ani

konkrétna vec alebo právo (napríklad priamo určenie vlastníckeho práva), respektíve

konkrétna pohľadávka alebo záväzok s konkrétnou hodnotou a preto v tomto prípade nebolo

možné určiť tarifnú odmenu za jednotlivé úkony právnej služby na základe citovaného

ustanovenia § 10 ods. 2, s použitím § 10 ods. 1 vyhlášky. Základná sadzba tarifnej odmeny

za jeden úkon právnej služby mala byť preto určená podľa § 11 ods. 1 vyhlášky. Podľa tohto

ustanovenia základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je 1/13

výpočtového základu, ak nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch alebo

ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Pretože okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania, respektíve trov právneho

zastúpenia žalovaného nepostupoval správne, odvolaciemu súdu neostávala iná možnosť

ako rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania zmeniť tak, že žalobkyňu

zaviazal k povinnosti zaplatiť žalovanému náhradu trov prvostupňového konania v celkovej

výške 192,53 € (čo pôvodne predstavovalo sumu 5.800,05 Sk). Uvedené trovy konania

žalovaného predstavujú trovy jeho právneho zastúpenia za nasledujúce úkony právnej

služby:

1. prevzatie a príprava zastúpenia dňa 01.07.2008 - tarifná odmena v sume 1.465,-Sk

(základná sadzba tarifnej odmeny určená podľa § 11 ods. 1, s použitím § 14 ods. 1 písm. a)

vyhlášky), 19 % DPH z tarifnej odmeny 1.465,-Sk predstavuje sumu 278,35 Sk (§ 18 ods. 3

vyhlášky) a režijná paušálna náhrada výdavkov v sume 190,-Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky),

spolu 1.933,35 Sk;

2. písomné vyjadrenie žalovaného zo dňa 18.11.2008 - tarifná odmena v sume

1.465,-Sk (§ 11 ods. 1, s použitím § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky), 19 % DPH z tarifnej

odmeny 1.465,-Sk predstavuje sumu 278,35 Sk (§ 18 ods. 3 vyhlášky) a režijná paušálna

náhrada výdavkov v sume 190,-Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky), spolu 1.933,35 Sk;

3. účasť na pojednávaní na okresnom súde dňa 19.11.2008 - tarifná odmena v sume

1.465,-Sk (základná sadzba tarifnej odmeny určená podľa § 11 ods. 1, s použitím § 14 ods.

1 písm. d) vyhlášky), 19 % DPH z tarifnej odmeny 1.465,-Sk predstavuje sumu 278,35 Sk

(§ 18 ods. 3 vyhlášky) a režijná paušálna náhrada výdavkov v sume 190,-Sk (§ 16 ods. 3

vyhlášky), spolu 1.933,35 Sk;

Odvolací súd považoval za účelné vyššie špecifikované trovy právneho zastúpenia

žalovaného, týkajúce sa prvostupňového konania, ktoré pôvodne predstavovali sumu

5.800,05 Sk, čo je aktuálne 192,53 €. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok

okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania podľa ust. zmenil

a žalobkyňu zaviazal k povinnosti zaplatiť žalovanému trovy prvostupňového konania vo

výške 192,53 € (pôvodne 5.800,05 Sk) s tým, že žalobkyňa je podľa

povinná zaplatiť uvedené trovy prvostupňového konania žalovaného na účet jeho právneho

zástupcu - Advokátska kancelária K., spol. s r. o., so sídlom v B., v lehote troch dní od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Žalovaný v podaní zo dňa 06.07.2009 (č. l. 236 - 239 spisu) poukázal na to, že

napríklad i v konaniach o určenie neplatnosti darovacej zmluvy prvostupňové i odvolacie

súdy priznávajú tarifnú odmenu podľa § 10 ods. 2, s použitím § 10 ods. 1 a nie podľa § 11

ods. 1 vyhlášky. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že uvedený postup - t. j. priznanie

tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vo výške jednej trinástiny výpočtového

základu (podľa § 11 ods. 1 citovanej vyhlášky) prichádza do úvahy v konaniach o určenie

platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov len od účinnosti Vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. , teda od 1. januára 2005. Do uvedenej

doby, teda za účinnosti pôvodnej Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. (správne má byť č. , pozn.) o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb takýto postup nebol možný, pretože uvedená

vyhláška mala v tomto smere jednoznačnú úpravu, a to konkrétne v ustanovení § 13 ods. 7,

kde bolo explicitne uvedené, že „vo veciach určenia platnosti alebo neplatnosti právnych

úkonov, vo veciach určenia, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, pri

preskúmavaní rozhodnutí iných orgánov, ak je ich predmetom vec, právo alebo plnenie

oceniteľné peniazmi, patrí základná sadzba tarifnej odmeny určená podľa odseku 1

z hodnoty tejto veci, práva alebo výšky tohto plnenia“. Keďže v aktuálnej vyhláške takáto

explicitná úprava určenia tarifnej odmeny v konaniach o určenie platnosti alebo neplatnosti

právnych úkonov absentuje, odvolací súd dospel na základe vyššie uvedeného právneho

názoru k záveru, že za úkony právnej služby realizované v konaniach o určenie platnosti

alebo neplatnosti právnych úkonov, ale i o nahradenie prejavu vôle, možno priznať tarifnú

odmenu len podľa § 11 ods. 1 aktuálne platnej vyhlášky.

Žalovaný bol v odvolacom konaní vo veci samej úspešný a preto mu podľa § 224 ods.

1, s použitím vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré

si riadne a včas uplatnil. Na základe toho odvolací súd zaviazal žalobkyňu, ktorá bola

v odvolacom konaní vo veci samej neúspešná, k povinnosti nahradiť žalovanému trovy

odvolacieho konania v celkovej sume 109,38 €. Uvedené trovy konania predstavujú trovy

jeho právneho zastúpenia za nasledujúce úkony právnej služby :

1. vyjadrenie k odvolaniu žalobkyne vo veci samej zo dňa 29.06.2009 - tarifná

odmena v sunie 53,49 € (základná sadzba tarifnej odmeny určená podľa § 11 ods. 1,

s použitím § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky), 19 % DPH z tarifnej odmeny 53,49 € predstavuje

sumu 10,16 € (§ 18 ods. 3 vyhlášky) a režijná paušálna náhrada výdavkov v sume 6,95 €

(§ 16 ods. 3 vyhlášky), spolu 70,60 €;

2. účasť na vyhlásení rozsudku na odvolacom súde dňa 01.07.2009 - tarifná odmena

v sume 26,75 € (podľa § 11 ods. 1, s použitím § 14 ods. 4 vyhlášky), 19 % DPH z uvedenej

tarifnej odmeny 26,75 € predstavuje sumu 5,08 € (§ 18 ods. 3 vyhlášky) a režijná paušálna

náhrada výdavkov v sume 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky), spolu 38,78 €;

Uvedené trovy odvolacieho konania je žalobkyňa povinná zaplatiť právnemu

zástupcovi žalovaného ( ).»

Ústavný súd už vo svojej judikatúre vyslovil (napr. ), že rozhodnutím

všeobecného súdu o trovách konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd,

predovšetkým možno porušiť právo na súdnu ochranu. K rovnakému záveru dospel

Európsky súd pre ľudské práva vo vzťahu k aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd na konanie o trovách (rozsudok

z 23. septembra 1997 vo veci Robins v. Veľká Británia, § 28, č. 22410/93, resp. rozsudok

zo 6. februára 2001 vo veci Beer v. Rakúsko, § 13, č. 30428/96 –dostupné na internete:

‹http://echr.coe.int›.

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

rozhodnutím všeobecného súdu by došlo predovšetkým vtedy, ak by rozhodnutie bolo

arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, ak by

výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania alebo ak by rozhodnutie nebolo

dostatočne odôvodnené (, ).

Ústavný súd je toho názoru, že všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na

súdnu ochranu podľa , ak vo veci koná v súlade s relevantnými

hmotnoprávnymi ustanoveniami a procesnými predpismi určujúcimi spôsob vedenia

konania a jeho postup, ktorý je v prípade civilného procesu obsiahnutý v Občianskom

súdnom poriadku (ďalej aj „OSP“).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavné neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za

následok porušenie základného práva alebo slobody (, ).

Ústavný súd zdôrazňuje, že podľa domáhať sa práva uvedeného

v možno len v medziach zákonov.

V danom prípade, pokiaľ ide o konanie pred krajským súdom, je takýmto zákonom

, ktorý upravuje postup všeobecného súdu v tomto konaní, preto

pri námietke porušenia základného práva podľa je potrebné skúmať

zlučiteľnosť namietaných konaní aj s týmto procesným zákonom.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v namietanom prípade postupoval v súlade

s ustanoveniami a nasl. o náhrade trov konania, v súlade s ustanoveniami

a nasl. týkajúcimi sa podania odvolania, viazanosti odvolacieho súdu rozsahom

a dôvodmi odvolania, konaním na odvolacom súde a rozhodnutím o odvolaní, ako aj

v súlade s ustanoveniami § 10 ods. 1 a 2 a § 11 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

pričom svoj právny názor dostatočne, zrozumiteľne a legitímne zdôvodnil.

Keďže sťažovateľka zhrnula nedostatky, ktoré vytýkala krajskému súdu do 6 bodov,

ústavný súd považoval za potrebné venovať sa podrobne každej z takto preložených

námietok.

K námietke uvedenej v bode č. 1 a 2

Podstatou týchto námietok boli tvrdenia sťažovateľky o tom, že odvolací súd

nemohol zmeniť rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania z dôvodu, že

žalobkyňa v odvolaní vôbec neargumentovala tým, že by rozsudok okresného súdu v tejto

časti bol nesprávny, a v týchto súvislostiach ani nežiadala jeho zmenu. Na druhej strane

sťažovateľka uviedla, že v odvolaní žiadala zmeniť výrok rozsudku okresného súdu

o náhrade trov konania, ale tak, že žiadala o náhradu týchto trov v sume vyššej, a preto

podľa jej názoru nemohol krajský súd zmeniť rozsudok okresného súdu tak, že jej priznal

sumu nižšiu, než požadovala, čiže nemohol rozhodnúť v jej neprospech.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. , konkrétne z odvolania žalobkyne

(č. l. 199 a nasl. spisu) jednoznačne vyplýva, že rozsudok okresného súdu napadla v celom

rozsahu, aj vo vzťahu k výroku o náhrade trov prvostupňového konania. Napokon to, že

napadá aj výrok o trovách konania, výslovne aj uviedla. V odvolaní žiadala napadnutý

rozsudok okresného súdu zrušiť. Aj keď svoje námietky predstavila len vo vzťahu k výroku

vo veci samej, tým, že žiadala zrušiť rozsudok okresného súdu, ktorý nebol pre ňu

priaznivý, sa jednoznačne dotkla aj výroku rozsudku okresného súdu o trovách konania.

Tým, že krajský súd preskúmal prvostupňový rozsudok v celom rozsahu, nepostupoval

v rozpore s . Totiž rozsah odvolania žalobkyne bol úplne jasný – napadla

kompletne rozsudok okresného súdu v obidvoch jeho výrokoch a pokiaľ ide o dôvody, tieto

síce smerovali len proti výroku vo veci samej, ale tým, že žiadala zrušiť rozsudok okresného

súdu v celom rozsahu, dala celkom zrozumiteľne, aj keď latentne, najavo aj svoju

nespokojnosť s výrokom o trovách konania. Podaním odvolania proti výroku vo veci samej

a proti výroku o trovách konania v podstate sťažovateľka prejavila názor, že mala byť

v spore úspešná a práve od úspešnosti účastníka konania závisí aj rozhodnutie všeobecného

súdu o povinnosti na náhradu trov konania ( ). Ak by krajský súd

námietkam žalobkyne vyhovel a rozsudok zrušil, tento verdikt by sa nepochybne dotkol aj

jej povinnosti súvisiacej s náhradou trov prvostupňového konania. Ak teda krajský súd

potvrdil rozsudok okresného súdu vo veci samej, ale zistil nedostatky pri aplikácii

príslušných ustanovení vyhlášky č. , od použitia ktorých závisel rozsah

povinnosti uloženej žalobkyni na náhradu trov prvostupňového konania, pričom nebol

dôvod ani na potvrdenie a ani na zrušenie dotknutého výroku, správne rozhodol o jeho

zmene. Svoje rozhodnutie v tomto ohľade aj náležite zdôvodnil.

Konanie krajského súdu v tejto časti je zlučiteľné s a vznesená námietka je

zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd na základe odvolania podaného

žalobkyňou preskúmal všetky výroky a odôvodnenie rozsudku okresného súdu. Žalobkyňou

podaným odvolaním bol v podstate determinovaný rozsah prieskumnej právomoci

krajského súdu a s tým, že žalobkyňa namietala nesprávnosť rozhodnutia v merite veci,

nepochybne súviseli aj jej námietky viažuce sa k náhrade trov konania. Od rozhodnutia

krajského súdu sťažovateľka očakávala pre ňu priaznivé rozhodnutie, ktorého súčasťou by

bol aj výrok o náhrade trov konania. Z uvedeného dôvodu považoval ústavný súd za

potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke uvedenej v bodom č. 3

V tejto súvislosti sťažovateľka namietala, že krajský súd síce svoje rozhodnutie

verejne vyhlásil, avšak na tomto verejnom vyhlásení neuviedol dôvody zmeny výroku

rozsudku okresného súdu o náhrade trov prvostupňového konania.

Z obsahu zápisnice krajského súdu o verejnom vyhlásení rozsudku č. k.

230 z 1. júla 2009 (č. l. 230 – 231 spisu) vyplýva, že predseda senátu krajského

súdu vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. -191

z 19. novembra 2008 vo veci samej potvrdil. Krajský súd okrem toho zmenil rozsudok

okresného súdu vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania a zároveň žalobkyni

uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke náhradu trov odvolacieho konania. V prípade oboch

výrokov o trovách konania krajský súd uviedol, že výška týchto trov bude špecifikovaná

v písomnom vyhotovení rozsudku. Na záver predseda senátu uviedol, že rozsudok bol

odôvodnený a že bolo dané poučenie o opravnom prostriedku. Naopak, sťažovateľka

tvrdila, že krajský súd na verejnom vyhlásení rozsudku neposkytol odôvodnenie vo vzťahu

k výrokom o trovách konania.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd špecifikoval výšku trov konania až

v písomnom vyhotovení rozsudku, pričom z tohto rozsudku celkom zreteľne vyplýva, na

základe akej právnej normy krajský súd rozhodol a ktoré skutočnosti boli preň určujúce.

Pokiaľ by aj ústavný súd prisvedčil tvrdeniam sťažovateľky o neodôvodnení výrokov

rozsudku krajského súdu (pri jeho verejnom vyhlásení) týkajúcich sa náhrady trov

prvostupňového a odvolacieho konania, nemenilo by to nič na skutočnosti, že takýmto

postupom krajského súdu nemohlo dôjsť k takému zásahu do základného práva

sťažovateľky podľa , aby sa dalo uvažovať o jeho porušení. V tomto

smere je podstatné uviesť, že proti rozsudku krajského súdu už nebolo možné podať riadny

opravný prostriedok (odvolanie), a ak by niektorý účastník konania chcel proti tomuto

rozsudku podať mimoriadny opravný prostriedok, mohol by tak učiniť až po jeho

právoplatnosti, ktorá nastala až doručením rozhodnutia účastníkom konania, respektíve ich

zástupcom. Doručenie rozhodnutia sa pritom realizuje v písomnej podobe. To znamená, že

tým, že krajský súd výroky o trovách konania nezdôvodnil na verejnom vyhlásení rozsudku,

ale vyčerpávajúcim spôsobom ich predstavil v písomnej podobe, nemohlo pre sťažovateľku

znamenať až takú ujmu do jej práv, ktorú by nebolo možné z ústavnoprávneho hľadiska

akceptovať.

Tieto skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť je aj

v tejto časti zjavne neopodstatnená.

K námietke uvedenej v bode č. 4

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľka tvrdila, že krajský súd porušil

ustanovenie , keďže účastníkov konania nevyzval, aby sa vyjadrili

k použitiu namiesto a vyhlášky č. v súvislosti

s rozhodovaním o náhrade trov konania.

Princíp tzv. „predbežného právneho posúdenia veci“ vychádzajúci aj z § 213 ods. 2

súvisí so zameraním sa na dokazovanie sporných skutočností, a to tým spôsobom, aby

účastníci konania dostali príležitosť predstaviť vlastné argumenty týkajúce sa právneho

posúdenia veci. Tým by sa mohol predbežný právny názor všeobecného súdu potvrdiť alebo

vyvrátiť. V tejto súvislosti je ale nevyhnutné uviesť, že tento princíp, čo vyplýva aj

zo samotnej dikcie zákona, ktorá pojednáva „o veci“, sa viaže iba na rozhodovanie o veci

samej (o uplatňovanom nároku), nie však aj na rozhodovanie o trovách konania.

Ústavný súd teda nezistil príčinnú súvislosť medzi nastolenou námietkou

sťažovateľky o nedodržaní zásad spravodlivého procesu a postupom a rozsudkom krajského

súdu, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K námietke uvedenej v bode č. 5

Predmetom tejto námietky bolo tvrdenie sťažovateľky o tom, že krajský

súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania nevzal do úvahy svoje uznesenie

č. k. -168 z 24. októbra 2008 o pripustení zmeny účastníkov konania na

strane žalovaného podľa . To znamená, že podľa sťažovateľky krajský súd

pri rozhodovaní o zmene výroku rozsudku okresného súdu o náhrade trov prvostupňového

konania neakceptoval procesné nástupníctvo na strane žalovaného.

Podľa názoru ústavného súdu s uvedenou námietkou sťažovateľky korešponduje

odôvodnenie rozsudku krajského súdu v tomto znení:

„... okresný súd nepostupoval správne, keď v rámci rozhodovania o náhrade trov

konania, respektíve trov právneho zastúpenia terajšieho žalovaného, priznal náhradu i za

tie úkony právnej služby, ktoré sa netýkali terajšieho žalovaného a aktuálneho predmetu

konania, ale sa týkali pôvodných žalovaných (1/ E. S., 2/ A. S. a 3/ P., s. r. o., B.) a

pôvodných nárokov. Náhrada trov konania sa priznáva konkrétnemu účastníkovi konania a

nie jeho právnemu zástupcovi a preto aktuálnemu žalovanému nemožno priznať náhradu

trov konania, respektíve trov právneho zastúpenia za služby právnej pomoci týkajúce sa

pôvodných žalovaných. Pôvodní žalovaní sú samostatné subjekty, z ktorých ani jeden nie je

totožný s terajším žalovaným. Okrem toho, pôvodní žalovaní v dobe rozhodovania

okresného súdu už vôbec neboli účastníkmi konania. Pôvodní žalovaní si mali uplatniť a

vyčísliť náhradu trov konania, teda i trov právneho zastúpenia (prostredníctvom právneho

zástupcu) v dobe, keď došlo k zmene účastníkov na žalovanej strane.“

Citované ustanovenia jednoznačne ustanovujú ktoré

položky predstavujú trovy konania, zároveň ustanovujú, že trovy konania, ktoré vzniknú

tomu–ktorému účastníkovi konania, ako aj trovy jeho právneho zástupcu, platí tento

účastník konania zo svojho, pričom v prípade, ak účastník konania mal vo veci generálny

úspech, má právo na náhradu trov konania voči účastníkovi, ktorý vo veci nemal úspech. Ak

účastník konania mal advokáta na účely efektívneho a kvalifikovaného bránenia svojich

práv v súdnom spore, tak účastník konania, ktorému bola uložená povinnosť na náhradu

trov konania, je povinný náhradu trov právneho zastúpenia zaplatiť priamo advokátovi.

Z uvedeného vyplýva, že súčasťou trov účastníka konania sú aj trovy právneho

zastúpenia. Tieto sa však neprisudzujú advokátovi, tomu sa len priamo platia, prisudzujú sa

vždy len účastníkovi konania. To znamená, že len účastník konania má právo na náhradu

svojich trov vynaložených v rámci konania, samozrejme, v súlade s predpokladmi

uvedenými v zákone.

Krajský súd výrokom, ktorým zmenil prvostupňový rozsudok o náhrade trov

konania, uložil žalobkyni, ktorá bola v konaní neúspešná, aby uhradila sťažovateľke ako

úspešnému účastníkovi konania jej trovy. To, že krajský súd nebral do úvahy trovy

právnych predchodcov sťažovateľky, ktorí boli pôvodní žalovaní, neznamená, že zasiahol

do jej práv. Ide totiž o nároky pôvodných účastníkov konania odlišných od sťažovateľky,

ktorí mali s ňou spoločnú len predchádzajúcu pasívnu legitimáciu, k zmene ktorej došlo

v dôsledku kúpy spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti. Sťažovateľka nastúpila na ich

pozíciu na základe pripustenia zmeny účastníkov konania na strane žalovaného uznesením

okresného súdu č. k. -145 z 20. augusta 2008 v spojení s uznesením krajského

súdu č. k. -168 z 24. októbra 2008.

Ústavný súd mal na pamäti, že právo na náhradu trov konania má len účastník

konania. Pritom z obsahu sťažnosti je zrejmé, že s priznanou náhradou trov právneho

zastúpenia nebol spokojný právny zástupca sťažovateľky. V tomto smere však ústavný súd

považuje za významné upozorniť na právny vzťah medzi právnym zástupcom sťažovateľky

a pôvodnými žalovanými. Im predsa právny zástupca poskytoval právne služby a práve oni

boli povinní za tieto služby platiť. To, že si právny zástupca sťažovateľky na konci konania

vyčíslil trovy právneho zastúpenia aj za úkony právnej služby poskytnuté pôvodným

žalovaným, nemá nič spoločné s právom sťažovateľky, ktorá mala v konaní úspech, žiadať

náhradu aj týchto trov. Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľka sa nemôže domáhať

náhrady tých trov konania, ktoré s ňou nesúvisia, ale súvisia s inými právnymi subjektmi,

ktoré v konaní nahradila singulárnou sukcesiou (zmena účastníkov konania) a ktoré už

účastníkmi konania dávno nie sú.

Krajský súd v týchto otázkach odôvodnil svoje rozhodnutie zhodne s prezentovaným

názorom ústavného súdu, a preto je namieste konštatovať, že sťažnosť v tejto časti je

potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

K námietke uvedenej v bode č. 6

Podstatou tejto námietky boli vyjadrenia sťažovateľky o nedostatočnej

odôvodnenosti rozhodnutia krajského súdu, pretože podľa jej názoru krajský súd

nezohľadnil jej argumenty obsiahnuté v odvolaní.

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd poznamenáva, že vzhľadom na rozsiahle

odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu vo vzťahu k výrokom o náhrade trov

prvostupňového a odvolacieho konania, s primeraným použitím relevantných právnych

noriem a skutkových zistení je potrebné rozsudok krajského súdu v jeho napadnutej časti

považovať za rozhodnutie spĺňajúce parametre zákonnosti a ústavnosti.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zjavné, ktoré skutočnosti mal odvolací

súd za preukázané a ktoré nie, z čoho vychádzal, akými úvahami sa riadil a aký právny

názor v otázke náhrady trov konania zaujal. Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd

zodpovedne predstavil svoje myšlienkové pochody, skutkové zistenia a právne závery.

V tomto smere krajský súd argumentoval tým, že predmet sporu – nahradenie

prejavu vôle žalovanej (sťažovateľky) ako predávajúcej uzatvoriť so žalobkyňou kúpnu

zmluvu o prevode spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti, nie je tak isto, ako napríklad

predmet sporu – určenie platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov, oceniteľný

v peniazoch, a preto je potrebné v takýchto veciach aplikovať § 11 ods. 1 vyhlášky

č. Okrem toho krajský súd poukázal aj na to, že daný postup je možný až od

účinnosti vyhlášky č. , teda od 1. januára 2005. Podľa názoru krajského súdu

taký postup podľa skôr účinnej vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

účinnej do 31. decembra 2004 nebol možný, pretože tá vo svojom ustanovení § 13 ods. 7

striktne zakotvovala, že vo veciach určenia platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov,

vo veciach určenia, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, pri preskúmavaní

rozhodnutí iných orgánov, ak je ich predmetom vec, právo alebo plnenie oceniteľné

peniazmi, patrí základná sadzba tarifnej odmeny určená podľa odseku 1 z hodnoty tejto

veci, práva alebo výšky tohto plnenia.

K uvedenému právnemu názoru krajského súdu ústavný súd uvádza, že je celkom

logický, dostatočne a relevantne odôvodnený, a preto ústavne akceptovateľný.

Preskúmaním napadnutej časti rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil žiadnu

skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal oporu

v zákone.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že krajský súd svojím rozhodnutím, ktoré

je vzhľadom na už uvedené potrebné považovať za ústavne konformné, nenaplnil

očakávania sťažovateľky, nemožno zamieňať s nutnosťou vysloviť porušenie základného

práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa .

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti už na predbežnom prerokovaní

podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, bolo bez

ďalšieho právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi tam obsiahnutými, ktoré sa viažu

na úspech v konaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010