Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 168/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2005

predbežne prerokoval sťažnosť E. G., bytom K. (t. č. vo väzbe), zastúpeného advokátom

JUDr. Ľ. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu

podľa a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 13. decembra 2004 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

s právomocou Špeciálneho súdu sp. zn. Pš 30/04 z 15. novembra 2004, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť E. G., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na osobnú

slobodu podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

s právomocou Špeciálneho súdu sp. zn. Pš 30/04 z 15. novembra 2004, o d m i e t a pre

nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

2. Sťažnosť E. G., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na osobnú

slobodu podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 13. decembra 2004, o d m i e t a pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára

2005 doručená sťažnosť E. G., bytom K. [t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“)],

zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na osobnú slobodu podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) konaním (uznesením) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 13. decembra 2004 a uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu (ďalej len „Špeciálny súd“) sp. zn.

Pš 30/04 z 15. novembra 2004.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie pre

trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny

podľa a trestný čin podvodu podľa a

spáchaný formou účasti – pomoci podľa Trestného

zákona. Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn.

podľa z dôvodov obsiahnutých v

písm. a), b), a c) . Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť,

ktorá bola uznesením Krajského súdu v Trenčíne podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku zamietnutá, pretože Krajský súd v Trenčíne sa stotožnil s dôvodmi väzby, ktoré

boli uvedené v návrhu prokurátora a v uznesení Okresného súdu Trenčín.

Dňa 5. októbra 2004 podal sťažovateľ žiadosť o prepustenie z väzby, ktorú Špeciálny

súd uznesením sp. zn. Pš 30/04 z 15. novembra 2004 zamietol s odôvodnením, že dôvody

väzby naďalej trvajú. Proti uvedenému uzneseniu podal sťažovateľ prostredníctvom svojho

právneho zástupcu sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 13. decembra 2004. Najvyšší súd sťažnosť zamietol, pretože sa stotožnil s dôvodmi väzby,

uvedenými v predchádzajúcich rozhodnutiach.

Podľa názoru sťažovateľa Špeciálny súd a najvyšší súd v konaní o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby a sťažnosti proti uzneseniu o zamietnutí uvedenej žiadosti porušili

a dohovoru, a to jeho bezdôvodným držaním vo vyšetrovacej

väzbe. Svoje tvrdenie odôvodňuje tým, že žiadosť o prepustenie z väzby podal v čase, keď

boli zadovážené výsluchy svedkov, listinné dôkazy a dostatočne objasnené základné

skutočnosti, z ktorých podľa jeho názoru vyplývalo, že dôvody väzby v konaní neexistovali.

Ďalej uvádza, že orgány prípravného konania žiadnym spôsobom nešpecifikovali ako sa

sťažovateľ podieľal na deľbe práce v rámci začlenenia do zločineckej skupiny. Súdy nebrali

do úvahy ani výsledky domovej prehliadky, pri ktorej sa nenašli žiadne právne relevantné

dôkazy, a naďalej sa domnievali, že sťažovateľ disponuje výraznou finančnou hotovosťou.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ vo svojom návrhu výroku rozhodnutia

(petite) žiada, aby ústavný súd rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní sp. zn. zo dňa 15. 11.

2004, Krajský súd v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu uznesením sp. zn.

Pš 30/04, ktorými zamietol E. G., trvale bytom K., žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu,

porušil jeho právo podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva E. G., trvale bytom K., podľa § 50

ods. 3 primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000,- Sk.

3. Ukladá Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky zaplatiť sťažovateľovi E. G., trvale

bytom K., trovy konania podľa predloženého vyúčtovania na účet právneho zástupcu

JUDr. Ľ. K., advokáta, B..“

II.

Ústavný súd z namietaných uznesení zistil následovné skutočnosti.

Špeciálny súd uznesením sp. zn. Pš 30/04 z 15. novembra 2004 rozhodol, že žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu piatich obvinených, medzi ktorých patrí aj sťažovateľ,

zamieta. Z obsahu uvedeného uznesenia vyplýva, že sťažovateľ svoju žiadosť zdôvodnil

tým, že dosiaľ napriek doterajším výsledkom vyšetrovania neboli zistené žiadne také

skutočnosti a neboli predložené také dôkazy, z ktorých by bolo možné vyvodzovať záver čo

i len o tom, že je podozrivý zo spáchania trestnej činnosti, a to dokonca v takom rozsahu,

ako sa mu kladie za vinu v uznesení vyšetrovateľa. Rozhodnutím riaditeľa Colného úradu Č.

z 5. augusta 2004 č. R-1119/2004-530140 bol prepustený zo služobného pomeru.

Z ustanovení upravujúcich väzbu a jej trvanie vyplýva, že držanie osoby

čakajúcej na trestné konanie vo väzbe nemôže byť všeobecným pravidlom a je prísne

viazané na splnenie podmienok existencie väzobných dôvodov, ktoré musia vyplývať

z konkrétnych skutočností a nemôžu byť len vyslovené ako dôvodná obava bez

materiálneho naplnenia konkrétnymi dôkazmi. Preto sa domáha prepustenia z väzby na

slobodu.

Sudkyňa Špeciálneho súdu z obsahu vyšetrovacieho spisového materiálu okrem

iného zistila, že sťažovateľ s ďalšími dvoma colníkmi z colnej pobočky vo V. nepravdivé

doklady spracované obvineným A. S. deklarujúce dovoz hrncov BergHOFF z Maďarskej

republiky do Slovenskej republiky do colného skladu vo V. a následne doklady deklarujúce

následný vývoz tohto tovaru z colného skladu na Ukrajinu potvrdili ako pravé doklady, aj

keď vedeli, že tento tovar sa v skutočnosti z Maďarskej republiky do Slovenskej republiky

nedoviezol a ani nevyviezol na Ukrajinu, alebo sa tieto dovozy a vývozy uskutočnili len

v nepatrných množstvách oproti deklarovanému množstvu.

K dôvodom väzby je uvedené, že všetci piati obvinení sú trestne stíhaní za obzvlášť

závažný úmyselný trestný čin ako členovia zločineckej skupiny. Z doterajších

nazhromaždených listinných dôkazov možno vyvodiť záver, že medzi obvinenými, ako aj

ich ďalšími spoluobvinenými existovala určitá deľba práce, ktorej činnosť bola účelovo

a cielene vedená so zámerom získať v mimoriadne veľkom rozsahu finančné prostriedky.

Obvinení vytvorili minimálne od začiatku roku 2002 rozsiahlu sieť firiem, ktoré vytvárali

fiktívne faktúry. Aby mohli vo svojej činnosti pokračovať, postupne si vytvorili väzby na

orgány štátnej správy. Svedčí o tom aj to, že medzi spoluobvinenými sa ocitli aj príslušníci

colného úradu, ktorí v období páchania trestnej činnosti spoluobvinených hrubým spôsobom

porušovali svoje služobné povinnosti, čo bolo v rozpore so záujmami štátnej služby.

Z týchto dôvodov niet pochýb o tom, že vyšetrovateľ správne rozhodol, keď vzniesol

obvinenie voči žiadateľom o prepustenie z väzby na slobodu, pretože zo spisového

materiálu aj v súčasnom štádiu pretrváva dôvodné podozrenie zo spáchania skutkov, ktoré

sú predmetom vyšetrovania. Piati obvinení, medzi nimi aj sťažovateľ, sú vo väzbe z dôvodu

uvedeného v ustanovení , pretože je odôvodnená

obava, že by sa obvinení, pokiaľ by boli prepustení na slobodu, skrývali alebo ušli, aby sa

tak vyhli trestnému stíhaniu, ako aj trestu, ktorý im zatiaľ hrozí. Aj napriek výsledkom

domových prehliadok možno dôvodne predpokladať, že obvinení disponujú finančnými

prostriedkami veľkého rozsahu, ktoré môžu použiť pre seba s cieľom vyhnúť sa trestnému

stíhaniu, vzhľadom na výšku škody vo vzťahu k štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky.

Ďalej v odôvodnení uznesenia je uvedené, že všetci piati obvinení sú dôvodne vo

väzbe aj z dôvodov uvádzaných v ustanovení a .

Je dôvodná obava, že pokiaľ by boli prepustení na slobodu, mohli by pôsobiť na

spoluobvinených, ktorí sú trestne stíhaní na slobode, mohli by pôsobiť na svedkov

a zároveň by mohli ničiť listinné dôkazy vzťahujúce sa na firmy prevedené na tzv.

„koníkov“. Je dôvodná obava, že by mohli mariť vyšetrovanie aj tým spôsobom, že by

prevádzali z dosiaľ nestotožnených účtov finančné prostriedky, ktoré získali svojím

konaním, ktoré je predmetom vyšetrovania. Preto reálne naďalej hrozí, že obvinení by

v prípade prepustenia na slobodu pokračovali v páchaní trestnej činnosti.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 13. decembra 2004 vyplýva, že

sťažnosti obvinených, medzi ktorých patril aj sťažovateľ, proti uzneseniu Špeciálneho súdu

sp. zn. Pš 30/04 z 15. novembra 2004 sa zamietajú. Sťažovateľ aj v sťažnosti proti

uvedenému uzneseniu Špeciálneho súdu argumentoval tými istými dôvodmi, ako v žiadosti

o prepustenie z väzby.

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia z 13. decembra 2004 okrem iného uviedol, že

po preskúmaní predmetnej veci zistil, že dosiaľ nezanikol žiadny dôvod väzby jednotlivých

obvinených.

Ďalej poukázal na to, že výsledky doteraz vykonaného dokazovania odôvodňujú

záver, že medzi sťažovateľmi a ďalšími spoluobvinenými (resp. i ďalšími dosiaľ

neustálenými osobami) existovala deľba práce, hierarchia a súčinnosť, ktorá vedie

k závažnému podozreniu z konania zameraného na získanie veľkého rozsahu peňažných

prostriedkov nelegálnou, podvodnou, a tým protizákonnou činnosťou. V zhode s dôvodmi

napadnutého uznesenia, resp. aj s dôvodmi rozhodnutí skôr konajúcich súdov najvyšší súd

rovnako zistil dôvodnú obavu, že obvinení, medzi ktorých zaradil aj sťažovateľa, by

v prípade prepustenia z väzby na slobodu ušli alebo sa skrývali v snahe vyhnúť sa trestnému

stíhaniu, resp. i hroziacemu trestu.

Vzhľadom na štádium trestného konania je správny záver Špeciálneho súdu aj v tom

smere, že trvajú naďalej dôvody tzv. kolúznej a preventívnej väzby všetkých piatich

obvinených v zmysle ustanovenia a , tak ako to

správne odôvodnil samotný prvostupňový súd. Časť trestnej činnosti mala byť spáchaná len

v štádiu pokusu a eventuálnym prepustením páchateľov na slobodu reálne hrozí jej

dokonanie, resp. zahladenie stôp, ovplyvnenie potencionálnych spoluobvinených alebo

svedkov v snahe o vlastné vyvinenie, prípadne zmiernenie následkov. Reálne hrozí aj

ohrozenie prípadných dosiaľ nestotožnených účtov, na ktoré mali údajne nezákonne

prevedené finančné prostriedky smerovať, čím by došlo taktiež jednak k mareniu

objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie a jednak k možnému konečnému

nelegálnemu presunu získaných peňažných prostriedkov.

III.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných

práv alebo slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd

nerozhoduje iný súd.

Iný súd je každý súd, ktorý má všeobecnú právomoc podľa ,

a táto právomoc sa uplatňuje pri ochrane základného práva alebo slobody na zákonom

základe vykonávajúcom ústavnú úpravu základných práv a slobôd. Iným súdom je preto

celá sústava všeobecného súdnictva.

Podľa opravným prostriedkom proti uzneseniu je

sťažnosť.

Podľa pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma

nadriadený orgán

a) správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým môže

sťažovateľ podať sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce napadnutému uzneseniu.

V časti týkajúcej sa uznesenia Špeciálneho súdu z 15. novembra 2004 a najvyššieho

súdu z 13. decembra 2004 ústavný súd mohol brať do úvahy s poukazom na princíp

subsidiarity ohľadne vzťahu ústavného súdu k všeobecným súdom iba označené uznesenie

najvyššieho súdu.

Ak totiž malo dôjsť uznesením Špeciálneho súdu z 15. novembra 2004 k porušeniu

práv a slobôd sťažovateľa, mohol si ich chrániť na najvyššom súde podaním sťažnosti proti

uzneseniu Špeciálneho súdu. To sa napokon aj stalo, pričom o jeho sťažnosti rozhodol

najvyšší súd uznesením z 13. decembra 2004.

IV.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd skúmal jej zákonom

predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“), ako aj prípadné dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Medzi tie podmienky konania, ktoré ústavný súd pravidelne skúma pri predbežnom

prerokovaní každej sťažnosti, patrí aj jej opodstatnenosť.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

postupom orgánu štátu a namietaným porušením základného práva alebo slobody. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

K namietanému porušeniu

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Toto ustanovenie určuje základné podmienky pozbavenia osobnej slobody, ktorá je

ústavne zaručená ( ), formou väzby. Väzba je v zmysle

jedným z ústavne akceptovateľných spôsobov pozbavenia osobnej slobody

v trestnom konaní (), kde rozhodujú všeobecné súdy ( ).

Keďže podstatou námietok sťažovateľa je dôvod jeho vzatia a držania vo väzbe,

ústavný súd sa pri svojom posudzovaní sústredil najmä na obsah základného práva podľa

z hľadiska dôvodu väzby ustanoveného zákonom a jeho interpretáciu

a aplikáciu zo strany najvyššieho súdu v uznesení sp. zn. z 13. decembra

2004.

Uvedeným uznesením najvyšší súd zamietol podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku sťažnosti piatich obvinených, medzi ktorých patrí aj sťažovateľ, proti uzneseniu

Špeciálneho súdu z 15. novembra 2004 sp. zn. Pš 30/04, ktorým zamietol žiadosti piatich

obvinených vrátane sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry vychádza z názoru, podľa ktorého

obsahuje vymedzenie základného práva, ktorého podstatou je, že väzba

obvineného môže viesť k obmedzeniu osobnej slobody len vtedy, ak sú rešpektované

a naplno realizované tieto ústavnoprocesné princípy:

- o väzbe rozhodol súd,

- rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami,

- obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu

vyjadrenú v až c) alebo okolnosti uvedené

v odseku 2 alebo 3 tohto ustanovenia,

- osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom a konkrétnym

rozhodnutím väzobného súdu o predlžení väzby.

Obsah základného práva podľa z hľadiska dôvodu väzby podľa

, a však ústavný súd musí posudzovať nielen

podľa príslušných ustanovení , prípadne aktuálnej vnútroštátnej

judikatúry, ale aj s prihliadnutím na medzinárodné záväzky Slovenskej republiky.

Ako z uvedeného vyplýva, ústavný súd pri preskúmavaní väzobných rozhodnutí je

limitovaný, pretože tieto rozhodnutia hodnotí iba z hľadiska ich ústavnosti. V danom

prípade najvyšší súd rešpektoval zákonné predpoklady na uvalenie väzby ustanovené

a jeho rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov. Dôvody

väzby uvedené v uznesení najvyššieho súdu z 13. decembra 2004 boli významné

a dostatočne skutkovo zdôvodnené. Splnenie požiadavky riadneho a vyčerpávajúceho

zdôvodnenia uvedeného uznesenia najvyššieho súdu je jednou zo základných podmienok

ústavne súladného rozhodnutia.

Všeobecné súdy sú garantom dodržiavania uvedených ústavných princípov.

Rešpektovanie týchto princípov musia vyjadriť vo všetkých rozhodnutiach i opatreniach

súvisiacich s väzbou obvinenej osoby tak, aby ich rozhodnutia a opatrenia vo väzobných

veciach boli preskúmateľné najprv pred súdom vyššej inštancie, a potom aj v konaní pred

ústavným súdom, ktorý je oprávnený a povinný preskúmať existenciu dôvodov väzby

v súlade s ich zákonným vymedzením, či sú tieto dôvody opreté o konkrétne okolnosti,

ktoré musia byť uvedené v odôvodnení každého rozhodnutia vo väzobnej agende a tvoria

základ pre záver o ich subsumovaní pod konkrétny zákonný dôvod väzby, v posudzovanom

prípade pod , a .

Ústavný súd preskúmal obsah namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý si

v celom rozsahu osvojil závery uvádzané v uznesení Špeciálneho súdu. Najvyšší súd

vychádzajúc z výsledkov doteraz vykonaného dokazovania zistil, že naďalej trvajú dôvody

väzby jednotlivých obvinených a odôvodnil ich, tak ako je to uvedené v tomto uznesení.

Najvyšší súd neakceptoval obranu obvinených, že trestné stíhanie proti ním je vedené

neopodstatnene. Poukázal na to, že doteraz dokumentované výsledky vyšetrovania

v prípravnom konaní nie sú takej povahy, že by vylučovali dôvodnosť podozrenia, že všetci

obvinení sa dopustili protiprávneho konania, pre ktoré sú trestne stíhaní. Vzhľadom na

predmet a štádium trestného konania v súčasnosti nemožno robiť konečné závery o vine či

nevine obvinených, pretože také rozhodnutie možno prijať až po meritórnom preskúmaní

veci. Najvyšší súd potvrdil, že z hľadiska zákonnosti väzby všetkých obvinených je splnená

podmienka, že ich trestné stíhanie má materiálny podklad.

Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu z hľadiska

ústavných kritérií dospel k záveru, že skutkové zistenia v spojení s konkrétnymi

skutočnosťami, ako aj zákonný dôvod väzby najvyšší súd uviedol v odôvodnení svojho

rozhodnutia spôsobom, ktorý sa nedá označiť ako vnútorne rozporný alebo odporujúci

požiadavkám na odôvodnenie uznesenia, čo možno považovať v tomto

štádiu trestného stíhania za postačujúce.

Ústavný súd teda akceptuje obavu najvyššieho súdu ako dôvodnú, a preto dospel

k záveru, že rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu preskúmavacieho nie je svojvoľné, ale

zdôvodnené, a preto ním nemohlo byť zasiahnuté do základných práv sťažovateľa.

K namietanému porušeniu čl. 5 dohovoru

Vzhľadom na to, že sťažovateľ namietal porušenie čl. 5 dohovoru bez toho, aby

konkretizoval, obsah ktorých odsekov uvedeného článku namieta, ústavný súd vychádzal

z obsahu sťažnosti, a preto posudzoval, či v danom prípade mohlo dôjsť k porušeniu čl. 5

ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Pozbavenie osobnej slobody prichádza do úvahy iba v zákonom ustanovených

prípadoch, a teda aj pri zákonnom zatknutí alebo inom pozbavení slobody osoby za účelom

predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného

činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní

trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Pozbavenie osobnej slobody dohovor v čl. 5 ods. 1 odkazuje na vnútroštátne právo

a podčiarkuje, že v právnom štáte každý zásah do osobnej slobody občana musí mať

zákonný dôvod.

Ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru dovoľuje niekoho pozbaviť slobody len

pod podmienkou, že účelom jej pozbavenia je od začiatku predviesť osobu pred príslušný

súdny orgán – buď za účelom rozhodnutia o pozbavení slobody alebo za účelom

rozhodnutia o veci samej. Z hľadiska vzťahu jednotlivých dôvodov pozbavenia slobody

podľa čl. 5 dohovoru Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) interpretuje tento

problém v tom zmysle, že dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu musí byť stále

splnené na odôvodnenie zatknutia, zadržania alebo vzatia do väzby. Ďalšie trvanie väzby

musí vyhovovať aj podmienkam uvedeným v čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Podľa čl. 5 ods. 3 každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade

s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku ... má právo byť súdený v primeranej lehote.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva byť súdený v primeranej lehote alebo

prepustený počas konania podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru, ESĽP poukazuje na to, že povinnosť

dbať o to, aby doba väzby obvineného neprekročila primeranú hranicu, patrí predovšetkým

vnútroštátnym súdnym orgánom. Trvanie dôvodného podozrenia, že zatknutá osoba

spáchala trestný čin, je conditio sine qua non zákonnosti pokračovania väzby, ale po

uplynutí určitého času táto podmienka už nestačí. ESĽP potom musí zistiť, či iné dôvody

uvedené vnútroštátnymi súdmi naďalej ospravedlňujú pozbavenie slobody. Ak sú tieto

dôvody relevantné a dostačujúce, ESĽP ďalej skúma, či príslušné vnútroštátne orgány

postupovali v konaní s osobitným urýchlením (rozhodnutie vo veci Toth c. Rakúsko

z 12. decembra 1991).

Z uvedeného vyplýva, že ako Špeciálny súd, tak aj najvyšší súd svoje rozhodnutie

nezdôvodnili len dôvodným podozrením zo spáchania závažnej trestnej činnosti, ale aj tým,

že medzi sťažovateľmi a ďalšími spoluobvinenými (resp. i ďalšími dosiaľ neustálenými

osobami) existovala deľba práce, hierarchia a súčinnosť, ktorá vedie k závažnému

podozreniu z konania zameraného na získanie veľkého rozsahu peňažných prostriedkov

nelegálnou, podvodnou, a tým protizákonnou činnosťou. Na základe toho všeobecné súdy

predpokladajú, že obvinení môžu tieto finančné prostriedky použiť pre seba s cieľom

vyhnúť sa trestnému stíhaniu vzhľadom na výšku škody vo vzťahu k štátnemu rozpočtu

Slovenskej republiky. Zo svedeckých výpovedí bolo zistené, kto a akým spôsobom

a s akým cieľom sa kontaktoval na tzv. „koníkov“. Preto je dôvodná obava, že obvinení by

mohli mariť vyšetrovanie aj tým spôsobom, že by prevádzali z doteraz nestotožnených

účtov finančné prostriedky, ktoré získali svojim konaním, ktoré je predmetom vyšetrovania.

Ústavný súd na základe obsahu sťažnosti, odôvodnenia napadnutého rozhodnutia,

vymedzených ústavnoprocesných princípov dospel k záveru, že sťažnosť je v časti

smerujúcej proti označenému a a

dohovoru zjavne neopodstatnená.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je zabezpečiť zatknutým alebo inak slobody

pozbaveným osobám právo na súdnu previerku zákonnosti opatrenia, ktorým boli

pozbavené slobody.

ESĽP v rozhodnutí vo veci Baranowski proti Poľsku z roku 2000 pripomenul, že čl.

5 ods. 4 dohovoru sa zaručuje zatknutým alebo inak slobody zbaveným osobám právo

podať návrh na konanie, ktorým spochybnia zákonnosť zbavenia slobody, ďalej zakotvuje

ich právo na začatie tohto konania, na urýchlenie súdneho rozhodnutia o zákonnosti

zbavenia slobody a nariadenia jej ukončenia, ak sa ukáže nezákonná.

Najvyšší súd pri preskúmavaní dôvodov väzby dospel k záveru, že ďalšie trvanie

väzby nie je nezákonné, čo v uznesení z 13. decembra 2004 dostatočne zdôvodnil, a preto

odmietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby.

Vzhľadom na to, že ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil

žiadnu možnosť porušenia práva upraveného v čl. 5 ods. 4 dohovoru, reálnosť ktorého by

v danom prípade mohol posúdiť po jej prijatí, odmietol túto časť sťažnosti ako zjavne

neopodstatnenú.

Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní, ústavný

súd už nerozhodoval o návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáhal zrušenia napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2005