Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 432/2026
PDF · 145.57 KB
No categories available
IV. ÚS 432/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej advokátom JUDr. Mariánom Ďurinom, Sibírska 4, Bratislava, proti postupu Mestského súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 71C/24/2025 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 22. júla 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom mestského súdu v konaní označenom v záhlaví. Žiada, aby ústavný súd prikázal mestskému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal jej finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 eur a náhradu trov konania.
2. Sťažovateľka je žalobkyňou v súdnom spore vedenom mestským súdom pod sp. zn. 71C/24/2025 o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“), a to na základe žaloby doručenej mestskému súdu 3. apríla 2025.
3. Mestský súd na základe návrhu žalovaného (bývalého manžela sťažovateľky) na mimosúdne rokovanie strán sporu predĺžil žalovanému lehotu na vyjadrenie k podanej žalobe do 1. augusta 2025. Žalovaný sa k žalobe vyjadril 11. septembra 2025, vyjadrenie bolo 10. októbra 2025 doručené sťažovateľke, ktorá k nemu podala vyjadrenie 19. októbra 2025. Ďalšie vyjadrenie žalovaného
z 10. decembra 2025 sťažovateľke doručené nebolo, má o ňom vedomosť len z elektronického súdneho spisu.
II. Argumentácia sťažovateľky
4. Sťažovateľka namieta, že mestský súd je minimálne od októbra 2025 nečinný. Sťažovateľka je presvedčená, že ak by súd reálne konal a ak by boli nariaďované pojednávania vo veci, tak by spor už bol ukončený rozsudkom alebo dohodou o vyporiadaní BSM, k čomu však nedošlo.
5. Mestský súd nekoná aj napriek tomu, že má vedomosť o obštrukciách žalovaného (i), že za spoločný byt (v ktorom bývajú so sťažovateľkou po rozvode) platí len sťažovateľka vrátane splátok hypotéky (ii), o onkologickom ochorení sťažovateľky, ktorá sa stará aj o 2 maloleté deti, ktoré sú jej zverené (iii). Navyše k uzavretiu zmieru, resp. pokračovaniu mimosúdnych rokovaní nemožno pristúpiť, lebo žalovaný je niekoľko týždňov na dovolenke.
6. Predmetné konanie nemožno vzhľadom na jeho predmet, skutkovú a právnu povahu hodnotiť ako zložitú vec. Hlavnú zodpovednosť za stav napadnutého konania pripisuje sťažovateľka mestskému súdu. Namiesto toho, aby chránil práva slabšej a znevýhodnenej strany, tak robí úkony v prospech strany (teda jej bývalého manžela), ktorá sa správa nezodpovedne, resp. súd nekoná vôbec, čo je opäť v prospech nezodpovednej strany. A práve tento stav veľmi negatívne vplýva na sťažovateľku a jej právne postavenie. Sťažovateľka cíti veľkú skrivodlivosť a cíti sa byť trestaná za niečo, čo nespôsobila.
7. Celý doterajší priebeh konania sa vyznačuje nezvyčajnou zdĺhavosťou a nedostatočným záujmom mestského súdu o spravodlivé a definitívne vyriešenie tohto sporu. Mestský súd nevie efektívne usporiadať a priebežne korigovať rozvrh práce jednotlivých sudcov tak, aby súdne konania boli plynulé a kauza sťažovateľky bola vyriešená, a to aj napriek niekoľkým upozorneniam zo strany sťažovateľky. Rok a pol od začiatku sporu je neprimerane dlhá doba, a to bez akéhokoľvek výsledku, pričom za tento čas nebolo nariadené ani jedno pojednávanie.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
8. Predmetom preskúmania v konaní o ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom mestského súdu v konaní o vyporiadanie BSM, ktoré trvá neprimerane dlhú dobu.
9. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).
10. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu konanie bez zbytočných prieťahov nemožno presne časovo ohraničiť (II. ÚS 26/95), pričom nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich
rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04, II. ÚS 129/06). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý je potrebné vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne.
11. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať ústavnú sťažnosť, pri ktorej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05). Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).
12. Podľa názoru ústavného súdu, berúc do úvahy celkovú dĺžku napadnutého konania (podanie žaloby 3. apríla 2025), poskytnutie priestoru na mimosúdne urovnanie sporu (na návrh žalovanej strany), aj s dôrazom na predmet sporu (vyporiadanie BSM), ktorý, aj keď je pre samotnú sťažovateľku nepochybne dôležitý, nepatrí do kategórie tzv. citlivých konaní, ktoré by si vyžadovali zo strany vo veci konajúceho súdu osobitný prístup (ako napríklad v prípade pracovnoprávnych sporov alebo v konaniach vo veci starostlivosti o maloletých), napadnuté konanie nedosahuje intenzitu odôvodňujúcu záver o porušovaní základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
13. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že uvedené skutočnosti zakladajú dôvod odmietnutia ústavnej sťažnosti sťažovateľky podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ako zjavne neopodstatnenej.
14. V nadväznosti na sťažovateľkou tvrdené porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy prieťahovým konaním mestského súdu ústavný súd konštatuje, že v systematike ústavy sú primeraná celková dĺžka, rýchlosť, plynulosť a efektívnosť konania (kam smeruje argumentácia sťažovateľky) obsahom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a nie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nespadá pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy, pokiaľ namietané porušenie tohto základného práva nedosahuje takú intenzitu, že s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti daného prípadu by bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (napr. IV. ÚS 242/07). O uvedený prípad vo veci sťažovateľky nejde.
15. Ústavný súd preto konštatuje, že v danom prípade nie je možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti, a teda ani o vyslovení porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, v dôsledku čoho je aj v tejto časti ústavná sťažnosť sťažovateľky zjavne neopodstatnená.
16. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
17. Napokon ústavný súd uzatvára, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej podľa § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni sťažovateľke, aby v budúcnosti po splnení všetkých zákonných podmienok predložila ústavnému súdu novú ústavnú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júla 2026
Libor Duľa
predseda senátu