Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1543 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (1554)II. ÚS 26/95
PDF · 275.41 KB
No categories available
II. ÚS 26/95
- # -
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dňa 25. októbra 1995
v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jána Drgonca, sudcov JUDr. Anny
Danielčákovej a JUDr. Miloša Seemanna vo veci podnetu
bytom zastúpeného JUDr. Ladislavom Scholzom,
advokátom, o porušení ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, priznaného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v konaní o určenie
otcovstva vo veci Obvodného súdu Košice 2 vedeného pod sp. zn. 12 C 156/77 takto
r o z h o d o l :
Obvodný súd Košice 2 v konaní o určenie otcovstva, sp. zn.
12 C 156/77, p o r u š i l právo priznané v článku 48 odsek 2
Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky bol dňa 22. mája 1995 doručený podnet
, bytom , na začatie konania pred ústavným
súdom pre porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. V podnete uvádza, že
od roku 1977 je účastníkom konania o určenie otcovstva, ktoré sa začalo na
Mestskom súde v Košiciach a v súčasnom období pokračuje na Obvodnom súde
Košice 1. Za celé obdobie konania vo veci (viac ako 18 rokov od podania návrhu) bol
vynesený jeden meritórny rozsudok (15. 9. 1987), ktorý Krajský súd v Košiciach
zrušil (30. 11. 1988) a vrátil vec na nové konanie a rozhodnutie súdu prvého
stupňa. Odvtedy sa vo veci prakticky nekonalo a súd podľa názoru predkladateľa
podnetu neurobil žiaden procesne účinný úkon, ktorým by zabezpečil jeho
- # -
základné ľudské právo priznané v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, aby
jeho vec bola prerokovaná bez zbytočných prieťahov, čím došlo aj k porušeniu čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Predkladateľ podnetu sa
so sťažnosťou na prieťahy v konaní obrátil aj na Európsku komisiu pre ľudské
práva, ktorá ju hodnotila ako predčasnú, pretože neboli vyčerpané riadne
vnútroštátne právne prostriedky nápravy.
Ústavný súd Slovenskej republiky vyzval listom zo dňa 1. 6. 1995
a 26. 6. 1995 na doplnenie podnetu. V listoch zo dňa 20. 6. 1995 a 5. 7. 1995
spresnil svoje podanie tak, že prieťahy v konaní je možné zistiť
priamo zo súdneho spisu vo veci určenia otcovstva vedenej pod sp. zn.
12 C 156/77 na Obvodnom súde Košice 1, ktorý navrhol vyžiadať a vykonať ním
dôkaz a zároveň ústavnému súdu oznámil, že v konaní pred ústavným súdom ho
bude zastupovať advokát JUDr. Ladislav Scholz. Ústavný súd vyžiadal od
Obvodného súdu Košice 1 predmetný spis a podnet po predbežnom
prerokovaní uznesením pod sp. zn. II. ÚS 26/95 dňa 12. 7. 1995 prijal na ďalšie
konanie.
Ústavný súd dožiadaním u , ako aj z vyžiadaného
súdneho spisu zistil, že predkladateľ podnetu je pôvodne maloletý ,
, ku ktorému má súd určiť otcovstvo. Konanie na Mestskom súde
Košice sa začalo 8. 2. 1977. V súčasnom období vo veci koná Obvodný súd Košice
2 v novom konaní po tom, čo mu Krajský súd v Košiciach svojím uznesením zo
dňa 30. 11. 1988 vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie.
Návrh na určenie otcovstva súdom k maloletému podala
matka (dnes . Za otca syna označila
Mestský súd po vykonaní dôkazov výsluchom svedkov a predložení listín
mal za preukázané, že otcom maloletého je , na základe
čoho rozsudkom sp. zn. 12 C 156/77 z 15. 9. 1987 (10 rokov po podaní návrhu),
rozhodol o určení otcovstva a o výške výživného. Proti rozsudku podal
odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Košiciach uznesením
sp. zn. 19 Co 342/88 dňa 30. 11. 1988 rozsudok prvého stupňa zrušil a vec mu
vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Obvodný súd ako hlavný dôvod svojho
- # -
rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa neumožnil predložiť
doklady, ktoré ho majú vylúčiť z otcovstva k dieťaťu.
Ústavný súd vyzval predsedu Obvodného súdu Košice 2, aby sa k podnetu H.
Chovančíka vyjadril. Výzvu tomuto súdu adresoval po tom, čo Obvodný súd Košice
1 žiadosť ústavného súdu na zaslanie spisu postúpila Obvodnému súdu Košice 2,
ktorý vo veci koná. Predseda Obvodného súdu Košice 2
vo vyjadrení č. Spr. 503/95 zo dňa 14. 8. 1995 uviedol:
»Predovšetkým poukazujeme na skutočnosť, že navrhovateľ vo svojom podnete
namieta porušovanie svojho práva priznaného mu čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky Obvodným súdom Košice 1, čo je zrejmé z opisu jeho podnetu nám
doručeného na vyjadrenie dňa 25. 7. 1995, a tak sa domnievame, keďže nie je nám
známe žiadne ďalšie podanie navrhovateľa, že tunajší súd nie je účastníkom tohto
konania.
Konanie, v ktorom malo dôjsť k tvrdenému porušeniu práva navrhovateľa, sa
po zániku bývalého Mestského súdu v Košiciach jeho rozdelením vedie od 1. 1.
1993 na tunajšom súde pod sp. zn. 12 C 156/77, čo je navrhovateľovi dostatočne
známe.
Tvrdenie navrhovateľa o porušovaní jeho práva vyplývajúceho z čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky je neopodstatnené. V čase od jej účinnosti súd totiž
vo veci koná bez zbytočných prieťahov.«
Predseda súdu v ďalšej časti svojho vyjadrenia konštatuje:
»Z obsahu spisu je zrejmé, že po vypracovaní dožiadania pre príslušný súd v
Belgicku a zabezpečení prekladu sudkyňa požiadala dňa 25. 11. 1992 Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky o doručenie písomnosti do cudziny a určila
termín pojednávania na deň 16. 7. 1993, ktoré však bolo odročené pre
neprítomnosť všetkých účastníkov a nevybavenie dožiadania. Vybavené dožiadanie
bolo vrátené súdu 1. 9. 1993 a následne súd ustanovil tlmočníka na preklad
doručených písomností. Nový termín pojednávania bol určený na deň 3. 2. 1995,
kedy súd rozhodol o vykonaní ďalšieho dokazovania za účelom náležitého zistenia
skutočného stavu veci a dňa 30. 5. 1995 bolo nariadené znalecké dokazovanie
znalcom z odboru urológie.«
Z tohto konštatovania predseda súdu robí nasledujúci záver:
- # -
»Zohľadňujúc však aj prechodné ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky
tvrdíme, že zavinením súdnych osôb nedošlo k porušeniu práva navrhovateľa ani za
predchádzajúce obdobie. Je síce pravdou, že žaloba bola podaná ešte dňa 3. 2. 1977
a vo veci bolo vydané meritórne prvostupňové rozhodnutie ešte dňa 15. 9. 1987, to
však nie je dôkazom o nečinnosti súdu. V predmetnej veci bolo nariadených celkom
12 pojednávaní, ktoré museli byť vytýčené s dostatočným časovým odstupom a
vždy bolo tiež okrem iného nutné zabezpečiť aj preklad písomností do príslušného
jazyka. Úkony súdu vo veci boli v zásade pravidelné a bez zbytočných
subjektívnych prieťahov.
V tejto veci je potrebné zohľadniť skutočnosť, že ide o vec s cudzím prvkom, s
čím súvisia objektívne prekážky, ktoré nedovoľujú urýchlene vo veci rozhodnúť.
Naviac v danom prípade prieťahy vznikli nielen z dôvodu oneskoreného
vybavovania dožiadaní príslušným súdom v Belgicku a následným marením
termínov pojednávaní, ale aj odmietavým postojom žalovaného k nariadenému
znaleckému dokazovaniu a jeho nekoncepčným navrhovaním dôkazov v konaní.
Na dĺžku konania má nepochybne vplyv aj nedostatok sudcov a s tým súvisiaca
ich nadmerná zaťaženosť, keďže v senáte každého z nich je viac než 400
nevybavených vecí.«
Predseda súdu vo svojom vyjadrení ďalej uvádza:
»V konaní niet zbytočných prieťahov spôsobujúcich tvrdené porušenie práva
navrhovateľa. Preto navrhujeme, v prípade splnenia podmienok, za ktorých
tunajší súd má postavenie účastníka konania, vysloviť, že k tvrdenému
porušeniu práva navrhovateľa nedošlo.
Po podaní žaloby vec bola prikázaná na konanie a rozhodovanie sudkyni
JUDr. Anne Molnárovej, ktorá vo veci konala a rozhodovala do 30. 10. 1980, kedy
prestala byť sudkyňou bývalého Mestského súdu v Košiciach. Pritom pojednávanie
určené na deň 26. 7. 1978 iba odročoval sudca JUDr. Oto Jurčo, zrejme pre
neprítomnosť sudkyne JUDr. Anny Molnárovej. V súlade s ust. 3 vtedy účinného
Spravovacieho poriadku pre okresné a krajské súdy vec bola prikázaná do senátu
JUDr. Jozefa Pribulu. Ten bol menovaný za námestníka predsedu Mestského súdu v
Košiciach, veci z jeho senátu boli čiastočne rozdelené, a tak predmetná vec bola v
októbri 1991 prikázaná do senátu JUDr. Ludviky Bodnárovej.
- # -
Povinnosťou súdu je predovšetkým náležite zistiť skutočný stav veci a len potom
vo veci rozhodnúť. Nepochybne touto zásadou sa riadila aj sudkyňa JUDr. Ludvika
Bodnárová pri nariaďovaní znaleckého dokazovania znalcom z odboru urológie,
účel ktorého dokazovania vyplýva z uznesenia tunajšieho súdu zo dňa 30. 5. 1995.«
Predseda súdu v závere svojho vyjadrenia odmieta možnosť, aby ústavný súd
rozhodoval o podnete v tejto veci:
»Záverom podotýkame, že predmetná vec ešte nie je právoplatne
skončená, a tak sa domnievame, že meritórne prejednanie podnetu navrhovateľa
by bolo zásahom do zásady nezávislosti súdu garantovanej aj čl. 141 ods. 1
Ústavný súd Slovenskej republiky vypočul dňa 11. 10. 1995
a jeho matku . Vo svojej výpovedi
spresnil, že podnetom napáda porušovanie čl. 48 ods. 2 ústavy Obvodným súdom
Košice 2, na ktorom dochádza k prieťahom v konaní pri určovaní otcovstva. Podľa
jeho výpovede vystupuje v súdnom konaní samostatne po dovŕšení 18. roku, ale
predchádzajúcich pojednávaní sa zúčastňoval spoločne so svojou matkou. Asi ako
10- až 12-ročný sa dozvedel, že je nemanželským dieťaťom. Súvislosti s určením
otcovstva na súde začal chápať ako 14-ročný. Po celý čas túžil mať otca, bol naňho
zvedavý už ako malý chlapec, keď sa zúčastňoval pojednávaní, na ktoré sa mal
označený otec dostaviť. Skutočnosť, že je to cudzí štátny príslušník, ho
nezaujímala. Želá si, aby sa dlhoročné konanie na súde už skončilo.
Svedkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že sa v celom konaní
už od jeho začiatku umelo vytvárajú prieťahy. Okolnosti, za ktorých k nim
dochádzalo, nevedela presne označiť, ale spočívali v tom, že napriek jej aktívnemu
prístupu, ochote spolupracovať a navrhovaniu dôkazov prostredníctvom advokátov,
ktorí ju zastupovali, konanie nebolo ukončené a neúnosne sa predlžovalo. Podľa
jej výpovede nakoniec aj Obvodný súd Košice 2 sám uznal opodstatnenosť
sťažnosti na prieťahy v konaní, keď v liste pod č. Spr. 2320/95 zo dňa 23. 6. 1995,
ktorý je reakciou na podanie odstúpené Agentom pre zastupovanie Slovenskej
republiky v konaní pred Európskou komisiou pre ľudské práva a Európskym
súdom pre ľudské práva v Bratislave uviedol:
- # -
»Po prešetrení rozhodných skutočností som zistil, že Vaša sťažnosť je
opodstatnená.
V danom prípade skutočne, zohľadňujúc aj predmet konania, vznikli prieťahy
čiastočne zavinené aj súdnymi osobami. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že v
súčasnosti už vo veci sudkyňa plynule koná.
Na zabezpečenie plynulosti konania sme prijali účinné opatrenia s tým, že vec
budem sledovať až do jej právoplatného skončenia.«
Tento list, podpísaný JUDr. Dianou Solčányovou v mene predsedu
obvodného súdu JUDr. Vladimíra Kotusa, je v rozpore s vyjadrením predsedu
súdu zaslaným na výzvu ústavného súdu, v ktorom sa prieťahy v konaní pred
obvodným súdom výslovne popierajú.
II.
Obvodný súd Košice 2 proti podnetu vzniesol námietku,
že otázkou prieťahov v konaní všeobecného súdu sa ústavný súd nemôže zaoberať
skôr, než všeobecný súd rozhodne o veci.
Ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky sa interpretujú a aplikujú vo
vzájomnej súvislosti so zreteľom na záujmy, ktoré sa v nich chránia. Ustanovenie
čl. 144 ods. 1, podľa ktorého: "Sudcovia sú pri rozhodovaní nezávislí a sú viazaní
len zákonom" sa musí interpretovať a aplikovať podľa čl. 152 ods. 4 ústavy, teda v
súlade s Ústavou Slovenskej republiky.
Zásahom do sudcovskej nezávislosti je iba pokyn alebo príkaz sudcovi, ako má
rozhodnúť v merite veci, avšak preskúmanie námietok proti prieťahom v súdnom konaní nemožno považovať za zásah do priebehu tohto konania. Ústava Slovenskej republiky v ustanovení čl. 48 ods. 2 priznáva občanovi práva, ktorých uplatnenie umožňuje preskúmanie ústavnosti priebehu súdneho konania. Ak súd ústavou priznané právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov poruší, nedôvodné subjektívne prieťahy v prerokovaní veci majú charakter nečinnosti, ktorou sa po určité časové obdobie v podstate odopiera poskytnutie spravodlivosti. Prvoradou služobnou povinnosťou sudcu je organizovať procesný postup v konaní tak, aby sa odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o rozhodnutie. Nezávislosť sudcu pri rozhodovaní podľa čl. 144 ods. 1 sa nemôže nadradiť nad práva priznané fyzickým i právnickým osobám v ústave. Uplatňovanie sudcovskej nezávislosti musí byť v rovnováhe s ústavou priznanými právami. Osoba, ktorej ústava podľa čl. 48 ods. 2 priznáva právo, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, môže kedykoľvek namietať porušenie tohto svojho práva. Uplatnením námietky vzniká občanovi právo, aby štátne orgány s právomocou chrániť právo priznané podľa čl. 48 ods. 2
- # -
ústavy preskúmali opodstatnenosť vznesenej námietky. Preto nie je zásahom do sudcovskej nezávislosti, ak počas konania pred všeobecným súdom Ústavný súd Slovenskej republiky preskúma, či v súdnom konaní nedošlo k porušeniu práva na súdnu alebo inú právnu ochranu. Úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti. Túto úlohu ústavný súd neplní
iba následne, konštatovaním o minulom stave, ale zabezpečuje ochranu ústavnosti v
každom okamihu tak, aby sa reálne uplatňovali ustanovenia ústavy v činnosti
štátnych orgánov Slovenskej republiky a v správaní jej občanov.
Vo veciach, v ktorých sa okrem konania pred ústavným súdom podľa Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd alebo iných medzinárodných zmlúv
môže v dôsledku záväzkov prijatých Slovenskou republikou uskutočniť aj konanie o
ochrane práv pred orgánmi Rady Európy alebo OSN postupuje ústavný súd tak, aby
včas dosiahol nápravu vnútroštátnymi prostriedkami. Konanie pred orgánmi Rady
Európy o ochrane práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru sa môže začať skôr, než sa
skončí konanie pred všeobecným súdom meritórnym rozhodnutím. Tento právny
názor ústavného súdu možno doložiť aj niektorými rozhodnutiami súdu pre ľudské
práva. Vo veci Pierazzini, 1992, séria A, č. 231-C akceptovala Európska komisia
sťažnosť ako prípustnú, aj keď jej prejednávanie pred talianskymi súdmi nebolo
ukončené, pretože ku dňu, keď sa ňou zaoberal Európsky súd pre ľudské práva,
prebiehalo konanie už deväť rokov. Podobne tomu bolo v prípade Casciaroli, 1992,
séria A, č. 229-C, kde Európsky súd dospel k záveru, že došlo k prekročeniu
primeranej lehoty, pretože konanie pred talianskym súdom sa začalo 4. 3. 1976 a ku
dňu vynesenia rozsudku Európskeho súdu nebolo v Taliansku ukončené. Zmienku si
zaslúži aj názor Európskeho súdu vo veci Taiuti, 1992, séria A, č. 229-I a tiež Bock,
1989, séria A, č. 150, v ktorých vyslovil, že v prípadoch, kde ide o osobný status
sťažovateľa, posudzuje Európsky súd primeranosť dĺžky konania prísnejšie, a že
osobitnú starostlivosť treba venovať prípadom týkajúcim sa osobného statusu a
postaveniu jednotlivca. Aj s prihliadnutím na túto okolnosť nie je zásahom do
sudcovskej nezávislosti, ak Ústavný súd Slovenskej republiky preskúmava počas
konania pred všeobecným súdom, či súd dostatočne dbá na práva, ktoré ústava
priznáva osobe pre konanie pred súdmi.
Podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky: "Ústavný súd môže začať
konanie aj na podnet právnických alebo fyzických osôb, ak namietajú porušenie
svojich práv."
- # -
podnetom namietal porušenie svojho ústavou priznaného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov z dôvodu, že súd dlhodobo
nerozhodol o určení jeho otca. V prípade sporu o otcovstvo domáhať sa súdneho
rozhodnutia o tom, či muž označený za otca je naozaj otcom dieťaťa, je právom
každého dieťaťa. Účel tohto práva nespočíva len v určení totožnosti otca, ale aj
v zabezpečení starostlivosti o výchovu a výživu dieťaťa. Určením otcovstva súd
zabezpečuje rovnaké postavenie všetkých detí. Uplatňuje sa ním ustanovenie čl. 41
ods. 3 ústavy, podľa ktorého deti narodené v manželstve i mimo neho majú rovnaké
práva. Okrem významu určenia otcovstva pre dieťa Najvyšší súd
Československej socialistickej republiky poukázal aj na širší dosah takého
rozhodnutia. Podľa jeho rozhodnutia z 28. 1. 1970 1 Cz 56/69 (Zbierka súdnych
rozhodnutí a stanovísk, 1970, č. 82, s. 295): "Do konania o určenie otcovstva sa
záujem spoločnosti premieta predovšetkým ako záujem na rýchlom a spoľahlivom
zistení právnych vzťahov medzi rodičmi a deťmi a na včasnom vytváraní
predpokladov pre riadnu výchovu a výživu detí."
v konaní pred ústavným súdom namietal porušenie svojho
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov aj napriek tomu, že
konanie o určenie jeho otca sa nezačalo na jeho návrh, ale na návrh jeho matky
podaný Mestskému súdu Košice. , neskôr , mal právne
postavenie účastníka tohto konania, v konaní sa rozhodovalo o jeho práve na
určenie otca. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže dôjsť
aj zbytočnými prieťahmi v konaní o určenie otcovstva súdom.
Ústavný súd zabezpečuje ochranu práv len vtedy, keď iné orgány štátu nesplnia
úlohu štátu vo vzťahu k uplatnenému právu. Ústavný súd nekoná o ochrane práv,
ktoré osoba neuplatní voči štátu, ani o ochrane práv, ktoré porušujú subjekty
v súkromnoprávnom vzťahu. Ak konaniu pred ústavným súdom nepredchádzalo
uplatnenie práva na súdnu alebo inú právnu ochranu, ústavný súd vo veci koná
za predpokladu, že z okolností prípadu, z konania alebo iného správania orgánu, voči
ktorému sa právo malo uplatniť, je zrejmé, že oprávnený subjekt právo nemohol
účinne uplatniť alebo jeho uplatnením nemohol dosiahnuť účinnú ochranu svojho
práva. Z tohto hľadiska sa ústavný súd zaoberal otázkou, či predkladateľ podnetu
pred podaním podnetu na ústavný súd vyčerpal všetky právne prostriedky.
- # -
Občiansky súdny poriadok nepriznáva občanovi ako účastníkovi konania možnosť
dožadovať sa nápravy v prípadoch, ak súd neuskutočňuje konanie rýchle a
účinne a tým porušuje jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Podľa 6 ods. 1 zák. č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch vo veci prieťahov v
konaní možno podať sťažnosť na orgány štátnej správy súdov. Podrobnosti o
sťažnostiach na postup súdu a o ich vybavovaní 6 ods. 2 zák. č. 335/1991 Zb.
odkazuje na osobitné zákony. Podávanie sťažností, postup pri vybavovaní
sťažností a vybavovanie sťažností upravuje tretia časť zák. č. 80/1992 Zb. o sídlach a
obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností
a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších
predpisov.
Podľa 17 ods. 1 zák. č. 80/1992 Zb.: "Fyzické a právnické osoby (ďalej len
"sťažovatelia") sa môžu obracať na orgány štátnej správy súdov so sťažnosťami
na postup súdu, len ak ide o prieťahy v konaní, o nevhodné správanie alebo
narušovanie dôstojnosti súdneho konania súdnymi osobami. V iných prípadoch nie
je sťažnosť prípustná."
Ak je sťažovateľ toho názoru, že sťažnosť, ktorú podal na príslušnom orgáne
štátnej správy súdu, nebola týmto orgánom riadne vybavená, podľa 27 ods. 1
zák. č. 80/1992 Zb. môže požiadať
a) ministerstvo o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom krajského súdu,
b) predsedu krajského súdu o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom
okresného súdu.
Sťažnosť nemá povahu opravného prostriedku, ale je právnym prostriedkom
umožňujúcim účastníkovi konania uchádzať sa o dosiahnutie nápravy, ak súd
porušuje jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Zákon
nedovoľuje orgánu správy súdov, aby v konaní o sťažnosti nariadil sudcovi, aby
prestal porušovať účastníkovo právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Uznanie opodstatnenosti sťažnosti možno zabezpečovať
pracovnoprávnymi prostriedkami len následne a nepriamo, výnimočne až po zistení
kárnej zodpovednosti sudcu podľa 2 ods. 1 zák. č. 412/1991 Zb. o kárnej
zodpovednosti sudcov. Sťažnosť predsedovi súdu, na ktorom pôsobí sudca, ktorého
nečinnosť sa sťažnosťou namieta, je len jedným z prostriedkov dosiahnutia nápravy.
- # -
Účelom priznania práva podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie
príležitosti súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o podnete
namietajúcom porušenie práva podľa čl. 48 ods. 2 koná, ak predkladateľ podnetu
preukáže, že využil právne prostriedky nápravy priznané mu podľa 17 ods. 1, 20,
21, 22 alebo 23 zákona č. 80/1992 Zb., alebo ak sa preukáže, že vzhľadom na
okolnosti prípadu využitie tohto prostriedku nápravy nemožno pokladať za
postup umožňujúci dosiahnuť účinnú ochranu práva priznaného podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky. Využitie možností podľa 27 ods. 1 zákona č.
80/1992 Zb. pre začatie konania o podnete namietajúcom porušenie čl. 48
ods. 2 ústavy nie je potrebné vyžadovať. Zotrvávanie na požiadavke, aby
predkladateľ podnetu vyčerpal ešte pred začatím konania pred ústavným súdom
všetky prostriedky, ktoré poskytuje zákon č. 80/1992 Zb., by mohlo viesť k
predĺženiu porušovania ústavou priznaného práva na prejednanie veci bez
zbytočných prieťahov.
Predkladateľ podnetu neuplatnil právo, ktoré mu priznáva 6 ods. 1
zák. č. 335/1991 Zb. a 17 ods. 1 zák. č. 80/1992 Zb. Táto skutočnosť nemá vplyv na
ochranu práva, ktoré mu ústava priznáva v čl. 48 ods. 2, lebo v konkrétnom prípade
sa vyjadrením Obvodného súdu Košice 2 k podnetu preukázalo,
že súd svoj postup nepokladá za prieťahy v konaní.
S prihliadnutím na uvedené okolnosti prípadu Ústavný súd Slovenskej republiky
rozhodol o začatí konania vo veci ochrany práva, ktoré z čl. 48 ods. 2 ústavy
vyplývajú .
v podnete namieta porušenie ústavou priznaného práva a súčasne
aj porušenie práva, ktoré mu v čl. 6 ods. 1 priznáva Dohovor o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Súd pre ľudské práva v konaní o ochrane práva priznaného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru preskúmava najmä zložitosť veci, správanie účastníka
konania a činnosť štátnych orgánov zúčastnených na konaní. Ústavný súd
Slovenskej republiky preto aj v konaní o podnete vychádzal z
týchto kritérií.
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
- # -
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota
osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto
pre splnenie ústavného práva čl. 48 ods. 2 nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.
Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až
právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha
odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv.
Čas na konanie bez zbytočných prieťahov nemožno vyjadriť numericky.
Neexistuje časová hranica, ktorej uplynutím postup štátneho orgánu môže mať
povahu prieťahov v konaní. Preto sama skutočnosť, že konanie o určenie
otcovstva k sa začalo pred viac než 18 rokmi,
nie je dôkazom, že súd prejednáva túto vec so zbytočnými prieťahmi. Rýchlosť a
účinnosť každého konania je podmienená objektívne, charakterom prejednávanej
veci. Dĺžka konania môže signalizovať nielen prieťahy v konaní, ale aj zložitosť
veci. Preto je dôležité oddeliť konanie pomalé a neúčinné, to znamená konanie s
prieťahmi alebo prejednávanie veci v neprimeranej lehote od konania, ktoré dlho
trvá z dôvodu zložitosti prípadu. Rovnako je dôležité vyporiadať sa s námietkami
štátnych orgánov, ktoré skutočné prieťahy v konaní môžu odôvodňovať zložitosťou
veci. Z oboch príčin sa treba zaoberať kritériami pre hodnotenie veci ako zložitej.
Základnými kritériami pre hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a
platná právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci. Okolnosti prípadu
neumožňujú opodstatnene uvažovať o tom, že určenie otcovstva k
je vecou zložitou z hľadiska skutkového stavu. Návrh na určenie
otcovstva smeroval voči jednému mužovi označenému za otca, ktorého miesto
pobytu bolo známe. Z hľadiska druhého hodnotiaceho kritéria, teda z hľadiska
právnej úpravy relevantnej pre rozhodnutie veci, v právnej teórii a filozofii
práva sa za zložité pokladajú tie veci, ktoré samostatne alebo kumulatívne: a)
vyžadujú, aby na ten istý súbor faktov sa aplikovalo viac právnych noriem, b)
umožňujú, aby tá istá právna norma nadobudla v interpretácii viac ako jeden
význam, c) predpokladajú viazané uváženie, d) predpokladajú a umožňujú voľné
uváženie. V právnej praxi sa zložité veci prejavujú tak z hľadiska objektívneho
práva, ako aj z hľadiska subjektívneho práva, vrátane jeho aplikácie v konkrétnej
veci. Zložitosť veci v aplikácii práva je možné posúdiť len integráciou oboch
hľadísk, tak z hľadiska objektívneho, ako aj subjektívneho práva dôležitého pre
- # -
rozhodnutie konkrétneho prípadu. Prameňmi právnej úpravy pre určenie otcovstva
sú ustanovenia Tretej hlavy ( 51 až 62) zák. č. 94/1963 Zb. o rodine v znení zák. č.
132/1982 Zb., ktorým sa mení a doplňuje zákon o rodine. Vzhľadom na
skutočnosť, že za otca dieťaťa v konkrétnej veci bol označený belgický štátny
občan, právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci je v porovnaní s
prípadmi určovania otcovstva muža, ktorý trvale žije na území Slovenskej
republiky, o niečo komplikovanejšia. Táto okolnosť môže mať za následok
zdĺhavosť konania, pretože vykonávanie všetkých úkonov si vyžaduje súčinnosť s
orgánmi cudzieho štátu, preklady listín do cudzieho jazyka a vytyčovanie
pojednávaní s dostatočným predstihom. Napriek uvedenému rozhodovanie o
otcovstve k nemožno považovať za zložitý prípad,
ale iba za procesne zdĺhavý. Zdĺhavosť postupu v konaní nezbavuje sudcu
zodpovednosti za prieťahy v konaní, ak nečinnosťou, nesprávnou organizáciou svojej
práce alebo inými nedostatkami vo svojej činnosti prispeje k tomu, že konanie o
práve občana trvá dlho.
Doručovanie súdnych písomností a dožiadaní medzi bývalou Československou
socialistickou republikou a Belgickým kráľovstvom je upravené vyhláškou č.
59/1986 Zb. o zmluve medzi Československou socialistickou republikou a
Belgickým kráľovstvom o právnej pomoci vo veciach občianskych, rodinných a
obchodných, ktorá zahŕňa ustanovenia na realizáciu Dohovoru o civilnom konaní
dohodnuté v Haagu 1. marca 1954 (publikované ako vyhláška č. 72/1966 Zb.).
Podľa čl. 153 Ústavy Slovenskej republiky: "Na Slovenskú republiku
prechádzajú práva a povinnosti z medzinárodných zmlúv, ktorými je Česká a
Slovenská Federatívna Republika viazaná, a to v rozsahu ustanovenom ústavným
zákonom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky alebo v rozsahu
dohodnutom medzi Slovenskou republikou a Českou republikou." Vyhláška č.
59/1986 Zb. je prameňom práva aj pre konanie o určení otcovstva k
tak pred zánikom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky,
ako aj po vzniku Slovenskej republiky. Podľa článkov 2 až 7 tejto zmluvy sa
doručovanie súdnych a mimosúdnych písomností a dožiadaní uskutočňuje
prostredníctvom ministerstiev spravodlivosti oboch štátov. Táto skutočnosť bola
sudcom konajúcim vo veci známa, napriek tomu sa niektoré písomnosti
doručovali konzulárnou cestou, urgencie vybavenia boli zaslané aj na
- # -
Federálne ministerstvo zahraničných vecí. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky súd opakovane upozornilo a vyzvalo na odstránenie nedostatkov pri
doručovaní písomností belgickej strane. Plynutie času tak bolo spôsobené nielen
nevyhnutnými úkonmi, ale aj nesprávnym postupom súdu, čo možno považovať za
dôvody, ktoré viedli následne k prieťahom v konaní.
Právna úprava, ktorú vo veci rozhodnutia o otcovstve k
treba aplikovať, zahŕňa ustanovenia vnútroštátnych predpisov aj
medzinárodných zmlúv. Uplatnenie tejto právnej úpravy nie je natoľko právne
zložité, aby sa ním odôvodnilo, že za viac ako 18 rokov podľa nej súd nerozhodol,
či je otcom .
V konaní o podnete namietajúcom porušenie práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov ústavný súd okrem zložitosti veci skúma aj to, akým
spôsobom sa na prieťahoch konania podieľa osoba, ktorá podala podnet vo veci
porušenia práva priznaného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Správanie účastníka konania môže súd zbaviť zodpovednosti za prieťahy v
konaní, len ak dôsledkom správania účastníka je spomalenie postupu konania.
Pasívne správanie účastníka, jeho spoľahnutie sa na správnosť postupu sudcu nie
je okolnosťou, ktorou možno ospravedlniť nečinnosť alebo neprimerane zdĺhavý
postup sudcu. Okrem toho prieťahy v konaní, ktoré možno pripísať správaniu
účastníka konania, nevylučujú zodpovednosť štátu za to, že o právach účastníka
konania sa rozhoduje dlhšie, než je primerané podľa povahy veci, ak ide o
zbytočný prieťah zapríčinený nečinnosťou súdu.
Zo spisu Obvodného súdu Košice 2 sp. zn. 12 C 156/77 nie je možné zistiť
prieťahy v konaní, ktoré by boli zapríčinené matkou , príp.
samotným . Jej prístup ku konaniu na súde možno
hodnotiť ako aktívny, ktorý má prispieť k urýchlenému prerokovaniu a rozhodnutiu
veci.
Okrem zložitosti veci a správania predkladateľa podnetu pri rozhodovaní o tom, či
právo priznané čl. 48 ods. 2 bolo porušené, ústavný súd preskúmava aj činnosť
štátneho orgánu, proti ktorému podnet smeruje, v období, v ktorom sa namieta
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
- # -
Pre konanie na ústavnom súde a posúdenie prieťahov v konaní o určenie
otcovstva je rozhodujúce obdobie po prijatí Ústavy Slovenskej
republiky, t. j. po 1. septembri 1992. Podľa právneho názoru Európskeho súdu pre
ľudské práva pri hodnotení prieťahov v konaní vo veci, kde sa počas konania
účastníkovi priznalo právo v dôsledku zmeny právnej úpravy, treba brať do úvahy aj
stav, v ktorom sa nachádza konanie ku dňu podania podnetu na ústavný súd.
Právo na konanie bez prieťahov priznali všetky procesné zákony platné v
Československej socialistickej republike. Zákonodarca stanovil povinnosť, aby
príslušné orgány prejednávali trestné veci čo najrýchlejšie ( 2 ods. 5 Trestného
poriadku). Obdobné ustanovenie obsahuje od roku 1967 aj Správny poriadok, ktorý
v 3 ods. 3 stanovuje, že správne štátne orgány musia postupovať tak, aby každú
vec vybavili včas a bez zbytočných prieťahov.
V občianskom súdnom konaní zákonodarca:
a) 6 - prikazujúcou normou stanovuje, aby súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, b) 100 - stanovuje, že akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez
ďalších návrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,
c) 114 ods. 1 - stanovuje, že predseda senátu pripraví konanie tak, aby bolo
možné rozhodnúť o veci spravidla pri jedinom pojednávaní.
Rýchlosť konania zabezpečoval a zabezpečuje Občiansky súdny poriadok aj
ďalšími ustanoveniami. Dôležité je, že tieto ustanovenia sa vzťahujú aj na
rozhodovanie o určení otcovstva , pretože platili
skôr, než sa začalo konanie o určenie otcovstva
Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa ako ústavné právo
priznalo ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných
práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a
Slovenskej Federatívnej Republiky. Ústavný zákon č. 23/1991 Zb. podľa 7
nadobudol účinnosť 8. februára 1991. Ústava Slovenskej republiky toto právo
priznala s účinnosťou od 1. októbra 1992. Priznaním tohto práva štát občanovi
zaručuje nielen to, že súd sa bude zaoberať jeho návrhom, ale aj to, že sa ním
bude zaoberať v merite veci a v primeranej dobe.
- # -
Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v ústave
závažným spôsobom zmenilo podmienky, ktoré mal súd vziať na zreteľ pri
rozhodovaní o svojom postupe v konaní o určenie otcovstva .
V právnom štáte neexistujú závažnejšie práva než tie, ktoré sa priznávajú v
ústave. Povinnosťou štátnych orgánov je zabezpečiť dosažiteľnosť ich
uplatnenia nositeľom ústavou priznaného práva. Preto po priznaní ústavného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov povinnosťou sudcu bolo
zmeniť organizáciu svojej práce tak, aby sa ňou umožnilo uplatnenie ústavného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Vo vyjadrení k podnetu Obvodný súd Košice 2 pripúšťa, že k
prieťahom dochádzalo z dôvodov oneskoreného vybavovania dožiadaní
belgickou stranou, marením termínov pojednávaní, ale hlavne odmietavým
postojom žalovaného k nariadenému znaleckému dokazovaniu a jeho
nekoncepčným navrhovaním dôkazov v konaní. Také správanie
pokračovalo aj po prijatí Ústavy Slovenskej republiky.
Dňa 24. 8. 1993 belgická strana vrátila doklady s oznámením, že sa
krvnej skúške nepodrobil. Predložil iba doklady z roku 1986 o tom, že v roku
1971 absolvoval v Indii operáciu, ktorá mala za následok jeho neplodnosť a
nemôže byť preto ani otcom syna Súdu predložil doklad indického lekára
a podrobil sa vyšetreniu, ktoré je dôkazom toho, že v súčasnom období je
neplodný. Zásadne odmietol vykonanie krvnej skúšky, ktoré možno považovať za
najhodnotnejší dôkaz v uvedenom prípade. Takýto postoj je v
zásadnom rozpore s ochotou spolupracovať, ktorú prejavil v odvolaní.
Podľa rozhodnutí Súdu pre ľudské práva sudca je zodpovedný za prípravu veci a
rýchle vedenie konania (Capuano, séria A, č. 119-A, s. 13; rovnako Pierazzini, séria
A, č. 231-C, s. 30). Aj tento právny názor je v súlade s podstatou práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktoré priznáva Ústava Slovenskej
republiky. Obvodný súd Košice 2 mal vychádzať zo skutočnosti, že ďalšie úkony
súdu ani účastníkov nepovedú k objasneniu vo veci spôsobom, ktorý by ovplyvnil
rozhodnutie.
Okrem toho predseda Obvodného súdu Košice 2 síce vo vyjadrení k podnetu
ústavnému súdu poprel zbytočné subjektívne prieťahy v konaní o
- # -
žalobe na určenie otcovstva k , v rovnakom čase však listom
zaslaným dal Obvodný súd Košice 2 na vedomie, že v konaní
"vznikli prieťahy čiastočne zavinené aj súdnymi osobami". Toto vyjadrenie ústavný
súd hodnotil ako ďalší dôkaz o porušení práva, ktoré ústava v čl. 48 ods. 2 priznáva
.
Podľa vyjadrenia Obvodného súdu Košice 2 bola dĺžka súdneho konania
ovplyvnená aj nedostatkom sudcov a s tým súvisiacou ich nadmernou
zaťaženosťou. Aj v prípade, že by obvodný súd nebol dostatočne obsadený
potrebným počtom sudcov, nemožno týmto tvrdením odôvodňovať nedostatky v
organizácii procesných úkonov súdu. Neprijateľnosť takéhoto odôvodnenia je
zrejmá aj s odvolaním sa na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci
Eckle (séria A, č. 51), v ktorom sa uvádza, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých
treba zabezpečiť konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za pomalé konanie.
Posledné uskutočnené pojednávanie vo veci bolo dňa 3. 2. 1995, na ktorom
sudkyňa rozhodla o pribratí znalca. Uznesením zo dňa 30. 5. 1995 bol na podanie
posudku z odboru urológie pribraný znalec ,
prednosta urologického oddelenia Fakultnej nemocnice v Košiciach, Rastislavova
43. Dňa 24. 8. 1993 belgická strana doručila Obvodnému súdu Košice 2 doklady
súvisiace s konaním o určenie otcovstva . Oznamuje sa v nich, že
sa krvnej skúške nepodrobil. Predložil doklady indického lekára z roku
1986 o tom, že sa v roku 1971 podrobil v Indii operácii, ktorá mala za následok
jeho neplodnosť. Zároveň sa podrobil vyšetreniu v zdravotníckom zariadení v
Belgicku, ktoré oznámilo, že aj v čase vykonania vyšetrenia bol
neplodný. Odmietol však podrobiť sa vykonaniu krvnej skúšky, ktorú súd
považoval za potrebný dôkaz v uvedenom prípade. Vyjadrenie belgického znalca je
jednoznačné len v tom, že bol neplodný v čase lekárskeho
vyšetrenia, nepreukazuje však jeho neplodnosť už v roku 1971. Z tohto hľadiska
treba posudzovať možnosti, účinnosť a význam ďalšieho postupu v súdnom konaní
tak, aby sa dosiahlo meritórne rozhodnutie vo veci bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd Slovenskej republiky nehodnotil konanie o určenie otcovstva k
vedené proti belgickému štátnemu príslušníkovi ako zložitú vec
z hľadiska skutkového stavu, ani z hľadiska platnej právnej úpravy relevantnej pre
rozhodnutie o veci. V konaní o určenie otcovstva nezistil také správanie
- # -
ktoré by spôsobilo, že súd dosiaľ právoplatne nerozhodol, či
je jeho otcom. V konaní o určení otcovstva viaceré okolnosti viedli k
tomu, že súd počas 18 rokov a 8 mesiacov právoplatne nerozhodol, či
je jeho otcom. Nevyhnutnosť vyčkávania, dokiaľ belgická strana zašle súdu potrebné
dokumenty a neochota poskytnúť súdu potrebnú súčinnosť, sú len
časťou príčin, ktoré majú za následok, že po mnohoročnej dobe neexistuje
právoplatné súdne rozhodnutie vo veci. Na tomto pretrvávajúcom nepriaznivom
stave majú podiel aj nedostatky v činnosti súdu konajúceho vo veci určenia
otcovstva, najmä nedodržanie postupu v konaní podľa právnych predpisov o
právnej pomoci medzi zainteresovanými zmluvnými štátmi pri doručovaní súdnych
písomností a dožiadaní a zameranie jednotlivých procesných úkonov bez
potrebného uváženia ich významu pre meritórne rozhodnutie o veci, čo viedlo k
zbytočným prieťahom v tomto súdnom konaní. Preto ústavný súd rozhodol tak, ako
je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať
opravný prostriedok
V Košiciach 25. októbra 1995
Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Ján D r g o n e c
predseda senátu