Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 26/95

- # -

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dňa 25. októbra 1995

v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jána Drgonca, sudcov JUDr. Anny

Danielčákovej a JUDr. Miloša Seemanna vo veci podnetu

bytom zastúpeného JUDr. Ladislavom Scholzom,

advokátom, o porušení ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, priznaného , v konaní o určenie

otcovstva vo veci Obvodného súdu Košice 2 vedeného pod sp. zn. 12 C 156/77 takto

r o z h o d o l :

Obvodný súd Košice 2 v konaní o určenie otcovstva, sp. zn.

12 C 156/77, p o r u š i l právo priznané v článku 48 odsek 2

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky bol dňa 22. mája 1995 doručený podnet

, bytom , na začatie konania pred ústavným

súdom pre porušenie . V podnete uvádza, že

od roku 1977 je účastníkom konania o určenie otcovstva, ktoré sa začalo na

Mestskom súde v Košiciach a v súčasnom období pokračuje na Obvodnom súde

Košice 1. Za celé obdobie konania vo veci (viac ako 18 rokov od podania návrhu) bol

vynesený jeden meritórny rozsudok (15. 9. 1987), ktorý Krajský súd v Košiciach

zrušil (30. 11. 1988) a vrátil vec na nové konanie a rozhodnutie súdu prvého

stupňa. Odvtedy sa vo veci prakticky nekonalo a súd podľa názoru predkladateľa

podnetu neurobil žiaden procesne účinný úkon, ktorým by zabezpečil jeho

- # -

základné ľudské právo priznané v , aby

jeho vec bola prerokovaná bez zbytočných prieťahov, čím došlo aj k porušeniu čl. 6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Predkladateľ podnetu sa

so sťažnosťou na prieťahy v konaní obrátil aj na Európsku komisiu pre ľudské

práva, ktorá ju hodnotila ako predčasnú, pretože neboli vyčerpané riadne

vnútroštátne právne prostriedky nápravy.

Ústavný súd Slovenskej republiky vyzval listom zo dňa 1. 6. 1995

a 26. 6. 1995 na doplnenie podnetu. V listoch zo dňa 20. 6. 1995 a 5. 7. 1995

spresnil svoje podanie tak, že prieťahy v konaní je možné zistiť

priamo zo súdneho spisu vo veci určenia otcovstva vedenej pod sp. zn.

12 C 156/77 na Obvodnom súde Košice 1, ktorý navrhol vyžiadať a vykonať ním

dôkaz a zároveň ústavnému súdu oznámil, že v konaní pred ústavným súdom ho

bude zastupovať advokát JUDr. Ladislav Scholz. Ústavný súd vyžiadal od

Obvodného súdu Košice 1 predmetný spis a podnet po predbežnom

prerokovaní uznesením pod sp. zn. dňa 12. 7. 1995 prijal na ďalšie

konanie.

Ústavný súd dožiadaním u , ako aj z vyžiadaného

súdneho spisu zistil, že predkladateľ podnetu je pôvodne maloletý ,

, ku ktorému má súd určiť otcovstvo. Konanie na Mestskom súde

Košice sa začalo 8. 2. 1977. V súčasnom období vo veci koná Obvodný súd Košice

2 v novom konaní po tom, čo mu Krajský súd v Košiciach svojím uznesením zo

dňa 30. 11. 1988 vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie.

Návrh na určenie otcovstva súdom k maloletému podala

matka (dnes . Za otca syna označila

Mestský súd po vykonaní dôkazov výsluchom svedkov a predložení listín

mal za preukázané, že otcom maloletého je , na základe

čoho rozsudkom sp. zn. z 15. 9. 1987 (10 rokov po podaní návrhu),

rozhodol o určení otcovstva a o výške výživného. Proti rozsudku podal

odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Košiciach uznesením

sp. zn. dňa 30. 11. 1988 rozsudok prvého stupňa zrušil a vec mu

vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Obvodný súd ako hlavný dôvod svojho

- # -

rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa neumožnil predložiť

doklady, ktoré ho majú vylúčiť z otcovstva k dieťaťu.

Ústavný súd vyzval predsedu Obvodného súdu Košice 2, aby sa k podnetu H.

Chovančíka vyjadril. Výzvu tomuto súdu adresoval po tom, čo Obvodný súd Košice

1 žiadosť ústavného súdu na zaslanie spisu postúpila Obvodnému súdu Košice 2,

ktorý vo veci koná. Predseda Obvodného súdu Košice 2

vo vyjadrení č. Spr. 503/95 zo dňa 14. 8. 1995 uviedol:

»Predovšetkým poukazujeme na skutočnosť, že navrhovateľ vo svojom podnete

namieta porušovanie svojho práva priznaného mu Slovenskej

republiky Obvodným súdom Košice 1, čo je zrejmé z opisu jeho podnetu nám

doručeného na vyjadrenie dňa 25. 7. 1995, a tak sa domnievame, keďže nie je nám

známe žiadne ďalšie podanie navrhovateľa, že tunajší súd nie je účastníkom tohto

konania.

Konanie, v ktorom malo dôjsť k tvrdenému porušeniu práva navrhovateľa, sa

po zániku bývalého Mestského súdu v Košiciach jeho rozdelením vedie od 1. 1.

1993 na tunajšom súde pod sp. zn. , čo je navrhovateľovi dostatočne

známe.

Tvrdenie navrhovateľa o porušovaní jeho práva vyplývajúceho z čl. 48 ods. 2

je neopodstatnené. V čase od jej účinnosti súd totiž

vo veci koná bez zbytočných prieťahov.«

Predseda súdu v ďalšej časti svojho vyjadrenia konštatuje:

»Z obsahu spisu je zrejmé, že po vypracovaní dožiadania pre príslušný súd v

Belgicku a zabezpečení prekladu sudkyňa požiadala dňa 25. 11. 1992 Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky o doručenie písomnosti do cudziny a určila

termín pojednávania na deň 16. 7. 1993, ktoré však bolo odročené pre

neprítomnosť všetkých účastníkov a nevybavenie dožiadania. Vybavené dožiadanie

bolo vrátené súdu 1. 9. 1993 a následne súd ustanovil tlmočníka na preklad

doručených písomností. Nový termín pojednávania bol určený na deň 3. 2. 1995,

kedy súd rozhodol o vykonaní ďalšieho dokazovania za účelom náležitého zistenia

skutočného stavu veci a dňa 30. 5. 1995 bolo nariadené znalecké dokazovanie

znalcom z odboru urológie.«

Z tohto konštatovania predseda súdu robí nasledujúci záver:

- # -

»Zohľadňujúc však aj prechodné ustanovenia

tvrdíme, že zavinením súdnych osôb nedošlo k porušeniu práva navrhovateľa ani za

predchádzajúce obdobie. Je síce pravdou, že žaloba bola podaná ešte dňa 3. 2. 1977

a vo veci bolo vydané meritórne prvostupňové rozhodnutie ešte dňa 15. 9. 1987, to

však nie je dôkazom o nečinnosti súdu. V predmetnej veci bolo nariadených celkom

12 pojednávaní, ktoré museli byť vytýčené s dostatočným časovým odstupom a

vždy bolo tiež okrem iného nutné zabezpečiť aj preklad písomností do príslušného

jazyka. Úkony súdu vo veci boli v zásade pravidelné a bez zbytočných

subjektívnych prieťahov.

V tejto veci je potrebné zohľadniť skutočnosť, že ide o vec s cudzím prvkom, s

čím súvisia objektívne prekážky, ktoré nedovoľujú urýchlene vo veci rozhodnúť.

Naviac v danom prípade prieťahy vznikli nielen z dôvodu oneskoreného

vybavovania dožiadaní príslušným súdom v Belgicku a následným marením

termínov pojednávaní, ale aj odmietavým postojom žalovaného k nariadenému

znaleckému dokazovaniu a jeho nekoncepčným navrhovaním dôkazov v konaní.

Na dĺžku konania má nepochybne vplyv aj nedostatok sudcov a s tým súvisiaca

ich nadmerná zaťaženosť, keďže v senáte každého z nich je viac než 400

nevybavených vecí.«

Predseda súdu vo svojom vyjadrení ďalej uvádza:

»V konaní niet zbytočných prieťahov spôsobujúcich tvrdené porušenie práva

navrhovateľa. Preto navrhujeme, v prípade splnenia podmienok, za ktorých

tunajší súd má postavenie účastníka konania, vysloviť, že k tvrdenému

porušeniu práva navrhovateľa nedošlo.

Po podaní žaloby vec bola prikázaná na konanie a rozhodovanie sudkyni

JUDr. Anne Molnárovej, ktorá vo veci konala a rozhodovala do 30. 10. 1980, kedy

prestala byť sudkyňou bývalého Mestského súdu v Košiciach. Pritom pojednávanie

určené na deň 26. 7. 1978 iba odročoval sudca JUDr. Oto Jurčo, zrejme pre

neprítomnosť sudkyne JUDr. Anny Molnárovej. V súlade s ust. 3 vtedy účinného

Spravovacieho poriadku pre okresné a krajské súdy vec bola prikázaná do senátu

JUDr. Jozefa Pribulu. Ten bol menovaný za námestníka predsedu Mestského súdu v

Košiciach, veci z jeho senátu boli čiastočne rozdelené, a tak predmetná vec bola v

októbri 1991 prikázaná do senátu JUDr. Ludviky Bodnárovej.

- # -

Povinnosťou súdu je predovšetkým náležite zistiť skutočný stav veci a len potom

vo veci rozhodnúť. Nepochybne touto zásadou sa riadila aj sudkyňa JUDr. Ludvika

Bodnárová pri nariaďovaní znaleckého dokazovania znalcom z odboru urológie,

účel ktorého dokazovania vyplýva z uznesenia tunajšieho súdu zo dňa 30. 5. 1995.«

Predseda súdu v závere svojho vyjadrenia odmieta možnosť, aby ústavný súd

rozhodoval o podnete v tejto veci:

»Záverom podotýkame, že predmetná vec ešte nie je právoplatne

skončená, a tak sa domnievame, že meritórne prejednanie podnetu navrhovateľa

by bolo zásahom do zásady nezávislosti súdu garantovanej aj čl. 141 ods. 1

.«

Ústavný súd Slovenskej republiky vypočul dňa 11. 10. 1995

a jeho matku . Vo svojej výpovedi

spresnil, že podnetom napáda porušovanie Obvodným súdom

Košice 2, na ktorom dochádza k prieťahom v konaní pri určovaní otcovstva. Podľa

jeho výpovede vystupuje v súdnom konaní samostatne po dovŕšení 18. roku, ale

predchádzajúcich pojednávaní sa zúčastňoval spoločne so svojou matkou. Asi ako

10- až 12-ročný sa dozvedel, že je nemanželským dieťaťom. Súvislosti s určením

otcovstva na súde začal chápať ako 14-ročný. Po celý čas túžil mať otca, bol naňho

zvedavý už ako malý chlapec, keď sa zúčastňoval pojednávaní, na ktoré sa mal

označený otec dostaviť. Skutočnosť, že je to cudzí štátny príslušník, ho

nezaujímala. Želá si, aby sa dlhoročné konanie na súde už skončilo.

Svedkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že sa v celom konaní

už od jeho začiatku umelo vytvárajú prieťahy. Okolnosti, za ktorých k nim

dochádzalo, nevedela presne označiť, ale spočívali v tom, že napriek jej aktívnemu

prístupu, ochote spolupracovať a navrhovaniu dôkazov prostredníctvom advokátov,

ktorí ju zastupovali, konanie nebolo ukončené a neúnosne sa predlžovalo. Podľa

jej výpovede nakoniec aj Obvodný súd Košice 2 sám uznal opodstatnenosť

sťažnosti na prieťahy v konaní, keď v liste pod č. Spr. 2320/95 zo dňa 23. 6. 1995,

ktorý je reakciou na podanie odstúpené Agentom pre zastupovanie Slovenskej

republiky v konaní pred Európskou komisiou pre ľudské práva a Európskym

súdom pre ľudské práva v Bratislave uviedol:

- # -

»Po prešetrení rozhodných skutočností som zistil, že Vaša sťažnosť je

opodstatnená.

V danom prípade skutočne, zohľadňujúc aj predmet konania, vznikli prieťahy

čiastočne zavinené aj súdnymi osobami. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že v

súčasnosti už vo veci sudkyňa plynule koná.

Na zabezpečenie plynulosti konania sme prijali účinné opatrenia s tým, že vec

budem sledovať až do jej právoplatného skončenia.«

Tento list, podpísaný JUDr. Dianou Solčányovou v mene predsedu

obvodného súdu JUDr. Vladimíra Kotusa, je v rozpore s vyjadrením predsedu

súdu zaslaným na výzvu ústavného súdu, v ktorom sa prieťahy v konaní pred

obvodným súdom výslovne popierajú.

II.

Obvodný súd Košice 2 proti podnetu vzniesol námietku,

že otázkou prieťahov v konaní všeobecného súdu sa ústavný súd nemôže zaoberať

skôr, než všeobecný súd rozhodne o veci.

Ustanovenia sa interpretujú a aplikujú vo

vzájomnej súvislosti so zreteľom na záujmy, ktoré sa v nich chránia. Ustanovenie

čl. 144 ods. 1, podľa ktorého: "Sudcovia sú pri rozhodovaní nezávislí a sú viazaní

len zákonom" sa musí interpretovať a aplikovať podľa , teda v

súlade s .

Zásahom do sudcovskej nezávislosti je iba pokyn alebo príkaz sudcovi, ako má

rozhodnúť v merite veci, avšak preskúmanie námietok proti prieťahom v súdnom konaní nemožno považovať za zásah do priebehu tohto konania. v ustanovení priznáva občanovi práva, ktorých uplatnenie umožňuje preskúmanie ústavnosti priebehu súdneho konania. Ak súd priznané právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov poruší, nedôvodné subjektívne prieťahy v prerokovaní veci majú charakter nečinnosti, ktorou sa po určité časové obdobie v podstate odopiera poskytnutie spravodlivosti. Prvoradou služobnou povinnosťou sudcu je organizovať procesný postup v konaní tak, aby sa odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o rozhodnutie. Nezávislosť sudcu pri rozhodovaní podľa sa nemôže nadradiť nad práva priznané fyzickým i právnickým osobám v ústave. Uplatňovanie sudcovskej nezávislosti musí byť v rovnováhe s priznanými právami. Osoba, ktorej podľa priznáva právo, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, môže kedykoľvek namietať porušenie tohto svojho práva. Uplatnením námietky vzniká občanovi právo, aby štátne orgány s právomocou chrániť právo priznané podľa

- # -

preskúmali opodstatnenosť vznesenej námietky. Preto nie je zásahom do sudcovskej nezávislosti, ak počas konania pred všeobecným súdom Ústavný súd Slovenskej republiky preskúma, či v súdnom konaní nedošlo k porušeniu práva na súdnu alebo inú právnu ochranu. Úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti. Túto úlohu ústavný súd neplní

iba následne, konštatovaním o minulom stave, ale zabezpečuje ochranu ústavnosti v

každom okamihu tak, aby sa reálne uplatňovali ustanovenia v činnosti

štátnych orgánov Slovenskej republiky a v správaní jej občanov.

Vo veciach, v ktorých sa okrem konania pred ústavným súdom podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd alebo iných medzinárodných zmlúv

môže v dôsledku záväzkov prijatých Slovenskou republikou uskutočniť aj konanie o

ochrane práv pred orgánmi Rady Európy alebo OSN postupuje ústavný súd tak, aby

včas dosiahol nápravu vnútroštátnymi prostriedkami. Konanie pred orgánmi Rady

Európy o ochrane práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru sa môže začať skôr, než sa

skončí konanie pred všeobecným súdom meritórnym rozhodnutím. Tento právny

názor ústavného súdu možno doložiť aj niektorými rozhodnutiami súdu pre ľudské

práva. Vo veci Pierazzini, 1992, séria A, č. 231-C akceptovala Európska komisia

sťažnosť ako prípustnú, aj keď jej prejednávanie pred talianskymi súdmi nebolo

ukončené, pretože ku dňu, keď sa ňou zaoberal Európsky súd pre ľudské práva,

prebiehalo konanie už deväť rokov. Podobne tomu bolo v prípade Casciaroli, 1992,

séria A, č. 229-C, kde Európsky súd dospel k záveru, že došlo k prekročeniu

primeranej lehoty, pretože konanie pred talianskym súdom sa začalo 4. 3. 1976 a ku

dňu vynesenia rozsudku Európskeho súdu nebolo v Taliansku ukončené. Zmienku si

zaslúži aj názor Európskeho súdu vo veci Taiuti, 1992, séria A, č. 229-I a tiež Bock,

1989, séria A, č. 150, v ktorých vyslovil, že v prípadoch, kde ide o osobný status

sťažovateľa, posudzuje Európsky súd primeranosť dĺžky konania prísnejšie, a že

osobitnú starostlivosť treba venovať prípadom týkajúcim sa osobného statusu a

postaveniu jednotlivca. Aj s prihliadnutím na túto okolnosť nie je zásahom do

sudcovskej nezávislosti, ak Ústavný súd Slovenskej republiky preskúmava počas

konania pred všeobecným súdom, či súd dostatočne dbá na práva, ktoré

priznáva osobe pre konanie pred súdmi.

Podľa : "Ústavný súd môže začať

konanie aj na podnet právnických alebo fyzických osôb, ak namietajú porušenie

svojich práv."

- # -

podnetom namietal porušenie svojho priznaného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov z dôvodu, že súd dlhodobo

nerozhodol o určení jeho otca. V prípade sporu o otcovstvo domáhať sa súdneho

rozhodnutia o tom, či muž označený za otca je naozaj otcom dieťaťa, je právom

každého dieťaťa. Účel tohto práva nespočíva len v určení totožnosti otca, ale aj

v zabezpečení starostlivosti o výchovu a výživu dieťaťa. Určením otcovstva súd

zabezpečuje rovnaké postavenie všetkých detí. Uplatňuje sa ním ustanovenie čl. 41

ods. 3 , podľa ktorého deti narodené v manželstve i mimo neho majú rovnaké

práva. Okrem významu určenia otcovstva pre dieťa Najvyšší súd

Československej socialistickej republiky poukázal aj na širší dosah takého

rozhodnutia. Podľa jeho rozhodnutia z 28. 1. 1970 (Zbierka súdnych

rozhodnutí a stanovísk, 1970, č. 82, s. 295): "Do konania o určenie otcovstva sa

záujem spoločnosti premieta predovšetkým ako záujem na rýchlom a spoľahlivom

zistení právnych vzťahov medzi rodičmi a deťmi a na včasnom vytváraní

predpokladov pre riadnu výchovu a výživu detí."

v konaní pred ústavným súdom namietal porušenie svojho

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov aj napriek tomu, že

konanie o určenie jeho otca sa nezačalo na jeho návrh, ale na návrh jeho matky

podaný Mestskému súdu Košice. , neskôr , mal právne

postavenie účastníka tohto konania, v konaní sa rozhodovalo o jeho práve na

určenie otca. K namietanému porušeniu práva podľa môže dôjsť

aj zbytočnými prieťahmi v konaní o určenie otcovstva súdom.

Ústavný súd zabezpečuje ochranu práv len vtedy, keď iné orgány štátu nesplnia

úlohu štátu vo vzťahu k uplatnenému právu. Ústavný súd nekoná o ochrane práv,

ktoré osoba neuplatní voči štátu, ani o ochrane práv, ktoré porušujú subjekty

v súkromnoprávnom vzťahu. Ak konaniu pred ústavným súdom nepredchádzalo

uplatnenie práva na súdnu alebo inú právnu ochranu, ústavný súd vo veci koná

za predpokladu, že z okolností prípadu, z konania alebo iného správania orgánu, voči

ktorému sa právo malo uplatniť, je zrejmé, že oprávnený subjekt právo nemohol

účinne uplatniť alebo jeho uplatnením nemohol dosiahnuť účinnú ochranu svojho

práva. Z tohto hľadiska sa ústavný súd zaoberal otázkou, či predkladateľ podnetu

pred podaním podnetu na ústavný súd vyčerpal všetky právne prostriedky.

- # -

nepriznáva občanovi ako účastníkovi konania možnosť

dožadovať sa nápravy v prípadoch, ak súd neuskutočňuje konanie rýchle a

účinne a tým porušuje jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa 6 ods. 1 o súdoch a sudcoch vo veci prieťahov v

konaní možno podať sťažnosť na orgány štátnej správy súdov. Podrobnosti o

sťažnostiach na postup súdu a o ich vybavovaní 6 ods. 2

odkazuje na osobitné zákony. Podávanie sťažností, postup pri vybavovaní

sťažností a vybavovanie sťažností upravuje tretia časť o sídlach a

obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností

a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších

predpisov.

Podľa 17 ods. 1 : "Fyzické a právnické osoby (ďalej len

"sťažovatelia") sa môžu obracať na orgány štátnej správy súdov so sťažnosťami

na postup súdu, len ak ide o prieťahy v konaní, o nevhodné správanie alebo

narušovanie dôstojnosti súdneho konania súdnymi osobami. V iných prípadoch nie

je sťažnosť prípustná."

Ak je sťažovateľ toho názoru, že sťažnosť, ktorú podal na príslušnom orgáne

štátnej správy súdu, nebola týmto orgánom riadne vybavená, podľa 27 ods. 1

môže požiadať

a) ministerstvo o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom krajského súdu,

b) predsedu krajského súdu o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom

okresného súdu.

Sťažnosť nemá povahu opravného prostriedku, ale je právnym prostriedkom

umožňujúcim účastníkovi konania uchádzať sa o dosiahnutie nápravy, ak súd

porušuje jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Zákon

nedovoľuje orgánu správy súdov, aby v konaní o sťažnosti nariadil sudcovi, aby

prestal porušovať účastníkovo právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov. Uznanie opodstatnenosti sťažnosti možno zabezpečovať

pracovnoprávnymi prostriedkami len následne a nepriamo, výnimočne až po zistení

kárnej zodpovednosti sudcu podľa 2 ods. 1 o kárnej

zodpovednosti sudcov. Sťažnosť predsedovi súdu, na ktorom pôsobí sudca, ktorého

nečinnosť sa sťažnosťou namieta, je len jedným z prostriedkov dosiahnutia nápravy.

- # -

Účelom priznania práva podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie

príležitosti súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o podnete

namietajúcom porušenie práva podľa čl. 48 ods. 2 koná, ak predkladateľ podnetu

preukáže, že využil právne prostriedky nápravy priznané mu podľa 17 ods. 1, 20,

21, 22 alebo 23 , alebo ak sa preukáže, že vzhľadom na

okolnosti prípadu využitie tohto prostriedku nápravy nemožno pokladať za

postup umožňujúci dosiahnuť účinnú ochranu práva priznaného podľa čl. 48 ods. 2

. Využitie možností podľa 27 ods. 1 zákona č.

pre začatie konania o podnete namietajúcom porušenie

ods. 2 nie je potrebné vyžadovať. Zotrvávanie na požiadavke, aby

predkladateľ podnetu vyčerpal ešte pred začatím konania pred ústavným súdom

všetky prostriedky, ktoré poskytuje , by mohlo viesť k

predĺženiu porušovania priznaného práva na prejednanie veci bez

zbytočných prieťahov.

Predkladateľ podnetu neuplatnil právo, ktoré mu priznáva 6 ods. 1

a 17 ods. 1 Táto skutočnosť nemá vplyv na

ochranu práva, ktoré mu priznáva v , lebo v konkrétnom prípade

sa vyjadrením Obvodného súdu Košice 2 k podnetu preukázalo,

že súd svoj postup nepokladá za prieťahy v konaní.

S prihliadnutím na uvedené okolnosti prípadu Ústavný súd Slovenskej republiky

rozhodol o začatí konania vo veci ochrany práva, ktoré z

vyplývajú .

v podnete namieta porušenie priznaného práva a súčasne

aj porušenie práva, ktoré mu v čl. 6 ods. 1 priznáva Dohovor o ochrane ľudských

práv a základných slobôd. Súd pre ľudské práva v konaní o ochrane práva priznaného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru preskúmava najmä zložitosť veci, správanie účastníka

konania a činnosť štátnych orgánov zúčastnených na konaní. Ústavný súd

Slovenskej republiky preto aj v konaní o podnete vychádzal z

týchto kritérií.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

- # -

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota

osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto

pre splnenie ústavného práva čl. 48 ods. 2 nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.

Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až

právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha

odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv.

Čas na konanie bez zbytočných prieťahov nemožno vyjadriť numericky.

Neexistuje časová hranica, ktorej uplynutím postup štátneho orgánu môže mať

povahu prieťahov v konaní. Preto sama skutočnosť, že konanie o určenie

otcovstva k sa začalo pred viac než 18 rokmi,

nie je dôkazom, že súd prejednáva túto vec so zbytočnými prieťahmi. Rýchlosť a

účinnosť každého konania je podmienená objektívne, charakterom prejednávanej

veci. Dĺžka konania môže signalizovať nielen prieťahy v konaní, ale aj zložitosť

veci. Preto je dôležité oddeliť konanie pomalé a neúčinné, to znamená konanie s

prieťahmi alebo prejednávanie veci v neprimeranej lehote od konania, ktoré dlho

trvá z dôvodu zložitosti prípadu. Rovnako je dôležité vyporiadať sa s námietkami

štátnych orgánov, ktoré skutočné prieťahy v konaní môžu odôvodňovať zložitosťou

veci. Z oboch príčin sa treba zaoberať kritériami pre hodnotenie veci ako zložitej.

Základnými kritériami pre hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a

platná právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci. Okolnosti prípadu

neumožňujú opodstatnene uvažovať o tom, že určenie otcovstva k

je vecou zložitou z hľadiska skutkového stavu. Návrh na určenie

otcovstva smeroval voči jednému mužovi označenému za otca, ktorého miesto

pobytu bolo známe. Z hľadiska druhého hodnotiaceho kritéria, teda z hľadiska

právnej úpravy relevantnej pre rozhodnutie veci, v právnej teórii a filozofii

práva sa za zložité pokladajú tie veci, ktoré samostatne alebo kumulatívne: a)

vyžadujú, aby na ten istý súbor faktov sa aplikovalo viac právnych noriem, b)

umožňujú, aby tá istá právna norma nadobudla v interpretácii viac ako jeden

význam, c) predpokladajú viazané uváženie, d) predpokladajú a umožňujú voľné

uváženie. V právnej praxi sa zložité veci prejavujú tak z hľadiska objektívneho

práva, ako aj z hľadiska subjektívneho práva, vrátane jeho aplikácie v konkrétnej

veci. Zložitosť veci v aplikácii práva je možné posúdiť len integráciou oboch

hľadísk, tak z hľadiska objektívneho, ako aj subjektívneho práva dôležitého pre

- # -

rozhodnutie konkrétneho prípadu. Prameňmi právnej úpravy pre určenie otcovstva

sú ustanovenia Tretej hlavy ( 51 až 62) o rodine v znení zák. č.

, ktorým sa mení a doplňuje zákon o rodine. Vzhľadom na

skutočnosť, že za otca dieťaťa v konkrétnej veci bol označený belgický štátny

občan, právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci je v porovnaní s

prípadmi určovania otcovstva muža, ktorý trvale žije na území Slovenskej

republiky, o niečo komplikovanejšia. Táto okolnosť môže mať za následok

zdĺhavosť konania, pretože vykonávanie všetkých úkonov si vyžaduje súčinnosť s

orgánmi cudzieho štátu, preklady listín do cudzieho jazyka a vytyčovanie

pojednávaní s dostatočným predstihom. Napriek uvedenému rozhodovanie o

otcovstve k nemožno považovať za zložitý prípad,

ale iba za procesne zdĺhavý. Zdĺhavosť postupu v konaní nezbavuje sudcu

zodpovednosti za prieťahy v konaní, ak nečinnosťou, nesprávnou organizáciou svojej

práce alebo inými nedostatkami vo svojej činnosti prispeje k tomu, že konanie o

práve občana trvá dlho.

Doručovanie súdnych písomností a dožiadaní medzi bývalou Československou

socialistickou republikou a Belgickým kráľovstvom je upravené vyhláškou č.

o zmluve medzi Československou socialistickou republikou a

Belgickým kráľovstvom o právnej pomoci vo veciach občianskych, rodinných a

obchodných, ktorá zahŕňa ustanovenia na realizáciu Dohovoru o civilnom konaní

dohodnuté v Haagu 1. marca 1954 (publikované ako ).

Podľa : "Na Slovenskú republiku

prechádzajú práva a povinnosti z medzinárodných zmlúv, ktorými je Česká a

Slovenská Federatívna Republika viazaná, a to v rozsahu ustanovenom ústavným

zákonom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky alebo v rozsahu

dohodnutom medzi Slovenskou republikou a Českou republikou." Vyhláška č.

je prameňom práva aj pre konanie o určení otcovstva k

tak pred zánikom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky,

ako aj po vzniku Slovenskej republiky. Podľa článkov 2 až 7 tejto zmluvy sa

doručovanie súdnych a mimosúdnych písomností a dožiadaní uskutočňuje

prostredníctvom ministerstiev spravodlivosti oboch štátov. Táto skutočnosť bola

sudcom konajúcim vo veci známa, napriek tomu sa niektoré písomnosti

doručovali konzulárnou cestou, urgencie vybavenia boli zaslané aj na

- # -

Federálne ministerstvo zahraničných vecí. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky súd opakovane upozornilo a vyzvalo na odstránenie nedostatkov pri

doručovaní písomností belgickej strane. Plynutie času tak bolo spôsobené nielen

nevyhnutnými úkonmi, ale aj nesprávnym postupom súdu, čo možno považovať za

dôvody, ktoré viedli následne k prieťahom v konaní.

Právna úprava, ktorú vo veci rozhodnutia o otcovstve k

treba aplikovať, zahŕňa ustanovenia vnútroštátnych predpisov aj

medzinárodných zmlúv. Uplatnenie tejto právnej úpravy nie je natoľko právne

zložité, aby sa ním odôvodnilo, že za viac ako 18 rokov podľa nej súd nerozhodol,

či je otcom .

V konaní o podnete namietajúcom porušenie práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov ústavný súd okrem zložitosti veci skúma aj to, akým

spôsobom sa na prieťahoch konania podieľa osoba, ktorá podala podnet vo veci

porušenia práva priznaného podľa .

Správanie účastníka konania môže súd zbaviť zodpovednosti za prieťahy v

konaní, len ak dôsledkom správania účastníka je spomalenie postupu konania.

Pasívne správanie účastníka, jeho spoľahnutie sa na správnosť postupu sudcu nie

je okolnosťou, ktorou možno ospravedlniť nečinnosť alebo neprimerane zdĺhavý

postup sudcu. Okrem toho prieťahy v konaní, ktoré možno pripísať správaniu

účastníka konania, nevylučujú zodpovednosť štátu za to, že o právach účastníka

konania sa rozhoduje dlhšie, než je primerané podľa povahy veci, ak ide o

zbytočný prieťah zapríčinený nečinnosťou súdu.

Zo spisu Obvodného súdu Košice 2 sp. zn. 12 C 156/77 nie je možné zistiť

prieťahy v konaní, ktoré by boli zapríčinené matkou , príp.

samotným . Jej prístup ku konaniu na súde možno

hodnotiť ako aktívny, ktorý má prispieť k urýchlenému prerokovaniu a rozhodnutiu

veci.

Okrem zložitosti veci a správania predkladateľa podnetu pri rozhodovaní o tom, či

právo priznané čl. 48 ods. 2 bolo porušené, ústavný súd preskúmava aj činnosť

štátneho orgánu, proti ktorému podnet smeruje, v období, v ktorom sa namieta

porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

- # -

Pre konanie na ústavnom súde a posúdenie prieťahov v konaní o určenie

otcovstva je rozhodujúce obdobie po prijatí Slovenskej

republiky, t. j. po 1. septembri 1992. Podľa právneho názoru Európskeho súdu pre

ľudské práva pri hodnotení prieťahov v konaní vo veci, kde sa počas konania

účastníkovi priznalo právo v dôsledku zmeny právnej úpravy, treba brať do úvahy aj

stav, v ktorom sa nachádza konanie ku dňu podania podnetu na ústavný súd.

Právo na konanie bez prieťahov priznali všetky procesné zákony platné v

Československej socialistickej republike. Zákonodarca stanovil povinnosť, aby

príslušné orgány prejednávali trestné veci čo najrýchlejšie ( 2 ods. 5 Trestného

poriadku). Obdobné ustanovenie obsahuje od roku 1967 aj Správny poriadok, ktorý

v 3 ods. 3 stanovuje, že správne štátne orgány musia postupovať tak, aby každú

vec vybavili včas a bez zbytočných prieťahov.

V občianskom súdnom konaní zákonodarca:

a) 6 - prikazujúcou normou stanovuje, aby súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, b) 100 - stanovuje, že akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez

ďalších návrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,

c) 114 ods. 1 - stanovuje, že predseda senátu pripraví konanie tak, aby bolo

možné rozhodnúť o veci spravidla pri jedinom pojednávaní.

Rýchlosť konania zabezpečoval a zabezpečuje aj

ďalšími ustanoveniami. Dôležité je, že tieto ustanovenia sa vzťahujú aj na

rozhodovanie o určení otcovstva , pretože platili

skôr, než sa začalo konanie o určenie otcovstva

Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa ako ústavné právo

priznalo ústavným , ktorým sa uvádza Listina základných

práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a

Slovenskej Federatívnej Republiky. Ústavný podľa 7

nadobudol účinnosť 8. februára 1991. toto právo

priznala s účinnosťou od 1. októbra 1992. Priznaním tohto práva štát občanovi

zaručuje nielen to, že súd sa bude zaoberať jeho návrhom, ale aj to, že sa ním

bude zaoberať v merite veci a v primeranej dobe.

- # -

Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v ústave

závažným spôsobom zmenilo podmienky, ktoré mal súd vziať na zreteľ pri

rozhodovaní o svojom postupe v konaní o určenie otcovstva .

V právnom štáte neexistujú závažnejšie práva než tie, ktoré sa priznávajú v

ústave. Povinnosťou štátnych orgánov je zabezpečiť dosažiteľnosť ich

uplatnenia nositeľom priznaného práva. Preto po priznaní ústavného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov povinnosťou sudcu bolo

zmeniť organizáciu svojej práce tak, aby sa ňou umožnilo uplatnenie ústavného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Vo vyjadrení k podnetu Obvodný súd Košice 2 pripúšťa, že k

prieťahom dochádzalo z dôvodov oneskoreného vybavovania dožiadaní

belgickou stranou, marením termínov pojednávaní, ale hlavne odmietavým

postojom žalovaného k nariadenému znaleckému dokazovaniu a jeho

nekoncepčným navrhovaním dôkazov v konaní. Také správanie

pokračovalo aj po prijatí .

Dňa 24. 8. 1993 belgická strana vrátila doklady s oznámením, že sa

krvnej skúške nepodrobil. Predložil iba doklady z roku 1986 o tom, že v roku

1971 absolvoval v Indii operáciu, ktorá mala za následok jeho neplodnosť a

nemôže byť preto ani otcom syna Súdu predložil doklad indického lekára

a podrobil sa vyšetreniu, ktoré je dôkazom toho, že v súčasnom období je

neplodný. Zásadne odmietol vykonanie krvnej skúšky, ktoré možno považovať za

najhodnotnejší dôkaz v uvedenom prípade. Takýto postoj je v

zásadnom rozpore s ochotou spolupracovať, ktorú prejavil v odvolaní.

Podľa rozhodnutí Súdu pre ľudské práva sudca je zodpovedný za prípravu veci a

rýchle vedenie konania (Capuano, séria A, č. 119-A, s. 13; rovnako Pierazzini, séria

A, č. 231-C, s. 30). Aj tento právny názor je v súlade s podstatou práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktoré priznáva Slovenskej

republiky. Obvodný súd Košice 2 mal vychádzať zo skutočnosti, že ďalšie úkony

súdu ani účastníkov nepovedú k objasneniu vo veci spôsobom, ktorý by ovplyvnil

rozhodnutie.

Okrem toho predseda Obvodného súdu Košice 2 síce vo vyjadrení k podnetu

ústavnému súdu poprel zbytočné subjektívne prieťahy v konaní o

- # -

žalobe na určenie otcovstva k , v rovnakom čase však listom

zaslaným dal Obvodný súd Košice 2 na vedomie, že v konaní

"vznikli prieťahy čiastočne zavinené aj súdnymi osobami". Toto vyjadrenie ústavný

súd hodnotil ako ďalší dôkaz o porušení práva, ktoré v priznáva

.

Podľa vyjadrenia Obvodného súdu Košice 2 bola dĺžka súdneho konania

ovplyvnená aj nedostatkom sudcov a s tým súvisiacou ich nadmernou

zaťaženosťou. Aj v prípade, že by obvodný súd nebol dostatočne obsadený

potrebným počtom sudcov, nemožno týmto tvrdením odôvodňovať nedostatky v

organizácii procesných úkonov súdu. Neprijateľnosť takéhoto odôvodnenia je

zrejmá aj s odvolaním sa na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci

Eckle (séria A, č. 51), v ktorom sa uvádza, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých

treba zabezpečiť konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za pomalé konanie.

Posledné uskutočnené pojednávanie vo veci bolo dňa 3. 2. 1995, na ktorom

sudkyňa rozhodla o pribratí znalca. Uznesením zo dňa 30. 5. 1995 bol na podanie

posudku z odboru urológie pribraný znalec ,

prednosta urologického oddelenia Fakultnej nemocnice v Košiciach, Rastislavova

43. Dňa 24. 8. 1993 belgická strana doručila Obvodnému súdu Košice 2 doklady

súvisiace s konaním o určenie otcovstva . Oznamuje sa v nich, že

sa krvnej skúške nepodrobil. Predložil doklady indického lekára z roku

1986 o tom, že sa v roku 1971 podrobil v Indii operácii, ktorá mala za následok

jeho neplodnosť. Zároveň sa podrobil vyšetreniu v zdravotníckom zariadení v

Belgicku, ktoré oznámilo, že aj v čase vykonania vyšetrenia bol

neplodný. Odmietol však podrobiť sa vykonaniu krvnej skúšky, ktorú súd

považoval za potrebný dôkaz v uvedenom prípade. Vyjadrenie belgického znalca je

jednoznačné len v tom, že bol neplodný v čase lekárskeho

vyšetrenia, nepreukazuje však jeho neplodnosť už v roku 1971. Z tohto hľadiska

treba posudzovať možnosti, účinnosť a význam ďalšieho postupu v súdnom konaní

tak, aby sa dosiahlo meritórne rozhodnutie vo veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky nehodnotil konanie o určenie otcovstva k

vedené proti belgickému štátnemu príslušníkovi ako zložitú vec

z hľadiska skutkového stavu, ani z hľadiska platnej právnej úpravy relevantnej pre

rozhodnutie o veci. V konaní o určenie otcovstva nezistil také správanie

- # -

ktoré by spôsobilo, že súd dosiaľ právoplatne nerozhodol, či

je jeho otcom. V konaní o určení otcovstva viaceré okolnosti viedli k

tomu, že súd počas 18 rokov a 8 mesiacov právoplatne nerozhodol, či

je jeho otcom. Nevyhnutnosť vyčkávania, dokiaľ belgická strana zašle súdu potrebné

dokumenty a neochota poskytnúť súdu potrebnú súčinnosť, sú len

časťou príčin, ktoré majú za následok, že po mnohoročnej dobe neexistuje

právoplatné súdne rozhodnutie vo veci. Na tomto pretrvávajúcom nepriaznivom

stave majú podiel aj nedostatky v činnosti súdu konajúceho vo veci určenia

otcovstva, najmä nedodržanie postupu v konaní podľa právnych predpisov o

právnej pomoci medzi zainteresovanými zmluvnými štátmi pri doručovaní súdnych

písomností a dožiadaní a zameranie jednotlivých procesných úkonov bez

potrebného uváženia ich významu pre meritórne rozhodnutie o veci, čo viedlo k

zbytočným prieťahom v tomto súdnom konaní. Preto ústavný súd rozhodol tak, ako

je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať

opravný prostriedok

V Košiciach 25. októbra 1995

Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Ján D r g o n e c

predseda senátu