Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 399/2026
PDF · 238.04 KB
No categories available
II. ÚS 399/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) a Petra Straku v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO 00151653, Tomášikova 48, Bratislava, zastúpenej POPOVIČ & PARTNERS s. r. o., Timonova 4B, Košice, proti oznámeniu Mestského súdu Bratislava I sp. zn. 22Tp/109/2024 z 20. júna 2025 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť a skutkový stav
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 26. augusta 2025 domáha vyslovenia porušenia jej základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, a to oznámením mestského súdu sp. zn. 22Tp/109/2024 z 20. júna 2025. Sťažovateľka žiada napadnuté oznámenie zrušiť a vec vrátiť mestskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň žiada priznať náhradu trov konania a finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 eur.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva nasledujúci stav veci:
3. Sťažovateľka má záložné právo k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k. ú. obci Bratislava – Nové Mesto, okrese Bratislava III, evidovaným na , ktoré sú zároveň v bezpodielovom spoluvlastníctve dlžníkov na zabezpečenie splácania dlžníkom poskytnutého úveru. Mestský súd vydal príkaz na zaistenie nehnuteľností č. k. 36Tp/36/2024-3-V- MS BA I z 26. marca 2024. Dôvodom zaistenia bolo podozrenie, že predmetné nehnuteľnosti boli nadobudnuté z výnosov z trestnej činnosti, resp. tieto svojou hodnotou aspoň čiastočne zodpovedajú hodnote výnosov z trestnej činnosti a majú byť predmetom prepadnutia alebo zhabania majetku
v trestnom konaní vedenom na Ukrajine. Predmetné zaistenie nehnuteľností malo slúžiť okrem iného aj na zabezpečenie nárokov poškodeného – štátu Ukrajiny zastúpeného spoločnosťou zo zodpovednosti za škodu spôsobenú trestným činom do celkovej výšky približne 67 000 000 eur.
4. Sťažovateľka adresovala mestskému súdu a Okresnej prokuratúre Bratislava III „Návrh na obmedzenie Zaistenia podľa § 50 Trestného poriadku/udelenie súhlasu s výkonom Záložného práva a iné“ z 27. septembra 2024.
5. Mestský súd uznesením sp. zn. 22Tp/109/2024 zo 4. októbra 2024 žiadosť sťažovateľky o obmedzenie zaistenia majetku zamietol. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka sťažnosť, o ktorej rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 4Tpo/74/2024 z 13. februára 2025 tak, že napádané uznesenie mestského súdu zrušil a žiadosť sťažovateľky o obmedzenie zaistenia nehnuteľností zamietol.
6. Sťažovateľka adresovala mestskému súdu a okresnej prokuratúre podanie s označením „Vyjadrenie Klienta, oznámenie pre Mestský súd Bratislava I a Okresnú prokuratúru Bratislava III a žiadosť o rozhodnutie o udelení súhlasu na výkon záložného práva, návrh na priznanie procesného postavenia zúčastnenej osoby Klientovi a iné návrhy“ zo 16. mája 2025.
7. Sťažovateľke bolo zo strany mestského súdu doručené oznámenie o neudelení súhlasu s výkonom záložného práva sp. zn. 22Tp/109/2024 z 20. júna 2025, ktorým mestský súd oznámil sťažovateľke neudelenie súhlasu na výkon záložného práva.
8. Sťažovateľka adresovala mestskému súdu podanie s názvom „Vyjadrenie k Oznámeniu o neudelení súhlasu s výkonom záložného práva zo dňa 20.06.2025, informácia a žiadosť“ z 18. júla 2025, v ktorom sťažovateľka poukázala na nezákonnosť oznámenia, nedostatky jeho odôvodnenia a poukázala na nesprávny procesný postup mestského súdu.
II. Argumentácia sťažovateľky
9. Sťažovateľka považuje postup mestského súdu za nezákonný. Podľa názoru sťažovateľky namietané oznámenie ako také nevyvoláva a ani nemôže vyvolať právne účinky, pretože neobsahuje výrok a chýba v ňom aj riadne odôvodnenie. Sťažovateľka považuje za jedinú správnu a zákonnú procesnú formu postupu mestského súdu pri rozhodovaní o udelení alebo neudelení súhlasu na výkon záložného práva vydanie rozhodnutia vo forme uznesenia (aby takéto rozhodnutie bolo spôsobilé vyvolať právne účinky aj v hmotnoprávnej oblasti pri reálnom výkone záložného práva v prípade udelenia súhlasu), a preto ho považuje za nedostatočné, arbitrárne a nepreskúmateľné. Sťažovateľke neumožňuje podať proti oznámeniu akýkoľvek opravný prostriedok, pretože uvedené Trestný poriadok neupravuje a nepripúšťa a sťažovateľka ani nebola poučená o forme a spôsobe možnej obrany zo strany mestského súdu.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
10. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťoval, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde), osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
11. Podľa § 98a ods. 1 Trestného poriadku: „Práva tretích osôb k majetku, veciam alebo iným majetkovým hodnotám zaisteným podľa tohto dielu možno uplatňovať podľa osobitných predpisov. So zaisteným majetkom, vecou alebo inou majetkovou hodnotou možno v rámci výkonu rozhodnutia, výkonu záložného práva, exekúcie alebo konkurzného konania nakladať len s predchádzajúcim písomným súhlasom predsedu senátu a v prípravnom konaní prokurátora; to platí aj pre výkon záložného práva.“
12. Podľa § 162 ods. 1 Trestného poriadku: „Súd rozhoduje rozsudkom, trestným rozkazom alebo príkazom, kde to zákon výslovne ustanovuje; v ostatných prípadoch rozhoduje, ak zákon neustanovuje niečo iné alebo ak rozhodnutie nemá technicko-organizačnú alebo operatívnu povahu, uznesením.“
13. Pokiaľ ide o návrh sťažovateľky na udelenie súhlasu s výkonom záložného práva, mestský súd o ňom uznesením sp. zn. 22Tp/109/2024 zo 4. októbra 2024 vôbec nerozhodol, v jeho odôvodnení iba uviedol, že o ňom nerozhodne, pretože na rozhodnutie o ňom je oprávnený výlučne prokurátor. Krajský súd v uznesení sp. zn. 4Tpo/74/2024 z 13. februára 2025 tento záver mestského súdu korigoval, keď uviedol, že „jeho záver, že na udelenie takéhoto súhlasu nie je oprávnený z dôvodu, že rozhodnúť o tejto žiadosti môže výlučne prokurátor, nemožno považovať za správny“, pretože § 98a Trestného poriadku sa má v posudzovanom prípade použiť primerane podľa § 551 ods. 1 Trestného poriadku a oprávneným na udelenie písomného súhlasu tretej osobe je v takom prípade výlučne súd. Krajský súd zároveň výslovne uviedol, že «takýto písomný súhlas súd nevydáva rozhodnutím (príkazom a ani uznesením), ale iba obyčajným písomným vyjadrením súhlasu s pečiatkou súdu a podpisom sudcu. V zmysle dikcie § 98a ods. 1 Trestného poriadku sa totiž o takejto žiadosti nerozhoduje (v zmysle formulácie „súd o udelení súhlasu rozhodne“), preto neprichádza do úvahy ani použitie § 162 ods. 1 Trestného poriadku v súvislosti s takou formou rozhodnutia, akú predstavuje uznesenie» (s. 7 – 8 uznesenia krajského súdu sp. zn. 4Tpo/74/2024 z 13. februára 2025). Krajský súd súčasne zdôraznil, že prípadný negatívny postoj súdu má byť založený na skutočne zásadných a závažných dôvodoch. Mestský súd následne vydal napádané oznámenie z 20. júna 2025, ktorým sťažovateľke oznámil neudelenie súhlasu na výkon záložného práva.
14. Ústavný súd v súvislosti s formou, akou bolo sťažovateľke oznámené neudelenie súhlasu s výkonom záložného práva poukazuje v prvom rade na tú skutočnosť, že § 98a Trestného poriadku nepredpisuje formu udelenia/neudelenia súhlasu s výkonom záložného práva. Ústavný súd zhodne s názorom krajského súdu uvádza, že z dikcie § 98a ods. 1 Trestného poriadku vyplýva, že
o žiadosti na udelenie súhlasu s výkonom záložného práva predseda senátu a v prípravnom konaní prokurátor nerozhoduje. Zákon predpokladá len písomný súhlas príslušného orgánu ako úkon sui generis bez potreby vydávania osobitného rozhodnutia. Z uvedených dôvodov preto neprichádza do úvahy ani aplikácia § 162 ods. 1 Trestného.
15. Sťažovateľka v tejto súvislosti namieta, že nikdy netvrdila, že udelenie alebo neudelenie súhlasu podľa § 98a ods. 1 Trestného poriadku má povahu rozhodnutia vo veci samej, ale že má povahu rozhodnutia ako takého, ktoré aj v prípadoch, kde nejde o rozhodnutie vo veci samej, musí byť podľa § 162 Trestného poriadku vydané (spravidla uznesením). Túto argumentáciu ústavný súd nepovažuje za dôvodnú. Ustanovenie § 162 Trestného poriadku predpisuje formu rozhodnutia len tam, kde zákon súdu ukladá vo veci „rozhodovať“. Pri postupe podľa § 98a ods. 1 Trestného poriadku zákonodarca zvolil odlišnú, vlastnú terminológiu – nehovorí o rozhodovaní, ale výlučne o „písomnom súhlase“ predsedu senátu, resp. v prípravnom konaní prokurátora. Keby zákonodarca zamýšľal, aby sa o žiadosti rozhodovalo formou uznesenia, použil by, tak ako v desiatkach iných ustanovení Trestného poriadku, slovesá „rozhodne“ alebo „rozhoduje“; namiesto toho použil slovné spojenie „písomný súhlas“, ktoré by stratilo zmysel, keby malo ísť o uznesenie, pretože uznesenie musí byť vždy zaznamenané v písomnej podobe bez ohľadu na svoj obsah. Ustanovenie § 98a ods. 1 Trestného poriadku tak predstavuje voči všeobecnej úprave formy rozhodnutí podľa § 162 a § 176 Trestného poriadku osobitnú (lex specialis) úpravu, ktorá sa neobmedzuje len na rozhodnutia vo veci samej, ale na celý procesný inštitút udeľovania súhlasu s nakladaním so zaisteným majetkom.
16. Pokiaľ sťažovateľka odkazuje na body 33 a 34 recitálu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/42/EÚ z 3. apríla 2014 o zaistení a konfiškácii prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti v Európskej únii, ústavný súd uvádza, že citované ustanovenia sa nevzťahujú na osobitný procesný inštitút súhlasu s nakladaním so zaisteným majetkom podľa § 98a Trestného poriadku, ktorý smernica neupravuje. Právo sťažovateľky namietať zákonnosť a primeranosť (proporcionalitu) zaistenia vyplývajúce z citovanej smernice bolo v plnom rozsahu rešpektované, keď sa sťažovateľka návrhom z 27. septembra 2024 domáhala obmedzenia zaistenia podľa § 51 ods. 2 Trestného poriadku, o ktorom krajský súd meritórne rozhodol uznesením sp. zn. 4Tpo/74/2024 z 13. februára 2025. Smernica 2014/42/EÚ teda nezakladá osobitnú požiadavku na formu vybavenia žiadosti o súhlas podľa § 98a Trestného poriadku.
17. Mestský súd zvolil na udelenie súhlasu/nesúhlasu s výkonom záložného práva formu oznámenia, čím dodržal zákonom vyžadovanú písomnú formu. Mestský súd zároveň v napádanom oznámení uviedol dôvody, prečo sa súhlas s výkonom záložného práva rozhodol neudeliť.
18. Mestský súd v napadnutom oznámení uviedol tri okruhy dôvodov neudelenia súhlasu, a to že záujem, ktorý sleduje trestné konanie vedené pre účely zaistenia majetku, prevažuje nad záujmom sťažovateľky na speňažení zaisteného majetku a uspokojení jej zabezpečenej pohľadávky, že udelením súhlasu, resp. samotným výkonom záložného práva by došlo k zníženiu zaistenej majetkovej hodnoty a zmareniu účelu zaistenia a že sťažovateľke nič nebráni domáhať sa plnenia priamo od existujúcich dlžníkov. Hoci je odôvodnenie oznámenia stručné, vzhľadom na to, že nejde o rozhodnutie v zmysle § 162 a § 176 Trestného poriadku, ale o neformalizovaný úkon sui generis, nie je nevyhnutné, aby spĺňalo všetky obsahové náležitosti uznesenia. Postačuje, aby zo zvolenej formulácie boli zrejmé a preskúmateľné podstatné dôvody, na ktorých mestský súd svoj postoj
založil, čo v posudzovanej veci splnené je. Ústavný súd pritom nie je oprávnený nahrádzať vlastným uvážením posúdenie všeobecného súdu o tom, či tieto dôvody sú v merite veci presvedčivé, prípadne či by bolo namieste odlišné vyváženie záujmu na zachovaní zaistenia a záujmu sťažovateľky na výkone záložného práva. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na identifikovanie a odstraňovanie extrémneho vybočenia, arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti, ktoré v postupe mestského súdu nezistil.
19. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti poukazuje na uznesenie ústavného súdu č. k. III. ÚS 134/2025-33 z 27. februára 2025 vydané v obdobnej veci tejto sťažovateľky, v ktorom ústavný súd konštatoval, že oznámenie o neudelení súhlasu na výkon záložného práva nie je zákonom predpokladaným spôsobom vysporiadania sa so žiadosťou o udelenie takéhoto súhlasu a nevyvoláva žiadne právne následky. Ústavný súd nepopiera, že procesný postup, akým mestský súd opakovane vybavuje žiadosti podľa § 98a Trestného poriadku, nie je z hľadiska formálnej čistoty bezvadný a nemusí v každom prípade reflektovať aktuálnu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu. Z citovaného uznesenia ústavného súdu však súčasne vyplýva, že táto okolnosť sama osebe nie je spôsobilá byť príčinou porušenia základných práv sťažovateľky, keďže oznámenie nevyvoláva právne následky, ktoré by jej hmotnoprávne postavenie záložného veriteľa negatívne a neodvolateľne zasiahli (sťažovateľka po pominutí alebo zmene dôvodov, pre ktoré jej súhlas nebol udelený, môže podať novú žiadosť, ktorú je mestský súd povinný znovu posúdiť). Tento záver, s ktorým sa ústavný súd v plnom rozsahu stotožňuje, sa vzťahuje aj na posudzovanú vec a podporuje záver o zjavnej neopodstatnenosti tejto ústavnej sťažnosti.
20. Vzhľadom na to, že písomný súhlas súd nevydáva rozhodnutím, mestský súd tak podľa názoru ústavného súdu postupoval na základe ustanovení príslušných noriem zákonného predpisu a z ich rámca žiadnym spôsobom nevybočil. Vo výklade a v aplikácii na vec sa vzťahujúcich ustanovení Trestného poriadku mestským súdom ústavný súd nezistil žiaden rozpor s ústavou a odôvodnenie oznámenia z hľadiska odpovedí na významné argumenty sťažovateľky považuje ústavný súd za dostatočné.
21. Úloha ústavného súdu spočíva v identifikovaní a odstraňovaní extrémnych vybočení v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, čo však v danom prípade ústavný súd nedetekoval. Mestský súd si splnil svoju povinnosť, pričom skutočnosť, že udelenie nesúhlasu s výkonom záložného práva nie je v súlade s predstavou sťažovateľky, nie je relevantným dôvodom na konštatovanie porušenia jej uvedených základných práv a slobôd. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s postupom a právnym názorom mestského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru, že napadnuté oznámenie mestského súdu je z ústavného hľadiska neakceptovateľné, prípadne neudržateľné.
22. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom súdu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri ktorej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
23. Vzhľadom na to, že ústavný súd nedetekoval v postupe mestského súdu žiadne pochybenie, ktoré by mohlo viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv, ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
24. Odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku má za následok, že už bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky artikulovaných v sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2026
Peter Molnár
predseda senátu