Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 424/2026
PDF · 177.43 KB
No categories available
III. ÚS 424/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej Mgr. Janou Lenkovou, advokátkou, Krížna 38, Bratislava, proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č. k. 6C/12/2023-176 z 19. marca 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 8. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením všeobecného súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľka navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov konania pred ústavným súdom.
II.
Skutkové východiská
2. Okresný súd rozhodol o zastavení konania o nahradenie prejavu vôle a sťažovateľke ako žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % .
3. Sťažovateľka si vyčíslila trovy konania na sumu 4 679,03 eur. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby určila s poukazom na § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Vychádzala zo skutočnosti,
že išlo o konanie o nahradenie prejavu vôle uzatvoriť kúpnu zmluvu, ktorej predmetom mal byť prevod jej spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.
4. Okresný súd uznesením z 27. januára 2026 vydaným vyšším súdnym úradníkom sťažovateľke priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 759,82 eur. Pri vyčíslení trov právneho zastúpenia aplikoval § 11 ods. 1 vyhlášky, čo odôvodnil tým, že predmetom konania bolo nahradenie prejavu vôle, nie priame určenie vlastníckeho práva alebo peňažné plnenie, preto hodnotu veci alebo práva, ktoré boli predmetom konania, nie je možné vyjadriť v peniazoch.
5. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka podala sťažovateľka sťažnosť. Okresný súd napadnutým uznesením z 19. marca 2026 vydaným sudcom (ďalej len „uznesenie sudcu“) sťažnosť sťažovateľky zamietol. Konštatoval, že žaloba o nahradenie prejavu vôle uplatňuje právo na splnenie záväzku, ktorého obsahom je práve urobenie prejavu vôle. Ide o žalobu uplatňujúcu splnenie povinnosti. Predmetom konania v merite veci nebolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti alebo určenie neplatnosti kúpnej zmluvy týkajúcej sa nehnuteľností, ale nahradenie prejavu vôle. Ide o spor, ktorého predmetom nie je definitívne určenie, ale určenie „kvázi prejudiciálne“ na účely vyporiadania iného právneho vzťahu. Ide o určovací spor, ktorého výsledkom nebude konečná súdna ochrana, ale na účel dosiahnutia jej definitívneho hmatateľného účinku sa nárok musí žalovať samostatne zo zákonných dôvodov. V tomto prípade nie je možné hodnotu predmetu sporu vyjadriť v peniazoch, čo opodstatňuje aplikáciu § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky.
III.
Argumentácia sťažovateľky
6. Priamym dôsledkom rozsudku súdu, ktorým by nahradil prejav vôle sťažovateľky (ako predávajúcej) uzavrieť kúpnu zmluvu so žalobcom (ako kupujúcim), ktorej predmetom je prevod jej spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach, ktorý je peniazmi oceniteľný a doručením návrhu na vklad takejto zmluvy s právoplatným rozsudkom súdu do katastra, by bolo vykonanie vkladu vlastníckeho práva v prospech žalobcu. Uvedené by malo priamy dopad v majetkovej sfére sťažovateľky v podobe definitívnej straty jej majetkového práva – straty spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach, a teda by znamenalo konečné usporiadanie vlastníckych vzťahov medzi žalobcom a sťažovateľkou. Závery súdu, že výsledkom sporu nebude definitívna súdna ochrana a že nárok je potrebné žalovať samostatne zo zákonných dôvodov, je svojvoľný, ako aj neudržateľný.
7. Je úplne legitímne, aby sa za tarifnú hodnotu veci považovala cena, resp. hodnota spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti, ktorú sťažovateľka určila zo zhodných tvrdení strán sporu.
8. Sťažovateľka si je vedomá rozhodovacej praxe ústavného súdu (sp. zn. IV.ÚS 161/2026, I. ÚS 322/2024, II. ÚS 8/2025), z ktorej vyplýva, že v konaniach o nahradenie prejavu vôle súd na účel výpočtu tarifnej odmeny vychádza z neoceniteľnosti predmetu konania. Je však toho názoru, že v okolnostiach jej veci by sa mala aplikovať ustálená rozhodovacia prax ústavného súdu týkajúca sa výpočtu tarifnej odmeny pri určovacích žalobách, z ktorej vyplýva, že pokiaľ je predmetom konania vec oceniteľná a vyjadriteľná v peniazoch, potom je hodnota predmetu konania určiteľná z hodnoty tejto veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor a pri výpočte náhrady trov konania je potrebné aplikovať § 10 ods. 1, 2 vyhlášky, nie § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Okresný súd
odignoroval jej sťažnostnú argumentáciu poukazujúcu na judikatúru týkajúcu sa výpočtu tarifnej odmeny v konaniach o určovacích žalobách.
IV.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
9. Za zjavne neopodstatnený návrh možno považovať návrh na začatie konania, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
10. Ústavný súd pri posudzovaní ústavných sťažností týkajúcich sa rozhodnutí o trovách konania stabilne zastáva názor, že rozhodovanie o trovách konania na všeobecných súdoch prislúcha zásadne týmto súdom. Ústavný súd preto také rozhodnutia preskúmava iba celkom výnimočne. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich túto časť konania, napríklad takou interpretáciou a aplikáciou právnych noriem, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (IV. ÚS 248/08, II. ÚS 569/2017). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
11. Žalobca sa žalobou voči sťažovateľke domáhal nahradenia prejavu vôle sťažovateľky (ako predávajúcej) uzavrieť kúpnu zmluvu so žalobcom (ako kupujúcim), ktorej predmetom je prevod jej spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach. V sťažovateľkinej veci sa pri vyčísľovaní náhrady trov právneho zastúpenia stala spornou otázka, či predmet konania je peniazmi oceniteľný, a je teda namieste aplikácia § 10 ods. 2 vyhlášky, alebo oceniteľný nie je, čo zakladá dôvod na aplikáciu § 11 ods. 1 vyhlášky.
12. Okresný súd v napadnutom uznesení sudcu uviedol, že žaloba o nahradenie prejavu vôle uplatňuje právo na splnenie záväzku, ktorého obsahom je práve urobenie prejavu vôle. Ide o žalobu uplatňujúcu splnenie povinnosti. Predmetom konania v merite veci nebolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti alebo určenie neplatnosti kúpnej zmluvy týkajúcej sa nehnuteľností, ale nahradenie prejavu vôle. V tomto prípade nie je možné hodnotu predmetu sporu vyjadriť v peniazoch, čo opodstatňuje aplikáciu § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky.
13. Ústavný súd dospel k záveru, že posúdenie otázky možnosti vyjadrenia hodnoty predmetu sporu v peniazoch okresným súdom vo veci sťažovateľky korešponduje s rozhodovacou praxou ústavného súdu. Ústavný súd vo svojich skorších rozhodnutiach opakovane konštatoval, že je ústavne akceptovateľný záver všeobecného súdu, v zmysle ktorého predmet sporu – nahradenie prejavu vôle, je možné považovať za neoceniteľný peniazmi, pričom aj v týchto prípadoch (rovnako ako vo veci sťažovateľky) bolo predmetom konania vo veci samej nahradenie prejavu vôle na uzatvorenie zmluvy o prevode spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti (uznesenia sp. zn. III. ÚS 446/2010 zo 7. decembra 2010, sp. zn. IV. ÚS 223/2024 zo 7. mája 2024, sp. zn. II. ÚS 8/2025 z 15. januára 2025, sp. zn. IV. ÚS 161/2026 z 12. marca 2026). Senát ústavného súdu rozhodujúci o ústavnej sťažnosti sťažovateľky nemal relevantný dôvod odkloniť sa od už takto skôr vysloveného názoru iných senátov ústavného súdu.
14. Po preskúmaní napadnutého uznesenia sudcu ústavný súd argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť jeho ústavnú udržateľnosť. Okresný súd zrozumiteľne a logicky vyjadril dôvody aplikácie § 11 ods. 1 vyhlášky. Účinná právna úprava nekladie na odôvodnenie súdneho rozhodnutia vydaného vo forme uznesenia rovnako vysoké nároky ako v prípade rozhodnutia vydaného vo forme rozsudku. Uznesenie totiž predstavuje jednoduchšiu procesnú formu rozhodovania všeobecných súdov a v zmysle § 236 Civilného sporového poriadku v jeho prípade postačuje stručné odôvodnenie.
15. Ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným porušením označených práv sťažovateľky a napadnutým uznesením sudcu nie je relevantná súvislosť, ktorá by signalizovala porušenie označených práv a možnosť vyslovenia ich porušenia po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júla 2026
Robert Šorl
predseda senátu