Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 569/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Lajosa Mészárosa (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti

Poľnohospodárska Pôda s. r. o., Žehrianska 3179/3, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou

Advokátska kancelária LawService, s. r. o., Stráž 3/223, Zvolen, v mene ktorej koná

advokát JUDr. Pavol Konečný, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a 4 a , Listiny základných práv

a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 30. marca 2017 a takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Nitre uznesením sp. zn. z 30. marca 2017 p o r u š i l

základné právo obchodnej spoločnosti Poľnohospodárska Pôda s. r. o. na súdnu ochranu

podľa a Listiny základných práv

a slobôd, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. -312 z 30. marca 2017

z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti Poľnohospodárska Pôda s. r. o. p r i z n á v a úhradu trov

konania v sume 374,80 € (slovom tristosedemdesiatštyri eur a osemdesiat centov), ktorú j e

Krajský súd v Nitre p o v i n n ý vyplatiť na účet spoločnosti Advokátska kancelária

LawService, s. r. o., Stráž 3/223, Zvolen, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-11 zo 14. septembra 2017 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť

obchodnej spoločnosti Poľnohospodárska Pôda s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a 4 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. marca 2017.

2. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v podaní z 21. decembra

2017 a krajský súd vo vyjadrení zo 4. decembra 2017 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od

ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

3. Zo sťažnosti vyplýva, že (ďalej len „žalobca“) podal proti

sťažovateľke ako žalovanej žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti s návrhom

na nariadenie predbežného opatrenia. Žaloba sa týkala pozemku vedeného ako parc. č.

(orná pôda – 15 749 m²) v katastrálnom území obce , okres Nitra.

Pred začatím prvého pojednávania vzal žalobca žalobu späť s odôvodnením, že po

začatí konania došlo k zápisu jeho vlastníckeho práva, lebo katastrálny odbor Okresného

úradu Nitra vyhovel protestu prokurátorky Okresnej prokuratúry Nitra (ďalej len

„prokurátorka“) podanému proti rozhodnutiu, ktorým bol povolený vklad vlastníckeho

práva k spornému pozemku v prospech sťažovateľky, a pretože následne si uplatnil voči

nemu predkupné právo štát. Žalobca súčasne požiadal o vrátenie súdneho poplatku

a o priznanie náhrady trov konania, pretože nezavinil zastavenie konania.

4. Uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 5. decembra 2016 bolo konanie zastavené a žalobcovi bola priznaná náhrada trov konania

v rozsahu 100 %.

Okresný súd v uznesení uviedol, že rozhodol v zmysle § 256 ods. 1 Civilného

sporového poriadku. Konštatoval, že žalobca vzal žalobu späť z dôvodu, že po začatí

konania bol rozhodnutím správneho orgánu zapísaný ako vlastník sporného pozemku,

pričom následne si voči nemu uplatnil predkupné právo štát, a preto žalobca nezavinil

zastavenie konania. Naopak, sťažovateľka vlastnícke právo žalobcu popierala a aktívne sa

bránila aj proti konaniam na príslušných správnych orgánoch vo veci určenia vlastníckeho

práva.

5. Na základe odvolania sťažovateľky uznesením krajského súdu sp. zn.

z 30. marca 2017 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené v napadnutom

výroku o náhrade trov konania. Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľke doručené

8. júna 2016 (správne má byť zrejme 8. júna 2017, pozn.).

Krajský súd sa stotožnil s napadnutým výrokom týkajúcim sa priznania náhrady trov

žalobcovi v rozsahu 100 %. Podľa neho je potrebné akceptovať predovšetkým to, že žalobca

nemal inú právnu možnosť na ochranu svojich vlastníckych práv, než podať žalobu

o určenie vlastníckeho práva. V tom čase bol právny stav taký, že na základe rozhodnutia

o povolení vkladu bola ako vlastníčka zapísaná sťažovateľka, a preto existoval naliehavý

právny záujem žalobcu na požadovanom určení jeho vlastníckeho práva, ktoré sťažovateľka

neuznávala. O nároku žalobcu na určenie vlastníckeho práva bolo rozhodnuté na základe

protestu prokurátorky v inom, správnom konaní, a to vyhlásením absolútnej neplatnosti

kúpnej zmluvy, ktorou sťažovateľka od žalobcu pozemok získala. Žalobca týmto úspešným

protestom zo strany prokurátorky následne prestal mať naliehavý právny záujem

na požadovanom určení, pretože vlastníctvo k spornému pozemku mu bolo prinavrátené.

Logickým vyústením tohto procesu, ktorý nemohla ovplyvniť žiadna zo strán konania, bolo

následné späťvzatie žaloby, ktorá však bola podaná dôvodne.

6. Podľa názoru sťažovateľky z uznesení okresného súdu a krajského súdu je zrejmá

existencia rozporu právnych argumentov a skutkových okolností s pravidlami formálnej

logiky, resp. až extrémna nelogickosť so zreteľom na preukázané skutkové a právne

okolnosti, ako aj absencia jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky relevantné právne

a skutkové otázky.

Obe uznesenia sú podľa sťažovateľky nepreskúmateľné a arbitrárne. Nie je zrejmé,

z čoho všeobecné súdy odvodili jej procesné zavinenie, a tiež nie je zrejmé, aký bol obsah

protestu prokurátorky, od podania ktorého bolo odvodené procesné zavinenie. Podľa názoru

sťažovateľky pritom všeobecné súdy mali vedomosť o tom, že rozhodnutie o vyhovení

protestu prokurátorky bolo zo strany sťažovateľky napadnuté žalobou o preskúmanie

zákonnosti v rámci správneho súdnictva, pričom prebieha aj konanie o žalobe sťažovateľky

proti žalobcovi o určenie vlastníckeho práva k spornému pozemku, v ktorom sú strany

v opačnom procesnom postavení. Protest prokurátorky pritom nie je rozhodnutím, ktorým

by bol súd viazaný.

Sťažovateľka poukazuje aj na to, že z obsahu protestu prokurátorky vyplýva, že je

založený na porušení predkupného práva štátu k spornému pozemku. Pritom toto údajné

predkupné právo mohol porušiť jedine žalobca ako predávajúci a zároveň ako subjekt

povinný z predkupného práva, nie teda sťažovateľka ako kupujúca. Ak by argumentácia

prokurátorky týkajúca sa predkupného práva štátu bola správna, potom by to znamenalo, že

podanie protestu prokurátorky zavinil žalobca, nie teda sťažovateľka.

Záver krajského súdu, podľa ktorého o nároku žalobcu na určenie vlastníckeho práva

bolo rozhodnuté na základe protestu prokurátorky, a to vyhlásením absolútnej neplatnosti

kúpnej zmluvy, je podľa sťažovateľky v absolútnom rozpore s tvrdením o procesnom

zavinení sťažovateľky.

Podľa názoru sťažovateľky nie je zrejmé, na základe akých úvah sa dospelo k takému

absurdnému záveru, že späťvzatie žaloby zavinila sťažovateľka tým, že vlastnícke právo

žalobcu popierala a aktívne sa bránila aj v konaniach pred správnymi orgánmi. Medzi

týmito skutočnosťami neexistuje žiadny vzťah a už vôbec nie vzťah príčiny a následku.

Ak by aj sťažovateľka uznala, že kúpna zmluva bola uzavretá v rozpore so zákonom,

nepodala by v katastrálnom konaní opravné prostriedky a neiniciovala by súdne konania

o preskúmanie zákonnosti nadväzujúcich rozhodnutí katastrálnych orgánov (a nepodala by

ani žalobu o určenie, že je vlastníčkou sporného pozemku), v konečnom dôsledku by bolo

i tak vyhovené protestu prokurátorky a nastala by rovnaká situácia ako v prerokúvanej veci,

teda že žalobca by stratil naliehavý právny záujem na určení vlastníctva a musel by žalobu

vziať späť. V takom prípade by sa dalo logicky odôvodniť, že by sťažovateľka mala byť

zaviazaná na náhradu trov konania, lebo by bolo preukázané, že uznala neplatnosť kúpnej

zmluvy, a teda i vlastnícke právo žalobcu, teda sťažovateľka by konala v súlade

so žalobným petitom. Tak by mohol súd vychádzať zo skutočnosti, že sťažovateľka

po podaní žaloby uznala, že žaloba bola podaná dôvodne.

V skutočnosti sťažovateľka tvrdí opak, t. j. že kúpna zmluva je platná, protest

prokurátorky je podľa nej nedôvodný a nadväzujúce rozhodnutia katastrálnych orgánov sú

nezákonné. Sťažovateľka je presvedčená, že žiadnym spôsobom teda nekonala tak, aby sa to

dalo považovať za konanie, ktoré je v súlade so žalobným petitom, obsahom žaloby alebo

jej účelom. Sťažovateľka považuje žalobu v celom rozsahu za nedôvodnú, a to od počiatku.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka považuje za procesne i logicky nesprávne

akékoľvek úvahy súdu, na základe ktorých by pri posudzovaní zavinenia zastavenia konania

súd považoval skutočnosť, že katastrálne orgány vyhoveli protestu prokurátorky,

za rozhodujúcu pre posúdenie, či bola žaloba žalobcu dôvodná. Dôvodnosť žaloby by mohla

byť vo vzťahu k sťažovateľke potvrdená jedine rozhodnutím súdu alebo úkonom

sťažovateľky, z obsahu ktorého by bolo zrejmé, že sťažovateľka uznáva, že vlastníkom je

žalobca. Takýto úkon však sťažovateľka nikdy nevykonala. Práve naopak, vykonala všetky

úkony smerujúce k tomu, aby spochybnila a poprela vlastnícke právo žalobcu, pričom dala

najavo, že za vlastníka považuje seba.

Z obdobných dôvodov neobstojí podľa sťažovateľky ani argument, podľa ktorého

podanie protestu nemohla ovplyvniť žiadna zo strán konania, keďže k nemu došlo z dôvodu

porušenia povinnosti žalobcu. Žalobca by tiež mohol podať prokurátorke podnet na podanie

protestu proti rozhodnutiu o povolení vkladu. Pre posúdenie zavinenia žalobcu na zastavení

konania je však významnejšou tá skutočnosť, kedy po podaní protestu prokurátorky došlo

k späťvzatiu žaloby, a vplyv tejto skutočnosti na vznik trov právneho zastúpenia.

Žalobca podal žalobu 4. septembra 2015, protestu prokurátorky bolo vyhovené

13. októbra 2015, následne bolo toto rozhodnutie potvrdené v odvolacom konaní, a to

17. decembra 2015. Napriek tomu však späťvzatie žaloby bolo okresnému súdu doručené až

koncom roku 2016. Ak by mala byť príčinou späťvzatia žaloby skutočnosť, že bol podaný

protest prokurátorky a že mu bolo vyhovené, potom mohol žalobca vziať žalobu späť

po tom, čo sa dozvedel, že protestu prokurátorky bolo vyhovené. Z uvedeného podľa

sťažovateľky možno usudzovať, že ani nebolo preukázané, že by dôvodom späťvzatia

žaloby mohol byť protest prokurátorky. Krajský súd sa touto okolnosťou vôbec nezaoberal,

hoci išlo o relevantnú otázku, ktorú sťažovateľka namietala v odvolaní.

Podľa názoru sťažovateľky žalobca mohol žalobu vziať späť už vtedy, keď sa

dozvedel o podaní protestu prokurátorky (najneskôr v októbri 2015), keďže z obsahu

protestu prokurátorky bolo zrejmé, že bol podaný v prospech žalobcu a že vyhovením

protestu bude naplnený aj účel podanej žaloby o určenie vlastníckeho práva. Prípadnému

nevyhoveniu protestu prokurátorky sa žalobca mohol brániť riadnymi a mimoriadnymi

opravnými prostriedkami, prípadne správnymi žalobami rovnako, ako to musela urobiť

sťažovateľka. Keďže vlastnícke právo je nepremlčateľné, na podanie žaloby o určenie

vlastníckeho práva neexistuje premlčacia lehota, a preto žalobca v prípade nevyhovenia

protestu prokurátorky mohol podať žalobu o určenie vlastníckeho práva opätovne

(zastavené konanie nie je prekážkou rei iudicatae). Žalobca teda podľa sťažovateľky konal

v rozpore so zásadou hospodárnosti konania a vzniku zbytočných trov konania

nepredchádzal. Naopak, svojím konaním zapríčinil vznik ďalších trov právneho zastúpenia,

keď žalobu nevzal späť po tom, ako stratil naliehavý právny záujem na ním požadovanom

určení.

Sťažovateľka vyslovuje názor, že žalobca vzal žalobu späť z dôvodu, že stratil

aktívnu vecnú legitimáciu po tom, ako kúpnou zmluvou z 2. marca 2016 previedol

vlastnícke právo k spornému pozemku na obchodnú spoločnosť MH Invest, s. r. o. Ani po

tomto úkone nemal žalobca potrebu vziať žalobu späť alebo iniciovať zmenu účastníka

konania na strane žalobcu. Tým, že ani žalobca, ale ani MH Invest, s. r. o., nepodali návrh

na zmenu žalobcu, je zrejmé, že minimálne od marca 2016 (od povolenia vkladu

vlastníckeho práva v prospech MH Invest, s. r. o.) žaloba žalobcu nemohla byť vo veci

samej objektívne dôvodná, keďže žalobca právo, určenia ktorého sa domáhal, previedol

na tretiu osobu.

Podľa sťažovateľky je zrejmé, že v čase rozhodovania všeobecných súdov nebolo

možné konštatovať, že žaloba bola podaná dôvodne, lebo žalobca uvádza aj iné dôvody

neplatnosti kúpnej zmluvy (porušenie dobrých mravov, úžera, rozpor so zákonom). V rámci

správneho súdnictva môže dôjsť k zrušeniu rozhodnutia o zastavení vkladového konania,

resp. k zrušeniu rozhodnutia o vyhovení protestu prokurátorky. Rovnako je v hre aj žaloba

sťažovateľky o určenie jej vlastníckeho práva k spornému pozemku. Záver o dôvodnosti

žaloby preto nebolo možné vysloviť len s ohľadom na zápis v katastri nehnuteľností

po podaní protestu prokurátorky, keďže zo strany žalobcu došlo aj k ďalšiemu prevodu

sporného pozemku.

Ďalšou skutočnosťou svedčiacou o logických rozporoch v uzneseniach okresného

súdu a krajského súdu a nekonzistentnosti rozhodovania okresného súdu je podľa

sťažovateľky okolnosť, že v obdobnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.

vyvodil okresný súd odlišný záver o procesnom zavinení iného žalobcu

na zastavení konania z dôvodu späťvzatia žaloby a sťažovateľke ako žalovanej priznal

náhradu trov konania. Rovnaký záver o procesnom zavinení iného žalobcu prijal okresný

súd aj vo veci sp. zn. s tým rozdielom, že sťažovateľke ako žalovanej

nepriznal náhradu trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257

. Napokon vo veci vedenej pod sp. zn. zaujal

rovnaké stanovisko ako v teraz prerokúvanej veci a inému žalobcovi priznal právo

na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Uznesením krajského súdu sp. zn.

bolo uznesenie okresného súdu sp. zn. zrušené a vec bola vrátená na ďalšie

konanie s tým, že okresný súd má skúmať časový okamih, keď sa iný žalobca dozvedel

o existencii protestu prokurátorky, a posúdiť, či k späťvzatiu žaloby došlo bezprostredne

po tejto vedomosti alebo oveľa neskôr. Krajský súd zároveň nariadil okresnému súdu

skúmať, či medzi späťvzatím žaloby a zastavením konania existuje príčinná súvislosť

s prípadnými následkami pre subjekt, ktorý bude znášať trovy zastaveného konania. Krajský

súd pritom rozhodol v tejto veci v rovnakom zložení senátu ako vo veci teraz prerokúvanej.

Sťažovateľka zdôrazňuje, že aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté

v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter

precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval

rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických

prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ale ani

k dôvere v spravodlivé súdne konanie. Poukazuje zároveň na názor ústavného súdu, podľa

ktorého „Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu v tej istej právnej

otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne

a rozumne zdôvodniť, je ústavne neudržateľná.“ ().

V odvolaní proti uzneseniu okresného súdu sťažovateľka uviedla, že nie je zrejmé,

od čoho odvodil okresný súd jej procesné zavinenie, keď podľa doktríny zavinenie strany

pri zastavení konania je nutné posudzovať len z procesného hľadiska podľa procesného

výsledku, pričom procesné zavinenie spočíva vo vzťahu k výsledku chovania žalovaného

k požiadavkám žalobcu. Okresný súd, ale ani krajský súd sa podľa sťažovateľky s touto

argumentáciou sťažovateľky vôbec nevysporiadali, hoci ide o argumenty rozhodujúce pre

posúdenie veci. Skutočnosť, že súd bez vysvetlenia opomenie pre stranu priaznivý právny

názor, zastávaný či už doktrínou, alebo súdnou praxou, na ktorú bol stranou konania

výslovne upozornený alebo ktorou strana konania argumentovala na podporu svojich

tvrdení, sama osebe výslovne oslabuje aj presvedčivosť rozhodnutia. Ide tiež o jav, ktorý

oslabuje predvídateľnosť súdneho rozhodovania.

Podľa názoru sťažovateľky z možno

vyvodiť, že proti uzneseniu krajského súdu nebolo prípustné dovolanie.

7. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo sťažovateľa

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základné právo vlastniť majetok podľa a 4 a

Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru Uznesením Okresného súdu Nitra, sp. zn.

-232 zo dňa 5.12.2016 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Nitra

zo dňa 7.2.2017, spis. zn. -261 vo výroku II. a Uznesením Krajského súdu

v Nitre zo dňa 30.3.2017, sp.zn. v potvrdzujúcom výroku porušené boli.

2. Uznesenie Okresného súdu Nitra, sp. zn. -232 zo dňa 5.12.2016

v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Nitra zo dňa 7.2.2017, spis. zn.

-261 vo výroku II. a Uznesenie Krajského súdu v Nitre, sp. zn.

zo dňa 30.3.2017 v potvrdzujúcom výroku sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Nitra

na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Nitra a Krajský súd v Nitre sú povinní zaplatiť spoločne

a nerozdielne sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia 374,80 € vrátane DPH na

účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

8. Z vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. Spr 1065/17 zo 4. decembra 2017,

doručeného ústavnému súdu 12. decembra 2017, vyplýva, že odôvodnenie uznesenia

krajského súdu sa jasným a zrozumiteľným spôsobom vysporiadalo so všetkými

okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia. Toto uznesenie preto nemožno považovať

za nepreskúmateľné. Posúdenie jeho vecnej správnosti alebo nesprávnosti nie je

v kompetencii predsedu krajského súdu, pretože takéto oprávnenie prináleží súdu v rámci

riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov pri splnení predpokladov vyplývajúcich

z . Predseda krajského súdu z uvedeného dôvodu ponecháva

na posúdení ústavného súdu, či postupom krajského súdu došlo k porušeniu základných

práv sťažovateľky v rozsahu uvedenom v jej sťažnosti.

9. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 21. decembra 2017, doručenej

ústavnému súdu 27. decembra 2017, vyplýva, že požiadavka odôvodnenia súdneho

rozhodnutia nie je samoúčelná ani formálna. Prostredníctvom odôvodnenia sa súd

podrobuje kontrole, či pri rozhodovaní vzal do úvahy všetky v konaní významné a právne

prvky sporu a či ich hodnotenie je v súlade s právnou úpravou, podľa ktorej sa rozhodovalo.

Odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny.

Je predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné prostriedky.

Napokon je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti. Kontrola

výkonu spravodlivosti verejnosťou (a to aj stranami konania) je jedinou dostupnou formou

kontroly výkonu spravodlivosti. Kontrola výkonu spravodlivosti verejnosťou je formou

kontroly súdnej moci, keďže sa kvôli zachovaniu nezávislosti súdnictvo nepodrobuje

kontrole rozhodnutí inou, od súdnictva oddelenou verejnou mocou. Vyrovnať sa

s argumentom účastníka konania znamená uviesť dôvody na prijatie alebo odmietnutie

týchto argumentov. Ak súd argument odmietne, musí ho v odôvodnení rozhodnutia buď

vyvrátiť, alebo spochybniť, prípadne vysvetliť, z akého dôvodu uvedený argument nie je

právne relevantný v okolnostiach prípadu. Nestačí, ak súd na argument strany konania síce

zareaguje, ale vyrovná sa s ním nedostatočne len stručným konštatovaním, lebo tak by bolo

uplatňovanie práva len predstierané. V materiálnom právnom štáte sa uplatňovanie práva

nepredstiera, uplatňovanie práva existuje.

10. Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. -11 zo

14. septembra 2017, vyjadrenie predsedu krajského súdu a repliku právneho zástupcu

sťažovateľky žalobcovi, aby sa aj on mohol vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím

ústavného súdu by mohol byť dotknutý vo svojich právach.

Z vyjadrenia žalobcu z 2. februára 2018, zastúpeného spoločnosťou BIZOŇ &

PARTNERS, s. r. o., advokátska kancelária, Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava,

za ktorú koná advokát JUDr. Juraj Bizoň, LL.M., ktoré bolo doručené ústavnému súdu

9. februára 2018, vyplýva, že v prvom rade považuje za potrebné ozrejmiť a ustáliť

skutkový stav, ktorý predchádzal vydaniu potvrdzujúceho uznesenia krajského súdu

o náhrade trov konania.

Dňa 18. júna 2015 sťažovateľka navštívila žalobcu v jeho domácnosti s tým, že

zastupuje Slovenský pozemkový fond, pre ktorý vykupuje pozemky v katastrálnom území

, pričom mala záujem o kúpu pozemku, ktorý v tom čase žalobca vlastnil. Keďže

žalobca nemal záujem pozemok predávať, návrh sťažovateľky razantne odmietol. Napriek

odmietavému postoju žalobcu sťažovateľka sofistikovaným spôsobom vyvíjala na neho

nátlak a naliehala, aby jej pozemok predal. Neodbytne ho presviedčala, že pozemok nemá

žiadnu hodnotu, ide o obyčajnú ornú pôdu, za ktorú mu nikto neponúkne viac ako ona.

Ponúkala sumu 8 000 €, teda 0,50 € za 1 m² s tým, že zaplatí ihneď v hotovosti. Žalobca

vzhľadom na to, že je vo vyššom veku a vidina prilepšenia bola lákavá, takémuto nátlaku

zo strany sťažovateľky napokon podľahol. Sťažovateľke (v domnení o výhodnosti jej

ponuky) ponúkol na predaj aj ďalšiu svoju nehnuteľnosť, o ktorú však nemala záujem.

Sťažovateľka mu vzápätí predložila vopred vypracovanú kúpnu zmluvu, ktorú žalobca v ten

istý deň, teda 18. júna 2015, podpísal. K vkladu do katastra nehnuteľností došlo 28. júla

2015.

Dňa 20. júla 2015 bola žalobcovi doručená ponuka od MH Invest, s. r. o., s návrhom

na uzatvorenie kúpnej zmluvy, ktorej predmetom mal byť dotknutý pozemok. MH Invest,

s. r. o., si tak uplatnila zákonné predkupné právo k pozemku, ktoré štátu vzniklo 8. júla 2015

uznesením vlády Slovenskej republiky č. 401/2015 o schválení návrhu na vydanie

osvedčenia o významnej investícii na realizáciu stavby s názvom Vybudovanie

strategického parku (ide o strategický park Jaguar Land Rover). Za predaj pozemku

ponúkala kúpnu cenu vo výške 15,11 € za 1 m², teda celkom sumu 237 967,39 €.

O tom, že pozemok žalobcu spadal pod strategický park, žalobca v čase uzatvorenia

kúpnej zmluvy so sťažovateľkou nemal žiadnu vedomosť. Žije v malej obci , nemá

internetové pripojenie a ani neovláda prácu na počítači.

Sťažovateľka svojím ľstivým konaním v hrubom rozpore s dobrými mravmi zneužila

neskúsenosť a dôverčivosť žalobcu pre účely získania neoprávneného majetkového

prospechu. Žalobca preto v záujme ochrany svojich práv podal 4. septembra 2015

na okresnom súde žalobu o určenie vlastníckeho práva k pozemku spolu s návrhom

na nariadenie predbežného opatrenia. V žalobe namietal viaceré dôvody absolútnej

neplatnosti kúpnej zmluvy. Tvrdil jednak, že došlo k úžere v zmysle § 39a Občianskeho

zákonníka, ďalej, že kúpna zmluva bola uzatvorená v rozpore s dobrými mravmi,

a napokon, že kúpna zmluva bola uzatvorená v rozpore so

o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov.

Z dôvodu, že kúpnou zmluvou došlo k porušeniu zákonného predkupného práva

štátu, podala prokurátorka 11. septembra 2015 protest proti rozhodnutiu o povolení vkladu

vlastníckeho práva sťažovateľky. Na základe uvedeného protestu rozhodnutím z 13. októbra

2015 bolo rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva sťažovateľky zrušené, a to

práve z dôvodu porušenia zákonného predkupného práva štátu. Napokon 17. februára 2016

bolo konanie o návrhu na povolenie vkladu vlastníckeho práva zastavené z dôvodu, že

kúpna zmluva bola absolútne neplatným právnym úkonom.

Keďže sa žalobca v správnom konaní domohol žalobou uplatňovaného nároku a jeho

vlastnícke právo bolo evidenčne obnovené, vzal 14. októbra 2016 žalobu v celom rozsahu

späť. Sťažovateľka tak v správnom – vkladovom konaní procesne prehrala spor, čo

spôsobilo, že právny dôvod na ďalšie vedenie konania sp. zn. odpadol.

Žalobca pristúpil k späťvzatiu žaloby až v októbri 2016 preto, lebo sťažovateľka podávala

správne žaloby proti rozhodnutiam správnych orgánov, majúce priamy vplyv na vkladové

konanie. Až po tom, čo bol žalobca pribratý do správneho súdneho konania vedeného

Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. , mal možnosť plnohodnotne brániť

svoje práva v správnom súdnom konaní, ktoré nie je ešte právoplatne skončené.

Ak by sa žalobca v katastrálnom konaní nedomohol svojich práv, resp. ak by nedošlo

k už uvedeným právnym skutočnostiam, žalobu by späť nevzal a jeho nárok by musel byť

prejednaný a následne o ňom rozhodnuté v spore vedenom pod sp. zn. .

Z hľadiska právneho posúdenia veci žalobca zdôrazňuje, že počas prebiehajúceho

konania vedeného okresným súdom dosiahol to, čoho sa podanou žalobou domáhal, teda

evidenčného obnovenia svojho vlastníckeho práva v liste vlastníctva z titulu neplatnej

kúpnej zmluvy. Zastavenie súdneho konania v zmysle § 256 ods. 1 Civilného sporového

poriadku preto treba posudzovať tak, že ho procesne zavinila sťažovateľka. Jej procesná

vina spočíva v jej prehre pri riešení predbežnej otázky, v dôsledku ktorej sa súdny spor stal

bezúčelným a žaloba preto musela byť vzatá späť.

Rozhodovanie o trovách konania sa od 1. júla 2016 obmedzilo na skúmanie

procesného zavinenia. Žalobca je presvedčený, že zmyslom nového znenia § 256 ods. 1

(v porovnaní s )

bolo iba použiť novú formuláciu, avšak v žiadnom prípade nešlo o snahu zmeniť doterajšiu

zabehnutú, vyše 50-ročnú súdnu prax o náhrade trov konania v prípade dôvodne podanej

žaloby. Procesná vina sťažovateľky na späťvzatí žaloby je daná jej prehrou v správnom

konaní, v dôsledku ktorej musela byť žaloba vzatá späť.

Keďže pojem procesné zavinenie nie je v definovaný,

je potrebné chápať ho vo všeobecnom zmysle slova so zreteľom na doterajšiu ustálenú

súdnu prax. Prídavné meno „procesné“ sa vzťahuje výhradne na konanie ako také. Druhá

časť slovného spojenia „zavinenie“ predstavuje následok (zodpovednosť za svoje

správanie). V danom kontexte je preto dôležité ustáliť odpoveď na dve otázky, a to, či bola

žaloba podaná dôvodne a či sa v dôsledku správania sťažovateľky vzala žaloba späť (teda,

či existuje procesné zavinenie na strane sťažovateľky).

Dôvodnosť podanej žaloby je daná tým, že jej účelom bolo evidenčné prinavrátenie

vlastníckeho práva žalobcovi v záujme zosúladenia skutočného a právneho stavu. Žalobou

uplatňovaného nároku sa žalobca v priebehu súdneho konania domohol, keď v katastrálnom

konaní bol obnovený zápis vlastníckeho práva v jeho prospech. Je preto nepochybné, že

žaloba bola z procesného hľadiska podaná dôvodne.

Z hľadiska správania sťažovateľky majúceho vplyv na späťvzatie žaloby žalobca

zdôrazňuje, že sťažovateľka ho zo ziskuchtivosti opakovane oslovovala, presviedčala

na uzatvorenie absolútne neplatnej kúpnej zmluvy a predložila žalobcovi vopred

vypracovanú neplatnú kúpnu zmluvu na podpis. Keď došlo k podaniu protestu

prokurátorky, žalobca (na rozdiel od sťažovateľky) s protestom súhlasil a žiadal zastaviť

vkladové konanie, zatiaľ čo sťažovateľka so zastavením vkladového konania nesúhlasila

a následne podávala správne žaloby proti rozhodnutiam správnych orgánov, ale tiež žalobu

o určenie vlastníckeho práva k spornému pozemku. Tieto konania stále prebiehajú

a zneisťujú právne postavenie žalobcu. V uvedenom kontexte je zjavné, že účelové

správanie sťažovateľky malo imanentný vplyv nielen na katastrálne konanie, ale aj

na celkovú dĺžku súdneho konania vedeného pod sp. zn. , v ktorom

sťažovateľka zapríčinila v celom rozsahu vznik trov konania.

Vzhľadom na uvádzané okolnosti je žalobca presvedčený o nedôvodnosti podanej

sťažnosti. Procesné úkony sťažovateľky slúžili na zneužitie práva, resp. na svojvoľné

a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva a súčasne viedli k nedôvodným prieťahom

v konaní. Sťažovateľka podala obštrukčný návrh na prerušenie konania, ktorý nebol

úspešný. Skutočnosti týkajúce sa absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy začala tvrdiť až

v sťažnosti ústavnému súdu.

Na základe uvedených dôvodov žalobca žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že

označené práva sťažovateľky podľa , listiny a dohovoru porušené neboli.

II.

11. Z uznesenia okresného súdu č. k. -232 z 5. decembra 2016

vyplýva, že ním bolo konanie zastavené a žalobcovi bola priznaná náhrada trov konania

v rozsahu 100 %, a to s poukazom na s tým, že

žalobca späťvzatím žaloby z dôvodu, že po začatí konania bol rozhodnutím správneho

orgánu zapísaný ako vlastník sporného pozemku (pričom následne si voči nemu uplatnil

predkupné právo štát), zastavenie konania nezavinil. Naopak, sťažovateľka vlastnícke právo

žalobcu popierala a aktívne sa bránila aj proti konaniam na príslušných správnych orgánoch

vo veci určenia vlastníckeho práva žalobcu. Sťažovateľka svojím správaním teda zavinila

späťvzatie žaloby a následné zastavenie konania. Žaloba bola pritom podaná dôvodne.

12. Z uznesenia krajského súdu č. k. -312 z 30. marca 2017 vyplýva,

že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -232 z 5. decembra

2016 vo výroku o trovách konania. Senát rozhodoval v zložení JUDr. Boris Minks ako

predseda senátu a JUDr. Vladimír Pribula s JUDr. Renátou Pátrovičovou ako sudcovia.

Podľa doložky právoplatnosti uznesenie krajského súdu sa stalo právoplatným 8. júna 2017.

Z odôvodnenia uvedeného uznesenia ďalej vyplýva:

„... V danom prípade odvolací súd, ako vecne správne podľa

potvrdil uznesenie OS Nitra zo dňa 05.12.2016 č. k. -264 v spojení

s opravným uznesením tohto súdu zo dňa 07.02.2017 č. k. -261 v napadnutej

časti výroku II., týkajúceho sa priznania náhrady trov konania žalobcovi v rozsahu 100 %.

V ďalšom odvolací súd poukazuje na obsah odôvodnenia prvoinštančného uznesenia

týkajúceho sa priznania náhrady trov konania žalobcovi v rozsahu 100 %, s ktorou sa

stotožňuje ( ). V tejto súvislosti je potrebné akceptovať predovšetkým to, že

žalobca svoju určovaciu žalobu v zmysle vtedy platného ( ) podal na

OS Nitra dňa 04.09.2015 t. j. v čase, keď nemal inú právnu možnosť domáhať sa ochrany

svojich práv, ako podaním žaloby o určenie vlastníckeho práva k parc. č. orná pôda

o výmere 15.749 m2 nachádzajúcej sa v k. ú. zapísanej na . V tom čase

bol právny stav k predmetnej parcele taký, že bolo právoplatné rozhodnutie katastrálneho

odboru OÚ v Nitre o povolení vkladu vlastníckeho práva k predmetnej parcele v prospech

žalovaného, pričom za daného stavu existoval naliehavý právny záujem žalobcu na

požadovanom určení vlastníckeho práva k tejto parcele, ktoré vlastníctvo žalovaný

neuznával. Vzhľadom k tomu, že o nároku žalobcu na určenie vlastníckeho práva bolo

rozhodnuté na základe protestu okresného prokurátora v inom správnom konaní a to

vyhlásením absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorou žalovaný ako kupujúci od žalobcu

ako predávajúceho získal predmetnú parcelu. Žalobca týmto úspešným protestom zo strany

prokurátora, následne prestal mať naliehavý právny záujem na požadovanom určení,

pretože mu bolo prinavrátené vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti. Logickým vyústením

tohto procesu, ktorý nemohol ovplyvniť žiaden z účastníkov tohto konania, bolo následne

späťvzatie, avšak pôvodne dôvodne podanej žaloby žalobcu voči žalovanému. Žalobca

v čase podania svojej žaloby nemal inú možnosť, ako sa domáhať ochrany svojho

vlastníckeho práva, ako možnosť, ktorú zvolil prostredníctvom žaloby podanej podľa § 80

písm. c/ na určenie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti. Vychádzajúc

z uvedeného, súd prvej inštancie pri zastavení daného konania pre späťvzatie žaloby

žalobcom, následne aj správne rozhodol o náhrade týchto trov konania, keď ich náhradu

v rozsahu 100 % priznal s poukazom na ust. žalobcovi.

... O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1

a s tým, že nárok na ich náhradu v plnom rozsahu priznal žalobcovi

majúcemu v tomto konaní úspech.“

13. Z uznesenia krajského súdu č. k. -236 z 22. decembra 2016

vyplýva, že ním bolo zrušené uznesenie okresného súdu č. k. -211

z 13. septembra 2016 vo výroku o náhrade trov konania a vec bola vrátená na ďalšie

konanie. Senát rozhodoval v zložení JUDr. Boris Minks ako predseda senátu a JUDr.

Vladimír Pribula s JUDr. Renátou Pátrovičovou ako sudcovia. Išlo o žalobu žalobkyne

proti sťažovateľke o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Podľa

konštatovania krajského súdu okresný súd, reagujúc na späťvzatie žaloby, konanie zastavil.

O náhrade trov zastaveného konania rozhodol podľa § 256 ods. 1 Civilného sporového

poriadku s tým, že žalobkyni priznal právo na náhradu trov konania

v rozsahu 100 %. K späťvzatiu žaloby došlo v dôsledku konania prokurátorky a správnych

orgánov, na ktoré žalobkyňa nemala žiaden vplyv. Sťažovateľka popierala

neplatnosť kúpnej zmluvy, a preto okresný súd považoval nárok na náhradu trov konania

za dôvodný. Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu nevyplýva, o aký protest

prokurátorky konkrétne išlo a aké rozhodnutie správneho orgánu ním bolo napadnuté. Podľa

názoru krajského súdu odôvodnenie uznesenia okresného súdu nemá ten rozsah, aby mohlo

byť garantom kontroly odvolacím súdom. V danom prípade neexistuje príčinná súvislosť

medzi podaním protestu a späťvzatím žaloby, pretože ak by to tak bolo, mohla žalobkyňa

zobrať žalobu späť už vo februári 2016, resp. po doručení rozhodnutia

o vyhovení protestu prokurátorky. Kritérium procesného zavinenia treba posudzovať

z objektívneho hľadiska vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana žiadala, a skutočnosťou,

pre ktorú žalujúca strana vzala žalobu späť. Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu nie je

zrejmé, ako mala zaviniť zastavenie konania sťažovateľka. Hlavným dôvodom zrušenia

uznesenia okresného súdu vo výroku o trovách konania je nepresvedčivosť odôvodnenia

tohto výroku. Odôvodnenie spočívajúce v dvoch jednoduchých vetách (že k späťvzatiu

prišlo vplyvom konania prokurátorky, na čo súd nemal vplyv, a že sťažovateľka popierala

neplatnosť kúpnej zmluvy, a preto má žalobkyňa nárok na náhradu trov

konania) je nepostačujúce. V ďalšom konaní okresný súd zistí, kedy sa žalobkyňa

dozvedela o existencii protestu prokurátorky, a v tejto súvislosti posúdi aj to, či

k späťvzatiu žaloby z jej strany došlo bezprostredne po získaní tejto vedomosti, alebo až

oveľa neskôr. V neposlednej miere sa bude okresný súd zaoberať aj tým, či medzi

späťvzatím žaloby a zastavením konania existuje príčinná súvislosť s prípadnými

následkami pre subjekt, ktorý bude znášať trovy zastaveného konania. Rovnako bude

potrebné odôvodniť druh správania sa sťažovateľky, pre ktoré došlo k samotnému

späťvzatiu žaloby a k zastaveniu konania.

III.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

16. Podľa ak strana procesne zavinila

zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.

Podľa ak niektorý z účastníkov konania

zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre

správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy

konania odporca.

17. Sťažovateľka je presvedčená, že späťvzatie žaloby a následné zastavenie konania

nijako procesne nezavinila, a preto ani nemala byť zaviazaná k náhrade trov konania

vzniknutých žalobcovi.

18. Predseda krajského súdu zdôrazňuje, že odôvodnenie uznesenia krajského súdu

sa dostatočne jasne a zrozumiteľne vysporiadalo so všetkými podstatnými okolnosťami,

avšak posúdenie jeho vecnej správnosti nie je v kompetencii predsedu krajského súdu, ktorý

preto ponecháva túto otázku na posúdenie ústavnému súdu.

19. Žalobca zdôrazňuje správnosť uznesenia krajského súdu, pretože podľa jeho

názoru žaloba bola podaná dôvodne a potrebu jej späťvzatia a následného zastavenia

konania procesne zavinila sťažovateľka.

20. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je

nepochybne aj nárok na náhradu trov konania ().

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je ratione materiae aj

právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom

(, Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi prislúcha zásadne týmto

súdom. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne preskúmava rozhodnutie všeobecných

súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť

ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto

konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie

príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle ().

21. Ústavný súd pri aplikovaní uvedených všeobecne formulovaných zásad na daný

prípad predovšetkým konštatuje z právneho hľadiska, že § 256 ods. 1 Civilného sporového

poriadku (na základe ktorého všeobecné súdy otázku náhrady trov posudzovali) je

z obsahového hľadiska v podstate zhodný so skorším § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku, ktorý stratil účinnosť 30. júna 2016. Niet preto dôvodu neaplikovať ustálenú

judikatúru všeobecných súdov, ktorá sa týka .

22. Pri použití prvej vety treba otázku,

či účastník konania zavinil, že konanie muselo byť zastavené, posudzovať podľa procesného

výsledku. Ak došlo k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia návrhu, možno odporcovi

uložiť povinnosť nahradiť trovy zastaveného konania v prípade, ak pre jeho správanie bol

vzatý späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne.

23. Z pohľadu ústavného súdu treba súhlasiť so všeobecnými súdmi v tom, že v čase

podania určovacej žaloby žalobca naozaj nemal inú právnu možnosť domôcť sa ochrany

svojich práv, a preto treba z procesného aspektu urobiť záver, že žaloba bola podaná

dôvodne (to sa samozrejme môže, ale nemusí vzťahovať na hmotnoprávnu dôvodnosť

žaloby, ktorá sa však v takomto prípade neskúma a neposudzuje). Naproti tomu

z argumentácie krajského súdu vôbec nevyplýva, akým správaním (čím) mala sťažovateľka

procesne zaviniť potrebu späťvzatia žaloby a následného zastavenia konania.

24. Vo všeobecnosti možno uviesť, že odporca procesne zaviní potrebu späťvzatia

návrhu a následného zastavenia konania spravidla vtedy, keď sa po podaní návrhu rozhodne

navrhovateľov nárok uspokojiť (hoci v predsporovom štádiu odmietal tak urobiť).

25. V danom prípade je nesporné, že postoj sťažovateľky k podanej žalobe bol

po celý čas trvania konania nezmenený, pretože sťažovateľka po celý čas trvania konania

so žalobou nesúhlasila. Skutočnosť, že žalobca prestal mať naliehavý právny záujem

na požadovanom určení vlastníckeho práva v dôsledku zrušenia rozhodnutia o vklade

vlastníckeho práva sťažovateľky na základe protestu prokurátorky nemožno hodnotiť ako

procesné zavinenie sťažovateľky na potrebe späťvzatia žaloby a následného zastavenia

konania.

26. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd nerozlišuje dôsledne medzi procesným

zavinením sťažovateľky na potrebe podať žalobu a jej procesným zavinením na potrebe

vziať žalobu späť a na následnom zastavení konania. Kým potrebu podať žalobu

sťažovateľka svojím negatívnym postojom vo veci samej procesne nepochybne zavinila,

zatiaľ otázka, či a akým spôsobom procesne zavinila potrebu späťvzatia žaloby

a následného zastavenia konania, zostala zo strany krajského súdu nezodpovedaná.

27. Treba dodať, že sťažovateľka dôvodne poukazuje na iné uznesenie krajského

súdu (č. k. -236 z 22. decembra 2016), v ktorom v jej obdobnej veci (kde ju

žaloval iný vlastník iného pozemku v analogických súvislostiach) bol vyslovený podstatne

odlišný právny názor v otázke náhrady trov konania. Nie je pritom bez významu, že

rozhodoval ten istý senát krajského súdu.

28. Z pohľadu ústavného súdu prichodí v tejto súvislosti konštatovať, že zmena

právneho názoru v obdobnej veci bez akéhokoľvek vysvetlenia zo strany súdu, prečo

k zmene došlo, sa javí ako arbitrárnosť (svojvôľa) a je zásahom do princípu právnej istoty

ako súčasti právneho štátu, keďže tento princíp predpokladá, že skutkovo obdobné veci

budú obdobne právne posudzované.

29. Napokon nie je bez významu ani skutočnosť, že porušenie žalobcom tvrdeného

predkupného práva štátu v nijakom prípade nemohla zaviniť sťažovateľka. To, že žalobca

(podľa vlastného tvrdenia) o predkupnom práve v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy nevedel,

na uvedenom závere nič nemení.

30. Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností, došlo preto k porušeniu čl. 46

ods. 1 , listiny a dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Zároveň to znamená, že už nie je potrebné osobitne sa zaoberať namietaným

porušením a 4 , ako aj dodatkového protokolu.

31. Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu č. k.

-312 z 30. marca 2017 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

32. V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.

33. Sťažovateľka požadovala náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške

374,80 €.

Podľa zistenia ústavného súdu by sťažovateľka mala nárok na odmenu advokáta za 3

úkony právnych služieb v roku 2017 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť a replika

na vyjadrenie predsedu krajského súdu) v sume po 147,33 €, 3 režijné paušály v sume

po 8,84 € a daň z pridanej hodnoty vo výške 93,70 €, teda celkom sumu 562,21 €. Keďže si

však uplatnila iba sumu 374,80 €, priznal jej ústavný súd túto požadovanú čiastku (bod 3

výroku nálezu).

34. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

35. Vzhľadom na časť vety pred bodkočiarkou , podľa ktorého proti

rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod

právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho

doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2018