Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 499/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o., D., zastúpenej

advokátskou kanceláriou JUDr. M. H..., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľky

a advokátky JUDr. M. H., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a podľa Listiny základných práv a slobôd,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín č. k. -153 z 21. apríla 2008,

rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. -184 z 19. februára 2009

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. mája 2010

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta

2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a podľa Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) č. k. -153

z 21. apríla 2008 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -184 z 19. februára 2009 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. mája 2010 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka ako nájomkyňa uzavrela 20. septembra 2001 s obchodnou

spoločnosťou P., a. s., ako prenajímateľom zmluvu o nájme nehnuteľností, ktorej

predmetom bola nehnuteľnosť H. v D. Vzhľadom na skutočnosť, že na majetok obchodnej

spoločnosti P., a. s., bol vyhlásený konkurz, boli okolnosti týkajúce sa predmetnej zmluvy

o nájme nehnuteľnosti a platieb realizovaných sťažovateľkou za užívanie nehnuteľnosti

patriacej obchodnej spoločnosti P., a. s. v konkurze, základným predmetom sporu medzi

sťažovateľkou a obchodnou spoločnosťou P., a. s. v konkurze, resp. s jej správcom

konkurznej podstaty.

Správca konkurznej podstaty obchodnej spoločnosti P., a. s. v konkurze, podal proti

sťažovateľke žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie predmetnej

nehnuteľnosti s odvolaním sa na neplatnosť uzatvorenej nájomnej zmluvy, ktorá mala

nastať v dôsledku dispozičných obmedzení obchodnej spoločnosti v konkurze nakladať

so svojím majetkom, ako aj o zaplatenie dlžnej sumy na nájomnom.

Okresný súd rozsudkom č. k. -153 z 21. apríla 2008 vyhovel žalobnému

návrhu a zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalobcovi sumu 75 558,76 € (2 276 283,10 Sk)

s príslušenstvom. Okresný súd považoval za preukázané, že sťažovateľka v období

od 24. septembra 2001 až do 21. augusta 2003 užívala nehnuteľnosti patriace obchodnej

spoločnosti P., a. s. v konkurze, a to na základe neplatnej nájomnej zmluvy. Zmluva bola

posúdená ako neplatná, keďže ju sťažovateľka uzavrela s úpadcom konajúcim

prostredníctvom svojho štatutárneho orgánu aj napriek tomu, že v tom čase už bol na jej

majetok vyhlásený konkurz. Sťažovateľke bola preto uložená povinnosť uhradiť

navrhovateľovi z titulu bezdôvodného obohatenia peňažnú náhradu zodpovedajúcu

ekonomickej hodnote bezdôvodného obohatenia. Pri vyčíslení výšky bezdôvodného

obohatenia za toto obdobie vychádzal okresný súd z neskoršej nájomnej zmluvy, ktorá bola

uzavretá 21. augusta 2003 medzi správcom konkurznej podstaty spoločnosti P., a. s.

v konkurze, JUDr. F. M. a sťažovateľkou. Za nasledujúce obdobie od 21. augusta 2003 až

do 30. apríla 2004 mala sťažovateľka plniť v prospech konkurznej podstaty obchodnej

spoločnosti P., a. s. v konkurze, nájomné podľa platnej nájomnej zmluvy. Sťažovateľka

podľa okresného súdu preukázala zaplatenie iba časti uvedených záväzkov, a to či už

úpadcovi priamo alebo aj správcovi konkurznej podstaty úpadcu. Okresný súd preto

zaviazal sťažovateľku splniť zvyšnú časť záväzku. Proti uvedenému rozhodnutiu podala

sťažovateľka odvolanie.

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu

s odvolaním sa na jeho dôvody podľa (ďalej

aj „OSP“).

Proti uvedenému potvrdzujúcemu rozsudku podala sťažovateľka dovolanie

z dôvodov uvedených v , a . V dovolaní argumentovala

najmä tým, že krajský súd v predmetnom rozsudku neuviedol, ako sa vo veci vyjadrila, ako

aj to, že nevysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých

dôkazov pritom vychádzal a akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil, a tiež nezdôvodnil,

prečo nevykonal aj ďalšie navrhnuté dôkazy. Podľa sťažovateľky uvedené nedostatky

odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu majú za následok jeho nepreskúmateľnosť, čo

považovala za odňatie možnosti konať pred súdom [§ 241 ods. 2 písm. a) v spojení s § 237

písm. f) ].

Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol ako

neprípustné, keďže dospel k názoru, že neboli splnené podmienky ustanovené v § 237

a . Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezakladá nedostatočné

odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu prípustnosť dovolania podľa ,

ale mohlo by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa , ktorá

sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného namieta, že najvyšší súd sa týmto právnym

názorom vyjadreným v napadnutom uznesení odchýlil od svojho iného predchádzajúceho

rozhodnutia v podobnej veci (rozsudok najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

), v ktorej naopak založil prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237

písm. f) na dôvode nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

Najvyšší súd mal podľa sťažovateľky nesprávnym výkladom porušiť jej

základné právo podľa a právo podľa dohovoru.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd napadnutým

uznesením porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa a podľa

čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a v nadväznosti na to

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľka zároveň žiadala, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení

a odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s napadnutým

rozsudkom okresného súdu.

Podaním doručeným ústavnému súdu 24. augusta 2010 označeným ako „Ústavná

sťažnosť“ z 19. augusta 2010 (ďalej len „podanie z 19. augusta 2010“) rozšírila

sťažovateľka petit svojej sťažnosti s odvolaním sa na jej text navrhujúc, aby ústavný súd

nálezom vyslovil porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a podľa listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnutým rozsudkom

krajského súdu a napadnutým rozsudkom okresného súdu, a zároveň navrhla zrušenie týchto

rozhodnutí a vrátenie veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň žiadala, aby

ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a napadnutých

rozsudkov krajského súdu a okresného súdu.

Ústavný súd 15. marca 2011 vyzval najvyšší súd na vyjadrenie sa k sťažnosti.

Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení z 5. apríla 2011 uviedol, že najvyšší súd

v napadnutom uznesení uskutočnil výklad ustanovení zákona o prípustnosti dovolania

v súlade s vlastnou judikatúrou, pričom vzal do úvahy aj ústavný aspekt danej veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. rozhodnutia sp. zn. , , , ,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej

porušenie svojho základného práva podľa a podľa listiny,

ako aj práva čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy (). Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v

a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. ), a preto sa ich

namietané porušenie skúma spoločne. Obdobné platí aj pre základné právo podľa čl. 36

ods. 1 listiny.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa , podľa listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. mája 2010

Sťažovateľka namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv predovšetkým

napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s postupom najvyššieho súdu pri

výklade , ktorý vymedzuje podmienky prípustnosti dovolania. Podľa

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezakladá nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia

krajského súdu prípustnosť dovolania podľa , ale mohlo by predstavovať

len tzv. inú vadu konania podľa , ktorá sama osebe nezakladá

prípustnosť dovolania. Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd sa týmto právnym názorom

vyjadreným v napadnutom uznesení odchýlil od iného svojho predchádzajúceho

rozhodnutia v podobnej veci (rozsudok najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

), v ktorej naopak založil prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237

písm. f) na nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

Ústavný súd uvádza, že právny názor najvyššieho súdu, ktorým založil prípustnosť

dovolania podľa z dôvodu nedostatku riadneho odôvodnenia

rozhodnutia súdu, bol predmetom posudzovania aj v rozhodovacej činnosti ústavného súdu.

Ústavný súd väčšinovým názorom senátu rozhodol, že najvyšší súd týmto neprekročil limity

ústavnosti garantovanej v spojení s a jeho postup nie je ani

v rozpore s čl. 6 ods. 1 dohovoru, a najvyšší súd preto týmto svojím rozhodnutím neporušil

sťažovateľom označené základné právo, ktorého porušenie v danom prípade namietal

().

Ústavný súd musel posúdiť, či napadnutým uznesením najvyššieho súdu, podľa

ktorého nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237

písm. f) , ale len tzv. inú vadu konania podľa , mohlo dôjsť

v okolnostiach daného prípadu k porušeniu sťažovateľkou označených práv v takej

intenzite, ktorá by odôvodňovala prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania podľa

znamená porušenie , ako aj dohovoru

(). neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva na súdnu

ochranu a jednotlivé procesné pochybenia, ku ktorým dochádza v konaní pred súdmi, ani

neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu

garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje , ktorý

predpokladá aj možnosť vzniku procesných pochybení v občianskom súdnom konaní.

V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky pochybení upravuje tento procesný

kódex aj podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti napraviť v dovolacom

konaní. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré

zakladajú tzv. zmätočnosť, spája priamo prípustnosť dovolania

podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa

. Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky

súdny poriadok význam, avšak – na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád – (len) v tom

zmysle, že ich považuje za relevantný dovolací dôvod [pozri ],

ktorý možno uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné [vada takejto

povahy sama osebe však prípustnosť dovolania nezakladá (nález ústavného súdu

č. k. -32 z 9. apríla 2009)]. Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej

poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd

(napr. ).

So zreteľom na právne závery ústavného súdu zaujaté v niektorých jeho nálezoch

(, a ) treba dodať, že je vždy vecou

individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú procesné

nedostatky, ku ktorým došlo v postupe súdov v rámci občianskeho súdneho konania

(). Keďže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno

výnimočne (len v osobitne zákonom ustanovených prípadoch) napadnúť právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré už nadobudlo atribúty

záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku stretu dvoch

do určitej miery protichodných (verejných) záujmov, a to záujmu na ochrane základného

práva podľa a záujmu na ochrane právnej istoty ako ústavného princípu

vyplývajúceho z . Vzhľadom na princíp právnej istoty, ktorý do určitej miery

„obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa , treba rozhodujúce otázky

v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení.

Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných

článkov tak, aby boli zachované označené základné práva (m. m. ).

Ústavný súd sa už k tejto otázke vyjadril v náleze sp. zn.

z 10. novembra 2011, v ktorom k obdobnej argumentácii. ako uplatnila sťažovateľka

vo svojej sťažnosti. citoval z uznesenia najvyššieho súdu č. k. -124

z 22. septembra 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov vyplývajúcich z ustanovenia

– je zásadne príslušný dovolací súd (viď ). Na základe

uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998

(správne má byť R 11/1998, pozn.) uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. , v zmysle ktorého „konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/

) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho

rozsudok zostal nepreskúmateľný“.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne

opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod

odkloniť sa od tohto názoru. Dovolací súd nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že je neudržateľný

názor zaujatý v judikáte R 111/1998 (správne má byť R 11/1998, pozn.). Senát Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní vždy

dôsledne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu

konania v zmysle , nie však procesnú vadu konania v zmysle

(porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , , ). Právna kvalifikácia

nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv.

inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí iných senátov Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. , ,

a ).»

V označenom náleze ústavný súd citovaný názor najvyššieho súdu v plnej miere

akceptoval a považoval ho za ústavne konformný.

Najvyšší súd preto v okolnostiach danej veci nemohol brať na zreteľ len

sťažovateľkou zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať

aj na to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom

a ústavným princípom právnej istoty vyplývajúcim z , ktorý bol vyjadrený

právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu. Najvyšší súd pri riešení otázky

prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej

istoty, lebo sťažovateľkou namietaný nedostatok odôvodnenia rozsudku krajského súdu

(ako aj okresného súdu) nevykazoval podľa jeho názoru znaky odňatia možnosti konať pred

súdom v zmysle . Zo spisu totiž vyplýva, že krajský súd stručne uviedol

rozhodujúci skutkový stav vychádzajúci z rozsudku okresného súdu, opísal priebeh konania,

stanoviská oboch procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania,

obsah odvolania a citoval právne predpisy aplikované na prípad, z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Krajský súd svoje právne závery podľa názoru ústavného súdu aj náležite

vysvetlil.

Najvyšší súd tak vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že skutkové

a právne závery krajského súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné

s a že odôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia

( ). Za porušenie základného práva podľa v žiadnom

prípade nemožno považovať to, že krajský súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa

predstáv sťažovateľky.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa odklonu od iného rozhodnutia

najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napríklad

), podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného

podľa je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky

subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať

a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať

(napr. , , ).

Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne

relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr.

, a , ). Rešpektovanie princípu právnej

istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti

normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne

a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb

k orgánom verejnej moci (). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť

všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej

situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná

(, m. m. , , ). Aj keď právne závery

všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej

republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných

veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené

v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty

ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

Najvyšší súd by mal vždy rozhodovať so zreteľom na svoje vrcholné postavenie

v sústave všeobecných súdov, ako aj so zreteľom na svoju funkciu zabezpečovať jednotný

výklad a používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

[ o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)], a to bez ohľadu na to, že v danom

prípade neuplatňoval svoju právomoc podľa § 22 zákona o súdoch, ale svoju právomoc

vyplývajúcu mu z jeho postavenia ako súdu dovolacieho súdu rozhodujúceho

o mimoriadnom opravnom prostriedku podľa a nasl. (obdobne pozri m. m.

, ).

Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre () v zhode

a s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

konštatoval, „že rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom

súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou

územnou pôsobnosťou“, ale zároveň zdôraznil, že „úlohou najvyššieho súdu je práve

usmerňovať tieto protirečivé rozsudky (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko,

sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96, bod 59). Podľa názoru ESĽP je preto

v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch dohovoru

a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu, situácia, keď najvyšší súd (ako

zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov) je sám zdrojom hlbokých a trvalých

inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko, sťažnosť č. 30658/05, Baranowski v Poľsko,

sťažnosť č. 28358/95). Rozporné právne názory najvyššieho súdu na identické situácie sú

tak v konečnom dôsledku spôsobilé podkopávať dôveru verejnosti v súdny systém

(m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, sťažnosť č. 48553/99).“.

Ústavný súd vo vzťahu k okolnostiam tohto prípadu dodáva, že dôveru v určitú

rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná

rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, a nie ojedinelé

rozhodnutie súdu. Požiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa

judikatúra najmä najvyššieho súdu nemôže vyvíjať, resp. že v prípade, ak je prijaté

ojedinelé rozhodnutie, vybočujúce z doterajšej línie rozhodovacej praxe, sa konajúci súd

nemôže vrátiť na pôvodnú líniu rozhodovacej činnosti.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení rovnako, ako už v predtým citovanej veci,

poukázal na to, že «„na základne uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 (správne má byť R 11/1998, pozn.) uverejnený

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. ,

v zmysle ktorého konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci [ ] aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny

záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Tento právny

názor a klasifikácia dovolateľom namietanej nesprávnosti ako vady nevykazujúcej znaky

uvedené v ) je plne opodstatnený aj v preskúmavanej veci. Odporcom tvrdená

nepreskúmateľnosť súdnych rozhodnutí nezakladá prípustnosť jeho dovolania, lebo nejde

o procesnú vadu v zmysle ».

Tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru,

poukazujúc na judikát publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky, nemožno v danom prípade považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom

je založené namietané uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný,

a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky

podľa a podľa listiny, či práva podľa dohovoru.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov

a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi

vlastnými.

S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti

( ).

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa , podľa listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k.

-184 z 19. februára 2009

Sťažovateľka doplnila a rozšírila sťažnosť o časť smerujúcu proti napadnutému

rozsudku krajského súdu v podaní z 19. augusta 2010. V uvedenom podaní sťažovateľka

neuviedla žiadne ďalšie dôvody, pre ktoré malo dôjsť napadnutým rozsudkom krajského

súdu k porušeniu jej základných práv. V texte samotnej sťažnosti ústavný súd identifikoval

viaceré námietky sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu, pričom všetky

sa týkajú sťažovateľkou tvrdených nesprávnych právnych záverov krajského súdu.

Ústavný súd opakovane pripomína, že skutkové a právne závery súdu môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). Navyše,

nie je úlohou ústavného súdu do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach daného

prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok

so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení

krajského súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu

záverov napadnutého rozsudku s (, ).

Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa stotožnil

s odôvodnením namietaného rozsudku okresného súdu a ďalšie odôvodnenie uvedené

krajským súdom možno považovať za dôvody na zvýraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia v zmysle , podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým rozsudkom krajského súdu

porušené základné právo sťažovateľky podľa , resp. podľa

listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda otázky, či nie je napadnutý rozsudok

krajského súdu zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, je preto potrebné zohľadniť nielen

jeho odôvodnenie, ale aj napadnutý rozsudok okresného súdu, s odôvodnením ktorého sa

krajský súd stotožnil.

Sťažovateľka poukazuje na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku

krajského súdu, keď tvrdí, že krajský súd „neuviedol, ako sa vo veci vyjadril žalovaný,

nevysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov pritom

vychádzal a akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil, prečo nevykonal aj ďalšie

navrhnuté dôkazy (napr. navrhovaný dôkaz v súvislosti s výškou bezdôvodného obohatenia,

vo vzťahu ku ktorej súd iba stručne konštatoval, že žalobcovi prislúcha náhrada

zodpovedajúca ekonomickej hodnote bezdôvodného obohatenia v čase jeho získania,

pričom pojem bezdôvodné obohatenie zodpovedajúce ekonomickej hodnote bezdôvodného

obohatenia bližšie nezdôvodnil...)“. Krajský súd mal ďalej podľa sťažovateľky nesprávne

použiť , keďže neboli dané podmienky jeho aplikácie.

Krajský súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil s názormi okresného súdu aj vo veci

určenia výšky bezdôvodného obohatenia. Okresný súd pri určení ekonomickej hodnoty

bezdôvodného obohatenia v čase jeho získania vychádzal z ceny nájomného, s ktorou

sťažovateľka súhlasila, keď uzavrela zmluvu z 21. augusta 2003.

Ústavný súd považuje postup okresného súdu pri určovaní výšky bezdôvodného

obohatenia za ústavne udržateľný.

V tejto súvislosti ústavný súd už vyslovil, že v prípade, ak je namietané rozhodnutie

všeobecného súdu správne (z hľadiska jeho výroku), potom vada nedostatku dôvodov

rozhodnutia sama osebe (a pri inak správnom rozhodnutí) nemusí disponovať potrebnou

ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv (obdobne

, , , ).

Zásadným v spore bolo najmä posúdenie otázky, či plnenia realizované

sťažovateľkou v prospech úpadcu znížili rozsah jej záväzku (či už na zaplatenie nájomného

alebo na vrátenie peňažného ekvivalentu bezdôvodného obohatenia) voči úpadcovi. Podľa

sťažovateľky nemalo vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu za následok zánik všetkých

oprávnení štatutárneho orgánu úpadcu a prevzatie nájomného nie je nakladaním s majetkom

podstaty, keďže nájomné sa majetkom podstaty stáva až jeho prevzatím, či už správcom

alebo štatutárnym orgánom úpadcu. Sťažovateľka nesúhlasila s právnym názorom krajského

súdu a okresného súdu, podľa ktorého majú plnenia realizované dlžníkom úpadcu

po vyhlásení konkurzu účinok splnenia záväzku iba vtedy, ak sa dostali do podstaty.

Sťažovateľka namietala, že okresný súd a krajský súd pristúpili k nesprávnemu výkladu

a aplikácii a o konkurze a vyrovnaní

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“).

Podľa § 14 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a vyrovnaní vyhlásenie konkurzu má

ten účinok, že oprávnenie nakladať s majetkom podstaty, ako aj výkon práv a povinností,

ktoré súvisia s nakladaním s majetkom podstaty, prechádzajú na správcu.

Podľa § 14 ods. 4 zákona o konkurze a vyrovnaní ak plní dlžník úpadcovi

po vyhlásení konkurzu a toto plnenie má tvoriť podstatu, jeho záväzok voči úpadcovi

nezaniká, ak sa plnenie nedostalo do podstaty.

Ústavný súd konštatuje, že ak okresný súd a krajský súd aplikovali § 14 ods. 1

písm. a) zákona o konkurze a vyrovnaní tak, že na správcu konkurznej podstaty prechádza

aj oprávnenie uzatvoriť nájomnú zmluvu týkajúcu sa majetku patriacemu úpadcovi,

postupovali v súlade so zmyslom a účelom danej právnej normy, a nemohli tak zasiahnuť

do základných práv uvedených sťažovateľkou. Rovnako to platí aj pre výklad § 14 ods. 4

zákona o konkurze a vyrovnaní vo vzťahu k plneniu sťažovateľky, ktoré sa nedostalo

do podstaty.

Ústavný súd skúmal aj námietku sťažovateľky, podľa ktorej záver krajského súdu, že

sa predmetné plnenie nájomného nedostalo do podstaty v zmysle § 14 ods. 4 zákona

o konkurze a vyrovnaní, nebol podložený žiadnymi skutkovými zisteniami ani právnymi

úvahami, a navyše, krajský súd mal nepredvídateľne použiť ustanovenie, ktoré okresný súd

neaplikoval, a to bez toho, aby účastníkov konania na túto skutočnosť upozornil a umožnil

im k prípadnému odlišnému právnemu posúdeniu veci náležite sa vyjadriť.

Ako uviedol aj najvyšší súd v napadnutom uznesení, krajský súd napadnutý

rozsudok nezaložil na právnom posúdení odlišnom od posúdenia súdom prvého stupňa.

Krajský súd rozhodnutie súdu prvého stupňa považoval s odkazom na

za vecne správne. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia krajský súd doplnil

ďalšie dôvody, pričom postupoval v súlade s ustanovením . Takýmto

postupom preto nemohlo dôjsť k porušeniu v sťažnosti označených práv.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

v časti týkajúcej sa napadnutého rozsudku krajského súdu z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti ( ).

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa , podľa listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k.

-153 z 21. apríla 2008

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ().

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani

z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania

všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ).

Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1

rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd

pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,

a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo

().

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach

porušenia jej práv napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich práv sa

sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti napadnutému

rozsudku okresného súdu.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti

napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci

podľa prvej vety (obdobne napr. ,

, , ).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011