Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 715 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (837)IV. ÚS 499/2011
PDF · 405.64 KB
No categories available
IV. ÚS 499/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o., D., zastúpenej
advokátskou kanceláriou JUDr. M. H..., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľky
a advokátky JUDr. M. H., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 5 C/62/2005-153 z 21. apríla 2008,
rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 9 Co/339/2008-184 z 19. februára 2009
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 67/2010 z 27. mája 2010
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta
2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 C/62/2005-153
z 21. apríla 2008 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co/339/2008-184 z 19. februára 2009 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 67/2010 z 27. mája 2010 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Sťažovateľka ako nájomkyňa uzavrela 20. septembra 2001 s obchodnou
spoločnosťou P., a. s., ako prenajímateľom zmluvu o nájme nehnuteľností, ktorej
predmetom bola nehnuteľnosť H. v D. Vzhľadom na skutočnosť, že na majetok obchodnej
spoločnosti P., a. s., bol vyhlásený konkurz, boli okolnosti týkajúce sa predmetnej zmluvy
o nájme nehnuteľnosti a platieb realizovaných sťažovateľkou za užívanie nehnuteľnosti
patriacej obchodnej spoločnosti P., a. s. v konkurze, základným predmetom sporu medzi
sťažovateľkou a obchodnou spoločnosťou P., a. s. v konkurze, resp. s jej správcom
konkurznej podstaty.
Správca konkurznej podstaty obchodnej spoločnosti P., a. s. v konkurze, podal proti
sťažovateľke žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie predmetnej
nehnuteľnosti s odvolaním sa na neplatnosť uzatvorenej nájomnej zmluvy, ktorá mala
nastať v dôsledku dispozičných obmedzení obchodnej spoločnosti v konkurze nakladať
so svojím majetkom, ako aj o zaplatenie dlžnej sumy na nájomnom.
Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C/62/2005-153 z 21. apríla 2008 vyhovel žalobnému
návrhu a zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalobcovi sumu 75 558,76 € (2 276 283,10 Sk)
s príslušenstvom. Okresný súd považoval za preukázané, že sťažovateľka v období
od 24. septembra 2001 až do 21. augusta 2003 užívala nehnuteľnosti patriace obchodnej
spoločnosti P., a. s. v konkurze, a to na základe neplatnej nájomnej zmluvy. Zmluva bola
posúdená ako neplatná, keďže ju sťažovateľka uzavrela s úpadcom konajúcim
prostredníctvom svojho štatutárneho orgánu aj napriek tomu, že v tom čase už bol na jej
majetok vyhlásený konkurz. Sťažovateľke bola preto uložená povinnosť uhradiť
navrhovateľovi z titulu bezdôvodného obohatenia peňažnú náhradu zodpovedajúcu
ekonomickej hodnote bezdôvodného obohatenia. Pri vyčíslení výšky bezdôvodného
obohatenia za toto obdobie vychádzal okresný súd z neskoršej nájomnej zmluvy, ktorá bola
uzavretá 21. augusta 2003 medzi správcom konkurznej podstaty spoločnosti P., a. s.
v konkurze, JUDr. F. M. a sťažovateľkou. Za nasledujúce obdobie od 21. augusta 2003 až
do 30. apríla 2004 mala sťažovateľka plniť v prospech konkurznej podstaty obchodnej
spoločnosti P., a. s. v konkurze, nájomné podľa platnej nájomnej zmluvy. Sťažovateľka
podľa okresného súdu preukázala zaplatenie iba časti uvedených záväzkov, a to či už
úpadcovi priamo alebo aj správcovi konkurznej podstaty úpadcu. Okresný súd preto
zaviazal sťažovateľku splniť zvyšnú časť záväzku. Proti uvedenému rozhodnutiu podala
sťažovateľka odvolanie.
Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu
s odvolaním sa na jeho dôvody podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
aj „OSP“).
Proti uvedenému potvrdzujúcemu rozsudku podala sťažovateľka dovolanie
z dôvodov uvedených v § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) OSP. V dovolaní argumentovala
najmä tým, že krajský súd v predmetnom rozsudku neuviedol, ako sa vo veci vyjadrila, ako
aj to, že nevysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov pritom vychádzal a akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil, a tiež nezdôvodnil,
prečo nevykonal aj ďalšie navrhnuté dôkazy. Podľa sťažovateľky uvedené nedostatky
odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu majú za následok jeho nepreskúmateľnosť, čo
považovala za odňatie možnosti konať pred súdom [§ 241 ods. 2 písm. a) v spojení s § 237
písm. f) OSP].
Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol ako
neprípustné, keďže dospel k názoru, že neboli splnené podmienky ustanovené v § 237
a § 238 OSP. Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezakladá nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP,
ale mohlo by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, ktorá
sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného namieta, že najvyšší súd sa týmto právnym
názorom vyjadreným v napadnutom uznesení odchýlil od svojho iného predchádzajúceho
rozhodnutia v podobnej veci (rozsudok najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Cdo 170/2005), v ktorej naopak založil prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237
písm. f) OSP na dôvode nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
Najvyšší súd mal podľa sťažovateľky nesprávnym výkladom § 237 písm. f) OSP porušiť jej
základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd napadnutým
uznesením porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa
čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a v nadväznosti na to
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Sťažovateľka zároveň žiadala, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení
a odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s napadnutým
rozsudkom okresného súdu.
Podaním doručeným ústavnému súdu 24. augusta 2010 označeným ako „Ústavná
sťažnosť“ z 19. augusta 2010 (ďalej len „podanie z 19. augusta 2010“) rozšírila
sťažovateľka petit svojej sťažnosti s odvolaním sa na jej text navrhujúc, aby ústavný súd
nálezom vyslovil porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnutým rozsudkom
krajského súdu a napadnutým rozsudkom okresného súdu, a zároveň navrhla zrušenie týchto
rozhodnutí a vrátenie veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň žiadala, aby
ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a napadnutých
rozsudkov krajského súdu a okresného súdu.
Ústavný súd 15. marca 2011 vyzval najvyšší súd na vyjadrenie sa k sťažnosti.
Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení z 5. apríla 2011 uviedol, že najvyšší súd
v napadnutom uznesení uskutočnil výklad ustanovení zákona o prípustnosti dovolania
v súlade s vlastnou judikatúrou, pričom vzal do úvahy aj ústavný aspekt danej veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06,
III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny,
ako aj práva čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany
garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Podľa ustálenej
judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v čl. 46 ods. 1 ústavy
a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto sa ich
namietané porušenie skúma spoločne. Obdobné platí aj pre základné právo podľa čl. 36
ods. 1 listiny.
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 67/2010
z 27. mája 2010
Sťažovateľka namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv predovšetkým
napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s postupom najvyššieho súdu pri
výklade § 237 písm. f) OSP, ktorý vymedzuje podmienky prípustnosti dovolania. Podľa
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezakladá nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia
krajského súdu prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, ale mohlo by predstavovať
len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, ktorá sama osebe nezakladá
prípustnosť dovolania. Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd sa týmto právnym názorom
vyjadreným v napadnutom uznesení odchýlil od iného svojho predchádzajúceho
rozhodnutia v podobnej veci (rozsudok najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Cdo 170/2005), v ktorej naopak založil prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237
písm. f) OSP na nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
Ústavný súd uvádza, že právny názor najvyššieho súdu, ktorým založil prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f) OSP z dôvodu nedostatku riadneho odôvodnenia
rozhodnutia súdu, bol predmetom posudzovania aj v rozhodovacej činnosti ústavného súdu.
Ústavný súd väčšinovým názorom senátu rozhodol, že najvyšší súd týmto neprekročil limity
ústavnosti garantovanej čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a jeho postup nie je ani
v rozpore s čl. 6 ods. 1 dohovoru, a najvyšší súd preto týmto svojím rozhodnutím neporušil
sťažovateľom označené základné právo, ktorého porušenie v danom prípade namietal
Ústavný súd musel posúdiť, či napadnutým uznesením najvyššieho súdu, podľa
ktorého nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237
písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, mohlo dôjsť
v okolnostiach daného prípadu k porušeniu sťažovateľkou označených práv v takej
intenzite, ktorá by odôvodňovala prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania podľa
§ 237 písm. f) OSP znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru
(II. ÚS 261/06). Ústava neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva na súdnu
ochranu a jednotlivé procesné pochybenia, ku ktorým dochádza v konaní pred súdmi, ani
neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavou
garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý
predpokladá aj možnosť vzniku procesných pochybení v občianskom súdnom konaní.
V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky pochybení upravuje tento procesný
kódex aj podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti napraviť v dovolacom
konaní. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré
zakladajú tzv. zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania
podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa
§ 241 ods. 2 písm. a) OSP. Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky
súdny poriadok význam, avšak – na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád – (len) v tom
zmysle, že ich považuje za relevantný dovolací dôvod [pozri § 241 ods. 2 písm. b) OSP],
ktorý možno uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné [vada takejto
povahy sama osebe však prípustnosť dovolania nezakladá (nález ústavného súdu
č. k. II. ÚS 142/09-32 z 9. apríla 2009)]. Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej
poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd
(napr. IV. ÚS 238/07).
So zreteľom na právne závery ústavného súdu zaujaté v niektorých jeho nálezoch
(II. ÚS 261/06, I. ÚS 393/08 a I. ÚS 342/2010) treba dodať, že je vždy vecou
individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú procesné
nedostatky, ku ktorým došlo v postupe súdov v rámci občianskeho súdneho konania
(II. ÚS 148/09). Keďže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno
výnimočne (len v osobitne zákonom ustanovených prípadoch) napadnúť právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré už nadobudlo atribúty
záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku stretu dvoch
do určitej miery protichodných (verejných) záujmov, a to záujmu na ochrane základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a záujmu na ochrane právnej istoty ako ústavného princípu
vyplývajúceho z čl. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty, ktorý do určitej miery
„obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, treba rozhodujúce otázky
v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení.
Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných
článkov tak, aby boli zachované označené základné práva (m. m. II. ÚS 148/09).
Ústavný súd sa už k tejto otázke vyjadril v náleze sp. zn. IV. ÚS 481/2011
z 10. novembra 2011, v ktorom k obdobnej argumentácii. ako uplatnila sťažovateľka
vo svojej sťažnosti. citoval z uznesenia najvyššieho súdu č. k. 3 Cdo 97/2010-124
z 22. septembra 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza:
«Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov vyplývajúcich z ustanovenia
§ 237 písm. f) OSP – je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe
uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998
(správne má byť R 11/1998, pozn.) uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, v zmysle ktorého „konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/
O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho
rozsudok zostal nepreskúmateľný“.
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne
opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod
odkloniť sa od tohto názoru. Dovolací súd nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že je neudržateľný
názor zaujatý v judikáte R 111/1998 (správne má byť R 11/1998, pozn.). Senát Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní vždy
dôsledne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., nie však procesnú vadu konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O. s. p. (porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 338/2009). Právna kvalifikácia
nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv.
inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí iných senátov Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 2 M Cdo 18/2008,
4 Cdo 310/2009 a 5 Cdo 290/2009).»
V označenom náleze ústavný súd citovaný názor najvyššieho súdu v plnej miere
akceptoval a považoval ho za ústavne konformný.
Najvyšší súd preto v okolnostiach danej veci nemohol brať na zreteľ len
sťažovateľkou zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať
aj na to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom
a ústavným princípom právnej istoty vyplývajúcim z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý bol vyjadrený
právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu. Najvyšší súd pri riešení otázky
prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej
istoty, lebo sťažovateľkou namietaný nedostatok odôvodnenia rozsudku krajského súdu
(ako aj okresného súdu) nevykazoval podľa jeho názoru znaky odňatia možnosti konať pred
súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP. Zo spisu totiž vyplýva, že krajský súd stručne uviedol
rozhodujúci skutkový stav vychádzajúci z rozsudku okresného súdu, opísal priebeh konania,
stanoviská oboch procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania,
obsah odvolania a citoval právne predpisy aplikované na prípad, z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Krajský súd svoje právne závery podľa názoru ústavného súdu aj náležite
vysvetlil.
Najvyšší súd tak vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že skutkové
a právne závery krajského súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné
s čl. 46 ods. 1 ústavy a že odôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia
(§ 157 ods. 2 OSP). Za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v žiadnom
prípade nemožno považovať to, že krajský súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv sťažovateľky.
V súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa odklonu od iného rozhodnutia
najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napríklad
IV. ÚS 75/09), podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného
podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky
subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať
a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať
(napr. II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09).
Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr.
I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej
istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti
normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne
a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb
k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť
všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej
situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná
(IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery
všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej
republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných
veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty
ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Najvyšší súd by mal vždy rozhodovať so zreteľom na svoje vrcholné postavenie
v sústave všeobecných súdov, ako aj so zreteľom na svoju funkciu zabezpečovať jednotný
výklad a používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov
[§ 22 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)], a to bez ohľadu na to, že v danom
prípade neuplatňoval svoju právomoc podľa § 22 zákona o súdoch, ale svoju právomoc
vyplývajúcu mu z jeho postavenia ako súdu dovolacieho súdu rozhodujúceho
o mimoriadnom opravnom prostriedku podľa § 236 a nasl. OSP (obdobne pozri m. m.
Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre (IV. ÚS 209/2010) v zhode
a s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
konštatoval, „že rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom
súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou
územnou pôsobnosťou“, ale zároveň zdôraznil, že „úlohou najvyššieho súdu je práve
usmerňovať tieto protirečivé rozsudky (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko,
sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96, bod 59). Podľa názoru ESĽP je preto
v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch dohovoru
a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu, situácia, keď najvyšší súd (ako
zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov) je sám zdrojom hlbokých a trvalých
inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko, sťažnosť č. 30658/05, Baranowski v Poľsko,
sťažnosť č. 28358/95). Rozporné právne názory najvyššieho súdu na identické situácie sú
tak v konečnom dôsledku spôsobilé podkopávať dôveru verejnosti v súdny systém
(m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, sťažnosť č. 48553/99).“.
Ústavný súd vo vzťahu k okolnostiam tohto prípadu dodáva, že dôveru v určitú
rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná
rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, a nie ojedinelé
rozhodnutie súdu. Požiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa
judikatúra najmä najvyššieho súdu nemôže vyvíjať, resp. že v prípade, ak je prijaté
ojedinelé rozhodnutie, vybočujúce z doterajšej línie rozhodovacej praxe, sa konajúci súd
nemôže vrátiť na pôvodnú líniu rozhodovacej činnosti.
Najvyšší súd v napadnutom uznesení rovnako, ako už v predtým citovanej veci,
poukázal na to, že «„na základne uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 (správne má byť R 11/1998, pozn.) uverejnený
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997,
v zmysle ktorého konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.] aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny
záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Tento právny
názor a klasifikácia dovolateľom namietanej nesprávnosti ako vady nevykazujúcej znaky
uvedené v § 237 O. s. p.) je plne opodstatnený aj v preskúmavanej veci. Odporcom tvrdená
nepreskúmateľnosť súdnych rozhodnutí nezakladá prípustnosť jeho dovolania, lebo nejde
o procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.».
Tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru,
poukazujúc na judikát publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky, nemožno v danom prípade považovať za zjavne neodôvodnený
alebo arbitrárny. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom
je založené namietané uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný,
a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, či práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov
a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi
vlastnými.
S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k.
9 Co/339/2008-184 z 19. februára 2009
Sťažovateľka doplnila a rozšírila sťažnosť o časť smerujúcu proti napadnutému
rozsudku krajského súdu v podaní z 19. augusta 2010. V uvedenom podaní sťažovateľka
neuviedla žiadne ďalšie dôvody, pre ktoré malo dôjsť napadnutým rozsudkom krajského
súdu k porušeniu jej základných práv. V texte samotnej sťažnosti ústavný súd identifikoval
viaceré námietky sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu, pričom všetky
sa týkajú sťažovateľkou tvrdených nesprávnych právnych záverov krajského súdu.
Ústavný súd opakovane pripomína, že skutkové a právne závery súdu môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). Navyše,
nie je úlohou ústavného súdu do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach daného
prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok
so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení
krajského súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu
záverov napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).
Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa stotožnil
s odôvodnením namietaného rozsudku okresného súdu a ďalšie odôvodnenie uvedené
krajským súdom možno považovať za dôvody na zvýraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia v zmysle § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým rozsudkom krajského súdu
porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 36 ods. 1
listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda otázky, či nie je napadnutý rozsudok
krajského súdu zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, je preto potrebné zohľadniť nielen
jeho odôvodnenie, ale aj napadnutý rozsudok okresného súdu, s odôvodnením ktorého sa
krajský súd stotožnil.
Sťažovateľka poukazuje na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku
krajského súdu, keď tvrdí, že krajský súd „neuviedol, ako sa vo veci vyjadril žalovaný,
nevysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov pritom
vychádzal a akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil, prečo nevykonal aj ďalšie
navrhnuté dôkazy (napr. navrhovaný dôkaz v súvislosti s výškou bezdôvodného obohatenia,
vo vzťahu ku ktorej súd iba stručne konštatoval, že žalobcovi prislúcha náhrada
zodpovedajúca ekonomickej hodnote bezdôvodného obohatenia v čase jeho získania,
pričom pojem bezdôvodné obohatenie zodpovedajúce ekonomickej hodnote bezdôvodného
obohatenia bližšie nezdôvodnil...)“. Krajský súd mal ďalej podľa sťažovateľky nesprávne
použiť § 219 ods. 2 OSP, keďže neboli dané podmienky jeho aplikácie.
Krajský súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil s názormi okresného súdu aj vo veci
určenia výšky bezdôvodného obohatenia. Okresný súd pri určení ekonomickej hodnoty
bezdôvodného obohatenia v čase jeho získania vychádzal z ceny nájomného, s ktorou
sťažovateľka súhlasila, keď uzavrela zmluvu z 21. augusta 2003.
Ústavný súd považuje postup okresného súdu pri určovaní výšky bezdôvodného
obohatenia za ústavne udržateľný.
V tejto súvislosti ústavný súd už vyslovil, že v prípade, ak je namietané rozhodnutie
všeobecného súdu správne (z hľadiska jeho výroku), potom vada nedostatku dôvodov
rozhodnutia sama osebe (a pri inak správnom rozhodnutí) nemusí disponovať potrebnou
ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv (obdobne
III. ÚS 228/06, III. ÚS 99/08, I. ÚS 53/2010, I. ÚS 216/2010).
Zásadným v spore bolo najmä posúdenie otázky, či plnenia realizované
sťažovateľkou v prospech úpadcu znížili rozsah jej záväzku (či už na zaplatenie nájomného
alebo na vrátenie peňažného ekvivalentu bezdôvodného obohatenia) voči úpadcovi. Podľa
sťažovateľky nemalo vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu za následok zánik všetkých
oprávnení štatutárneho orgánu úpadcu a prevzatie nájomného nie je nakladaním s majetkom
podstaty, keďže nájomné sa majetkom podstaty stáva až jeho prevzatím, či už správcom
alebo štatutárnym orgánom úpadcu. Sťažovateľka nesúhlasila s právnym názorom krajského
súdu a okresného súdu, podľa ktorého majú plnenia realizované dlžníkom úpadcu
po vyhlásení konkurzu účinok splnenia záväzku iba vtedy, ak sa dostali do podstaty.
Sťažovateľka namietala, že okresný súd a krajský súd pristúpili k nesprávnemu výkladu
a aplikácii § 14 ods. 1 písm. a) a ods. 4 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“).
Podľa § 14 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a vyrovnaní vyhlásenie konkurzu má
ten účinok, že oprávnenie nakladať s majetkom podstaty, ako aj výkon práv a povinností,
ktoré súvisia s nakladaním s majetkom podstaty, prechádzajú na správcu.
Podľa § 14 ods. 4 zákona o konkurze a vyrovnaní ak plní dlžník úpadcovi
po vyhlásení konkurzu a toto plnenie má tvoriť podstatu, jeho záväzok voči úpadcovi
nezaniká, ak sa plnenie nedostalo do podstaty.
Ústavný súd konštatuje, že ak okresný súd a krajský súd aplikovali § 14 ods. 1
písm. a) zákona o konkurze a vyrovnaní tak, že na správcu konkurznej podstaty prechádza
aj oprávnenie uzatvoriť nájomnú zmluvu týkajúcu sa majetku patriacemu úpadcovi,
postupovali v súlade so zmyslom a účelom danej právnej normy, a nemohli tak zasiahnuť
do základných práv uvedených sťažovateľkou. Rovnako to platí aj pre výklad § 14 ods. 4
zákona o konkurze a vyrovnaní vo vzťahu k plneniu sťažovateľky, ktoré sa nedostalo
do podstaty.
Ústavný súd skúmal aj námietku sťažovateľky, podľa ktorej záver krajského súdu, že
sa predmetné plnenie nájomného nedostalo do podstaty v zmysle § 14 ods. 4 zákona
o konkurze a vyrovnaní, nebol podložený žiadnymi skutkovými zisteniami ani právnymi
úvahami, a navyše, krajský súd mal nepredvídateľne použiť ustanovenie, ktoré okresný súd
neaplikoval, a to bez toho, aby účastníkov konania na túto skutočnosť upozornil a umožnil
im k prípadnému odlišnému právnemu posúdeniu veci náležite sa vyjadriť.
Ako uviedol aj najvyšší súd v napadnutom uznesení, krajský súd napadnutý
rozsudok nezaložil na právnom posúdení odlišnom od posúdenia súdom prvého stupňa.
Krajský súd rozhodnutie súdu prvého stupňa považoval s odkazom na § 219 ods. 1 OSP
za vecne správne. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia krajský súd doplnil
ďalšie dôvody, pričom postupoval v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 OSP. Takýmto
postupom preto nemohlo dôjsť k porušeniu v sťažnosti označených práv.
Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
v časti týkajúcej sa napadnutého rozsudku krajského súdu z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k.
5 C/62/2005-153 z 21. apríla 2008
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).
Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani
z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých
orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania
všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09).
Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1
ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd
pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,
a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo
Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach
porušenia jej práv napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich práv sa
sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti napadnutému
rozsudku okresného súdu.
Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti
napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci
podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde (obdobne napr. IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. novembra 2011