Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 342/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. decembra 2010 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra Brňáka

prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti M., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. L. L., B.,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 3. júna 2008

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 28. mája 2010 a takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti M., a. s., na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 3. júna 2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. mája 2010

p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. mája 2010 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 3. júna

2008 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave s ú p o v i n n é

spoločne a nerozdielne nahradiť spoločnosti M., a. s., B., trovy konania v sume 303,31 €

(slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. L. L.

do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-30 z 30. septembra 2010 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť spoločnosti

M., a. s. (ďalej len ,,sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa (ďalej len ,a“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 3. júna 2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 28. mája 2010.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou na súde

domáhala, aby určil, že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva z 10. novembra

2005 a dodatok k zmluve o zabezpečení záväzku prevodom práva zo 16. marca 2006,

predmetom ktorých je spoluvlastnícky podiel sťažovateľky na bližšie vymedzených

nehnuteľnostiach, sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi. Okresný súd Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -397 z 30. októbra 2008 zamietol

žalobu sťažovateľky (žalobkyne) a uložil jej povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania.

Krajský súd na odvolanie sťažovateľky rozsudkom sp. zn. z 3. júna 2008

prvostupňový rozsudok potvrdil. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 28. mája

dovolanie sťažovateľky odmietol.

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti podrobne uviedla priebeh konania pred

všeobecnými súdmi zaoberajúcimi sa jej žalobou, poukázala na rozhodovaciu prax

všeobecných súdov v obdobných veciach (na ktoré poukazovala tiež pri prerokovávaní jej

žaloby všeobecnými súdmi), ako aj na niektoré ústavnoprocesné rozhodnutia ústavného

súdu. Ďalej uviedla: „Úplnosť, zrozumiteľnosť a presvedčivosť odôvodnení rozhodnutí

všeobecných súdov zabezpečujú ich preskúmateľnosť. Jedným z princípov, predstavujúcich

neopomenuteľnú súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich svojvôľu pri

rozhodovaní, je povinnosť súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť... Podľa ustanovenia

[ Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších zmien (ďalej aj „OSP“)]... Toto zákonné ustanovenie je

potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle vykladať

a uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na

základe ktorých je založené... (nález Ústavného súdu... zo... 16. septembra 2003 spis. zn.

-30)... pokiaľ všeobecný súd dospeje k svojmu právnemu záveru bez toho, aby

sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi

základ pre tento právny záver, treba rozhodnutie všeobecného súdu považovať za

arbitrárne (pozri ).“ V tejto súvislosti poukázala na ďalšie rozhodnutia

ústavného súdu, resp. Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a zhrnula, že

„Z vyššie uvedených právnych predpisov ako aj názorov Európskeho súdu pre ľudské práva

a Ústavného súdu... plynie, že sa súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí podrobne

zaoberať s každým prednesom účastníka konania. Súd však v odôvodnení svojho

rozhodnutia musí uviesť ku každému tvrdeniu a právnej argumentácii účastníka konania,

ktoré v konkrétnej veci môžu mať právnu relevanciu, svoj názor aspoň v takom rozsahu, aby

bolo zrejmé, prečo na ne neprihliadol alebo prečo nie sú správne.“. V ďalšom sťažovateľka

namietala diskriminačný postup vec posudzujúcich súdov, ktoré sa odchýlili od právneho

názoru už vysloveného inými súdmi v obdobných veciach, pričom na tieto rozhodnutia

nijako nereagovali. V tejto súvislosti uviedla: „tvrdenia, že... zmluva o zabezpečovacom

prevode práva, skutočným účelom ktorej je uspokojenie pohľadávky veriteľa tým, že mu

predmet zabezpečenia zostane navždy v jeho vlastníctve, pokiaľ jeho pohľadávka nebude

včas a riadne uhradená,... zmluva o zabezpečovacom prevode práva, ktorou... je možné

dosiahnuť nielen zabezpečenie pohľadávky, ale aj možný prechod vlastníckeho práva

k majetku vo väčšej hodnote, než je výška dlhu, je absolútne neplatným právnym úkonom,

oprel o rozsudky Najvyššieho súdu... a Krajského súdu v Košiciach, fotokópie ktorých

predložil súdu prvého stupňa... Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku nijako

nezdôvodnil, prečo judikáty citované žalobcom nebolo možné v predmetnej veci použiť. Súd

prvého stupňa na tieto rozhodnutia vôbec nereagoval.“

4. Vo vzťahu k potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu (pozri bod 2) poukázala na

skutočnosť, že „odvolací súd svoj rozsudok... odôvodnil podľa ustanovenia § 219 ods. 2

... Podľa názoru sťažovateľa odvolací súd môže postupovať

podľa ustanovenia iba vtedy, ak takéto

odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu a na

spravodlivý proces... Z tohto rozhodnutia Ústavného súdu... (, pozn.) vyplýva,

že odvolací súd aj po potvrdení prvostupňového rozhodnutia musí odpovedať na podstatné

a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane mimo limitov práva na

spravodlivý proces... Odvolací súd nemôže bez ďalšieho prevziať závery súdu prvého

stupňa, keď sa ani ten s argumentáciou odvolateľa nezaoberal. Takýto postup odvolacieho

súdu v predmetnej veci znamená, že sa nevysporiadal s jedným z právne významných dôvod

odvolania, teda ani rozsudok odvolacieho súdu nie je riadne odôvodnený... Odvolací súd vo

svojom rozsudku mal uviesť dôvody, prečo postupoval súd prvého stupňa správne, keď

poskytol žalobcovi odlišnú právnu ochranu, ako bola poskytnutá v prípadoch, v ktorých boli

vydané rozsudky, na ktoré sa žalobca odvolal.“.

5. Ďalej poukázala na podľa jej názoru nesprávne právne závery vyslovené

okresným súdom (a tým, že potvrdil toto rozhodnutie) aj krajským súdom:

(i) „Zmluvná voľnosť umožňuje subjektom občianskoprávnych vzťahov najlepšie

realizovať vlastné osobné a hospodárske potreby a záujmy v súlade s ich individuálnymi

záujmami a potrebami. To znamená, že v prvom rade platí to, čo sa zmluvné subjekty

dohodli. Ak však subjekty už raz uzavrú podľa svojho slobodného rozhodnutia určitú zmluvu

platí, že túto zmluvu sú povinní plniť a to aj keby sa plnenie pre niektorú zmluvnú stranu

začalo tejto javiť ako nevýhodné. Dohody medzi veriteľom a dlžníkom spočívajúce v tom, že

ak dlžník nie je schopný dlh splniť, stáva sa veriteľ definitívnom vlastníkom veci, ktorá

pôvodne slúžila iba na zabezpečenie záväzku sú platné, pretože v súkromnom práve niet

takej právnej normy, ktorá by ich zakazovala, prípadne obmedzovala.“ Ďalej uviedla, že

„Právne závery, ktoré súd prvého stupňa z princípu zmluvnej voľnosti a z ustanovení § 39,

a vyvodil a s ktorými sa odvolací súd stotožnil, sú

zjavne arbitrárne a logicky z nich ani nevyplývajú. Súd prvého stupňa a svojím

potvrdzujúcim rozsudkom aj odvolací súd tak odchýlil od nich, že zásadne poprel ich účel,

podstatu a zmysel.“

(ii) „Hoci medzi navrhovateľom a odporcom existuje veriteľsko-dlžnícky vzťah,

s ohľadom na okolnosti - to je snaha o spoločné podnikanie, spoločné investičné záujmy

navrhovateľa a odporcu, záujem budovať polyfunkčný objekt, ktoré vyplývajú z celého

systému uzavretých zmlúv - súd vyvodil záver, že rozpor medzi záujmami navrhovateľa

a odporcu (resp. zástupcu a zastúpeného) tú nie sú, resp. navrhovateľ nepreukázal v tomto

konaní.“ V súvislosti s tým uviedla, že „Účastníci konkrétneho záväzkového vzťahu, ktorí

sú k sebe v postavení veriteľa a dlžníka, zásadne majú kolízne záujmy... z dôvodu kolízie

v záujmoch zastúpeného (žalobcu) a zástupcu (žalovaného) žalovaný nemal oprávnenie

v mene žalobcu podpísať... Zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva... zo dňa 10. 11.

2005, táto zmluva nie je prejavom vôle žalobcu. Preto svojím obsahom odporuje zákonu

a na základe ustanovenia je absolútne neplatným právnym

úkonom.“.

6. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu (pozri bod 2) sťažovateľka uviedla, že

„Podľa ustálenej praxe Najvyššieho súdu... a Ústavného súdu... nedostatok riadneho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia zakladá prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia

.“ (konkrétne poukázala na rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. , nález ústavného súdu sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. ). Preto „pochybenia odvolacieho súdu mali za

následok vadu v zmysle , na ktorú je dovolací

súd... povinný prihliadať ex offo... Ak za tohto stavu dovolací súd dovolanie sťažovateľa

odmietol bez meritórneho prerokovania a rozhodnutia, porušil tým jeho právo na súdnu

ochranu podľa ... Listiny..., ako aj jeho právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.

7. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci

takto rozhodol:

„Základné práva spoločnosti M. a. s.,... B.,... podľa ..., ods.

1 Listiny... a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom a rozsudkom Krajského súdu... zo dňa

03. 06. 2008 spis. zn. -431 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu... zo

dňa 28. 05. 2010 spis. zn. porušené boli.

Uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 28. 05. 2010 spis. zn. sa

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd... je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľova na účet

jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

8. Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (bod 1) vyzval krajský súd

a najvyšší súd, aby sa vyjadrili k prijatej sťažnosti a ku vhodnosti ústneho pojednávania.

Predsedníčka krajského súdu vo vyjadrení z 20. októbra 2010 bez ďalšieho zotrvala na

dôvodoch napadnutého rozhodnutia s tým, že nemá k nim čo dodať. Predseda

obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu vo vyjadrení z 18. októbra 2010 inter alia

uviedol, že dovolací súd „nedospel k záveru, že by napádané rozhodnutie bolo arbitrárnym

rozhodnutím, v dôsledku ktorej skutočnosti by bola daná prípustnosť dovolania podľa § 237

písm. f/ Naviac, sťažovateľom deklarovaný dôvod dovolania by ani nekorešpondoval

s obsahom ustanovenia “. Sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu

listom z 22. novembra 2010 oznámila, „že v plnom rozsahu trvá na podanej sťažnosti“.

9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od neho nemožno

očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práva podľa označených

článkov a dohovoru. Prerokovanie sťažnosti na ústnom pojednávaní – vzhľadom na

povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd

nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností

potrebných na meritórne rozhodnutie veci (napr. , ).

10. Po podrobnom posúdení sťažnosti, namietaných rozhodnutí krajského súdu

a najvyššieho súdu, obsahu vyžiadaného súdneho spisu a vyjadrenia k sťažnosti dospel

ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť je dôvodná.

II.

11. Rozsudkom č. k. -397 z 30. októbra 2008 okresný súd zamietol

žalobu sťažovateľky, ktorou sa domáhala jednak určenia neplatnosti zmluvy o zabezpečení

záväzku prevodom práva z 10. novembra 2005 v znení jej dodatku zo 16. marca 2006 (ďalej

len „zmluva o zabezpečovacom prevode práva“) a ďalej určenia, že je spoluvlastníkom

bližšie označených nehnuteľností. Rozhodol tak na základe zistenia, že zmluva

o zabezpečovacom prevode práva spĺňa všetky materiálne, ako aj formálne náležitosti.

V tejto súvislosti okresný súd uviedol, že „dohody medzi veriteľom a dĺžnikom spočívajúce

v tom, že ak dĺžnik nie je schopný dlh splniť stáva sa veriteľ definitívnym vlastníkom veci,

ktorá pôvodne slúžila iba na zabezpečenie záväzku sú platné, pretože v súkromnom práve

niet takej právnej normy, ktorá by ich zakazovala, prípadne obmedzovala.“. Okresný súd

nesúhlasil so sťažovateľkou použitým výkladom ustanovenia § 553 ods. 1 zákona

č. v znení platnom v čase rozhodovania (ďalej len

„“), pretože „by mohlo dôjsť k oslabeniu princípu záruk

občianskoprávnych úkonov, najmä by mohlo nastať zneistenie zásady ochrany poctivého

veriteľa“.

12. Proti tomuto rozsudku sťažovateľka podala odvolanie, v ktorom uviedla

podrobnú právnu proti/argumentáciu v súvislosti s inštitútom zmluvy o zabezpečovacom

prevode práva ( ) a neplatnosťou právnych úkonov

( a ). Poukazovala pritom na účel zmluvy

o zabezpečovacom prevode práva – na rozväzovaciu podmienku v prípade, že zabezpečený

záväzok bude splnený, na podmienenosť zmeny v osobe nositeľa práv, pričom podľa jej

názoru nemôže ísť (ako v danom prípade pozn.) o prevod trvalý, ale len

dočasný/zabezpečovací. V tejto súvislosti uviedla: «Zmyslom tohto prevodu je motivovať

dlžníka na riadne a včasné splnenie jeho záväzku. Dlžník postupuje veriteľovi svoje právo

s rozväzovacou podmienkou. V prípade, že bude záväzok – i keď po splatnosti - splnený,

obnovuje sa bez ďalšieho pôvodný stav. Zabezpečovací prevod práva na veriteľa zaniká zo

zákona. Taká zmluva o zabezpečovacom prevode práva, skutočným účelom ktorej je

uspokojenie pohľadávky veriteľa tým, že mu predmet zabezpečenia zostane navždy v jeho

vlastníctve, pokiaľ jeho pohľadávka nebude včas a riadne uhradená, je pre rozpor s účelom

zákona a pre jeho obchádzanie podľa absolútne neplatným

právnym úkonom... účel... „zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva“ zo dňa 10. 11.

2005 je zakotvený v ustanovení v druhej vete bodu 1. čl. IV., podľa ktorého: „V prípade

neuhradenia dlžnej čiastky v lehote 30 dní od odoslania písomnej výzvy veriteľa, stáva sa

veriteľ vlastníkom predmetu zabezpečenia podľa čl. II. tejto zmluvy, k čomu dáva dlžník

výslovný súhlas.“. Tento účel je v rozpore s ustanovením a

ho aj obchádza. Preto „Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva“ zo dňa 10. 11.

2005 je v zmysle ustanovenia je absolútne neplatným právnym

úkonom.» Sťažovateľka v rámci odvolania tiež poukázala na viaceré – v jej prospech

svedčiace súdne rozhodnutia (najvyššieho súdu, Krajského súdu v Košiciach, Najvyššieho

súdu Českej republiky) – predložené okresnému súdu na pojednávaniach 11. septembra

2008 a 9. októbra 2008, ktoré okresný súd „nechal bez povšimnutia“. V rámci odvolania

sťažovateľka poukazovala aj na iné/ďalšie právne vady prvostupňového rozhodnutia.

13. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 3. júna 2009 potvrdil

prvostupňový rozsudok. Zopakoval priebeh odvolaním namietaného súdneho konania

a k veci bez ďalšieho uviedol:

„Odvolací súd prejednal vec podľa a a dospel

k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny.

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôkazy.

Odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého

stupňa dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec posúdil

správne aj po právnej stránke, a to z dôvodov ním uvedených v odôvodnení napadnutého

rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, a preto napadnutý rozsudok

ako vecne správny podľa potvrdil.“

14. Proti tomuto rozsudku sťažovateľka podala dovolanie z dvoch dôvodov, a to

odňatím možnosti konať pred súdom podľa (i) a tiež z dôvodu, že

„rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci“ (ii).

(i) Sťažovateľka v tejto súvislosti nižším súdom vytýkala predovšetkým

„nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia“, poukazujúc

pritom na súdnu prax najvyššieho súdu, ústavného súdu, ESĽP, a násl. ,

ods. 1 dohovoru a .

(ii) Sťažovateľka v podstate zopakovala argumentáciu použitú v konaní pred

okresným súdom a v rámci podaného odvolania.

15. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 28. mája 2010 dovolanie

sťažovateľky odmietol, keď v podstatnom uviedol:

„Najvyšší súd... bez nariadenia pojednávania... dospel k záveru, že dovolanie nie je

prípustné...

V predmetnej veci podal navrhovateľ dovolanie proti potvrdzujúcemu výroku

rozsudku odvolacieho súdu...

Ak je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým bol výrok rozsudku súdu prvého stupňa

potvrdený, je dovolanie prípustné len vtedy, ak súd vyslovil prípustnosť dovolania, pričom

v predmetnej nejde o tento prípad. Z uvedeného vyplýva, že zákonné podmienky pre podanie

dovolania podľa § 238 O. s .p. neboli splnené...

Z podaného dovolania vyplýva, že dovolateľ nesúhlasil s názormi vyslovenými

prvostupňovým ako i odvolacím súdom a vytýkal im aj to, že nebolo vykonané aj ním

navrhované dokazovanie resp. súd prvého stupňa sa nezaoberal jeho námietkami a

následne súdy vyslovili nesprávny právny záver a rozhodnutia neboli dostatočne

odôvodnené. Vzhľadom na tieto skutočnosti vznesené v dovolaní sa dovolací súd zaoberal

skúmaním, či nedošlo k porušeniu ust. ...

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým

účastníkovi odňal možnosť realizovať tie procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny

poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práva a právom chránených záujmov.

Skutočnosť, že súd nevykoná účastníkmi navrhované dôkazy, ani takýto jeho postup

nemožno hodnotiť ako odňatie práva konať pred súdom. Rozhodnutie vyjadruje nezávislé

postavenie súdu pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal, vrátane nezávislého rozhodovania

o tom, ktoré dôkazy vykoná. O takýto prípad by išlo však vtedy, ak by súd svojim procesným

postupom odňal účastníkovi možnosť navrhnúť vykonanie dôkazov, čo v tomto prípade

nebolo preukázané. Podľa názoru dovolacieho súdu nedošlo pri rozhodovaní odvolacím

súdom k takým procesným vadám konania, ktoré by mali za následok vyslovenie, že

účastníkovi /žalobcovi/ bola odňatá možnosť konať pred súdom tak, ako to predpokladá ust.

Taktiež neboli zistené ani iné vady konania, pre ktoré by zakladali

postup podľa

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, pričom základné právo na súdnu ochranu

neznamená právo na úspech v konaní pred súdom / , /. K porušeniu

garantovaného práva na súdnu ochranu resp. na spravodlivý proces by podľa

dohovoru mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal

možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde

/II. ÚS 8/2001/, ale aj tým, že súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho

rozhodnutia, alebo ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od

znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Naplnenie

uvedených skutočností v predmetnej veci nebolo preukázané. Taktiež článok 6 ods. 1

dohovoru nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom

odvolací súd sa pri rozhodovaní o odvolaní môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia

nižšieho súdu / García Ruiz proti Španielsku /.

Pokiaľ sa odvolací súd po preskúmaní veci a napadnutého rozsudku stotožnil

s názorom vysloveným prvostupňovým súdom v znení platnom

a účinnom od 15. 10. 2008/, nemožno túto skutočnosť považovať za vadu, ktorá by napĺňala

predpoklady zákonom stanoveného dovolacieho dôvodu len preto, že účastník

s rozhodnutím nesúhlasí.

Najvyšší súd... na základe uvedeného dovolanie... odmietol.“

III.

16. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie

a rešpektovanie všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.

Dodržiavanie orgánmi verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé

rešpektovanie jej jednotlivých článkov. Generálna interpretačná a realizačná klauzula

ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ( ). Výklad

každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavnou ako základným

zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán

aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky (podobne čl. 36 ods. 1 listiny). Podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne...

prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

18. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

19. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil (napr. ), že

nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom

procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú

predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl.

a dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na

riadny proces ( , listiny, dohovoru)

a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne

vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť ( ).

20. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľky vo vzťahu k rozsudku krajského

(odvolacieho) súdu spočíva v jej tvrdeniach (bližšie body 3 až 5), že

- je arbitrárny pre nedostatok dôvodov,

- všeobecnými súdmi zvolený výklad je

neudržateľný, pričom okresný súd a krajský súd primerane/dostatočne

nereagovali na sťažovateľkinu právnu argumentáciu o účele inštitútu zmluvy

o zabezpečovacom prevode práva a ani sa nijako nevysporiadali s odlišnou

rozhodovacou praxou všeobecných súdov (bod 3 až 5).

21. Krajský súd pri odôvodňovaní potvrdzujúceho výroku svojho rozsudku (bod 13)

aplikoval v znení účinnom od 15. októbra 2008, podľa ktorého ,,Ak sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody“. Uvedené ustanovenie bolo zavedené novelou

vykonanou a z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva, že

zákonodarca ním ,,reaguje na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí

súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním

vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe

podania, známy napadnutý rozsudok a v závere obsahujú už len stručné konštatovania

o správnosti a presvedčivosti napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne

stotožňuje. Ide o ustanovenie v rovine fakultatívnej a umožňuje odvolaciemu súdu sa

sústrediť už len na doplnenie presvedčivosti rozhodnutia a odvolacie súdy sa tak môžu

sústrediť na judikatúru a odbornú literatúru. Tým sa môže zvýšiť aj dôvera v apelačné súdy,

ktoré by v rozhodnutí menej kopírovali a viac argumentovali, čo nepochybne bude

verejnosťou vítané.“.

22. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa (podobne listiny) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá

na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako ESĽP

pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa

zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na

tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára

1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu v odôvodnení

rozhodnutia zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov

strán s výhradou, že (ne)majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla

1993, ).

23. Zákonodarcom upravenú fakultatívnu možnosť odvolacieho súdu obmedziť sa

v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia je vždy potrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152

ods. 4 ) aplikovať aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a ESĽP zaoberajúcej sa

právom účastníka občianskeho súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu. Ak tak všeobecný súd nepostupoval, jeho rozsudok je nevyhnutné

považovať za arbitrárny, zjavne neodôvodnený, a tým priamo zasahujúci do základného

práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa (

listiny).

24. Okresný súd v okolnostiach danej veci zamietol žalobu sťažovateľky, keď na ňou

uvádzané dôvody neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva z 10. novembra

2005 spočívajúce v trvalosti/definitívnosti zmeny vlastníctva v prospech veriteľa v podstate

iba uviedol (bližšie pozri bod 11), že „dohody medzi veriteľom a dĺžnikom spočívajúce

v tom, že ak dĺžnik nie je schopný dlh splniť stáva sa veriteľ definitívnym vlastníkom veci,

ktorá pôvodne slúžila iba na zabezpečenie záväzku sú platné, pretože v súkromnom práve

niet takej právnej normy, ktorá by ich zakazovala, prípadne obmedzovala“. Okresný súd

v odôvodnení svojho rozsudku navyše žiadnym spôsobom nereagoval/nevysporiadal sa

s inými právnymi závermi všeobecných súdov o tejto otázke, ktoré rozhodnutia

sťažovateľka predložila okresnému súdu (pozri bod 12 in fine). S uvedeným právnym

záverom sťažovateľka prejavila kvalifikovaný nesúhlas v odvolaní (bod 12), pričom na

predloženú právnu argumentáciu sťažovateľky krajský súd reagoval len tak, že sa stotožnil

so závermi rozsudku okresného súdu bez toho, aby považoval za potrebné k nim niečo

dodať. Na odvolacie námietky sťažovateľky teda krajský súd nereagoval vôbec (pozri

bod 13).

25. Podľa ústavného súdu však v okolnostiach posudzovanej právnej veci odvolacie

námietky sťažovateľky signalizovali možnosť ich podstatného vplyvu na právne posúdenie

veci v otázke ústavne/zákonne konformného výkladu

vychádzajúc z účelu v uvedeného zabezpečovacieho

právneho inštitútu (zmluvy o zabezpečení prevodu práv, pozn.). Bez potreby hlbšej právnej

argumentácie a nad rámec sťažovateľkou okresnému súdu predložených súdnych

rozhodnutí (pozri bod 12 in fine) ústavný súd dáva za pravdu právnej argumentácii

sťažovateľky [body 5(i), 12 a 20] o zabezpečovacom/dočasnom charaktere zmluvy podľa

, a to bez ohľadu na pôvodné (neskôr zmenené) znenie tohto zákonného

ustanovenia [„splnenie záväzku sa môže zabezpečiť prevodom práva dlžníka v prospech

veriteľa (zabezpečovací prevod práva)“]. Aj keď pôvodná (na rozdiel od neskôr účinnej od

1. januára 2008, pozn.) úprava výslovne nehovorila

o dočasnosti tam uvedeného zabezpečovacieho prevodu práva, relevantná súdna prax

(k obdobiu aj spred 1. januára 2008) pomerne jednoznačne prijala záver, že takýto prevod

môže byť iba zabezpečovací/dočasný. Napr. najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn.

v podstatnom k uviedol:

„... podľa môže byť splnenie záväzku zabezpečené prevodom práva

dlžníka na veriteľa (tzv. zabezpečovacím prevodom práva). O zabezpečovací prevod práva

ide vtedy, ak dlžník prevedie na veriteľa svoje právo (napríklad vlastnícke) s rozväzovacou

podmienkou, že zabezpečený záväzok bude splnený. Zabezpečovacím prevodom tak

dochádza k zmene v subjekte práva do momentu splnenia záväzku (v prípade jeho splnenia

sa obnovuje pôvodný stav). V prejednávanej veci ale (na rozdiel od toho) bola dohodnutá

zmena v subjekte práva bez dohodnutia možnosti obnovy pôvodného stavu.“ Napr. aj česká

úprava, ktorá napriek tomu, že obsahuje stále pôvodnú

úpravu (ako u nás pred 1. januárom 2008), súdna prax bez väčších problémov zastáva

podobný názor ako je uvedený v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn.

(napr. , ).

26. Za týchto okolností bolo povinnosťou krajského súdu na túto odvolaciu

argumentáciu sťažovateľky primeraným a ústavne konformným spôsobom reagovať.

Krajský súd však v odôvodnení napadnutého rozsudku nedal presvedčivú a jasnú odpoveď

na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a nereagoval ani na podstatné

odvolacie námietky, pričom od uvedenej povinnosti ho nemôže oslobodiť ani znenie § 219

ods. 2 , ktoré nemožno aplikovať čisto formálne, ale v spojení s judikatúrou ústavného

súdu a ESĽP a súčasne v spojení s . Podľa uvedeného ustanovenia (ktoré

primerane platí aj pre odvolací súd – ) totiž súd v odôvodnení rozsudku

okrem iného uvedie, ako vec právne posúdil. Ako je zrejmé z odôvodnenia rozsudku

okresného súdu, tento bez akejkoľvek interakcie s už známou rozhodovacou praxou iných

všeobecných súdov (dávajúcej za pravdu sťažovateľke, pozn.) a bez vyloženia účelu

a významu zabezpečovacieho inštitútu podľa „iba“

uviedol (bližšie pozri bod 11 a 24), že „dohody... spočívajúce v tom, že ak dĺžnik nie je

schopný dlh splniť stáva sa veriteľ definitívnym vlastníkom veci, ktorá pôvodne slúžila iba

na zabezpečenie záväzku sú platné...“. Za takýchto okolností rozsudok okresného súdu nie

je v súlade . Bolo preto povinnosťou odvolacieho súdu (a to bez ohľadu na

znenie ) napraviť pochybenie okresného súdu a primeraným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať na podstatné odvolacie námietky sťažovateľky (bod

12). Krajský súd sa však právnou argumentáciou sťažovateľky vôbec nezaoberal a ani

neuviedol na zvýraznenie správnosti a presvedčivosti rozsudku okresného súdu žiadne

dôvody, ktoré by ústavnému súdu umožnili konštatovať, že svojím postupom pri

odôvodnení napadnutého rozsudku neporušil základné právo sťažovateľky na súdnu

ochranu. Ústavný súd preto výrokom tohto nálezu vyslovil, že rozsudkom krajského súdu

bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa ,

čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tento zrušil a vrátil vec krajskému

súdu na ďalšie konanie [ , zákona o ústavnom

súde].

27. Ústavný súd vo svetle uvedených nedostatkov odôvodnenia rozsudku krajského

súdu, ktoré viedli k záveru o zásahu do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu,

poukazuje aj na nie celkom štandardné vyjadrenie krajského súdu k prijatej sťažnosti. Tento

totiž na výzvu ústavného súdu, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti, reagoval čisto formálne

a bez akejkoľvek snahy ,,obhájiť“ v konaní pred ústavným súdom sťažnosťou napadnutý

rozsudok (bod 8).

28. Sťažovateľka v sťažnosti namietala tiež porušenie v petite označených práv

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. mája 2010, ktorý dovolanie

sťažovateľky odmietol (bod 15). Sťažnosť v tejto časti odôvodnila tým, že „nedostatok

riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia zakladá prípustnosť dovolania v zmysle

ustanovenia “ (pozri bod 6). Sťažnosť obstojí

aj v tejto časti.

29. „Formovanie doktríny v otázke posudzovania splnenia podmienok prípustnosti

dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku smerujúceho proti právoplatnému

rozhodnutiu všeobecného súdu leží v rozhodujúcej miere na pleciach všeobecných súdov.

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok smerujúci proti právoplatnému rozhodnutiu

súdu je spôsobilé vyvolať zrušenie alebo zmenu takéhoto rozhodnutia, čo predstavuje

zákonom pripustenú výnimku z požiadavky na záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatných

rozhodnutí. Dovolanie preto nie je generálne použiteľné a možno ho s úspechom uplatniť

len vo výnimočných prípadoch. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov

vychádza z toho, že právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú

v právnom štáte ( ) narušiteľné len mimoriadne a výnimočne. Najvyšší

súd, ktorý stojí na vrchole sústavy všeobecných súdov spravidla rešpektujúc takto

vymedzený charakter dovolania, posudzuje otázku prípustnosti dovolania v občianskom

súdnom konaní skôr reštriktívne“ ().

30. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak toto trpí

jednou z vád uvedených v ustanovení , pričom na tieto procesné vady prihliada

dovolací súd z úradnej moci, či už to dovolateľ ako účastník konania namieta, alebo nie

( druhá veta ). Skúmanie prípustnosti dovolania v prípade, že toto smeruje

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bola účastníkovi podľa jeho tvrdení postupom

súdu odňatá možnosť konať pred súdom [ ], je založené vždy na

individuálnom prístupe k prejednávanej veci. Judikatúra najvyššieho súdu k prípustnosti

dovolania z dôvodu odňatia možnosti konať pre súdom je bohatá a zahŕňa rôzne situácie

procesného charakteru. Najvyšší súd v právnej veci vedenej pod sp. zn.

v rozsudku z 27. apríla 2006 okrem iného uviedol: ,,Vady konania vymedzené v zhora

citovaných častiach ustanovenia sú vo svojej podstate porušením základného

práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú

v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl.

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a

Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T.

c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky

(nález z 12. mája 2004 sp. zn. ) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho

rozhodnutia... Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva

účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa

vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka

na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia

práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť

náležité skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho

dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných

prostriedkov.

Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením

práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237

písm. f) a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania. I s prihliadnutím na obsah

vyššie zmienenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, Komisie a Ústavného súdu

Slovenskej republiky to však znamená, že za prekonaný treba považovať názor považujúci

nedostatky v odôvodnení súdneho rozhodnutia len za tzv. inú vadu konania (R 11/98).“

31. Tento právny názor najvyššieho súdu, ktorý založil prípustnosť dovolania (proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu) podľa ustanovenia

z dôvodu nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu, bol predmetom posudzovania

aj v rozhodovacej činnosti ústavného súdu. Na ústavnom súde bola podaná sťažnosť, ktorou

sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru týmto

rozhodnutím najvyššieho súdu okrem iného aj z dôvodu, že dovolací súd zreteľne prekročil

prísny zákonom ustanovený procesný režim dovolacieho konania a možného zásahu do

právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia. Ústavný súd k tomu uviedol: «Podľa

názoru ústavného súdu postup najvyššieho súdu v namietanej veci, keď sa „zmocnil“

preskúmania rozhodnutí rozhodujúcich súdov práve z hľadiska namietania kvality obsahu

ich odôvodnenia, rešpektoval na jednej strane obmedzené zákonom dovolené dôvody na

dovolacie konanie v tejto veci, na druhej strane založil individuálne posúdenie veci.»

Ústavný súd teda takéto posúdenie prípustnosti dovolania najvyšším súdom z hľadiska

ústavnosti väčšinovým názorom senátu akceptoval a v závere odôvodnenia nálezu sp. zn.

z 13. decembra 2007 uviedol: ,,Zohľadňujúc uvedené skutočnosti podľa

názoru ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 27. apríla 2006,

ktorým najvyšší súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 8. decembra 2004 sp. zn.

a rozsudok okresného súdu zo 14. apríla 2004 č. k. -72 na

základe dovolania žalovanej, neprekročil limity ústavnosti garantovanej čl. 46 ods. 1

v spojení s a nie je ani v rozpore s dohovoru, a preto rozhodol,

že najvyšší súd týmto svojím rozhodnutím neporušil sťažovateľom označené základné

práva, ktorých porušenie namieta.“ V podobnom duchu rozhodol najvyšší súd tiež

v rozhodnutí sp. zn. , keď uviedol: „Pokiaľ sa... rozhodnutie odvolacieho

súdu nebude zaoberať odvolaním brojacim práve proti dôvodom uvedeným v rozhodnutí

súdu prvého stupňa, takýto jeho postup je nezlučiteľný so zásadou spravodlivosti konania.“

32. Vychádzajúc zo zistených záverov vo vzťahu k namietanému rozsudku krajského

súdu (body 20 až 26), ktorý svoje rozhodnutie neodôvodnil ústavne prijateľným spôsobom,

fakticky odňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom. Tým bola naplnená skutková

podstata prípustnosti dovolania proti tomuto rozhodnutiu v zmysle

a zároveň naplnená aj dôvodnosť podaného dovolania. Bolo preto povinnosťou najvyššieho

súdu v rámci svojej zákonom zverenej právomoci o podanom dovolaní meritórne

rozhodnúť. Ústavný súd preto výrokom tohto nálezu vyslovil, že tiež namietaným

uznesením najvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa , listiny a právo podľa dohovoru a toto

zrušil [ , ].

33. Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o náhrade trov konania sťažovateľke, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním

advokátom JUDr. L. L. v úspešnom konaní pred ústavným súdom. Úhradu priznal za dva

úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1

ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to po 120,23 € za 2

úkony vykonané v roku 2010 a režijný paušál 2 x 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky), ktorá bola

zvýšená o DPH v sume 19 %, t. j. 303,31 €. Náhradu trov konania za stanovisko

z 22. novembra 2010 ústavný súd sťažovateľke nepriznal vzhľadom na to, že toto podanie

nemalo vo vzťahu k rozhodnutiu ústavného súdu žiadnu relevanciu. Vzhľadom na to, že

sťažovateľkou označené práva porušili tak krajský súd, ako aj najvyšší súd a boli zrušené

obe rozhodnutia, ústavný súd zaviazal na náhradu trov krajský súd a najvyšší súd spoločne

a nerozdielne.

34. Ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec

vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo

vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo

postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu ( ).

35. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť

jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2010