Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Sf/93/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Soukupovej (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej a JUDr. Ing. Matúša Škarbalu, v právnej veci žalobcu: Norbert Rašlík – Autosúčiastky, s miestom podnikania Ulica Jerichova č. 283/9, 917 01 Trnava, IČO: 33 209 952, právne zastúpený: HALADA & PARTNERS s.r.o., so sídlom Kapitulská č. 21, 917 01 Trnava, IČO: 36 669 661, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 103795566/2025 zo dňa 22.09.2025, takto

r o z h o d o l :

r o z h o d o l :

I. Súd správnu žalobu zamieta.

II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Daňový úrad Trenčín, pobočka Považská Bystrica (ďalej len „správca dane“), vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej aj len „DPH“) podľa o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) za zdaňovacie obdobia január až december 2015, a to na základe Oznámenia o daňovej kontrole č. 101890464/2019 zo dňa 07.08.2019, pričom daňová kontrola začala dňa 11.09.2019. O výsledku z daňovej kontroly bol vyhotovený Protokol č. 101618904/2020 zo dňa 22.10.2020 (ďalej len „Protokol“), ktorý bol doručený daňovému subjektu spolu s Výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v Protokole dňa 28.10.2020. Pripomienky k Protokolu boli s daňovým subjektom prerokované dňa 23.11.2020.

2. Správca dane vydal v poradí prvé rozhodnutie č. 100381430/2024 zo dňa 04.03.2021, ktorým vyrubil daňovému subjektu rozdiel dane v sume 4 856,65 eur na DPH za zdaňovacie obdobie november 2015. Žalovaný v poradí prvým rozhodnutím č. 101025704/2021 zo dňa 11.06.2021 rozhodnutie správcu dane potvrdil. Krajský súd v Trenčíne, ako správny súd, na základe správnej žaloby podanej žalobcom uvedené rozhodnutia daňových orgánov zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie, a to Rozsudkom sp. zn. zo dňa 15.03.2022. Žalovaný voči uvedenému rozhodnutiu správneho súdu podal kasačnú sťažnosť, ktorú Najvyšší správny súd SR Rozsudkom sp. zn. zo dňa 28.04.2023 zamietol. Následne správca dane vydal dňa 22.03.2024 v poradí druhé rozhodnutie č. 100968989/2024, ktoré bolo v poradí druhým rozhodnutím žalovaného č. 102747549/2024 zo dňa 20.09.2024 zrušené a vec bola vrátená správcovi dane na ďalšie konanie.

3. Následne správca dane v poradí tretím rozhodnutím č. 102042343/2025 zo dňa 27.05.2025 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) vyrubil daňovému subjektu rozdiel dane v sume 4 856,65 eur na DPH

za zdaňovacie obdobie november 2015, a to podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Daňový subjekt v zdaňovacom období november 2015 uplatňoval osobitnú úpravu dane v zmysle ustanovenia z dodávateľských faktúr za nákupy ojazdených motorových vozidiel od dodávateľova Josko Medak (ďalej aj ako „Josko Medak Automobile“).

4. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správca dane následne rozsiahlo opísal priebeh administratívneho konania a zistenia, ktoré považoval počas daňovej kontroly, resp. následného vyrubovacieho konania za preukázané. Správca dane v súlade s právnym názorom vysloveným správnym súdom, ako aj kasačným súdom (v súvislosti s inými zdaňovacími obdobiamia) opätovne posúdil doklady a dôkazy predložené daňovým subjektom, ako aj dôkazy, ktoré správca dane získal v priebehu daňovej kontroly v súlade s ustanovením § 24 ods. 1 Daňového poriadku. Zároveň správca dane okrem žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej len „MVI“) nemeckým daňovým úradom ohľadom dodávateľov daňového subjektu doplnil všetky čiastkové, resp. záverečné odpovede na MVI a tieto vyhodnotil. Správca dane postupoval v zmysle záverov rozhodnutí kasačného súdu (napr. sp. zn. zo dňa 31.05.2025 týkajúci sa zdaňovacieho obdobia máj 2015; sp. zn. zo dňa 30.05.2023 týkajúci sa zdaňovacieho obdobia august 2015) a v zmysle záverov Rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-624/15 Litdana, porovnal skutkové a právne závery v ňom uvedené a aplikoval ich na prejednávaný prípad daňového subjektu. Správca dane ďalej skúmal účasť daňového subjektu na podvode s tým, že vykonal Axel Kittel test a ustálil sa v závere o aktívnej účasti daňového subjektu na podvodnom konaní. Správca dane uviedol, že v tomto prípade nebol povinný skúmať, či daňový subjekt prijal dostatočné opatrenia, aby sa vyhol svojej účasti na daňovom podvode.

5. Správca dane zhrnul, že daňový únik vznikol v dôsledku podvodného konania daňového subjektu, ktoré spočívalo v neodvedení DPH na výstupe z uskutočnených zdaniteľných plnení, pretože daňový subjekt odviedol DPH len z prirážky 100 eur, z rozdielu medzi nákupnou a predajnou cenou motorového vozidla (DPH vo výške 20 eur), z dôvodu uplatnenia osobitného režimu zdaňovania. Daňový únik vznikol podvodným konaním daňového subjektu, ktoré spočívalo v nepriznaní daňovej povinnosti v plnej sume pri dodaní tovaru v tuzemsku, pričom k podvodnému konaniu malo dôjsť priamo medzi daňovým subjektom a jeho dodávateľmi, keď dodávateľ pre daňový subjekt uskutočnil intrakomunitárne dodanie tovaru a daňový subjekt nepostupoval zákonným spôsobom, nepriznal intrakomunitárne nadobudnutie tovaru, ale uplatnil si osobitnú úpravu uplatňovania dane pri použitom tovare, ktorú je práve z dôvodu daňových únikov zakázané kombinovať s intrakomunitárnym dodaním tovaru ( ). Uzavrel, že v danom prípade došlo k neodvedeniu dane v správnej sume priamo daňovým subjektom, preto správca dane na základe tvrdení a postupov daňového subjektu konštatoval jeho aktívnu účasť na daňovom podvode. V rámci štvrtej podmienky Axel Kittel testu správca dane zopakoval, že daňový subjekt vedel, že jeho zdaniteľné obchody boli spojené s podvodným konaním. Ak by daňový subjekt správne vykázal daň z nadobudnutia tovaru v zmysle (v nadväznosti na ) a zároveň by si uplatnil právo na odpočítanie dane na vstupe (samozdanenie podľa ), pri ďalšom predaji tovaru v tuzemsku by mu vznikla vysoká daňová povinnosť. Nemeckí dodávatelia deklarovali intrakomunitárne dodanie s oslobodením od dane, čo deklarovali aj v súhrnných výkazoch DPH (aplikácia VIES). Okrem toho na faktúrach uvádzali poznámku o intrakomunitárnom dodaní tovaru v rámci Spoločenstva. Daňový subjekt disponoval informáciou, že ojazdené motorové vozidlá sú pôvodom belgické a francúzske (údaje vyplývajú aj z technických preukazov jednotlivých vozidiel), z Rámcovej zmluvy uzatvorenej s dodávateľom Medak GmbH bolo uvedené, že tento nakúpi bez DPH vozidlá z Belgicka a Francúzska a ďalej ich predá daňovému subjektu tiež bez DPH. Z výpovedí MVI mal správca dane preukázané, že dodávatelia Josko Medak Automobile, Medak GmbH, AUTOGALERIE FRANKFURT GbR uviedli, že o rámcových zmluvách im nebolo nič známe. Okrem toho v súvislosti s dodávateľom Medak GmbH správca dane uviedol, že táto obchodná spoločnosť bola do obchodného registra zapísaná dňa 04.03.2015, čo bolo v rozpore s dátumom uzatvorenia zmluvy dňa 02.01.2015. Aj toto zistenie považoval správca dane dôkazom dodatočného vyhotovenia rámcovej zmluvy v čase neexistencie obchodnej spoločnosti Medak GmbH. Daňový subjekt vedel od koho a v akom režime nemeckí dodávatelia nakupujú preverované motorové vozidlá. V rámci štvrtej podmienky správca dane poukázal aj na zistenia z daňovej kontroly na dani z príjmov daňového subjektu. V zmysle záverov rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne správca dane získal aj informácie z iného konania správcu dane ohľadom odberateľov daňového subjektu (napr. AUTOCENTRUM AAA AUTO a. s., A. B., C. D. E., A. F. a ďalší), pričom z dokazovania vyplynulo, že odberatelia (zákazníci daňového subjektu) do Nemecka necestovali (okrem A. A. a G.

G.), vozidlá sa nachádzali na Slovensku, konkrétne v Trnave, a teda daňový subjekt tieto vozidlá sám doviezol, pričom jednoznačne znášal náklady na dovoz vozidiel. Odberatelia potvrdili, že vozidlá si našli prostredníctvom inzercie, na internete, odberateľ G. G. sa vyjadril, že daňový subjekt mu dal adresu na webové sídlo autobazáru vo Frankfurte v Nemecku, kde si pozrel ponuku vozidiel a vybral si, pričom daňový subjekt v súvislosti s kúpou vozidla v Nemecku vybavoval všetko, nakoľko odberateľ neovláda nemecký jazyk. Z vyjadrení odberateľov mal správca dane preukázané, že vozidlá boli daňovým subjektom predávané bez prihlásenia v evidencii motorových vozidiel na okresnom úrade, nakoľko toto mal na starosti nový zákazník, odberateľ. Správca dane na základe písomných odpovedí odberateľov pokračoval v dokazovaní a v rámci vyrubovacieho konania na dani z príjmov fyzických osôb vyťažil odberateľov daňového subjektu vo forme vypočutia svedkov (C. A. B., C. D. E., H. E. s A. I.), pričom o jednotlivých výsluchoch spísal zápisnicu o výsluchu svedka. Správca dane poukázal aj na zavádzajúce tvrdenia daňového subjektu, ktorý sa vyjadril, že nerozumie nemeckej poznámke na faktúre, odkazujúcej na intrakomunitárne dodanie, avšak daňový subjekt sám predložil zmluvy uzatvorené s dodávateľmi v nemeckom jazyku, pričom podľa jeho vyjadrení zmluvy deklarujú záväzok dodávať vozidlá v osobitnom režime zdaňovania. Daňový subjekt však v roku 2015 uzatvoril zmluvu výhradne v nemeckom jazyku a túto zmluvu aj podpísal. Je nepravdepodobné, že by daňový subjekt podpísal zmluvu, ktorej by sám nerozumel. Daňový subjekt zmluvu preložil až na základe podnetu správcu dane, pričom na vlastnú potrebu ju nepotreboval mať preloženú v slovenskom jazyku. Aj vyjadrenie nemeckého daňového poradcu G. J. predložil daňový subjekt správcovi dane v nemeckom jazyku a preklad do slovenského jazyka zabezpečil správcovi dane pracovník KÚFS. Zároveň daňový subjekt svojím podpisom a pečiatkou potvrdzoval tlačivá v súvislosti s dodávateľom AUTOGALERIE FRANKTURT GbR, Josko Medak Automobile aj Medak GmbH, pričom správca dane uviedol nemecké znenie aj preklad dokladov o doručení aj prijatí tovarov, z ktorých vyplýva, že daňový subjekt potvrdzoval, že prijíma intrakomunitárne dodávky. Daňový subjekt vedel, že dodanie ojazdených osobných vozidiel podliehalo v rámci Spoločenstva intrakomunitárnym dodávkam. Správca dane poukázal aj na vyjadrenia daňového subjektu v priebehu daňovej kontroly a zhrnul, že daňový subjekt sa nákupom ojazdených áut zo zahraničia (konkrétne z Nemecka) zaoberá dostatočne dlhý čas (živnostenským oprávnením disponuje od roku 1992), pričom pri nákupe takéhoto druhu komodity je potrebné v dostatočnej miere ovládať cudzí jazyk. Daňový subjekt musel rozumieť obsahu faktúr vystavených dodávateľom, tzn. aj poznámke v zmysle nemeckého zákona – intrakomunitárne dodanie, keďže si z vlastného podnetu dal dopísať dodávateľovi na faktúre poznámku úprava zdaňovania prirážky – použitý tovar slovenského (v nemeckom aj slovenskom jazyku). Konateľ spoločnosti Medak GmbH pochádza z Chorvátska a nemecký aj slovenský správca dane zastávali názor, že osoby zúčastnené na obchodných transakciách rozumeli poznámkam, ktoré uvádzali na faktúrach nielen v nemeckom, ale aj v slovenskom jazyku. Samotná modifikácia faktúry daňovým subjektom podľa správcu dane je jasným signálom, že daňový subjekt si bol vedomý, že sa jedná o podvodné konanie.

6. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 103795566/2025 zo dňa 22.09.2025 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol podstatný obsah podaného odvolania daňového subjektu, zopakoval zistenia a skutkový stav preukázaný správcom dane, pričom zdôraznil skutkové okolnosti týkajúce sa zdaňovacieho obdobia november 2015 a stotožnil sa s vyhodnotením všetkých skutkových zistení správcu dane ohľadom odmietnutia práva daňového subjektu na uplatnenie úpravy zdaňovania prirážky z dôvodu priamej účasti na nedovolenom daňovom úniku. Správca dane pri identifikovaní daňového podvodu aplikoval Axel Kittel test na preverované obchodné transakcie, pričom na všetky otázky zodpovedal kladne a žalovaný považoval súhrn zistených skutočností a vyhodnotených súvislostí za logickú a súvislú sústavu vzájomne sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku preukazuje aktívnu participáciu daňového subjektu na zistenom podvodnom konaní.

7. Žalovaný uviedol, že nemeckí dodávatelia daňového subjektu (v zdaňovacom období november 2015 to bola fyzická osoba podnikateľ Josko Medak) neuplatňovali osobitný režim zdaňovania prirážky, ale uplatnili oslobodenie od dane z titulu dodania tovaru do iného členského štátu. Naproti tomu daňový subjekt aplikoval osobitný režim zdanenia, čím došlo k narušeniu systému neutrality dane z pridanej hodnoty, čo je v rozpore s účelom daňového práva Európskej únie. Správca dane vzhľadom na tieto zistenia vo väzbe na pokyny príslušných súdov skúmal a posudzoval všetky významné okolnosti obchodného vzťahu medzi daňovým subjektom a jeho priamym dodávateľom, ktoré museli byť daňovému subjektu známe v dobe uskutočnenia predmetných zdaniteľných obchodov, pričom tieto nezodpovedajú bežným obchodným podmienkam a vzbudzujú podozrenie o tom, že obchody

sú poznačené podvodom v oblasti DPH. V tejto súvislosti správca dane komplexne (vo vzťahu ku všetkým dodávateľom, nakoľko obchodné transakcie prebiehali na rovnakom princípe) poukázal najmä na nasledovné neštandardné okolnosti (rizikové indikátory): daňovým subjektom podpisované tlačivá vystavené nemeckými dodávateľmi, ktoré jednoznačne preukazujú, že sa jedná o intrakomunitárne dodávky tovaru a podpísaním ktorých sa daňový subjekt zaviazal zdaniť nadobudnutie motorových vozidiel na Slovensku; na faktúrach sú dve protichodné poznámky s rozdielnymi režimami zdaňovania z dôvodu iniciatívy daňového subjektu o doplnenie poznámky osobitná úprava zdaňovania; nesúlad medzi dátumom uzatvorenia rámcovej dohody medzi dodávateľom Medak GmbH a daňovým subjektom a začatím vykonávania podnikateľskej činnosti tohto nemeckého dodávateľa; neuzatvorená rámcová dohoda s dodávateľom H. A.; dodatočne upravená rámcová dohoda v súvislosti s dodávateľom Medak GmbH, kde je vypustené, že dodávateľ nadobudol vozidlá bez DPH v Belgicku a Francúzsku; nedostatočné overenie si obchodných partnerov, ich spôsobilosti dodávať motorové vozidlá v osobitnom režime; nemeckí dodávatelia zaslali daňovému subjektu opravené faktúry, bez uvedenia poznámky o osobitnej úprave zdaňovania; konateľ spoločnosti Medak GmbH (Josko Medak) pochádza z Chorvátska, počas daňového konania sa nepreukázalo, že by počas niekoľkoročného vzájomného obchodovania išlo o jazykovú bariéru, podobne konatelia A. G. a A. D. (AUTOGALERIE FRANKFURT GbR); daňový subjekt uplatňoval osobitnú úpravu zdaňovania aj po tom, čo mu dodávateľ Medak GmbH prestal uvádzať poznámku o úprave zdaňovania prirážky (na základe odporúčania Dr. Hackenberga) na faktúrach za rok 2018 (rozhodnutia správcu dane o vyrubení rozdielu dane sú právoplatné); nízka ziskovosť hospodárskych operácií (80,00 eur / 1 motorové vozidlo); daňový subjekt nepostupoval podľa odporúčaní C. K., pretože odvádzal nesprávnu výšku DPH z prirážky; nepriznanie reálnej výšky odpočítanej DPH z pokladničných dokladov (apríl 2015, máj 2015, jún 2015); daňový subjekt si takýmto zneužívajúcim spôsobom opakovane uplatnil právo na odpočítanie dane aj v rokoch 2016, 2017, 2018; podpisované tlačivá, ktoré preukazujú, že sa jedná o intrakomunitárne dodávky tovaru; rozdielne sumy uvádzané na vystavených faktúrach pre fyzické osoby nepodnikateľov a rozdielne sumy uvádzané na kúpno- predajných zmluvách predložené na Okresnom úrade; podporné zistenia získané v súvislosti s daňovou kontrolou na dani z prímov fyzických osôb.

8. Následne sa žalovaný rozsiahlo vyjadril k jednotlivým odvolacím námietkam žalobcu, ktoré považoval za nedôvodné. Uviedol, že k odôvodnenej zmene právneho názoru došlo vzhľadom na konkrétne okolnosti aj v posudzovanej veci, v ktorej sa zmenilo pôvodné právne posúdenie uvedené v protokole z daňovej kontroly na právne posúdenie, ktoré bolo výsledkom daňového konania, pričom k tejto zmene došlo vykonaním dodatočného dokazovania a opätovného prehodnotenia dôkazov zabezpečených v priebehu daňovej kontroly, a to pod vplyvom rozhodnutí správneho súdu a Najvyššieho správneho súdu SR. Dodatočne vykonané dokazovanie nebolo vykonané v neprimeranom rozsahu negujúcom význam a zmysel daňovej kontroly. Pokiaľ daňový subjekt v odvolaní poukazoval na judikát Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. zo dňa 24.02.2020, tak aj z tohto judikátu vyplýva, že kasačný súd pripúšťa realizáciu dokazovania vo vyrubovacom konaní, avšak s definovanými limitmi, ktorých prekročenie však žalovaný v preskúmavanej veci neidentifikoval.

9. Žalovaný zdôraznil, že v preskúmavanom prípade správca dane daňovou kontrolou v prvom rade preveroval, či pri sporných obchodoch boli splnené hmotnoprávne podmienky pre uplatnenie osobitného režimu zdanenia v zmysle . Následná argumentácia správcu dane, ako aj žalovaného vo vzťahu k žalobe podanej daňovým subjektom bola teda zameraná práve na toto právne posúdenie veci. Po vrátení veci na ďalšie konanie správca dane postupoval v súlade s právne záväzným právnym názorom správneho súdu a kasačného súdu a zaoberal sa tým, či sa daňový subjekt dopustil daňového podvodu, pričom skúmal (a odôvodňoval) konanie daňového subjektu v tejto uvedenej právnej rovine. Žalovaný v danej veci doplnil, že takýto postup správcu dane bol v súlade s cieľom uznaným a podporovaným smernicou 2006/112/ES, pretože povinnosťou členských štátov EÚ je uskutočniť všetky primerané opatrenia či už všeobecného alebo zvláštneho charakteru, aby zaistili plnenie záväzku boja proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužívaním. Daňové orgány majú preto povinnosť, okrem iného, skúmať, či nedochádza k daňovým únikom na DPH z dôvodu účasti na daňovom podvode. Námietky daňového subjektu, že všetky argumenty, ktoré správca dane používa vo vzťahu k preukazovaniu účasti na daňovom podvode už súdy zohľadnili, neboli vzhľadom na uvedené dôvodné, nakoľko príslušné súdy vyhodnocovali argumentáciu daňových orgánov vo vzťahu k splneniu hmotnoprávnych podmienok v zmysle .

10. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na početnú judikatúru Súdneho dvora EÚ a zdôraznil, že v Rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-624/15 Litdana bol riešený obdobný skutkový stav, ako v prípade daňového subjektu. V zmysle právneho záveru uvedeného v tomto rozsudku článok 314 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, zmenenej a doplnenej smernicou Rady 2010/45/EÚ z 13. júla 2010, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby príslušné orgány členského štátu odmietli zdaniteľnej osobe, ktorá dostala faktúru, na ktorej sú uvedené označenia týkajúce sa tak úpravy zdaňovania prirážky, ako aj oslobodenia od dane z pridanej hodnoty (DPH), právo uplatniť úpravu zdaňovania prirážky, aj keď z následnej kontroly vykonanej uvedenými orgánmi vyplýva, že zdaniteľný obchodník, ktorý dodal použitý tovar, v skutočnosti neuplatnil túto úpravu na dodanie tohto tovaru, pokiaľ príslušné orgány nezistia, že zdaniteľná osoba nekonala v dobrej viere alebo že neprijala všetky primerané opatrenia, ktoré sú v jej moci, aby sa uistila, že operácia, ktorú uskutočňuje, nevedie k jej účasti na daňovom podvode, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

11. Správca dane počas daňovej kontroly, ako aj následného vyrubovacieho konania a ďalšieho konania po vrátení veci identifikoval prítomnosť indikátorov signalizujúcich existenciu podvodného konania v oblasti DPH, pričom tieto indikátory vyhodnocoval komplexne (rozdielne uplatňovaný režim zdanenia preverovaných dodávok u dodávateľov a u daňového subjektu, ekonomická nevýhodnosť obchodných transakcií, nejednoznačne formulované rámcové dohody s nemeckými dodávateľmi, nedostatočné overenie si u obchodných partnerov dodávať vozidlá v osobitnom režime, podpisovanie dokladov, v ktorý sa daňový subjekt zaviazal uplatňovať bežný režim zdanenia), preto vykonal Axel Kittel test, ktorý je vyabstrahovaním kritérií na posúdenie účasti na daňovom podvode z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-439/04 Axel Kittel, a to v zmysle štyroch otázok, ktoré musia byť na základe správcom dane vykonaného dokazovania kumulatívne zodpovedané kladne. Ide o otázky: či vznikol z posudzovaných zdaniteľných obchodov daňový únik; či je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania; či boli posudzované zdaniteľné obchody daňového subjektu s týmto konaním spojené; či o tom daňový subjekt vedel alebo mohol a mal vedieť (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia podrobne uviedol zistenia ako aj konania daňového subjektu, ktoré správca dane vyhodnotil v rámci objektívnej časti Axel Kittel testu, ako aj pri subjektívnej časti tohto testu (vyhodnotil skutočnosti, ktoré nastali do momentu uzatvorenia obchodu).

Správna žaloba – žalobné body

12. Správnou žalobou doručenou v zákonnej lehote sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane a s ohľadom na žalobné námietky navrhoval správnemu súdu, aby napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania. V úvode správnej žaloby zhrnul priebeh administratívneho konania a zdôraznil závery Krajského súdu v Trenčíne, ako správneho súdu, ktorým zrušil rozhodnutia daňových orgánov (v poradí prvé rozhodnutia daňových orgánov – pozn. správneho súdu) pre ich nezákonnosť.

13. Žalobca namietal, že a) napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho názoru o tom, že v danom prípade existuje dôvod na dorubenie dane z dôvodu existencie daňového podvodu, na ktorom mal byť žalobca priamo a vedome účastný. Napadnuté rozhodnutie teda vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [ v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)]; b) žalovaný a správca dane v napadnutom a prvostupňovom rozhodnutí založili svoje závery o potrebe dorubenia dane na úplne iných skutočnostiach, ako uvádza správca dane v protokole z daňovej kontroly. Tieto závery pritom žalovaný a správca dane vyvodzujú z výsledkov dokazovania, ktoré bolo v prevažujúcej miere vykonané až po skončení daňovej kontroly. Žalovaný a správca dane tak nepriznanie práva žalobcu odôvodnili vo svojich rozhodnutiach úplne odlišne (na základe odlišných skutočností), ako v samotnom protokole z daňovej kontroly, na ktorú prvostupňové a napadnuté rozhodnutie nadväzuje, pričom sa odvolávajú primárne na dokazovanie, ktoré prebehlo až po skončení daňovej kontroly. Takýto postup správcu dane a žalovaného je neprípustný a nezákonný a predstavuje podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej ( ); c) správca dane a žalovaný nerešpektovali záväzné právne závery Krajského súdu v Trenčíne vyjadrené v rozsudku, čo opätovne predstavuje

podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej ( ); d) správca dane postupoval pri vydaní prvostupňového rozhodnutia v rozpore s ust. Daňového poriadku a žalovaný napadnutým rozhodnutím tento postup aproboval. Uvedené opätovne predstavuje podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej ( ); e) správca dane ako aj žalovaný pri rozhodovaní vychádzali z nesprávne a neúplne zisteného skutkového stavu, keď nevzali do úvahy dobromyseľnosť žalobcu, ktorý nevedel a vzhľadom na okolnosti ani nemohol vedieť o tom, že nemeckí dodávatelia v rozopre s dohodou a údajmi uvedenými na faktúrach pri predmetných dodávkach vykazovali dodanie tovaru s oslobodením od dane v bežnom režime zdaňovania. Z obsahu administratívneho daňového spisu nevyplýva akýkoľvek dôkaz o vedomosti žalobcu o tom, že by jeho dodávatelia postupovali v rozpore s dohodou a písomnými dokladmi, ktoré mal žalobca k dispozícii. Zistenie skutkového stavu, ku ktorému správca dane v prvostupňovom rozhodnutí a žalovaný v napadnutom rozhodnutí v tomto smere dospeli, tak ani v tomto smere nezodpovedá obsahu príslušného administratívneho spisu ( ); f) napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie sú nepreskúmateľné pre ich zmätočnosť ( ); g) správca dane i žalovaný použili ako podklad pre svoje rozhodnutia svedecké výpovede, ktoré mali byť uskutočnené mimo príslušného daňového konania v rámci iného daňového konania (resp. inej daňovej kontroly), ktoré boli získané bez toho, aby bol žalobca o týchto výsluchoch vopred upovedomený, v dôsledku čoho majú predmetné výsluchy povahu nezákonne získaných dôkazov, ktoré nemohli slúžiť ako podklad pre vydanie prvostupňového rozhodnutia správcu dane ani napadnutého rozhodnutia žalovaného. V daňovom konaní tak aj z týchto dôvodov došlo k podstatnému porušeniu ustanovení daňového poriadku, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej ( ).

14. V bode a) správnej žaloby žalobca namietal, že správca dane konštatoval daňový únik z dôvodu, že na strane žalobcu nemali byť splnené hmotnoprávne podmienky pre aplikáciu osobitného režimu zdaňovania prirážky. V opačnom prípade (ak by tieto podmienky splnené boli) by predsa, logicky, nemohlo tým, že žalobca aplikoval tento režim, dôjsť k daňovému úniku. V danom prípade však správca dane pri aplikácii Axel Kittel testu nemôže vychádzať z predpokladu, že daňový subjekt mal z predaja predmetných vozidiel odviesť daň z celej prijatej sumy (a že práve v jej neodvedení spočíva daňový únik), keďže to by znamenalo, že daňový subjekt nesplnil hmotnoprávne podmienky pre aplikáciu osobitného režimu zdaňovania, čo však vylučuje aplikáciu samotného Axel Kittel testu a celej doktríny daňového podvodu, na ktorú sa správca dane odvolával. Správca dane nemôže na jednej strane tvrdiť, že daň dorubuje žalobcovi z dôvodu jeho aktívnej účasti na daňovom podvode a zároveň v tom istom rozhodnutí konštatovať, že žalobca nesplnil zákonné podmienky pre uplatnenie príslušného daňového režimu, čo malo za následok vznik daňového úniku. Ide o dve navzájom si odporujúce tvrdenia. Inak povedané, daňový únik, ktorý má byť dôsledkom daňového podvodu, nemôže nikdy spočívať v nesplnení zákonných podmienok pre uplatnenie určitého práva alebo uplatnenie daňového režimu (ktorého uplatnením mal byť štát ukrátený na dani). Vzhľadom na uvedené namietal žalobca tú skutočnosť, že správca dane nemohol kladne zodpovedať hneď prvú podmienku, resp. otázku Axel Kittel testu.

15. Ďalej žalobca namietal, že daňové orgány postupovali nekorektne aj pri zodpovedaní druhej otázky a namietal zistenia, na ktoré poukazovali vo svojich rozhodnutiach. Všetky skutočnosti už zohľadnil Krajský súd v Trenčíne, ako aj Najvyšší správny súd SR vo svojich rozhodnutiach, pričom obaja zhodne konštatovali, že skutočnosti uvádzané daňovými orgánmi nie sú dostatočné, pre ktoré by nebolo možné žalobcovi priznať právo na uplatnenie osobitného režimu zdaňovania. Žalobca poukázal aj na závery Rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-624/15 Litdana, v zmysle ktorých nemožno od daňového subjektu žiadať, aby si sám iniciatívne preveroval, či jeho dodávateľ je schopný plniť to, na čom sa dohodli (napr. v režime osobitného zdanenia prirážky). Daňový subjekt môže v dobrej viere očakávať, že jeho dodávateľ bude plniť tak, ako bolo dohodnuté, a v tomto smere nie je povinný vykonávať žiadne osobitné preverovanie schopností svojich dodávateľov.

16. Žalobca ďalej zdôraznil, že nesprávne sú aj zistenia správcu dane o tom že dobrú vieru žalobcu mali vyvracať dodatočne doručené „opravené“ faktúry zo strany dodávateľa Medak GmbH, ktoré už neobsahovali dve protichodné poznámky. Táto skutočnosť nastala o niekoľko rokov neskôr – v roku 2019 po tom, čo bolo voči Medak GmbH začaté trestné konanie v súvislosti s predstieraním jeho dodávok v osobitnom režime. Rovnako namietal vyhodnotenie nezrovnalostí medzi dátumom

uzatvorenia Rámcovej zmluvy o dodávke tovaru so spoločnosťou Medak GmbH a dátumom tejto spoločnosti do nemeckého obchodného registra. Uviedol, že došlo k zmene právnej formy dodávateľa H. A. na spoločnosť Medak GmbH a teda išlo len o formálnu chybu v texte novej dohody, nakoľko rovnakú zmluvu s rovnakým textom mal podpísanú dňa 02.01.2015 aj so spoločnosťou AUTOGALERIE FRANKFURT GbR. Ďalej namietal špekulácie daňových orgánov, že konatelia dodávateľov pochádzajú z Chorvátska, a preto medzi nimi a žalobcom nebola žiadna jazyková bariéra. Žalobca v konaní preukázal, že všetka komunikácia medzi dodávateľmi a žalobcom prebiehala v nemeckom jazyku, pričom chorvátsky jazyk je pre bežného Slováka cudzí jazyk, ktorému nemusí rozumieť. Ďalej nesúhlasil s tvrdeniami správcu dane, že si žalobca nikdy sám neprekladal text uzatvorených Rámcových zmlúv, čo nesprávne vyvodzoval z toho, že úradný preklad bol uskutočnený až v rámci daňovej kontroly. Považoval za logické, že keď s dodávateľmi uzatváral príslušné Rámcové zmluvy v nemeckom jazyku, ich znenie si najprv preložil (využitím slovníka a prekladača), aby vedel, čo s dodávateľmi podpisuje. Považoval na odlišnú situáciu, keď dodávatelia žalobcovi jednostranne vyhotovovali faktúry, ktorých text určovali oni a bez predchádzajúceho upozornenia uviedli poznámku (o dodávke s oslobodením od DPH), o ktorej predtým žalobcovi nehovorili a jej text mu nebol známy. Nesúhlasil ani s tvrdeniami o nízkej ziskovosti preverovaných obchodov. Žalobca tvrdil, že jednotlivé vozidlá kupoval a dovážal už pre konkrétneho vopred dohodnutého zákazníka (odberateľa), pričom v zmysle dohody s odberateľom znášal náklady súvisiace s dovozom vozidla vždy samotný odberateľ. Žalobca nikdy nekupoval vozidlo vopred bez toho, aby už mal pre vozidlo kupca (odberateľa). Špekulácia správcu dane o nákladoch žalobcu v súvislosti s dovozom vozidiel odvodzovaná od cien PHM je tak úplne bezpredmetná. Správca dane počítal hypotetické náklady žalobcu na dovoz vozidiel bez toho, aby vykonal akýkoľvek dôkaz. Žalobca ďalej namietal, že správca dane nahliadal ho iného spisu týkajúceho sa daňovej kontroly dane z príjmu žalobcu, nakoľko toto konanie nemalo súvis s údajnou účasťou žalobcu na daňovom podvode. Ohľadom nezrovnalostí v dátume podpisu rámcovej zmluvy medzi žalobcom a spoločnosťou Medak GmbH namietal, že ide len o bežnú formálnu chybu v písaní, ktorá má logické vysvetlenie, pretože správca dane opomína fakt, že žalobca odoberal vozidlá najprv od dodávateľov AUTOGALERIE FRANKFURT GbR a H. A., ktorý v roku 2015 menil právnu formu. Hoci s fyzickou osobou H. A. Automobile nemal uzatvorenú rámcovú zmluvu, nič nemení na tom, že aj s týmto dodávateľom bol od počiatku žalobca dohodnutý na dodávkach vozidiel v osobitnom režime zdaňovania prirážky, čo bolo obsiahnuté v dodávateľských faktúrach dodávateľa H. A.. V kontexte uvedeného žalobca, že na uvedené skutočnosti správca dane i žalovaný poukázali už v predchádzajúcich rozhodnutiach, a teda že daňové orgány sa už pokúšali spochybniť dobromyseľnosť žalobcu, pričom správny súd a kasačný súd (v obdobných veciach) namietal (námietky uvedené pod bodom c) správnej žaloby – pozn. správneho súdu) už raz uviedli, že tieto dôvody nie sú dôvodom na dorubenie dane. Zároveň žalobca namietal, že správca dane dezinterpretoval závery uvedené v rozsudku kasačného súdu a nekorektne aplikoval aj závery Rozsudku Litdana. Vzhľadom na uvedené mal žalobca za to, že je vylúčené splnenie aj tretej podmienky, resp. kladné zodpovedanie tretej otázky Axel Kittel testu.

17. Žalobca namietal, že nakoľko v danom prípade absentuje preukázanie daňového úniku či samotného daňového podvodu, nie je relevantné ani skúmanie žalobcovej dobromyseľnosti a poukázal rozsudok Krajského súdu v Trenčíne v predmetnom prípade žalobcu, kde uviedol : „Žalobca predložil dôkazy, ktorými odôvodňuje svoju dobrú vieru a obozretnosť pri obchodovaní s nemeckými dodávateľmi a správnosť svojho postupu pri uplatňovaní režimu zdaňovania prirážky“ a že správca dane je povinný tieto dôkazy zohľadniť v intenciách rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-624/15 Litdana. Dobromyseľnosť žalobcu tak bola predloženými dôkazmi preukázaná, pričom správca dane ani žalovaný v ďalšom konaní nevyprodukovali žiadne také nové dôkazy, ktoré by dobromyseľnosť žalobcu vyvracali. Dodávateľ mu v danom období dodával príslušné motorové vozidlá v osobitnom režime zdaňovania tak, ako sa na tom na začiatku spolupráce dohodli (ako ústne, tak aj písomne vo forme rámcových zmlúv) a ako to bolo deklarované aj na príslušných dodávateľských faktúrach. Správnosť svojho postupu si žalobca viackrát aktívne preveroval, pričom hneď viacero skutočností ho opakovane utvrdzovalo v tom, že pri dodávkach predmetných vozidiel postupujem správne. Počas celej doby spolupráce voči žalobcovi príslušný dodávateľ vykazoval dodávky v osobitnom režime zdaňovania, k tejto otázke nemal dodávateľ nikdy žiadne výhrady a neexistovali ani akékoľvek pochybnosti o tom, že by sa pri predmetných dodávkach vozidiel osobitný režim nemohol uplatňovať. O tom, že na strane dodávateľa v tomto smere nemali byť splnené hmotnoprávne podmienky pre aplikáciu osobitného režimu zdaňovania sa žalobca dozvedel až z výsledkov daňovej kontroly. Závery správcu dane o tom, že žalobca mal byť vedome účastníkom akéhosi (bližšie nedefinovaného) daňového podvodu sú tak na prvý pohľad nesprávne a sú v priamom rozpore s obsahom daňového spisu, ktorý zachytáva výsledky vykonaného dokazovania.

18. Žalobca ďalej v bode b) správnej žaloby namietal nahradenie dokazovania v daňovej kontrole počas daňového konania, čo považoval za neprípustné aj s ohľadom na Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. zo dňa 24.02.2022. Namietal porušenie ustanovenia § 46 ods. 5 Daňového poriadku, nakoľko nemal možnosť vyjadriť sa ku konkrétnym pochybnostiam správcu dane, ktoré mali odôvodňovať dorubenie dane. V danom prípade správca dane v rámci daňovej kontroly nikdy netvrdil, že by kontrolované transakcie daňového subjektu s nemeckým dodávateľom (H. A.; nesprávne žalobca uvádzal aj AUTOGALERIE FRANKFURT GbR – pozn. správneho súdu) mali byť zaťažené daňovým podvodom, že žalobca mal o tomto daňovom podvodnom konaní vedieť, a že táto skutočnosť má byť dôvodom, prečo správca dane dorubí žalobcovi daň. Takéto tvrdenie správca dane počas trvania daňovej kontroly nikdy neuviedol, žalobca počas kontroly nikdy nevyzval na vyjadrenie sa k možnej existencii daňového podvodu a dokonca ani v samotnom Protokole z daňovej kontroly č. 101618904/2020 zo dňa 22.10.2020 žiadnym spôsobom neuviedol (ani len nenaznačil), že by v danom prípade zistil existenciu daňového podvodu, ktorý by mal byť dôvodom dorubenia dane. Zopakoval zistenia správcu dane, ktorými preukazoval existenciu daňového podvodu, pričom podľa žalobcu išlo o nové skutočnosti, ktoré mu neboli oznámené postupom podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku. Nové dokazovanie vykonané až po daňovej kontrole bolo mimoriadne rozsiahle, čo lustruje napr. obsah oznámenia správcu dane č. 101424420/2024 zo dňa 14.04.2025 v ktorom žalobcovi na 27 stranách oznámil prevažne nové skutočnosti, ktoré mali vyplynúť z doplneného dokazovania, a ktoré mali podľa správcu dane preukazovať existenciu daňového podvodu. Záver správcu dane bol tak založený na prevažne novom dokazovaní a nebolo len doplnkovým dokazovaním, ako nesprávne tvrdili daňové orgány. Podľa žalobcu tak správca dane obchádza aj zákonnú lehotu na vykonanie daňovej kontroly v zmysle ustanovenia § 46 ods. 10 Daňového poriadku.

19. V bode d) správnej žaloby žalobca uviedol argumentáciu ohľadom porušenia ustanovenia § 68 ods. 3 Daňového poriadku správcom dane, ktorý pred vydaním rozhodnutia vo vyrubovacou konaní neuskutočnil s daňovým subjektom, ani jeho právnym zástupcom osobné prerokovanie pripomienok a dôkazov navrhnutých alebo predložených zo strany daňového subjektu. Vydal nové rozhodnutie vo vyrubovacom konaní bez toho, aby predtým umožnil daňovému subjektu akýmkoľvek spôsobom reagovať na novovzniknutú situáciu po zrušení pôvodného rozhodnutia správcu dane formou ústneho prerokovania jeho pripomienok.

20. V bode e) správnej žaloby žalobca namietal nezohľadnenie dobromyseľnosti žalobcu pri obchodných transakciách s nemeckými dodávateľmi. Zopakoval, že konal v dobrej viere, že príslušné ojazdené vozidlá odoberá od nemeckého dodávateľa v režime osobitného zdaňovania prirážky v zmysle . V tomto presvedčení ho utvrdzoval celý rad skutkových okolností, ktoré všetky zhodne potvrdzovali, že ide o dodávky použitého tovaru v osobitnom režime a že žalobca v pri daných dodávkach postupuje správne. O tejto skutočnosti bol neformálne (ústne) ubezpečený zo strany samotného dodávateľa, ktorý mu od začiatku tvrdil, že predmetné ojazdené vozidlá nakupuje vo Francúzsku a v Belgicku tiež v osobitnom režime zdaňovania. V súlade s týmto ubezpečením tak žalobca s príslušným dodávateľom pri zmene jeho právnej formy uzatvoril dohodu aj písomne. Dodávateľ pri podpise predmetnej dohody nikdy nepovedal, že by jej obsahu nerozumel. Zároveň na faktúrach bola uvedená poznámka o osobitnom zdanení prirážky, ktorá bola dvojjazyčná. Je prirodzené, že nemecký dodávateľ následne vypovedal spôsobom, ktorým sa snažil obhájiť správnosť svojho (nesprávneho) postupu. Žalobca zdôraznil, že všetky dôkazy (či už listinné, alebo napr. aj svedecké výpovede) je potrebné vždy vnímať a hodnotiť v kontexte všetkých ostatných vykonaných dôkazov a zistených skutkových okolností. V kontexte všetkých dôkazov sa pritom už na prvý pohľad javia výpovede nemeckého dodávateľa ako zjavne nehodnoverné, čo nakoniec skonštatoval aj samotný správny súd v konaní o správnej žalobe proti pôvodným rozhodnutiam správcu dane a žalovaného. V presvedčení o správnosti žalobcovho postupu žalobcu utvrdilo aj stanovisko daňovej poradkyne C. K., ktoré si žalobca vyžiadal ešte v roku 2015 krátko po začatí spolupráce s predmetnými nemeckými dodávateľmi. Žalobca sa chcel uistiť, že v danom prípade o predmetných dodávkach ojazdených áut realizovaných v osobitnom režime zdaňovania prirážky, správne účtuje. Ak žalovaný a správca dane narážali na to, že daňová poradkyňa nemala informáciu o protichodnej poznámke na dodávateľských faktúrach o oslobodení dodávok od dane, táto skutočnosť by nemohla mať žiadny vplyv na vecné závery stanoviska daňovej poradkyne. Ako už bolo uvedené, súčasná protichodná poznámka o oslobodení tovaru od dane sama o sebe nebola spôsobilá u žalobcu vyvolať pochybnosť o uplatňovaní režimu osobitného zdaňovania, ktorý je explicitne uvedený na faktúre. Žalobca zároveň poukázal na výpoveď účtovníčky pani L. K.,

ktorá taktiež potvrdila, že žalobca správne zdaňuje v osobitnom režime zdaňovania prirážky v súlade so zákonom. K vyjadreniu nemeckého právnika G. J. uviedol, že argumenty žalovaného a správcu dane neobstoja a (zrejme účelovo) opomínajú fakt, že uvedená argumentácia daňových orgánov je aj tak bezpredmetná, nakoľko tieto skutočnosti nastali ex post po zrealizovaní obchodov a teda toto stanovisko nemohlo vyvracať dobromyseľnosť žalobcu v čase realizácie predmetných obchodov.

21. V závere správnej žaloby, v bode f) žalobca namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane, nakoľko nemohli tvrdiť, že žalobca nesplnil zákonné podmienky pre aplikáciu osobitného režimu zdaňovania a že jeho aplikáciou spôsobil daňový únik spolu so závermi o vedomej účasti daňového subjektu na daňovom podvode. Tvrdenia žalovaného a správcu dane považoval za nekonzistentné a vzájomne si odporujúce, nezrozumiteľné a zmätočné. V tejto súvislosti poukázal aj na skoršie rozhodnutia daňových orgánov (tretie rozhodnutie žalovaného, ktorým zrušil v poradí tretie rozhodnutie správcu dane – pozn. správneho súdu), v ktorom žalovaný konštatoval, že správca dane nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie o naplnení doktríny účasti žalobcu na daňovom podvode a mal za to, že ani v neskorších rozhodnutiach daňové orgány svoje rozhodnutia dostatočne neodôvodnili a nedoplnili.

22. V bode g) správnej žaloby žalobca namietal porušenie práva žalobcu podľa § 25 ods. 4 Daňového poriadku, ktoré malo spočívať v tom, že správca dane nevypočul jednotlivých odberateľov žalobcu, ale len odkázal na jednotlivé písomné odpovede niektorých odberateľov, pričom žalobca nemal možnosť zúčastniť sa týchto výsluchov a klásť vypočúvaným osobám otázky. Žalovaný uviedol, že predmetným postupom, kedy správca dane nahliadol do iného daňového konania, v ktorom správca dane zaslal písomné výzvy a prijal písomné odpovede odberateľov, splnil povinnosť doplniť dokazovanie o „vyťaženie“ žalobcových odberateľov ohľadom skutočností týkajúcich sa dodania vozidiel, ktoré žalovaný (i správca dane) považovali za podstatné pre rozhodnutie, možno podľa žalobcu jednoznačne uzavrieť, že týmto postupom došlo k porušeniu práva žalobcu podľa § 25 ods. 4 Daňového poriadku. V tomto smere je úplne bezpredmetné, aký procesný inštitút správca dane využil za účelom získania predmetných výpovedí. Podstatné je to, že ide o tretie osoby (odberateľov žalobcu), ktoré sa priamo vyjadrovali ku skutočnostiam podstatným pre rozhodnutie vo veci, a teda osoby, ktoré v konaní mali procesné postavenie svedkov. Právo daňového subjektu podľa § 25 ods. 4 Daňového poriadku musí byť zachované vždy, t.j. aj v prípadoch získania svedeckej výpovede z iného konania postupom podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku. V opačnom prípade príslušná výpoveď svedka nemôže byť použitá ako dôkaz pre účely rozhodnutia správcu dane.

Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe

23. V úvode vyjadrenia žalovaný zhrnul skutočnosti, ktoré mali za následok vydanie napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane a žalobné dôvody žalobcu, pričom zdôraznil, že vo svojej podstate ide o obdobné žalobné námietky, ktoré uvádzal už v podanom odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane. Následne k žalobným námietkami zaujal stanovisko a uviedol skutočnosti, pre ktoré považoval správnu žalobu žalobcu za nedôvodnú.

24. Zdôraznil, že z vykonaného dokazovania preukázateľne vyplýva, že ani jeden z nemeckých dodávateľov žalobcu neuplatňoval osobitný režim zdaňovania prirážky, ale každý z nich uplatňoval oslobodenie od dane z titulu dodania tovaru do iného členského štátu EÚ. Naproti tomu žalobca ako odberateľ postupoval tak, že pri nákupe a následnom predaji ojazdených motorových vozidiel uplatňoval osobitný režim zdanenia. K porušeniu neutrality DPH teda došlo v priamom obchodnom vzťahu medzi žalobcom a jeho dodávateľmi, a to v dôsledku podvodného konania zúčastnených osôb. Zo žalobou napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by žalovaný pri zadefinovaní daňového úniku vychádzal z predpokladu, že žalobca nemohol použiť osobitný režim zdaňovania prirážky, keďže na to neboli splnené zákonné podmienky, naopak, správca dane a žalovaný v preskúmavanej veci v ďalších krokoch skúmali a vyhodnocovali, či žalobca, aj napriek zisteniam, že nemeckí dodávatelia neuplatňovali pri dodávkach ojazdených motorových vozidiel režim osobitnej úpravy, pri následnom uplatňovaní tohto režimu konal v dobrej viere. Pokiaľ žalovaný vo vzťahu k existencii „chýbajúcej dane“ poukázal na konkrétne skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania, s ktorými sa stotožnil aj správny a kasačný súd, a z ktorých je zrejmé, že medzi žalobcom a jeho dodávateľmi v rámci obchodov s ojazdenými motorovými vozidlami došlo k rozdielnemu režimu uplatňovania dane, uvedené neznamená, že daňový únik spočíva v nesplnení (hmotnoprávnych) zákonných podmienok na strane žalobcu pri aplikácii predmetného

daňového režimu. Zároveň je v danej veci nutné zdôrazniť, že v tomto kroku (identifikácia daňového úniku) správca dane a ani žalovaný neposudzovali subjektívnu vedomosť žalobcu o daňovom podvode, teda či žalobca konal dobromyseľne, keď uplatňoval osobitnú úpravu a do omylu bol uvedený svojimi nemeckými dodávateľmi alebo naopak, či to bol žalobca, ktorý úmyselne zamenil tzv. normálny režim zdanenia, kedy dodanie motorového vozidla z iného členského štátu únie je oslobodené od dane a jeho nadobúdateľ má samozdaniť celú hodnotu nadobudnutého vozidla pri podaní daňového priznania, za tzv. osobitnú úpravu, pri ktorej sa zdaňuje len obchodná marža pri dodaní tovaru kupujúcemu. Žalovaný uviedol, že žalobca pri žalobných dôvodoch týkajúcich sa existencie daňového úniku spája všetky otázky tvoriace obsah Axel Kittel testu do jedného celku, resp. spája objektívnu časť Axel Kittel testu s vedomostným testom konkrétneho subjektu.

25. V súvislosti s druhým kritériom, resp. otázkou Axel Kittel testu žalovaný uviedol, že správca dane popísaním neštandardných znakov v preverovaných obchodných vzťahoch, ktoré sú podrobne uvedené v rozhodnutí správcu dane, ako aj žalovaného dostatočne spoľahlivo preukázal, že daňový únik v týchto obchodných vzťahoch je spojený s podvodom. Rovnako je zrejmé, že deklarované zdaniteľné obchody žalobcu sú s týmto podvodom spojené, keďže ide o priame dodávateľsko-odberateľské vzťahy. Žalovaný zdôraznil, že správca dane a následne ani žalovaný vyššie uvedené zistenia, ktorými bol preukázaný daňový únik, ktorý bol dôsledkom podvodného konania v popísaných obchodných vzťahoch s nemeckými dodávateľmi, v žiadnom prípade nepripísali na ťarchu žalobcu, ani netvrdili, že o uvedených skutočnostiach mal žalobca vedieť, nakoľko tieto zistenia tvoria objektívnu časť Axel Kittel testu, pri preukazovaní ktorej je dôkazné bremeno na správcovi dane. Zo spisového materiálu, ani z napadnutých rozhodnutí v žiadnom prípade nevyplýva, že by správne orgány preniesli dôkazné bremeno preukázania objektívnej časti Axel Kittel testu na žalobcu a ani od žalobcu nežiadali, aby sa z objektívnej časti Axel Kittel testu „vyvinil“ pri preukázaní dostatočnej obozretnosti a dobromyseľnosti, pretože dôkazné bremeno je pri preukazovaní daňového úniku, ktorý bol dôsledkom podvodného konania v popísaných obchodných vzťahoch tak, ako to už žalovaný viac krát uviedol, na správcovi dane.

26. Žalovaný poukázal na ucelený právny názor vyjadrený v rozsudku správneho súdu a aj v rozsudku kasačného súdu (v obdobnej veci žalobcu – pozn. správneho súdu), z ktorého vyplýva, že správne orgány sa vo svojich rozhodnutiach dôsledne nevysporiadali so závermi prijatými v rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Litdana, v zmysle ktorých vzťah účastníka obchodného vzťahu k daňovému podvodu sa posudzuje podľa tzv. vedomostného testu. Zároveň kasačný súd v tejto veci skonštatoval, že daňové orgány sa vo svojich pôvodných rozhodnutiach evidentne zaoberali aj dobrou vierou (respektíve obozretnosťou) žalobcu v obchodnom styku s nemeckými dodávateľmi, čo však samé o sebe na preukázanie účasti na daňovom podvode nepostačuje (bez toho, aby bolo kladne zodpovedané na všetky otázky v rámci Axel Kittel testu - objektívny test v rámci celého reťazca, vedomostný test konkrétneho subjektu a due diligence vedomostný test konkrétneho subjektu). Zo záverov súdov teda vyplynulo, že nebolo možné zodpovedať otázky o tom, či závery správnych orgánov, týkajúce sa konania žalobcu v rozpore s dobrou vierou a jeho vedomosti o jeho účasti na podvodnom konaní, obstoja, a to z dôvodu, že správne orgány neposkytli odpovede na prvé tri otázky v rámci vymedzených kritérií Axel Kittel testu. V zmysle prijatých záverov, ktoré sú pre správcu dane a žalovaného záväzné, pri zodpovedaní otázky, či vo vzťahu k uplatňovanému režimu zdanenia konal žalobca v dobrej viere, mal správca dane opätovne vyhodnotiť, a to v závislosti od odpovedí na prvé tri otázky v rámci vymedzených kritérií Axel Kittel testu a vo vzťahu k záveru, či žalobca vedel alebo mal vedieť o účasti na daňovom podvode, a teda mal sa správca dane opätovne vysporiadať so všetkými zistenými skutočnosťami.

27. Žalovaný v danej veci poukázal aj na mnohé rozporuplné tvrdenia žalobcu (uvedené aj v žalobou napadnutom rozhodnutí), z ktorých je zrejmé, že žalobca svoje vyjadrenia a vysvetlenia prispôsobuje zistenému skutkovému stavu a zabezpečeným dôkazom. V tejto súvislosti žalovaný upriamil pozornosť napríklad na rozporuplné tvrdia žalobcu o uzatvorení rámcovej dohody medzi žalobcom a dodávateľom Medak GmbH (dňa 02.01.2015) a vznikom tejto nemeckej spoločnosti (dňa 04.03.2015), kedy v odvolaní žalobca tvrdil, že „ sa jedná o formálnu chybu v písaní, ktorá má logické vysvetlenie, pretože správca dane opomína fakt, že daňový subjekt odoberal vozidlá najskôr od dodávateľa H. A. ako fyzickej osoby podnikateľa, ktorý v roku 2015 menil právnu formu podnikania na právnickú osobu – spoločnosť Medak GmbH, daňový subjekt uzatvoril prvú rámcovú dohodu o dodávke tovaru (ojazdených motorových vozidiel) s pôvodným nemeckým dodávateľom na začiatku ich spolupráce dňa 02.01.2015, následne, po tom čo podnikateľ H. A. daňovému subjektu oznámil zmenu právnej formy svojho podnikania, uzatvoril daňový subjekt obdobnú rámcovú dohodu aj so spoločnosťou Medak GmbH, a to s rovnakým textom

ako bolo dohodnuté v januári 2015, pričom zmluvné strany jednoducho ponechali v texte novej dohody aj pôvodný dátum podpisu skoršej dohody (02.01.2015).“ Z dôvodu, že žalovaný túto argumentáciu spochybnil skorším tvrdením žalobcu, že rámcová dohoda s dodávateľom H. A. bola uzatvorená ako „Medak GmbH“, čo mal byť aj dôvod prečo žalobca žiadnu písomnú rámcovú dohodu s dodávateľom H. A. nepredložil a správcovi dane predložil len rámcovú dohodu s dodávateľom Medak GmbH, po novom už žalobca v podanej žalobe tvrdí, že „Správca dane totiž opomína fakt, že daňový subjekt odoberal vozidlá najprv od dodávateľov Autogalerie Frankfurt GbR a H. A. ako fyzickej osoby podnikateľa, ktorý v roku 2015 menil právnu formu podnikania na právnickú osobu – spoločnosť Medak GmbH. Po zmene právnej formy dodávateľa Josko Medak na Medak GmbH chcel mať žalobca uzatvorenú písomnú rámcovú dohodu aj so spoločnosťou Medak GmbH, a to v rovnakom znení, ako už mal uzatvorenú so spoločnosťou Autogalerie Frankfurt GbR, ktorá bola uzatvorená dňa 02.01.2015. V tejto súvislosti tak žalobca a Medak GmbH použili vzor rámcovej dohody, ktorú už mal žalobca uzatvorenú, pričom pri využití tohto vzoru strany jednoducho ponechali v texte novej dohody aj pôvodný dátum podpisu skoršej dohody (02.01.2015). Išlo teda o úplne obyčajnú formálnu chybu z nepozornosti, kedy si strany neuvedomili, že okrem záhlavia pôvodnej zmluvy je potrebné upraviť aj záver zmluvy (dátum podpisu).“ Uvedené rozporuplné tvrdenia podľa žalovaného spochybňujú dôveryhodnosť argumentácie prezentovanej žalobcom.

28. Žalobca v podanej žalobe tiež namietal ako neprístupný a nezákonný postup správcu dane, ktorý svoju argumentáciu vo vzťahu k dorubeniu dane žalobcovi zásadným spôsobom zmenil až vo fáze daňového konania (po tom, čo bolo zrušené jeho pôvodné rozhodnutie), pričom tieto závery zakladá podľa žalobcu prevažne na novom dokazovaní. Vo vzťahu k tomuto žalobnému dôvodu žalovaný uviedol, že z aktuálnej právnej úpravy daňového konania nemožno vyvodiť viazanosť správcu dane právnym dôvodom neuznania uplatnených daňových oprávnení uvedených v protokole z daňovej kontroly, prípadne v poradí prvom rozhodnutí správcu dane, ktoré bolo následne súdmi zrušené. V ďalšom konaní súdy zaviazali správcu dane odstrániť vytýkané nedostatky – vysporiadať sa s dobrou vierou žalobcu pri uplatňovaní osobitného režimu zdaňovania prirážky podľa , teda či žalobca ako obozretný obchodník prijal potrebné opatrenia, aby sa uistil, že sa svojím postupom nezúčastňuje na daňovom podvode a pri rozhodovaní prihliadať aj na súvisiacu judikatúru Súdneho dvora EÚ. Správca dane preto v ďalšom konaní doplnil dokazovanie v rozsahu, v akom ho zaviazal správny a kasačný súd. Toto vykonané doplňujúce dokazovanie po vrátení veci na ďalšie konanie (posúdenie ekonomickej návratnosti preverovaných transakcií, nahliadnutie do daňových spisov žalobcu vedených v rámci iných daňových konaní, doplňujúce odpovede na žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií) nebolo vykonané v neprimeranom rozsahu negujúcom význam a zmysel daňovej kontroly, ako to uvádzal žalobca v podanej žalobe. Správca dane po vyhodnotení všetkých skutkových zistení odmietol žalobcovi právo na uplatnenie úpravy zdaňovania prirážky z dôvodu jeho aktívnej účasti na daňovom podvode. Žalovaný zároveň poukázal na skutočnosť, že takto správcom dane jednoznačne ustálený dôvod pre nepriznanie daňového oprávnenia má svoj podklad už v skutočnostiach zistených počas daňovej kontroly a zhrnutých v protokole z daňovej kontroly.

29. Žalovaný sa nestotožnil s tvrdeniami žalobcu, že daňové orgány nerešpektovali záväzné právne názory správneho súdu v zrušujúcom rozsudku, nakoľko po vrátení veci na ďalšie konanie správca dane postupoval v súlade s právne záväzným právnym názorom súdu aj kasačného súdu a zaoberal sa tým, či sa žalobca dopustil daňového podvodu, pričom skúmal (a odôvodňoval) konanie žalobcu v tejto uvedenej právnej rovine. Za nedôvodnú rovnako považoval žalobnú námietku nepreskúmateľnosti tak napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane. Žalovaný sa v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia vysporiadal s námietkami žalobcu, ktoré boli obsahom odvolania, a ktoré sa v podstatnom zhodujú so žalobnými dôvodmi žalobcu v podanej správnej žalobe proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného. Navrhol správnemu súdu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

30. V závere vyjadrenia žalovaný uviedol, že správca dane preveroval skutkovo tie isté obchody žalobcu aj počas daňovej kontroly, predmetom ktorej bola daň z príjmov fyzickej osoby za rok 2015. V priebehu tejto daňovej kontroly správca dane vykonal dokazovanie zamerané aj na odberateľov žalobcu, ktorých v rámci súčinnosti vyzval na predloženie dokladov vzťahujúcich sa k nákupu ojazdených motorových vozidiel a na poskytnutie súvisiacich informácií, pričom viacerých odberateľov vypočul aj v procesnom postavení svedka (C. A. B., s ktorým bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. 100070762/2022 zo dňa 14.01.2022; C. D. E., s ktorým bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. 100122292/2022 zo dňa 21.01.2022; A. I. - zápisnica o ústnom pojednávaní č. 102398276/2021 zo dňa 29.11.2021; H.

E. - zápisnica o ústnom pojednávaní č. 100593374/2021 zo dňa 29.11.2021 - predmetné zápisnice sú obsahom úradného záznamu č. 102934102/2024 zo dňa 09.10.2024). O vypočutí svedkov bol žalobca riadne a včas upovedomený, avšak ich vypočutia sa väčšinou nezúčastnil (okrem prípadov, keď boli vypočúvané M. I. – manželka žalobcu a A. I. – dcéra žalobcu). Predmetné zistenia správcu dane boli následne podkladom pre vypracovanie Protokolu č. 101837766/2021 zo dňa 30.09.2021 z daňovej kontroly, predmetom ktorej bola daň z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2015. V súlade s § 24 ods. 3 Daňového poriadku, ako aj v súlade so zásadou účelnosti a hospodárnosti konania správca dane zistenia a informácie ohľadom odberateľov žalobcu využil aj v tomto preskúmavanom konaní. So všetkými zisteniami vyplývajúcimi z dôkazov získaných z iného daňového konania (daňovej kontroly dane z príjmov fyzickej osoby vykonanej u žalobcu za zdaňovacie obdobie roka 2015) bol žalobca riadne oboznámený (oznámenie č. 101424420/2025 zo dňa 14.04.2025, doručené dňa 28.04.2025). V predmetnom oznámení zároveň správca dane informoval žalobcu o záveroch, ktoré vyvodzuje zo všetkých zistení zabezpečených v priebehu daňovej kontroly a následných daňových konaní. Na oboznámenie žalobca reagoval podaním (zaevidované pod evidenčným číslom 610093320/2025 dňa 06.05.2025), v ktorom nesúhlasil so závermi správcu dane, ale žiadne ďalšie doklady nepredložil, ani správcovi dane nenavrhol žiadne ďalšie dôkazy vykonať. Nenamietal ani nezákonnosť dôkazov zaobstaraných z inej daňovej kontroly. Z uvedeného je zrejmé, že správca dane poskytol žalobcovi možnosť brániť svoje práva v plnom rozsahu a skutočnosť, že pre dokreslenie celkového obrazu podnikateľskej činnosti žalobcu a plnenia si jeho daňových povinností v danej veci použil v súlade s § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz aj Protokol č. 101837766/2021 zo dňa 30.09.2021, ktorý bol vypracovaný na podklade výsledkov z daňovej kontroly vykonanej u daňového subjektu na dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2015, procesne žalobcu nepoškodil.

Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného (replika žalobcu)

31. Žalobca v replike osobitne reagoval na niektoré vyjadrenia žalovaného, ktoré považoval za nesprávne a hrubo zavádzajúce, pričom zotrval na dôvodnosti podanej správnej žaloby v celom rozsahu. Zdôraznil, že vzor rámcovej zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou Medak GmbH použil už skôr pri uzatvorení zmluvy so spoločnosťou AUTOGALERIE FRANKFURT GbR. Postup správcu dane i žalovaného považoval za nezákonný, zistený skutkový stav za nedostatočný a zdôraznil, že daňové konanie nahradilo účel daňovej kontroly, čím správca dane obchádzal zákonnú lehotu na vykonanie daňovej kontroly.

Vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobcu (duplika žalovaného)

32. V rámci podanej dupliky žalovaný zotrval na dôvodoch napadnutého rozhodnutia, ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane, pričom s jednotlivými námietkami sa vysporiadal už v rámci odvolacieho konania, ako aj v predchádzajúcom vyjadrení k správnej žalobe a zopakoval niektoré skutkové a právne zistenia podstatné pre daný prípad žalobcu.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov správnym súdom

33. Žalobca v správnej žalobe žiadal o nariadenie pojednávania v súlade s ustanovením . Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej aj len „správny súd“) výzvou zo dňa 30.04.2026 žiadal žalobcu o oznámenie, či naďalej trvá na nariadení pojednávania vo veci, pričom žalobca v reakcii na výzvu správneho súdu dňa 15.05.2026 oznámil správnemu súdu, že súhlasí s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania.

34. Správny súd v Banskej Bystrici, ako súd vecne príslušný podľa a miestne príslušný podľa preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane, vrátane postupu, ktorý ich vydaniu predchádzal, v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe ( ) a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa zamietol.

35. Správny súd rozhodnutie vo veci verejne vyhlásil postupom podľa dňa 01.07.2026, keďže nezistil dôvody pre nariadenie pojednávania podľa a žalobca v priebehu súdneho konania vyjadril súhlas s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania. Oznámenie

o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli správneho súdu od 28.05.2026 do 03.07.2026.

36. Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane, predloženého spisového materiálu a žalobných námietok žalobcu správny súd zistil, že správca dane v priebehu daňovej kontroly, bezprostredne nadväzujúceho vyrubovacieho konania a ďalšieho vyrubovacieho konania po vrátení veci súdom preveroval podmienky nákupu ojazdených osobných motorových vozidiel od nemeckých dodávateľov (v zdaňovacom období mesiaca november 2015 to bol dodávateľ H. A.), ako aj následný predaj týchto vozidiel tuzemským odberateľom, pri ktorom daňový subjekt uplatňoval osobitný režim zdanenia.

37. Správny súd uvádza, že daňové orgány vo veci rozhodovali opätovne po rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne, ako správneho súdu, vo veci sp. zn. zo dňa 15.03.2022, pričom orgány verejnej správy boli v ďalšom konaní viazané právnym názorom vysloveným v uvedenom rozhodnutí. Uvedené skutočnosti nakoniec neboli sporné ani medzi účastníkmi konania.

38. Žalobca v správnej žalobe považoval za sporné odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia správcu dane (ako aj žalovaného), nakoľko tento mal vykonať Axel Kittel test v zmysle rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vo veciach Axel Kittel, Recolta Recycling SPRL C-439/04 a C-440/04 zo dňa 06.07.2006, ktorým stanovil Najvyšší súd SR v Rozsudku sp. zn. zo dňa 17.10.2017 kritériá pre posúdenie účasti daňového subjektu na daňovom podvode (nedovolenom daňovom úniku) na účely rozhodnutia o pripustení uplatnenia práva na právo na odpočítanie dane. Na to, aby mohol byť odopretý nárok na odpočet z titulu účasti daňového subjektu na daňovom podvode, musia byť kumulatívne zodpovedané kladne nasledujúce štyri otázky: a) Vznikol z posudzovaných zdaniteľných obchodov daňový únik? b) Ak áno, je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania? c) Pokiaľ je únik na dani dôsledkom podvodného konania, boli posudzované zdaniteľné obchody daňového subjektu s týmto konaním spojené? d) Ak boli posudzované zdaniteľné obchody spojené s podvodným konaním, vedel o tom alebo mohol a mal vedieť daňový subjekt?

39. Vykonaným dokazovaním a aplikáciou Axel Kittel testu v zmysle vyššie uvedených otázok mal správca dane na všetky tieto otázky kladné odpovede. Výsledkom zisteného skutkového stavu bol záver správcu dane, že zdaniteľné obchody žalobcu boli poznačené daňovým podvodom. Obchodné transakcie spolu so všetkými dôkazmi, ktoré vo svojom súhrne tvoria logický a ničím nerušený súbor vzájomne sa doplňujúcich a nadväzujúcich dôkazov o tom, že daňový subjekt – žalobca vedel o jeho účasti na podvodnom konaní a niektoré dôkazy (napr. poznámka na faktúre dodávateľa o osobitnom režime bola z iniciatívy daňového subjektu) dokonca indikujú, že daňový subjekt bol iniciátorom podvodného konania. Daňové orgány sa vo svojich rozhodnutiach vysporiadali i so zisteniami ohľadom neuzatvorenia rámcovej zmluvy medzi žalobcom a dodávateľom H. A., pričom žalobca len vyjadril všeobecný nesúhlas s posúdením uvedených skutočností. Svoje tvrdenia o uzatvorení ústnej dohody s týmto dodávateľom neboli v priebehu daňovej kontroly ani následného vyrubovacieho konania preukázané, resp. boli daňovými orgánmi vyvrátené. Pre dokreslenie celkového obrazu podnikateľskej činnosti žalobcu správca dane v súvislosti s inými daňovými kontrolami žalobcu (zdaňovacie obdobia za rok 2017 – pozn. správneho súdu) vykonal dokazovanie zamerané na odberateľov žalobcu, pričom dospel k záverom, že žalobca obchádzal správne vykazovanú daňovú povinnosť na výstupe, o. i. aj za rok 2015 tým, že vo svojom účtovníctve deklaroval, že motorové vozidlá odpredal opakujúcim sa osobám (napr. aj svojej dcére), ktoré následne vozidlá v krátkej dobe predávali s navýšenou predajnou cenou. Žalobca teda vystavoval faktúry na osoby, ktoré neboli skutočnými odberateľmi žalobcu, čím si účtovne zabezpečil prirážku 100,00 eur na motorové vozidlo, avšak uvedené podľa vykonaného dokazovania daňových orgánov neodrážalo skutočný stav, skutočnú predajnú cenu motorových vozidiel. Žalobca v správnej žalobe neprodukoval žiadne žalobné námietky voči vykonanému dokazovaniu správcu dane ohľadom odberateľov žalobcu. Žalobca však s uvedenými závermi rozhodnutí daňových orgánov nesúhlasil z dôvodu, že správny súd i kasačný súd (v obdobných veciach – pozn. správneho súdu) už raz dal za pravdu žalobcovi v tom, že bol dobromyseľný pri obchodných transakciách s nemeckými dodávateľmi.

40. Správny súd uvádza, že súdy vo svojich rozhodnutiach (v rozhodnutiach správneho i kasačného súdu v obdobných veciach žalobcu – pozn. správneho súdu) neuviedli, že dobromyseľnosť žalobcu bola preukázaná, ale uviedli, že žalobca predložil dôkazy a doklady na preukázanie svojej dobromyseľnosti

pri obchodných transakciách s nemeckými deklarovanými dodávateľmi ojazdených motorových vozidiel. Zároveň vo svojich rozhodnutiach uviedli, že preukázanie nedobromyseľnosti (účasti daňového subjektu na podvodnom konaní), teda dôkazné bremeno už leží na správcovi dane, resp. žalovanom v ďalšom konaní, nakoľko žalobca svoje dôkazné bremeno vyčerpal. Závery vykonaného a vyhodnoteného Axel Kittel testu správcom dane žalobca ako celok nerozporoval a v tejto súvislosti neprodukoval ani žiadne žalobné námietky.

41. Správny súd s poukazom na ustanovenie uvádza, že medzi totožnými účastníkmi konania na tomto správnom súde bolo vedených niekoľko konaní v obdobných veciach (sp. zn. , , , a ), v ktorých konaniach správny súd už rozhodol rozsudkami zo dňa 25.02.2026, resp. zo dňa 01.04.2026 a zo dňa 22.04.2026 tak, že správne žaloby žalobcu zamietol. S poukazom na uvedené ustanovenia správny súd vo svojom odôvodnení odkazuje na odôvodnenie jeho rozsudku vo veci sp. zn. (hlavne čo sa týka posúdenia jednotlivých žalobných námietok procesného charakteru), pričom stručne opakuje podstatné dôvody pre rozhodnutie vo veci :

42. „48. V tejto súvislosti správny súd považoval žalobnú námietku žalobcu nesprávneho právneho posúdenia veci (teda existencie daňového podvodu a nesplnenie hmotnoprávnych podmienok pre osobitný režim zdanenie prirážky podľa a nasl. ) za nedôvodnú. Žalobca v správnej žalobe v spojení s námietkou nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného i prvostupňového rozhodnutia správcu dane poukazoval na nemožnosť existencie daňového úniku spolu s tvrdeniami správcu dane o nesplnení hmotnoprávnych podmienok na uplatnenie osobitného režimu zdanenia. 49. Správny súd poukazuje na Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. zo dňa 21.12.2023 v danej veci účastníkov konania, konkrétne na body 43. a nasl. odôvodnenia, predovšetkým na znenia bodu 46. a 47. tohto rozhodnutia, kde kasačný súd uviedol, že : „Pre posúdenie skutočnosti, či daňový subjekt - žalobca bol účastný na podvode na DPH na účely odmietnutia práva na odpočítanie dane sa aplikuje takzvaný Axel Kittel test (v zmysle bodu [44] tohto rozsudku je však tento test rovnako aplikovateľný v prejednávanej veci aj keď sa nejedná o odmietnutie práva na odpočet DPH), ktorý je vyabstrahovaním kritérií na posúdenie účasti na daňovom podvode z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Axel Kittel (C-439/04). Odborná literatúra (napr. Rakovský, P. Daňový podvod a zneužitie práva v oblasti daní. Právne následky. Bratislava: C. H. Beck, 2021, s. 102) tieto kritériá konštruuje do štyroch otázok, ktoré musia byť kumulatívne zodpovedané kladne: - Vznikol z posudzovaných zdaniteľných obchodov daňový únik? - Ak áno, je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania? - Pokiaľ je únik na dani dôsledkom podvodného konania, boli posudzované zdaniteľné obchody daňového subjektu s týmto konaním spojené? - Ak boli posudzované zdaniteľné obchody spojené s podvodným konaním, vedel o tom alebo mohol a mal vedieť daňový subjekt? 47. Tu je zásadné vyzdvihnúť, že dôkazné bremeno pri preukazovaní účasti na daňovom podvode (vykonanie vyššie opísaného Axel Kittel testu) zaťažuje správcu dane. Zároveň je v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ [...] od daňového subjektu možné očakávať, aby prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (napríklad rozsudok SD EÚ vo veci C-409/04 Teleos)“. Najvyšší správny súd SR v uvedenom rozhodnutí zaviazal právnym názorom daňové orgány v ďalšom konaní skúmať dobrú vieru žalobcu pri uskutočňovaní obchodných transakcií s nemeckými dodávateľmi, no najmä riadne posúdiť, či bol žalobca účastný na daňovom podvode, a to práve vykonaním Axel Kittel testu. 50. Ako žalobca v správnej žalobe viackrát správne poukazoval, daňové orgány boli v ďalšom konaní po zrušení predchádzajúcich vyrubovacích rozhodnutí (za zdaňovacie obdobie júl 2015) viazané právnym názorom vysloveným v súdnych rozhodnutiach, a preto v novom vyrubovacom konaní žalobcom predložené doklady a dôkazy opätovne posúdili spolu s dôkazmi a dokladmi zistenými správcom dane, resp. žalovaným, a to v rámci dôkazného bremena, ktoré ležalo výlučne na správcovi dane, ktorý aplikoval Axel Kittel test na preukázanie účasti žalobcu na daňovom podvode. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na zmätočnú argumentáciu žalobcu v podanej správnej žalobe, že mu správca dane v priebehu (nového) vyrubovacieho konania oznámil prevažne nové skutočnosti, ktoré mali vyplynúť z doplneného dokazovania, teda tieto neboli vykonané v rámci daňovej kontroly. Žalobca namietal, že väčšina skutočností, ktorými správca dane odôvodňuje existenciu daňového podvodu nebola žalobcovi oznámená postupom podľa Daňového poriadku. 52. Správny súd sa stotožnil s tvrdeniami žalovaného, že z aktuálnej právnej úpravy podporenej aj judikatúrou Najvyššieho správneho súdu SR vyplýva, že správca dane nie je viazaný právnym dôvodom neuznania uplatnených daňových oprávnení uvedených v protokole z daňovej kontroly. Správca dane i žalovaný vo svojich rozhodnutiach náležite

odôvodnili zmenu právneho posúdenia, ku ktorej došlo vplyvom dodatočne vykonaného dokazovania vo vyrubovacom konaní, resp. vplyvom súdnych rozhodnutí (Krajský súd v Trenčíne, ako správny súd, resp. Najvyšší správny súd SR ako kasačný súd ). Správny súd uvádza, že v tomto prípade nemožno súhlasiť so žalobcom, že gro dokazovania bolo vykonané v novom vyrubovacom konaní, nakoľko uvedené nemal správny súd preukázané ani z administratívneho spisu. Správca dane, resp. žalovaný v súlade s právnym názorom vysloveným v súdnych rozhodnutiach opätovne posúdili doklady a dôkazy predložené žalobcom v priebehu daňovej kontroly a zároveň v súlade s ustanovením § 24 Daňového poriadku vykonali dokazovanie na preukázanie aktívnej účasti žalobcu na daňovom podvode. Treba uviesť, že daňové orgány všetky doklady a dôkazy opätovne posúdili a vyhodnotili, nakoľko dôkazné bremeno pri preukazovaní účasti daňového subjektu na daňovom podvode leží na daňových orgánoch. Správny súd nemal za preukázané tvrdenia žalobcu, že daňové orgány svoje rozhodnutia založili na prevažne nových skutočnostiach. Hoci došlo k zmene právneho posúdenia predmetnej veci, práve správca dane, na ktorom ležalo dôkazné bremeno v súlade s právnym názorom vysloveným, a na ktorý bol zaviazaný súdnymi rozhodnutiami, bol povinný opätovne posúdiť otázku dobromyseľnosti žalobcu pri obchodných transakciách s ojazdenými vozidlami od nemeckých dodávateľov a na tento účel si prípadne zabezpečiť dôkazy. Všetky skutočnosti, ktoré správca dane posudzoval v rámci objektívnej časti Axel Kittel testu, a ktoré zistil z vykonaného dokazovania neboli kladené na ťarchu žalobcu, resp. správca dane neprenášal dôkazné bremeno späť na žalobcu. 56. Z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho správneho súdu SR vyplýva, že pokiaľ príslušné orgány v priebehu vyrubovacieho konania alebo prípadne nadväzujúceho odvolacieho konania zmenia dôvod pre neuznanie uplatnených daňových oprávnení v porovnaní s protokolom z daňovej kontroly, musí sa tak spravidla diať (i) primárne na podklade skutkových zistení vyplývajúcich zo samotného protokolu, prípadne primerane doplnených dokazovaním vykonaným v daňovom konaní v miere a rozsahu nenahrádzajúcom daňovú kontrolu a (ii) daňovému subjektu musí byť umožnené sa k zmenenému právnemu posúdeniu dôvodu neuznania daňového oprávnenia v daňovom konaní vyjadriť a navrhnúť nové dôkazy (tento predpoklad vyplýva zo zásady úzkej súčinnosti správcu dane s daňovým subjektom podľa Daňového poriadku a zásady zachovávania práv daňových subjektov podľa Daňového poriadku, ako aj zo zákazu neočakávaných/prekvapivých rozhodnutí vyplývajúceho z - mutatis mutandis rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 1. apríla 2020, publikované v ZNaUÚS ako judikát č. 12/2020). 57. Správny súd je vzhľadom na uvedené toho názoru, že správca dane v posudzovanom prípade dospel k zmene právneho náhľadu najmä na podklade skutkových zistení vyplývajúcich zo samotného protokolu, resp. primerane doplnených dokazovaním vykonaným v daňovom konaní v miere a rozsahu nenahrádzajúcom daňovú kontrolu a žalobcovi ako daňovému subjektu bol v súlade so zásadou úzkej súčinnosti podľa Daňového poriadku a zásadou zachovávania práv daňového subjektu vytvorený priestor sa k zmenenému právnemu posúdeniu dôvodu neuznania daňového oprávnenia v daňovom konaní vyjadriť a navrhnúť nové dôkazy, preto postup správcu dane správny súd vyhodnotil ako zákonný. 63. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe uvádzal, že pri aplikácii osobitného zdanenia postupoval v zmysle pokynov svojej účtovníčky, prípadne postupom odobreným daňovou poradkyňou, správny súd zhodne s tvrdeniami uvádzanými správcom dane i žalovaným uvádza, že pani účtovníčka žalobcu nepoznala detaily transakcií s ojazdenými vozidlami medzi žalobcom a jeho dodávateľom, keďže všetky záležitosti nesporne dojednával práve žalobca, pričom ona ani nevedela po nemecky. Hoci žalobca oslovil daňovú poradkyňu za účelom usmernenia ohľadom účtovania nákupu a predaja ojazdených motorových vozidiel, neurobil tak za účelom, či bol oprávnený použiť osobitný režim zdaňovania prirážky (dopyt bol formulovaný tak, že nemeckí dodávatelia na faktúrach uvádzajú poznámku iba s odkazom na osobitný režim zdaňovania prirážky, daňový subjekt v dopyte neuviedol, že faktúry obsahujú aj protichodnú informáciu o oslobodení od dane z titulu dodania tovaru do iného členského štátu). Daňová poradkyňa vo svojej odpovedi popísala z hľadiska DPH a z hľadiska dane z príjmu povinnosti kupujúceho, keď dodávateľ pri dodaní použitého tovaru uplatňuje osobitný režim zdaňovania. V danej veci spornou bola tá skutočnosť, že žalobca daňovú poradkyňu neoslovil za tým účelom, či postupuje správne, pokiaľ uplatňuje osobitný režim zdaňovania aj napriek protichodným informáciám uvedeným na faktúrach. Okrem toho daňová poradkyňa ani nemala prostriedky, informačné systémy a ani iné nástroje, aby sa k danej veci, bez ďalšieho mohla relevantne vyjadriť. Vzhľadom na uvedené považoval správny súd aj uvedené námietky za neopodstatnené. Čiastočne však treba súhlasiť s tvrdeniami žalobcu o zmätočnom vyjadrení správcu dane i žalovaného ohľadom neexistencie rečovej bariéry medzi konateľmi nemeckých dodávateľov (pôvodom Chorváti) a žalobcom. Uvedené tvrdenia daňových orgánov však nemajú vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ani prvostupňového rozhodnutia správcu dane, nakoľko nebolo sporné, že tak konatelia nemeckých dodávateľov, ako

aj žalobca, ovládali nemecký jazyk (všetka komunikácia, ako aj text rámcových zmlúv, potvrdení o doručení predmetu dodávky, potvrdenia o preprave boli v nemeckom jazyku) a skutočnosť o pôvode konateľov nemeckých dodávateľov – Chorváti, nemalo vplyv na uvedenú komunikáciu v nemeckom jazyku tak u žalobcu, ako aj u dodávateľov. 64. Správny súd uvádza, že v rámci bodu f) správnej žaloby žalobca namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného s poukazom na žalobnú námietku uvedenú pod bodom a) správnej žaloby, teda nesplnenie hmotnoprávnych podmienok pre aplikáciu osobitného režimu zdanenia spolu s identifikáciou daňového podvodu. Vo všeobecnosti môže byť rozhodnutie orgánu verejnej správy nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť možno považovať také rozhodnutie správneho orgánu, z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne správny orgán vo veci rozhodol, prípadne výrok ktorého je vnútorne rozporuplný. Pod tento pojem spadajú prípady, keď sa nedá rozoznať, čo je výrok, odôvodnenie, kto je účastníkom konania a kto bol rozhodnutím zaviazaný. Medzi ďalšie dôvody nezrozumiteľnosti rozhodnutia správneho orgánu patrí rozpornosť výroku s odôvodnením, absencia právnych záverov vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností, ako aj ich nejednoznačnosť. Z hľadiska posúdenia dostatočnosti odôvodnenia je podstatné, aby sa správne orgány vo svojich rozhodnutiach vysporiadali so všetkými kľúčovými námietkami účastníka administratívneho konania, čo môže v niektorých prípadoch znamenať konzumáciu vysporiadania sa s niektorými čiastkovými námietkami, pričom uvedené platí najmä v prípade takých podaní, ktoré sú čo do rozsahu obsiahle, ako tomu bolo aj v prípade odvolaní žalobcu proti prvostupňovým rozhodnutiam správcu dane. Aj v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR (v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR , ) a Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 09.12.1994, č. 18390/91) sa nemusia dať detailné odpovede na všetky účastníkom konania predostreté otázky, ale len na tie, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci podstatné, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Nevyžaduje sa, aby na každú námietku účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia tak, ako to v žalobe prezentuje žalobca, ale iba na taký argument či námietku, ktorá je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúca a vyžaduje sa špecifická odpoveď. Pokiaľ žalobca namietal, že správca dane nemohol uviesť nesplnenie hmotnoprávnych podmienok pre uplatnenia práva spolu s tvrdeniami o podvodnom konaní žalobcu, správny súd uvádza, že táto námietka nemá oporu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného, ani prvostupňového rozhodnutia správcu dane a správny súd odkazuje na odôvodnenia tohto rozhodnutia k námietkam bode a) správnej žaloby žalobcu. Aj námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného tak považoval správny súd za nedôvodnú.“

43. Za nedôvodnú považoval správny súd i žalobnú námietku žalobcu ohľadom porušenia ustanovenia § 25 ods. 4 Daňového poriadku daňovými orgánmi, ktoré malo spočívať v porušení práva žalobcu (a jeho právneho zástupcu) byť prítomný pri vypočutí svedkov (jednotlivých odberateľov ojazdených motorových vozidiel žalobcu) a klásť im otázky. Z administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že správca dane v súlade s ustanovením § 24 ods. 3 a 4 Daňového poriadku nahliadol do daňovej kontroly daňového subjektu – žalobcu, ktorej predmetom bola daň z príjmov fyzickej osoby za rok 2015. V priebehu tejto daňovej kontroly u rovnakého daňového subjektu správca dane vykonal dokazovanie zamerané na odberateľov žalobcu, ktorých v rámci súčinnosti vyzval na predloženie dokladov vzťahujúcich sa k nákupom ojazdených motorových vozidiel od žalobcu a na poskytnutie informácií k týmto nákupom. V priebehu daňovej kontroly na dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2015 správca dane vypočul viacerých odberateľov (spísal Zápisnice o ústnom pojednávaní – pozn. správneho súdu), pričom o vypočutí týchto odberateľov bol žalobca riadne a včas upovedomený. Vypočutia svedkov sa žalobca vo väčšine nezúčastnil, zúčastnil sa len výsluchu svojej manželky a dcéry, ktoré mali byť rovnako odberateľmi žalobcu. Následne bol žalobca o všetkých úkonoch správcu dane riadne informovaný a bolo mu umožnené vyjadriť sa ku všetkým zisteným skutočnostiam správcu dane. Hoci žalobca so závermi správcu dane nesúhlasil, nepredložil správcovi dane žiadne ďalšie doklady a dôkazy, ani nenavrhol vykonanie ďalších dôkazov. Správca dane postupom podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako listinné dôkazy použil uvedené svedecké výpovede v predmetnej daňovej kontrole. Správny súd nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že tieto svedecké výpovede správca dane vykonal v predmetnej daňovej kontrole bez súčinnosti so žalobcom, teda ako nezákonne získaný dôkaz. V predmetnej daňovej kontrole správca dane výsluchy svedkov, tak ako to predpokladá ustanovenie § 25 Daňového poriadku nevykonal, ale postupoval podľa ustanovenia § 24 ods. 3 a 4 Daňového poriadku a tieto svedecké výpovede použil ako dôkaz na dokreslenie situácie, ako prebiehali nákupy ojazdených motorových vozidiel medzi žalobcom a jeho odberateľmi.

44. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd podľa správnu žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

45. Podľa , správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.

46. Žalobca nebol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd nepriznal právo na náhradu trov konania podľa a contrario. 47. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0. ( )

Poučenie:

Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty jedného mesiaca od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku ( v znení účinnom od 1. júla 2023).

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť ( , a a contrario), ktorá má odkladný účinok ( ) . O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ( ). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici ( ) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu ( ).

Podľa , , (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa , , (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa a , je žalovaným Centrum právnej pomoci.