Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 106 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (112)III. ÚS 52/2019
PDF · 372.26 KB
No categories available
III. ÚS 52/2019
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša (sudca
spravodajca) a Libora Duľu prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Prima
banka Slovensko, a. s., Hodžova 11, Žilina, IČO 31 575 951, zastúpenej spoločnosťou
SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
a konateľ JUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M., vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 4 CoE 73/2015-135
z 29. novembra 2016 a takto
rozhodol:
Ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti Prima banka Slovensko, a. s.,
n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Rekapitulácia ústavnej sťažnosti a napadnutých rozhodnutí
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal 5. februára 2019
na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť spoločnosti Prima banka Slovensko, a. s., Hodžova 11,
Žilina, IČO 31 575 951 (ďalej len „sťažovateľka“), z 27. apríla 2017 vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 4 CoE 73/2015-135
z 29. novembra 2016.
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľky bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi
Rudolfovi Tkáčikovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára
2019. V období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 nemala ústavná sťažnosť
prideleného sudcu spravodajcu. Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok
č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019
do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce boli
nevybavené veci sudcov, ktorých funkčné obdobie uplynulo 16. februára 2019,
prerozdelené medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019, a to náhodným
výberom pomocou technických a programových prostriedkov. Ústavná sťažnosť
sťažovateľky bola pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi, ktorý je podľa
čl. II bodu 3 rozvrhu práce členom IV. senátu ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení
Miroslav Duriš (predseda senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu), a preto
bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľky rozhodnuté v tomto zložení senátu.
3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že právny predchodca sťažovateľky
doručil 3. novembra 2014 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie, v ktorom sa
domáhal proti spoločnosti
(ďalej len „povinný v 1. rade“),
(ďalej len „povinní v 2. a 3. rade“), spoločne
a nerozdielne vymoženia istiny v sume 2 000 187,02 € s úrokmi z omeškania v sume
3 882,04 €, trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní v sume 5 344,38 € a súdneho
poplatku v sume 16,50 €. Exekučným titulom, ktorý právny predchodca sťažovateľky
k návrhu na vykonanie exekúcie priložil, bola notárska zápisnica č. N 108/2013,
NZ 9034/2013, NCRIs 9257/2013 spísaná 20. marca 2013 notárkou JUDr. Darinou
Sčensnou, obsahujúca súhlas všetkých povinných s jej vykonateľnosťou (ďalej len
„notárska zápisnica“).
4. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k.
2 Er 640/2014-93 zo 16. júna 2015 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol. Poukázal na skutočnosť, že Okresný súd Prešov uznesením
sp. zn. 1 R 6/2013 z 22. júla 2013 povolil reštrukturalizáciu povinného v 1. rade, a preto
podľa § 114 ods. 1 písm. b) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v znení účinnom
do 28. februára 2017 (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) nemožno vo vzťahu
k predmetnej pohľadávke začať exekučné konanie.
5. Vo vzťahu k povinným v 2. a 3. rade okresný súd konštatoval, že zo zmluvy
o úvere č. 431 020 5405 z 20. augusta 2009 v znení jej neskorších dodatkov vyplýva,
že „dlžník môže požiadať veriteľa o poskytnutie úveru až po tom, ako dôjde k splneniu
podmienok čerpania... Jednou z podmienok... je predloženie originálu notárskej zápisnice
zohľadňujúcej Dodatok č. 5 k Zmluve o uznaní záväzku dlžníkom (povinný v 1./ rade)
a ručiteľmi (povinný v 2./ a 3./ rade) so súhlasom s jej vykonateľnosťou...“. Bez predloženia
originálu spísanej notárskej zápisnice povinný v 1. rade nemohol oprávneného ani požiadať
o poskytnutie peňažných prostriedkov. Z uvedeného podľa okresného súdu vyplýva,
že notárska zápisnica bola spísaná skôr, ako povinný v 1. rade vôbec mohol požiadať
o poskytnutie úverového rámca. Okresný súd uviedol, že podstatou inštitútu uznania dlhu
ako jedného zo zabezpečovacích inštitútov je založenie vyvrátiteľnej domnienky trvania
dlhu v čase jeho uznania. Je zrejmé, že dlh musí v čase uznania existovať. V danom prípade
však uznávaný dlh v čase spísania notárskej zápisnice ešte neexistoval a jeho výška nebola
určená, preto takýto dlh nebolo možné platne uznať v zmysle § 323 ods. 1 Obchodného
zákonníka. Podľa okresného súdu dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu
vzniknúť až v budúcnosti, je absolútne neplatný právny úkon, a preto povinní v 1., 2. a 3.
rade nemohli svojím konaním v notárskej zápisnici platne uznať dlh a zároveň súhlasiť
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Takýmto konaním by bolo odňaté ich právo
namietať výšku uznaného dlhu v čase uznania, pretože dlh nebol dostatočne do budúcnosti
určiteľný a nebolo možné predpokladať, či určité okolnosti v podobe jeho reálneho čerpania
nastanú.
6. Na odvolanie právneho predchodcu sťažovateľky krajský súd uznesením č. k.
4 CoE 73/2015-135 z 29. novembra 2016 napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.
Ako dôvodnú vyhodnotil odvolaciu námietku, podľa ktorej v čase podania návrhu
na vykonanie exekúcie bolo reštrukturalizačné konanie povinného v 1. rade ukončené
s účinkami od 15. februára 2014, a teda exekučné konanie bolo iniciované až po skončení
reštrukturalizačného konania. V priebehu odvolacieho konania došlo k vyhláseniu konkurzu
na majetok patriaci povinnému v 1. rade. Ústavný súd však uznesením č. k. I. ÚS 303/2016-
26 zo 4. mája 2016 odložil vykonateľnosť právoplatného uznesenia Okresného súdu Prešov
č. k. 2 R 1/2015-497 z 8. januára 2016, čo malo za následok odklad účinku vyhlásenia
konkurzu na majetok povinného v 1. rade. Z týchto dôvodov sa krajský súd zaoberal
materiálnou vykonateľnosťou notárskej zápisnice.
7. V tejto súvislosti konštatoval, že predmet plnenia musí byť v notárskej zápisnici,
pokiaľ má spĺňať podmienky materiálnej vykonateľnosti, stanovený presne. To znamená,
že musí byť určitý alebo aspoň určiteľný na základe objektívnych kritérií. Poukázal
na znenie notárskej zápisnice, podľa ktorej záväzok povinného v 1. rade spočíval
v povinnosti „zaplatiť osobe oprávnenej sumu rovnajúcu sa poskytnutému a nesplatenému
čerpaniu úverového rámca do celkovej výšky istiny najviac 2 200 000 eur poskytnutého na
základe zmluvy o úvere a príslušenstvo najneskôr do 20.03.2014... najneskôr v príslušný
deň splatnosti podľa článku 5 zmluvy o úvere zaplatiť oprávnenej osobe všetky sumy, ktoré
budú splatné v taký deň na základe zmluvy o úvere alebo v súvislosti s ňou...“. Z citovanej
formulácie krajský súd vyvodil, že „v danom prípade notárska zápisnica nepredstavuje
materiálne vykonateľný exekučný titul, lebo predmet plnenia nie je jednoznačne určený a je
len stanovená maximálna výška istiny, pričom príslušenstvo je definované všeobecne bez
akejkoľvek špecifikácie.“. Z uvedených dôvodov rozhodnutie okresného súdu potvrdil.
8. V ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka namieta, že krajský
súd svoje rozhodnutie založil na inom právnom posúdení veci ako súd prvej inštancie.
Na rozdiel od okresného súdu, podľa ktorého dlh v čase spísania notárskej zápisnice ešte
neexistoval, krajský súd konštatoval, že dlh nebol v notárskej zápisnici jednoznačne určený.
Sťažovateľka sa k tomuto záveru, ktorý je podľa jej názoru v hrubom rozpore s objektívnym
právom, nemala možnosť relevantne vyjadriť. Napadnuté rozhodnutie preto považuje za tzv.
prekvapivé rozhodnutie v zmysle judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 407/2016 alebo
III. ÚS 171/06). Už len z tohto dôvodu je nevyhnutné ho zrušiť.
9. Sťažovateľka ďalej uvádza, prečo považuje záver o materiálnej nevykonateľnosti
notárskej zápisnice z dôvodu jej neurčitosti za neudržateľný. Sporná notárska zápisnica totiž
obsahovala uznanie záväzku z kontokorentného úveru. Podľa sťažovateľky ide o bankový
produkt, ktorý je založený na priebežnom debetnom čerpaní peňažných prostriedkov
z podnikateľského bankového účtu na účely financovania nedostatkov v peňažných tokoch
dlžníka. Čerpanie a splácanie úveru sa uskutočňuje vždy priebežne v reálnom čase, pričom
úver môže byť opakovane čerpaný a splácaný. Kontokorentný úver tak nepredstavoval
jednorazové poskytnutie sumy vo výške 2 200 000 €, ale išlo o tzv. debetný rámec, v rámci
ktorého mohol dlžník čerpať finančné prostriedky podľa potreby až do konečného dňa
splatnosti. Vzhľadom na podstatu kontokorentného úveru nie je uvedenie presnej výšky
vyčerpaného kontokorentného úveru v deň spísania notárskej zápisnice objektívne možné.
Dlžník totiž mohol čerpať úver kedykoľvek počas trvania úverového rámca (aj v deň
spísania notárskej zápisnice) až do dohodnutej výšky istiny 2 200 000 €. Presná istina závisí
výlučne od rozhodnutia dlžníka, ktorý môže napr. celý úver čerpať, následne ho splatiť
a opätovne čerpať. Jednotlivé čerpania úveru však nepredstavujú samostatné pohľadávky,
ktoré by čerpaním a splácaním vznikali a zanikali. Ide vždy o jednu úverovú pohľadávku,
ktorá je riadne spôsobilá na uznanie formou notárskej zápisnice.
10. Akceptovaním názoru krajského súdu by podľa sťažovateľky bola ad absurdum
vylúčená akákoľvek možnosť uznať záväzok z kontokorentného úveru. Uznanie záväzku
z kontokorentného úveru však musí byť možné, pričom číselné vyjadrenie maximálnej
istiny úveru (2 200 000 €) je dostatočne určité. Veriteľ tak má právom aprobovanú možnosť
vymáhať svoju pohľadávku do výšky istiny 2 200 000 € (suma vyplývajúca z notárskej
zápisnice) a prípadné výhrady k výške vymáhanej pohľadávky majú byť vyriešené v konaní
o námietkach, a nie v procese udeľovania poverenia na vykonanie exekúcie. Nepravdivé je
podľa sťažovateľky aj tvrdenie krajského súdu o nedostatočnej špecifikácii príslušenstva,
keďže jeho výška vyplývala zo zmlúv, ktoré boli prílohou notárskej zápisnice.
11. Podstata sťažovateľkinho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy spočíva v oprávnení domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedala povinnosť krajského súdu nezávisle a nestranne konať tak, aby bola právu,
ktorého porušenie sťažovateľka namietala, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré
tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy).
Reálne uplatnenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu teda predpokladalo,
že sa jej táto ochrana v relevantnej kvalite poskytne. To v sťažovateľkinom prípade
znamenalo, že odvolací súd mal pri aplikácii § 41 ods. 2 písm. c) a § 44 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom
do 31. marca 2017 (ďalej len „Exekučný poriadok v znení účinnom do 31. marca 2017“)
vychádzať z racionálnej argumentácie, ktorá vylučuje akúkoľvek ľubovôľu vo výklade
(IV. ÚS 214/04). Namiesto toho uvedený súd interpretoval a aplikoval citované ustanovenia
nesprávnym spôsobom, ktorý možno považovať za arbitrárny a zároveň zasahujúci
do princípu právnej istoty sťažovateľky ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy
(m. m. I. ÚS 335/06, III. ÚS 264/05). Za arbitrárny považuje sťažovateľka súdmi prijatý
výklad preto, lebo popiera účel a význam právnej normy.
12. Sťažovateľka preto navrhla, aby ústavný súd nálezom konštatoval porušenie jej
základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, napadnuté
uznesenie zrušil a priznal jej náhradu trov konania pred ústavným súdom.
II.
Vyjadrenia účastníkov konania a zúčastnených osôb
13. Ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie požiadal krajský súd
o vyjadrenie. Krajský súd sa k veci vyjadril podaním sp. zn. Spr 69/19 doručeným
ústavnému súdu 8. marca 2019. Predsedníčka krajského súdu vo vyjadrení uviedla,
že odvolací súd konal v medziach svojej právomoci a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych
faktov, sú logické, majú oporu v obsahu spisového materiálu a dávajú odpovede
na nastolené odvolacie otázky. Závery krajského súdu nepovažuje za neodôvodnené.
Pripojila tiež stanovisko predsedníčky senátu, ktorý vo veci rozhodoval. Obsahom tohto
stanoviska je rekapitulácia napadnutého rozhodnutia a dôvodov v ňom uvedených. V závere
vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania.
14. K vyjadreniu predsedníčky krajského súdu zaujala na základe výzvy ústavného
súdu prostredníctvom právneho zástupcu stanovisko sťažovateľka. Vo vyjadrení doručenom
ústavnému súdu 2. decembra 2019 na úvod uviedla, že súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania. Ďalej upozornila na nedávny nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 427/2018
z 13. decembra 2018, podľa ktorého notárska zápisnica ako exekučný titul je prejavom
autonómie vôle subjektov súkromného práva a má prispievať k právnej istote, pričom súdne
zásahy do tejto slobody by mali byť reštriktívne. Následne sa vyjadrila k trom okruhom, a to
k argumentom, že a) notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom z dôvodu jej
materiálnej vykonateľnosti, že b) v čase uznania dlhu ešte dlh neexistoval a že c) povolenie
reštrukturalizácie bránilo tomu, aby mohla byť začatá exekúcia.
15. K otázke a) materiálnej vykonateľnosti zápisnice uviedla, že najdôležitejšou
náležitosťou notárskej zápisnice je súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou. V danom
prípade povinní v 1., 2. a 3. rade vyjadrili tento súhlas v čl. VII notárskej zápisnice. Až tento
prejav vôle robí z notárskej zápisnice verejnú listinu spôsobilú na nútený výkon povinnosti.
Žiadne iné podmienky vykonateľnosti notárskej zápisnice, než tie, ktoré sú obsiahnuté
v § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017, nemožno
vyvodiť. Notárska zápisnica spĺňa všetky podmienky vyžadované zákonom a nadväzujúcou
judikatúrou, pretože obsahuje: právny záväzok (povinnosť vrátiť úver, ktorý už bol
povinnému v 1. rade v čase vzniku zápisnice poskytnutý), vyznačenie oprávnenej osoby
a povinných osôb, právneho dôvodu (úverová zmluva v znení 7 dodatkov), predmetu
(vrátenie úveru spolu s príslušenstvom) a času plnenia (do 20. marca 2014). Neexistuje
právna prekážka brániaca výkonu tejto zápisnice. Všeobecné súdy hrubo dezinterpretovali
relevantné zákonné ustanovenia.
16. K tvrdeniu, že b) notárska zápisnica je neplatným právnym úkonom, pretože dlh
v čase uznania ešte neexistoval, uviedla, že tento názor je neudržateľný. Zo zmluvy o úvere
ako konsenzuálneho kontraktu a ručiteľského vyhlásenia vyplýva, že v čase udelenia
súhlasov s vykonateľnosťou zápisnice záväzky povinných osôb už existovali. Dodáva,
že skúmanie hmotnoprávneho základu notárskej zápisnice je mimo prieskumnej právomoci
exekučného súdu a pri posudzovaní sa uplatňuje prezumpcia správnosti (I. ÚS 5/2000). To,
že záväzok dlžníka nebol splatný v okamihu vyhotovenia notárskej zápisnice, nemá žiaden
vplyv na platnosť vyhlásení v notárskej zápisnici, ale len na jej vykonateľnosť. Je totiž
podľa sťažovateľky ťažké si predstaviť, že strany spíšu notársku zápisnicu bez súhlasu
povinného s jej vykonateľnosťou a on súhlas udelí až v čase, keď bude v reálnom omeškaní
[poukazuje pritom na článok ČENTÍK, T. Exekučná notárska zápisnica v aplikačnej praxi
(a jej deformácie). In: Ars notaria č. 2/2017, s. 8.]. Ak dlžník v prítomnosti notára súhlasí
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, predpokladá sa, že sú mu známe dôsledky, ktoré
môže toto vyhlásenie priniesť, o čom je notárom osobitne poučený (sťažovateľka odkazuje
na článok JENČOVÁ, M. K praktickému problému notárskej zápisnice o uznaní dlhu
v exekučnom konaní. In: Justičná revue č. 6-7/2014, s. 814.). Obdobné právne závery
[týkajúce sa relevancie (ne)splatnosti dlhu] podľa sťažovateľky vyplývajú z rozhodovacej
praxe krajských súdov, konkrétne rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
17 Co 353/2016 z 26. júla 2017, rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22 CoE 3/2016
z 31. marca 2016, rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 142/2015 z 20. apríla
2015. Sťažovateľka pripomína, že zákonodarca postavil notársku zápisnicu na roveň
vykonateľných rozhodnutí súdov s cieľom zjednodušiť právne zabezpečenie a následnú
vykonateľnosť konkrétne definovaných práv oprávnených osôb. Ak zákonodarca priznal
notárskej zápisnici silu exekučného titulu, nie je zásadne možné preskúmavať tento
exekučný titul; takýto prieskum by znamenal prekročenie tenkej, ale precízne definovanej
hranice právomoci exekučného súdu. Nepriaznivým následkom zamietnutia žiadosti
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by bolo dramatické zhoršenie
vymožiteľnosti práva oprávneným. Sťažovateľka by si musela pohľadávku uplatniť na súde
až niekoľko rokov po jej splatnosti. V takýchto prípadoch dochádza k zbytočnému
zahlcovaniu súdov a flagrantnému porušeniu právnej istoty veriteľov a eventuálne aj
zamietnutiu žaloby z dôvodu premlčania pohľadávky. V závere poukazuje na odlišné
stanovisko bývalého ústavného sudcu Milana Ľalíka k veci sp. zn. I. ÚS 261/2015
z 10. júna 2015.
17. K tvrdeniu o nemožnosti exekúcie z dôvodu prebiehajúcej reštrukturalizácie
povinného v 1. rade sťažovateľka uviedla, že reštrukturalizácia bola ukončená ešte
pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie, čo vyplývalo z verejne dostupného oznamu
konkurzného súdu o ukončení reštrukturalizácie.
18. Vzhľadom na to, že v priebehu konania o ústavnej sťažnosti (1. marca 2019)
nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorý sa
v zmysle § 246 ods. 1 a 2 použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, zaslal ústavný
súd dodatočne ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde na vyjadrenie
zúčastneným osobám.
19. Dňa 20. januára 2019 bolo ústavnému súdu doručené vyjadrenie spoločnosti
, správcu konkurznej podstaty úpadcu –
povinného v 1. rade (ďalej len „správca konkurznej podstaty“), právne zastúpenej Mgr.
Zuzanou Gregáňovou, advokátkou, Dopravná 6, Levice. Povinný v 1. rade sa plne stotožnil
s ústavnou sťažnosťou sťažovateľky v časti týkajúcej sa rozhodnutia krajského súdu
vo vzťahu k povinným v 2. a 3. rade. Vo vzťahu k povinnému v 1. rade však uvádza,
že výkon exekúcie a uspokojenie pohľadávky v čase vydania napadnutého rozhodnutia
(29. novembra 2016) už neboli možné. Dňa 14. januára 2016 bolo v Obchodnom vestníku
č. 8/2016 publikované uznesenie Okresného súdu Prešov č. k. 2 R 1/2015-497 z 8. januára
2016, ktorým súd zastavil reštrukturalizačné konanie proti povinnému v 1. rade a vyhlásil
konkurz na jeho majetok. Vyhlásenie konkurzu bolo podľa § 48 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii prekážkou začatia konania o výkon rozhodnutia alebo exekučného
konania. Už začaté konania sa mali zo zákona zastaviť. Krajský súd preto vo veci odvolania
proti uzneseniu okresného súdu už proti povinnému v 1. rade nemohol konať pre zastavenie
exekučného konania zo zákona. Správca konkurznej podstaty sa o odvolaní a napadnutom
rozhodnutí krajského súdu dozvedel až 13. marca 2017, keď mu bolo toto rozhodnutie
doručené. Podnet na začatie konania a ani súhlas s jeho pokračovaním nedal.
20. Správca konkurznej podstaty ďalej uvádza, že 25. februára 2016 mu bola
doručená prihláška pohľadávky sťažovateľky, ktorou si v konkurze uplatnila zabezpečenú
pohľadávku vo výške 2 000 187,02 € (istina), vo výške 98 119,93 € (úrok), vo výške
259 468,71 € (úrok z omeškania), celkovo teda sumu 2 357 775,66 €. Uplatnená
pohľadávka spolu so zabezpečením boli v konkurze zistené. Správca konkurznej podstaty sa
domnieva, že ide o totožnú pohľadávku, aká bola predmetom návrhu na vykonanie exekúcie
z 30. októbra 2014. V závere dodáva, že predbežné opatrenie ústavného súdu vydané
vo veci sp. zn. I. ÚS 303/2016 zaniklo právoplatnosťou nálezu sp. zn. I. ÚS 303/2016
z 13. decembra 2016, a to 3. marca 2017. Uvedené predbežné opatrenie malo za následok
pozastavenie účinkov vyhlásenia konkurzu, a nie ich zrušenie, a preto ochrana
pred individuálnym uspokojením veriteľov úpadcu podľa § 44 ods. 4 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii ostala zachovaná aj počas obdobia platnosti dočasného opatrenia
(4. mája 2016 – 3. marca 2017).
21. Podaním doručeným ústavnému súdu 22. januára 2020 sa k ústavnej sťažnosti
prostredníctvom svojho právneho zástupcu JUDr. Mariána Gelenekyho, advokáta,
Garbiarska 20, Stará Ľubovňa, vyjadrili povinní v 2. a 3. rade ako zúčastnené osoby.
Vo vyjadrení poukázali na to, že 25. novembra 2019 bol vyhlásený konkurz na povinnú
osobu v 2. rade (oznámenie o vyhlásení konkurzu bolo zverejnené 2. decembra 2019)
a 13. decembra 2019 bol vyhlásený konkurz na povinnú osobu v 3. rade (oznámenie
o vyhlásení konkurzu bolo zverejnené 19. decembra 2019). V zmysle § 167f ods. 2 zákona
o konkurze a reštrukturalizácii je vyhlásenie konkurzu dôvodom na zastavenie exekučného
konania. Z uvedeného povinní v 2. a 3. rade vyvodzujú nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie na ich strane.
22. Ústavný súd zaslal vyjadrenia zúčastnených osôb právnemu zástupcovi
sťažovateľky a umožnil mu opäť sa k nim vyjadriť. Právny zástupca sťažovateľky žiadne
ďalšie vyjadrenie v lehote nezaslal.
23. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ústavnou sťažnosťou, so stanoviskami účastníkov konania a zúčastnených osôb, ako aj
s obsahom spisu dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
24. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
25. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
26. Podstatou ústavnej sťažnosti je posúdenie ústavnej konformity výkladu
zákonných ustanovení § 41 ods. 2 písm. c) a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení
účinnom do 31. marca 2017 krajským súdom, ktorý v konkrétnom prípade viedol
k zamietnutiu žiadosti exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, ktorá mala smerovať
k vymoženiu pohľadávky sťažovateľky. V rovine podústavného práva riešili všeobecné
súdy otázku materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice, ktorou zúčastnené osoby
v pozícii dlžníka, resp. ručiteľov uznali záväzok zaplatiť právnej predchodkyni
sťažovateľky „sumu rovnajúcu sa poskytnutému a nesplatenému čerpaniu úverového rámca
do celkovej výšky istiny najviac 2 200 000 € poskytnutého na základe zmluvy o úvere
a príslušenstvo najneskôr do 20. 03. 2014“. Predmetom notárskej zápisnice bolo teda
uznanie záväzku dlžníka a ručiteľov z kontokorentného úveru poskytnutého právnou
predchodkyňou sťažovateľky a súhlas s priamou vykonateľnosťou tohto záväzku.
27. Podľa krajského súdu takto formulovaný predmet plnenia stanovený len
maximálnou výškou istiny a nešpecifikovaným príslušenstvom nebol jednoznačne určený,
a preto notárska zápisnica nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom. Podľa
sťažovateľky tento výklad popiera účel a význam právnej normy, keďže zákonodarca
postavil notársku zápisnicu na roveň vykonateľných rozhodnutí súdov s cieľom zjednodušiť
právne zabezpečenie a následnú vymožiteľnosť práv oprávnených osôb. Akceptovaním
súdneho výkladu v danej veci by bola ad absurdum vylúčená akákoľvek možnosť uznať
záväzok z kontokorentného úveru, pretože predmet plnenia nie je v týchto prípadoch možné
stanoviť inak než maximálnou výškou istiny. Uznanie záväzku z kontokorentného úveru
však musí byť možné. Uvedený výklad bol navyše prekvapivý, keďže si ho osvojil až
krajský súd a sťažovateľka nemala možnosť na neho reagovať. Sťažovateľka tiež
s poukazom na prezumpciu správnosti notárskej zápisnice spochybňuje právomoc
exekučného súdu preskúmavať jej hmotnoprávny základ. Sťažovateľka sa domnieva,
že všeobecné súdy jej v dôsledku sporného výkladu neposkytli súdnu ochranu, čím porušili
jej právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
28. Ústavný súd identifikoval tri dôvody, ktorými sťažovateľka odôvodňuje
porušenie svojho práva na spravodlivý proces, resp. na súdnu ochranu. V prvom rade tvrdí,
že krajský súd postupoval pri aplikácii a interpretácii relevantných zákonných ustanovení
extenzívne, keď v rámci prieskumu exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c) v spojení
s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 materiálne
preskúmaval predmet plnenia definovaný v notárskej zápisnici. Po druhé tvrdí, že jeho
rozhodnutie bolo tzv. prekvapivým rozhodnutím, keďže krajský súd rozhodol na základe
iných dôvodov ako okresný súd a sťažovateľka nemala možnosť sa k týmto dôvodom
vyjadriť. Napokon sťažovateľka spochybňuje výklad ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c)
Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 v časti týkajúcej sa (ne)určitosti
predmetu plnenia, ktorý považuje za odporujúci účelu právnej normy, za svojvoľný
a ústavne neakceptovateľný.
29. Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že základné právo na súdnu ochranu
zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy sa vzťahuje aj na konanie, v ktorom exekučný súd rozhoduje
o nútenom výkone (exekúcii) rozhodnutia, resp. iného exekučného titulu (I. ÚS 5/00). To
isté platí aj pokiaľ ide o právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa
Európskeho súdu pre ľudské práva by bolo „nepredstaviteľné, aby mal článok 6 ods. 1
do detailu popisovať procesné záruky zaistené účastníkom konania, ktoré je spravodlivé,
verejné a rýchle, bez toho, aby chránil výkon súdnych rozhodnutí; konštruovať článok 6 tak,
ako by sa týkal iba prístupu k súdu a priebehu konania, by pravdepodobne viedlo
k situáciám nezlučiteľným s princípom vlády práva, ktorý sa zmluvné štáty zaviazali
rešpektovať, keď ratifikovali dohovor“ (rozsudok pléna vo veci Golder proti Spojenému
kráľovstvu z 21. 2. 1975, č. 4451/70, § 34 – § 36).
30. Úloha exekučného súdu nadobúda osobitný význam v prípadoch, keď rozhoduje
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade mimosúdneho
exekučného titulu. Na tomto mieste je potrebné poznamenať, že aj začatie exekúcie je
spôsobilé významne zasiahnuť do majetkových práv povinného, teda aj do jeho
vlastníckeho práva. Takýmto zásahom je už samotné upovedomenie o začatí exekúcie,
ktorým exekútor zakáže povinnému nakladať s majetkom podliehajúcim exekúcii
(nerešpektovanie tohto zákazu je sankcionovateľné jednak v rovine civilného práva
prostredníctvom odporovateľnosti úkonov, ale aj v rovine trestného práva – § 243a alebo
§ 239 ods. 1 Trestného zákona). Exekútor pritom môže začať vykonávať exekúciu až
po udelení poverenia súdu na jej vykonanie (§ 36 ods. 2 Exekučného poriadku v znení
účinnom do 31. marca 2017). V prípade exekučného titulu, ktorý má pôvod v súkromnom
práve, je exekučný súd garantom, že nedôjde k porušeniu základných práv účastníkov
exekučného konania, ústavne chránených hodnôt alebo dôležitého verejného záujmu. Ak je
totiž exekučným titulom notárska zápisnica, neexistuje pred jej vydaním žiadny ústavou
garantovaný nestranný a nezávislý subjekt, ktorý by predbežne posúdil, či práva
a povinnosti zahrnuté do exekučného titulu sú alebo nie sú hodné právnej ochrany, a teda
exekvovateľné (SVOBODA, K. Kdy a jak přezkoumat notářský nebo exekutorský zápis. In:
AD NOTAM č. 5/2009, s. 161 – 164.).
31. Skutočnosť, že subjekty právneho vzťahu pri spísaní notárskej zápisnice
prejavujú svoju autonómnu vôľu, neznamená vylúčenie možnosti exekučného súdu v rámci
zverenej právomoci preskúmavať notársku zápisnicu z hľadiska jej zákonnosti. Práve
naopak, skúmanie súladu exekučného titulu so zákonom mu priamo ukladal § 44 ods. 2
Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017. Táto špecifická súdna kontrola
zmluvnej autonómie subjektov súkromnoprávneho vzťahu nastupuje v situácii, keď sa jeden
z nich domáha autoritatívneho vynútenia jeho obsahu. V tomto štádiu vzťah zmluvných
strán stráca rýdzo súkromnoprávny charakter, pretože do neho z ich vôle vstupuje štát, a to
prostredníctvom osoby ním určenej a splnomocnenej na realizovanie núteného výkonu
exekučných titulov (súdneho exekútora). Rešpektovanie autonómie vôle strán znamená
povinnosť exekučného súdu vykladať súkromnoprávnu dohodu zásadne v prospech
zachovania v nej zakotvených práv a povinností, samozrejme za predpokladu,
že pripustením exekúcie nedôjde k porušeniu princípov zákonnej alebo ústavnej hodnoty,
na ktorých je potrebné trvať. Tento záver vyplýva aj z nálezu sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. júla
2000, v ktorom ústavný súd pripustil hmotnoprávnu analýzu notárskych zápisníc na účely
kontroly dodržania zákonných či ústavných hodnôt. Vecný prieskum notárskych zápisníc
explicitne umožňuje aj Exekučný poriadok v znení účinnom od 1. apríla 2017, ktorý
umožňuje posúdenie notárskej zápisnice z hľadiska možného rozporu so zákonom alebo
s dobrými mravmi [§ 53 ods. 3 písm. h); k tomu pozri tiež ŠTEVČEK, M., KOTRECOVÁ,
A., TOMAŠOVIČ, M., MOLNÁR, P. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie.
Praha : C. H. Beck, 2018, s. 245.].
32. Odôvodňovanie tvrdenia o nemožnosti prieskumu mimosúdneho exekučného
titulu analogickým porovnávaním s nemožnosťou skúmania súdneho rozhodnutia ako
exekučného titulu nie je presné ani z dôvodu, že notárska zápisnica ako verejná listina
zaznamenávajúca súkromnoprávny úkon nevyvoláva rovnaké účinky záväznosti
a nezmeniteľnosti pre účastníkov a pre súd ako súdne rozhodnutie (§ 219, § 226, § 228
a § 230 Civilného sporového poriadku; pozri tiež ŠTEVČEK, M., KOTRECOVÁ, A.,
TOMAŠOVIČ, M., MOLNÁR, P. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha :
C. H. Beck, 2018, s. 245.). Osobitný režim posudzovania zákonnosti mimosúdnych
exekučných titulov potvrdzuje aj skutočnosť, že sa pri nich (na rozdiel od exekúcie
na podklade súdneho rozhodnutia) neuplatňuje lehota na vydanie poverenia v trvaní 15 dní
od doručenia žiadosti exekútora. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom
do 31. marca 2017 (a rovnako podľa § 53 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom
od 1. apríla 2017) táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c)
(notárska zápisnica) a písm. d) (vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu alebo
komisie) a podľa § 39 ods. 4 (rozhodnutie, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti
povinnému, ktorý je fyzickou osobou). Ide o exekučné tituly, pri ktorých sa poskytuje
zvýšená ochrana zo strany exekučného súdu, a to jednak s ohľadom na ich mimosúdny
pôvod [§ 41 ods. 2 písm. c) a d)], resp. vzhľadom na nutnosť ochrany slabšej strany
právneho vzťahu (§ 39 ods. 4). Napokon aj v náleze sp. zn. PL. ÚS 115/2011
z 12. decembra 2012 ústavný súd poukázal na zvláštny význam súdneho prieskumu
v prípade administratívnych rozhodnutí, teda rozhodnutí, ktoré majú mimosúdny pôvod, aj
keď v tomto prípade verejnoprávny.
33. Názor sťažovateľky, že exekučný súd mal v štádiu rozhodovania o vydaní
poverenia na vykonanie exekúcie na podklade mimosúdneho exekučného titulu celkom
rezignovať na svoju povinnosť chrániť zákonnosť (či dokonca ústavnosť) exekúcie
vylúčením materiálneho prieskumu exekučného titulu, je preto nesprávny. Ak exekučný súd
pri oprávnenom posudzovaní mimosúdneho exekučného titulu realizoval výklad právnej
normy tak, že pritom nepoprel jej zmysel a účel, nemohol tým porušiť základné právo
na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivý proces. K tomu sa ústavný súd vyjadrí
v ďalšej časti odôvodnenia.
34. Sťažovateľka porušenie svojich práv identifikovala v extenzívnom výklade § 41
ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017. Podľa uvedeného
ustanovenia bolo možné vykonať exekúciu na podklade „notárskych zápisníc, ktoré
obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba,
právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici
s vykonateľnosťou súhlasila“. Pri materiálnom posudzovaní obsahu exekučnej notárskej
zápisnice všeobecné súdy skúmali a za nedostatočné považovali vymedzenie predmetu
plnenia. Materiálne vady vo vymedzení predmetu plnenia konštatoval okresný súd, ako aj
krajský súd. Okresný súd považoval notársku zápisnicu za materiálne nevykonateľnú
z dôvodu, že v nej uznaný dlh v čase uznania (teda v deň spísania notárskej zápisnice
20. marca 2013) ešte neexistoval a nebolo možné predpokladať, či určité okolnosti v podobe
reálneho čerpania úveru nastanú.
Krajský súd v rozhodnutí napadnutom ústavnou sťažnosťou dospel k záveru, že dlh
povinných v 1., 2. a 3. rade nebol v notárskej zápisnici jednoznačne určený, pretože výška
istiny bola stanovená len maximálnou hranicou čerpania kontokorentného úveru. Podľa
sťažovateľky bolo rozhodnutie krajského súdu prekvapivé.
35. Ústavný súd konštatuje, že zo základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy vyplýva aj zákaz tzv. prekvapivých rozhodnutí (pozri nález sp. zn.
I. ÚS 736/2016, bod 35). O prekvapivé rozhodnutie ide aj v prípade, ak inštančne
nadriadený (spravidla odvolací) súd úplne alebo podstatne zmení právne východiská, podľa
ktorých bola vec dosiaľ posudzovaná, a neumožní účastníkom vyjadriť sa k tejto zmene.
Typicky pôjde o zmenu právnej kvalifikácie relevantných skutkových zistení alebo
rozhodujúcich skutkových okolností, a to za situácie, keď počas konania predchádzajúceho
takejto zmene nemali strany pochybnosť o inej, dovtedy zvažovanej kvalifikácii
(vychádzajúc z priamej informácie súdu alebo z iných podstatných skutočností).
Prekvapivosť rozhodnutia môže spočívať v aplikácii právnej normy, ktorá dosiaľ v konaní
nebola použitá sporovými stranami ani súdom, alebo v zmene právneho názoru súdu
vyvolanej dôkazom vykonaným alebo skutočnosťou zistenou až v odvolacom konaní,
ku ktorým sa účastník nemal možnosť vyjadriť. Samozrejme ide len o ilustratívny výpočet
situácií, pričom posúdenie, či v danom prípade ide o prekvapivé rozhodnutie, bude vždy
závisieť od konkrétnych skutkových okolností.
36. V posudzovanom prípade oba súdy pri rozhodovaní riešili otázku náležitého
vymedzenia právneho záväzku v notárskej zápisnici z hľadiska jej materiálnej
vykonateľnosti. Oba súdy založili svoje rozhodnutie na názore, že predmet plnenia nebol
v notárskej zápisnici vymedzený dostatočne určito, aj keď konkrétne dôvody sa mierne
odlišovali. Podľa okresného súdu bol predmetom uznania neexistujúci dlh, pretože
doloženie notárskej zápisnice o uznaní dlhu bolo podľa úverovej zmluvy podmienkou
čerpania úveru. Pred spísaním a predložením notárskej zápisnice nebolo podľa zmluvy
možné o úver ani požiadať. V uvedenom čase teda bolo podľa okresného súdu možné len
predvídať, že dlh v takejto výške možno niekedy v budúcnosti vznikne, ale výška
konkrétneho vzniknutého dlhu nebola určená. Okresný súd ďalej konštatoval: „Takýmto
konaním by im bolo odňaté právo namietať výšku uznaného dlhu v čase uznania, pretože
dlh nie je dostatočne do budúcnosti určiteľný a nemožno predpokladať, či určité okolnosti,
v podobe jeho reálneho čerpania, nastanú.“ Sťažovateľka v odvolacom konaní namietala
dezinterpretáciu zmluvy a skutočnosť, že úver bol v celom rozsahu vyčerpaný už v roku
2009, teda v čase spísania notárskej zápisnice jednoznačne existoval. Doloženie notárskej
zápisnice o uznaní dlhu bolo odkladacou podmienkou prolongácie úveru, nie jeho čerpania.
37. Krajský súd rozhodnutie okresného súdu potvrdil z dôvodu, že notárska zápisnica
nepredstavovala materiálne vykonateľný exekučný titul, lebo predmet plnenia v nej nebol
jednoznačne určený, pretože bola stanovená len maximálna výška istiny a príslušenstvo
bolo definované všeobecne bez akejkoľvek špecifikácie. Odkázal pritom na nález ústavného
súdu sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. júla 2000, podľa ktorého exekučný titul musí byť presný
a ak sa dlžník zaväzuje na peňažné plnenie, musí byť uvedená presná suma dlhu, resp.
presný spôsob jej výpočtu. Túto podmienku nespĺňa stanovenie maximálnej možnej istiny.
Aj odvolací súd teda považoval za vadu exekučného titulu nedostatočné vymedzenie
predmetu plnenia, avšak nie jeho neexistenciu, ale jeho volatilitu, resp. skutočnosť, že je
stanovený iba maximálnou výškou, a nie konkrétnou sumou. Predmet plnenia tak nie je
jednoznačne určený a jeho skutočná výška môže byť premenlivá.
38. Ústavný súd k namietanej prekvapivosti rozhodnutia krajského súdu uvádza,
že posúdenie spornej notárskej zápisnice odvolacím súdom podľa § 42 ods. 1 písm. c)
Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 sa v záveroch do istej miery líši
od rozhodnutia prvoinštančného súdu. Za najpodstatnejšiu okolnosť však treba považovať,
že odvolací súd nevychádzal zo žiadnych nových dôkazov (ku ktorým by musel v zmysle
stanoviska ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014 sťažovateľke umožniť
vyjadriť sa), neaplikoval iné (nové) zákonné ustanovenie ani ho nevyložil spôsobom, ktorý
by sa podstatne odlišoval od výkladu vykonaného okresným súdom, keďže sa oba súdy
zhodli na materiálnej nevykonateľnosti notárskej zápisnice z dôvodu neurčitosti predmetu
plnenia. Iba odlišná interpretácia totožného zákonného ustanovenia aplikovaného na zhodný
skutkový stav nemôže spôsobiť prekvapivosť napadnutého rozhodnutia. Ústavný súd tak
v námietke prekvapivosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu nezistil porušenie
základných práv, ktorých ochrany sa sťažovateľka v tomto konaní domáha.
39. Z pohľadu uplatnených námietok sťažovateľky tak považuje ústavný súd
za kľúčové posúdenie tej námietky, že krajský súd pri aplikácii § 42 ods. 1 písm. c)
Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 na obsah spornej notárskej
zápisnice interpretoval toto ustanovenie spôsobom odporujúcim účelu právnej normy,
čo sťažovateľka považuje za svojvoľný a ústavne neakceptovateľný postup.
40. Ústavný súd v už spomínanom náleze sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. júla 2000 vyslovil,
že ak sa zákonodarca rozhodol zaviesť do právneho poriadku notársku zápisnicu ako
exekučný titul, nepochybne tým prejavil záujem o posilnenie riešenia sporov medzi
účastníkmi právnych vzťahov mimosúdnym spôsobom. Hlavný dôraz pritom položil
na výslovný súhlas povinnej osoby s exekúciou, ktorá týmto rozhodnutím prejavila vôľu
vyhnúť sa súdnemu sporu o svojom záväzku voči povinnej osobe.
V tom istom náleze ústavný súd vyslovil, že pri posudzovaní vykonateľnosti
exekučnej notárskej zápisnice a pri posudzovaní vykonateľnosti rozhodnutia súdu podľa
príslušných predpisov procesného práva sa uplatňujú obdobné kritéria a že preto záver o ich
splnení alebo nesplnení sa v prípade exekučnej notárskej zápisnice nemôže podstatne
odlišovať od záveru, ktorý by prichádzal do úvahy, ak by išlo o vykonateľné rozhodnutie
súdu v rovnakej veci. Je síce možné uznať, že posudzovanie vykonateľnosti exekučnej
notárskej zápisnice môže byť v porovnaní s posudzovaním vykonateľnosti rozhodnutia súdu
prísnejšie vzhľadom na to, že notárskej zápisnici ako exekučnému titulu nepredchádza
súdne preskúmanie platnosti právnych úkonov účastníkov právneho vzťahu z hľadiska
hmotného práva tak, ako to je v prípade vykonateľného rozhodnutia súdu, jednako táto
skutočnosť nemôže znamenať zásadnú zmenu v prístupe súdu v exekučnom konaní
k exekučnej notárskej zápisnici oproti jeho prístupu k vykonateľnému súdnemu
rozhodnutiu, pokiaľ ide o hodnotenie účinkov, ktoré majú ako platné exekučné tituly
na právne vzťahy oprávnenej osoby a povinnej osoby.
41. Prístup krajského súdu k posúdeniu obsahu notárskej zápisnice v prejednávanej
veci nepovažuje ústavný súd za svojvoľný, keďže súd v danom prípade individuálne
posudzoval formuláciu právneho záväzku v nej obsiahnutého z pohľadu rovnakých
materiálnych požiadaviek vykonateľnosti, aké sú určené pre súdne rozhodnutie. Určenie
dlhu maximálnou možnou výškou čerpania úveru totiž podľa krajského súdu požiadavke
určitosti nevyhovovalo, keďže výška vymáhaného dlhu v skutočnosti závisí od reálneho
čerpania, čo je, ako poukazuje sama sťažovateľka v ústavnej sťažnosti, samotnou podstatou
záväzkového vzťahu z kontokorentného úveru. Takýmto spôsobom formulovaný záväzok
nevypovedá o presnej výške dlhu ani o spôsobe jej výpočtu, pretože výsledný dlh závisí
od vopred neodhadnuteľnej okolnosti (reálneho čerpania). Ústavný súd z pohľadu
správneho pochopenia nastolenej požiadavky materiálnej vykonateľnosti nepochybuje,
že ani výrok rozsudku všeobecného súdu, ktorý by žalovanému ukladal povinnosť zaplatiť
sumu „do maximálnej výšky 2 200 000 € s príslušenstvom“, by z hľadiska vykonateľnosti
neobstál.
42. Vo vzťahu k posudzovaniu povahy notárskej zápisnice ako exekučného titulu sa
ústavný súd neodchyľuje od záverov nálezu sp. zn. II. ÚS 427/2018 z 13. decembra 2018,
v ktorom zaujal názor, že exekučné súdy majú pristupovať k notárskej zápisnici z hľadiska
prieskumu vykonateľnosti obdobne ako k vykonateľnému súdnemu rozhodnutiu, hoci
s určitou zvýšenou mierou prísnosti, no vždy reštriktívne s vylúčením neprimeraného
formalizmu. V okolnostiach prejednávanej veci však ústavný súd dospel k záveru, že právny
názor krajského súdu o neurčitosti záväzku spôsobom uvedeným v konkrétnej posudzovanej
notárskej zápisnici je možné považovať za ústavne súladný. Zároveň uvádza, že krajský súd
v napadnutom rozhodnutí poskytol interpretáciu podústavného (jednoduchého) práva.
Z pohľadu ústavnoprávneho sa v minulosti ústavný súd vyjadril k povahe prípadov,
v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok
porušenie označených základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno
za také považovať prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá
s konkurenciou noriem tohto práva, prípadne konkurenciou interpretačných alternatív,
v ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov, a napokon za také možno považovať
prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva (I. ÚS 255/2010). To však v tejto veci
ústavný súd nezistil.
43. S prihliadnutím na skôr uvedené závery považuje ústavný súd za neopodstatnené
námietky sťažovateľky, že exekučný súd (či dlžník) môže spochybňovať neexistenciu
či konkrétnu výšku dlhu uznaného v notárskej zápisnici (napr. v dôsledku nečerpania, resp.
čiastočného vrátenia prostriedkov) až v ďalších štádiách exekučného konania, resp. sa
dlžník má svojich práv domáhať v súdnom konaní žalobou o určenie. Tento postup nemôže
prichádzať do úvahy vtedy, keď exekučný súd zistí také nedostatky exekučného titulu,
že zamietne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie jeho exekúcie.
44. K tvrdeniu o popretí účelu právnej normy zakotvenej v § 41 ods. 2 písm. c)
Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017, ktorým je podľa sťažovateľky
efektívne umožnenie exekúcie na základe notárskej zápisnice, ústavný súd poukazuje na to,
že uvedené ustanovenie je nutné vykladať v spojení s § 44 Exekučného poriadku v znení
účinnom do 31. marca 2017, ktorý zakotvuje súdny prieskum exekučného titulu. Jeho
účelom je zabezpečenie ochrany v prípadoch, keď obsah exekučnej notárskej zápisnice
nezodpovedá zákonným požiadavkám či princípom.
45. K argumentácii sťažovateľky vzťahujúcej sa na prebiehajúcu reštrukturalizáciu
povinného v 1. rade, ktorou okresný súd odôvodnil nemožnosť začatia exekúcie proti nemu,
ústavný súd uvádza, že túto otázku nepovažoval za spornú. Krajský súd totiž v napadnutom
rozhodnutí uznal, že v tomto smere bolo posúdenie okresného súdu nesprávne (podrobnejšie
pozri bod 6 tohto nálezu). Záver o materiálnej nevykonateľnosti notárskej zápisnice sa však
rovnako vzťahoval aj na povinného v 1. rade a z toho dôvodu bolo rozhodnutie okresného
súdu potvrdené ako vecne správne. Keďže bola otázka trvania reštrukturalizačného konania
v konaní pred všeobecnými súdmi vyriešená v prospech sťažovateľky, ústavný súd sa ňou
bližšie nezaoberal.
46. Ústavný súd na záver poznamenáva, že prieskumu napadnutého uznesenia
krajského súdu nebránila skutočnosť, na ktorú poukazovali vo vyjadreniach zúčastnené
osoby, a to že medzičasom bol na všetky povinné osoby vyhlásený konkurz. Vyhlásenie
konkurzu nie je dôvodom na zastavenie konania pred ústavným súdom, pretože konanie
o ústavnej sťažnosti týkajúce sa exekučnej veci nie je exekučným konaním v zmysle § 48
zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 28. februára 2017 (resp. § 167f
zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom od 1. marca 2017). Prieskumu
ústavného súdu nebráni ani skutočnosť, že uvedené ustanovenia zákona o konkurze
a reštrukturalizácii predpokladajú zastavenie exekučných konaní, ktorým je aj ústavnou
sťažnosťou napadnuté konanie. Predmetom prieskumu ústavného súdu je otázka možného
porušenia základných práv sťažovateľky skôr vydaným rozhodnutím exekučného súdu,
na ktorú musí sťažovateľka dostať riadnu odpoveď. Zároveň ústavný súd poukazuje
na §167f ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého môže nastať situácia,
že sa na zastavenie exekučných konaní nebude prihliadať. Ústavný súd nemôže predvídať,
či sa tak v budúcnosti stane alebo nie.
47. Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil porušenie sťažovateľkou označených
práv a jej ústavnej sťažnosti nevyhovel, nevyhovel ani ďalším jej procesným návrhom
(návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu a na priznanie úhrady trov
konania), pretože rozhodovanie o nich sa viaže na vyslovenie porušenia základných práv.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2020
Miroslav Duriš predseda senátu