Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_15Co-24-2024.pdf
PDF · 188.99 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/24/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej, v právnej veci žalobcu: Slovak Restaurants, s. r. o., IČO: 36 862 541, Bratislava, Gajova 11, zastúpený spoločnosťou: LEGAL & CORP s.r.o., IČO: 47 237 325, Bratislava, Gajova 11, proti žalovanému: Mesto Malacky, IČO: 00 304 913, Malacky, Bernolákova 5188/1A, zastúpený spoločnosťou: act legal s.r.o., IČO: 47 239 921, Bratislava, Mlynské Nivy 10, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom samosprávy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 25. septembra 2023, sp. zn. 32 C 60/2021, takto
r o z h o d o l :
I. Rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 25. septembra 2023, č.k. 32 C 60/2021-603, p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 25.9.2023, sp. zn. 32 C 60/2021, vo výroku I. konanie v časti o zaplatenie sumy 1.998,24 € s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne od 30.6.2021 do zaplatenia zastavil; vo výroku II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a vo výroku III. žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Vychádzal zo žaloby podanej súdu dňa 26.7.2021, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy vo výške 105.571,05 € titulom náhrady skutočnej škody spočívajúcej vo vynaložených nákladoch na uvedenie nebytového priestoru do stavu spĺňajúceho podmienky na prevádzkovanie herne, v platení nájomného so zálohami na energie a platieb za dodávku elektrickej energie. Žalobca dôvodil, že v pozícii nájomcu uzavrel so spoločnosťou Orion Rent, s.r.o., IČO: 51 214 873, v zastúpení JUDr. Tomášom Maráčkom, v pozícii prenajímateľa (ďalej aj ako „prenajímateľ“), Zmluvu o nájme nebytového priestoru (ďalej aj ako „Zmluva o nájme“), ktorej predmetom bol Obchodný priestor č. 1 o celkovej výmere podlahovej plochy (bez súčastí a príslušenstva) 191,36 m2, nachádzajúci sa na 1. nadzemnom podlaží stavby budovy obchodu a služieb so súpisným číslom XXXX/XX, na Nádražnej ulici č. XXXX/XX,. v katastrálnom území G. (ďalej aj ako „nebytový priestor“). Účelom Zmluvy o nájme bolo prenechanie predmetného nebytového priestoru na prevádzkovanie herne a všetkých činností súvisiacich s prevádzkovaním herne (pohostinská činnosť - zriadenie baru), ktorých prevádzkovateľom mala byť v zmysle Zmluvy o nájme spoločnosť Slovak Games, s.r.o., so sídlom Gajova 11, 811 09 Bratislava, IČO: 36 862 495 (ďalej len ako „SG“ alebo „Slovak Games“) v pozícii podnájomcu, s čím dal prenajímateľ v Zmluve o nájme výslovný súhlas. Na to, aby nebytový priestor spĺňal podmienky na prevádzkovanie herne v zmysle zákona č. 30/2019 Z. z. o hazardných hrách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ako „zákon o hazardných hrách“), musel žalobca vynaložiť prostriedky na prestavbu nebytového priestoru a zároveň hradiť prenajímateľovi nájomné v zmysle Zmluvy o nájme, ako aj úhrady za energie v nebytovom priestore. V dôsledku nesprávneho úradného postupu žalovaného boli
prostriedky na prestavbu nebytového priestoru, na úhradu nájomného a na úhradu energií vynaložené žalobcom márne. Žalobca požiadal žalovaného o náhradu škody vo výške 105.571,05 € v súlade s ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 1.2.2021. Žalovaný dňa 29.6.2021 vydal oznámenie o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody pod č. OP/XXXXX/XXXX/PAR, ktorým žalobcovi oznámil, že ním uplatňovaný nárok na náhradu škody neuspokojí v žiadnej jeho časti, nakoľko podľa jeho názoru nie sú splnené podmienky pre vznik zodpovednosti územnej samosprávy za škodu spôsobenú pri výkone samosprávy. 2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Ústava SR“), § 1 písm. b/, § 10 ods. 1 až ods. 3, § 14 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003“), § 4 ods. 1, ods. 4 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, § 1 ods. 1, ods. 2, § 3 ods. 1, ods. 4, ods. 7, § 49 ods. 1, ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok; ďalej len „S.p.“). Vecne dôvodil, že tvrdená škoda na strane žalobcu nie je v priamej príčinnej súvislosti so zisteným nesprávnym úradným postupom žalovaného, a teda keďže nebola splnená základná podmienka vzniku nároku žalobcu na náhradu škody od žalovaného, žalobu zamietol bez toho, aby skúmal charakter a výšku spôsobenej škody, pretože také skúmanie by bolo nadbytočné. Uviedol, že v posudzovanom prípade žalovaný tvrdil, že na strane žalobcu nebola splnená ani jedna z vyššie uvedených podmienok pre vznik nároku na náhradu škody voči obci, síce že žalovaný sa nedopustil nesprávneho úradného postupu, žalobcovi nevznikla škoda a napokon že nie je daná príčinná súvislosť medzi (žalobcom namietaným) konaním žalovaného a nákladmi, ktoré žalobca označuje za škodu. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel (sčasti) k opačnému záveru, a to že žalovaný sa dopustil nesprávneho úradného postupu, keď o žiadosti spoločnosti SG o vydanie súhlasného stanoviska k umiestneniu videohier na území mesta G. zo dňa 17.4.2020, doručenej dňa 20.4.2020, rozhodol až 17.12.2020 napriek skutočnosti, že šetrenia, resp. zistenia potrebné na posúdenie splnenia náležitostí Všeobecného záväzného nariadenia č. 6/2019 o podmienkach prevádzkovania hazardných hier vykonal už dňa 21.5.2020. Žalovaný tak o žiadosti spoločnosti SG nerozhodol v primeranej lehote tak, ako bol povinný podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 3 ods. 4 Správneho poriadku, pričom jeho nečinnosť je možné konštatovať v období od 21.5.2020 do 17.12.2020, kedy vydal žiadateľovi nesúhlasné stanovisko. Žalovaný nebol oprávnený predlžovať vydanie stanoviska tým, že bude Úrad pre reguláciu hazardných hier žiadať o metodické usmernenie či o doplňujúce informácie, pretože tieto úkony neboli pre vydanie stanoviska potrebné a podľa názoru prvoinštančného súdu slúžili iba na oddialenie včasného vybavenia žiadosti spoločnosti SG. Žalovaný mal povinnosť všetky relevantné informácie uviesť do svojho stanoviska žiadateľovi a následne by tieto informácie boli vyhodnotené Úradom pre reguláciu hazardných hier v rámci jeho zákonnej kompetencie v konaní o udelenie individuálnej licencie. Nesprávnosť a nezákonnosť postupu žalovaného je konštatovaná tiež v uznesení Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Sa 97/2020, zo dňa 10.8.2021, v uznesení Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Svk 10/2021, zo dňa 30.11.2021, ako aj v upozornení prokurátora Kd XXX/XX/XXXX-X, zo dňa 19.2.2020, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil a odkázal na ich odôvodnenie. Žalobca naopak tvrdil, že keďže sa žalovaný dopustil vyššie popísaného nesprávneho úradného postupu a ostal po značnú dobu nečinný vo vzťahu k žiadosti spoločnosti SG o vydanie súhlasného stanoviska obce, došlo počas jeho nečinnosti k prijatiu nového všeobecne záväzného právneho predpisu, v dôsledku ktorého už spoločnosti SG nemohla byť vydaná individuálna licencia na prevádzkovanie hazardných hier v meste G., a preto táto spoločnosť už o takú licenciu ani nepožiadala (jej žiadosť by musela byť Úradom pre reguláciu hazardných hier zamietnutá, pretože na území mesta G. bol medzičasom zakázaný hazard). To podľa žalobcu spôsobilo, že náklady, ktoré ním boli vynaložené na úpravu ním prenajatého nebytového priestoru, aby v ňom mohol byť otvorený bar a herňa spoločnosti SG, sa stali márne vynaloženými, t. j. došlo k zmareniu investície žalobcu. Podľa názoru súdu prvej inštancie však napriek vyššie konštatovanému nesprávnemu úradnému postupu žalovaného neexistuje medzi takým postupom žalovaného a vznikom nákladov na strane žalobcu príčinná súvislosť. Poukázal na to, že vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody zákon č. 514/2003 Z. z. ani Občiansky zákonník nevysvetľujú, avšak z platnej judikatúry plynie, že bez ohľadu na skutkové okolnosti individuálnej právnej veci, nesprávny úradný postup musí byť priamou, bezprostrednou a nesprostredkovanou príčinou škody (bez ohľadu na to, či ide o skutočnú škodu, alebo ušlý zisk); nestačí, ak je iba sprostredkovanou príčinou škody. Nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takej škode, ktorá bola priamo a nesprostredkovane spôsobená práve (iba) týmto
postupom. Zodpovednosť totiž nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite, keďže atribútom príčinnej súvislosti je priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. To, že vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť bezpečne preukázaný a bezprostredný, konštatoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky (napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. I. ÚS 177/08), ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky napríklad v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 130/2010. Najvyšší súd Slovenskej republiky taktiež konštatoval, že pre záver o existencii príčinnej súvislosti nestačí pravdepodobnosť; príčinná súvislosť musí byť vždy s istotou preukázaná (bezpečne zistená), pričom dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. Vychádzajúc z rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky ďalej konštatoval, že nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup môže byť dokonca aj významným článkom reťazca príčin a následkov, ale samotná táto skutočnosť ešte neznamená bez ďalšieho aj danosť príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a škodou. Štát teda nezodpovedá automaticky za každú ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére určitej fyzickej osoby alebo právnickej osoby po vydaní nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci alebo po jeho nesprávnom úradnom postupe. Prvoinštančný súd zhrnul, že v posudzovanom prípade z dokazovania plynie, že žalobca uzavrel s prenajímateľom dňa 15.5.2020 Zmluvu o nájme, ktorou si prenajal nebytový priestor a zazmluvnil si tiež právo užívania ďalších súvisiacich častí nehnuteľnosti prenajímateľa (spoločné priestory či parkovacie miesta a prístupové komunikácie). Priamo v Zmluve o nájme bolo uvedené, že žalobca má záujem predmet nájmu užívať za účelom prevádzkovania obchodných priestorov, v ktorých sa budú realizovať obchodné činnosti v súlade so zapísaným predmetom podnikania nájomcu, a to prevádzka herne a všetkých činností súvisiacich s prevádzkovaním herne (napr. pohostinská činnosť) a obdobne bol dohodnutý aj účel nájmu: výkon podnikateľskej činnosti nájomcu, najmä však prevádzkovanie baru a herne, vrátane všetkých činností súvisiacich s prevádzkovaním baru a herne ako napr. pohostinská činnosť a podobne. Predmet nájmu bol žalobca oprávnený dať do podnájmu tretej osobe len s predchádzajúcim písomným súhlasom prenajímateľa, pričom priamo v zmluve prenajímateľ udelil súhlas s daním nebytového priestoru do podnájmu spoločnosti SG. Nebytový priestor bol žalobcovi odovzdaný dňa 19.6.2020. V zmysle argumentácie žalobcu tým, že spoločnosti SG nemohla byť udelená individuálna licencia, bol zmarený dohodnutý účel nájmu nebytového priestoru a teda všetky náklady, ktoré žalobca vynaložil na prenájom a úpravy nebytového priestoru, sa stali jeho zmarenou investíciou. Pri posudzovaní otázky príčinnej súvislosti je potrebné mať na pamäti skutočnosť, že žalobca a spoločnosť Slovak Games, s. r. o. sú síce spriaznené, avšak samostatné a nezávislé právnické osoby, podnikatelia. Žalobca ním uvádzané a preukazované náklady nevynakladal v očakávaní, že mu bude udelená licencia na prevádzkovanie hazardných hier a že v predmetných priestoroch bude prevádzkovať herňu, ale tieto náklady vynakladal v očakávaní, že časť nebytového priestoru dá do podnájmu inej osobe - samostatnému podnikateľovi, ktorý tam bude herňu prevádzkovať. Z nebytového priestoru mali pritom zmluvné strany v úmysle dať do podnájmu spoločnosti SG dať len 30 % jeho podlahovej plochy, na zvyšku výmery nebytového priestoru mal žalobca prevádzkovať bar, vykonávať pohostinskú činnosť. K žalobcom tvrdenému zmareniu jeho investície tak neprišlo v dôsledku prieťahov spôsobených žalovaným pri vybavovaní žiadosti spoločnosti SG, ale v dôsledku toho, že spoločnosť SG od plánu si časť nebytového priestoru prenajať odstúpila a žalobca následne dohodou ukončil zmluvný vzťah s prenajímateľom. Žalobca svoju argumentáciu zakladal na tvrdeniach o spriaznenosti žalobcu a spoločnosti SG, ktoré vykonávajú podnikateľskú činnosť v prípade každej herne na rovnakom princípe a za využitia rovnakého obchodného modelu, kde žalobca priestory prenajme a zariadi a následne ich (v časti) dá do podnájmu SG, ktorý v nich prevádzkuje herne. Žalobca i spoločnosť SG sú samostatnými právnickými osobami, ktoré obe boli založené za účelom podnikania, imanentnou súčasťou čoho je snaha o dosiahnutie zisku. Žalobca tak bol povinný si vo vzťahu s potenciálnym nájomcom (bez ohľadu na to, či ním je jeho spriaznená spoločnosť alebo nie) ošetriť prípad, kedy by z akýchkoľvek dôvodov bolo jeho užívanie časti nebytového priestoru zmarené. Nemožno potom brať na zodpovednosť žalovaného, ak žalobcovi vznikla škoda v súvislosti s tým, že jeho potenciálny nájomca nedostal povolenie na určitú činnosť v dôsledku omeškania žalovaného pri plnení jeho zákonných povinností; túto škodu si mal žalobca uplatňovať voči spoločnosti SG, ktorá do plnenia svojich zmluvných povinností týkajúcich sa podnájmu nebytového priestoru nenastúpila, pričom jej dôvody pre také konanie sú pre posúdenie jej zodpovednosti irelevantné. Žalobca ani netvrdil a ani nepreukázal, akým spôsobom sa so svojím potenciálnym podnájomcom vysporiadal po ukončení ním tvrdeného podnájomného vzťahu. Súčasne z tvrdení a najmä dôkazov predložených žalobcom vyplynulo, že spoločnosť SG mala herňu prevádzkovať len na 30 % výmery podlahovej plochy nebytového priestoru, preto nemožno uzavrieť, že
by žalobca nebytový priestor upravoval výhradne na účely prevádzkovania herne (odlišnou obchodnou spoločnosťou), ale minimálne v rozsahu 70 % výmery v ňom mal v pláne prevádzkovať bar - pohostinstvo. S ohľadom na uvedené tak nemožno skonštatovať, že by na strane žalobcu vznikla škoda, ktorej priamou, bezprostrednou a nesprostredkovanou príčinou bol namietaný nesprávny postup žalovaného. Bezprostrednou príčinou vzniku škody na strane žalovaného, pokiaľ jej charakter tento označoval za zmarenú investíciu, bolo odstúpenie od spoločného podnikateľského zámeru zo strany spoločnosti SG, teda to, že spoločnosť SG neprevzala 30 % nebytového priestoru do podnájmu a nezačala v ňom prevádzkovať svoju podnikateľskú činnosť. Práve týmto spôsobom totiž žalobca podľa svojich očakávaní mal dosiahnuť v predmetnom obchodnom prípade svoj výnos (platením dohodnutého nájomného zo strany SG), z ktorého mal následne postupne po náhrade ním vynaložených nákladov získavať očakávaný zisk. Dôvod, pre ktorý spoločnosť SG do podnájomného vzťahu napokon nevstúpila, nie je pre posúdenie nastolenej otázky príčinnej súvislosti relevantná. Žalobca ako zodpovedný podnikateľ bol povinný pri koncipovaní ním uzatváraných zmluvných vzťahov ošetriť hroziace riziká, vrátane toho, že druhá strana svoj záväzok nesplní (ako v tomto prípade, že spoločnosť SG priestor do podnájmu neprevezme a nebude v ňom prevádzkovať herňu) a škody, ktoré mu prípadne v dôsledku takého nesplnenia záväzkov vzniknú, si mal uplatňovať priamo od svojich zmluvných partnerov. Okrem uvedeného konajúci súd ohľadne (odvolaním nenapadnutého) výroku I. skonštatoval, že žalobca vo svojom podaní zo dňa 11.4.2023 zobral žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 1.998,24 € aj s príslušenstvom z dôvodu, že pri opätovnej kontrole faktúr zistil, že boli omylom uplatňované aj náklady na stavebné úpravy, ktoré boli vykonané na inom nebytovom priestore v Malackách. S prihliadnutím na súhlas žalovaného so zastavením konania daný na pojednávaní dňa 25.9.2023 súd prvej inštancie v predmetnej časti konanie zastavil s poukazom na ustanovenie § 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“).
3. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie v súlade s ustanoveniami § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. odôvodnil tým, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania kombinoval kritériá pre priznanie náhrady tak, že žalobca zavinil zastavenie konania v časti o zaplatenie sumy 1.998,24 € s príslušenstvom späťvzatím žaloby bez toho, aby nutnosť späťvzatia zavinil svojim konaním žalovaný a náhrada trov konania by preto mala byť v tejto časti priznaná žalovanému. So zvyškom nároku bol plne úspešný žalovaný, pretože súd žalobu smerujúcu proti nemu zamietol.
4. Proti rozsudku vo veci samej podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca v rozsahu výrokov II. a III. z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.); súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p,) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Dôvodil, že predmetom tejto sporovej veci je nárok na náhradu škody - zmarená investícia, vo výške 103.572,81 € s príslušenstvom, po čiastočnom späťvzatí žalobcu. Pokiaľ ide o porušenie povinnosti na strane žalovaného, súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že žalovaný porušil svoju povinnosť a dopustil sa nesprávneho úradného postupu, keď o žiadosti spoločnosti SG o vydanie stanoviska rozhodol až 17.12.2020, pričom bol povinný rozhodnúť v lehote do 21.5.2020. Z uvedeného dôvodu sa žalobca vo svojom odvolaní ďalej nezaoberal argumentáciou vo vzťahu k porušeniu povinnosti na strane žalovaného, nakoľko táto otázka bola zo strany súdu prvej inštancie posúdená správne, pričom aj samotný žalovaný de facto rezignoval na vedenie prostriedkov procesnej obrany tak, že by porušenie povinnosti namietal. S poukazom na ustanovenie § 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“) súd prvej inštancie na prvom pojednávaní vo veci samej uviedol svoje predbežné právne posúdenie najmä vo vzťahu k otázke, či je možné za škodu považovať aj tzv. „zmarenú investíciu“, t. j. keď žalobca za finančné prostriedky, ktoré vynaložil dostal protiplnenie od dodávateľov. Súd prvej inštancie na tomto prvom pojednávaní uviedol, že podľa jeho predbežného právneho názoru nedôjde ku škode, ak žalobca vynaložil finančné prostriedky na investíciu, i keď nesporne zmarenú investíciu, a to práve z toho dôvodu, že za finančné plnenie dostal žalobca protiplnenie. Na tento predbežný právny názor reagoval žalobca vyjadrením zo dňa 11.4.2023, v rámci ktorého predložil množstvo judikatúry, v zmysle ktorej sa za škodu považuje aj „zmarená investícia“, a to napriek tomu, že poškodený dostal za finančné plnenie protiplnenie. V prípade, ak je toto protiplnenie neupotrebiteľné, jedná sa o škodu a v prípade, ak je neupotrebiteľné v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti zo strany škodcu, tak mu vznikne nárok na náhradu škody. Na pojednávaní dňa 17.4.2023 súd prvej inštancie uviedol, že „došlo k posunu jeho predbežného právneho názoru,“ pričom zápisnica z pojednávania odkazuje na
zvukovú nahrávku. Súd prvej inštancie explicitne uviedol, že prehodnotil svoj predbežný právny názor na otázku „zmarenej investície“ a stotožňuje sa s právnym názorom žalobcu, argumentovaným a na základe „štúdie judikatúry“ má zato, že sa jedná o škodu. Na tomto pojednávaní zo dňa 17.4.2023 súd prvej inštancie explicitne uviedol, že poslednou otázkou, ktorou sa bude zaoberať bude, či mohla vzniknúť škoda subjektu, voči ktorému priamo povinnosť porušená nebola, ergo ktorý neinicioval konanie, v ktorom došlo k porušeniu povinnosti. Žalobca totiž nebol žiadateľom o vyjadrenie žalovaného, tým bola spoločnosť SG, personálne prepojená so žalobcom. Jednalo sa opäť o predbežné právne posúdenie, keď súd na pojednávaní dňa 17.4.2023 smeroval dokazovanie vo vzťahu k tejto právnej otázke, pričom uviedol, že nepovažuje zatiaľ za ustálené, či nárok na náhradu škody (vo forme zmarenej investície, ku ktorej došlo aj podľa názoru súdu prvej inštancie), môže vzniknúť subjektu, ktorý nebol účastníkom konania, v ktorom došlo k porušeniu povinnosti zo strany žalovaného. Úlohou inštitútu predbežného právneho názoru je práve koncentrácia konania a oznámenie stranám konania, ktoré skutkové tvrdenia a právne posúdenia strán sporu považuje za sporné a ktoré za nesporné. Súd sa pri predbežnom právnom posúdení prirodzene zameria na otázky, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Vzhľadom na vyjadrenie súdu na pojednávaní dňa 17.4.2023 žalobca s vyjadrením zo dňa 24.5.2023 doložil ďalšiu rozsiahlu judikatúru k tejto právnej otázke, ale najmä poukázal na z ustanovenie § 9 ods. 4 a § 14 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobca teda v konaní jednoznačne preukázal, že keďže sa jednalo o porušenie zákonnej a nie zmluvnej povinnosti, tak nárok na náhradu škody má každý, komu bola takýmto nezákonným postupom spôsobená škoda a nie iba účastník konania, v ktorom došlo k porušeniu povinnosti žalovaného. Konajúci súd sa s týmto právnym posúdením žalobcu stotožnil, čo vyplýva aj zo zdôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ako aj z tej skutočnosti, že dôvodom na zamietnutie žaloby nebolo to, že žalobca nebol účastníkom konania, v ktorom došlo k porušeniu povinnosti žalovaného. Jediným dôvodom, pre ktorý súd žalobu zamietol bolo, že síce došlo k zmareniu investície žalobcu a k vzniku škody, síce došlo aj k porušeniu povinnosti na strane žalovaného, ale k vzniku škody došlo z toho dôvodu, že SG nenastúpila do podnájmu, pričom je údajne jedno z akého dôvodu SG do podnájmu nenastúpila. Prvoinštančný súd dokonca používa formuláciu, že SG „odstúpila od plánu“ vstúpiť do podnájmu, pričom absolútne ignoruje fakt, že SG do podnájmu nastúpiť nemohla, a to preto, že žalovaný porušil svoju zákonnú povinnosť. Odvolaciemu súdu dal do pozornosti, že ak by mal platiť tento dôvod na zamietnutie žaloby (s čím žalobca nesúhlasí), tak by bolo bez právneho významu to, čo súd prvej inštancie posudzoval v rámci svojich predbežných právnych posúdení: či je zmarená investícia škodou a či môže mať nárok na náhradu škody ten, kto nebol účastníkom konania v ktorom došlo k porušeniu povinnosti zo strany orgánu verejnej správy. Podľa právneho názoru žalobcu sa vzhľadom na priebeh konania, predbežné právne posúdenia súdu prvej inštancie a následné zmeny tohto posúdenia, jedná o prekvapivý rozsudok ktorý porušuje jeho práva na spravodlivý súdny proces. Súd prvej inštancie síce správne uvádza, že: „Žalobca ním uvádzané a preukazované náklady nevynakladal v očakávaní, že mu bude udelená licencia na prevádzkovanie hazardných hier a že v predmetných priestoroch bude prevádzkovať herňu, ale tieto náklady vynakladal v očakávaní, že časť nebytového priestoru dá do podnájmu inej osobe - samostatnému podnikateľovi, ktorý tam bude herňu prevádzkovať.“ Súd prvej inštancie veľmi správne vyhodnotil účel nájmu, ktorým bolo prevádzkovanie baru zo strany nájomcu a prenajímanie časti predmetu nájmu konkrétnemu subjektu, na konkrétnu činnosť - Slovak Games s.r.o., herňa - podľa zákona o hazardných hrách. Súd prvej inštancie rovnako správne konštatuje, že k zmareniu investície žalobcu došlo z toho dôvodu, že nebolo možné realizovať ďalší podnájom spoločnosti Slovak Games s.r.o. K nesprávnemu právnemu posúdeniu a k nesprávnym skutkovým zisteniam zo strany súdu prvej inštancie však došlo tvrdeniami súdu, že: „dôvod pre ktorý spoločnosť SG do podnájomného vzťahu napokon nevstúpila, nie je pre posúdenie nastolenej otázky príčinnej súvislosti relevantná,“ „spoločnosť SG od plánu si časť nebytového priestoru prenajať odstúpila“ a „Nemožno potom brať na zodpovednosť žalovaného, ak žalobcovi vznikla škoda v súvislosti s tým, že jeho potenciálny nájomca nedostal povolenie na určitú činnosť v dôsledku omeškania žalovaného pri plnení jeho zákonných povinností.“ Tieto hodnotiace úsudky žalobca považoval za absurdné. Ak konajúci súd mal za preukázaný vznik škody, mal za preukázané porušenie povinnosti na strane žalovaného, a uvádza správne, že ku škode došlo nenastúpením SG do podnájmu, tak je predsa právne relevantné prečo SG do podnájmu nenastúpila. Pokiaľ by bolo v konaní preukázané, čo očividne v zmysle zdôvodnenia rozhodnutia je, že SG do podnájmu nenastúpila z toho dôvodu, že nezískala povolenie, a zároveň toto povolenie SG nezískala z dôvodu porušenia zákonnej povinnosti zo strany žalovaného, tak existuje príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti žalovaného a vznikom škody - zmarenou investíciou. Žalobca uviedol, že je nepodstatné z akého dôvodu SG do podnájmu nenastúpil. Takéto prostriedky procesnej obrany neboli nikdy použité ani zo strany samotného žalovaného, pričom tento argumentoval tým spôsobom, že by SG možno nemusela povolenie získať
ani vtedy, ak by on svoju povinnosť neporušil. Nikdy nedošlo k argumentácii v zmysle, že dôvod, pre ktorý SG do podnájmu nenastúpil, je irelevantný, naopak. Počas celého konania žalobca preukazoval a žalovaný rozporoval, že ak by k porušeniu povinnosti zo strany žalovaného nedošlo, tak za bežného chodu vecí by SG získal nárokovateľnú licenciu a nastúpil by do podnájmu. Súd prvej inštancie tak v rozpore s vedením konania vyslovil právny názor, že je vlastne jedno z akého dôvodu SG do podnájmu nenastúpil. Pokiaľ ide o to, že SG si mal prenajať 30 % podlahovej plochy, toto je z hľadiska rozhodnutia vo veci samej nepodstatné. Predmetom tejto sporovej veci nie je ani výpoveď z nájmu, ani otázka či žalobca mohol na zvyšných 70 % vykonávať činnosť baru. Predmetom tejto sporovej veci je, že náklady, ktoré žalobca vynaložil, boli nákladmi, ktoré boli realizované na prerábku a zariadenie časti predmetu nájmu, ktoré mal ďalej dať do podnájmu spoločnosti SG, k čomu nedošlo a tak sa z tejto investície stala zmarená investícia a žalobcovi vznikla škoda vo výške zmarenej investície lebo SG do podnájmu nenastúpil z toho dôvodu, že nemohol získať licenciu od ÚRHH (Úrad pre reguláciu hazardných hier - poznámka odvolacieho súdu) a tú nemohol získať z dôvodu, že žalovaný konal v rozpore so zákonom a nevydal mu stanovisko, ktoré bolo obligatórnou prílohou žiadosti na ÚRHH na získanie nárokovateľnej licencie. Odvolaciemu súdu dal žalobca do pozornosti aj skutočnosť, že navrhol, aby rozhodol medzitýmnym rozsudkom, ktorým rozhodne, že právny základ nároku, uplatňovaným žalobou, je daný. Tento návrh žalobcu podľa neho prvoinštančný súd vyhodnotil tak, že sa s ním stotožnil a na pojednávaniach opakovane uviedol, že považuje návrh za efektívny a hospodárny a ak bude žalobnému návrhu vyhovovať, tak najskôr medzitýmnym rozsudkom. Zopakoval, že jediným dôvodom pre zamietnutia žaloby zo strany súdu prvej inštancie bol hodnotiaci úsudok súdu, že nie je podstatné z akého dôvodu spoločnosť SG nenastúpila do podnájmu, ktorý je však nesprávny, nelogický, nikdy ako argument a prostriedok procesnej obrany nezaznel od žalovaného ani v ústnej ani v písomnej forme. Obe strany sporu vedeli, že práve dôvod, pre ktorý SG do nájmu nenastúpila, je pre rozhodnutie súdu vo veci samej zásadný. Žalovaný sa snažil preukázať svojimi tvrdeniami, že SG by do podnájmu nenastúpil možno ani vtedy, ak by on svoju povinnosť neporušil. Žalobca tvrdil a preukazoval odkazom na príslušné ustanovenia právnych predpisov, listinnými dôkazmi a výsluchom osôb, že ak by žalovaný svoju povinnosť neporušil, SG by licenciu získal a do podnájmu by nastúpil. Posúdenie tejto otázky je posúdením príčinnej súvislosti, ako jednej z troch podmienok na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody. Vyhodnotenie, že dôvod nenastúpenia SG do podnájmu nie je podstatný, je nesprávny a absurdný. Zhrnul, že v zmysle odôvodnenia napadnutého rozsudku mal súd prvej inštancie za preukázané porušenie povinnosti na strane žalovaného, že investícia žalobcu bola zmarená a zmarená investícia predstavuje žalobcovu škodu, že k zmareniu investície došlo tým, že SG nenastúpila do podnájmu, ako aj to, že SG do podnájmu nenastúpila preto, lebo nedostala „povolenie“ a zároveň, že SG „povolenie“ nedostala „v dôsledku omeškania žalovaného“. Nejde pritom o tvrdenia žalobcu (hoci sa s ním stotožňuje), ale ide o vyhodnotenie súdu prvej inštancie, avšak s tým, že žalobca nemá nárok na náhradu škody voči žalovanému z dôvodu, že je nepodstatné a irelevantné, z akého dôvodu SG nenastúpila do nájmu. Týmto prístupom de facto súd prvej inštancie odmietol hodnotiť príčinnú súvislosť medzi preukázaným porušením povinnosti a preukázaným vznikom škody. Odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvej inštancie a priznal mu právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, prípadne, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že je daný právny základ žalobou uplatneného práva žalobcu na náhradu škody a žalobca má právo na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania vo výške 100 % alebo, aby vydal rozsudok, ktorým žalovaného zaviaže povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 103.572,81 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne z tejto sumy od 30.6.2021 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a zároveň ho zaviazal povinnosťou nahradiť žalobcovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia v rozsahu 100 %.
5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že napadnutý rozsudok nepredstavuje prekvapivé rozhodnutie. Jedným (z dvoch) dôvodov, ktorým žalobca zdôvodnil svoje odvolanie je absolútne nezrozumiteľné tvrdenie, v zmysle ktorého „vzhľadom na priebeh konania, predbežné právne posúdenie súdu prvej inštancie a následné zmeny tohto posúdenia“ má napadnutý rozsudok predstavovať akési prekvapivé (a teda v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p. aj vadné) rozhodnutie. Hoci žalovanému nie je z odvolania úplne zrejmé, aký konkrétny priebeh konania a aké (údajné) zmeny predbežného právneho posúdenia prvoinštančného súdu má žalobca na mysli, zdôraznil, že napadnutý Rozsudok (ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu zjavnej absencie príčinnej súvislosti medzi údajne protiprávnym konaním žalovaného a vznikom žalobcom tvrdenej škody), nemôže byť prekvapivým rozhodnutím. Na uvedenom závere možno trvať prinajmenšom z dvoch dôvodov. Po prvé, pokiaľ je žalobca prekvapený, že v súdnom konaní posudzoval
súd aj otázku existencie príčinnej súvislosti medzi údajne protiprávnym konaním žalovaného (orgánu verejnej moci) a vznikom žalobcom tvrdenej škody (teda otázku danosti jedného z obligatórnych predpokladov pre priznanie nároku na náhradu škody), je zrejmé, že takéto prekvapenie je nielenže absolútne neodôvodnené, ale najmä nemôže mať akýkoľvek vplyv na zákonnosť napadnutého rozsudku. Žalobca nemôže tvrdiť, že je prekvapený, že v konaní o náhradu škodu založil súd svoje (zamietavé) rozhodnutie na konštatovaní neexistencie príčinnej súvislosti medzi údajne protiprávnym konaním žalovaného a vznikom žalobcom tvrdenej škody. Po druhé, právne posúdenie súdu prvej inštancie, podľa ktorého medzi údajne protiprávnym konaním žalovaného a vznikom žalobcom tvrdenej škody príčinná súvislosť neexistuje v zmysle ustanovenia § 14 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. nemôže byť prekvapivé tiež preto, že súd nikdy v rámci súdneho konania nekonštatoval opak. Ani samotný žalobca vo svojom odvolaní netvrdil, že by súd prvej inštancie kedykoľvek počas konania konštatoval, že medzi údajne protiprávnym konaním žalovaného a žalobcom tvrdenou škodou existuje príčinná súvislosť. V naznačenom zmysle sa žalobca v odvolaní (len pomerne nezrozumiteľne a zmätočne) snaží akoby naznačiť, že názor súdu o existencii príčinnej súvislosti má byť možné údajne vyvodiť zo žalobcom deklarovaného záujmu súdu skúmať otázku „či mohla vzniknúť škoda subjektu, voči ktorému priamo povinnosť porušená nebola, ergo ktorý neinicioval konania, v ktorom došlo k porušeniu povinnosti“. Žalovanému však nie je vôbec zrejmé, na základe akých logických operácií či dovodzovaní dospel žalobca k záveru, že žalobcom popísaná právna otázka má potvrdzovať, že súd prvej inštancie považoval za ustálené, že medzi údajne protiprávnym konaním žalovaného a žalobcom tvrdenou škodou existuje akákoľvek príčinná súvislosť. Žalobcom označená právna otázka nie je totiž v skutočnosti ničím iným, než otázkou týkajúcou sa posudzovania práve existencie či neexistencie príčinnej súvislosti. V súvislosti s údajnou vadou rozsudku spočívajúcou v jeho údajnej „prekvapivosti,“ žalobca vo svojom odvolaní formuluje len zmätočné a vnútorne rozporné tvrdenia, ktoré rozhodne nemôžu osvedčiť vadu/nezákonnosť napadnutého rozsudku. K evidentnej absencii príčinnej súvislosti medzi údajne proti právnym konaním žalovaného a vznikom žalobcom tvrdenej škody zákonnosť a správnosť napadnutého rozsudku nemôže nijak spochybniť ani (neúspešná) snaha žalobcu preukázať údajnú nesprávnosť posúdenia otázky existencie či neexistencie príčinnej súvislosti. V konaní pred súdom prvej inštancie sa voči žalovanému (orgánu verejnej moci) domáhal nároku na náhradu škody spôsobeného údajne nesprávnym úradným postupom subjekt, ktorý nebol ani len stranou akéhokoľvek správneho/administratívneho (či iného) konania vedeného žalovaným. Žalobcom bol totiž nájomca obchodného priestoru, ktorý údajne plánoval dať časť (ním) prenajatého nebytového priestoru (konkrétne 30 %) do podnájmu tretiemu subjektu (obchodnej spoločnosti Slovak Games, s. r. o., označovaný skratkou „SG“). Teda tomu subjektu, voči ktorému sa mal žalovaný údajne dopustiť nesprávneho úradného postupu znemožňujúcemu tejto spoločnosti prevádzku herne v nebytových priestoroch prenajatých žalobcom. Žalobca v konaní následne tvrdil, že údajne v dôsledku nesprávneho úradného postupu žalovaného vynaložil žalobca zbytočne svoje peňažné prostriedky na prerábku celého (ním) prenajatého priestoru, keďže spoločnosť Slovak Games, s. r. o. so žalobcom napokon neuzatvorila (podnájomnú) zmluvu, na ktorej základe by začala užívať 30 % žalobcom prenajatého nebytového priestoru za účelom prevádzky herne. Keďže vynaložené náklady na prerábku predmetného nebytového priestoru považoval žalobca za škodu (teda za zbytočne vynaložené náklady), nárok na jej náhradu si uplatnil, nie voči spoločnosti Slovak Games, s. r. o., ale priamo voči žalovanému. Súd prvej inštancie nepochybne správne identifikoval absenciu príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaného a vznikom údajnej škody, keď najprv v rámci bodov 58. a 59. odôvodnenia rozsudku (s odkazom na relevantnú rozhodovaciu činnosť najvyšších súdnych autorít) upozornil, že v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci „nesprávny úradný postup musí byť priamou, bezprostrednou a nesprostredkovanou príčinou škody“, respektíve, že „nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup môže byť dokonca aj významným článkom reťazca príčin a následkov, ale samotná táto skutočnosť ešte neznamená bez ďalšieho aj danosť príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a škodou“ a následne v bode 60. odôvodnenia rozsudku konštatoval, že bezprostrednou príčinou vzniku toho, čo žalobca vníma ako škodu bola nielen skutočnosť, že obchodná spoločnosť Slovak Games, s. r. o. si nakoniec nevzala do podnájmu časť žalobcom prenajatých nebytových priestorov, ale tiež fakt, že žalobca realizoval úpravu nebytových priestorov fakticky na vlastné riziko, keď pred realizáciou (alebo prípadne počas realizácie) rekonštrukcie dotknutých nebytových priestorov sa so spoločnosťou Slovak Games, s. r. o. nijako nedohodol na vzájomnom majetkovom vysporiadaní pre prípad, že táto spoločnosť nakoniec podnájomnú zmluvu neuzavrie (z akýchkoľvek dôvodov) a nakoniec v rovnakom bode odôvodnenia rozsudku poznamenal, že „z tvrdení a najmä dôkazov predložených žalobcom vyplynulo, že spoločnosť SG mala herňu prevádzkovať len na 30 % výmery
podlahovej plochy nebytového priestoru, preto nemožno uzavrieť, že by žalobca nebytový priestor upravoval výhradne na účely prevádzkovania herne (odlišnou obchodnou spoločnosťou), ale minimálne v rozsahu 70 % výmery v ňom mal v pláne prevádzkovať bar - pohostinstvo“. Akékoľvek námietky spochybňujúce jasnosť, zrozumiteľnosť, logickú udržateľnosť, a teda aj správnosť a zákonnosť odôvodenia napadnutého rozsudku preto nemôžu obstáť a je potrebné na ne nazerať výlučne ako na účelovú snahu žalobcu preukázať nepreukázateľné. Na záver uviedol, že napadnutý rozsudok je v celom jeho rozsahu zákonným rozhodnutím a neexistuje jediný dôvod na jeho zrušenie alebo zmenu. Skonštatoval, že súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní správne vyhodnotil, že žalobca v konaní pred týmto súdom neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, žeby mu v priamej príčinnej súvislosti s údajne nesprávnym úradným postupom žalovaného vznikla akákoľvek škoda, ktorú by mal žalovaný v zmysle príslušných ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci žalobcovi nahradiť. Odvolaciemu súdu navrhla napadnutý rozsudok súd prvej inštancie potvrdiť a priznať mu voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
6. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného sa nestotožnil s právnym názorom žalovaného, ktorý spochybňuje právny názor žalobcu, že napadnutý rozsudok je tzv. „prekvapivým“ rozhodnutím súdu. Zo základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva aj zákaz tzv. prekvapivých rozhodnutí. Prvostupňový (správne: „prvoinštančný“ - poznámka odvolacieho súdu) súd zamietol žalobu z dôvodu, že podnájomca spoločnosť SG nenastúpila do podnájmu, pričom má za to, že je jedno z akého dôvodu SG do podnájmu nenastúpila, dokonca doslovne uviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že SG „odstúpila od plánu,“ pričom absolútne ignoroval fakt, že SG nemohla do podnájmu nastúpiť. Faktom je, že súd prvej inštancie na prvom pojednávaní vo veci samej uviedol svoje predbežné právne posúdenie najmä k otázke, či je možné za škodu považovať aj tzv. „zmarenú investíciu.“ Súd prvej inštancie na ďalšom pojednávaní dňa 17.4.2023 „prehodnotil“ svoj predbežný právny názor, keď jednoznačne uviedol, že škodou sa rozumie aj tzv. „zmarená investícia“. Na tom istom pojednávaní konajúci súd doslovne uviedol, že poslednou otázkou, ktorou sa bude zaoberať bude, či mohla vzniknúť škoda subjektu, voči ktorému priamo povinnosť porušená nebola, teda subjekt, ktorý neinicioval konanie, v ktorom došlo k porušeniu povinnosti. V tomto smere bolo vykonané aj dokazovanie, pričom súd prvej inštancie konštatoval, že nemá zatiaľ za ustálené, či nárok na náhradu škody môže vzniknúť subjektu, ktorý nebol účastníkom konania, v ktorom došlo k porušeniu povinnosti, pričom odpoveď na túto otázku dáva samotný zákon bez nutnosti rozsiahleho štúdia judikatúry, a to konkrétne v § 9 ods. 4 a § 14 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Napriek tomu, že súd vyvstanuvšie právne otázky (opísané aj v odvolaní žalobcu) vyriešil v prospech žalobcu, pričom v predbežnom právnom posúdení vyslovene uviedol, že ide o posledné otázky, ktoré musí vyriešiť pred vydaním meritórneho rozhodnutia, žalobu zamietol, čo odôvodnil tým, že k vzniku škody došlo z toho dôvodu, že SG ako podnájomca nenastúpil do podnájmu, pričom je údajne jedno z akého dôvodu SG do podnájmu nenastúpila. Vo svetle týchto skutočností sa potom javí vykonanie dokazovania smerujúceho najmä k objasneniu vyššie uvedených právnych otázok, za zbytočné a márne vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie mal od počiatku vedomosť o tom, že spoločnosť SG nemohla nastúpiť do podnájmu, z dôvodu porušenia povinnosti žalovaného, pričom súd vôbec nesmeroval dokazovanie na pojednávaniach v tomto smere. Žalobca mal za to, že v tomto prípade ide jednoznačne o rozhodnutie, ktoré možno považovať za tzv. „prekvapivé rozhodnutie“. Tvrdenia žalovaného o údajnej zmätočnosti odvolania žalobca označil za nepravdivé, pričom žalovaný neustálym uvádzaním nepodstatných skutočností a „balastu“ sa snaží docieliť iba „odpriamenie“ pozornosti súdu od podstatných skutočností a právnych názorov podaných žalobcom, ktoré sú relevantné pre toto súdne konanie a na ktoré žalovaný nemá relevantnú odpoveď. Navyše žalovaný neustále spochybňuje skutočnosti, ktoré nie sú sporné v tomto konaní, napr. že zo strany žalovaného došlo k porušeniu povinností. Nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. si môže uplatňovať aj subjekt, voči ktorému nebola táto povinnosť porušená, čo potvrdzujú samotné ustanovenia § 9 ods. 4 a § 14 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., žalobcom predložená judikatúra, ako aj samotný súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a napriek tomu žalovaný dokázal vo svojom vyjadrení spochybniť aj túto skutočnosť. Ako aj prvoinštančný súd správne pochopil, účelom nájmu bolo prevádzkovanie baru zo strany žalobcu a zároveň prenajímanie časti priestorov podnájomcovi SG na konkrétnu činnosť
- prevádzkovanie hazardných hier. Žalobca za účelom realizácie účelu nájmu vykonal investície do predmetu nájmu. Vzhľadom k tomu, že žalovaný porušil svoju zákonnú povinnosť, nemohol byť zo strany žalobcu realizovaný účel nájmu, a teda aj investície do týchto priestorov sa stali zmarenými. O to absurdnejšie a nelogicky vyznieva odôvodnenie prvoinštančného súdu v tomto smere, ktorý uviedol, že porušenie povinnosti zo strany žalovaného nie je v tomto prípade relevantné v otázke príčinnej súvislosti
medzi škodou a porušením povinnosti. Veď práve skutočnosť, že žalovaný porušil svoju povinnosť je dôvodom, prečo škoda vznikla. Nebyť porušenia povinnosti zo strany žalovaného, spoločnosť SG by nastúpila do podnájmu a prevádzkovala by hazardné hry a teda došlo by aj k naplneniu účelu nájmu a v tomto smere by žalobcovi nevznikla škoda v podobe zmarenej investície. Odôvodnenie súdu o tom, že je nepodstatné, z akého dôvodu SG nenastúpila do nájmu vyznieva preto nelogicky a žalobca nerozumie takémuto odôvodneniu súdu. V ďalšom zopakoval zhrnutie zo svojho odvolania a zotrval na svojom odvolacom návrhu.
7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolacej replike žalobcu uviedol, že vyjadrenie žalobcu predstavuje zjavne účelové procesné podanie, žiadne z tvrdení žalobcu nemôže spochybniť správnosť a zákonnosť rozsudku prvoinštančného súdu. Zotrval na všetkých svojich záveroch a tvrdeniach, najmä, že napadnutý rozsudok nepredstavuje prekvapivé rozhodnutie a medzi údajne protiprávnym konaním žalovaného a vznikom žalobcom tvrdenej škody neexistuje žiadna príčinná súvislosť. Vo svojom ostatnom vyjadrení žalobca len opakuje zmätočné a zjavne účelové tvrdenia. Žalobca totiž opätovne ani vo svojom vyjadrení neuviedol či neoznačil jediné tvrdenie prvoinštančného súdu, v ktorom by tento súd v rámci konania konštatoval, že medzi údajne protiprávnym konaním žalovaného a vznikom žalobcom tvrdenej škody neexistuje akékoľvek príčinná súvislosť. Domnienku žalobcu, týkajúcu sa dostatočného preukázania existencie príčinnej súvislosti označil za neodôvodnenú a nesprávnu, pričom nesprávnosť akýchkoľvek domnienok žalobcu nemôže založiť nezákonnosť napadnutého rozsudku. V súvislosti s údajnou vadou rozsudku spočívajúcou v jeho „prekvapivosti“, žalobca vo svojom vyjadrení formuluje len zmätočné a vnútorne rozporné tvrdenia, ktoré nemôžu osvedčiť vadu/nezákonnosť napadnutého rozsudku. Akúkoľvek žalobcom tvrdenú prekvapivosť rozsudku by nemohol založiť ani ten prípad, ak by súd prvej inštancie naozaj vyslovil v konaní predbežný právny názor konštatujúci danosť/existenciu príčinnej súvislosti medzi údajne protiprávnym konaním žalovaného a vznikom žalobcom tvrdenej škody. Poukazujúc na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 92/2018, zo dňa 20.11.2019 uviedol, že „súd pri výkone spravodlivosti nesmie byť obmedzovaný tak pôvodnými predbežnými závermi o skutkovej stránke veci, ako ani prípadným vlastným predbežným právnym posúdením“. K evidentnej absencii príčinnej súvislosti medzi údajne protiprávnym konaním žalovaného a vznikom žalobcom tvrdenej škody žalovaný uviedol, že zákonnosť a správnosť napadnutého rozsudku nemôže nijak spochybniť ani opätovná (márna) snaha žalobcu preukázať údajnú nesprávnosť posúdenia otázky existencie či neexistencie príčinnej súvislosti, pričom zopakoval dôvody, pre ktoré zastáva uvedený názor tak, ako je uvedené v bode 5. tohto odôvodnenia. Na záver zotrval na svojom odvolacom návrhu.
8. Ďalšie vyjadrenia sporové strany nepodali.
9. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. l C.s.p.); a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. septembra 2026; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie však odvolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné.
10. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
11. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
12. S poukazom na citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi jeho rozsudku,
ktorým v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby, ako dispozitívneho úkonu žalobcu, sčasti konanie zastavil a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. V rozsahu odvolaním žalobcu napadnutého (závislého) výroku o náhrade trov konania odvolací súd, považujúc určený pomer úspechu žalobcu ako úspešnej strany sporu za správne určený. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj náležite v súlade s § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, keďže v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj riadne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol presvedčivý, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o potrebe žalobu zamietnuť ako nedôvodne podanú v rozsahu nepreukázania existencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovaného a vznikom žalobcom tvrdenej škody (teda danosti jedného z troch kumulatívnych predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu). S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam odvolateľa.
13. Predmetom prejednávanej veci je nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej žalovaným pri výkone verejnej moci v dôsledku nesprávneho úradného postupu žalovaného, ktorého nesprávnosť spočívala v nečinnosti žalovaného (nevydanie vyjadrenia podľa § 62 ods. 1 písm. f/ až h/ zákona č. 30/2019 Z. z. o hazardných hrách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31.10.2020 v zákonnej 30-dňovej lehote) v administratívnom konaní (o udelenie individuálnej licencie na prevádzkovanie hazardných hier). Nesprávnosť úradného postupu žalovaného bola konštatovaná aj rozhodnutiami vydanými v správnom súdnictve a žalovaným nebola rozporovaná. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že v prejednávanej veci nebol preukázaný a naplnený jeden z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi titulom nesprávneho úradného postupu - príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného a vznikom škody na strane žalobcu, pričom bolo na žalobcovi, aby preukázal kumulatívne naplnenie všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, a to existenciu titulu uplatneného nároku (existenciu nesprávneho úradného postupu), vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Keďže súd prvej inštancie nemal za splnený predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, a to príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, ďalšími predpokladmi naplnenia zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnymúradným postupom orgánom verejnej moci pri výkone jeho verejnej moci sa odvolací súd (aj s ohľadom na viazanosť odvolacími dôvodmi) už nezaoberal, nakoľko danépodmienky je potrebné splniť kumulatívne.
14. Žalobca vo svojom odvolaní primárne namietal tzv. „prekvapivosť“ rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré malo vyplývať z vyslovenia predbežného právneho posúdenia na pojednávaní, pričom vo vzťahu k vyslovenej právnej otázke konajúci súd aj smeroval dokazovanie. Vzhľadom na priebeh konania, predbežné právne posúdenia súdu prvej inštancie a následné zmeny tohto posúdenia bol odvolateľ toho názoru, že sa jedná o prekvapivý rozsudok, ktorý porušuje jeho práva na spravodlivý súdny proces. Poukazoval na to, že úlohou inštitútu predbežného právneho názoru je koncentrácia konania a oznámenie stranám konania, ktoré skutkové tvrdenia a právne posúdenia strán sporu považuje za sporné a ktoré za nesporné. Súd sa pri predbežnom právnom posúdení prirodzene zameria na otázky, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe (napr. uznesenie Najvyššieho Slovenskej republiky zo dňa 21.3.2018, sp. zn. 7 Cdo 1/2018 a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 52/2019, zo dňa 1.4.2020, na ktoré odkázal aj sám odvolateľ) o tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým v prípade, ak inštančne nadriadený (spravidla odvolací) súd úplne alebo podstatne zmení právne východiská, podľa ktorých bola vec dosiaľ posudzovaná a neumožní účastníkom vyjadriť sa k tejto zmene. Typicky pôjde o zmenu právnej kvalifikácie relevantných skutkových zistení alebo rozhodujúcich skutkových okolností,
a to za situácie, keď počas konania predchádzajúceho takejto zmene nemali strany pochybnosť o inej, dovtedy zvažovanej kvalifikácii (vychádzajúc z priamej informácie súdu alebo z iných podstatných skutočností). Prekvapivosť rozhodnutia môže spočívať v aplikácii právnej normy, ktorá dosiaľ v konaní nebola použitá sporovými stranami ani súdom, alebo v zmene právneho názoru súdu vyvolanej dôkazom vykonaným alebo skutočnosťou zistenou až v odvolacom konaní, ku ktorým sa účastník nemal možnosť vyjadriť. Posúdenie, či v danom prípade ide o prekvapivé rozhodnutie, bude vždy závisieť od konkrétnych skutkových okolností. Určenie sporných a nesporných skutkových tvrdení sporových strán, prípadne určenie, ktoré dôkazy súd vykoná a ktoré dôkazy nevykoná a uvedenie predbežného právneho posúdenia veci primárne slúži na to, aby smerovanie rozhodovacej činnosti súdu k meritórnemu rozhodnutiu nebolo prekvapivé. Ide o určité zhrnutie obsahu spisu, ktoré súd realizuje na prvom pojednávaní, pričom zároveň deklaruje, s vykonaním ktorých navrhovaných dôkazov môžu strany sporu rátať. Neznamená to však, že v prípade odlišného vývoja sporu, ako sa javil po doručení žaloby a vzájomných vyjadrení, súd nemôže prehodnotiť vykonanie aj ďalších dôkazov, resp. ináč posúdiť skutkové tvrdenia. V tom prípade súd umožní stranám reakciu na takúto zmenu postoja súdu k navrhovaným dôkazom alebo tvrdeniam, pričom je nevyhnuté zdôrazniť, že v takomto prípade nepôjde o porušenie práva na spravodlivý proces, ako tomu bolo aj v prejednávanom prípade. Odvolací súd preto túto odvolaciu námietku žalobcu posúdil ako neopodstatnenú. Súd prvej inštancie nezmenil právnu kvalifikáciu (právne posúdenie veci), od počiatku sa zameriaval na splnenie predpokladov vzniku nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., pričom odvolací súd nezistil (žalobca ani nijako nekonkretizoval), že by súd prvej inštancie vybočil z právneho posúdenia veci vysloveného na pojednávaní. Ako už bolo uvedené, aby nedochádzalo k pre strany sporu prekvapivým záverom z pohľadu súdu, súd uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci, avšak nejde pritom o nemenné prejudikovanie záverov sporu, ale o právny názor súdu, ako sa javí spor v tom momente, keď súd na základe žaloby, vyjadrení a predložených dôkazov vec posudzuje.
15. Podstatou odvolania žalobcu bolo najmä nesprávne právne posúdenie a nesprávne skutkové zistenia zo strany súdu prvej inštancie tým, že súd uviedol, že: „dôvod pre ktorý spoločnosť SG do podnájomného vzťahu napokon nevstúpila, nie je pre posúdenie nastolenej otázky príčinnej súvislosti relevantná,“ „spoločnosť SG od plánu si časť nebytového priestoru prenajať odstúpila“ a „Nemožno potom brať na zodpovednosť žalovaného, ak žalobcovi vznikla škoda v súvislosti s tým, že jeho potenciálny nájomca nedostal povolenie na určitú činnosť v dôsledku omeškania žalovaného pri plnení jeho zákonných povinností,“ ktoré hodnotiace úsudky súdu žalobca považoval za absurdné. Podľa jeho názoru, súd prvej inštancie konštatuje, že žalobcovi vznikla škoda, vidí príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nezískaním povolenia zo strany SG a uzatvára, že SG nezískala povolenie z dôvodu porušenia zákonnej povinnosti žalovaného, ale nárok na náhradu škody žalobca nemá mať preto, že nie je podstatné prečo SG povolenie nezískala a do podnájmu nenastúpila.
16. Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že ako nesprávne skutkové zistenia sú hodnotené také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, ale ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ustanovením § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 192, § 193 a § 205 C.s.p.
17. Okolnosti, podľa ktorých súdna prax vykladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), t. j. kedy sa jedná o nesprávne skutkové zistenia, t. j., že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
18. V prejednávanej veci súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobca uzavrel s prenajímateľom dňa 15.5.2020 zmluvu o nájme, ktorou si prenajal nebytový priestor a zazmluvnil si tiež právo užívania ďalších súvisiacich častí nehnuteľnosti prenajímateľa, ako sú spoločné priestory či parkovacie miesta a prístupové komunikácie. Priamo v zmluve o nájme bolo uvedené, že žalobca má záujem predmet nájmu užívať za účelom prevádzkovania obchodných priestorov, v ktorých sa budú realizovať obchodné činnosti v súlade so zapísaným predmetom podnikania nájomcu, a to prevádzka herne a všetkých činností súvisiacich s prevádzkovaním herne (napr. pohostinská činnosť) a obdobne bol dohodnutý aj účel nájmu: výkon podnikateľskej činnosti nájomcu, najmä však prevádzkovanie baru a herne, vrátane všetkých činností súvisiacich s prevádzkovaním baru a herne, ako napr. pohostinská činnosť a podobne. Predmet nájmu bol žalobca oprávnený dať do podnájmu tretej osobe len s predchádzajúcim písomným súhlasom prenajímateľa, pričom priamo v zmluve o nájme prenajímateľ udelil súhlas s daním nebytového priestoru do podnájmu spoločnosti SG. Nebytový priestor bol žalobcovi odovzdaný dňa 19.6.2020. V zmysle argumentácie žalobcu tým, že spoločnosti SG nemohla byť udelená individuálna licencia, bol zmarený dohodnutý účel nájmu nebytového priestoru a teda všetky náklady, ktoré žalobca vynaložil na prenájom a úpravy nebytového priestoru, sa stali jeho zmarenou investíciou (bod 60. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Keďže súd prvej inštancie dospel k záveru, že tvrdená škoda na strane žalobcu nie je v priamej príčinnej súvislosti so zisteným nesprávnym úradným postupom žalovaného, a teda nebola splnená základná podmienka vzniku nároku žalobcu na náhradu škody od žalovaného, žalobu zamietol bez toho, aby skúmal charakter a výšku spôsobenej škody, pretože také skúmanie by bolo nadbytočné. Z uvedeného záveru súdu prvej inštancie (bod 61. odôvodnenia napadnutého rozsudku) jednoznačne vyplýva, že dôvodom neúspechu žalobcu v spore bolo nepreukázanie jedného z (kumulatívnych) predpokladov vzniku nároku na náhradu škody, ktorým je v danom prípade príčinná súvislosť medzi zisteným nesprávnym úradným postupom žalovaného a vznikom nároku žalobcu na náhradu škody.
19. Rozhodnutie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od zistenia príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ide o vzťah príčinnej súvislosti, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, keď je preukázané, že bez škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny úradný postup musí byť vo vzťahu príčiny a následku so vznikom škody, pričom bolo na žalobcovi, aby preukázal kumulatívne naplnenie všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, a to existenciu titulu uplatneného nároku (existenciu nesprávneho úradného postupu), vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Keďže súd prvej inštancie nemal za splnený predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, a to existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, ďalšími predpokladmi naplnenia zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánom verejnej moci pri výkone jeho verejnej moci (samosprávy) sa nezaoberal, nakoľko dané podmienky je potrebné splniť kumulatívne.
20. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.6.2010, sp. zn. 5 Cdo 126/2009 definuje príčinnú súvislosť tak, že: „V právnej teórii sa vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Ako už bolo uvedené vyššie, otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach; vyriešenie tejto otázky preto nemožno uložiť znalcovi (ten môže poskytnúť len odborné podklady, z ktorých súd pri zisťovaní skutkového stavu veci vychádza). Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť" pôsobenia príčiny
na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.“
21. V rámci odvolacieho prieskumu odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovi sa ani naplnenie uvedených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. h/ a f/ C.s.p.) nepodarilo osvedčiť, resp. preukázať. Z vykonaného dokazovania (zo skutkových tvrdení žalobcu) možno zhrnúť, že na základe žiadosti podanej na Úrade pre reguláciu hazardných hier sa žalobca mienil uchádzať o zmenu individuálnej licencie na prevádzkovanie hazardných hier (rozšírenie na obec G. podľa zákona č. 30/2019 Z. z. o hazardných hrách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31.10.2020 (ďalej len „ZoHH“), pričom pre úspešné udelenie individuálnej licencie na prevádzkovanie hazardných hier v herni (resp. jej zmenu) bol povinný (okrem iného) podľa § 39 ods. 2 písm. j/ ZoHH preukázať splnenie požiadavky umiestnenia herne podľa § 15 ods. 5, ods. 7 a ods. 16 ZoHH, kedy splnenie tejto požiadavky deklaruje obec svojím vyjadrením podľa § 62 ods. 1 písm. f/ až h/ ZoHH (vyjadrenie obce k umiestneniu technických zariadení na jej území podľa písm. b/ a vyjadrenie obce k prijatiu všeobecného záväzného nariadenia podľa § 79 ods. 3 a ods. 5 ZoHH), ktoré vyjadrenie bola obec (žalovaný) povinná vydať v lehote 30 dní [§ 49 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)]. Žalobca mal v úmysle prevádzkovať hazardné hry (herňu) na U. a stanovisko žalovaného žiadal za účelom rozšírenia svojej licencie o prevádzku na tejto adrese (keďže jeho dovtedajšia individuálna licencia povoľovala žalobcovi umiestniť herne v iných obciach). Žalobca tvrdil, že žalovaný mal úmyselne odďaľoval vydanie stanoviska k umiestneniu hazardných hier v obci, až pokým nebude prijaté VZN, pretože nepochybne už v čase podania žiadosti o vydanie stanoviska spoločnosťou SG vedel o tom, že bude prijatá novela zákona o hazardných hrách, ktorou sa umožní obciam prijať VZN, ktorým sa zakáže prevádzkovanie hazardných hier v obciach, a teda v období od apríla do novembra 2020 robil obštrukčné úkony tak, aby úmyselne oddialil vydanie stanoviska až do prijatia VZN č. XX/XXXX, ktorým sa zakázali hazardné hry na území mesta G.. Predmetné (zamietavé) stanovisko potom žalovaný vydal hneď po nadobudnutí účinnosti tohto VZN. Odvolací súd, stotožňujúc sa s názorom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že v prejednávanom prípade nemožno mať za preukázanú príčinnú súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom žalovaného (nesprávny úradný postup spočívajúci v oneskorenom vydaní stanoviska) a výškou škody, ktorá sa prejavila v majetkovej sfére žalobcu, nakoľko skutočným dôvodom „zmarenej investície“ žalobcu, resp. zmarenia jeho podnikateľského zámeru nebolo oneskorené vydanie (nesúhlasného) vyjadrenia obce. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že z dikcie ustanovenia § 62 ZoHH nevyplýva obci povinnosť súhlasiť s umiestnením herne na svojom území, zákonný nárok žiadateľa je garantovaný „iba“ na vydanie vyjadrenia obce (ods. 1 písm. f/ až h/), pričom o žiadosti o udelení/neudelení (v tomto prípade rozšírení/nerozšírení) individuálnej licencie rozhoduje Úrad pre reguláciu hazardných hier (§ 40 ods. 1 ZoHH) tak, ako to napokon vyplýva aj z jeho metodického usmernenia. Žalobca v rámci procesného útoku tiež tvrdil, že už v čase podania svojej žiadosti žalovanému dňa 20.4.2020 mu z internetovej stránky www.M..sk (z oznamu zverejnenom dňa 16.2.2020) bol známy zamietavý postoj žalovaného, ktorý mal verejnosti preukázateľne deklarovať svoj jednoznačný nesúhlas so zriaďovaním ďalších herní, či pohostinstiev v predmetnej oblasti mesta. Za predpokladu, že žalobca, ktorý na prevádzkovanie herne v danej lokalite ešte ani nemal povolenie (individuálnu licenciu) a vediac od apríla do novembra 2026 o údajne úmyselných obštrukciách žalovaného a nekalosti pri vydávaní jeho vyjadrenia k žiadosti žalobcu, sa jeho ďalšie konanie (keď dňa 15.5.2020 uzavrel s podnájomcom spoločnosťou Slovak Games, s.r.o. zmluvu o nájme nebytového priestoru a po jeho prevzatí od prenajímateľa dňa 19.6.2020 v ňom vykonával úpravy) javí prinajmenšom ako prekvapivé. Podľa názoru odvolacieho súdu sa žalobca sám (dobrovoľne) napriek uvedenému rozhodol „pokračovať“ vo svojom podnikateľskom zámere na vlastné podnikateľské riziko a preto za náklady, ktoré žalobca za uvedených podmienok vynaložil na prevádzku herne, nemožno na zodpovednosť volať žalovaného. Ak má teda pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná, odvolací súd má za to, že práve vo vzťahu medzi deklarovanou ujmou žalobcu a konkrétnym konaním škodcu, t. j. žalovaného bolo potrebné zistiť príčinnú súvislosť, pričom odvolací súd, po izolovaní škody zo všetkých súvislostí nezistil, že oneskorene vydané nesúhlasné vyjadrenie žalovaného (ako nesprávny úradný postup) je tou príčinou, ktorá ujmu žalobcu vyvolala, inak povedané, nezistil žiadnu vecnú a ani časovú súvislosť príčiny a následku, t. j. súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom žalovaného a vznikom ujmy žalobcu. Preto odvolací súd, námietku
žalobcu týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia otázky absencie kauzálneho nexusu súdom prvej inštancie (zhodne s argumentáciou žalovaného), posúdil ako účelovú a neopodstatnenú.
22. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).
23. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že v odvolacom konaní plne úspešnej strane žalovanej priznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
24. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).
Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).