Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/186/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne M. D., bývajúcej v B.,

proti ţalovanej S., a.s., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej JUDr. R. K., advokátom so sídlom

v P., o zaplatenie 221 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod

sp. zn. , o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 27. marca 2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Ţalobkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Ţalobkyňa sa v konaní, v priebehu ktorého zmenila petit svojej ţaloby, domáhala, aby

súd uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť jej sumu 6 650 Sk (221 €) predstavujúcu mesačné

plnenie ţalovanej, na ktoré má ţalobkyňa právo v zmysle zmluvy z 19. augusta 1998

uzavretej účastníčkami konania za účelom stanovenia podmienok čerpania prostriedkov

z Podporného dôchodkového fondu S., a.s. formou doţivotného plnenia (ďalej len „zmluva

o dôchodku“). Tvrdila, ţe 30. októbra 2009 jej bola doručená výpoveď ţalovanej (§ 582

), v zmysle ktorej platnosť a účinnosť zmluvy o dôchodku končí

31. marcom 2010 a tým zaniká záväzok ţalovanej poskytovať ţalobkyni plnenie v zmysle

zmluvy o dôchodku. Podľa názoru ţalobkyne je predmetná výpoveď neplatná. Práva

povinnosti zo zmluvy o dôchodku nemohli však v danom prípade zaniknúť výpoveďou, ale

iba uplynutím času, na ktoré boli obmedzené. Zmluva o dôchodku je nevypovedateľná

a uzavretá bola na určitý čas – do doţitia ţalobkyne. Keďţe jej ţalovaná napriek tomu

prestala od apríla 2010 vyplácať zmluvne dojednané plnenie, domáhala sa ochrany svojich

práv na súde.

Ţalovaná sa v konaní bránila tým, ţe v danom prípade nič nevylučovalo moţnosť

aplikácie . Výpoveď, ktorú dala ţalobkyni podľa tohto

ustanovenia, je platný právny úkon majúci za následok zánik práva ţalobkyne na pravidelné

mesačné vyplácanie finančných prostriedkov. Zmluva o dôchodku bola uzatvorená doţivotne,

teda na dobu neurčitú. Ak zmluvné strany dohodou určia, ţe zmluvný vzťah bude trvať

aţ do doby, kedy nastane právna skutočnosť, s ktorou zákon spája zánik tohto zmluvného

vzťahu, neobmedzujú dobu trvania na určitú dobu, ale len do zmluvy preberajú zákonnú

úpravu, na základe ktorej by došlo k zániku právneho vzťahu i v prípade, ak by sa dohodli, ţe

zmluva sa uzatvára na dobu neurčitú. Takto zmluvne stanovená doba trvania zmluvy je preto

vţdy dobou neurčitou, a uzatvorenie zmluvy na dobu ţivota oprávneného, je vţdy

uzatvorením zmluvy na dobu neurčitú. Z týchto dôvodov ţiadala ţalobu zamietnuť. Dôvod

na zamietnutie ţaloby videla aj v tom, ţe plnenie zo zmluvy o dôchodku je nemoţné v zmysle

s poukázaním na

o bankách (ďalej len „“), v zmysle ktorého banka nesmie poskytovať

plnenie bez poskytnutia protihodnoty.

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 12. decembra 2011 č.k. -111:

a/ ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobkyni 220,74 € s 9 % úrokom z omeškania

od 16. apríla 2010 do zaplatenia, b/ ţalobu zamietol v časti, ktorou sa ţalobkyňa domáhala

zaplatenia 0,60 € s príslušenstvom, c/ konanie vo zvyšku zastavil, d/ rozhodol, ţe ţiaden

z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, ţe na vec aplikoval

ustanovenia a nasl. . Pojmovými znakmi zmluvy, na ktorú

sa tieto ustanovenia vzťahujú, sú dôchodok a neurčitosť doby trvania vzťahu. Dôchodkom

je periodicky sa opakujúce plnenie slúţiace na zabezpečenie osoby v určitej situácii

(napríklad počas štúdia alebo choroby), kedy trvanie nie je vymedzené časom, ale určitým

obdobím, počas ktorého má byť plnenie poskytované. Za poskytnutý dôchodok sa nemusí

vţdy poskytovať protiplnenie. Doba vyplácania dôchodku môţe byť vymedzená rôzne,

napríklad dĺţkou ţivota alebo dĺţkou trvania choroby, prechodnej invalidity. Časový rozsah

plnenia teda závisí od objektívne zistiteľnej skutočnosti. Súd zmluvu o dôchodku nepodriadil

pod , lebo ide o typickú zmluvu, na ktorú sa vzťahuje

. Právny vzťah zo zmluvy o dôchodku zaniká predovšetkým

uplynutím doby, na ktorú bol uzavretý, najneskôr zaniká smrťou, pretoţe toto právo

je viazané na osobu. Pri riešení otázky, či ide o zmluvný vzťah uzatvorený na dobu určitú

alebo neurčitú súd vychádzal z toho, ţe zmluvou na dobu určitú je aj zmluva, ktorej skončenie

sa viaţe na konkrétny dátum neurčitej objektívne zistiteľnej skutočnosti, z ktorej je moţné bez

pochýb zistiť, kedy dôjde ku končeniu zmluvného vzťahu, pričom v čase dojednania takejto

dohody nemusia mať účastníci istotu, kedy táto doba uplynie, je však isté, ţe táto skutočnosť

nastane. Vzhľadom na to dospel k záveru, ţe išlo o zmluvu uzavretú na dobu určitú a ňou

zaloţený vzťah nemohol byť ukončený výpoveďou. Súd prvého stupňa vyslovil svoje právne

závery aj k tvrdeniu ţalovanej, ţe plnenie podľa zmluvy o dôchodku sa stalo nemoţným

vzhľadom na Súd prvého stupňa poukázal na to, ţe

predmetnom zmluvného vzťahu účastníčok konania nebola obchodná banková činnosť

(podnikanie), ale ocenenie vernosti zamestnankyne banky a podpora zabezpečenia jej ţivotnej

úrovne. Uvedené tvrdenie ţalovanej nemá preto opodstatnenie. Súd sa nestotoţnil ani

s názorom ţalovanej, ţe zmluva o dôchodku je absolútne neplatný právny úkon (§ 39

); podľa jeho názoru je dostatočne určitá a tieţ zrozumiteľná;

napokon, jej návrh vypracovala sama ţalovaná. Zo všetkých týchto dôvodov súd prvého

stupňa zaviazal ţalovanú na zaplatenie sumy 220,74 €. V súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho

zákonníka jej uloţil tieţ povinnosť zaplatiť ţalobkyni úrok z omeškania, nárok na ktorý jej

vznikol za mesiac apríl 2010 a mal byť vyplatený k 15-temu dňu v mesiaci. V prevyšujúcej

časti uplatneného nároku ţalobu zamietol. V súlade s (vzhľadom na čiastočné

späťvzatie ţaloby) zastavil konanie v časti o určenie neplatnosti výpovede zo zmluvy

o dôchodku. O trovách konania rozhodol podľa

Na odvolanie ţalovanej proti výrokom rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bolo

ţalobe vyhovené a ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania, Krajský súd v Banskej Bystrici

rozsudkom z 27. marca 2012 sp. zn. rozsudok prvostupňového súdu v jeho

odvolaním napadnutých výrokoch potvrdil ako vecne správny ( ); rozhodol

tieţ o trovách odvolacieho konania. V odôvodnení sa v plnom rozsahu stotoţnil s dôvodmi

rozsudku súdu prvého stupňa ( ), pričom vzhľadom na obsah odvolania

osobitne zdôraznil, ţe zmluva o dôchodku bola bez akýchkoľvek pochybností uzavretá

na dobu určitú. Vo všeobecnosti je zmluva uzavretá na dobu neurčitú, ak nie je určený čas jej

trvania. Ak je však čas dĺţky trvania zmluvy vymedzený, ide o zmluvu uzavretú na dobu

určitú. Odvolací súd ďalej vysvetlil, ţe čas, na ktorý je zmluva uzavretá, môţe byť ohraničený

buď dátumom alebo inou skutočnosťou, ktorá určite nastane (takou je aj smrť konkrétnej

fyzickej osoby). Zmluva uzavretá na dobu ţivota účastníka je preto zmluvou uzavretou

na dobu určitú, pričom nie je významné, ţe v čase jej uzatvorenia sa nevie, ako dlho bude

fyzická osoba ţiť. Odvolací súd nevidel rozpor medzi článkami II. a III. zmluvy o dôchodku,

pokiaľ ide o dĺţku dojednania trvania zmluvy. Článok II. zaväzuje povinného vyplácať

príjemcovi sumu doţivotne. Článok III. uvádza, ţe vyplácanie plnenia končí mesiacom,

ktorého sa príjemca doţil. K argumentácii ţalovanej, ţe v článku II. je doba vyplácania určená

okamihom skončenia ţivota ţalobkyne, pričom v článku III. by táto doba mala skončiť,

ak by ţalobkyňa zomrela po 15. dni v mesiaci, aţ koncom mesiaca, v ktorom ţalobkyňa

umrela, odvolací súd uviedol, ţe uvedený text nemôţe znamenať a neznamená,

ţe by ţalobkyňa mala nárok na výplatu plnenia aj po svojej smrti (ak by nastala po 15-tom dni

v mesiaci). Rozhodujúcim je totiţ to, ţe článok I. zmluvy o dôchodku výslovne stanovuje, ţe

predmetom zmluvy je doţivotné plnenie. Plnenie podľa nej preto ţalobkyni patrí iba

do momentu jej smrti. Pre prípad, ţe by ţalovaná povaţovala dojednanie článku III. zmluvy

o dôchodku za nejasné, odvolací súd uviedol, ţe neplatnosť právneho úkonu môţe byť úplná

alebo čiastočná. Ak sa dôvod neplatnosti týka len časti právneho úkonu, je neplatná len táto

časť; zvyšok právneho úkonu je ale platný, iba ak by z okolností, za ktorých k nemu došlo

vyplývalo, ţe neplatnú časť nemoţno oddeliť od ostatného obsahu. Ak by bolo nejasné

a z tohto dôvodu aj neplatné dojednanie v článku III. zmluvy o dôchodku („vyplácanie

plnenia skončí mesiacom, ktorého sa príjemca doţil“), nemala by táto okolnosť za následok

neplatnosť zmluvy o dôchodku ako celku. Pokiaľ ţalovaná spochybnila správnosť výkladu

ustanovenia , ktorý podal súd prvého stupňa, odvolací súd

uviedol, ţe názor ţalovanej neobstojí. Ustanovenie vymedzuje

pojem zmluva o dôchodku tak, ţe ohraničuje aj dobu jej platnosti. Doba platnosti je určená

doţivotne, teda je ohraničená dňom, ktorý určite nastane. Môţe byť zo zákona určená

aj dobou neurčitého trvania. To znamená, ţe „doba“ určite uplynie, len dĺţku jej trvania

nemoţno vopred odhadnúť. Odvolací súd zdôraznil tieţ potrebu dôsledného rozlišovania

medzi základnými pojmami – dĺţkou trvania uzatvorenej zmluvy o dôchodku na dobu určitú

(do smrti poberateľa) a neurčitosťou doby, po ktorú bude dôchodok vyplácaný. Nevie sa,

kedy presne skončí dôvod vyplácania dôchodku, a preto ide o neurčitosť doby výplaty, nie

však o neohraničenosť dĺţky trvania zmluvy. K námietke nesprávneho právneho posúdenia

veci súdom prvého stupňa v otázke aplikácie odvolací súd uviedol, ţe

zmluva o dôchodku bola uzatvorená pred účinnosťou tohto zákona. Uvedený zákon nemôţe

mať retroaktívne účinky na právny vzťah zaloţený zmluvou uzavretou pred jeho účinnosťou.

Neobstojí ani poukaz ţalovanej na a (ňou tvrdenú)

nemoţnosť plnenia. Nemoţnosť plnenia by sa musela prejaviť fyzicky (napr. v neexistencii

finančných prostriedkov), nezakladá ju ale skutočnosť, ţe neskorší zákon zakazuje banke

pokračovať v činnosti, ktorá bola zmluvne dohodnutá skôr – pred jeho účinnosťou.

K námietke ţalovanej, ţe súd nerešpektoval a ţe odôvodnenie odvolaním

napadnutého rozsudku nie je dostatočne presvedčivé, odvolací súd uviedol, „ţe 'oná

presvedčivosť' je veľmi subtílna záleţitosť. Môţe byť vţdy spochybňovaná (aj bez

vnútorného presvedčenia oponenta). Závisí najmä od vybavenosti a pripravenosti vedomia

toho, kto argumenty nemieni akceptovať“. Odvolací súd označil rozsudok súdu prvého stupňa

za úplný, logický, dostatočne argumentačne aj právne zdôvodnený a pri výklade zákona

vo všetkých jeho vzájomných súvislostiach jednoznačne pochopiteľný. Dodal, ţe o pripustení

dovolania nerozhodol, lebo sa nestotoţnil s názorom ţalovanej na zásadný význam

rozhodnutia po právnej stránke a tieţ preto, lebo riešená problematika (§ 842 Občianskeho

zákonníka, resp. ustanovenia ) nevyvoláva v praxi aplikačné

a interpretačné ťaţkosti. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa

v spojení s

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie, prípustnosť

ktorého vyvodzovala z tvrdiac, ţe jej v konaní bola odňatá moţnosť

pred súdom konať. Napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, lebo odvolací súd

sa v rozpore s v odôvodnení svojho rozsudku nevysporiadal s právnou

argumentáciou ţalovanej odôvodňujúcou, ţe: a/ predmetná zmluva o dôchodku ţiadnym

spôsobom neupravuje dobu trvania zmluvy, b/ zmluvu na dobu určitú nemoţno viazať na takú

právnu skutočnosť, s ktorou priamo zákon spája zánik zmluvného vzťahu, c/ smrť fyzickej

osoby nie je vţdy objektívne zistiteľná a d/ ţe rozsudkom súdu prvého stupňa jej bola odňatá

moţnosť pred súdom konať z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozsudku súdu prvého

stupňa. I keď má odvolací súd vo všeobecnosti právo obmedziť sa v odôvodnení

potvrdzujúceho rozsudku na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého

stupňa, v tomto prípade bol jeho postup nesprávny a nezlučiteľný so zásadou spravodlivého

súdneho konania. Prvostupňový ani odvolací súd sa totiţ nevysporiadali vecne so všetkými

námietkami ţalovanej a odvolací súd sa nezaoberal všetkými dôvodmi odvolania. V danom

prípade preto nepostačovalo skonštatovať údajnú správnosť dôvodov súdu prvého stupňa.

Ţalovaná v ďalšej časti dovolania uviedla, ţe podľa konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky ustanovením je odvolaciemu súdu daná moţnosť

vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia, ktorá je podmienená tým, ţe odvolací

súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa. Ak sa však

odvolací súd čo i len čiastočne nestotoţni s jeho závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie

skráteného „odvolania“. V danom prípade neboli splnené zákonné podmienky pre postup

podľa , lebo odvolací súd sa v plnom rozsahu nestotoţnil s právnymi

závermi súdu prvého stupňa (i keď to v napadnutom rozhodnutí deklaroval). Súdy v konaní

riešili otázku aplikácie Súd prvého stupňa pri tom akcentoval, ţe

ţalobou uplatnený nárok nesúvisí s podnikateľskou činnosťou ţalovanej, preto ustanovenia

tohto zákona sa na prejednávanú vec nevzťahujú, odvolací súd ale vychádzal z neprípustnej

retroaktívnej účinnosti tohto zákona na právny vzťah zaloţený zmluvou o dôchodku ešte

pred prijatím tohto zákona. Ţalovaná ďalej vysvetlila dôvody svojho nesúhlasu s riešením

právnych otázok, či zmluva o dôchodku je zmluvou uzavretou na dobu určitú alebo neurčitú,

či ju moţno vypovedať a či má výpoveď za následok zánik záväzku vyplývajúceho zo zmluvy

o dôchodku. Odvolaciemu súdu vytkla, ţe jeho rozhodnutie „budí dojem arbitrárnosti“, lebo

odvolací súd sa k právnej argumentácii ţalovanej vyjadril iba všeobecne tak, ţe rozsudok

súdu prvého stupňa povaţuje za úplný, logický, dostatočne argumentačne aj právne

zdôvodnený a pri výklade zákona vo všetkých jeho vzájomných súvislostiach jednoznačne

pochopiteľný. Ţalovaná v nadväznosti na to a s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. , nález Ústavného

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. a niektoré

rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad vo veci Ruiz Torija proti

Španielsku) uzavrela, ţe nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu viedlo

v danom prípade nielen k zásahu do práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces v zmysle

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

ale aj k odňatiu jej moţnosti pred súdom konať ( ). Z týchto dôvodov

ţiadala rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Ţalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva

na úplných skutkových zisteniach a ich správnom právnom posúdení. Ţiadala, aby tento

mimoriadny opravný prostriedok ţalovanej bol odmietnutý.

Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe dovolanie podala

včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade s , bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť – avšak len

v prípadoch a za podmienok v zákone výslovne uvedených – rozhodnutie odvolacieho súdu,

ktoré nadobudlo právoplatnosť. Pre účely preskúmavanej veci dovolací súd osobitne

zdôrazňuje, ţe v súlade s povahou dovolacieho konania a výnimočnosťou dovolania tento

mimoriadny opravný prostriedok nielenţe nie je v normatívne

upravený ako „ďalšie odvolanie“, ale ani nesmie byť (súdmi, účastníkmi) vnímaný ako

„skryté odvolanie“. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku vo veci Abdullayev

proti Rusku uviedol, ţe v záujme právnej istoty, implicitne zahrnutej v čl. 6 dohovoru,

by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by malo

dochádzať iba za účelom nápravy zásadných vád. Fundamentálnym pochybením

(fundamental defect), ktoré ospravedlňuje zrušenie rozhodnutia, je podľa Európskeho súdu

pre ľudské práva napríklad omyl v právomoci, váţne porušenie súdneho procesu alebo

zneuţitie právomoci (rozsudok vo veci Luchkina proti Rusku). Za fundamentálne pochybenie

ale nemoţno označiť skutočnosť, ţe na predmet konania existujú dva odlišné právne názory

(dve odlišné právne posúdenia). Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, ţe

prieskum právoplatných súdnych rozhodnutí musí rešpektovať zásadu „vlády práva“ (rule of

law) a tieţ princíp právnej istoty s tým, ţe takýto prieskum má podliehať určitým pravidlám.

Prieskumnú právomoc by mal príslušný súd vykonávať len na nápravu zásadných justičných

pochybení a nesprávneho výkonu spravodlivosti (to correct judicial errors and miscarriages

of justice), ale nie na nové prejednanie veci. Prieskum by nemal byť skrytým odvolaním

(an appeal in disguise) a moţnosť dvoch právnych názorov na predmet konania nie

je dôvodom na uskutočnenie takého prieskumu (pozri napr. rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva vo veci Cornif proti Rumunsku a rozsudok vo veci Sizintseva a ostatní

proti Rusku).

Z týchto princípov vychádza aj právna úprava dovolania a dovolacieho konania, ktorá

je obsiahnutá v ustanoveniach . Podľa

dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon

pripúšťa.

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu

prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je dovolanie prípustné tieţ proti

rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a

Dovolaním napadnutý rozsudok nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v § 238

ods. 1 aţ 3 , preto prípustnosť dovolania ţalovanej z týchto ustanovení nemoţno

vyvodiť.

So zreteľom na obsah dovolania a vzhľadom na dovolací súd

skúmal, či v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu,

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z uvedených vád ako

dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania, nie je významný subjektívny názor účastníka,

ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k vade tejto povahy skutočne došlo.

Dovolateľka vady konania v zmysle aţ e/ a nenamietala

a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.

Ţalovaná namieta, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať.

Odňatím moţnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie procesne nesprávny

postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý

má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho

konania (napríklad právo zúčastniť sa pojednávania, vyjadrovať sa k veci, k vykonanému

dokazovaniu, podávať návrhy a opravné prostriedky).

neumoţňuje stotoţniť vadu konania uvedenú v

písm. f/ so súdnym rozhodnutím, ani s jeho odôvodnením. Najvyšší súd

uţ v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, ţe prípustnosť dovolania podľa § 237

písm. f/ nemoţno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom súdu vtedy, ak ide

o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Pod postupom súdu moţno totiţ rozumieť

len jeho faktickú (ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci (porovnaj rozhodnutie

najvyššieho súdu z 10. októbra 2012 sp. zn. , 91/2012), ktorá predchádza

vydaniu konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemoţnenie realizácie procesných

oprávnení účastníka konania a zmarenie moţnosti jeho aktívnej účasti na konaní. „Za odňatie

moţnosti konať pred súdom nemoţno povaţovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej

rozhodovacej činnosti súdu ...“ (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 11. júla 2012 sp. zn.

). Postupom súdu sa môţe rozumieť iba samotný priebeh konania, spôsob

vedenia konania či procesu, jednotlivé procesné úkony súdu, jeho faktická činnosť alebo

nečinnosť, nie však výsledný rozhodovací akt súdu (produkt konania), úlohou ktorého

je vyhodnotiť konanie a podať záväzný názor súdu na prejednávanú vec. Pokiaľ „postupom

súdu“ nie je rozhodnutie, potom uţ „postupom súdu“ vôbec nemôţe byť ani časť tohto

finálneho produktu konania [odôvodnenie rozhodnutia (jeho obsah, spôsob, kvalita,

výstiţnosť, presvedčivosť, úplnosť)], úlohou ktorej je vysvetliť dôvody rozhodnutia súdu.

Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f/ namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces. Podľa

kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tieţ právo účastníka

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie

vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi

a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (). Vada

nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale)

disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv

(, , ).

Vada konania uvedená v znamená vţdy porušenie

aj dohovoru. To však neznačí, ţe by zároveň nevyhnutne platil aj opak,

teda to, ţe kaţdé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (aţ) vady

konania v zmysle neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné

nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady

ich moţnej nápravy v opravnom konaní. Bliţšiu úpravu ústavne garantovaného práva

na súdnu ochranu obsahuje , ktorý vo svojich ustanoveniach

predpokladá aj moţnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom

konaní, a v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje

aj predpoklady a podmienky, za ktorých moţno v dovolacom konaní napraviť procesné

nesprávnosti konania na súdoch niţších stupňov. Najzávaţnejším procesným vadám konania,

ktoré sú taxatívne vymenované v , pripisuje osobitný

význam – vady tejto povahy povaţuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania

(viď ) a zároveň tieţ za prípustný dovolací dôvod (viď

písm. a/ ). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň

závaţnosti procesných vád v zmysle pripisuje

význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. „iné vady“)

povaţuje ale – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v – (len)

za relevantný dovolací dôvod (viď ), pričom však vady tejto

povahy prípustnosť dovolania nezakladajú.

Pri zvaţovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vţdy na zreteli,

ţe dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti uţ právoplatnému

rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti ( ).

Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných

práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces

(tieţ v nadväznosti na poţiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157

ods. 1 a 2 ), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa

. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z , ktorý do určitej

miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa a 4 , treba rozhodujúce

otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto

ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiţ vyriešená z pohľadu oboch dotknutých

ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj

a aktuálne tieţ ).

V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len ţalovanou zdôrazňované

právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne

relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol

vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov niţších stupňov. Dovolací súd pri riešení otázky

prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty,

lebo dovolateľkou namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia

moţnosti ţalovanej konať pred súdom ( ). Dovolaním napadnuté

rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý povaţoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská

procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania

a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory. Za vadu konania v zmysle § 237

písm. f/ v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv ţalovanej.

Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov významných v zmysle § 237

písm. f/ – je zásadne príslušný dovolací súd (viď ). Na základe uznesenia

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok

najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. , z ktorého vyplýva, ţe „konanie

je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ ) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takţe jeho

rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý

v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom

prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje

v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy (v ţiadnej ním prejednávanej veci)

nepovaţoval uvedený judikát za „prekonaný“ a vţdy dôsledne a bezvýnimočne zastával

názor, ţe nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle

, nie však procesnú vadu konania v zmysle

(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , ,

, , , , ). Právna

kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu niţšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho

(iba) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu

(porovnaj napríklad sp. zn. , , ,

, , , ,

a ).

Správnosť takéhoto nazerania senátu najvyššieho súdu, ktorý preskúmava danú vec,

na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzuje

aj nasledovné:

a) ústavný súd v uznesení z 20. apríla 2011 sp. zn. , ktorým odmietol

sťaţnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 25. novembra 2010 sp. zn.

, vyslovil názor, ţe „nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu

aj v prípade, ak by znamenalo porušenie 'procesného práva na spravodlivé konanie' ...

resp. porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je moţné bez ďalšieho

stotoţniť s procesnou vadou konania spočívajúcou v odňatí moţnosti účastníkovi

konať pred súdom ( ), preto nie je ani dôvodom zakladajúcim

prípustnosť dovolania (podľa ) proti takému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, proti ktorému podľa ostatných ustanovení

dovolanie prípustné nie je“,

b) keď proti uzneseniu najvyššieho súdu z 24. novembra 2011 sp. zn.

(ktoré poukazovalo na R 111/1998 a zotrvávalo na tom, ţe nepreskúmateľnosť

rozhodnutia súdu nezakladá prípustnosť dovolania podľa ), bola

podaná ústavná sťaţnosť, ústavný súd ju odmietol uznesením z 11. októbra 2012

sp. zn. , v odôvodnení ktorého uviedol, ţe „nezistil ţiadnu skutočnosť,

ktorá by signalizovala svojvoľný postup súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti

dovolania), ktorý by nemal oporu v zákone“, a tieţ ţe „takýto postup a rozhodnutie

dovolacieho súdu výslovne umoţňuje, preto pouţitý

spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane

v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch“.

Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, ţe právna

istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len

mimoriadne a výnimočne. To je podstata dôvodu, so zreteľom na ktorý má najvyšší súd

posudzovať otázku prípustnosti dovolania v občianskom súdnom konaní skôr reštriktívne.

Úspešné uplatnenie dovolania je vţdy nevyhnutne podmienené (primárnym) záverom

dovolacieho súdu, ţe dovolanie je procesne prípustné a aţ následným (sekundárnym) záverom

dovolacieho súdu, ţe tento opravný prostriedok je aj opodstatnený; pre opačný prístup nedáva

podklad v ţiadnom z jeho ustanovení. Pokiaľ dovolací súd

nedospeje k uvedenému (primárnemu) záveru, platná právna úprava mu neumoţňuje postúpiť

v dovolacom konaní ďalej a pristúpiť aţ k posúdeniu napadnutého rozhodnutia a konania,

v ktorom bolo vydané; pokiaľ by dovolací súd posudzoval správnosť rozhodnutia

napadnutého procesne neprípustným dovolaním, porušil by zákon.

Pri posudzovaní prípustnosti dovolania musí mať dovolací súd vţdy na zreteli, ţe

„ak mimoriadny opravný súd „koná a rozhoduje napriek tomu, ţe neboli splnené zákonom

ustanovené predpoklady prípustnosti na jeho postup v opravnom konaní (

a ) a prelomí právoplatnosť napadnutého rozhodnutia súdu niţšieho

stupňa, porušuje základné právo na súdnu ochranu toho účastníka, ktorý sa po rozhodnutí

opravného súdu v takom prípade dostáva do nepriaznivejšej pozície, neţ v ktorej bol

pred takým rozhodnutím opravného súdu. Porušenie princípov spravodlivého procesu spočíva

preto v takom postupe a rozhodnutí mimoriadneho opravného súdu, ktorými sa nad rámec

zákonných predpokladov prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku zrušuje

právoplatné rozhodnutie a vec účastníka sa dostáva opätovne pred súd, ktorý musí o veci

znovu konať a rozhodovať, pretoţe to vytvára opätovne stav právnej neistoty, ktorá uţ bola

nastolená právoplatným rozhodnutím súdu niţšieho stupňa“ ().

Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania vymedzuje

jednak objektívnymi znakmi rozsudku ( ) alebo uznesenia ( )

odvolacieho súdu, jednak objektívnym zadefinovaním najzávaţnejších procesných vád

konania súdov niţších stupňov ( ). Účelom takéhoto (objektívneho) vymedzenia

je bezpochyby zvýšiť predvídateľnosť súdneho rozhodovania a vylúčiť alebo aspoň

minimalizovať subjektívny prvok pri posudzovaní prípustnosti dovolania. Záver súdu, ţe

napadnuté rozhodnutie súdu niţšieho stupňa je (ne)preskúmateľné, závisí vţdy nielen od toho,

či a ako je toto rozhodnutie odôvodnené súdom, ktorý ho vydal, ale aj od toho, aké všeobecné

predstavy o riadnom odôvodnení rozhodnutia má súd vyššieho stupňa a ako tieto jeho

predstavy stotoţňujú s individuálnym odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V praxi

sa pri tom môţe zo strany súdu vyššieho stupňa vyskytnúť rozpätie od prehnanej prísnosti

(rigoróznosti) cez náleţitý prístup aţ k neopodstatnenej zhovievavosti (benevolencii). Podľa

právneho názoru dovolacieho súdu nemohlo byť zámerom zákonodarcu, aby riešenie tak

zásadnej otázky, ktorá je z hľadiska rešpektovania princípu právnej istoty osobitne významná

(otázky, či dovolanie prípustné je alebo nie je, a či teda výnimočne moţno prelomiť

právoplatnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia), bolo determinované tým, s akým

stupňom prísnosti dovolací súd pristupuje k posúdeniu, či odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia dostatočne jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetľuje skutkovú a právnu

podstatu veci.

S poukazom na všetky vyššie uvedené dôvody dovolací súd opakuje, ţe prípadná

nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237

písm. f/ a nezakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.

Dovolateľka odňatie moţnosti pred súdom konať vyvodzuje aj z procesného postupu

odvolacieho súdu podľa K tom dovolací súd uvádza:

Odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne ( ).

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,

môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody ( ).

V dôvodovej správne k – novele Občianskeho súdneho

poriadku účinnej od 15. októbra 2008 – sa uvádza, ţe ustanovenie reaguje

na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy

odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych dôvodov.

V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe podania, známy napadnutý

rozsudok a v závere obsahujú uţ len stručné konštatovania o správnosti a presvedčivosti

napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotoţňuje.

K námietke ţalovanej, ţe odvolací súd sa nevyjadril k všetkým dôvodom obsiahnutým

v ich odvolaní, je potrebné uviesť, ţe obsahovou zloţkou kaţdého odvolania sú (majú byť)

odvolacie námietky, podstatu ktorých logicky a nevyhnutne tvorí vţdy argumentácia

odvolateľa, ţe postup súdu prvého stupňa alebo jeho rozhodnutie sú z toho – ktorého dôvodu

nesprávne. Pokiaľ by za správny mal byť povaţovaný názor, ţe odvolací súd musí vţdy

reagovať úplne na všetky dôvody odvolania, bolo by ustanovenie

nepouţiteľné. Odvolací súd môţe podľa tohto ustanovenia postupovať, ak sú splnené dve

podmienky: a/ výrok odvolaním napadnutého rozhodnutia je vecne správny, b/ odvolací súd

sa v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ odvolací súd

dospeje k záveru, ţe tieto podmienky sú splnené, má aplikácia oporu

v zákone a nemôţe byť spojená s procesnou vadou konania v zmysle

Treba dodať, ţe aplikáciou odvolací súd vyjadruje nielen svoj záver, ţe

napadnuté rozhodnutie a jeho odôvodnenie povaţuje za vecne správne, ale zároveň (i keď bez

výslovného vyjadrenia) aj záver, ţe námietky vznesené účastníkom konania v odvolaní nie

sú dôvodné, právne významné alebo spôsobilé spochybniť správnosť záverov uvedených

v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa.

V preskúmavanej veci zo spisu vyplýva, ţe odvolací súd dospel k záveru, ţe obe

vyššie uvedené podmienky aplikácie sú splnené. Z rozsudkov

prvostupňového i odvolacieho súdu je zrejmé zaujatie totoţných (a z hľadiska prejednávanej

veci určujúcich) čiastkových právnych záverov, ţe zmluva o dôchodku bola uzavretá na dobu

určitú, ju neumoţňuje vypovedať, námietka ţalovanej o nemoţnosti

plnenia vyplývajúcej podľa jej názoru zo je v danej veci

neopodstatnená a tieţ konečného záveru, ţe ţalobkyni patrí suma, priznaná súdom prvého

stupňa.

Najvyšší súd v súvislosti s argumentáciou ţalovanej, ţe odvolací súd sa celkom

nestotoţnil s odôvodnením súdu prvého stupňa, poukazuje na tú časť odôvodnenia

rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorej tento súd celkom zreteľne vyjadril, ţe sa stotoţňuje

s odôvodnením prvostupňového súdu ( ). Z obsahu odôvodnenia

napadnutého rozsudku nevyplýva opak. Argumentácia súdu prvého stupňa týkajúca

sa prípadnej aplikácie (ţe zmluva o dôchodku nebola uzatvorená

v rámci podnikateľskej činnosti ţalovanej) a odvolacieho súdu (ţe aplikácia uvedeného

zákona vôbec neprichádza do úvahy, lebo by sa to priečilo zákazu retroaktivity),

si neprotirečí. Je zrejmé, ţe odvolací súd právne závery súdu prvého stupňa nechcel zmeniť;

naopak, stotoţnil sa s nimi a iba ich doplnil. Ako však najvyšší súd uviedol v R 56/2012,

„pokiaľ sa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku v plnom rozsahu

stotoţnil s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia a nad ich rámec uviedol ešte aj ďalšie,

z pohľadu prvostupňového konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je rozhodnutím

prekvapivým. Takýto postup súdu nie je odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle

ustanovenia “.

So zreteľom na to dovolací súd uzatvára, ţe postup odvolacieho súdu pri aplikácii

ustanovenia nevykazuje znaky procesnej vady v zmysle

písm. f/

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe v konaní

na súdoch niţšieho stupňa nebola dovolateľke odňatá moţnosť konať pred súdom a ţe

prípustnosť jej dovolania nemoţno vyvodiť ani z

Z hľadiska obsahového ( ) sa v dovolaní naznačuje, ţe napadnuté

rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd preto uvádza, ţe

právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu

právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce

relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom

dovolaní (viď ), samo nesprávne právne posúdenie veci ale

prípustnosť dovolania nezakladá (viď tieţ R 54/2012). Nejde totiţ o vadu konania uvedenú

v , ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v

ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

Keďţe prípustnosť dovolania ţalovanej nemoţno vyvodiť z , ani z

, dospel dovolací súd k záveru, ţe ide o procesne neprípustné dovolanie. Vzhľadom

na to najvyšší súd dovolanie odmietol podľa v spojení s

písm. c/

V dovolacom konaní úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala ( v spojení s

a ). Dovolací súd nepriznal ţalobkyni náhradu trov dovolacieho

konania, lebo v dovolacom konaní nepodala návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy

dovolacieho konania ( v spojení s a

).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. novembra 2012

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková