Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 631 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (752)53e/386176.76eb2d.pdf
PDF · 166.61 KB
No categories available
3Cdo/186/2012
Najvyšší súd 3 Cdo 186/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne M. D., bývajúcej v B.,
proti ţalovanej S., a.s., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej JUDr. R. K., advokátom so sídlom
v P., o zaplatenie 221 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod
sp. zn. 7 C 206/2010, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 27. marca 2012 sp. zn. 13 Co 61/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalobkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobkyňa sa v konaní, v priebehu ktorého zmenila petit svojej ţaloby, domáhala, aby
súd uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť jej sumu 6 650 Sk (221 €) predstavujúcu mesačné
plnenie ţalovanej, na ktoré má ţalobkyňa právo v zmysle zmluvy z 19. augusta 1998
uzavretej účastníčkami konania za účelom stanovenia podmienok čerpania prostriedkov
z Podporného dôchodkového fondu S., a.s. formou doţivotného plnenia (ďalej len „zmluva
o dôchodku“). Tvrdila, ţe 30. októbra 2009 jej bola doručená výpoveď ţalovanej (§ 582
Občianskeho zákonníka), v zmysle ktorej platnosť a účinnosť zmluvy o dôchodku končí
31. marcom 2010 a tým zaniká záväzok ţalovanej poskytovať ţalobkyni plnenie v zmysle
zmluvy o dôchodku. Podľa názoru ţalobkyne je predmetná výpoveď neplatná. Práva
povinnosti zo zmluvy o dôchodku nemohli však v danom prípade zaniknúť výpoveďou, ale
iba uplynutím času, na ktoré boli obmedzené. Zmluva o dôchodku je nevypovedateľná
a uzavretá bola na určitý čas – do doţitia ţalobkyne. Keďţe jej ţalovaná napriek tomu
prestala od apríla 2010 vyplácať zmluvne dojednané plnenie, domáhala sa ochrany svojich
práv na súde.
Ţalovaná sa v konaní bránila tým, ţe v danom prípade nič nevylučovalo moţnosť
aplikácie § 582 Občianskeho zákonníka. Výpoveď, ktorú dala ţalobkyni podľa tohto
ustanovenia, je platný právny úkon majúci za následok zánik práva ţalobkyne na pravidelné
mesačné vyplácanie finančných prostriedkov. Zmluva o dôchodku bola uzatvorená doţivotne,
teda na dobu neurčitú. Ak zmluvné strany dohodou určia, ţe zmluvný vzťah bude trvať
aţ do doby, kedy nastane právna skutočnosť, s ktorou zákon spája zánik tohto zmluvného
vzťahu, neobmedzujú dobu trvania na určitú dobu, ale len do zmluvy preberajú zákonnú
úpravu, na základe ktorej by došlo k zániku právneho vzťahu i v prípade, ak by sa dohodli, ţe
zmluva sa uzatvára na dobu neurčitú. Takto zmluvne stanovená doba trvania zmluvy je preto
vţdy dobou neurčitou, a uzatvorenie zmluvy na dobu ţivota oprávneného, je vţdy
uzatvorením zmluvy na dobu neurčitú. Z týchto dôvodov ţiadala ţalobu zamietnuť. Dôvod
na zamietnutie ţaloby videla aj v tom, ţe plnenie zo zmluvy o dôchodku je nemoţné v zmysle
§ 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka s poukázaním na § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.
o bankách (ďalej len „zákon č. 483/2001 Z.z.“), v zmysle ktorého banka nesmie poskytovať
plnenie bez poskytnutia protihodnoty.
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 12. decembra 2011 č.k. 7 C 206/2010-111:
a/ ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobkyni 220,74 € s 9 % úrokom z omeškania
od 16. apríla 2010 do zaplatenia, b/ ţalobu zamietol v časti, ktorou sa ţalobkyňa domáhala
zaplatenia 0,60 € s príslušenstvom, c/ konanie vo zvyšku zastavil, d/ rozhodol, ţe ţiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, ţe na vec aplikoval
ustanovenia § 842 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pojmovými znakmi zmluvy, na ktorú
sa tieto ustanovenia vzťahujú, sú dôchodok a neurčitosť doby trvania vzťahu. Dôchodkom
je periodicky sa opakujúce plnenie slúţiace na zabezpečenie osoby v určitej situácii
(napríklad počas štúdia alebo choroby), kedy trvanie nie je vymedzené časom, ale určitým
obdobím, počas ktorého má byť plnenie poskytované. Za poskytnutý dôchodok sa nemusí
vţdy poskytovať protiplnenie. Doba vyplácania dôchodku môţe byť vymedzená rôzne,
napríklad dĺţkou ţivota alebo dĺţkou trvania choroby, prechodnej invalidity. Časový rozsah
plnenia teda závisí od objektívne zistiteľnej skutočnosti. Súd zmluvu o dôchodku nepodriadil
pod § 51 Občianskeho zákonníka, lebo ide o typickú zmluvu, na ktorú sa vzťahuje § 842
Občianskeho zákonníka. Právny vzťah zo zmluvy o dôchodku zaniká predovšetkým
uplynutím doby, na ktorú bol uzavretý, najneskôr zaniká smrťou, pretoţe toto právo
je viazané na osobu. Pri riešení otázky, či ide o zmluvný vzťah uzatvorený na dobu určitú
alebo neurčitú súd vychádzal z toho, ţe zmluvou na dobu určitú je aj zmluva, ktorej skončenie
sa viaţe na konkrétny dátum neurčitej objektívne zistiteľnej skutočnosti, z ktorej je moţné bez
pochýb zistiť, kedy dôjde ku končeniu zmluvného vzťahu, pričom v čase dojednania takejto
dohody nemusia mať účastníci istotu, kedy táto doba uplynie, je však isté, ţe táto skutočnosť
nastane. Vzhľadom na to dospel k záveru, ţe išlo o zmluvu uzavretú na dobu určitú a ňou
zaloţený vzťah nemohol byť ukončený výpoveďou. Súd prvého stupňa vyslovil svoje právne
závery aj k tvrdeniu ţalovanej, ţe plnenie podľa zmluvy o dôchodku sa stalo nemoţným
vzhľadom na § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. Súd prvého stupňa poukázal na to, ţe
predmetnom zmluvného vzťahu účastníčok konania nebola obchodná banková činnosť
(podnikanie), ale ocenenie vernosti zamestnankyne banky a podpora zabezpečenia jej ţivotnej
úrovne. Uvedené tvrdenie ţalovanej nemá preto opodstatnenie. Súd sa nestotoţnil ani
s názorom ţalovanej, ţe zmluva o dôchodku je absolútne neplatný právny úkon (§ 39
Občianskeho zákonníka); podľa jeho názoru je dostatočne určitá a tieţ zrozumiteľná;
napokon, jej návrh vypracovala sama ţalovaná. Zo všetkých týchto dôvodov súd prvého
stupňa zaviazal ţalovanú na zaplatenie sumy 220,74 €. V súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka jej uloţil tieţ povinnosť zaplatiť ţalobkyni úrok z omeškania, nárok na ktorý jej
vznikol za mesiac apríl 2010 a mal byť vyplatený k 15-temu dňu v mesiaci. V prevyšujúcej
časti uplatneného nároku ţalobu zamietol. V súlade s § 96 O.s.p. (vzhľadom na čiastočné
späťvzatie ţaloby) zastavil konanie v časti o určenie neplatnosti výpovede zo zmluvy
o dôchodku. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.
Na odvolanie ţalovanej proti výrokom rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bolo
ţalobe vyhovené a ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania, Krajský súd v Banskej Bystrici
rozsudkom z 27. marca 2012 sp. zn. 13 Co 61/2012 rozsudok prvostupňového súdu v jeho
odvolaním napadnutých výrokoch potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.); rozhodol
tieţ o trovách odvolacieho konania. V odôvodnení sa v plnom rozsahu stotoţnil s dôvodmi
rozsudku súdu prvého stupňa (§ 219 ods. 2 O.s.p.), pričom vzhľadom na obsah odvolania
osobitne zdôraznil, ţe zmluva o dôchodku bola bez akýchkoľvek pochybností uzavretá
na dobu určitú. Vo všeobecnosti je zmluva uzavretá na dobu neurčitú, ak nie je určený čas jej
trvania. Ak je však čas dĺţky trvania zmluvy vymedzený, ide o zmluvu uzavretú na dobu
určitú. Odvolací súd ďalej vysvetlil, ţe čas, na ktorý je zmluva uzavretá, môţe byť ohraničený
buď dátumom alebo inou skutočnosťou, ktorá určite nastane (takou je aj smrť konkrétnej
fyzickej osoby). Zmluva uzavretá na dobu ţivota účastníka je preto zmluvou uzavretou
na dobu určitú, pričom nie je významné, ţe v čase jej uzatvorenia sa nevie, ako dlho bude
fyzická osoba ţiť. Odvolací súd nevidel rozpor medzi článkami II. a III. zmluvy o dôchodku,
pokiaľ ide o dĺţku dojednania trvania zmluvy. Článok II. zaväzuje povinného vyplácať
príjemcovi sumu doţivotne. Článok III. uvádza, ţe vyplácanie plnenia končí mesiacom,
ktorého sa príjemca doţil. K argumentácii ţalovanej, ţe v článku II. je doba vyplácania určená
okamihom skončenia ţivota ţalobkyne, pričom v článku III. by táto doba mala skončiť,
ak by ţalobkyňa zomrela po 15. dni v mesiaci, aţ koncom mesiaca, v ktorom ţalobkyňa
umrela, odvolací súd uviedol, ţe uvedený text nemôţe znamenať a neznamená,
ţe by ţalobkyňa mala nárok na výplatu plnenia aj po svojej smrti (ak by nastala po 15-tom dni
v mesiaci). Rozhodujúcim je totiţ to, ţe článok I. zmluvy o dôchodku výslovne stanovuje, ţe
predmetom zmluvy je doţivotné plnenie. Plnenie podľa nej preto ţalobkyni patrí iba
do momentu jej smrti. Pre prípad, ţe by ţalovaná povaţovala dojednanie článku III. zmluvy
o dôchodku za nejasné, odvolací súd uviedol, ţe neplatnosť právneho úkonu môţe byť úplná
alebo čiastočná. Ak sa dôvod neplatnosti týka len časti právneho úkonu, je neplatná len táto
časť; zvyšok právneho úkonu je ale platný, iba ak by z okolností, za ktorých k nemu došlo
vyplývalo, ţe neplatnú časť nemoţno oddeliť od ostatného obsahu. Ak by bolo nejasné
a z tohto dôvodu aj neplatné dojednanie v článku III. zmluvy o dôchodku („vyplácanie
plnenia skončí mesiacom, ktorého sa príjemca doţil“), nemala by táto okolnosť za následok
neplatnosť zmluvy o dôchodku ako celku. Pokiaľ ţalovaná spochybnila správnosť výkladu
ustanovenia § 842 Občianskeho zákonníka, ktorý podal súd prvého stupňa, odvolací súd
uviedol, ţe názor ţalovanej neobstojí. Ustanovenie § 842 Občianskeho zákonníka vymedzuje
pojem zmluva o dôchodku tak, ţe ohraničuje aj dobu jej platnosti. Doba platnosti je určená
doţivotne, teda je ohraničená dňom, ktorý určite nastane. Môţe byť zo zákona určená
aj dobou neurčitého trvania. To znamená, ţe „doba“ určite uplynie, len dĺţku jej trvania
nemoţno vopred odhadnúť. Odvolací súd zdôraznil tieţ potrebu dôsledného rozlišovania
medzi základnými pojmami – dĺţkou trvania uzatvorenej zmluvy o dôchodku na dobu určitú
(do smrti poberateľa) a neurčitosťou doby, po ktorú bude dôchodok vyplácaný. Nevie sa,
kedy presne skončí dôvod vyplácania dôchodku, a preto ide o neurčitosť doby výplaty, nie
však o neohraničenosť dĺţky trvania zmluvy. K námietke nesprávneho právneho posúdenia
veci súdom prvého stupňa v otázke aplikácie zákona č. 483/2001 Z.z. odvolací súd uviedol, ţe
zmluva o dôchodku bola uzatvorená pred účinnosťou tohto zákona. Uvedený zákon nemôţe
mať retroaktívne účinky na právny vzťah zaloţený zmluvou uzavretou pred jeho účinnosťou.
Neobstojí ani poukaz ţalovanej na § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka a (ňou tvrdenú)
nemoţnosť plnenia. Nemoţnosť plnenia by sa musela prejaviť fyzicky (napr. v neexistencii
finančných prostriedkov), nezakladá ju ale skutočnosť, ţe neskorší zákon zakazuje banke
pokračovať v činnosti, ktorá bola zmluvne dohodnutá skôr – pred jeho účinnosťou.
K námietke ţalovanej, ţe súd nerešpektoval § 157 ods. 2 O.s.p. a ţe odôvodnenie odvolaním
napadnutého rozsudku nie je dostatočne presvedčivé, odvolací súd uviedol, „ţe 'oná
presvedčivosť' je veľmi subtílna záleţitosť. Môţe byť vţdy spochybňovaná (aj bez
vnútorného presvedčenia oponenta). Závisí najmä od vybavenosti a pripravenosti vedomia
toho, kto argumenty nemieni akceptovať“. Odvolací súd označil rozsudok súdu prvého stupňa
za úplný, logický, dostatočne argumentačne aj právne zdôvodnený a pri výklade zákona
vo všetkých jeho vzájomných súvislostiach jednoznačne pochopiteľný. Dodal, ţe o pripustení
dovolania nerozhodol, lebo sa nestotoţnil s názorom ţalovanej na zásadný význam
rozhodnutia po právnej stránke a tieţ preto, lebo riešená problematika (§ 842 Občianskeho
zákonníka, resp. ustanovenia zákona č. 483/2001 Z.z.) nevyvoláva v praxi aplikačné
a interpretačné ťaţkosti. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie, prípustnosť
ktorého vyvodzovala z § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, ţe jej v konaní bola odňatá moţnosť
pred súdom konať. Napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, lebo odvolací súd
sa v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení svojho rozsudku nevysporiadal s právnou
argumentáciou ţalovanej odôvodňujúcou, ţe: a/ predmetná zmluva o dôchodku ţiadnym
spôsobom neupravuje dobu trvania zmluvy, b/ zmluvu na dobu určitú nemoţno viazať na takú
právnu skutočnosť, s ktorou priamo zákon spája zánik zmluvného vzťahu, c/ smrť fyzickej
osoby nie je vţdy objektívne zistiteľná a d/ ţe rozsudkom súdu prvého stupňa jej bola odňatá
moţnosť pred súdom konať z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozsudku súdu prvého
stupňa. I keď má odvolací súd vo všeobecnosti právo obmedziť sa v odôvodnení
potvrdzujúceho rozsudku na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého
stupňa, v tomto prípade bol jeho postup nesprávny a nezlučiteľný so zásadou spravodlivého
súdneho konania. Prvostupňový ani odvolací súd sa totiţ nevysporiadali vecne so všetkými
námietkami ţalovanej a odvolací súd sa nezaoberal všetkými dôvodmi odvolania. V danom
prípade preto nepostačovalo skonštatovať údajnú správnosť dôvodov súdu prvého stupňa.
Ţalovaná v ďalšej časti dovolania uviedla, ţe podľa konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť
vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia, ktorá je podmienená tým, ţe odvolací
súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa. Ak sa však
odvolací súd čo i len čiastočne nestotoţni s jeho závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie
skráteného „odvolania“. V danom prípade neboli splnené zákonné podmienky pre postup
podľa § 219 ods. 2 O.s.p., lebo odvolací súd sa v plnom rozsahu nestotoţnil s právnymi
závermi súdu prvého stupňa (i keď to v napadnutom rozhodnutí deklaroval). Súdy v konaní
riešili otázku aplikácie zákona č. 483/2011 Z.z. Súd prvého stupňa pri tom akcentoval, ţe
ţalobou uplatnený nárok nesúvisí s podnikateľskou činnosťou ţalovanej, preto ustanovenia
tohto zákona sa na prejednávanú vec nevzťahujú, odvolací súd ale vychádzal z neprípustnej
retroaktívnej účinnosti tohto zákona na právny vzťah zaloţený zmluvou o dôchodku ešte
pred prijatím tohto zákona. Ţalovaná ďalej vysvetlila dôvody svojho nesúhlasu s riešením
právnych otázok, či zmluva o dôchodku je zmluvou uzavretou na dobu určitú alebo neurčitú,
či ju moţno vypovedať a či má výpoveď za následok zánik záväzku vyplývajúceho zo zmluvy
o dôchodku. Odvolaciemu súdu vytkla, ţe jeho rozhodnutie „budí dojem arbitrárnosti“, lebo
odvolací súd sa k právnej argumentácii ţalovanej vyjadril iba všeobecne tak, ţe rozsudok
súdu prvého stupňa povaţuje za úplný, logický, dostatočne argumentačne aj právne
zdôvodnený a pri výklade zákona vo všetkých jeho vzájomných súvislostiach jednoznačne
pochopiteľný. Ţalovaná v nadväznosti na to a s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 170/2005, nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. I. ÚS 236/06 a niektoré
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad vo veci Ruiz Torija proti
Španielsku) uzavrela, ţe nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu viedlo
v danom prípade nielen k zásahu do práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces v zmysle
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),
ale aj k odňatiu jej moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Z týchto dôvodov
ţiadala rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Ţalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
na úplných skutkových zisteniach a ich správnom právnom posúdení. Ţiadala, aby tento
mimoriadny opravný prostriedok ţalovanej bol odmietnutý.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala
včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť – avšak len
v prípadoch a za podmienok v zákone výslovne uvedených – rozhodnutie odvolacieho súdu,
ktoré nadobudlo právoplatnosť. Pre účely preskúmavanej veci dovolací súd osobitne
zdôrazňuje, ţe v súlade s povahou dovolacieho konania a výnimočnosťou dovolania tento
mimoriadny opravný prostriedok nielenţe nie je v Občianskom súdnom poriadku normatívne
upravený ako „ďalšie odvolanie“, ale ani nesmie byť (súdmi, účastníkmi) vnímaný ako
„skryté odvolanie“. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku vo veci Abdullayev
proti Rusku uviedol, ţe v záujme právnej istoty, implicitne zahrnutej v čl. 6 dohovoru,
by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by malo
dochádzať iba za účelom nápravy zásadných vád. Fundamentálnym pochybením
(fundamental defect), ktoré ospravedlňuje zrušenie rozhodnutia, je podľa Európskeho súdu
pre ľudské práva napríklad omyl v právomoci, váţne porušenie súdneho procesu alebo
zneuţitie právomoci (rozsudok vo veci Luchkina proti Rusku). Za fundamentálne pochybenie
ale nemoţno označiť skutočnosť, ţe na predmet konania existujú dva odlišné právne názory
(dve odlišné právne posúdenia). Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, ţe
prieskum právoplatných súdnych rozhodnutí musí rešpektovať zásadu „vlády práva“ (rule of
law) a tieţ princíp právnej istoty s tým, ţe takýto prieskum má podliehať určitým pravidlám.
Prieskumnú právomoc by mal príslušný súd vykonávať len na nápravu zásadných justičných
pochybení a nesprávneho výkonu spravodlivosti (to correct judicial errors and miscarriages
of justice), ale nie na nové prejednanie veci. Prieskum by nemal byť skrytým odvolaním
(an appeal in disguise) a moţnosť dvoch právnych názorov na predmet konania nie
je dôvodom na uskutočnenie takého prieskumu (pozri napr. rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva vo veci Cornif proti Rumunsku a rozsudok vo veci Sizintseva a ostatní
proti Rusku).
Z týchto princípov vychádza aj právna úprava dovolania a dovolacieho konania, ktorá
je obsiahnutá v ustanoveniach Občianskom súdnom poriadku. Podľa § 236 ods. 1 O.s.p.
dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa.
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu
prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti
rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Dovolaním napadnutý rozsudok nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v § 238
ods. 1 aţ 3 O.s.p., preto prípustnosť dovolania ţalovanej z týchto ustanovení nemoţno
vyvodiť.
So zreteľom na obsah dovolania a vzhľadom na § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd
skúmal, či v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237
O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu,
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z uvedených vád ako
dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania, nie je významný subjektívny názor účastníka,
ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k vade tejto povahy skutočne došlo.
Dovolateľka vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietala
a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
Ţalovaná namieta, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny
postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý
má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho
konania (napríklad právo zúčastniť sa pojednávania, vyjadrovať sa k veci, k vykonanému
dokazovaniu, podávať návrhy a opravné prostriedky).
Občiansky súdny poriadok neumoţňuje stotoţniť vadu konania uvedenú v § 237
písm. f/ O.s.p. so súdnym rozhodnutím, ani s jeho odôvodnením. Najvyšší súd
uţ v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, ţe prípustnosť dovolania podľa § 237
písm. f/ O.s.p. nemoţno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom súdu vtedy, ak ide
o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Pod postupom súdu moţno totiţ rozumieť
len jeho faktickú (ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci (porovnaj rozhodnutie
najvyššieho súdu z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 90/2012, 91/2012), ktorá predchádza
vydaniu konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemoţnenie realizácie procesných
oprávnení účastníka konania a zmarenie moţnosti jeho aktívnej účasti na konaní. „Za odňatie
moţnosti konať pred súdom nemoţno povaţovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej
rozhodovacej činnosti súdu ...“ (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 11. júla 2012 sp. zn.
5 Cdo 201/2011). Postupom súdu sa môţe rozumieť iba samotný priebeh konania, spôsob
vedenia konania či procesu, jednotlivé procesné úkony súdu, jeho faktická činnosť alebo
nečinnosť, nie však výsledný rozhodovací akt súdu (produkt konania), úlohou ktorého
je vyhodnotiť konanie a podať záväzný názor súdu na prejednávanú vec. Pokiaľ „postupom
súdu“ nie je rozhodnutie, potom uţ „postupom súdu“ vôbec nemôţe byť ani časť tohto
finálneho produktu konania [odôvodnenie rozhodnutia (jeho obsah, spôsob, kvalita,
výstiţnosť, presvedčivosť, úplnosť)], úlohou ktorej je vysvetliť dôvody rozhodnutia súdu.
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces. Podľa čl. 46 ods. 1
ústavy kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tieţ právo účastníka
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie
vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Vada
nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale)
disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv
(III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08).
Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p. znamená vţdy porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. To však neznačí, ţe by zároveň nevyhnutne platil aj opak,
teda to, ţe kaţdé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (aţ) vady
konania v zmysle § 237 O.s.p. Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné
nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady
ich moţnej nápravy v opravnom konaní. Bliţšiu úpravu ústavne garantovaného práva
na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach
predpokladá aj moţnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom
konaní, a v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje
aj predpoklady a podmienky, za ktorých moţno v dovolacom konaní napraviť procesné
nesprávnosti konania na súdoch niţších stupňov. Najzávaţnejším procesným vadám konania,
ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný
význam – vady tejto povahy povaţuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania
(viď § 237 O.s.p.) a zároveň tieţ za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň
závaţnosti procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. pripisuje Občiansky súdny poriadok
význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. „iné vady“)
povaţuje ale – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. – (len)
za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pričom však vady tejto
povahy prípustnosť dovolania nezakladajú.
Pri zvaţovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vţdy na zreteli,
ţe dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti uţ právoplatnému
rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O.s.p.).
Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných
práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces
(tieţ v nadväznosti na poţiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157
ods. 1 a 2 O.s.p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1
ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej
miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce
otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto
ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiţ vyriešená z pohľadu oboch dotknutých
ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj I. ÚS 252/05
a aktuálne tieţ IV. ÚS 481/2011).
V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len ţalovanou zdôrazňované
právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne
relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol
vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov niţších stupňov. Dovolací súd pri riešení otázky
prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty,
lebo dovolateľkou namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia
moţnosti ţalovanej konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dovolaním napadnuté
rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý povaţoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská
procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania
a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory. Za vadu konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv ţalovanej.
Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov významných v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. – je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok
najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, ţe „konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takţe jeho
rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý
v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom
prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje
v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy (v ţiadnej ním prejednávanej veci)
nepovaţoval uvedený judikát za „prekonaný“ a vţdy dôsledne a bezvýnimočne zastával
názor, ţe nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009,
3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 158/2012). Právna
kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu niţšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho
(iba) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu
(porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008,
2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 52/2011
a 7 Cdo 109/2011).
Správnosť takéhoto nazerania senátu najvyššieho súdu, ktorý preskúmava danú vec,
na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzuje
aj nasledovné:
a) ústavný súd v uznesení z 20. apríla 2011 sp. zn. I. ÚS 141/2011, ktorým odmietol
sťaţnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 25. novembra 2010 sp. zn.
1 Cdo 167/2009, vyslovil názor, ţe „nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu
aj v prípade, ak by znamenalo porušenie 'procesného práva na spravodlivé konanie' ...
resp. porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je moţné bez ďalšieho
stotoţniť s procesnou vadou konania spočívajúcou v odňatí moţnosti účastníkovi
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), preto nie je ani dôvodom zakladajúcim
prípustnosť dovolania (podľa § 237 O.s.p.) proti takému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, proti ktorému podľa ostatných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
dovolanie prípustné nie je“,
b) keď proti uzneseniu najvyššieho súdu z 24. novembra 2011 sp. zn. 3 Cdo 180/2011
(ktoré poukazovalo na R 111/1998 a zotrvávalo na tom, ţe nepreskúmateľnosť
rozhodnutia súdu nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.), bola
podaná ústavná sťaţnosť, ústavný súd ju odmietol uznesením z 11. októbra 2012
sp. zn. II. ÚS 418/2012, v odôvodnení ktorého uviedol, ţe „nezistil ţiadnu skutočnosť,
ktorá by signalizovala svojvoľný postup súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti
dovolania), ktorý by nemal oporu v zákone“, a tieţ ţe „takýto postup a rozhodnutie
dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umoţňuje, preto pouţitý
spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane
v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch“.
Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, ţe právna
istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len
mimoriadne a výnimočne. To je podstata dôvodu, so zreteľom na ktorý má najvyšší súd
posudzovať otázku prípustnosti dovolania v občianskom súdnom konaní skôr reštriktívne.
Úspešné uplatnenie dovolania je vţdy nevyhnutne podmienené (primárnym) záverom
dovolacieho súdu, ţe dovolanie je procesne prípustné a aţ následným (sekundárnym) záverom
dovolacieho súdu, ţe tento opravný prostriedok je aj opodstatnený; pre opačný prístup nedáva
Občiansky súdny poriadok podklad v ţiadnom z jeho ustanovení. Pokiaľ dovolací súd
nedospeje k uvedenému (primárnemu) záveru, platná právna úprava mu neumoţňuje postúpiť
v dovolacom konaní ďalej a pristúpiť aţ k posúdeniu napadnutého rozhodnutia a konania,
v ktorom bolo vydané; pokiaľ by dovolací súd posudzoval správnosť rozhodnutia
napadnutého procesne neprípustným dovolaním, porušil by zákon.
Pri posudzovaní prípustnosti dovolania musí mať dovolací súd vţdy na zreteli, ţe
„ak mimoriadny opravný súd „koná a rozhoduje napriek tomu, ţe neboli splnené zákonom
ustanovené predpoklady prípustnosti na jeho postup v opravnom konaní (čl. 46 ods. 4 ústavy
a čl. 51 ods. 1 ústavy) a prelomí právoplatnosť napadnutého rozhodnutia súdu niţšieho
stupňa, porušuje základné právo na súdnu ochranu toho účastníka, ktorý sa po rozhodnutí
opravného súdu v takom prípade dostáva do nepriaznivejšej pozície, neţ v ktorej bol
pred takým rozhodnutím opravného súdu. Porušenie princípov spravodlivého procesu spočíva
preto v takom postupe a rozhodnutí mimoriadneho opravného súdu, ktorými sa nad rámec
zákonných predpokladov prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku zrušuje
právoplatné rozhodnutie a vec účastníka sa dostáva opätovne pred súd, ktorý musí o veci
znovu konať a rozhodovať, pretoţe to vytvára opätovne stav právnej neistoty, ktorá uţ bola
nastolená právoplatným rozhodnutím súdu niţšieho stupňa“ (II. ÚS 172/03).
Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok
jednak objektívnymi znakmi rozsudku (§ 238 O.s.p.) alebo uznesenia (§ 239 O.s.p.)
odvolacieho súdu, jednak objektívnym zadefinovaním najzávaţnejších procesných vád
konania súdov niţších stupňov (§ 237 O.s.p.). Účelom takéhoto (objektívneho) vymedzenia
je bezpochyby zvýšiť predvídateľnosť súdneho rozhodovania a vylúčiť alebo aspoň
minimalizovať subjektívny prvok pri posudzovaní prípustnosti dovolania. Záver súdu, ţe
napadnuté rozhodnutie súdu niţšieho stupňa je (ne)preskúmateľné, závisí vţdy nielen od toho,
či a ako je toto rozhodnutie odôvodnené súdom, ktorý ho vydal, ale aj od toho, aké všeobecné
predstavy o riadnom odôvodnení rozhodnutia má súd vyššieho stupňa a ako tieto jeho
predstavy stotoţňujú s individuálnym odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V praxi
sa pri tom môţe zo strany súdu vyššieho stupňa vyskytnúť rozpätie od prehnanej prísnosti
(rigoróznosti) cez náleţitý prístup aţ k neopodstatnenej zhovievavosti (benevolencii). Podľa
právneho názoru dovolacieho súdu nemohlo byť zámerom zákonodarcu, aby riešenie tak
zásadnej otázky, ktorá je z hľadiska rešpektovania princípu právnej istoty osobitne významná
(otázky, či dovolanie prípustné je alebo nie je, a či teda výnimočne moţno prelomiť
právoplatnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia), bolo determinované tým, s akým
stupňom prísnosti dovolací súd pristupuje k posúdeniu, či odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia dostatočne jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetľuje skutkovú a právnu
podstatu veci.
S poukazom na všetky vyššie uvedené dôvody dovolací súd opakuje, ţe prípadná
nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. a nezakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.
Dovolateľka odňatie moţnosti pred súdom konať vyvodzuje aj z procesného postupu
odvolacieho súdu podľa § 219 ods. 2 O.s.p. K tom dovolací súd uvádza:
Odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
V dôvodovej správne k zákonu č. 384/2008 Z.z. – novele Občianskeho súdneho
poriadku účinnej od 15. októbra 2008 – sa uvádza, ţe ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. reaguje
na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy
odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych dôvodov.
V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe podania, známy napadnutý
rozsudok a v závere obsahujú uţ len stručné konštatovania o správnosti a presvedčivosti
napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotoţňuje.
K námietke ţalovanej, ţe odvolací súd sa nevyjadril k všetkým dôvodom obsiahnutým
v ich odvolaní, je potrebné uviesť, ţe obsahovou zloţkou kaţdého odvolania sú (majú byť)
odvolacie námietky, podstatu ktorých logicky a nevyhnutne tvorí vţdy argumentácia
odvolateľa, ţe postup súdu prvého stupňa alebo jeho rozhodnutie sú z toho – ktorého dôvodu
nesprávne. Pokiaľ by za správny mal byť povaţovaný názor, ţe odvolací súd musí vţdy
reagovať úplne na všetky dôvody odvolania, bolo by ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p.
nepouţiteľné. Odvolací súd môţe podľa tohto ustanovenia postupovať, ak sú splnené dve
podmienky: a/ výrok odvolaním napadnutého rozhodnutia je vecne správny, b/ odvolací súd
sa v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ odvolací súd
dospeje k záveru, ţe tieto podmienky sú splnené, má aplikácia § 219 ods. 2 O.s.p. oporu
v zákone a nemôţe byť spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Treba dodať, ţe aplikáciou § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd vyjadruje nielen svoj záver, ţe
napadnuté rozhodnutie a jeho odôvodnenie povaţuje za vecne správne, ale zároveň (i keď bez
výslovného vyjadrenia) aj záver, ţe námietky vznesené účastníkom konania v odvolaní nie
sú dôvodné, právne významné alebo spôsobilé spochybniť správnosť záverov uvedených
v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa.
V preskúmavanej veci zo spisu vyplýva, ţe odvolací súd dospel k záveru, ţe obe
vyššie uvedené podmienky aplikácie § 219 ods. 2 O.s.p. sú splnené. Z rozsudkov
prvostupňového i odvolacieho súdu je zrejmé zaujatie totoţných (a z hľadiska prejednávanej
veci určujúcich) čiastkových právnych záverov, ţe zmluva o dôchodku bola uzavretá na dobu
určitú, Občiansky zákonník ju neumoţňuje vypovedať, námietka ţalovanej o nemoţnosti
plnenia vyplývajúcej podľa jej názoru zo zákona č. 483/2001 Z.z. je v danej veci
neopodstatnená a tieţ konečného záveru, ţe ţalobkyni patrí suma, priznaná súdom prvého
stupňa.
Najvyšší súd v súvislosti s argumentáciou ţalovanej, ţe odvolací súd sa celkom
nestotoţnil s odôvodnením súdu prvého stupňa, poukazuje na tú časť odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorej tento súd celkom zreteľne vyjadril, ţe sa stotoţňuje
s odôvodnením prvostupňového súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Z obsahu odôvodnenia
napadnutého rozsudku nevyplýva opak. Argumentácia súdu prvého stupňa týkajúca
sa prípadnej aplikácie zákona č. 483/2001 Z.z. (ţe zmluva o dôchodku nebola uzatvorená
v rámci podnikateľskej činnosti ţalovanej) a odvolacieho súdu (ţe aplikácia uvedeného
zákona vôbec neprichádza do úvahy, lebo by sa to priečilo zákazu retroaktivity),
si neprotirečí. Je zrejmé, ţe odvolací súd právne závery súdu prvého stupňa nechcel zmeniť;
naopak, stotoţnil sa s nimi a iba ich doplnil. Ako však najvyšší súd uviedol v R 56/2012,
„pokiaľ sa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku v plnom rozsahu
stotoţnil s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia a nad ich rámec uviedol ešte aj ďalšie,
z pohľadu prvostupňového konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je rozhodnutím
prekvapivým. Takýto postup súdu nie je odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.“.
So zreteľom na to dovolací súd uzatvára, ţe postup odvolacieho súdu pri aplikácii
ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. nevykazuje znaky procesnej vady v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe v konaní
na súdoch niţšieho stupňa nebola dovolateľke odňatá moţnosť konať pred súdom a ţe
prípustnosť jej dovolania nemoţno vyvodiť ani z § 237 písm. f/ O.s.p.
Z hľadiska obsahového (§ 41 ods. 2 O.s.p.) sa v dovolaní naznačuje, ţe napadnuté
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd preto uvádza, ţe
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu
právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce
relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom
dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale
prípustnosť dovolania nezakladá (viď tieţ R 54/2012). Nejde totiţ o vadu konania uvedenú
v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p.
ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
Keďţe prípustnosť dovolania ţalovanej nemoţno vyvodiť z § 238 O.s.p., ani z § 237
O.s.p., dospel dovolací súd k záveru, ţe ide o procesne neprípustné dovolanie. Vzhľadom
na to najvyšší súd dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalobkyni náhradu trov dovolacieho
konania, lebo v dovolacom konaní nepodala návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. novembra 2012
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková