Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 558 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (605)IV. ÚS 481/2011
PDF · 325.52 KB
No categories available
IV. ÚS 481/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. J., B., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
3 Cdo 97/2010-124 z 22. septembra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.
9 Co 195/08-99 z 22. októbra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. J. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra
2010 doručená sťažnosť Ing. M. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 3 Cdo 97/2010-124 z 22. septembra
2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ uzatvoril 13. februára 2004 zmluvu o pripojení
s obchodnou spoločnosťou S., a. s., na základe ktorej mu bol aktivovaný prístup
do internetovej siete prostredníctvom modemu volaním na určité telefónne číslo (tzv. dial-
up pripojenie). Nadväzne na to začal internetové služby využívať a za február 2004 mu bol
vystavený účet za poskytnuté služby vo výške 1 291 Sk, ktorý zaplatil.
Za nasledujúci mesiac bol sťažovateľovi vystavený účet na sumu 93 732 Sk, čo
viedlo k uplatneniu si reklamácie z jeho strany.
Zo spisu ďalej vyplýva, že reklamácia bola obchodnou spoločnosťou S., a. s.,
vybavená tak, že námietky sťažovateľa neboli uznané s tým, že obchodná spoločnosť
S., a. s., sťažovateľovi oznámila, že sa stal obeťou „podvodu A.“ a jeho reklamácia nemôže
byť uznaná. Sťažovateľ tvrdil, že v dôsledku podvodu sa bez jeho vedomia automaticky
inštaloval program, ktorý samovoľne presmeroval jeho volania na iné telefónne čísla
(medzinárodné volania), pričom tieto volania boli spoplatnené podstatne vyššou sadzbou.
Sťažovateľ poukázal aj na to, že nebol o tomto riziku informovaný, preto ho nemohol
predvídať, a navyše, povinnosť predchádzať škodám s týmto spojením mala obchodná
spoločnosť S., a. s., ako jeho zmluvný partner.
Sťažovateľ síce následne vyúčtovanú sumu zaplatil, avšak s tým, že túto pohľadávku
neuznáva. Nadväzne na to sa obrátil žalobou na príslušný súd.
Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 18 C 93/2006-74
z 21. júna 2007 zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal, aby súd uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť mu 763,46 € (23 000 Sk) s príslušenstvom ako bezdôvodné obohatenie
získané na jeho úkor. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že sťažovateľ (ako žalobca)
v konaní nepreukázal, že žalovanému plnil bez právneho dôvodu, pretože súd vychádzal
z toho, že sťažovateľ plnil za službu poskytovanú na základe riadne uzatvorenej zmluvy
so žalovaným.
Na odvolanie sťažovateľa Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo
„odvolací súd“) rozsudkom č. k. 9 Co 195/2008-99 z 22. októbra 2009 rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil ako vecne správny v zmysle § 219 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“). Ani podľa právneho názoru odvolacieho súdu sťažovateľ nepreukázal, že
sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Na základe výsledkov vykonaného
dokazovania krajský súd dospel k záveru, že žalovaný vyúčtoval poplatok za medzinárodné
telefónne volanie v súlade so zmluvou o pripojení a tiež všeobecnými zmluvnými
podmienkami.
Proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu podal sťažovateľ
dovolanie. Žiadal napadnutý výrok zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť krajskému súdu
na ďalšie konanie. Namietal, že postupom krajského súdu mu mala byť podľa jeho názoru
odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP], a to tým, že rozhodnutie
odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené a odvolací súd sa v ňom dostatočne
nevysporiadal s jeho konkrétnymi skutkovými a právnymi námietkami. Podľa sťažovateľa
je prekonaný názor považujúci nedostatky v odôvodnení súdneho rozhodnutia len za tzv.
inú vadu konania (R 11/1998).
Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol ako
neprípustné, keďže dospel k názoru, že neboli splnené podmienky ustanovené v § 238
a § 237 OSP. Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezakladá nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP,
ale mohlo by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, ktorá
sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania.
Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa týmto právnym názorom vyjadreným
v napadnutom uznesení odchýlil od iného svojho predchádzajúceho rozhodnutia v podobnej
veci (rozsudok najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 171/2005 z 27. apríla
2006), v ktorej naopak založil prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP
na dôvode nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Najvyšší súd
mal podľa sťažovateľa nesprávnym výkladom § 237 písm. f) OSP porušiť jeho základné
právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd napadnutým
uznesením porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, aby
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Podaním doručeným ústavnému súdu 23. februára 2011 označeným ako
„Upresnenie ústavnej sťažnosti zo dňa 13. 13. 2010“ rozšíril sťažovateľ petit svojej
sťažnosti s odvolaním sa na jej text navrhujúc, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj rozsudkom krajského
súdu č. k. 9 Co 195/08-99 z 22. októbra 2009 a zároveň navrhol zrušenie tohto rozsudku
a vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06,
III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa.
Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom
na začatie konania (v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa
vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha
(petit sťažnosti). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha
v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označili za porušovateľa
svojich práv. Text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý
nemôže doplniť petit (I. ÚS 316/09, I. ÚS 98/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09,
III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011).
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
uznesením najvyššieho súdu č. k. 3 Cdo 97/2010-124 z 22. septembra 2010
Sťažovateľ sťažnosťou namieta predovšetkým napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu.
Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas s postupom najvyššieho súdu pri
výklade § 237 písm. f) OSP, ktorý vymedzuje podmienky prípustnosti dovolania. Podľa
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezakladá nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia
krajského súdu prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, ale mohlo by predstavovať
len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, ktorá nezakladá prípustnosť
dovolania. Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa týmto právnym názorom vyjadreným
v napadnutom uznesení odchýlil od iného svojho predchádzajúceho rozhodnutia v podobnej
veci (rozsudok najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 171/2005 z 27. apríla
2006), v ktorej naopak založil prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP
na nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Najvyšší súd v právnej
veci, na ktorú sa sťažovateľ odvoláva (sp. zn. 4 Cdo 171/2005), okrem iného uviedol:
„Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O. s. p. sú
vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý
proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem
zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
(napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr.
stanovisko vo veci E. R. T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného
súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie
práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia...
Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka
na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada
i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej
strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho
dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných
prostriedkov.
Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením
práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237
písm. f) O. s. p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania. I s prihliadnutím na obsah
vyššie zmienenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, Komisie a Ústavného súdu
Slovenskej republiky to však znamená, že za prekonaný treba považovať názor považujúci
nedostatky v odôvodnení súdneho rozhodnutia len za tzv. inú vadu konania (R 11/98).“
Ústavný súd dodáva, že tento právny názor najvyššieho súdu, ktorým založil
prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP z dôvodu nedostatku riadneho odôvodnenia
rozhodnutia súdu, bol predmetom posudzovania aj v rozhodovacej činnosti ústavného súdu.
Ústavný súd väčšinovým názorom senátu rozhodol, že najvyšší súd týmto neprekročil limity
ústavnosti garantovanej čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a jeho postup nie je ani
v rozpore s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), a najvyšší súd preto týmto svojím rozhodnutím neporušil sťažovateľom
označené základné právo, ktorého porušenie v danom prípade namietal (II. ÚS 261/06).
Ústavný súd musel posúdiť, či napadnutým uznesením najvyššieho súdu, podľa
ktorého nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237
písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, mohlo dôjsť
v okolnostiach daného prípadu k namietanému porušeniu sťažovateľom označeného
základného práva v takej intenzite, ktorá by odôvodňovala prijať sťažnosť na ďalšie
konanie.
Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania podľa
§ 237 písm. f) OSP znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru
(II. ÚS 261/06). To však, ako už ústavný súd spresnil (II. ÚS 148/09), neznamená, že by
vždy zároveň platil aj opak. Ústava neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva
na súdnu ochranu a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred
súdmi, ani neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu
úpravu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny
poriadok, ktorý predpokladá aj možnosť vzniku procesných pochybení v občianskom
súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky pochybení
upravuje tento procesný kódex aj podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti
napraviť v dovolacom konaní. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými
procesnými vadami, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok
priamo prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň
aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Aj niektorým ďalším
vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv.
iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam, avšak – na rozdiel
od taxatívne vymenovaných vád – (len) v tom zmysle, že ich považuje za relevantný
dovolací dôvod [pozri § 241 ods. 2 písm. b) OSP], ktorý možno uplatniť iba v takom
dovolaní, ktoré je procesne prípustné (vada takejto povahy sama osebe však prípustnosť
dovolania nezakladá). Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva, že
na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (napr.
So zreteľom na právne závery ústavného súdu zaujaté v niektorých jeho nálezoch
(II. ÚS 261/06, I. ÚS 393/08 a I. ÚS 342/2010) treba dodať, že je vždy vecou
individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú procesné
nedostatky, ku ktorým došlo v postupe súdov v rámci občianskeho súdneho konania
(II. ÚS 148/09). Keďže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno
výnimočne (len v osobitne zákonom ustanovených prípadoch) napadnúť právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré už nadobudlo atribúty
záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku stretu dvoch
základných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivé súdne
konanie, ale tiež o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1
ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty, ktorý do určitej miery „obmedzuje“ právo na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní
posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia
musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli
zachované označené základné práva (m. m. II. ÚS 148/09). Najvyšší súd preto nemohol brať
na zreteľ len sťažovateľom zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale
musel dbať aj na to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto
právom a ústavným princípom právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý bol vyjadrený
právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu. Najvyšší súd pri riešení otázky
prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej
istoty, lebo sťažovateľom namietaný nedostatok odôvodnenia rozsudku krajského súdu
(ako aj okresného súdu) nevykazoval znaky odňatia možnosti konať pred súdom v zmysle
§ 237 písm. f) OSP. Zo spisu totiž vyplýva, že krajský súd stručne uviedol rozhodujúci
skutkový stav vychádzajúci z rozsudku okresného súdu, opísal priebeh konania, stanoviská
oboch procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah
dovolania a citoval právne predpisy aplikované na prípad, z ktorých vyvodil svoje právne
závery. Krajský súd právne závery primerane vysvetlil (najvyšší súd sa v rámci obiter
dictum pritom k ich správnosti priklonil). Najvyšší súd tak vzhľadom na uvedené
skutočnosti dospel k záveru, že skutkové a právne závery krajského súdu nie sú v danom
prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a že odôvodnenie ako
celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP). Za porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
krajský súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľa.
V súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa odklonu od iného rozhodnutia
najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napríklad
IV. ÚS 75/09), podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného
podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky
subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať
a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že budú ich správne vykladať a aplikovať
(napr. II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09). Obsahom princípu právneho štátu je
vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní
v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95
a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako
aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera
občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci
(IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej
právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno
objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov
obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval
rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických
prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Najvyšší súd by mal vždy rozhodovať so zreteľom na svoje vrcholné postavenie
v sústave všeobecných súdov, ako aj so zreteľom na svoju funkciu zabezpečovať jednotný
výklad a používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov
[§ 22 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)], a to bez ohľadu na to, že v danom
prípade neuplatňoval svoju právomoc podľa § 22 zákona o súdoch, ale svoju právomoc
vyplývajúcu mu z postavenia súdu rozhodujúceho o opravných prostriedkoch proti
rozhodnutiam správnych orgánov podľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho
poriadku (obdobne pozri II. ÚS 177/06, IV. ÚS 92/09).
Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre (IV. ÚS 209/2010) v zhode
a s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
konštatoval, „že rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom
súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou
územnou pôsobnosťou“, ale zároveň zdôraznil, že „úlohou najvyššieho súdu je práve
usmerňovať tieto protirečivé rozsudky (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko,
sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96, bod 59). Podľa názoru ESĽP je preto
v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch dohovoru
a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu, situácia, keď najvyšší súd (ako
zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov) je sám zdrojom hlbokých a trvalých
inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko, sťažnosť č. 30658/05, Baranowski v Poľsko,
sťažnosť č. 28358/95). Rozporné právne názory najvyššieho súdu na identické situácie sú
tak v konečnom dôsledku spôsobilé podkopávať dôveru verejnosti v súdny systém“
(m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, sťažnosť č. 48553/99).
Ústavný súd vo vzťahu k okolnostiam tohto prípadu dodáva, že dôveru v určitú
rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná
rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, a nie ojedinelé
rozhodnutie súdu. Požiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa
judikatúra najmä najvyššieho súdu nemôže vyvíjať, resp. že v prípade, ak je prijaté
ojedinelé rozhodnutie, vybočujúce z doterajšej línie rozhodovacej praxe, sa konajúci súd
nemôže vrátiť na pôvodnú líniu rozhodovacej činnosti. Ústavný súd ale musel preskúmať, či
sa najvyšší súd v napadnutom uznesení s touto námietkou sťažovateľa, zásadnou pre
okolnosti tohto prípadu, ústavne konformným spôsobom vysporiadal.
Najvyšší súd v napadnutom uznesení vo vzťahu k námietkam sťažovateľa okrem
iného uviedol:
«Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov vyplývajúcich z ustanovenia
§ 237 písm. f) OSP – je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe
uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998
(správne má byť R 11/1998, pozn.) uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, v zmysle ktorého „konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/
O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho
rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor
zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani
v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Dovolací súd nesúhlasí
s tvrdením žalobcu, že je neudržateľný názor zaujatý v judikáte R 111/1998 (správne má byť
R 11/1998, pozn.). Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje v tejto
veci, pri doterajšom rozhodovaní vždy dôsledne zastával názor, že nepreskúmateľnosť
rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.,
nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (porovnaj napríklad
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 249/2008,
3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 338/2009). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia
súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva
aj z rozhodnutí iných senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napríklad
rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 2 M Cdo 18/2008, 4 Cdo 310/2009
a 5 Cdo 290/2009).»
Tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru,
poukazujúci na ustálenú rozhodovaciu činnosť nielen jedného senátu, ale viacerých senátov
nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a to tak v otázke výkladu
§ 237 písm. f) OSP, ako aj v otázke možného odklonu od doterajšej judikatúry pri výklade
tohto ustanovenia. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor,
na ktorom je založené namietané uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska
akceptovateľný, a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi
najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného
súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.
S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 195/08-99 z 22. októbra 2009
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že
sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je časovo neobmedzeným právnym prostriedkom ochrany
základných práv a slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných
podmienok jej prijatia na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.
Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol
o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavom súde). Nedodržanie
tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej
oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti musí zaoberať aj otázkou, či sťažnosť bola podaná včas.
V tejto súvislosti je zároveň potrebné pripomenúť, že ustanovenie o lehote
na podanie sťažnosti je ustanovením kogentným, to znamená, že ústavný súd nemôže
zmeškanie tejto lehoty odpustiť alebo ju predĺžiť (pozri napr. m. m. I. ÚS 64/03,
I. ÚS 188/03, IV. ÚS 14/03, II. ÚS 330/06).
Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde by mala podľa názoru ústavného súdu vyjadrovať dobu, ktorá je
postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje
aj princíp právnej istoty (m. m. III. ÚS 186/02, IV. ÚS 287/09).
Ústavný súd v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou zastáva právny názor, podľa
ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie),
spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako
neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010). To však
platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.
V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote
nielen proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho,
ak ním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do jeho práv (IV. ÚS 406/2010).
Za splnenia uvedenej podmienky, aj keby došlo k situácii, ako to je aj v prerokúvanej
veci, že ústavný súd pochybenie v postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí
a porušenie práv sťažovateľa nevysloví, môže aj napriek tomu preskúmať súčasne
rozhodnutie súdu odvolacieho, avšak len za predpokladu, že by proti nemu sťažnosť
smerovala a bola uplatnená na ústavnom súde v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde.
Sťažovateľ doplnil (rozšíril) sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku krajského
súdu č. k. 9 Co 195/08-99 z 22. októbra 2009 podaním doručeným ústavnému súdu
23. februára 2011. Napriek tomu, že sťažovateľ sa v podaní, ktorým rozšíril svoju sťažnosť,
odvoláva na text jeho pôvodnej sťažnosti (doručenej ústavnému súdu 16. decembra 2010),
ústavný súd nezistil, že by bol v tejto pôvodnej sťažnosti označil za porušovateľa svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj krajský súd, na základe čoho uzavrel, že
v tejto časti sa sťažovateľ domáha ústavnej ochrany už po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty.
Keďže v čase, keď sa sťažovateľ domáhal ochrany svojho označeného základného
práva na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy sťažnosťou smerujúcou proti namietanému
rozsudku krajského súdu, už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred
ústavným súdom, bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
Ústavný súd napokon dodáva, že v danej veci zobral do úvahy aj judikatúru ESĽP
(napr. Kadlec a ostatní proti Českej republike), v zmysle ktorej musia súdy (vrátane
ústavného súdu) pri uplatňovaní procesných pravidiel zabrániť jednak prehnanému
formalizmu, ktorý by bol v rozpore s princípmi spravodlivého súdneho konania, ale
na druhej strane aj prílišnej benevolencii, ktorá by vo svojich dôsledkoch mohla znamenať
až negáciu zákonom ustanovených procesných náležitostí, resp. predpokladov na konanie.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. novembra 2011