Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 481/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. J., B., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

-124 z 22. septembra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.

-99 z 22. októbra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra

2010 doručená sťažnosť Ing. M. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

(ďalej len „“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -124 z 22. septembra

2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ uzatvoril 13. februára 2004 zmluvu o pripojení

s obchodnou spoločnosťou S., a. s., na základe ktorej mu bol aktivovaný prístup

do internetovej siete prostredníctvom modemu volaním na určité telefónne číslo (tzv. dial-

up pripojenie). Nadväzne na to začal internetové služby využívať a za február 2004 mu bol

vystavený účet za poskytnuté služby vo výške 1 291 Sk, ktorý zaplatil.

Za nasledujúci mesiac bol sťažovateľovi vystavený účet na sumu 93 732 Sk, čo

viedlo k uplatneniu si reklamácie z jeho strany.

Zo spisu ďalej vyplýva, že reklamácia bola obchodnou spoločnosťou S., a. s.,

vybavená tak, že námietky sťažovateľa neboli uznané s tým, že obchodná spoločnosť

S., a. s., sťažovateľovi oznámila, že sa stal obeťou „podvodu A.“ a jeho reklamácia nemôže

byť uznaná. Sťažovateľ tvrdil, že v dôsledku podvodu sa bez jeho vedomia automaticky

inštaloval program, ktorý samovoľne presmeroval jeho volania na iné telefónne čísla

(medzinárodné volania), pričom tieto volania boli spoplatnené podstatne vyššou sadzbou.

Sťažovateľ poukázal aj na to, že nebol o tomto riziku informovaný, preto ho nemohol

predvídať, a navyše, povinnosť predchádzať škodám s týmto spojením mala obchodná

spoločnosť S., a. s., ako jeho zmluvný partner.

Sťažovateľ síce následne vyúčtovanú sumu zaplatil, avšak s tým, že túto pohľadávku

neuznáva. Nadväzne na to sa obrátil žalobou na príslušný súd.

Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -74

z 21. júna 2007 zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal, aby súd uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť mu 763,46 € (23 000 Sk) s príslušenstvom ako bezdôvodné obohatenie

získané na jeho úkor. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že sťažovateľ (ako žalobca)

v konaní nepreukázal, že žalovanému plnil bez právneho dôvodu, pretože súd vychádzal

z toho, že sťažovateľ plnil za službu poskytovanú na základe riadne uzatvorenej zmluvy

so žalovaným.

Na odvolanie sťažovateľa Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo

„odvolací súd“) rozsudkom č. k. -99 z 22. októbra 2009 rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdil ako vecne správny v zmysle

(ďalej aj „OSP“). Ani podľa právneho názoru odvolacieho súdu sťažovateľ nepreukázal, že

sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Na základe výsledkov vykonaného

dokazovania krajský súd dospel k záveru, že žalovaný vyúčtoval poplatok za medzinárodné

telefónne volanie v súlade so zmluvou o pripojení a tiež všeobecnými zmluvnými

podmienkami.

Proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu podal sťažovateľ

dovolanie. Žiadal napadnutý výrok zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť krajskému súdu

na ďalšie konanie. Namietal, že postupom krajského súdu mu mala byť podľa jeho názoru

odňatá možnosť konať pred súdom [ ], a to tým, že rozhodnutie

odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené a odvolací súd sa v ňom dostatočne

nevysporiadal s jeho konkrétnymi skutkovými a právnymi námietkami. Podľa sťažovateľa

je prekonaný názor považujúci nedostatky v odôvodnení súdneho rozhodnutia len za tzv.

inú vadu konania (R 11/1998).

Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol ako

neprípustné, keďže dospel k názoru, že neboli splnené podmienky ustanovené v § 238

a . Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezakladá nedostatočné

odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu prípustnosť dovolania podľa ,

ale mohlo by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa , ktorá

sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa týmto právnym názorom vyjadreným

v napadnutom uznesení odchýlil od iného svojho predchádzajúceho rozhodnutia v podobnej

veci (rozsudok najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. z 27. apríla

2006), v ktorej naopak založil prípustnosť dovolania podľa ustanovenia

na dôvode nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Najvyšší súd

mal podľa sťažovateľa nesprávnym výkladom porušiť jeho základné

právo podľa .

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd napadnutým

uznesením porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa , aby

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podaním doručeným ústavnému súdu 23. februára 2011 označeným ako

„Upresnenie ústavnej sťažnosti zo dňa 13. 13. 2010“ rozšíril sťažovateľ petit svojej

sťažnosti s odvolaním sa na jej text navrhujúc, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa aj rozsudkom krajského

súdu č. k. -99 z 22. októbra 2009 a zároveň navrhol zrušenie tohto rozsudku

a vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. rozhodnutia sp. zn. , , , ,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa.

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom

na začatie konania (v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa

vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha

(petit sťažnosti). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha

v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označili za porušovateľa

svojich práv. Text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý

nemôže doplniť petit (, , , ,

, ).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

uznesením najvyššieho súdu č. k. -124 z 22. septembra 2010

Sťažovateľ sťažnosťou namieta predovšetkým napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu.

Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas s postupom najvyššieho súdu pri

výklade , ktorý vymedzuje podmienky prípustnosti dovolania. Podľa

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezakladá nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia

krajského súdu prípustnosť dovolania podľa , ale mohlo by predstavovať

len tzv. inú vadu konania podľa , ktorá nezakladá prípustnosť

dovolania. Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa týmto právnym názorom vyjadreným

v napadnutom uznesení odchýlil od iného svojho predchádzajúceho rozhodnutia v podobnej

veci (rozsudok najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. z 27. apríla

2006), v ktorej naopak založil prípustnosť dovolania podľa ustanovenia

na nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Najvyšší súd v právnej

veci, na ktorú sa sťažovateľ odvoláva (sp. zn. ), okrem iného uviedol:

„Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia sú

vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý

proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem

zákonov aj a nasl. a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

(napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr.

stanovisko vo veci E. R. T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného

súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. ) treba za porušenie

práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia...

Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka

na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada

i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej

strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva

dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite

skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho

dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných

prostriedkov.

Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením

práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237

písm. f) a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania. I s prihliadnutím na obsah

vyššie zmienenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, Komisie a Ústavného súdu

Slovenskej republiky to však znamená, že za prekonaný treba považovať názor považujúci

nedostatky v odôvodnení súdneho rozhodnutia len za tzv. inú vadu konania (R 11/98).“

Ústavný súd dodáva, že tento právny názor najvyššieho súdu, ktorým založil

prípustnosť dovolania podľa z dôvodu nedostatku riadneho odôvodnenia

rozhodnutia súdu, bol predmetom posudzovania aj v rozhodovacej činnosti ústavného súdu.

Ústavný súd väčšinovým názorom senátu rozhodol, že najvyšší súd týmto neprekročil limity

ústavnosti garantovanej v spojení s a jeho postup nie je ani

v rozpore s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), a najvyšší súd preto týmto svojím rozhodnutím neporušil sťažovateľom

označené základné právo, ktorého porušenie v danom prípade namietal ().

Ústavný súd musel posúdiť, či napadnutým uznesením najvyššieho súdu, podľa

ktorého nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237

písm. f) , ale len tzv. inú vadu konania podľa , mohlo dôjsť

v okolnostiach daného prípadu k namietanému porušeniu sťažovateľom označeného

základného práva v takej intenzite, ktorá by odôvodňovala prijať sťažnosť na ďalšie

konanie.

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania podľa

znamená porušenie , ako aj dohovoru

(). To však, ako už ústavný súd spresnil (), neznamená, že by

vždy zároveň platil aj opak. neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva

na súdnu ochranu a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred

súdmi, ani neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu

úpravu garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny

poriadok, ktorý predpokladá aj možnosť vzniku procesných pochybení v občianskom

súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky pochybení

upravuje tento procesný kódex aj podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti

napraviť v dovolacom konaní. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými

procesnými vadami, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spája

priamo prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň

aj prípustným dovolacím dôvodom podľa . Aj niektorým ďalším

vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv.

iným vadám konania) pripisuje význam, avšak – na rozdiel

od taxatívne vymenovaných vád – (len) v tom zmysle, že ich považuje za relevantný

dovolací dôvod [pozri ], ktorý možno uplatniť iba v takom

dovolaní, ktoré je procesne prípustné (vada takejto povahy sama osebe však prípustnosť

dovolania nezakladá). Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva, že

na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (napr.

).

So zreteľom na právne závery ústavného súdu zaujaté v niektorých jeho nálezoch

(, a ) treba dodať, že je vždy vecou

individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú procesné

nedostatky, ku ktorým došlo v postupe súdov v rámci občianskeho súdneho konania

(). Keďže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno

výnimočne (len v osobitne zákonom ustanovených prípadoch) napadnúť právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré už nadobudlo atribúty

záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku stretu dvoch

základných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivé súdne

konanie, ale tiež o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1

. Vzhľadom na princíp právnej istoty, ktorý do určitej miery „obmedzuje“ právo na

súdnu ochranu podľa , treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní

posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia

musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli

zachované označené základné práva (m. m. ). Najvyšší súd preto nemohol brať

na zreteľ len sťažovateľom zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale

musel dbať aj na to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto

právom a ústavným princípom právnej istoty podľa , ktorý bol vyjadrený

právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu. Najvyšší súd pri riešení otázky

prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej

istoty, lebo sťažovateľom namietaný nedostatok odôvodnenia rozsudku krajského súdu

(ako aj okresného súdu) nevykazoval znaky odňatia možnosti konať pred súdom v zmysle

. Zo spisu totiž vyplýva, že krajský súd stručne uviedol rozhodujúci

skutkový stav vychádzajúci z rozsudku okresného súdu, opísal priebeh konania, stanoviská

oboch procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah

dovolania a citoval právne predpisy aplikované na prípad, z ktorých vyvodil svoje právne

závery. Krajský súd právne závery primerane vysvetlil (najvyšší súd sa v rámci obiter

dictum pritom k ich správnosti priklonil). Najvyšší súd tak vzhľadom na uvedené

skutočnosti dospel k záveru, že skutkové a právne závery krajského súdu nie sú v danom

prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s a že odôvodnenie ako

celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia ( ). Za porušenie

základného práva podľa v žiadnom prípade nemožno považovať to, že

krajský súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľa.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa odklonu od iného rozhodnutia

najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napríklad

), podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného

podľa je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky

subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať

a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že budú ich správne vykladať a aplikovať

(napr. , , ). Obsahom princípu právneho štátu je

vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní

v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. ,

a , ). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné

v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako

aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera

občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci

(). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej

právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno

objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (, m. m.

, , ). Aj keď právne závery všeobecných súdov

obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter

precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval

rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických

prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere

v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

Najvyšší súd by mal vždy rozhodovať so zreteľom na svoje vrcholné postavenie

v sústave všeobecných súdov, ako aj so zreteľom na svoju funkciu zabezpečovať jednotný

výklad a používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

[ o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)], a to bez ohľadu na to, že v danom

prípade neuplatňoval svoju právomoc podľa § 22 zákona o súdoch, ale svoju právomoc

vyplývajúcu mu z postavenia súdu rozhodujúceho o opravných prostriedkoch proti

rozhodnutiam správnych orgánov podľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho

poriadku (obdobne pozri , ).

Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre () v zhode

a s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

konštatoval, „že rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom

súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou

územnou pôsobnosťou“, ale zároveň zdôraznil, že „úlohou najvyššieho súdu je práve

usmerňovať tieto protirečivé rozsudky (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko,

sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96, bod 59). Podľa názoru ESĽP je preto

v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch dohovoru

a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu, situácia, keď najvyšší súd (ako

zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov) je sám zdrojom hlbokých a trvalých

inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko, sťažnosť č. 30658/05, Baranowski v Poľsko,

sťažnosť č. 28358/95). Rozporné právne názory najvyššieho súdu na identické situácie sú

tak v konečnom dôsledku spôsobilé podkopávať dôveru verejnosti v súdny systém“

(m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, sťažnosť č. 48553/99).

Ústavný súd vo vzťahu k okolnostiam tohto prípadu dodáva, že dôveru v určitú

rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná

rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, a nie ojedinelé

rozhodnutie súdu. Požiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa

judikatúra najmä najvyššieho súdu nemôže vyvíjať, resp. že v prípade, ak je prijaté

ojedinelé rozhodnutie, vybočujúce z doterajšej línie rozhodovacej praxe, sa konajúci súd

nemôže vrátiť na pôvodnú líniu rozhodovacej činnosti. Ústavný súd ale musel preskúmať, či

sa najvyšší súd v napadnutom uznesení s touto námietkou sťažovateľa, zásadnou pre

okolnosti tohto prípadu, ústavne konformným spôsobom vysporiadal.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení vo vzťahu k námietkam sťažovateľa okrem

iného uviedol:

«Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov vyplývajúcich z ustanovenia

– je zásadne príslušný dovolací súd (viď ). Na základe

uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998

(správne má byť R 11/1998, pozn.) uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. , v zmysle ktorého „konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/

) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho

rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor

zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani

v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Dovolací súd nesúhlasí

s tvrdením žalobcu, že je neudržateľný názor zaujatý v judikáte R 111/1998 (správne má byť

R 11/1998, pozn.). Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje v tejto

veci, pri doterajšom rozhodovaní vždy dôsledne zastával názor, že nepreskúmateľnosť

rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle ,

nie však procesnú vadu konania v zmysle (porovnaj napríklad

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

, ). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia

súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva

aj z rozhodnutí iných senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napríklad

rozhodnutia sp. zn. , ,

a ).»

Tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru,

poukazujúci na ustálenú rozhodovaciu činnosť nielen jedného senátu, ale viacerých senátov

nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a to tak v otázke výkladu

, ako aj v otázke možného odklonu od doterajšej judikatúry pri výklade

tohto ustanovenia. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor,

na ktorom je založené namietané uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska

akceptovateľný, a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa . Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi

najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného

súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25

ods. 2 ).

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

rozsudkom krajského súdu č. k. -99 z 22. októbra 2009

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že

sťažnosť podľa nie je časovo neobmedzeným právnym prostriedkom ochrany

základných práv a slobôd (, , ). Jednou zo zákonných

podmienok jej prijatia na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol

o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť ( zákona o súde). Nedodržanie

tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej

oneskorene ( ). Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti musí zaoberať aj otázkou, či sťažnosť bola podaná včas.

V tejto súvislosti je zároveň potrebné pripomenúť, že ustanovenie o lehote

na podanie sťažnosti je ustanovením kogentným, to znamená, že ústavný súd nemôže

zmeškanie tejto lehoty odpustiť alebo ju predĺžiť (pozri napr. m. m. ,

, , ).

Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3

by mala podľa názoru ústavného súdu vyjadrovať dobu, ktorá je

postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje

aj princíp právnej istoty (m. m. , ).

Ústavný súd v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou zastáva právny názor, podľa

ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie),

spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako

neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

všeobecného súdu (napr. , , ). To však

platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.

V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote

nielen proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho,

ak ním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do jeho práv ().

Za splnenia uvedenej podmienky, aj keby došlo k situácii, ako to je aj v prerokúvanej

veci, že ústavný súd pochybenie v postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí

a porušenie práv sťažovateľa nevysloví, môže aj napriek tomu preskúmať súčasne

rozhodnutie súdu odvolacieho, avšak len za predpokladu, že by proti nemu sťažnosť

smerovala a bola uplatnená na ústavnom súde v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde.

Sťažovateľ doplnil (rozšíril) sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku krajského

súdu č. k. -99 z 22. októbra 2009 podaním doručeným ústavnému súdu

23. februára 2011. Napriek tomu, že sťažovateľ sa v podaní, ktorým rozšíril svoju sťažnosť,

odvoláva na text jeho pôvodnej sťažnosti (doručenej ústavnému súdu 16. decembra 2010),

ústavný súd nezistil, že by bol v tejto pôvodnej sťažnosti označil za porušovateľa svojho

základného práva podľa aj krajský súd, na základe čoho uzavrel, že

v tejto časti sa sťažovateľ domáha ústavnej ochrany už po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty.

Keďže v čase, keď sa sťažovateľ domáhal ochrany svojho označeného základného

práva na ústavnom súde podľa sťažnosťou smerujúcou proti namietanému

rozsudku krajského súdu, už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred

ústavným súdom, bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Ústavný súd napokon dodáva, že v danej veci zobral do úvahy aj judikatúru ESĽP

(napr. Kadlec a ostatní proti Českej republike), v zmysle ktorej musia súdy (vrátane

ústavného súdu) pri uplatňovaní procesných pravidiel zabrániť jednak prehnanému

formalizmu, ktorý by bol v rozpore s princípmi spravodlivého súdneho konania, ale

na druhej strane aj prílišnej benevolencii, ktorá by vo svojich dôsledkoch mohla znamenať

až negáciu zákonom ustanovených procesných náležitostí, resp. predpokladov na konanie.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2011