Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 287/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. augusta 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. P., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. D., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

so základným právom podľa a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 144 ods. 1

, ako aj namietaného porušenia ústavného princípu podľa

v spojení s a 3 postupom bývalého Špeciálneho

súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3 Tš 30/06

a jeho rozsudkom z 10. novembra 2006 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. P. o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2009

doručená sťažnosť Ing. J. P. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení so základným právom podľa čl. 48 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 144

ods. 1 , ako aj namietaného porušenia ústavného princípu podľa v spojení

s a 3 postupom bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko

Banská Bystrica (ďalej len „špeciálny súd“), v konaní vedenom pod sp. zn.

BB-3 Tš 30/06 a jeho rozsudkom z 10. novembra 2006 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Sťažovateľ uviedol, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu

boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii sp. zn. ČVS: PPZ-125/BPK-B-2006

z 28. júna 2006 bolo proti nemu vznesené obvinenie pre zločin prijímania úplatku.

Vzneseniu obvinenia predchádzal výsluch sťažovateľa, ktorý sa uskutočnil 3. októbra 2006,

pri ktorom sa „nepriznal k spáchaniu trestného činu, pre ktorý bol obvinený“, ale pristúpil

na uzavretie dohody o vine a treste.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že špeciálny súd „dňa 10. novembra 2006 rozsudkom

sp. zn. BB-3 Tš 30/06-124 podľa schválil dohodu o vine

a treste medzi prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry GP a obvineným Ing. J. P. z 20.

októbra 2006 sp. zn. VII/2 Gv 163/06-44. Špeciálny súd vyslovil, že Ing. J. P. v súvislosti s

obstarávaním veci všeobecného záujmu priamo pre seba žiadal inú nenáležitú výhodu, čím

spáchal zločin prijímania úplatku podľa . Rozsudok sa stal

právoplatným a vykonateľným 10. novembra 2006.

Sťažovateľ sa s odstupom času dozvedel o chybách v uplatnení právnej úpravy v jeho

veci, ako aj o nedostatku právomoci Špeciálneho súdu rozhodnúť, či sa sťažovateľ dopustil

trestného činu. Tieto nedostatky nemal dôvod poznať v čase, keď uzavrel Dohodu o vine

a treste. Nakoľko právny poriadok Slovenskej republiky nepriznal sťažovateľovi opravný

prostriedok proti rozsudku Špeciálneho súdu sp. zn. BB-3 Tš 30/06-124 zo dňa

10. 11. 2006, sťažovateľ sa pokúsil dosiahnuť ochranu svojich základných práv

prostredníctvom jediného prostriedku nápravy, ktorý v právnom poriadku SR pre okolnosti

jeho prípadu existujú - sťažovateľ predložil ministrovi spravodlivosti SR podnet na podanie

dovolania vo svoj prospech podľa § 369 ods. 1 v spojení s § 371 ods. 1 písm. a), podľa

a podľa .

Podnet bol predložený osobne do podateľne Ministerstva spravodlivosti SR dňa 24. apríla

2009. Sťažovateľ podal podnet v lehote, v ktorej zákon umožňuje ministrovi podať

dovolania v prospech odsúdeného.

Minister spravodlivosti SR svoju právomoc podať v prospech sťažovateľa dovolanie

podľa neuplatnil. Ba čo viac, sťažovateľa ani

neupovedomil o svojom postoji k jeho podnetu. Inak povedané, vo vzťahu k sťažovateľovmu

úkonu, ktorým sťažovateľ uplatnil svoje základné právo priznané SR,

minister spravodlivosti SR zostal nečinný.“.

Dôvodom podania sťažnosti je podľa sťažovateľa to, že špeciálny súd v trestnom

konaní, ktoré proti nemu viedol, „konal mimo rámca svojej ustanovenej právomoci, a že

rozsudkom, ktorý vydal na záver tohto trestného konania, odsúdil sťažovateľa pre skutok,

ktorý Špeciálny súd kvalifikoval ako trestný čin bez toho, aby rozhodný skutok mal všetky

znaky skutkovej podstaty trestného činu, za ktorý Špeciálny súd uložil sťažovateľovi trest

odňatia slobody s podmienečným odkladom výkon trestu“.

K otázke subsidiarity právomoci ústavného súdu sťažovateľ poukázal na to, že

„ síce vytvára právny prostriedok pre preskúmanie rozsudku Najvyšším

súdom Slovenskej republiky v konaní o dovolaní, ale právo podať dovolanie v okolnostiach

prípadu zákon priznal iba predstaviteľovi štátnej moci - ministrovi spravodlivosti

Slovenskej republiky ( ). Sťažovateľovi právny poriadok priznal iba právo

uchádzať sa návrhom bez právnej relevancie u ministra, aby svoju právomoc v jeho

prospech využil. Jediné, čo možno od sťažovateľa v takomto právnom postavení spravodlivo

požadovať, je uplatnenie základného práva podať návrh (podnet) ministrovi spravodlivosti

na podanie dovolania.

V okolnostiach prípadu sťažovateľ predložil ministrovi spravodlivosti SR podnet

obsahujúci rozsiahlu právnu argumentáciu odôvodňujúcu, v čom spočíva porušenie jeho

základných práv Špeciálnym súdom, ako aj dôkazy preukazujúce pravdivosť sťažovateľovho

opisu skutkového stavu, v ktorom došlo k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

Od sťažovateľa nemožno spravodlivo žiadať, aby urobil viac, než vykonal, pri upozorňovaní

príslušného predstaviteľa štátu na porušenie svojich základných práv a slobôd Špeciálnym

súdom.“.

Podľa sťažovateľa v danej veci o jeho trestnej zodpovednosti nekonal ten z orgánov

súdnej moci, ktorý o jeho základných právach a slobodách mal rozhodnúť podľa platného

právneho poriadku Slovenskej republiky (ďalej len „platný právny poriadok“). Postup

špeciálneho súdu v jeho trestnej veci sťažovateľ označuje za nezlučiteľný s

a dohovorom akcentujúc tú skutočnosť, že tento postup sa nestal predmetom ochrany

žiadneho orgánu verejnej moci zriadeného Slovenskou republikou. Preto odopretie

subsidiárnej právomoci ústavného súdu považuje sťažovateľ za takýchto okolností

za odmietnutie spravodlivosti, čo je nezlučiteľné so zásadami materiálneho právneho štátu

podliehajúcimi ochrane podľa .

V súvislosti so zákonom ustanovenou zákonnou lehotou na podanie sťažnosti podľa

[

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)] sťažovateľ

upozorňuje na výnimočné okolnosti svojho prípadu, ktoré majú podľa neho zásadný

význam pre ustanovenie právnej udalosti rozhodnej na začatie plynutia tejto lehoty. Za

takéto osobitné okolnosti považuje to, že mu nevytvoril riadny opravný

prostriedok na ochranu jeho základných práv, lebo rozsudok špeciálneho súdu sa zakladá

na dohode o vine a treste medzi prokurátorom Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor špeciálnej prokuratúry) a ním.

Podľa tvrdenia sťažovateľa sa v platnom právnom poriadku mohol uchádzať o ochranu iba

prostredníctvom dovolania podaného ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej

len „minister spravodlivosti“) a napriek tomu, že túto možnosť využil, požadovanej ochrany

sa dosiaľ nedočkal. Z toho dôvodu, aj keď vo veci existuje rozsudok, sťažovateľ žiada, aby

sa plynutie lehoty na podanie sťažnosti nepočítalo od právoplatnosti napadnutého rozsudku,

ale aby sa lehota na podanie sťažnosti počítala podľa § 53 ods. 3 druhej vety zákona

o ústavnom súde.

V tej časti sťažnosti, ktorá je venovaná právnej úprave a jej uplatneniu v okolnostiach

daného prípadu, sťažovateľ spochybňuje najmä pôsobnosť špeciálneho súdu v jeho trestnej

veci, ktorá «vznikla z dôvodu, že orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili správanie

sťažovateľa ako trestný čin prijímania úplatku podľa .

Kvalifikácia sťažovateľovho správania vznikla protiprávnym „dotvorením“ zákonom

upravenej skutkovej podstaty, ktoré spočívalo v tom, že orgány činné v trestnom konaní

vložili do platnej právnej úpravy podmienku, ktorú bez akejkoľvek opory v zákone prevzali

vo fáze aplikácie práva z predchádzajúcej, zrušenej a neúčinnej úpravy

Zb. v znení neskorších predpisov. Vykonštruovanie skutkovej podstaty trestného činu malo

za následok vykonštruovanie pôsobnosti Špeciálneho súdu, ktorý v súlade so zákonom

vôbec nemal konať o veci.».

Tento svoj názor sťažovateľ ďalej zdôvodňuje na základe obšírnej argumentácie.

Orgánom činným v trestnom konaní, ale najmä špeciálnemu súdu vytýka viacero

pochybení, v nadväznosti na čo kriticky hodnotí konanie advokáta (obhajcu), ktorý ho

v namietanom konaní zastupoval. Predovšetkým poukazuje na to, že ponechal bez námietky

zásadný omyl v právnej kvalifikácii skutkovej podstaty zločinu, pre ktorý bolo proti

sťažovateľovi vedené trestné stíhanie. Rovnako bez námietky jeho zvolený advokát

ponechal aj skutočnosť, «že jeho klienta stíhali za trestný čin, ktorý podľa platného

neexistuje, a že o vine o treste rozhoduje Špeciálny súd, ktorého

príslušnosť pre konanie sa podarilo vykonštruovať iba pomocou „vytvorenia“ skutkovej

podstaty „skrížením“ platného a zrušeného . V rozsahu, v ktorom sa

advokát zastupujúci sťažovateľa dopustil chýb pri uplatňovaní práv tohto svojho klienta,

a s prihliadnutím na právny účinok, ktorý tieto chyby majú pre sťažovateľa, ide o chyby,

ktoré majú za následok, že v okolnostiach prípadu sťažovateľovo právo na obhajobu

prostredníctvom obhajcu ( SR) bolo porušené v kvalite predpísanej

, lebo bolo porušené zásadným spôsobom.».

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci prijal tento

nález:

«1. Právo sťažovateľa na prejednanie jeho veci v súlade so základným právom

na spravodlivý proces podľa a

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným

právom „nebyť odňatý zákonnému sudcovi“ podľa

a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a v spojení s , ako aj základné právo implikované

v v spojení s a postupom

Špeciálneho súdu v konaní zavŕšenom vydaním rozsudku sp. zn. BB-3 Tš 30/06-124

porušené bolo.

2. Rozsudok Špeciálneho súdu, pracovisko Banská Bystrica, vydaný dňa

10. novembra 2006 sp. zn. BB-3 Tš 30/06-124, sa ruší.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa

priznáva sťažovateľovi za porušenie jeho základného práva primerané finančné

zadosťučinenie 10.000 (slovom: desaťtisíc) euro. Špeciálny súd je povinný vyplatiť toto

zadosťučinenie do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej

republiky v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky. Špeciálny súd platbu vykoná

na číslo účtu, ktorý jej sťažovateľ uvedie.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 301 (slovom: tristo

jeden) euro, ktorú je Špeciálny súd povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. D. do dvoch

mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Špeciálny súd platbu vykoná na číslo účtu, ktorý mu JUDr. J. D. uvedie.»

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných

práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských

právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Táto ústavná a zákonná úprava konštituuje sťažnosť podľa ako

osobitný ústavný prostriedok ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb alebo

právnických osôb, ktorý nemožno zamieňať alebo ním nahrádzať riadne či mimoriadne

opravné prostriedky v trestnom konaní.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané

náležitosti sú upravené v , pričom nesplnenie niektorej z nich má

za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

. Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa

podľa skúmajúc, či neexistujú dôvody na jej

odmietnutie podľa .

Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy,

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pretože jedným zo zákonných predpokladov na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie

pri jej predbežnom prerokovaní je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde, ústavný súd sa musel zaoberať aj otázkou, či sťažnosť bola podaná včas.

Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia

opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú

aj zbytočné prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa

sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí

tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene

podanej ( ).

Zároveň je potrebné pripomenúť, že ustanovenie o lehote na podanie sťažnosti je

ustanovením kogentným, to znamená, že ústavný súd nemôže zmeškanie tejto lehoty

odpustiť alebo ju predĺžiť (pozri napr. m. m. , , ,

).

Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3

by mala podľa názoru ústavného súdu vyjadrovať dobu, ktorá je

postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje

aj princíp právnej istoty (m. m. ).

Zo sťažnosti, ale aj zo zistení ústavného súdu, najmä zo spisu Špecializovaného

trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB-3 Tš 30/06, ktorý si ústavný súd

vyžiadal, vyplýva, že v sťažnosti namietané konanie špeciálneho súdu bolo právoplatne

skončené 10. novembra 2006, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok špeciálneho súdu

č. k. BB-3 Tš 30/06-124 z toho istého dňa, ktorý bol zároveň bezprostredne po skončení

verejného pojednávania krátkou cestou osobne doručený sťažovateľovi, ako aj jeho

právnemu zástupcovi. Uvedeným rozsudkom bola schválená dohoda o vine a treste medzi

prokurátorom špeciálnej prokuratúry a sťažovateľom ako obvineným z 20. októbra 2006,

sp. zn. VII/2 Gv 163/06.

Sťažovateľ argumentuje tým, že v danej veci ide o osobitné okolnosti prípadu, keď

mu nevytvoril riadny opravný prostriedok na ochranu jeho práv,

ako aj tým, že v platnom právnom poriadku sa mohol uchádzať o ochranu iba

prostredníctvom dovolania podaného ministrom spravodlivosti. Hoci sťažovateľ túto

možnosť využil, požadovaná ochrana mu nebola poskytnutá. Na základe uvedeného

sťažovateľ navrhuje, aby sa plynutie lehoty na podanie sťažnosti nepočítalo v tomto prípade

od právoplatnosti napadnutého rozsudku, ale aby sa lehota na podanie sťažnosti počítala

podľa druhej vety , teda odo dňa, keď sa mohol

o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Túto svoju požiadavku sťažovateľ konkretizuje tým, že „Pre vybavenie podnetu

podľa neexistuje v právnom poriadku SR úprava, okrem

lehoty ustanovenej o sťažnostiach. ani

iný prameň práva neurčil lehotu na vybavenie podnetu navrhujúcemu ministrovi,

aby uplatnil právomoc podľa . Minister spravodlivosti

nemá ani zákonom ustanovenú povinnosť na podnet odpovedať. S prihliadnutím na tieto

okolnosti sťažovateľ žiada, aby sa plynutie lehoty pre podanie sťažnosti počítalo podľa § 13

ods. 1 zákona o sťažnostiach s uplatnením vyvrátiteľnej domnienky, že uplynutie tejto lehoty

zakladá vedomosť sťažovateľa, že minister dovolanie podľa § 369 ods. 1 Trestného

poriadku v jeho prospech nepodá.“.

V danej veci sťažovateľ podal sťažnosť na poštovú prepravu 24. júna 2009, teda

s odstupom viac ako dva a pol roka od právoplatného skončenia namietaného konania.

Ako už bolo uvedené, sťažovateľ poukazuje aj na to, že vzhľadom na neexistenciu

opravného prostriedku proti namietanému rozsudku (§ 334 ods. 4 druhej vety Trestného

poriadku) sa pokúsil dosiahnuť ochranu svojich základných práv prostredníctvom podnetu

na podanie dovolania podľa § 369 ods. 1 v spojení s § 371 ods. 1 písm. a), c) a i) Trestného

poriadku [ druhá veta ustanovuje prípustnosť dovolania iba

podľa § 371 ods. 1 písm. c) a ods. 2, pozn.], ktorý mal byť podľa jeho tvrdenia predložený

do podateľne Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky 24. apríla 2009 (jeho kópiu

sťažovateľ ústavnému súdu neposkytol). Do podania sťažnosti minister spravodlivosti svoju

právomoc podať v prospech sťažovateľa dovolanie neuplatnil a ani k jeho podnetu nezaujal

žiadne stanovisko.

V nadväznosti na to sťažovateľ žiada, aby ústavný súd začiatok plynutia

dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti podľa počítal „podľa

ods. 1 zákona o sťažnostiach s uplatnením vyvrátiteľnej domnienky, že uplynutie tejto lehoty

zakladá vedomosť sťažovateľa, že minister dovolanie podľa § 369 ods. 1 Trestného

poriadku v jeho prospech nepodá“.

Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre konštatoval, že mimoriadne

opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne (tak to je zjavne aj v prípade

podnetu ministrovi spravodlivosti na podanie dovolania podľa § 369 ods. 1 Trestného

poriadku), nie je potrebné vyčerpať pred podaním sťažnosti podľa okrem

iného aj z dôvodu, že tieto nie sú sťažovateľovi priamo dostupné (m. m. ,

, ). Podnet na podanie dovolania podľa § 369 ods. 1 Trestného

poriadku preto nie je opravným prostriedkom a z hľadiska trestného práva procesného ho

možno považovať iba za informáciu ministrovi spravodlivosti ako oprávnenému na jeho

podanie, ktorá bez ďalšieho nezakladá zákonom ustanovené právne dôsledky. Ustanovenie

neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť

každému podnetu. Je na úvahe ministra spravodlivosti posúdiť a rozhodnúť, či na základe

podnetu strany v konaní alebo na základe iného podnetu podá alebo nepodá dovolanie.

Oprávnenie na podanie podnetu na podanie dovolania nemôže mať preto charakter práva,

ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. m. m. , ,

).

Takýto podnet preto nemožno považovať za opravný prostriedok, ale ani iný právny

prostriedok, ktorý je sťažovateľ podľa povinný

vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu, a vzhľadom na to nemá na plynutie lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3

žiadny vplyv. Plynutie uvedenej lehoty nie je totiž závislé na snahe

sťažovateľa využiť mimoriadne opravné prostriedky, ale na naplnení skutočností uvedených

v ustanovení (, .

).

Ústavný súd prihliadajúc na svoju konštantnú judikatúru nemohol preto ani v tomto

prípade posúdiť začiatok plynutia dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde tak, ako to požadoval sťažovateľ, teda podľa § 13 ods. 1 zákona

č. o sťažnostiach v znení s uplatnením ním

koncipovanej vyvrátiteľnej domnienky.

Z dikcie vyplýva, že dvojmesačná lehota

na podanie sťažnosti začína plynúť pri opatrení alebo inom zásahu odo dňa, keď sa

sťažovateľ o nich mohol reálne dozvedieť.

V súvislosti so začiatkom plynutia uvedenej dvojmesačnej subjektívnej lehoty

sťažovateľ argumentuje takto:

«Podmienka „dozvedieť sa“ v úprave sa môže

splniť náhodne alebo vedomou činnosťou oprávnenej osoby, jej aktívnym aj pasívnym

správaním. K splneniu tejto podmienky dôjde vtedy, keď oprávnená osoba spozná fakty,

dostane fakty do sféry svojej osobnej dispozície a tieto fakty s primeranou mierou

rozumnosti preukazujú, že na ochranu svojho práva nemôže použiť iný právny prostriedok.

Získavanie faktu alebo faktov pri „dozvedaní sa“ je často procesom trvajúcim určitý čas,

ktorý je zavŕšený získaním faktu (poznatku). V záujme vytvorenia právnej istoty v procese

„dozvedania sa“ treba určiť okamih, od ktorého vznikne právny účinok „dozvedel sa“.

V tomto proces právny účinok nemožno spojiť

s počiatočnou fázou, so vznikom dohadu („podozrenia“ o potrebe podať sťažnosť),

ale až s výsledkom „dozvedania sa“, teda s okamihom, keď sťažovateľ zistí, že svoje

základné právo alebo slobodu musí brániť podaním sťažnosti podľa SR.

Na základe vyššie uvedených argumentov je sťažovateľ presvedčený, že v osobitných

okolnostiach svojej veci podáva sťažnosť včas. V okolnostiach prípadu sa sťažovateľ

od advokáta, ktorého po vydaní rozsudku Špeciálneho súdu požiadal o právnu pomoc,

dozvedel, že Špeciálny súd ho odsúdil za skutok, ktorý nenaplnil znaky skutkovej podstaty

trestného činu, že minister v jeho prospech môže podať dovolanie, ktoré je jediným

prostriedkom nápravy v konaní pred všeobecnými súdmi, a že lehota na podanie dovolania

v jeho prospech ešte neuplynula. Na základe týchto okolností sťažovateľ v zastúpení

advokátom podal podnet, ktorým ministra spravodlivosti požiadal o podanie dovolania

podľa . Po uplynutí lehoty na vybavenie sťažnosti podľa

zákona o sťažnostiach, ktorú možno kvalifikovať ako jedinú lehotu ustanovenú v právnom

poriadku SR na vybavenie podnetu podľa , sťažovateľ

predkladá sťažnosť Ústavnému súdu SR, lebo sa dozvedel o vzniku subsidiárnej právomoci

tohto orgánu Slovenskej republiky rozhodnúť o jeho sťažnosti.»

Citovaná argumentácia sa ústavnému súdu javí ako nenáležitá a účelová a podľa jeho

názoru právnu skutočnosť „možnosť dozvedenia sa“ až od advokáta, ktorého požiadal

o právnu pomoc po vyhlásení namietaného rozsudku [po uplynutí takmer dva a pol roka

po jeho právoplatnosti ( ), pozn.], „že ho Špeciálny súd

odsúdil za skutok, ktorý nenaplnil znaky skutkovej podstaty trestného činu“, nemožno

považovať za takú skutočnosť, od ktorej sa by sa dal odvíjať začiatok plynutia lehoty

na podanie sťažnosti ústavnému súdu. Takýto prístup sa v praxi ústavného súdu dosiaľ

neuplatnil a jeho akceptácia by znamenala zásadný prelom v jeho rozhodovacej činnosti,

v rámci ktorej sa stabilne pridržiava svojej doterajšej judikatúry, ktorej súčasťou je

aj právny názor, že sťažnosť podľa nie je časovo neobmedzeným právnym

prostriedkom ochrany základných práv a slobôd (, , ,

). Na takýto radikálny odklon od svojej štandardnej judikatúry, ktorý by

umožnil de facto časovo neobmedzené predĺženie subjektívnej lehoty na podanie sťažnosti

podľa , neexistuje podľa názoru ústavného súdu ani pri zohľadnení

argumentácie sťažovateľa v okolnostiach danej veci žiaden relevantný dôvod.

Z platnej právnej úpravy, resp. z argumentačného priestoru jej vymedzeného je podľa

presvedčenia ústavného súdu nevyhnuté určenie začiatku plynutia uvedenej subjektívnej

lehoty pri opatrení alebo inom zásahu do práv sťažovateľa interpretovať rigorózne,

t. j. takou dikciou, že sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa

sťažovateľ pri zachovaní postupu lege artis o takomto opatrení alebo inom zásahu dozvedieť

mohol a mal. Možnosť dozvedieť sa o opatrení alebo inom zásahu do základných práv alebo

slobôd sťažovateľa je totiž podľa názoru ústavného súdu potrebné posudzovať

pri rešpektovaní objektívneho hľadiska vychádzajúceho z požiadavky, že sťažovateľ musí

venovať opatreniam alebo iným zásahom, ktorými mohli byť porušené jeho základné práva

alebo slobody, náležitú pozornosť.

Zo spisu špeciálneho súdu sp. zn. BB-3 Tš 30/2006 vyplýva, že sťažovateľ bol už

v štádiu prípravného konania zastúpený v predmetnej trestnej veci kvalifikovaným právnym

zástupcom – advokátom, ktorý na základe ním udeleného splnomocnenia z 18. júla 2006

prevzal jeho obhajobu. Zo zápisnice z konania o dohode a treste sp. zn. VII/2 Gv 163/06

z 20. októbra 2006, ktoré sa uskutočnilo na Úrade Špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky ústavný súd zistil (č. l. 111), že sťažovateľ za prítomnosti

svojho obhajcu sa po porade s ním k otázkam predneseným prokurátorom špeciálnej

prokuratúry okrem iného vyjadril takto: „... vzdávam sa práva na verejný súdny proces...

Rozumiem, čo tvorí podstatu skutku, z ktorého som obvinený... Bola mi daná možnosť

na slobodnú voľbu obhajcu, obhajcu som si zvolil... Právnej kvalifikácii môjho konania ako

skutku, ktorý je trestným činom podľa rozumiem. V tomto smere som bol

poučený i mojím obhajcom.“.

Rovnako odpovedal sťažovateľ za prítomnosti svojho obhajcu na obdobné otázky

samosudcu prednesené na verejnom zasadnutí v jeho trestnej veci konanom 10. novembra

2006 (vyplýva to zo zápisnice o verejnom zasadnutí na č. l. 120-123 súvisiaceho trestného

spisu).

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta.

Pokiaľ bol sťažovateľ zastúpený v priebehu konania pred orgánmi činnými

v trestnom konaní a pred súdom advokátom, ako osobou znalou práva, bolo jeho

fundamentálnou povinnosťou využívať v záujme klienta všetky zákonné prostriedky a v ich

rámci uplatniť všetko, čo v súlade so svojím presvedčením považuje za potrebné. Ak tak

advokát nepostupoval, nemožno uplatňovať následky jeho pochybenia ex post ako dôvod

na posunutie začiatku plynutia subjektívnej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu.

V takomto prípade prichádza do úvahy možnosť zvažovať zodpovednosť advokáta za škodu

spôsobenú klientovi v dôsledku nekvalitného právneho zastúpenia.

Vychádzajúc z uvedeného začala podľa názoru ústavného súdu lehota na podanie

sťažnosti sťažovateľovi plynúť vyhlásením rozsudku špeciálneho súdu sp. zn.

BB-3 Tš 30/06 z 10. novembra 2006 na verejnom zasadnutí za prítomnosti jeho, ako aj ním

splnomocneného obhajcu, keď sa bezprostredne dozvedel, že špeciálny súd podľa § 334

ods. 4 schválil dohodu o vine treste medzi prokurátorom špeciálnej

prokuratúry a ním z 20. októbra 2006 sp. zn. VII/Gv 163/06, v zmysle ktorej bol uznaný

za vinného za zločin prijímania úplatku podľa . Od tohto dňa

sa totiž sťažovateľ v súlade s dikciou druhej vety

mohol dozvedieť o namietanom konaní vedenom špeciálnym súdom pod sp. zn.

BB-3 Tš 30/06, ako aj o jeho rozsudku z 10. novembra 2006, o ktorých tvrdí, že nimi bolo

zasiahnuté do jeho označených práv garantovaných a dohovorom.

Keďže lehotu uvedenú v nemožno odpustiť,

pričom sťažovateľovi táto lehota do dňa podania jeho sťažnosti na poštovú prepravu

(24. júna 2009) preukázateľne uplynula, ústavný súd odmietol sťažnosť z dôvodu, že bola

podaná oneskorene.

Vzhľadom na to, že oneskorenosť podania sťažnosti je základnou a neodstrániteľnou

prekážkou konania, ústavný súd nepovažoval za dôvodné v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti skúmať existenciu ďalších možných dôvodov brániacich prijatiu

sťažnosti na ďalšie konanie vyplývajúcich z ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde (napr. zjavnú neopodstatnenosť).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. augusta 2009