Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 112 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (117)II. ÚS 42/01
PDF · 248.79 KB
No categories available
II. ÚS 42/01
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 42/01-202
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Ľudmily
Gajdošíkovej a zo sudcov Alexandra Bröstla a Jána Klučku na verejnom zasadnutí senátu
o podnete akciovej spoločnosti J. B. – K. b., K. V., Č. r., zastúpenej advokátom JUDr. E. V.,
B., vo veci porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod
sp. zn. 7 Obo 73/2000 dňa 21. februára 2002 takto
r o z h o d o l :
Základné právo akciovej spoločnosti J. B. – K. b. nebyť odňatý zákonnému sudcovi
podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 7 Obo 73/2000 p o r u š e n é n e b o l o .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Priebeh konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 7. augusta
2000 doručené podanie akciovej spoločnosti J. B. – K. b., K. V., Č. r. (ďalej len
„navrhovateľ“), označené ako „Podnet na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky“. K podnetu navrhovateľa bolo
priložené splnomocnenie na jeho zastupovanie pred ústavným súdom advokátom JUDr. E.
V., B. Na výzvu ústavného súdu z 8. septembra 2000 navrhovateľ doplnil svoj podnet
o požadované písomné podklady. Okrem toho však navrhovateľ samotný (a bez výzvy
ústavného súdu) svoj podnet neskoršie doplnil ešte dvakrát, a to svojimi podaniami
z 25. septembra 2000 („Doplnenie podnetu v sp. zn. Rvp 1092/00“) a 18. decembra 2000
(„Dodatok k podnetu“).
Dňa 16. februára 2001 sa na ústavný súd obrátil zástupca Krajskej prokuratúry
v Košiciach so žiadosťou o informáciu o konaní vo veci navrhovateľa v súvislosti
s prípravou mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky podľa
§ 243e Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) proti uzneseniu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Obo 73/2000, t. j. v tej istej veci,
ktorá je predmetom konania o podnete navrhovateľa pred ústavným súdom. Za účelom
zistenia aktuálneho stavu v tejto veci sa ústavný súd listom z 2. mája 2001 obrátil na
najvyšší súd a tento v odpovedi doručenej 18. mája 2001 potvrdil, že 4. apríla 2001 podal
generálny prokurátor Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie podľa § 243e OSP proti
„uzneseniu Najvyššieho súdu SR z 13. apríla 2000 pod sp. zn. 7 Obo 73/2000“. Ústavný súd
túto skutočnosť zohľadnil pri predbežnom prerokovaní a rozhodovaní o podnete
navrhovateľa.
Z obsahu podnetu vyplynulo, že navrhovateľ ním namietal porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1, ako aj základného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). K ich porušeniu malo dôjsť postupom
najvyššieho súdu v odvolacom konaní proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre o nariadení
predbežného opatrenia (sp. zn. 18 NcCb 8/99) voči označeným odporcom S. P., s. r. o., Ch.
a B. H., s. r. o., V.
Porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy videl navrhovateľ v tom, že
najvyšší súd v označenom odvolacom konaní podľa jeho názoru nesprávne vyložil a aj
aplikoval predovšetkým ustanovenia § 206 ods. 2 a § 212 OSP, čím narušil právnu istotu
vytvorenú rozhodnutím Krajského súdu v Nitre. Keďže súčasťou základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy je podľa názoru navrhovateľa aj právna istota vytvorená
„nezmeniteľnosťou právoplatných súdnych rozhodnutí“, v dôsledku takéhoto postupu
najvyšší súd porušil jeho základné právo na súdnu ochranu.
Pokiaľ ide o základné právo podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, jeho porušenie videl
navrhovateľ v tom, že vo veci mal konať a rozhodnúť senát najvyššieho súdu 7 Obo
v rozpore s určeným rozvrhom práce najvyššieho súdu na rok 2000, v dôsledku čoho došlo
k porušeniu jeho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.
V poslednej časti svojho podnetu navrhovateľ požiadal, aby ústavný súd rozhodol
o zodpovedajúcom druhu právnej úpravy základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ako
aj posúdil platnú právnu úpravu tohto základného práva podľa označených zásad.
Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 7. júna 2001 predbežne prerokoval
podnet navrhovateľa vo veci porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
ústavy postupom najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod
sp. zn. 7 Obo 73/2000 a uznesením č. k. II. ÚS 42/01-121 prijal podnet na konanie v časti
namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
Po prijatí podnetu na ďalšie konanie sa ústavný súd listami z 11. júna 2001
a 12. októbra 2001 obrátil na najvyšší súd so žiadosťou o písomné vyjadrenie k prijatému
podnetu. Predseda najvyššieho súdu na tieto žiadosti ústavného súdu odpovedal svojimi
listami z 9. júla 2001 a 12. novembra 2001. Vzhľadom na to, že navrhovateľ v tejto veci
trval na ústnom pojednávaní, ústavný súd nariadil jeho konanie na 11. december 2001.
Na ústnom pojednávaní sa zúčastnil len právny zástupca navrhovateľa, ktorý (po
tom, čo zotrval na svojom pôvodnom návrhu na rozhodnutie ústavného súdu) na
preukázanie dôvodnosti svojho tvrdenia o porušení čl. 48 ods. 1 ústavy navrhol dôkaz
výsluchom svedka – podpredsedu najvyššieho súdu JUDr. J. M. Ústavný súd vykonal tento
výsluch na verejnom pojednávaní 6. februára 2002 za účasti právneho zástupcu
navrhovateľa a svedka.
Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 21. februára 2002 za účasti zástupcu
najvyššieho súdu JUDr. J. S., predsedu senátu najvyššieho súdu. Právny zástupca
navrhovateľa svoju neúčasť ospravedlnil, pričom ústavnému súdu oznámil, aby konal v jeho
neprítomnosti. Ďalšie dôkazy nenavrhol vykonať a neuplatnil si ani právo predniesť
záverečnú reč. Ani zástupca odporcu netrval na ďalšom dokazovaní. Vo svojej záverečnej
reči vyslovil záver, že vec bola do senátu pridelená na základe platného rozvrhu práce
a postupom najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu práva navrhovateľa na zákonného sudcu.
Navrhol, aby ústavný súd návrh navrhovateľa zamietol.
II.
Obsah návrhu navrhovateľa a stanovisko odporcu
V časti podnetu prijatom na ďalšie konanie navrhovateľ uviedol:
«Podnecovateľ podal 9. novembra 1999 na Krajský súd v Nitre návrh proti
odporcom 1. S. P., s. r. o., Ch., S. r. a 2. B. H., s. r. o., V., S. r. na ochranu proti nekalej
súťaži (išlo o prvý návrh v tejto veci).
Predtým podnecovateľ návrhom z 1. marca 1999 požiadal Krajský súd v Nitre
o nariadenie predbežného opatrenia voči odporcovi v 1. rade. Krajský súd v Nitre tento
návrh uznesením č. k. 18 NcCb 1/99-11 z 31. Marca 1999 zamietol, čo Najvyšší súd
Slovenskej republiky potvrdil uznesením č. k. 7 Obo 165/99 z 30. Júla 1999.
V prejednávanej veci (ochrana proti nekalej súťaži) podal odporca v 1. Rade
odvolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre č. k. 18 NcCb 8/99-15 z 2. Decembra
1999. Táto vec bola v odvolacom konaní, t. j. na Najvyššom súde Slovenskej republiky
automaticky predelená jeho senátu 7 Obo. Takýto postup by bol pritom možný iba podľa
čl. II ods. 3 písm. a) IV. časti Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok
2000, ktorého znenie uvádzame: „vo veciach, ktoré opätovne napadli na Najvyšší súd SR po
tom, ako tento svojim rozhodnutím zrušil rozhodnutie súdu nižšieho stupňa a vec mu vrátil
na ďalšie konanie, alebo po tom, ako tento súd vybavil vec „inak“; o týchto veciach
rozhoduje pôvodný senát.“
Z uvedeného je zrejmé, že pri rozhodovaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
o odvolaní odporcu v 1. Rade proti rozhodnutiu Krajského súdu v Nitre č. k. NcCb 8/99-15
z 2. decembra 1999 nešlo o prípad, na ktorý sa vzťahuje vyššie citované ustanovenie
upravené v čl. II ods. 2 Rozvrhu práce NS SR na rok 2000 tohto znenia: „Pri zapisovaní
vecí do registrov sa postupuje podľa § 10 ods. 1 Kancelárskeho poriadku Najvyššieho súdu
SR zo dňa 18. decembra 1998 pod sp. zn. Sekr. 240/98.“
Vychádzajúc z tejto skutočnosti je nepochybné, že automatické a pritom
neodôvodnené pridelenie prejednávanej veci senátu Najvyššieho súdu SR 7 Obo bolo
v rozpore s príslušnými ustanoveniami Rozvrhu práce NS SR na rok 2000 a tým nepochybne
došlo k porušeniu ústavného práva navrhovateľa na zákonného sudcu upraveného v čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. ...
Z vyššie uvedeného vyplýva opodstatnený dôvod na základe ktorého sa navrhovateľ
domnieva, že postup Najvyššieho súdu SR pri pridelení prejednávanej veci senátu 7 Obo,
ktorý nebol v súlade s príslušnými ustanoveniami Rozvrhu práce NS SR na rok 2000
zapríčinil porušenie ústavného práva navrhovateľa upraveného v čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Konkrétnym postupom pri pridelení predmetnej veci došlo k tomu, že jej rozhodovanie
nebolo zverené takému senátu NS SR, ktorý by bol zákonným senátom v súlade s platnými
pravidlami rozdeľovania práce medzi senátmi NS SR.»
Aj v poslednom doplnení svojho podnetu z 18. decembra 2000 navrhovateľ uviedol,
že «Podľa rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Spr. 233/99 čl. II. bodu
1, rozdelenie práce medzi jednotlivé senáty vyplýva z častí V až X rozvrhu práce, podľa
uvedeného sa „nepostupuje a) vo veciach, ktoré opätovne napadli na Najvyšší sud po tom,
ako tento súd zrušil rozhodnutie súdu nižšieho stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
alebo po tom ako tento súd vybavil vec „inak“; o týchto veciach rozhoduje pôvodný senát.“
Nehľadiac na spornosť otázky, či sa rozhodnutia Najvyššieho súdu č. 7 Obo 165/99
z 30. 7. 1999 a č. 7 Obo 73/2000 z 13. apríla 2000 týkajú tej istej veci, (čo sme rozobrali
v našom podaní z 25. septembra 2000) je jasné, že rozhodnutie z 30. 7. 1999 potvrdilo
uznesenie súdu prvého stupňa, teda ho nezrušilo, nevrátilo na ďalšie konanie, ani
nevybavilo vec „inak“. Nebol teda daný nijaký dôvod, uvedený v rozvrhu práce, podľa
ktorého odvolacie konanie proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 2. decembra 1999 č. 18
NcCb 8/99-15 vybavoval senát, označený spisovou značkou 7 Obo.
Rozhodnutie senátu, ktorému vec podľa rozvrhu práce nepatrila, je podľa nami
citovanej judikatúry Ústavného súdu porušením základného ústavného práva na zákonného
sudcu, zakotveného v čl. 48 ods. 1 Ústavy.», v dôsledku čoho „Postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ktorý v rozpore s vlastným rozvrhom práce na rok 2000, vrátane jeho
čl. II bodov a 1 3 písm. a) vo veci tohto súdu č. 7 Obo 73/2000 rozhodoval v senáte, ktorý
nebol určený rozvrhom práce, bolo účastníkovi konania odňaté právo na zákonného sudcu,
zakotvené v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“.
Vo svojej odpovedi z 9. júla 2001 (Sekr 214/01) na výzvu ústavného súdu z 11. júna
2001 predseda najvyššieho súdu uviedol: „Ustanovenie čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v súvislosti s vymedzením zákonného sudcu v ďalšej vete uvádza, že príslušnosť
súdu ustanoví zákon. Platný Občiansky súdny poriadok vo svojich ustanoveniach presne
vymedzuje, ktorý súd je vecne a miestne príslušný na konanie v danej veci (§ 9, § 84
a nasle.). V tomto smere vecnú, miestnu a funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky nespochybňuje vo svojom podnete z 18. decembra 2000 ani predkladateľ podnetu
J. B. Je pravdou, ako sa to v uvedenom podnete konštatuje, že žiaden zákon bližšie
nevymedzuje, ktorý senát alebo sudca miestne, funkčne a vecne príslušného súdu vo veci má
konať a rozhodnúť. Tieto otázky vymedzuje Rozvrh práce Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky na príslušný rok. Najvyšší súd Slovenskej republiky nemá námietky voči tomu, aby
aj v uvedenom smere zákon presne vymedzil, ktorý senát, resp. ktorí sudcovia sú zákonnými
v danej veci. Vo veci Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Obo 73/2000 bolo
postupované v súlade s platným rozvrhom práce, ktorý bol schválený v súlade s platným
právnym poriadkom, a preto podľa môjho názoru v uvedenej veci právo účastníka v zmysle
čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na zákonného sudcu porušené nebolo.“
Vo svojom ďalšom vyjadrení z 12. novembra 2001 predseda najvyššieho súdu
spresnil: „Vec spisovej značky 18 NcCb 8/99 Krajského súdu v Nitre na Najvyšší súd
Slovenskej republiky došla dňa 10. 3. 2000. V obchodnom registri bola zapísaná pod
spisovou značkou 7 Obo 73/00, a to v zmysle čl. II ods. 2 rozvrhu práce platného v roku
2000 v spojení s ustanovením § 10 ods. 1 Kancelárskeho poriadku Najvyššieho súdu SR
z 18. decembra 1998, sp. zn. Sekr 240/98.“
K údajnému použitiu čl. II ods. 3 rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2000
predseda najvyššieho súdu uviedol: „Odlišnosť registrácie podľa čl. II. ods. 3 rozvrhu
práce oproti registrácie podľa osobitnej časti rozvrhu práce je vyjadrená v samotnom
obsahu tohto ustanovenia. To znamená, že v takomto prípade sa neprihliada na časovú
súvislosť nápadu veci, ale iba na to, že v konkrétnej veci už rozhodol konkrétny senát
najvyššieho súdu. V uvedenej veci však o takýto prípad nešlo, keďže spis na najvyšší súd
napadol po prvýkrát.“
III.
Zákonný sudca v konaní pred najvyšším súdom
Rozvrh práce najvyššieho súdu platí na jeden kalendárny rok a použitím jeho
ustanovení sa uskutočňuje prideľovanie vecí došlých na najvyšší súd do príslušného senátu
jedného z jeho štyroch kolégií. Rokovací poriadok najvyššieho súdu (Pls 1/93) z 11. mája
1993 vo svojom čl. 3 ods. 2 uvádza: „Rozdelenie práce na Najvyššom súde určuje na
kalendárny rok rozvrh práce, ktorý do 15. decembra každého kalendárneho roka zostaví
predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na návrh predsedov kolégií.“ Odsek 3 toho
istého článku uvádza: „V rozvrhu práce sa uvedie rozdelenie práce medzi jednotlivými
kolégiami a medzi jednotlivými senátmi kolégií a podmienky vzájomného zastupovania
medzi sudcami“.
Veci došlé na najvyšší súd sa rozdeľujú medzi jednotlivé kolégiá a následne medzi
ich senáty. Na najvyššom súde pôsobia štyri kolégiá, a to: trestné, občianskoprávne,
obchodné a správne. V súlade s čl. I ods. 2 rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2000:
„Pre rozdelenie práce (vecí) medzi jednotlivé kolégiá NS SR je rozhodujúca právna povaha
veci, ktorú má najvyšší súd prerokovať a rozhodnúť alebo ktorú má vybaviť mimo
rozhodovacej činnosti.“ Z hľadiska rozdelenia práce medzi občianskoprávne a obchodné
kolégium je pritom určujúce, do ktorého registra súdu nižšieho stupňa (rozhodnutie ktorého
je napadnuté opravným prostriedkom, o ktorom má rozhodnúť najvyšší súd) bola vec
naposledy zapísaná (napríklad ak bola určitá vec predložená ako obchodná, prejedná ju
a rozhodne obchodné kolégium, aj keby sa neskôr ukázalo, že išlo o vec občianskoprávnu).
Nerešpektovaním tejto časti rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2000 (čl. I) by mohlo
dôjsť k porušeniu základného práva na zákonného sudcu, pretože v súlade s doterajšou
judikatúrou ústavného súdu je za zákonného sudcu potrebné považovať „sudcu určeného
v súlade s rozvrhom práce“ (I. ÚS 8/94). K takejto situácii však vo veci sp. zn. II. ÚS 42/01
nedošlo, keďže vec navrhovateľa bola pridelená do obchodného kolégia najvyššieho súdu,
pričom táto skutočnosť napadnutá nebola (a preto nie je predmetom konania o podnete
navrhovateľa pred ústavným súdom).
Ďalšou súčasťou základného práva na zákonného sudcu je však v danom prípade
pridelenie veci do príslušného senátu obchodného kolégia najvyššieho súdu v súlade
s rozvrhom práce na rok 2000. K tomuto dochádza použitím častí V až X rozvrhu práce
najvyššieho súdu na rok 2000, t. j. osobitnej časti rozvrhu práce, a to tak, že po
zaregistrovaní došlých vecí do registrov jednotlivých kolégií (podľa ich povahy a druhu) sa
tieto (a podľa príslušných pravidiel) prideľujú do jednotlivých senátov.
Registrácia vecí došlých do obchodného kolégia najvyššieho súdu sa uskutočňuje na
základe časovej postupnosti, v dôsledku čoho obchodné veci došlé do obchodného kolégia
sa do jednotlivých registrov zapisujú v poradí, v akom došli na najvyšší súd, pokiaľ v tomto
smere nestanovuje výnimku platný rozvrh práce.
Pokiaľ ide o úpravu zapisovania vecí do registrov, podľa čl. II ods. 2 rozvrhu práce
najvyššieho súdu na rok 2000: „Pri zapisovaní vecí do registrov sa postupuje podľa § 10
ods. 1 Kancelárskeho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. 12. 1988.“
Uvedené ustanovenie kancelárskeho poriadku uvádza, že: „Každé podanie, v ktorom sa
dáva podnet na začatie konania (úvodné podanie), zapíše sa do príslušného registra.“ Na
základe zápisu do príslušného registra sa využitím osobitnej časti rozvrhu práce najvyššieho
súdu na rok 2000 dospeje k určeniu príslušného senátu, ktorý o registrovanej veci rozhodne.
Z tohto pravidla však existuje výnimka uvedená v čl. II ods. 3 rozvrhu práce najvyššieho
súdu na rok 2000, v súlade s ktorou: „Vo veciach, ktoré opätovne napadli na Najvyšší súd
Slovenskej republiky po tom, ako tento súd už konal a rozhodol o riadnom opravnom
prostriedku proti rozhodnutiu o väzbe, vrátení veci prokurátorovi na došetrenie alebo
o zrušení napadnutého rozhodnutia a vrátení veci na nové konanie, alebo vec vybavil „inak“
(napr. vec vrátil ako predčasne predloženú), koná a rozhoduje pôvodný senát. Ak tento senát
už v pôvodnom zložení neexistuje, určí predseda príslušného kolégia, ktorému senátu sa vec
pridelí na rozhodnutie. Vezme pri tom na zreteľ predovšetkým zachovanie kontinuity
konania v osobe predsedu senátu alebo, ak to nie je možné alebo vhodné, osobu
referujúceho člena senátu.“
Ustanovenie čl. II ods. 3 rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2000 (Rozdelenie
práce medzi senáty) preto vylučuje použitie jeho osobitnej časti pre pridelenie vecí do
jednotlivých senátov v prípadoch tých vecí, ktoré opätovne došli na najvyšší súd. Ak
vylúčime vec trestnej povahy (pretože táto nebola predmetom konania o podnete na
ústavnom súde), ide o veci, o ktorých už najvyšší súd rozhodoval predtým tak, že napadnuté
rozhodnutie súdu nižšieho stupňa zrušil a vec mu vrátil na nové konanie. Predmetom
konania pred pôvodným senátom najvyššieho súdu je preto opätovné rozhodnutie súdu
nižšieho stupňa, ktoré prijal v ďalšom konaní po zrušení jeho pôvodného rozhodnutia
rovnakým senátom najvyššieho súdu. V takomto prípade o veci, ktorá opätovne došla na
najvyšší súd, rozhoduje (vzhľadom na jej predošlú znalosť) pôvodný senát najvyššieho
súdu, a nie ten jeho senát, k stanoveniu ktorého by sa „normálne“ dospelo použitím
osobitnej časti rozvrhu práce na rok 2000.
IV.
Zákonný sudca vo veci sp. zn. 7 Obo 73/2000
Predmetom konania o podnete pred ústavným súdom bolo posúdenie rešpektovania
rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2000 (a tým aj zabezpečenie základného práva
navrhovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) vo veci sp. zn. 7 Obo 73/2000.
Zatiaľ čo navrhovateľ tvrdil, že „automatické a pritom neodôvodnené pridelenie
prejednávanej veci senátu Najvyššieho súdu SR 7 Obo“ bolo porušením jeho rozvrhu práce
na rok 2000 (keďže súd použil ustanovenie čl. II ods. 3 rozvrhu práce, hoci na to neboli
splnené podmienky), odporca vo svojom vyjadrení naopak tvrdil, že vec
sp. zn. 18 NcCb 8/99 Krajského súdu v Nitre bola v obchodnom registri zapísaná pod
sp. zn. 7 Obo 73/2000 a to „v zmysle čl. II ods. 2 rozvrhu práce platného v roku 2000
v spojení s ustanovením § 10 ods. 1 Kancelárskeho poriadku Najvyššieho súdu SR
z 18. decembra 1998, sp. zn. Sekr 240/98“. Podľa tvrdenia navrhovateľa v označenej veci
ani nemohlo dôjsť k použitiu čl. II ods. 3 rozvrhu práce: „Keďže spis na Najvyšší súd
napadol po prvýkrát“.
Navrhovateľ na preukázanie pravdivosti svojho tvrdenia o porušení rozvrhu práce
najvyššieho súdu na rok 2000 (a tým aj o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 1
ústavy vo veci sp. zn. 7 Obo 73/2000) navrhol vykonať dôkaz výsluchom svedka,
podpredsedu najvyššieho súdu JUDr. J. M., ktorý sa uskutočnil na ústnom pojednávaní
6. februára 2002. Ústavný súd navrhnutého svedka vypočul, ale tento okrem všeobecnej
znalosti rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2000 neuviedol žiadnu konkrétnu
skutočnosť, ktorá by dokazovala, že k prideleniu veci sp. zn. 7 Obo 73/2000 došlo v rozpore
s rozvrhom práce najvyššieho súdu na rok 2000. Ústavný súd preto hodnotil jeho výpoveď
ako dôkaz, z ktorého nevyplynulo žiadne zistenie významné pre rozhodnutie o porušení
základného práva navrhovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Ďalšie
dôkazy navrhovateľ nenavrhol a ústavný súd za tohto stavu veci nemal ani možnosť
vykonať iné, hoci nenavrhnuté dôkazy, pretože takéto nevyplynuli z priebehu konania a ani
z prednesu účastníkov. Vo svojom rozhodovaní o podnete navrhovateľa ústavný súd
vychádzal z vyjadrení najvyššieho súdu z 9. júla a 12. novembra 2001, z hodnotenia
výpovede svedka JUDr. J. M., z nedostatku iných dôkazov na preukázanie tvrdení
navrhovateľa, ako aj z obsahu prednesu právneho zástupcu navrhovateľa.
V.
Základom každého rozhodnutia ústavného súdu o porušení základného práva alebo
slobody fyzickej osoby alebo právnickej osoby je (a na základe vykonaných dôkazov)
preukázanie ich nerešpektovania označeným orgánom verejnej moci. Vychádzajúc
z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že vykonaním dôkazu
označeného právnym zástupcom navrhovateľa nebolo preukázané, že k prideleniu veci
sp. zn. 7 Obo 73/2000 pred najvyšším súdom došlo v rozpore s rozvrhom jeho práce na rok
2000, a pretože jedine preukázanie takéhoto porušenia mohlo byť dôkazom o porušení
základného práva navrhovateľa podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, jeho návrhu na vyslovenie
porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy najvyšším súdom nebolo možné
vyhovieť. Preto bolo potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. februára 2002