Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 42/01

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-202

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Ľudmily

Gajdošíkovej a zo sudcov Alexandra Bröstla a Jána Klučku na verejnom zasadnutí senátu

o podnete akciovej spoločnosti J. B. – K. b., K. V., Č. r., zastúpenej advokátom JUDr. E. V.,

B., vo veci porušenia základného práva podľa

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod

sp. zn. dňa 21. februára 2002 takto

r o z h o d o l :

Základné právo akciovej spoločnosti J. B. – K. b. nebyť odňatý zákonnému sudcovi

podľa postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky vo veci vedenej pod sp. zn. p o r u š e n é n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Priebeh konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 7. augusta

2000 doručené podanie akciovej spoločnosti J. B. – K. b., K. V., Č. r. (ďalej len

„navrhovateľ“), označené ako „Podnet na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej

republiky podľa “. K podnetu navrhovateľa bolo

priložené splnomocnenie na jeho zastupovanie pred ústavným súdom advokátom JUDr. E.

V., B. Na výzvu ústavného súdu z 8. septembra 2000 navrhovateľ doplnil svoj podnet

o požadované písomné podklady. Okrem toho však navrhovateľ samotný (a bez výzvy

ústavného súdu) svoj podnet neskoršie doplnil ešte dvakrát, a to svojimi podaniami

z 25. septembra 2000 („Doplnenie podnetu v sp. zn. “) a 18. decembra 2000

(„Dodatok k podnetu“).

Dňa 16. februára 2001 sa na ústavný súd obrátil zástupca Krajskej prokuratúry

v Košiciach so žiadosťou o informáciu o konaní vo veci navrhovateľa v súvislosti

s prípravou mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky podľa

(ďalej len „OSP“) proti uzneseniu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. , t. j. v tej istej veci,

ktorá je predmetom konania o podnete navrhovateľa pred ústavným súdom. Za účelom

zistenia aktuálneho stavu v tejto veci sa ústavný súd listom z 2. mája 2001 obrátil na

najvyšší súd a tento v odpovedi doručenej 18. mája 2001 potvrdil, že 4. apríla 2001 podal

generálny prokurátor Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie podľa proti

„uzneseniu Najvyššieho súdu SR z 13. apríla 2000 pod sp. zn. “. Ústavný súd

túto skutočnosť zohľadnil pri predbežnom prerokovaní a rozhodovaní o podnete

navrhovateľa.

Z obsahu podnetu vyplynulo, že navrhovateľ ním namietal porušenie svojho

základného práva podľa , ako aj základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). K ich porušeniu malo dôjsť postupom

najvyššieho súdu v odvolacom konaní proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre o nariadení

predbežného opatrenia (sp. zn. ) voči označeným odporcom S. P., s. r. o., Ch.

a B. H., s. r. o., V.

Porušenie základného práva podľa videl navrhovateľ v tom, že

najvyšší súd v označenom odvolacom konaní podľa jeho názoru nesprávne vyložil a aj

aplikoval predovšetkým ustanovenia a , čím narušil právnu istotu

vytvorenú rozhodnutím Krajského súdu v Nitre. Keďže súčasťou základného práva podľa

je podľa názoru navrhovateľa aj právna istota vytvorená

„nezmeniteľnosťou právoplatných súdnych rozhodnutí“, v dôsledku takéhoto postupu

najvyšší súd porušil jeho základné právo na súdnu ochranu.

Pokiaľ ide o základné právo podľa , jeho porušenie videl

navrhovateľ v tom, že vo veci mal konať a rozhodnúť senát najvyššieho súdu 7 Obo

v rozpore s určeným rozvrhom práce najvyššieho súdu na rok 2000, v dôsledku čoho došlo

k porušeniu jeho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.

V poslednej časti svojho podnetu navrhovateľ požiadal, aby ústavný súd rozhodol

o zodpovedajúcom druhu právnej úpravy základného práva podľa , ako

aj posúdil platnú právnu úpravu tohto základného práva podľa označených zásad.

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 7. júna 2001 predbežne prerokoval

podnet navrhovateľa vo veci porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

postupom najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod

sp. zn. a uznesením č. k. -121 prijal podnet na konanie v časti

namietajúcej porušenie základného práva podľa .

Po prijatí podnetu na ďalšie konanie sa ústavný súd listami z 11. júna 2001

a 12. októbra 2001 obrátil na najvyšší súd so žiadosťou o písomné vyjadrenie k prijatému

podnetu. Predseda najvyššieho súdu na tieto žiadosti ústavného súdu odpovedal svojimi

listami z 9. júla 2001 a 12. novembra 2001. Vzhľadom na to, že navrhovateľ v tejto veci

trval na ústnom pojednávaní, ústavný súd nariadil jeho konanie na 11. december 2001.

Na ústnom pojednávaní sa zúčastnil len právny zástupca navrhovateľa, ktorý (po

tom, čo zotrval na svojom pôvodnom návrhu na rozhodnutie ústavného súdu) na

preukázanie dôvodnosti svojho tvrdenia o porušení navrhol dôkaz

výsluchom svedka – podpredsedu najvyššieho súdu JUDr. J. M. Ústavný súd vykonal tento

výsluch na verejnom pojednávaní 6. februára 2002 za účasti právneho zástupcu

navrhovateľa a svedka.

Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 21. februára 2002 za účasti zástupcu

najvyššieho súdu JUDr. J. S., predsedu senátu najvyššieho súdu. Právny zástupca

navrhovateľa svoju neúčasť ospravedlnil, pričom ústavnému súdu oznámil, aby konal v jeho

neprítomnosti. Ďalšie dôkazy nenavrhol vykonať a neuplatnil si ani právo predniesť

záverečnú reč. Ani zástupca odporcu netrval na ďalšom dokazovaní. Vo svojej záverečnej

reči vyslovil záver, že vec bola do senátu pridelená na základe platného rozvrhu práce

a postupom najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu práva navrhovateľa na zákonného sudcu.

Navrhol, aby ústavný súd návrh navrhovateľa zamietol.

II.

Obsah návrhu navrhovateľa a stanovisko odporcu

V časti podnetu prijatom na ďalšie konanie navrhovateľ uviedol:

«Podnecovateľ podal 9. novembra 1999 na Krajský súd v Nitre návrh proti

odporcom 1. S. P., s. r. o., Ch., S. r. a 2. B. H., s. r. o., V., S. r. na ochranu proti nekalej

súťaži (išlo o prvý návrh v tejto veci).

Predtým podnecovateľ návrhom z 1. marca 1999 požiadal Krajský súd v Nitre

o nariadenie predbežného opatrenia voči odporcovi v 1. rade. Krajský súd v Nitre tento

návrh uznesením č. k. -11 z 31. Marca 1999 zamietol, čo Najvyšší súd

Slovenskej republiky potvrdil uznesením č. k. z 30. Júla 1999.

V prejednávanej veci (ochrana proti nekalej súťaži) podal odporca v 1. Rade

odvolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre č. k. -15 z 2. Decembra

1999. Táto vec bola v odvolacom konaní, t. j. na Najvyššom súde Slovenskej republiky

automaticky predelená jeho senátu 7 Obo. Takýto postup by bol pritom možný iba podľa

čl. II ods. 3 písm. a) IV. časti Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok

2000, ktorého znenie uvádzame: „vo veciach, ktoré opätovne napadli na Najvyšší súd SR po

tom, ako tento svojim rozhodnutím zrušil rozhodnutie súdu nižšieho stupňa a vec mu vrátil

na ďalšie konanie, alebo po tom, ako tento súd vybavil vec „inak“; o týchto veciach

rozhoduje pôvodný senát.“

Z uvedeného je zrejmé, že pri rozhodovaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

o odvolaní odporcu v 1. Rade proti rozhodnutiu Krajského súdu v Nitre č. k. -15

z 2. decembra 1999 nešlo o prípad, na ktorý sa vzťahuje vyššie citované ustanovenie

upravené v čl. II ods. 2 Rozvrhu práce NS SR na rok 2000 tohto znenia: „Pri zapisovaní

vecí do registrov sa postupuje podľa § 10 ods. 1 Kancelárskeho poriadku Najvyššieho súdu

SR zo dňa 18. decembra 1998 pod sp. zn. Sekr. 240/98.“

Vychádzajúc z tejto skutočnosti je nepochybné, že automatické a pritom

neodôvodnené pridelenie prejednávanej veci senátu Najvyššieho súdu SR 7 Obo bolo

v rozpore s príslušnými ustanoveniami Rozvrhu práce NS SR na rok 2000 a tým nepochybne

došlo k porušeniu ústavného práva navrhovateľa na zákonného sudcu upraveného v čl. 48

ods. 1 . ...

Z vyššie uvedeného vyplýva opodstatnený dôvod na základe ktorého sa navrhovateľ

domnieva, že postup Najvyššieho súdu SR pri pridelení prejednávanej veci senátu 7 Obo,

ktorý nebol v súlade s príslušnými ustanoveniami Rozvrhu práce NS SR na rok 2000

zapríčinil porušenie ústavného práva navrhovateľa upraveného v

Slovenskej republiky podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Konkrétnym postupom pri pridelení predmetnej veci došlo k tomu, že jej rozhodovanie

nebolo zverené takému senátu NS SR, ktorý by bol zákonným senátom v súlade s platnými

pravidlami rozdeľovania práce medzi senátmi NS SR.»

Aj v poslednom doplnení svojho podnetu z 18. decembra 2000 navrhovateľ uviedol,

že «Podľa rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Spr. 233/99 čl. II. bodu

1, rozdelenie práce medzi jednotlivé senáty vyplýva z častí V až X rozvrhu práce, podľa

uvedeného sa „nepostupuje a) vo veciach, ktoré opätovne napadli na Najvyšší sud po tom,

ako tento súd zrušil rozhodnutie súdu nižšieho stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

alebo po tom ako tento súd vybavil vec „inak“; o týchto veciach rozhoduje pôvodný senát.“

Nehľadiac na spornosť otázky, či sa rozhodnutia Najvyššieho súdu č.

z 30. 7. 1999 a č. z 13. apríla 2000 týkajú tej istej veci, (čo sme rozobrali

v našom podaní z 25. septembra 2000) je jasné, že rozhodnutie z 30. 7. 1999 potvrdilo

uznesenie súdu prvého stupňa, teda ho nezrušilo, nevrátilo na ďalšie konanie, ani

nevybavilo vec „inak“. Nebol teda daný nijaký dôvod, uvedený v rozvrhu práce, podľa

ktorého odvolacie konanie proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 2. decembra 1999 č. 18

NcCb 8/99-15 vybavoval senát, označený spisovou značkou 7 Obo.

Rozhodnutie senátu, ktorému vec podľa rozvrhu práce nepatrila, je podľa nami

citovanej judikatúry Ústavného súdu porušením základného ústavného práva na zákonného

sudcu, zakotveného v .», v dôsledku čoho „Postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ktorý v rozpore s vlastným rozvrhom práce na rok 2000, vrátane jeho

čl. II bodov a 1 3 písm. a) vo veci tohto súdu č. rozhodoval v senáte, ktorý

nebol určený rozvrhom práce, bolo účastníkovi konania odňaté právo na zákonného sudcu,

zakotvené v “.

Vo svojej odpovedi z 9. júla 2001 (Sekr 214/01) na výzvu ústavného súdu z 11. júna

2001 predseda najvyššieho súdu uviedol: „Ustanovenie Slovenskej

republiky v súvislosti s vymedzením zákonného sudcu v ďalšej vete uvádza, že príslušnosť

súdu ustanoví zákon. Platný vo svojich ustanoveniach presne

vymedzuje, ktorý súd je vecne a miestne príslušný na konanie v danej veci (§ 9, § 84

a nasle.). V tomto smere vecnú, miestnu a funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky nespochybňuje vo svojom podnete z 18. decembra 2000 ani predkladateľ podnetu

J. B. Je pravdou, ako sa to v uvedenom podnete konštatuje, že žiaden zákon bližšie

nevymedzuje, ktorý senát alebo sudca miestne, funkčne a vecne príslušného súdu vo veci má

konať a rozhodnúť. Tieto otázky vymedzuje Rozvrh práce Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky na príslušný rok. Najvyšší súd Slovenskej republiky nemá námietky voči tomu, aby

aj v uvedenom smere zákon presne vymedzil, ktorý senát, resp. ktorí sudcovia sú zákonnými

v danej veci. Vo veci Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. bolo

postupované v súlade s platným rozvrhom práce, ktorý bol schválený v súlade s platným

právnym poriadkom, a preto podľa môjho názoru v uvedenej veci právo účastníka v zmysle

na zákonného sudcu porušené nebolo.“

Vo svojom ďalšom vyjadrení z 12. novembra 2001 predseda najvyššieho súdu

spresnil: „Vec spisovej značky Krajského súdu v Nitre na Najvyšší súd

Slovenskej republiky došla dňa 10. 3. 2000. V obchodnom registri bola zapísaná pod

spisovou značkou , a to v zmysle čl. II ods. 2 rozvrhu práce platného v roku

2000 v spojení s ustanovením § 10 ods. 1 Kancelárskeho poriadku Najvyššieho súdu SR

z 18. decembra 1998, sp. zn. Sekr 240/98.“

K údajnému použitiu čl. II ods. 3 rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2000

predseda najvyššieho súdu uviedol: „Odlišnosť registrácie podľa čl. II. ods. 3 rozvrhu

práce oproti registrácie podľa osobitnej časti rozvrhu práce je vyjadrená v samotnom

obsahu tohto ustanovenia. To znamená, že v takomto prípade sa neprihliada na časovú

súvislosť nápadu veci, ale iba na to, že v konkrétnej veci už rozhodol konkrétny senát

najvyššieho súdu. V uvedenej veci však o takýto prípad nešlo, keďže spis na najvyšší súd

napadol po prvýkrát.“

III.

Zákonný sudca v konaní pred najvyšším súdom

Rozvrh práce najvyššieho súdu platí na jeden kalendárny rok a použitím jeho

ustanovení sa uskutočňuje prideľovanie vecí došlých na najvyšší súd do príslušného senátu

jedného z jeho štyroch kolégií. Rokovací poriadok najvyššieho súdu (Pls 1/93) z 11. mája

1993 vo svojom čl. 3 ods. 2 uvádza: „Rozdelenie práce na Najvyššom súde určuje na

kalendárny rok rozvrh práce, ktorý do 15. decembra každého kalendárneho roka zostaví

predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na návrh predsedov kolégií.“ Odsek 3 toho

istého článku uvádza: „V rozvrhu práce sa uvedie rozdelenie práce medzi jednotlivými

kolégiami a medzi jednotlivými senátmi kolégií a podmienky vzájomného zastupovania

medzi sudcami“.

Veci došlé na najvyšší súd sa rozdeľujú medzi jednotlivé kolégiá a následne medzi

ich senáty. Na najvyššom súde pôsobia štyri kolégiá, a to: trestné, občianskoprávne,

obchodné a správne. V súlade s čl. I ods. 2 rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2000:

„Pre rozdelenie práce (vecí) medzi jednotlivé kolégiá NS SR je rozhodujúca právna povaha

veci, ktorú má najvyšší súd prerokovať a rozhodnúť alebo ktorú má vybaviť mimo

rozhodovacej činnosti.“ Z hľadiska rozdelenia práce medzi občianskoprávne a obchodné

kolégium je pritom určujúce, do ktorého registra súdu nižšieho stupňa (rozhodnutie ktorého

je napadnuté opravným prostriedkom, o ktorom má rozhodnúť najvyšší súd) bola vec

naposledy zapísaná (napríklad ak bola určitá vec predložená ako obchodná, prejedná ju

a rozhodne obchodné kolégium, aj keby sa neskôr ukázalo, že išlo o vec občianskoprávnu).

Nerešpektovaním tejto časti rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2000 (čl. I) by mohlo

dôjsť k porušeniu základného práva na zákonného sudcu, pretože v súlade s doterajšou

judikatúrou ústavného súdu je za zákonného sudcu potrebné považovať „sudcu určeného

v súlade s rozvrhom práce“ (). K takejto situácii však vo veci sp. zn.

nedošlo, keďže vec navrhovateľa bola pridelená do obchodného kolégia najvyššieho súdu,

pričom táto skutočnosť napadnutá nebola (a preto nie je predmetom konania o podnete

navrhovateľa pred ústavným súdom).

Ďalšou súčasťou základného práva na zákonného sudcu je však v danom prípade

pridelenie veci do príslušného senátu obchodného kolégia najvyššieho súdu v súlade

s rozvrhom práce na rok 2000. K tomuto dochádza použitím častí V až X rozvrhu práce

najvyššieho súdu na rok 2000, t. j. osobitnej časti rozvrhu práce, a to tak, že po

zaregistrovaní došlých vecí do registrov jednotlivých kolégií (podľa ich povahy a druhu) sa

tieto (a podľa príslušných pravidiel) prideľujú do jednotlivých senátov.

Registrácia vecí došlých do obchodného kolégia najvyššieho súdu sa uskutočňuje na

základe časovej postupnosti, v dôsledku čoho obchodné veci došlé do obchodného kolégia

sa do jednotlivých registrov zapisujú v poradí, v akom došli na najvyšší súd, pokiaľ v tomto

smere nestanovuje výnimku platný rozvrh práce.

Pokiaľ ide o úpravu zapisovania vecí do registrov, podľa čl. II ods. 2 rozvrhu práce

najvyššieho súdu na rok 2000: „Pri zapisovaní vecí do registrov sa postupuje podľa § 10

ods. 1 Kancelárskeho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. 12. 1988.“

Uvedené ustanovenie kancelárskeho poriadku uvádza, že: „Každé podanie, v ktorom sa

dáva podnet na začatie konania (úvodné podanie), zapíše sa do príslušného registra.“ Na

základe zápisu do príslušného registra sa využitím osobitnej časti rozvrhu práce najvyššieho

súdu na rok 2000 dospeje k určeniu príslušného senátu, ktorý o registrovanej veci rozhodne.

Z tohto pravidla však existuje výnimka uvedená v čl. II ods. 3 rozvrhu práce najvyššieho

súdu na rok 2000, v súlade s ktorou: „Vo veciach, ktoré opätovne napadli na Najvyšší súd

Slovenskej republiky po tom, ako tento súd už konal a rozhodol o riadnom opravnom

prostriedku proti rozhodnutiu o väzbe, vrátení veci prokurátorovi na došetrenie alebo

o zrušení napadnutého rozhodnutia a vrátení veci na nové konanie, alebo vec vybavil „inak“

(napr. vec vrátil ako predčasne predloženú), koná a rozhoduje pôvodný senát. Ak tento senát

už v pôvodnom zložení neexistuje, určí predseda príslušného kolégia, ktorému senátu sa vec

pridelí na rozhodnutie. Vezme pri tom na zreteľ predovšetkým zachovanie kontinuity

konania v osobe predsedu senátu alebo, ak to nie je možné alebo vhodné, osobu

referujúceho člena senátu.“

Ustanovenie čl. II ods. 3 rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2000 (Rozdelenie

práce medzi senáty) preto vylučuje použitie jeho osobitnej časti pre pridelenie vecí do

jednotlivých senátov v prípadoch tých vecí, ktoré opätovne došli na najvyšší súd. Ak

vylúčime vec trestnej povahy (pretože táto nebola predmetom konania o podnete na

ústavnom súde), ide o veci, o ktorých už najvyšší súd rozhodoval predtým tak, že napadnuté

rozhodnutie súdu nižšieho stupňa zrušil a vec mu vrátil na nové konanie. Predmetom

konania pred pôvodným senátom najvyššieho súdu je preto opätovné rozhodnutie súdu

nižšieho stupňa, ktoré prijal v ďalšom konaní po zrušení jeho pôvodného rozhodnutia

rovnakým senátom najvyššieho súdu. V takomto prípade o veci, ktorá opätovne došla na

najvyšší súd, rozhoduje (vzhľadom na jej predošlú znalosť) pôvodný senát najvyššieho

súdu, a nie ten jeho senát, k stanoveniu ktorého by sa „normálne“ dospelo použitím

osobitnej časti rozvrhu práce na rok 2000.

IV.

Zákonný sudca vo veci sp. zn.

Predmetom konania o podnete pred ústavným súdom bolo posúdenie rešpektovania

rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2000 (a tým aj zabezpečenie základného práva

navrhovateľa na zákonného sudcu podľa ) vo veci sp. zn. .

Zatiaľ čo navrhovateľ tvrdil, že „automatické a pritom neodôvodnené pridelenie

prejednávanej veci senátu Najvyššieho súdu SR 7 Obo“ bolo porušením jeho rozvrhu práce

na rok 2000 (keďže súd použil ustanovenie čl. II ods. 3 rozvrhu práce, hoci na to neboli

splnené podmienky), odporca vo svojom vyjadrení naopak tvrdil, že vec

sp. zn. Krajského súdu v Nitre bola v obchodnom registri zapísaná pod

sp. zn. a to „v zmysle čl. II ods. 2 rozvrhu práce platného v roku 2000

v spojení s ustanovením § 10 ods. 1 Kancelárskeho poriadku Najvyššieho súdu SR

z 18. decembra 1998, sp. zn. Sekr 240/98“. Podľa tvrdenia navrhovateľa v označenej veci

ani nemohlo dôjsť k použitiu čl. II ods. 3 rozvrhu práce: „Keďže spis na Najvyšší súd

napadol po prvýkrát“.

Navrhovateľ na preukázanie pravdivosti svojho tvrdenia o porušení rozvrhu práce

najvyššieho súdu na rok 2000 (a tým aj o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 1

vo veci sp. zn. ) navrhol vykonať dôkaz výsluchom svedka,

podpredsedu najvyššieho súdu JUDr. J. M., ktorý sa uskutočnil na ústnom pojednávaní

6. februára 2002. Ústavný súd navrhnutého svedka vypočul, ale tento okrem všeobecnej

znalosti rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2000 neuviedol žiadnu konkrétnu

skutočnosť, ktorá by dokazovala, že k prideleniu veci sp. zn. došlo v rozpore

s rozvrhom práce najvyššieho súdu na rok 2000. Ústavný súd preto hodnotil jeho výpoveď

ako dôkaz, z ktorého nevyplynulo žiadne zistenie významné pre rozhodnutie o porušení

základného práva navrhovateľa na zákonného sudcu podľa . Ďalšie

dôkazy navrhovateľ nenavrhol a ústavný súd za tohto stavu veci nemal ani možnosť

vykonať iné, hoci nenavrhnuté dôkazy, pretože takéto nevyplynuli z priebehu konania a ani

z prednesu účastníkov. Vo svojom rozhodovaní o podnete navrhovateľa ústavný súd

vychádzal z vyjadrení najvyššieho súdu z 9. júla a 12. novembra 2001, z hodnotenia

výpovede svedka JUDr. J. M., z nedostatku iných dôkazov na preukázanie tvrdení

navrhovateľa, ako aj z obsahu prednesu právneho zástupcu navrhovateľa.

V.

Základom každého rozhodnutia ústavného súdu o porušení základného práva alebo

slobody fyzickej osoby alebo právnickej osoby je (a na základe vykonaných dôkazov)

preukázanie ich nerešpektovania označeným orgánom verejnej moci. Vychádzajúc

z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že vykonaním dôkazu

označeného právnym zástupcom navrhovateľa nebolo preukázané, že k prideleniu veci

sp. zn. pred najvyšším súdom došlo v rozpore s rozvrhom jeho práce na rok

2000, a pretože jedine preukázanie takéhoto porušenia mohlo byť dôkazom o porušení

základného práva navrhovateľa podľa , jeho návrhu na vyslovenie

porušenia jeho základného práva podľa najvyšším súdom nebolo možné

vyhovieť. Preto bolo potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2002