Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 186/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-56

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo

sudcov Ľubomíra Dobríka a Eduarda Báránya vo veci prijatej sťažnosti JUDr. D. K., bytom

T., a Ing. Ľ. L., bytom N. M. n. V., zastúpených advokátkou Mgr. J. S., Advokátska

kancelária, N. M. n. V., pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3,

a v konaní Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vedenom pod sp. zn. na verejnom zasadnutí 21. marca 2003

takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. zo 7. mája 2002

p o r u š i l základné práva JUDr. D. K. a Ing. Ľ. L. podľa čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2

a .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 7. mája

2002 z r u š u j e a vec mu v r a c i a, aby ju znovu prerokoval a rozhodol.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením č. k. -19 z 28. novembra 2002 Ústavný súd Slovenskej

republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. D. K. a Ing. Ľ.

L. (ďalej aj „sťažovatelia“, resp. „prvý sťažovateľ“ a „druhý sťažovateľ“), zastúpených

advokátkou Mgr. J. S., z 23. augusta 2002 v časti namietajúcej porušenie základných práv

podľa a 3 a (ďalej len „“)

v konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vedenom pod

sp. zn. , pričom vo zvyšnej časti ju odmietol. Na ústnom pojednávaní 21. februára

2003 pripustil rozšírenie sťažnosti aj o namietané porušenie základného práva oboch

sťažovateľov podľa .

Podstata sťažnosti je vyjadrená v navrhnutom výroku nálezu, ktorý by mal ústavný

súd vyniesť. Podľa neho konaním a rozhodovaním najvyššieho súdu o sťažnosti pre

porušenie zákona v prospech sťažovateľov 7. mája 2002 pod sp. zn. vrátane bez

možnosti vyjadrenia sa k tejto sťažnosti a na neverejnom zasadnutí došlo k porušeniu

základných práv sťažovateľov na verejné prerokovanie veci a v ich prítomnosti podľa čl. 48

ods. 2 , na rovnosť účastníkov v konaní podľa , na obhajobu podľa

a u druhého sťažovateľa aj k porušeniu práva na právnu pomoc v konaní

pred súdmi podľa .

Sťažovatelia tiež navrhli, aby ústavný súd uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 7. mája 2002 (ďalej len „uznesenie zo 7. mája 2002“) zrušil a tomuto súdu

uložil povinnosť nahradiť im trovy konania na účet ich právnej zástupkyne v celkovej sume

24 344 Sk.

2. Sťažovatelia tvrdili, že v konaní najvyššieho súdu o sťažnosti pre porušenie

zákona (ďalej aj „SPZ“), ktorú podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“) 12. februára 2002 v ich neprospech, boli porušené ich základné

práva, a to už pri procesnom postupe pred rozhodovaním, pri samotnom rozhodovaní

a predovšetkým uznesením zo 7. mája 2002.

K najzávažnejším porušeniam došlo u druhého sťažovateľa. Tento nebol vôbec

o podaní SPZ informovaný, nebola mu daná možnosť, aby sa oboznámil s jej obsahom

a aby sa k nej mohol vyjadriť. Tiež nemal možnosť zvoliť si v konaní právneho zástupcu,

radiť sa s ním a uplatňovať svoje práva (uňho ide naviac aj o porušenie práva podľa čl. 47

ods. 2 ).

Prvému sťažovateľovi, ako aj jeho obhajcovi, ktorého si mohol zvoliť, bola zaslaná

SPZ na vyjadrenie a prostredníctvom obhajcu sa k nej aj vyjadril (na všetko však bola

stanovená veľmi krátka lehota 6 dní). Uznesenie zo 7. mája 2002 neobsahuje žiadnu

zmienku o tomto vyjadrení, ako ani o tom, ako sa s ním najvyšší súd vysporiadal (jeho

oboznámenie nevyplýva ani zo zápisnice najvyššieho súdu o neverejnom zasadnutí).

Generálny prokurátor v SPZ žiadal nielen o vyslovenie porušenia zákona

uzneseniami, ktorými došlo k zastaveniu ich trestných stíhaní, ale aj o zrušenie týchto

uznesení a o pokračovanie v trestnom stíhaní. Vzhľadom na právnu kvalifikáciu stíhaných

skutkov išlo o prípad nutnej obhajoby. Podľa sťažovateľov preto nebolo namieste, že

najvyšší súd konal o SPZ na neverejnom zasadnutí (tam sa má konať spravidla najmä vtedy,

keď ide o otázky menej závažné). Žiadne z ustanovení zákona nemožno podľa nich

vykladať tak, aby smerovalo k potlačeniu niektorého z uznaných a deklarovaných práv

a slobôd. Na neverejnom zasadnutí najvyšší súd konal a rozhodol bez účasti sťažovateľov

a obhajcu prvého sťažovateľa, avšak za účasti zástupcu generálneho prokurátora.

Takto malo podľa sťažovateľov dôjsť k porušeniu ich základných práv podľa čl. 48

ods. 2, a , to znamená práva na verejné prerokovanie ich

veci a v ich prítomnosti, práva na rovnosť účastníkov v konaní, práva na obhajobu

a u druhého sťažovateľa naviac aj k porušeniu práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi

podľa .

3. Najvyšší súd sa vyjadril k sťažnosti podaním zo 17. septembra 2002, pričom ju

navrhol odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa tohto vyjadrenia konanie najvyššieho súdu vo veci sťažovateľov prebiehalo

v súlade s platnými ustanoveniami (ďalej len „“) v čase konania, a to

jeho § 274 ods. 2 a § 240 a nasl., pričom rozhodnuté bolo podľa § 268 ods. 2, § 269 ods. 2,

a , lebo boli splnené podmienky na takýto postup.

Naviac, nad rámec ustanovení výslovne sa dotýkajúcich možností prerokovania

SPZ na neverejnom zasadnutí bola sťažovateľom pred rozhodnutím poskytnutá možnosť

vyjadriť sa k SPZ (obhajca prvého sťažovateľa sa aj vyjadril v jeho mene). Ani neexistencia

takého vyjadrenia druhého sťažovateľa nemohla byť prekážkou pre rozhodnutie o podanej

SPZ. Zo žiadneho ustanovenia napokon nevyplývala povinnosť najvyššieho súdu

prerokovať podanú SPZ na verejnom zasadnutí, tak ako je koncipovaná sťažnosť podaná

ústavnému súdu.

4. Keďže sťažovatelia po čiastočnom prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie trvali na

tom, aby ústavný súd vo veci samej konal ústne pojednávanie, ústavný súd ho vykonal

21. februára 2003. Tu boli okrem iného prečítané vo veci zadovážené listiny a sťažovatelia

doplnili, resp. upresnili ich písomné podania. Najvyšší súd sa písomne ospravedlnil

a ústneho pojednávania sa nezúčastnil.

II.

Z písomných a ústnych vyjadrení účastníkov konania a listín, ktoré ústavnému súdu

zaslali (vrátane spisu najvyššieho súdu), vyplývajú tieto relevantné skutočnosti.

Sťažovatelia boli trestne stíhaní ako obvinení vyšetrovateľom Okresného úradu

vyšetrovania Policajného zboru T. (teraz Okresný úrad justičnej polície Policajného zboru

T. - ďalej len „vyšetrovateľ“) pre skutky právne kvalifikované ako trestný čin sprenevery

podľa a (ďalej len „TZ“; prvý sťažovateľ) a trestné činy

sprenevery a podvodu podľa a , resp. a (druhý

sťažovateľ) v súvislosti najmä s mandátnou zmluvou medzi mestom N. D. a firmou T.,

s. r. o., N. D.

Vyšetrovateľ dvoma uzneseniami z 22. augusta 2001 sp. zn. OÚV-64/IL/99-So, ktoré

nadobudli právoplatnosť 4. septembra 2001, zastavil podľa trestné

stíhanie proti obom sťažovateľom.

Generálny prokurátor podal najvyššiemu súdu 12. februára 2002 proti označeným

uzneseniam vyšetrovateľa SPZ. Tvrdil, že týmito uzneseniami bol porušený

v ustanoveniach § 2 ods. 6 a § 172 ods. 1 písm. b) v prospech sťažovateľov. Zároveň

najvyšší súd požiadal, aby podľa toto porušenie vyslovil, podľa ods.

2 napadnuté uznesenia zrušil a podľa prikázal vyšetrovateľovi, aby vec

v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Podaním, ktoré bolo najvyššiemu súdu doručené 3. apríla 2002, sa naň obrátil

advokát JUDr. J. K. (ďalej len „advokát“), ktorý sťažovateľov obhajoval v konaní pred

vyšetrovateľom. Keďže bol informovaný, že proti zastavujúcemu uzneseniu vyšetrovateľa

bola podaná SPZ v neprospech sťažovateľov, požiadal o jej zaslanie - aby sa mohol s jej

dôvodmi oboznámiť a následne sa k nej v mene sťažovateľov písomne vyjadriť (v zmysle

realizácie ich ústavného práva na obhajobu).

Predseda činného senátu najvyššieho súdu 24. apríla 2002 nariadil kancelárii zaslať

odpisy SPZ obom sťažovateľom, ako aj advokátovi spolu s prípismi. Sťažovateľom malo

byť oznámené, že majú právo vyjadriť sa k SPZ a že na tento účel si môžu zvoliť obhajcu

(lehota na vyjadrenie bola určená do 6. mája 2002). Advokát bol zase vyzvaný, aby

predložil splnomocnenie od sťažovateľov na ich zastupovanie v konaní pred najvyšším

súdom (lebo jeho skoršie splnomocnenie zaniklo v zmysle pri skončení

trestného stíhania), ktoré mal zaslať spolu s vyjadrením k SPZ do 6. mája 2002.

Predseda senátu zároveň v označený deň určil vo veci aj termín neverejného

zasadnutia na 7. máj 2002 o 09.00 h s tým, aby bol o ňom upovedomený generálny

prokurátor.

Zásielku z 24. apríla 2002 doručovanú do vlastných rúk prevzali prvý sťažovateľ

a advokát (26., resp. 29. apríla 2002), nie však druhý sťažovateľ (zásielka sa vrátila

najvyššiemu súdu 21. mája 2002 s údajom, že adresát je odsťahovaný).

Najvyššiemu súdu bolo 6. mája 2002 doručené vyjadrenie z 3. mája 2002 k SPZ od

advokáta ako obhajcu prvého sťažovateľa (spolu s plnomocenstvom). Vyjadrenie obsahuje

5 strojom písaných strán, pričom bolo rozdelené do troch hlavných častí („Z dôvodu podľa

a nie je možné podať sťažnosť pre porušenie

zákona“; „Právne posúdenie skutku trestného činu sprenevery“; „Právne posúdenie skutku

tr. činu podvodu“).

Podľa zápisnice o neverejnom zasadnutí zo 7. mája 2002 najvyšší súd konal od 9.00

do 9.45 h v trojčlennom senáte za účasti zástupcu generálneho prokurátora a zapisovateľky.

V priebehu tohto zasadnutia (pred záverečným návrhom prokurátora) mala byť prečítaná

SPZ a „oboznámený obsah spisu OÚ vyšetrovania PZ SR v T. OÚV 64/IL/99-So“

(neuvádza sa prečítanie alebo oboznámenie vyššie označeného vyjadrenia advokáta).

Na neverejnom zasadnutí najvyšší súd rozhodol uznesením, ktoré bolo neskôr

písomne vypracované a doručené oprávneným osobám vrátane sťažovateľov 3., resp. 8. júla

2002. Podľa výroku tohto uznesenia bolo vyslovené, že:

„Právoplatnými uzneseniami vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania PZ SR

v T. z 22. augusta 2001, sp. zn. OÚV-64/IL/99-So-141-142 a 143-152 a v konaní, ktoré im

predchádzalo, bol porušený zákon v ustanoveniach § 2 ods. 5, ods. 6 a § 172 ods. 1 písm. b)

v prospech obvinených Ing. Ľ. L. a JUDr. D. K.

Tieto uznesenia sa zrušujú.

Vyšetrovateľovi Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru SR v T. sa

prikazuje, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.“

V odôvodnení uznesenia najvyšší súd poukázal okrem iného najmä na

nepreskúmateľnosť napadnutých uznesení vyšetrovateľa, dve skupiny navzájom si

odporujúcich dôkazov a potrebu pokračovania v trestnom stíhaní (vrátane naznačeného

doplnenia dokazovania).

III.

1. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažnosť môže podať fyzická

osoba alebo právnická osoba (ďalej len „sťažovateľ“), ktorá tvrdí, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody,

ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia namietali porušenie základných práv (resp., ich súčastí) podľa týchto

článkov :

Článok 47 ods. 2: Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými

štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok

ustanovených zákonom.

Článok 47 ods. 3: Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Článok 48 ods. 2: Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala ... v jeho

prítomnosti ...

Článok 50 ods. 3: Obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na

prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Najvyšší súd tvrdenia sťažovateľov neakceptoval a trval na tom, že vo veci

postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami platného v rozhodnom

čase, z ktorých mu naviac ani nevyplývala povinnosť prerokovať SPZ na verejnom

zasadnutí.

Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či najvyšší súd v konaní o SPZ interpretoval

a aplikoval ustanovenia vo vzájomných súvislostiach a tak, aby boli rešpektované

predovšetkým základné práva sťažovateľov podľa . Všeobecné súdy totiž nie sú

zodpovedné len za výklad a aplikáciu zákonov, ale sú primárne zodpovedné aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd v zmysle a

(mutatis mutandis , ).

2. Najvyšší súd konal o SPZ ako mimoriadnom opravnom prostriedku v zmysle

a nasl. , ktorý podal generálny prokurátor proti právoplatným uzneseniam

vyšetrovateľa (orgánu prípravného konania).

Podľa o sťažnosti pre porušenie zákona rozhoduje najvyšší súd

na verejnom zasadnutí za účasti generálneho prokurátora. Na neverejnom zasadnutí môže

najvyšší súd rozhodnúť podľa § 268 ods. 1 a tiež o sťažnosti pre porušenie zákona, ak bol

zákon porušený v neprospech obvineného a z obsahu sťažnosti pre porušenie zákona je

zrejmé, že vytýkané nedostatky povedú k zrušeniu celého napadnutého rozhodnutia

a k postupu podľa § 270 ods. 1.

Podľa ods. 2 cit. ustanovenia o sťažnosti pre porušenie zákona môže najvyšší súd

rozhodnúť na neverejnom zasadnutí aj vtedy, ak bola podaná proti rozhodnutiu niektorého

z orgánov prípravného konania alebo proti rozhodnutiu súdu, ktoré má základ v rozhodnutí

podľa § 188 ods. 1 písm. a) až f) a § 188 ods. 2 alebo proti rozhodnutiu súdu vo

vykonávacom konaní.

Najvyšší súd sa rozhodol postupovať podľa a konať na neverejnom

zasadnutí, teda využil možnosť, ktorú formálne pripúšťal.

Keby bol najvyšší súd konal na verejnom zasadnutí za obligatórnej účasti

generálneho prokurátora (ako subjektu, ktorý podal SPZ) v zmysle , musel

by postupovať aj v súlade s ustanoveniami o verejnom zasadnutí. Ide najmä o povinnosti

predvolať osobu, ktorej účasť je na ňom nevyhnutná, alebo upovedomiť osobu, ktorá môže

byť priamo dotknutá rozhodnutím, spolu s pripojením odpisu návrhu, ktorým bol na verejné

zasadnutie daný podnet (§ 233 ods. 1); právo osoby, ktorá môže byť priamo dotknutá

rozhodnutím, vyjadriť sa na verejnom zasadnutí k návrhu (§ 235 ods. 1); primerané použitie

ustanovení o dokazovaní na hlavnom pojednávaní, ak sa vykonávajú dôkazy (§ 235 ods. 2);

a tiež právo predniesť konečný návrh a právo obvineného hovoriť posledný (§ 235 ods. 3).

Keď sa najvyšší súd rozhodol konať na neverejnom zasadnutí podľa platného

a účinného v tom čase, stačilo o ňom upovedomiť iba prokurátora (§ 241). Tento sa aj

neverejného zasadnutia zúčastnil, pričom po tom, ako bola prečítaná SPZ a bol oboznámený

vyšetrovací spis, predniesol konečný návrh (§ 243 ods. 2). Sťažovateľom nebol pôvodne

zaslaný ani odpis SPZ a keďže ich účasť bola na neverejnom zasadnutí vylúčená (§ 242

ods. 3), neboli naň logicky predvolávaní alebo upovedomovaní a nemohli sa ho zúčastniť.

Len na základe iniciatívy advokáta bol odpis SPZ doručený jemu a prvému sťažovateľovi,

pričom v mene tohto sťažovateľa sa advokát aj k SPZ písomne vyjadril (toto vyjadrenie

však nebolo na neverejnom zasadnutí prečítané alebo oboznámené a najvyšší súd sa ním

v uznesení zo 7. mája 2002 ani nezaoberal). Vzhľadom na to, že nebolo preukázané

doručenie výzvy predsedu senátu z 24. apríla 2002, ako ani odpisu SPZ druhému

sťažovateľovi, treba vychádzať z jeho tvrdenia, že o SPZ a uznesení najvyššieho súdu zo

7. mája 2002 sa dozvedel až po doručení mu tohto uznesenia v júli 2002.

3. Konanie najvyššieho súdu ako orgánu činného v trestnom konaní o SPZ podľa

a nasl. je trestným konaním v zmysle , a preto sa naň vzťahujú

všetky významné ustanovenia o trestnom konaní vrátane základných zásad. Ide okrem

iného o povinnosť orgánov činných v trestnom konaní dôsledne zachovávať občianske

práva zaručené () a zásadu, že ten, proti komu sa trestné konanie vedie,

musí byť v každom období konania poučený o právach umožňujúcich mu plné uplatnenie

obhajoby a o tom, že si tiež môže zvoliť obhajcu; všetky orgány činné v trestnom konaní sú

povinné umožniť mu uplatnenie jeho práv (§ 2 ods. 13).

Trestné stíhanie sťažovateľov ako obvinených pre skutky právne kvalifikované ako

trestné činy - na ktoré ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou prevyšujúcou

päť rokov, a preto ide o dôvod nutnej obhajoby podľa – bolo právoplatne

skončené uzneseniami vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania v septembri 2001. Išlo

o dôvod neprípustnosti ďalšieho trestného stíhania v zmysle za

predpokladu, že takéto rozhodnutia nebudú v predpísanom konaní zrušené (predpísaným

konaním je aj konanie o SPZ).

Podaním SPZ najvyššiemu súdu 12. februára 2002 došlo k začatiu konania o nej na

najvyššom súde. Išlo o trestné konanie, ktoré bolo vedené proti sťažovateľom ako bývalým

obvineným (v konaní pred vyšetrovateľom) za účelom rozhodnutia o opodstatnenosti SPZ.

V prípade jej opodstatnenosti prichádzalo do úvahy okrem vyslovenia porušenia zákona

v napadnutom konaní aj zrušenie uznesení vyšetrovateľa. To znamená odpadnutie prekážky

veci už rozhodnutej (ako dôvod neprípustnosti trestného stíhania), obnovenie procesného

postavenia sťažovateľov v trestnom stíhaní ako obvinených a pokračovanie v ňom.

V je okrem iného uvedené, že v konaní o SPZ musí mať odsúdený

obhajcu, ak ... b) ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého

horná hranica prevyšuje päť rokov.

Keďže odsúdený a bývalý obvinený (proti ktorému bolo trestné stíhanie právoplatne

zastavené) sú v konaní o SPZ osoby nachádzajúce sa v analogických situáciách, pretože

v tomto konaní prichádza u oboch do úvahy odstránenie prekážky veci rozhodnutej podľa

, nie je opodstatnené, aby sa s nimi nezaobchádzalo rovnako, to

znamená, aby pri trestnom čine, ktorý je dôvodom nutnej obhajoby u odsúdeného podľa

§ 36a ods. 2 písm. b)TP, nebol takýto trestný čin aj dôvodom nutnej obhajoby u bývalého

obvineného.

Pri výklade základných práv a slobôd podľa , ktoré súvisia s trestným konaním

alebo trestným stíhaním, treba vychádzať zo vzájomných súvislostí príslušných ustanovení

a a účelu zabezpečenia účinnej ochrany ako základných práv a slobôd osoby,

proti ktorej je vedené trestné konanie, tak aj iných do úvahy prichádzajúcich ústavných

hodnôt.

Keď v napr. uvádza, že nikoho nemožno stíhať inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pod takýmto spôsobom treba chápať aj

postup orgánov činných v trestnom konaní v súlade s ich povinnosťami uvedenými napr. v

a . Z týchto ustanovení vyplýva, že dôsledné zabezpečenie občianskych

práv zaručených vrátane práva na obhajobu sa nevzťahuje iba na osoby trestne

stíhané (užší pojem), ale aj na osoby, proti ktorým sa vedie trestné konanie (širší pojem).

Podľa je trestným stíhaním úsek konania od začatia trestného stíhania až do

právoplatného rozsudku, prípadne iného rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní vo

veci samej, pričom trestným konaním sa rozumie všeobecne konanie podľa , to znamená

aj štádiá predchádzajúce (napr. postup pred začatím trestného stíhania podľa § 158 a § 159

) alebo nasledujúce po trestnom stíhaní vrátane konania najvyššieho súdu o SPZ.

Procesné postavenie obvineného je späté s trestným stíhaním, to znamená, že

k vzneseniu obvinenia môže dôjsť len v už začatom trestnom stíhaní. Takéto procesné

postavenie, po podaní obžaloby označované ako obžalovaný, trvá až do právoplatného

skončenia trestného stíhania.

V súvislosti s trestným konaním alebo trestným stíhaním ani nepoužíva

jednotnú terminológiu, ktorá by znamenala, že do úvahy prichádzajúce základné práva

a slobody majú byť zaručené iba obvinenému v priebehu trestného stíhania. Napr. v čl. 17

sa garancie na rozdiel od ods. 3, kde sa vzťahujú iba na obvineného, v ods. 2 týkajú aj

podozrivého z trestného činu, pričom v ods. 1 sa tiež uvádza, že nikoho (to znamená nielen

obvineného) nemožno pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví

zákon. V je zase uvedené, že každý (teda nielen obvinený), proti komu

sa vedie trestné konanie (teda nielen trestné stíhanie), považuje sa za nevinného ...

Aj z uvedeného vyplýva, že niektoré ústavné garancie sú (až na výnimky) späté iba

s osobou obvineného a prebiehajúcim trestným stíhaním (napr. ), pričom

iné nie sú takto obmedzené a týkajú sa aj osôb mimo procesného postavenia obvineného

a prebiehajúceho trestného stíhania.

Napr. aj z povahy základného práva na obhajobu vyplýva, že toto právo nemôže byť

obmedzené iba na osobu obvineného, obžalovaného, prípadne odsúdeného, ale vzťahuje sa

aj na osoby v iných procesných postaveniach, proti ktorým je vedené trestné konanie

vrátane bývalého obvineného v konaní najvyššieho súdu o sťažnosti pre porušenie zákona

podľa a nasl. . Pojem „obvinený“ v preto treba vykladať

rozširujúco v uvedenom smere.

4. Tým, že SPZ bola podaná proti napadnutým rozhodnutiam vyšetrovateľa

o zastavení trestného stíhania sťažovateľov (v ich neprospech), konanie najvyššieho súdu

o nej treba považovať za trestné konanie vedené proti sťažovateľom, v ktorom mali mať

postavenie strany (podľa sa stranou rozumie aj ten, proti komu sa vedie

trestné konanie). Obsahom tohto procesného postavenia, ktoré vyjadrovala aj ich pozícia

bývalých obvinených, sú práva prislúchajúce obvinenému podľa . Ide najmä o práva

vyjadriť sa, uvádzať dôkazy na svoju obhajobu a zvoliť si obhajcu, pričom podľa ods. 3

citovaného ustanovenia sú všetky orgány činné v trestnom konaní povinné vždy obvineného

o jeho právach poučiť a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

V konaní najvyššieho súdu o SPZ podanej proti právoplatnému uzneseniu orgánu

prípravného konania o zastavení trestného stíhania obvineného ide o základné právo na

súdnu ochranu podľa . Obsahom tohto práva je právo bývalého

obvineného, aby nezávislý a nestranný súd rozhodol o jeho trestnom obvinení, čo v podstate

znamená rozhodnúť, či trestné stíhanie zostane zastavené alebo v konaní o trestnom

obvinení bude pokračované.

Pretože v konaní o SPZ išlo sťažovateľom o veľa (odpadnutie prekážky veci už

rozhodnutej v ich prospech), bolo potrebné, aby ich právo na súdnu ochranu bolo náležite

rešpektované. To sa mohlo stať len v konaní, ktoré zodpovedá účelu podľa

a rešpektuje aj ústavnoprocesné princípy, resp. základné práva podľa , akými sú napr.

rovnosť účastníkov (strán) v konaní (čl. 47 ods. 3), právo účastníka na verejné prerokovanie

veci a v jeho prítomnosti (čl. 48 ods. 2) a právo na obhajobu (čl. 50 ods. 3), teda

v spravodlivom súdnom konaní. Rovnosť účastníkov v konaní a označené základné práva sú

(popri inom) súčasťami spravodlivého súdneho konania, spolu súvisia a vzájomne sa

podmieňujú.

5. Rovnosťou strán v konaní podľa sa ústavný súd zaoberal vo

svojej doterajšej rozhodovacej činnosti vo vzťahu k občianskemu súdnemu konaniu. Okrem

iného uviedol, že táto zásada sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok

a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje

občianskoprávny súd (, ). Obsah práva rovnosti ako jedného

z určujúcich ústavnoprávnych princípov občianskeho súdneho procesu spočíva v tom, že

všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania), ako aj iného

civilného procesu majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za

rovnakých podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán

().

Rovnosť medzi obvineným a prokurátorom v trestnom konaní je relatívna vzhľadom

na rozdiel v ich procesnom a najmä faktickom postavení, ktorý vyplýva z ich rozdielnych

funkcií a možností (napr. za prokurátorom stojí štátny aparát a donucovacia štátna moc). Ich

rovnosť je potom priliehavejšie vyjadriteľná ako zásada rovnosti zbraní tvoriaca prvok

spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), charakterizovaná v judikatúre k dohovoru. Ide

o právo, aby každá strana súdneho konania mala možnosť hájiť si svoju vec pred súdom za

podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (napr. rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci De Haes a Gijsels v. Belgicko z 24. februára

1997, § 53).

V konaní najvyššieho súdu o SPZ bol jednou stranou štát, zastúpený generálnym

prokurátorom, a druhou stranou sťažovatelia ako bývalí obvinení.

Z priebehu konania o SPZ je evidentné, že procesné práva strany v trestnom konaní

boli rešpektované len u generálneho prokurátora, ktorý bol o konaní najvyššieho súdu

v merite veci (na neverejnom zasadnutí) aj upovedomený a aktívne sa na ňom zúčastnil.

Druhý sťažovateľ sa vôbec o konaní najvyššieho súdu nedozvedel, a preto jeho

základné právo na rovnosť v súdnom konaní podľa bolo porušené.

Toto právo bolo porušené aj u prvého sťažovateľa. Hoci mu bol odpis SPZ doručený,

takisto ako aj advokátovi a mal možnosť písomne sa k nej vyjadriť, v porovnaní

s generálnym prokurátorom bol podstatne znevýhodnený, pretože sa nemohol zúčastniť

neverejného zasadnutia (naviac, jeho písomné vyjadrenie nebolo na tomto zasadnutí

prečítané, resp. oboznámené a nie je o ňom zmienka ani v uznesení zo 7. mája 2002).

6. K právu na obhajobu podľa , resp. a

dohovoru v konaní najvyššieho súdu o SPZ ústavný súd už v náleze sp. zn.

z 13. júla 2000 (publikovanom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej

republiky, ročník 2000, pod č.19/2000) uviedol:

1. nezabezpečenie obhajcu v konaní o SPZ v rozpore s ustanovením o nutnej

obhajobe podľa je v príčinnej súvislosti s porušením

;

2. obvinený, ak nie je informovaný o konaní najvyššieho súdu a nemá naň prístup,

nemôže realizovať práva garantované , teda využiť čas a možnosť na

prípravu obhajoby a obhajovať sa sám alebo prostredníctvom obhajcu;

3. práva na obhajobu, ktoré sú garantované v čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru,

treba zabezpečiť aj v konaní o SPZ.

V tomto náleze ústavný súd tiež uviedol, že hoci mal najvyšší súd podľa § 274 ods. 2

formálne možnosť voľby medzi konaním verejného a neverejného zasadnutia, v súlade

s neverejné zasadnutie konať nemohol, pretože pri takomto konaní

nemožno zabezpečiť právo na obhajobu garantované .

V teraz prejednávanej veci sťažovateľov ústavný súd nemá dôvod odchýliť sa od už

vyslovených právnych názorov a musí konštatovať, že napriek ich vysloveniu

a publikovaniu znovu došlo v konaní najvyššieho súdu o SPZ k porušeniu práva

sťažovateľov na obhajobu podľa . Rozdiel v porušení tohto práva je

u sťažovateľov iba kvantitatívny. U druhého sťažovateľa došlo k nerešpektovaniu práva

v podstate v celej jeho šírke. U prvého sťažovateľa zase nebolo zďaleka zabezpečené

dôsledne a v plnom rozsahu v zmysle a a .

7. Pokiaľ ide o právo sťažovateľov podľa (v časti, aby sa ich vec

verejne prerokovala a v ich prítomnosti), formálne pripúšťal, aby najvyšší súd konal

o SPZ na verejnom alebo neverejnom zasadnutí. Keď zákon formálne umožňuje súdu konať

dvoma rozdielnymi spôsobmi, súd musí prihliadnuť na konkrétne okolnosti prípadu a zvoliť

takú formu konania, pri ktorej sú rešpektované základné práva a slobody. Keďže najvyšší

súd takto nepostupoval a namiesto verejného zasadnutia konal na neverejnom zasadnutí,

porušil aj označené právo sťažovateľov.

8. S poukazom na doposiaľ uvedené ústavný súd sťažnosti vyhovel a v bode 1

výroku tohto nálezu vyslovil porušenie základných práv sťažovateľov podľa čl. 47 ods. 3,

a uznesením najvyššieho súdu zo 7. mája 2002 (

ods. 2 , ).

Druhý sťažovateľ navrhoval aj vyslovenie porušenia jeho základného práva podľa

. Pretože všeobecné právo na právnu pomoc v konaní pred súdom bolo

v tomto prípade už obsiahnuté v špeciálnom práve na obhajobu podľa ,

ústavný súd návrhu na vyslovenie porušenia práva podľa nevyhovel

(bod 3 výroku nálezu).

Podľa a ak ústavný súd

sťažnosti vyhovie, zruší tiež právoplatné rozhodnutie, ktorým boli porušené základné práva

alebo slobody. Ústavný súd preto zrušil uznesenie najvyššieho súdu zo 7. mája 2002 (bod 2

výroku nálezu).

Keďže podľa a

ústavný súd môže zároveň vrátiť vec na ďalšie konanie, pričom záujmy ochrany ústavnosti

tiež vyžadujú takýto postup, vec bola vrátená najvyššiemu súdu, aby ju znovu prerokoval

a rozhodol.

Týmto nálezom ústavného súdu sa vec vracia do štádia po podaní SPZ generálnym

prokurátorom. Povinnosťou najvyššieho súdu bude prerokovať SPZ a rozhodnúť o nej pri

rešpektovaní aj základných práv sťažovateľov podľa čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50

ods. 3 , pričom v tomto postupe bude viazaný vysloveným právnym názorom

ústavného súdu ( ).

9. Návrhu sťažovateľov, aby bola najvyššiemu súdu uložená povinnosť uhradiť im

trovy konania pred ústavným súdom na účet ich právnej zástupkyne v celkovej sume

24 344 Sk, ústavný súd nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).

Túto sumu nemali sťažovatelia na ústnom pojednávaní 21. februára 2003

špecifikovanú a ich právna zástupkyňa uvedený nedostatok neodstránila ani v určenej lehote

troch dní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Vyhlásené v Košiciach 21. marca 2003