Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 206 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (215)II. ÚS 121/02
PDF · 231.62 KB
No categories available
II. ÚS 121/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. júla 2002
predbežne prerokoval sťažnosť K. B., bytom S., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo
veci porušenia jej základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2, čl. 16 ods. 1,
čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce vo veci sp. zn. 18 P 285/99, a
takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť K. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 18. februára
2002 doručené podanie K. B. (ďalej len „sťažovateľka“), bytom S., zastúpenej advokátkou
JUDr. I. R., K., označené ako „Sťažnosť podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky“.
Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľka namietala spôsob, ktorým 18. a 19. decembra
2001 bolo sťažovateľke, resp. právnej zástupkyni sťažovateľky doručené uznesenie
o vydaní predbežného opatrenia o úpravu rodičovských práv a povinností (č. k.
18 P 285/99-128).
Z obsahu podania vyplynulo, že „na Okresnom súde v Michalovciach sa pod sp. zn.
P 285/99 vedie konanie o úprave práv a povinností rodičov, K. B., nar. 20. 6. 1981, býv.
v S., a J. B., nar. 26. 9. 1977, býv. v K., k maloletým deťom B., V. a A. Dňa 13. 12. 1999 súd
vo veci rozhodol tak, že maloletú V. (A. sa narodila až 5. 3. 2000) zveril do výchovy otca.
Na odvolanie matky Krajský súd v Košiciach zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Vo veci je vykonávané súdom ďalšie dokazovanie“.
Rozsudkom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
8 C 1872/99 z 18. decembra 2000 bolo manželstvo J. B. a sťažovateľky rozvedené a obidve
maloleté deti boli zverené do jej výchovy. Uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
18 Co 138/01 z 23. apríla 2001 bol výrok tohto rozsudku týkajúci sa zverenia detí zrušený
a vrátený súdu na ďalšie konanie.
Podľa tvrdenia sťažovateľky rodičia maloletých detí nežijú v spoločnej domácnosti od
augusta 1999. V septembri roku 1999, pri návšteve maloletej V., otec „odišiel s dieťaťom na
prechádzku a neskôr telefonicky matke oznámil, že si dieťa ponechá vo svojej starostlivosti.
Napriek opakovanému úsiliu zo strany matky, otec dieťa nevrátil do matkinej starostlivosti,
ani jej neumožnil kontakt primeraný vzťahu matky a dieťaťa. ... Dňa 18. 12. 2001 matka
vyzdvihla dcéru V. z materskej škôlky a odvtedy zabezpečuje starostlivosť o obe deti“.
Sťažovateľka uviedla, že 18. decembra 2001 okresný súd vydal predbežné opatrenie
sp. zn. 18 P 285/99, ktorým zveril maloletú V. do výchovy otca až do právoplatného
skončenia konania vo veci samej. Podľa nej „v ten istý deň, v neskorých popoludňajších
hodinách, doručil predmetné uznesenie spolu so žiadosťou súdu o jeho doručenie K. B.
Obvodnému oddeleniu Policajného zboru v Sobranciach J. B., otec maloletých detí –
účastník konania, v ktorom bolo predmetné predbežné opatrenie na jeho návrh vydané. Dňa
19. 12. 2001 sa ten istý účastník konania ustanovil do advokátskej kancelárie právnej
zástupkyne K. B. a predložil predmetné uznesenie spolu s doručenkou súdneho
doručovateľa Okresného súdu v Michalovciach so žiadosťou o prevzatie predmetnej
písomnosti a potvrdenie tohto prevzatia. Keďže písomnosť nebola prevzatá, dňa 20. 12.
2001 ju súd odoslal poštou. Zásielka bola oznámená 28. 12. 2001 a prevzatá dňa 2. 1. 2002.
Proti rozhodnutiu bolo podané odvolanie, ktoré nebolo doposiaľ postúpené odvolaciemu
súdu“.
Sťažovateľka ďalej uviedla, že proti tomuto uzneseniu podala 14. januára 2002
odvolanie, ktoré nebolo ani do 4. marca 2002 postúpené odvolaciemu súdu. V konaní
okresného súdu vo veci výkonu rozhodnutia vidí porušenie princípu rovnosti účastníkov
konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v nečinnosti
okresného súdu vidí porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti (rozšírenej a doplnenej podaniami z 5. a 8. marca
2002) žiadala, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Právo sťažovateľky zakotvené v článku 46, článku 47 ods. 2, ods. 3, článku 48
ods. 2, článku 16 ods. 1, v článku 19 ods. 2 Ústavy SR a v článku 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, bolo postupom Okresného súdu v Michalovciach vo
veci sp. zn. 18 P 285/99 pri doručovaní uznesenia zo dňa 18. 12. 2001 porušené.
Právo sťažovateľky zakotvené v článku 46, v článku 47 ods. 2, ods. 3, článku 48
ods. 2 Ústavy SR a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo
nečinnosťou Okresného súdu v Michalovciach vo veci sp. zn. 18 P 285/99 pri predkladaní
odvolania sťažovateľky voči uzneseniu zo dňa 18. 12. 2001 odvolaciemu súdu porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu v Michalovciach
pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľky.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo
výške 150.000 Sk.“
V rámci návrhu z 5. marca 2002 sťažovateľka žiadala ústavný súd, aby vydal toto
predbežné opatrenie:
„Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu v Michalovciach
postúpiť vec sp. zn. 18 P 285/99 Krajskému súdu v Košiciach ako súdu odvolaciemu.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu v Michalovciach konať
vo veci výkonu rozhodnutia 18 P 285/99 zo dňa 18. 12. 2001, ktorého výkon sa vedie na
Okresnom súde v Michalovciach pod sp. zn. E 4/02.“
Sťažovateľka ďalej s podaním zo 14. marca 2002 predložila ústavnému súdu kópiu
„Sťažnosti na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 18 P 285/99“ zo 6. marca 2002
adresovanú predsedovi okresného súdu. V podaní uviedla aj to, že „v súčasnosti nemám
k dispozícii žiadny zákonný spôsob, ktorým by som sa mohla u odporcu domôcť
rešpektovania mojich ústavných práv“, a zvýraznila „naliehavosť ... návrhu na vydanie
predbežného opatrenia“.
Sťažovateľka s podaním z 21. júna 2002 predložila ústavnému súdu kópiu uznesenia
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 16 Co 124/02 z 12. apríla 2002, ktorým tento súd ako
súd odvolací zrušil uznesenie okresného súdu v jeho napadnutej časti, t. j. okrem výroku
o zastavení konania o úpravu styku.
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každú sťažnosť posúdi z toho hľadiska, či
má náležitosti ustanovené v § 20 a v § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
1. Sťažovateľka považuje postup okresného súdu za „porušenie svojho práva na
nedotknuteľnosť súkromia a práva na ochranu svojho súkromného života. Doručovanie
písomností prostredníctvom policajného orgánu sa totiž v praxi súdov zásadne používa
v prípadoch, keď predchádzajúce doručenie je zmarené konaním účastníka, ktorému sa
písomnosť doručuje, alebo ktorý svojím dovtedajším správaním v konaní vzbudzuje
oprávnené pochybnosti o úspešnosti doručenia. ... V prípade sťažovateľky však na takýto
postup, neexistoval žiadny relevantný dôvod.“
Ďalej sťažovateľka tvrdí: „Policajný zbor je mocenskou zložkou štátneho aparátu.
Takýto je aj charakter jeho úkonov. Výkon jeho úloh a oprávnení policajtov sú občania
oprávnení strpieť. Výkon týchto úloh a oprávnení má za následok obmedzenie slobody
rozhodovania osôb, voči ktorým tento výkon smeruje. Preto nie je akceptovateľná iná
činnosť policajného zboru voči právnickým a fyzickým osobám než tá, ktorá má svoj
zákonný dôvod. Každý má právo, aby policajný zbor voči nemu nekonal, ak na to neexistuje
zákonný dôvod. V opačnom prípade sa narúša jeho právo na nedotknuteľnosť jeho
súkromného života a na ochranu jeho súkromia.“ Sťažovateľka vychádza z toho, že bola
„postupom odporcu vystavená situácii, keď vzhľadom na charakter činnosti policajného
zboru, na ňu tento spôsob doručovania zapôsobil tak, že sloboda jej rozhodovania
o prevzatí, alebo neprevzatí písomnosti bola obmedzená. S takýmto postojom sa v praxi
súdov, aj vo všeobecnosti, spája doručovanie prostredníctvom orgánu polície. V prípade
sťažovateľky však pre takéto obmedzovanie nebol dôvod, pretože nebol dôvod na
doručovanie sťažovateľke vôbec“.
Otázky spojené s nariaďovaním doručovania písomností účastníkom konania
a ďalším adresátom patria do kompetencie súdu, ktorý môže „podľa okolností doručiť
písomnosť sám alebo prostredníctvom orgánu obce alebo príslušného policajného orgánu“
[§ 45 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)]. Z ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku týkajúcich sa doručovania ďalej vyplýva, že „Adresátovi možno doručiť
písomnosť v byte, v sídle (mieste podnikania), na pracovisku alebo kdekoľvek bude
zastihnutý (§ 46 ods. 1 )“, ako aj to, že „Ak... má účastník osobne v konaní niečo vykonať,
doručuje sa písomnosť nielen zástupcovi, ale aj jemu (§ 49 ods. 1)“.
Postup súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy
nemožno hodnotiť ako nezákonný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97) ani ako taký, ktorý je spôsobilý
automaticky zasiahnuť do ústavou chránenej sféry súkromia spätej s telesnou integritou
sťažovateľky (čl. 16 ods. 1 ústavy) alebo spôsobilý porušiť chránené nemateriálne hodnoty
súkromnej povahy (čl. 19 ods. 2 ústavy). Keďže sťažovateľka namietala zákonnosť
(v spojitosti s ústavnosťou) samotnej možnosti doručovania súdom, bez tvrdenia alebo
preukázania porušenia označených ústavných práv v konkrétnom prípade doručenia,
ústavný súd jej sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
2. Sťažovateľka tvrdí, že bolo porušené jej právo na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1
ústavy). Podľa nej tento článok „zabezpečuje nielen právo každej osoby obracať sa na súd
zákonom ustanoveným spôsobom vo svojich veciach. Toto ustanovenie zároveň dáva
účastníkovi konania právo na to, aby súd o jeho veci konal zákonom ustanoveným
spôsobom. ... V prípade sťažovateľky bolo teda z článku 46 vyplývajúcim jej ústavným
právom, aby súd konal v jej veci zákonným spôsobom“.
Sťažovateľka považuje vzhľadom na svoje argumenty (§ 45 a nasl. OSP) za
nesporné, že tým, že „odporca poveril doručovaním predmetného rozhodnutia súdu
účastníka konania a doručoval predmetné uznesenie sťažovateľke, postupoval nezákonne
a nespravodlivo a porušil jej právo zakotvené v článku 46 ústavy a článok 6 Dohovoru.
Otázka doručovania tohto uznesenia aj samotnej účastníčke má zásadný význam aj vo
vzťahu k porušeniu práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy“.
Sťažovateľka spája spôsob doručovania rozhodnutia zo strany okresného súdu
a otázku jeho doručovania bezprostredne účastníkovi konania s namietaným tvrdením
o nezákonnosti a s odmietnutím spravodlivosti, ktoré má za následok porušenie základného
práva upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...“. Zmyslom práva na súdnu
ochranu upraveného v uvedenom ustanovení ústavy je umožniť každému reálny prístup
k súdu.
Otázky spojené s nariaďovaním doručovania v súvislosti s konkrétnym súdnym
konaním patria do kompetencie súdu. Doručovanie je v Občianskom súdnom poriadku
upravené v § 45 až 50. Z ustanovenia § 45 OSP vyplýva: Doručuje sa spravidla poštou. Súd
však môže podľa okolností doručiť písomnosť sám alebo prostredníctvom orgánu obce
alebo príslušného policajného orgánu a v prípadoch ustanovených osobitnými predpismi aj
prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky.
Z vyžiadaného súdneho spisu vyplynulo, že okresný súd požiadal 18. decembra 2001
Obvodné oddelenie Policajného zboru v Sobranciach o doručenie uznesenia
sp. zn. 18 P 285/99 sťažovateľke a Okresnému úradu v Sobranciach, odboru sociálnych
vecí. Obvodné oddelenie Policajného zboru v Sobranciach prípisom č. p. ORP-164/80-2001
z 18. decembra 2001 potvrdilo príjem tejto žiadosti a skutočnosť doručenia a prevzatia
uznesenia oproti podpisu v rovnaký deň.
Pokiaľ ide o spôsob namietaného doručovania uznesenia o predbežnom opatrení
právnej zástupkyni sťažovateľky 19. decembra 2001 otcom dieťaťa J. B., z podania a jeho
príloh nie je zrejmé, že tento konal v mene okresného súdu alebo na základe jeho poverenia.
Ústavný súd konštatoval, že doručovaním súdu, ktoré je v súlade s príslušnými
zákonnými ustanoveniami, nemožno porušiť čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru.
Uplatňovanie zákona v súdnom konaní a postup súdu v súlade s platným a účinným
zákonom (v súlade s procesnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej veci) totiž
nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).
Z uvedených dôvodov ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú.
3. Sťažovateľka namieta, že „doručením rozhodnutia o predbežnom opatrení priamo
jej, bola postavená do pozície, v ktorej napriek tomu, že v konaní bola zastúpená, musela sa
sama rozhodnúť o tom, aký postoj zaujme k tomuto rozhodnutiu a ako bude bezprostredne
po doručení rozhodnutia postupovať. Táto mimoriadna situácia bola o to ťaživejšia, že
uznesenie je predbežne vykonateľné“, ako aj to, že „bola v takejto situácii vystavená
a postupom odporcu zbavená práva na právnu pomoc“.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy: „Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok
ustanovených zákonom.“
Keďže v uvedenom prípade je zjavné, že medzi doručením písomnosti a možnosťou
porušenia (odňatia) práva na právnu pomoc ako práva na zastúpenie v konaní pred súdom
zo strany tohto súdu nie je žiadna príčinná súvislosť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy „Všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 rovní“.
Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých
procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach
a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Namietaný úkon sa týka
spôsobu doručovania písomnosti a nemá žiadny vzťah k postaveniu účastníkov v konaní
pred súdom, čo napokon nepriamo pripúšťa aj právna zástupkyňa navrhovateľky
v pôvodnom znení sťažnosti doručenej ústavnému súdu 18. februára 2002, keď tvrdí, že
„doručením uznesenia sťažovateľke nemohli byť spôsobené žiadne procesné dôsledky“.
Ústavný súd už konštatoval, že ak sťažovateľ namietne také porušenie základného
práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať, takúto
sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (II. ÚS 70/99). Keďže v danom prípade
zjavne nemohlo dôjsť k porušeniu práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy ani
k porušeniu rovnosti (rovného postavenia) účastníkov v konaní pred súdom podľa čl. 47
ods. 3 ústavy, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
4. Sťažovateľka v doplnenom návrhu na ústavný súd z 5. marca 2002 uviedla, že
„nečinnosť odporcu vo veci postúpenia môjho odvolania na Krajský súd v Košiciach
a naopak, jeho konanie vo veci výkonu rozhodnutia... vyvoláva presvedčenie... o porušení
práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 Ústavy SR“ (pozn.:
v pôvodnom návrhu označený aj čl. 6 dohovoru). Podľa názoru sťažovateľky „ak totiž
Občiansky súdny poriadok ustanovuje na rozhodnutie o návrhu na vydanie predbežného
opatrenia lehotu 30 dní, ktorá vzhľadom na ustanovenie § 211 O. s. p. platí aj na
rozhodnutie odvolacieho súdu o predbežnom opatrení, potom lehota od 14. resp.
15. januára 2002, kedy možno predpokladať doručenie odvolania odporcovi až do 5. marca
2002 a možno predpokladať, že ani do dňa nariadeného pojednávania vo veci výkonu
rozhodnutia, je, vzhľadom na charakter rozhodnutia a charakter veci samotnej,
neprimerane dlhá“.
Ústavný súd zistil, že sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.
18 P 285/99 z 18. decembra 2001 odvolanie, ku ktorému pripojila ako listinné dôkazy
znalecký posudok PhDr. E. S. a sťažnosť predsedovi Okresného úradu Košice IV, pričom na
okresnom súde štyrikrát urgovala postúpenie spisu odvolaciemu súdu (22. februára 2002, 4.
marca 2002, 7. marca 2002 a 11. marca 2002).
Z ďalších príloh k podaniu vyplýva, že sťažovateľka 6. marca 2002 podala sťažnosť
na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 18 P 285/99 predsedovi okresného súdu.
Podpredseda okresného súdu v odpovedi na sťažnosť z 11. marca 2002 uviedol: „Dňa 7. 3.
2002 nám bola doručená Vaša sťažnosť na prieťahy vo veci 18 P 285/99. Nahliadnutím do
spisu bolo zistené, že túto vec vybavuje sudkyňa JUDr. M. H. Dňa 18. 12. 2001 táto
skutočne vo veci vydala predbežné opatrenie. Dňa 15. 1. 2002 ste sa voči tomuto v mene
svojej klientky odvolali. Sudkyňa následne zaslala Vaše odvolanie na vyjadrenie protistrane
a kolíznemu opatrovníkovi. Doposiaľ tieto vyjadrenia súdu nedošli. Vzhľadom na obsah
Vášho rozsiahleho odvolania javí sa vhodným, aby pred postúpením veci odvolaciemu súdu
bolo takéto vyjadrenie zabezpečené. Rozhodne však nemôžeme súhlasiť s Vaším názorom,
že v konaní bol vybavujúcou sudkyňou spôsobený prieťah vzhľadom na uplynutý čas od
Vášho odvolania.
Sudkyňa bola upravená, aby vec vybavila prednostne“.
Zo súdneho spisu vyplynulo, že okresný súd zaslal 22. februára 2002 odvolanie
sťažovateľky na vyjadrenie otcovi dieťaťa, ako aj kolíznemu opatrovníkovi a že po príprave
spisu od 6. marca 2002 zaslal 14. marca 2002 Krajskému súdu v Košiciach spis sp. zn.
18 P 285/99, t. j. v rovnakom čase, ako sťažovateľka predložila ústavnému súdu kópiu
sťažnosti na prieťahy v konaní adresovanej predsedovi okresného súdu. Odvolací súd
12. apríla 2002 zrušil uznesenie okresného súdu v jeho napadnutej časti (čo dokumentovala
aj sťažovateľka v prílohe k podaniu z 21. júna 2002).
Podľa názoru ústavného súdu nariadenie predbežného opatrenia, jeho doručovanie
a napadnutie opravným prostriedkom, úkony podľa § 209 a 210 OSP, sú integrálnou
súčasťou konania o veci samej (porovnaj § 102 OSP) a nie je možné ich samostatne
napádať, na rozdiel od nariadenia predbežného opatrenia pred začatím konania podľa § 74
OSP. Podľa § 209 a 210 OSP na predloženie odvolania súdu vyššieho stupňa nie je
ustanovená nijaká konkrétna zákonná lehota. Vzhľadom na to je potrebné vychádzať
z posudzovania časovej primeranosti konania okresného súdu v okolnostiach konkrétneho
prípadu, pričom nie každé prieťahy v konaní možno automaticky stotožniť so zbytočnými
prieťahmi v konaní.
Ústavný súd zistil, že okresný súd aj počas namietaného obdobia vo veci priebežne
konal v zmysle prípravy na zaslanie spisu odvolaciemu súdu (reagujúc tak aj na požiadavky
právnej zástupkyne sťažovateľky), preto vzhľadom na okolnosti prípadu sťažnosť v časti
namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľky na konanie bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru nečinnosťou okresného súdu v období
od 15. januára 2002 do 5. marca 2002 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
5. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní posúdil sťažnosť sťažovateľky
ako zjavne neopodstatnenú, bolo už bez ďalšieho právneho významu zaoberať sa zvyšnou
časťou sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. júla 2002