Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 151 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (156)II. ÚS 70/99
PDF · 156.69 KB
No categories available
II. ÚS 70/99
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte dňa 15. júla 1999 predbežne
prejednal podnet ,
zastúpeného advokátom JUDr. Ľubomírom Hlbočanom,
Bratislava, Ul. odbojárov 9/11, na začatie konania pre porušenie základného práva a
slobody zaručeného čl. 17 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky zo strany
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-
expertíznych činností PZ, odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti,
Národnej rady Slovenskej republiky, Krajskej prokuratúry v Bratislave a Okresného
súdu Bratislava I v konaní pod sp. zn. ČVS: VKE-1/30-98 a takto
rozhodol:
Podnet na začatie konania o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
sa písomným podaním z 24. apríla 1999 doručeným na Ústavný
súd Slovenskej republiky 26. apríla 1999, ktoré označil ako „Podnet na začatie
konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy SR
pre porušenie práv fyzickej osoby“, domáhal vynesenia uznesenia Ústavného súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) tohto znenia:
„Uznesením Národnej rady Slovenskej republiky č. 268 zo dňa 15. 4. 1999,
ktorým NR SR vydala súhlas na vzatie poslanca NR SR do väzby pre vyšetrovateľov
Sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností PZ Ministerstva vnútra
SR a postupom Národnej rady SR, vyšetrovateľov Sekcie vyšetrovania a
kriminalisticko-expertíznych činností PZ Ministerstva vnútra SR, Krajského
prokurátora v Bratislave a Okresného súdu Bratislava I. bolo porušené ústavné právo
podnecovateľa upraveného v čl. 17 ods. 1 na osobnú slobodu, ods. 2 pozbavením
osobnej slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ods. 3
obvineného z trestného činu možno zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom.“
V ďalšej časti podania navrhovateľ poukazuje na porušenie čl. 78 ods. 2,
čl. 149, čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a § 68, § 174 ods. 1 a ods. 2 písm. e)
Trestného poriadku. Uznesením Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len
„Národná rada SR“) z 15. apríla 1999, ktorým Národná rada SR vydala súhlas na
vzatie poslanca Národnej rady SR do väzby pre vyšetrovateľov ministerstva vnútra,
krajského prokurátora v Bratislave a Okresný súd Bratislava I, bolo podľa
navrhovateľa porušené jeho ústavné právo upravené v čl. 17 ods. 1, 2 a 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“).
Navrhovateľ zdôvodnil podnet nasledovne:
„Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, sekcia vyšetrovania
a kriminalisticko-expertíznych činností PZ, Odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej
trestnej činnosti listom zo dňa 26. 2. 1999 Č.p.: VKE-30/VP-30-99, ktorý bol
doručený Národnej rade SR 26. 2. 1999, podalo žiadosť o vydanie mojej osoby na
trestné stíhanie v zmysle Ústavy SR zák. č. 460/1992 Zb. podľa čl. 78 ods. 2
s poukazom na § 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 141/1961 Zb. v znení neskorších
predpisov (Trestný poriadok).
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, sekcia vyšetrovania
a kriminalisticko-expertíznych činností PZ, Odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej
trestnej činnosti listom zo dňa 26. 3. 1999 Č.p.: VKS 1/30-98, ktorý bol doručený
Národnej rade SR 26. 3. 1999, podalo žiadosť o vydanie súhlasu na vzatie do väzby
mojej osoby ako poslanca NR SR.
Táto žiadosť na vydanie súhlasu na vzatie poslanca NR SR do väzby bola
doručená Ministerstvom vnútra SR sekciou vyšetrovania a kriminalisticko-
expertíznych činností PZ, Odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti ako
orgánom, ktorý na to nie je oprávnený podľa Trestného poriadku… Musím však
zdôrazniť, že to bolo v čase, keď ešte NR SR vôbec nevydala súhlas na trestné stíhanie
mojej osoby v súlade s čl. 78 ods. 2 Ústavy SR podľa § 2 ods. 3 písm. f) zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku NR SR
platným uznesením NR SR.
Uznesenia NR SR, ktorými NR SR vydala súhlas na moje trestné stíhanie boli
prijaté dňa 9. 4. 1999 pod č. 253, 254, 255, 258, 259.
Uznesením č. 268 NR SR zo dňa 15. 4. 1999, na základe žiadosti
vyšetrovateľov Sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností PZ
Ministerstva vnútra SR zo dňa 26. 3. 1999 a zo dňa 9. 4. 1999 evidovaných pod
č. ČVS: VKE-1/30-98 na vydanie súhlasu na vzatie poslanca NR SR do väzby, NR SR
v súlade s čl. 78 ods. 2 Ústavy SR podľa § 2 ods. 3 písm. f) a § 142 zák. NR SR
č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku NR SR vydala súhlas na vzatie mojej osoby
do väzby.
Vyšetrovateľ PZ MV SR by mohol NR SR nanajvýš podľa § 75 Tr. por.
požiadať o súhlas na zadržanie poslanca NR SR. Napriek tomu NR SR tomuto
nepríslušnému orgánu činnému v trestnom konaní súhlas vydala.
Prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave podal návrh Okresnému súdu
Bratislava I na vzatie mojej osoby do väzby a to aj napriek tomu, že nemal na to ako
jediný oprávnený orgán činný v trestnom konaní súhlas NR SR… Súd napriek
nedostatku takéhoto súhlasu vydaného NR SR pre navrhovateľa väzby - Krajského
prokurátora, na mňa väzbu uvalil.
Týmto postupom došlo k porušeniu Ústavy SR čl. 78 ods. 2, pretože som bol
zobratý do väzby bez toho, aby oprávnený orgán - Krajský prokurátor mal vydané
platné uznesenie NR SR … .
Sudca Okresného súdu Bratislava I v rozpore s Ústavou SR s čl. 78 ods. 2 uvalil
na mňa väzbu bez toho, aby vyžadoval od navrhovateľa - Krajského prokurátora
v Bratislave preukázať sa platným uznesením NR SR o vydaní súhlasu na vzatie
poslanca do väzby … .
Týmto postupom boli porušené moje občianske práva zakotvené v druhej hlave
Ústavy SR oddiel 2, čl. 17 ods. 2, podľa ktorého nemožno stíhať alebo pozbaviť
osobnej slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Týmto
postupom boli porušené moje ústavné práva v čl. 17 ods. 1, 2, 3, 4, 5 Ústavy SR pri
súčasnom porušení čl. 78 ods. 2 Ústavy SR podľa § 2 ods. 3 písm. f) a § 142 zák. NR
SR č. 350/1996 Z. z.
Národná rada Slovenskej republiky porušila Ústavu SR a to v čl. 1, keď nedbala
na tam zakotvenú zásadu právneho štátu a prijala uznesenie s odvolaním sa na čl. 78
ods. 2 Ústavy SR, ktorým vydala súhlas na vzatie poslanca do väzby pre štátny orgán,
ktorý takúto žiadosť nie je oprávnený podľa zákona podať NR SR a napriek tomu ho
tomuto orgánu vydala.
Osobitne zdôrazňujem, že ide o orgán MV SR, za ktorý zodpovedá NR SR
príslušný člen vlády SR a vláda SR, čím podporila nezákonnosť a protiústavnosť,
ktorá je vlastná len pre policajný štát.
Okresný súd Bratislava I svojím postupom porušil čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1, 3
Ústavy SR ako aj § 68 Tr. por.“
Navrhovateľ napokon zhrňuje, že jeho podnet sa týka protiústavného uznesenia
Národnej rady SR č. 268 z 15. apríla 1999, protizákonného návrhu krajského
prokurátora na vzatie do väzby poslanca Národnej rady SR bez súhlasu Národnej rady
SR a rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I, ktorý návrh prokurátora bez súhlasu
Národnej rady SR na vzatie poslanca do väzby akceptoval. Ďalej sa podnet týka
protiústavného a protizákonného postupu vyšetrovateľa, ktorý ako nepríslušný orgán
požiadal Národnú radu SR o vydanie súhlasu na vzatie podnecovateľa ako poslanca do
väzby. Týmto boli porušené jeho základné práva a slobody podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17
ods. 1, 2, 3, 4, 5 a čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, o ktorých žiada Ústavný súd SR začať
konať. Rozhodnúť žiada len o porušení čl. 17 ods. 1, 2 a 3 Ústavy SR.
Ústavný súd od účastníkov konania vyžiadal písomné vyjadrenie k obsahu
podnetu navrhovateľa.
Predseda Národnej rady Slovenskej republiky v písomnom vyjadrení zo 7. júla
1999 uviedol, že z písomných podkladov Mandátového a imunitného výboru Národnej
rady SR a schôdze Národnej rady SR vyplýva, že Národná rada SR pri rozhodovaní
o vydaní súhlasu k trestnému stíhaniu a vzatiu do väzby poslanca I. Lexu postupovala
v súlade s príslušnými ustanoveniami Ústavy SR (čl. 78 ods. 2) Rokovacieho poriadku
národnej rady (§ 140 a nasl.) a Trestného poriadku.
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Sekcia vyšetrovania
a kriminalisticko-expertíznych činností PZ na obsah podnetu navrhovateľa reagovalo
písomne 8. júla 1999. Vo vyjadrení uviedlo, že sudca Okresného súdu v Bratislave I na
návrh krajského prokurátora v Bratislave rozhodol o vzatí obvineného
do väzby, pričom o vzatí do väzby rozhodol až po vydaní súhlasu Národnej rady SR
na vzatie do väzby. Postup vyšetrovateľa v danom prípade bol v súlade s ústavou
Krajský prokurátor v Bratislave v písomnom stanovisku z 28. júna 1999
uviedol, že postup vyšetrovateľa bol v súlade so zákonom. Krajská prokuratúra
v Bratislave pri svojom rozhodovaní vychádzala z pokynov riaditeľa trestného odboru
Generálnej prokuratúry SR JUDr. Ivana Segeša.
Predseda Okresného súdu Bratislava I sa v podstate k obsahu podnetu
navrhovateľa vyjadril tak, že neboli zo strany sudcu Okresného súdu Bratislava I
porušené práva obvineného ustanovené v Trestnom poriadku.
II.
Predkladateľ podnetu navrhol začať konanie pred Ústavným súdom SR pre
porušenie čl. 12 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2, 3, 4, 5 a čl. 19 ods. 1. Rozhodnúť
však žiadal len o porušení čl. 17 ods. 1, 2 a 3 Ústavy SR. Ústavný súd, rovnako ako
všeobecné súdy, rozhoduje o petite. Ten je jednoznačne označený ako porušenie čl. 17
ods. 1, 2 a 3 Ústavy SR.
Skôr, ako má rozhodnúť o prijatí alebo neprijatí podnetu na ďalšie konanie,
ústavný súd na neverejnom zasadnutí predbežne prerokuje podnet podľa ustanovenia
§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov
v znení zákona č. 293/1995 Z. z. Pri predbežnom prerokovaní podnetu zisťuje, či
podnet spĺňa všetky zákonné podmienky podľa § 20 citovaného zákona, aj s ohľadom
na ustanovenie § 24 a 25 zákona č. 38/1993 Z. z. Podnet musí tak po formálnej, ako aj
obsahovej stránke spĺňať kritériá, ktoré zákon vyžaduje. Súd skúma, či už o tej istej
veci nekonal a nerozhodoval, alebo už o tej istej veci nebeží iné konanie na súde.
Najmä zisťuje, či je ústavný súd príslušný vo veci konať alebo či je podnet zjavne
neopodstatnený. Z toho pohľadu súd vyhodnotil zistený skutkový stav.
Ústavný súd v konaní pod sp. zn. II. ÚS 72/99 vyslovil právny názor, že
o prijatí podnetu na ďalšie konanie by mal rozhodnúť len vtedy, ak nejestvujú podľa
zákona iné prostriedky na nápravu porušených práv oprávnenej osoby.
Pokiaľ ide o Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Sekciu vyšetrovania
a kriminalisticko-expertíznych činností PZ, odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej
trestnej činnosti, Krajskú prokuratúru v Bratislave a Okresný súd Bratislava I, výhrady
zo strany navrhovateľa sú cielené na porušovanie zákonnosti, aj keď pritom cituje
články ústavy, ktoré tieto orgány v jeho prípade porušujú. Cituje však aj ustanovenia
Trestného poriadku (§ 68, § 174 ods. 1, 2). Keď sa orgány činné v trestnom konaní
dopustili porušenia zákona tým, že prekročili svoju právomoc, náprava je možná na
základe Trestného poriadku tam uvedenými procesnými prostriedkami (sťažnosťou,
odvolaním). Do tohto živého procesu ústavný súd nemôže vstupovať a prisvojiť si
právomoc akejsi ďalšej odvolacej inštancie. V poslednej fáze môže vykonať nápravu
všeobecný súd, ktorý je výlučne kompetentný podľa ustanovenia čl. 142 ods. 1 ústavy
s konečnou platnosťou rozhodnúť vo veciach občianskoprávnych a trestnoprávnych.
Trestný poriadok pozná aj mimoriadny opravný prostriedok - sťažnosť pre porušenie
zákona, o ktorom rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky. Sú tu teda zákonné
prostriedky, ktorými je možné dosiahnuť nápravu už v rámci prípravného konania, ale
rovnako aj na súde.
Zo skutkového stavu, ako ho zistil ústavný súd, je predčasné uzatvárať, že už
jestvujúce prostriedky ochrany svojich práv, ktoré dáva navrhovateľovi Trestný
poriadok, využil. V štádiu, v akom sa prípad nachádza, vlastne ich ešte ani nemohol
využiť.
Podnet v tomto prípade by mohol ústavný súd prijať, ak by bolo hodnoverne
preukázané, že orgány činné v trestnom konaní porušili základné práva a slobody
navrhovateľa zaručené čl. 17 ods. 1, 2, 3 Ústavy SR a že sa tak stalo po vyčerpaní už
spomínaných prostriedkov ochrany práv.
Ústavný súd nemá ústavnú právomoc zaoberať sa námietkami navrhovateľa na
postup vyšetrovateľa, ktorý podal žiadosť na Národnú radu Slovenskej republiky
o vydanie súhlasu na vzatie do väzby. Predkladateľ podnetu uviedol, že vyšetrovateľ
nie je príslušným orgánom na vykonanie tohto úkonu. Príslušným orgánom podľa jeho
názoru je prokurátor. Pritom žiadosť bola podaná predčasne, skôr, ako bol vydaný
súhlas na jeho trestné stíhanie.
Podľa názoru ústavného súdu námietky navrhovateľa treba kvalifikovať ako
výhrady na nezákonný postup vyšetrovateľa. Trestný poriadok nemá výslovné
ustanovenie, ktoré by predkladateľovi podnetu dávalo za pravdu. Z ustanovenia § 68
Trestného poriadku vyplýva, že o väzbe v prípravnom konaní na návrh prokurátora
rozhoduje sudca. Rokovací poriadok Národnej rady Slovenskej republiky ani zákon
č. 350/1996 Z. z., nemá osobitné ustanovenie o tejto otázke. Základnou zásadou je, že
do väzby môže byť vzatý len obvinený, teda len osoba, proti ktorej už bolo vznesené
obvinenie (§ 67 ods. 1 prvá veta Trestného poriadku). Prokurátorovi nemožno uprieť
právo žiadať o súhlas na vzatie poslanca do väzby a následne na základe obdržaného
súhlasu podať návrh sudcovi na vzatie do väzby. Zodpovednosť tu nie je na
prokurátorovi, ale na orgánoch, ktoré o jeho žiadosti rozhodujú (Národná rada SR
a sudca). Prokurátor týmto neporušil ani zákon, ani ústavu.
Ani okresnému súdu podľa názoru Ústavného súdu SR nie je možné vytýkať
porušenie zákona alebo ústavy. Sudca nemohol postupovať inak; o podanom návrhu
prokurátora na vzatie navrhovateľa do väzby podľa Trestného poriadku (§ 68) musel
konať. To, či konal v súlade so zákonom, môže posúdiť odvolací súdny orgán, ale len
potom, ak by navrhovateľ proti rozhodnutiu o uvalení väzby podal opravný
prostriedok.
Je veľmi obtiažne dešifrovať logiku právneho uvažovania predkladateľa
podnetu z hľadiska namietnutých porušení základných práv a slobôd, keď na jednej
strane namietol porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2, 3, 4, 5, čl. 19
ods. 1 a čl. 144 ods. 1, 3 Ústavy SR, no vzápätí bez bližšieho vysvetlenia, v čom
konkrétne a kým boli porušené tieto práva zaručené ústavou, žiada vyniesť uznesenie,
v ktorom by ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva a slobody zaručené
čl. 17 ods. 1, 2 a 3 Ústavy SR. Ústavný súd za tohto stavu, keď pre jeho rozhodnutie je
záväzný petit navrhovateľa, zaoberal sa iba návrhom, ktorý sa dotýkal čl. 17 ods. 1, 2
a 3 Ústavy SR, a to v tých súvislostiach, ktoré sa v petite uvádzajú.
Ústavný súd v konečnej rozhodujúcej fáze sa zameral len na čl. 17 ods. 1, 2 a 3
Ústavy SR. Vo veci námietky porušenia čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 Ústavy SR
Ústavný súd SR zaujal také stanovisko, že navrhovateľ ničím nevysvetlil, v čom
konkrétne mali byť tieto jeho práva porušené. Podľa názoru ústavného súdu čl. 16
ods. 1 Ústavy SR chráni fyzickú nedotknuteľnosť osoby a zo skutkového stavu
uvádzaného navrhovateľom nevyplýva zásah do jeho práv, ktorý by bol takého rázu.
Článok 19 ods. 1 Ústavy SR chráni ľudskú dôstojnosť, osobnú česť, dobrú povesť
a poskytuje ochranu mena. Ani tento článok nemá s danou vecou nič spoločné. Keďže
v petite sa tieto články neobjavili, ústavný súd nepovažoval za potrebné vykonať ich
podrobnejšiu analýzu.
Na základe petitu navrhovateľa, po vykonanom rozbore zisteného skutkového
stavu, Ústavný súd Slovenskej republiky prijal nasledovné právne závery:
1. Prijatím uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 268 z 15. apríla
1999 nedošlo k porušeniu práv a slobôd navrhovateľa zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 3
ústavy. Článok 17 ods. 1 ústavy zaručuje osobnú slobodu, ktorú je však možné za
podmienok ďalej uvedených obmedziť. Podľa ods. 2 citovaného článku nikoho
nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon. Ústavný súd z rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní
a Národnej rady Slovenskej republiky zistil, že k pozbaveniu osobnej slobody
navrhovateľa došlo z dôvodov a spôsobom, ktorý je upravený v Trestnom poriadku.
Ustanovenie § 17 ods. 3 citovaného zákona uvádza, že obvineného alebo podozrivého
z trestného činu možno zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom, pričom
zadržaná osoba musí byť ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá
a najneskôr do 24 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu, ktorý musí
zadržanú osobu do 24 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo ju
prepustiť na slobodu. Predkladateľ podnetu vôbec nebol zadržaný, a preto jeho prípad
nie je v príčinnej súvislosti s čl. 17 ods. 3 ústavy.
2. Postup Národnej rady Slovenskej republiky, vyšetrovateľa, krajského
prokurátora a Okresného súdu Bratislava I ústavný súd nehodnotil ako porušenie čl. 17
ods. 1, 2 a 3 ústavy. Vyšetrovateľ a krajský prokurátor mohli postupovať podľa
Trestného poriadku, vyžiadať si príslušné súhlasy na začatie trestného stíhania
navrhovateľa, uznesenia a obvinenia i vzatie do väzby navrhovateľa od Národnej rady
Slovenskej republiky, keďže išlo o poslanca Národnej rady SR. Rovnako podľa
zákona prokurátor bol oprávnený podať návrh okresnému súdu na vzatie navrhovateľa
do väzby.
Národná rada Slovenskej republiky musela o podaných žiadostiach konať.
Nekonaním by porušovala nielen Trestný poriadok, ale aj ústavu. To isté sa vzťahuje
aj na postup Okresného súdu Bratislava I, ktorý bol povinný (zákon v tomto smere
nepozná výnimky) o podanom návrhu prokurátora konať, teda postupovať v súlade
s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. Postup súdu by bol protiústavný
vtedy, keby bol zostal nečinný.
Predmetom konania o podnete prijatom na konanie pred ústavným súdom je
preskúmanie, či ústavné právo alebo sloboda, ktorej porušenie predkladateľ podnetu
namietol, naozaj bolo porušené. Ak predkladateľ podnetu namietne také porušenie
práva a slobody, ktoré podľa okolností prípadu zrejme nemohlo nastať, ústavný súd
podnet odmietne ako zjavne neopodstatnený bez toho, aby námietku porušenia ústavy
preskúmal vo veci samej.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd vyslovuje právny záver,
že podnet je zjavne neopodstatnený, že ho nemožno prijať na ďalšie konanie
a rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júla 1999
JUDr. Ján D r g o n e c
predseda senátu