Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 10/2019

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2019 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,

Miroslava Duriša, Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), Sergeja Kohuta, Jany

Laššákovej, Milana Ľalíka, Mojmíra Mamojku, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej,

Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika predbežne prerokoval návrh Okresného súdu Dunajská

Streda, Jesenského 2, Dunajská Streda, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)

o súlade v časti „ , ktoré vydá súdny úradník“

v znení neskorších predpisov s

ods. 2 druhou vetou a takto

rozhodol:

Návrh Okresného súdu Dunajská Streda o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie veci a rekapitulácia návrhu

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol

13. novembra 2017 doručený návrh Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný

súd“ alebo „navrhovateľ“) „na vyslovenie nesúladu ustanovenia Civilného sporového

poriadku s “, t. j. návrh na začatie konania podľa

písm. a) (ďalej len „“) o súlade v časti

„ , ktoré vydá súdny úradník“ v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) s druhou vetou .

2. V návrhu navrhovateľ uvádza, že v konaní sp. zn. rozsudkom

č. k. -34 (bez uvedenia dátumu vydania rozsudku, pozn.) vyhovel žalobe

a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 595 € s úrokom z omeškania. Po zrušení

výroku o trovách odvolacím súdom okresný súd novým uznesením č. k. -63

z 11. novembra 2016 priznal žalobcovi nárok na úplnú náhradu trov prvoinštančného

aj odvolacieho konania. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 30. decembra 2016.

3. Navrhovateľ za dôležité právne predpisy v prerokúvanej veci označuje

- , ktorý v relevantnej časti znie:

„Súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že rozhoduje jediný sudca. Zákon

ustanoví... v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec súdu poverený sudcom.“

- a , ktorý znie:

„(1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

(2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník

(napadnutá norma vo vlastnom zmysle, pozn.).“

- :

„(1) Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom

nadobudnutia jeho účinnosti.“

4. V odôvodnení svojho návrhu navrhovateľ okrem iného uvádza:

„... Podľa SR má všeobecný súd aktívnu legitimáciu podať

návrh podľa čl. 125 len vo vzťahu k takému predpisu alebo jeho časti, ktoré sa týkajú

prejednávanej veci...

... V prerokúvanej veci bolo konanie začaté pred 1. júlom 2016, podľa § 470 ods. 1

sa v ňom však od 1. júla 2016 postupuje podľa .

V dôsledku toho má súd po právoplatnosti uznesenia č. k. -63, ktorým

rozhodol o nároku na náhradu trov, podľa rozhodnúť o výške náhrady

trov konania. O tejto otázke má pritom podľa výslovného znenia zákona rozhodnúť súdny

úradník. Súdu v tomto smere nie je zákonom dovolená žiadna voľná úvaha o tom, či ho má

vydať súdny úradník alebo sudca. Použitie napadnutých ustanovení v prerokúvanej veci

by tak malo byť bezprostredne nasledujúcim krokom po právoplatnosti uznesenia

č. k. -63. Tým je odôvodnená aktívna legitimácia predkladajúceho súdu

na podanie tohto návrhu v zmysle citovaného ustanovení a judikatúry ústavného

súdu.“

5. Navrhovateľ okrem iných uvádza na vyslovenie nesúladu napadnutých noriem

tieto dôvody:

«... Z formulácie citovaného ustanovenia ( , pozn.), je zrejmé,

že rozsah týchto osôb (obsadenie súdu) a ich oprávnenie rozhodovať ako „súd“ je založené

na rôznych tituloch. Priamo na základe (originárne) je v mene súdu pri výkone

súdnictva vždy oprávnený rozhodovať senát zložený len zo sudcov (a contrario k čl. 142

ods. 2 druhej vete). Ak teda zákon zverí súdu právomoc rozhodovať o určitej otázke

a neustanoví, kto v rámci súdu v takejto veci rozhoduje, je priamo na základe čl. 142 ods. 2

prvej vety dané, aby o tejto veci rozhodoval v mene súdu senát.

Oprávnenie jediného sudcu (samosudcu) rozhodovať v mene súdu musí byť výslovne

založené zákonom, čo vyplýva z druhej časti prvej vety Slovenskej

republiky. V tomto smere treba uviesť, že v súčasnosti oba civilné procesné kódexy takéto

ustanovenie obsahujú pre prvoinštančné konanie na okresnom súde (porov. § 44 ods. 1

). Rovnaké princípy platia aj pre tzv. prísediacich sudcov

z radov občanov, ktorí sa tiež zúčastňujú na rozhodovaní len v prípadoch ustanovených

priamo v zákone. Štvrtou skupinou osôb (telesom), ktorú ustanovenie

Slovenskej republiky oprávňuje rozhodovať v mene súdu pri výkone súdnej moci,

je „zamestnanec súdu“.»

6. Už zo znenia druhej vety (ktoré navrhovateľ vykladá

v kontexte a ) je podľa navrhovateľa zrejmé, že

«oprávnenie zamestnanca súdu rozhodovať ako súd vzniká iným spôsobom než oprávnenia

jediného sudcu (samosudcu). Z jeho znenia totiž zreteľne vyplýva, že zákon môže len

ustanoviť prípady, kedy „môže rozhodnúť zamestnanec súdu poverený sudcom“. Zákon teda

môže len rámcovo vymedziť takéto prípady, oprávnenie zamestnanca súdu rozhodovať musí

spočívať ešte aj na poverení danom mu sudcom. Pojem poverenie v sebe jasne indikuje

prejav vôle poverujúcej osoby, teda sudcu. Zákon teda v tomto prípade môže len vymedziť

prípady, v ktorých sudca môže zamestnancovi súdu udeliť poverenie na rozhodovanie.

Sudca potom môže (a musí mať možnosť) rozhodnúť, či v danej veci poverí rozhodnutím

zamestnanca súdu, alebo o veci rozhodne sám. Ak sudca takémuto zamestnancovi poverenie

neudelí, nemôže takýto zamestnanec súdu rozhodovať ako súd.».

7. Podľa navrhovateľa «... až do nadobudnutia účinnosti Civilného sporového

poriadku práva úprava uvedené požiadavky takmer bezvýnimočne rešpektovala... Jedinú

výnimku predstavovalo v tomto smere vykonávanie zápisov údajov do obchodného registra,

ktoré bolo výslovne zverené vyšším súdnym úradníkom ( ).

To však bolo v súlade s koncepciou , ktorý vykonávanie

zápisov údajov do obchodného registra nepovažoval za konanie a rozhodovanie, ale

za tzv. inú činnosť súdu ( ). Ustanovenie

ods. 2 sa pritom výslovne týka len rozhodovania,

nie vykonávania iných úkonov, v dôsledku čoho takáto úprava nespôsobovala ani

ústavnoprávne otázniky.

... Nový účinný od 1. júla 2016 túto koncepčne jednotnú

a ústavne súladnú úpravu narušil práve § 262 ods. 2, ktorý výslovne zveruje pôsobnosť

rozhodovať o výške náhrady trov súdnemu úradníkovi (zamestnancovi súdu). Tým logicky

(argumentum a contrario) vylučuje, aby o výške náhrady trov konania rozhodol sudca.

Ustanovenie potom možno interpretovať

dvojako: Buď sa ním zveruje súdnemu úradníkovi (zamestnancovi súdu) oprávnenie

rozhodovať „ako súd“ o určite otázke priamo ex lege aj bez poverenia sudcu. V takom

prípade je však citované ustanovenie v celkom zjavnom nesúlade s ustanovením čl. 142

ods. 2 druhou vetou , ktoré oprávnenie zamestnanca súdu

rozhodovať podmieňuje takýmto poverením. Alternatívne možno citované ustanovenie

interpretovať tak, že núti sudcu, aby súdnemu úradníkovi udelil poverenie na takéto

rozhodovanie, pretože inak by o otázke výšky náhrady trov konania nemal kto rozhodnúť.

Aj pri takejto interpretácii je však toto ustanovenie v nesúlade s čl. 142 ods. 2 druhou vetou

, z ktorého podľa vyššie uvedeného výkladu vyplýva, že sudca

musí mať vždy a za každých okolností možnosť rozhodnúť, či súdneho úradníka určitým

rozhodovaním poverí alebo nie.

... Vyslovením nesúladu napadnutej časti bude sudca oprávnený

samostatne posúdiť, či rozhodovanie o výške náhrady trov konania zverí súdnemu

úradníkovi (zamestnancovi súdu) alebo o nej rozhodne sám. Tým sa jeho postavenie

dostane do súladu s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 a v nadväznosti na to aj s čl. 142 ods. 2

...

... V tejto súvislosti považuje navrhovateľ za dôležité upozorniť na myšlienky

vyjadrené v náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. , v ktorom sa tento

súd zaoberal postavením sudcov pri výkone súdnictva a hranicami „odbremeňovania“

sudcov od rozhodovacej agendy...».

8. Navrhovateľ ďalej uvádza, že vzhľadom na uvedené dôvody dospel k záveru,

že v prerokúvanej veci sú splnené podmienky na konanie o súlade uvedených právnych

predpisov na návrh podľa (porov. ). Preto postupom

podľa konanie vedené pod sp. zn. prerušil

a navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho návrh na ďalšie konanie a aby nálezom takto

rozhodol:

«Ustanovenie § 262 ods. 2 v časti „ , ktoré vydá súdny úradník“ Civilného

sporového poriadku č. nie je v súlade s druhou vetou

Slovenskej republiky.»

9. Keďže návrh navrhovateľa neobsahoval náležitosti ustanovené zákonom Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) – nebolo k nemu priložené právoplatné uznesenie

o prerušení konania okresného súdu sp. zn. , ústavný súd vyzval

18. apríla 2018 okresný súd, aby návrh na začatie konania doplnil o takéto uznesenie,

ktoré musí tvoriť jeho prílohu.

10. Predsedníčka okresného súdu na výzvu ústavného súdu prípisom

sp. zn. Spr 380/2018 z 23. apríla 2018 doručeným ústavnému súdu 26. apríla 2018 doplnila

pôvodný návrh a priložila k nemu uznesenie okresného súdu č. k. -69

z 18. septembra 2017 o prerušení označeného konania okresného súdu s doložkou o jeho

právoplatnosti, čím bola odstránená vada návrhu navrhovateľa.

II.

Podmienky prípustnosti návrhu

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov

s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

Národná rada Slovenskej republiky (ďalej aj ,,národná rada“) a ktoré boli ratifikované

a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

13. Podľa ústavný súd začne konanie, ak podá návrh

na začatie konania súd.

14. Podľa ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný

právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej

veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo

zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny

názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

16. Podľa ak osoby uvedené v

písm. a) až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade

s právnym predpisom vyššej právnej sily..., môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie

konania.

17. V zmysle v spojení s ústavný

súd začne konanie, ak návrh podá súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou,

pričom súdom podľa § 18 ods. 1 písm. d) sa rozumie príslušný senát alebo samosudca

(sudca). Ak je účastníkom konania súd, zastupuje senát jeho predseda (§ 21 ods. 5 zákona

o ústavnom súde).

18. Vzhľadom na citované ustanovenie ústavný

súd konštatuje, že návrh v zastúpení okresného súdu pôvodne podal sudca Mgr. Michal

Novotný. Návrh bol podaný v súvislosti s rozhodovacou činnosťou okresného súdu vo veci

vedenej pod sp. zn. . Keďže Mgr. Michal Novotný sa medzičasom

(od 1. januára 2018) stal sudcom Krajského súdu v Trnave, spis sp. zn. bol

pridelený do oddelenia sudcu JUDr. Petra Dumana.

19. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,

či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

20. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

21. Každý návrh na začatie konania pred ústavným súdom musí obsahovať zákonom

o ústavnom súde ustanovené náležitosti, aby mohol byť ústavným súdom meritórne

prerokovaný. Táto požiadavka sa bez rozdielu vzťahuje na každý typ konania vrátane

konania o súlade právnych predpisov a na každého navrhovateľa vrátane všeobecného súdu.

22. Konanie ústavného súdu podľa je zásadne založené

na uplatňovaní dispozičného princípu, ktorý neumožňuje ústavnému súdu dopĺňať z vlastnej

iniciatívy procesne relevantným spôsobom nedostatky návrhu na začatie konania, a tým

suplovať zodpovednosť navrhovateľa, resp. jeho kvalifikovaného zástupcu za perfektnosť

návrhu.

23. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd návrh navrhovateľa predbežne prerokoval

na neverejnom zasadnutí pléna ústavného súdu podľa ,

pričom sa zameral na zistenie, či sú dané dôvody na jeho prijatie na ďalšie konanie alebo

či sú dané dôvody na jeho odmietnutie.

24. Pri predbežnom prerokovaní ústavný súd zistil, že na prerokovanie návrhu

má danú právomoc, návrh má predpísané náležitosti, nie je neprípustný

a ani oneskorene podaný, keďže podávanie návrhov na začatie konania o súlade právnych

predpisov nie je viazané na žiadnu lehotu. Ďalej sa ústavný súd zaoberal otázkou, či tento

návrh nie je zjavne neopodstatnený, pretože aj v konaní o súlade právnych predpisov

možno zaujať názor, že návrh treba odmietnuť pre jeho zjavnú neopodstatnenosť

(m. m. , , , . ,

či ).

25. Jedným z dôvodov na odmietnutie návrhu na začatie konania podľa dikcie § 25

ods. 2 je jeho odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť

za predpokladu, že ústavný súd aspoň rámcovo preskúma návrh z vecného hľadiska. Slovné

spojenie „zjavne neopodstatnený“ použité v

pri rešpektovaní základných pravidiel nielen jazykového, ale i logického výkladu umožňuje

pri predbežnom prerokovaní odmietnuť len taký návrh na začatie konania, ktorý nielen

že je očividne (na prvý pohľad) zjavne neopodstatnený, ale ktorý nespĺňa dostatočné

ústavno-právne požiadavky.

26. Odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť tak predstavuje akýsi

„prechodový“ článok medzi odmietaním pre existenciu čisto procesných prekážok (napr.

pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí) a meritórnym prieskumom návrhu. V

praxi Ústavného súdu České republiky a v odbornej literatúre sa pre tento prostriedok vžilo

označenie „kvázimeritórny prieskum (Wagnerová E. a spol. Zákon o Ústavním soudu

s komentářem, ASPI, a. s., 2007. s. 149).

27. Aj z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v prípadoch, ak dôvody uvádzané

navrhovateľom, prípadne sťažovateľom v návrhu nesignalizujú možný nesúlad namietanej

právnej úpravy, resp. namietaného porušenia základného práva sťažovateľa, ústavný súd

v týchto prípadoch návrhy, resp. sťažnosti odmieta z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti

(, , , , , ,

).

III.

Relevantná právna úprava

28. Podľa (v znení účinnom od 3. júla 2001) súdy rozhodujú

v senátoch, ak zákon neustanoví, že vo veci rozhoduje jediný sudca. Zákon ustanoví, kedy

sa na rozhodovaní senátu zúčastňujú aj prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých

veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec súdu poverený sudcom. Proti rozhodnutiu

zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom

rozhoduje vždy sudca.

29. Účelom je zabezpečiť oprávneným osobám kvalifikované

rozhodnutie o ich právnom postavení. Pokiaľ ide o civilné veci, v

vymedzuje rozhodovaciu pôsobnosť všeobecným súdom, ktorú v čl. 142 ods. 2 prvej vete

konkretizuje z pohľadu telesa ako rozhodovanie senátne alebo jediným sudcom. Veta

druhá odseku 2 tohto článku inštruuje zákonodarcu k tomu, aby sám zákonom

upravil prípady, v ktorých sa na rozhodovaní všeobecných súdov môžu zúčastniť prísediaci

sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach a akým spôsobom môže namiesto sudcu

rozhodovať zamestnanec súdu.

30. V zmysle , , a o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení niektorých predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)

súdnictvo na súde vykonávajú sudcovia a v trestnoprávnych veciach, ak tak ustanovuje

tento zákon, aj prísediaci.

Na výkone súdnictva sa podieľajú aj justiční čakatelia, súdni úradníci a zamestnanci

súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva (§ 92 ods. 1).

Súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že vo veci rozhoduje jediný sudca

alebo predseda senátu.

Osobitný zákon ustanovuje, v ktorých veciach môže konať a rozhodnúť súdny

úradník.

Podľa § 92 ods. 1 zákona o súdoch ministerstvo vydá všeobecne záväzným právnym

predpisom správny a kancelársky poriadok pre okresné súdy, krajské súdy a Špecializovaný

trestný súd, ktorý podrobnejšie upraví najmä organizáciu súdu, organizáciu práce, štruktúru

a úlohy zamestnancov súdu a súdnych oddelení alebo iných organizačných útvarov súdu

pri výkone súdnictva a kancelárske práce na súdoch.

31. Podľa o súdnych úradníkoch v znení

neskorších predpisov (ďalej aj ,,“) vyšší súdny úradník je oprávnený

vykonávať úkony súdu v civilnom procese, správnom súdnom procese, v trestnom konaní,

v konkurznom konaní a inú činnosť súdu v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.

Vyšší súdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu samostatne.

Poverenie je súčasťou rozvrhu práce alebo súčasťou súdneho spisu (§ 3 ods. 5 zákona

č. ).

Podľa znení

v civilnom procese a správnom súdnom procese vyšší súdny úradník rozhoduje na základe

poverenia sudcu aj o výške náhrady trov konania.

32. Podľa o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez

návrhu súd v rozhodnutí, ktorým konanie končí.

Podľa o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,

ktoré vydá súdny úradník.

33. Právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade

so zákonom je aj obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

i práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

Robins proti Spojenému kráľovstvu z 23. 9. 1997, sťažnosť č. 22410/93, Reports 1997-V).

Rozhodovanie o náhrade trov konania tvorí integrálnu súčasť súdneho rozhodnutia

(, ). Všeobecný súd preto pri poskytovaní súdnej ochrany

podľa čl. ods. 1 môže porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu

(, ).

34. Nová právna úprava procesných predpisov účinná od 1. júla 2016 rozdelila

rozhodovanie o trovách na dve samostatné fázy. Podľa dôvodovej správy k

zákonodarcu k tomuto kroku viedla snaha odbremeniť sudcov prvých inštancií,

ale i odvolacích súdov a súdu dovolacieho od častokrát prácneho rozhodovania o trovách

konania, ako aj snaha o zrýchlenie konania vo veci samej. Prvou fázou je rozhodnutie

o nároku na náhradu trov konania, o ktorom súd rozhodne v rozhodnutí, ktorým sa konanie

končí (napr. rozhodnutím vo veci samej, zastavením konania a pod.). O nároku na náhradu

trov konania rozhoduje vždy sudca alebo senát, a to i bez návrhu ( ). Výrok

o nároku na náhradu trov konania obsahuje každé rozhodnutie, ktorým sa konanie končí,

a to aj v prípade, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Druhou fázou

je rozhodnutie o výške nároku na náhradu trov konania. Rozhodovanie o výške náhrady trov

konania sa novou právnou úpravou civilného procesu prenieslo do časti konania po jeho

právoplatnom skončení, kedy výsledok sporového konania je už nespochybniteľný, a preto

aj miera úspechu [prípadne iných okolností ( )] z hľadiska trov je jednoznačne

určená. O výške trov konania preto rozhoduje súd uznesením, ktoré vydá vyšší súdny

úradník [ písm.) ]. Táto nová úprava je istou obdobou

tzv. porozsudkovej agendy upravenej v ( a Trestného

poriadku). V trestnom konaní sa rozhodovanie o výške trov konania súdnym úradníkom

osvedčilo a je považované za ústavne konformné (, ,

, ) za predpokladu, že proti rozhodnutiu vyššieho súdneho

úradníka musí byť vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhodne sudca

(PLz. , ). To isté platí aj v konaní civilnom, kedy proti uzneseniu

vyššieho súdneho úradníka, ktoré vydá o výške trov konania, je vždy prípustná sťažnosť

( ).

35. Vychádzajúc z obsahu návrhu a relevantnej právnej úpravy ústavný súd

považoval za žiaduce vyporiadať sa v danej veci aj s postavením vyšších súdnych úradníkov

v právnej úprave Slovenskej republiky i niektorých ďalších krajín, no najmä s otázkami

výkladu dotknutých ustanovení i zákona, pričom už na tomto mieste považuje

za potrebné zdôrazniť, že ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( )

vystupuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa ústavný súd

v pozícii tzv. negatívneho zákonodarcu, ktorého úlohou je posúdiť ústavnú konformitu

napadnutých právnych predpisov či ich vymedzených častí, a zároveň aj eventuálne

posúdiť, či je možné napadnuté predpisy (ich časti) interpretovať a aplikovať ústavne

konformným spôsobom.

IV.

Postavenie vyšších súdnych úradníkov a ich oprávnenie vydávať rozhodnutia

36. Vyšší súdni úradníci dlhodobo pôsobia vo väčšine európskych demokratických

krajín. Sú oprávnení v niektorých druhoch súdneho konania samostatne rozhodovať

namiesto sudcu a taktiež samostatne vykonávať jednotlivé úkony súdu v určitých súdnych

veciach. Vyšší súdni úradníci sa v týchto krajinách trvalo osvedčujú a ich činnosť sa stala

pre chod súdu nepostrádateľnou. Môžu svojou činnosťou odbremeniť sudcu od vybavovania

menej závažných súdnych vecí, a tak im umožniť, aby sa sústredili na obťažnejšie prípady.

37. V Rakúsku a Nemecku je vyšší súdny úradník verejným funkcionárom v súdnom

aparáte, ktorý autonómne vykonáva zákonom danú kompetenciu. Riadi nielen súdnu

kanceláriu (prípadne určitú jej časť), ale má aj významné miesto v súdnom procese

a zasahuje do vecí, ktoré inde patria do výlučnej právomoci sudcu. Prenesenie určitých

kompetencií zo sudcu na vyššieho súdneho úradníka povolil nemecký zákonodarca

už v roku 1926 a odvtedy ich rozsah narastá. Niektoré z nich vykonáva výlučne, iné

si za presne ustanovených podmienok delí so sudcom. Ide zväčša o formálnu stránku práce

sudcu, ktorá nemá rozhodovaciu povahu a nevyžaduje právnické vzdelanie. Rechtspfleger

podľa nemeckého práva vykonávajúci úlohy nesporovej súdnej právomoci je vyšší súdny

úradník zmocnený prijímať určité rozhodnutia súdnej povahy a má výlučnú právomoc pri

plnení určitých administratívnych úloh. Svoje úlohy vykonávajú nezávisle. Nemajú

povinnosť riadiť sa pokynmi sudcu.

38. Postavenie, právomoci, podmienky výkonu a ustanovovanie do funkcie

Rechtspflegerov je predmetom úpravy zákona o vyšších súdnych úradníkoch (referentoch)

[(nem., Rechtspflegergesetz (RPflG)]. Právomoci nemeckých Rechtspflegerov možno

rozdeliť do týchto kategórií:

- právomoci prenesené na nich zákonom v plnom rozsahu (napr. vo veciach

obchodných spoločností, konania vo veciach pozemkového registra, exekúcia

nehnuteľností...),

- právomoci prenesené na nich zákonom, ktoré vykonávajú spolu so sudcami –

právomoci, o výkon ktorých sa delia so sudcami; sudca má ponechanú právomoc v časti

úloh (väzba, dedičské konanie, register obchodných spoločností, konkurzné konanie),

- právomoci prenesené na nich ad hoc ‒jednotlivo v konkrétnom prípade

(napr. ustanovenie výšky trov súdneho konania, vyhlásenia, právna pomoc). Vyčíslenie

výšky trov súdneho konania a príkaz na ich úhradu boli prvými súdnymi úlohami, ktoré boli

prenesené na nesúdny orgán v záujme odbremenenia rozhodovacej agendy súdnych

orgánov, sudca rozhoduje o tom, ktorá strana sporu je povinná hradiť trovy súdneho

konania, ale nerozhoduje o ich výške. Prináleží Rechtspflegerom určiť ich výšku a nariadiť

ich úhradu. Toto rozhodnutie predstavuje exekučný titul.

39. V Rakúsku bol zákon o vyšších súdnych úradníkoch prijatý spolu so zmenou

a k prenosu právomocí na súdnych úradníkov došlo po prvýkrát v roku 1926,

a to vo veciach exekúcií. Podľa rakúskej osobitne vzdelaným verejným

úradníkom iným ako sudcom môžu byť zverené osobitne určené úlohy, vyšší súdny úradník

je viazaný príkazmi sudcu. Až 85 % všetkých prípadov pred rakúskymi súdmi je riešených

Rechtspflegermi.

40. Inštitút Rechtspflegerov možno označiť za úspešný export nemeckého súdnictva,

ktorý bol zavedený napr. v Estónsku, Poľsku, Českej republike, Slovensku, Maďarsku,

Rumunsku, Bosne a Hercegovine, ako aj Chorvátsku. Vyšší súdni úradníci pôsobia

aj v Taliansku, Španielsku, Portugalsku, Luxembursku, Švédsku, Fínsku, Nórsku či Dánsku.

41. Vo Francúzsku a Belgicku ako súdni úradníci pôsobia Greffieri, ktorí sú štátnymi

zamestnancami s osobitným postavením a na rozdiel od Rechtspflegerov vykonávajú

pomocné úlohy pre sudcov s ohľadom na prípravu podkladov pre rozhodnutie, spracovanie

spisových materiálov a právny výskum. Tiež zostavujú návrhy rozhodnutí a protestov.

Greffieri obchodných súdov plnia aj úlohy súdneho charakteru vo veciach obchodného

registra a registra spoločností. Francúzski Greffieri majú obdobný status ako notári

a exekútori (sú poverení plnením určitých verejných úloh súdnej povahy).

42. V roku 1967 bola založená Európska únia vyšších súdnych úradníkov [E.U.R.

(anglicky European Union of Rechtspfleger)] ako nezisková organizácia požívajúca od roku

1971 status účastníka na fungovaní Rady Európy. Zahŕňa 16 európskych krajín

a tri neeurópske krajiny. V roku 2008 Európska komisia vydala Zelenú knihu

pre európskych Rechtspflegerov pre účely harmonizácie európskych modelov vyšších

súdnych úradníkov podľa nemeckého a rakúskeho modelu Rechtspflegerov. Medzi základné

požiadavky jednotného modelu podľa Zelenej knihy patrí: vzdelanie 3 + 2 (štúdium práva

alebo ekvivalent), relatívne široký rozsah právomocí v nesporových veciach, požiadavka

skutočnej nezávislosti a nezávislosti na príkazoch sudcu. Zámerom je garantovať lepší

prístup ku spravodlivosti pre občanov Európskej únie, zvýšiť dôveru verejnosti v súdy

a efektívnosť justície. V roku 2016 vydala Bielu knihu o Rechtspflegeroch/Greffieroch

pre Európu s cieľom zlepšiť postavenie vyšších súdnych úradníkov a ich vzdelávanie.

43. V Českej republike pôsobia vyšší súdni úradníci už od roku 1995 (zákon

č. 189/1994 Sb. o vyšších soudních úřednících). Sú oprávnení vykonávať právne a skutkovo

jednoduché úkony súdu. Rozsah ich činnosti je stanovený asymetricky, a to tak, že

na občianskoprávnom a správnom úseku je ich oprávnenie vykonávať jednotlivé úkony

súdu prvého stupňa zakotvené priamo v zákone a ďalšie úkony môžu byť vykonávané len

na základe poverenia sudcom, zatiaľ čo na trestnoprávnom úseku sú vyšší súdni úradníci

oprávnení vykonávať len taxatívne vymedzené úkony súdu, a to len na základe poverenia

sudcom. V súčasnej dobe ustanovuje oprávnenia vyšších súdnych úradníkov zákon

č. 121/2008 Sb. o vyšších soudních úřednících a vyšších úřednících státního zastupitelství

a o změně souvisejících zákonů účinný od 1. júla 2008 (ďalej len „zákon č. 121/2008 Sb.“).

Vyšším súdnym úradníkom môže byť občan Českej republiky, ktorý je bezúhonný

a úspešne ukončil štúdium vyšších súdnych úradníkov. Ukončené vysokoškolské vzdelanie

absolvovaním bakalárskeho alebo magisterského študijného programu v oblasti práva

na vysokej škole alebo úspešne ukončené štúdium vyšších úradníkov štátneho zastupiteľstva

nahrádza štúdium vyšších súdnych úradníkov. Vyšší súdny úradník je povinný vykonávať

svoju činnosť v súlade so zákonom a s pokynmi, ktoré mu udelil príslušný predseda senátu

alebo samosudca (§ 2 ods. 1 a § 3 zákona č. 121/2008 Sb.).

44. V Slovenskej republike cieľom o súdnych úradníkoch

v znení , ako vyplýva z dôvodovej správy, bolo uľahčiť prácu

sudcov prostredníctvom zjednodušenia procesného konania tak, aby sa mohli viac sústrediť

na rozhodovanie vo veci samej ako na technickú a formálnu stránku veci. Súdny úradník

podľa je štátnym zamestnancom, ktorý spĺňa predpoklady

podľa osobitného zákona ‒získal vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom

odbore práva na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo má uznaný

doklad o vysokoškolskom právnickom vzdelaní vydaný zahraničnou vysokou školou

a kto je bezúhonný ( ).

45. Vyšší súdny úradník je oprávnený vykonávať úkony súdu v civilnom procese,

správnom súdnom procese, v trestnom konaní, v konkurznom konaní a inú činnosť súdu

v rozsahu ustanovenom týmto zákonom ( ). Úkonmi

vyššieho súdneho úradníka je konanie a rozhodovanie v rozsahu ustanovenom týmto

zákonom, pričom vyšší súdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu

samostatne; poverenie je súčasťou rozvrhu práce alebo súčasťou súdneho spisu [§ 3 ods. 2

písm. a) a ods. 5 ]. Vyšší súdny úradník rozhoduje v civilnom

procese a správnom súdnom procese na základe poverenia sudcu aj o výške náhrady trov

konania [ ].

46. Vydávanie rozhodnutí vyšším súdnym úradníkom okrem Civilného sporového

poriadok upravuje aj v znení neskorších

predpisov (ďalej len „SSP“),

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a zákon

č. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov účinný

od 1. februára 2017 (ďalej len „zákon o upomínacom konaní“). Vyšší súdny úradník podľa

súčasne právnej úpravy tak už nie iba je pomocníkom sudcu v konkrétnej agende, ale sú mu

zverené aj isté rozhodovacie kompetencie.

47. Vyššieho súdneho úradníka treba považovať za zamestnanca súdu v zmysle

druhej a tretej vety . Z postavenia vyššieho súdneho úradníka

ako zamestnanca štátu vyplýva, že nespĺňa kritériá nezávislosti a nestrannosti, ktoré sú

priamo ustanovené v a v dohovoru. Preto, ak vyšší súdny

úradník vydal rozhodnutie v súdnom konaní, je v zmysle poslednej vety čl. 142 ods. 2

proti takému jeho rozhodnutiu vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom

rozhoduje sudca. Rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka nemôže byť v súlade s účelom

sledovaným v spojení s nikdy konečným rozhodnutím

vo veci. Je to tak preto, že zverenie výkonu súdnej moci iným osobám než sudcom musí

mať v zmysle minimálne také obmedzenie, pri ktorom účastníkovi súdneho konania

ostane zachovaná možnosť domáhať sa prejednania jeho veci nestranným a nezávislým

sudcom uplatnením opravného prostriedku (a to bez ohľadu na to, či túto možnosť účastník

skutočne využije). [PLz. ].

48. Požiadavku zachovania možnosti domáhať sa prejednania veci nestranným

a nezávislým sudcom podaním opravného prostriedku vyplývajúcu z treba uplatniť

aj pri výklade a aplikácii zákonnej úpravy účinnej po 1. júli 2016 ustanovujúcej oprávnenie

poverených zamestnancov súdu (vyšších súdnych úradníkov) rozhodovať v civilnom

súdnom konaní, v správnom súdnom konaní, v konaní exekučnom aj v konaní upomínacom

a tiež pri výklade a aplikácii zákonnej úpravy postupu pri prieskume rozhodnutí

zamestnancov poverených sudcami (vyšších súdnych úradníkov).

49. Preto podľa novej úpravy procesných predpisov v civilnom súdnom konaní,

v správnom súdnom konaní, v exekučnom konaní i v upomínacom konaní je proti každému

rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka prípustná sťažnosť ( a

, Exekučného poriadku a zákona o upomínacom konaní).

Sťažnosť je podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016 prípustná predovšetkým proti

procesným uzneseniam, ktoré vydá súdny úradník z poverenia sudcu alebo na základe

zákonného zmocnenia, a osobitne proti rozhodnutiam o výške trov konania vydaného

súdnym úradníkov podľa ( rovnako aj ). O sťažnosti vždy

rozhoduje súd prvej inštancie ( ), t. j. súd a proti jeho rozhodnutiu už nie je

prípustné odvolanie ( a contrario).

50. Sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka je koncipovaná ako

účinný prostriedok nápravy v zmysle čl. 13 dohovoru. Článok 13 dohovoru vyžaduje

existenciu vnútroštátneho prostriedku, ktorý príslušnému orgánu umožní rozhodnúť

o vznesenej námietke porušenia dohovoru a zjednať adekvátnu nápravu. Nejde ale pritom

tak ďaleko, aby vyžadoval určitú konkrétnu podobu takéhoto prostriedku; štáty majú

priestor pre vlastné uváženie, akým spôsobom dodržia svoje povinnosti, ktoré na nich toto

ustanovenie kladie (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Vilvarajah a ďalší proti

Spojenému kráľovstvu z 30. 10. 1991, sťažnosť č. 13163/87, § 121). [k tomu Kmec, J.,

Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech, Komentář,

1. vydání. Praha : C.H. Beck, 2012. s. 1197 – 1206]. Samotný čl. 13 dohovoru (na rozdiel

od čl. 47 ods. 1 Charty práv Európskej únie) nepožaduje striktne, že by právo na účinný

prostriedok nápravy muselo byť uplatnené iba pred súdom.

51. Účelom sťažnosti je predovšetkým možnosť rýchlejšie dosiahnuť rozhodnutie,

ako aj odbremenenie odvolacích súdov od rozhodovania v jednoduchších veciach, pretože

predchádzajúca právna úprava ( účinného

do 30. júna 2016) bola neprimerane zdĺhavá a často zbytočne predlžujúca konanie. Ak totiž

sudca odvolaniu proti rozhodnutiu súdneho úradníka vyhovel, bolo proti jeho rozhodnutiu

prípustné odvolanie, o ktorom musel rozhodnúť odvolací súd. Ak odvolaniu proti

rozhodnutiu súdneho úradníka vyhovieť nemienil, považujúc ho za vecné správne alebo

za neprípustné, musel taktiež predložiť vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

52. Predchádzajúca právna úprava síce plne zodpovedala doslovnému

(gramatickému) výkladu ustanovenia , avšak z pohľadu potrieb súdnej

praxe bola celkom nevyhovujúca. Bolo preto potrebné nájsť iný rýchlejší a hospodárnejší

spôsob možnej nápravy rozhodnutí vydaných súdnym úradníkom. Aj v prípade sťažnosti

ako účinného prostriedku procesnej obrany logicky vystala veľmi podstatná otázka ústavnej

konformity právnej úpravy sťažnosti vo svetle , podľa ktorého proti

rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je vždy prípustný opravný prostriedok,

o ktorom rozhoduje vždy sudca.

53. Vychádzajúc z doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, a ďalšie), v zmysle ktorej je základom interpretácie

a aplikácie každej právnej normy v materiálnom právnom štáte určenie účelu právnej

úpravy, vymedzenie jej rozsahu a identifikácia jej obsahu, ako aj z kritéria tzv. ochranného

účelu normy, možno preto ustáliť, že v ústave použitý pojem opravný prostriedok treba

vykladať extenzívne ako účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Z tohto

pohľadu je podstatné, že o sťažnosti rozhoduje vždy sudca, ktorý môže napadnuté uznesenie

„zamestnanca súdu“ (súdneho úradníka) vždy zrušiť a docieliť tak ústavnou normou čl. 142

ods. 2 sledovaný legitímny cieľ – nápravu vadného rozhodnutia. Ochranný účel

právnej normy v súvzťažnosti s ochranným účelom ústavnej normy v

ods. 2 majú jeden legitímny cieľ – možnosť efektívneho preskúmania rozhodnutia

vydaného zamestnancom súdu (súdnym úradníkom) sudcom ako reprezentantom nezávislej

súdnej moci. Tento legitímny cieľ (ochranný účel citovaných noriem) je právnou úpravou

bez akýchkoľvek rozumných pochybností zabezpečený (k tomu aj Števček, M. Sťažnosť

v , Justičná revue č. 5/2016, s. 594 ‒602.)

54. Pre prípad námietky, že sťažnosť nie je plnohodnotný opravný prostriedok, akým

je odvolanie umožňujúce obrátiť sa na súd vyššej inštancie, ústavný súd poznamenáva,

že okrem čl. 13 dohovoru, ktorý nevyžaduje konkrétnu podobu účinného prostriedku

nápravy, aj čl. 6 dohovoru prioritne chráni právo na prístup súdu (rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva Golder proti Spojenému kráľovstvu, z 21. 2. 1975, sťažnosť

č. 4451/70, § 35), ale negarantuje právo na odvolanie na súd vyššej inštancie ako také

ani negarantuje nejaký osobitný druh odvolania alebo spôsob vybavovania odvolaní

(rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Monnell a Morris proti Spojenému kráľovstvu

z 2. 3. 1987, sťažnosť č. 9562/81 a č. 9818/82, § 56).

55. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na názor vyjadrený Ústavným súdom Českej

republiky v rozhodnutí sp. zn. z 22. mája 2013 zverejneného v Sbírce zákonů

pod č. 224/2013 Sb., v ktorom ústavný súd zrušil § 11 písm. l) zákona č. 121/2008 Sb.

(„vyšší súdny úradník v občianskom súdnom konaní a v súdnom konaní správnom môže,

ak nestanoví zvláštny zákon inak, vykonávať všetky úkony súdu prvého stupňa, s výnimkou

vecí, kde je úkon zvláštnym zákonom výslovne zverený sudcovi“), treba v prvom rade uviesť,

že odborné predpoklady pre zastávanie funkcie vyššieho súdneho úradníka sa v českej

právnej úprave oproti slovenskej výrazne líšia. Zatiaľ čo vyšší súdny úradník v Slovenskej

republike musí mať plnohodnotné vysokoškolské právnické vzdelania druhého stupňa a byť

bezúhonný, u vyššieho súdneho úradníka v Českej republike okrem bezúhonnosti postačuje

trojročné rezortné vzdelávanie organizované ministerstvom spravodlivosti či trojročné

štúdium v bakalárskom študijnom programe na vysokej škole, a v druhom rade treba mať

na zreteli odlišnú úpravu rozhodovania zvereného zákonom vyšším súdnym úradníkom

aj s ohľadom na Českej republiky, podľa ktorého zákon môže stanoviť,

v ktorých veciach a akým spôsobom sa na rozhodovaní súdov podieľajú vedľa sudcov

aj ďalší občania. Odlišná je aj možnosť prípustnosti opravného prostriedku proti

rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, keď v Slovenskej republike bezpodmienečnú

prípustnosť opraveného prostriedku proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka

už v podstate vyriešil ústavný súd v rozhodnutí PLz. .

56. Pre ilustráciu Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze vo vzťahu

k odlišnej právnej úprave vymedzil z tohto hľadiska, že «Vyšší soudní úředník je tedy

skutečně pouze úředníkem, u něhož v zásadě chybí garance osobní nezávislosti, nevyžadují

se osobní předpoklady jako u soudce a odborná úroveň postačuje na výrazně nižší úrovni.

Z toho se podávají rovněž limity činnosti vyššího soudního úředníka. Vyšší soudní úředník

nesmí vykonávat takové úkony, pro něž jsou nezbytné vlastnosti, které postrádá (osobní

nezávislost, osobní předpoklady, odborná úroveň). Z tohoto hlediska je nepřijatelné,

aby vyšší soudní úředník meritorně rozhodoval, bez ohledu na formu rozhodnutí. Vyšší

soudní úředník má být pomocníkem soudce, jenž napomáhá dosažení přiměřené délky

soudního řízení tím, že vykonává úkony jednoduché či rutinní povahy. Složitější záležitosti,

vyžadující právní erudici, či situace, v nichž soud nemůže být z povahy věci reprezentován

nikým jiným než soudcem (meritorní rozhodnutí, rozhodnutí konečná, významnější

rozhodnutí v přípravě jednání), účast vyšších soudních úředníků nepřipouštějí. Soudnictví

je povoláno k tomu, aby poskytovalo ochranu existujícím (tj. skutečným) subjektivním

právům, a plní proto svou společenskou funkci jenom tehdy, pokud je ůsobilé tohoto cíle

dosahovat. K tomu, aby se věc projednala a rozhodla, je objektivně vždy zapotřebí vynaložit

určitý čas a úsilí. Urychlovat řízení je možné zejména tam, kde jde o postupy, které nejsou

nezbytné či jsou zbytečně formalizované a komplikované; obdobně je možno připustit

podíl jiných osob na výkonu soudnictví, pokud tím bude ulehčeno soudci od úkonů

jednoduchých a rutinních. Urychlování a ,,odbřemeňování“ však nesmí ohrozit možnost

řádného - a objektivně nutného - zjištění skutkového stavu a jeho právního posouzení,

a to na nezbytné odborné úrovni s dostatečnými garancemi osobní a věcné nezávislosti.

To musí mít zákonodárce na zřeteli, upravuje-li účast jiných osob na výkonu soudnictví.

Činnost soudce se dnes pochopitelně nemůže obejít bez součinnosti dalších osob, jimiž jsou

právě vyšší soudní úředníci nebo asistenti soudců či další. Tyto osoby však mohou konat

samostatně pouze úkony, které nepřekračují jejich role.». Ústavný súd Českej republiky

vo svojom náleze ďalej zdôrazňuje, že „i proti těm úkonům, jež lze vyššímu soudnímu

úředníkovi svěřit, musí být zachována účinná možnost obrany. Platná právní úprava, která

je obsažena v § 9 ZVSÚ, tomu však nevyhovuje. Proti rozhodnutí vyššího soudního úředníka

v civilním řízení soudním a v trestním řízení je možno podat odvolání, resp. stížnost

za podmínek stanovených občanským soudním řádem nebo trestním řádem. Znamená to

tedy, že tam, kde kupř. odvolání proti rozhodnutí soudu prvního stupně není vůbec

přípustné, nelze ani rozhodnutí vyššího soudního úředníka napadnout odvoláním.

V důsledku tak poslední slovo nemůže mít soud, ale vyšší soudní úředník, a to právě

navzdory tomu, že soudnictví by mělo představovat ze své povahy činnost, kterou vykonávají

soudci, a nikoliv úředníci.“, pričom poukazuje na to, že pokiaľ ide o pôsobnosť vyšších

súdnych úradníkov v správnom súdnictve „v tomto případě však ZVSÚ zcela nepokrytě

ignoruje jakoukoliv možnost obrany účastníků řízení; ve správním soudnictví átka proti

rozhodnutí vyššího soudního úředníka neexistuje obrana vůbec“.

57. K väčšinovému názoru pripojil svoje odlišné stanovisko sudca Vladimír Kůrka,

ktorý okrem iného uviedol: «Coby adekvátní reakce na chronickou přetíženost soudů

a prodlužující se dobu soudních řízení se od počátku devadesát let minulého století rozvíjela

koncepce vycházející jednak z toho, že soudní řízení ne v každé procesní situaci nutně

potřebuje soudce (ať již pro úkony faktického postupu či úkony formálně rozhodovací),

a že je naopak efektivní jej "odbřemenit" od úkonů jednoduchých, jmenovitě procesní

povahy, jež jsou pro něj zbytečnou zátěží materiální i časovou a od vlastní rozhodovací

("soudcovské") činnosti jej nepřiměřeně vzdalují. Legislativním výrazem těchto tendencí,

jež měly předobraz v úpravách cizozemských (viz institut tzv. Rechtspflegera ve Spolkové

republice Německo), byl první zákon o vyšších soudních úřednících, přijatý v roce 1994

(zákon č. 189/1994 Sb., o vyšších soudních úřednících, ve znění pozdějších předpisů).

Na něj pak navázaly významné procesy směřující k odpovídajícímu organizačnímu

uspořádání jak v rovině vlastních úprav procesních pravidel řízení, tak úprav v organizaci

soudnictví, a konečně i systémů vzdělávání a výchovy takto nově ustavených soudních osob.

Napadený zákon č. 121/2008 Sb., jímž byl zákon č. 189/1994 Sb. zrušen, je tohoto procesu

součástí a i jeho posledním výrazem. Nález svými ideovými východisky na téma odlišnosti

soudce a vyššího soudního úředníka však směřuje k tomu, aby tento postupný proces

posilování efektivity soudnictví vrátil cca o dvě desetiletí ět. Z každého, kdo by měl mít

vedle soudce účast v soudních procesech, většina míní učinit nic více než jeho "pomocníka",

jenž nesmí mít rozhodovací pravomoc nejen v meritorním rozhodování, nýbrž ani

(a to "především") pro rozhodnutí "procesní povahy", neboť pro ně "to platí zrovna tak").

Vyšším soudním úředníkům povolené úkony nemají "překračovat jejich pomocnou roli",

a pokud se mohou "samozřejmě podílet i na úkonech jiných, uloží-li jim to soudce", pak

"tyto úkony ... toliko připravují, a soudce je pak musí učinit svým vlastním jménem ...").

Jinak řečeno, většina pasuje vyšší soudní úředníky (jakož i asistenty soudce) do pozice, jejíž

přínos je soudci - poněkud eufemisticky řečeno - mizivý, resp. je staví pod úroveň, kterou již

předtím, do roku 1994 zaujímaly soudní tajemnice (kupříkladu - v agendě Ro - rozhodovaly

o vydání platebního rozkazu, což nyní většina pléna vyšším soudním úředníkům odpírá.»

Sudca Kůrka ďalej uvádza: «O "odbřemenění" soudce a zefektivnění soudních řízení

pak nemůže být řeč. Nemluvě již o tom, co s příslušným, dvacet let budovaným, odborným

aparátem, dnes vybaveným nejen vzděláním speciálním (odbornou justiční školou), nýbrž

zhusta i obecným vzděláním vysokoškolským. Přijatým názorem o ústavně akceptovatelném

působení vyšších soudních úředníků (a asistentů soudců) v soudních řízeních vnesl

Ústavní soud do prostoru organizace a výkonu soudnictví "principy", resp. "hodnoty", jež

se mu - vzhledem k jeho (i) pragmatickému utváření a cílům (rozhodovat efektivně soudní

věci v přiměřeném čase) - nutně vzpírají, neboť je mezi nimi příliš velká propast. Smysl

pro praktický rozměr věcí většina pléna ponechala stranou.»

V.

Obsahový súlad napadnutého zákonného ustanovenia s ústavným poriadkom

58. Navrhovateľ vo svojom návrhu namieta nesúlad ustanovenia

s druhou vetou dôvodiac najmä tým, že zo znenia druhej

vety (ktoré navrhovateľ vykladá v kontexte a ),

zreteľne vyplýva, že zákon môže len ustanoviť prípady, kedy „môže rozhodnúť

zamestnanec súdu poverený sudcom“. Podľa navrhovateľa sudca môže a musí mať možnosť

rozhodnúť, či v danej veci poverí rozhodnutím zamestnanca súdu alebo o veci rozhodne

sám a ak sudca takémuto zamestnancovi poverenie neudelí, nemôže takýto zamestnanec

súdu rozhodovať ako súd.

59. Ústavnú nekonformitu napadnutého ustanovenia s čl. 142 ods. 2 druhej vety

navrhovateľ vidí v tom, že ak účinný od 1. júla 2016

výslovne v ustanovení § 262 ods. 2 zveruje pôsobnosť rozhodovať o výške náhrady trov

súdnemu úradníkovi (zamestnancovi súdu), tak logicky vylučuje, aby o výške náhrady trov

konania rozhodol sudca. Podľa navrhovateľa napadnuté zákonné ustanovenie „núti sudcu,

aby súdnemu úradníkovi udelil poverenie na takéto rozhodovanie, pretože inak by o otázke

výšky náhrady trov konania nemal kto rozhodnúť“. Podľa navrhovateľa „sudca musí mať

vždy a za každých okolností možnosť rozhodnúť, či súdneho úradníka určitým

rozhodovaním poverí alebo nie“.

60. obsahuje celý rad (ústavných) právnych noriem, ktoré sú bezprostredne

aplikovateľné v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci. K takým ústavným normám

nesporne patrí aj ústavná norma vyjadrená v poslednej vete , ktorá,

ako je už uvedené v bode 29, inštruuje zákonodarcu upraviť zákonom prípady, v ktorých sa

na rozhodovaní všeobecných súdov môžu zúčastniť prísediaci sudcovia z radov občanov

a v ktorých veciach a akým spôsobom môže namiesto sudcu rozhodovať zamestnanec súdu,

ktorým vyšší súdny úradník nesporne je.

61. Ústavnou garanciou toho, aby nedošlo k previazanosti a vstupu moci

zákonodarnej do moci súdnej, má byť ústavná poistka, ktorá stanovuje bezpodmienečné

pravidlo, že proti každému rozhodnutiu vydanému iným orgánom ako súdom je prípustný

opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca. Diskréciu výkonnej moci vo vzťahu

k moci súdnej umocňuje ústavná požiadavka, aby uvedené otázky (zverenia súdnej

pôsobností iným orgánom ako všeobecným súdom) mohol upravovať iba zákonodarca

prostredníctvom zákona vo formálnom zmysle.

62. Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti () z ústavnoprávneho

hľadiska vymedzil výkon ústavných právomoci všeobecného súdnictva v zmysle § 142

ods. 1 , keď uviedol: ,,Rozhodovacou činnosťou súdu sa podľa názoru ústavného

súdu rozumie iba výkon ústavných právomocí všeobecného súdnictva v zmysle čl. 142

ods. 1 , podľa ktorého súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Iba táto rozhodovacia činnosť je vykonávaním oprávnení a plnením povinností všeobecného

súdnictva, ktoré súvisia s podielom všeobecných súdov na výkone štátnej moci ústavne

rozdelenej na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc.“

63. V sa ustanovuje interpretačné pravidlo pre výklad

a uplatňovanie zákonov a podzákonných všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorým

sa okrem iného určuje, že zákon sa musí vysvetliť a uplatniť tak, aby bol v súlade s .

Zákon sa má vykladať prostredníctvom , nie naopak.

64. Ústavný súd vo svojej judikatúre jednoznačne uplatňuje zásadu prednosti

ústavne konformného výkladu (napr. , alebo ,

PLz. ). V konaní o súlade právnych predpisov sa ústavný súd k tejto zásade vyjadril

týmto právnym názorom: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi,

pričom jeden výklad je v súlade s a medzinárodnými dohovormi podľa

a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej

normy. Všetky štátne orgány majú vtedy určenú povinnosť uplatňovať právnu

normu v súlade s “ (). Zo zásady ústavne konformného výkladu

vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu

prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten,

ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných

práv fyzických alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci

sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie (a tiež

medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd ().

65. je právny predpis najvyššej právnej sily. Z tohto vyplýva, že ju tvoria

(ústavné) právne normy najvyššej právnej sily, s ktorými musia byť (mali by byť) v súlade

všetky ostatné právne normy obsiahnuté v právnych predpisoch nižšej právnej sily.

Ak právna norma obsiahnutá v právnom predpise nižšej právnej sily vyvoláva pochybnosti

o svojom súlade s ústavnou normou, ktorá je bezprostredne aplikovateľná, musí orgán

verejnej moci, ktorý ich má aplikovať, uplatniť (ústavnú) právnu normu obsiahnutú

v ústave, t. j. uplatnenie ústavnej normy má v danom prípade prednosť pred uplatnením

právnej normy obsiahnutej v právnom predpise nižšej právnej sily. Zásada prezumpcie

ústavnosti dotknutej právnej normy obsiahnutej v právnom predpise nižšej právnej sily

je v danom prípade irelevantná, pretože v danom prípade dotknutý orgán verejnej moci

uplatní zásadu ústavne konformného výkladu a uplatňovania dotknutých právnych noriem,

a preto musí buď priamo aplikovať ústavnú normu, alebo aplikovať dotknutú právnu normu

obsiahnutú v právnom predpise nižšej právnej sily tak, aby jej uplatnenie bolo v súlade

s dotknutou ústavnou normou (PLz. ).

66. V každom konaní o súlade je potrebné dbať na rozlišovanie medzi ústavnosťou

a koncepčným, vecným riešením právnej úpravy. Potom ani v kontexte

s ustanovením nemožno vykladať len čisto gramaticky a prepiato

lipnúť na formálnych znakoch a skúmať iba dodržanie platnej formy právneho predpisu,

teda inštitucionálny a procesný rámec, ktorý však možno naplniť rôzne kvalitným obsahom.

67. Interpretácia ústavných noriem je náročnou intelektuálnou činnosťou so svojimi

špecifickými pravidlami, pričom základom výkladu práva v právnom štáte je vždy zdravý

rozum (porovnaj Drgonec, J. Interpretácia SR. In.: Drgonec, J.: Slovenskej

republiky. Veľký komentár. Bratislava : C. H. Beck 2015, s. 127 a nasl. a s. 131). I

pôsobí v kontexte spoločnosti, ktorá sa stále viac líši od tej, na potreby ktorej reagoval

ústavodarca. Ak sa nemá stať irelevantným uctievaným textom alebo byť

kontinuálne zásadne menená, tak prispôsobovanie jej starnúceho textu meniacemu sa svetu

ostáva na pleciach stále tvorivejšieho a požičajúc si okrídlenú frázu Európskeho súdu pre

ľudské práva „evolutívneho výkladu“ (Bárány, E. (Ne)určitosť textu v ústavnom práve, In:

Ladislav Orozs - Sabina Grabovska - Tomáš Majerčík (ed): Ústavné dni, 25. výročie

Slovenskej republiky – VI. ústavné dni. Košice UJPŠ 2018. s. 209). Teóriou tzv. živej

, resp. uplatňovaním evolutívneho výkladu dochádza k zmene právnych

noriem aj bez zmeny právneho textu (). Ani formálne rozlišovanie

ústavných a podústavných noriem netreba uprednostňovať nad ich obsahovou

prepojenosťou (Bender, M. Die befugnis des Bundesverfassunggerichts zur Prüfung

gerichtlicher Entscheidungen, Heidelberg, 1991, s. 204 a s. 206). Striktné trvanie

na formálnych stránkach práva neplní žiadnu rozumnú funkciu, ale naopak, popiera

samotný zmysel právnej úpravy ().

68. Ústavný súd zastáva názor, že úlohou právneho štátu je pripraviť legitímne

podmienky, ktoré by boli zárukou spravodlivého prerokovania veci pred kompetentným

orgánom verejnej moci. Vytvorenie takýchto podmienok tkvie v právnej úprave

jednotlivých konaní, v rámci ktorých dochádza k ochrane hmotnoprávnych vzťahov, a tým

aj k reálnemu výkonu a ochrane základných práv a slobôd. Je nepochybné, že len

objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím

nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov,

ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať

rozhodnutie ().

69. Hoci sa na prvý pohľad javí, že právna úprava ustanovenia

v časti vety „ , ktoré vydá súdny úradník“ gramaticky nezodpovedá ustanoveniu čl. 142

ods. 2 , ktoré v druhej vete pripúšťa rozhodovanie iným zamestnancom súdu iba

na základe poverenia sudcu, nemožno ponechať bez povšimnutia, že sudca neexistuje

izolovane ‒oddelene od konkrétneho súdu, na ktorom vykonáva svoju funkciu, pričom

z podstaty odôvodnenia návrhu je zjavná výslovná námietka navrhovateľa, že napadnuté

zákonné ustanovenie odníma sudcovi možnosť voľby, či vydá vyššiemu

súdnemu úradníkovi poverenie na rozhodnutie o výške trov konania, a neumožňuje sudcovi,

aby o výške náhrady trov konania rozhodol sám.

70. Keďže napadnuté zákonné ustanovenie sa bezprostredne týka výkonu súdnictva –

rozhodovacej činnosti súdu (upravuje procesný postup súdu pri rozhodovaní o výške

náhrady trov konania), treba pripomenúť, že súdnictvo nie je pre sudcov, je pre občiansku

spoločnosť () a musí predovšetkým slúžiť ochrane ohrozených alebo

porušených práv a právom chránených záujmov sporových strán a účastníkov konania.

Táto ochrana musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty

(k tomu napr. ). Súdne konanie teda slúži predovšetkým na ochranu

subjektívnych práv sporových strán či účastníkov konania (k tomu napr. a ),

a nie na ochranu práv sudcov.

71. Ústavnoprávny rozmer pôsobnosti vyššieho súdneho úradníka pri vydávaní

rozhodnutí o výške trov konania preto treba chápať aj v kontexte základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle

ods. 1 dohovoru.

72. Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

73. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené alebo po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spravodlivosti.

74. Medzi právom na súdnu ochranu podľa a jemu

porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet

zásadných odlišností.

75. Článok 46 ods. 1 a dohovoru zaručujú každému právo na súd,

teda najmä právo na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

S podmienkou ,,práva na súd“ vo veciach civilných je podľa judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva zlučiteľná taká právna úprava, ktorá predraďuje iný zákonom ustanovený

subjekt pred (všeobecným) súdom. Právo na súd nenúti zmluvné štáty dohovoru prejednať

civilnú vec v konaní, ktoré sa v každom svojom štádiu musí odohrať pred súdom spĺňajúcim

všetky náležitosti orgánov súdnej moci. Požiadavky pružnosti a účinnosti (efektívnosti),

ktoré sú zlučiteľné s ochranou ľudských práv, môžu odôvodniť, aby konali najskôr správne

alebo korporatívne orgány, alebo ‒ a fortiori ‒justičné orgány, ktoré nemajú všetky

náležitosti orgánov súdnej moci (rozsudok pléna Európskeho súdu pre ľudské práva

Le Compte, van Leuven and de Meyere proti Belgicku, z 23. 6. 1981, sťažnosť č. 6878/75

a č. 7238/75, séria A, č. 43, s. 23, § 51.). Orgánom, ktorý nemusí byť súdnym orgánom,

môže byť aj orgán, ktorý nepatrí k súdnej moci.

76. Nemožno opomenúť ani procesné garancie vyplývajúce z ustanovení čl. 47 ods. 3

a , ktorých zmyslom je zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania

(sporovej strane), na ktoré sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného

orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh

a výsledok konania využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú

do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania

().

77. Napokon treba pripomenúť, že štát vytvára systém orgánov ochrany práva, každý

z jeho orgánov má svoje miesto i zákonné (kompetenčné a organizačné) vymedzenie voči

ostatným orgánom tohto systému. Vzťahy právomoci (najmä decízne kompetencie)

sú vzťahmi horizontálnymi v sústave orgánov ochrany práv. Ústavná podoba vzájomných

rozhodovacích kompetencií týchto justičných orgánov (súdnych a iných orgánov ochrany

práva) je normatívne zakotvená v , v zmysle ktorého sa každý môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. V zákonom

výslovne uvedených prípadoch disponujú právomocou poskytovať ochranu porušeným

alebo ohrozeným subjektívnym právam v civilných veciach aj iné orgány ako všeobecné

súdy. Popri všeobecnej právomoci (pôsobnosti) súdov zákony vymedzujú tzv. alternatívnu

súdnu právomoc ako pôsobnosť pre ďalšiu časť napríklad civilných vecí, ktoré sú zverené

iným orgánom so súdnou pôsobnosťou (napr. právomoc rozhodcovského súdu, notára

ako súdneho komisára v konaní o umorenie listiny a v konaní o dedičstve podľa Civilného

mimosporového poriadku a iné).

78. Pokiaľ ide o rozhodnutia vydané vyšším súdnym úradníkom ako zamestnancom

súdu, tieto vždy vychádzajú z príslušného poverenia, ktoré nemusí byť iba individuálne,

ale môže byť súčasťou rozvrhu práce toho-ktorého súdu na konkrétny rok (§ 3 ods. 5

).

79. S ohľadom na uvedené nie je podľa názoru ústavného súdu rozhodujúce, či sudca

má alebo nemá možnosť vydať individuálne poverenie pre vyššieho súdneho úradníka,

ale o to, či vydanie rozhodnutia súdnym úradníkom neporušuje práva sporových strán

a v prvom rade či im zabezpečuje prístup k súdu a právo nezávislého, nestranného

a spravodlivého rozhodnutia.

80. Postavenie a pôsobnosť vyššieho súdneho úradníka v systéme právnej ochrany

negarantuje len druhá a tretia veta , ale najmä

v spojení s a . Diskrečná právomoc vyššieho súdneho

úradníka pri vydávaní rozhodnutí o výške trov konania po právoplatnom skončení veci

je pritom dostatočne korigovaná právnou úpravou (napr. aj vyhláškou Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov) a práva sporových strán

sú dostatočne garantované možnosťou podať proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka

sťažnosť, o ktorej rozhodne vždy sudca, čím je spolurozhodovanie sudcu zabezpečené

bez ohľadu na to, či oprávnená sporová strana sťažnosť podá alebo nepodá.

81. V prípade, že by ústavný súd napadnutú právnu úpravu podrobil testu

proporcionality, nesporne by dospel k záveru, že je vhodná a potrebná na dosiahnutie cieľa

(účelu), ktorým je nielen rýchlejšie a hospodárnejšie konanie samo osebe, ale najmä

rýchlejšia spravodlivosť, pretože sudca sa môže sústrediť na rozhodovanie veci samej

a na skutkové a právne vyriešenie sporu bez toho, aby sa musel zaoberať matematickými

výpočtami výšky trov konania. Napadnutá právna úprava zjavne nezasahuje do práv

sporových strán, a to ani do ich práva na nezávislé rozhodnutie, pretože strany sporu majú

zaručenú možnosť podať proti rozhodnutiu o výške náhrady trov konania vydanému vyšším

súdnym úradníkom sťažnosť ako účinný prostriedok nápravy, o ktorom, ako už bolo

uvedené, rozhoduje vždy sudca.

82. Ak by potom bolo možné v danej veci zodpovedať rečnícku otázku „cui bono?“

(používanú už v antike), t. j. „komu prospeje takýto spôsob jednostranného

a formalistického výkladu, následkom ktorého by malo byť zrušenie napadnutej právnej

úpravy?“, odpoveď by zrejme bola, že rozhodne nie sporových stranám.

83. Okrem toho je v judikatúre ústavného súdu dnes už ustálený princíp

minimalizácie zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci nielen v súvislosti

s rozhodovaním o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1,

ale aj v konaní o súlade zákonov s , s ústavnými zákonmi a medzinárodnými

zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené

spôsobom ustanoveným zákonom podľa . Tento princíp

vychádza z toho, že ústavný súd by mal minimalizovať svoje priame zásahy do platných

a účinných zákonov ako výsledkov zákonodarnej činnosti občanmi priamo voleného

ústavného orgánu – národnej rady, prostredníctvom ktorej občania vykonávajú svoju moc

(princíp suverenity ľudu vyjadrený v ), t. j. minimalizovať

svoje pôsobenie ako „negatívneho normotvorcu“ (odlišné stanovisko sudcov vo veci

sp. zn. ).

84. Na základe uvedeného je zjavné, že napadnutá zákonná právna úprava nie je

koncipovaná tak, že by ohrozila nezávislosť súdnictva a vyžadovala zásah ústavného súdu.

85. Ústavný súd po predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým

ustanovením zákona ( ) a označeným článkom (),

ktorých vyslovenia nesúladu sa okresný súd domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí návrhu na ďalšie konanie reálne mohol dospieť

k záveru o ich vzájomnom nesúlade.

86. Ústavný súd vychádzajúc z doterajšej judikatúry ústavného súdu a zdôrazňujúc

ústavne konformný výklad konštatuje, že argumenty okresného súdu uvedené v odôvodnení

návrhu nie sú dostatočné na to, aby bol návrh okresného súdu spôsobilým návrhom

na prijatie na ďalšie konanie a následné podrobenie ho ústavnoprávnemu prieskumu.

Ústavný súd preto podľa odmietol návrh okresného

súdu ako zjavne neopodstatnený.

87. Ústavný súd taktiež nemohol ponechať bez povšimnutia, že navrhovateľ

vo svojom návrhu napáda procesný predpis, resp. časť jeho konkrétneho ustanovenia (§ 262

ods. 2 ), ktoré však v prvom rade vychádza zo statusového predpisu ‒ zákona

o súdoch, ktorý však namietaný nie je. Za týchto okolností ustanovenie § 262 ods. 2 v časti,

„ ,ktoré vydá vyšší súdny úradník“ samo osebe nemôže vyvolať nesúlad s čl. 142 ods. 2

, a keďže ustanovenie (osobitne jeho odseky 2 a 4), zákona o súdoch

navrhovateľ nenapadol, jeho návrh bol odmietnutý aj z tohto dôvodu (m. m. ,

či ).

88. Ústavný súd považuje v závere za vhodné dodať, že ani ustanovenie § 262 ods. 2

nemožno vykladať príliš formalisticky. Nemožno totiž a priori vylúčiť, že by o výške

náhrady trov konania nemohol rozhodnúť aj sudca. Môže to vyplynúť napríklad

z personálneho obsadenia okresného súdu, keď na súde nebude pôsobiť žiadny vyšší súdny

úradník, alebo v prípade, že sa poverenie na rozhodovanie o výške náhrady trov

konkrétnemu vyššiemu súdnemu úradníkovi neuvedie do rozvrhu práce. Napriek

kogentnosti ustanovenia takéto rozhodnutie sudcu spĺňa všetky atribúty

súdneho rozhodnutia. Problém by mohol vzniknúť len v tom, že proti rozhodnutiu sudcu

o výške náhrady trov konania by nebolo prípustné odvolanie ( a contrario), avšak

z ústavnoprávneho hľadiska súdne konanie nie je povinne dvojinštančné s výnimkou vecí

trestných, u ktorých táto požiadavka vyplýva z čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako je už uvedené, ani čl. 6 dohovoru samotné právo

na odvolanie na súd vyššej inštancie negarantuje a dvojinštančnosť, ako vyplýva

aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Le Compte, Van Leuven

a De Meyere proti Belgicku z 23. 6. 1981, Adolf proti Rakúsku z 26. 3. 1982, Feldbrugge

proti Holandsku z 29. 5. 1986), nie je všeobecnou zásadou civilného súdneho konania.

Podľa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudkyňa Ľudmila Gajdošíková.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2019