Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1018 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (1028)PL. ÚS 10/2019
PDF · 511.65 KB
No categories available
PL. ÚS 10/2019
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2019 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,
Miroslava Duriša, Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), Sergeja Kohuta, Jany
Laššákovej, Milana Ľalíka, Mojmíra Mamojku, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej,
Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika predbežne prerokoval návrh Okresného súdu Dunajská
Streda, Jesenského 2, Dunajská Streda, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)
Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 262 ods. 2 v časti „ , ktoré vydá súdny úradník“
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov s čl. 142
ods. 2 druhou vetou Ústavy Slovenskej republiky a takto
rozhodol:
Návrh Okresného súdu Dunajská Streda o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie veci a rekapitulácia návrhu
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol
13. novembra 2017 doručený návrh Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný
súd“ alebo „navrhovateľ“) „na vyslovenie nesúladu ustanovenia Civilného sporového
poriadku s Ústavou Slovenskej republiky“, t. j. návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1
písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 262 ods. 2 v časti
„ , ktoré vydá súdny úradník“ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) s čl. 142 ods. 2 druhou vetou ústavy.
2. V návrhu navrhovateľ uvádza, že v konaní sp. zn. 16 Cb 8/2014 rozsudkom
č. k. 16 Cb 8/2014-34 (bez uvedenia dátumu vydania rozsudku, pozn.) vyhovel žalobe
a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 595 € s úrokom z omeškania. Po zrušení
výroku o trovách odvolacím súdom okresný súd novým uznesením č. k. 16 Cb 8/2014-63
z 11. novembra 2016 priznal žalobcovi nárok na úplnú náhradu trov prvoinštančného
aj odvolacieho konania. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 30. decembra 2016.
3. Navrhovateľ za dôležité právne predpisy v prerokúvanej veci označuje
- čl. 142 ods. 2 ústavy, ktorý v relevantnej časti znie:
„Súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že rozhoduje jediný sudca. Zákon
ustanoví... v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec súdu poverený sudcom.“
- § 262 ods. 1 a 2 CSP, ktorý znie:
„(1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
(2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník
(napadnutá norma vo vlastnom zmysle, pozn.).“
- § 470 ods. 1 CSP:
„(1) Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.“
4. V odôvodnení svojho návrhu navrhovateľ okrem iného uvádza:
„... Podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy SR má všeobecný súd aktívnu legitimáciu podať
návrh podľa čl. 125 len vo vzťahu k takému predpisu alebo jeho časti, ktoré sa týkajú
prejednávanej veci...
... V prerokúvanej veci bolo konanie začaté pred 1. júlom 2016, podľa § 470 ods. 1
C. s. p. sa v ňom však od 1. júla 2016 postupuje podľa Civilného sporového poriadku.
V dôsledku toho má súd po právoplatnosti uznesenia č. k. 16 Cb 8/2014-63, ktorým
rozhodol o nároku na náhradu trov, podľa § 262 ods. 2 C. s. p. rozhodnúť o výške náhrady
trov konania. O tejto otázke má pritom podľa výslovného znenia zákona rozhodnúť súdny
úradník. Súdu v tomto smere nie je zákonom dovolená žiadna voľná úvaha o tom, či ho má
vydať súdny úradník alebo sudca. Použitie napadnutých ustanovení v prerokúvanej veci
by tak malo byť bezprostredne nasledujúcim krokom po právoplatnosti uznesenia
č. k. 16 Cb 8/2014-63. Tým je odôvodnená aktívna legitimácia predkladajúceho súdu
na podanie tohto návrhu v zmysle citovaného ustanovení ústavy a judikatúry ústavného
súdu.“
5. Navrhovateľ okrem iných uvádza na vyslovenie nesúladu napadnutých noriem
tieto dôvody:
«... Z formulácie citovaného ustanovenia (čl. 142 ods. 2 ústavy, pozn.), je zrejmé,
že rozsah týchto osôb (obsadenie súdu) a ich oprávnenie rozhodovať ako „súd“ je založené
na rôznych tituloch. Priamo na základe ústavy (originárne) je v mene súdu pri výkone
súdnictva vždy oprávnený rozhodovať senát zložený len zo sudcov (a contrario k čl. 142
ods. 2 druhej vete). Ak teda zákon zverí súdu právomoc rozhodovať o určitej otázke
a neustanoví, kto v rámci súdu v takejto veci rozhoduje, je priamo na základe čl. 142 ods. 2
prvej vety Ústavy Slovenskej republiky dané, aby o tejto veci rozhodoval v mene súdu senát.
Oprávnenie jediného sudcu (samosudcu) rozhodovať v mene súdu musí byť výslovne
založené zákonom, čo vyplýva z druhej časti prvej vety čl. 142 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky. V tomto smere treba uviesť, že v súčasnosti oba civilné procesné kódexy takéto
ustanovenie obsahujú pre prvoinštančné konanie na okresnom súde (porov. § 44 ods. 1
Civilného sporového poriadku). Rovnaké princípy platia aj pre tzv. prísediacich sudcov
z radov občanov, ktorí sa tiež zúčastňujú na rozhodovaní len v prípadoch ustanovených
priamo v zákone. Štvrtou skupinou osôb (telesom), ktorú ustanovenie čl. 142 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky oprávňuje rozhodovať v mene súdu pri výkone súdnej moci,
je „zamestnanec súdu“.»
6. Už zo znenia čl. 142 ods. 2 druhej vety ústavy (ktoré navrhovateľ vykladá
v kontexte čl. 141 ods. 1 ústavy a čl. 144 ods. 1 ústavy) je podľa navrhovateľa zrejmé, že
«oprávnenie zamestnanca súdu rozhodovať ako súd vzniká iným spôsobom než oprávnenia
jediného sudcu (samosudcu). Z jeho znenia totiž zreteľne vyplýva, že zákon môže len
ustanoviť prípady, kedy „môže rozhodnúť zamestnanec súdu poverený sudcom“. Zákon teda
môže len rámcovo vymedziť takéto prípady, oprávnenie zamestnanca súdu rozhodovať musí
spočívať ešte aj na poverení danom mu sudcom. Pojem poverenie v sebe jasne indikuje
prejav vôle poverujúcej osoby, teda sudcu. Zákon teda v tomto prípade môže len vymedziť
prípady, v ktorých sudca môže zamestnancovi súdu udeliť poverenie na rozhodovanie.
Sudca potom môže (a musí mať možnosť) rozhodnúť, či v danej veci poverí rozhodnutím
zamestnanca súdu, alebo o veci rozhodne sám. Ak sudca takémuto zamestnancovi poverenie
neudelí, nemôže takýto zamestnanec súdu rozhodovať ako súd.».
7. Podľa navrhovateľa «... až do nadobudnutia účinnosti Civilného sporového
poriadku práva úprava uvedené požiadavky takmer bezvýnimočne rešpektovala... Jedinú
výnimku predstavovalo v tomto smere vykonávanie zápisov údajov do obchodného registra,
ktoré bolo výslovne zverené vyšším súdnym úradníkom (§ 4 ods. 3 zákona č. 549/2003 Z. z.).
To však bolo v súlade s koncepciou Občianskeho súdneho poriadku, ktorý vykonávanie
zápisov údajov do obchodného registra nepovažoval za konanie a rozhodovanie, ale
za tzv. inú činnosť súdu (§ 352a Občianskeho súdneho poriadku). Ustanovenie čl. 142
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa pritom výslovne týka len rozhodovania,
nie vykonávania iných úkonov, v dôsledku čoho takáto úprava nespôsobovala ani
ústavnoprávne otázniky.
... Nový Civilný sporový poriadok účinný od 1. júla 2016 túto koncepčne jednotnú
a ústavne súladnú úpravu narušil práve § 262 ods. 2, ktorý výslovne zveruje pôsobnosť
rozhodovať o výške náhrady trov súdnemu úradníkovi (zamestnancovi súdu). Tým logicky
(argumentum a contrario) vylučuje, aby o výške náhrady trov konania rozhodol sudca.
Ustanovenie § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku potom možno interpretovať
dvojako: Buď sa ním zveruje súdnemu úradníkovi (zamestnancovi súdu) oprávnenie
rozhodovať „ako súd“ o určite otázke priamo ex lege aj bez poverenia sudcu. V takom
prípade je však citované ustanovenie v celkom zjavnom nesúlade s ustanovením čl. 142
ods. 2 druhou vetou Ústavy Slovenskej republiky, ktoré oprávnenie zamestnanca súdu
rozhodovať podmieňuje takýmto poverením. Alternatívne možno citované ustanovenie
interpretovať tak, že núti sudcu, aby súdnemu úradníkovi udelil poverenie na takéto
rozhodovanie, pretože inak by o otázke výšky náhrady trov konania nemal kto rozhodnúť.
Aj pri takejto interpretácii je však toto ustanovenie v nesúlade s čl. 142 ods. 2 druhou vetou
Ústavy Slovenskej republiky, z ktorého podľa vyššie uvedeného výkladu vyplýva, že sudca
musí mať vždy a za každých okolností možnosť rozhodnúť, či súdneho úradníka určitým
rozhodovaním poverí alebo nie.
... Vyslovením nesúladu napadnutej časti § 262 ods. 2 C. s. p. bude sudca oprávnený
samostatne posúdiť, či rozhodovanie o výške náhrady trov konania zverí súdnemu
úradníkovi (zamestnancovi súdu) alebo o nej rozhodne sám. Tým sa jeho postavenie
dostane do súladu s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 a v nadväznosti na to aj s čl. 142 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky...
... V tejto súvislosti považuje navrhovateľ za dôležité upozorniť na myšlienky
vyjadrené v náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 31/10, v ktorom sa tento
súd zaoberal postavením sudcov pri výkone súdnictva a hranicami „odbremeňovania“
sudcov od rozhodovacej agendy...».
8. Navrhovateľ ďalej uvádza, že vzhľadom na uvedené dôvody dospel k záveru,
že v prerokúvanej veci sú splnené podmienky na konanie o súlade uvedených právnych
predpisov na návrh podľa čl. 125 ústavy (porov. PL. ÚS 14/96). Preto postupom
podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP konanie vedené pod sp. zn. 16 Cb 8/2014 prerušil
a navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho návrh na ďalšie konanie a aby nálezom takto
rozhodol:
«Ustanovenie § 262 ods. 2 v časti „ , ktoré vydá súdny úradník“ Civilného
sporového poriadku č. 160/2015 Z. z. nie je v súlade s čl. 142 ods. 2 druhou vetou Ústavy
Slovenskej republiky.»
9. Keďže návrh navrhovateľa neobsahoval náležitosti ustanovené zákonom Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) – nebolo k nemu priložené právoplatné uznesenie
o prerušení konania okresného súdu sp. zn. 16 Cb 8/2014, ústavný súd vyzval
18. apríla 2018 okresný súd, aby návrh na začatie konania doplnil o takéto uznesenie,
ktoré musí tvoriť jeho prílohu.
10. Predsedníčka okresného súdu na výzvu ústavného súdu prípisom
sp. zn. Spr 380/2018 z 23. apríla 2018 doručeným ústavnému súdu 26. apríla 2018 doplnila
pôvodný návrh a priložila k nemu uznesenie okresného súdu č. k. 16 Cb 8/2014-69
z 18. septembra 2017 o prerušení označeného konania okresného súdu s doložkou o jeho
právoplatnosti, čím bola odstránená vada návrhu navrhovateľa.
II.
Podmienky prípustnosti návrhu
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov
s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas
Národná rada Slovenskej republiky (ďalej aj ,,národná rada“) a ktoré boli ratifikované
a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.
13. Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh
na začatie konania súd.
14. Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný
právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej
veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo
zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny
názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.
15. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
16. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1
písm. a) až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade
s právnym predpisom vyššej právnej sily..., môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie
konania.
17. V zmysle § 18 ods. 1 písm. d) v spojení s § 19 zákona o ústavnom súde ústavný
súd začne konanie, ak návrh podá súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou,
pričom súdom podľa § 18 ods. 1 písm. d) sa rozumie príslušný senát alebo samosudca
(sudca). Ak je účastníkom konania súd, zastupuje senát jeho predseda (§ 21 ods. 5 zákona
o ústavnom súde).
18. Vzhľadom na citované ustanovenie § 21 ods. 5 zákona o ústavnom súde ústavný
súd konštatuje, že návrh v zastúpení okresného súdu pôvodne podal sudca Mgr. Michal
Novotný. Návrh bol podaný v súvislosti s rozhodovacou činnosťou okresného súdu vo veci
vedenej pod sp. zn. 16 Cb 8/2014. Keďže Mgr. Michal Novotný sa medzičasom
(od 1. januára 2018) stal sudcom Krajského súdu v Trnave, spis sp. zn. 16 Cb 8/2014 bol
pridelený do oddelenia sudcu JUDr. Petra Dumana.
19. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,
či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
20. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
21. Každý návrh na začatie konania pred ústavným súdom musí obsahovať zákonom
o ústavnom súde ustanovené náležitosti, aby mohol byť ústavným súdom meritórne
prerokovaný. Táto požiadavka sa bez rozdielu vzťahuje na každý typ konania vrátane
konania o súlade právnych predpisov a na každého navrhovateľa vrátane všeobecného súdu.
22. Konanie ústavného súdu podľa čl. 125 ods. 1 ústavy je zásadne založené
na uplatňovaní dispozičného princípu, ktorý neumožňuje ústavnému súdu dopĺňať z vlastnej
iniciatívy procesne relevantným spôsobom nedostatky návrhu na začatie konania, a tým
suplovať zodpovednosť navrhovateľa, resp. jeho kvalifikovaného zástupcu za perfektnosť
návrhu.
23. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd návrh navrhovateľa predbežne prerokoval
na neverejnom zasadnutí pléna ústavného súdu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde,
pričom sa zameral na zistenie, či sú dané dôvody na jeho prijatie na ďalšie konanie alebo
či sú dané dôvody na jeho odmietnutie.
24. Pri predbežnom prerokovaní ústavný súd zistil, že na prerokovanie návrhu
má ústavou danú právomoc, návrh má predpísané náležitosti, nie je neprípustný
a ani oneskorene podaný, keďže podávanie návrhov na začatie konania o súlade právnych
predpisov nie je viazané na žiadnu lehotu. Ďalej sa ústavný súd zaoberal otázkou, či tento
návrh nie je zjavne neopodstatnený, pretože aj v konaní o súlade právnych predpisov
možno zaujať názor, že návrh treba odmietnuť pre jeho zjavnú neopodstatnenosť
(m. m. PL. ÚS 5/05, PL. ÚS 15/08, PL. ÚS 10/09, PL. ÚS 20/2015. PL. ÚS 39/2015,
PL. ÚS 53/2015 či PL. ÚS 14/2016).
25. Jedným z dôvodov na odmietnutie návrhu na začatie konania podľa dikcie § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde je jeho odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť
za predpokladu, že ústavný súd aspoň rámcovo preskúma návrh z vecného hľadiska. Slovné
spojenie „zjavne neopodstatnený“ použité v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pri rešpektovaní základných pravidiel nielen jazykového, ale i logického výkladu umožňuje
pri predbežnom prerokovaní odmietnuť len taký návrh na začatie konania, ktorý nielen
že je očividne (na prvý pohľad) zjavne neopodstatnený, ale ktorý nespĺňa dostatočné
ústavno-právne požiadavky.
26. Odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť tak predstavuje akýsi
„prechodový“ článok medzi odmietaním pre existenciu čisto procesných prekážok (napr.
pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí) a meritórnym prieskumom návrhu. V
praxi Ústavného súdu České republiky a v odbornej literatúre sa pre tento prostriedok vžilo
označenie „kvázimeritórny prieskum (Wagnerová E. a spol. Zákon o Ústavním soudu
s komentářem, ASPI, a. s., 2007. s. 149).
27. Aj z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v prípadoch, ak dôvody uvádzané
navrhovateľom, prípadne sťažovateľom v návrhu nesignalizujú možný nesúlad namietanej
právnej úpravy, resp. namietaného porušenia základného práva sťažovateľa, ústavný súd
v týchto prípadoch návrhy, resp. sťažnosti odmieta z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti
(I. ÚS 4/00, III. ÚS 63/00, PL. ÚS 15/08, IV. ÚS 16/08, II. ÚS 282/09, II. ÚS 193/2012,
III.
Relevantná právna úprava
28. Podľa čl. 142 ods. 2 ústavy (v znení účinnom od 3. júla 2001) súdy rozhodujú
v senátoch, ak zákon neustanoví, že vo veci rozhoduje jediný sudca. Zákon ustanoví, kedy
sa na rozhodovaní senátu zúčastňujú aj prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých
veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec súdu poverený sudcom. Proti rozhodnutiu
zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom
rozhoduje vždy sudca.
29. Účelom čl. 142 ústavy je zabezpečiť oprávneným osobám kvalifikované
rozhodnutie o ich právnom postavení. Pokiaľ ide o civilné veci, ústava v čl. 142 ods. 1
vymedzuje rozhodovaciu pôsobnosť všeobecným súdom, ktorú v čl. 142 ods. 2 prvej vete
ústavy konkretizuje z pohľadu telesa ako rozhodovanie senátne alebo jediným sudcom. Veta
druhá odseku 2 tohto článku ústavy inštruuje zákonodarcu k tomu, aby sám zákonom
upravil prípady, v ktorých sa na rozhodovaní všeobecných súdov môžu zúčastniť prísediaci
sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach a akým spôsobom môže namiesto sudcu
rozhodovať zamestnanec súdu.
30. V zmysle § 11 ods. 1, 2, 3 a 4 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení niektorých predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)
súdnictvo na súde vykonávajú sudcovia a v trestnoprávnych veciach, ak tak ustanovuje
tento zákon, aj prísediaci.
Na výkone súdnictva sa podieľajú aj justiční čakatelia, súdni úradníci a zamestnanci
súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva (§ 92 ods. 1).
Súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že vo veci rozhoduje jediný sudca
alebo predseda senátu.
Osobitný zákon ustanovuje, v ktorých veciach môže konať a rozhodnúť súdny
úradník.
Podľa § 92 ods. 1 zákona o súdoch ministerstvo vydá všeobecne záväzným právnym
predpisom správny a kancelársky poriadok pre okresné súdy, krajské súdy a Špecializovaný
trestný súd, ktorý podrobnejšie upraví najmä organizáciu súdu, organizáciu práce, štruktúru
a úlohy zamestnancov súdu a súdnych oddelení alebo iných organizačných útvarov súdu
pri výkone súdnictva a kancelárske práce na súdoch.
31. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení
neskorších predpisov (ďalej aj ,,zákon č. 549/2003 Z. z.“) vyšší súdny úradník je oprávnený
vykonávať úkony súdu v civilnom procese, správnom súdnom procese, v trestnom konaní,
v konkurznom konaní a inú činnosť súdu v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.
Vyšší súdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu samostatne.
Poverenie je súčasťou rozvrhu práce alebo súčasťou súdneho spisu (§ 3 ods. 5 zákona
č. 549/2003 Z. z.).
Podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona č. 549/2003 Z. z. znení zákona č. 125/2016 Z. z.
v civilnom procese a správnom súdnom procese vyšší súdny úradník rozhoduje na základe
poverenia sudcu aj o výške náhrady trov konania.
32. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez
návrhu súd v rozhodnutí, ktorým konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.
33. Právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade
so zákonom je aj obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
i práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
Robins proti Spojenému kráľovstvu z 23. 9. 1997, sťažnosť č. 22410/93, Reports 1997-V).
Rozhodovanie o náhrade trov konania tvorí integrálnu súčasť súdneho rozhodnutia
(II. ÚS 735/2014, III. ÚS 207/2016). Všeobecný súd preto pri poskytovaní súdnej ochrany
podľa čl. ods. 1 ústavy môže porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu
(II. ÚS 56/05, III. ÚS 212/09 III. ÚS 358/09).
34. Nová právna úprava procesných predpisov účinná od 1. júla 2016 rozdelila
rozhodovanie o trovách na dve samostatné fázy. Podľa dôvodovej správy k § 262 CSP
zákonodarcu k tomuto kroku viedla snaha odbremeniť sudcov prvých inštancií,
ale i odvolacích súdov a súdu dovolacieho od častokrát prácneho rozhodovania o trovách
konania, ako aj snaha o zrýchlenie konania vo veci samej. Prvou fázou je rozhodnutie
o nároku na náhradu trov konania, o ktorom súd rozhodne v rozhodnutí, ktorým sa konanie
končí (napr. rozhodnutím vo veci samej, zastavením konania a pod.). O nároku na náhradu
trov konania rozhoduje vždy sudca alebo senát, a to i bez návrhu (§ 262 ods. 1 CSP). Výrok
o nároku na náhradu trov konania obsahuje každé rozhodnutie, ktorým sa konanie končí,
a to aj v prípade, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Druhou fázou
je rozhodnutie o výške nároku na náhradu trov konania. Rozhodovanie o výške náhrady trov
konania sa novou právnou úpravou civilného procesu prenieslo do časti konania po jeho
právoplatnom skončení, kedy výsledok sporového konania je už nespochybniteľný, a preto
aj miera úspechu [prípadne iných okolností (§ 257 CSP)] z hľadiska trov je jednoznačne
určená. O výške trov konania preto rozhoduje súd uznesením, ktoré vydá vyšší súdny
úradník [§ 6 ods. 1 písm.) zákona č. 549/2003 Z. z.]. Táto nová úprava je istou obdobou
tzv. porozsudkovej agendy upravenej v Trestnom poriadku (§ 553 a § 558 Trestného
poriadku). V trestnom konaní sa rozhodovanie o výške trov konania súdnym úradníkom
osvedčilo a je považované za ústavne konformné (I. ÚS 342/2012, I. ÚS 490/2015,
III. ÚS 537/2015, III. ÚS 242/2016) za predpokladu, že proti rozhodnutiu vyššieho súdneho
úradníka musí byť vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhodne sudca
(PLz. ÚS 1/08, IV. ÚS 267/2012). To isté platí aj v konaní civilnom, kedy proti uzneseniu
vyššieho súdneho úradníka, ktoré vydá o výške trov konania, je vždy prípustná sťažnosť
(§ 239 ods. 1 CSP).
35. Vychádzajúc z obsahu návrhu a relevantnej právnej úpravy ústavný súd
považoval za žiaduce vyporiadať sa v danej veci aj s postavením vyšších súdnych úradníkov
v právnej úprave Slovenskej republiky i niektorých ďalších krajín, no najmä s otázkami
výkladu dotknutých ustanovení ústavy i zákona, pričom už na tomto mieste považuje
za potrebné zdôrazniť, že ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy)
vystupuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy ústavný súd
v pozícii tzv. negatívneho zákonodarcu, ktorého úlohou je posúdiť ústavnú konformitu
napadnutých právnych predpisov či ich vymedzených častí, a zároveň aj eventuálne
posúdiť, či je možné napadnuté predpisy (ich časti) interpretovať a aplikovať ústavne
konformným spôsobom.
IV.
Postavenie vyšších súdnych úradníkov a ich oprávnenie vydávať rozhodnutia
36. Vyšší súdni úradníci dlhodobo pôsobia vo väčšine európskych demokratických
krajín. Sú oprávnení v niektorých druhoch súdneho konania samostatne rozhodovať
namiesto sudcu a taktiež samostatne vykonávať jednotlivé úkony súdu v určitých súdnych
veciach. Vyšší súdni úradníci sa v týchto krajinách trvalo osvedčujú a ich činnosť sa stala
pre chod súdu nepostrádateľnou. Môžu svojou činnosťou odbremeniť sudcu od vybavovania
menej závažných súdnych vecí, a tak im umožniť, aby sa sústredili na obťažnejšie prípady.
37. V Rakúsku a Nemecku je vyšší súdny úradník verejným funkcionárom v súdnom
aparáte, ktorý autonómne vykonáva zákonom danú kompetenciu. Riadi nielen súdnu
kanceláriu (prípadne určitú jej časť), ale má aj významné miesto v súdnom procese
a zasahuje do vecí, ktoré inde patria do výlučnej právomoci sudcu. Prenesenie určitých
kompetencií zo sudcu na vyššieho súdneho úradníka povolil nemecký zákonodarca
už v roku 1926 a odvtedy ich rozsah narastá. Niektoré z nich vykonáva výlučne, iné
si za presne ustanovených podmienok delí so sudcom. Ide zväčša o formálnu stránku práce
sudcu, ktorá nemá rozhodovaciu povahu a nevyžaduje právnické vzdelanie. Rechtspfleger
podľa nemeckého práva vykonávajúci úlohy nesporovej súdnej právomoci je vyšší súdny
úradník zmocnený prijímať určité rozhodnutia súdnej povahy a má výlučnú právomoc pri
plnení určitých administratívnych úloh. Svoje úlohy vykonávajú nezávisle. Nemajú
povinnosť riadiť sa pokynmi sudcu.
38. Postavenie, právomoci, podmienky výkonu a ustanovovanie do funkcie
Rechtspflegerov je predmetom úpravy zákona o vyšších súdnych úradníkoch (referentoch)
[(nem., Rechtspflegergesetz (RPflG)]. Právomoci nemeckých Rechtspflegerov možno
rozdeliť do týchto kategórií:
- právomoci prenesené na nich zákonom v plnom rozsahu (napr. vo veciach
obchodných spoločností, konania vo veciach pozemkového registra, exekúcia
nehnuteľností...),
- právomoci prenesené na nich zákonom, ktoré vykonávajú spolu so sudcami –
právomoci, o výkon ktorých sa delia so sudcami; sudca má ponechanú právomoc v časti
úloh (väzba, dedičské konanie, register obchodných spoločností, konkurzné konanie),
- právomoci prenesené na nich ad hoc ‒jednotlivo v konkrétnom prípade
(napr. ustanovenie výšky trov súdneho konania, vyhlásenia, právna pomoc). Vyčíslenie
výšky trov súdneho konania a príkaz na ich úhradu boli prvými súdnymi úlohami, ktoré boli
prenesené na nesúdny orgán v záujme odbremenenia rozhodovacej agendy súdnych
orgánov, sudca rozhoduje o tom, ktorá strana sporu je povinná hradiť trovy súdneho
konania, ale nerozhoduje o ich výške. Prináleží Rechtspflegerom určiť ich výšku a nariadiť
ich úhradu. Toto rozhodnutie predstavuje exekučný titul.
39. V Rakúsku bol zákon o vyšších súdnych úradníkoch prijatý spolu so zmenou
ústavy a k prenosu právomocí na súdnych úradníkov došlo po prvýkrát v roku 1926,
a to vo veciach exekúcií. Podľa čl. 87 rakúskej ústavy osobitne vzdelaným verejným
úradníkom iným ako sudcom môžu byť zverené osobitne určené úlohy, vyšší súdny úradník
je viazaný príkazmi sudcu. Až 85 % všetkých prípadov pred rakúskymi súdmi je riešených
Rechtspflegermi.
40. Inštitút Rechtspflegerov možno označiť za úspešný export nemeckého súdnictva,
ktorý bol zavedený napr. v Estónsku, Poľsku, Českej republike, Slovensku, Maďarsku,
Rumunsku, Bosne a Hercegovine, ako aj Chorvátsku. Vyšší súdni úradníci pôsobia
aj v Taliansku, Španielsku, Portugalsku, Luxembursku, Švédsku, Fínsku, Nórsku či Dánsku.
41. Vo Francúzsku a Belgicku ako súdni úradníci pôsobia Greffieri, ktorí sú štátnymi
zamestnancami s osobitným postavením a na rozdiel od Rechtspflegerov vykonávajú
pomocné úlohy pre sudcov s ohľadom na prípravu podkladov pre rozhodnutie, spracovanie
spisových materiálov a právny výskum. Tiež zostavujú návrhy rozhodnutí a protestov.
Greffieri obchodných súdov plnia aj úlohy súdneho charakteru vo veciach obchodného
registra a registra spoločností. Francúzski Greffieri majú obdobný status ako notári
a exekútori (sú poverení plnením určitých verejných úloh súdnej povahy).
42. V roku 1967 bola založená Európska únia vyšších súdnych úradníkov [E.U.R.
(anglicky European Union of Rechtspfleger)] ako nezisková organizácia požívajúca od roku
1971 status účastníka na fungovaní Rady Európy. Zahŕňa 16 európskych krajín
a tri neeurópske krajiny. V roku 2008 Európska komisia vydala Zelenú knihu
pre európskych Rechtspflegerov pre účely harmonizácie európskych modelov vyšších
súdnych úradníkov podľa nemeckého a rakúskeho modelu Rechtspflegerov. Medzi základné
požiadavky jednotného modelu podľa Zelenej knihy patrí: vzdelanie 3 + 2 (štúdium práva
alebo ekvivalent), relatívne široký rozsah právomocí v nesporových veciach, požiadavka
skutočnej nezávislosti a nezávislosti na príkazoch sudcu. Zámerom je garantovať lepší
prístup ku spravodlivosti pre občanov Európskej únie, zvýšiť dôveru verejnosti v súdy
a efektívnosť justície. V roku 2016 vydala Bielu knihu o Rechtspflegeroch/Greffieroch
pre Európu s cieľom zlepšiť postavenie vyšších súdnych úradníkov a ich vzdelávanie.
43. V Českej republike pôsobia vyšší súdni úradníci už od roku 1995 (zákon
č. 189/1994 Sb. o vyšších soudních úřednících). Sú oprávnení vykonávať právne a skutkovo
jednoduché úkony súdu. Rozsah ich činnosti je stanovený asymetricky, a to tak, že
na občianskoprávnom a správnom úseku je ich oprávnenie vykonávať jednotlivé úkony
súdu prvého stupňa zakotvené priamo v zákone a ďalšie úkony môžu byť vykonávané len
na základe poverenia sudcom, zatiaľ čo na trestnoprávnom úseku sú vyšší súdni úradníci
oprávnení vykonávať len taxatívne vymedzené úkony súdu, a to len na základe poverenia
sudcom. V súčasnej dobe ustanovuje oprávnenia vyšších súdnych úradníkov zákon
č. 121/2008 Sb. o vyšších soudních úřednících a vyšších úřednících státního zastupitelství
a o změně souvisejících zákonů účinný od 1. júla 2008 (ďalej len „zákon č. 121/2008 Sb.“).
Vyšším súdnym úradníkom môže byť občan Českej republiky, ktorý je bezúhonný
a úspešne ukončil štúdium vyšších súdnych úradníkov. Ukončené vysokoškolské vzdelanie
absolvovaním bakalárskeho alebo magisterského študijného programu v oblasti práva
na vysokej škole alebo úspešne ukončené štúdium vyšších úradníkov štátneho zastupiteľstva
nahrádza štúdium vyšších súdnych úradníkov. Vyšší súdny úradník je povinný vykonávať
svoju činnosť v súlade so zákonom a s pokynmi, ktoré mu udelil príslušný predseda senátu
alebo samosudca (§ 2 ods. 1 a § 3 zákona č. 121/2008 Sb.).
44. V Slovenskej republike cieľom zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch
v znení zákona č. 125/2016 Z. z., ako vyplýva z dôvodovej správy, bolo uľahčiť prácu
sudcov prostredníctvom zjednodušenia procesného konania tak, aby sa mohli viac sústrediť
na rozhodovanie vo veci samej ako na technickú a formálnu stránku veci. Súdny úradník
podľa zákona č. 549/2003 Z. z. je štátnym zamestnancom, ktorý spĺňa predpoklady
podľa osobitného zákona ‒získal vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom
odbore práva na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo má uznaný
doklad o vysokoškolskom právnickom vzdelaní vydaný zahraničnou vysokou školou
a kto je bezúhonný (§ 2 ods. 3 zákona č. 549/2003 Z. z.).
45. Vyšší súdny úradník je oprávnený vykonávať úkony súdu v civilnom procese,
správnom súdnom procese, v trestnom konaní, v konkurznom konaní a inú činnosť súdu
v rozsahu ustanovenom týmto zákonom (§ 3 ods. 1 zákona č. 549/2003 Z. z.). Úkonmi
vyššieho súdneho úradníka je konanie a rozhodovanie v rozsahu ustanovenom týmto
zákonom, pričom vyšší súdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu
samostatne; poverenie je súčasťou rozvrhu práce alebo súčasťou súdneho spisu [§ 3 ods. 2
písm. a) a ods. 5 zákona č. 549/2003 Z. z.]. Vyšší súdny úradník rozhoduje v civilnom
procese a správnom súdnom procese na základe poverenia sudcu aj o výške náhrady trov
konania [§ 6 ods. 1 písm. a) zákona č. 549/2003 Z. z.].
46. Vydávanie rozhodnutí vyšším súdnym úradníkom okrem Civilného sporového
poriadok upravuje aj zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „SSP“), zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a zákon
č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov účinný
od 1. februára 2017 (ďalej len „zákon o upomínacom konaní“). Vyšší súdny úradník podľa
súčasne právnej úpravy tak už nie iba je pomocníkom sudcu v konkrétnej agende, ale sú mu
zverené aj isté rozhodovacie kompetencie.
47. Vyššieho súdneho úradníka treba považovať za zamestnanca súdu v zmysle
druhej a tretej vety čl. 142 ods. 2 ústavy. Z postavenia vyššieho súdneho úradníka
ako zamestnanca štátu vyplýva, že nespĺňa kritériá nezávislosti a nestrannosti, ktoré sú
priamo ustanovené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto, ak vyšší súdny
úradník vydal rozhodnutie v súdnom konaní, je v zmysle poslednej vety čl. 142 ods. 2
ústavy proti takému jeho rozhodnutiu vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom
rozhoduje sudca. Rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka nemôže byť v súlade s účelom
sledovaným čl. 142 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy nikdy konečným rozhodnutím
vo veci. Je to tak preto, že zverenie výkonu súdnej moci iným osobám než sudcom musí
mať v zmysle ústavy minimálne také obmedzenie, pri ktorom účastníkovi súdneho konania
ostane zachovaná možnosť domáhať sa prejednania jeho veci nestranným a nezávislým
sudcom uplatnením opravného prostriedku (a to bez ohľadu na to, či túto možnosť účastník
skutočne využije). [PLz. ÚS 1/08].
48. Požiadavku zachovania možnosti domáhať sa prejednania veci nestranným
a nezávislým sudcom podaním opravného prostriedku vyplývajúcu z ústavy treba uplatniť
aj pri výklade a aplikácii zákonnej úpravy účinnej po 1. júli 2016 ustanovujúcej oprávnenie
poverených zamestnancov súdu (vyšších súdnych úradníkov) rozhodovať v civilnom
súdnom konaní, v správnom súdnom konaní, v konaní exekučnom aj v konaní upomínacom
a tiež pri výklade a aplikácii zákonnej úpravy postupu pri prieskume rozhodnutí
zamestnancov poverených sudcami (vyšších súdnych úradníkov).
49. Preto podľa novej úpravy procesných predpisov v civilnom súdnom konaní,
v správnom súdnom konaní, v exekučnom konaní i v upomínacom konaní je proti každému
rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka prípustná sťažnosť (§ 239 ods. 1 CSP a § 152 ods. 1
SSP, § 202 ods. 1 Exekučného poriadku a § 15 ods. 6 zákona o upomínacom konaní).
Sťažnosť je podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016 prípustná predovšetkým proti
procesným uzneseniam, ktoré vydá súdny úradník z poverenia sudcu alebo na základe
zákonného zmocnenia, a osobitne proti rozhodnutiam o výške trov konania vydaného
súdnym úradníkov podľa § 262 ods. 2 CSP ( rovnako aj § 175 ods. 2 SSP). O sťažnosti vždy
rozhoduje súd prvej inštancie (§ 248 CSP), t. j. súd a proti jeho rozhodnutiu už nie je
prípustné odvolanie (§ 357 CSP a contrario).
50. Sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka je koncipovaná ako
účinný prostriedok nápravy v zmysle čl. 13 dohovoru. Článok 13 dohovoru vyžaduje
existenciu vnútroštátneho prostriedku, ktorý príslušnému orgánu umožní rozhodnúť
o vznesenej námietke porušenia dohovoru a zjednať adekvátnu nápravu. Nejde ale pritom
tak ďaleko, aby vyžadoval určitú konkrétnu podobu takéhoto prostriedku; štáty majú
priestor pre vlastné uváženie, akým spôsobom dodržia svoje povinnosti, ktoré na nich toto
ustanovenie kladie (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Vilvarajah a ďalší proti
Spojenému kráľovstvu z 30. 10. 1991, sťažnosť č. 13163/87, § 121). [k tomu Kmec, J.,
Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech, Komentář,
1. vydání. Praha : C.H. Beck, 2012. s. 1197 – 1206]. Samotný čl. 13 dohovoru (na rozdiel
od čl. 47 ods. 1 Charty práv Európskej únie) nepožaduje striktne, že by právo na účinný
prostriedok nápravy muselo byť uplatnené iba pred súdom.
51. Účelom sťažnosti je predovšetkým možnosť rýchlejšie dosiahnuť rozhodnutie,
ako aj odbremenenie odvolacích súdov od rozhodovania v jednoduchších veciach, pretože
predchádzajúca právna úprava (§ 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku účinného
do 30. júna 2016) bola neprimerane zdĺhavá a často zbytočne predlžujúca konanie. Ak totiž
sudca odvolaniu proti rozhodnutiu súdneho úradníka vyhovel, bolo proti jeho rozhodnutiu
prípustné odvolanie, o ktorom musel rozhodnúť odvolací súd. Ak odvolaniu proti
rozhodnutiu súdneho úradníka vyhovieť nemienil, považujúc ho za vecné správne alebo
za neprípustné, musel taktiež predložiť vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
52. Predchádzajúca právna úprava síce plne zodpovedala doslovnému
(gramatickému) výkladu ustanovenia čl. 142 ods. 2 ústavy, avšak z pohľadu potrieb súdnej
praxe bola celkom nevyhovujúca. Bolo preto potrebné nájsť iný rýchlejší a hospodárnejší
spôsob možnej nápravy rozhodnutí vydaných súdnym úradníkom. Aj v prípade sťažnosti
ako účinného prostriedku procesnej obrany logicky vystala veľmi podstatná otázka ústavnej
konformity právnej úpravy sťažnosti vo svetle čl. 142 ods. 2 ústavy, podľa ktorého proti
rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je vždy prípustný opravný prostriedok,
o ktorom rozhoduje vždy sudca.
53. Vychádzajúc z doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr. ÚS 171/05,
I. ÚS 351/2010, I. ÚS 306/2010 a ďalšie), v zmysle ktorej je základom interpretácie
a aplikácie každej právnej normy v materiálnom právnom štáte určenie účelu právnej
úpravy, vymedzenie jej rozsahu a identifikácia jej obsahu, ako aj z kritéria tzv. ochranného
účelu normy, možno preto ustáliť, že v ústave použitý pojem opravný prostriedok treba
vykladať extenzívne ako účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Z tohto
pohľadu je podstatné, že o sťažnosti rozhoduje vždy sudca, ktorý môže napadnuté uznesenie
„zamestnanca súdu“ (súdneho úradníka) vždy zrušiť a docieliť tak ústavnou normou čl. 142
ods. 2 ústavy sledovaný legitímny cieľ – nápravu vadného rozhodnutia. Ochranný účel
právnej normy § 250 CSP v súvzťažnosti s ochranným účelom ústavnej normy v čl. 142
ods. 2 ústavy majú jeden legitímny cieľ – možnosť efektívneho preskúmania rozhodnutia
vydaného zamestnancom súdu (súdnym úradníkom) sudcom ako reprezentantom nezávislej
súdnej moci. Tento legitímny cieľ (ochranný účel citovaných noriem) je právnou úpravou
bez akýchkoľvek rozumných pochybností zabezpečený (k tomu aj Števček, M. Sťažnosť
v Civilnom sporovom poriadku, Justičná revue č. 5/2016, s. 594 ‒602.)
54. Pre prípad námietky, že sťažnosť nie je plnohodnotný opravný prostriedok, akým
je odvolanie umožňujúce obrátiť sa na súd vyššej inštancie, ústavný súd poznamenáva,
že okrem čl. 13 dohovoru, ktorý nevyžaduje konkrétnu podobu účinného prostriedku
nápravy, aj čl. 6 dohovoru prioritne chráni právo na prístup súdu (rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva Golder proti Spojenému kráľovstvu, z 21. 2. 1975, sťažnosť
č. 4451/70, § 35), ale negarantuje právo na odvolanie na súd vyššej inštancie ako také
ani negarantuje nejaký osobitný druh odvolania alebo spôsob vybavovania odvolaní
(rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Monnell a Morris proti Spojenému kráľovstvu
z 2. 3. 1987, sťažnosť č. 9562/81 a č. 9818/82, § 56).
55. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na názor vyjadrený Ústavným súdom Českej
republiky v rozhodnutí sp. zn. Pl. ÚS 31/10 z 22. mája 2013 zverejneného v Sbírce zákonů
pod č. 224/2013 Sb., v ktorom ústavný súd zrušil § 11 písm. l) zákona č. 121/2008 Sb.
(„vyšší súdny úradník v občianskom súdnom konaní a v súdnom konaní správnom môže,
ak nestanoví zvláštny zákon inak, vykonávať všetky úkony súdu prvého stupňa, s výnimkou
vecí, kde je úkon zvláštnym zákonom výslovne zverený sudcovi“), treba v prvom rade uviesť,
že odborné predpoklady pre zastávanie funkcie vyššieho súdneho úradníka sa v českej
právnej úprave oproti slovenskej výrazne líšia. Zatiaľ čo vyšší súdny úradník v Slovenskej
republike musí mať plnohodnotné vysokoškolské právnické vzdelania druhého stupňa a byť
bezúhonný, u vyššieho súdneho úradníka v Českej republike okrem bezúhonnosti postačuje
trojročné rezortné vzdelávanie organizované ministerstvom spravodlivosti či trojročné
štúdium v bakalárskom študijnom programe na vysokej škole, a v druhom rade treba mať
na zreteli odlišnú úpravu rozhodovania zvereného zákonom vyšším súdnym úradníkom
aj s ohľadom na čl. 94 ods. 2 Ústavy Českej republiky, podľa ktorého zákon môže stanoviť,
v ktorých veciach a akým spôsobom sa na rozhodovaní súdov podieľajú vedľa sudcov
aj ďalší občania. Odlišná je aj možnosť prípustnosti opravného prostriedku proti
rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, keď v Slovenskej republike bezpodmienečnú
prípustnosť opraveného prostriedku proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka
už v podstate vyriešil ústavný súd v rozhodnutí PLz. ÚS 1/08.
56. Pre ilustráciu Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze vo vzťahu
k odlišnej právnej úprave vymedzil z tohto hľadiska, že «Vyšší soudní úředník je tedy
skutečně pouze úředníkem, u něhož v zásadě chybí garance osobní nezávislosti, nevyžadují
se osobní předpoklady jako u soudce a odborná úroveň postačuje na výrazně nižší úrovni.
Z toho se podávají rovněž limity činnosti vyššího soudního úředníka. Vyšší soudní úředník
nesmí vykonávat takové úkony, pro něž jsou nezbytné vlastnosti, které postrádá (osobní
nezávislost, osobní předpoklady, odborná úroveň). Z tohoto hlediska je nepřijatelné,
aby vyšší soudní úředník meritorně rozhodoval, bez ohledu na formu rozhodnutí. Vyšší
soudní úředník má být pomocníkem soudce, jenž napomáhá dosažení přiměřené délky
soudního řízení tím, že vykonává úkony jednoduché či rutinní povahy. Složitější záležitosti,
vyžadující právní erudici, či situace, v nichž soud nemůže být z povahy věci reprezentován
nikým jiným než soudcem (meritorní rozhodnutí, rozhodnutí konečná, významnější
rozhodnutí v přípravě jednání), účast vyšších soudních úředníků nepřipouštějí. Soudnictví
je povoláno k tomu, aby poskytovalo ochranu existujícím (tj. skutečným) subjektivním
právům, a plní proto svou společenskou funkci jenom tehdy, pokud je způsobilé tohoto cíle
dosahovat. K tomu, aby se věc projednala a rozhodla, je objektivně vždy zapotřebí vynaložit
určitý čas a úsilí. Urychlovat řízení je možné zejména tam, kde jde o postupy, které nejsou
nezbytné či jsou zbytečně formalizované a komplikované; obdobně je možno připustit
podíl jiných osob na výkonu soudnictví, pokud tím bude ulehčeno soudci od úkonů
jednoduchých a rutinních. Urychlování a ,,odbřemeňování“ však nesmí ohrozit možnost
řádného - a objektivně nutného - zjištění skutkového stavu a jeho právního posouzení,
a to na nezbytné odborné úrovni s dostatečnými garancemi osobní a věcné nezávislosti.
To musí mít zákonodárce na zřeteli, upravuje-li účast jiných osob na výkonu soudnictví.
Činnost soudce se dnes pochopitelně nemůže obejít bez součinnosti dalších osob, jimiž jsou
právě vyšší soudní úředníci nebo asistenti soudců či další. Tyto osoby však mohou konat
samostatně pouze úkony, které nepřekračují jejich role.». Ústavný súd Českej republiky
vo svojom náleze ďalej zdôrazňuje, že „i proti těm úkonům, jež lze vyššímu soudnímu
úředníkovi svěřit, musí být zachována účinná možnost obrany. Platná právní úprava, která
je obsažena v § 9 ZVSÚ, tomu však nevyhovuje. Proti rozhodnutí vyššího soudního úředníka
v civilním řízení soudním a v trestním řízení je možno podat odvolání, resp. stížnost
za podmínek stanovených občanským soudním řádem nebo trestním řádem. Znamená to
tedy, že tam, kde kupř. odvolání proti rozhodnutí soudu prvního stupně není vůbec
přípustné, nelze ani rozhodnutí vyššího soudního úředníka napadnout odvoláním.
V důsledku tak poslední slovo nemůže mít soud, ale vyšší soudní úředník, a to právě
navzdory tomu, že soudnictví by mělo představovat ze své povahy činnost, kterou vykonávají
soudci, a nikoliv úředníci.“, pričom poukazuje na to, že pokiaľ ide o pôsobnosť vyšších
súdnych úradníkov v správnom súdnictve „v tomto případě však ZVSÚ zcela nepokrytě
ignoruje jakoukoliv možnost obrany účastníků řízení; ve správním soudnictví zkrátka proti
rozhodnutí vyššího soudního úředníka neexistuje obrana vůbec“.
57. K väčšinovému názoru pripojil svoje odlišné stanovisko sudca Vladimír Kůrka,
ktorý okrem iného uviedol: «Coby adekvátní reakce na chronickou přetíženost soudů
a prodlužující se dobu soudních řízení se od počátku devadesát let minulého století rozvíjela
koncepce vycházející jednak z toho, že soudní řízení ne v každé procesní situaci nutně
potřebuje soudce (ať již pro úkony faktického postupu či úkony formálně rozhodovací),
a že je naopak efektivní jej "odbřemenit" od úkonů jednoduchých, jmenovitě procesní
povahy, jež jsou pro něj zbytečnou zátěží materiální i časovou a od vlastní rozhodovací
("soudcovské") činnosti jej nepřiměřeně vzdalují. Legislativním výrazem těchto tendencí,
jež měly předobraz v úpravách cizozemských (viz institut tzv. Rechtspflegera ve Spolkové
republice Německo), byl první zákon o vyšších soudních úřednících, přijatý v roce 1994
(zákon č. 189/1994 Sb., o vyšších soudních úřednících, ve znění pozdějších předpisů).
Na něj pak navázaly významné procesy směřující k odpovídajícímu organizačnímu
uspořádání jak v rovině vlastních úprav procesních pravidel řízení, tak úprav v organizaci
soudnictví, a konečně i systémů vzdělávání a výchovy takto nově ustavených soudních osob.
Napadený zákon č. 121/2008 Sb., jímž byl zákon č. 189/1994 Sb. zrušen, je tohoto procesu
součástí a i jeho posledním výrazem. Nález svými ideovými východisky na téma odlišnosti
soudce a vyššího soudního úředníka však směřuje k tomu, aby tento postupný proces
posilování efektivity soudnictví vrátil cca o dvě desetiletí zpět. Z každého, kdo by měl mít
vedle soudce účast v soudních procesech, většina míní učinit nic více než jeho "pomocníka",
jenž nesmí mít rozhodovací pravomoc nejen v meritorním rozhodování, nýbrž ani
(a to "především") pro rozhodnutí "procesní povahy", neboť pro ně "to platí zrovna tak").
Vyšším soudním úředníkům povolené úkony nemají "překračovat jejich pomocnou roli",
a pokud se mohou "samozřejmě podílet i na úkonech jiných, uloží-li jim to soudce", pak
"tyto úkony ... toliko připravují, a soudce je pak musí učinit svým vlastním jménem ...").
Jinak řečeno, většina pasuje vyšší soudní úředníky (jakož i asistenty soudce) do pozice, jejíž
přínos je soudci - poněkud eufemisticky řečeno - mizivý, resp. je staví pod úroveň, kterou již
předtím, do roku 1994 zaujímaly soudní tajemnice (kupříkladu - v agendě Ro - rozhodovaly
o vydání platebního rozkazu, což nyní většina pléna vyšším soudním úředníkům odpírá.»
Sudca Kůrka ďalej uvádza: «O "odbřemenění" soudce a zefektivnění soudních řízení
pak nemůže být řeč. Nemluvě již o tom, co s příslušným, dvacet let budovaným, odborným
aparátem, dnes vybaveným nejen vzděláním speciálním (odbornou justiční školou), nýbrž
zhusta i obecným vzděláním vysokoškolským. Přijatým názorem o ústavně akceptovatelném
působení vyšších soudních úředníků (a asistentů soudců) v soudních řízeních vnesl
Ústavní soud do prostoru organizace a výkonu soudnictví "principy", resp. "hodnoty", jež
se mu - vzhledem k jeho (i) pragmatickému utváření a cílům (rozhodovat efektivně soudní
věci v přiměřeném čase) - nutně vzpírají, neboť je mezi nimi příliš velká propast. Smysl
pro praktický rozměr věcí většina pléna ponechala stranou.»
V.
Obsahový súlad napadnutého zákonného ustanovenia s ústavným poriadkom
58. Navrhovateľ vo svojom návrhu namieta nesúlad ustanovenia § 262 ods. 2 CSP
s čl. 142 ods. 2 druhou vetou ústavy dôvodiac najmä tým, že zo znenia čl. 142 ods. 2 druhej
vety ústavy (ktoré navrhovateľ vykladá v kontexte čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy),
zreteľne vyplýva, že zákon môže len ustanoviť prípady, kedy „môže rozhodnúť
zamestnanec súdu poverený sudcom“. Podľa navrhovateľa sudca môže a musí mať možnosť
rozhodnúť, či v danej veci poverí rozhodnutím zamestnanca súdu alebo o veci rozhodne
sám a ak sudca takémuto zamestnancovi poverenie neudelí, nemôže takýto zamestnanec
súdu rozhodovať ako súd.
59. Ústavnú nekonformitu napadnutého ustanovenia s čl. 142 ods. 2 druhej vety
ústavy navrhovateľ vidí v tom, že ak Civilný sporový poriadok účinný od 1. júla 2016
výslovne v ustanovení § 262 ods. 2 zveruje pôsobnosť rozhodovať o výške náhrady trov
súdnemu úradníkovi (zamestnancovi súdu), tak logicky vylučuje, aby o výške náhrady trov
konania rozhodol sudca. Podľa navrhovateľa napadnuté zákonné ustanovenie „núti sudcu,
aby súdnemu úradníkovi udelil poverenie na takéto rozhodovanie, pretože inak by o otázke
výšky náhrady trov konania nemal kto rozhodnúť“. Podľa navrhovateľa „sudca musí mať
vždy a za každých okolností možnosť rozhodnúť, či súdneho úradníka určitým
rozhodovaním poverí alebo nie“.
60. Ústava obsahuje celý rad (ústavných) právnych noriem, ktoré sú bezprostredne
aplikovateľné v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci. K takým ústavným normám
nesporne patrí aj ústavná norma vyjadrená v poslednej vete čl. 142 ods. 2 ústavy, ktorá,
ako je už uvedené v bode 29, inštruuje zákonodarcu upraviť zákonom prípady, v ktorých sa
na rozhodovaní všeobecných súdov môžu zúčastniť prísediaci sudcovia z radov občanov
a v ktorých veciach a akým spôsobom môže namiesto sudcu rozhodovať zamestnanec súdu,
ktorým vyšší súdny úradník nesporne je.
61. Ústavnou garanciou toho, aby nedošlo k previazanosti a vstupu moci
zákonodarnej do moci súdnej, má byť ústavná poistka, ktorá stanovuje bezpodmienečné
pravidlo, že proti každému rozhodnutiu vydanému iným orgánom ako súdom je prípustný
opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca. Diskréciu výkonnej moci vo vzťahu
k moci súdnej umocňuje ústavná požiadavka, aby uvedené otázky (zverenia súdnej
pôsobností iným orgánom ako všeobecným súdom) mohol upravovať iba zákonodarca
prostredníctvom zákona vo formálnom zmysle.
62. Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti (PL. ÚS 7/02) z ústavnoprávneho
hľadiska vymedzil výkon ústavných právomoci všeobecného súdnictva v zmysle § 142
ods. 1 ústavy, keď uviedol: ,,Rozhodovacou činnosťou súdu sa podľa názoru ústavného
súdu rozumie iba výkon ústavných právomocí všeobecného súdnictva v zmysle čl. 142
ods. 1 ústavy, podľa ktorého súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Iba táto rozhodovacia činnosť je vykonávaním oprávnení a plnením povinností všeobecného
súdnictva, ktoré súvisia s podielom všeobecných súdov na výkone štátnej moci ústavne
rozdelenej na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc.“
63. V čl. 152 ods. 4 ústavy sa ustanovuje interpretačné pravidlo pre výklad
a uplatňovanie zákonov a podzákonných všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorým
sa okrem iného určuje, že zákon sa musí vysvetliť a uplatniť tak, aby bol v súlade s ústavou.
Zákon sa má vykladať prostredníctvom ústavy, nie naopak.
64. Ústavný súd vo svojej judikatúre jednoznačne uplatňuje zásadu prednosti
ústavne konformného výkladu (napr. PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06 alebo IV. ÚS 96/07,
PLz. ÚS 1/08). V konaní o súlade právnych predpisov sa ústavný súd k tejto zásade vyjadril
týmto právnym názorom: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi,
pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy
a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej
normy. Všetky štátne orgány majú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu
normu v súlade s ústavou“ (PL. ÚS 15/98). Zo zásady ústavne konformného výkladu
vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu
prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten,
ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných
práv fyzických alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci
sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež
medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06).
65. Ústava je právny predpis najvyššej právnej sily. Z tohto vyplýva, že ju tvoria
(ústavné) právne normy najvyššej právnej sily, s ktorými musia byť (mali by byť) v súlade
všetky ostatné právne normy obsiahnuté v právnych predpisoch nižšej právnej sily.
Ak právna norma obsiahnutá v právnom predpise nižšej právnej sily vyvoláva pochybnosti
o svojom súlade s ústavnou normou, ktorá je bezprostredne aplikovateľná, musí orgán
verejnej moci, ktorý ich má aplikovať, uplatniť (ústavnú) právnu normu obsiahnutú
v ústave, t. j. uplatnenie ústavnej normy má v danom prípade prednosť pred uplatnením
právnej normy obsiahnutej v právnom predpise nižšej právnej sily. Zásada prezumpcie
ústavnosti dotknutej právnej normy obsiahnutej v právnom predpise nižšej právnej sily
je v danom prípade irelevantná, pretože v danom prípade dotknutý orgán verejnej moci
uplatní zásadu ústavne konformného výkladu a uplatňovania dotknutých právnych noriem,
a preto musí buď priamo aplikovať ústavnú normu, alebo aplikovať dotknutú právnu normu
obsiahnutú v právnom predpise nižšej právnej sily tak, aby jej uplatnenie bolo v súlade
s dotknutou ústavnou normou (PLz. ÚS 1/08).
66. V každom konaní o súlade je potrebné dbať na rozlišovanie medzi ústavnosťou
a koncepčným, vecným riešením právnej úpravy. Potom ani § 262 ods. 2 CSP v kontexte
s ustanovením čl. 142 ods. 2 ústavy nemožno vykladať len čisto gramaticky a prepiato
lipnúť na formálnych znakoch a skúmať iba dodržanie platnej formy právneho predpisu,
teda inštitucionálny a procesný rámec, ktorý však možno naplniť rôzne kvalitným obsahom.
67. Interpretácia ústavných noriem je náročnou intelektuálnou činnosťou so svojimi
špecifickými pravidlami, pričom základom výkladu práva v právnom štáte je vždy zdravý
rozum (porovnaj Drgonec, J. Interpretácia Ústavy SR. In.: Drgonec, J.: Ústava Slovenskej
republiky. Veľký komentár. Bratislava : C. H. Beck 2015, s. 127 a nasl. a s. 131). I ústava
pôsobí v kontexte spoločnosti, ktorá sa stále viac líši od tej, na potreby ktorej reagoval
ústavodarca. Ak sa ústava nemá stať irelevantným uctievaným textom alebo byť
kontinuálne zásadne menená, tak prispôsobovanie jej starnúceho textu meniacemu sa svetu
ostáva na pleciach stále tvorivejšieho a požičajúc si okrídlenú frázu Európskeho súdu pre
ľudské práva „evolutívneho výkladu“ (Bárány, E. (Ne)určitosť textu v ústavnom práve, In:
Ladislav Orozs - Sabina Grabovska - Tomáš Majerčík (ed): Ústavné dni, 25. výročie Ústavy
Slovenskej republiky – VI. ústavné dni. Košice UJPŠ 2018. s. 209). Teóriou tzv. živej
ústavy, resp. uplatňovaním evolutívneho výkladu ústavy dochádza k zmene právnych
noriem aj bez zmeny právneho textu (PL. ÚS 22/2017). Ani formálne rozlišovanie
ústavných a podústavných noriem netreba uprednostňovať nad ich obsahovou
prepojenosťou (Bender, M. Die befugnis des Bundesverfassunggerichts zur Prüfung
gerichtlicher Entscheidungen, Heidelberg, 1991, s. 204 a s. 206). Striktné trvanie
na formálnych stránkach práva neplní žiadnu rozumnú funkciu, ale naopak, popiera
samotný zmysel právnej úpravy (IV. ÚS 19/2012).
68. Ústavný súd zastáva názor, že úlohou právneho štátu je pripraviť legitímne
podmienky, ktoré by boli zárukou spravodlivého prerokovania veci pred kompetentným
orgánom verejnej moci. Vytvorenie takýchto podmienok tkvie v právnej úprave
jednotlivých konaní, v rámci ktorých dochádza k ochrane hmotnoprávnych vzťahov, a tým
aj k reálnemu výkonu a ochrane základných práv a slobôd. Je nepochybné, že len
objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím
nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov,
ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať
rozhodnutie (III. ÚS 311/2007).
69. Hoci sa na prvý pohľad javí, že právna úprava ustanovenia § 262 ods. 2 CSP
v časti vety „ , ktoré vydá súdny úradník“ gramaticky nezodpovedá ustanoveniu čl. 142
ods. 2 ústavy, ktoré v druhej vete pripúšťa rozhodovanie iným zamestnancom súdu iba
na základe poverenia sudcu, nemožno ponechať bez povšimnutia, že sudca neexistuje
izolovane ‒oddelene od konkrétneho súdu, na ktorom vykonáva svoju funkciu, pričom
z podstaty odôvodnenia návrhu je zjavná výslovná námietka navrhovateľa, že napadnuté
zákonné ustanovenie § 262 ods. 2 CSP odníma sudcovi možnosť voľby, či vydá vyššiemu
súdnemu úradníkovi poverenie na rozhodnutie o výške trov konania, a neumožňuje sudcovi,
aby o výške náhrady trov konania rozhodol sám.
70. Keďže napadnuté zákonné ustanovenie sa bezprostredne týka výkonu súdnictva –
rozhodovacej činnosti súdu (upravuje procesný postup súdu pri rozhodovaní o výške
náhrady trov konania), treba pripomenúť, že súdnictvo nie je pre sudcov, je pre občiansku
spoločnosť (II. ÚS 152/08) a musí predovšetkým slúžiť ochrane ohrozených alebo
porušených práv a právom chránených záujmov sporových strán a účastníkov konania.
Táto ochrana musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty
(k tomu napr. čl. 2 ods. 1 CSP). Súdne konanie teda slúži predovšetkým na ochranu
subjektívnych práv sporových strán či účastníkov konania (k tomu napr. § 5 ods. 1 a 2 SSP),
a nie na ochranu práv sudcov.
71. Ústavnoprávny rozmer pôsobnosti vyššieho súdneho úradníka pri vydávaní
rozhodnutí o výške trov konania preto treba chápať aj v kontexte základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6
ods. 1 dohovoru.
72. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
73. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené alebo po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spravodlivosti.
74. Medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu
porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet
zásadných odlišností.
75. Článok 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručujú každému právo na súd,
teda najmä právo na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
S podmienkou ,,práva na súd“ vo veciach civilných je podľa judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva zlučiteľná taká právna úprava, ktorá predraďuje iný zákonom ustanovený
subjekt pred (všeobecným) súdom. Právo na súd nenúti zmluvné štáty dohovoru prejednať
civilnú vec v konaní, ktoré sa v každom svojom štádiu musí odohrať pred súdom spĺňajúcim
všetky náležitosti orgánov súdnej moci. Požiadavky pružnosti a účinnosti (efektívnosti),
ktoré sú zlučiteľné s ochranou ľudských práv, môžu odôvodniť, aby konali najskôr správne
alebo korporatívne orgány, alebo ‒ a fortiori ‒justičné orgány, ktoré nemajú všetky
náležitosti orgánov súdnej moci (rozsudok pléna Európskeho súdu pre ľudské práva
Le Compte, van Leuven and de Meyere proti Belgicku, z 23. 6. 1981, sťažnosť č. 6878/75
a č. 7238/75, séria A, č. 43, s. 23, § 51.). Orgánom, ktorý nemusí byť súdnym orgánom,
môže byť aj orgán, ktorý nepatrí k súdnej moci.
76. Nemožno opomenúť ani procesné garancie vyplývajúce z ustanovení čl. 47 ods. 3
a čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorých zmyslom je zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania
(sporovej strane), na ktoré sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného
orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh
a výsledok konania využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú
do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania
77. Napokon treba pripomenúť, že štát vytvára systém orgánov ochrany práva, každý
z jeho orgánov má svoje miesto i zákonné (kompetenčné a organizačné) vymedzenie voči
ostatným orgánom tohto systému. Vzťahy právomoci (najmä decízne kompetencie)
sú vzťahmi horizontálnymi v sústave orgánov ochrany práv. Ústavná podoba vzájomných
rozhodovacích kompetencií týchto justičných orgánov (súdnych a iných orgánov ochrany
práva) je normatívne zakotvená v čl. 46 ústavy, v zmysle ktorého sa každý môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. V zákonom
výslovne uvedených prípadoch disponujú právomocou poskytovať ochranu porušeným
alebo ohrozeným subjektívnym právam v civilných veciach aj iné orgány ako všeobecné
súdy. Popri všeobecnej právomoci (pôsobnosti) súdov zákony vymedzujú tzv. alternatívnu
súdnu právomoc ako pôsobnosť pre ďalšiu časť napríklad civilných vecí, ktoré sú zverené
iným orgánom so súdnou pôsobnosťou (napr. právomoc rozhodcovského súdu, notára
ako súdneho komisára v konaní o umorenie listiny a v konaní o dedičstve podľa Civilného
mimosporového poriadku a iné).
78. Pokiaľ ide o rozhodnutia vydané vyšším súdnym úradníkom ako zamestnancom
súdu, tieto vždy vychádzajú z príslušného poverenia, ktoré nemusí byť iba individuálne,
ale môže byť súčasťou rozvrhu práce toho-ktorého súdu na konkrétny rok (§ 3 ods. 5
79. S ohľadom na uvedené nie je podľa názoru ústavného súdu rozhodujúce, či sudca
má alebo nemá možnosť vydať individuálne poverenie pre vyššieho súdneho úradníka,
ale o to, či vydanie rozhodnutia súdnym úradníkom neporušuje práva sporových strán
a v prvom rade či im zabezpečuje prístup k súdu a právo nezávislého, nestranného
a spravodlivého rozhodnutia.
80. Postavenie a pôsobnosť vyššieho súdneho úradníka v systéme právnej ochrany
negarantuje len čl. 142 ods. 2 druhá a tretia veta ústavy, ale najmä čl. 46 ods. 1 ústavy
v spojení s čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Diskrečná právomoc vyššieho súdneho
úradníka pri vydávaní rozhodnutí o výške trov konania po právoplatnom skončení veci
je pritom dostatočne korigovaná právnou úpravou (napr. aj vyhláškou Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov) a práva sporových strán
sú dostatočne garantované možnosťou podať proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka
sťažnosť, o ktorej rozhodne vždy sudca, čím je spolurozhodovanie sudcu zabezpečené
bez ohľadu na to, či oprávnená sporová strana sťažnosť podá alebo nepodá.
81. V prípade, že by ústavný súd napadnutú právnu úpravu podrobil testu
proporcionality, nesporne by dospel k záveru, že je vhodná a potrebná na dosiahnutie cieľa
(účelu), ktorým je nielen rýchlejšie a hospodárnejšie konanie samo osebe, ale najmä
rýchlejšia spravodlivosť, pretože sudca sa môže sústrediť na rozhodovanie veci samej
a na skutkové a právne vyriešenie sporu bez toho, aby sa musel zaoberať matematickými
výpočtami výšky trov konania. Napadnutá právna úprava zjavne nezasahuje do práv
sporových strán, a to ani do ich práva na nezávislé rozhodnutie, pretože strany sporu majú
zaručenú možnosť podať proti rozhodnutiu o výške náhrady trov konania vydanému vyšším
súdnym úradníkom sťažnosť ako účinný prostriedok nápravy, o ktorom, ako už bolo
uvedené, rozhoduje vždy sudca.
82. Ak by potom bolo možné v danej veci zodpovedať rečnícku otázku „cui bono?“
(používanú už v antike), t. j. „komu prospeje takýto spôsob jednostranného
a formalistického výkladu, následkom ktorého by malo byť zrušenie napadnutej právnej
úpravy?“, odpoveď by zrejme bola, že rozhodne nie sporových stranám.
83. Okrem toho je v judikatúre ústavného súdu dnes už ustálený princíp
minimalizácie zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci nielen v súvislosti
s rozhodovaním o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1,
ale aj v konaní o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a medzinárodnými
zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené
spôsobom ustanoveným zákonom podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy. Tento princíp
vychádza z toho, že ústavný súd by mal minimalizovať svoje priame zásahy do platných
a účinných zákonov ako výsledkov zákonodarnej činnosti občanmi priamo voleného
ústavného orgánu – národnej rady, prostredníctvom ktorej občania vykonávajú svoju moc
(princíp suverenity ľudu vyjadrený v čl. 2 ods. 1 ústavy), t. j. minimalizovať
svoje pôsobenie ako „negatívneho normotvorcu“ (odlišné stanovisko sudcov vo veci
sp. zn. PL. ÚS 17/08).
84. Na základe uvedeného je zjavné, že napadnutá zákonná právna úprava nie je
koncipovaná tak, že by ohrozila nezávislosť súdnictva a vyžadovala zásah ústavného súdu.
85. Ústavný súd po predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým
ustanovením zákona (§ 262 ods. 2 CSP) a označeným článkom ústavy (čl. 142 ods. 2),
ktorých vyslovenia nesúladu sa okresný súd domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť,
na základe ktorej by po prípadnom prijatí návrhu na ďalšie konanie reálne mohol dospieť
k záveru o ich vzájomnom nesúlade.
86. Ústavný súd vychádzajúc z doterajšej judikatúry ústavného súdu a zdôrazňujúc
ústavne konformný výklad konštatuje, že argumenty okresného súdu uvedené v odôvodnení
návrhu nie sú dostatočné na to, aby bol návrh okresného súdu spôsobilým návrhom
na prijatie na ďalšie konanie a následné podrobenie ho ústavnoprávnemu prieskumu.
Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol návrh okresného
súdu ako zjavne neopodstatnený.
87. Ústavný súd taktiež nemohol ponechať bez povšimnutia, že navrhovateľ
vo svojom návrhu napáda procesný predpis, resp. časť jeho konkrétneho ustanovenia (§ 262
ods. 2 CSP), ktoré však v prvom rade vychádza zo statusového predpisu ‒§ 11 zákona
o súdoch, ktorý však namietaný nie je. Za týchto okolností ustanovenie § 262 ods. 2 v časti,
„ ,ktoré vydá vyšší súdny úradník“ samo osebe nemôže vyvolať nesúlad s čl. 142 ods. 2
ústavy, a keďže ustanovenie § 11 (osobitne jeho odseky 2 a 4), zákona o súdoch
navrhovateľ nenapadol, jeho návrh bol odmietnutý aj z tohto dôvodu (m. m. II. ÚS 70/99,
III. ÚS 59/04 či I. ÚS 421/2013).
88. Ústavný súd považuje v závere za vhodné dodať, že ani ustanovenie § 262 ods. 2
CSP nemožno vykladať príliš formalisticky. Nemožno totiž a priori vylúčiť, že by o výške
náhrady trov konania nemohol rozhodnúť aj sudca. Môže to vyplynúť napríklad
z personálneho obsadenia okresného súdu, keď na súde nebude pôsobiť žiadny vyšší súdny
úradník, alebo v prípade, že sa poverenie na rozhodovanie o výške náhrady trov
konkrétnemu vyššiemu súdnemu úradníkovi neuvedie do rozvrhu práce. Napriek
kogentnosti ustanovenia § 262 ods. 2 CSP takéto rozhodnutie sudcu spĺňa všetky atribúty
súdneho rozhodnutia. Problém by mohol vzniknúť len v tom, že proti rozhodnutiu sudcu
o výške náhrady trov konania by nebolo prípustné odvolanie (§ 357 CSP a contrario), avšak
z ústavnoprávneho hľadiska súdne konanie nie je povinne dvojinštančné s výnimkou vecí
trestných, u ktorých táto požiadavka vyplýva z čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako je už uvedené, ani čl. 6 dohovoru samotné právo
na odvolanie na súd vyššej inštancie negarantuje a dvojinštančnosť, ako vyplýva
aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Le Compte, Van Leuven
a De Meyere proti Belgicku z 23. 6. 1981, Adolf proti Rakúsku z 26. 3. 1982, Feldbrugge
proti Holandsku z 29. 5. 1986), nie je všeobecnou zásadou civilného súdneho konania.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné
stanovisko sudkyňa Ľudmila Gajdošíková.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2019