Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 358/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. E., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., P.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky časťou uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. augusta 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. E. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2009

doručená sťažnosť M. E., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. V.,

P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. augusta 2009 v časti

o náhrade trov konania.

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ podal 1. decembra 2008 Sociálnej poisťovni,

pobočka P. (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) žiadosť o úrazový príplatok podľa § 85 až § 87

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o sociálnom poistení“). Žiadosť mala byť podľa sťažovateľa vybavená v zákonnej

lehote 60 dní, teda do 31. januára 2009. Sociálna poisťovňa v súlade s ustanovením § 210

ods. 2 zákona o sociálnom poistení predĺžila lehotu na vydanie rozhodnutia na ďalších 60

dní z dôvodu prehodnocovania zodpovednosti za vzniknutú chorobu z povolania

zamestnávateľom. Podľa sťažovateľa bola zodpovednosť zamestnávateľa jednoznačná

a nesporná, a preto namietal predĺženie lehoty na rozhodnutie listom z 9. februára 2009,

na ktorý nedostal žiadnu odpoveď. Sťažovateľ bol presvedčený, že Sociálna poisťovňa mala

o jeho žiadosti rozhodnúť do 31. januára 2009 a lehotu na rozhodnutie si predĺžila

neopodstatnene. Preto sa v zmysle (ďalej aj

„OSP“) žalobou z 23. februára 2009 domáhal, aby súd uložil Sociálnej poisťovni povinnosť

doručiť mu rozhodnutie do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu. Rozhodnutím

č. 310-2317/2008 zo 4. marca 2009 Sociálna poisťovňa sťažovateľovi v plnom rozsahu

vyhovela, a preto podaním z 5. mája 2009 sťažovateľ vzal svoj návrh na konanie proti

nečinnosti sociálnej poisťovne späť. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. Najvyšší súd

uznesením č. k. -26 z 27. augusta 2009 konanie vo veci zastavil a rozhodol,

že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:

„Trovy konania mi nesporne mali byť priznané podľa § 146 ods. 2 druhá veta

, lebo Sociálna poisťovňa pobočka P. mi nepriznala nárok na úrazový príplatok

v zákonnej 60 dňovej lehote, bezdôvodne túto lehotu predlžovala a preto som dôvodne

podal žalobu proti jej nečinnosti, čo zhodne so mnou konštatuje aj Generálna prokuratúra

SR - viď pripojené dôkazy č. 6, 7 a teda ak sa pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý

bol podaný dôvodne, je odporca povinný uhradiť trovy konania.

Bolo by nelogické a nezákonné, aby som ja ako navrhovateľ v spore o nečinnosť

orgánu verejnej správy musel znášať trovy konania, hoci odporca v tomto konaní nesporne

postupoval v rozpore so zákonom, pričom podotýkam, že som bol nútený podať žaloby proti

nečinnosti sociálnej poisťovne v 5 prípadoch, takže trovy konania spolu predstavujú sumu

1.438,45 €.

Opätovne zdôrazňujem, že súd podľa môjho názoru nemal dôvod na rozhodnutie,

že navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznáva a konštatovanie, že žaloba nebola

podaná dôvodne, keď zo všetkých dôkazov je zrejmé, že moja žaloba bola dôvodná

a opodstatnená a súd mi teda nárok na ochranu a spravodlivé rozhodnutie neposkytol,

pričom toto právo mi zaručuje SR i Dohovor o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v znení protokolu č. 11 s dodatkovým protokolom a protokolmi č. 4, 6, 7, 12 a 13.“

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Právo M. E. na spravodlivé rozhodnutie veci podľa

Slovenskej republiky časťou uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

27. augusta 2009 sp. zn. -26, ktorou súd rozhodol, že žiaden z účastníkov

nemá právo na náhradu trov, porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. augusta 2009 sp. zn.

-26 sa v časti, ktorou súd rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo

na náhradu trov konania zrušuje.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný M. E. nahradiť trovy právneho

zastúpenia v sume 245,70 € slovom dvestoštyridsaťpäť eur 70 centov k rukám advokáta

JUDr. J. V. (...) do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo

osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že najvyšší súd absolútne nesprávne

zhodnotil skutkový stav po právnej stránke, pretože jeho žaloba bola opodstatnená a súd

mu mal priznať trovy konania.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti namietajúcej porušenie

sťažovateľom označeného základného práva v prvom rade skúmal jej opodstatnenosť,

t. j. či uvedeným rozhodnutím mohlo dôjsť k porušeniu ním označeného základného práva.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ,

).

Ústavný súd preskúmal uznesenie najvyššieho súdu a dôvody, pre ktoré nepriznal

účastníkom právo na náhradu trov konania. V odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu

je uvedené:

„O trovách konania rozhodol súd podľa v spojení s

ods. 1 veta prvá a , keďže neboli dané podmienky

pre použitie Najvyšší súd dospel k záveru, že predmetný návrh nebol

podaný dôvodne, pretože dňa 01. 12. 2008 bola odporcovi doručená žiadosť o úrazový

príplatok spolu s príslušnými dokladmi a odporca listom zo dňa 02. 02. 2009

zn. 310-2317/2008 oznámil navrhovateľovi v súlade s ust. Z.

z. o sociálnom poistení predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutia o ďalších 60 dní z dôvodu

prehodnocovania zodpovednosti za vzniknutú chorobu z povolania zamestnávateľom.

Dňa 04. 03. 2009 odporca rozhodnutie vydal, teda rozhodol pred uplynutím predĺženej

lehoty. Súd preto navrhovateľovi náhradu trov konania proti odporcovi nepriznal.“

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezákonnom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

aj na inom orgáne Slovenskej republiky.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania

v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je

v súlade so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka

konania na súdnu ochranu (obdobne ).

Ústavný súd už skôr vyslovil, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými

súdmi je zásadne výsadou týchto súdov. V tom sú vyjadrené atribúty ich nezávislého

súdneho rozhodovania. Právomoci ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia

všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej vecnej nesprávnosti, pretože

ústavný súd nie je opravnou inštanciou voči všeobecným súdom. Ústavný súd preto

iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách

konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer

len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu

by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení

zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m. ).

Podľa názoru ústavného súdu rozhodol najvyšší súd potom, ako zastavil konanie

na základe späťvzatia návrhu sťažovateľa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov

konania v súlade s procesnými možnosťami ustanovenými

( ). Najvyšší súd rozhodol podľa a aplikáciu

tohto ustanovenia odôvodnil v rozsahu, ktorý vylučuje, že výrok o náhrade trov konania

bol vynesený v zrejmom omyle alebo v rozpore so zákonnými ustanoveniami Občianskeho

súdneho poriadku.

Sťažovateľ sa domnieva, že najvyšší súd mal posudzovať trovy konania podľa druhej

vety ustanovenia , pretože k späťvzatiu žaloby došlo pre správanie

žalovaného, pričom žaloba bola podaná dôvodne, čo mu zakladalo právo na náhradu trov

zastaveného konania. Sťažovateľ však vzal v tejto veci svoj návrh na začatie konania späť

bez toho, aby išlo o prípad podľa druhej vety , keďže žaloval odporcu

pre nečinnosť za obdobie, v ktorom konal v predĺženej lehote, ktorú mu umožňoval

§ 210 ods. 2 zákona o sociálnom poistení.

Ústavný súd rozhodnutie najvyššieho súdu nepriznať náhradu trov konania

sťažovateľovi považuje za ústavne akceptovateľné, ktoré nie je v rozpore s účelom

a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a spôsob, akým najvyšší súd rozhodol

o trovách konania, nemožno považovať ani za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený

a ako taký odporujúci základnému právu zaručenému v .

Ústavný súd v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa obsiahnutou v sťažnosti

poukazuje na podstatu a účel konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa štvrtej

hlavy piatej časti , ktorú možno vyvodiť predovšetkým

z ustanovenia prvej vety a spočíva v možnosti účastníkov konania pred

orgánom verejnej moci domáhať sa prostredníctvom žaloby odstránenia nečinnosti orgánu

verejnej správy, ktorý vo veci nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným

príslušným právnym predpisom. Úloha súdu v tomto konaní spočíva v povinnosti

preskúmať na základe žaloby, či je dotknutý orgán verejnej správy v napadnutom konaní

skutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho, t. j. právne relevantného a akceptovateľného

dôvodu a na tomto základe rozhodnúť buď tak, že dotknutému orgánu verejnej správy

uznesením uloží, aby v primeranej lehote vo veci rozhodol, alebo ak dospeje k záveru,

že žaloba je nedôvodná alebo neprípustná, žalobu uznesením zamietne. Ak najvyšší súd

dospel k záveru, že návrh sťažovateľa nebol podaný dôvodne, pretože žalovaný orgán

verejnej správy vo veci sťažovateľa konal a napokon aj pred uplynutím zákonom dovolenej

predĺženej lehoty rozhodol, rozhodol tak v súlade s ustanoveniami procesného práva

a v súlade s podstatou a účelom konania proti nečinnosti verejnej správy. Ak je orgán

verejnej správy viazaný v zákone ustanovenými lehotami na vydanie rozhodnutia a zákon

mu umožňuje danú lehotu predĺžiť, pričom uplatnenie tejto možnosti osobitne neobmedzuje

(resp. pripúšťa pre zložitosť veci, čo však je otázka, ktorú posudzuje orgán verejnej správy),

jej využitie potom nemôže mať za následok také porušenie zásad správneho konania,

ktoré by dovolilo posúdiť návrh na začatie konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy

ako dôvodný.

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež konštatoval, že postup súdu vychádzajúci

z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť ako nezákonný

(, ). Obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania.

Pretože ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie mohli viesť k záveru o porušení označeného základného práva

sťažovateľa, a rovnako nezistil ani príčinnú súvislosť medzi uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. augusta 2009 a namietaným porušením základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , sťažnosť odmietol

po jej predbežnom prerokovaní pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2009