Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 39/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2015 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Jany

Baricovej, Petra Brňáka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa

Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika predbežne

prerokoval návrh Okresného súdu Žilina na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)

a podľa zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov o súlade ustanovenia

v znení neskorších predpisov s

ods. 1, a 4 a Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto

rozhodol:

Návrh Okresného súdu Žilina na začatie konania o súlade právnych predpisov

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 14. apríla

2014 doručený návrh Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“ alebo „navrhovateľ“),

zastúpeného sudkyňou JUDr. Gabrielou Panákovou, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1

písm. a) (ďalej len „“) a podľa

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) o súlade ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky

zákonník“) s , a 4 a Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).

2. Okresný súd podal predmetný návrh na začatie konania pred ústavným súdom

v súvislosti s konaním vedeným pod sp. zn. , ktoré bolo z dôvodu

podania návrhu ústavnému súdu prerušené uznesením okresného súdu sp. zn.

z 28. marca 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť 29. apríla 2014.

3. Navrhovateľ vo svojom návrhu uviedol:

«Na Okresnom súde Žilina je vedené konanie sp. zn. , v ktorom sa

navrhovatelia a spol. návrhom na začatie konania domáhali proti

odporcom, aby súd určil, že darovacia zmluva zo dňa 10. 07. 2003 uzatvorená medzi

právnou predchodkyňou odporkyne v rade 2/ , ako

darkyňou a obdarovaným , , predmetom ktorej bol

prevod podielu 1/4 iny v nehnuteľnostiach zapísaných na Správe katastra Žilina na

2

kat. územie Žilina, a to pozemku KN zastavaná plocha o výmere 332 ma v

dome situovanom na pozemku KN zastavaná plocha o výmere 332

2

m, je neplatná, eventuálne aby súd určil, že uvedená darovacia zmluva je voči

navrhovateľom v rade 1/, 2/, 3/ a 4/ právne neúčinná. Súd uznesením č. k.

zo dňa 03. 09. 2010 pripustil zmenu návrhu v znení : súd určuje, že Darovacia zmluva zo

dňa 10. 07. 2003 uzatvorená medzi právnou predchodkyňou žalovanej ,

ako darkyňou a obdarovaným , ,

predmetom ktorej bol prevod podielu 1/4 iny v nehnuteľnostiach zapísaných na Správe

katastra Žilina na kat. územie Žilina, a to pozemku KN zastavaná

2

plocha o výmere 332 ma v dome situovanom na pozemku KN

2

zastavaná plocha o výmere 332 m, je neplatná. Pre prípad, že súd dospeje v priebehu

pojednávania veci, po vykonanom dokazovaní k záveru, že nie sú splnené podmienky pre

určenie absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy, z dôvodov uvádzaných žalobcami,

žalobcovia navrhujú súdu vydať toto rozhodnutie: darovacia zmluva uzavretá dňa

10.07.2003 uzatvorená medzi darkyňou , , trvalé bytom

a obdarovaným ,

, , ktorou darkyňa previedla na obdarovaného

podiel 1/4 iny v nehnuteľnostiach zapísaných na kat. územie Žilina, a to pozemku

2

KN zast. plocha o výmere 332 ma v dome situovanom na pozemku

2

KN zast. plocha o výmere 332 m, je voči žalobcom právne neúčinná.

....

Súdu bolo v danej veci doručené podanie odporkyne v rade 2/ ,

ktorým navrhla Okresnému súdu Žilina podať návrh na postúpenie návrhu Ústavnému súdu

Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska podľa druhá veta

Odporkyňa v rade 2/ vo svojom podaní uviedla, že navrhovatelia sa žalobou domáhajú

určenia, že právny úkon darovacia zmluva je voči nim právne neúčinná podľa § 42a

a to z dôvodu, že majú voči darujúcej pohľadávku. Už z návrhu

žalobcov vyplýva, že táto pohľadávka je predmetom iného konania, ktoré doposiaľ nebolo

meritórne skončené, a teda žalobcom nebol všeobecným súdom právoplatne priznaný

žiaden nárok. Zároveň v procesných vyjadreniach žalovaný poprel existenciu pohľadávky.

Súd v danej veci návrh na prerušenie konania zamietol, pričom v odôvodnení poukazuje na

výklad , konkrétne definície pojmu „vymáhateľná pohľadávka“, kde uvádza: Podľa

judikátu R 44/2001 Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. decembra 1999,

sp. zn. , zákonnému pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ zodpovedá taká

pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Z toho dôvodu

súd nepovažuje za dôvodné prerušiť konania a vyčkať, až rozhodne súd o spornej

pohľadávke jej existencii. Z odôvodnenia, ako aj z výrokovej časti rozhodnutia vyplýva, že

súd nepovažuje za potrebné pri odporovacích žalobách skúmať skutočnú existenciu

pohľadávky, ako aj jej skutočnú výšku. Pre úspech žaloby teda stačí, ak žalobca tvrdí pred

súdom, že pohľadávku má a môže ju vymáhať v základnom konaní. Tieto tvrdenia a ani

prípadná žaloba ale nepreukazujú jej skutočnú existenciu. Odporkyňa v rade 2/ poukázala

na znenie ust. , , . Uviedla, že

osoba, ktorá tvrdí, že disponuje pohľadávkou, pričom jej skutočnú existenciu nemusí

preukázať (vzhľadom na odôvodnenie uznesenia o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania), je oprávnená podať žalobu o právnu neúčinnosť právneho úkonu a nič mu

nebráni, aby bol v konaní úspešný za skutkového stavu, kde len tvrdí existenciu pohľadávky,

jej výšku a poukazuje prípadne na prebiehajúce súdne konanie. Občianskoprávne sporové

súdne konanie ... nie je dôkazom o skutočnej existencii pohľadávky. Keďže vzhľadom na

vyššie uvedené účastník, ktorému na úspech v konaní stačilo, že o svojej pohľadávke tvrdí,

že je vymáhateľná, je v konaní o právnu neúčinnosť úspešný, súd mu prizná náhradu trov

konania proti žalovanému. Žalovaný tak je povinný znášať trovy konania ako žalobcu, tak aj

svojho právneho zástupcu. Tu poukázala na skutočnosť, že pohľadávku, ktorej zabezpečenie

vymoženia bolo predmetom konania (podstata odporovacej žaloby), môže neskôr súd

konajúci o pohľadávke vyhlásiť za neexistujúcu. Žalovaný tak bezdôvodne znáša trovy

konania, ktoré musel vynaložiť v konaní o právnu neúčinnosť a ktoré musel zaplatiť

žalobcovi, pričom súd poskytol ochranu pohľadávke, ktorá nikdy neexistovala. Ani obnova

konania nemusí byť účinný prostriedok nápravy, pretože konanie o vydanie bezdôvodného

obohatenia sa nemusí právoplatne skončiť do jedného roku od konečného rozhodnutia

vo veci určenia právnej neúčinnosti, prípadne údajný veriteľ ani nemusí podať žalobu

o peňažné plnenie, alebo môže hoci aj žalobu o peňažné plnenie stiahnuť. Povinnosť znášať

trovy konania ako neúspešný účastník je zásahom do vlastníctva a do jeho majetkovej

sféry.»

4. Navrhovateľ ďalej uviedol:

«Vzhľadom na skutočnosť, že súdy vykladajú

a aplikujú ho tak, konkrétne pojem „vymáhateľná pohľadávka“, ako je tomu vyššie uvedené

a umožňujú byť teda procesne úspešnej aj tej osobe, ktorá o existencii pohľadávky

nepredložila žiaden relevantný dôkaz a úspešný žalobca má navyše právo na náhradu trov

konania.

Keďže súd nepotrebuje (nie je povinný) skúmať skutočnú existenciu pohľadávky a ani

neumožní účastníkovi preukázať, že pohľadávka neexistuje (viď. rozhodnutie Krajského súdu

Žilina spis. zn. zo dňa 31. mája 2011), žalovaný ani nemá inú možnosť, ako

preukázať nedôvodnosť podanej žaloby.

Žalovaný tak v prípade, ak pohľadávka od počiatku neexistovala alebo nebola

napokon vymáhateľnou, musí bezdôvodne znášať nemalé trovy konania, ktoré by inak

nemusel znášať, ak by súd bol povinný skúmať aj skutočnú existenciu pohľadávky. Ústavný

súd Slovenskej republiky vykladá a aplikuje tak, aby jeho výklad a aplikácia

bola v súlade s výkladom a aplikáciou čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovorom zo strany

ESĽP ().

Ústavodarca v Slovenskej republike upravil postup, pri ktorom môže v súlade

s dôjsť k zbaveniu majetku, teda k trvalému odňatiu majetku. Takýmto postupom je

vyvlastnenie za podmienok stanovených v ustanovení . To znamená, že

podľa nemôže dôjsť k zbaveniu majetku iným spôsobom, ako vyvlastnením v súlade

s podmienkami vymedzenými v . Pokiaľ má byť

vykladaný a aplikovaný v súlade s výkladom a aplikáciou čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru zo strany ESĽP, je potrebné požiadavky vzťahovať nielen

na formálne zbavenie majetku, ale aj na situácie, ktoré vznikajú aplikáciou právneho

predpisu, ktorý v danom prípade obchádza legitímne očakávanie vlastníka, že nedôjde

k nútenému zbaveniu jeho majetku formou uznesenia o trovách konania a to bez toho, aby

mal možnosť sa v konaní riadne a účinné brániť a aby súd vo veci samej v prvom rade

skúmal skutočnú existenciu pohľadávky, ktorej zabezpečenie úspešnej vymožiteľnosti má byť

predmetom súdnej ochrany a to najmä vtedy, ako dôrazne popiera skutočnú existenciu

pohľadávky.

Ustanovenie môže byť v rozpore aj s

, kedy dochádza k porušovaniu princípu právnej istoty.

Princíp právnej istoty je podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu súčasťou

princípu právneho štátu, vyjadreného v . S požiadavkou právnej istoty

a z nej vyplývajúcej ochrany legálne nadobudnutých práv, ktorú vo svojej judikatúre

formuloval Ústavný súd, súvisí aj ochrana tzv. legitímneho očakávania, že bude platiť určitý

stav veci, ktoré ESĽP považuje za integrálnu súčasť ochrany práva na pokojné užívanie

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru. Každý subjekt, ktorý je vlastníkom,

nemôže byť zbavený majetku cestou platenia súdnych trov iba na podklade vyhlásenia

veriteľa, ktorý osvedčuje pravosť, výšku a splatnosť pohľadávky, pre ktorú navrhuje určenie

právnej neúčinnosti, pričom očakáva, že sa bude môcť brániť respektíve obhajovať svoje

práva a súd bude najmä po dôraznom popretí existencie pohľadávky čo do výšky, ako aj

dôvodu, riadne skúmať jej existenciu a platnosť. Preto takéto očakávania vlastníka sledujú

legitímne očakávania a spadajú pod ochranu čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.

Opatrenie narušujúce legitímne očakávania vlastníka teda porušuje stav veci, o ktorom

vlastník (dôvodne a oprávnene) očakáva, že bude platiť, predstavuje zásah do práva na

pokojné užívanie majetku. Aby bolo takéto opatrenie zlučiteľné s čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru, musí vyhovovať požiadavke spravodlivej rovnováhy medzi potrebami

všeobecného záujmu spoločnosti a imperatívom ochrany základných práv jednotlivca.

Z dôvodov obsiahnutých v tomto návrhu súd, ako aj odporcovia dospeli k tomu,

že ust. a jeho všeobecná aplikácia nie je v súlade s

ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru a s , a 4

Slovenskej republiky.

S poukazom na uvedené skutočnosti súd pri svojej rozhodovacej činnosti dospel

k názoru, že a jeho všeobecná aplikácia nie je v súlade s

ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a s . a 4 .»

5. Vzhľadom na uvedené navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol,

že „ustanovenie nie je v súlade s Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 1 ods. 1, čl. 20

ods. 1 a 4 “.

II.

6. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov

s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o návrhoch podľa

písm. a) a b) v pléne. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou

všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

9. Podľa ústavný súd začne konanie, ak podá návrh

na začatie konania súd.

10. Podľa ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny

predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,

odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu,

konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor

ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

12. Podľa ústavný súd začne konanie,

ak návrh podá súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Podľa § 19 zákona

o ústavnom súde sa súdom podľa § 18 ods. 1 písm. d) uvedeného zákona rozumie príslušný

senát alebo samosudca. Podľa ak je účastníkom

konania súd, zastupuje senát jeho predseda.

13. Podľa ak osoby uvedené v

písm. a) až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej

sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou

zmluvou, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

14. Podľa návrh na začatie konania

sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho

podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,

odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ

(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

15. Podľa návrh na začatie konania okrem

všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať

a) označenie predpisu, ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily sa

namieta, s vyjadrením, či navrhovateľ napáda predpis v celom rozsahu alebo v jeho časti,

prípadne v jednotlivom ustanovení,

b) označenie predpisu vyššej právnej sily, jeho časť alebo jednotlivé ustanovenie

alebo označenie medzinárodnej zmluvy, jej časti, alebo jednotlivého ustanovenia, s ktorým

napadnutý predpis nie je v súlade.

16. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

17. Podľa ústavný súd každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

18. Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

19. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

20. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za

primeranú náhradu.

21. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať

zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade

so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

22. Ustanovenie znie:

„(1) Veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa

odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu

právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho

odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.

(2) Odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch

rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy,

a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných

troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117) alebo ktoré dlžník

urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy

dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.

(3) Odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku

ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a

a) osobou jemu blízkou (§ 116 a 117),

b) právnickou osobou, v ktorej má dlžník alebo osoba uvedená v písmene a)

majetkovú účasť aspoň 10% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,

c) právnickou osobou, v ktorej je dlžník alebo osoba uvedená v písmene a)

štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, prokuristom alebo likvidátorom,

d) právnickou osobou, v ktorej má osoba uvedená v písmene c) majetkovú účasť

aspoň 34% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,

alebo ktorý dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v písmenách

a), b), c) alebo d); to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej

starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.

(4) Odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku

ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom, ktorý je právnickou osobou, a

a) členom jeho štatutárneho orgánu, jeho prokuristom, likvidátorom alebo

spoločníkom,

b) osobou blízkou (§ 116 a 117) osobe uvedenej v písmene a),

c) právnickou osobou, v ktorej má dlžník alebo osoba uvedená v písmenách a) a b)

majetkovú účasť aspoň 10% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,

d) právnickou osobou, v ktorej je osoba uvedená v písmenách a) a b) štatutárnym

orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, prokuristom alebo likvidátorom,

e) právnickou osobou, v ktorej má osoba uvedená v písmene d) majetkovú účasť

aspoň 34% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,

alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v písmenách

a), b), c), d) alebo e); to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri

náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.

(5) Odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch

rokoch, na ktorého základe prevzal záväzok bez primeraného protiplnenia, a to najmenej

vo výške určenej znaleckým posudkom 2b) alebo odborným odhadom, a ktorý

a) spôsobil, že dlžník sa stal vo vzťahu k ďalším veriteľom platobne neschopným, 2c)

alebo

b) bol uskutočnený s úmyslom neodôvodnene odložiť alebo zmariť platbu veriteľovi,

alebo

c) bol uskutočnený s úmyslom prevziať dlh, ktorý dlžník nebude schopný splniť

v čase jeho splatnosti.“

23. Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s .

III.

24. Ústavný súd návrh navrhovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí

pléna ústavného súdu podľa .

25. Pri predbežnom prerokovaní ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia prijatiu návrhu na začatie

konania na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

26. Z citovaného vyplýva, že je v právomoci ústavného

súdu preskúmavať súlad zákonov s a s medzinárodnými zmluvami, ktorými je

Slovenská republika viazaná.

Okruh aktívne legitimovaných osôb na podanie návrhu na začatie konania o súlade

právnych predpisov v nadväznosti na ustanovuje

až g) a . V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že návrh

v zastúpení okresného súdu podala sudkyňa JUDr. Gabriela Panáková v spojení so svojou

rozhodovacou činnosťou vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. , návrh

teda podala oprávnená osoba, pričom v súlade s § 109 ods. 1 písm. b) druhou vetou

bolo uvedené konanie prerušené uznesením okresného súdu

č. k. z 28. marca 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť 29. apríla 2014.

Návrh navrhovateľa spĺňa predpísané náležitosti návrhu na začatie konania

ustanovené v a a nie je ani neprípustný podľa

, keďže o nesúlade ustanovenia

s , a 4 a dodatkového protokolu ústavný súd ešte

nerozhodoval, v tej istej veci v inom konaní nekoná a navrhovateľ sa nedomáha ani

preskúmania skoršieho rozhodnutia ústavného súdu vo veci.

Napokon doručený návrh nemožno považovať ani za oneskorene podaný, keďže

podanie návrhov na začatie konanie o súlade právnych predpisov nie je viazané na žiadnu

lehotu.

27. Po preskúmaní splnenia základných procesných podmienok pristúpil ústavný súd

v rámci predbežného prerokovania podľa osobitne

k preskúmaniu toho, či napadnutá právna úprava signalizuje skutočnosti, ktoré by po prijatí

návrhu na ďalšie konanie boli spôsobilé na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia

, teda ústavný súd pristúpil k preskúmaniu toho, či návrh

navrhovateľa na začatie konania o súlade právnych predpisov nie je zjavne neopodstatnený,

pretože aj v konaní o súlade právnych predpisov môže ústavný súd zaujať názor, že návrh na

začatie konania o súlade právnych predpisov je potrebné odmietnuť ako zjavne

neopodstatnený (m. m. , , , ).

28. Odmietnutie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov pre jeho

zjavnú neopodstatnenosť predstavuje akýsi medzistupeň, resp. prechodový článok medzi

odmietaním pre existenciu čisto procesných prekážok (napr. pre nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí, nedostatok právomoci) a meritórnym prieskumom návrhu. V praxi

Ústavného súdu Českej republiky a v odbornej literatúre sa pre tento prostriedok vžilo

označenie „kvázimeritórny prieskum“ (Wagnerová E. a spol. Zákon o Ústavním soudu

s komentářem. ASPI, 2007, s. 149). Aj z citovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že

v prípadoch, ak dôvody uvádzané navrhovateľom v návrhu na začatie konania nesignalizujú

možný nesúlad namietanej právnej úpravy s predpismi vyššej právnej sily, ústavný súd

v týchto prípadoch návrhy môže odmietnuť z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti (m. m.

).

29. V rámci predbežného prerokovania ústavný súd zistil, že napadnuté ustanovenie

nesignalizuje skutočnosti, ktoré by po prijatí návrhu na ďalšie

konanie boli spôsobilé na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia s čl. 1 ods. 1, čl. 20

ods. 1 a 4 a dodatkového protokolu, a vzhľadom na to je potrebné návrh

navrhovateľa na začatie konania o súlade právnych predpisov odmietnuť podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnený. Uvedené ústavný súd odôvodňuje

takto:

30. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

V konaní o súlade právnych predpisov podľa ústavný súd vystupuje

v pozícii tzv. negatívneho zákonodarcu, ktorého úlohou je posúdiť ústavnú konformitu

napadnutých právnych predpisov či ich vymedzených častí, a zároveň aj eventuálne posúdiť,

či je možné napadnuté predpisy (ich časti) interpretovať a aplikovať ústavne konformným

spôsobom.

31. Nadväzujúc na už uvedené, ústavný súd pripomína, že v sa

ustanovuje interpretačné pravidlo pre výklad a uplatňovanie zákonov a podzákonných

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorým sa o. i. určuje, že zákon sa musí vysvetliť

a uplatniť tak, aby bol v súlade s . V situácii, keď právnu normu možno vysvetľovať

dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s a druhý výklad je s ňou

v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány

majú vtedy určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s

(m. m. ).

Povedané inak, zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka,

aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne

výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten výklad, ktorý zabezpečí

plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických

osôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci vrátane všeobecných súdov, sú

preto povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie

(a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd

(m. m. ).

32. Podstatu navrhovateľovho tvrdenia o ústavnej nekonformite napadnutého

ustanovenia možno koncentrovane zhrnúť tak, že podľa

názoru navrhovateľa v dôsledku toho, že v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) publikovaného pod č. R 44/2001 (rozsudok

sp. zn. z 23. decembra 1999) pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ nezodpovedá

až vykonateľná pohľadávka majúca kvalitu judikovaného práva (pohľadávka priznaná

vykonateľným rozhodnutím – exekučným titulom), ale že tomuto pojmu zodpovedá už

pohľadávka, ktorú možno vymáhať pred súdom v základnom konaní, môže žalobu o právnu

neúčinnosť podať aj osoba, ktorá len tvrdí, že disponuje pohľadávkou, ktorej skutočnú

existenciu nemusí preukázať, pričom ak bude táto osoba v konaní o právnu neúčinnosť

úspešná, súd jej prizná náhradu trov konania proti žalovanému.

Podľa názoru navrhovateľa v prípade, ak neskôr súd konajúci o samotnej pohľadávke

vyhlási túto pohľadávku za neexistujúcu, bude to znamenať, že žalovaný bezdôvodne znášal

trovy konania, ktoré musel vynaložiť v konaní o právnu neúčinnosť a ktoré musel v konaní

o právnu neúčinnosť zaplatiť žalobcovi, pričom súd (v konaní o právnu neúčinnosť) poskytol

ochranu pohľadávke, ktorá nikdy neexistovala. Vychádzajúc z uvedeného, navrhovateľ

dospel k záveru, že povinnosť znášať trovy konania ako neúspešný účastník v konaní

o právnu neúčinnosť predstavuje zásah do vlastníctva a do jeho majetkovej sféry, keďže

dochádza k obchádzaniu legitímneho očakávania vlastníka, že nedôjde k nútenému

zbaveniu jeho majetku uznesením o trovách konania, a to bez toho, aby súd skúmal

skutočnú existenciu pohľadávky, zabezpečenie úspešnej vymožiteľnosti ktorej má byť

predmetom súdnej ochrany. Podľa názoru navrhovateľa v dôsledku porušenia princípu

právnej istoty môže byť napadnuté ustanovenie zároveň i v rozpore s .

33. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ nevyvodzuje záver o ústavnej

nekonformite ním napadnutého z jeho zákonného znenia,

ale z jedného z možných výkladov toho ustanovenia, a to z výkladu obsiahnutého

v rozhodnutí najvyššieho súdu publikovaného pod č. R 44/2001 (rozsudok sp. zn.

z 23. decembra 1999), ktorým interpretoval pojem „vymáhateľná

pohľadávka“.

Povedané inak, navrhovateľ v skutočnosti nespochybňuje ústavnú konformitu

samotného znenia ustanovenia , ale ústavnú konformitu

výkladu pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ vyplývajúceho z rozhodnutia najvyššieho súdu

publikovaného pod č. R 44/2001 (rozsudok sp. zn. z 23. decembra 1999).

34. V tejto súvislosti je v prvom rade potrebné pripomenúť, že v zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu platí, že ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú),

ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom, bez toho, aby sa

argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom

právnej istoty v zmysle a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho

konania na súdnu ochranu podľa .

Pri svojom rozhodovaní je teda súd povinný reflektovať predchádzajúce súdne

rozhodnutia riešiace tú istú právnu otázku, pričom môže buď zotrvať pri právnom názore

v nich vyjadrenom, alebo sa od tohto názoru môže aj odchýliť, avšak v takom prípade musí

súd jasne, racionálne a úplne presvedčivo vysvetliť, na akých opodstatnených dôvodoch je

založený jeho odlišný právny názor, resp. vysvetliť, prečo jeho odlišný výklad viac

zodpovedá ústave, vo väčšej miere ako výklad predchádzajúci zabezpečuje

plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických

osôb.

35. Z už uvedeného tak vyplýva, že v prípade, ak predchádzajúce súdne rozhodnutie

nezabezpečuje plnohodnotnú realizáciu garantovaných práv fyzických osôb alebo

právnických osôb, resp. ak dokonca práve v dôsledku zotrvania na právnom názore

obsiahnutom v predchádzajúcom súdnom rozhodnutí by došlo k ohrozeniu alebo porušeniu

garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb, nie je neskôr

rozhodujúci súd povinný zotrvať na právnom názore obsiahnutom v predchádzajúcom

súdnom rozhodnutí, ale práve naopak, v zmysle je povinný odchýliť sa

od tohto predchádzajúceho súdneho rozhodnutia a interpretovať právny predpis tak, aby bol

tento výklad ústavnokonformný, t. j. aby v súlade s zabezpečil plnohodnotnú

realizáciu garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb.

36. Pokiaľ ide konkrétne o výklad predmetného pojmu „vymáhateľná pohľadávka“

v ustanovení , ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje,

že neskoršia judikatúra najvyššieho súdu nezotrvala na tom, ako bol tento pojem

interpretovaný v rozhodnutí najvyššieho súdu publikovanom pod č. R 44/2001 (rozsudok

sp. zn. z 23. decembra 1999), napr.:

Najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia sp. zn. z 30. júla 2009 o. i.

konštatuje: „Vymáhateľnou sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť

exekúciou, t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo

iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu.“

Obdobne najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia sp. zn.

z 23. novembra 2011 konštatuje: „Vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a ods. 1

sa rozumie tak pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná

vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť výkon

rozhodnutia – exekúciu.“

37. Najpodrobnejšie sa k otázke výkladu pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ najvyšší

súd vyjadril vo svojom relatívne nedávnom rozhodnutí sp. zn.

zo 17. decembra 2013, v ktorom o. i. uviedol: «V otázke, čo treba rozumieť pod pojmom

„vymáhateľná pohľadávka“ použitým v ustanovení § 42a ods. 1 Obč. zákonníka sa dovolací

súd nestotožňuje s právnym názorom vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu SR

z 23. decembra 1999 sp. zn. , ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 44/2001. Podľa

citovaného rozhodnutia zákonnému pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ zodpovedá taká

pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní, t. j.

pohľadávka, ktorá už dospela (je zročná) a ktorá nie je čo do svojej povahy pohľadávkou

naturálnou.

Podľa názoru dovolacieho súdu pod vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a

ods. 1 Obč. zákonníka treba rozumieť takú pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná

vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno vykonať exekúciu.

Účelom odporovacej žaloby je ochrana veriteľa spočívajúca v možnosti dosiahnuť

rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že dlžníkom urobený právny úkon je voči

veriteľovi neúčinný. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej žalobe vyhovené, potom

predstavuje podklad na to, že sa veriteľ môže na základe exekučného titulu, vydaného proti

dlžníkovi, domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným (právne

neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi, ale voči

osobe, v prospech ktorej bol právny úkon urobený. Odporovacia žaloba je teda právnym

prostriedkom slúžiacim k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom

konaní, a to postihnutím vecí alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovateľným

právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku, prípadne vymožením peňažnej náhrady vo

výške zodpovedajúcej prospechu získanému z odporovateľného právneho úkonu. Z takto

vymedzeného účelu a zmyslu odporovacej žaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou

v zmysle ustanovenia § 42a ods. 1 Obč. zákonníka sa rozumie taká pohľadávka, ktorej

splnenie možno vynútiť exekúciou, t.j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná

vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu. Ak

slúži odporovacia žaloba ako bolo uvedené vyššie k uspokojeniu pohľadávky veriteľa

v exekučnom konaní, nezodpovedalo by tomuto jej účelu, keby pohľadávka veriteľa nebola

priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, a keby išlo len o pohľadávku

„dospelú“ či splatnú, teda žalovateľnú.

Vzhľadom na zhodnosť právnej úpravy v Slovenskej republike s právnou úpravou

v Českej republike z komparatívneho hľadiska dovolací súd poukazuje na rovnaké právne

závery českej judikatúry (rozhodnutia uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk

Najvyššieho súdu ČR pod R 12/1998, R 12/2003 a R 5/2007).

Vyššie uvedenú argumentáciu možno podporiť aj historickým výkladom

vychádzajúcim z predchádzajúcej právnej úpravy inštitútu odporovateľnosti právnych

úkonov. Tzv. stredný v stanovil, že ak si

veriteľ vyhradí pred tým, než sa jeho pohľadávka stane vymáhateľnou, uplatniť odpor tým,

že urobí oznámenie prostredníctvom súdu alebo notára tomu, proti komu sa má odpor

uplatniť, nebeží potom lehota na odpor ďalej, dokiaľ sa veriteľova pohľadávka nestane

vymáhateľnou. Z toho je zrejmé, že za vymáhateľnú pohľadávku sa nepokladala pohľadávka

„žalovateľná“, resp. „zročná“, ale pohľadávka priznaná autoritatívnym rozhodnutím

(použitá formulácia „sa stane vymáhateľnou“), teda vykonateľná. Z hľadiska histórie

inštitútu odporovateľnosti možno poukázať aj na výslovný termín „vykonateľná“

pohľadávka použitý v § 9 čl. III zákona z 27. marca 1931 č. 64 Sb. z. a n., ktorým sa

vydávajú poriadky konkurzný, vyrovnací a odporovací (bez uvádzacích ustanovení).

Názor, podľa ktorého pod vymáhateľnou pohľadávkou treba rozumieť žalovateľnú

pohľadávku, podrobila kritike aj právna teória (porovnaj Fekete, I.: 1.

Veľký komentár, Bratislava,: Eurokódex 2011, str. 326; JUDr. Jaromír Svoboda a kolektív,

, Komentár a súvisiace predpisy, EUROUNION, spol. s r.o., Bratislava

2005, str. 101 102). Neudržateľnosť takéhoto názoru možno podoprieť aj argumentom

o zbytočnosti (nepoužiteľnosti) rozhodnutia vyhovujúceho odporovacej žalobe pri

neexistencii pohľadávky priznanej exekučným titulom. Ak by totiž pre rozhodnutie

o neúčinnosti právneho úkonu bola postačujúca len existencia žalovateľnej pohľadávky,

potom by takéto rozhodnutie nemohlo splniť svoj účel, ak by následne (po jeho vydaní)

z rozličných dôvodov pohľadávka veriteľa nenadobudla kvalitu vykonateľnej pohľadávky.

Išlo by tak len o akademické (teoretické) rozhodnutie, neslúžiace praktickej potrebe

ochrany veriteľa. Vydávanie akademických rozhodnutí odporuje jednej zo základných zásad

občianskeho súdneho konania, a to zásade efektivity.

Už uvedené ustanovenie tzv. stredného upravovalo

možnosť veriteľa, aby pred tým, ako sa stane jeho pohľadávka vymáhateľnou, si vyhradil

podanie odporu, a tým zabránil, pri dlhšie trvajúcom konaní o priznanie pohľadávky,

uplynutiu lehoty na podanie odporovacej žaloby. Keďže platný už

takúto možnosť neupravuje, nepriaznivému dôsledku uplynutia prekluzívnej lehoty skôr, ako

si veriteľ môže obstarať vymáhateľnú pohľadávku v zmysle jej vykonateľnosti, možno čeliť

(ako už bolo uvedené vyššie) práve využitím procesného inštitútu prerušenia konania.

S prihliadnutím na skutočnosť, že pre vyhovenie odporovacej žalobe je postačujúce, ak

pohľadávka žalujúceho veriteľa sa stane vymáhateľnou (vykonateľnou) v priebehu

odporovacieho konania (v čase rozhodovania súdu), prerušenie konania o odporovacej

žalobe až do skončenia konania, ktorého výsledkom môže byť vykonateľná pohľadávka, sa

javí ako vhodné a súladné so zásadou spravodlivej ochrany práv. Ak teda v čase

rozhodovania súdu o odporovacej žalobe pohľadávka žalobcu (veriteľa) voči dlžníkovi ešte

nie je vymáhateľná a žalobca sa domáha jej priznania v inom konaní, je spravidla daný

dôvod na prerušenie konania o odporovacej žalobe podľa »

38. Pokiaľ ide o občianskoprávnu doktrínu, táto sa obdobne ako aktuálna

rozhodovacia prax najvyššieho súdu taktiež nestotožňuje s tým, ako bol pojem

„vymáhateľná pohľadávka“ interpretovaný v rozhodnutí najvyššieho súdu publikovanom

pod č. R 44/2001 (rozsudok sp. zn. z 23. decembra 1999):

„Dlžníkov právny úkon musí ukracovať uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky

veriteľa. Vymáhateľnou je pohľadávka, ktorá má už kvalitu judikovaného práva v zmysle

, alebo je vykonateľná podľa iných procesných predpisov

[ o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov, o správnom konaní

(správny poriadok), o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok)], prípadne bola už prihlásená do konkurzného konania.“ (komentár

k k a , ASPI);

„Vymáhateľnou sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť cestou

výkonu rozhodnutia (exekúcia), t. j. ide o pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná

vykonateľným rozhodnutím alebo exekučným titulom, podľa ktorého možno nariadiť výkon

rozhodnutia (exekúciu).“ (Fekete, I. . Komentár. Bratislava: Epos,

2007, s. 153);

«Aktívne legitimovaný na podanie odporovacej žaloby je veriteľ, ktorý má v čase

rozhodovania súdu voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, t. j. keď je pohľadávka splatná,

keď má veriteľ podklad pre výkon rozhodnutia (exekučný titul), a keď odporovateľným

úkonom dlžníka došlo k zmenšeniu majetku dlžníka v tom smere, že sa tým ukracuje

uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Z takto ponímaného výkladu „vymáhateľnej

pohľadávky“, ktorý má oporu aj v doterajšej judikatúre, sa vymyká názor vyslovený

v rozhodnutí NS SR sp. zn. , podľa ktorého sa za vymáhateľnú pohľadávku

považuje už „žalovateľná pohľadávka“. Tento názor zrejme nezapadá náležite do

konštrukcie právnej úpravy odporovateľných právnych úkonov.» (Svoboda, J. a kolektív.

. Komentár a súvisiace predpisy. V. vydanie. Bratislava: EUROUNION,

spol. s r. o., 2004, s. 101 – 102).

39. Možno teda zhrnúť, že aktuálna rozhodovacia prax najvyššieho súdu, ako

ani občianskoprávna doktrína nezotrváva na takom výklade pojmu „vymáhateľná

pohľadávka“, aký vyplýva z rozhodnutia najvyššieho súdu publikovaného pod č. R 44/2001

(rozsudok sp. zn. z 23. decembra 1999), a teda nezotrváva na výklade, ktorý

bol navrhovateľom spochybnený ako ústavne nekonformný, ale práve naopak, aktuálna

rozhodovacia prax najvyššieho súdu, ako aj občianskoprávna doktrína sa od tohto výkladu

zásadne odchyľuje.

40. Nadväzujúc na už uvedené, ústavný súd konštatuje, že okresný súd v zmysle

disponuje dostatočnými prostriedkami na to, aby sám a bez

nadbytočného zapojenia ústavného súdu ústavne konformne vyriešil problém, pred ktorým

stojí v konaní, ktoré pred ním prebieha. V tejto súvislosti ústavný súd predovšetkým

poukazuje na možnosť využitia rôznych metód výkladu napadnutých ustanovení okresným

súdom, pričom z recentnej judikatúry najvyššieho súdu, ako aj z občianskoprávnej doktríny

bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že existuje viacero možností ako interpretovať

napadnuté ustanovenie , resp. pojem „vymáhateľná

pohľadávka“, a to vrátane možnosti ústavne konformného výkladu. V tejto súvislosti je

pritom zároveň vhodné pripomenúť, že v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu sa

ústavný súd pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy vrátane

okresného súdu sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

41. Vychádzajúc z už uvedeného tak možno uzavrieť, že ústavný súd dospel k záveru,

že pojem „vymáhateľná pohľadávka“ v ustanovení je

možné vykladať aj ústavnokonformne, t. j. v súlade s , a 4

a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

42. V preskúmavanej veci teda ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní podľa

dospel k záveru, že napadnuté ustanovenie

nesignalizuje skutočnosti, ktoré by po prijatí návrhu na ďalšie

konanie boli spôsobilé na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia § 42a Občianskeho

zákonníka s , a 4 a dodatkového protokolu,

a vzhľadom na to návrh navrhovateľa odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnený.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný

prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015