Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 58 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (65)PL. ÚS 39/2015
PDF · 558.48 KB
No categories available
PL. ÚS 39/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2015 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Jany
Baricovej, Petra Brňáka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa
Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika predbežne
prerokoval návrh Okresného súdu Žilina na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)
Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov o súlade ustanovenia
§ 42a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov s čl. 1
ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto
rozhodol:
Návrh Okresného súdu Žilina na začatie konania o súlade právnych predpisov
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 14. apríla
2014 doručený návrh Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“ alebo „navrhovateľ“),
zastúpeného sudkyňou JUDr. Gabrielou Panákovou, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1
písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa § 18 ods. 1 písm. d)
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o súlade ustanovenia § 42a zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky
zákonník“) s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).
2. Okresný súd podal predmetný návrh na začatie konania pred ústavným súdom
v súvislosti s konaním vedeným pod sp. zn. 18 C 54/2006, ktoré bolo z dôvodu
podania návrhu ústavnému súdu prerušené uznesením okresného súdu sp. zn. 18 C 54/2006
z 28. marca 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť 29. apríla 2014.
3. Navrhovateľ vo svojom návrhu uviedol:
«Na Okresnom súde Žilina je vedené konanie sp. zn. 18C 54/2006, v ktorom sa
navrhovatelia a spol. návrhom na začatie konania domáhali proti
odporcom, aby súd určil, že darovacia zmluva zo dňa 10. 07. 2003 uzatvorená medzi
právnou predchodkyňou odporkyne v rade 2/ , ako
darkyňou a obdarovaným , , predmetom ktorej bol
prevod podielu 1/4 iny v nehnuteľnostiach zapísaných na Správe katastra Žilina na
2
kat. územie Žilina, a to pozemku KN zastavaná plocha o výmere 332 ma v
dome situovanom na pozemku KN zastavaná plocha o výmere 332
2
m, je neplatná, eventuálne aby súd určil, že uvedená darovacia zmluva je voči
navrhovateľom v rade 1/, 2/, 3/ a 4/ právne neúčinná. Súd uznesením č. k. 18C/54/2006 190
zo dňa 03. 09. 2010 pripustil zmenu návrhu v znení : súd určuje, že Darovacia zmluva zo
dňa 10. 07. 2003 uzatvorená medzi právnou predchodkyňou žalovanej ,
ako darkyňou a obdarovaným , ,
predmetom ktorej bol prevod podielu 1/4 iny v nehnuteľnostiach zapísaných na Správe
katastra Žilina na kat. územie Žilina, a to pozemku KN zastavaná
2
plocha o výmere 332 ma v dome situovanom na pozemku KN
2
zastavaná plocha o výmere 332 m, je neplatná. Pre prípad, že súd dospeje v priebehu
pojednávania veci, po vykonanom dokazovaní k záveru, že nie sú splnené podmienky pre
určenie absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy, z dôvodov uvádzaných žalobcami,
žalobcovia navrhujú súdu vydať toto rozhodnutie: darovacia zmluva uzavretá dňa
10.07.2003 uzatvorená medzi darkyňou , , trvalé bytom
a obdarovaným ,
, , ktorou darkyňa previedla na obdarovaného
podiel 1/4 iny v nehnuteľnostiach zapísaných na kat. územie Žilina, a to pozemku
2
KN zast. plocha o výmere 332 ma v dome situovanom na pozemku
2
KN zast. plocha o výmere 332 m, je voči žalobcom právne neúčinná.
....
Súdu bolo v danej veci doručené podanie odporkyne v rade 2/ ,
ktorým navrhla Okresnému súdu Žilina podať návrh na postúpenie návrhu Ústavnému súdu
Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska podľa § 109 ods. 1 písm. b) druhá veta O. s. p.
Odporkyňa v rade 2/ vo svojom podaní uviedla, že navrhovatelia sa žalobou domáhajú
určenia, že právny úkon darovacia zmluva je voči nim právne neúčinná podľa § 42a
Občianskeho zákonníka a to z dôvodu, že majú voči darujúcej pohľadávku. Už z návrhu
žalobcov vyplýva, že táto pohľadávka je predmetom iného konania, ktoré doposiaľ nebolo
meritórne skončené, a teda žalobcom nebol všeobecným súdom právoplatne priznaný
žiaden nárok. Zároveň v procesných vyjadreniach žalovaný poprel existenciu pohľadávky.
Súd v danej veci návrh na prerušenie konania zamietol, pričom v odôvodnení poukazuje na
výklad § 42a OZ, konkrétne definície pojmu „vymáhateľná pohľadávka“, kde uvádza: Podľa
judikátu R 44/2001 Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. decembra 1999,
sp. zn. 3 Cdo 102/99, zákonnému pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ zodpovedá taká
pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Z toho dôvodu
súd nepovažuje za dôvodné prerušiť konania a vyčkať, až rozhodne súd o spornej
pohľadávke jej existencii. Z odôvodnenia, ako aj z výrokovej časti rozhodnutia vyplýva, že
súd nepovažuje za potrebné pri odporovacích žalobách skúmať skutočnú existenciu
pohľadávky, ako aj jej skutočnú výšku. Pre úspech žaloby teda stačí, ak žalobca tvrdí pred
súdom, že pohľadávku má a môže ju vymáhať v základnom konaní. Tieto tvrdenia a ani
prípadná žaloba ale nepreukazujú jej skutočnú existenciu. Odporkyňa v rade 2/ poukázala
na znenie ust. § 1 ods. 1, § 42a ods. 1, § 42b ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedla, že
osoba, ktorá tvrdí, že disponuje pohľadávkou, pričom jej skutočnú existenciu nemusí
preukázať (vzhľadom na odôvodnenie uznesenia o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania), je oprávnená podať žalobu o právnu neúčinnosť právneho úkonu a nič mu
nebráni, aby bol v konaní úspešný za skutkového stavu, kde len tvrdí existenciu pohľadávky,
jej výšku a poukazuje prípadne na prebiehajúce súdne konanie. Občianskoprávne sporové
súdne konanie ... nie je dôkazom o skutočnej existencii pohľadávky. Keďže vzhľadom na
vyššie uvedené účastník, ktorému na úspech v konaní stačilo, že o svojej pohľadávke tvrdí,
že je vymáhateľná, je v konaní o právnu neúčinnosť úspešný, súd mu prizná náhradu trov
konania proti žalovanému. Žalovaný tak je povinný znášať trovy konania ako žalobcu, tak aj
svojho právneho zástupcu. Tu poukázala na skutočnosť, že pohľadávku, ktorej zabezpečenie
vymoženia bolo predmetom konania (podstata odporovacej žaloby), môže neskôr súd
konajúci o pohľadávke vyhlásiť za neexistujúcu. Žalovaný tak bezdôvodne znáša trovy
konania, ktoré musel vynaložiť v konaní o právnu neúčinnosť a ktoré musel zaplatiť
žalobcovi, pričom súd poskytol ochranu pohľadávke, ktorá nikdy neexistovala. Ani obnova
konania nemusí byť účinný prostriedok nápravy, pretože konanie o vydanie bezdôvodného
obohatenia sa nemusí právoplatne skončiť do jedného roku od konečného rozhodnutia
vo veci určenia právnej neúčinnosti, prípadne údajný veriteľ ani nemusí podať žalobu
o peňažné plnenie, alebo môže hoci aj žalobu o peňažné plnenie stiahnuť. Povinnosť znášať
trovy konania ako neúspešný účastník je zásahom do vlastníctva a do jeho majetkovej
sféry.»
4. Navrhovateľ ďalej uviedol:
«Vzhľadom na skutočnosť, že súdy vykladajú § 42a Občianskeho zákonníka
a aplikujú ho tak, konkrétne pojem „vymáhateľná pohľadávka“, ako je tomu vyššie uvedené
a umožňujú byť teda procesne úspešnej aj tej osobe, ktorá o existencii pohľadávky
nepredložila žiaden relevantný dôkaz a úspešný žalobca má navyše právo na náhradu trov
konania.
Keďže súd nepotrebuje (nie je povinný) skúmať skutočnú existenciu pohľadávky a ani
neumožní účastníkovi preukázať, že pohľadávka neexistuje (viď. rozhodnutie Krajského súdu
Žilina spis. zn. 7Co/151/2011 zo dňa 31. mája 2011), žalovaný ani nemá inú možnosť, ako
preukázať nedôvodnosť podanej žaloby.
Žalovaný tak v prípade, ak pohľadávka od počiatku neexistovala alebo nebola
napokon vymáhateľnou, musí bezdôvodne znášať nemalé trovy konania, ktoré by inak
nemusel znášať, ak by súd bol povinný skúmať aj skutočnú existenciu pohľadávky. Ústavný
súd Slovenskej republiky vykladá a aplikuje čl. 20 Ústavy tak, aby jeho výklad a aplikácia
bola v súlade s výkladom a aplikáciou čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovorom zo strany
ESĽP (PL. ÚS 17/00).
Ústavodarca v Slovenskej republike upravil postup, pri ktorom môže v súlade
s Ústavou dôjsť k zbaveniu majetku, teda k trvalému odňatiu majetku. Takýmto postupom je
vyvlastnenie za podmienok stanovených v ustanovení čl. 20 ods. 4 Ústavy. To znamená, že
podľa Ústavy nemôže dôjsť k zbaveniu majetku iným spôsobom, ako vyvlastnením v súlade
s podmienkami vymedzenými v čl. 20 ods. 4 Ústavy. Pokiaľ má byť čl. 20 ods. 4 Ústavy
vykladaný a aplikovaný v súlade s výkladom a aplikáciou čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru zo strany ESĽP, je potrebné požiadavky čl. 20 ods. 4 Ústavy vzťahovať nielen
na formálne zbavenie majetku, ale aj na situácie, ktoré vznikajú aplikáciou právneho
predpisu, ktorý v danom prípade obchádza legitímne očakávanie vlastníka, že nedôjde
k nútenému zbaveniu jeho majetku formou uznesenia o trovách konania a to bez toho, aby
mal možnosť sa v konaní riadne a účinné brániť a aby súd vo veci samej v prvom rade
skúmal skutočnú existenciu pohľadávky, ktorej zabezpečenie úspešnej vymožiteľnosti má byť
predmetom súdnej ochrany a to najmä vtedy, ako dôrazne popiera skutočnú existenciu
pohľadávky.
Ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka môže byť v rozpore aj s čl. 1 ods. 1
Ústavy, kedy dochádza k porušovaniu princípu právnej istoty.
Princíp právnej istoty je podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu súčasťou
princípu právneho štátu, vyjadreného v čl. 1 ods. 1 Ústavy. S požiadavkou právnej istoty
a z nej vyplývajúcej ochrany legálne nadobudnutých práv, ktorú vo svojej judikatúre
formuloval Ústavný súd, súvisí aj ochrana tzv. legitímneho očakávania, že bude platiť určitý
stav veci, ktoré ESĽP považuje za integrálnu súčasť ochrany práva na pokojné užívanie
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru. Každý subjekt, ktorý je vlastníkom,
nemôže byť zbavený majetku cestou platenia súdnych trov iba na podklade vyhlásenia
veriteľa, ktorý osvedčuje pravosť, výšku a splatnosť pohľadávky, pre ktorú navrhuje určenie
právnej neúčinnosti, pričom očakáva, že sa bude môcť brániť respektíve obhajovať svoje
práva a súd bude najmä po dôraznom popretí existencie pohľadávky čo do výšky, ako aj
dôvodu, riadne skúmať jej existenciu a platnosť. Preto takéto očakávania vlastníka sledujú
legitímne očakávania a spadajú pod ochranu čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.
Opatrenie narušujúce legitímne očakávania vlastníka teda porušuje stav veci, o ktorom
vlastník (dôvodne a oprávnene) očakáva, že bude platiť, predstavuje zásah do práva na
pokojné užívanie majetku. Aby bolo takéto opatrenie zlučiteľné s čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru, musí vyhovovať požiadavke spravodlivej rovnováhy medzi potrebami
všeobecného záujmu spoločnosti a imperatívom ochrany základných práv jednotlivca.
Z dôvodov obsiahnutých v tomto návrhu súd, ako aj odporcovia dospeli k tomu,
že ust. § 42a Občianskeho zákonníka a jeho všeobecná aplikácia nie je v súlade s čl. 1
ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru a s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky.
S poukazom na uvedené skutočnosti súd pri svojej rozhodovacej činnosti dospel
k názoru, že § 42a Občianskeho zákonníka a jeho všeobecná aplikácia nie je v súlade s čl. 1
ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a s čl. 1 ods. 1. čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.»
5. Vzhľadom na uvedené navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol,
že „ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 1 ods. 1, čl. 20
ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky“.
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov
s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas
Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom.
8. Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o návrhoch podľa čl. 125 ods. 1
písm. a) a b) ústavy v pléne. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou
všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.
9. Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh
na začatie konania súd.
10. Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny
predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,
odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu,
konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor
ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
12. Podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie,
ak návrh podá súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Podľa § 19 zákona
o ústavnom súde sa súdom podľa § 18 ods. 1 písm. d) uvedeného zákona rozumie príslušný
senát alebo samosudca. Podľa § 21 ods. 4 zákona o ústavnom súde ak je účastníkom
konania súd, zastupuje senát jeho predseda.
13. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1
písm. a) až f) zákona o ústavnom súde dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej
sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou
zmluvou, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.
14. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho
podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,
odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ
(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.
15. Podľa § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania okrem
všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať
a) označenie predpisu, ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily sa
namieta, s vyjadrením, či navrhovateľ napáda predpis v celom rozsahu alebo v jeho časti,
prípadne v jednotlivom ustanovení,
b) označenie predpisu vyššej právnej sily, jeho časť alebo jednotlivé ustanovenie
alebo označenie medzinárodnej zmluvy, jej časti, alebo jednotlivého ustanovenia, s ktorým
napadnutý predpis nie je v súlade.
16. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
17. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
18. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
19. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
20. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za
primeranú náhradu.
21. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať
zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade
so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
22. Ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka znie:
„(1) Veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa
odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu
právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho
odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.
(2) Odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch
rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy,
a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných
troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117) alebo ktoré dlžník
urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy
dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.
(3) Odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku
ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a
a) osobou jemu blízkou (§ 116 a 117),
b) právnickou osobou, v ktorej má dlžník alebo osoba uvedená v písmene a)
majetkovú účasť aspoň 10% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,
c) právnickou osobou, v ktorej je dlžník alebo osoba uvedená v písmene a)
štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, prokuristom alebo likvidátorom,
d) právnickou osobou, v ktorej má osoba uvedená v písmene c) majetkovú účasť
aspoň 34% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,
alebo ktorý dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v písmenách
a), b), c) alebo d); to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej
starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.
(4) Odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku
ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom, ktorý je právnickou osobou, a
a) členom jeho štatutárneho orgánu, jeho prokuristom, likvidátorom alebo
spoločníkom,
b) osobou blízkou (§ 116 a 117) osobe uvedenej v písmene a),
c) právnickou osobou, v ktorej má dlžník alebo osoba uvedená v písmenách a) a b)
majetkovú účasť aspoň 10% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,
d) právnickou osobou, v ktorej je osoba uvedená v písmenách a) a b) štatutárnym
orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, prokuristom alebo likvidátorom,
e) právnickou osobou, v ktorej má osoba uvedená v písmene d) majetkovú účasť
aspoň 34% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,
alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v písmenách
a), b), c), d) alebo e); to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri
náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.
(5) Odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch
rokoch, na ktorého základe prevzal záväzok bez primeraného protiplnenia, a to najmenej
vo výške určenej znaleckým posudkom 2b) alebo odborným odhadom, a ktorý
a) spôsobil, že dlžník sa stal vo vzťahu k ďalším veriteľom platobne neschopným, 2c)
alebo
b) bol uskutočnený s úmyslom neodôvodnene odložiť alebo zmariť platbu veriteľovi,
alebo
c) bol uskutočnený s úmyslom prevziať dlh, ktorý dlžník nebude schopný splniť
v čase jeho splatnosti.“
23. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou.
III.
24. Ústavný súd návrh navrhovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí
pléna ústavného súdu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
25. Pri predbežnom prerokovaní ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia prijatiu návrhu na začatie
konania na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
26. Z citovaného čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy vyplýva, že je v právomoci ústavného
súdu preskúmavať súlad zákonov s ústavou a s medzinárodnými zmluvami, ktorými je
Slovenská republika viazaná.
Okruh aktívne legitimovaných osôb na podanie návrhu na začatie konania o súlade
právnych predpisov v nadväznosti na čl. 130 ods. 1 ústavy ustanovuje § 18 ods. 1 písm. a)
až g) a § 19 zákona o ústavnom súde. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že návrh
v zastúpení okresného súdu podala sudkyňa JUDr. Gabriela Panáková v spojení so svojou
rozhodovacou činnosťou vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 18 C 54/2006, návrh
teda podala oprávnená osoba, pričom v súlade s § 109 ods. 1 písm. b) druhou vetou
Občianskeho súdneho poriadku bolo uvedené konanie prerušené uznesením okresného súdu
č. k. 18 C 54/2006 394 z 28. marca 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť 29. apríla 2014.
Návrh navrhovateľa spĺňa predpísané náležitosti návrhu na začatie konania
ustanovené v § 20 a § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde a nie je ani neprípustný podľa § 24
zákona o ústavnom súde, keďže o nesúlade ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka
s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu ústavný súd ešte
nerozhodoval, v tej istej veci v inom konaní nekoná a navrhovateľ sa nedomáha ani
preskúmania skoršieho rozhodnutia ústavného súdu vo veci.
Napokon doručený návrh nemožno považovať ani za oneskorene podaný, keďže
podanie návrhov na začatie konanie o súlade právnych predpisov nie je viazané na žiadnu
lehotu.
27. Po preskúmaní splnenia základných procesných podmienok pristúpil ústavný súd
v rámci predbežného prerokovania podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde osobitne
k preskúmaniu toho, či napadnutá právna úprava signalizuje skutočnosti, ktoré by po prijatí
návrhu na ďalšie konanie boli spôsobilé na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia
§ 42a Občianskeho zákonníka, teda ústavný súd pristúpil k preskúmaniu toho, či návrh
navrhovateľa na začatie konania o súlade právnych predpisov nie je zjavne neopodstatnený,
pretože aj v konaní o súlade právnych predpisov môže ústavný súd zaujať názor, že návrh na
začatie konania o súlade právnych predpisov je potrebné odmietnuť ako zjavne
neopodstatnený (m. m. PL. ÚS 5/05, PL. ÚS 15/08, PL. ÚS 10/09, PL. ÚS 28/2015).
28. Odmietnutie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov pre jeho
zjavnú neopodstatnenosť predstavuje akýsi medzistupeň, resp. prechodový článok medzi
odmietaním pre existenciu čisto procesných prekážok (napr. pre nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí, nedostatok právomoci) a meritórnym prieskumom návrhu. V praxi
Ústavného súdu Českej republiky a v odbornej literatúre sa pre tento prostriedok vžilo
označenie „kvázimeritórny prieskum“ (Wagnerová E. a spol. Zákon o Ústavním soudu
s komentářem. ASPI, 2007, s. 149). Aj z citovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že
v prípadoch, ak dôvody uvádzané navrhovateľom v návrhu na začatie konania nesignalizujú
možný nesúlad namietanej právnej úpravy s predpismi vyššej právnej sily, ústavný súd
v týchto prípadoch návrhy môže odmietnuť z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti (m. m.
29. V rámci predbežného prerokovania ústavný súd zistil, že napadnuté ustanovenie
§ 42a Občianskeho zákonníka nesignalizuje skutočnosti, ktoré by po prijatí návrhu na ďalšie
konanie boli spôsobilé na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia s čl. 1 ods. 1, čl. 20
ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, a vzhľadom na to je potrebné návrh
navrhovateľa na začatie konania o súlade právnych predpisov odmietnuť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnený. Uvedené ústavný súd odôvodňuje
takto:
30. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
V konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy ústavný súd vystupuje
v pozícii tzv. negatívneho zákonodarcu, ktorého úlohou je posúdiť ústavnú konformitu
napadnutých právnych predpisov či ich vymedzených častí, a zároveň aj eventuálne posúdiť,
či je možné napadnuté predpisy (ich časti) interpretovať a aplikovať ústavne konformným
spôsobom.
31. Nadväzujúc na už uvedené, ústavný súd pripomína, že v čl. 152 ods. 4 ústavy sa
ustanovuje interpretačné pravidlo pre výklad a uplatňovanie zákonov a podzákonných
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorým sa o. i. určuje, že zákon sa musí vysvetliť
a uplatniť tak, aby bol v súlade s ústavou. V situácii, keď právnu normu možno vysvetľovať
dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a druhý výklad je s ňou
v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány
majú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou
(m. m. PL. ÚS 15/98).
Povedané inak, zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka,
aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne
výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten výklad, ktorý zabezpečí
plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických
osôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci vrátane všeobecných súdov, sú
preto povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou
(a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd
(m. m. II. ÚS 148/06).
32. Podstatu navrhovateľovho tvrdenia o ústavnej nekonformite napadnutého
ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka možno koncentrovane zhrnúť tak, že podľa
názoru navrhovateľa v dôsledku toho, že v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) publikovaného pod č. R 44/2001 (rozsudok
sp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999) pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ nezodpovedá
až vykonateľná pohľadávka majúca kvalitu judikovaného práva (pohľadávka priznaná
vykonateľným rozhodnutím – exekučným titulom), ale že tomuto pojmu zodpovedá už
pohľadávka, ktorú možno vymáhať pred súdom v základnom konaní, môže žalobu o právnu
neúčinnosť podať aj osoba, ktorá len tvrdí, že disponuje pohľadávkou, ktorej skutočnú
existenciu nemusí preukázať, pričom ak bude táto osoba v konaní o právnu neúčinnosť
úspešná, súd jej prizná náhradu trov konania proti žalovanému.
Podľa názoru navrhovateľa v prípade, ak neskôr súd konajúci o samotnej pohľadávke
vyhlási túto pohľadávku za neexistujúcu, bude to znamenať, že žalovaný bezdôvodne znášal
trovy konania, ktoré musel vynaložiť v konaní o právnu neúčinnosť a ktoré musel v konaní
o právnu neúčinnosť zaplatiť žalobcovi, pričom súd (v konaní o právnu neúčinnosť) poskytol
ochranu pohľadávke, ktorá nikdy neexistovala. Vychádzajúc z uvedeného, navrhovateľ
dospel k záveru, že povinnosť znášať trovy konania ako neúspešný účastník v konaní
o právnu neúčinnosť predstavuje zásah do vlastníctva a do jeho majetkovej sféry, keďže
dochádza k obchádzaniu legitímneho očakávania vlastníka, že nedôjde k nútenému
zbaveniu jeho majetku uznesením o trovách konania, a to bez toho, aby súd skúmal
skutočnú existenciu pohľadávky, zabezpečenie úspešnej vymožiteľnosti ktorej má byť
predmetom súdnej ochrany. Podľa názoru navrhovateľa v dôsledku porušenia princípu
právnej istoty môže byť napadnuté ustanovenie zároveň i v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy.
33. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ nevyvodzuje záver o ústavnej
nekonformite ním napadnutého § 42a Občianskeho zákonníka z jeho zákonného znenia,
ale z jedného z možných výkladov toho ustanovenia, a to z výkladu obsiahnutého
v rozhodnutí najvyššieho súdu publikovaného pod č. R 44/2001 (rozsudok sp. zn.
3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999), ktorým interpretoval pojem „vymáhateľná
pohľadávka“.
Povedané inak, navrhovateľ v skutočnosti nespochybňuje ústavnú konformitu
samotného znenia ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka, ale ústavnú konformitu
výkladu pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ vyplývajúceho z rozhodnutia najvyššieho súdu
publikovaného pod č. R 44/2001 (rozsudok sp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999).
34. V tejto súvislosti je v prvom rade potrebné pripomenúť, že v zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu platí, že ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú),
ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom, bez toho, aby sa
argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom
právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho
konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Pri svojom rozhodovaní je teda súd povinný reflektovať predchádzajúce súdne
rozhodnutia riešiace tú istú právnu otázku, pričom môže buď zotrvať pri právnom názore
v nich vyjadrenom, alebo sa od tohto názoru môže aj odchýliť, avšak v takom prípade musí
súd jasne, racionálne a úplne presvedčivo vysvetliť, na akých opodstatnených dôvodoch je
založený jeho odlišný právny názor, resp. vysvetliť, prečo jeho odlišný výklad viac
zodpovedá ústave, vo väčšej miere ako výklad predchádzajúci zabezpečuje
plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických
osôb.
35. Z už uvedeného tak vyplýva, že v prípade, ak predchádzajúce súdne rozhodnutie
nezabezpečuje plnohodnotnú realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo
právnických osôb, resp. ak dokonca práve v dôsledku zotrvania na právnom názore
obsiahnutom v predchádzajúcom súdnom rozhodnutí by došlo k ohrozeniu alebo porušeniu
ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb, nie je neskôr
rozhodujúci súd povinný zotrvať na právnom názore obsiahnutom v predchádzajúcom
súdnom rozhodnutí, ale práve naopak, v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy je povinný odchýliť sa
od tohto predchádzajúceho súdneho rozhodnutia a interpretovať právny predpis tak, aby bol
tento výklad ústavnokonformný, t. j. aby v súlade s ústavou zabezpečil plnohodnotnú
realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb.
36. Pokiaľ ide konkrétne o výklad predmetného pojmu „vymáhateľná pohľadávka“
v ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje,
že neskoršia judikatúra najvyššieho súdu nezotrvala na tom, ako bol tento pojem
interpretovaný v rozhodnutí najvyššieho súdu publikovanom pod č. R 44/2001 (rozsudok
sp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999), napr.:
Najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia sp. zn. 3 Cdo 61/2008 z 30. júla 2009 o. i.
konštatuje: „Vymáhateľnou sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť
exekúciou, t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo
iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu.“
Obdobne najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 188/2010
z 23. novembra 2011 konštatuje: „Vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a ods. 1
Občianskeho zákonníka sa rozumie tak pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná
vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť výkon
rozhodnutia – exekúciu.“
37. Najpodrobnejšie sa k otázke výkladu pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ najvyšší
súd vyjadril vo svojom relatívne nedávnom rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 253/2012
zo 17. decembra 2013, v ktorom o. i. uviedol: «V otázke, čo treba rozumieť pod pojmom
„vymáhateľná pohľadávka“ použitým v ustanovení § 42a ods. 1 Obč. zákonníka sa dovolací
súd nestotožňuje s právnym názorom vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu SR
z 23. decembra 1999 sp. zn. 3 Cdo 102/99, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 44/2001. Podľa
citovaného rozhodnutia zákonnému pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ zodpovedá taká
pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní, t. j.
pohľadávka, ktorá už dospela (je zročná) a ktorá nie je čo do svojej povahy pohľadávkou
naturálnou.
Podľa názoru dovolacieho súdu pod vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a
ods. 1 Obč. zákonníka treba rozumieť takú pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná
vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno vykonať exekúciu.
Účelom odporovacej žaloby je ochrana veriteľa spočívajúca v možnosti dosiahnuť
rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že dlžníkom urobený právny úkon je voči
veriteľovi neúčinný. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej žalobe vyhovené, potom
predstavuje podklad na to, že sa veriteľ môže na základe exekučného titulu, vydaného proti
dlžníkovi, domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným (právne
neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi, ale voči
osobe, v prospech ktorej bol právny úkon urobený. Odporovacia žaloba je teda právnym
prostriedkom slúžiacim k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom
konaní, a to postihnutím vecí alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovateľným
právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku, prípadne vymožením peňažnej náhrady vo
výške zodpovedajúcej prospechu získanému z odporovateľného právneho úkonu. Z takto
vymedzeného účelu a zmyslu odporovacej žaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou
v zmysle ustanovenia § 42a ods. 1 Obč. zákonníka sa rozumie taká pohľadávka, ktorej
splnenie možno vynútiť exekúciou, t.j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná
vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu. Ak
slúži odporovacia žaloba ako bolo uvedené vyššie k uspokojeniu pohľadávky veriteľa
v exekučnom konaní, nezodpovedalo by tomuto jej účelu, keby pohľadávka veriteľa nebola
priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, a keby išlo len o pohľadávku
„dospelú“ či splatnú, teda žalovateľnú.
Vzhľadom na zhodnosť právnej úpravy v Slovenskej republike s právnou úpravou
v Českej republike z komparatívneho hľadiska dovolací súd poukazuje na rovnaké právne
závery českej judikatúry (rozhodnutia uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk
Najvyššieho súdu ČR pod R 12/1998, R 12/2003 a R 5/2007).
Vyššie uvedenú argumentáciu možno podporiť aj historickým výkladom
vychádzajúcim z predchádzajúcej právnej úpravy inštitútu odporovateľnosti právnych
úkonov. Tzv. stredný Občiansky zákonník zákon č. 141/1950 Zb. v § 51 stanovil, že ak si
veriteľ vyhradí pred tým, než sa jeho pohľadávka stane vymáhateľnou, uplatniť odpor tým,
že urobí oznámenie prostredníctvom súdu alebo notára tomu, proti komu sa má odpor
uplatniť, nebeží potom lehota na odpor ďalej, dokiaľ sa veriteľova pohľadávka nestane
vymáhateľnou. Z toho je zrejmé, že za vymáhateľnú pohľadávku sa nepokladala pohľadávka
„žalovateľná“, resp. „zročná“, ale pohľadávka priznaná autoritatívnym rozhodnutím
(použitá formulácia „sa stane vymáhateľnou“), teda vykonateľná. Z hľadiska histórie
inštitútu odporovateľnosti možno poukázať aj na výslovný termín „vykonateľná“
pohľadávka použitý v § 9 čl. III zákona z 27. marca 1931 č. 64 Sb. z. a n., ktorým sa
vydávajú poriadky konkurzný, vyrovnací a odporovací (bez uvádzacích ustanovení).
Názor, podľa ktorého pod vymáhateľnou pohľadávkou treba rozumieť žalovateľnú
pohľadávku, podrobila kritike aj právna teória (porovnaj Fekete, I.: Občiansky zákonník 1.
Veľký komentár, Bratislava,: Eurokódex 2011, str. 326; JUDr. Jaromír Svoboda a kolektív,
Občiansky zákonník, Komentár a súvisiace predpisy, EUROUNION, spol. s r.o., Bratislava
2005, str. 101 102). Neudržateľnosť takéhoto názoru možno podoprieť aj argumentom
o zbytočnosti (nepoužiteľnosti) rozhodnutia vyhovujúceho odporovacej žalobe pri
neexistencii pohľadávky priznanej exekučným titulom. Ak by totiž pre rozhodnutie
o neúčinnosti právneho úkonu bola postačujúca len existencia žalovateľnej pohľadávky,
potom by takéto rozhodnutie nemohlo splniť svoj účel, ak by následne (po jeho vydaní)
z rozličných dôvodov pohľadávka veriteľa nenadobudla kvalitu vykonateľnej pohľadávky.
Išlo by tak len o akademické (teoretické) rozhodnutie, neslúžiace praktickej potrebe
ochrany veriteľa. Vydávanie akademických rozhodnutí odporuje jednej zo základných zásad
občianskeho súdneho konania, a to zásade efektivity.
Už uvedené ustanovenie § 51 tzv. stredného Občianskeho zákonníka upravovalo
možnosť veriteľa, aby pred tým, ako sa stane jeho pohľadávka vymáhateľnou, si vyhradil
podanie odporu, a tým zabránil, pri dlhšie trvajúcom konaní o priznanie pohľadávky,
uplynutiu lehoty na podanie odporovacej žaloby. Keďže platný občiansky zákonník už
takúto možnosť neupravuje, nepriaznivému dôsledku uplynutia prekluzívnej lehoty skôr, ako
si veriteľ môže obstarať vymáhateľnú pohľadávku v zmysle jej vykonateľnosti, možno čeliť
(ako už bolo uvedené vyššie) práve využitím procesného inštitútu prerušenia konania.
S prihliadnutím na skutočnosť, že pre vyhovenie odporovacej žalobe je postačujúce, ak
pohľadávka žalujúceho veriteľa sa stane vymáhateľnou (vykonateľnou) v priebehu
odporovacieho konania (v čase rozhodovania súdu), prerušenie konania o odporovacej
žalobe až do skončenia konania, ktorého výsledkom môže byť vykonateľná pohľadávka, sa
javí ako vhodné a súladné so zásadou spravodlivej ochrany práv. Ak teda v čase
rozhodovania súdu o odporovacej žalobe pohľadávka žalobcu (veriteľa) voči dlžníkovi ešte
nie je vymáhateľná a žalobca sa domáha jej priznania v inom konaní, je spravidla daný
dôvod na prerušenie konania o odporovacej žalobe podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.»
38. Pokiaľ ide o občianskoprávnu doktrínu, táto sa obdobne ako aktuálna
rozhodovacia prax najvyššieho súdu taktiež nestotožňuje s tým, ako bol pojem
„vymáhateľná pohľadávka“ interpretovaný v rozhodnutí najvyššieho súdu publikovanom
pod č. R 44/2001 (rozsudok sp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999):
„Dlžníkov právny úkon musí ukracovať uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky
veriteľa. Vymáhateľnou je pohľadávka, ktorá má už kvalitu judikovaného práva v zmysle
Občianskeho súdneho poriadku, alebo je vykonateľná podľa iných procesných predpisov
[zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení neskorších predpisov, zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok), zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok)], prípadne bola už prihlásená do konkurzného konania.“ (komentár
k Občianskemu zákonníku k § 42a a § 42b, ASPI);
„Vymáhateľnou sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť cestou
výkonu rozhodnutia (exekúcia), t. j. ide o pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná
vykonateľným rozhodnutím alebo exekučným titulom, podľa ktorého možno nariadiť výkon
rozhodnutia (exekúciu).“ (Fekete, I. Občiansky zákonník. Komentár. Bratislava: Epos,
2007, s. 153);
«Aktívne legitimovaný na podanie odporovacej žaloby je veriteľ, ktorý má v čase
rozhodovania súdu voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, t. j. keď je pohľadávka splatná,
keď má veriteľ podklad pre výkon rozhodnutia (exekučný titul), a keď odporovateľným
úkonom dlžníka došlo k zmenšeniu majetku dlžníka v tom smere, že sa tým ukracuje
uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Z takto ponímaného výkladu „vymáhateľnej
pohľadávky“, ktorý má oporu aj v doterajšej judikatúre, sa vymyká názor vyslovený
v rozhodnutí NS SR sp. zn. 3 Cdo 102/99, podľa ktorého sa za vymáhateľnú pohľadávku
považuje už „žalovateľná pohľadávka“. Tento názor zrejme nezapadá náležite do
konštrukcie právnej úpravy odporovateľných právnych úkonov.» (Svoboda, J. a kolektív.
Občiansky zákonník. Komentár a súvisiace predpisy. V. vydanie. Bratislava: EUROUNION,
spol. s r. o., 2004, s. 101 – 102).
39. Možno teda zhrnúť, že aktuálna rozhodovacia prax najvyššieho súdu, ako
ani občianskoprávna doktrína nezotrváva na takom výklade pojmu „vymáhateľná
pohľadávka“, aký vyplýva z rozhodnutia najvyššieho súdu publikovaného pod č. R 44/2001
(rozsudok sp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999), a teda nezotrváva na výklade, ktorý
bol navrhovateľom spochybnený ako ústavne nekonformný, ale práve naopak, aktuálna
rozhodovacia prax najvyššieho súdu, ako aj občianskoprávna doktrína sa od tohto výkladu
zásadne odchyľuje.
40. Nadväzujúc na už uvedené, ústavný súd konštatuje, že okresný súd v zmysle
čl. 152 ods. 4 ústavy disponuje dostatočnými prostriedkami na to, aby sám a bez
nadbytočného zapojenia ústavného súdu ústavne konformne vyriešil problém, pred ktorým
stojí v konaní, ktoré pred ním prebieha. V tejto súvislosti ústavný súd predovšetkým
poukazuje na možnosť využitia rôznych metód výkladu napadnutých ustanovení okresným
súdom, pričom z recentnej judikatúry najvyššieho súdu, ako aj z občianskoprávnej doktríny
bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že existuje viacero možností ako interpretovať
napadnuté ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka, resp. pojem „vymáhateľná
pohľadávka“, a to vrátane možnosti ústavne konformného výkladu. V tejto súvislosti je
pritom zároveň vhodné pripomenúť, že v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu sa
ústavný súd pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy vrátane
okresného súdu sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
41. Vychádzajúc z už uvedeného tak možno uzavrieť, že ústavný súd dospel k záveru,
že pojem „vymáhateľná pohľadávka“ v ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka je
možné vykladať aj ústavnokonformne, t. j. v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy
a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.
42. V preskúmavanej veci teda ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že napadnuté ustanovenie § 42a
Občianskeho zákonníka nesignalizuje skutočnosti, ktoré by po prijatí návrhu na ďalšie
konanie boli spôsobilé na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia § 42a Občianskeho
zákonníka s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu,
a vzhľadom na to návrh navrhovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnený.
P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný
prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2015