Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 15/98

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana Čiča a

sudcov JUDr. Júliusa Černáka, JUDr. Anny Danielčákovej, JUDr. Ľubomíra Dobríka,

JUDr. Jána Drgonca, JUDr. Jána Klučku, JUDr. Štefana Ogurčáka, JUDr. Richarda Rapanta

a JUDr. Tibora Šafárika na neverejnom zasadnutí 11. marca 1999 prerokoval návrh skupiny

35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej poslancom JUDr. Ing. I. Š.,

proti Národnej rade Slovenskej republiky o vyslovenie nesúladu čl. I § 16 ods. 3, § 17 ods. 2

druhá veta, § 19 ods. 4, § 23 ods. 1 tretia, štvrtá a piata veta, § 23 ods. 3, § 48 ods. 1 zákona

č. , ktorým sa mení a dopĺňa o

voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení

ďalších zákonov, čl. II , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. v znení neskorších predpisov a čl. III

, ktorým sa mení a dopĺňa o prevádzkovaní

rozhlasového a televízneho vysielania v znení neskorších predpisov s čl. 26 ods. 1, 2 a 4,

, , , , v spojení s

Slovenskej republiky a s čl. 6 ods. 1 a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenie čl. I tretia, štvrtá a piata veta ,

ktorým sa mení a dopĺňa o voľbách do

Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších

zákonov n i e j e v súlade s , 2 a 4 v spojení s Slovenskej

republiky a s čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ustanovenie čl. I prvá veta , ktorým sa mení a

dopĺňa o voľbách do Slovenskej národnej

rady v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších zákonov n i e j e

v súlade s , 2 a 4 v spojení s a s

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Ustanovenie čl. I , ktorým sa mení a dopĺňa

o voľbách do Slovenskej národnej rady

v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších zákonov n i e j e v súlade

s .

4. Ustanovenie čl. II , ktorým sa mení a dopĺňa

o voľbách do Slovenskej národnej rady

v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších zákonov n i e j e v súlade

s .

5. Ustanovenie čl. III , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

Slovenskej národnej rady č. o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení

neskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších zákonov n i e j e v súlade s čl. 13

ods. 1 v spojení s .

6. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky bol 30. júna 1998 doručený návrh skupiny 35

poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „skupina poslancov“ alebo

„navrhovateľ“) na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 písm. a) a čl.

130 ods. 1 písm. a) (ďalej len „“) a podľa zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. (ďalej len „ v

platnom znení“).

Skupina poslancov navrhla začať konanie o nesúlade čl. I § 23 ods. 1 tretej, štvrtej a

piatej vety, § 23 ods. 3, § 16 ods. 3, § 17 ods. 2 druhej vety, § 19 ods. 4 a čl. II § 200g

, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č.

o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov a o zmene

a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „“) s , a 2, čl.

30 ods. 4, , , ako aj s .

I.

NÁVRH SKUPINY POSLANCOV A ÚKONY ÚSTAVNÉHO SÚDU

Skupina poslancov navrhla, aby Ústavný súd Slovenskej republiky prijal nález, v

ktorom uvedie:

„1. Ustanovenie Čl. I bodu 20 § 23 odsek 1 tretia, štvrtá, a piata veta a § 23 odsek 3

, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č.

o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov a o zmene

a doplnení ďalších zákonov nie je v súlade s , s a s

Slovenskej republiky.

2. Ustanovenie Čl. I bodu 14 druhá veta , ktorým

sa mení a dopĺňa o voľbách do Slovenskej

národnej rady v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších zákonov nie je v

súlade s a .

3. Ustanovenie Čl. I bodu 14 , ktorým sa mení a

dopĺňa o voľbách do Slovenskej národnej

rady v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších zákonov nie je v súlade s

.

4. Ustanovenia Čl. I bodu 14 a Čl. II ,

ktorým sa mení a dopĺňa o voľbách do

Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších

zákonov nie je v súlade s a s .“

Tento návrh skupina poslancov odôvodnila nasledovne:

«1. Text tretej, štvrtej a piatej vety ustanovuje,

že v čase volebnej kampane (vymedzenom v prvej vete toho istého odseku) „volebnú

kampaň prostredníctvom rozhlasového alebo televízneho vysielania môžu kandidujúce

politické strany viesť len v Slovenskom rozhlase a v Slovenskej televízii. Volebná kampaň

držiteľov licencií je zakázaná. Na volebnú kampaň nemožno využívať s výnimkou

oznamovania konania volebných zhromaždení miestny rozhlas.“ Zároveň sa v odseku 3

tohože paragrafu ustanovuje, že „v čase volebnej kampane je zakázané vysielať volebné

prejavy a volebné programy a uverejňovať akékoľvek vonkajšie prejavy, ktorými sa

propagujú kandidujúce politické strany, okrem vysielacieho času vyhradeného

kandidujúcim politickým stranám podľa odseku 2...“ Podľa názoru navrhovateľov ide o

úpravu, ktorá môže byť zásahom do slobody prejavu a práva na informácie, ktoré zaručuje

. Osobitné postavenie Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie

ustanovené v citovaných ustanoveniach je podľa názoru navrhovateľov i v rozpore s

článkom 26 ods. 2, ktorý síce viaže podnikanie v odbore rozhlasu a televízie na podmienky

ustanovené zákonom, avšak tieto podmienky sa majú vzťahovať na povolenie štátu pre

udelenie licencie. Zákaz volebnej kampane pre časť prevádzkovateľov v odbore rozhlasu a

televízie nemá oporu v ústave. Podľa názoru navrhovateľov obmedzenie slobody prejavu a

práva na informácie absolútnym zákazom volebnej kampane v časti médií (a pritom nie je

rozhodujúce, či vo všetkých, alebo len v súkromných elektronických) nemožno zdôvodniť

odkazom na „opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd

iných“ podľa , pretože takáto prax podľa vedomostí navrhovateľov vo

väčšine demokratických štátoch obvyklá nie je. Svedčia o tom napokon i oficiálne

stanoviská predstaviteľov Európskej únie a USA k prijatej novele volebného zákona.

Obmedzenie vysielania volebných prejavov a volebných programov a uverejňovania

akýchkoľvek vonkajších prejavov, ktorými sa propagujú kandidujúce politické strany počas

volebnej kampane v súvislosti s novelizáciou o periodickej tlači a

ostatných hromadných informačných prostriedkoch v znení neskorších predpisov v Čl. IV

, môže viesť k výkladu, že ustanovenie sa vzťahuje aj

na tlač. Tým sa utvorila zjavná interpretačná neistota, ktorá je v rozpore s definíciou

Slovenskej republiky ako právneho štátu, zakotvenou v . Jedným z definičných

princípov právneho štátu je právna istota. Nejasnosť a vágnosť ustanovenia § 23 ods. 3 v

spojení so sankciami podľa tlačového zákona v Čl. IV vytvára stav právnej neistoty, čím sa

dostáva do rozporu s .

2. Druhá veta § 17 ods. 2 ustanovuje, že „člen jednej politickej strany nemôže byť na

kandidátnej listine inej politickej strany ani v rámci koalície medzi kandidátmi inej

koaličnej strany.“ Toto ustanovenie v spojení s pravidlami, ktoré vymedzujú účasť politickej

strany vo voľbách (odseky 3, 4, 5 § 17), a s pravidlom pre prideľovanie mandátov (§ 41)

utvára situáciu, v ktorej sú občania, členovia menších politických strán, zákonom vylúčení

zo súťaže politických síl. Títo občania nemajú rovnaký prístup k voleným funkciám (ako to

vyžaduje ) ako iní občania, pretože ak sa chcú stať kandidátmi na

poslancov do Národnej rady Slovenskej republiky, musia zo svojich politických strán

vystúpiť. Doterajšia právna úprava umožňovala účasť členov politických strán i na

kandidátnych listinách iných politických strán v predchádzajúcom znení § 17 ods. 5 zákona

o voľbách. Zrušenie tejto možnosti podľa mienky navrhovateľov nie je v súlade s čl. 30 ods.

4, ako ani s vytváraním nerovnakých podmienok pre prístup občanov k

voleným funkciám a zásahom do slobody súťaže politických síl.

3. Podľa § 16 ods. 3 v prípade, ak okrsková volebná komisia nemá stanovený počet

členov (t. j. päť), pretože politické strany nevyužili možnosť delegovať do nej svojho člena

(odsek 1), tak o doplnení tejto komisie rozhoduje prednosta okresného úradu. Keďže ide o

predstaviteľa štátnej správy menovaného vládou Slovenskej republiky, je takáto úprava

podľa názoru navrhovateľov zásahom do ochrany slobodnej súťaže politických síl. Podľa

doterajšej úpravy túto činnosť vykonávali starostovia či primátori obcí, ktorí sú volení

občanmi, a preto ich nemôže za ich rozhodnutia nikto odvolať či inak na nich vyvíjať

nátlak. Prednosta okresného úradu je štátnym úradníkom, a ako taký nie je a ani nemá byť

nezávislý. Plní úlohy štátnej správy na základe rozhodnutí a v línii politiky nadriadených

orgánov. Nič na tom nemení ani povinnosť prednostu okresného úradu poradiť sa pred

vymenovaním zostávajúcich členov okrskovej volebnej komisie so splnomocnencami

kandidujúcich strán, pretože rozhodnutie prednostu sa nemusí riadiť názorom

splnomocnencov. Navyše zákon ustanovuje splnomocnencov kandidujúcich strán len na

ústrednej úrovni, takže pri jestvovaní asi 5 000 okrskov je konzultácia s prednostami

niekoľkých desiatok okresných prednostov prakticky i fyzicky nemožná. Pripomíname, že

po likvidácii demokratických pomerov v bývalom Česko - Slovensku v roku 1948 sa vtedy

v novom volebnom zákone zriadil mechanizmus menovania členov volebných orgánov

predsedami okresných národných výborov ( o voľbách do

Národného zhromaždenia).

Z týchto dôvodov dospeli navrhovatelia k názoru, že pravidlo, podľa ktorého za

istých podmienok menuje členov okrskových volebných komisií štátny úradník, teda nie

nezávislý verejný orgán, je v rozpore s .

4. Podľa ustanovenia § 19 ods. 4 má každá kandidujúca politická strana právo podať

opravný prostriedok na Najvyšší súd Slovenskej republiky proti rozhodnutiu Ústrednej

volebnej komisie o

a) registrácii kandidátnej listiny,

b) registrácii kandidátnej listiny s úpravami alebo o

c) odmietnutí registrácie kandidátnej listiny.

Konanie na Najvyššom súde upravuje v Čl. II nepriamou

novelizáciou . Aj keď v Čl. I ako

aktívne legitimovaný subjekt označuje kandidujúcu politickú stranu, formulácia § 200g

v Čl. II pripúšťa, aby návrh na začatie konania podala

akákoľvek politická strana, teda aj subjekt, ktorý sa nezúčastňuje parlamentných volieb.

Výkladom je však nevyhnutné dôjsť k záveru, že aktívnu procesnú legitimáciu má iba

kandidujúca politická strana, keďže iba tento subjekt je účastníkom hmotnoprávneho vzťahu

- volieb do Národnej rady SR.

Právomoc Najvyššieho súdu SR rozhodovať o opravnom prostriedku proti

rozhodnutiu Ústrednej volebnej komisie je v zjavnom rozpore s .

Právomoc všeobecného súdnictva upravuje tak, že všeobecné súdy (vrátane

Najvyššieho súdu) „...rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy

preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov.“ Ústrednú volebnú komisiu

pritom nie je možné kvalifikovať ako správny orgán. Správne orgány sú iba orgány, ktoré

participujú na výkone verejnej správy. Verejná správa je vykonávaním zákonov (alebo inou

činnosťou vo verejnom záujme) osobami, ktoré nie sú nezávislé. Je činnosťou nepretržitou.

Volebné komisie sú síce subjektmi verejného práva, avšak nedisponujú žiadnou

právomocou v oblasti verejnej správy. Sú v nich osoby, ktoré nie sú právne závislé. Sú

spoločensko-politickými orgánmi sui generis.

Priznanie právomoci Najvyššiemu súdu rozhodovať o opravnom prostriedku proti

rozhodnutiu volebnej komisie je preto podľa názoru navrhovateľov v rozpore s čl. 142 ods.

1 . Zákonodarca nemôže priznávať ústavným orgánom ďalšie zákonné právomoci, ak

tieto nemajú oporu v texte . Podľa mienky navrhovateľov by takúto právomoc mohol

zákon zveriť Ústavnému súdu SR, pretože ten podľa čl. 129 ods. 2 rozhoduje o ústavnosti a

zákonnosti volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, nie však Najvyššiemu súdu.

Úprava v Čl. II v spojitosti s v Čl. I však

predstavuje i závažný zásah aj do garantovaného práva obsiahnutého v

. Každý, teda aj právnická osoba, má podľa právo, aby sa jeho vec prerokovala

v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Zákon č.

však v Čl. II vymedzuje ako účastníkov konania pred

Najvyšším súdom politickú stranu, ktorá podala návrh na začatie konania (teda akákoľvek

politická strana, resp. v spojitosti s čl. I § 19 ods. 4 akákoľvek „kandidujúca politická

strana“), a Ústrednú volebnú komisiu. Účastníkom konania teda nie je zo zákona politická

strana, ktorej sa návrh dotýka. To považujú navrhovatelia bez akejkoľvek pochybnosti za

rozpor s , ako i s Dohovoru o ochrane základných ľudských

práv a slobôd. Nepriznanie statusu procesnej strany subjektu, o ktorého právach sa

rozhoduje, je podľa názoru navrhovateľov zásadným zásahom do základných práv a slobôd

garantovaných SR.

Z týchto dôvodov dospeli navrhovatelia k právnemu názoru, že Čl. I bod 20 § 23 ods.

1 tretia, štvrtá a piata veta a § 23 ods. 3, Čl. I bod 14 § 17 ods. 2 druhá veta, Čl. I bod 14 §

16 ods. 3, Čl. I bod 14 a Čl. II , ktorým sa mení

a dopĺňa v znení neskorších predpisov a o

zmene a doplnení ďalších zákonov nie sú v súlade s čl. 1, čl. 26 ods. 1, čl. 26 ods. 2, čl. 30

ods. 4, , a s .»

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením z 8. júla 1998 rozhodol o prijatí návrhu

skupiny poslancov na ďalšie konanie. Listom z toho istého dňa oznámil predsedovi

Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) prijatie návrhu na ďalšie

konanie a požiadal o zaslanie stanoviska národnej rady k návrhu skupiny poslancov v lehote

do 30. júla 1998. Súčasne požiadal predsedu národnej rady o oznámenie, či v konaní o

súlade s trvá na ústnom pojednávaní, a o poverenie

splnomocneného zástupcu pre konanie.

Predseda národnej rady listom č. 1283/1998 dňa 23. júla 1998 predložil stanovisko

národnej rady k návrhu skupiny poslancov. Zároveň oznámil, že trvá na ústnom pojednávaní

o návrhu a národnú radu bude zastupovať poslanec JUDr. J. C.

Národná rada v stanovisku k návrhu skupiny poslancov uviedla:

«K bodu 1:

Podľa volebné právo je všeobecné, rovné a

priame a vykonáva sa tajným hlasovaním. Podmienky výkonu volebného práva ustanoví

zákon. Podľa občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným

a iným verejným funkciám. Toto právo platí aj pre občanov, ktorí sú kandidátmi politických

subjektov a sú uvedení na ich kandidátnych listinách. Vytvorenie rovnakých podmienok

platí pre týchto kandidátov aj v možnosti prezentácie svojho politického programu voči

občanom-voličom prostredníctvom rozhlasového a televízneho vysielania.

Vzhľadom na to právna úprava, ktorá upravuje podmienky výkonu volebného práva,

musí čo najoptimálnejšie, pri plnom rešpektovaní rovnosti, zabezpečiť prístup politických

strán a politických hnutí aj občanov - kandidátov k rozhlasovému a televíznemu vysielaniu.

Z týchto dôvodov napadnuté ustanovenie obmedzilo v súlade s slobodu

prejavu v rozsahu nevyhnutnom na ochranu vyššie uvedených práv občanov v rozhlasovom

a televíznom vysielaní držiteľov licencií. Rovnosť v prístupe politických strán a politických

hnutí k rozhlasovému a televíznemu vysielaniu je daná i tým, že všetky politické strany a

politické hnutia majú rovnako zabezpečenú bezplatnosť za odvysielané príspevky, a tak

nemôže prísť k ich vzájomnému znevýhodneniu.

K § 23 ods. 3 volebného zákona uvádzame, že z dikcie celého tohto ustanovenia

vyplýva, že sa vzťahuje iba na rozhlasové a televízne vysielanie (slová „okrem vysielacieho

času“).

K bodu 2:

Volebný zákon je založený na prezentácii politických programov politických strán a

politických hnutí, a nie jednotlivcov. Zároveň umožňuje každej politickej strane alebo

politickému hnutiu účasť na voľbách. Z tohto pohľadu § 17 ods. 2 druhá veta zákona č.

, ktorým sa mení a dopĺňa o

voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení

ďalších zákonov, občanom nesťažuje prístup k voleným funkciám, ani sa neznemožňuje

slobodná súťaž politických síl.

K bodu 3:

Podľa podmienky výkonu volebného práva

ustanoví zákon. V rámci tejto úpravy sa ustanovuje aj kreácia volebných orgánov, a to tak,

že zákon zveruje vytvorenie komisií kandidujúcim politickým stranám, politickým hnutiam,

resp. koalíciám. V prípade, že tieto subjekty svoju možnosť nevyužijú, je potrebné

ustanoviť spôsob náhradnej kreácie okresných volebných komisií. Vzhľadom na to, že

organizačno-technické zabezpečenie volieb je vecou štátnej správy, nepovažujeme

napadnuté ustanovenie volebného zákona za rozporné s článkom 31 Slovenskej

republiky.

K bodu 4:

Čl. 142 ods. 1 nie je možno vysvetľovať tak zúžene,

ako je to uvedené v návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ale jeho

znenie je potrebné chápať aj v súlade s . Podľa

iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom

súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon. Tak tomu je aj v prípade preskúmavania

rozhodnutí Ústrednej volebnej komisie súvisiacich s registráciou kandidátnych listín

politických strán, politických hnutí a koalícií politických strán a politických hnutí.

Ústredná volebná komisia ako subjekt verejného práva sui generis rozhoduje

o pasívnom volebnom práve, t. j. práve byť volený do Národnej rady Slovenskej republiky.

Vzhľadom na to, ako aj na vyššie uvedené znenie

považujeme za správne, že rozhodnutia Ústrednej volebnej komisie v súvislosti s

uplatnením pasívneho volebného práva sú preskúmateľné súdom a nejde o rozpor s čl. 142

ods. 1 . V podstate, až na vecnú príslušnosť súdu, ide o

obdobný prípad ako pri preskúmavaní rozhodnutí súvisiacich s uplatnením aktívneho

volebného práva ( volebného zákona a ).

V súvislosti so znením je potrebné

rozumieť politickú stranu alebo politické hnutie, resp. koalíciu, ktorej kandidátnej listiny sa

rozhodnutie dotýka, a v prípade, že návrh podala iná politická strana, politické hnutie, resp.

koalícia, aj túto politickú stranu, politické hnutie, resp. koalíciu.

Čo sa týka pôsobnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky (namiesto Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky), z a 2 , ako aj z

piateho oddielu o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

vyplýva, že pôsobnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní vo volebných

veciach sa vzťahuje na obdobie po vykonaní volieb.»

Navrhovateľ po prijatí návrhu plénom ústavného súdu na ďalšie konanie svoj

pôvodný návrh dva razy doplnil. V prvom doplnení návrhu z 8. júla 1998 uviedol:

«Návrh na začatie konania podľa ustanovenia ) Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) o súlade niektorých ustanovení ,

ktorým sa mení a dopĺňa o voľbách do Slovenskej národnej rady v

znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších zákonov s zo dňa 30. 5.

1998 (správne: 30. 6. 1998) dopĺňame v súlade s ustanovením § 31a ods. 2 zákona č.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení nasledovne:

významným spôsobom zmenil spôsob nastupovania

náhradníkov za poslancov. Podľa ustanovenia v znení do

prijatia novely č. , ak sa uprázdnil poslanecký mandát v priebehu volebného

obdobia po ustanovujúcej schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „NR SR“),

nastupoval náhradník tej istej politickej strany, ktorý vo voľbách získal potrebný počet

prednostných hlasov. Ak taký náhradník nebol, určila náhradníka politická strana z

kandidovaných poslancov uvedených na jej kandidátnej listine v tom istom volebnom kraji s

prihliadnutím na odbornosť poslanca, ktorého mandát sa uprázdnil.

vypustil a zaviedol jednotný režim (pred aj po

ustanovujúcej schôdzi NR SR) nastupovania náhradníkov na uprázdnený poslanecký

mandát. Tento právny režim je vyjadrený v v platnom

znení, ktorý znie:

„Ak sa uprázdni mandát počas volebného obdobia Národnej rady Slovenskej

republiky, nastupuje náhradník tej istej politickej strany, pričom náhradníka určí politická

strana.“

Čl. 30 ods. 4 znie:

„Občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným

funkciám.“

V konaní o podnete J. S. rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS

SR“) v náleze pod sp. zn. o porušení ústavného práva predkladateľa podnetu na

prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok zaručeného v čl. 30

ods. 4 . K porušeniu práva predkladateľa podnetu prišlo prijatím uznesenia NR SR č.

530 z 5. februára 1997, ktorým zákonodarný zbor zobral na vedomie zánik mandátu B. K. a

tiež to, že nastupujúcim náhradníkom je L. H. Uznesenie NR SR bolo schválené napriek

skutočnosti, že predkladateľ podnetu získal ako kandidát SNS vo Východoslovenskom kraji

viac ako 10 % prednostných hlasov a z tohto titulu sa umiestnil vo svojom volebnom kraji

na 2. mieste za B. K.

V odôvodnení citovaného rozhodnutia ÚS SR uviedol:

„Prelomiť vôľu občanov vyjadrenú vo využití prednostného hlasovania môže

politická strana len... v prípade, že voliči neodovzdali žiadnemu z kandidátov (náhradníkov)

tejto politickej strany v príslušnom volebnom kraji relevantný počet prednostných hlasov

(najmenej 10 %)...“ (s. 15 - 16).

ÚS SR v tomto rozhodnutí poukázal aj na podobné rozhodnutia Ústavného súdu SRN

a prišiel k záveru, že rešpektovanie vôle voličov, vyjadrenej inter alia aj uplatnením

preferenčných hlasov, predstavuje: „jedine možnú a demokratickú kombináciu výberu

osobností s výberom kandidátnych listín politických strán v proporcionálnom volebnom

systéme“ (s. 16).

Napriek tomu, že citovaným uznesením NR SR konala aj v rozpore s vtedy platným

ustanovením , ÚS SR nerozhodoval a ani nemal právomoc

rozhodovať o porušení zákona zo strany zákonodarného orgánu, ale rozhodoval o porušení

ústavného práva zakotveného v . V tejto súvislosti konštatoval:

„Nerešpektovanie tohto zákonného pravidla spočívajúceho v uprednostnení

náhradníka, ktorý získal dostatočný počet prednostných hlasov, je porušením zákona,

ktorého úlohou bolo naplniť ústavnú požiadavku ustanoviť rovnaké podmienky na prístup k

voleným a iným verejným funkciám“ (s. 18).

Z citovaných častí nálezu ÚS SR, ako aj z dikcie vyplýva, že

pokiaľ zákonodarca priznal určitému počtu prednostných hlasov (10 %) právny význam v

tom zmysle, že pri prideľovaní mandátov dostane najskôr mandát ten z kandidátov, ktorý

získal relevantný počet preferenčných hlasov ( ), bolo by v

rozpore s „rovnakými podmienkami“ podľa , ak by tieto právne

významné prednostné hlasy boli vo fáze nastupovania náhradníkov na uprázdnené mandáty

ignorované.

Týmto konaním by prišlo k porušeniu ústavného práva občanov na prístup k voleným

a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok.

novelizoval aj o prevádzkovaní

rozhlasového a televízneho vysielania v znení neskorších predpisov. Citovaný zákon

zakotvil v ustanovení právomoc Rady SR pre rozhlasové a

televízne vysielanie (ďalej len „rada“) pozastaviť až na jeden mesiac reláciu

prevádzkovateľa vysielania, v ktorej došlo k porušeniu zákona, alebo uložiť mu povinnosť

odvysielať oznam o zistenom porušení zákona v určenom rozsahu, forme a vysielacom čase.

Podľa sa pri rozhodovaní podľa tohto zákona použijú

všeobecné predpisy o správnom konaní ( správny poriadok) s

výnimkou § 49 (lehota pre rozhodnutie) a § 53 až 69 (preskúmanie rozhodnutí, teda opravné

prostriedky). Keďže správne konanie pred radou je jednoinštančné, priznáva citované

ustanovenie Najvyššiemu súdu SR vecnú príslušnosť rozhodovať o opravnom prostriedku

proti tým rozhodnutiam rady, ktorými sa rozhoduje o právach alebo povinnostiach

prevádzkovateľov vysielania (ich taxatívny výpočet obsahuje § 21).

však nedoplnil ustanovenie , a

tak právomoc Najvyššieho súdu (alebo iného všeobecného súdu) rozhodovať o opravnom

prostriedku proti rozhodnutiu rady podľa § 20a nie je založená týmto hmotnoprávnym

predpisom. Právomoc všeobecného súdu je pravdepodobne založená procesnoprávnymi

predpismi, a to ustanovením , (zákon č.

v znení neskorších predpisov, ďalej len „OSP“), resp. a contrario ustanovením

. Uvedená interpretácia by mohla mať svoj základ aj v SR

(ďalej len „ústava“), podľa ktorého je a priori daná právomoc všeobecných súdov

preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, pokiaľ zákon neustanoví inak.

Na druhej strane je možné zámer zákonodarcu taxatívne vymenovať rozhodnutia

rady, proti ktorým je prípustný opravný prostriedok na Najvyšší súd (§ 21), interpretovať

ako vylúčenie tejto možnosti pri všetkých ostatných rozhodnutiach tohto orgánu, teda aj pri

rozhodnutiach podľa Ustanovenie zaviedlo do zákona č.

okrem uloženia pokuty () a odňatí licencie () aj ďalšie druhy sankcií.

Pri ostatných druhoch sankcií pritom zákon v § 21 expressis verbis zakotvuje ich súdnu

preskúmateľnosť, čím napĺňa obsah . Ak by sme pripustili súdnu

preskúmateľnosť rozhodnutia rady aj podľa § 20a, bolo by ustanovenie § 21 redundantné.

Preto sa prikláňame k interpretácii, že úmyslom zákonodarcu bolo vylúčiť súdne

preskúmanie rozhodnutí rady podľa Uloženie sankcie podľa §

20a je obmedzením (aj keď vecne alebo časovo limitovaným) práva na podnikanie podľa

. Keďže podľa druhej vety nesmie byť z právomoci

súdu vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd, je podľa

názoru navrhovateľov ustanovenie v spojitosti s v

rozpore s .

Uvedená právna situácia je naviac komplikovaná aj skutočnosťou, že § 21 zákona č.

468/1991 zakladá vecnú príslušnosť Najvyššieho súdu rozhodovať o „opravnom

prostriedku“ proti rozhodnutiu rady. Podľa rozhodujú súdy o opravných

prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov na základe

výslovného splnomocnenia zákona. Podmienka zákonného splnomocnenia je síce v danom

prípade splnená, avšak súd tu rozhoduje o opravnom prostriedku proti právoplatnému

rozhodnutiu rady. Podľa § 52 ods. 1 správneho poriadku je každé rozhodnutie, proti

ktorému sa nemožno odvolať, právoplatné. Inštitút odvolania, v rámci správneho konania, je

na základe v konaní pred radou nepoužiteľný ( až 61

správneho poriadku). Z uvedeného dôvodu je rozhodnutie rady v prvej inštancii ex lege

právoplatné. Dotknuté ustanovenie preto nie je v súlade s

rozdelením typov konania správneho súdnictva na rozhodovanie o žalobách proti

právoplatným rozhodnutiam (druhá hlava V. časti ) a rozhodovanie o opravných

prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov (tretia hlava V. časti

).

V zmysle interpretácie, ktorá priznáva možnosť súdneho preskúmania rozhodnutí

rady podľa , by vecne príslušnými na preskúmavanie týchto

rozhodnutí boli podľa krajské súdy. Preskúmavanie rozhodnutia, ktoré

ukladá menej závažnú sankciu (pokutu), súdom vyššej inštancie, ako je tomu pri uložení

závažnejšej sankcie (pozastavenie relácie), je zjavným logickým nezmyslom.

Je preto možné konštatovať, že ustanovenie § 20a v spojitosti s § 21 zákona

č. spôsobuje aplikačnú a interpretačnú neistotu. Jedným z definičných

princípov právneho štátu je právna istota. Požiadavkou právnej istoty je, aby zákony

v právnom štáte boli pochopené dostatočne a aby umožňovali ich adresátom urobiť si aspoň

predstavu o svojej právnej situácii. Ustanovenie v spojitosti s

Zb. však vytvára stav právnej neistoty prevádzkovateľov televízneho a rozhlasového

vysielania, ktorí nemôžu predvídať svoje právo podať opravný prostriedok proti

rozhodnutiu rady podľa § 20a cit. zákona, čím sa uvedené zákonné normy dostávajú do

rozporu s .

Na základe horeuvedeného skutkového a právneho stavu doplňujeme pôvodný návrh

na vyslovenie nesúladu niektorých ustanovení , ktorým sa mení a

dopĺňa o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších

predpisov a o zmene a doplnení ďalších zákonov s takto:

1. Ustanovenie v znení neskorších prepisov n i e

j e v súlade s .

2. Ustanovenie v spojitosti s v znení neskorších

predpisov n i e j e v súlade s a .

V ostatnom sa pridržiavame pôvodného návrhu.»

Druhý doplnok návrhu urobil navrhovateľ 17. júla 1998. V ňom uviedol:

«Návrh na začatie konania podľa ustanovenia ) Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) o súlade niektorých ustanovení ,

ktorým sa mení a dopĺňa o voľbách do Slovenskej národnej rady v

znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších zákonov s zo dňa 30. 5.

1998 (správne: 30. 6. 1998) dopĺňame v súlade s ustanovením § 31a ods. 2 zákona č.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení nasledovne:

Ustanovenie zakazuje volebnú kampaň držiteľov

licencií a povoľuje viesť volebnú kampaň iba prostredníctvom rozhlasového alebo

televízneho vysielania v Slovenskom rozhlase a v Slovenskej televízii.

Ustanovenie § 23 ods. 3 cit. zákona zakazuje v čase volebnej kampane vysielať

volebné prejavy a volebné programy a uverejňovať akékoľvek vonkajšie prejavy, ktorými sa

propagujú politické strany.

Článok 26 ods. 4 SR znie:

„Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom,

ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,

bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.“

SR teda obmedzenie slobody prejavu viaže na splnenie dvoch podmienok -

formálnej a materiálnej. Formálnou podmienkou je obmedzenie slobody prejavu právnym

predpisom s právnou silou zákona a materiálnou podmienkou sú taxatívne uvedené

opatrenia, ktoré však musia vykazovať znak nevyhnutnosti. Európsky súd pre ľudské práva

podáva výklad podmienky nevyhnutnosti vo svetle potrieb demokratickej spoločnosti, kde

jej podstatu tvoria pluralizmus a tolerancia. Formulácii „nevyhnutné“ je potom potrebné

rozumieť v tom zmysle, že existuje naliehavá spoločenská potreba zásahu z dôvodu ochrany

jedného z uvedených cieľov.

Obmedzenie volebnej kampane v súkromných médiách nie je možné zdôvodniť

poukazom na žiadne z opatrení vymenovaných v . Jediným prima facie

dôvodom by mohla byť „ochrana práv a slobôd iných“. SR však nezakotvuje žiadne

negatívne právo fyzickej alebo právnickej osoby na nevyjadrovanie názorov iných

subjektov.

Z uvedených dôvodov je ustanovenie a

v rozpore s SR.

Ďalej sa domnievame, že toto ustanovenie je z obdobných príčin v rozpore aj s čl. 10

ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. , ďalej

aj „Dohovor“). Výkon práva na slobodu prejavu môže podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru

podliehať iba takým obmedzeniam, ktoré „ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v

demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a

zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu

úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.“

Zásahy do práva na slobodu prejavu sú v súlade s týmto článkom, iba ak sú:

- stanovené zákonom,

- nevyhnutné v demokratickej spoločnosti a

- v záujme taxatívne určených zvláštnych cieľov.

Dohovor vyžaduje kumulatívne splnenie týchto podmienok, pričom chráni nielen

samotnú podstatu myšlienok a informácií, ale tiež spôsob, ktorým sú vyjadrené (rozsudok

vo veci Oberschlick). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „Európsky

súd“) pritom jednoznačne zdôrazňuje, že dôvody pre obmedzenie slobody slova je

nevyhnutné interpretovať prísne reštriktívne, a to najmä vo vzťahu k médiám. Sloboda tlače

totiž poskytuje verejnosti jeden z najdôležitejších prostriedkov získavania a vytvárania

názorov na myšlienky a prístupy politických predstaviteľov. Európsky súd taktiež

zdôrazňuje, že sloboda politickej diskusie stojí v samotnom ohnisku pojmu demokratickej

spoločnosti.

V rozhodnutí vo veci Informationsverein Lentia prišiel Európsky súd k záveru, že

podobnú úlohu - šíriť informácie a myšlienky - majú aj audiovizuálne médiá, pričom tieto

nemôžu svoju úlohu plniť v prípade, ak základom spoločnosti nie je pluralistický princíp.

Európsky súd takisto zdôrazňuje, že obmedzenie slobody prejavu musí byť

predvídané zákonom. Z výrazu „predvídané zákonom“ vyplývajú dve podmienky:

dostatočná prístupnosť a predvídateľnosť zákona, aby bolo subjektu obmedzenia umožnené

upraviť svoje správanie vo svetle predvídateľných dôsledkov určitého aktu (rozsudok vo

veci Sunday Times).

Ako sme už poukázali v našom návrhu zo dňa 30. júna 1998, nejasnosť a vágnosť

ustanovenia vyvoláva zjavnú interpretačnú neistotu,

keďže nie je zrejmé, či sa vzťahuje aj na tlačené médiá. Zároveň vágna formulácia v § 23

ods. 3, prostredníctvom ktorej sa zakazuje „vysielať volebné prejavy... a uverejňovať

akékoľvek volebné prejavy, ktorými sa propagujú kandidujúce politické strany“, vyvolala

už v krátkej dobe diametrálne odlišné interpretácie. Z uvedených dôvodov sa domnievame,

že citovaná zákonná norma nestanovuje predvídateľný spôsob správania sa povinných

subjektov v zmysle judikatúry Európskeho súdu, čím sa dostáva do rozporu s čl. 10 ods. 1,

ods. 2 Dohovoru.

nepriamo novelizoval aj (zákon

č. , ďalej len „OSP“). V zaviedol osobitný druh konania vo veciach

registrácie kandidátnych listín. V našom návrhu zo dňa 30. júna 1998 sme namietli rozpor

citovanej zákonnej normy s a SR.

Podľa sú účastníkmi konania vo veciach registrácie kandidátnych

listín politická strana, ktorá podala návrh na začatie konania, a Ústredná volebná komisia.

Účastníkom konania teda nie je politická strana, ktorej sa návrh dotýka.

Čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru znie:

„Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o

jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia voči nemu.“

Interpretácia pojmu „občianske práva alebo záväzky“ v judikatúre Európskeho súdu

podstatne presahuje hranice jeho významu zvyčajné vo vnútroštátnych právnych

poriadkoch. Nepridržiava sa tradičného rozlišovania verejného a súkromného práva

a zahŕňa aj široký okruh práv, ktoré majú svoj základ vo verejnom práve (rozsudok

Európskeho súdu vo veci Koenig).

Vo veci Fredin Európska komisia pre ľudské práva konštatovala, že prišlo

k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým, že sťažovateľovi nebolo umožnené verejne

vypovedať pred správnym súdom. V rozsudku vo veci Dombo Beher vyslovil Európsky súd

právny názor, že princíp „rovnosti zbraní“ zahŕňa aj požiadavku, aby každá strana mala

primeranú príležitosť prezentovať svoj prípad vrátane potrebných dôkazov za podmienok,

ktoré ju nepostavia do podstatne nevýhodnej situácie voči protistrane. Práve princíp

„rovností zbraní“ pojmovo predpokladá, že každá strana v procese musí mať možnosť

obhajovať svoje záujmy a žiadna nesmie mať podstatnú výhodu voči protistrane.

Ustanovenie nielenže znevýhodňuje politickú stranu, o ktorej registrácii

sa koná, ale nepriznáva tejto politickej strane ani status procesnej strany. Judikatúra

justičných orgánov Rady Európy veľmi citlivo posudzuje jednotlivé prípady možného

porušenia princípu rovnosti procesných strán v rámci občianskeho alebo trestného konania.

A fortiori to musí platiť v prípade, kedy sa dotknutý subjekt nemôže, ako účastník konania,

procesu vôbec zúčastniť.

Ústavný súd Českej republiky prišiel v tejto súvislosti k záveru, že odňatie

postavenia procesnej strany poslancovi obecného zastupiteľstva, v konaní o sťažnosti proti

vydaniu osvedčenia o jeho zvolení, je v rozpore s čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a

slobôd (ústavný ). Ústavný súd ČR v tejto kauze uviedol: „Výraz „jeho

vec“ v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd je nevyhnutné vykladať tak, že každý,

o koho právach a povinnostiach sa má konať, má mať možnosť sa tohto konania zúčastniť a

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.“ (nález ÚS ČR sp. zn. ,

publikovaný v Sbírce ). Okrem rozporu s Listinou základných práv a

slobôd Ústavný súd ČR konštatoval aj nesúlad dotknutého ustanovenia s

Dohovoru.

Na základe horeuvedeného skutkového a právneho stavu doplňujeme pôvodný návrh

na vyslovenie nesúladu niektorých ustanovení , ktorým sa mení a

dopĺňa o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších

predpisov a o zmene a doplnení ďalších zákonov s SR takto:

1. Ustanovenia tretia, štvrtá a piata veta a

Zb. v znení neskorších predpisov n i e s ú v súlade s SR a s

ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ustanovenie ( v

znení neskorších predpisov) n i e j e v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

V ostatnom sa pridržiavame pôvodného návrhu.»

Ústavný súd Slovenskej republiky listom z 28. júla 1998 zaslal predsedovi Národnej

rady Slovenskej republiky obidve doplnenia k návrhu skupiny poslancov Národnej rady

Slovenskej republiky s výzvou, aby sa k nim vyjadril v lehote do 15. augusta 1998.

Predseda Národnej rady Slovenskej republiky zaslal ústavnému súdu 13. augusta 1998

stanoviská k doplneniu návrhu skupiny poslancov z 8. júla 1998 a 17. júla 1998.

V stanovisku národnej rady k doplneniu návrhu skupiny poslancov z 8. júla 1998 sa

uvádza:

„K bodom I a II:

Navrhovateľ v časti I a II doplnenia návrhu namieta nesúlad ustanovenia § 48 ods. 1

v znení neskorších predpisov s ustanovením

Slovenskej republiky.

Navrhovateľ poukazuje na to, že sa vypustil

pôvodného volebného zákona a nová úprava nerešpektuje preferenčné hlasy, a to tak pred,

ako aj po ustanovujúcej schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky. Takýto názor

neobstojí, nakoľko § 42 ods. 5 zákona právo prednostného hlasu pri ustanovujúcej schôdzi

Národnej rady Slovenskej republiky rešpektuje. Pokiaľ ide o nastupovanie náhradníkov

počas volebného obdobia, bol zákonodarca toho názoru, že treba politickým stranám

zastúpeným v Národnej rade Slovenskej republiky poskytnúť dostatočný priestor na výber

vhodného náhradníka na uprázdnený mandát vzhľadom na jeho odbornosť.

Možno konštatovať, že ustanovenie § 48 ods. 1 volebného zákona nie je v rozpore s

článkom 30 ods. 4 a neporušuje rovnaké podmienky v prístupe k zvoleným alebo

iným verejným funkciám už i z toho dôvodu, že podmienky nastupovania náhradníkov sú

občanom, ako aj kandidátom na funkciu poslancov v čase volieb známe.

Pokiaľ ide o argumentáciu opierajúcu sa o nález ústavného súdu sp. zn. ,

možno konštatovať, že v tomto prípade išlo o riešenie ústavnej sťažnosti, ktorá bola riešená

za platnosti predchádzajúcej právnej úpravy. Z uvedeného dôvodu názor predkladateľa

neobstojí.

K bodom III a IV:

Neobstojí argumentácia uvedená v časti III návrhu, podľa ktorej bolo zámerom

zákonodarcu vylúčiť súdne preskúmavanie rozhodnutí vydaných podľa § 20a zákona

č. Je faktom, že zákonodarca upravil dvojaký režim preskúmavania

rozhodnutí Rady pre rozhlasové a televízne vysielanie tým, že pre sankcie uložené podľa §

20a založil podľa príslušnosť krajského súdu.

Toto riešenie však nemožno považovať za nesúlad s ustanovením a

Slovenskej republiky. S takýmto riešením napokon počíta aj § 244 Občianskeho súdneho

poriadku.

K bodu V:

Vzhľadom na dôvody uvedené v tomto stanovisku odporúča sa návrhu vznesenému v

časti V doplnenia nevyhovieť.“

V stanovisku k doplneniu návrhu II skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej

republiky zo 17. júla 1998 národná rada uviedla:

«K bodu I:

Navrhovateľ v časti I namieta nesúlad § 23 ods. 1, tretia, štvrtá a piata veta a § 23

ods. 3 s ,

a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992

Zb.).

Podľa nášho názoru súlad s v danom prípade treba

skúmať podľa , podľa ktorého zákonná úprava všetkých politických práv a

slobôd a jej výklad a používanie musí umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických

síl v demokratickej spoločnosti. Zákonodarca je toho názoru, že je správne, ak sa volebná

kampaň prostredníctvom rozhlasu a televízie dovoľuje realizovať iba v Slovenskom

rozhlase a v Slovenskej televízii, a nie v médiách držiteľov licencií, vzhľadom na to, že v

týchto médiách nie je zaručená ochrana rovnosti súťaže politických síl. Je tomu tak najmä z

toho dôvodu, že vo verejnoprávnych médiách je zaručená bezodplatnosť, ako aj preto, že

držitelia licencií nepokrývajú mediálne celé územie Slovenskej republiky, a tým

nezabezpečujú rovnosť občanom z hľadiska ich informovanosti podľa .

K bodu II:

Navrhovateľ namieta v bode I, že podľa novelizácie

vylučuje obsiahnutý v ako účastníka konania na Najvyššom

súde Slovenskej republiky politickú stranu, ktorej sa návrh dotýka.

Podľa nášho názoru argumentácia navrhovateľa neobstojí, vzhľadom na to, že

z dikcie § 200g nevyplýva, že účastníkom konania nie je politická strana, ktorej sa návrh

dotýka.

Z § 200g ods. 2 použitím dikcie „politická strana“ v singuláre má zákonodarca na

mysli každú politickú stranu, ktorá sa domnieva, že je vo svojich právach dotknutá, pričom

z legislatívnych pravidiel tvorby zákonov (č. , príloha č. 2 bod 3) jednoznačne

vyplýva, že ide o každú politickú stranu, ktorá sa môže dostať do sporu pri registrácii

kandidátnych listín. V tomto smere treba vychádzať z § 19, ako aj § 90 Občianskeho

súdneho poriadku. V tejto súvislosti poukazujeme na odbornú literatúru (Občianske

procesné právo v teórii a praxi - Vilém Steiner), podľa ktorej sa „spôsobilosť byť

účastníkom konania priznáva zásadne každému, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti

a výnimočne aj tomu, komu spôsobilosť byť účastníkom konania z osobitných dôvodov sám

priznáva, lebo každý má právo dovolávať sa na súde procesnej ochrany práv, ktorou boli

ohrozené alebo porušené“ a ďalej, že „účastníkom konania sa podľa zákona stáva každý, o

ktorého tvrdených právach a povinnostiach sa v konaní pred súdom koná a

rozhoduje„ (strana 154). Z toho istého dôvodu nie je

v rozpore s ustanovením čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

K bodu III

Na základe uvedeného odporúčame návrhu skupiny poslancov nevyhovieť.»

Ústavný súd Slovenskej republiky na svojom neverejnom zasadnutí obidve doplnenia

návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky prerokoval a zistil, že nejde

o rozšírenie argumentácie k pôvodnému návrhu, ale o rozšírenie vecného obsahu pôvodného

návrhu na začatie konania. Ústavný súd preto vyzval zástupcu skupiny poslancov národnej

rady listom z 29. júla 1998, aby obidva doplnky návrhu doplnil o podpisy poslancov, ktorí

podporili pôvodný návrh na začatie konania. Pôvodný návrh na začatie konania predložila

na ústavný súd skupina 35 poslancov. K listu zo 7. augusta 1998 bolo pripojených 38

podpisov poslancov, pričom v 30 prípadoch išlo o podpisy totožné s podpismi pripojenými

k pôvodnému návrhu, 5 podpisov z pôvodného návrhu chýbalo a v 8 prípadoch išlo o

poslancov, ktorí pôvodný návrh vôbec nepodpísali.

Vo vzťahu k tej časti konania, ktorá súvisí s uplatnením práva na informácie podľa

, vyzval ústavný súd listom z 13. júla 1998 Národné centrum mediálnej

komunikácie v Bratislave, aby súdu predložilo prehľady sledovanosti spravodajských relácií

v Slovenskej republike za obdobie rokov 1996 až 1998. Z materiálov, ktoré ústavnému súdu

centrum zaslalo 27. júla 1998, vyplynuli štatistické informácie o sledovanosti

spravodajských relácií vo verejnoprávnych a súkromných elektronických médiách.

Ústavný súd zároveň vyzval Radu Slovenskej republiky pre rozhlasové a televízne

vysielanie (ďalej len „Rada“), aby súdu oznámila, ako sú rozdelené prenosové cesty a siete

vysielačov medzi prevádzkovateľov rozhlasových a televíznych programov na území

Slovenskej republiky u prevádzkovateľov zo zákona i na základe udelených licencií.

Ústavný súd dostal vyžiadaný materiál 30. júla 1998 a 13. augusta 1998.

Dňa 3. augusta 1998 požiadal ústavný súd predsedníčku Ústrednej volebnej komisie

o oznámenie, ako je zabezpečená spolupráca Ústrednej volebnej komisie s orgánmi štátnej

správy a osôb, ktoré v mene štátnych orgánov v rámci odborno- administratívneho útvaru

zabezpečujú pomoc pri plnení úloh Ústrednej volebnej komisie podľa

Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov a zároveň o

predloženie Rokovacieho poriadku Ústrednej volebnej komisie. Odpoveď Ústrednej

volebnej komisie spolu s rokovacím poriadkom bola doručená ústavnému súdu 18. augusta

1998.

Ústavný súd zaslal 24. augusta 1998 poslancovi JUDr. Ing. Ivanovi Šimkovi,

zástupcovi skupiny poslancov národnej rady, stanovisko národnej rady k doplneniam

návrhu.

Dňa 28. septembra 1998 požiadal ústavný súd Radu Slovenskej republiky pre

rozhlasové a televízne vysielanie o oznámenie počtu sťažností na porušenie pravidiel

o vedení volebnej kampane, ktoré obdržala, a aké opatrenia, príp. sankcie v konkrétnych

prípadoch uložila podľa o prevádzkovaní rozhlasového

a televízneho vysielania. Odpoveď Rady dostal ústavný súd 11. novembra 1998 a následne

18. novembra 1998 a 11. decembra 1998 boli súdu zaslané všetky rozhodnutia Rady,

ktorými rozhodla vo veciach porušenia pravidiel o vedení volebnej kampane podľa § 23

ods. 3 v znení neskorších predpisov.

Listom z 30. septembra 1998 v uvedenej veci oznámil zástupca skupiny poslancov

národnej rady JUDr. Ing. Ivan Šimko, že vzhľadom na to, že vec nebola prerokovaná do

termínu konania volieb (25. – 26. september 1998), nie je možné ju aj naďalej považovať za

naliehavú, a preto netrvajú na prednostnom prerokovaní návrhu.

Dňa 13. októbra 1998 požiadal ústavný súd predsedníčku Ústrednej volebnej komisie

o oznámenie výsledkov volieb do národnej rady. Kompletný materiál Štatistického úradu

Slovenskej republiky Výsledky hlasovania vo voľbách do Národnej rady SR 25. – 26.

september 1998 zaslalo ústavnému súdu 20. októbra 1998 Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky – Sekcia verejnej správy.

Podpredseda v. z. predsedu Národnej rady Slovenskej republiky listom č. 2050/1998

z 25. januára 1999 oznámil, že vo veci berie späť stanovisko Národnej rady Slovenskej

republiky č. 1283/1998 z 20. júla 1998 a 7. augusta 1998, vrátane určenia zástupcu

Národnej rady Slovenskej republiky pre toto konanie. Zároveň ústavnému súdu oznámil, že

netrvá na verejnom pojednávaní veci. Ústavný súd zobral tieto skutočnosti na vedomie.

Predseda ústavného súdu požiadal zástupcu skupiny poslancov národnej rady o oznámenie,

či trvá na ústnom pojednávaní. Poslanec Ivan Šimko listom oznámil, že na verejnom

pojednávaní o veci netrvá.

Ústavný súd vec prerokoval na neverejnom zasadnutí pléna 11. marca 1999.

II.

PREDMET KONANIA

Predmetom konania pred ústavným súdom bol súlad viacerých ustanovení zákona č.

, ktorým sa mení a dopĺňa o

voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení

ďalších zákonov s navrhovateľom namietnutými ustanoveniami a Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd. je usporiadaný do

šiestich častí, ktoré sú označené ako články.

Článkom I národná rada novelizovala

o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení

Zb., , zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. , a

Novela

Z. z. bola v poradí šiestou novelizáciou

Článkom II sa nepriamo novelizoval

v znení , , zákona

č. , , , ,

, , , zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. , zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

, , zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. , zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. , ,

, nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky č. , , nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky č. , , a

Novela bola dvadsiatou prvou

novelizáciou .

Článkom III sa nepriamo novelizoval

o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania v znení ,

, zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. , zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

, , zákona č.

a Novela bola ôsmou

novelizáciou zákona o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania.

Článkom IV sa nepriamo novelizoval

o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch v znení zákona č.

, , , ,

a Novela bola

siedmou novelizáciou Tlačového zákona.

Navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd preskúmal súlad právnych noriem

obsiahnutých v článku I, II, III a IV s a Dohovorom. Ústavný súd konanie o návrhu

usporiadal podľa súvislosti spoločenských vzťahov upravených s

namietanými ústavnými právami. V takomto zoradení navrhovateľove námietky sa týkali

uplatnenia práva na informácie vo volebnej kampani a sankcií za porušenie zákonom

ustanovených obmedzení práva na informácie, ďalej uplatnenia volebného práva počas

prípravy volieb a po ich uskutočnení a napokon súdnej ochrany uplatnenia volebného práva.

III.

NAMIETANÝ NESÚLAD

Navrhovateľ v časti návrhu namietol porušenie práva podľa na ujmu

právnických osôb. Pre konanie o tejto časti návrhu sa právne významnou stala otázka, či sa

čl. 26 zaručuje aj ochrana právnických osôb.

Ústavný súd vyslovil právny názor, že zaručuje právnickým osobám len tie

práva, ktoré im výslovne priznáva. Právnickým osobám poskytuje okrem toho nepriamu

ochranu cez ústavné princípy a určené povinnosti štátnych orgánov, ktoré tieto

musia plniť aj voči právnickým osobám ().

Dokumenty Rady Európy iba ojedinele zaručujú ľudské práva a základné slobody

výslovne aj právnickým osobám. Takú ochranu ustanovuje napríklad Dodatkový protokol č.

1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd: „Každá fyzická alebo

právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok“ (čl. 1 prvá veta). V praxi

uplatňovania Dohovoru je napriek tomu obvyklé konanie o sťažnostiach, ktorými právnické

osoby vo svojom mene namietli porušenie jednotlivých ustanovení Dohovoru. Európsky súd

pre ľudské práva vyslovil, že práva zaručené čl. 10 Dohovoru rakúsky štát porušil

právnickým osobám Informationsverein Lentia, Arbeitsgemeinschaft Offenes Radio a Radio

Melody GmbH (Case of Informationsverein Lentia and others). Porušenie čl. 10 Dohovoru

voči právnickej osobe vyslovil tento orgán vo veci The Sunday Times Case roku 1979, ako

aj vo veci Observer a Guardian proti Spojenému kráľovstvu (A, 216, 1991) alebo Case of

the Sunday Times (no. 2) v. the United Kingdom (A, 217, 1991). Pre konanie o návrhu

z toho možno odvodiť, že aj slovenské právnické osoby majú zaručené právo na slobodu

prejavu v celom rozsahu čl. 10 Dohovoru. V okolnostiach prípadu navrhovateľ neuviedol

porušenie čl. 10 ako podporný argument, ale výslovne namietol nesúlad medzi právnou

ochranou zaručenou a medzinárodným dohovorom spĺňajúcim podmienky

.

Ústavný súd uviedol: „Podľa sa medzinárodným zmluvám o ľudských

právach a základných slobodách priznáva prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, ale nie

pred . Práva a slobody zaručené medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a

základných slobodách vo vzťahu k ústave majú podporný význam predovšetkým pri podávaní

výkladu . Ústavu nemožno vysvetľovať spôsobom zakladajúcim porušenie

medzinárodnej zmluvy o ľudských právach, ak je Slovenská republika účastníkom takejto

zmluvy“ ().

Právnickým osobám nemôžu patriť tie základné práva a slobody, ktoré sú svojou

podstatou späté výlučne s ľudskými bytosťami (napr. právo na život podľa

alebo právo na ochranu pred mučením – čl. 16 ods. 2). Nárok právnických osôb na ďalšie

práva zaručené treba hodnotiť podľa podstaty namietnutého práva. Sloboda prejavu

a právo na informácie sa zaručujú ako základné práva nevyhnutné pre riadne fungovanie

demokratickej spoločnosti. Nielen z Dohovoru, ale aj z možno odvodiť,

že v Slovenskej republike, ktorá je demokratickým a právnym štátom, sa ochrana podľa čl.

26 zaručuje fyzickým aj právnickým osobám.

UPLATNENIE PRÁVA NA INFORMÁCIE VO VOLEBNEJ KAMPANI

Namietaný nesúlad čl. I § 23 ods. 1 tretia až piata veta

s , 2 a 4

Navrhovateľ namietol nesúlad čl. I § 23 odsek 1 tretia až piata veta zákona

č. s . V namietnutých ustanoveniach zákonodarca určil: „Volebnú

kampaň prostredníctvom rozhlasového alebo televízneho vysielania môžu kandidujúce

politické strany viesť len v Slovenskom rozhlase a v Slovenskej televízii. Volebná kampaň v

rozhlasovom vysielaní a televíznom vysielaní držiteľov licencií je zakázaná. Na volebnú

kampaň nemožno využívať s výnimkou oznamovania konania volebných zhromaždení

miestny rozhlas.“

Navrhovateľ namietol nesúlad týchto ustanovení zákona s s odôvodnením, že

ide o obmedzenie slobody prejavu a práva na informácie zaručeného čl. 26 ods. 1, 2 a 4

, pričom toto obmedzenie nie je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti.

Podľa : „Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.“

„Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo

iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez

ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v

odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon“

(čl. 26 ods. 2).

Poslednú vetu „Podmienky ustanoví zákon.“ možno uplatňovať

iba v nadväznosti na predchádzajúcu vetu: „Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa

môže viazať na povolenie štátu.“ Obe citované vety nemožno

vysvetľovať a uplatňovať ako generálne splnomocnenie pre zákonodarcu, aby v zákone

ustanovil podmienky pre uplatnenie slobody prejavu alebo práva vyhľadávať, prijímať a

rozširovať idey a informácie (). Ústavodarca splnomocnil zákonodarcu jedine

na to, aby ustanovil podmienky, ktoré sa musia splniť pre udelenie licencie na podnikanie v

odbore rozhlasu a televízie. Zákaz vedenia volebnej kampane ustanovený čl. I § 23 ods. 1

tretia až piata veta nemožno odvodiť od . Pre

rozhodnutie o súlade tohto ustanovenia s je právne rozhodujúci vzťah čl. I

ods. 1 tretia až piata veta s : „Slobodu prejavu a

právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia

v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu,

verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.“

Zákon zriaďuje verejnoprávne médiá ako právnické osoby. Držiteľom licencie

prevádzkovateľa vysielania môžu byť právnické osoby ( v

znení neskorších predpisov) aj fyzické osoby (§ 3 ods. 3 citovaného zákona), ale v praxi

rozhlasové aj televízne vysielanie prevádzkujú právnické osoby. Masmédiá sú

sprostredkovateľom prenosu informácií v čase a priestore. Účelom práva na informácie je

zaručiť šírenie informácií medzi ľuďmi. Vo vzťahu slúžiacom na prenos informácie sa

zaručuje právo informáciu rozšíriť, ako aj právo informáciu dostať. Pomocou masmédií

niektoré osoby majú možnosť rozšíriť informáciu, iné osoby majú možnosť informáciu

prijať. Namietnuté ustanovenie čl. I tretia až piata veta

má povahu zásahu do právneho vzťahu, ktorý je predmetom ochrany zaručenej čl. 26 ods. 1

a 2 .

podľa zaručuje osobitnú ochranu slobody prejavu aj práva prijímať,

vyhľadávať a rozširovať idey a informácie. Okrem všeobecných podmienok, ktoré sa pri

obmedzovaní všetkých základných práv a slobôd musia dodržať podľa ,

sloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa môže

obmedziť, iba ak sa splnia osobitné podmienky podľa . Obmedzenie

práva na informácie v súlade s je dovolené len vtedy, ak sa splní formálna

podmienka zákona a dve kumulatívne materiálne podmienky. za nijakých okolností

nedovoľuje upustiť od splnenia všetkých troch podmienok obmedzenia slobody prejavu a

práva na informácie.

Formálna podmienka znamená, že obmedzenie prijme národná rada v právnom

predpise so silou zákona. Termínom "zákon" sa neoznačuje jeden všeobecne záväzný

právny predpis so silou zákona, ale neurčitý počet všeobecne záväzných právnych predpisov

s definovaným stupňom právnej sily (). V konaní o návrhu odporca splnil

formálnu podmienku . Obmedzenie práva na informácie ustanovil

v zákone.

Prvou materiálnou podmienkou je požiadavka, aby obmedzenie slúžilo na ochranu

práv a slobôd iných, alebo sa ním musí chrániť bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné

zdravie alebo mravnosť. Na splnenie prvej materiálnej podmienky stačí preukázanie

existencie jedného z citovaných záujmov. Druhou materiálnou podmienkou je podmienka

nevyhnutnosti prijatia obmedzenia.

Odporca uviedol, že obmedzenie rozhlasového a televízneho vysielania držiteľov

licencií slúži na ochranu tých občanov, ktorí sú kandidátmi politických subjektov a sú

uvedení na ich kandidátnych listinách. Rovnosť v prístupe politických strán a politických

hnutí k rozhlasovému a televíznemu vysielaniu je daná i tým, že všetky politické strany a

politické hnutia majú rovnako zabezpečenú bezplatnosť za odvysielané príspevky, a tak

nemôže dôjsť k ich vzájomnému znevýhodneniu.

Obsah vyjadrenia odporcu možno hodnotiť ako kumuláciu odôvodnenia

nevyhnutnosti prijatia obmedzujúceho opatrenia (aby nedošlo k znevýhodneniu politických

strán a politických hnutí vo volebnej kampani) s uvedením dôvodu obmedzenia (za účelom

ochrany práv iných, ktorí uplatňujú svoje pasívne volebné právo).

Odporca ďalej namietol, že súlad s v danom prípade treba skúmať podľa čl.

31 , podľa ktorého zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a

používanie musí umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej

spoločnosti. Zákonodarca je toho názoru, že je správne, ak sa volebná kampaň

prostredníctvom rozhlasu a televízie dovoľuje realizovať iba v Slovenskom rozhlase a v

Slovenskej televízii, a nie v médiách držiteľov licencií, vzhľadom na to, že v týchto

médiách nie je zaručená ochrana rovnosti súťaže politických síl. Je tomu tak najmä z toho

dôvodu, že vo verejnoprávnych médiách je zaručená bezodplatnosť, ako aj preto, že

držitelia licencií nepokrývajú mediálne celé územie Slovenskej republiky, a tým

nezabezpečujú rovnosť občanom z hľadiska ich informovanosti podľa .

Demokracia nie je formou vlády iba pre politické strany a politické hnutia. Popretie

základných práv a slobôd občanov v mene záujmov politických strán a hnutí je zároveň

popretím demokracie. Preto ústavný princíp slobodnej súťaže politických síl nemožno

uplatniť spôsobom, pri ktorom sa mimo rámca ustanoveného zasiahne do

základných práv a slobôd. V demokratickej spoločnosti štát prijíma právne normy na

zabezpečenie rovnakých podmienok na ochranu politických subjektov pred znevýhodnením

vo volebnej kampani. Na tento účel slúžia predovšetkým právne úpravy limitujúce

množstvo finančných prostriedkov, ktoré možno vynaložiť vo volebnej kampani, a

ustanovujúce mechanizmy dôslednej spoločenskej kontroly nad tým, aby účastníci volebnej

kampane nespotrebovali viac, ako zákon dovoľuje. V demokratickej spoločnosti v dôsledku

toho nie je nevyhnutné zabezpečiť rovnosť postavenia účastníkov volebnej kampane na

úkor práv osôb, ktoré sa volieb zúčastnia ako voliči.

Prameňom práva pre naznačené vzťahy v Slovenskej republike je

Z. z. o obmedzení výdavkov politických strán a hnutí na propagáciu pred voľbami do

Národnej rady Slovenskej republiky. Tento predpis v § 3 upravuje prípustnú výšku

výdavkov: „Politické strany môžu na svoju propagáciu uvedenú v predchádzajúcich

ustanoveniach vynaložiť najviac celkovo 12 miliónov Sk vrátane dane z pridanej hodnoty.

Do tejto sumy sa započítajú čiastky, ktoré politická strana uhradila alebo má uhradiť,

vrátane čiastok, ktoré uhradili alebo sa zaviazali za politickú stranu uhradiť tretie osoby.

Ak sa reklama, inzerát alebo sponzorovaná relácia zverejnili alebo odvysielali bezplatne

alebo za zníženú cenu, započítava sa do uvedenej sumy ich obvyklá cena“. V Slovenskej

republike neexistuje zákonná úprava zabezpečujúca v dostatočnej miere prehľadnosť

finančných tokov politických strán a vyžadujúca ich presné vyúčtovanie vrátane sankcií za

porušenie ustanovení slúžiacich na vytvorenie rovnakých podmienok pre všetkých

účastníkov volebnej kampane. Touto okolnosťou v skutočnosti odporca odôvodnil

ustanovenie monopolu verejnoprávnych elektronických médií, pretože v nich subjekty

uplatňujúce pasívne volebné právo za odvysielanie svojich volebných programov neplatia.

V tejto časti argumentácie odporca prehliadol, že prevádzkovateľom miestnych

rozhlasov sú obce. Ich lokálne rozhlasy nepôsobia na komerčnej báze. A predsa sa aj na ne

vzťahuje zákaz ustanovený v piatej vete čl. I Proti

nevyhnutnosti prijatia namietnutej právnej úpravy za účelom vytvorenia rovnakých

podmienok politických strán a politických hnutí pri financovaní mediálnej časti volebnej

kampane svedčia aj konkrétne historické podmienky, v ktorých zákonodarca prijal sporné

obmedzenie. Zákaz vysielania volebnej kampane v iných ako verejnoprávnych

elektronických médiách zákon ustanovil niekoľko mesiacov pred riadnymi parlamentnými

voľbami. Termín riadnych parlamentných volieb nie je nepredvídanou a nepredvídateľnou

udalosťou zbavujúcou zákonodarcu možnosti pripraviť včas právnu úpravu nastoľujúcu

rovnováhu medzi právne významnými záujmami pre uplatnenie volebného práva. Rovnosť

podmienok ustanovených pre politické strany a politické hnutia pri financovaní volebných

programov v hromadných informačných prostriedkoch mohol zákonodarca vytvoriť aj bez

obmedzenia základných práv a slobôd iných osôb. Okolnosti, za ktorých národná rada

prijala , nemožno hodnotiť ako naliehavú spoločenskú potrebu, v

ktorých sa v demokratickej spoločnosti nedal iným spôsobom ochrániť spoločenský záujem

vyjadrený v .

Sloboda prejavu zaručuje možnosť vyjadriť navonok myšlienky a názory všetkými

ľudskými zmyslami. Formy uplatnenia slobody prejavu a práva na informácie ani zďaleka

nie sú rovnako účinné, pokiaľ ide o množstvo oslovených ľudí, rýchlosť šírenia informácií a

iné faktory slúžiace na prospech uplatnenia slobody prejavu alebo práva na informácie. V

modernej spoločnosti, ktorá využíva hromadné informačné prostriedky, sloboda prejavu a

právo na informácie sa najúčinnejšie uplatnia prostredníctvom masmédií. Pritom vzájomná

rovnocennosť a zameniteľnosť hromadných informačných prostriedkov tiež nie je

homogénna. Televíznym vysielaním okrem bežnej populácie možno aspoň čiastočne osloviť

časť populácie so zmyslovými chybami (hluchí, ktorí nemajú možnosť prijímať a

vyhľadávať informácie sluchom, ich môžu získať prostredníctvom televízneho vysielania

alebo tlače). Iná časť populácie s chybami zraku nemôže prijímať a vyhľadávať informácie

prostredníctvom zraku z tlače a televízneho vysielania, ale môže ich získať prostredníctvom

sluchu z rozhlasového vysielania.

Tlač, rozhlas, televízia a ďalšie médiá uvedené v o

periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch spoluvytvárajú

hromadné informačné prostriedky. Masové médiá na Slovensku, rovnako ako všade na

svete, vyhľadávajú a rozširujú informácie, ktoré sú úplne pravdivé, čiastočne pravdivé alebo

celkom nepravdivé. Kritériá pre určenie pravdivosti informácie sú neraz subjektívne. Preto

štát nemôže zaručovať právo jednotlivca na informácie vytvorením štátneho orgánu s

právomocou rozhodovať o pravdivosti informácie, ktorá sa môže prijať, vyhľadať alebo

rozšíriť. v zaručuje právo prijať akúkoľvek informáciu, pravdivú i

nepravdivú, a ponecháva na oprávnenej osobe, aby si sama vyhodnotila prijatú informáciu.

V záujme zvýšenia pravdepodobnosti, že oprávnená osoba dostane pravdivú informáciu, sa

od štátu vyžaduje ochrana pred tvorbou monopolu na informácie. Preto elektronické médiá,

ktoré sa v modernej spoločnosti pokladajú za najúčinnejšie prostriedky rozširovania

informácií, sa organizujú v duálnom systéme. Časť elektronických médií ovláda štát, ďalšia

časť je vo vlastníctve súkromných osôb. Rozdielnosť subjektov vlastníctva nemožno

stotožniť s účelom duálneho vysielania. Tým je zabezpečenie rôznosti (rozmanitosti)

informácií šírených masmédiami, prostredníctvom ktorých sa spoluvytvára verejná mienka.

Duálnosť vysielania je aj základom organizácie vysielania elektronických médií v

Slovenskej republike.

Prevádzkovateľom televízneho a rozhlasového vysielania môže byť ten, kto získal

oprávnenie na vysielanie na základe zákona alebo udelením licencie (§ 3 ods. 1 zákona č.

o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania v znení neskorších

predpisov). Prevádzkovateľom televízneho vysielania zo zákona je Slovenská televízia,

ktorú o Slovenskej televízii ustanovil ako verejnoprávnu inštitúciu.

Prevádzkovateľom rozhlasového vysielania zo zákona je Slovenský rozhlas, ktorý je

verejnoprávnou inštitúciou podľa o Slovenskom rozhlase.

Z hľadiska uplatnenia práva na informácie súkromné médiá majú právo úvahy, či

určitú informáciu, ktorá má povahu informácie vo verejnom záujme, sprostredkujú osobám

oprávneným prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie. Na rozdiel od

súkromných médií v duálnom systéme organizácie elektronických médií verejnoprávne

médiá majú povinnosť zabezpečiť šírenie niektorých informácií verejného záujmu. Na

splnenie tejto úlohy štát prostredníctvom zákonov ukladá verejnoprávnym médiám

povinnosť zabezpečiť šírenie ustanovených informácií. o Slovenskej

televízii ukladá takú povinnosť Slovenskej televízii na odvysielanie výziev v krízových

situáciách a pre iné dôležité oznámenia určené verejnosti (§ 4 ods. 2). Rovnakú povinnosť

ukladá Slovenskému rozhlasu o Slovenskom rozhlase v .

Zvýšená ochrana, ktorá sa v Slovenskej republike zaručuje ústavným režimom čl. 26

pre úpravu uplatnenia slobody prejavu a práva na informácie, je vyjadrená aj sprísnením

podmienok dostupnosti niektorých informácií, ktoré sú predmetom verejného záujmu. Ak sa

také sprísnené podmienky splnia, povinnosť sprostredkovať šírenie informácií nemajú iba

verejnoprávne, ale všetky hromadné informačné prostriedky, vrátane súkromných.

Prameňom právnej úpravy pre elektronické médiá je

o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania v znení neskorších predpisov:

„Prevádzkovateľ prostriedku masovej komunikácie je povinný poskytnúť štátnym orgánom

a orgánom územnej samosprávy vysielací čas alebo uverejniť ich neodkladné oznámenia vo

verejnom záujme, a to v čase, ktorý nebezpečenstvo z omeškania zníži na minimum. Je

oprávnený uviesť, že sa tak stalo na žiadosť štátneho orgánu alebo orgánu územnej

samosprávy a požadovať za poskytnutý priestor alebo vysielací čas náhradu“ [§ 5 písm. d)].

Vo vzťahu k všetkým hromadným informačným prostriedkom, vrátane tlače,

zákonodarca ustanovil osobitnú informačnú povinnosť za účelom ochrany spotrebiteľa.

Podľa o ochrane spotrebiteľa orgány štátnej správy, orgány územnej

samosprávy a ostatné orgány verejnej správy majú povinnosť „všetkými dostupnými

prostriedkami informovať spotrebiteľskú verejnosť o nebezpečných výrobkoch. Robia tak

najmä prostredníctvom hromadných informačných prostriedkov, ktoré sú povinné tieto

informácie bez meškania zverejniť“ (§ 21).

V oblasti informácií je úlohou štátu prijať právne predpisy, ktorými sa zabezpečí

verejný záujem tak, že sa určia právne povinnosti rozširovať niektoré informácie, ak sa

splnia zákonom ustanovené podmienky. Uloženie zákazu rozširovať v súkromných médiách

informácie, ktoré sú predmetom verejného záujmu, nie je súčasťou povinnosti štátu v tvorbe

pravidiel zabezpečujúcich osobám dostupnosť informácií, na ktoré sa im zaručuje právo čl.

26 .

Navrhovateľ namietol nesúlad čl. I s a 2

z dôvodu, že týmto ustanovením sa občanom upiera právo prijímať, vyhľadávať a

rozširovať informácie zo súkromných elektronických médií v období volebnej kampane.

Namietnutým ustanovením sa zakázala volebná kampaň v

rozhlasovom vysielaní a televíznom vysielaní držiteľov licencií, ako aj volebná kampaň v

miestnom rozhlase. Ide o opatrenie, ktorým sa zasahuje do rozširovania informácií v

elektronických, teda najúčinnejších médiách súčasnosti. Zásahom sa obmedzujú príležitosti

občanov prijímať a rozširovať informácie, ktoré sú predmetom volebnej kampane. Toto

opatrenie bez pochybností má povahu obmedzenia zaručeného práva slobodne

vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie. Odporca ho odôvodnil tak, že držitelia

licencií mediálne nepokrývajú celé územie Slovenskej republiky a v dôsledku toho

nezabezpečujú občanom rovnaký prístup k informáciám.

Rada Slovenskej republiky pre rozhlasové a televízne vysielanie v Bratislave zaslala

ústavnému súdu prehľady pokrytia územia rozhlasovým a televíznym signálom.

Z materiálov, ktoré Rada ústavnému súdu zaslala 30. júla 1998 a 13. augusta 1998,

vyplynulo, že vysielaním verejnoprávneho rozhlasu je pokryté celé územie Slovenskej

republiky. U televízneho vysielania je televíznym okruhom STV 1 pokryté asi 97,3 % a

STV 2 takmer 89,4 % územia. V Slovenskej republike tak existujú časti územia, ktoré sú

pokryté výlučne signálom STV 1, STV 2, a sú aj časti, v ktorých vysielanie verejnoprávnej

televízie nie je možné sledovať. Z prehľadu ďalej vyplynulo, že vysielanie televízie

držiteľov licencií pokrýva aj časť územia Slovenskej republiky, kde nie je možné zachytiť

vysielanie verejnoprávnej televízie. Napriek tomu však existujú na území Slovenskej

republiky oblasti, v ktorých nie je možné televízne vysielanie vôbec sledovať.

Informovanosť občanov v uvedených častiach je zabezpečená rozhlasovým vysielaním.

Právo na informácie, ktoré sa jednotlivcovi zaručuje , nie je v Slovenskej

republike možné zabezpečiť z technických príčin, keď prostriedkom uplatnenia tohto práva

je televízny signál. Počet osôb, ktorým nemožno zabezpečiť uplatnenie práva na informácie,

sa znižuje v podmienkach duálneho vysielania. Časť obyvateľstva Slovenskej republiky má

možnosť prijímať informácie len z verejnoprávnych elektronických médií, iná časť

obyvateľstva má možnosť uplatniť svoje ústavné právo len prostredníctvom elektronických

médií, ktoré sú držiteľom licencie pre prevádzkovateľa rozhlasového alebo televízneho

vysielania. Technické príčiny v Slovenskej republike neopodstatňujú obmedzovanie

rozhlasového a televízneho vysielania držiteľov licencií o veciach verejného záujmu,

pretože obmedzením ich činnosti sa zvyšuje počet osôb, pre ktoré sa stáva prakticky

nedostupné právo na informácie zaručené .

Voľby sú prostriedkom znovuobnovovania verejnej moci v spoločnosti. Obdobie

volebnej kampane je obdobím zvýšeného záujmu obyvateľstva štátu o verejné veci aj

obdobím zvýšeného významu informácií o verejných záležitostiach. „Volebný zákon

predmet volebnej kampane výslovne nedefinuje, ale z ustanovenia § 23 ods. 6 možno

odvodiť, že predmetom volebnej kampane je vyjadrovanie názorov v prospech alebo

neprospech politickej strany alebo kandidáta“ (). V demokratickej spoločnosti

počas volebnej kampane občania hodnotia stav spoločnosti zaznamenaný

v predchádzajúcom volebnom období a uvažujú o ďalšom smerovaní štátu. Na základe

prijatých informácií rozhodujú o tom, koho vo voľbách splnomocnia na výkon od nich

pochádzajúcej moci v nasledujúcom volebnom období. Informácie o politickej strane, jej

programe, zámeroch a názoroch jej predstaviteľov majú zásadný význam pre uplatnenie

práva, ktoré sa zaručuje . Informácie o okolnostiach, podľa ktorých

občania uplatnia svoje právo podľa čl. 30 ods. 1 majú väčší význam pred uplatnením

aktívneho volebného práva ako v ďalších fázach volebného obdobia. Preto obmedzenie

práva na informácie ustanovené čl. I tretia až piata veta Z.

z. nemožno legitimizovať odôvodnením, že ide o krátkodobé obmedzenie v trvaní 28 dní.

nedovoľuje obmedziť slobodu prejavu a právo na informácie dočasne alebo

krátkodobo. Okrem toho obmedzenie, ktoré je predmetom konania, nie je dočasné alebo

krátkodobé. Ustanovil sa ním osobitný zákaz trvajúci počas celej volebnej kampane.

Úlohou štátu pri príprave volieb a počas ich konania je zabezpečiť občanom

príležitosť pre uplatnenie všetkých zaručených práv a slobôd, ktoré sú

predpokladom riadneho uplatnenia práva zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo

alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov. Zákaz rozširovať informácie, ktoré sú

predmetom verejného záujmu vo vzťahu k volebnej kampani, nie je súčasťou povinností

štátu pri tvorbe pravidiel zaručujúcich osobám dostupnosť informácií dôležitých pre

volebnú kampaň. Z hľadiska porovnávacieho ústavného práva je skôr obvyklá taká právna

úprava, ktorou štát zabezpečuje uplatnenie práva na informácie, ktoré sú predmetom

volebnej kampane, aj prostredníctvom súkromných rozhlasových a televíznych staníc.

Napríklad podľa Španielskeho kráľovstva tento vzťah nie je predmetom osobitnej

úpravy, ale podlieha všeobecnej úprave čl. 20 ods. 1 písm. d), ktorým sa zaručuje právo na

slobodné a pravdivé spravodajstvo a na jeho sledovanie pomocou ľubovoľného

oznamovacieho prostriedku. Republiky Portugalsko obsahuje osobitné ustanovenie v

čl. 40 ods. 3: „Vo volebnom boji majú uchádzači podľa zákona právo na pravidelné a

primerané vysielacie časy v rozhlasových a televíznych staniciach s celoštátnym a

regionálnym dosahom.“

V ďalších krajinách sa porovnateľný právny stav neupravil , ale ustanovil ho

zákon. Napríklad v NSR počas účasti na voľbách do Spolkového snemu a do Európskeho

parlamentu musia politické strany dostať k dispozícii primeraný vysielací čas pre účely

volebnej reklamy. Zákony o verejnoprávnych médiách nepredpokladajú náhradu výdavkov

s ňou spojených, v súkromných médiách strany znášajú náklady svojej volebnej reklamy. V

Taliansku zákon č. 515/1993 verejnoprávnej televízii určil povinnosť dať politickým

stranám k dispozícii vysielacie časy pre ich volebnú kampaň. Súkromné televízne stanice,

ak majú záujem podieľať sa na kampani, to musia oznámiť 30 dní pred voľbami, aby sa

všetkým kandidátom zaručil rovnaký prístup a rovnaké podmienky.

Tretí model, ktorý sa uplatňuje v európskych krajinách, výslovne nedovoľuje, ale ani

nezakazuje využitie súkromných elektronických médií vo volebnej kampani. Napríklad

podľa § 16 ods. 3 zákona č. 247/1995 Sb. o volbách do Parlamentu České republiky a o

změně a doplnění některých dalších zákonů „pre voľby do Poslaneckej snemovne majú v

čase začínajúcom 16 dní a končiacom 48 hodín pred začatím volieb kandidujúce politické

strany a koalície vyhradené v Českom rozhlase celkom 14 hodín a v Českej televízii celkom

14 hodín v rámci ich vysielacích okruhov bezplatne poskytnutého vysielacieho času, ktorý

sa rozdelí kandidujúcim politickým stranám a koalíciám rovným dielom“. Toto ustanovenie

neustanovuje pravidlá volebnej kampane tak, že výslovne vylučuje volebnú kampaň v

rozhlasovom a televíznom vysielaní držiteľov licencií.

Väčšinu základných práv a slobôd zaručených druhou hlavou možno

obmedziť v akomkoľvek verejnom záujme. Obmedzenie slobody prejavu a práva na

informácie sa môže prijať len za účelom zlučiteľným s . Pre rozhodnutie

v okolnostiach prípadu je významné, či rozsah obmedzenia ustanoveného čl. I § 23 ods. 1

je primeraný a .

Zákonodarca sa vôbec nepokúsil formulovať podmienky, za ktorých oprávnený

subjekt môže svoje ústavné právo na informácie uplatniť prostredníctvom súkromných

elektronických médií. Prijatie zákazu odôvodnil existenciou verejného záujmu na vytvorení

rovnakých podmienok pre uplatnenie práva zaručeného a .

Zákonodarca síce vytvoril rovnaké podmienky pre uplatnenie ustanovení čl. 30 ods. 4 a čl.

31 v elektronických verejnoprávnych médiách, ale zároveň neprijal právnu úpravu na

vytvorenie rovnakých podmienok v ostatných masmédiách. Preto tvrdenie, že zákon plní

účel ochrany práv iných, nie je opodstatnené. príjem, vyhľadávanie a rozširovanie

informácií v záujme ochrany práv a slobôd iných nedovoľuje obmedziť v závislosti od

formy vlastníctva alebo druhu médií použitých na šírenie informácií. Zákaz ustanovený čl. I

tretia až piata veta neslúži na účel, na ktorý sa podľa

názoru odporcu ustanovil. Prvá materiálna podmienka ustanovená čl. 26 ods. 4 pri prijatí

citovaného ustanovenia zákona splnená nebola.

Podmienka nevyhnutnosti prijatia obmedzenia v takej spoločnosti, ktorá je

demokratická, je druhou materiálnou podmienkou, ktorú zákonodarca musí splniť, aby ním

ustanovené obmedzenie slobody prejavu a práva na informácie bolo v súlade s .

Podľa rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva termín nevyhnutný "nemá takú

flexibilitu, aby obsahoval význam výrazov užitočný, primeraný alebo žiaduci. Vzťahuje sa

len na existenciu naliehavej spoločenskej potreby vykonať daný zásah" (Handyside case.

Séria A, č. 24, s. 23). Pritom obmedzenie práva priznaného Dohovorom nemožno pokladať

za nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, ak nie je primerané sledovanému legitímnemu

cieľu; pri určovaní rozsahu obmedzenia nie je dôležitý iba cieľ sledovaný obmedzením, ale

aj podstata práva, ktoré sa má obmedziť (Gillow case. Séria A, č. 109, s. 22). V súlade s

medzinárodným štandardom termín „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“ možno

vysvetliť ako naliehavú spoločenskú potrebu prijať obmedzenie základného práva alebo

slobody. Obmedzenie práv a slobôd je nevyhnutné, keď možno konštatovať, že cieľ

obmedzenia inak dosiahnuť nemožno. Predpokladom teda je, že obmedzenie je nutné aj v

demokratickej spoločnosti. Zákon obmedzujúci slobodu prejavu alebo právo na informácie

z iného dôvodu ako ustanovuje druhá materiálna podmienka a nad

mieru nevyhnutnosti alebo bez toho, aby nevyhnutnosť existovala, treba pokladať za

protiústavný.

V demokratickej spoločnosti nie je nevyhnutné, aby štát vylúčil uplatnenie duálneho

vysielania tak, aby verejnoprávne masmédiá boli jediným sprostredkovateľom prenosu

informácií, ktoré sú predmetom volebnej kampane.

Obmedzenie ustanovené čl. I tretia až piata veta

malo slúžiť na ochranu práv iných. V demokratickej spoločnosti nie je nevyhnutné

obmedziť právo jedného, ak sa uplatnenie práva alebo slobody zaručenej takej osobe môže

dosiahnuť bez prijatia obmedzenia. Ochrana pasívneho volebného práva nemôže byť na

ujmu práv osôb, ktorým sa zaručuje právo prijímať a rozširovať informácie, ak právo

zaručené možno zabezpečiť bez obmedzenia práva podľa .

Zámer sledovaný v prospech ochrany práva podľa čl. 30 ods. 4 mohol zákonodarca

dosiahnuť bez prijatia zákazu vysielania volebnej kampane v súkromných elektronických

médiách, napríklad ustanovením podmienok, ktoré sa musia splniť pri vysielaní informácií

volebnej kampane v súkromných elektronických médiách. Preto ani druhá materiálna

podmienka ustanovená pri prijatí čl. I tretia až piata veta

splnená nebola.

Právo zaručené dovoľuje obmedziť jedine vtedy, keď sa splnia

obidve materiálne podmienky čl. 26 ods. 4.

Zákaz volebnej kampane v elektronických médiách držiteľov licencií nemá

právny základ v . Vecne s ním nesúvisí. Predstavuje obmedzenie

práva na informácie zaručeného a 2 nad rámec a proti účelu

tohto základného práva.

Zákonodarca okrem nerešpektovania práva fyzických osôb na informácie porušil

práva ďalšej skupiny osôb, pretože právnické osoby, ktoré sú držiteľom licencie, obmedzil v

ich práve informácie šíriť.

Namietaný nesúlad čl. I § 23 ods. 1 tretia až piata veta

s Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd:

„1. Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory

a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez

ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení

rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

2. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať

takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon a

ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej

celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany

zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných osôb, zabráneniu úniku dôverných

informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.“

Európsky súd pre ľudské práva k tomu uviedol: „Princípy slobody prejavu majú

osobitný význam pre tlač, najmä vzhľadom na výnimočnú úlohu tlače v právnom štáte“

(Case of Castells v. Spain. 1992, č. 236, s. 29 – 30, §59). „Aj keď tlač nesmie prekročiť

určené medze, jej úlohou je rozširovať informácie a myšlienky o politických otázkach

rovnako ako o ostatných oblastiach verejného záujmu. Ba čo viac, nielenže tlač má za úlohu

rozširovať také informácie a myšlienky, ale verejnosť má právo ich prijímať“ (Lingens case.

1986, č. 103, s. 27, § 41). „Hoci sa princípy slobody prejavu formulovali najmä so zreteľom

na tlačené masmédiá, vzťahujú sa nepochybne aj na audio-vizuálne médiá. Audio-vizuálne

médiá majú prostriedky rozširovania predstáv, ktoré tlačené médiá nemôžu sprostredkovať.“

(Case of Jersild v. Denmark. 1994, č. 298, s. 20, § 31).

„Sloboda tlače vytvára pre verejnosť jeden z najlepších prostriedkov na odhalenie a

formovanie názoru na myšlienky a postoje politických lídrov. Všeobecne vzaté, sloboda

politickej diskusie je samotnou podstatou koncepcie demokratickej spoločnosti, ktorá

prevláda v celom Dohovore.“ [Lingens case. A, 1986, č. 103, s. 26, § 42. Tento názor

Európsky súd pre ľudské práva potvrdil vo veci Oberschlick (Case of Oberschlick v.

Austria. 1990, č. 204, s. 26, § 59)].

Európsky súd pre ľudské práva k možnosti obmedzenia slobody prejavu podľa čl. 10

ods. 2 uviedol: „Sloboda prejavu, ako ju ustanovuje čl. 10, je predmetom početných

výnimiek, ktoré sa musia úzkostlivo interpretovať a nevyhnutnosť každého obmedzenia sa

musí presvedčivo zistiť.“ (Case of The Observer and Guardian v. The United Kingdom.

1991, č. 216, s. 29 - 30, § 59).

Do okruhu obmedzení slobody prejavu z dôvodu ochrany práv iných sa

v rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské práva zaradili aj otázky späté s ochranou

volebného práva.

„Slobodné voľby a sloboda prejavu, najmä sloboda politickej diskusie spoločne

vytvárajú základ každého demokratického systému“ (Case of Mathieu-Mohin and Clerfayt

v. Belgium. Series A, 1987, č. 113, s. 22, § 47). „Obe práva sú vzájomne prepojené a

pôsobia tak, aby sa navzájom posilňovali: napríklad ako v minulosti Súd konštatoval,

sloboda prejavu je jednou z „podmienok“ nevyhnutných pre „zabezpečenie slobody prejavu

názoru ľudu pri voľbe zákonodarcov“. Za týmto účelom je osobitne dôležité v období

predchádzajúcom voľbám, aby názory a informácie všetkých druhov mohli voľne obiehať.“

Napriek tomu za určitých okolností sa tieto práva môžu dostať do konfliktu a môže

vzniknúť nevyhnutnosť v období predchádzajúcom voľbám obmedziť slobodu prejavu

spôsobom, ktorý by inak nebol prijateľný, aby sa zabezpečila sloboda prejavu názoru ľudu

pri voľbe zákonodarcov [Case of Bowman v. The United Kingdom (141/1996/762/959), s.

16, § 42].

Parlamentné voľby nesporne predstavujú takú oblasť verejného záujmu,

o ktorej masmédiá majú informovať. Zákonodarca prijatím čl. I § 23 odsek 1 tretia až

piata veta zasiahol do práva na slobodu prejavu zaručenú

čl. 10 ods. 1 Dohovoru. Tento zásah by bol v súlade s Dohovorom jedine vtedy, ak by

sa splnili podmienky čl. 10 ods. 2 Dohovoru. Zákonodarca nepreukázal nevyhnutnosť

prijatia úpravy čl. I tretia až piata veta vo vzťahu

k . Pretože táto podmienka je zhodná s podmienkou „nevyhnutnosti

v demokratickej spoločnosti“ ustanovenou čl. 10 ods. 2 Dohovoru, čl. I § 23 odsek 1

tretia až piata veta nemožno hodnotiť ako právnu normu,

ktorú zákonodarca prijal v súlade so všetkými podmienkami čl. 10 ods. 2 Dohovoru.

Prijatím čl. I tretia až piata veta

zákonodarca obmedzil právo na informácie zaručené čl. 10 ods. 1 Dohovoru bez toho,

aby rešpektoval podmienky čl. 10 ods. 2 Dohovoru.

Namietaný nesúlad čl. I

s , 2 a 4 a s Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Navrhovateľ zároveň s čl. I tretia až piata veta

namietol aj nesúlad čl. I s a 2 .

„V čase volebnej kampane je zakázané vysielať volebné prejavy a volebné programy

a uverejňovať akékoľvek vonkajšie prejavy, ktorými sa propagujú kandidujúce politické

strany, okrem vysielacieho času vyhradeného kandidujúcim politickým stranám podľa

odseku 2. Taktiež je zakázané vysielať volebnú kampaň v čase, ktorý je v rozhlasovom a

televíznom vysielaní vyhradený reklame, alebo využívať rozhlasovú a televíznu reklamu na

volebnú kampaň“ (čl. I § 23 ods. 3).

Takto namietnutý nesúlad podľa navrhovateľom uvedených príčin možno rozdeliť na

dve časti.

Prvá časť námietky sa zhoduje so znením prvej vety čl. I § 23 ods. 3 zákona. Podľa

navrhovateľovho tvrdenia: „Obmedzenie vysielania volebných prejavov a volebných

programov a uverejňovania akýchkoľvek vonkajších prejavov, ktorými sa propagujú

kandidujúce politické strany počas volebnej kampane v súvislosti s novelizáciou zákona č.

o periodickej tlači a ostatných hromadných informačných prostriedkoch v

znení neskorších predpisov v čl. IV , môže viesť k výkladu, že

ustanovenie § 23 ods. 3 sa vzťahuje aj na tlač.“

Odporca tento názor odmietol s odôvodnením, že „z dikcie celého tohto ustanovenia

vyplýva, že sa vzťahuje iba na rozhlasové a televízne vysielanie (slová „vysielacieho

času“).“

V prvej vete čl. I zákonodarca rozlíšil dva

termíny - vysielanie volebných prejavov a volebných programov a uverejňovanie

vonkajších prejavov. V platnom právnom poriadku existuje definícia vysielania. Podľa § 2

ods. 1 písm. a) v znení neskorších predpisov „rozhlasovým a

televíznym vysielaním (ďalej len „vysielanie“) sa rozumie šírenie programov alebo

obrazových a zvukových informácií prostredníctvom vysielačov, káblových rozvodov, družíc

a iných prostriedkov určených na príjem verejnosťou“. V zásade zhodne sa tento pojem

vymedzuje aj Autorský zákon a zákon, ktorým sa mení a dopĺňa

Colný zákon v znení neskorších predpisov: „Vysielaním je prenos diela alebo predmetu

príbuzných práv rozhlasovým vysielateľom alebo televíznym vysielateľom prostredníctvom

drôtového alebo bezdrôtového šírenia vrátane prenosu satelitmi“ (čl. I § 5 ods. 13). Pojem

„vysielanie“ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky sa vymedzuje aj čl. 2 písm.

a) Európskeho dohovoru o cezhraničnej televízii (Oznámenie Ministerstva zahraničných

vecí Slovenskej republiky č. ).

Termín „uverejňovanie“ zákon nedefinuje. V dôsledku toho sa vytvorila príležitosť

pre protikladný výklad. Jedným z predstaviteľných výkladov tohto termínu možno citované

ustanovenie uplatniť aj voči tlači ako zákaz uverejňovania vonkajších prejavov, ktorými sa

propagujú politické strany. V zdanlivej nadväznosti na taký výklad je ustanovenie čl. IV §

9a ods. 1 : „Vydavateľ periodickej tlače je povinný zabezpečiť, aby

periodická tlač neobsahovala informácie, ktoré sú v rozpore s pravidlami volebnej kampane

do Národnej rady Slovenskej republiky a orgánov územnej samosprávy...“.

Rozširujúcim výkladom práva vzťahujúcim právne účinky zákazu ustanoveného čl. I

aj na tlač by sa zaručené právo jednotlivca na informácie ešte viac

obmedzilo. Rovnako by sa obmedzilo aj právo na slobodu prejavu zaručené čl. 10

Dohovoru. Protikladným výkladom práva, pri ktorom sa zákaz podľa čl. I § 23 ods. 3

nevztiahne na vydávanie tlače, sa práva zaručené a čl.

10 Dohovoru neobmedzia.

Ak zákonodarca prijme právnu normu, ktorej formulácia nie je jednoznačná,

nastoľuje stav právnej neistoty. Miera právnej neistoty je rozdielna. Niekedy ju možno

odstrániť výkladom práva podľa všeobecného princípu výkladu a uplatňovania práva

ustanoveného . Inokedy právnu neistotu ohľadne správania

ustanoveného právnou normou nemožno odstrániť ani výkladom podľa čl. 152 ods. 4

.

V situácii, keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom

jeden výklad je v súlade s a medzinárodnými dohovormi podľa a

druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej

normy. Všetky štátne orgány majú vtedy určenú povinnosť uplatňovať

právnu normu v súlade s ().

Zákaz podľa čl. I prvá veta sa vzťahuje len na

rozhlasové a televízne vysielanie, prípadne ďalšie činnosti, ktoré v prevádzkovaní

rozhlasového a televízneho vysielania majú zákonodarcom bližšie nešpecifikovanú povahu

uverejňovania. Povinnosť vydavateľa periodickej tlače (čl. IV § 9a ods. 1 zákona č.

a nasledujúca sankcia podľa čl. IV tohto predpisu) sa nevzťahuje

na dodržovanie všetkých ustanovení § 23 volebného zákona. Právne významná je len

v rozsahu tých ustanovení, ktoré rozumne možno vztiahnuť na činnosť tlače.

Sloboda prejavu zaručuje možnosť vyjadriť navonok myšlienky a názory všetkými

ľudskými zmyslami. Ustanovením čl. I sa

elektronickým médiám uložil zákaz uverejňovať akékoľvek vonkajšie prejavy, ktorými sa

propagujú kandidujúce politické strany. Rozsah zákazu postihol nielen elektronické médiá,

ale aj všetky ďalšie osoby, ktorým sa uprela sloboda prejavu slovom, ako aj každým iným

symbolickým prejavom. Tak široko formulovaný zákaz nemožno hodnotiť ako

obmedzenie slobody prejavu vykonané v súlade s oboma materiálnymi podmienkami

ani s Dohovoru.

V ďalšej časti námietky o nesúlade čl. I s

navrhovateľ uviedol neústavnosť zákazu vysielania volebnej kampane v čase, ktorý

je v rozhlasovom a televíznom vysielaní vyhradený reklame, ako aj neústavnosť zákazu

využívania rozhlasovej a televíznej reklamy na volebnú kampaň. Navrhovateľ namietol

nesúlad čl. I aj s Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

Odporca sa k tejto námietke vôbec nevyjadril.

Ústavný súd v konaní o uvedenej námietke najskôr konštatoval, že na rozdiel od

ustanovenia čl. I tretia až piata veta citovaným

ustanovením sa nevytvára rozdielne právne postavenie verejnoprávnych a súkromných

médií. Verejnoprávnym aj súkromnoprávnym médiám sa čl. I § 23 ods. 3 zakazuje počas

volebnej kampane vysielať volebné prejavy a volebné programy, ako aj všetky vonkajšie

prejavy propagujúce kandidujúce politické strany v inom čase, ako je čas vyhradený na

volebnú kampaň v Slovenskom rozhlase a Slovenskej televízii. Podľa § 23 ods. 3 sa

zároveň všetkým elektronickým médiám zakazuje vysielať volebnú kampaň v čase

vyhradenom reklame alebo využívať reklamu na volebnú kampaň.

Rovnosť verejnoprávnych a súkromných médií nie je podstatná pre rozhodnutie o

súlade zákazu ustanoveného čl. I zákona s a 2 .

Článkom I sa vytvorila ochrana proti

obchádzaniu zákazu ustanoveného v čl. I § 23 ods. 1 tretia až piata veta toho istého zákona.

Európsky súd pre ľudské práva uplatňuje čl. 10 Dohovoru voči reklamným

činnostiam tak, že reklamu dovoľuje obmedziť, ak je nekalá, nie je pravdivá, alebo ak sa

týka niektorých povolaní a obchodných činností. Podmienky takých obmedzení ustanovuje

čl. 10 ods. 2 Dohovoru. Európska komisia pre ľudské práva v konaní o zákone, ktorý v

Spojenom kráľovstve zakázal súkromným televíziám prijímať na vysielanie reklamu s

politickým zameraním, odkázala na formuláciu čl. 10 ods. 1: „Tento článok nebráni štátom,

aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým

spoločnostiam“. Podľa názoru Komisie toto ustanovenie implikuje, že pri udeľovaní

licencie štát môže podrobiť rozhlasové a televízne vysielanie určitým obmedzeniam. V tejto

súvislosti treba prihliadnuť na prax rozdielnych krajín Rady Európy. Niektoré členské štáty

vôbec nedovoľujú reklamu v rozhlase alebo televízii, iné členské štáty reklamu dovoľujú,

ale zároveň určujú podmienky. Za takých okolností Komisia dospela k záveru, že

ustanovenie čl. 10 ods. 1 by sa malo vysvetľovať ako oprávnenie pre štát, aby v licenčnom

konaní vylúčil niektoré osobitné kategórie reklamy (X. and the Association of Z. against the

United Kingdom. Yearbook XIV, s. 546).

Ústavnú ochranu z dôvodu slobody prejavu reklame výslovne odmieta

Kráľovstva Holandsko, ktorá ustanovuje v čl. 7 ods. 4, že záruky poskytnuté tlači,

rozhlasovému a televíznemu vysielaniu sa nevzťahujú na komerčnú reklamu.

V právnom poriadku Slovenskej republiky platia dve zákonné definície ustanovujúce

protikladnú koncepciu reklamy.

Pre účely zákona o rozhlasovom a televíznom vysielaní sa reklamou rozumie

„akékoľvek verejné oznámenie určené na podporu podnikania alebo na dosiahnutie iného

účinku sledovaného zadávateľom reklamy, ktorému sa vysielací čas poskytol za odplatu

alebo za inú protihodnotu“ ( ). Citované

vymedzenie nadväzuje na čl. 2 písm. f) Európskeho dohovoru o cezhraničnej televízii: „Na

účely tohto dohovoru „reklama“ znamená každý verejný oznam určený na podporu

predaja, nákupu alebo prenájmu výrobku alebo služby, na propagáciu veci alebo myšlienky

alebo na vyvolanie iného účinku sledovaného zadávateľom reklamy, na ktorý sa

zadávateľovi reklamy za odplatu alebo za podobnú protihodnotu poskytol vysielací čas.“

Toto vymedzenie sa nevzťahuje iba na reklamu slúžiacu na podporu podnikania. Každá

informácia, ktorá sa za odplatu šíri vo vysielacom čase, môže mať povahu reklamy, ak slúži

na dosiahnutie účinku sledovaného zadávateľom reklamy. Aj volebná kampaň môže mať

povahu reklamy podľa definície zákona o rozhlasovom a televíznom vysielaní.

Druhú koncepciu reklamy ustanovuje o reklame. Tento

zákon určuje, že reklamou sa rozumie verejná informácia uskutočňovaná prostredníctvom

nosičov informácií, ktorej účelom je informovať spotrebiteľa o produktoch, presviedčať a

získať ho na ich užívanie alebo inak ovplyvňovať jeho rozhodovanie pri výbere produktov

[§ 2 ods. 1 písm. a)].

Zákaz ustanovený čl. I sa nevzťahuje na

informácie adresované spotrebiteľom. Tiež sa nevzťahuje na informácie slúžiace na výber a

užívanie výrobkov, tovarov, služieb alebo výkonov komerčného určenia.

Z. z. nemožno vysvetľovať natoľko extenzívne, aby sa pod pojmom „spotrebiteľ“ rozumel

aj volič. Predmetom zákazu určeného v čl. I sú

informácie, ktoré nie sú určené na reklamu podľa zákona o reklame.

Volebná reklama uskutočnená spôsobom ustanoveným podľa čl. I § 23 ods. 3 zákona

č. predstavuje formu obchádzania zákona v kvalite porovnateľnej

s obchádzaním zákona, ktoré Európsky súd pre ľudské práva vo veci Groppera Radio AG

(A, č. 173) označil za porušenie čl. 10 Dohovoru.

Účelom tretia až piata veta je určiť čas

vyjadrený počtom hodín, ktorý v období volebnej kampane slúži na propagáciu politických

strán a osôb uchádzajúcich sa o zvolenie. Podstatou tohto opatrenia nie je iba vytvorenie

rovnakých podmienok v prístupe do elektronických médií v záujme zabezpečenia slobodnej

súťaže politických síl. Určením času, ktorý sa podľa zákona môže venovať volebnej

kampani, sa vytvorili právne predpoklady pre zabezpečenie proporcionality v prístupe

verejnosti k informáciám o veciach verejného záujmu tak, aby oprávnené osoby

prostredníctvom médií prijímali aj iné informácie ako iba propagáciu programov a

prísľubov kandidátov vo voľbách. Rozširovanie informácií, ktoré sú predmetom volebnej

kampane, nad rámec času vyhradeného pre volebnú kampaň, napríklad v rámci reklamy

alebo namiesto reklamy, obmedzuje verejný záujem na zachovaní informovanosti o veciach

významných pre voľby a o ostatných veciach verejného záujmu. Zákonodarca ustanovením

obmedzenia čl. I vo verejnom záujme riešil konflikt

práv zaručených rôznym osobám podľa . Prijaté opatrenie možno

hodnotiť ako opatrenie, ktoré je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti. Pretože čl. I

zákonodarca prijal v súlade s formálnou

podmienkou a oboma materiálnymi podmienkami článku 26 ods. 1, ústavný súd

nevyhovel návrhu na vyslovenie nesúladu tejto vety zákona s a

Dohovoru.

Namietaný nesúlad čl. I § 23 ods. 1 tretia až piata veta a § 23 ods. 3

s

Navrhovateľ v časti návrhu namietol nesúlad čl. I § 23 ods. 1 tretia až piata veta a §

23 ods. 3 s a 2 a zároveň aj s . Podľa neho:

„Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú

ideológiu ani náboženstvo.“

Ústavný súd v predchádzajúcich konaniach o súlade zákona alebo jeho časti

s viackrát rozhodol, že prijatím zákona porušujúceho ustanovenie národná

rada konala v nesúlade s čl. 1 (; ; ; ;

; ; ; ).

V právnom štáte má povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený

všetkým ostatným prameňom práva. Tento znak implikuje aj požiadavku, aby všetky právne

predpisy a v nich obsiahnuté alebo z nich odvodené právne normy, verejnoprávne aj

súkromnoprávne, boli v súlade s ustanoveniami .

Národná rada Slovenskej republiky je viazaná v rovnakej miere ako všetky

ostatné štátne orgány Slovenskej republiky ( ). Pri uplatnení svojej

zákonodarnej pôsobnosti môže prijať ľubovoľný zákon, pokiaľ takýmto zákonom

neprekročí rámec daný .

Princíp právneho štátu ustanovený čl. 1 je základným ústavnoprávnym

princípom v Slovenskej republike. Ak národná rada uplatní svoju zákonodarnú

právomoc v nesúlade s iným ustanovením , zároveň tým poruší aj základný

princíp ústavnosti ustanovený čl. 1. Ak navrhovateľ nerešpektovanie princípu

právneho štátu v návrhu namietne, ústavný súd o ňom rozhodne v rozsahu označenom

navrhovateľom. Preto ústavný súd vyslovil nesúlad čl. I § 23 ods. 1 tretia až piata veta

a prvá veta s .

Namietaný nesúlad čl. III

s

Z dôvodu spôsobenia aplikačnej a interpretačnej neistoty navrhovateľ namietol ďalší

nesúlad ustanovení s . Predmetom námietky bol čl. III

, ktorým sa novelizoval v znení neskorších

predpisov. Podľa v ňom zavedenom § 20a: „Ak prevádzkovateľ porušil povinnosti

ustanovené týmto zákonom alebo podmienky udelenej licencie, rada najviac na jeden

mesiac pozastaví reláciu, v ktorej došlo k porušeniu zákona, alebo uloží prevádzkovateľovi

povinnosť odvysielať oznam o zistenom porušení zákona v rozsahu, forme a vysielacom

čase, ktorý určí rada. Ustanovenia § 20 tým nie sú dotknuté.“ Podstatou námietky bolo

tvrdenie, že v spojení s vytvára stav právnej neistoty

prevádzkovateľov televízneho a rozhlasového vysielania, ktorí nemôžu predvídať svoje

právo podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu Rady Slovenskej republiky pre

rozhlasové a televízne vysielanie podľa § 20a citovaného zákona.

Novozavedený § 20a popri už existujúcich sankciách, ktoré sú upravené v § 20,

zaviedol nové druhy sankcií, a to pozastavenie relácie na jeden mesiac a povinnosť

odvysielať oznam o zistenom porušení v rozsahu, forme a vysielacom čase, ktorý určí Rada.

V zmysle takého chápania by bolo možné voči uloženým sankciám uplatniť opravný

prostriedok podľa § 21 zákona.

Ustanovenie § 20a zákonodarca prijal ako nepriamu novelu zákona o prevádzkovaní

rozhlasového a televízneho vysielania, a nie ako súčasť zákona o voľbách do Slovenskej

národnej rady. Dokazuje to aj , ktorým predseda Národnej rady

Slovenskej republiky vyhlasuje úplné znenie v znení neskorších

predpisov. Sankcia ustanovená sa vzťahuje na porušenie

povinností ustanovených „týmto zákonom“. Právna neistota vzniká ohľadne identifikácie

zákona, ktorý sa rozumie pod slovom „týmto“, a v nadväznosti na to aj ohľadne povinností,

ktorých nesplnenie možno postihnúť podľa

Doslovným výkladom možno so slovom „týmto“ stotožniť zákon o prevádzkovaní

rozhlasového a televízneho vysielania, nakoľko článok III je

novelou a v systematike tohto právneho predpisu sa prijatý

dostal medzi a . V tomto prípade sa sankcia podľa §

20a v znení neskorších predpisov, ku ktorým patrí aj zákon č.

, môže uložiť za porušenie povinností prevádzkovateľov určené zákona o

prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania, ďalej za porušenie povinností

prevádzkovateľov pri vysielaní reklám (§ 6), za porušenie povinností prevádzkovateľov pri

vysielaní sponzorovaných programov (§ 8) alebo za porušenie osobitných povinností

prevádzkovateľov zo zákona (§ 9).

Vylúčiť nemožno ani iný výklad čl. III Predmetom

novelizácie nebolo celé rozhlasové a televízne vysielanie, ale iba tá jeho časť, ktorá sa týka

volebnej kampane. Napriek zaradeniu do v znení neskorších

predpisov, účelom úpravy je ustanoviť sankciu iba za porušenie ustanovení čl. I § 23 ods. 1

a Preto pod slovom „týmto“ treba rozumieť zákon č.

a sankciu ustanovenú v znení neskorších

predpisov treba ukladať za porušenie povinností, ktoré sú určené v novele zákona o voľbách

do Slovenskej národnej rady.

Nejednoznačnosť v určení, za porušenia ktorého zákona možno ukladať sankcie

podľa v znení neskorších predpisov, dokumentuje činnosť

Rady Slovenskej republiky pre rozhlasové a televízne vysielanie, ktorá v období

predvolebnej kampane, moratória a počas volieb v období od 26. 8. do 25. 9. 1998

uskutočnila 22 správnych konaní, v ktorých uložila sankcie za porušenie zákona o voľbách

do Národnej rady Slovenskej republiky. Sankcie podľa § 20a uložila v niektorých prípadoch

samostatne, ale aj v spojení s inými druhmi sankcií podľa

v znení neskorších predpisov.

Právne relevantné formy správania podľa citovanej právnej normy sú „volebné

prejavy“, „volebné programy“ a „akékoľvek vonkajšie prejavy, ktorými sa propagujú

kandidujúce politické strany“. Tieto právne termíny nie sú zákonom definované. Všeobecné

interpretačné pravidlo nevytvára jednoznačný rámec pre vytvorenie

právnej istoty na strane adresátov citovanej právnej normy o správaní, ktorým neporušia

zákaz určený prvou vetou čl. I

Jednou z nevyhnutných súčastí obsahu princípu právneho štátu je požiadavka právnej

istoty. S uplatňovaním tohto princípu sa spája nielen požiadavka po všeobecnej platnosti,

trvácnosti, stabilite, racionalite a spravodlivom obsahu právnych noriem a ich dostupnosti

občanom (publikovateľnosť), no rovnako aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov

verejnej moci (právna istota), ktorej základom je jednoznačný jazyk a zrozumiteľnosť

právnych noriem (požiadavka, aby priemerný občan dokázal porozumieť obsahu právnej

normy).

Požiadavka po jednoznačnom jazyku a zrozumiteľnosti právnych noriem, najmä

zakazujúcich určité druhy správania, teda významne znižuje nebezpečenstvo ich

svojvoľného a diskriminačného uplatňovania výkonnou mocou.

Zákonodarca vytvoril stav právnej neistoty, ktorý spočíva v možnosti určiť

rozdielny zákon za prameň právnej povinnosti, nesplnenie ktorej možno sankcionovať

podľa čl. III Pomocou všeobecného interpretačného

pravidla túto neistotu nemožno odstrániť. Miera právnej neistoty

v tomto prípade je natoľko závažná, že jej odstránenie nemožno ponechať na výklad

práva. Čl. III nesplnil požiadavky, ktoré sú obsahom

princípu právneho štátu výslovne ustanoveného .

Namietaný nesúlad čl. III

s

Navrhovateľ namietol nesúlad čl. III , ktorým sa

nepriamo novelizoval v znení neskorších predpisov aj s

.

Navrhovateľ tento svoj názor odôvodnil tak, že uloženie sankcie podľa § 20a je

obmedzením (aj keď vecne alebo časovo limitovaným) práva na podnikanie podľa čl. 35

ods. 1 . Nakoľko podľa druhej vety nesmie byť z právomoci súdu

vylúčené preskúmanie rozhodnutí orgánov verejnej správy týkajúcich sa základných práv

a slobôd, navrhovateľ uviedol, že podľa jeho názoru ustanovenie § 20a v spojení s § 21

v znení neskorších predpisov nie je v súlade s .

Navrhovateľova námietka vo svojej podstate súvisí s prístupom k súdu, ktorý sa

zaručuje () aj Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd. „V občianskych veciach si sotva možno predstaviť právny štát

bez možnosti mať prístup k súdu“ (Golder case. Series A, 1975, č. 18, s. 16-17, § 34),

uviedol Európsky súd pre ľudské práva. „Či sa právo podľa Dohovoru má pokladať za

občianske alebo nie, to sa musí určiť podľa individuálneho obsahu a účinkov práva, a nie

podľa jeho právnej klasifikácie“ (König case, Series A, 1978, č. 27, s. 30), vyslovil Súd pre

ľudské práva. K tomu pridal: „Nie je podstatné, či podľa vnútroštátneho práva ide o práva a

záväzky občianskoprávneho charakteru, ale o to, či výsledok konania má byť rozhodujúci

pre súkromné práva a záväzky.“ (König case, s. 30).

Navrhovateľ namietol, že uložením sankcie podľa čl. III Z.

z. sa obmedzuje sloboda podnikania zaručená : „Každý má právo na

slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú

zárobkovú činnosť.“

Citované ustanovenie nemožno interpretovať a aplikovať nezávisle od čl. 35 ods. 2

: „Zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo

činností.“

Podnikanie sa môže uskutočňovať len v súlade s podmienkami ustanovenými

zákonom. Porušenie zákonom ustanovených podmienok je formou zneužitia slobody

podnikania, na ktorú sa zaručená ochrana nevzťahuje.

Navrhovateľova námietka o vecne a časovo limitovanom obmedzení slobody

podnikania v dôsledku uplatnenia zodpovednosti podľa čl. III § 20a zákona

č. nie je opodstatnená.

UPLATNENIE VOLEBNÉHO PRÁVA

Namietaný nesúlad čl. I druhá veta

s

Navrhovateľ namietol nesúlad čl. I druhá veta s

, ktorý ustanovuje: „Občania majú za rovnakých podmienok prístup k

voleným a iným verejným funkciám.“

Podľa čl. I druhá veta : „Člen jednej politickej

strany nemôže byť na kandidátnej listine inej politickej strany ani v rámci koalície medzi

kandidátmi inej koaličnej politickej strany.“

Pri uplatňovaní ustanovení čl. 30 v predchádzajúcom konaní ústavný súd vyslovil

právny názor: „Slobodnou voľbou svojich zástupcov môže občan uplatniť aktívne volebné

právo zaručené . Článkom 30 ods. 4 sa občanom Slovenskej

republiky zaručuje prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok. V

rozsahu prístupu k voleným funkciám sa týmto ustanovením zaručuje pasívne volebné

právo, možnosť byť zvolený za zástupcu iných občanov a v ich mene vykonávať moc, ktorá

podľa pochádza od nich“ ().

Aktívne aj pasívne volebné právo sa nezaručuje iba v . Prameňom práva v

Slovenskej republike podľa je aj ) Medzinárodného paktu o

občianskych a politických právach, ktorý určuje, že každý občan má právo na možnosť bez

akýchkoľvek rozdielov uvedených v článku 2 a bez neodôvodnených obmedzení voliť a byť

volený v pravidelných voľbách, ktoré sa budú konať na základe všeobecného a rovného

hlasovacieho práva, tajným hlasovaním zabezpečujúcim slobodu hlasovania.

Navrhovateľ namietol, že ustanovením čl. I § 17 ods. 2 druhá veta zákona

č. sa narušilo pasívne volebné právo, pretože sa narušil prístup občanov k

funkcii poslanca národnej rady určením nerovnakých podmienok prístupu k tejto funkcii v

neprospech občanov, ktorí sú členmi menších politických strán.

Odporca túto námietku odmietol s odôvodnením, že volebný zákon je založený na

prezentácii politických programov politických strán a politických hnutí, a nie jednotlivcov.

Zároveň umožňuje každej politickej strane alebo politickému hnutiu účasť na voľbách. Z

tohto pohľadu sa podľa názoru odporcu občanom nesťažil prístup k voleným funkciám ani

sa neznemožnila slobodná súťaž politických síl.

V ústavnom práve jestvujú dva modely postavenia politických strán. Prvý model sa

uplatňuje napríklad vo Fínsku, Francúzsku, Grécku, NSR, Portugalsku, Taliansku,

Španielsku alebo Švédsku. týchto krajín výslovne upravujú právne postavenie

politických strán. Popri všeobecných úpravách, akou je španielskej , podľa

ktorého: „Politické strany sú prejavom politického pluralizmu, spolupôsobia pri tvorbe a

vyjadrení vôle ľudu a sú hlavnými nástrojmi politickej účasti. Ich zakladanie a výkon

činnosti sú v medziach a zákonov slobodné. Ich vnútorná štruktúra a spôsoby

činnosti musia byť demokratické“, možno v porovnávacom ústavnom práve nájsť aj

množstvo detailných noriem: „Politické strany majú právo podľa zákona na vysielacie časy

vo verejnom rozhlase a televízii podľa kritérií zodpovedajúcej sile ich zastúpenia a

určených zákonom“ ( portugalskej ); „politické strany zastúpené

v Zhromaždení republiky, ktoré sa nezúčastňujú na vláde, majú najmä právo byť pravidelne

a bezprostredne vládou informované o priebehu závažných záležitostí verejného záujmu“

( portugalskej ) a podobne. V druhom ústavnom modele sa neupravuje

postavenie politických strán.

určuje v : „Politické strany a politické

hnutia, ako aj spolky, spoločnosti alebo iné združenia sú oddelené od štátu. “ Toto

ustanovenie nemožno hodnotiť ako ústavnú normu, ktorá výslovne vymedzuje práva

a povinnosti politických strán a politických hnutí. Uvedený význam nemožno pripísať ani

čl. 31: „Zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie musia

umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti.“

sa zaraďuje k ústavám, ktoré neupravujú práva a povinnosti

politických strán. Prípadne ju možno označiť za medzičlánok prvého a druhého modelu.

, ktorá výslovne nevymedzuje práva a povinnosti

politických strán a politických hnutí, upravuje politické práva občanov vrátane ich

volebného práva. Zákonom nemožno toto právo občanov potlačiť do úzadia takým

spôsobom a v takej miere, ako odporca uviedol vo svojom vyjadrení.

Funkcia poslanca národnej rady je volenou verejnou funkciou. Článkom 30 ods. 4 sa

neumožňuje narušiť rovnosť prístupu k takým funkciám za nijakých podmienok. To

znamená, že ani zákonodarca nesmie prijať zákon, ktorým vytvorí nerovnaké možnosti pre

prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Právo uchádzať sa za rovnakých podmienok o prístup k voleným a iným verejným

funkciám sa nepriznáva každému. Článkom 52 ods. 1: „Kde sa v prvej a druhej hlave tejto

používa pojem „občan“, rozumie sa tým štátny občan Slovenskej republiky“ sa toto

právo obmedzuje iba v prospech občanov Slovenskej republiky, pretože volebné právo sa

podľa čl. 30 ods. 1 zaručuje len občanom.

Každý občan Slovenskej republiky má zaručené právo na prístup k voleným

a iným verejným funkciám. na rozdiel od ústavného

Československej socialistickej republiky neustanovuje vedúcu úlohu jednej

politickej strany. Na rozdiel od § 61 ods. 1 ústavného zákona č. 185/1939 Zb. o Ústave

Slovenskej republiky tiež neurčuje, že verejnú funkciu môže mať len organizovaný

príslušník politickej strany, ktorou sa podľa § 58 ods. 1 tohto ústavného zákona rozumela

Hlinkova slovenská ľudová strana. uplatňovanie verejnej moci v spoločnosti ani

neformuje do podoby „straníckeho štátu“, aký sa v NSR odvodzuje od čl. 21 ods. 2

Základného zákona Spolkovej republiky Nemecko. v ods.

1 zachováva princíp občianskej spoločnosti v tom zmysle, že dovoľuje občanom, aby štátnu

moc vykonávali prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo. V prípade

volenej funkcie sa každému občanovi Slovenskej republiky zaručuje právo

uchádzať sa o hlasy voličov v slobodných demokratických voľbách konaných podľa čl. 30

ods. 2 a 3. nevylučuje možnosť uplatnenia tohto práva občanov, ktorí nie sú

organizovaní v politickej strane alebo politickom hnutí. V praxi uplatňovania práva

zaručeného čl. 30 ods. 4 sa vyvinula obyčaj, podľa ktorej sa občan uchádza o zvolenie do

volenej funkcie prostredníctvom politickej strany alebo hnutia, a to aj vtedy, keď nie je

členom nijakej politickej strany.

Ústavný princíp ustanovený čl. 31, podľa ktorého zákonná úprava práv ustanovených

čl. 30 musí umožňovať a napomáhať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej

spoločnosti, sa nevzťahuje iba na slobodnú súťaž medzi politickými stranami a hnutiami.

Slobodná súťaž politických síl sa zaručuje aj vo vnútri jednotlivých politických strán a

hnutí, medzi všetkými občanmi, ktorí uplatňujú ústavné právo na prístup k volenej funkcii.

Navrhovateľ ako príčinu nesúladu právneho režimu ustanoveného čl. I § 17 ods. 2

druhá veta s ďalej uviedol, že pravidlo pre

prideľovanie mandátov (§ 41) utvára situáciu, v ktorej sú občania, členovia menších

politických strán, vylúčení zo súťaže politických síl.

nezakazuje koaličnej strane, aby na kandidátnej listine

koalície uprednostnila občanov, ktorí do koaličnej politickej strany vstúpili z menšej

politickej strany alebo hnutia. Zákon neukladá povinnosť vstupu do koaličnej politickej

strany. Umiestnenie na kandidátnej listine tiež nie je zárukou zvolenia do volenej funkcie,

pretože kandidátna listina je len ponukou pre občanov uplatňujúcich aktívne volebné právo.

Až prejav vôle občanov, ktorí majú zákonom neobmedzenú možnosť rozhodnúť o tom,

ktorý z kandidátov politickej alebo koaličnej politickej strany ich bude zastupovať výkonom

volenej funkcie, má za následok zvolenie jedného zo zákonom neobmedzeného počtu

uchádzačov o volenú funkciu.

Na základe uvedeného možno vysloviť právny názor, že napadnutá druhá veta

zákona nie je v rozpore s článkom 30 ods. 4 .

Namietaný nesúlad čl. I

s

Navrhovateľ namietol porušenie aj prijatím zákona č.

: „ Ak sa uprázdni mandát počas volebného obdobia Národnej rady

Slovenskej republiky, nastupuje náhradník tej istej politickej strany, pričom náhradníka určí

politická strana.“ Navrhovateľ namietol, že zbavením právnej významnosti preferenčných

hlasov vo fáze nastupovania náhradníkov na uprázdnené mandáty zákonodarca porušil

zaručené právo občanov na prístup k voleným a iným verejným funkciám za

rovnakých podmienok.

Odporca návrh odmietol s odôvodnením, že zákonodarca bol toho názoru, že treba

politickým stranám zastúpeným v Národnej rade Slovenskej republiky poskytnúť

dostatočný priestor na výber vhodného náhradníka na uprázdnený mandát vzhľadom na jeho

odbornosť.

Podľa ďalšieho tvrdenia odporcu ustanovenie § 48 ods. 1 volebného zákona nie je v

rozpore s , pretože neporušuje rovnaké podmienky v prístupe k voleným

alebo iným verejným funkciám už i z toho dôvodu, že podmienky nastupovania

náhradníkov sú občanom, ako aj kandidátom na funkciu poslancov v čase volieb známe.

Odporcove tvrdenia ústavný súd hodnotil ako zjednodušené. V konaní o súlade

zákona s nie je dostatočným právnym argumentom odkaz na skutočnosť, že

zákonodarca ustanovil pravidlo správania v zákone, ktorý je predmetom konania.

V okolnostiach prípadu znalosť podmienok ustanovených zákonom pre nastupovanie

náhradníkov na uprázdnený poslanecký mandát nemožno stotožniť s rovnosťou podmienok,

za ktorých v zaručuje občanom prístup k voleným funkciám.

Odporca ďalej odmietol navrhovateľov názor, podľa ktorého zákonodarca prijatím §

48 ods. 1 nerešpektoval právny názor ústavného súdu o obsahu čl.

30 ods. 4 z hľadiska nastupovania náhradníka na uprázdnený poslanecký mandát.

Odporca svoj názor odôvodnil tak, že ústavný súd nálezom rozhodol v konaní o ústavnej

sťažnosti, ktorú riešil za platnosti predchádzajúcej právnej úpravy.

Odporca sa v tomto svojom vyjadrení dopustil dvoch nepresností. Ústavný súd

nevyslovil právny názor citovaný navrhovateľom v konaní o ústavnej sťažnosti. Ústavný

súd tento právny názor vyslovil vo veci , ktorá bola konaním o podnete.

Závažnejšou nepresnosťou odporcu bolo tvrdenie o právnej nevýznamnosti právneho

názoru ústavného súdu, pretože sa týkal predchádzajúcej právnej úpravy.

Ústavný súd vyslovil právny názor, ktorý sa v prvom rade týka obsahu a účelu čl. 30

ods. 4 a iba druhotne zákona, ktorý odporca pomenoval slovami „predchádzajúca

právna úprava“.

Právny režim ustanovený je odpoveďou

zákonodarcu na právny názor ústavného súdu. Zmena zákona sa uskutočnila bez zmeny

. V dôsledku prijatia by sa nemohlo uskutočniť

konanie o podnete analogické konaniu vo veci , ale novelizácia zákona zostala

bez právneho účinku na právomoc ústavného súdu preskúmať, či § 48 ods. 1 zákona č.

bol prijatý v súlade s .

Uplatnenie volebného práva, aktívneho aj pasívneho, je spolu s hlasovaním v referende

najvýznamnejším právnym prostriedkom prevedenia štátnej moci z občana na mechanizmus

verejnej moci. Vzťah medzi občanom ako zdrojom všetkej moci v štáte a verejnou mocou v

demokratickej forme vlády nemožno zredukovať na odovzdanie hlasu občana vo všeobecnom,

rovnom a tajnom hlasovaní v pravidelne konaných voľbách.

Článkom 30 sa v spojení s zaručuje občanovi nielen možnosť

odovzdať svoj hlas v prospech kandidáta na volené miesto alebo možnosť dostať hlas od iných

občanov. Občan vo voľbách rozhoduje o vlastnej budúcnosti v štáte, v ktorom žije. Predstavy

o budúcej orientácii štátu a spoločnosti sa rôznia medzi jednotlivými občanmi nielen v

závislosti od politických sympatií. Aj vo vnútri politických strán a politických hnutí existujú

rozdielne predstavy o budúcom smerovaní vecí verejného záujmu. Preto právo občana zvoliť

si za svojho zástupcu toho, kto sa najviac približuje k jeho vlastným predstavám o riešení

otázok verejného záujmu, je podstatnou súčasťou práva zaručeného .

Formuláciou právnych noriem nemožno zaručiť, že občan toto dôležité právo naozaj uplatní,

ale povinnosťou právneho štátu je vytvoriť právne predpoklady, aby ho uplatniť naozaj

mohol. Občania hlasujúci vo voľbách hlasujú pomocou hlasovacích lístkov, ktoré musia

mať zákonom ustanovené náležitosti. K nim patrí aj poradie kandidátov, ktoré na

hlasovacom lístku musí byť zhodné s poradím kandidátov na hlasovacej listine (§ 22 ods. 2

volebného zákona). Každý občan vie, ktorými osobami sa nechá zastupovať, keď uplatní

svoje právo zúčastniť sa na správe verejných vecí slobodnou voľbou svojich zástupcov. Ak

volič nie je spokojný s poradím kandidátov na hlasovacom lístku, ktorý podľa § 28 ods. 6

volebného zákona vloží do volebnej schránky, má možnosť najviac štyrom kandidátom

udeliť prednostný hlas (§ 28 ods. 4 volebného zákona), ktorý je právne relevantný, ak sa

najmenej 10 % oprávnených voličov zhodne v názore na osobu, ktorá sa má v ich mene a

záujme podieľať na uplatňovaní verejnej moci v štáte ().

Zloženie národnej rady neurčuje vôľa jej poslancov alebo politických strán

zastúpených v národnej rade, ale vôľa občanov, od ktorých pochádza moc v štáte a ktorí

poverujú spoluobčanov, aby v ich mene uplatňovali verejnú moc. Táto zásada platí

rovnakou mierou počas celého volebného obdobia. Vzťahuje sa aj na ustanovenie

náhradníka za poslanca, pretože aj náhradník je zástupcom občanov a zároveň aj

náhradníkovi sa zaručuje právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám za

rovnakých podmienok. Občan má v rámci volebného obvodu možnosť vybrať si skupinu

osôb, ktoré ho budú zastupovať v parlamente. Občania pri uplatnení aktívneho volebného

práva nerozhodujú len o tom, kto z kandidátov na poslanca sa stane poslancom a kto sa

stane náhradníkom. Občania vo voľbách majú priznané aj právo určiť poradie všetkých

kandidátov. neobsahuje ustanovenie o zbavení právnych účinkov preferenčných

hlasov voličov v období po vykonaní volieb. Ak občan uplatní svoje právo podľa čl. 30 ods.

1 s tým, že využije aj právo udeliť prednostný hlas kandidátovi na poslanca, právne

účinky uplatnenia práva sa zachovávajú počas celého volebného obdobia. V súlade s týmto

oprávnením občana, ktorý uplatnil aktívne volebné právo, je oprávnenie občana, ktorý

uplatnil pasívne volebné právo zaručené . Právo nadobudnúť poslanecký

mandát po splnení podmienok ustanovených pre prístup k volenej funkcii sa zaručuje

s rovnakou intenzitou počas celého volebného obdobia. Článkom 30 ods. 4 sa zaručuje

právo na zachovanie právneho stavu určenému prednostnými hlasmi voličov aj v období po

vykonaní volieb.

Právny režim ustanovený podľa čl. I nie je

v súlade s .

Namietaný nesúlad čl. I

s

Navrhovateľ namietol nesúlad vyššie citovaného čl. I § 17 ods. 2 druhá veta zákona

č. aj s : „Zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a

jej výklad a používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v

demokratickej spoločnosti“.

Článkom 31 sa určuje ústavný princíp tvorby a aplikácie všetkých politických

práv, ktoré sa zaručujú v treťom oddiele druhej hlavy. Ide o všeobecný princíp, ktorý má

širší obsah ako ustanovenie Talianskej republiky: „Všetci občania majú právo

organizovať sa slobodne v stranách, aby demokratickou metódou súťažili za účelom určenia

národnej politiky“ alebo Republiky Portugalsko: „Politické strany

súťažia s úctou k zásadám národnej nezávislosti a politickej demokracie cestou organizácie

a vyjadrenia vôle ľudu“. Pretože ustanovenie je v

ústavnom práve ojedinelé, pre jeho výklad a uplatňovanie nie je právne významné

uplatnenie porovnávacej metódy.

je základným zákonom štátu prechádzajúceho od

totalitnej formy vlády k demokratickej forme vlády. Za účelom stabilizácie demokracie a

právnosti štátu obsahuje ustanovenia, ktoré implikovane zahŕňajú zámer ústavodarcu

zaručiť zvýšenú ochranu zvlášť dôležitým spoločenským vzťahom (). K

ústavným zárukám stabilizácie demokracie a právnosti štátu patrí aj princíp ochrany

slobodnej súťaže politických síl v tvorbe a uplatňovaní zákonov upravujúcich politické

práva a slobody.

Ústavný súd o tomto princípe vyslovil, že nemá povahu ústavného práva alebo

slobody zaručenej jednotlivcovi. Jeho obsahom je záväzok Národnej rady Slovenskej

republiky pri prijímaní zákonov upravujúcich politické práva a slobody schváliť iba také

zákony, ktorými sa umožní a ochráni slobodná súťaž politických síl v demokratickej

spoločnosti. Obsahom princípu ustanoveného je zároveň aj záväzok ostatných

orgánov verejnej moci uplatňovať zákony upravujúce politické práva a slobody jedine

spôsobom, ktorý umožní a ochráni slobodnú súťaž politických síl ().

Navrhovateľ nenamietol nesúlad čl. I druhá veta

s nezávisle na inom ustanovení . Navrhovateľ namietol nesúlad tohto

ustanovenia s v spojení s . Pretože Ústavný súd Slovenskej

republiky rozhodol, že zákonodarca prijatím čl. I § 17 ods. 2 druhá veta zákona

č. neporušil , jeho postup bol aj v súlade s

.

Namietaný nesúlad čl. I

s

Z dôvodu nesúladu s čl. 31 navrhovateľ namietol aj čl. I § 16 ods. 3 zákona

č.

Zákonodarca v tomto ustanovení určil: „Ak okrsková volebná komisia nie je

v určenom počte vytvorená spôsobom uvedeným v odseku 1, starosta obce túto skutočnosť

bezodkladne oznámi prednostovi okresného úradu, ktorý po porade so splnomocnencami

kandidujúcich politických strán vymenuje zostávajúcich členov z osôb, ktoré nie sú členmi

nijakej politickej strany alebo koalície.“

Ustanovenie § 16 ods. 3 novely volebného zákona ustanovuje v nadväznosti na § 16

ods. 1 pravidlo doplnenia členov okrskovej volebnej komisie v prípade, keď svoje

oprávnenie delegovať jedného člena a jedného náhradníka nevyužije v zákonnej lehote

každá politická strana alebo koalícia, ktorej kandidátna listina bola zaregistrovaná.

Zmena zavedená citovaným ustanovením spočíva v tom, že dotvorenie okrskovej

volebnej komisie tak, aby každá komisia mala najmenej 5 členov, sa zveruje do právomoci

prednostu okresného úradu, teda menovanému funkcionárovi miestnej štátnej správy, a nie

starostovi, teda jednému z dvoch orgánov samosprávy obce, ako tomu bolo do prijatia

novely volebného zákona.

Na rozdiel od predchádzajúcej úpravy sa v tejto súvislosti ustanovili aj dve

požiadavky, ktoré prednosta okresného úradu musí splniť na to, aby mohol vymenovať

zostávajúcich členov okrskovej volebnej komisie: musí sa poradiť so splnomocnencami

kandidujúcich politických strán a zároveň musí dodržať princíp nestraníckosti osôb, ktoré

hodlá vymenovať. Starosta obce podľa predchádzajúcej právnej úpravy nebol vo svojej

vymenúvacej právomoci nijako právne limitovaný.

Ustanovenie sa vzťahuje na všetky politické práva a slobody vyjadrené

v ústave. Ustanovuje všeobecné požiadavky predovšetkým pre zákonodarstvo

podmieňujúce existenciu demokratickej spoločnosti. Teda aj volebný zákon, v nastolenom

prípade ustanovenie § 16 ods. 3 druhá veta novely volebného zákona, sa musí konfrontovať

s požiadavkou, či umožňuje a ochraňuje slobodnú súťaž politických síl v demokratickej

spoločnosti. Svojou povahou má vplyv na formovanie politických síl v štáte. V

rozpore s týmto ustanovením by bola akákoľvek diskriminácia niektorých politických síl vo

voľbách, konkrétne pri zložení členov okrskovej volebnej komisie.

Z ustanovenia § 16 ods. 1 však vyplýva, že do okrskovej volebnej komisie môže

delegovať každá politická strana alebo koalícia, ktorej kandidátna listina bola

zaregistrovaná, najneskôr do 30 dní pred dňom volieb jedného člena a jedného náhradníka.

Volebný zákon zároveň ustanovuje najväčší možný počet členov okrskovej volebnej

komisie (§ 16 ods. 2). Slobodná súťaž politických síl sa v tomto prípade realizuje

vytvorením možnosti pre každú politickú stranu ustanoviť si svojho zástupcu do okrskovej

volebnej komisie. Právomoc prednostu okresného úradu doplniť (vymenovať) zostávajúcich

členov uvedených volebných komisií sa môže subsidiárne realizovať iba v prípade, ak

príslušné kandidujúce politické strany svojím vlastným pričinením nevyužijú delegačné

oprávnenie priznané im

túto okolnosť označil za prejav (formu) slobodnej súťaže politických síl v spoločnosti (PL.

ÚS 19/98). Rovnakú úlohu má aj ustanovenie čl. I

Tým, že prednosta okresného úradu môže svoju právomoc uplatniť len vo vzťahu k osobám,

ktoré nie sú členmi žiadnej politickej strany alebo koalície, sa poskytuje zákonná záruka

nezneužiť vymenúvaciu právomoc vo vzťahu k akejkoľvek politickej strane alebo koalícii.

Preto ústavný súd tejto námietke nevyhovel.

SÚDNA OCHRANA UPLATNENIA VOLEBNÉHO PRÁVA

Namietaný nesúlad čl. I a čl. II

s

Navrhovateľ namietol neústavnosť čl. I a čl. II

Z. z.: „Proti rozhodnutiu Ústrednej volebnej komisie o registrácii kandidátnej listiny, o

registrácii kandidátnej listiny s úpravami podľa § 18 ods. 2 a proti rozhodnutiu o

odmietnutí registrácie kandidátnej listiny môžu kandidujúce politické strany podať návrh na

vydanie rozhodnutia o zrušení registrácie alebo návrh na vydanie rozhodnutia o ponechaní

kandidáta na kandidátnej listine, alebo návrh na vydanie rozhodnutia o zaregistrovaní

kandidátnej listiny na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Návrh treba podať do troch dní

odo dňa rozhodnutia Ústrednej volebnej komisie. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sa nemožno odvolať. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný

rozhodnúť do piatich dní“ (čl. I § 19 ods. 4). „Konanie vo veciach registrácie kandidátnych

listín“ (čl. II § 200g). V odôvodnení tejto časti návrhu vyslovil navrhovateľ domnienku, že

právomoc vymedzenú v citovaných ustanoveniach mohol zákonodarca zveriť Ústavnému

súdu Slovenskej republiky, pretože ten podľa rozhoduje o ústavnosti

a zákonnosti volieb do Národnej rady Slovenskej republiky.

Odporca najskôr namietol, že nemožno vysvetľovať natoľko

zúžene, ako to urobil navrhovateľ, ale že toto ustanovenie treba „chápať v súlade s § 7

“. Z ustanovení odporca

odvodil právomoc všeobecného súdnictva preskúmať rozhodnutia Ústrednej volebnej

komisie.

Súdy v občianskom súdnom konaní prejednávajú a rozhodujú veci, ktoré vyplývajú z

občianskoprávnych, pracovných, rodinných, družstevných, ako aj z obchodných vzťahov

(včítane podnikateľských a hospodárskych vzťahov), pokiaľ ich podľa zákona

neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1).

Súdy v občianskom súdnom konaní prejednávajú a rozhodujú aj o ďalších veciach za

predpokladu, že to ustanovuje zákon ( ).

Vzájomné vzťahy medzi prameňmi práva sú hierarchické a všeobecne známe.

nevykonáva zákon, ale zákony vykonávajú ústavu. Preto ústavný súd neprijal uvedený

názor odporcu. Ústavnú právomoc všeobecného súdnictva nemožno vysvetľovať na základe

ustanovení zákona. Zákonom možno špecifikovať len takú právomoc všeobecných súdov,

ktorou sa neprekročí rámec . Pre hodnotenie ústavnosti pôsobnosti Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky určenej čl. I a čl. II nie je

právne významné, či je táto pôsobnosť v súlade s .

Jedine ak vyplýva z , navrhovateľova námietka nie je opodstatnená.

Právomoc všeobecného súdnictva podľa sa týka troch

rozsiahlych okruhov právnych vzťahov. Okrem preskúmania zákonnosti rozhodnutí

správnych orgánov môžu súdy rozhodovať o občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach.

V okolnostiach prípadu možno vylúčiť právomoc všeobecných súdov v trestnoprávnych

veciach.

V ústave použitý termín „občianskoprávne veci“ nemožno identifikovať so vzťahmi

upravenými . Navrhovateľ v Doplnení návrhu II. upozornil na

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá v interpretácii pojmu „občianske práva

alebo záväzky“ podstatne presahuje hranice jeho významu zvyčajné vo vnútroštátnych

právnych poriadkoch. Nepridržiava sa tradičného rozlišovania verejného a súkromného

práva a zahŕňa aj široký okruh práv, ktoré majú svoj základ vo verejnom práve (napr. König

case, 1978, A-27, § 90).

Európsky súd pre ľudské práva odmietol kvalifikovať stratu poslaneckého mandátu

ako vec týkajúcu sa občianskych práv. Vyslovil, že právo uchádzať sa o zvolenie do

Národného zhromaždenia a právo byť poslancom je politickým právom, a nie občianskym

v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, takže spory týkajúce sa uplatnenia tohto práva sa

nachádzajú mimo rámca tohto ustanovenia [Case of Pierre-Bloch v. France

(120/1996/732/938)].

Právomoc najvyššieho súdu podľa sa vzťahuje na veci

súvisiace s uplatnením volebného práva. Volebné právo je verejnoprávnym inštitútom. V

medzinárodnom štandarde uplatnenia tohto práva nejestvujú ani náznaky kvalifikácie

volebného práva ako práva, ktorého charakter s prihliadnutím na jeho obsah a účinky

umožňuje jeho zaradenie medzi občianske práva alebo záväzky. Ani v domácom právnom

poriadku, jeho teórii alebo histórii neexistujú príčiny opodstatňujúce hodnotenie volebného

práva ako občianskoprávnej veci podľa .

Preskúmanie rozhodnutí Ústrednej volebnej komisie Najvyšším súdom Slovenskej

republiky môže byť v súlade s iba za predpokladu, že sa ním realizuje

právomoc všeobecného súdnictva preskúmať rozhodnutia správnych orgánov.

Preskúmateľnosť zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov na základe žaloby alebo

opravného prostriedku sa v upravuje v piatej časti, až

. Namietnuté ustanovenie čl. II v systematike

nepatrí do piatej časti. To zdanlivo umožňuje tvrdiť, že

preskúmanie rozhodnutí Ústrednej volebnej komisie najvyšším súdom nie je súčasťou

správneho súdnictva, ale osobitného zákonného režimu.

Platný právny poriadok Slovenskej republiky nevytvoril volebné súdnictvo, aké sa v

Československej republike zriadilo zákonom č. 125/1920 Zb. o volebnom súde v znení

zákona č. 145/1924 Zb. Pôsobnosť najvyššieho súdu pri preskúmaní rozhodnutí Ústrednej

volebnej komisie nemožno hodnotiť ako súčasť volebného súdnictva len z dôvodu, že čl. II

zákonodarca nepodriadil systematike správneho súdnictva.

Tak ako pre hodnotenie ústavnosti právomoci najvyššieho súdu podľa čl. I § 19 ods. 4 a čl.

II nie je právne významné, či je táto právomoc v súlade s §

7 , právny význam nemá ani súlad so systematickým

usporiadaním piatej časti . Iba ustanovením pôsobnosti

zlučiteľnej s ústavnou pôsobnosťou vymedzenou v čl. 142 ods. 1 mohol zákonodarca konať

v súlade s , keď prijal čl. I a čl. II

Právomoc všeobecného súdnictva konať vo volebných veciach vznikla prijatím

Zápis do zoznamu voličov je zákonom ustanovenou podmienkou

uplatnenia aktívneho volebného práva občana. Rozhodovanie o návrhu o vykonaní opravy

alebo o doplnení zoznamu voličov v konaní pred okresným súdom je zákonom

zabezpečeným spôsobom ochrany ústavného práva občana na preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom, ktoré nesmie byť vylúčené z právomoci súdu,

keď sa rozhodnutie týka základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 druhá veta).

Preskúmanie rozhodnutia volebnej komisie v konaní vo veciach registrácie

kandidátnych listín podľa čl. II sa priamo netýka uplatnenia

základného práva alebo slobody. Až sprostredkovane cez právne účinky registrácie

kandidátnej listiny môže mať vplyv na uplatnenie pasívneho volebného práva občana.

Odporca nesprávne zjednodušil tento právny vzťah, keď ho stotožnil s konaním podľa § 8

volebného zákona a .

V konaní podľa čl. II sa nezabezpečuje uplatnenie

základného práva občana zaručeného . Orgány všeobecného súdnictva

podľa čl. 142 ods. 1 nepreskúmavajú iba zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, ak sa

týkajú základných práv alebo slobôd.

Podľa súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí správnych

orgánov. Pojem „rozhodnutie orgánu verejnej správy“ uvedený v čl. 46 ods. 2 ústavný súd

hodnotil ako synonymný s termínom „rozhodnutia správnych orgánov“, ktorý sa uvádza v

čl. 142 ods. 1. V právnom poriadku Slovenskej republiky toto synonymum použil aj

zákonodarca, keď v ustanovil: „V správnom

súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí orgánov štátnej správy, orgánov

územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb,

pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických osôb a

právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“)“.

Ústavný súd k čl. 142 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 uviedol: „Pojem verejnej správy je

termínom, ktorý sa do právnej teórie i praxe zaviedol v 90. rokoch namiesto pojmu „štátna

správa“. Vyjadruje sa ním zmenená skutočnosť, podľa ktorej správu verejných vecí môžu

vykonávať aj neštátne subjekty. Pojem verejnej správy sa odvodil od pojmu správy ako

vedomej činnosti slúžiacej na dosiahnutie určitého cieľa (účelu). Podľa toho, či ide o

činnosť sledujúcu súkromné alebo verejné ciele, sa rozlišuje medzi správou súkromnou a

verejnou. Verejnú správu charakterizuje to, že sa vykonáva vo verejnom záujme. Pojem

verejná správa označuje buď činnosť alebo inštitúcie, ktoré správu vykonávajú“ (PL. ÚS

19/98). V okolnostiach prípadu Ústredná volebná komisia je inštitúciou verejnej správy za

predpokladu, že činnosť, ktorú vykonáva, je správnou činnosťou vykonávanou vo verejnom

záujme.

Verejný záujem treba vymedzovať podľa okolností prípadu. V okolnostiach prípadu,

ktorý je predmetom konania pred ústavným súdom, je právne významné rozhodnutie o tom,

či pri príprave a zabezpečovaní volieb je vo verejnom záujme vytvoriť orgán verejnej moci

a či je takým orgánom Ústredná volebná komisia.

Navrhovateľ namietol, že volebné komisie sú spoločensko-politickými orgánmi sui

generis. Nedisponujú právomocou v oblasti verejnej správy. Nakoľko Ústrednú volebnú

komisiu nemožno kvalifikovať ako správny orgán, zákonodarca rozšíril právomoc

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nad rámec právomoci všeobecného súdnictva, keď

tomuto štátnemu orgánu zveril konanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam

Ústrednej volebnej komisie.

Odporca označil Ústrednú volebnú komisiu za subjekt verejného práva sui generis.

Rozhodnutia Ústrednej volebnej komisie v súvislosti s uplatnením pasívneho volebného

práva sú podľa odporcovho názoru preskúmateľné súdom bez rozporu s čl. 142 ods. 1

.

V ustanovení v znení neskorších predpisov je

upravené zriaďovanie volebných komisií, v odseku 2 členstvo vo volebnej komisii a v ods.

3 tohto ustanovenia utváranie volebných komisií zo zástupcov politických strán a hnutí

alebo ich koalícií.

Účasť štátnych orgánov na organizácii volieb vymedzuje

v znení neskorších predpisov v § 11 ods. 7, § 13 ods. 4, § 19 ods. 5, § 22 ods. 2 až 4, § 24

ods. 1 a 2, § 47, § 53 ods. 3, § 54, ako aj v návrhu namietnutým § 19 ods. 4 zákona č.

v znení Zákonom sa taxatívne ustanovuje účasť

Štatistického úradu Slovenskej republiky (§ 11 ods. 7), Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky (§ 13 ods. 4, § 19 ods. 5, § 22 ods. 2 až 4, § 54), predsedu Národnej rady

Slovenskej republiky (§ 24 ods. 1 a 2 aj § 47) pri vyhlásení volieb a spolupôsobení pri

organizácii volieb. Po overení volieb poslancov Národnej rady Slovenskej republiky zákon

ustanovuje oznamovaciu povinnosť voči ďalšiemu štátnemu orgánu, ktorým je Ministerstvo

financií Slovenskej republiky (§ 53 ods. 3). V neposlednom rade zákon ustanovuje

právomoc všeobecného súdnictva v ustanovení, ktorého nesúlad s navrhovateľ

namietol.

Zákon neustanovuje, že volebné komisie sú samostatným štátnym orgánom.

Iné štátne orgány poskytujú Ústrednej volebnej komisii súčinnosť v zákonom

ustanovených medziach. Napr. podľa v znení neskorších

predpisov: „Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky vytvára na pomoc pri plnení úloh

Ústrednej volebnej komisie odborno-administratívny útvar.“ Z ustanovení zákona však

nemožno odvodiť, že poskytovaním súčinnosti zo strany štátneho orgánu sa Ústredná

volebná komisia stáva dočasným organizačným útvarom takéhoto štátneho orgánu. Zákon

neumožňuje odvodiť ani záver, že odborno-administratívny útvar vytvorený Ministerstvom

vnútra Slovenskej republiky na pomoc Ústrednej volebnej komisii sa stáva súčasťou

Ústrednej volebnej komisie a vykonáva časť právomocí tohto orgánu. Ústredná volebná

komisia teda nekoná ako orgán štátnej správy a orgány štátnej správy sa nepodieľajú na

uplatnení právomocí Ústrednej volebnej komisie.

Ústredná volebná komisia koná o veciach a spôsobom ustanoveným § 13 ods. 3

v znení neskorších predpisov. Podľa tohto ustanovenia: „Ústredná

volebná komisia

a) preskúmava kandidátne listiny a rozhoduje o ich registrácii alebo o odmietnutí

registrácie,

b) dohliada na pripravenosť volebných komisií nižších stupňov zabezpečovať úlohy podľa

tohto zákona,

c) prerokúva informácie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o organizačnej

a technickej príprave volieb a odporúča návrhy na vykonanie opatrení,

d) prerokúva informácie Štatistického úradu Slovenskej republiky o príprave projektu

technického spracovania výsledkov volieb v okresoch a v Slovenskej republike,

e) prerokúva informácie o zabezpečení rovnosti pridelenia vysielacích časov v televíznom a

rozhlasovom vysielaní počas volebnej kampane,

f) zisťuje a uverejňuje výsledky volieb,

g) vyhotoví zápisnicu o výsledkoch volieb a odovzdá ju predsedovi Národnej rady

Slovenskej republiky,

h) vydáva zvoleným kandidátom osvedčenia o zvolení,

i) odovzdá volebné dokumenty do úschovy Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky“.

o správnom konaní vymedzil správne orgány v a ,

podľa ktorého ide o miestne a ústredné orgány štátnej správy alebo orgány štátnych

organizácií, ak rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach

občanov a organizácií. Predmetom konania nemôže byť akýkoľvek záujem fyzickej, resp.

právnickej osoby, ale iba taký záujem, ktorému právne predpisy poskytujú osobitnú

ochranu.

Platná právna úprava vytvorila Ústrednú volebnú komisiu s právomocami, ktorých

uplatnenie je vo verejnom záujme.

Napriek skutočnosti, že Ústredná volebná komisia je špeciálnym orgánom, existuje

viac znakov, ktoré odôvodňujú považovať ju za orgán verejnej správy. Volebné komisie sú

orgánmi verejnej moci v oblasti verejnej správy, pričom povaha a činnosť Ústrednej

volebnej komisie má verejno-mocenský, resp. verejno-správny charakter. Ústredná volebná

komisia je zriaďovaná na základe zákona a jej činnosť, napriek istým špecifikám, možno

charakterizovať ako pravidelnú, uskutočňovanú raz za štyri roky. Za predpokladu, že

nastanú podmienky pre vyhlásenie mimoriadnych volieb aj mimo tohto obdobia. Ústredná

volebná komisia disponuje celým radom právomocí, ktoré vyplývajú zo zákona, a záväzne

rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov práva. Je charakterizovaná aj vlastným

personálnym substrátom (podľa v znení neskorších predpisov si

vytvára odborno-administratívny útvar). Vo svojej činnosti nevystupuje priamo v mene

štátu, ale zabezpečovaním úloh a vydávaním rozhodnutí ovplyvňuje jeho fungovanie, čo

znamená, že ako subjekt verejnej správy zakladá, mení a zrušuje vzťahy vznikajúce vo

verejnej správe. Činnosť Ústrednej volebnej komisie je administratívny proces, ktorý

vyúsťuje do rozhodovacej činnosti. Rozhodnutia možno charakterizovať ako

neformalizované.

Podľa právneho názoru ústavného súdu orgánom verejnej správy môže byť iba taký

orgán, ktorý má právomoci v oblasti správy verejných vecí. Zákon určil Ústrednej volebnej

komisii rozhodovacie právomoci. Napríklad podľa čl. 13 ods. 3 písm. a) Ústredná volebná

komisia rozhoduje o registrácii kandidátnych listín alebo o odmietnutí ich registrácie.

Zákonom ustanovenú právomoc Ústredná volebná komisia nemôže vykonávať pri správe

súkromných vecí. Uplatnenie volebného práva vo voľbách je spôsobom realizácie

základného práva občana, ktoré sa ako politické právo zaručuje . Toto právo sa

uplatňuje vo vzťahu medzi občanom a štátom, ktorý patrí k najvýznamnejším

verejnoprávnym vzťahom.

Ústredná volebná komisia nie je orgánom štátnej správy, ale je orgánom

verejnej správy. Čl. 142 ods. 1 sa súdom zveruje právomoc preskúmať

rozhodnutia správnych orgánov. V tejto formulácii neurčuje iba právomoc

všeobecného súdnictva preskúmať rozhodnutia štátnej správy, ale aj ďalších orgánov

verejnej správy. Čl. II v súlade s

určil, že rozhodnutia Ústrednej volebnej komisie ako orgánu verejnej správy je

príslušný preskúmať Najvyšší súd Slovenskej republiky. Čl. I § 19 ods. 4 a čl. II § 200g

je v súlade s .

Namietaný nesúlad čl. I a čl. II

s

Navrhovateľ namietol, že čl. I a čl. II nie

je v súlade ani s , presnejšie s tou jeho časťou, ktorou sa účastníkovi

konania zaručuje prerokovanie veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonaným dôkazom.

Práva zaručené sú súčasťou siedmeho oddielu druhej hlavy

nazvanej Právo na súdnu a inú právnu ochranu. Ústavný súd v konaniach na ochranu

ústavnosti opakovane vyslovil, že uplatnenie v okolnostiach konkrétneho

spoločenského vzťahu si obvykle vyžaduje uplatnenie všetkých navzájom súvisiacich

noriem (; ). Uplatnenie práv zaručených je

v príčinnej súvislosti s ochranou podľa , v ktorom sa zaručuje právo na

prístup k súdu ().

Článok 46 ods. 1 upravuje prístup k súdu ako možnosť predložiť súdu na

rozhodnutie spor o tie práva, ktoré sa podľa rozhodnutia zákonodarcu môžu

predkladať súdu. Článkom 46 ods. 1 sa teda zaručuje právo stať sa účastníkom

súdneho konania z vlastnej iniciatívy. Od tohto práva treba odlíšiť právo byť

účastníkom súdneho konania vždy, ak zákon dovoľuje súdu rozhodovať o práve

osoby. Právo byť účastníkom konania pred súdom konajúcim vo svojej veci sa

zaručuje prostredníctvom . Navrhovateľ namietol, že toto právo sa

porušuje politickým stranám, ak rozhodnutie Ústrednej volebnej komisie o registrácii

politickej strany predloží na súdne preskúmanie iná politická strana.

Ústavný súd vyslovil právny názor, podľa ktorého v právnom štáte musí existovať

„možnosť spoliehať sa na to, že štát poskytne občanom efektívnu ochranu ich práv v súlade

s platnou právnou úpravou“ (). Právnické osoby sú popri fyzických osobách

jednou z dvoch existujúcich skupín subjektov práva. Z podstaty právneho štátu, ktorá okrem

iného spočíva v efektívnej ochrane práv fyzických osôb, možno odvodiť aj požiadavku

efektívnej ochrany práv právnických osôb. Preto nárok právnických osôb na právnu ochranu

vyplýva z princípu . Aj Dohovoru orgány Rady Európy uplatňujú ako

právo, ktoré sa zaručuje fyzickým aj právnickým osobám. Preto právo politickej strany na

prístup k súdu zákonodarca v zásade mohol porušiť.

Zároveň s námietkou nesúladu čl. II s

a navrhovateľ namietol aj nesúlad čl. II uvedeného zákona

s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd: „Každý má právo na

to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti

nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po

dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej

bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo

ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne

nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na

ujmu záujmom spravodlivosti“.

Navrhovateľ svoju námietku nesúladu čl. 6 ods. 1 Dohovoru odôvodnil tak, že

ustanovenie čl. II nielenže znevýhodňuje politickú stranu, o

ktorej registrácii sa koná, ale nepriznáva tejto politickej strane ani status procesnej strany.

Tento právny stav navrhovateľ porovnal s právnym názorom Európskej komisie pre ľudské

práva, ktorá vo veci Fredin proti Švédsku vyslovila porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru z

dôvodu, že sťažovateľ nemal možnosť verejne vypovedať pred správnym súdom.

Navrhovateľ namietol nesúlad čl. II aj s poukazom

na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Dombo Beheer proti Holandsku

(1994, A-274).

Odporca návrh odmietol s odôvodnením, že použitím dikcie „politická strana“ mal

zákonodarca na mysli každú politickú stranu, ktorá sa môže dostať do sporu pri registrácii

kandidátnych listín. Svoj názor odporca doplnil odkazom na teóriu občianskeho procesného

práva: „spôsobilosť byť účastníkom konania priznáva zásadne každému, kto má spôsobilosť

mať práva a povinnosti, a výnimočne aj tomu, komu spôsobilosť byť účastníkom konania z

osobitných dôvodov sám priznáva, lebo každý má právo dovolávať sa na súde procesnej

ochrany práv, ktorou boli ohrozené alebo porušené“.

Spôsobilosť byť účastníkom konania, tak ako ju vymedzuje citovaný doktrinálny

názor, predstavuje všeobecnú vlastnosť každej osoby byť subjektom procesných práv. Táto

možnosť nie je absolútna, ale vymedzuje a zaručuje sa zákonom. Ak by platil opak, nemalo

by právny význam ustanovenie čl. II , pretože v ňom

uvedení účastníci konania tiež majú spôsobilosť byť účastníkom konania. Predmetom

konania pred ústavným súdom v rozsahu tejto časti návrhu bolo rozhodnutie, či politická

strana so spôsobilosťou byť účastníkom konania má zaručené také právne postavenie, ktoré

jej dovoľuje uplatniť práva účastníka v konaní podľa čl. II

Z. z.

Navrhovateľ v podstate namietol nesúlad čl. II Z.

z. s prvou vetou čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a to vo vzťahu k právu na prístup k súdu a na

spravodlivé a verejné prerokovanie záležitosti účastníka konania. Pre takto vymedzený

predmet sporu má právny význam už citovaný názor Európskeho súdu pre ľudské práva o

tom, že spory týkajúce sa uplatnenia volebného práva sa nachádzajú mimo rámca čl. 6 ods.

1 Dohovoru [Case of Pierre-Bloch v. France (120/1996/732/938)]. Navrhovateľ teda

namietol nesúlad čl. II s prvou vetou

Dohovoru neopodstatnene. Iný význam má námietka nesúladu citovaného ustanovenia

zákona s .

Politická strana, ktorej kandidátna listina je predmetom konania podľa čl. II § 200g

ods. 1 , nie je v čl. II citovaného zákona výslovne

ustanovená za účastníka konania vtedy, ak návrh na začatie konania podá iná politická

strana. Národná rada prijala zákon, ktorým výslovne ustanovila, že súd sa bude záležitosťou

zaoberať. Národná rada ustanovila aj príslušnosť orgánu súdnej moci. Za účastníka konania

však výslovne neurčila právnickú osobu - politickú stranu, o práve ktorej sa má konať.

Tento nedostatok právnej úpravy nemožno odstrániť pomocou ustanovení

o vedľajšom účastníkovi.

„Ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť

konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, ...“ (§ 93 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku).

„Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu, alebo na výzvu niektorého z účastníkov

urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na

návrh“ ( ).

„V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však

iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje,

posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností“ ( ).

Vedľajší účastník môže vystupovať iba v sporovom konaní. Predpokladom jeho

účasti je existencia právneho záujmu na výsledku konania, teda že jeho právne postavenie

bude výsledkom sporu ovplyvnené. Tento predpoklad sa zdanlivo spĺňa v prípade konania o

registrácii politickej strany podľa čl. II

Právne postavenie politickej strany, o ktorej registrácii má konať najvyšší súd, bude

ovplyvnené rozhodnutím najvyššieho súdu. Konanie podľa čl. II

Z. z. predstavuje osobitné konanie nielen z formálneho hľadiska. V skutočnosti vedľajším

účastníkom konania o registrácii inej politickej strany je tá politická strana alebo politické

hnutie, ktorá na najvyšší súd podala návrh podľa čl. II Z.

z., pretože táto strana má právny záujem na výsledku konania. Predmetom konania však nie

sú práva navrhovateľa, ale tretej osoby. Tá by mala mať právne postavenie účastníka

konania. V rozpore s faktickým stavom zákon predkladateľa návrhu s právnym záujmom na

výsledku konania výslovne určil za účastníka konania. Právnická osoba, o ktorej právach sa

má konať, také právne postavenie nemá. Súd jej môže priznať iba právne postavenie

vedľajšieho účastníka konania. Nadobudnutie tohto právneho postavenia zákon ponecháva

na úvahu súdu. Politická strana alebo politické hnutie nemá vytvorenú právnu istotu, že

dostane primeranú príležitosť prezentovať svoju záležitosť pred súdom za podmienok, ktoré

ju podstatným spôsobom neznevýhodnia pred účastníkmi konania. Namietnuté

ustanovenie čl. II nie je v súlade s

.

Ustanovenie čl. I nie je v príčinnej súvislosti

s ochranou zaručenou a Dohovoru.

IV.

Podľa strácajú ustanovenia, u ktorých ústavný súd vyslovil nesúlad

podľa účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie označené

ustanovenia o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení

neskorších predpisov do súladu s a Dohovorom o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, strácajú po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto

nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Nález vyhlásený v Košiciach 18. marca 1999

JUDr. Milan Č i č

predseda pléna Ústavného súdu

Slovenskej republiky