Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 730 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (835)PL. ÚS 36/95
PDF · 356.25 KB
No categories available
PL. ÚS 36/95
Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu
JUDr. Milana Čiča a sudcov JUDr. Júliusa Černáka, JUDr. Anny
Danielčákovej, JUDr. Jána Drgonca, JUDr. Jána Klučku, JUDr. Viery
Mrázovej, JUDr. Štefana Ogurčáka, JUDr. Richarda Rapanta a JUDr. Miloša
Seemanna na verejnom zasadnutí 3. apríla 1996 vo veci navrhovateľa skupiny
35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpeného poslancom
Ing. Jánom Langošom, proti Národnej rade Slovenskej republiky, bez
prítomnosti jej zástupcu, o vyslovenie nesúladu 22 ods. 1, 23 ods. 1, 2, 3, 5, 6
a 7, 24 ods. 1 a 28 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva
k pozemkom s čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 13 ods. 2, 3 a 4, čl. 20 ods. 1 a 4
a čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1, čl. 3 ods. 3, čl. 4 ods. 2, 3
a 4 a čl. 11 ods. 1 a 5 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza
Listina základných práv a slobôd, takto
r o z h o d o l :
1. Ustanovenia 23 ods. 3, 5 a 6 písm. b/ zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na
usporiadanie vlastníctva k pozemkom n i e s ú v súlade s čl. 12 ods. 1 a čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 11 ods. 1 ústavného zákona
č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd.
2. Ustanovenie 28 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva
k pozemkom n i e j e v súlade s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1
ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv
a slobôd.
3. Návrh na vyslovenie nesúladu 23 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na
usporiadanie vlastníctva k pozemkom s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 2, 3 a 4 a čl. 20
ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky z a m i e t a .
4. Vo zvyšnej časti sa návrhu n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol
27. septembra 1995 predložený návrh skupiny 35 poslancov Národnej rady
Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného Ing. Jánom
Langošom, poslancom Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania
o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 písm. a) Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“). Predmetom návrhu bola požiadavka na
vyslovenie nesúladu:
1. ustanovenia 22 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 180/1995 Z. z. (ďalej len „zákon č. 180/1995 Z. z.“) s čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 4,
čl. 13 ods. 2, 3, 4 a čl. 59 ods. 2 ústavy a s čl. 1, čl. 3 ods. 3, čl. 4 ods. 2, 3 a 4
a čl. 11 ods. 5 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina
základných práv a slobôd (ďalej len „Listina základných práv a slobôd“),
2. ustanovenia 23 ods. 1, 2, 3, 5, 6 a 7 zákona č. 180/1995 Z. z. s čl. 12
ods. 1, čl. 13 ods. 2, 3 a 4 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a s čl. 1, čl. 4 ods. 2, 3 a 4
a s čl. 11 ods. 1 a 5 Listiny základných práv a slobôd,
3. ustanovenia 24 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. s čl. 12 ods. 1, čl. 13
ods. 2, 3 a 4 a s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a s čl. 1, čl. 4 ods. 2, 3 a 4 a čl. 11
ods. 1 a 5 Listiny základných práv a slobôd,
4. ustanovenia 28 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z. s čl. 1, čl. 12 ods. 4
a čl. 13 ods. 3 ústavy a s čl. 3 ods. 3 a čl. 4 ods. 4 Listiny základných práv
a slobôd.
Ústavný súd na svojom neverejnom zasadnutí v pléne tento návrh
predbežne prerokoval a po zistení, že spĺňa všetky náležitosti návrhu podľa 20
a 37 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon č. 38/1993 Z. z.“) a že nie sú
dôvody na jeho odmietnutie, ho 10. októbra 1995 prijal na ďalšie konanie.
Navrhovateľ v odôvodnení svojho návrhu uviedol:
1. Demokratický a právny štát založený na úcte k právam a slobodám
človeka vylučuje, aby účelovosť akokoľvek dobre mienená otvárala cestu
k ľubovôli. Ani zvrchovanosť štátu nezakladá pre štát možnosť ľubovoľných
daní, aj keby sa tak stalo na základe zákona.
V oblasti daňovej je potrebné požadovať, aby zákonodarca podložil
svoje rozhodnutie objektívnymi racionálnymi kritériami.
Je vecou štátu, aby v záujme svojich funkcií rozhodol, že v určitých
prípadoch poskytne jednej skupine občanov menej výhod ako inej. Ani
v takomto prípade však nie je možné postupovať ľubovoľne. Môže sa tak stať
len s poukazom na verejné hodnoty.
Podľa názoru navrhovateľa odvod určený v ustanovení 22 ods. 1 zákona
č. 180/1995 Z. z. je vlastne skrytou daňovou povinnosťou, ktorá sa vzťahuje na
určitú skupinu občanov, a to vždy v prípade, ak nastanú podmienky ustanovené
zákonom. Štát týmto zásahom jednoznačne znevýhodnil tieto skupiny občanov,
pričom ani z dôvodovej správy nie je zrejmé, že tak urobil z dôvodov verejného
záujmu a pre verejné blaho.
Je nesporné, že kritériá uvedené v 22 ods. 1 citovaného zákona postihuje
nových nadobúdateľov pozemkov nehnuteľností a títo sú v nerovnom
postavení oproti nadobúdateľom, na ktorých sa vzťahuje iný právny predpis
(pozri 28 zákona č. 180/1995 Z. z.).
Z právnej teórie a praxe je zrejmé, že nerovné zaobchádzanie s občanmi
je prípustné len vtedy, ak by sa tým sledoval legitímny cieľ, súčasne však
prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa nemôžu byť neúmerné. O neúmernosť
nejde, ak je možné odvolať sa na verejné hodnoty.
Podľa navrhovateľa v danom prípade nebol dodržaný tento princíp,
pretože zákonom SNR č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych
vzťahov k nehnuteľnostiam došlo k odstráneniu tej nerovnosti, ktorú napadnuté
ustanovenie 22 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. opätovne zavádza.
Zrejme túto skutočnosť si uvedomoval aj sám zákonodarca, keď vylúčil
aplikáciu aj zákona SNR č. 293/1992 Zb.
Tým sa sám dostal do kontradiktórnej polohy, pretože na jednej strane
zákonom SNR č. 293/1992 Zb. odstránil nezrovnalosti pri dedení
pochádzajúcich z čias totality a na druhej strane zákonom č. 180/1995 Z. z.
prakticky ten istý princíp opätovne do právneho poriadku zavádza.
Vychádzajúc z bodu 2, navrhovateľ sa stotožnil so závermi Ústavného
súdu ČSFR (rozhodnutie č. 11/92 Zbierky uznesení a nálezov Ústavného súdu
ČSFR), podľa ktorého pojem rovnosti občanov pred zákonom je nutné chápať
nie ako kategóriu abstraktnú, ale ako rovnosť relatívnu, ktorá požaduje len
odstránenie neodôvodnených rozdielov.
Nadobúdatelia pozemkov nadobúdaných od účinnosti zákona
č. 180/1995 Z. z. sú znevýhodnení voči doterajším nadobúdateľom - dokonca
aj voči nadobúdateľom podľa zákona č. 293/1992 Zb. - pričom toto
znevýhodnenie nie je vyvážené verejným záujmom nedrobenia pozemkov,
keďže sa netýka všetkých pozemkov, ale len pozemkov mimo zastavaného
územia obce, resp. pozemkov uvedených v ustanovení 24 ods. 2 zákona
Schválením napadnutého 22 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. bol
porušený predovšetkým princíp zakotvený v čl. 13 ods. 3 ústavy, podľa ktorého
zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky
prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
Navrhovateľ pre úplnosť poznamenal, že v prípade vyslovenia nesúladu
22 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. stanú sa ustanovenia 22 ods. 2 a 3 tohto
zákona nepoužiteľné.
2. Navrhovateľ zastával názor, že ustanovenia 23 ods. 1, 2, 3, 5, 6 a 7
zákona NR SR č. 180/1995 Z. z. sú v rozpore s príslušnými ustanoveniami
ústavy z viacerých dôvodov.
Ako vyplýva z čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, vlastnícke právo všetkých vlastníkov, teda aj spoluvlastníkov,
má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Eventuálne obmedzenie tohto práva
musí mať zákonný podklad a platiť pre všetky prípady čl. 13 ods. 3 ústavy
a čl. 4 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd.
Pre všetkých vlastníkov nehnuteľností platí rovnaký právny režim
upravený predovšetkým Občianskym zákonníkom (zákon č. 40/1964 Zb.
v znení neskorších predpisov). Nie je preto prípustné ustanoviť, a to pre rozpor
s uvedenými ustanoveniami ústavy a Listiny základných práv a slobôd,
„znevýhodňujúci“ režim pre vlastníkov poľnohospodárskeho prípadne lesného
pozemku, a to dokonca len pre vlastníka takéhoto pozemku, ktorý sa nachádza
mimo zastavaného územia obce.
Pretože v ustanovení 23 ods. 1, 2, 3, 5, 6 a 7 zákona č. 180/1995 Z. z. je
značne obmedzená možnosť dedenia, navrhovateľ dospel k záveru o jeho
nesúlade s príslušnými ustanoveniami ústavy.
3. Navrhovateľ uviedol, že v ustanovení 24 ods. 1 zákona č. 180/1995
Z. z. ide o totožný princíp, ako je uvedený v ustanovení 22 a 23 citovaného
zákona. Z toho dôvodu z hľadiska označenia porušenia článkov ústavy
a Listiny základných práv a slobôd, z dôvodov rozporov tohto zákonného
ustanovenia s právnymi predpismi vyššej právnej sily, poukázal primerane na
závery uvedené v predchádzajúcich častiach svojho návrhu.
4. Rozpor tohto ustanovenia s ústavou a Listinou základných práv
a slobôd vidí navrhovateľ v aplikačnej praxi, ktorá po nadobudnutí účinnosti
citovaného zákona nastala. Z 28 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z. je podľa neho
zrejmé, že aplikácia zákona SNR č. 293/1992 Zb. zostala nedotknutá. To podľa
neho znamená, že pri vyporiadaní dedičských podielov podľa citovaného
zákona sa neprihliada na obmedzenia uvedené v 22 a nasl. zákona č. 180/1995
Z. z. Na druhej strane, ak sa síce uzavrela podľa zákona SNR č. 293/1992 Zb.
dedičská dohoda, ale súd o nej do 1. septembra 1995 právoplatne nerozhodol,
tak podľa znenia 28 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z. sa musia aplikovať
obmedzenia tohto zákona. To podľa navrhovateľa znamená, že pôvodná,
zákonom garantovaná dohoda dedičov prestáva byť platná a musí sa
postupovať už podľa 23 a nasl. zákona č. 180/1995 Z. z.
Vychádzajúc z uvedených dôvodov navrhovateľ požiadal, aby ústavný
súd po vykonanom dokazovaní vo veci rozhodol nálezom tohto znenia:
„1. Ustanovenie 22 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva
k pozemkom nie je v súlade s čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 13 ods. 2, 3 a 4 a čl. 59
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1, čl. 3 ods. 3, čl. 4 ods. 2, 3 a 4
a čl. 11 ods. 5 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina
základných práv a slobôd.
2. Ustanovenie 23 ods. 1, 2, 3, 5, 6 a 7 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie
vlastníctva k pozemkom nie je v súlade s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 2, 3 a 4
a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1, čl. 4 ods. 2, 3 a 4
a s čl. 11 ods. 1 a 5 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina
základných práv a slobôd.
3. Ustanovenie 24 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých
opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom nie je v súlade s čl. 12
ods. 1, čl. 13 ods. 2, 3 a 4 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky
a s čl. 1, čl. 4 ods. 2, 3 a 4 a čl. 11 ods. 1 a 5 ústavného zákona č. 23/1991 Zb.,
ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd.
4. Ustanovenie 28 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva
k pozemkom nie je v súlade s čl. 1, čl. 12 ods. 4 a čl. 13 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a s čl. 3 ods. 3 a čl. 4 ods. 4 ústavného zákona č. 23/1991
Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd.
Dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
stráca ustanovenie 22 ods. 1, 23 ods. 1, 2, 3, 5, 6 a 7 a 24 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach
na usporiadanie vlastníctva k pozemkom účinnosť. Pokiaľ Národná rada
Slovenskej republiky neuvedie tieto ustanovenia zákona do súladu s Ústavou
Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd a s Dohovorom
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, stráca po šiestich mesiacoch od
vyhlásenia tohto nálezu platnosť.“
Národná rada Slovenskej republiky ako zákonodarný orgán, ktorý
napadnutý všeobecne záväzný právny predpis (zákon č. 180/1995 Z. z.) vydal
vo svojom stanovisku, o ktoré ju podľa 39 zákona č. 38/1993 Z. z. požiadal
predseda ústavného súdu, doručeného ústavnému súdu 15. februára 1996,
uviedla dôvody, na základe ktorých rozhodla o prijatí citovaného zákona.
Zároveň ustanovila svojho zástupcu na konanie pred ústavným súdom. Podľa
vyjadrení účastníkov konania obaja trvali na ústnom pojednávaní.
Ústavný súd sa písomne obrátil na Notársku komoru Slovenskej
republiky s požiadavkou, aby sa vyjadrila k návrhu týkajúceho sa namietaného
nesúladu niektorých ustanovení zákona č. 180/1995 Z. z. Vo vyjadrení
z 18. decembra 1995 sa Notárska komora Slovenskej republiky v plnom
rozsahu stotožnila s návrhom skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej
republiky na vyslovenie nesúladu 22 ods. 1, 23 ods. 1, 2, 3, 5, 6 a 7, 24 ods. 1
a 28 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z. s Ústavou Slovenskej republiky
a s Listinou základných práv a slobôd.
Svoje stanovisko k zákonu č. 180/1995 Z. z. predložil ústavnému súdu
17. novembra 1995 aj minister spravodlivosti Slovenskej republiky. Podľa
neho viaceré ustanovenia citovaného zákona nie sú v súlade s Ústavou
Slovenskej republiky, ako napr. 24 ods. 1 a 28 ods. 3.
Na verejnom zasadnutí pléna ústavného súdu, konanom 3. apríla 1996,
zástupca navrhovateľa Ing. Ján Langoš vo svojom vystúpení v plnom rozsahu
zotrval na návrhu. Okrem toho uviedol, že navrhovateľa k podaniu návrhu
„viedol pocit, že treba znovu vyniesť a vniesť i na Slovensku, ako jeden zo
základných princípov, posvätnosť súkromného vlastníctva. I keď ústava hovorí
o rovnosti ochrany, súkromné vlastníctvo, vlastníctvo súkromnej osoby je
potrebné zvlášť chrániť, pretože vlastníctvo štátu, resp. štát má dostatok
prostriedkov a spôsobov, aby chránil iné formy vlastníctva. Štát, vláda
a zákonodarca niektorými určenými (v tomto návrhu) ustanoveniami hrubým
spôsobom zasiahol do výkonu vlastníckych a dedičských práv niektorých
vlastníkov a len v niektorých vymedzených pozemkoch, ktoré sa nachádzajú
mimo katastra obcí“. Zástupca navrhovateľa ďalej uviedol, že sa „pridržiava
pôvodných dôvodov, ale keďže ústavný súd môže ex offo rozšíriť podanie“,
rozšíril návrh aj „o nesúlad ustanovenia 15 s ústavou, pretože tu zákonodarca
stanovuje prekluzívnu lehotu, ktorou zasahuje alebo ruší, končí vlastnícke
právo, ktoré je podľa ústavy nepremlčateľné“. K tomuto návrhu zástupcu
navrhovateľa, zaujal stanovisko predseda ústavného súdu, so záverom, že
ústavný súd nemôže prednesenému návrhu vyhovieť, pretože na pojednávaní
nie je prítomný zástupca Národnej rady Slovenskej republiky .
Keďže ustanovený zástupca Národnej rady Slovenskej republiky sa po
predchádzajúcom zdôvodnení nemohol dostaviť na verejné zasadnutie pléna
ústavného súdu, prečítal sudca spravodajca text stanoviska, ktoré na základe
žiadosti predsedu ústavného súdu vypracoval predseda Národnej rady
Slovenskej republiky. V tomto stanovisku sú obsiahnuté dôvody, ktoré viedli
k prijatiu zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z.
V úvode stanoviska predseda Národnej rady Slovenskej republiky konštatoval,
že „závery, ku ktorým navrhovatelia dospeli, sú veľmi zjednodušené,
vychádzajú z vytrhnutia jednotlivých ústavných ustanovení a izolovane
interpretujú jednu časť zákona bez jej súvisu so zákonom ako celkom“.
Zo stanoviska ďalej vyplýva, že „Národná rada Slovenskej republiky
a jej orgány pri prerokúvaní vládneho návrhu zákona si boli vedomí veľmi
citlivej otázky ústavnej ochrany vlastníckeho práva. Vychádzali pritom tak
z čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého sa základné
práva a slobody zaručujú všetkým, a to bez ohľadu na ich postavenie a z čl. 20
ods. 1 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky, ktorý ustanovuje, že vlastnícke
právo všetkých vlastníkov má rovnaký obsah a ochranu.
Situácia v pozemkovom vlastníctve na území Slovenskej republiky však
nie je doteraz v súlade s týmito ustanoveniami, pretože verejne významná časť
vlastníkov pozemkov (mimo zastavaného územia obce vyše 90 %) nemôže,
oproti vlastníkom iných predmetov, svoje ústavou priznané vlastnícke právo
využiť buď úplne alebo vôbec. Títo vlastníci nemajú právne možnosti účinne
nakladať s predmetom svojho vlastníctva, vôbec ho identifikovať a preukázať
svoju aktívnu legitimáciu na jeho ochranu.
Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. celým
komplexom v ňom uvedených opatrení na usporiadanie vlastníctva
k pozemkom, opatrenia proti drobeniu nevynímajúc, vytvára účinné
prostriedky na zabezpečenie vyššie uvedených ústavných práv. Popri
zabezpečení možnosti plne disponovať s predmetom svojho vlastníctva, zákon
Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. a návrhom poslancov
napadnutá tretia časť osobitne, si za svoj cieľ určil vytvoriť podmienky pre
funkčné zabezpečenie poľnohospodárskej a lesnej výroby. Vzhľadom na to, že
optimálne fungovanie predovšetkým poľnohospodárskej výroby možno
považovať za verejný záujem, má zákon Národnej rady Slovenskej republiky
č. 180/1995 Z. z. a v ňom upravené usporiadanie pozemkového vlastníctva
z uvedeného hľadiska významný aspekt ústavný, spočívajúci v tom, že
usporiadanie pozemkového vlastníctva ako predpoklad optimálneho
fungovania poľnohospodárskej ale aj lesnej výroby možno považovať za
relevantný cieľ (čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky) i za relevantný
verejný záujem (čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky).
Popri vyššie uvedených všeobecných aspektoch sú opatrenia proti
drobeniu pozemkov konštruované v zákone tak, aby neboli v rozpore
s jednotlivými vyššie uvedenými ústavnými princípmi. Predovšetkým sa
vzťahujú na všetky prípady vzniku nových pozemkov alebo spoluvlastníckych
podielov k nim bez takých výnimiek, ktoré by mali svoju príčinu v osobe alebo
postavení nadobúdateľa takéhoto pozemku alebo spoluvlastníckeho podielu.
Všetky výnimky uvedené v 24 ods. 2 i v 28 sú výnimky spočívajúce alebo
založené na objektívnych právnych skutočnostiach, ktoré navyše majú výrazný
verejnoprospešný aspekt. Za protiústavné nemožno považovať ani to, že sa
týkajú len pozemkov poľnohospodárskych alebo lesných, a to preto, lebo
z hľadiska vyššie uvedeného relevantného cieľa zákona sú podstatné práve
tieto druhy pozemkov. Navyše z hľadiska praxe je málo pravdepodobné, že by
iné druhy pozemkov dosahovali výmery uvedené v 22 a 23 zákona.
Všetky obmedzenia týkajúce sa drobenia pozemkov sú urobené
zákonnou formou, pretože ani jedno splnomocňovacie ustanovenie uvedené v
zákone ( 8 ods. 3, 22 ods. 3) nedáva priestor pre rozšírenie alebo sprísnenie
takýchto opatrení. Zároveň sú všetky tieto obmedzenia kompenzované
zákonom ustanovenou náhradou, či už v podobe zákonom ustanovenej
povinnosti vyporiadať ostatných dedičov alebo spoluvlastníkov (23 ods. 2)
alebo v podobe ich práva na primeranú náhradu (23 ods. 3). Domnievame sa,
že nielen tieto ustanovenia, ale i ostatné odseky 23 sú v súlade s ústavným
právom na dedenie (čl. 20 ods. 1), pretože každý z dedičov dostane svoju časť
dedičstva síce v rôznej forme, ale v príslušnej hodnote, ktorá mu zo zákona
patrí. Túto našu domnienku podporuje i skutočnosť, že súčasťou dedenia ako
práva dediča je vyporiadanie dedičstva, čo je uvedené v 482 Občianskeho
zákonníka.
K argumentu navrhovateľov, že sám predkladateľ návrhu zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. si bol vedomý toho, že
prichádza k rovnakému spôsobu obmedzenia dedičského práva k pozemkom
ako boli spôsoby, ktoré následne viedli k prijatiu 13 až 17 zákona Slovenskej
národnej rady č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov
k nehnuteľnostiam uvádzame, že ide o diametrálne odlišné skutočnosti. Vyššie
uvedené ustanovenia zákona Slovenskej národnej rady č. 293/1992 Zb.
vytvárajú priestor pre riešenie prípadov, keď na jedného z dedičov prechádzali
všetky poľnohospodárske alebo lesné pozemky vo vlastníctve poručiteľa.
Obmedzenia drobenia pozemkov sa týkajú iba jednotlivých pozemkov a nie
celého pozemkového vlastníctva poručiteľa.
Vo vzťahu k povinnosti nadobúdateľa pozemku vzniknutého rozdelením
jestvujúceho pozemku vo výmerách uvedených v 22 platiť určený odvod
uvádzame, že táto povinnosť je v súlade s čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, pretože táto poplatková povinnosť je uložená zákonom.
Opatrenia proti drobeniu pozemkov upravené v tretej časti zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. nie sú osobitosťou
právneho poriadku Slovenskej republiky, ale sú bežné v krajinách Európskej
únie. Súčasne pripomíname, že takéto opatrenia platili tiež na území Slovenskej
republiky, a to v čase účinnosti zákona č. 139/1947 Zb. o rozdelení pozostalostí
s poľnohospodárskymi podnikmi a o zamedzení drobenia poľnohospodárskej
pôdy.“
II.
Pre rozhodnutie ústavného súdu boli rozhodujúce nasledujúce právne
úvahy a právne posúdenie namietaných ustanovení zákona č. 180/1995 Z. z.
1. Podľa 23 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z., ak za podmienok
uvedených v odseku 1 (neprípustnosť, aby rozdelením jestvujúcich pozemkov
2
uvedených v 21 ods. 1 vznikol pozemok menší ako 2 000 m, ak ide
2
o poľnohospodársky pozemok alebo pozemok menší ako 5 000 m, ak ide
o lesný pozemok) neprejaví záujem o nadobudnutie pozemkov ani jeden
z dedičov do troch mesiacov odo dňa, keď ich súd vyzval, aby sa vyjadrili,
prechádza vlastníctvo týchto pozemkov za primeranú náhradu do vlastníctva
štátu a do správy Slovenského pozemkového fondu. Zo znenia tohto
ustanovenia teda jednoznačne vyplýva, že zo skupiny viacerých rovnocenných
(rovnakých vlastníkov) preferuje iba jedného vlastníka, t.j. štát, čo znamená, že
iní „neštátni“ vlastníci (obec, právnická alebo fyzická osoba) sú vylúčení
z právnej možnosti uchádzať sa o tento majetok (pozemky, o ktoré neprejaví
záujem ani jeden z dedičov), pretože tento majetok ex lege prechádza na štát
bez možnosti alternatívneho riešenia, v čom spočíva základná podstata
nesúladu 23 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z. s čl. 20 ods. 1 ústavy. Pritom treba
zdôrazniť, že ani z 23 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z. a ani z iného všeobecne
záväzného právneho predpisu pre také preferovanie, iba jedného zo skupiny
rovnocenných vlastníkov, nemožno nájsť primeraný právny dôvod.
Vyššie spomenutá skupina ostatných vlastníkov, okrem štátu ako
vlastníka, sa nemôže v tomto prípade uchádzať o získanie tých pozemkov,
o ktorých hovorí ustanovenie 23 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z. do svojho
vlastníctva, pretože im citované ustanovenie takú možnosť neposkytlo, čím ich
súčasne postavilo ako vlastníkov do pozície nerovnakých vlastníkov
v porovnaní s iným vlastníkom - štátom. Zákon č. 180/1995 Z. z. tým vytvoril
stav, že práva a možnosti jedného vlastníka by mohli byť obmedzované
právami a možnosťami iného vlastníka, čo by v konečnom dôsledku pri
praktickej aplikácii tohto ustanovenia mohlo vytvárať príčiny pre možný vznik
najmenej dvoch kategórií vlastníkov, čo však ústava vôbec nepripúšťa. Práve
naopak, podstata rovnosti vlastníckeho práva všetkých vlastníkov je v tom, že
ak by niekto na základe právnej úpravy disponoval väčším rozsahom práv
vlastníka, súčasne by tým obmedzoval vlastnícke právo a slobodu iných
vlastníkov.
Podobne i 124 Občianskeho zákonníka uvádza, že „všetci vlastníci majú
rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana“. Táto
rovnosť vlastníkov a ich vlastníckeho práva je samozrejmá z hľadiska
súčasného politického a právneho systému a vyplýva aj z občianskej rovnosti.
Ustanovenie takéhoto znenia, aké obsahuje 23 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z.,
nie je podľa ústavného súdu v súlade s čl. 20 ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého
má každý právo vlastniť majetok a ďalej, že vlastnícke právo každého vlastníka
má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Okrem toho citované ustanovenie nie je
v súlade ani s čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (rovnaké znenie
oboch citovaných ustanovení).
Ústavný súd ďalej právne posúdil, či ustanovenie 23 ods. 3 zákona
č. 180/1995 Z. z. je v nesúlade i s čl. 12 ods. 1 ústavy, tak ako to v petite
návrhu uviedol navrhovateľ. Podľa citovaného článku: „Ľudia sú slobodní
a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné,
nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné“. Ústava teda zaručuje všetkým
subjektom práva, že základné práva a slobody im nemožno odňať, scudziť, nie
sú premlčateľné, ani ich nemožno zrušiť. Jedným z týchto základných práv sú
i práva upravené v čl. 20 ods. 1 ústavy. Tým, že 23 ods. 3 zákona č. 180/1995
Z. z. nerešpektoval ústavnú zásadu o rovnakom zákonnom obsahu a ochrane
vlastníckeho práva všetkých vlastníkov, nie je v súlade ani s čl. 12 ods. 1
Pokiaľ ide o 23 ods. 5, 6 písm. b) zákona č. 180/1995 Z. z., u ktorých
navrhovateľ v petite svojho návrhu žiadal ústavný súd, aby v náleze vyslovil
ich nesúlad s ústavou a Listinou základných práv a slobôd, upravujú iba dielčie
dôsledky a záležitosti vyplývajúce z prípadného praktického uplatňovania
predovšetkým odseku 3 citovaného ustanovenia. Vzhľadom na výrok
ústavného súdu o nesúlade 23 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z. s ústavou
a Listinou základných práv a slobôd, strácajú tým zmysel a opodstatnenie a ako
samostatné ustanovenia nemôžu obstáť, a preto ústavný súd vyslovil ich
nesúlad s príslušnými článkami ústavy a Listiny základných práv a slobôd.
2. Zo znenia 28 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z. vyplýva, že na konanie
pred súdom alebo katastrálnym úradom o prevode alebo prechode vlastníctva
k pozemkom uvedeným v 21 ods. 1 zákona, o ktorom sa do účinnosti tohto
zákona právoplatne nerozhodlo, sa vzťahuje tento zákon.
Dôsledkom aplikácie tohto ustanovenia v rozhodovacej praxi by bola
predovšetkým nemožnosť, aby súdy schválili dohody dedičov o vyporiadaní
dedičstva uzavreté pred účinnosťou zákona č. 180/1995 Z. z., t.j. pred
1. septembrom 1995, pokiaľ uznesenia súdov o dedičstve do tohto dňa
nenadobudli právoplatnosť. Ak by účinnosť a platnosť tohto ustanovenia
zostali zachované, znamenalo by to povinnosť súdov opätovne vo veciach
dedičov konať a meniť svoje pôvodné rozhodnutia, ktorými sú však zákonom
viazané. Naviac by sa tým podstatne predĺžilo konanie v dedičských veciach na
súdoch (verejnosťou veľmi pozorne a citlivo sledovaného) na vopred ťažko
odhadnuteľnú dobu.
Podľa 460 Občianskeho zákonníka, dedičstvo sa nadobúda okamihom
smrti, čo znamená, že v konaní o dedičstve vzhľadom na túto skutočnosť treba
postupovať podľa hmotnoprávnych predpisov účinných v čase smrti poručiteľa.
Ako však vyplýva z 28 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z., tento zákon sa okrem
vecí upravených v 142 a 149 Občianskeho zákonníka, ako aj vkladu práv podľa
2 zákona č. 265/1992 Zb. o zápisoch vlastníckych a iných vecných práv
k nehnuteľnostiam s účinnosťou od 1. januára 1996 zrušeného a nahradeného
zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri
nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam,
vzťahuje i na všetky neprávoplatne rozhodnuté dedičské veci k pozemkom
uvedeným v 21 ods. 1 citovaného zákona, keď poručiteľ zomrel pred
1. septembrom 1995, t. j. pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 180/1995
Z. z., čím dochádza k jeho priamej spätnej pôsobnosti vo vzťahu k vybraným
vlastníckym vzťahom.
V ústavnom poriadku Slovenskej republiky všeobecný zákaz spätného
pôsobenia právnych predpisov alebo ich ustanovení možno odvodiť z čl. 1
ústavy, podľa ktorého je Slovenská republika právnym štátom. K imanentným
znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp) právnej
istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz
spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení.
V podmienkach demokratického štátu, kde vládnu zákony a nie subjektívne
predstavy ľudí a z požiadavky právnej istoty jednoznačne vyplýva záver, že
právny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti a nie
minulosti. V prípade ich spätného pôsobenia by sa vážne porušila požiadavka
na ich bezrozpornosť, ďalej na všeobecnú prístupnosť (poznateľnosť), čím by
nevyhnutne dochádzalo k situácii, že ten kto postupuje podľa práva, by nemal
žiadnu možnosť zoznámiť sa s obsahom budúcej právnej normy, ktorá by
napríklad jeho konanie podľa platného práva v minulosti vyhlásila za
protiprávne, resp. za právne neúčinné. To by teda znamenalo, že jednotlivé
subjekty práva by nemali istotu, či ich konanie podľa platného a účinného
práva v dobe, kedy došlo k nemu, nebude neskoršie (po prijatí nového
právneho predpisu) a ex tunc posudzované ako protiprávne alebo právne
neúčinné, s vylúčením ochrany nimi riadne nadobudnutých práv v minulosti
(v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou). Ústavný súd pri posudzovaní
a hodnotení spätnej pôsobnosti právnych predpisov (ich ustanovení), teda
i ustanovenia 28 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z. jednoznačne vychádzal
zo zásady, že ten, kto konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný
a účinný právny predpis (jeho ustanovenie), nemôže byť vo svojej dôvere
k nemu sklamaný.
V rozpore s týmito princípmi, tvoriacimi súčasť pojmu právny
a demokratický štát, z 28 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z. vyplýva povinnosť,
aby sa dohody o vyporiadaní dedičstva uzavreté pred nadobudnutím účinnosti
citovaného zákona zmenili so zreteľom na požiadavky neskoršieho zákona,
a aby sa v týchto veciach opäť uskutočnilo konanie. To by znamenalo, ako už
bolo uvedené, aby dedičia boli vyzvaní k zmene prejavu ich vôle v dôsledku
jednostrannej zmeny podmienok dedenia v neprospech dedičov.
So zreteľom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil nesúlad
ustanovenia 28 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z. s čl. 1 ústavy, ako aj s čl. 1
Listiny základných práv a slobôd.
3. Právnym základom pre prijatie tretej časti výroku nálezu bolo
ustanovenie 4 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. Vzhľadom na požiadavku
obsiahnutú v ňom (plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou
všetkých sudcov, ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne) nenastali
dôvody na vyslovenie právneho názoru ústavného súdu k vecnej podstate
namietaného ustanovenia (23 ods. 2 zákona č. 180/1995 Z. z.) a jeho súladu,
resp. nesúladu s ústavou a tým ani na prijatie konkrétneho výroku rozhodnutia
týkajúceho sa ustanovenia 23 ods. 2 zákona č. 180/1995 Z. z.
4. V petite návrhu navrhovateľ namietal nesúlad aj ďalších ustanovení
tvoriacich tretiu časť zákona č. 180/1995 Z. z., konkrétne 22 ods. 1, 23 ods. 1
a 24 ods. 1 s viacerými ustanoveniami ústavy a Listiny základných práv
a slobôd. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd v týchto prípadoch
nedospel k záveru o ich nesúlade s ústavou a s Listinou základných práv
a slobôd, rozhodol o nevyhovení v tejto časti petitu návrhu skupiny poslancov
Národnej rady Slovenskej republiky. Pre prijatie tejto časti výroku nálezu boli
rozhodujúce nasledujúce právne úvahy a právne posúdenie jednotlivých
ustanovení, u ktorých bola namietaná ich neústavnosť (nesúlad s viacerými
ustanoveniami ústavy, resp. i Listiny základných práv a slobôd).
Popri neporiadkoch v evidencii pozemkového vlastníctva je
v Slovenskej republike kardinálnym problémom jeho extrémna rozdrobenosť,
či už ide o výmeru pozemkov, rozsah spoluvlastníckych práv k tomu istému
pozemku, rozptyl pozemkov toho istého vlastníka v prírode a pod. V mnohých
prípadoch je predmetom vlastníctva (spoluvlastníctva pri reálnom rozdelení)
2
nepatrná výmera plochy i hodnota (často menej ako 1 m), nie je zriedkavé, že
spoluvlastnícky podiel je technicky len obtiažne vyčísliteľný.
Početná rozdrobenosť pozemkového vlastníctva často dosahujúca
extrémne zlomkové vyjadrenia vyvoláva stav, keď predmet vlastníctva
pozemok sa dá len obtiažne alebo sa nedá vôbec technicky evidovať (čo je
základná podmienka pre právne nakladanie s pozemkom) a stáva sa
v jednotlivých prípadoch nepatrnou hospodárskou hodnotou bez reálneho
motivačného pôsobenia alebo znemožňujúcou prijatie potrebného rozhodnutia
spoluvlastníkov, čo vo svojom súhrne oslabuje právne záruky vlastníctva
a možnosť výkonu vlastníckych oprávnení. Okrem toho stavia vlastníkov
poľnohospodárskych a lesných pozemkov do nerovnoprávneho postavenia
v porovnaní s vlastníkmi iných vecí, znevýhodňuje podnikanie
v poľnohospodárstve a lesníctve oproti iným odvetviam podnikania.
Z ústavného hľadiska sa opatrenia proti drobeniu pozemkov týkajú
vlastníckeho práva ako jedného zo základných práv, jeho zákonného
vymedzenia, záruk a ochrany.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy sa základné práva a slobody zaručujú
všetkým, a to bez ohľadu na ich postavenie, v zákonom ustanovených
medziach. Výslovne sa zdôrazňuje, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má
rovnaký zákonný obsah a ochranu (čl. 20 ods. 1 druhá veta ústavy). Významná
časť vlastníkov poľnohospodárskych a lesných pozemkov nemôže, oproti
vlastníkom iných predmetov, svoje zákonom priznané vlastnícke oprávnenia
plne alebo vôbec využiť, ani sa právne účinne domáhať ich ochrany. Tým
dochádza k vzniku takého stavu, že sú často subjektami iba obsahovo
nerealizovateľného práva. Títo vlastníci nemajú právne možnosti právne účinne
nakladať s predmetom svojho vlastníctva, právne záväzným spôsobom ho
identifikovať a preukázať aktívnu legitimáciu na jeho ochranu.
Časť dôvodov tohto stavu, z určitého hľadiska podstatná, je
mimoprávnej povahy. Iná časť ale pramení v konštrukcii viacerých právnych
predpisov, ktorá nie vždy môže zaručiť účinný spôsob evidencie pozemkového
vlastníctva ako nezastupiteľnej zložky výkonu a ochrany vlastníckeho práva.
Táto skutočnosť sa dotýka nielen vlastníkov pozemkov, o preukázanie
a evidenciu ktorých ide, ale má nepriaznivé účinky aj na iné osoby
a uplatňovanie niektorých záujmov štátu (napr. daňových), ale i všeobecných
verejných záujmov.
Opatrenia proti drobeniu pozemkov (tretia časť zákona č. 180/1995
Z. z.) vychádzajú z neúnosného stupňa rozdrobenosti pozemkového vlastníctva
v Slovenskej republike a sú snahou o obmedzenie ďalšieho drobenia.
Nadväzujú na, v minulosti platný zákon č. 139/1947 Zb. o rozdelení
pozostalostí s poľnohospodárskymi podnikmi a zamedzenie drobenia
poľnohospodárskej pôdy, ktorý drobenie poľnohospodárskej pôdy taktiež
obmedzoval. V súvislosti s tým treba zdôrazniť, že inou formou opatrení
v minulosti pôsobiacich na našom území proti drobeniu pozemkov boli
komasácie (sceľovanie drobných rozptýlených pozemkov do väčších celkov).
Počiatky ich praktického realizovania siahajú do 2. polovice 19. storočia
s pokračovaním až do začiatku 50. rokov 20. storočia (naposledy zákon
č. 47/1948 Zb. o niektorých technicko-hospodárskych úpravách pozemkov).
Predpokladajú spojenie ekonomických a administratívnoprávnych nástrojov
obmedzenia drobenia poľnohospodárskych a lesných pozemkov.
Opatrenia proti drobeniu pozemkov, tak ako sú upravené v tretej časti
zákona č. 180/1995 Z. z., sa netýkajú všetkých druhov pozemkov a vychádzajú
predovšetkým z kritéria zabezpečenia funkčnosti poľnohospodárskej a lesnej
výroby a to iba mimo zastavaného územia obce. Výmery uvedené v 22 ods. 1
a 23 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. vychádzajú zo zovšeobecnenia doterajších
skúseností s vydávaním pozemkov v rámci zjednodušeného postupu (15
zákona SNR č. 330/1991 Zb.) a u lesnej pôdy z možností užívania jednotiek
priestorového rozdelenia lesa.
Pri posudzovaní súladu, resp. nesúladu navrhovateľom namietaných
ustanovení zákona č. 180/1995 Z. z. (jeho tretej časti) s ústavou a s Listinou
základných práv a slobôd, zameral ústavný súd svoju pozornosť aj na
posúdenie toho, či opatrenia proti drobeniu pozemkov (ich realizácia v praxi),
ktoré nepopierateľne určujú väčší rozsah povinností, prípadne v určitej miere
obmedzujú niektorých vlastníkov pozemkov, sú opodstatnené z hľadiska
verejného záujmu. Zákon č. 180/1995 Z. z. v 21 ods. 1 deklaruje záujem
zamedziť drobeniu poľnohospodárskych a lesných pozemkov, i keď tento
záujem nie je výslovne expresis verbis deklarovaný ako verejný záujem.
V citovanom ustanovení, resp. ani v inom ustanovení, síce citovaný zákon
nevyjadril takýto verejný záujem, avšak existenciu záujmu, ktorý možno
považovať za verejný na vykonávaní opatrení zamedzujúcich drobenie
poľnohospodárskych a lesných pozemkov v Slovenskej republike, možno
odvodiť z cieľov a celkového zmyslu a podstaty zákona č. 180/1995 Z. z.
Ústavný súd preto považuje záujem na zamedzení drobenia určitých druhov
pozemkov, nachádzajúcich sa mimo zastavaného územia obce uvedený v tretej
časti citovaného zákona za verejný záujem, i napriek tomu, že nie je, ako už
bolo zdôraznené, takto jednoznačne a explicitne deklarovaný.
Jedna z námietok navrhovateľa poukazovala na nesúlad ustanovenia 22
ods. 1 zákona s niektorými ustanoveniami ústavy a Listiny základných práv
a slobôd.
Toto ustanovenie predstavuje jedno z opatrení zameraných proti
drobeniu niektorých druhov pozemkov, pričom právnou formou, ktorá má
zamedziť ich drobeniu, sú určité kvantitatívne obmedzenia, s prekročením
ktorých je spojený peňažný odvod, v rozsahu uvedenom v citovanom
ustanovení.
V súvislosti s namietaným nesúladom 22 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z.
s ústavou a s Listinou základných práv a slobôd, navrhovateľ ďalej osobitne
zdôraznil nesúlad tohto ustanovenia s čl. 59 ods. 2 ústavy. V tejto súvislosti
vyslovil názor, že odvody určené v 22 ods. 1 citovaného zákona „sú vlastne
skrytou daňovou povinnosťou, ktorá sa vzťahuje na určitú skupinu občanov,
a to vždy v prípade, ak nastanú podmienky ustanovené zákonom“.
Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia, v prípade, ak by na základe
právneho úkonu alebo rozhodnutia súdu mal vzniknúť rozdelením existujúcich
pozemkov uvedených v 21 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. pozemok vo výmere
menšej ako sú uvedené v 22 ods. 1 citovaného zákona, je nadobúdateľ povinný
zaplatiť odvod v príslušnej výške. Tak v prípade odvodu plateného do Štátneho
fondu ochrany a zveľaďovania poľnohospodárskeho pôdneho fondu (12 ods. 2
zákona SNR č. 307/1992 Zb. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu),
ako aj odvodu plateného do Štátneho fondu zveľaďovania lesa Slovenskej
republiky (zákon SNR č. 131/1991 Zb. o Štátnom fonde zveľaďovania lesa
Slovenskej republiky v znení zákona NR SR č. 183/1993 Z. z.) majú tieto
odvody charakter ekonomických nástrojov s prísne účelovým zameraním, čo
medziiným vyplýva aj z ich názvov. V žiadnom prípade však nemajú charakter
daňovej povinnosti, či už „otvorenej“ alebo „skrytej“. Okrem toho ich nemožno
považovať (tak ako aj iné účelové fondy) za sankčné nástroje, resp. samotný
peňažný odvod za sankciu. Povinnosť platiť peňažné odvody do príslušných
štátnych fondov nie je dôsledkom porušenia zákonom uloženej povinnosti
(v tom prípade by išlo o sankciu), ale práve naopak je dôsledkom
právoplatného rozhodnutia príslušného orgánu (napr. katastrálneho úradu,
súdu). Toto konštatovanie má oporu v 11 ods. 1 zákona SNR č. 307/1992 Zb.
o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu, podľa ktorého „ten na žiadosť
koho sa odníma poľnohospodárska pôda podľa 8, je povinný zaplatiť odvod
Štátnemu fondu ochrany a zveľadenia poľnohospodárskeho pôdneho fondu“.
Na inom mieste (13 ods. 1) citovaný zákon v súvislosti s pokutou (sankciou)
konštatuje „za porušenie povinnosti ustanovenej týmto zákonom môže orgán
ochrany poľnohospodárskeho pôdneho fondu ukladať pokuty“.
Treba zdôrazniť, že v petite návrhu namietaný nesúlad 22 ods. 1 zákona
č. 180/1995 Z. z. s čl. 59 ods. 2 ústavy, navrhovateľ podrobnejšie nezdôvodnil,
okrem konštatovania, že odvody upravené v citovanom ustanovení sú skrytou
daňovou povinnosťou. I keď čl. 59 ods. 2 ústavy hovorí o daniach
a poplatkoch, ktoré možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, jeho
výkladom možno dospieť k záveru, že rovnaká ústavná podmienka sa vzťahuje
i na odvody do štátnych fondov, t.j. „odvody možno ukladať zákonom alebo na
základe zákona“, čo v prípade 22 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. bolo splnené.
Ústavný súd pri posudzovaní argumentov navrhovateľa odôvodňujúcich
nesúlad 22 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. s ústavou a s Listinou základných
práv a slobôd, zaoberal sa aj opodstatnenosťou jedného z nich, ktorý
poukazoval na nemožnosť aplikácie ustanovení 13 až 17 zákona Slovenskej
národnej rady č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov
k nehnuteľnostiam, v dôsledku prijatia zákona č. 180/1995 Z. z. (konkrétne
jeho tretej časti). Odhliadnuc od nesprávneho tvrdenia navrhovateľa o vylúčení
použitia zákona č. 293/1992 Zb. (str. 6 návrhu), vzhľadom na jednoznačné
znenie 28 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z., „ustanovenia tretej časti sa
nepoužijú v konaní o usporiadaní dedičských podielov podľa osobitného
predpisu“, podľa poznámky č. 58 ide práve o konanie podľa 13 až 17 zákona
č. 293/1992 Zb., je tento argument navrhovateľa neopodstatnený aj z iného
zásadného dôvodu. Jeho neopodstatnenosť spočíva v úplne inom poslaní
ustanovení 13 až 17 zákona č. 293/1992 Zb., ako je poslanie tretej časti zákona
č. 180/1995 Z. z. Podľa 13 až 17 zákona č. 293/1992 Zb. sa riešilo, resp. rieši
(za predpokladu, že žiadosť oprávnených osôb o vyrovnanie bola podaná do
30. júna 1993) vyrovnanie dedičských podielov v tých prípadoch, ak podľa
právnych predpisov upravujúcich vznik a pôsobenie užívacích pozemkových
vzťahov došlo k nadobudnutiu poľnohospodárskych alebo lesných pozemkov
poručiteľa len jedným alebo niektorým z dedičov len preto, že išlo o pozemky
v užívaní socialistickej organizácie podľa osobitných predpisov
(demoštratívnym spôsobom vymenovaných v poznámke č. 18 zákona
č. 293/1992 Zb.) čím došlo k zníženiu podielov ostatných dedičov v porovnaní
s nadobúdateľom týchto pozemkov alebo k opomenutiu dedičov.
Na rozdiel od toho, opatrenia proti drobeniu pozemkov (tretia časť
zákona č. 180/1995 Z. z.) sa vzťahujú iba na jednotlivé pozemky, a to
nachádzajúce sa mimo zastavaného územia obce a ďalej výlučne iba na
pozemky, u ktorých by na základe právneho úkonu alebo rozhodnutia súdu
mohol vzniknúť rozdelením jestvujúcich pozemkov pozemok vo výmere
menšej ako sú výmery uvedené v 22 ods. 1 a v 23 ods. 1 zákona č. 180/1995
Z. z. Základný rozdiel (evidentné sú aj iné rozdiely) medzi opatreniami proti
drobeniu pozemkov a vyrovnaním dedičských podielov podľa 13 až 17 zákona
č. 293/1992 Zb. spočíva v tom, že sa týkajú iba jednotlivých pozemkov a nie
celého pozemkového vlastníctva poručiteľa. Medzi vecnou stránkou vyššie
citovaných častí oboch zákonov, nie je žiadna spojitosť alebo ich
podmienenosť, ich zákonné ciele sú úplne iné. Z týchto dôvodov nemohol
ústavný súd akceptovať tento argument navrhovateľa ako opodstatnený.
Ďalšia námietka navrhovateľa v petite jeho návrhu sa týkala ustanovenia
23 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. Podobne ako v prípade 22 ods. 1 citovaného
zákona, obsahom 23 ods. 1 zákona sú opatrenia zamerané na zamedzenie
drobenia poľnohospodárskych a lesných pozemkov. Rozdiel medzi opatreniami
upravenými týmito ustanoveniami je však v tom, že kým podľa 22 ods. 1
zákona môže vzniknúť rozdelením existujúcich pozemkov nový
2 2
poľnohospodársky pozemok vo výmere od 2 000 mdo 20 000 malebo lesný
2 2
pozemok vo výmere od 5 000 mdo 20 000 ms podmienkou zaplatenia
predpísaného odvodu, podľa 23 ods. 1 zákona nemôže právne účinne vzniknúť
rozdelením existujúcich pozemkov poľnohospodársky pozemok menší ako
2 2
2 000 malebo lesný pozemok menší ako 5 000 m.
Ako vyplýva z petitu návrhu, navrhovateľ v tomto prípade namietal
v prvom rade nesúlad tohto ustanovenia s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 2, 3 a 4
(ústavná zásada rovnosti). Z hľadiska posúdenia opodstatnenosti petitu v tejto
časti je základnou otázkou, či 23 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. upravujúci
zákonnú neprípustnosť rozdeľovania existujúcich pozemkov na základe
2
právneho úkonu alebo rozhodnutia súdu na pozemok menší ako 2 000 m
2
alebo 5 000 m, spĺňa kritériá upravené v čl. 13 ods. 3 ústavy.
Ústavná direktíva vyplývajúca z tohto ustanovenia, t. j. „zákonné
obmedzenia ústavných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady,
ktoré spĺňajú ustanovené podmienky“, zaväzuje jednak zákonodarcu na jej
rešpektovanie pri prijímaní zákona a ďalej všetky subjekty verejnej správy, aby
v rámci svojej rozhodovacej, resp. aplikačnej praxe dôsledne postupovali
v súlade s ňou. Inak povedané, zákon môže obsahovať iba také obmedzenia,
ktoré sa rovnako vzťahujú na všetky individuálne (konkrétne) prípady, ktoré sú
druhovo rovnaké. Z uvedeného vyplýva logický záver, že nemožno považovať
za porušenie čl. 13 ods. 3 ústavy skutočnosť, že konkrétny zákon, t.j. zákon
č. 180/1995 Z. z. upravil pre vlastníkov poľnohospodárskych a lesných
pozemkov nachádzajúcich sa mimo zastavaného územia a obce určité
obmedzenia, ktoré však v danom prípade rovnako platia pre všetkých týchto
vlastníkov ex nunc v skupine druhovo rovnakých prípadoch. Opatrenia proti
drobeniu pozemkov upravené v 22 ods. 1 a v 23 ods. 1 zákona č. 180/1995
Z. z. sa vzťahujú na všetky nové prípady (po účinnosti zákona) týkajúce sa
právnych úkonov alebo rozhodnutia súdu, bez možnosti uplatnenia výnimiek
spočívajúcich v osobe, v postavení alebo v dôsledku existencie iných znakov
týkajúcich sa účastníkov konania podľa tretej časti tohto zákona. K porušeniu
uvedeného článku ústavy (k porušeniu ústavnej zásady rovnosti v skupine
presne určených vlastníkov pozemkov) by mohlo dôjsť iba vtedy, ak by zákon
obsahoval také ustanovenia, ktoré by umožňovali postupovať v druhovo
rovnakej skupine vlastníkov v rôznych individuálnych prípadoch rozdielne,
čím by mohli vznikať rôzne z hľadiska výhod, resp. „nevýhod“ nerovnaké
skupiny vlastníkov.
Navrhovateľ v petite návrhu ďalej poukázal i na nesúlad 23 ods. 1
zákona č. 180/1995 Z. z. s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke
právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Z citovaného ustanovenia vyplýva záver o rovnakom zákonnom obsahu
vlastníckeho práva všetkých vlastníkov. Zákonný obsah vlastníckeho práva je
predovšetkým upravený v 123 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale aj v iných
zákonoch. Ustanovenie 124 Občianskeho zákonníka vychádza z princípu
rovnoprávnosti všetkých vlastníkov (presnejšie obsahu ich vlastníckeho práva).
Všeobecné ustanovenia týkajúce sa obsahu vlastníckeho práva, rovnakých práv
a povinností, ako aj ochrany vlastníkov môžu byť (a v určitom rozsahu aj sú)
modifikované inými zákonmi, čo je v súlade s ústavnou zásadou o „rovnakom
zákonnom obsahu a ochrane vlastníckeho práva všetkých vlastníkov“. Takéto
modifikácie obsahu vlastníckeho práva vyplývajúce priamo zo zákonov sú
označované ako pojmové obmedzenia vlastníckeho práva. Ako už bolo
zdôraznené, musí ísť, v súlade s požiadavkou vyplývajúcou z čl. 20 ods. 1
ústavy, o modifikácie obsahu vlastníckeho práva na základe zákona, aby bola
rešpektovaná požiadavka „rovnakého zákonného obsahu a ochrany
vlastníckeho práva“. Za jedno z takýchto pojmových obmedzení vlastníckeho
práva možno považovať súhrn opatrení smerujúcich proti drobeniu pozemkov,
upravených v tretej časti zákona č. 180/1995 Z. z. Táto úprava však rešpektuje
požiadavku rovnakého zákonného obsahu vlastníckeho práva všetkých
vlastníkov, ktorých sa týka, pretože sa ex nunc vzťahuje na vopred neznámy
počet vlastníkov pozemkov a na ich vlastnícke právo k nim. V prípade vzniku
konkrétnej situácie, znaky ktorej sú vopred upravené v tretej časti citovaného
zákona, sa vo všetkých týchto prípadoch určuje zákonný obsah vlastníckeho
práva okrem iných zákonov aj zákonom č. 180/1995 Z. z. (jeho treťou časťou
upravujúcou opatrenia proti drobeniu pozemkov), t.j. nemožnosťou vzniku
vlastníctva k rozdeleným pozemkom, ktoré by z hľadiska výmery nedosiahli
výmery uvedené v 23 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z.
Navrhovateľ žiadal vysloviť nesúlad 23 ods. 1 zákona aj s čl. 20 ods. 4
ústavy. Podľa tohto ustanovenia vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie
vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme,
a to na základe zákona a za primeranú náhradu.
Citované ustanovenie ústavy treba považovať za ústavnú direktívu pre
zákonodarcu, ktorý prijíma zákon, na základe ktorého možno vyvlastniť alebo
nútene obmedziť vlastnícke právo. Samotný pojem vyvlastnenie má však
v právnych poriadkoch vyspelých štátov, vrátane Slovenskej republiky, presne
určený účel, cieľ, obsah a konanie. Opatrenia proti drobeniu pozemkov podľa
tretej časti zákona č. 180/1995 Z. z. nemožno však v žiadnom prípade stotožniť
s obsahom 108 ods. 1, 2, 3 zákona č. 262/1992 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku.
Podľa 108 ods. 1 citovaného zákona, ktorý je tým konkrétnym zákonom
(všeobecným vyvlastňovacím predpisom), na základe ktorého možno
uskutočniť vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva,
rozhodnutie o týchto zásahoch do vlastníckeho práva vydáva výlučne orgán
štátnej správy, konkrétne stavebný úrad. Okrem toho vyvlastnenie vlastníckeho
práva alebo jeho nútené obmedzenie sa uskutočňuje iba na základe súčasného
splnenia viacerých zásad striktne upravených v ústave, Občianskom zákonníku
a v stavebnom zákone. Takéto zásady nemajú však nič spoločné s praktickou
realizáciou opatrení na zamedzenie drobenia pozemkov. V prípade
uskutočňovania opatrení podľa tretej časti zákona č. 180/1995 Z. z. sú tieto
zverené iným orgánom ako stavebnému úradu a navyše vôbec nie sú
výsledkom administratívnosprávneho konania. Zákon, ktorému bola v právnom
poriadku Slovenskej republiky zverená úloha, ktorú predpokladá čl. 20 ods. 4
ústavy, t. j. stavebný zákon, nemá z hľadiska svojich cieľov nič spoločné
s cieľmi upravenými v tretej časti zákona č. 180/1995 Z. z., a preto je úplne
neodôvodnené subsumovať dôsledky, ktoré pri jeho aplikácii nastávajú aj na
konanie, ktorého cieľom je zamedziť drobeniu pozemkov.
Okrem týchto rozdielností medzi vyvlastnením, resp. núteným
obmedzením vlastníckeho práva a opatreniami proti drobeniu pozemkov, ktoré
reprezentujú dva vyššie uvádzané zákony existujú aj ďalšie, ktoré vo svojom
súhrne vylučujú spojitosť medzi 23 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. a čl. 20
ods. 4 ústavy.
Navrhovateľ ďalej namietal, že ustanovenie 24 ods. 1 zákona
č. 180/1995 Z. z. nie je v súlade s viacerými ustanoveniami ústavy a Listiny
základných práv a slobôd.
Vzhľadom na totožnosť právnej úpravy nachádzajúcej sa v 24 ods. 1
zákona č. 180/1995 Z. z. (týka sa vzniku spoluvlastníckych podielov
k existujúcim pozemkom) s právnou úpravou nachádzajúcou sa v 22 ods. 1
a v 23 ods. 1 a 2 zákona, ako aj rovnaké dôvody, ktoré viedli navrhovateľa
k namietanému nesúladu tohto ustanovenia s ústavou, ústavný súd vychádzal
pri konštatovaní, že toto ustanovenie nie je v nesúlade s ústavou, z rovnakých
právnych úvah ako pri ustanoveniach 22 ods. 1 a 23 ods. 1 a 2 zákona
Podľa čl. 132 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ak ústavný súd
svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými
v čl. 125 písm. a) je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne
niektoré ich ustanovenia účinnosť podľa výroku rozhodnutia. Orgán, ktorý
tento predpis vydal, je do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia
ústavného súdu povinný ho uviesť do súladu s ústavou a s ústavnými zákonmi.
Ak tak neurobí, výrokom rozhodnutia označené časti zákona strácajú platnosť
po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.
Podľa čl. 132 ods. 2 ústavy, rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade
zákona s ústavou a s ústavnými zákonmi sa vyhlasujú spôsobom ustanoveným
na vyhlasovanie zákonov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný
prostriedok.
V Košiciach 3. apríla 1996