Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 36/95

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu

JUDr. Milana Čiča a sudcov JUDr. Júliusa Černáka, JUDr. Anny

Danielčákovej, JUDr. Jána Drgonca, JUDr. Jána Klučku, JUDr. Viery

Mrázovej, JUDr. Štefana Ogurčáka, JUDr. Richarda Rapanta a JUDr. Miloša

Seemanna na verejnom zasadnutí 3. apríla 1996 vo veci navrhovateľa skupiny

35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpeného poslancom

Ing. Jánom Langošom, proti Národnej rade Slovenskej republiky, bez

prítomnosti jej zástupcu, o vyslovenie nesúladu 22 ods. 1, 23 ods. 1, 2, 3, 5, 6

a 7, 24 ods. 1 a 28 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva

k pozemkom s čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 13 ods. 2, 3 a 4, čl. 20 ods. 1 a 4

a a , , , 3

a 4 a a 5 ústavného , ktorým sa uvádza

Listina základných práv a slobôd, takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenia 23 ods. 3, 5 a 6 písm. b/ zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o niektorých opatreniach na

usporiadanie vlastníctva k pozemkom n i e s ú v súlade s čl. 12 ods. 1 a čl. 20

ods. 1 a s ústavného zákona

č. , ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd.

2. Ustanovenie 28 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva

k pozemkom n i e j e v súlade s a s

ústavného , ktorým sa uvádza Listina základných práv

a slobôd.

3. Návrh na vyslovenie nesúladu 23 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o niektorých opatreniach na

usporiadanie vlastníctva k pozemkom s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 2, 3 a 4 a čl. 20

ods. 1 a 4 z a m i e t a .

4. Vo zvyšnej časti sa návrhu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol

27. septembra 1995 predložený návrh skupiny 35 poslancov Národnej rady

Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného Ing. Jánom

Langošom, poslancom Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania

o súlade právnych predpisov podľa ) Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“). Predmetom návrhu bola požiadavka na

vyslovenie nesúladu:

1. ustanovenia 22 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. (ďalej len „“) s , a 4,

, 3, 4 a a s , , , 3 a 4

a ústavného , ktorým sa uvádza Listina

základných práv a slobôd (ďalej len „Listina základných práv a slobôd“),

2. ustanovenia 23 ods. 1, 2, 3, 5, 6 a 7 s

ods. 1, , 3 a 4 a a 4 a s , , 3 a 4

a s čl. 11 ods. 1 a 5 Listiny základných práv a slobôd,

3. ustanovenia 24 ods. 1 s ,

ods. 2, 3 a 4 a s a 4 a s , , 3 a 4 a

ods. 1 a 5 Listiny základných práv a slobôd,

4. ustanovenia 28 ods. 3 s ,

a a s a Listiny základných práv

a slobôd.

Ústavný súd na svojom neverejnom zasadnutí v pléne tento návrh

predbežne prerokoval a po zistení, že spĺňa všetky náležitosti návrhu podľa 20

a 37 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len „“) a že nie sú

dôvody na jeho odmietnutie, ho 10. októbra 1995 prijal na ďalšie konanie.

Navrhovateľ v odôvodnení svojho návrhu uviedol:

1. Demokratický a právny štát založený na úcte k právam a slobodám

človeka vylučuje, aby účelovosť akokoľvek dobre mienená otvárala cestu

k ľubovôli. Ani zvrchovanosť štátu nezakladá pre štát možnosť ľubovoľných

daní, aj keby sa tak stalo na základe zákona.

V oblasti daňovej je potrebné požadovať, aby zákonodarca podložil

svoje rozhodnutie objektívnymi racionálnymi kritériami.

Je vecou štátu, aby v záujme svojich funkcií rozhodol, že v určitých

prípadoch poskytne jednej skupine občanov menej výhod ako inej. Ani

v takomto prípade však nie je možné postupovať ľubovoľne. Môže sa tak stať

len s poukazom na verejné hodnoty.

Podľa názoru navrhovateľa odvod určený v ustanovení 22 ods. 1 zákona

č. je vlastne skrytou daňovou povinnosťou, ktorá sa vzťahuje na

určitú skupinu občanov, a to vždy v prípade, ak nastanú podmienky ustanovené

zákonom. Štát týmto zásahom jednoznačne znevýhodnil tieto skupiny občanov,

pričom ani z dôvodovej správy nie je zrejmé, že tak urobil z dôvodov verejného

záujmu a pre verejné blaho.

Je nesporné, že kritériá uvedené v 22 ods. 1 citovaného zákona postihuje

nových nadobúdateľov pozemkov nehnuteľností a títo sú v nerovnom

postavení oproti nadobúdateľom, na ktorých sa vzťahuje iný právny predpis

(pozri 28 ).

Z právnej teórie a praxe je zrejmé, že nerovné zaobchádzanie s občanmi

je prípustné len vtedy, ak by sa tým sledoval legitímny cieľ, súčasne však

prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa nemôžu byť neúmerné. O neúmernosť

nejde, ak je možné odvolať sa na verejné hodnoty.

Podľa navrhovateľa v danom prípade nebol dodržaný tento princíp,

pretože o úprave niektorých vlastníckych

vzťahov k nehnuteľnostiam došlo k odstráneniu tej nerovnosti, ktorú napadnuté

ustanovenie 22 ods. 1 opätovne zavádza.

Zrejme túto skutočnosť si uvedomoval aj sám zákonodarca, keď vylúčil

aplikáciu aj

Tým sa sám dostal do kontradiktórnej polohy, pretože na jednej strane

odstránil nezrovnalosti pri dedení

pochádzajúcich z čias totality a na druhej strane

prakticky ten istý princíp opätovne do právneho poriadku zavádza.

Vychádzajúc z bodu 2, navrhovateľ sa stotožnil so závermi Ústavného

súdu ČSFR (rozhodnutie č. 11/92 Zbierky uznesení a nálezov Ústavného súdu

ČSFR), podľa ktorého pojem rovnosti občanov pred zákonom je nutné chápať

nie ako kategóriu abstraktnú, ale ako rovnosť relatívnu, ktorá požaduje len

odstránenie neodôvodnených rozdielov.

Nadobúdatelia pozemkov nadobúdaných od účinnosti zákona

č. sú znevýhodnení voči doterajším nadobúdateľom - dokonca

aj voči nadobúdateľom podľa - pričom toto

znevýhodnenie nie je vyvážené verejným záujmom nedrobenia pozemkov,

keďže sa netýka všetkých pozemkov, ale len pozemkov mimo zastavaného

územia obce, resp. pozemkov uvedených v ustanovení 24 ods. 2 zákona

č.

Schválením napadnutého 22 ods. 1 bol

porušený predovšetkým princíp zakotvený v , podľa ktorého

zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky

prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Navrhovateľ pre úplnosť poznamenal, že v prípade vyslovenia nesúladu

22 ods. 1 stanú sa ustanovenia 22 ods. 2 a 3 tohto

zákona nepoužiteľné.

2. Navrhovateľ zastával názor, že ustanovenia 23 ods. 1, 2, 3, 5, 6 a 7

sú v rozpore s príslušnými ustanoveniami

z viacerých dôvodov.

Ako vyplýva z a Listiny základných

práv a slobôd, vlastnícke právo všetkých vlastníkov, teda aj spoluvlastníkov,

má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Eventuálne obmedzenie tohto práva

musí mať zákonný podklad a platiť pre všetky prípady

a čl. 4 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd.

Pre všetkých vlastníkov nehnuteľností platí rovnaký právny režim

upravený predovšetkým (

v znení neskorších predpisov). Nie je preto prípustné ustanoviť, a to pre rozpor

s uvedenými ustanoveniami a Listiny základných práv a slobôd,

„znevýhodňujúci“ režim pre vlastníkov poľnohospodárskeho prípadne lesného

pozemku, a to dokonca len pre vlastníka takéhoto pozemku, ktorý sa nachádza

mimo zastavaného územia obce.

Pretože v ustanovení 23 ods. 1, 2, 3, 5, 6 a 7 je

značne obmedzená možnosť dedenia, navrhovateľ dospel k záveru o jeho

nesúlade s príslušnými ustanoveniami .

3. Navrhovateľ uviedol, že v ustanovení 24 ods. 1

Z. z. ide o totožný princíp, ako je uvedený v ustanovení 22 a 23 citovaného

zákona. Z toho dôvodu z hľadiska označenia porušenia článkov

a Listiny základných práv a slobôd, z dôvodov rozporov tohto zákonného

ustanovenia s právnymi predpismi vyššej právnej sily, poukázal primerane na

závery uvedené v predchádzajúcich častiach svojho návrhu.

4. Rozpor tohto ustanovenia s a Listinou základných práv

a slobôd vidí navrhovateľ v aplikačnej praxi, ktorá po nadobudnutí účinnosti

citovaného zákona nastala. Z 28 ods. 3 je podľa neho

zrejmé, že aplikácia zostala nedotknutá. To podľa

neho znamená, že pri vyporiadaní dedičských podielov podľa citovaného

zákona sa neprihliada na obmedzenia uvedené v 22 a nasl.

Z. z. Na druhej strane, ak sa síce uzavrela podľa

dedičská dohoda, ale súd o nej do 1. septembra 1995 právoplatne nerozhodol,

tak podľa znenia 28 ods. 3 sa musia aplikovať

obmedzenia tohto zákona. To podľa navrhovateľa znamená, že pôvodná,

zákonom garantovaná dohoda dedičov prestáva byť platná a musí sa

postupovať už podľa 23 a nasl.

Vychádzajúc z uvedených dôvodov navrhovateľ požiadal, aby ústavný

súd po vykonanom dokazovaní vo veci rozhodol nálezom tohto znenia:

„1. Ustanovenie 22 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva

k pozemkom nie je v súlade s čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 13 ods. 2, 3 a 4 a čl. 59

ods. 2 a s , , , 3 a 4

a ústavného , ktorým sa uvádza Listina

základných práv a slobôd.

2. Ustanovenie 23 ods. 1, 2, 3, 5, 6 a 7 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o niektorých opatreniach na usporiadanie

vlastníctva k pozemkom nie je v súlade s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 2, 3 a 4

a a 4 a s , , 3 a 4

a s a 5 ústavného , ktorým sa uvádza Listina

základných práv a slobôd.

3. Ustanovenie 24 ods. 1 o niektorých

opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom nie je v súlade s čl. 12

ods. 1, , 3 a 4 a a 4

a s , , 3 a 4 a a 5 ústavného ,

ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd.

4. Ustanovenie 28 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva

k pozemkom nie je v súlade s , a

Slovenskej republiky a s a ústavného

Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd.

Dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky

stráca ustanovenie 22 ods. 1, 23 ods. 1, 2, 3, 5, 6 a 7 a 24 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o niektorých opatreniach

na usporiadanie vlastníctva k pozemkom účinnosť. Pokiaľ Národná rada

Slovenskej republiky neuvedie tieto ustanovenia zákona do súladu s

Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd a s Dohovorom

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, stráca po šiestich mesiacoch od

vyhlásenia tohto nálezu platnosť.“

Národná rada Slovenskej republiky ako zákonodarný orgán, ktorý

napadnutý všeobecne záväzný právny predpis () vydal

vo svojom stanovisku, o ktoré ju podľa 39 požiadal

predseda ústavného súdu, doručeného ústavnému súdu 15. februára 1996,

uviedla dôvody, na základe ktorých rozhodla o prijatí citovaného zákona.

Zároveň ustanovila svojho zástupcu na konanie pred ústavným súdom. Podľa

vyjadrení účastníkov konania obaja trvali na ústnom pojednávaní.

Ústavný súd sa písomne obrátil na Notársku komoru Slovenskej

republiky s požiadavkou, aby sa vyjadrila k návrhu týkajúceho sa namietaného

nesúladu niektorých ustanovení Vo vyjadrení

z 18. decembra 1995 sa Notárska komora Slovenskej republiky v plnom

rozsahu stotožnila s návrhom skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej

republiky na vyslovenie nesúladu 22 ods. 1, 23 ods. 1, 2, 3, 5, 6 a 7, 24 ods. 1

a 28 ods. 3 s

a s Listinou základných práv a slobôd.

Svoje stanovisko k predložil ústavnému súdu

17. novembra 1995 aj minister spravodlivosti Slovenskej republiky. Podľa

neho viaceré ustanovenia citovaného zákona nie sú v súlade s

Slovenskej republiky, ako napr. 24 ods. 1 a 28 ods. 3.

Na verejnom zasadnutí pléna ústavného súdu, konanom 3. apríla 1996,

zástupca navrhovateľa Ing. Ján Langoš vo svojom vystúpení v plnom rozsahu

zotrval na návrhu. Okrem toho uviedol, že navrhovateľa k podaniu návrhu

„viedol pocit, že treba znovu vyniesť a vniesť i na Slovensku, ako jeden zo

základných princípov, posvätnosť súkromného vlastníctva. I keď hovorí

o rovnosti ochrany, súkromné vlastníctvo, vlastníctvo súkromnej osoby je

potrebné zvlášť chrániť, pretože vlastníctvo štátu, resp. štát má dostatok

prostriedkov a spôsobov, aby chránil iné formy vlastníctva. Štát, vláda

a zákonodarca niektorými určenými (v tomto návrhu) ustanoveniami hrubým

spôsobom zasiahol do výkonu vlastníckych a dedičských práv niektorých

vlastníkov a len v niektorých vymedzených pozemkoch, ktoré sa nachádzajú

mimo katastra obcí“. Zástupca navrhovateľa ďalej uviedol, že sa „pridržiava

pôvodných dôvodov, ale keďže ústavný súd môže ex offo rozšíriť podanie“,

rozšíril návrh aj „o nesúlad ustanovenia 15 s , pretože tu zákonodarca

stanovuje prekluzívnu lehotu, ktorou zasahuje alebo ruší, končí vlastnícke

právo, ktoré je podľa nepremlčateľné“. K tomuto návrhu zástupcu

navrhovateľa, zaujal stanovisko predseda ústavného súdu, so záverom, že

ústavný súd nemôže prednesenému návrhu vyhovieť, pretože na pojednávaní

nie je prítomný zástupca Národnej rady Slovenskej republiky .

Keďže ustanovený zástupca Národnej rady Slovenskej republiky sa po

predchádzajúcom zdôvodnení nemohol dostaviť na verejné zasadnutie pléna

ústavného súdu, prečítal sudca spravodajca text stanoviska, ktoré na základe

žiadosti predsedu ústavného súdu vypracoval predseda Národnej rady

Slovenskej republiky. V tomto stanovisku sú obsiahnuté dôvody, ktoré viedli

k prijatiu

V úvode stanoviska predseda Národnej rady Slovenskej republiky konštatoval,

že „závery, ku ktorým navrhovatelia dospeli, sú veľmi zjednodušené,

vychádzajú z vytrhnutia jednotlivých ústavných ustanovení a izolovane

interpretujú jednu časť zákona bez jej súvisu so zákonom ako celkom“.

Zo stanoviska ďalej vyplýva, že „Národná rada Slovenskej republiky

a jej orgány pri prerokúvaní vládneho návrhu zákona si boli vedomí veľmi

citlivej otázky ústavnej ochrany vlastníckeho práva. Vychádzali pritom tak

z , v zmysle ktorého sa základné

práva a slobody zaručujú všetkým, a to bez ohľadu na ich postavenie a z čl. 20

ods. 1 druhá veta , ktorý ustanovuje, že vlastnícke

právo všetkých vlastníkov má rovnaký obsah a ochranu.

Situácia v pozemkovom vlastníctve na území Slovenskej republiky však

nie je doteraz v súlade s týmito ustanoveniami, pretože verejne významná časť

vlastníkov pozemkov (mimo zastavaného územia obce vyše 90 %) nemôže,

oproti vlastníkom iných predmetov, svoje priznané vlastnícke právo

využiť buď úplne alebo vôbec. Títo vlastníci nemajú právne možnosti účinne

nakladať s predmetom svojho vlastníctva, vôbec ho identifikovať a preukázať

svoju aktívnu legitimáciu na jeho ochranu.

celým

komplexom v ňom uvedených opatrení na usporiadanie vlastníctva

k pozemkom, opatrenia proti drobeniu nevynímajúc, vytvára účinné

prostriedky na zabezpečenie vyššie uvedených ústavných práv. Popri

zabezpečení možnosti plne disponovať s predmetom svojho vlastníctva, zákon

Národnej rady Slovenskej republiky č. a návrhom poslancov

napadnutá tretia časť osobitne, si za svoj cieľ určil vytvoriť podmienky pre

funkčné zabezpečenie poľnohospodárskej a lesnej výroby. Vzhľadom na to, že

optimálne fungovanie predovšetkým poľnohospodárskej výroby možno

považovať za verejný záujem, má zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. a v ňom upravené usporiadanie pozemkového vlastníctva

z uvedeného hľadiska významný aspekt ústavný, spočívajúci v tom, že

usporiadanie pozemkového vlastníctva ako predpoklad optimálneho

fungovania poľnohospodárskej ale aj lesnej výroby možno považovať za

relevantný cieľ ( ) i za relevantný

verejný záujem ( ).

Popri vyššie uvedených všeobecných aspektoch sú opatrenia proti

drobeniu pozemkov konštruované v zákone tak, aby neboli v rozpore

s jednotlivými vyššie uvedenými ústavnými princípmi. Predovšetkým sa

vzťahujú na všetky prípady vzniku nových pozemkov alebo spoluvlastníckych

podielov k nim bez takých výnimiek, ktoré by mali svoju príčinu v osobe alebo

postavení nadobúdateľa takéhoto pozemku alebo spoluvlastníckeho podielu.

Všetky výnimky uvedené v 24 ods. 2 i v 28 sú výnimky spočívajúce alebo

založené na objektívnych právnych skutočnostiach, ktoré navyše majú výrazný

verejnoprospešný aspekt. Za protiústavné nemožno považovať ani to, že sa

týkajú len pozemkov poľnohospodárskych alebo lesných, a to preto, lebo

z hľadiska vyššie uvedeného relevantného cieľa zákona sú podstatné práve

tieto druhy pozemkov. Navyše z hľadiska praxe je málo pravdepodobné, že by

iné druhy pozemkov dosahovali výmery uvedené v 22 a 23 zákona.

Všetky obmedzenia týkajúce sa drobenia pozemkov sú urobené

zákonnou formou, pretože ani jedno splnomocňovacie ustanovenie uvedené v

zákone ( 8 ods. 3, 22 ods. 3) nedáva priestor pre rozšírenie alebo sprísnenie

takýchto opatrení. Zároveň sú všetky tieto obmedzenia kompenzované

zákonom ustanovenou náhradou, či už v podobe zákonom ustanovenej

povinnosti vyporiadať ostatných dedičov alebo spoluvlastníkov (23 ods. 2)

alebo v podobe ich práva na primeranú náhradu (23 ods. 3). Domnievame sa,

že nielen tieto ustanovenia, ale i ostatné odseky 23 sú v súlade s ústavným

právom na dedenie (čl. 20 ods. 1), pretože každý z dedičov dostane svoju časť

dedičstva síce v rôznej forme, ale v príslušnej hodnote, ktorá mu zo zákona

patrí. Túto našu domnienku podporuje i skutočnosť, že súčasťou dedenia ako

práva dediča je vyporiadanie dedičstva, čo je uvedené v 482 Občianskeho

zákonníka.

K argumentu navrhovateľov, že sám predkladateľ návrhu zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. si bol vedomý toho, že

prichádza k rovnakému spôsobu obmedzenia dedičského práva k pozemkom

ako boli spôsoby, ktoré následne viedli k prijatiu 13 až 17 zákona Slovenskej

národnej rady č. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov

k nehnuteľnostiam uvádzame, že ide o diametrálne odlišné skutočnosti. Vyššie

uvedené ustanovenia

vytvárajú priestor pre riešenie prípadov, keď na jedného z dedičov prechádzali

všetky poľnohospodárske alebo lesné pozemky vo vlastníctve poručiteľa.

Obmedzenia drobenia pozemkov sa týkajú iba jednotlivých pozemkov a nie

celého pozemkového vlastníctva poručiteľa.

Vo vzťahu k povinnosti nadobúdateľa pozemku vzniknutého rozdelením

jestvujúceho pozemku vo výmerách uvedených v 22 platiť určený odvod

uvádzame, že táto povinnosť je v súlade s Slovenskej

republiky, pretože táto poplatková povinnosť je uložená zákonom.

Opatrenia proti drobeniu pozemkov upravené v tretej časti zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. nie sú osobitosťou

právneho poriadku Slovenskej republiky, ale sú bežné v krajinách Európskej

únie. Súčasne pripomíname, že takéto opatrenia platili tiež na území Slovenskej

republiky, a to v čase účinnosti o rozdelení pozostalostí

s poľnohospodárskymi podnikmi a o zamedzení drobenia poľnohospodárskej

pôdy.“

II.

Pre rozhodnutie ústavného súdu boli rozhodujúce nasledujúce právne

úvahy a právne posúdenie namietaných ustanovení

1. Podľa 23 ods. 3 , ak za podmienok

uvedených v odseku 1 (neprípustnosť, aby rozdelením jestvujúcich pozemkov

2

uvedených v 21 ods. 1 vznikol pozemok menší ako 2 000 m, ak ide

2

o poľnohospodársky pozemok alebo pozemok menší ako 5 000 m, ak ide

o lesný pozemok) neprejaví záujem o nadobudnutie pozemkov ani jeden

z dedičov do troch mesiacov odo dňa, keď ich súd vyzval, aby sa vyjadrili,

prechádza vlastníctvo týchto pozemkov za primeranú náhradu do vlastníctva

štátu a do správy Slovenského pozemkového fondu. Zo znenia tohto

ustanovenia teda jednoznačne vyplýva, že zo skupiny viacerých rovnocenných

(rovnakých vlastníkov) preferuje iba jedného vlastníka, t.j. štát, čo znamená, že

iní „neštátni“ vlastníci (obec, právnická alebo fyzická osoba) sú vylúčení

z právnej možnosti uchádzať sa o tento majetok (pozemky, o ktoré neprejaví

záujem ani jeden z dedičov), pretože tento majetok ex lege prechádza na štát

bez možnosti alternatívneho riešenia, v čom spočíva základná podstata

nesúladu 23 ods. 3 s . Pritom treba

zdôrazniť, že ani z 23 ods. 3 a ani z iného všeobecne

záväzného právneho predpisu pre také preferovanie, iba jedného zo skupiny

rovnocenných vlastníkov, nemožno nájsť primeraný právny dôvod.

Vyššie spomenutá skupina ostatných vlastníkov, okrem štátu ako

vlastníka, sa nemôže v tomto prípade uchádzať o získanie tých pozemkov,

o ktorých hovorí ustanovenie 23 ods. 3 do svojho

vlastníctva, pretože im citované ustanovenie takú možnosť neposkytlo, čím ich

súčasne postavilo ako vlastníkov do pozície nerovnakých vlastníkov

v porovnaní s iným vlastníkom - štátom. tým vytvoril

stav, že práva a možnosti jedného vlastníka by mohli byť obmedzované

právami a možnosťami iného vlastníka, čo by v konečnom dôsledku pri

praktickej aplikácii tohto ustanovenia mohlo vytvárať príčiny pre možný vznik

najmenej dvoch kategórií vlastníkov, čo však vôbec nepripúšťa. Práve

naopak, podstata rovnosti vlastníckeho práva všetkých vlastníkov je v tom, že

ak by niekto na základe právnej úpravy disponoval väčším rozsahom práv

vlastníka, súčasne by tým obmedzoval vlastnícke právo a slobodu iných

vlastníkov.

Podobne i 124 uvádza, že „všetci vlastníci majú

rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana“. Táto

rovnosť vlastníkov a ich vlastníckeho práva je samozrejmá z hľadiska

súčasného politického a právneho systému a vyplýva aj z občianskej rovnosti.

Ustanovenie takéhoto znenia, aké obsahuje 23 ods. 3 ,

nie je podľa ústavného súdu v súlade s , v zmysle ktorého

má každý právo vlastniť majetok a ďalej, že vlastnícke právo každého vlastníka

má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Okrem toho citované ustanovenie nie je

v súlade ani s čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (rovnaké znenie

oboch citovaných ustanovení).

Ústavný súd ďalej právne posúdil, či ustanovenie 23 ods. 3 zákona

č. je v nesúlade i s , tak ako to v petite

návrhu uviedol navrhovateľ. Podľa citovaného článku: „Ľudia sú slobodní

a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné,

nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné“. teda zaručuje všetkým

subjektom práva, že základné práva a slobody im nemožno odňať, scudziť, nie

sú premlčateľné, ani ich nemožno zrušiť. Jedným z týchto základných práv sú

i práva upravené v . Tým, že 23 ods. 3

Z. z. nerešpektoval ústavnú zásadu o rovnakom zákonnom obsahu a ochrane

vlastníckeho práva všetkých vlastníkov, nie je v súlade ani s čl. 12 ods. 1

.

Pokiaľ ide o 23 ods. 5, 6 písm. b) , u ktorých

navrhovateľ v petite svojho návrhu žiadal ústavný súd, aby v náleze vyslovil

ich nesúlad s a Listinou základných práv a slobôd, upravujú iba dielčie

dôsledky a záležitosti vyplývajúce z prípadného praktického uplatňovania

predovšetkým odseku 3 citovaného ustanovenia. Vzhľadom na výrok

ústavného súdu o nesúlade 23 ods. 3 s

a Listinou základných práv a slobôd, strácajú tým zmysel a opodstatnenie a ako

samostatné ustanovenia nemôžu obstáť, a preto ústavný súd vyslovil ich

nesúlad s príslušnými článkami a Listiny základných práv a slobôd.

2. Zo znenia 28 ods. 3 vyplýva, že na konanie

pred súdom alebo katastrálnym úradom o prevode alebo prechode vlastníctva

k pozemkom uvedeným v 21 ods. 1 zákona, o ktorom sa do účinnosti tohto

zákona právoplatne nerozhodlo, sa vzťahuje tento zákon.

Dôsledkom aplikácie tohto ustanovenia v rozhodovacej praxi by bola

predovšetkým nemožnosť, aby súdy schválili dohody dedičov o vyporiadaní

dedičstva uzavreté pred účinnosťou , t.j. pred

1. septembrom 1995, pokiaľ uznesenia súdov o dedičstve do tohto dňa

nenadobudli právoplatnosť. Ak by účinnosť a platnosť tohto ustanovenia

zostali zachované, znamenalo by to povinnosť súdov opätovne vo veciach

dedičov konať a meniť svoje pôvodné rozhodnutia, ktorými sú však zákonom

viazané. Naviac by sa tým podstatne predĺžilo konanie v dedičských veciach na

súdoch (verejnosťou veľmi pozorne a citlivo sledovaného) na vopred ťažko

odhadnuteľnú dobu.

Podľa 460 , dedičstvo sa nadobúda okamihom

smrti, čo znamená, že v konaní o dedičstve vzhľadom na túto skutočnosť treba

postupovať podľa hmotnoprávnych predpisov účinných v čase smrti poručiteľa.

Ako však vyplýva z 28 ods. 3 , tento zákon sa okrem

vecí upravených v 142 a 149 , ako aj vkladu práv podľa

2 o zápisoch vlastníckych a iných vecných práv

k nehnuteľnostiam s účinnosťou od 1. januára 1996 zrušeného a nahradeného

o katastri

nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam,

vzťahuje i na všetky neprávoplatne rozhodnuté dedičské veci k pozemkom

uvedeným v 21 ods. 1 citovaného zákona, keď poručiteľ zomrel pred

1. septembrom 1995, t. j. pred nadobudnutím účinnosti

Z. z., čím dochádza k jeho priamej spätnej pôsobnosti vo vzťahu k vybraným

vlastníckym vzťahom.

V ústavnom poriadku Slovenskej republiky všeobecný zákaz spätného

pôsobenia právnych predpisov alebo ich ustanovení možno odvodiť z čl. 1

, podľa ktorého je Slovenská republika právnym štátom. K imanentným

znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp) právnej

istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz

spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení.

V podmienkach demokratického štátu, kde vládnu zákony a nie subjektívne

predstavy ľudí a z požiadavky právnej istoty jednoznačne vyplýva záver, že

právny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti a nie

minulosti. V prípade ich spätného pôsobenia by sa vážne porušila požiadavka

na ich bezrozpornosť, ďalej na všeobecnú prístupnosť (poznateľnosť), čím by

nevyhnutne dochádzalo k situácii, že ten kto postupuje podľa práva, by nemal

žiadnu možnosť zoznámiť sa s obsahom budúcej právnej normy, ktorá by

napríklad jeho konanie podľa platného práva v minulosti vyhlásila za

protiprávne, resp. za právne neúčinné. To by teda znamenalo, že jednotlivé

subjekty práva by nemali istotu, či ich konanie podľa platného a účinného

práva v dobe, kedy došlo k nemu, nebude neskoršie (po prijatí nového

právneho predpisu) a ex tunc posudzované ako protiprávne alebo právne

neúčinné, s vylúčením ochrany nimi riadne nadobudnutých práv v minulosti

(v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou). Ústavný súd pri posudzovaní

a hodnotení spätnej pôsobnosti právnych predpisov (ich ustanovení), teda

i ustanovenia 28 ods. 3 jednoznačne vychádzal

zo zásady, že ten, kto konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný

a účinný právny predpis (jeho ustanovenie), nemôže byť vo svojej dôvere

k nemu sklamaný.

V rozpore s týmito princípmi, tvoriacimi súčasť pojmu právny

a demokratický štát, z 28 ods. 3 vyplýva povinnosť,

aby sa dohody o vyporiadaní dedičstva uzavreté pred nadobudnutím účinnosti

citovaného zákona zmenili so zreteľom na požiadavky neskoršieho zákona,

a aby sa v týchto veciach opäť uskutočnilo konanie. To by znamenalo, ako už

bolo uvedené, aby dedičia boli vyzvaní k zmene prejavu ich vôle v dôsledku

jednostrannej zmeny podmienok dedenia v neprospech dedičov.

So zreteľom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil nesúlad

ustanovenia 28 ods. 3 s , ako aj s

Listiny základných práv a slobôd.

3. Právnym základom pre prijatie tretej časti výroku nálezu bolo

ustanovenie 4 ods. 3 Vzhľadom na požiadavku

obsiahnutú v ňom (plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou

všetkých sudcov, ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne) nenastali

dôvody na vyslovenie právneho názoru ústavného súdu k vecnej podstate

namietaného ustanovenia (23 ods. 2 ) a jeho súladu,

resp. nesúladu s a tým ani na prijatie konkrétneho výroku rozhodnutia

týkajúceho sa ustanovenia 23 ods. 2

4. V petite návrhu navrhovateľ namietal nesúlad aj ďalších ustanovení

tvoriacich tretiu časť , konkrétne 22 ods. 1, 23 ods. 1

a 24 ods. 1 s viacerými ustanoveniami a Listiny základných práv

a slobôd. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd v týchto prípadoch

nedospel k záveru o ich nesúlade s a s Listinou základných práv

a slobôd, rozhodol o nevyhovení v tejto časti petitu návrhu skupiny poslancov

Národnej rady Slovenskej republiky. Pre prijatie tejto časti výroku nálezu boli

rozhodujúce nasledujúce právne úvahy a právne posúdenie jednotlivých

ustanovení, u ktorých bola namietaná ich neústavnosť (nesúlad s viacerými

ustanoveniami , resp. i Listiny základných práv a slobôd).

Popri neporiadkoch v evidencii pozemkového vlastníctva je

v Slovenskej republike kardinálnym problémom jeho extrémna rozdrobenosť,

či už ide o výmeru pozemkov, rozsah spoluvlastníckych práv k tomu istému

pozemku, rozptyl pozemkov toho istého vlastníka v prírode a pod. V mnohých

prípadoch je predmetom vlastníctva (spoluvlastníctva pri reálnom rozdelení)

2

nepatrná výmera plochy i hodnota (často menej ako 1 m), nie je zriedkavé, že

spoluvlastnícky podiel je technicky len obtiažne vyčísliteľný.

Početná rozdrobenosť pozemkového vlastníctva často dosahujúca

extrémne zlomkové vyjadrenia vyvoláva stav, keď predmet vlastníctva

pozemok sa dá len obtiažne alebo sa nedá vôbec technicky evidovať (čo je

základná podmienka pre právne nakladanie s pozemkom) a stáva sa

v jednotlivých prípadoch nepatrnou hospodárskou hodnotou bez reálneho

motivačného pôsobenia alebo znemožňujúcou prijatie potrebného rozhodnutia

spoluvlastníkov, čo vo svojom súhrne oslabuje právne záruky vlastníctva

a možnosť výkonu vlastníckych oprávnení. Okrem toho stavia vlastníkov

poľnohospodárskych a lesných pozemkov do nerovnoprávneho postavenia

v porovnaní s vlastníkmi iných vecí, znevýhodňuje podnikanie

v poľnohospodárstve a lesníctve oproti iným odvetviam podnikania.

Z ústavného hľadiska sa opatrenia proti drobeniu pozemkov týkajú

vlastníckeho práva ako jedného zo základných práv, jeho zákonného

vymedzenia, záruk a ochrany.

Podľa sa základné práva a slobody zaručujú

všetkým, a to bez ohľadu na ich postavenie, v zákonom ustanovených

medziach. Výslovne sa zdôrazňuje, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má

rovnaký zákonný obsah a ochranu ( druhá veta ). Významná

časť vlastníkov poľnohospodárskych a lesných pozemkov nemôže, oproti

vlastníkom iných predmetov, svoje zákonom priznané vlastnícke oprávnenia

plne alebo vôbec využiť, ani sa právne účinne domáhať ich ochrany. Tým

dochádza k vzniku takého stavu, že sú často subjektami iba obsahovo

nerealizovateľného práva. Títo vlastníci nemajú právne možnosti právne účinne

nakladať s predmetom svojho vlastníctva, právne záväzným spôsobom ho

identifikovať a preukázať aktívnu legitimáciu na jeho ochranu.

Časť dôvodov tohto stavu, z určitého hľadiska podstatná, je

mimoprávnej povahy. Iná časť ale pramení v konštrukcii viacerých právnych

predpisov, ktorá nie vždy môže zaručiť účinný spôsob evidencie pozemkového

vlastníctva ako nezastupiteľnej zložky výkonu a ochrany vlastníckeho práva.

Táto skutočnosť sa dotýka nielen vlastníkov pozemkov, o preukázanie

a evidenciu ktorých ide, ale má nepriaznivé účinky aj na iné osoby

a uplatňovanie niektorých záujmov štátu (napr. daňových), ale i všeobecných

verejných záujmov.

Opatrenia proti drobeniu pozemkov (tretia časť

Z. z.) vychádzajú z neúnosného stupňa rozdrobenosti pozemkového vlastníctva

v Slovenskej republike a sú snahou o obmedzenie ďalšieho drobenia.

Nadväzujú na, v minulosti platný o rozdelení

pozostalostí s poľnohospodárskymi podnikmi a zamedzenie drobenia

poľnohospodárskej pôdy, ktorý drobenie poľnohospodárskej pôdy taktiež

obmedzoval. V súvislosti s tým treba zdôrazniť, že inou formou opatrení

v minulosti pôsobiacich na našom území proti drobeniu pozemkov boli

komasácie (sceľovanie drobných rozptýlených pozemkov do väčších celkov).

Počiatky ich praktického realizovania siahajú do 2. polovice 19. storočia

s pokračovaním až do začiatku 50. rokov 20. storočia (naposledy zákon

č. o niektorých technicko-hospodárskych úpravách pozemkov).

Predpokladajú spojenie ekonomických a administratívnoprávnych nástrojov

obmedzenia drobenia poľnohospodárskych a lesných pozemkov.

Opatrenia proti drobeniu pozemkov, tak ako sú upravené v tretej časti

, sa netýkajú všetkých druhov pozemkov a vychádzajú

predovšetkým z kritéria zabezpečenia funkčnosti poľnohospodárskej a lesnej

výroby a to iba mimo zastavaného územia obce. Výmery uvedené v 22 ods. 1

a 23 ods. 1 vychádzajú zo zovšeobecnenia doterajších

skúseností s vydávaním pozemkov v rámci zjednodušeného postupu (15

) a u lesnej pôdy z možností užívania jednotiek

priestorového rozdelenia lesa.

Pri posudzovaní súladu, resp. nesúladu navrhovateľom namietaných

ustanovení (jeho tretej časti) s a s Listinou

základných práv a slobôd, zameral ústavný súd svoju pozornosť aj na

posúdenie toho, či opatrenia proti drobeniu pozemkov (ich realizácia v praxi),

ktoré nepopierateľne určujú väčší rozsah povinností, prípadne v určitej miere

obmedzujú niektorých vlastníkov pozemkov, sú opodstatnené z hľadiska

verejného záujmu. v 21 ods. 1 deklaruje záujem

zamedziť drobeniu poľnohospodárskych a lesných pozemkov, i keď tento

záujem nie je výslovne expresis verbis deklarovaný ako verejný záujem.

V citovanom ustanovení, resp. ani v inom ustanovení, síce citovaný zákon

nevyjadril takýto verejný záujem, avšak existenciu záujmu, ktorý možno

považovať za verejný na vykonávaní opatrení zamedzujúcich drobenie

poľnohospodárskych a lesných pozemkov v Slovenskej republike, možno

odvodiť z cieľov a celkového zmyslu a podstaty

Ústavný súd preto považuje záujem na zamedzení drobenia určitých druhov

pozemkov, nachádzajúcich sa mimo zastavaného územia obce uvedený v tretej

časti citovaného zákona za verejný záujem, i napriek tomu, že nie je, ako už

bolo zdôraznené, takto jednoznačne a explicitne deklarovaný.

Jedna z námietok navrhovateľa poukazovala na nesúlad ustanovenia 22

ods. 1 zákona s niektorými ustanoveniami a Listiny základných práv

a slobôd.

Toto ustanovenie predstavuje jedno z opatrení zameraných proti

drobeniu niektorých druhov pozemkov, pričom právnou formou, ktorá má

zamedziť ich drobeniu, sú určité kvantitatívne obmedzenia, s prekročením

ktorých je spojený peňažný odvod, v rozsahu uvedenom v citovanom

ustanovení.

V súvislosti s namietaným nesúladom 22 ods. 1

s a s Listinou základných práv a slobôd, navrhovateľ ďalej osobitne

zdôraznil nesúlad tohto ustanovenia s . V tejto súvislosti

vyslovil názor, že odvody určené v 22 ods. 1 citovaného zákona „sú vlastne

skrytou daňovou povinnosťou, ktorá sa vzťahuje na určitú skupinu občanov,

a to vždy v prípade, ak nastanú podmienky ustanovené zákonom“.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia, v prípade, ak by na základe

právneho úkonu alebo rozhodnutia súdu mal vzniknúť rozdelením existujúcich

pozemkov uvedených v 21 ods. 1 pozemok vo výmere

menšej ako sú uvedené v 22 ods. 1 citovaného zákona, je nadobúdateľ povinný

zaplatiť odvod v príslušnej výške. Tak v prípade odvodu plateného do Štátneho

fondu ochrany a zveľaďovania poľnohospodárskeho pôdneho fondu (12 ods. 2

o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu),

ako aj odvodu plateného do Štátneho fondu zveľaďovania lesa Slovenskej

republiky ( o Štátnom fonde zveľaďovania lesa

Slovenskej republiky v znení ) majú tieto

odvody charakter ekonomických nástrojov s prísne účelovým zameraním, čo

medziiným vyplýva aj z ich názvov. V žiadnom prípade však nemajú charakter

daňovej povinnosti, či už „otvorenej“ alebo „skrytej“. Okrem toho ich nemožno

považovať (tak ako aj iné účelové fondy) za sankčné nástroje, resp. samotný

peňažný odvod za sankciu. Povinnosť platiť peňažné odvody do príslušných

štátnych fondov nie je dôsledkom porušenia zákonom uloženej povinnosti

(v tom prípade by išlo o sankciu), ale práve naopak je dôsledkom

právoplatného rozhodnutia príslušného orgánu (napr. katastrálneho úradu,

súdu). Toto konštatovanie má oporu v 11 ods. 1

o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu, podľa ktorého „ten na žiadosť

koho sa odníma poľnohospodárska pôda podľa 8, je povinný zaplatiť odvod

Štátnemu fondu ochrany a zveľadenia poľnohospodárskeho pôdneho fondu“.

Na inom mieste (13 ods. 1) citovaný zákon v súvislosti s pokutou (sankciou)

konštatuje „za porušenie povinnosti ustanovenej týmto zákonom môže orgán

ochrany poľnohospodárskeho pôdneho fondu ukladať pokuty“.

Treba zdôrazniť, že v petite návrhu namietaný nesúlad 22 ods. 1 zákona

č. s , navrhovateľ podrobnejšie nezdôvodnil,

okrem konštatovania, že odvody upravené v citovanom ustanovení sú skrytou

daňovou povinnosťou. I keď hovorí o daniach

a poplatkoch, ktoré možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, jeho

výkladom možno dospieť k záveru, že rovnaká ústavná podmienka sa vzťahuje

i na odvody do štátnych fondov, t.j. „odvody možno ukladať zákonom alebo na

základe zákona“, čo v prípade 22 ods. 1 bolo splnené.

Ústavný súd pri posudzovaní argumentov navrhovateľa odôvodňujúcich

nesúlad 22 ods. 1 s a s Listinou základných

práv a slobôd, zaoberal sa aj opodstatnenosťou jedného z nich, ktorý

poukazoval na nemožnosť aplikácie ustanovení 13 až 17 zákona Slovenskej

národnej rady č. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov

k nehnuteľnostiam, v dôsledku prijatia (konkrétne

jeho tretej časti). Odhliadnuc od nesprávneho tvrdenia navrhovateľa o vylúčení

použitia (str. 6 návrhu), vzhľadom na jednoznačné

znenie 28 ods. 1 , „ustanovenia tretej časti sa

nepoužijú v konaní o usporiadaní dedičských podielov podľa osobitného

predpisu“, podľa poznámky č. 58 ide práve o konanie podľa 13 až 17 zákona

č. , je tento argument navrhovateľa neopodstatnený aj z iného

zásadného dôvodu. Jeho neopodstatnenosť spočíva v úplne inom poslaní

ustanovení 13 až 17 , ako je poslanie tretej časti zákona

č. Podľa 13 až 17 sa riešilo, resp. rieši

(za predpokladu, že žiadosť oprávnených osôb o vyrovnanie bola podaná do

30. júna 1993) vyrovnanie dedičských podielov v tých prípadoch, ak podľa

právnych predpisov upravujúcich vznik a pôsobenie užívacích pozemkových

vzťahov došlo k nadobudnutiu poľnohospodárskych alebo lesných pozemkov

poručiteľa len jedným alebo niektorým z dedičov len preto, že išlo o pozemky

v užívaní socialistickej organizácie podľa osobitných predpisov

(demoštratívnym spôsobom vymenovaných v poznámke č. 18 zákona

č. ) čím došlo k zníženiu podielov ostatných dedičov v porovnaní

s nadobúdateľom týchto pozemkov alebo k opomenutiu dedičov.

Na rozdiel od toho, opatrenia proti drobeniu pozemkov (tretia časť

) sa vzťahujú iba na jednotlivé pozemky, a to

nachádzajúce sa mimo zastavaného územia obce a ďalej výlučne iba na

pozemky, u ktorých by na základe právneho úkonu alebo rozhodnutia súdu

mohol vzniknúť rozdelením jestvujúcich pozemkov pozemok vo výmere

menšej ako sú výmery uvedené v 22 ods. 1 a v 23 ods. 1

Z. z. Základný rozdiel (evidentné sú aj iné rozdiely) medzi opatreniami proti

drobeniu pozemkov a vyrovnaním dedičských podielov podľa 13 až 17 zákona

č. spočíva v tom, že sa týkajú iba jednotlivých pozemkov a nie

celého pozemkového vlastníctva poručiteľa. Medzi vecnou stránkou vyššie

citovaných častí oboch zákonov, nie je žiadna spojitosť alebo ich

podmienenosť, ich zákonné ciele sú úplne iné. Z týchto dôvodov nemohol

ústavný súd akceptovať tento argument navrhovateľa ako opodstatnený.

Ďalšia námietka navrhovateľa v petite jeho návrhu sa týkala ustanovenia

23 ods. 1 Podobne ako v prípade 22 ods. 1 citovaného

zákona, obsahom 23 ods. 1 zákona sú opatrenia zamerané na zamedzenie

drobenia poľnohospodárskych a lesných pozemkov. Rozdiel medzi opatreniami

upravenými týmito ustanoveniami je však v tom, že kým podľa 22 ods. 1

zákona môže vzniknúť rozdelením existujúcich pozemkov nový

2 2

poľnohospodársky pozemok vo výmere od 2 000 mdo 20 000 malebo lesný

2 2

pozemok vo výmere od 5 000 mdo 20 000 ms podmienkou zaplatenia

predpísaného odvodu, podľa 23 ods. 1 zákona nemôže právne účinne vzniknúť

rozdelením existujúcich pozemkov poľnohospodársky pozemok menší ako

2 2

2 000 malebo lesný pozemok menší ako 5 000 m.

Ako vyplýva z petitu návrhu, navrhovateľ v tomto prípade namietal

v prvom rade nesúlad tohto ustanovenia s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 2, 3 a 4

(ústavná zásada rovnosti). Z hľadiska posúdenia opodstatnenosti petitu v tejto

časti je základnou otázkou, či 23 ods. 1 upravujúci

zákonnú neprípustnosť rozdeľovania existujúcich pozemkov na základe

2

právneho úkonu alebo rozhodnutia súdu na pozemok menší ako 2 000 m

2

alebo 5 000 m, spĺňa kritériá upravené v .

Ústavná direktíva vyplývajúca z tohto ustanovenia, t. j. „zákonné

obmedzenia ústavných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady,

ktoré spĺňajú ustanovené podmienky“, zaväzuje jednak zákonodarcu na jej

rešpektovanie pri prijímaní zákona a ďalej všetky subjekty verejnej správy, aby

v rámci svojej rozhodovacej, resp. aplikačnej praxe dôsledne postupovali

v súlade s ňou. Inak povedané, zákon môže obsahovať iba také obmedzenia,

ktoré sa rovnako vzťahujú na všetky individuálne (konkrétne) prípady, ktoré sú

druhovo rovnaké. Z uvedeného vyplýva logický záver, že nemožno považovať

za porušenie skutočnosť, že konkrétny zákon, t.j. zákon

č. upravil pre vlastníkov poľnohospodárskych a lesných

pozemkov nachádzajúcich sa mimo zastavaného územia a obce určité

obmedzenia, ktoré však v danom prípade rovnako platia pre všetkých týchto

vlastníkov ex nunc v skupine druhovo rovnakých prípadoch. Opatrenia proti

drobeniu pozemkov upravené v 22 ods. 1 a v 23 ods. 1

Z. z. sa vzťahujú na všetky nové prípady (po účinnosti zákona) týkajúce sa

právnych úkonov alebo rozhodnutia súdu, bez možnosti uplatnenia výnimiek

spočívajúcich v osobe, v postavení alebo v dôsledku existencie iných znakov

týkajúcich sa účastníkov konania podľa tretej časti tohto zákona. K porušeniu

uvedeného článku (k porušeniu ústavnej zásady rovnosti v skupine

presne určených vlastníkov pozemkov) by mohlo dôjsť iba vtedy, ak by zákon

obsahoval také ustanovenia, ktoré by umožňovali postupovať v druhovo

rovnakej skupine vlastníkov v rôznych individuálnych prípadoch rozdielne,

čím by mohli vznikať rôzne z hľadiska výhod, resp. „nevýhod“ nerovnaké

skupiny vlastníkov.

Navrhovateľ v petite návrhu ďalej poukázal i na nesúlad 23 ods. 1

s a 4 .

Podľa , každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke

právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Z citovaného ustanovenia vyplýva záver o rovnakom zákonnom obsahu

vlastníckeho práva všetkých vlastníkov. Zákonný obsah vlastníckeho práva je

predovšetkým upravený v 123 a nasl. , ale aj v iných

zákonoch. Ustanovenie 124 vychádza z princípu

rovnoprávnosti všetkých vlastníkov (presnejšie obsahu ich vlastníckeho práva).

Všeobecné ustanovenia týkajúce sa obsahu vlastníckeho práva, rovnakých práv

a povinností, ako aj ochrany vlastníkov môžu byť (a v určitom rozsahu aj sú)

modifikované inými zákonmi, čo je v súlade s ústavnou zásadou o „rovnakom

zákonnom obsahu a ochrane vlastníckeho práva všetkých vlastníkov“. Takéto

modifikácie obsahu vlastníckeho práva vyplývajúce priamo zo zákonov sú

označované ako pojmové obmedzenia vlastníckeho práva. Ako už bolo

zdôraznené, musí ísť, v súlade s požiadavkou vyplývajúcou z čl. 20 ods. 1

, o modifikácie obsahu vlastníckeho práva na základe zákona, aby bola

rešpektovaná požiadavka „rovnakého zákonného obsahu a ochrany

vlastníckeho práva“. Za jedno z takýchto pojmových obmedzení vlastníckeho

práva možno považovať súhrn opatrení smerujúcich proti drobeniu pozemkov,

upravených v tretej časti Táto úprava však rešpektuje

požiadavku rovnakého zákonného obsahu vlastníckeho práva všetkých

vlastníkov, ktorých sa týka, pretože sa ex nunc vzťahuje na vopred neznámy

počet vlastníkov pozemkov a na ich vlastnícke právo k nim. V prípade vzniku

konkrétnej situácie, znaky ktorej sú vopred upravené v tretej časti citovaného

zákona, sa vo všetkých týchto prípadoch určuje zákonný obsah vlastníckeho

práva okrem iných (jeho treťou časťou

upravujúcou opatrenia proti drobeniu pozemkov), t.j. nemožnosťou vzniku

vlastníctva k rozdeleným pozemkom, ktoré by z hľadiska výmery nedosiahli

výmery uvedené v 23 ods. 1

Navrhovateľ žiadal vysloviť nesúlad 23 ods. 1 zákona aj s čl. 20 ods. 4

. Podľa tohto ustanovenia vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie

vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme,

a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Citované ustanovenie treba považovať za ústavnú direktívu pre

zákonodarcu, ktorý prijíma zákon, na základe ktorého možno vyvlastniť alebo

nútene obmedziť vlastnícke právo. Samotný pojem vyvlastnenie má však

v právnych poriadkoch vyspelých štátov, vrátane Slovenskej republiky, presne

určený účel, cieľ, obsah a konanie. Opatrenia proti drobeniu pozemkov podľa

tretej časti nemožno však v žiadnom prípade stotožniť

s obsahom 108 ods. 1, 2, 3 , ktorým sa mení a dopĺňa

o územnom plánovaní a stavebnom poriadku.

Podľa 108 ods. 1 citovaného zákona, ktorý je tým konkrétnym zákonom

(všeobecným vyvlastňovacím predpisom), na základe ktorého možno

uskutočniť vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva,

rozhodnutie o týchto zásahoch do vlastníckeho práva vydáva výlučne orgán

štátnej správy, konkrétne stavebný úrad. Okrem toho vyvlastnenie vlastníckeho

práva alebo jeho nútené obmedzenie sa uskutočňuje iba na základe súčasného

splnenia viacerých zásad striktne upravených v ústave,

a v stavebnom zákone. Takéto zásady nemajú však nič spoločné s praktickou

realizáciou opatrení na zamedzenie drobenia pozemkov. V prípade

uskutočňovania opatrení podľa tretej časti sú tieto

zverené iným orgánom ako stavebnému úradu a navyše vôbec nie sú

výsledkom administratívnosprávneho konania. Zákon, ktorému bola v právnom

poriadku Slovenskej republiky zverená úloha, ktorú predpokladá čl. 20 ods. 4

, t. j. stavebný zákon, nemá z hľadiska svojich cieľov nič spoločné

s cieľmi upravenými v tretej časti , a preto je úplne

neodôvodnené subsumovať dôsledky, ktoré pri jeho aplikácii nastávajú aj na

konanie, ktorého cieľom je zamedziť drobeniu pozemkov.

Okrem týchto rozdielností medzi vyvlastnením, resp. núteným

obmedzením vlastníckeho práva a opatreniami proti drobeniu pozemkov, ktoré

reprezentujú dva vyššie uvádzané zákony existujú aj ďalšie, ktoré vo svojom

súhrne vylučujú spojitosť medzi 23 ods. 1 a

ods. 4 .

Navrhovateľ ďalej namietal, že ustanovenie 24 ods. 1 zákona

č. nie je v súlade s viacerými ustanoveniami a Listiny

základných práv a slobôd.

Vzhľadom na totožnosť právnej úpravy nachádzajúcej sa v 24 ods. 1

(týka sa vzniku spoluvlastníckych podielov

k existujúcim pozemkom) s právnou úpravou nachádzajúcou sa v 22 ods. 1

a v 23 ods. 1 a 2 zákona, ako aj rovnaké dôvody, ktoré viedli navrhovateľa

k namietanému nesúladu tohto ustanovenia s , ústavný súd vychádzal

pri konštatovaní, že toto ustanovenie nie je v nesúlade s , z rovnakých

právnych úvah ako pri ustanoveniach 22 ods. 1 a 23 ods. 1 a 2 zákona

č.

Podľa , ak ústavný súd

svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými

v čl. 125 písm. a) je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne

niektoré ich ustanovenia účinnosť podľa výroku rozhodnutia. Orgán, ktorý

tento predpis vydal, je do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia

ústavného súdu povinný ho uviesť do súladu s a s ústavnými zákonmi.

Ak tak neurobí, výrokom rozhodnutia označené časti zákona strácajú platnosť

po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa , rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade

zákona s a s ústavnými zákonmi sa vyhlasujú spôsobom ustanoveným

na vyhlasovanie zákonov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný

prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 1996