Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 443/2026
PDF · 336.83 KB
No categories available
II. ÚS 443/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca spravodajca) a sudcov Petra Straku a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Tomáš Rosina, s.r.o., Kukučínova 20, Banská Bystrica, proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4To/117/2024 z 27. marca 2025 a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 70/2025 z 18. novembra 2025 a konaniu, ktoré predchádzalo ich vydaniu, takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 15. januára 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutiami označenými v záhlaví tohto uznesenia.
2. Z ústavnej sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že bol rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1T/44/2023 z 2. novembra 2023 oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry v Banskej Bystrici č. k. 1Pv 102/23/6601-11 podanej pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona.
3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prokurátor, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením sp. zn. 4To/131/2023 z 24. apríla 2024, ktorým rozhodol o zrušení napadnutého rozsudku okresného súdu a vrátení veci okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie (ďalej len „prvé rozhodnutie krajského súdu“).
4. Okresný súd po vykonaní nového konania vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 1T/44/2023 z 18. augusta 2024, ktorým uznal sťažovateľa vinným z prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej
látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 30 dní, ktorého výkon bol podmienečne odložený, pričom mu bola určená skúšobná doba v trvaní osemnásť mesiacov. Súčasne mu uložil ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní osemnástich mesiacov.
5. Proti tomuto rozsudku sťažovateľ a rovnako aj prokurátorka podali odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 4To/117/2024 z 27. marca 2025 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“), ktorým odvolanie sťažovateľa zamietol a rozsudok okresného súdu zrušil vo výroku o treste zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu a sťažovateľovi uložil trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní dvoch rokov a šiestich mesiacov.
6. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu sťažovateľ podal z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) a g) Trestného poriadku dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tdo 70/2025 z 18. novembra 2025 odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku (ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).
II. Argumentácia sťažovateľa
7. Sťažovateľ namieta, že napadnuté rozhodnutia sú nedostatočne a neadekvátne odôvodnené, vo svojej podstate absolútne arbitrárne, vychádzajú z nezákonných dôkazov a arbitrárneho posúdenia okolností prípadu a súčasne uvádza, že konanie, ktoré predchádzalo ich vydaniu, vykazuje atribúty nespravodlivého procesu. Vzhliada porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces primárne v tom, že odvolací a následne dovolací súd sa nevysporiadali v dostatočnom rozsahu s obhajobnými námietkami sťažovateľa, pričom v prípade niektorých námietok sťažovateľa rezignovali na akúkoľvek reakciu. Poukazuje na to, že odôvodnenia rozhodnutí majú výlučne formalistickú povahu. V tejto súvislosti predostiera relevantnú judikatúru ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), prostredníctvom ktorej preukazuje dôvodnosť a opodstatnenosť už uvedenej sťažnostnej námietky.
8. V konkrétnostiach sťažovateľ dôvodí, že jeho obhajobná námietka týkajúca sa rozporu vo výpovedi kľúčového svedka ktorá bola zásadná pre posúdenie zákonnosti zastavenia motorového vozidla a z toho plynúcej zákonnosti vedenia trestného stíhania proti sťažovateľovi, nebola zo strany krajského súdu a rovnako ani dovolacieho súdu riadne vyriešená. Sťažovateľ uvádza, že s predmetnou námietkou sa súdy vysporiadali výlučne formálne, keď konštatovali, že v prípade výpovede uvedeného svedka nešlo o zmenu výpovede, ale iba o jej doplnenie o skutočnosti, ktoré neboli predmetom výsluchu v rámci prípravného konania, in concreto iba o konkretizáciu dôvodu na zastavenie motorového vozidla sťažovateľa. Konajúce súdy pritom dokonca rezignovali na zdôvodnenie tejto svojej právnej úvahy. Sťažovateľ v rámci svojich odvolacích a dovolacích námietok podrobne rozviedol dôvody, ktoré preukazujú, že v prípade posudzovanej výpovede nešlo o doplnenie, ale o zmenu výpovede. Ďalej dovolaciemu súdu vyčíta, že predmetnú obhajobnú námietku vyriešil výlučne poukazom na časti odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu. Tiež nesúhlasí s konštatáciou dovolacieho súdu, v zmysle ktorej dovolací súd nereagoval v bližších podrobnostiach na predmetnú námietku vzhľadom na jej
skutkový charakter. Sťažovateľ poukazuje vo svojej ústavnej sťažnosti na relevantnú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej má dovolací súd povinnosť venovať pozornosť aj posúdeniu skutkových námietok (III. ÚS 260/07).
9. Sťažovateľ v nadväznosti na už uvedené dopĺňa, že pochybenie konajúcich súdov spočívalo aj v tej skutočnosti, že rezignovali na vysvetlenie dôvodu, pre ktorý svedok neuviedol okolnosti obsiahnuté v jeho výpovedi na hlavnom pojednávaní aj počas jeho výsluchu v prípravnom konaní. Ďalej dôvodí, že bolo zrejmé, že svedok zjavne zmenil svoju výpoveď, pričom konajúce súdy boli povinné sa s touto zmenou vo svojich rozhodnutiach náležitým spôsobom vysporiadať, čo však neučinili.
10. Sťažovateľ v ďalšom namieta neprípustnú inštruktáž krajského súdu obsiahnutú v jeho prvom rozhodnutí, ktorá bola adresovaná okresnému súdu a ktorá sa týkala spôsobu hodnotenia vierohodnosti svedka . V tejto súvislosti ďalej namieta, že okresný súd vykonal absolútne nekritické prevzatie právneho názoru krajského súdu, ktorý bol vyslovený vo vzťahu k hodnoteniu predmetnej výpovede, pričom v tomto ohľade nebolo z jeho strany vykonané žiadne doplnenie dokazovania. Svoju argumentáciu podporil poukazom na nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 245/2023-31, v zmysle ktorého viazanosť právnym názorom nadriadeného súdu nie je absolútna. V konkrétnostiach uvádza, že za prípustný nemožno považovať taký postup, v rámci ktorého súd nižšieho stupňa rezignuje na prezentovanie vlastných právnych úvah a uspokojí sa s prevzatím právneho názoru nadriadeného súdu.
11. Sťažovateľ ďalej namieta nezákonnosť vykonania služobného zákroku v podobe zastavenia motorového vozidla. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že služobný zákrok možno vykonať výlučne na podklade zákonného dôvodu, za ktorý nemožno považovať informáciu o trestnej minulosti dotknutej osoby, ako tomu bolo v sťažovateľovom prípade. Uvedené podopiera relevantnou judikatúrou ústavného súdu (II. ÚS 299/2024).
12. Sťažovateľ ďalej dôvodí, že vykonaním nezákonného služobného zákroku prišlo k prenosu nezákonnosti na všetky dôkazy, ktoré boli zaistené na základe jeho realizácie. V tejto súvislosti poukazuje na teóriu plodov z otráveného stromu. Namieta, že konajúce súdy sa v rámci svojich napadnutých rozhodnutí s touto námietkou vysporiadali veľmi stroho a povrchne, teda arbitrárne.
13. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho označených práv napadnutými rozhodnutiami, tieto rozhodnutia zrušil a vrátil vec (krajskému súdu) na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania pred ústavným súdom.
III. Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery
III.1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv garantovaných ústavou a dohovorom napadnutým rozhodnutím krajského súdu:
14. Pokiaľ ide o časť ústavnej sťažnosti smerujúcej proti namietanému postupu a rozhodnutiu krajského súdu, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Tento princíp spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani
nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií a preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov, resp. vtedy, keď sťažovateľ pred všeobecnými súdmi vyčerpá všetky účinné prostriedky nápravy vo vzťahu ku konaniu, resp. rozhodnutiu ako celku (IV. ÚS 236/07). Inak povedané, nevyhnutnou podmienkou konania o ústavnej sťažnosti je vyčerpanie všetkých procesných prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje (IV. ÚS 68/2020, II. ÚS 559/2021, II. ÚS 156/2023, IV. ÚS 448/2025).
15. Niektoré námietky uplatnené sťažovateľom v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu tvorili aj súčasť jeho dovolacích námietok, ktoré bol oprávnený a aj povinný preskúmať najvyšší súd v dovolacom konaní, čo vzhľadom na princíp subsidiarity vylučuje právomoc ústavného súdu. Vo vzťahu k týmto námietkam ústavný súd konštatuje, že ústavná sťažnosť je neprípustná, v dôsledku čoho ju ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) odmietol.
16. Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu ale sťažovateľ uplatnil aj také námietky, ktoré sa vzhľadom na zákonnú úpravu dovolacích dôvodov nemohli stať predmetom prieskumu dovolacieho súdu. Z uvedeného dôvodu tieto námietky sťažovateľa podrobil prieskumu ústavný súd. Ide najmä o námietku nesprávne zisteného skutkového stavu, ktorá je založená na nesprávnom vyhodnotení výpovede realizovanej na hlavnom pojednávaní, a námietku súvisiacu s prekročením hraníc kasačnej viazanosti. Podstatou druhej uvedenej námietky je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho práv v rámci rozhodovania o jeho odvolaní, ktoré je podporené argumentáciou o arbitrárnosti odsudzujúceho rozsudku prvostupňového súdu, ktorá nebola v odvolacom konaní napravená. Arbitrárnosť pritom vzhliada v rezignácii okresného súdu na splnenie povinnosti prezentovať vlastné vyhodnotenie skutkového stavu a v prevzatí právnych úvah formulovaných odvolacou inštanciou.
17. Ústavný súd v súvislosti s týmito námietkami sťažovateľa smerujúcimi proti napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu poukazuje na § 124 in fine zákona o ústavnom súde, podľa ktorého v prípade, ak sťažovateľ podá ústavnú sťažnosť proti rozhodnutiu súdu, ktoré napadol mimoriadnym opravným prostriedkom, začína lehota na podanie ústavnej sťažnosti plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku. Uvedené v posudzovanej veci vylučuje, aby ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 pís. f) zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
18. V súvislosti s vecným posudzovaním námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd (v zásade) nemôže svojím postupom, resp. rozhodnutím porušiť ústavou alebo dohovorom garantované právo, ak koná a rozhoduje v súlade s platným a účinným zákonom (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00). Takýmto zákonným predpisom je v posudzovanej veci Trestný poriadok.
19. Z hľadiska ústavných limitov ústavného prieskumu rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súd považuje ešte pred samotným prieskumom napadnutého rozhodnutia krajského súdu za žiaduce pripomenúť, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, pričom by zároveň malo za následok porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd, ústavný súd je oprávnený zasiahnuť (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 a ďalšie).
20. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľa smerujúcimi proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu v prvom rade konštatuje, že z obsahu tohto rozhodnutia zjavne vyplýva, že odvolací súd primerane reagoval na odvolaciu námietku sťažovateľa dotýkajúcu sa rozporov vo výpovedi kľúčového svedka . Krajský súd sťažovateľovi vysvetlil rozdiel medzi zmenenou a doplnenou výpoveďou, pričom z uvedeného vysvetlenia bolo zrejmé, prečo prišlo v sťažovateľovom prípade k posúdeniu výpovede realizovanej na hlavnom pojednávaní ako doplnenej, a nie zmenenej. Skutočnosť, že sťažovateľ s takýmto hodnotením dôkazu nesúhlasí, nemôže sama osebe zakladať dovolací dôvod ani dôvod na konštatovanie o porušení sťažovateľových práv garantovaných ústavou. Konajúce súdy pritom poukázali aj na pasivitu obhajoby v prípravnom konaní, keď obhajoba nemala za potrebu žiadnym spôsobom rozvíjať otázku dôvodov zastavenia vozidla sťažovateľa v rámci výsluchu v prípravnom konaní. Ústavný súd tiež poukazuje na to, že výpoveď uskutočnená na hlavnom pojednávaní obsahuje aj informáciu o trestnej minulosti sťažovateľa prezentovanú v prípravnom konaní, pričom svedok túto doplnil o ďalšie podrobnosti zastavenia motorového vozidla, ktoré sa týkali správania sťažovateľa.
21. Ústavný súd považuje za potrebné vyjadriť sa aj k súvisiacemu argumentu sťažovateľa, podľa ktorého mal účelovo prispôsobiť svoju výpoveď na hlavnom pojednávaní takým spôsobom, aby bolo vykonanie jeho služobného zákroku legitimizované. Takejto námietke nemohli konajúce súdy prisvedčiť. Sťažovateľ rezignoval na podloženie predmetného tvrdenia relevantnými dôkazmi. Namiesto toho operuje naprieč všetkými sťažnostnými námietkami de facto jediným argumentom, a to rozporom vo výpovedi realizovanej v prípravnom konaní a výpovedi uskutočnenej na hlavnom pojednávaní. Bez ďalšieho tak definuje výpoveď na hlavnom pojednávaní ako klamlivú, a to aj napriek tomu, že bola uskutočnená riadne pod prísahou.
22. Pokiaľ ide o námietku súvisiacu s nekritickým prevzatím právnych úvah krajského súdu do odsudzujúceho rozsudku okresného súdu, k tomu ústavný súd na prvom mieste poukazuje na podstatu kasačnej, resp. inštitucionálnej viazanosti, v zmysle ktorej sa v konaní po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom uplatňuje zásada viazanosti súdu právnym názorom vysloveným odvolacím súdom. V konaní nasledujúcom po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu tak súd prvého stupňa nemá žiaden priestor na úvahy, či bude, alebo nebude rešpektovať jeho právny názor. Preto pokiaľ nedôjde k zmene skutkových okolností alebo právnej situácie, o ktoré sa vyslovený právny názor opiera, musí ho súd, ktorému bola vec prikázaná, bezpodmienečne rešpektovať (II. ÚS 578/2015). V tejto súvislosti možno len pripomenúť existenciu ústavného príkazu
vyplývajúceho z čl. 144 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sú sudcovia pri rozhodovaní viazaní aj zákonom a ktorý sa bezpochyby vzťahuje aj na dodržiavanie už uvedenej kasačnej záväznosti (§ 327 ods. 1 Trestného poriadku). Pripustenie možnosti, že súd prvej inštancie nebude pri nezmenených skutkových okolnostiach a za nezmenenej právnej situácie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, by znamenalo popretie samotného zmyslu kasačného rozhodovania a v konečnom dôsledku by viedlo k porušeniu čl. 144 ods. 1 ústavy a neprípustnej nepredvídateľnosti rozhodovania.
23. Súčasne možno doplniť, že krajský súd mal nielen právo, ale aj povinnosť formulovať v prípade akceptácie odvolacej námietky svoj právny názor na to, čo tvorilo jej podstatu. V prípade, že by tak neučinil, bolo by nevyhnutné konštatovať nedostatočné odôvodnenie jeho rozhodnutia. Je pritom bezpredmetné, či ide o námietku obhajoby alebo o námietku prokuratúry. V súvislosti s právnym názorom krajského súdu týkajúcim sa hodnotenia výpovede svedka je potrebné dodať, že ním vykonané hodnotenie zodpovedalo v plnom rozsahu zásadám hodnotenia dôkazov vyjadreným v Trestnom poriadku. Ústavný súd sťažovateľovi pripomína, že obsahom základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhovaného spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, a preto skutočnosť, že sťažovateľ hodnotí vykonaný dôkaz inak ako vo veci konajúce súdy, nezakladá bez ďalšieho chybnosť rozhodnutia či dokonca porušenie základných práv garantovaných ústavou (I. ÚS 275/2019). V tomto ohľade je potrebné opätovne zopakovať, že je vecou voľnej úvahy súdu, ktoré dôkazy vykoná, a je povinnosťou súdu dôkazy vyhodnotiť podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo a v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán.
24. Pokiaľ ide o nález sp. zn. II. ÚS 245/2023, na ktorý poukazuje sťažovateľ, je potrebné v prvom rade uviesť, že ústavný súd súhlasí so sťažovateľom v tom, že kasačnú viazanosť nemožno vnímať ako bezlimitnú či absolútnu. Práve sťažovateľom citovaný nález definuje hranice jej uplatňovania. S cieľom posúdenia aplikovateľnosti záverov formulovaných v uvedenom náleze na sťažovateľov prípad sa ústavný súd oboznámil aj s prípadom riešeným v jeho rámci. Na základe toho dospel k nasledujúcim záverom.
25. Ústavný súd v konkrétnostiach poukazuje na to, že vo veci riešenej v posudzovanom náleze bol skutkový stav charakterizovateľný dvomi možnými verziami priebehu udalostí, pričom súd prvého stupňa na základe záverov odvolacieho súdu pristúpil k tomu, že verziu č. 1 uznal za pravdivú a tento rezultát odôvodnil iba explicitným odcitovaním záverov odvolacieho súdu. Uvedené bolo iba zdôraznené konštatovaním súdu prvého stupňa, podľa ktorého skutkové závery vyslovené odvolacím súdom boli „najdôležitejším odkazom“ pre prvú inštanciu a jej rozhodnutie o vine, pričom ako jeden z dôvodov, prečo skutok vymedzil tak, ako ho vymedzil, uvádza názor odvolacieho súdu. Špecifickosť tohto prípadu bola daná aj dvomi skupinami svedkov s protichodnými výpoveďami, od čoho sa odvíjali dve už zmienené verzie skutkového deja. Na základe popísaného postupu súdu prvého stupňa nebolo možné ustáliť dôvody, pre ktoré „uveril“ jednej skupine svedkov a pre ktoré ich svedectvá použil ako základ odsúdenia.
26. Na druhej strane, sťažovateľova vec nie je vecou, ktorá by bola charakterizovateľná dvomi verziami skutkového deja. V prípade sťažovateľa od počiatku prichádzala do úvahy iba jedna možná verzia skutkového deja, ktorá bola potvrdená aj znaleckými posudkami. V sťažovateľovom
prípade tiež nemožno hovoriť o protichodných, proti sebe stojacich dôkazoch, ako tomu bolo v prípade riešenom v posudzovanom náleze. V prípade sťažovateľa prišlo iba k zmene posúdenia výpovede realizovanej na hlavnom pojednávaní. Na základe zákonného hodnotenia výpovede bolo ustálené, že výpoveď nebola zmenená, ale iba doplnená, pričom uvedené bolo zo strany odvolacieho súdu v rámci druhého odvolacieho konania sťažovateľovi riadne vysvetlené. Potrebné je tiež poukázať na to, že okresný súd v rámci svojej konštatácie, že skutok sa stal, neodkazuje (na rozdiel od prípadu riešeného v odkazovanom náleze) na úvahy a závery odvolacieho súdu. V časti svojho odôvodnenia posudzujúcej výpoveď uviedol odkaz na „záväzný právny názor“ odvolacieho súdu, čím chcel evidentne naznačiť, že k hodnoteniu výpovede, ktoré vo svojom rozhodnutí vykonáva samostatne, postupoval v súlade s názorom odvolacieho súdu, a teda v súlade s § 2 ods. 12 Trestného poriadku, čoho dôsledkom bolo vyhodnotenie časti výpovede doplnenej na hlavnom pojednávaní ako prípustnej. Okresný súd nepristúpil k tomu, že by priamo odkazoval na konkrétne časti rozhodnutia odvolacieho súdu alebo že by ich dokonca citoval, ako to urobil súd prvého stupňa v prípade riešenom v náleze. Z uvedeného tak nemožno vyvodiť, že by okresný súd prevzal bez realizácie vlastného hodnotenia závery krajského súdu. To, že na základe správneho postupu za správneho použitia § 2 ods. 12 Trestného poriadku dospel k rovnakému záveru z hľadiska hodnotenia výpovede ako krajský súd, nemožno sankcionovať konštatáciou o nesplnení povinnosti poskytnúť ochranu účastníkovi konania v dostatočnej kvalite.
27. Sumarizujúc už uvedené, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovi je potrebné prisvedčiť v tom, že nosné právne závery vyjadrené v jeho predchádzajúcej rozhodovacej činnosti majú byť primerane premietané aj do budúcich skutkovo a právne porovnateľných vecí, keďže iba tak možno zabezpečiť jednotnosť a konzistentnosť rozhodovacej praxe. V tejto súvislosti poukazuje na notoricky známu judikatúru, v zmysle ktorej „k znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty (PL. ÚS 36/95), ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované.“. Zároveň však zdôrazňuje, že požiadavka rešpektovania skoršej judikatúry nemôže byť chápaná absolútne ani mechanicky a nemôže viesť k formalistickému preberaniu skorších právnych názorov. Aplikovateľnosť právnych záverov vyslovených v predchádzajúcich rozhodnutiach nemožno usudzovať len z určitého spoločného prvku existujúceho medzi dvoma na prvý pohľad obdobnými prípadmi. Rozhodujúci význam má posúdenie všetkých relevantných skutkových a právnych okolností, najmä tých, ktoré oba prípady odlišujú. Práve identifikácia a posúdenie predmetných rozdielov, predovšetkým z hľadiska ich právnej relevancie a intenzity, determinuje, či je možné skoršie právne závery ústavného súdu na posudzovanú vec aplikovať, prípadne v akom rozsahu tak možno urobiť. Uvedená právna úvaha korešponduje aj s ustálenou judikatúrou ústavného súdu, v zmysle ktorej postup, ktorý rieši rovnaké alebo analogické situácie odlišným spôsobom, možno označiť za diskriminačný až vtedy, pokiaľ ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (PL. ÚS 21/00 a PL. ÚS 6/04).
28. Sumarizujúc uvedené, ústavný súd dospel ku konštatovaniu, že právne závery vyslovené v náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 245/2023 nie sú na sťažovateľovu vec aplikovateľné vzhľadom na už analyzované skutkové a právne odlišnosti.
29. V súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa nekritického prevzatia skutkových záverov krajského súdu do (druhého) rozhodnutia okresného súdu ústavný súd dáva sťažovateľovi za pravdu v tom, že krajský súd sa s touto námietku v rozhodnutí, proti ktorému smeruje táto ústavná sťažnosť, žiadnym spôsobom nevysporiadal. Zároveň však ústavný súd sťažovateľa upozorňuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nemá odpovedať na každú námietku alebo argument vyslovený v odvolaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov napadnutého rozhodnutia (II. ÚS 78/05). Vychádzajúc z už uvedených právnych úvah k neaplikovateľnosti záverov nálezu sp. zn. II. ÚS 245/2023 na sťažovateľov prípad, možno dovodiť, že rovnakými právnymi úvahami sa spravoval aj odvolací súd, čoho absolútne logickým dôsledkom bolo vyhodnotenie tejto odvolacej námietky ako námietky, ktorá svojím významom nie je zásadná pre rozhodnutie a ktorá preto nevyžaduje reakciu odvolacieho súdu v rámci jeho rozhodnutia.
30. Ústavný súd považuje za vhodné reagovať aj na ďalšiu časť námietky sťažovateľa, ktorú sťažovateľ spojil s námietkou o prekročení hraníc kasačnej viazanosti, a ktorá sa týkala nedoplnenia dokazovania zo strany okresného súdu potom, ako mu bola vec vrátená krajským súdom na nové konanie a rozhodnutie. V tejto súvislosti považuje za potrebné ozrejmiť, že na základe oboznámenia sa s (prvým) rozhodnutím krajského súdu dospel k zisteniu, že predmetné rozhodnutie neobsahovalo žiadny pokyn krajského súdu na doplnenie dokazovania, z ktorého by bolo možné odvodzovať povinnosť okresného súdu takto postupovať. Ústavný súd tiež sťažovateľovi pripomína, že súd má Trestným poriadkom uloženú povinnosť postupovať tak, aby bol skutkový stav veci zistený bez dôvodných pochybností. Pokiaľ teda okresný súd bol toho názoru, že skutkový stav je spoľahlivo zistený dôkazmi, ktoré boli vykonané v pôvodnom konaní, pričom krajský súd v tomto ohľade žiadny pokyn okresnému súdu neadresoval, dôvod na doplnenie dokazovania daný nebol. Súčasne je potrebné ozrejmiť, že zo strany odvolacieho súdu nebol žiadnym spôsobom spochybnený rozsah dokazovania vykonaného okresným súdom. Dôvodom zrušenia prvého rozhodnutia okresného súdu bolo hodnotenie dôkazu (výpovede ), ktoré odporovalo zásadám hodnotenia dôkazov koncipovaným Trestným poriadkom.
31. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd sumarizuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu podľa názoru ústavného súdu nemožno z hľadiska sťažnostných námietok sťažovateľa považovať za nedostatočne odôvodnený, arbitrárny ani za nezlučiteľný s aplikovanými ustanoveniami Trestného poriadku.
32. Vychádzajúc zo zistení uvedených v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto uznesenia, ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci konajúceho krajského súdu sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených článkov ústavy, a preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.2. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv garantovaných ústavou a dohovorom napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu:
33. Vychádzajúc zo základných princípov, ktoré boli formulované v časti III.1. tohto odôvodnenia, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho označených základných práv napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu.
34. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa dotýkajúcu sa nezákonnosti vykonania služobného zákroku v podobe zastavenia motorového vozidla sťažovateľa, najvyšší súd v tomto ohľade poukázal na to, že odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal s námietkou nezákonnosti služobného zákroku adekvátne a dostatočne. Sťažovateľa pritom upozornil, že svoju námietku o nezákonnosti služobného zákroku založil výlučne na výpovedi , resp. na tvrdených rozporoch v nej. S otázkou existencie rozporov v predmetnej výpovedi sa však odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne vysporiadal, čo bolo podrobne popísané v bode 20 a 21 tohto odôvodnenia. K obdobnému konštatovaniu dospel aj najvyšší súd, ktorý vzhľadom na vyčerpávajúce zdôvodnenie zákonnosti služobného zákroku uskutočnené odvolacím súdom mohol vysloviť iba súhlas s jeho právnymi úvahami a konštatáciu o nenaplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.
35. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, podľa ktorej jediným dôvodom na zastavenie motorového vozidla bola jeho trestná minulosť, túto zakladá na správe o výsledku objasňovania priestupku. Ústavný súd považuje za vhodné poukázať na to, že predmetná správa iba konštatuje, že sťažovateľ „bol zastavený zákonným spôsobom“. Ústavný súd z hľadiska rešpektovania princípov právnej istoty síce nepovažuje túto všeobecnú formuláciu za najvhodnejšiu, avšak na strane druhej zo všeobecného konštatovania zákonnosti nemožno automaticky vyvodzovať nezákonnosť realizácie vykonaného zákroku. Keď správa mlčí o konkrétnom dôvode zastavenia motorového vozidla, nemôže to viesť k automatickému záveru o tom, že zákonný dôvod zastavenia v danom prípade absentoval.
36. Ústavný súd tiež nad rámec nevyhnutného dodáva, že trestná minulosť osôb sama osebe nepredstavuje v podmienkach demokratickej spoločnosti a právneho štátu legitímny dôvod na realizáciu zákonom definovaných zásahov do základných práv a slobôd týchto osôb (II. ÚS 299/2024). Uvedený právny záver však na posudzovanú vec nedopadá. Zo skutkových zistení všeobecných súdov totiž nevyplýva, že by služobný zákrok voči sťažovateľovi bol iniciovaný výlučne alebo primárne z dôvodu jeho predchádzajúcej trestnej činnosti. Naopak, z výpovede vykonanej na hlavnom pojednávaní, ako aj z odôvodnení druhého rozhodnutia okresného súdu a druhého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že bezprostredným impulzom na vykonanie služobného zákroku bolo správanie sťažovateľa vo vozidle, a jeho trestná minulosť nepredstavovala samostatný ani rozhodujúci dôvod na realizáciu predmetného zásahu.
37. Sťažovateľ vo svoje ústavnej sťažnosti formuloval aj námietku súvisiacu s uplatňovaním teórie plodov z otráveného stromu. Ústavný súd považuje za vhodné v tejto súvislosti uviesť najskôr nasledujúce. Sťažovateľovi je potrebné prisvedčiť, že policajt nie je oprávnený svojvoľne zastavovať vozidlo a bez akéhokoľvek rozumného dôvodu vykonávať bezpečnostnú prehliadku, pričom ak sa zistí, že policajti zastavili motorové vozidlo bezdôvodne, ich postup je od počiatku nezákonný a zákonný podklad nemá ani vykonávanie akýchkoľvek ďalších úkonov zo strany
policajtov (3Toš/7/2008, III. ÚS 522/2021). Nezákonnosť postupu obstarania dôkazov neumožňuje, aby boli použité v trestnom konaní, a to z toho dôvodu, že by takýto postup umožňoval svojvôľu a nezákonnosť (II. ÚS 299/2024). Ústavný súd však opätovne sťažovateľa upozorňuje, že závery skorších rozhodnutí ústavného súdu, ako aj najvyššieho súdu, možno aplikovať iba na skutkovo a právne podobné prípady. Predpokladom na uplatnenie teórie plodov otráveného stromu v sťažovateľom predostretých rozhodnutiach bolo vyslovenie nezákonnosti vykonania služobného zákroku zo strany príslušníkov Policajného zboru. Nezákonnosť služobných zákrokov pritom v predmetných prípadoch vychádzala z absencie relevantného zákonného dôvodu na vykonanie služobného zákroku v podobe zastavenia motorového vozidla, in concreto z podloženia jeho realizácie recidívnou minulosťou osôb nachádzajúcich sa v zastavených vozidlách.
38. Pokiaľ ide o vysporiadanie sa najvyššieho súdu s predmetnou námietkou sťažovateľa, ústavný súd uvádza, že je síce pravdou, že najvyšší súd sa námietkou sťažovateľa súvisiacou s teóriou plodov otráveného stromu zaoberal mimoriadne stroho, ale dôvodom uvedeného bola skutočnosť v podobe nenaplnenia základného predpokladu jej aktivácie – preukázania nezákonnosti vykonania služobného zákroku. Ani v tomto ohľade preto ústavný súd nemôže vysloviť arbitrárnosť rozhodnutia najvyššieho súdu.
39. Pre úplnosť ústavný súd poukazuje aj na námietku sťažovateľa, podľa ktorej najvyšší súd nerešpektoval právne závery ústavného súdu dotýkajúce sa teórie plodov otráveného stromu a tieto dokonca považoval za nesprávne. Nie je celkom zrejmé, čo sťažovateľa k formulovaniu tejto námietky viedlo. V tomto ohľade považuje za potrebné citovať pasáž z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu: „Vo vzťahu k obvineným uvádzanej teórii plodov z otráveného stromu možno len pre úplnosť uviesť, že ide primárne o angloamerickú doktrínu, ktorá sa v rámci kontinentálnej právnej kultúry neuplatňuje v rovnakom ponímaní a rozsahu ako v angloamerickej právnej kultúre.“ Ústavnému súdu nie je celkom jasné, akým spôsobom najvyšší súd predmetnou formuláciou poprel judikatúru ústavného súdu. Najvyšší súd sa obmedzil, ako to bolo už zdôvodnené, na formulovanie všeobecných východísk predmetnej teórie, o ktorých pravdivosti nemožno mať žiadne pochybnosti. Sťažovateľovi treba v tejto súvislosti pripomenúť, že uvedená teória v podmienkach angloamerického a kontinentálneho právneho systému vykazuje, logicky, určité rozdiely, ktoré determinujú odlišný rozsah jej uplatňovania. Ústavný súd tým má na mysli predovšetkým výnimky z jej použitia, ktoré boli formulované tak v judikatúre ESĽP (Gäfgen v. Nemecko, sťažnosť č. 22978/05), ako aj v judikatúre ústavného súdu (III. ÚS 561/2021). Paradoxom je, že na tieto výnimky reflektuje aj sťažovateľ, avšak činí tak v rámci iného bodu sťažnosti (bod 77), a, pochopiteľne, spôsobom pre neho priaznivým. Ústavný súd sťažovateľovi ešte raz pripomína, že dôvodom strohej odpovede najvyššieho súdu na námietku týkajúcu sa teórie plodov otráveného stromu bolo zistenie najvyššieho súdu o absentujúcej nezákonnosti vykonaného služobného zákroku. Tam, kde niet nezákonnosti, niet pochopiteľne ani dôvodu zaoberať sa teóriou, ktorej podstatou je prenos nezákonnosti na zaistené dôkazy.
40. Sumarizujúc už uvedené skutočnosti, ústavný súd uzatvára, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nepopiera podstatu a účel v posudzovanej veci aplikovaných právnych noriem, pričom namietané rozhodnutie nepovažuje ani za formalistické či nepreskúmateľné.
41. Vychádzajúc zo zistení uvedených v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto uznesenia, ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci najvyššieho súdu sú zlučiteľné
s obsahom sťažovateľom označených článkov ústavy, a preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
42. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. augusta 2026
Peter Molnár
predseda senátu