Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 275/2019

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júna 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej, zo sudcu Miroslava Duriša (sudca spravodajca)

a sudcu Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného

ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU JUDr. Kuric, s. r. o., Dolný Val 11, Žilina, v mene

ktorej koná advokát JUDr. Pavol Kuric, vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa a rozsudkom

Špecializovaného trestného súdu sp. zn. zo 7. augusta 2013, uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. marca 2014 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 5. novembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa a (ďalej

len „ústava“) rozsudkom Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný súd“)

sp. zn. zo 7. augusta 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok“), uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „odvolací súd“, alebo

„dovolací súd“) sp. zn. z 27. marca 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu“) a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 5. novembra

2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie dovolacieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že uznesením z 1. februára

2012 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie za zločin založenia, zosnovania, podporovania

zločineckej skupiny podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), za obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu

podľa , s poukazom na

, za obzvlášť závažný zločin vydierania podľa

s poukazom na . Okrem sťažovateľa bolo

za zločin podľa vznesené obvinenie aj ďalším osobám –

, , , ,

a .

3. Uznesením z 23. mája 2012 bolo sťažovateľovi, ,

, , vznesené obvinenie za zločin

založenia, zosnovania, podporovania zločineckej skupiny podľa

a za obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa ,

s poukazom na . Trestné stíhanie obvinených bolo

10. augusta 2011 spojené do jedného konania.

4. Počas prípravného konania boli zo spoločného konania vylúčení na samostatné

konanie a , keďže mali záujem uzavrieť dohodu o vine

a treste. Uzavretá dohoda o vine a treste bola 19. decembra 2012 schválená rozsudkom

špecializovaného súdu – sudcami JUDr. Klemaničom, JUDr. Buvalom a JUDr. Králikom.

Rozsudkom zo 7. marca 2013 špecializovaný súd v senáte v rovnakom zložení schválil

dohodu o vine a treste obvinených a .

5. Dňa 21. januára 2013 podal prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky obžalobu na sťažovateľa,

v skutku 1 proti sťažovateľovi, a pre zločin založenia,

zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa ;

v skutku 2 proti sťažovateľovi, pre obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa

, , s poukazom na

písm. a) , proti pre trestný čin lúpeže podľa ,

písm. b) ;

v skutku 3 proti sťažovateľovi a pre obzvlášť závažný zločin

vydieračského únosu podľa , s poukazom na

, ods. 4 písm. d) s poukazom na

ods. 1 písm. a) ;

v skutku 5 proti sťažovateľovi, a pre obzvlášť závažný zločin

vydierania podľa , s poukazom na

písm. a) .

Obžaloba bola pridelená senátu špecializovaného súdu v zložení, v akom rozhodoval

o schválení špecifikovaných dohôd o vine a treste.

6. Počas predbežného prejednania obžaloby bolo konanie proti a

vylúčené na samostatné konanie, následne špecializovaný súd rozsudkom zo 7. marca 2013

schválil v ich veci dohodu o vine a treste – v identickom zložení senátu.

7. Napadnutým rozsudkom špecializovaného súdu zo 7. augusta 2013 boli sťažovateľ

a uznaní vinnými. Proti rozsudku špecializovaného súdu podal sťažovateľ odvolanie,

o ktorom rozhodol odvolací súd napadnutým uznesením z 27. marca 2014 tak, že ho

zamietol. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol

dovolací súd napadnutým uznesením z 5. novembra 2018 tak, že dovolanie odmietol.

8. V odôvodnení rozsudku zo 7. marca 2013, ktorým špecializovaný súd schválil

dohodu o vine a treste a a v skutku 1 ich uznal vinnými za zločin

založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa

a v skutku 2 vinnými v spolupáchateľstve podľa za zločin lúpeže

podľa , , sa okrem iného uvádza:

«„v presne nezistenom období najneskôr od roku 2006 v rámci zločineckej skupiny

tzv. prezývaný , hierarchicky zaradený v strednom článku tejto

skupiny a v časti skupiny podliehajúcej pod zadával minimálne do marca 2011 pokyny

na páchanie trestnej činnosti... pričom zadával pokyny v roku 2009 na páchanie

trestnej činnosti v prospech zločineckej skupiny tzv. aj a

, ktorí boli za finančnú odmenu činní pre zločineckú skupinu...“.

V skutku 2/ sa uvádza: „ a so vzájomnej dohodnutým cieľom

zmocniť sa peňažnej hotovosti... v rámci svojho hierarchického postavenia v zločineckej

skupine za prítomnosti členov zločineckej skupiny , a osôb

činných pre zločineckú skupinu, , a ďalších osôb pokyn

a , aby sa zmocnil tašky s peniazmi... zabezpečil, aby sa

zinscenované obchodné stretnutie konalo v reštaurácii ...“.

V rozsudku , ktorým boli uznaní za vinných

a Špecializovaný trestný súd v Pezinku v skutkoch, za ktorí boli títo

uznaní za vinných a odsúdení opisuje trestnú činnosť páchanú týmito obžalovanými s tým,

že v skutkoch konštatuje páchanie trestnej činnosti aj dovolateľom, ktorého okrem iného

označuje aj pod prezývkou a iniciálami, čím je tento nezameniteľný s dovolateľom. Vyššie

označené rozsudky boli vyhlásené v čase, keď dovolateľ nebol právoplatne uznaný

za vinného.

Senát konajúci vo veciach č. k. PK-1 , PK-1 a PK-1

schválením dohôd o vine a treste uviedol iniciály a prezývku, pod ktorou bol identifikovaný

sťažovateľ a tohto uviedol v skutkoch odsudzujúcich rozsudkoch, čím nepochybne

a jednoznačne prejudikoval jeho vinu skôr ako bol právoplatne odsúdený.

Senát môže rozhodnúť vo vzťahu k obvinenému iba v rozsahu v akom je podaný

návrh dohody, nemá legitimitu vo výroku svojho rozhodnutia konštatovať vinu, resp.

spoluvinu iných osôb, ktoré nie sú právoplatne odsúdené a vo vzťahu, ku ktorým nebol

podaný návrh na schválenie dohody o vine a treste.

Z Nálezov Ústavného súdu a rozhodnutí ESĽP, ktoré sa zaoberajú problematikou

objektívnej zaujatosti sudcov vyplýva, že nepochybne prejudikoval vinu sťažovateľa skôr,

ako sa jeho trestná vec prejednala na hlavnom pojednávaní po podaní obžaloby.»

9. Sťažovateľ poukazuje v tomto smere na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej aj „ESĽP“) a uvádza:

„Vo veci Rojas Morales proti Taliansku /rozsudok zo dňa 16. 11. 2000 č.

bol sťažovateľ odsúdený súdom, ktorého členmi boli dve sudkyne, ktorí predtým rozhodovali

o obvinení inej osoby v tej iste veci. ESĽP upozornil, že rozsudok, ktorým bol spoluobvinený

sťažovateľa odsúdený obsahoval časté odkazy na sťažovateľa a jeho úlohu v zločineckej

organizácií, v účasti ktorej bol podozrievaný. Na niekoľkých miestach bol sťažovateľ

popisovaný ako organizátor a iniciátor trestnej činnosti. ESĽP preto konštatoval, že právo

sťažovateľa na nestranný súd bolo porušené.

ESĽP vo veci Ferrantelli a Santangelo proti Taliansku /rozsudok zo 7. 8. 1996

č. v rovnakom prípade rozhodol v oboch konaniach rovnaký predseda senátu.

Tiež tu bolo v rozsudku proti spoluobvinenému odkazované na sťažovateľa ako

na páchateľa trestnej činnosti, navyše však boli časti tohto rozhodnutia priamo citované

v odôvodnení následného rozhodnutia proti sťažovateľovi. Aj v tomto prípade ESĽP dospel

k záveru, že čl. 6 Dohovoru bol porušený.“

10. Sťažovateľ argumentuje, že odsudzujúci výrok napadnutého rozsudku

špecializovaného súdu je založený v zásade na výsluchu svedkov, ktorí boli právoplatne

odsúdení, uzavreli dohody o vine a treste, majú štatút spolupracujúcich obvinených,

tzv. kajúcnikov. Z uvedeného vyvstáva otázka hodnovernosti týchto svedkov, pritom

z materiálneho hľadiska páchateľ trestného činu nemôže byť v trestnej veci o tom istom

skutku aj svedkom, pretože nemôže byť stíhaný za nepravdivú svedeckú výpoveď,

resp. trestný čin krivej výpovede. Pri posudzovaní dôkaznej hodnoty výpovede

spolupracujúceho kajúcnika „sa vyžaduje a kladie dôraz na súd, že tento by nemal zakladať

rozhodnutie a odsúdenie iba na samotnom obvinení kajúcnikov, ale ich výpovede je

potrebné vyhodnotiť aj s ohľadom na iné skutočnosti.“. Podľa sťažovateľa je potrebné

skúmať vzťahy kajúcnikov s osobami označenými ako spolupáchatelia, prospech, ktorý

môžu získať pre seba, možnosť zbavenia viny, okolnosti, za ktorých sa rozhodli vypovedať

a pod. Rozhodujúce je aj to, že začali spolupracovať po konkrétnych prísľuboch a po tom,

ako sa oboznámili s obsahom dôkazov a mali možnosť prispôsobiť svoju výpoveď dôkaznej

situácii a vlastným potrebám. Tieto skutočnosti bolo potrebné zohľadniť v procese voľného

hodnotenia dôkazov. Vo vzťahu k sťažovateľovi ale tieto okolnosti neboli zo strany

konajúcich súdov zisťované, pritom „záujem na zistení skutkového stavu nemožno nadradiť

nad zásadu zákonného procesu...“.

11. Postupom špecializovaného súdu nebolo uplatnené právo na nestranný súd,

keďže členovia senátu, ktorí sťažovateľa uznali vinným, «rozhodovali tak, ako uvádzame

vyššie v dôvodoch dovolania vo vzťahu k iným spoluobvineným, v rozsudkoch vyslovili

sťažovateľa ako páchateľa trestnej činnosti s označením iniciál a prezývky „ “, čím

prezentovali svoj názor na vinu sťažovateľa.».

12. Špecializovaný súd porušil podľa sťažovateľa aj prezumpciu neviny, keďže „bez

toho, aby v konkrétnej trestnej veci bol obžalovaný, senát naznačil konkrétnu kvalifikáciu

jeho konania označením sťažovateľa spôsobom nezameniteľným s inou osobou, t. j.

s uvedením iniciál a prezývky v opísanom skutku rozsudku...

Rovnako tak pochybnosti o nestrannosti vyvoláva aj spôsob akým vyhodnotili

jednotlivé dôkazy svedčiace v neprospech sťažovateľa, nezaoberali sa hodnotením dôkazov

v zmysle zásad . Súd má konať predovšetkým spravodlivo a vo verejnom

záujme a preto nemôže bez ďalšieho nevysporiadať sa aj s obranou dovolateľa, vychádzal

v zásade z prezumpcie pravdivosti výpovede kajúcnika a z prezumpcie nepravdivosti

tvrdení, ktoré skutkovú verziu kajúcnika vyvracajú. Je neprípustné, aby súd vystúpil z

pozície nestrannosti a postavil sa do úlohy obžaloby.“.

13. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu Pezinok č. -6299

zo dňa 7. 8. 2013 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR č. zo dňa 27. 3.

2014 a uznesením Najvyššieho súdu SR č. 2 zo dňa 5. 11. 2018 bolo porušené

základné ústavné právo (sťažovateľa)... v článku 46 ods. 1 SR a

SR.

2. Rozsudok Špecializovaného trestného súdu v Pezinku č. k. -6299

zo dňa 7. 8. 2013 v spojení s Uznesením Najvyššieho súdu SR č. zo dňa 27. 3.

2017 a Uznesením Najvyššieho súdu SR č. zo dňa 05. 11. 2018 zrušuje

a prikazuje (sťažovateľa)... prepustiť z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 415,51 Eur,

ktorú sú Špecializovaný trestný súd Pezinok a Najvyšší súd SR povinní spoločne

a nerozdielne vyplatiť advokátovi... do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu...“

II.

14. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti, ktorá bola doručená ústavnému súdu

10. januára 2019, postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o ústavnom

súde.

17. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

18. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

19. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

20. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

21. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné

postavenie ( ), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.

, ). Nie je preto zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , ). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa

jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

22. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné poukázať aj na svoj ustálený

právny názor, v zmysle ktorého rozhodnutie a postup všeobecného súdu, ktoré sú v súlade

s platným a účinným zákonom (na vec aplikovateľnými procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi) nemožno kvalifikovať ako porušovanie základných ľudských

práv (m. m. napr. , , ).

23. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

24. Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje

sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

III.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2

napadnutým rozsudkom špecializovaného súdu zo 7. augusta 2013

a napadnutým uznesením odvolacieho súdu z 27. marca 2014

25. Pri posudzovaní ústavnej sťažnosti sťažovateľa v tejto časti ústavný súd

vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať

o sťažnostiach podľa . Zmysel a účel subsidiárneho postavenia

ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného

súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého

uplatneniu dôjde až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré

sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popretie princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu, ktorého právne dôsledky sú premietnuté do § 56

ods. 2 a do (m. m. ).

26. Sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku špecializovaného súdu odvolanie,

o ktorom rozhodol odvolací súd napadnutým uznesením z 27. marca 2014 tak, že odvolanie

zamietol. Obdobne proti uzneseniu odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom

uviedol zhodné argumenty ako v ústavnej sťažnosti. Sťažovateľ namietal, že vo veci konali

a rozhodovali sudcovia, ktorí mali byť vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania

[ v znení neskorších

predpisov]. Sťažovateľ tiež namietal hodnovernosť výpovedí spolupracujúcich obvinených,

jednostranné hodnotenie ich výpovedí a nezohľadnenie výhod, ktoré im mali byť

za spoluprácu poskytnuté. O dovolaní sťažovateľa rozhodol dovolací súd napadnutým

uznesením z 5. novembra 2018 tak, že ho odmietol. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia

dovolacieho súdu vyplýva, že tieto námietky podrobil vecnému prieskumu v rozsahu

predmetu dovolacieho konania.

27. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa už pri jej

predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie [ a ].

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2

napadnutým uznesením dovolacieho súdu z 5. novembra 2018

28. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta – podobne ako v dovolaní –, že sudcovia

špecializovaného súdu, ktorí rozhodovali v jeho veci, mali byť vylúčení. Vzhľadom

na formulácie skutkových viet v schválených dohodách o vine a treste, ktoré obsahovali

iniciálky sťažovateľa, resp. jeho prezývku, došlo k porušeniu princípu prezumpcie neviny.

Sťažovateľ tiež namieta hodnotenie výpovedí spolupracujúcich obvinených.

29. K prvej námietke dovolací súd v napadnutom uznesení poukázal na stanovisko

trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 11/2017 z 5. apríla 2017. V tomto

smere dovolací súd citoval z uvedeného stanoviska a uviedol:

«I. Prezumpcia neviny ( ) sa týka osoby obvineného

v aktuálne vedenom trestnom konaní a nie je porušená, ak sa o účasti tohto obvineného

na žalovanej trestnej činnosti zmieňuje výrok alebo odôvodnenie skoršieho rozhodnutia

súdu, ktorým bola odsúdená iná osoba;*) rovnako len voči odsúdenej osobe (alebo v inej

modalite rozhodnutia podľa ) je založená prekážka

právoplatne rozhodnutej veci - v následne vedenom trestnom konaní teda môže byť stíhaná

iná (ďalšia) osoba zo spáchania toho istého činu. **)

II. Súd schvaľuje dohodu o vine a treste bez vykonania dokazovania (ide o výnimku

z pravidla podľa ), pričom toto rozhodnutie vyvoláva

v zmysle právne účinky len vo vzťahu k obvinenému.

To primerane platí aj o prijatí vyhlásenia obvineného, že je vinný zo spáchania skutku alebo

niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe, alebo vyhlásenia, že nepopiera spáchanie

takého skutku podľa , .

Ak súd následne rozhoduje o obžalobe podanej proti inému obvinenému (hoci

zo spáchania činu pokrytého skôr schválenou dohodou) alebo o vine iného obvineného

(hoci zo spáchania činu pokrytého skorším prijatím vyhlásenia o vine), vykonáva v tomto

smere autonómne dokazovanie, bez akejkoľvek viazanosti skorším schválením dohody alebo

prijatím vyhlásenia o vine a nemôže pri rozhodovaní vychádzať zo schválenej dohody alebo

prijatého vyhlásenia.

III. Objektívny test nezaujatosti (jej vonkajšie zdanie) vo vzťahu k možným dôvodom

vylúčenia sudcu z vykonávania úkonov trestného konania podľa § 31 ods. 1 Trestného

poriadku (“možno mať pochybnosť o nezaujatosti“) sa týka hodnotenia z pohľadu

vonkajšieho nestranného pozorovateľa, ktorý je však informovaný aspoň o základných

kautelách používaného procesného postupu. Vo vzťahu k otázke prezumpcie neviny ide (aj)

o okolnosti uvedené v bodoch I. a II.

IV. Sudca, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní o dohode o vine a treste, neporušil

prezumpciu neviny ( ) vo vzťahu k inej osobe, ktorá sa mala

podľa skutkovej vety dohody a rozsudku podľa podieľať na

trestnej činnosti obvineného; taký sudca nie je vylúčený podľa § 31 ods. 1 Trestného

poriadku z neskoršieho konania o obžalobe podanej proti dotknutej “inej osobe“ (môže ísť

aj o spoluobžalovaného v tom istom konaní). Pravidlo uvedené v predchádzajúcej vete platí

aj vo vzťahu k sudcovi, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní o prijatí vyhlásenia obvineného

o vine podľa , a neskôr prejednávaná obžaloba sa týka

inej osoby, ktorá sa mala podľa rozsudku vyhláseného na podklade naposledy označeného

ustanovenia podieľať na trestnej činnosti obvineného (môže ísť aj o spoluobžalovaného

v tom istom konaní).“

R 30/1998: „Ak sa viedlo spoločné konanie proti viacerým spolupáchateľom a

neskôr došlo k vylúčeniu jedného alebo viacerých spolupáchateľov na samostatné konanie

( ), nepôjde o prejudikovanie viny, ak súd v odsudzujúcom rozsudku,

ktorý sa týka ďalších (nevylúčených) spolupáchateľov, v znení skutkovej vety uvedie vecnú

súvislosť konania vylúčeného spolupáchateľa (doteraz neodsúdeného), s konaním ostatných

spolupáchateľov.

Uvedená okolnosť nezakladá dôvod na vylúčenie sudcov, ktorí majú prerokovať vec

proti vylúčenému spolupáchateľovi v zmysle “»

30. Vychádzajúc z uvedeného stanoviska, dovolací súd v napadnutom uznesení ďalej

uviedol:

„Zo stanoviska teda plynie, že senát nemožno považovať za zaujatý iba z dôvodu

schválenia dohody o vine a treste spoluobvineného vo vylúčenom konaní (s uvedením iného

spoluobvineného, o ktorom sa vedie samostatné konanie, v skutkovej vete rozsudku), pretože

pri schvaľovaní návrhu dohody o vine a treste súd nevykonáva dokazovanie, iba posudzuje

predložený návrh v intenciách ustanovení a nasl. V prípade nezistenia

dôvodov na odmietnutie návrhu (závažné porušenie procesných predpisov, najmä porušenie

práva na obhajobu, alebo neprimeranosť navrhovanej dohody o vine a treste) a po kladnom

zodpovedaní otázok zo strany obvineného súd zváži spravodlivosť návrhu dohody. Súd

pritom môže rozhodovať len o skutku, jeho právnej kvalifikácii, primeranosti trestu,

ochrannom opatrení a výroku o náhrade škody vo vzťahu k obvinenému, ktorého sa návrh

dohody týka. Ak súd nemá k návrhu žiadne výhrady, dohodu o vine a treste schváli a potvrdí

ju rozsudkom, ktorý verejne vyhlási. Rozsudok sa vzťahuje výlučne na odsúdeného, nie aj na

iné osoby (napr. spoluobvineného), preto vo vzťahu k iným osobám si súd nemôže utvoriť

názor o ich vine bez vykonania dokazovania. Aj keď súd zo skutkovej vety pozná súvislosti,

za akých malo dôjsť k spáchaniu trestného činu, tieto nemôže zohľadniť v konaní proti iným

osobám. Až na základe zákonne získaných dôkazov preukazujúcich bez akýchkoľvek

pochybností vinu, by súd mohol iné osoby odsúdiť za konanie, ktorého sa mali dopustiť

s osobou právoplatne odsúdenou na podklade schválenej dohody o vine a treste, inak by

porušil zásadu prezumpcie neviny ( ). Samotným rozhodovaním o návrhu

na dohodu o vine a treste však konajúci sudcovia citovanú zásadu neporušujú. Obdobný

záver vychádza aj z rozhodnutia najvyššieho súdu zo 4. júna 1998, sp. zn. ,

publikovanom v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod č. 30/1998. K bližšej

argumentácii a k rozhodnutiam ESĽP uvádzaným obvinenými si dovolací súd dovoľuje

odkázať na podrobné odôvodnenie citovaného stanoviska.“

31. K námietkam týkajúcim sa hodnovernosti výpovedí spolupracujúcich kajúcnikov

a celkového hodnotenia týchto dôkazov dovolací súd uviedol:

„Vo vzťahu k ďalším námietkam obvineného je potrebné zdôrazniť, že

dovolací súd nie je oprávnený hodnotiť vykonané dôkazy. Zároveň námietky smerujúce

k hodnoteniu dôkazov spôsobom, ktorý by zodpovedal predstavám obvineného, svojim

obsahom nenapĺňajú žiaden dôvod dovolania podľa “

32. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že dovolací

súd venoval dovolacím námietkam sťažovateľa náležitú pozornosť a vysporiadal sa s nimi.

Ústavný súd právne závery dovolacieho súdu nepovažuje za arbitrárne a ani zjavne

neodôvodnené, preto sú ústavne udržateľné.

33. Ústavný súd v tomto smere poukazuje na to, že už vo svojom skoršom rozhodnutí

() posudzoval ústavnú udržateľnosť právnych záverov najvyššieho súdu

vychádzajúcich zo stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 11/2017

z 5. apríla 2017. V uvedenej veci právne závery najvyššieho súdu v uznesení sp. zn.

zo 14. decembra 2017 považoval za ústavne akceptovateľné. V aktuálne

prejednávanej veci ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odklon

od jeho právnych záverov vyjadrených vo veci sp. zn. .

34. Pokiaľ ide o odkaz sťažovateľa na judikatúru ESĽP – na rozhodnutia vo veciach

Rojas Morales proti Taliansku a Ferrantelli a Santangelo proti Taliansku –, ústavný súd

považuje za vhodné v tomto smere citovať zo stanoviska najvyššieho súdu sp. zn.

Tpj 11/2017 z 5. apríla 2017. Najvyšší súd v tomto stanovisku uviedol:

„Tieto zásady sú rovnako vyjadrované aj v rozhodnutiach ESĽP (označených

a analyzovaných v konkurujúcich si rozhodnutiach senátov najvyššieho súdu 4T a 5T),

samozrejme podľa konkrétnych okolností prípadu. Spojitým bodom je okolnosť, že ak sudca

rozhoduje opakovane o inom páchateľovi toho istého skutku, musí zachovávať dôkaznú

oddelenosť oboch konaní a výsledky skoršieho konania nesmie mechanicky prenášať

do konania nasledujúceho (napríklad obsahovať odkazy, resp. priamo citovať skorší

rozsudok) – taký negatívny príklad predstavuje rozhodnutie vo veci Ferrantelli a

Santangelo proti Taliansku... Naopak vo veci Schwarzenberger proti Nemecku (z 10.

augusta 2006, č. 75737/01) bolo opätovné rozhodovanie tých istých sudcov o tom istom

skutku, avšak inom jeho páchateľovi (pri konštatácii v skoršom rozhodnutí aj účasti až

neskôr pred súd postavenej osoby na spáchaní činu) odobrené. Dotknutí sudcovia totiž v

druhom prípade preskúmali vec aj z pohľadu aktuálneho obvineného a otázku jeho vinu

hodnotili samostatne a nanovo. (s. 17-18 citovaného stanoviska, pozn.)“

35. Vychádzajúc aj z uvedených právnych záverov, ústavný súd poukazuje na to,

že sťažovateľ nenamieta, že špecializovaný súd citoval rozsiahle časti (skutkovej vety)

z rozsudkov, ktorými boli schválené dohody o vine a treste, prípadne že by trestné konanie

v jeho veci nebolo dôkazne oddelené od predchádzajúcich konaní o dohodách o vine a treste

(v ktorých sa napokon dokazovanie ani nevykonávalo).

36. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa hodnotenia vykonaných dôkazov –

hodnovernosti výsluchov spolupracujúcich obvinených –, je potrebné uviesť, že sťažovateľ

formuluje predmetnú námietku len všeobecne, neuvádza v ústavnej sťažnosti také zjavné

rozpory, protirečenia, úvahy a závery v rozpore s prirodzenou logikou a pod., ktoré by

vnášali relevantné pochybnosti ústavnoprávneho charakteru do procesu hodnotenia

predmetných dôkazov. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že pokiaľ všeobecné súdy

ústavné garancie obsiahnuté najmä v až rešpektujú, ústavný súd nie je

oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov realizované všeobecnými súdmi, a to

dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám nestotožňoval (,

, ). Ústavný súd tiež dodáva, že záver súdu o (väčšej)

hodnovernosti niektorého z dôkazov, resp. niektorej výpovede, ktorý v prejednávanom

prípade primerane vysvetlí, je prirodzeným výsledkom procesu voľného hodnotenia

dôkazov a sám osebe neindikuje možnosť vysloviť porušenie označených práv len

z dôvodu, že sťažovateľ sa domnieva, že niektoré dôkazy mali byť hodnotené rozdielne.

37. Všeobecne k otázke dôveryhodnosti výpovede spolupracujúceho obvineného,

resp. tzv. kajúcnika ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP v otázke tzv. korunných

svedkov poskytujúcich pomoc pri odhaľovaní trestnej činnosti výmenou za beztrestnosť

alebo iné výhody. Európsky súd pre ľudské práva upozornil na potrebu osobitnej

obozretnosti pri použití takýchto výpovedí, súčasne však v tomto kontexte konštatoval,

že skutočnosť použitia výpovede podozrivého, ktorý bol zbavený obvinenia, nie je ešte

sama osebe dôvodom na vyslovenie porušenia práva na spravodlivé súdne konanie (pozri

rozhodnutie ESĽP vo veci Atanasov proti Bulharsku z 3. 3. 2009, č. 20309/02), a to

dokonca ani v takých prípadoch, keď je odsúdenie páchateľa založené v určujúcej miere

práve na výpovedi takéhoto svedka (pozri napr. rozhodnutia ESĽP vo veciach Cornelis proti

Holandsku z 25. 5. 2004, č. 994/03; Lorsé proti Holandsku z 27. 1. 2004, č. 44484/98;

Verhoek proti Holandsku z 27. 1. 2004, č. 54445/00). V záujme zaistenia spravodlivosti

konania je však prirodzenou požiadavkou adresovanou konajúcemu súdu dôkladná analýza

vierohodnosti týchto výpovedí (k inštitútu tzv. kajúcnikov porovnaj tiež ,

).

38. Z napadnutého uznesenia dovolacieho súdu vyplýva, že dovolací súd – vzhľadom

na zákonné vymedzenie dovolacích dôvodov – vecne nepreskúmaval túto námietku

sťažovateľa. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na svoj ustálený právny názor, podľa

ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (, , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Uvedený záver je

možné mutatis mutandis vzťahovať aj na rozhodnutie o dovolaní. Už uvedené závery

zahŕňajú aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných

súdov (prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania (). Vychádzajúc z uvedeného právneho názoru, ústavný súd

v potrebnom rozsahu preskúmal právne závery odvolacieho súdu, ako aj špecializovaného

súdu. V tomto smere je relevantné, že odvolací súd sa v napadnutom uznesení z 27. marca

2014 vysporiadal z námietkou sťažovateľa o hodnovernosti výsluchov spolupracujúcich

obvinených (s. 14 a 15 napadnutého uznesenia odvolacieho súdu). Obdobne špecializovaný

súd skúmal hodnovernosť výsluchov spolupracujúcich obvinených – hodnotil existenciu

rozporov v ich výpovediach, existenciu takých okolností, ktoré by viedli k záverom,

že výpovede boli vynútené. Špecializovaný súd tiež poukázal na ďalšie dôkazy, ktoré

objektivizovali výpovede spolupracujúcich obvinených – veci nájdené pri domovej

prehliadke sťažovateľa (porovnaj najmä s. 24 napadnutého rozsudku špecializovaného súdu,

pozn.). Vychádzajúc z uvedených skutočností, možno konštatovať, že námietka sťažovateľa

o tom, že konajúce súdy neskúmali hodnovernosť výsluchov spolupracujúcich obvinených,

nie je opodstatnená.

39. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť už pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol v tejto časti

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2019