Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 23 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (28)I. ÚS 275/2019
PDF · 307.34 KB
No categories available
I. ÚS 275/2019
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júna 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej, zo sudcu Miroslava Duriša (sudca spravodajca)
a sudcu Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného
ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU JUDr. Kuric, s. r. o., Dolný Val 11, Žilina, v mene
ktorej koná advokát JUDr. Pavol Kuric, vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-1 T 2/2013 zo 7. augusta 2013, uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 To 11/2013 z 27. marca 2014 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 TdoV 5/2017 z 5. novembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) rozsudkom Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný súd“)
sp. zn. PK-1 T 2/2013 zo 7. augusta 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok“), uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „odvolací súd“, alebo
„dovolací súd“) sp. zn. 5 To 11/2013 z 27. marca 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu“) a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 TdoV 5/2017 z 5. novembra
2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie dovolacieho súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že uznesením z 1. februára
2012 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie za zločin založenia, zosnovania, podporovania
zločineckej skupiny podľa § 296 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu
podľa § 186 ods. 1, ods. 4 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a)
Trestného zákona, za obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 4 písm. c)
Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona. Okrem sťažovateľa bolo
za zločin podľa § 296 Trestného zákona vznesené obvinenie aj ďalším osobám –
, , , ,
a .
3. Uznesením z 23. mája 2012 bolo sťažovateľovi, ,
, , vznesené obvinenie za zločin
založenia, zosnovania, podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona
a za obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 4 písm. c) Trestného zákona
s poukazom na § 141 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Trestné stíhanie obvinených bolo
10. augusta 2011 spojené do jedného konania.
4. Počas prípravného konania boli zo spoločného konania vylúčení na samostatné
konanie a , keďže mali záujem uzavrieť dohodu o vine
a treste. Uzavretá dohoda o vine a treste bola 19. decembra 2012 schválená rozsudkom
špecializovaného súdu – sudcami JUDr. Klemaničom, JUDr. Buvalom a JUDr. Králikom.
Rozsudkom zo 7. marca 2013 špecializovaný súd v senáte v rovnakom zložení schválil
dohodu o vine a treste obvinených a .
5. Dňa 21. januára 2013 podal prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky obžalobu na sťažovateľa,
v skutku 1 proti sťažovateľovi, a pre zločin založenia,
zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona;
v skutku 2 proti sťažovateľovi, pre obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa
§ 188 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 4 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 141
písm. a) Trestného zákona, proti pre trestný čin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2
písm. b) Trestného zákona;
v skutku 3 proti sťažovateľovi a pre obzvlášť závažný zločin
vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na
§ 138 písm. d) Trestného zákona, ods. 4 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 141
ods. 1 písm. a) Trestného zákona;
v skutku 5 proti sťažovateľovi, a pre obzvlášť závažný zločin
vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 4 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 141 ods. 1
písm. a) Trestného zákona.
Obžaloba bola pridelená senátu špecializovaného súdu v zložení, v akom rozhodoval
o schválení špecifikovaných dohôd o vine a treste.
6. Počas predbežného prejednania obžaloby bolo konanie proti a
vylúčené na samostatné konanie, následne špecializovaný súd rozsudkom zo 7. marca 2013
schválil v ich veci dohodu o vine a treste – v identickom zložení senátu.
7. Napadnutým rozsudkom špecializovaného súdu zo 7. augusta 2013 boli sťažovateľ
a uznaní vinnými. Proti rozsudku špecializovaného súdu podal sťažovateľ odvolanie,
o ktorom rozhodol odvolací súd napadnutým uznesením z 27. marca 2014 tak, že ho
zamietol. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol
dovolací súd napadnutým uznesením z 5. novembra 2018 tak, že dovolanie odmietol.
8. V odôvodnení rozsudku zo 7. marca 2013, ktorým špecializovaný súd schválil
dohodu o vine a treste a a v skutku 1 ich uznal vinnými za zločin
založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona
a v skutku 2 vinnými v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona za zločin lúpeže
podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, sa okrem iného uvádza:
«„v presne nezistenom období najneskôr od roku 2006 v rámci zločineckej skupiny
tzv. prezývaný , hierarchicky zaradený v strednom článku tejto
skupiny a v časti skupiny podliehajúcej pod zadával minimálne do marca 2011 pokyny
na páchanie trestnej činnosti... pričom zadával pokyny v roku 2009 na páchanie
trestnej činnosti v prospech zločineckej skupiny tzv. aj a
, ktorí boli za finančnú odmenu činní pre zločineckú skupinu...“.
V skutku 2/ sa uvádza: „ a so vzájomnej dohodnutým cieľom
zmocniť sa peňažnej hotovosti... v rámci svojho hierarchického postavenia v zločineckej
skupine za prítomnosti členov zločineckej skupiny , a osôb
činných pre zločineckú skupinu, , a ďalších osôb pokyn
a , aby sa zmocnil tašky s peniazmi... zabezpečil, aby sa
zinscenované obchodné stretnutie konalo v reštaurácii ...“.
V rozsudku PK-1T/36/2012, ktorým boli uznaní za vinných
a Špecializovaný trestný súd v Pezinku v skutkoch, za ktorí boli títo
uznaní za vinných a odsúdení opisuje trestnú činnosť páchanú týmito obžalovanými s tým,
že v skutkoch konštatuje páchanie trestnej činnosti aj dovolateľom, ktorého okrem iného
označuje aj pod prezývkou a iniciálami, čím je tento nezameniteľný s dovolateľom. Vyššie
označené rozsudky boli vyhlásené v čase, keď dovolateľ nebol právoplatne uznaný
za vinného.
Senát konajúci vo veciach č. k. PK-1 T/4/2013, PK-1 T/36/2012 a PK-1 T/2/2013
schválením dohôd o vine a treste uviedol iniciály a prezývku, pod ktorou bol identifikovaný
sťažovateľ a tohto uviedol v skutkoch odsudzujúcich rozsudkoch, čím nepochybne
a jednoznačne prejudikoval jeho vinu skôr ako bol právoplatne odsúdený.
Senát môže rozhodnúť vo vzťahu k obvinenému iba v rozsahu v akom je podaný
návrh dohody, nemá legitimitu vo výroku svojho rozhodnutia konštatovať vinu, resp.
spoluvinu iných osôb, ktoré nie sú právoplatne odsúdené a vo vzťahu, ku ktorým nebol
podaný návrh na schválenie dohody o vine a treste.
Z Nálezov Ústavného súdu a rozhodnutí ESĽP, ktoré sa zaoberajú problematikou
objektívnej zaujatosti sudcov vyplýva, že nepochybne prejudikoval vinu sťažovateľa skôr,
ako sa jeho trestná vec prejednala na hlavnom pojednávaní po podaní obžaloby.»
9. Sťažovateľ poukazuje v tomto smere na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej aj „ESĽP“) a uvádza:
„Vo veci Rojas Morales proti Taliansku /rozsudok zo dňa 16. 11. 2000 č. 3976/98/
bol sťažovateľ odsúdený súdom, ktorého členmi boli dve sudkyne, ktorí predtým rozhodovali
o obvinení inej osoby v tej iste veci. ESĽP upozornil, že rozsudok, ktorým bol spoluobvinený
sťažovateľa odsúdený obsahoval časté odkazy na sťažovateľa a jeho úlohu v zločineckej
organizácií, v účasti ktorej bol podozrievaný. Na niekoľkých miestach bol sťažovateľ
popisovaný ako organizátor a iniciátor trestnej činnosti. ESĽP preto konštatoval, že právo
sťažovateľa na nestranný súd bolo porušené.
ESĽP vo veci Ferrantelli a Santangelo proti Taliansku /rozsudok zo 7. 8. 1996
č. 19874/92/ v rovnakom prípade rozhodol v oboch konaniach rovnaký predseda senátu.
Tiež tu bolo v rozsudku proti spoluobvinenému odkazované na sťažovateľa ako
na páchateľa trestnej činnosti, navyše však boli časti tohto rozhodnutia priamo citované
v odôvodnení následného rozhodnutia proti sťažovateľovi. Aj v tomto prípade ESĽP dospel
k záveru, že čl. 6 Dohovoru bol porušený.“
10. Sťažovateľ argumentuje, že odsudzujúci výrok napadnutého rozsudku
špecializovaného súdu je založený v zásade na výsluchu svedkov, ktorí boli právoplatne
odsúdení, uzavreli dohody o vine a treste, majú štatút spolupracujúcich obvinených,
tzv. kajúcnikov. Z uvedeného vyvstáva otázka hodnovernosti týchto svedkov, pritom
z materiálneho hľadiska páchateľ trestného činu nemôže byť v trestnej veci o tom istom
skutku aj svedkom, pretože nemôže byť stíhaný za nepravdivú svedeckú výpoveď,
resp. trestný čin krivej výpovede. Pri posudzovaní dôkaznej hodnoty výpovede
spolupracujúceho kajúcnika „sa vyžaduje a kladie dôraz na súd, že tento by nemal zakladať
rozhodnutie a odsúdenie iba na samotnom obvinení kajúcnikov, ale ich výpovede je
potrebné vyhodnotiť aj s ohľadom na iné skutočnosti.“. Podľa sťažovateľa je potrebné
skúmať vzťahy kajúcnikov s osobami označenými ako spolupáchatelia, prospech, ktorý
môžu získať pre seba, možnosť zbavenia viny, okolnosti, za ktorých sa rozhodli vypovedať
a pod. Rozhodujúce je aj to, že začali spolupracovať po konkrétnych prísľuboch a po tom,
ako sa oboznámili s obsahom dôkazov a mali možnosť prispôsobiť svoju výpoveď dôkaznej
situácii a vlastným potrebám. Tieto skutočnosti bolo potrebné zohľadniť v procese voľného
hodnotenia dôkazov. Vo vzťahu k sťažovateľovi ale tieto okolnosti neboli zo strany
konajúcich súdov zisťované, pritom „záujem na zistení skutkového stavu nemožno nadradiť
nad zásadu zákonného procesu...“.
11. Postupom špecializovaného súdu nebolo uplatnené právo na nestranný súd,
keďže členovia senátu, ktorí sťažovateľa uznali vinným, «rozhodovali tak, ako uvádzame
vyššie v dôvodoch dovolania vo vzťahu k iným spoluobvineným, v rozsudkoch vyslovili
sťažovateľa ako páchateľa trestnej činnosti s označením iniciál a prezývky „ “, čím
prezentovali svoj názor na vinu sťažovateľa.».
12. Špecializovaný súd porušil podľa sťažovateľa aj prezumpciu neviny, keďže „bez
toho, aby v konkrétnej trestnej veci bol obžalovaný, senát naznačil konkrétnu kvalifikáciu
jeho konania označením sťažovateľa spôsobom nezameniteľným s inou osobou, t. j.
s uvedením iniciál a prezývky v opísanom skutku rozsudku...
Rovnako tak pochybnosti o nestrannosti vyvoláva aj spôsob akým vyhodnotili
jednotlivé dôkazy svedčiace v neprospech sťažovateľa, nezaoberali sa hodnotením dôkazov
v zmysle zásad Trestného poriadku. Súd má konať predovšetkým spravodlivo a vo verejnom
záujme a preto nemôže bez ďalšieho nevysporiadať sa aj s obranou dovolateľa, vychádzal
v zásade z prezumpcie pravdivosti výpovede kajúcnika a z prezumpcie nepravdivosti
tvrdení, ktoré skutkovú verziu kajúcnika vyvracajú. Je neprípustné, aby súd vystúpil z
pozície nestrannosti a postavil sa do úlohy obžaloby.“.
13. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„1. Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu Pezinok č. PK-1T/2/2013-6299
zo dňa 7. 8. 2013 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR č. 5To/11/2013 zo dňa 27. 3.
2014 a uznesením Najvyššieho súdu SR č. 2 TdoV/5/2017 zo dňa 5. 11. 2018 bolo porušené
základné ústavné právo (sťažovateľa)... v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článok 50 ods. 2
Ústavy SR.
2. Rozsudok Špecializovaného trestného súdu v Pezinku č. k. PK-1T 2/2013-6299
zo dňa 7. 8. 2013 v spojení s Uznesením Najvyššieho súdu SR č. 5 To/11/2013 zo dňa 27. 3.
2017 a Uznesením Najvyššieho súdu SR č. 2 TdoV 5/2017 zo dňa 05. 11. 2018 zrušuje
a prikazuje (sťažovateľa)... prepustiť z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 415,51 Eur,
ktorú sú Špecializovaný trestný súd Pezinok a Najvyšší súd SR povinní spoločne
a nerozdielne vyplatiť advokátovi... do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu...“
II.
14. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania
začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, zostávajú zachované. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti, ktorá bola doručená ústavnému súdu
10. januára 2019, postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o ústavnom
súde.
17. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
18. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
19. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
20. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
21. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné
postavenie (čl. 124 ústavy), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Nie je preto zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo
aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa
jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
22. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné poukázať aj na svoj ustálený
právny názor, v zmysle ktorého rozhodnutie a postup všeobecného súdu, ktoré sú v súlade
s platným a účinným zákonom (na vec aplikovateľnými procesnoprávnymi
a hmotnoprávnymi predpismi) nemožno kvalifikovať ako porušovanie základných ľudských
práv (m. m. napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).
23. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
24. Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje
sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
III.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2
ústavy napadnutým rozsudkom špecializovaného súdu zo 7. augusta 2013
a napadnutým uznesením odvolacieho súdu z 27. marca 2014
25. Pri posudzovaní ústavnej sťažnosti sťažovateľa v tejto časti ústavný súd
vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysel a účel subsidiárneho postavenia
ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného
súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého
uplatneniu dôjde až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré
sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popretie princípu
subsidiarity právomoci ústavného súdu, ktorého právne dôsledky sú premietnuté do § 56
ods. 2 a do § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04).
26. Sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku špecializovaného súdu odvolanie,
o ktorom rozhodol odvolací súd napadnutým uznesením z 27. marca 2014 tak, že odvolanie
zamietol. Obdobne proti uzneseniu odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom
uviedol zhodné argumenty ako v ústavnej sťažnosti. Sťažovateľ namietal, že vo veci konali
a rozhodovali sudcovia, ktorí mali byť vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania
[§ 371 ods. 1 písm. e) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov]. Sťažovateľ tiež namietal hodnovernosť výpovedí spolupracujúcich obvinených,
jednostranné hodnotenie ich výpovedí a nezohľadnenie výhod, ktoré im mali byť
za spoluprácu poskytnuté. O dovolaní sťažovateľa rozhodol dovolací súd napadnutým
uznesením z 5. novembra 2018 tak, že ho odmietol. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia
dovolacieho súdu vyplýva, že tieto námietky podrobil vecnému prieskumu v rozsahu
predmetu dovolacieho konania.
27. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa už pri jej
predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie [§ 56 ods. 2 písm. a) a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde].
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2
ústavy napadnutým uznesením dovolacieho súdu z 5. novembra 2018
28. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta – podobne ako v dovolaní –, že sudcovia
špecializovaného súdu, ktorí rozhodovali v jeho veci, mali byť vylúčení. Vzhľadom
na formulácie skutkových viet v schválených dohodách o vine a treste, ktoré obsahovali
iniciálky sťažovateľa, resp. jeho prezývku, došlo k porušeniu princípu prezumpcie neviny.
Sťažovateľ tiež namieta hodnotenie výpovedí spolupracujúcich obvinených.
29. K prvej námietke dovolací súd v napadnutom uznesení poukázal na stanovisko
trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 11/2017 z 5. apríla 2017. V tomto
smere dovolací súd citoval z uvedeného stanoviska a uviedol:
«I. Prezumpcia neviny (§ 2 ods. 4 Trestného poriadku) sa týka osoby obvineného
v aktuálne vedenom trestnom konaní a nie je porušená, ak sa o účasti tohto obvineného
na žalovanej trestnej činnosti zmieňuje výrok alebo odôvodnenie skoršieho rozhodnutia
súdu, ktorým bola odsúdená iná osoba;*) rovnako len voči odsúdenej osobe (alebo v inej
modalite rozhodnutia podľa § 9 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku) je založená prekážka
právoplatne rozhodnutej veci - v následne vedenom trestnom konaní teda môže byť stíhaná
iná (ďalšia) osoba zo spáchania toho istého činu. **)
II. Súd schvaľuje dohodu o vine a treste bez vykonania dokazovania (ide o výnimku
z pravidla podľa § 2 ods. 19 Trestného poriadku), pričom toto rozhodnutie vyvoláva
v zmysle § 334 ods. 1 Trestného poriadku právne účinky len vo vzťahu k obvinenému.
To primerane platí aj o prijatí vyhlásenia obvineného, že je vinný zo spáchania skutku alebo
niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe, alebo vyhlásenia, že nepopiera spáchanie
takého skutku podľa § 257 ods. 5, 7 Trestného poriadku.
Ak súd následne rozhoduje o obžalobe podanej proti inému obvinenému (hoci
zo spáchania činu pokrytého skôr schválenou dohodou) alebo o vine iného obvineného
(hoci zo spáchania činu pokrytého skorším prijatím vyhlásenia o vine), vykonáva v tomto
smere autonómne dokazovanie, bez akejkoľvek viazanosti skorším schválením dohody alebo
prijatím vyhlásenia o vine a nemôže pri rozhodovaní vychádzať zo schválenej dohody alebo
prijatého vyhlásenia.
III. Objektívny test nezaujatosti (jej vonkajšie zdanie) vo vzťahu k možným dôvodom
vylúčenia sudcu z vykonávania úkonov trestného konania podľa § 31 ods. 1 Trestného
poriadku (“možno mať pochybnosť o nezaujatosti“) sa týka hodnotenia z pohľadu
vonkajšieho nestranného pozorovateľa, ktorý je však informovaný aspoň o základných
kautelách používaného procesného postupu. Vo vzťahu k otázke prezumpcie neviny ide (aj)
o okolnosti uvedené v bodoch I. a II.
IV. Sudca, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní o dohode o vine a treste, neporušil
prezumpciu neviny (§ 2 ods. 4 Trestného poriadku) vo vzťahu k inej osobe, ktorá sa mala
podľa skutkovej vety dohody a rozsudku podľa § 334 ods. 4 Trestného poriadku podieľať na
trestnej činnosti obvineného; taký sudca nie je vylúčený podľa § 31 ods. 1 Trestného
poriadku z neskoršieho konania o obžalobe podanej proti dotknutej “inej osobe“ (môže ísť
aj o spoluobžalovaného v tom istom konaní). Pravidlo uvedené v predchádzajúcej vete platí
aj vo vzťahu k sudcovi, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní o prijatí vyhlásenia obvineného
o vine podľa §257 ods. 5, 7 Trestného poriadku a neskôr prejednávaná obžaloba sa týka
inej osoby, ktorá sa mala podľa rozsudku vyhláseného na podklade naposledy označeného
ustanovenia podieľať na trestnej činnosti obvineného (môže ísť aj o spoluobžalovaného
v tom istom konaní).“
R 30/1998: „Ak sa viedlo spoločné konanie proti viacerým spolupáchateľom a
neskôr došlo k vylúčeniu jedného alebo viacerých spolupáchateľov na samostatné konanie
(§ 23 ods. 1 Tr. por.), nepôjde o prejudikovanie viny, ak súd v odsudzujúcom rozsudku,
ktorý sa týka ďalších (nevylúčených) spolupáchateľov, v znení skutkovej vety uvedie vecnú
súvislosť konania vylúčeného spolupáchateľa (doteraz neodsúdeného), s konaním ostatných
spolupáchateľov.
Uvedená okolnosť nezakladá dôvod na vylúčenie sudcov, ktorí majú prerokovať vec
proti vylúčenému spolupáchateľovi v zmysle § 30 ods. 1 Tr. por.“»
30. Vychádzajúc z uvedeného stanoviska, dovolací súd v napadnutom uznesení ďalej
uviedol:
„Zo stanoviska teda plynie, že senát nemožno považovať za zaujatý iba z dôvodu
schválenia dohody o vine a treste spoluobvineného vo vylúčenom konaní (s uvedením iného
spoluobvineného, o ktorom sa vedie samostatné konanie, v skutkovej vete rozsudku), pretože
pri schvaľovaní návrhu dohody o vine a treste súd nevykonáva dokazovanie, iba posudzuje
predložený návrh v intenciách ustanovení § 331 a nasl. Tr. por. V prípade nezistenia
dôvodov na odmietnutie návrhu (závažné porušenie procesných predpisov, najmä porušenie
práva na obhajobu, alebo neprimeranosť navrhovanej dohody o vine a treste) a po kladnom
zodpovedaní otázok zo strany obvineného súd zváži spravodlivosť návrhu dohody. Súd
pritom môže rozhodovať len o skutku, jeho právnej kvalifikácii, primeranosti trestu,
ochrannom opatrení a výroku o náhrade škody vo vzťahu k obvinenému, ktorého sa návrh
dohody týka. Ak súd nemá k návrhu žiadne výhrady, dohodu o vine a treste schváli a potvrdí
ju rozsudkom, ktorý verejne vyhlási. Rozsudok sa vzťahuje výlučne na odsúdeného, nie aj na
iné osoby (napr. spoluobvineného), preto vo vzťahu k iným osobám si súd nemôže utvoriť
názor o ich vine bez vykonania dokazovania. Aj keď súd zo skutkovej vety pozná súvislosti,
za akých malo dôjsť k spáchaniu trestného činu, tieto nemôže zohľadniť v konaní proti iným
osobám. Až na základe zákonne získaných dôkazov preukazujúcich bez akýchkoľvek
pochybností vinu, by súd mohol iné osoby odsúdiť za konanie, ktorého sa mali dopustiť
s osobou právoplatne odsúdenou na podklade schválenej dohody o vine a treste, inak by
porušil zásadu prezumpcie neviny (§ 2 ods. 4 Tr. por.). Samotným rozhodovaním o návrhu
na dohodu o vine a treste však konajúci sudcovia citovanú zásadu neporušujú. Obdobný
záver vychádza aj z rozhodnutia najvyššieho súdu zo 4. júna 1998, sp. zn. Ndt 180/97,
publikovanom v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod č. 30/1998. K bližšej
argumentácii a k rozhodnutiam ESĽP uvádzaným obvinenými si dovolací súd dovoľuje
odkázať na podrobné odôvodnenie citovaného stanoviska.“
31. K námietkam týkajúcim sa hodnovernosti výpovedí spolupracujúcich kajúcnikov
a celkového hodnotenia týchto dôkazov dovolací súd uviedol:
„Vo vzťahu k ďalším námietkam obvineného je potrebné zdôrazniť, že
dovolací súd nie je oprávnený hodnotiť vykonané dôkazy. Zároveň námietky smerujúce
k hodnoteniu dôkazov spôsobom, ktorý by zodpovedal predstavám obvineného, svojim
obsahom nenapĺňajú žiaden dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.“
32. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že dovolací
súd venoval dovolacím námietkam sťažovateľa náležitú pozornosť a vysporiadal sa s nimi.
Ústavný súd právne závery dovolacieho súdu nepovažuje za arbitrárne a ani zjavne
neodôvodnené, preto sú ústavne udržateľné.
33. Ústavný súd v tomto smere poukazuje na to, že už vo svojom skoršom rozhodnutí
(IV. ÚS 370/2018) posudzoval ústavnú udržateľnosť právnych záverov najvyššieho súdu
vychádzajúcich zo stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 11/2017
z 5. apríla 2017. V uvedenej veci právne závery najvyššieho súdu v uznesení sp. zn.
5 Tdo 82/2017 zo 14. decembra 2017 považoval za ústavne akceptovateľné. V aktuálne
prejednávanej veci ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odklon
od jeho právnych záverov vyjadrených vo veci sp. zn. IV. ÚS 370/2018.
34. Pokiaľ ide o odkaz sťažovateľa na judikatúru ESĽP – na rozhodnutia vo veciach
Rojas Morales proti Taliansku a Ferrantelli a Santangelo proti Taliansku –, ústavný súd
považuje za vhodné v tomto smere citovať zo stanoviska najvyššieho súdu sp. zn.
Tpj 11/2017 z 5. apríla 2017. Najvyšší súd v tomto stanovisku uviedol:
„Tieto zásady sú rovnako vyjadrované aj v rozhodnutiach ESĽP (označených
a analyzovaných v konkurujúcich si rozhodnutiach senátov najvyššieho súdu 4T a 5T),
samozrejme podľa konkrétnych okolností prípadu. Spojitým bodom je okolnosť, že ak sudca
rozhoduje opakovane o inom páchateľovi toho istého skutku, musí zachovávať dôkaznú
oddelenosť oboch konaní a výsledky skoršieho konania nesmie mechanicky prenášať
do konania nasledujúceho (napríklad obsahovať odkazy, resp. priamo citovať skorší
rozsudok) – taký negatívny príklad predstavuje rozhodnutie vo veci Ferrantelli a
Santangelo proti Taliansku... Naopak vo veci Schwarzenberger proti Nemecku (z 10.
augusta 2006, č. 75737/01) bolo opätovné rozhodovanie tých istých sudcov o tom istom
skutku, avšak inom jeho páchateľovi (pri konštatácii v skoršom rozhodnutí aj účasti až
neskôr pred súd postavenej osoby na spáchaní činu) odobrené. Dotknutí sudcovia totiž v
druhom prípade preskúmali vec aj z pohľadu aktuálneho obvineného a otázku jeho vinu
hodnotili samostatne a nanovo. (s. 17-18 citovaného stanoviska, pozn.)“
35. Vychádzajúc aj z uvedených právnych záverov, ústavný súd poukazuje na to,
že sťažovateľ nenamieta, že špecializovaný súd citoval rozsiahle časti (skutkovej vety)
z rozsudkov, ktorými boli schválené dohody o vine a treste, prípadne že by trestné konanie
v jeho veci nebolo dôkazne oddelené od predchádzajúcich konaní o dohodách o vine a treste
(v ktorých sa napokon dokazovanie ani nevykonávalo).
36. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa hodnotenia vykonaných dôkazov –
hodnovernosti výsluchov spolupracujúcich obvinených –, je potrebné uviesť, že sťažovateľ
formuluje predmetnú námietku len všeobecne, neuvádza v ústavnej sťažnosti také zjavné
rozpory, protirečenia, úvahy a závery v rozpore s prirodzenou logikou a pod., ktoré by
vnášali relevantné pochybnosti ústavnoprávneho charakteru do procesu hodnotenia
predmetných dôkazov. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že pokiaľ všeobecné súdy
ústavné garancie obsiahnuté najmä v čl. 46 až čl. 50 ústavy rešpektujú, ústavný súd nie je
oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov realizované všeobecnými súdmi, a to
dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám nestotožňoval (II. ÚS 593/2011,
III. ÚS 230/2012, III. ÚS 373/2015). Ústavný súd tiež dodáva, že záver súdu o (väčšej)
hodnovernosti niektorého z dôkazov, resp. niektorej výpovede, ktorý v prejednávanom
prípade primerane vysvetlí, je prirodzeným výsledkom procesu voľného hodnotenia
dôkazov a sám osebe neindikuje možnosť vysloviť porušenie označených práv len
z dôvodu, že sťažovateľ sa domnieva, že niektoré dôkazy mali byť hodnotené rozdielne.
37. Všeobecne k otázke dôveryhodnosti výpovede spolupracujúceho obvineného,
resp. tzv. kajúcnika ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP v otázke tzv. korunných
svedkov poskytujúcich pomoc pri odhaľovaní trestnej činnosti výmenou za beztrestnosť
alebo iné výhody. Európsky súd pre ľudské práva upozornil na potrebu osobitnej
obozretnosti pri použití takýchto výpovedí, súčasne však v tomto kontexte konštatoval,
že skutočnosť použitia výpovede podozrivého, ktorý bol zbavený obvinenia, nie je ešte
sama osebe dôvodom na vyslovenie porušenia práva na spravodlivé súdne konanie (pozri
rozhodnutie ESĽP vo veci Atanasov proti Bulharsku z 3. 3. 2009, č. 20309/02), a to
dokonca ani v takých prípadoch, keď je odsúdenie páchateľa založené v určujúcej miere
práve na výpovedi takéhoto svedka (pozri napr. rozhodnutia ESĽP vo veciach Cornelis proti
Holandsku z 25. 5. 2004, č. 994/03; Lorsé proti Holandsku z 27. 1. 2004, č. 44484/98;
Verhoek proti Holandsku z 27. 1. 2004, č. 54445/00). V záujme zaistenia spravodlivosti
konania je však prirodzenou požiadavkou adresovanou konajúcemu súdu dôkladná analýza
vierohodnosti týchto výpovedí (k inštitútu tzv. kajúcnikov porovnaj tiež III. ÚS 665/2016,
38. Z napadnutého uznesenia dovolacieho súdu vyplýva, že dovolací súd – vzhľadom
na zákonné vymedzenie dovolacích dôvodov – vecne nepreskúmaval túto námietku
sťažovateľa. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na svoj ustálený právny názor, podľa
ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Uvedený záver je
možné mutatis mutandis vzťahovať aj na rozhodnutie o dovolaní. Už uvedené závery
zahŕňajú aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných
súdov (prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného
súdneho konania (IV. ÚS 350/09). Vychádzajúc z uvedeného právneho názoru, ústavný súd
v potrebnom rozsahu preskúmal právne závery odvolacieho súdu, ako aj špecializovaného
súdu. V tomto smere je relevantné, že odvolací súd sa v napadnutom uznesení z 27. marca
2014 vysporiadal z námietkou sťažovateľa o hodnovernosti výsluchov spolupracujúcich
obvinených (s. 14 a 15 napadnutého uznesenia odvolacieho súdu). Obdobne špecializovaný
súd skúmal hodnovernosť výsluchov spolupracujúcich obvinených – hodnotil existenciu
rozporov v ich výpovediach, existenciu takých okolností, ktoré by viedli k záverom,
že výpovede boli vynútené. Špecializovaný súd tiež poukázal na ďalšie dôkazy, ktoré
objektivizovali výpovede spolupracujúcich obvinených – veci nájdené pri domovej
prehliadke sťažovateľa (porovnaj najmä s. 24 napadnutého rozsudku špecializovaného súdu,
pozn.). Vychádzajúc z uvedených skutočností, možno konštatovať, že námietka sťažovateľa
o tom, že konajúce súdy neskúmali hodnovernosť výsluchov spolupracujúcich obvinených,
nie je opodstatnená.
39. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť už pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti
ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. júna 2019